ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (štvrtá komora)
z 5. februára 2013 (*)
„Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika – Reštriktívne opatrenia prijaté voči Iránu s cieľom zabrániť šíreniu jadrových zbraní – Zmrazenie finančných prostriedkov – Povinnosť odôvodnenia – Právo na obhajobu – Právo na účinnú súdnu ochranu – Zjavne nesprávne posúdenie“
Vo veci T‑494/10,
Bank Saderat Iran, so sídlom v Teheráne (Irán), v zastúpení: pôvodne S. Gadhia a S. Ashley, solicitors, D. Anderson, QC, a R. Blakeley, barrister, neskôr S. Gadhia, S. Ashley, R. Blakeley a D. Wyatt, QC, a napokon S. Ashley, R. Blakeley, D. Wyatt, S. Jeffrey a A. Irvine, solicitors,
žalobkyňa,
proti
Rade Európskej únie, v zastúpení: M. Bishop a R. Liudvinaviciute‑Cordeiro, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
ktorú v konaní podporuje:
Európska komisia, v zastúpení: S. Boelaert a M. Konstantinidis, splnomocnení zástupcovia,
vedľajší účastník konania,
ktorej predmetom je návrh na zrušenie rozhodnutia Rady 2010/413/SZBP z 26. júla 2010 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu a o zrušení spoločnej pozície 2007/140/SZBP (Ú. v. EÚ L 195, s. 39), vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) č. 668/2010 z 26. júla 2010, ktorým sa vykonáva článok 7 ods. 2 nariadenia (ES) č. 423/2007 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu (Ú. v. EÚ L 195, s. 25), rozhodnutia Rady 2010/644/SZBP z 25. októbra 2010, ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie 2010/413 (Ú. v. EÚ L 281, s. 81), nariadenia Rady (EÚ) č. 961/2010 z 25. októbra 2010 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 423/2007 (Ú. v. EÚ L 281, s. 1), rozhodnutia Rady 2011/783/SZBP z 1. decembra 2011, ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie 2010/413 (Ú. v. EÚ L 319, s. 71), vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) č. 1245/2011 z 1. decembra 2011, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 961/2010 (Ú. v. EÚ L 319, s. 11), a nariadenia Rady (EÚ) č. 267/2012 z 23. marca 2012 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu, ktorým sa zrušuje nariadenie č. 961/2010 (Ú. v. EÚ L 88, s. 1), v rozsahu, v akom sa uvedené akty týkajú žalobkyne,
VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá komora),
v zložení: predsedníčka komory I. Pelikánová (spravodajkyňa), sudcovia K. Jürimäe a M. van der Woude,
tajomník: N. Rosner, referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 23. mája 2012,
vyhlásil tento
Rozsudok
Okolnosti predchádzajúce sporu
1 Žalobkyňa Bank Saderat Iran je iránska komerčná banka.
2 Táto vec patrí do rámca reštriktívnych opatrení zavedených s cieľom vyvinúť nátlak na Iránsku islamskú republiku a prinútiť ju tak ukončiť svoje činnosti v jadrovej oblasti, ktoré predstavujú nebezpečenstvo šírenia alebo vývoja nosičov jadrových zbraní (ďalej len „šírenie jadrových zbraní“).
3 Dňa 26. júla 2010 bola žalobkyňa zapísaná do zoznamu osôb zapojených do šírenia jadrových zbraní, ktorý sa nachádza v prílohe II rozhodnutia Rady 2010/413/SZBP z 26. júla 2010 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu a o zrušení spoločnej pozície 2007/140/SZBP (Ú. v. EÚ L 195, s. 39).
4 Následne bola žalobkyňa prostredníctvom vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) č. 668/2010 z 26. júla 2010, ktorým sa vykonáva článok 7 ods. 2 nariadenia (ES) č. 423/2007 (Ú. v. EÚ L 195, s. 25), zapísaná do zoznamu v prílohe V nariadenia Rady (ES) č. 423/2007 z 19. apríla 2007 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu (Ú. v. EÚ L 103, s. 1). V dôsledku tohto zápisu došlo k zmrazeniu finančných prostriedkov a ekonomických zdrojov žalobkyne.
5 V rozhodnutí 2010/413 uviedla Rada Európskej únie nasledujúce dôvody:
„Bank Saderat je vo vlastníctve iránskeho štátu (iránska vláda vlastní 94 % podiel.) Bank Saderat poskytovala finančné služby subjektom, ktoré obstarávali pre iránsky jadrový program a program balistických rakiet vrátane subjektov označených v rezolúcii [Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov] 1737. Bank Saderat ešte v marci 2009 vykonávala platby a akreditívy spoločností DIO (sankcie uvalené v rezolúcii [Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov] 1737) a Iran Electronic Industries. V roku 2003 Bank Saderat spracovala akreditív v prospech iránskej spoločnosti Mesbah Energy Company činnej v jadrovej oblasti (následne uložené sankcie v rezolúcii [Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov] 1737).“
6 Dôvody uvedené vo vykonávacom nariadení č. 668/2010 sú rovnaké ako dôvody uvedené v rozhodnutí 2010/413.
7 Rada žalobkyňu o zápise jej mena do zoznamu v prílohe II rozhodnutia 2010/413 a do zoznamu v prílohe V nariadenia č. 423/2007 informovala listom z 27. júla 2010.
8 Listami z 18. a 25. augusta a z 2., 9. a 30. septembra 2010 vyzvala žalobkyňa Radu, aby ju oboznámila so skutočnosťami, z ktorých vychádzala pri prijatí reštriktívnych opatrení voči nej. Listom z 15. septembra 2010 žalobkyňa Radu takisto požiadala, aby opätovne preskúmala rozhodnutie zaradiť ju do zoznamu v prílohe II rozhodnutia 2010/413 a do zoznamu v prílohe V nariadenia č. 423/2007.
9 Zaradenie mena žalobkyne do prílohy II rozhodnutia 2010/413 bolo potvrdené rozhodnutím Rady 2010/644/SZBP z 25. októbra 2010, ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie 2010/413 (Ú. v. EÚ L 281, s. 81). Uvedené dôvody znejú takto:
„Bank Saderat je iránska banka, ktorá je sčasti vo vlastníctve iránskej vlády. Bank Saderat poskytovala finančné služby subjektom, ktoré obstarávali pre iránsky jadrový program a program balistických rakiet vrátane subjektov označených v rezolúcii [Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov] 1737. Bank Saderat ešte v marci 2009 vykonávala platby a akreditívy spoločností DIO (sankcie uvalené v rezolúcii [Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov] 1737 (2006)) a Iran Electronic Industries. V roku 2003 Bank Saderat spracovala akreditív v prospech iránskej spoločnosti Mesbah Energy Company činnej v jadrovej oblasti (následne uložené sankcie v rezolúcii [Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov] 1737).“
10 Keďže nariadenie č. 423/2007 bolo zrušené nariadením Rady (EÚ) č. 961/2010 z 25. októbra 2010 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu (Ú. v. EÚ L 281, s. 1), Rada zaradila meno žalobkyne do prílohy VIII tohto druhého nariadenia. V dôsledku toho boli finančné prostriedky a hospodárske zdroje žalobkyne zmrazené na základe článku 16 ods. 2 uvedeného nariadenia.
11 Dôvody uvedené v nariadení č. 961/2010 sú v podstate rovnaké ako dôvody uvedené v rozhodnutí 2010/644.
12 Rada odpovedala na list žalobkyne z 15. septembra 2010 listom z 28. októbra 2010, v ktorom uviedla, že po opätovnom preskúmaní zamieta žiadosť žalobkyne o odstránenie jej mena zo zoznamu v prílohe II rozhodnutia 2010/413 a zo zoznamu v prílohe VIII nariadenia č. 961/2010. V tejto súvislosti Rada spresnila, že nesúhlasí s názorom žalobkyne, podľa ktorého jej aktivity týkajúce sa akreditívov neprispievali k šíreniu jadrových zbraní. V odpovedi na žiadosť o prístup k spisu poskytla Rada žalobkyni kópie dvoch návrhov na prijatie reštriktívnych opatrení, ktoré boli predložené členskými štátmi.
