ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU
EURÓPSKEJ ÚNIE (tretia komora)
zo 6. marca 2013 (*)
„Verejná služba – Dočasný zamestnanec – Výpoveď zmluvy dočasného zamestnanca na dobu neurčitú – Legitímny dôvod“
Vo veci F‑41/12,
ktorej predmetom je žaloba podaná podľa článku 270 ZFEÚ uplatniteľného na Zmluvu o ESAE podľa jej článku 106a,
Séverine Scheefer, bývalá dočasná zamestnankyňa Európskeho parlamentu, s bydliskom v Luxemburgu (Luxembursko), v zastúpení: R. Adam a P. Ketter, advokáti,
žalobkyňa,
proti
Európskemu parlamentu, v zastúpení: V. Montebello‑Demogeot a M. Ecker, splnomocnené zástupkyne,
žalovanému,
SÚD PRE VEREJNÚ SLUŽBU (tretia komora),
v zložení: predseda S. Van Raepenbusch (spravodajca), sudcovia I. Boruta a R. Barents,
tajomník: J. Tomac, referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 10. októbra 2012,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Žalobou doručenou do kancelárie Súdu pre verejnú službu 21. marca 2012 S. Scheefer v podstate navrhuje na jednej strane, aby bolo zrušené rozhodnutie Európskeho parlamentu z 20. júna 2011 o výpovedi jej zmluvy dočasného zamestnanca na dobu neurčitú a na druhej strane, aby bol Európsky parlament zaviazaný na náhradu škody.
Právny rámec
2 Článok 29 ods. 2 Služobného poriadku úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“) stanovuje:
„Iný postup, než je výberové konanie, môže ustanovujúci orgán použiť pri prijímaní riadiacich pracovníkov (generálnych riaditeľov alebo zodpovedajúcich funkcií v platovej triede AD 16 alebo AD 15 a riaditeľov alebo zodpovedajúcich funkcií v platovej triede AD 15 alebo AD 14), a v mimoriadnych prípadoch aj pri prijímaní nových úradníkov na pracovné miesta, ktoré vyžadujú osobitnú kvalifikáciu.“
3 Článok 2 Podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov Európskej únie (ďalej len „PZOZ“) znie takto:
„Na účely týchto podmienok zamestnávania ‚dočasní zamestnanci‘ sú:
a) zamestnanci prijatí na pracovné miesto, ktoré je zahrnuté v zozname pracovných miest, pripojenom ku kapitole rozpočtu, týkajúcej sa jednotlivého orgánu, a ktoré rozpočtové orgány označili ako dočasné;
…“
4 Článok 47 PZOZ stanovuje:
„Okrem prípadu úmrtia, pracovný pomer dočasných zamestnancov zaniká:
…
c) ak zmluva je uzatvorená na čas neurčitý [dobu neurčitú – neoficiálny preklad]:
i) na konci [uplynutím – neoficiálny preklad] výpovednej lehoty, ustanovenej v zmluve; výpovedná lehota nesmie byť kratšia ako jeden mesiac za každý dokončený rok služby, pričom najkratšia výpovedná lehota je tri mesiace a najdlhšia je desať mesiacov. Výpovedná lehota však nezačína plynúť počas materskej dovolenky alebo zdravotnej dovolenky [práceneschopnosti – neoficiálny preklad] pod podmienkou, že táto zdravotná dovolenka [práceneschopnosť – neoficiálny preklad] nepresiahne tri mesiace. S výhradou vyššie uvedených obmedzení sa navyše počas materskej alebo zdravotnej dovolenky [práceneschopnosti – neoficiálny preklad] lehota prerušuje;
…“
5 Smernica Rady 1999/70/ES z 28. júna 1999 o rámcovej dohode o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP (Ú. v. ES L 175, s. 43; Mim. vyd. 05/003, s. 368), uviedla do účinnosti rámcovú dohodu o pracovných zmluvách na dobu určitú, ktorú 18. marca 1999 uzavreli všeobecné medzirezortné organizácie (ďalej len „rámcová dohoda“).