13 V prílohe dupliky poskytla Rada žalobkyni kópiu tretieho návrhu na prijatie reštriktívnych opatrení, ktorý bol predložený členským štátom.
14 Zápis žalobkyne do prílohy II rozhodnutia 2010/413 a do prílohy VIII nariadenia č. 961/2010 nebol ovplyvnený tým, že do platnosti vstúpili rozhodnutie Rady 2011/783/SZBP z 1. decembra 2011, ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie 2010/413 (Ú. v. EÚ L 319, s. 71), a vykonávacie nariadenie Rady (EÚ) č. 1245/2011 z 1. decembra 2011, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 961/2010 (Ú. v. EÚ L 319, s. 11).
15 Vzhľadom na skutočnosť, že nariadenie č. 961/2010 bolo zrušené nariadením Rady (EÚ) č. 267/2012 z 23. marca 2012 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu (Ú. v. EÚ L 88, s. 1), Rada zaradila meno žalobkyne do prílohy IX tohto nariadenia. Uvedené dôvody sú rovnaké ako dôvody nachádzajúce sa v rozhodnutí 2010/644. Finančné prostriedky a ekonomické zdroje žalobkyne sú teda zmrazené na základe článku 23 ods. 2 uvedeného nariadenia.
Konanie a návrhy účastníkov konania
16 Žalobkyňa podala túto žalobu návrhom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 7. októbra 2010.
17 Podaním zapísaným do registra kancelárie Všeobecného súdu 5. novembra 2010 žalobkyňa prispôsobila svoje žalobné návrhy v nadväznosti na prijatie rozhodnutia 2010/644 a nariadenia č. 961/2010.
18 Podaním zapísaným do registra kancelárie Všeobecného súdu 14. januára 2011 podala Európska komisia návrh na vstup do konania ako vedľajší účastník na podporu návrhov Rady. Uznesením z 8. marca 2011 predseda štvrtej komory Všeobecného súdu tomuto návrhu vyhovel.
19 Podaním zapísaným do registra kancelárie Všeobecného súdu 10. februára 2012 žalobkyňa jednak prispôsobila svoje žalobné návrhy v nadväznosti na prijatie rozhodnutia 2011/783 a vykonávacieho nariadenia č. 1245/2011 a jednak požiadala, aby boli napadnuté akty v danom prípade s okamžitým účinkom zrušené.
20 Podaním zapísaným do registra kancelárie Všeobecného súdu 27. apríla 2012 prispôsobila žalobkyňa svoje žalobné návrhy v nadväznosti na prijatie nariadenia č. 267/2012.
21 Na základe správy sudkyne spravodajkyne Všeobecný súd (štvrtá komora) rozhodol o začatí ústnej časti konania a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania upravených v článku 64 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu vyzval účastníkov konania, aby mu predložili určité dokumenty, a písomne im položil otázky. Účastníci konania týmto výzvam vyhoveli.
22 Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im položil Všeobecný súd, boli vypočuté na pojednávaní 23. mája 2012.
23 Uznesením Všeobecného súdu (štvrtá komora) zo 4. septembra 2012 bola opätovne otvorená ústna časť konania s cieľom zahrnúť do spisu pripomienky žalobkyne týkajúce sa uznesenia predsedu Súdneho dvora z 19. júla 2012, Akhras/Rada [C‑110/12 P(R), neuverejnené v Zbierke], a prijať pripomienky ostatných účastníkov konania. Ústna časť konania bola znovu ukončená 4. októbra 2012.
24 Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:
– s okamžitým účinkom zrušil bod 7 tabuľky B v prílohe II rozhodnutia 2010/413, bod 5 tabuľky B v prílohe vykonávacieho nariadenia č. 668/2010, bod 7 tabuľky B v hlave I prílohy rozhodnutia 2010/644, bod 7 tabuľky B v prílohe VIII nariadenia č. 961/2010, rozhodnutie 2011/783, vykonávacie nariadenie č. 1245/2011 a bod 7 tabuľky B v hlave I prílohy IX nariadenia č. 267/2012 v rozsahu, v akom sa jej tieto akty týkajú,
– zaviazal Radu na náhradu trov konania.
25 Rada a Komisia navrhujú, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu,
– zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.
Právny stav
26 Žalobkyňa uvádza tri žalobné dôvody. Prvý žalobný dôvod je založený na porušení povinnosti odôvodnenia, na porušení jej práva na obhajobu a jej práva na účinnú súdnu ochranu. Druhý žalobný dôvod je založený na zjavne nesprávnom posúdení, pokiaľ ide o prijatie reštriktívnych opatrení voči nej. Tretí žalobný dôvod je založený na porušení jej vlastníckeho práva a zásady proporcionality.
27 Rada a Komisia spochybňujú dôvodnosť žalobných dôvodov, ktoré uviedla žalobkyňa. Okrem toho na úvod namietajú, že žalobkyňa ako inštitúcia iránskeho štátu sa nemôže dovolávať ochrany a záruk spojených so základnými právami.
28 Pred podrobnejším preskúmaním jednotlivých žalobných dôvodov a tvrdení predložených účastníkmi konania je potrebné preskúmať prípustnosť úpravy žalobných návrhov vykonanej žalobkyňou.
O úprave žalobných návrhov žalobkyne
29 Ako vyplýva z bodov 9, 10 a 15 vyššie, od podania žaloby bol zoznam v prílohe II rozhodnutia 2010/413 nahradený novým zoznamom prijatým rozhodnutím 2010/644 a nariadenie č. 423/2007, zmenené a doplnené vykonávacím nariadením č. 668/2010, bolo zrušené a nahradené nariadením č. 961/2010, ktoré bolo zase nahradené a zrušené nariadením č. 267/2012. Okrem toho v odôvodneniach rozhodnutia 2011/783 a vykonávacieho nariadenia č. 1245/2011 Rada vyslovene uviedla, že vykonala kompletné preskúmanie zoznamu v prílohe II rozhodnutia 2010/413 a zoznamu v prílohe VIII nariadenia č. 961/2010 a dospela k záveru, že osoby, subjekty a orgány, ktoré sú v nich uvedené, medzi inými aj žalobkyňa, musia naďalej podliehať reštriktívnym opatreniam. Žalobkyňa upravila svoje pôvodné žalobné návrhy tak, že jej návrh na zrušenie smeruje nielen voči rozhodnutiu 2010/413 a vykonávaciemu nariadeniu č. 668/2010, ale aj voči rozhodnutiu 2010/644, nariadeniu č. 961/2010, rozhodnutiu 2011/783, vykonávaciemu nariadeniu č. 1245/2011 a nariadeniu č. 267/2012 (ďalej spoločne len „napadnuté akty“). Rada a Komisia voči tejto úprave nenamietali.
30 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ak je rozhodnutie alebo nariadenie týkajúce sa priamo a osobne jednotlivca v priebehu konania nahradené aktom, ktorý má rovnaký predmet, treba ho považovať za novú skutočnosť umožňujúcu žalobcovi prispôsobiť svoje návrhy a dôvody. Bolo by totiž v rozpore s riadnym výkonom spravodlivosti a s požiadavkou hospodárnosti konania nútiť žalobcu, aby podal novú žalobu. Okrem toho by bolo nespravodlivé, keby dotknutá inštitúcia mohla na obranu voči výhradám uvedeným v žalobe predloženej súdu Únie proti určitému aktu prispôsobiť napadnutý akt alebo ho nahradiť iným a odvolávať sa v priebehu konania na túto zmenu alebo toto nahradenie, zatiaľ čo druhý účastník konania by nemal možnosť rozšíriť svoje pôvodné návrhy a dôvody na neskorší akt ani predložiť dodatočné návrhy a dôvody proti nemu (pozri analogicky rozsudok Súdu prvého stupňa z 23. októbra 2008, People’s Mojahedin Organization of Iran/Rada, T‑256/07, Zb. s. II‑3019, bod 46 a tam citovanú judikatúru).
31 Rovnaký záver sa uplatňuje aj na akty, akými sú rozhodnutie 2011/783 a vykonávacie nariadenie č. 1245/2011, ktoré uvádzajú, že rozhodnutie alebo nariadenie sa musí jednotlivcov týkať priamo a osobne, a to aj po preskúmaní, ktoré bolo výslovne nariadené týmto rozhodnutím alebo nariadením.
32 V prejednávanom prípade je potrebné dospieť k záveru, že návrh žalobkyne na zrušenie rozhodnutia 2010/644, nariadenia č. 961/2010, rozhodnutia 2011/783, vykonávacieho nariadenia č. 1245/2011 a nariadenia č. 267/2012 je takisto prípustný v rozsahu, v akom sa jej tieto akty týkajú (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok People’s Mojahedin Organization of Iran/Rada, už citovaný v bode 30 vyššie, bod 47).
O možnosti žalobkyne odvolať sa na ochranu a záruky spojené so základnými právami
33 Rada a Komisia uvádzajú, že podľa práva Únie sa právnické osoby predstavujúce inštitúcie tretích štátov nemôžu odvolávať na ochranu a záruky spojené so základnými právami. Toto pravidlo sa na žalobkyňu uplatňuje, keďže je podľa nich inštitúciou iránskeho štátu.
34 V tejto súvislosti je po prvé potrebné poukázať na skutočnosť, že ani Charta základných práv Európskej únie (Ú. v. EÚ C 83, 2010, s. 389), ani Zmluvy neobsahujú ustanovenia, ktoré by vylučovali právnické osoby predstavujúce štátne inštitúcie z ochrany základných práv. Naopak, ustanovenia Charty vzťahujúce sa na žalobné dôvody uvedené žalobkyňou a predovšetkým jej články 17, 41 a 47 zabezpečujú práva „každému“, takže táto formulácia zahŕňa aj právnické osoby, akou je žalobkyňa.
35 Rada a Komisia však v tomto kontexte uvádzajú článok 34 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“), ktorý neuznáva prípustnosť žalôb, ktoré na Európsky súd pre ľudské práva podali vládne organizácie.
36 Článok 34 EDĽP je však na jednej strane procesné ustanovenie, ktoré sa neuplatňuje v konaní pred súdom Únie. Na druhej strane podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva je účelom tohto ustanovenia zabrániť, aby sa zmluvný štát EDĽP pred uvedeným súdom nachádzal aj v postavení žalobcu, aj v postavení žalovaného (pozri v tomto zmysle rozsudok ESĽP z 13. decembra 2007, Lodná spoločnosť Iránskej islamskej republiky v. Turecko, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí, 2007-V, § 81). Toto ustanovenie sa tak na predmetný prípad neuplatňuje.
37 Rada a Komisia tiež uvádzajú, že pravidlo, na ktoré sa odvolávajú, je odôvodnené skutočnosťou, že štát na svojom území zabezpečuje dodržiavanie základných práv, ale nedisponuje nimi.
38 Aj za predpokladu, že toto odôvodnenie nájde uplatnenie vo vnútroštátnej situácii, skutočnosť, podľa ktorej štát na vlastnom území zabezpečuje základné práva, nemá vplyv na rozsah práv, ktorými môžu disponovať právnické osoby predstavujúce inštitúcie tohto štátu na území tretích štátov.
39 Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné dospieť k záveru, že právo Únie neobsahuje pravidlo, ktoré by zabraňovalo právnickým osobám predstavujúcim inštitúcie tretích štátov odvolávať sa vo svoj prospech na ochranu a záruky spojené so základnými právami. Uvedené osoby sa teda na tieto práva pred súdom Únie môžu odvolávať, ak sú zlučiteľné s ich postavením právnických osôb.
40 V každom prípade Rada a Komisia neuviedli skutočnosti, ktoré by preukazovali, že žalobkyňa skutočne prestavuje inštitúciu iránskeho štátu, teda osobu podieľajúcu sa na výkone verejnej moci alebo osobu riadiacu verejnú službu pod kontrolou úradov (pozri v tomto zmysle rozsudok ESĽP Lodná spoločnosť Iránskej islamskej republiky v. Turecko, už citovaný v bode 36 vyššie, § 79).
41 V tejto súvislosti Rada najprv uvádza, že žalobkyňa riadi verejnú službu pod kontrolou iránskych úradov, keďže poskytuje finančné služby nevyhnutné na fungovanie iránskej ekonomiky. Rada však nepopiera tvrdenia žalobkyne, podľa ktorých predstavujú uvedené služby obchodné činnosti vykonávané v konkurenčnom odvetví a podliehajúce všeobecným právnym predpisom. Za týchto okolností samotná skutočnosť, že uvedené činnosti sú nevyhnuté na fungovanie ekonomiky štátu, týmto činnostiam nepriznáva povahu verejných služieb.
42 Ďalej Komisia uvádza, že skutočnosť, podľa ktorej sa žalobkyňa zúčastňovala na šírení jadrových zbraní, preukazuje, že sa podieľala na výkone verejnej moci. Postupujúc takýmto spôsobom Komisia prijala ako predpoklad skutočnosť, ktorú žalobkyňa popiera a ktorá sa nachádza v samom jadre rozpravy pred Všeobecným súdom. Okrem toho údajná účasť žalobkyne na šírení jadrových zbraní, ktorá je uvedená v napadnutých aktoch, nemá pôvod vo výkone štátnej moci, ale v obchodných transakciách so subjektmi zúčastňujúcimi sa na šírení jadrových zbraní. Z toho vyplýva, že toto tvrdenie neodôvodňuje označenie žalobkyne za inštitúciu iránskeho štátu.
43 Napokon Komisia zastáva názor, že žalobkyňa je inštitúciou iránskeho štátu, z dôvodu účasti iránskeho štátu na jej základnom imaní. Okrem skutočnosti, že podľa dôkazov predložených žalobkyňou, voči ktorým Rada a Komisia nenamietajú, je predmetná spoluúčasť len minoritná, táto skutočnosť sama osebe nepreukazuje, že žalobkyňa sa podieľa na výkone verejnej moci alebo riadi verejnú službu.
44 Z vyššie uvedeného vyplýva, že je potrebné dospieť k záveru, že žalobkyňa sa mohla odvolávať vo svoj prospech na ochranu a záruky spojené so základnými právami.
O prvom žalobnom dôvode, založenom na porušení povinnosti odôvodnenia, práva žalobkyne na obhajobu a jej práva na účinnú súdnu ochranu
45 Vo svojom prvom žalobnom dôvodne žalobkyňa tvrdí, že Rada porušila povinnosť odôvodnenia, jej právo na obhajobu a jej právo na účinnú súdnu ochranu, keďže jednak žalobkyňu dostatočne neoboznámila so skutočnosťami, ktoré by jej umožnili formulovať potrebné pripomienky týkajúce sa prijatia reštriktívnych opatrení voči nej a ktoré by jej zaručili spravodlivý súdny proces, a jednak predbežné preskúmanie prijatia reštriktívnych opatrení voči nej, ako aj pravidelné preskúmavanie tých istých opatrení obsahujú viacero vád.
46 Rada podporovaná Komisiou napáda dôvodnosť tvrdení žalobkyne. Predovšetkým tvrdí, že žalobkyňa sa nemôže odvolávať na zásadu dodržiavania práva na obhajobu.
47 Po prvé je potrebné pripomenúť, že povinnosť odôvodniť akt spôsobujúci ujmu, ktorá je stanovená v článku 296 druhom odseku ZFEÚ, a osobitne v prejednávanej veci v článku 24 ods. 3 rozhodnutia 2010/413, článku 15 ods. 3 nariadenia č. 423/2007, článku 36 ods. 3 nariadenia č. 961/2010 a v článku 46 ods. 3 nariadenia č. 267/2012, má za cieľ jednak poskytnúť dotknutej osobe dostatočné údaje o tom, či je rozhodnutie dôvodné alebo či má prípadne vady umožňujúce napadnúť jeho zákonnosť na súde Únie, a jednak umožniť súdu Únie vykonať preskúmanie zákonnosti tohto aktu. Takto stanovená povinnosť odôvodnenia predstavuje základnú zásadu práva Únie, od ktorej sa možno odchýliť iba v prípade naliehavých dôvodov. Odôvodnenie preto v zásade musí byť oznámené dotknutej osobe v rovnakom čase ako akt, ktorý jej spôsobuje ujmu, pričom jeho absenciu nemožno napraviť tým, že sa dotknutá osoba dozvie dôvody aktu v konaní pred súdom Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. októbra 2009, Bank Melli Iran/Rada, T‑390/08, Zb. s. II‑3967, bod 80 a tam citovanú judikatúru).
48 Preto s výnimkou prípadu, ak by naliehavé dôvody týkajúce sa bezpečnosti Únie či jej členských štátov alebo udržiavania ich medzinárodných vzťahov bránili oznámeniu určitých okolností, je Rada povinná oznámiť subjektu dotknutému reštriktívnymi opatreniami konkrétne a osobitné dôvody, pre ktoré zastáva názor, že tieto opatrenia musia byť prijaté. Musí teda uviesť skutkové a právne okolnosti, od ktorých závisí právne odôvodnenie dotknutých opatrení, a úvahy, ktoré ju viedli k ich prijatiu (pozri v tomto zmysle rozsudok Bank Melli Iran/Rada, už citovaný v bode 47 vyššie, bod 81 a tam citovanú judikatúru).
49 Navyše odôvodnenie musí byť prispôsobené povahe sporného aktu a kontextu, v ktorom bol prijatý. Požiadavka odôvodnenia musí byť posúdená v závislosti od okolností daného prípadu, najmä obsahu aktu, charakteru uvádzaných dôvodov a záujmu, ktorý môžu mať na získaní takýchto vysvetlení osoby, ktorým je akt určený, alebo ďalšie osoby priamo a osobne dotknuté takýmto aktom. Nevyžaduje sa, aby odôvodnenie konkrétne vymedzovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, keďže dostatočnosť odôvodnenia musí byť posúdená nielen vzhľadom na text aktu, ale tiež na jeho kontext, ako aj na súhrn právnych pravidiel upravujúcich dotknutú oblasť. Konkrétne, akt spôsobujúci ujmu je dostatočne odôvodnený vtedy, pokiaľ bol prijatý v kontexte, ktorý bol dotknutej osobe známy a umožňuje jej pochopiť dosah opatrenia, ktoré bolo vo vzťahu k nej prijaté (pozri rozsudok Bank Melli Iran/Rada, už citovaný v bode 47 vyššie, bod 82 a tam citovanú judikatúru).
50 Po druhé podľa ustálenej judikatúry dodržanie práva na obhajobu a najmä práva byť vypočutý v akomkoľvek konaní, ktoré bolo začaté proti určitému subjektu a môže viesť k prijatiu preň nepriaznivého rozhodnutia, predstavuje základnú zásadu práva Únie a musí byť zabezpečené, aj keď neexistuje právna úprava týkajúca sa tohto konania (pozri rozsudok Bank Melli Iran/Rada, už citovaný v bode 47 vyššie, bod 91).
51 Zásada dodržania práva na obhajobu vyžaduje, aby skutočnosti zohľadnené v neprospech dotknutého subjektu na účely odôvodnenia aktu, ktorý mu spôsobuje ujmu, boli tomuto subjektu oznámené. Dotknutému subjektu sa ďalej musí umožniť, aby na tieto skutočnosti účinne vyjadril svoj názor (pozri analogicky rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. decembra 2006, Organizácia mudžahedínov iránskeho ľudu/Rada, T‑228/02, Zb. s. II‑4665, bod 93).
52 V prípade prvého aktu, ktorým boli zmrazené finančné prostriedky subjektu, pokiaľ tomu nebránia naliehavé dôvody týkajúce sa bezpečnosti Únie alebo jej členských štátov či udržiavania ich medzinárodných vzťahov, sa musí oznámenie skutočností uvádzaných v neprospech subjektu vykonať súčasne s prijatím dotknutého aktu, alebo len čo je to možné po uvedenom prijatí. Na žiadosť dotknutého subjektu má tento subjekt po prijatí aktu tiež právo na vyjadrenie svojho stanoviska týkajúceho sa daných skutočností. S rovnakými výhradami musí každému následnému rozhodnutiu o zmrazení finančných prostriedkov v zásade predchádzať oznámenie nových skutočností uvádzaných v neprospech subjektu a nová možnosť pre dotknutý subjekt vyjadriť svoje stanovisko (rozsudok Organizácia mudžahedínov iránskeho ľudu/Rada, už citovaný v bode 51 vyššie, bod 137).
53 Okrem toho je potrebné poznamenať, že ak sa poskytli dostatočne konkrétne informácie umožňujúce dotknutému subjektu účinne predniesť svoje stanovisko ku skutočnostiam zohľadneným v jeho neprospech Radou, zásada dodržania práva na obhajobu neznamená povinnosť Rady umožniť z vlastného podnetu prístup k dokumentom obsiahnutým v jej spise. Rada je povinná umožniť prístup ku všetkým administratívnym dokumentom týkajúcim sa predmetného opatrenia, ktoré nemajú dôvernú povahu, iba na žiadosť dotknutého subjektu (pozri rozsudok Bank Melli Iran/Rada, už citovaný v bode 47 vyššie, bod 97 a tam citovanú judikatúru).
54 Po tretie zásada účinnej súdnej ochrany predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie, ktorá vyplýva z ústavných tradícií spoločných všetkým členským štátom a ktorá je zakotvená v článkoch 6 a 13 EDĽP, ako aj v článku 47 Charty základných práv Európskej únie. Účinnosť súdneho preskúmania predpokladá, že dotknutý orgán Únie má povinnosť oznámiť dôvody reštriktívneho opatrenia dotknutému subjektu, ak je to možné, buď v okamihu prijatia uvedeného opatrenia, alebo aspoň čo najskôr po jeho prijatí, aby sa uvedenému subjektu umožnil výkon práva podať žalobu v stanovených lehotách. Dodržanie tejto povinnosti oznámiť uvedené dôvody je totiž nevyhnutné tak na umožnenie adresátom reštriktívnych opatrení brániť svoje práva za najlepších možných podmienok a pri úplnom oboznámení sa s vecou sa rozhodnúť, či je potrebné obrátiť sa na súd Únie, ako aj na umožnenie súdu Únie v plnom rozsahu preskúmať zákonnosť dotknutého aktu, čo je jeho úlohou (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok Súdneho dvora z 3. septembra 2008, Kadi a Al Barakaat International Foundation/Rada a Komisia, C‑402/05 P a C‑415/05 P, Zb. s. I‑6351, body 335 až 337 a tam citovanú judikatúru).
55 Vzhľadom na túto judikatúru Všeobecný súd zastáva názor, že je potrebné preskúmať tvrdenia uvedené účastníkmi konania v rámci prvého žalobného dôvodu v piatich etapách opísaných nižšie. Po prvé je potrebné preskúmať úvodné tvrdenie Rady a Komisie, podľa ktorého sa žalobkyňa nemôže odvolávať na zásadu dodržiavania práva na obhajobu. Po druhé je namieste preskúmať tvrdenia týkajúce sa jednak povinnosti odôvodnenia a jednak údajného porušenia práva žalobkyne na obhajobu, pokiaľ ide o prvé oznámenie skutočností v jej neprospech. Po tretie treba preskúmať tvrdenia o údajnom porušení práva na obhajobu, pokiaľ ide o prístup k spisu Rady. Po štvrté Všeobecný súd preskúma tvrdenia týkajúce sa jednak údajného porušenia práva žalobkyne na obhajobu v súvislosti s jej možnosťou vyjadriť svoje stanovisko a jednak údajného porušenia práva na účinnú súdnu ochranu. Po piate sa Všeobecný súd bude venovať tvrdeniam týkajúcim sa údajných vád preskúmania a opätovného preskúmania Rady.
O možnosti žalobkyne odvolať sa na porušenie zásady dodržiavania práva na obhajobu
56 Rada a Komisia spochybňujú uplatniteľnosť zásady dodržania práva na obhajobu v prejednávanej veci. S odkazom na rozsudok Všeobecného súdu z 19. mája 2010, Tay Za/Rada (T‑181/08, Zb. s. II‑1965, body 121 až 123), tvrdia, že reštriktívne opatrenia sa týkali žalobkyne nie z dôvodu jej vlastnej aktivity, ale z dôvodu jej príslušnosti k všeobecnej kategórii osôb a subjektov, ktoré podporujú šírenie jadrových zbraní. V dôsledku toho voči žalobkyni nebolo v zmysle judikatúry citovanej v bode 50 vyššie začaté konanie týkajúce sa prijatia reštriktívnych opatrení, a preto sa nemôže dovolávať svojho práva na obhajobu alebo sa ho môže dovolávať iba v obmedzenom rozsahu.
57 Takéto tvrdenie nemožno prijať.
58 Na jednej strane bol totiž rozsudok Tay Za/Rada, už citovaný v bode 56 vyššie, v plnom rozsahu zrušený v odvolacom konaní rozsudkom Súdneho dvora z 13. marca 2012, Tay Za/Rada (C‑376/10 P). Z toho vyplýva, že tvrdenia uvedené v danom rozsudku už nie sú súčasťou právneho poriadku Únie, a teda Rada a Komisia sa naň nemôžu platne odvolávať.
59 Na druhej strane článok 24 ods. 3 a 4 rozhodnutia 2010/413, článok 15 ods. 3 nariadenia č. 423/2007, článok 36 ods. 3 a 4 nariadenia č. 961/2010 a článok 46 ods. 3 a 4 nariadenia č. 267/2012 uvádzajú ustanovenia zaručujúce subjektom dotknutým reštriktívnymi opatreniami prijatými podľa týchto predpisov právo na obhajobu. Dodržanie tohto práva je predmetom preskúmania súdu Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok Bank Melli Iran/Rada, už citovaný v bode 47 vyššie, bod 37).
60 Za týchto okolností je potrebné dospieť k záveru, že žalobkyňa sa v prejednávanom prípade môže odvolávať na zásadu dodržiavania práva na obhajobu, ktorá bola pripomenutá v bodoch 50 až 53 vyššie.
O povinnosti odôvodnenia a prvom oznámení skutočností v neprospech žalobkyne
61 Najskôr je potrebné si všimnúť, že pri posúdení dodržiavania povinnosti odôvodnenia a povinnosti oznámiť dotknutému subjektu skutočnosti v jeho neprospech je okrem dôvodov uvedených v napadnutých aktoch potrebné zohľadniť aj tri návrhy na prijatie reštriktívnych opatrení, ktoré Rada oznámila žalobkyni.
62 Na jednej strane totiž z uvedených návrhov, tak ako boli oznámené žalobkyni, vyplýva, že tieto návrhy boli predložené delegáciám členských štátov v rámci prijatia reštriktívnych opatrení voči nej, a preto tieto návrhy predstavujú skutočnosti, na ktorých sú založené uvedené opatrenia.
63 Na druhej strane je pravda, že tri návrhy boli žalobkyni oznámené po podaní žaloby, resp. pokiaľ ide o návrh pripojený k duplike, po úprave žalobných návrhov, ktorá nasledovala po prijatí rozhodnutia 2010/644 a nariadenia č. 961/2010. Z toho vyplýva, že tieto návrhy nemôžu oprávnene doplňovať odôvodnenie rozhodnutia 2010/413, vykonávacieho nariadenia č. 668/2010 a, pokiaľ ide o návrh pripojený k duplike, rozhodnutia 2010/644 a nariadenia č. 961/2010. Môžu však byť zohľadnené v rámci posúdenia zákonnosti neskorších aktov, t. j. rozhodnutia 2011/783, vykonávacieho nariadenia č. 1245/2011 a nariadenia č. 267/2012 v prípade troch návrhov, ako aj rozhodnutia 2010/644 a nariadenia č. 961/2010 v prípade návrhov oznámených 28. októbra 2010.
64 Napadnuté akty uvádzajú štyri nasledujúce dôvody týkajúce sa žalobkyne:
– žalobkyňa je vo vlastníctve iránskeho štátu, a to buď v rozsahu 94 % v zmysle rozhodnutia 2010/413 a vykonávacieho nariadenia č. 668/2010, alebo v čiastočnom vlastníctve v zmysle neskorších aktov,
– žalobkyňa poskytovala finančné služby subjektom, ktoré uskutočňovali nákupy pre iránsky jadrový program a program balistických rakiet, vrátane subjektov označených v rezolúcii 1737 (2006) Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov,
– ešte v marci 2009 vykonávala žalobkyňa platby a akreditívy Organizácie obranného priemyslu (ďalej len „DIO“) a Iran Electronic Industries (ďalej len „IEI“), voči ktorým boli prijaté reštriktívne opatrenia,
– v marci 2003 žalobkyňa spracovala akreditív v prospech iránskej spoločnosti Mesbah Energy Company činnej v jadrovej oblasti.
65 Dôvody uvedené v návrhoch na prijatie reštriktívnych opatrení pripojené k listu Rady z 28. októbra 2010 sa úplne prekrývajú s dôvodmi uvedenými v napadnutých aktoch.
66 Tretí návrh na prijatie reštriktívnych opatrení pripojený k duplike uvádza ešte piaty dôvod, podľa ktorého žalobkyňa poskytla finančné služby Sanam Industria Group.
67 Žalobkyňa uvádza, že toto odôvodnenie dostatočne nespresňuje dôvody na prijatie reštriktívnych opatrení voči nej. Zastáva názor, že tento nedostatok navyše zahŕňa porušenie jej práva na obhajobu.
68 Rada podporovaná Komisiou napáda dôvodnosť tvrdenia žalobkyne.
69 Prvý dôvod je dostatočne presný, keďže umožňuje žalobkyni pochopiť, že Rada jej vytýka účasť iránskeho štátu na jej základnom imaní.
70 V prípade druhého dôvodu treba poznamenať, že v prvom rade nie je jasné, či ide o všeobecné tvrdenie doplnené a vykreslené nasledujú dôvodmi alebo o samostatný dôvod. Pri neexistencii vysloveného odlíšenia medzi jednotlivými dôvodmi je potrebné prijať druhý výklad odôvodnenia napadnutých aktov.
71 Pri tomto výklade je však druhý dôvod príliš nejasný, keďže neobsahuje spresnenia o identite subjektov, ktorým boli uvedené finančné služby poskytnuté.
72 Tretí, štvrtý a piaty dôvod sú dostatočné podrobné, keďže spresňujú mená dotknutých subjektov, ako aj v prípade tretieho a štvrtého dôvodu druh poskytnutých finančných služieb a dátum ich poskytnutia.
73 Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné dospieť k záveru, že pokiaľ ide o druhý dôvod, Rada porušila povinnosť odôvodnenia, ako aj povinnosť oznámiť žalobkyni v postavení dotknutého subjektu skutočnosti uvádzané v jej neprospech. Naopak, pokiaľ ide o ostatné dôvody, Rada si tieto povinnosti splnila.
O prístupe k spisu
74 Ako bolo konštatované v bodoch 12 a 13 vyššie, Rada v prílohe svojho listu z 28. októbra 2010 oznámila žalobkyni dva návrhy členských štátov na prijatie reštriktívnych opatrení a neskôr aj tretí návrh v prílohe dupliky.
75 Žalobkyňa sa sťažuje, že toto oznámenie sa uskutočnilo neskoro, a preto nedisponovala potrebnými údajmi v požadovanom čase.
76 Rada podporovaná Komisiou sa v podstate bráni tvrdením, že uvedené návrhy žalobkyni oznámila, len čo dostala súhlas členských štátov, od ktorých návrhy pochádzali.
77 Tvrdenie Rady však nemožno prijať. Ak totiž Rada pri prijatí reštriktívnych opatrení voči subjektu zamýšľa vychádzať zo skutočností poskytnutých členským štátom, je povinná sa pred ich prijatím ubezpečiť, že predmetné skutočnosti môžu byť dotknutému subjektu oznámené v požadovanom čase, aby subjekt mohol účinne vyjadriť svoj názor.
78 V predmetnom prípade je potrebné poznamenať, že lehota, ktorú Rada stanovila žalobkyni na predloženie pripomienok po prijatí rozhodnutia 2010/413 a vykonávacieho nariadenia č. 668/2010, uplynula 15. septembra 2010.
79 Rada tak porušila právo žalobkyne na obhajobu tým, že jej v požadovanom čase neumožnila prístup k údajom nachádzajúcim sa v jej spise, keď jej oznámila tri návrhy až po uplynutí uvedenej lehoty.
O možnosti žalobkyne účinne vyjadriť svoj názor a o práve na účinnú súdnu ochranu
80 Po prvé žalobkyňa uvádza, že nemala príležitosť účinne vyjadriť svoj názor a že Rada v každom prípade nezohľadnila pripomienky, ktoré mohla formulovať.
81 Rada podporovaná Komisiou napáda dôvodnosť tvrdení žalobkyne.
82 Najprv je potrebné konštatovať, že žalobkyňa po tom, ako boli 26. júla 2010 prijaté prvé akty o zmrazení jej finančných prostriedkov, adresovala 15. septembra 2010 Rade list, v ktorom vyjadrila svoj názor a požiadala o zrušenie reštriktívnych opatrení voči nej. Rada na tento list odpovedala 28. októbra 2010. Ďalej pred prijatím rozhodnutia 2011/783 a vykonávacieho nariadenia č. 1245/2011 predložila žalobkyňa Rade svoje pripomienky listom z 29. júla 2011, na ktorý Rada odpovedala 5. decembra 2011. Nakoniec predložila žalobkyňa 10. februára 2012, t. j. pred prijatím nariadenia č. 267/2012, nové pripomienky, na ktoré Rada odpovedala listom z 24. apríla 2012.
83 Z toho dôvodu je potrebné dospieť k záveru, že žalobkyňa mala príležitosť účinne vyjadriť svoj názor, s výnimkou jednak druhého dôvodu uvedeného Radou, ktorý je príliš nejasný (pozri bod 70 vyššie), a jednak troch návrhov na prijatie reštriktívnych opatrení, keďže nimi žalobkyňa nedisponovala pred 15. septembrom 2010.
84 Pokiaľ ide o zohľadnenie formulovaných pripomienok, je pravda, že odpoveď na tvrdenia žalobkyne, ktorá sa nachádza v listoch Rady z 28. októbra 2010, 5. decembra 2011 a 24. apríla 2012, je stručná. Nič to však nemení na skutočnosti, že Rada v liste z 28. októbra 2010 uviedla, že nesúhlasí s názorom žalobkyne, podľa ktorého jej činnosti týkajúce sa akreditívov nemohli prispieť k šíreniu jadrových zbraní. V listoch z 5. decembra 2011 a 24. apríla 2012 Rada opakovala toto stanovisko.
85 Navyše je nesporné, že Rada opravila údaj týkajúci sa vlastníctva základného imania žalobkyne iránskym štátom, ktorého presnosť žalobkyňa napadla.
86 Vzhľadom na tieto okolnosti je potrebné dospieť k záveru, že v rozpore s tým, čo tvrdí žalobkyňa, Rada pri opätovnom preskúmaní, ktoré vykonala, zohľadnila jej pripomienky.
87 Po druhé žalobkyňa uvádza, že nedostatočnosť informácií a skutočností, ktoré jej boli oznámené, ovplyvnil jej právo na účinnú súdnu ochranu.
88 Rada podporovaná Komisiou napáda dôvodnosť tohto tvrdenia.
89 Podobne, ako sa konštatovalo v bode 83 vyššie, treba dospieť k záveru, že právo žalobkyne na účinnú súdnu ochranu bolo zachované v prípadoch, keď jej boli osobitne oznámené dostatočne konkrétne dôvody, t. j. v prvom, treťom, vo štvrtom a v piatom dôvode, ktoré uviedla Rada.
90 Naopak nejasnosť druhého dôvodu uvedeného Radou, ako aj neskoré oznámenie troch návrhov na prijatie reštriktívnych opatrení predstavujú porušenie práva žalobkyne na účinnú súdnu ochranu.
O vadách ovplyvňujúcich preskúmanie vykonané Radou
91 Žalobkyňa uvádza, že Rada nevykonala skutočné preskúmanie okolností predmetného prípadu, ale obmedzila sa na prijatie návrhov predložených členskými štátmi. Táto vada ovplyvnila tak predbežné preskúmanie pred prijatím reštriktívnych opatrení voči nej, ako aj ich pravidelné preskúmavanie.
92 Okrem toho z diplomatických depeší uverejnených prostredníctvom organizácie Wikileaks (ďalej len „diplomatické depeše“) podľa žalobkyne vyplýva, že členské štáty, a predovšetkým Spojené kráľovstvo, boli pod tlakom vlády Spojených štátov amerických s cieľom prijať reštriktívne opatrenia voči iránskym subjektom. Táto okolnosť tak vrhá pochybnosti na zákonnosť prijatých opatrení a postup ich prijatia.
93 Rada podporovaná Komisiou napáda dôvodnosť tvrdení žalobkyne. Predovšetkým uvádza, že tieto diplomatické depeše nemožno zohľadniť.
94 V prvom rade je potrebné uviesť, že akty stanovujúce reštriktívne opatrenia voči subjektom údajne zapojeným do šírenia jadrových zbraní sú akty Rady, ktorá sa preto musí ubezpečiť, že ich prijatie je odôvodnené. Z toho vyplýva, že pri prijatí prvého aktu, ktorý stanovuje takého opatrenia, je Rada povinná skúmať relevantnosť a dôvodnosť informácií a dôkazov, ktoré sú jej predložené podľa článku 23 ods. 2 rozhodnutia 2010/413 členským štátom alebo vysokým predstaviteľom Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku. Pri prijatí následných aktov voči tomu istému subjektu je Rada povinná v súlade s článkom 24 ods. 4 uvedeného rozhodnutia opätovne preskúmať nevyhnutnosť zachovať tieto opatrenia s prihliadnutím na pripomienky predložené týmto subjektom.
95 V prejednávanom prípade jednak spis neobsahuje žiadne indície naznačujúce, že Rada preverila relevantnosť a dôvodnosť skutočností týkajúcich sa žalobkyne, ktoré jej boli predložené pred prijatím rozhodnutia 2010/413 a vykonávacieho nariadenia č. 668/2010. Naopak, chybné označenie rozsahu účasti iránskeho štátu na základnom imaní žalobkyne, ktoré bolo v týchto aktoch uvedené a ktorého nepresnosť Rada nepopiera, svedčí o tom, že sa neuskutočnilo žiadne preverenie v tomto zmysle.
96 Ďalej z bodov 84 až 86 vyššie vyplýva, že pri prijatí neskorších napadnutých aktov Rada s prihliadnutím na pripomienky žalobkyne opätovne preskúmala okolnosti daného prípadu, keďže opravila údaj o účasti iránskeho štátu na základom imaní žalobkyne a vyjadrila sa k jej tvrdeniu o činnostiach týkajúcich sa akreditívov.
97 V druhom rade, pokiaľ ide o diplomatické depeše, ak by sa aj preukázalo, že niektoré členské štáty boli pod diplomatickým tlakom, táto okolnosť sama osebe nepreukazuje, že tento tlak mal vplyv aj na napadnuté akty prijaté Radou alebo na preskúmanie, ktoré Rada uskutočnila pri ich prijatí.
98 Za týchto okolností je v prípade rozhodnutia 2010/413 a vykonávacieho nariadenia č. 668/2010 potrebné prijať tvrdenia žalobkyne týkajúce sa vád, ktoré mali vplyv na preskúmanie vykonané Radou, pričom v zostávajúcej časti je ich potrebné zamietnuť.
99 Vzhľadom na vyššie uvedené je najprv potrebné poznamenať, že Rada porušila právo žalobkyne na obhajobu a jej právo na účinnú súdnu ochranu, keď jej v požadovanom čase neoznámila tri návrhy na prijatie reštriktívnych opatrení (pozri body 79, 83 a 90 vyššie). Keďže Rada uvedené návrhy zohľadnila pri prijatí napadnutých aktov voči žalobkyni, a vzhľadom na dátum oznámenia posledného z návrhov žalobkyni majú tieto vady vplyv na zákonnosť rozhodnutia 2010/413, vykonávacieho nariadenia č. 668/2010, rozhodnutia 2010/644 a nariadenia č. 961/2010 v rozsahu, v akom sa tieto napadnuté akty týkajú žalobkyne.
100 Ďalej Rada si pri prijatí rozhodnutia 2010/413 a vykonávacieho nariadenia č. 668/2010 nesplnila povinnosť preskúmať relevantnosť a dôvodnosť informácií a dôkazov voči žalobkyni, ktoré jej boli predložené, v dôsledku čoho sú uvedené akty poznačené nezákonnosťou (pozri body 95 a 98 vyššie).
101 Napokon Rada porušila povinnosť odôvodnenia, právo žalobkyne na obhajobu a jej právo na účinnú súdnu ochranu v prípade druhého dôvodu uvedeného voči žalobkyni (pozri body 70, 73, 83 a 90 vyššie). Keďže sú však jednotlivé dôvody uvedené Radou navzájom nezávislé a ostatné dôvody boli dostatočne konkrétne, táto okolnosť neodôvodňuje zrušenie rozhodnutia 2011/783, vykonávacieho nariadenia č. 1245/2011 a nariadenia č. 267/2012. Znamená to jedine, že druhý dôvod nemôže byť zohľadnený pri preskúmaní druhého žalobného dôvodu týkajúceho sa dôvodnosti reštriktívnych opatrení voči žalobkyni.
102 Z vyššie uvedeného vyplýva, že prvému žalobnému dôvodu je potrebné vyhovieť v časti týkajúcej sa zrušenia rozhodnutia 2010/413, vykonávacieho nariadenia č. 668/2010, rozhodnutia 2010/644 a nariadenia č. 961/2010 v rozsahu, v akom sa tieto akty týkajú žalobkyne, a v zostávajúcej časti ho zamietnuť.
O druhom žalobnom dôvode, založenom na zjavne nesprávnom posúdení, pokiaľ ide o prijatie reštriktívnych opatrení voči žalobkyni
103 Žalobkyňa tvrdí, že dôvody, ktoré voči nej uviedla Rada, vymenované v bodoch 64 až 66 vyššie, nespĺňajú podmienky stanovené v rozhodnutí 2010/413, nariadení č. 423/2007, nariadení č. 961/2010 a nariadení č. 267/2012 a nie sú podporené dôkazmi. Z toho vyplýva, že Rada sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď na základe týchto dôvodov prijala reštriktívne opatrenia voči nej.
104 Rada podporovaná Komisiou napáda dôvodnosť tvrdení žalobkyne.
105 Podľa judikatúry súdne preskúmanie zákonnosti aktu, ktorým boli voči subjektu prijaté reštriktívne opatrenia, sa vzťahuje na posúdenie skutočností a okolností uvádzaných na jeho odôvodnenie, rovnako ako na overenie dôkazov a informácií, na ktorých sa toto posúdenie zakladá. V prípade sporu Rade prislúcha predložiť tieto skutočnosti s cieľom ich overenia súdom Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok Bank Melli Iran/Rada, už citovaný v bode 47 vyššie, body 37 a 107).
106 Vzhľadom na túto judikatúru a nedostatok odôvodnenia druhého dôvodu uvedeného Radou voči žalobkyni (pozri bod 101 vyššie) je potrebné sa obmedziť na preskúmanie dôvodnosti prvého, tretieho, štvrtého a piateho uvedeného dôvodu.
107 V prípade prvého dôvodu je teraz preukázané, že iránsky štát nevlastnil 94 % základného imania žalobkyne, ale bol len minoritným akcionárom. Tento dôvod sa teda zakladá na chybnom skutkovom zistení, pokiaľ ide o rozhodnutie 2010/413 a vykonávacie nariadenie č. 668/2010.
108 Okrem toho skutočnosť, že časť základného imania žalobkyne je vo vlastníctve iránskeho štátu, sama osebe nepreukazuje, že žalobkyňa podporuje šírenie jadrových zbraní. Prvý dôvod uvedený Radou preto neodôvodňuje prijatie reštriktívnych opatrení voči žalobkyni na základe skutočnosti, že poskytla takúto podporu.
109 V prípade štvrtého dôvodu žalobkyňa popiera, že poskytla služby spoločnosti Mesbah Energy Company. Rada však nepredložila žiadny dôkaz alebo informáciu, ktorá by preukazovala poskytnutie takýchto služieb, teda že žalobkyňa vedela o účasti Mesbah Energy Company, voči ktorej v roku 2003 ešte neboli uložené reštriktívne opatrenia, na šírení jadrových zbraní. Preto je potrebné dospieť k záveru, že ani štvrtý dôvod neodôvodňuje prijatie reštriktívnych opatrení voči žalobkyni.
110 Rovnaké zistenie je uplatniteľné aj na piaty dôvod, pokiaľ ide o zákonnosť rozhodnutia 2011/783, vykonávacieho nariadenia č. 1245/2011 a nariadenia č. 267/2012. Zatiaľ čo žalobkyňa popiera poskytnutie finančných služieb spoločnosti Sanam Industria Group po prijatí reštriktívnych opatrení voči nej, Rada totiž nepredložila žiadny dôkaz preukazujúci opak alebo skutočnosť, že žalobkyňa vedela o účasti Sanam Industria Group na šírení jadrových zbraní, dokonca ešte pred prijatím reštriktívnych opatrení voči nej.
111 Pokiaľ ide napokon o tretí dôvod, žalobkyňa nepopiera, že DIO a IEI sa zúčastňovali na šírení jadrových zbraní. Nepopiera ani to, že pre tieto dva subjekty spracovala akreditívy.
112 Popiera však, že by služby, ktoré poskytla DIO a IEI, odôvodňovali prijatie reštriktívnych opatrení voči nej. V tejto súvislosti v podstate uvádza, že uvedené služby predstavovali bežné bankové služby, ktoré boli poskytnuté v minulosti v súvislosti so spravovaním exportných akreditívov vydaných tretími bankami, a že sa netýkali transakcií spojených so šírením jadrových zbraní.
113 Aby bolo možné overiť dôvodnosť týchto tvrdení, Všeobecný súd požiadal Radu o predloženie konkrétnych informácií, ktoré súvisia s akreditívmi spracovanými žalobkyňou pre DIO a IEI.
114 Rada v odpovedi na žiadosť Všeobecného súdu tieto informácie nepredložila. Rada v tejto súvislosti tvrdí, že tieto informácie nepredložila ani žalobkyňa napriek tomu, že to mohla a mala urobiť.
115 Toto tvrdenie nemožno prijať. Ako vyplýva z judikatúry citovanej v bode 105 vyššie, v prípade sporu neprislúcha subjektu, voči ktorému boli prijaté reštriktívne opatrenia, ale Rade predložiť dôkazy a informácie, o ktoré sa opierala pri prijatí uvedených opatrení. V prejednávanom prípade, keďže sa Rada opierala o konkrétne akreditívy spracované žalobkyňou pre DIO a IEI, prislúcha jej predložiť Všeobecnému súdu s nimi spojené podrobnosti.
116 Za týchto okolností nemožnosť overiť dôvodnosť tvrdení žalobkyne, podľa ktorých služby ňou poskytnuté DIO a IEI neodôvodňujú prijatie reštriktívnych opatrení voči nej, nemôže byť na jej ujmu. Naopak, keďže táto nemožnosť sa pripisuje Rade, ktorá si nesplnila povinnosť predložiť relevantné dôkazy a informácie, je potrebné vyhovieť druhému žalobnému dôvodu.
117 Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné zrušiť napadnuté akty v rozsahu, v akom sa týkajú žalobkyne, bez toho, aby bolo potrebné skúmať tretí žalobný dôvod, založený na porušení zásady proporcionality.
O časových účinkoch zrušenia napadnutých aktov
118 Pokiaľ ide o časové účinky zrušenia napadnutých aktov, treba na úvod poznamenať, že vykonávacie nariadenie č. 668/2010, ktorým bol zmenený zoznam v prílohe V nariadenia č. 423/2007, už nevyvoláva právne účinky od zrušenia tohto nariadenia, ktoré sa vykonalo nariadením č. 961/2010. Rovnako samotné nariadenie č. 961/2010, zmenené a doplnené vykonávacím nariadením č. 1245/2011, bolo zrušené nariadením č. 267/2012. Zrušenie vykonávacieho nariadenia č. 668/2010, nariadenia č. 961/2010 a vykonávacieho nariadenia č. 1245/2011 sa teda týka len účinkov, ktoré tieto nariadenia vyvolávali v čase od nadobudnutia ich účinnosti do ich zrušenia.
119 Okrem toho, pokiaľ ide o nariadenie č. 267/2012, treba pripomenúť, že podľa článku 60 druhého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie bez ohľadu na ustanovenia článku 280 ZFEÚ nadobúdajú rozhodnutia Všeobecného súdu, ktoré vyhlasujú nariadenia za neplatné, právoplatnosť až po uplynutí odvolacej lehoty uvedenej v prvom odseku článku 56 tohto štatútu, alebo ak bolo v rámci tejto lehoty podané odvolanie, po jeho zamietnutí (pozri analogicky rozsudok Všeobecného súdu zo 16. septembra 2011, Kadio Morokro/Rada, T‑316/11, neuverejnený v Zbierke, bod 38).
120 V tejto súvislosti žalobkyňa, odvolávajúc sa na uznesenie Akhras/Rada, už citované v bode 23 vyššie, uvádza, že nariadenie č. 267/2012 predstavuje voči nej rozhodnutie prijaté vo forme nariadenia a nie skutočné nariadenie. Z toho dôvodu sa na prejednávaný prípad nemôže uplatniť článok 60 druhý odsek štatútu.
121 Toto tvrdenie nemožno prijať.
122 Na jednej strane totiž v bode 29 uznesenia Akhras/Rada, už citovaného v bode 23 vyššie, predseda Súdneho dvora podrobne neskúmal uplatniteľnosť článku 60 druhého odseku štatútu na nariadenia ukladajúce reštriktívne opatrenia, keďže sa obmedzil na konštatovanie, že tvrdenia žalobkyne uvedené v súvislosti s týmto bodom vo veci C‑110/12 P(R) sa síce nezdajú „neopodstatnené“, naproti tomu sú však neúčinné.
123 Na druhej strane však vzhľadom na judikatúru Súdneho dvora treba dospieť k záveru, že nariadenie č. 267/2012, vrátane jeho prílohy IX, má charakter nariadenia, keďže jeho článok 51 druhý odsek stanovuje, že je záväzné v celom rozsahu a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch, čo zodpovedá účinnosti nariadenia, ako je stanovená v článku 288 ZFEÚ (pozri analogicky rozsudok Súdneho dvora zo 16. decembra 2011, Bank Melli Iran/Rada, C‑548/09 P, Zb. s. I‑11381, bod 45).
124 Článok 60 druhý odsek Štatútu Súdneho dvora sa teda na predmetný prípad uplatňuje.
125 Za týchto okolností disponuje Rada dvojmesačnou lehotou predĺženou o desaťdňovú lehotu zohľadňujúcu vzdialenosti od doručenia tohto rozsudku, aby konštatované porušenia napravila prípadným prijatím nových reštriktívnych opatrení voči žalobkyni. V prejednávanej veci sa nebezpečenstvo vážneho a nezvratného narušenia účinnosti reštriktívnych opatrení, ktoré ukladá nariadenie č. 267/2012, vzhľadom na významný vplyv týchto opatrení na práva a slobody žalobkyne nezdá dostatočne vysoké na odôvodnenie zachovania účinkov uvedeného nariadenia voči nej počas obdobia presahujúceho obdobie stanovené v článku 60 druhom odseku Štatútu Súdneho dvora (pozri analogicky rozsudok Kadio Morokro/Rada, už citovaný v bode 119 vyššie, bod 38).
126 Napokon, pokiaľ ide o časové účinky zrušenia rozhodnutia 2010/413, zmeneného a doplneného rozhodnutím 2010/644 a rozhodnutím 2011/783, treba pripomenúť, že podľa článku 264 druhého odseku ZFEÚ Všeobecný súd môže, ak to považuje za potrebné, uviesť, ktoré z účinkov aktu, ktorý vyhlásil za neplatný, sa považujú za konečné. V prejednávanej veci by mohla existencia rozdielu medzi dátumom účinnosti zrušenia nariadenia č. 267/2012 a dátumom účinnosti zrušenia rozhodnutia 2010/413, zmeneného a doplneného rozhodnutím 2010/644 a rozhodnutím 2011/783, mať za následok vážne ohrozenie právnej istoty, keďže tieto dva akty ukladajú žalobkyni rovnaké opatrenia. Účinky rozhodnutia 2010/413, zmeneného a doplneného rozhodnutím 2010/644 a rozhodnutím 2011/783, teda musia, pokiaľ ide o žalobkyňu, zostať zachované do účinnosti zrušenia nariadenia č. 267/2012 (pozri analogicky rozsudok Kadio Morokro/Rada, už citovaný v bode 119 vyššie, bod 39).
O trovách
127 Podľa článku 87 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Rada nemala úspech v podstatnej časti predmetu konania, je opodstatnené uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhmi žalobkyne.
128 Podľa článku 87 ods. 4 prvého pododseku toho istého rokovacieho poriadku inštitúcie, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci, znášajú vlastné trovy konania. Preto Komisia znáša vlastné trovy konania.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. V rozsahu, v akom sa týkajú Bank Saderat Iran, sa zrušujú:
– bod 7 tabuľky B v prílohe II rozhodnutia Rady 2010/413/SZBP z 26. júla 2010 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu a o zrušení spoločnej pozície 2007/140/SZBP,
– bod 5 tabuľky B v prílohe vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) č. 668/2010 z 26. júla 2010, ktorým sa vykonáva článok 7 ods. 2 nariadenia (ES) č. 423/2007 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu,
– bod 7 tabuľky B v hlave I prílohy rozhodnutia Rady 2010/644/SZBP z 25. októbra 2010, ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie 2010/413,
– bod 7 tabuľky B v prílohe VIII nariadenia Rady (EÚ) č. 961/2010 z 25. októbra 2010 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu, ktorým sa zrušuje nariadenie č. 423/2007,
– rozhodnutie Rady 2011/783/SZBP z 1. decembra 2011, ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie 2010/413,
– vykonávacie nariadenie Rady (EÚ) č. 1245/2011 z 1. decembra 2011, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 961/2010,
– bod 7 tabuľky B v hlave I prílohy IX nariadenia Rady (EÚ) č. 267/2012 z 23. marca 2012 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu, ktorým sa zrušuje nariadenie č. 961/2010.
2. Pokiaľ ide o Bank Saderat Iran, účinky rozhodnutia 2010/413, zmeneného a doplneného rozhodnutím 2010/644 a rozhodnutím 2011/783, sú zachované až do účinnosti zrušenia nariadenia č. 267/2012.
3. V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.
4. Rada Európskej únie znáša vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Bank Saderat Iran.
5. Európska komisia znáša vlastné trovy konania.
Pelikánová | Jürimäe | van der Woude |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 5. februára 2013.
Podpisy