6 Podľa doložky 3 rámcovej dohody:
„1. Na účely tejto dohody termín ‚pracovník na dobu určitú‘‚ sa vzťahuje na osobu, ktorá uzavrela pracovnú zmluvu alebo pracovnoprávny vzťah [na dobu určitú – neoficiálny preklad] priamo so zamestnávateľom a ktorých koniec platnosti je vymedzený objektívnymi podmienkami, ako napríklad určitým dátumom, splnením určitej úlohy alebo určitou udalosťou.
…“
7 Článok 7 ods. 2 až 4 interného poriadku prijímania úradníkov a ostatných zamestnancov vydaného predsedníctvom Parlamentu 3. mája 2004 (ďalej len „interný poriadok“) stanovuje:
„2. Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia, ktoré sa vzťahujú na úradníkov, prijímajú sa dočasní zamestnanci podľa poradia spomedzi úspešných uchádzačov vo výberovom konaní alebo v inom postupe prijímania upravenom v článku 29 ods. 2 služobného poriadku….
3. Ak nie sú k dispozícii úspešní uchádzači, prijímajú sa dočasní zamestnanci:
– v prípade dočasných zamestnancov uvedených v článku 2 písm. a) PZOZ, po uskutočnení výberu výborom zriadeným ad hoc, v ktorom zasadá člen vymenovaný [v]ýborom zamestnancom;
– v prípade dočasných zamestnancov uvedených v článku 2 písm. b) PZOZ, po vydaní stanoviska spoločného výboru.
4. Odchylne od predchádzajúcich ustanovení možno prijať dočasných zamestnancov uvedených v článku 2 písm. a) PZOZ podľa postupu uvedeného v odseku 3 druhej zarážke tohto článku, ak je cieľom tohto prijatia iba dočasné obsadenie pracovných miest do času, kým dôjde k ich obsadeniu v súlade s ustanoveniami odseku 3 prvej zarážky tohto článku.“
Skutkové okolnosti
8 Zmluvou, ktorú Parlament podpísal 29. marca 2006 a žalobkyňa 4. apríla 2006, Parlament prijal žalobkyňu ako dočasnú zamestnankyňu podľa článku 2 písm. a) PZOZ na dobu od 1. apríla 2006 do 31. marca 2007 a pridelil ju ako lekárku do ambulancie v Luxemburgu (Luxembursko).
9 Dodatkami z 23. februára 2007 a 26. marca 2008 bola zmluva žalobkyne predĺžená do 31. marca 2009.
10 Na otázku žalobkyne, ktorá sa týkala jej možnosti pokračovať v spolupráci s ambulanciou inštitúcie na základe zmluvy na dobu neurčitú, jej generálny tajomník Parlamentu 12. februára 2009 odpovedal, že takáto možnosť neexistuje a potvrdil jej, že jej zmluva bude skutočne ukončená 31. marca 2009.
11 Rozsudkom z 13. apríla 2011, Scheefer/Parlament (F‑105/09, ďalej len „rozsudok Scheefer“), Súd pre verejnú službu zrušil rozhodnutie obsiahnuté v liste z 12. februára 2009. V tomto rozsudku totiž Súd pre verejnú službu rozhodol, že vzhľadom na článok 8 prvý odsek PZOZ treba na zmluvu žalobkyne hľadieť tak, že bola dvakrát obnovená, takže druhý dodatok z 26. marca 2008 mal na základe vôle normotvorcu ipso iure za následok zmenu kvalifikácie na pracovný pomer na dobu neurčitú s tým dôsledkom, že uplynutie posledného dňa stanoveného v tomto dodatku nemohlo spôsobiť skončenie pracovného pomeru dotknutej osoby.
12 Medzičasom, 18. októbra 2007, Parlament uverejnil oznámenie o prijímaní do zamestnania č. PE/95/S, v ktorom oznamoval organizáciu výberového konania na základe odborných predpokladov a skúšok na prijatie dočasného zamestnanca – administrátora – lekára a na vytvorenie zoznamu vhodných uchádzačov zostaveného zo štyroch najlepších uchádzačov (Ú. v. EÚ C 244 A, s. 5, ďalej len „výberové konanie PE/95/S“). Žalobkyňa podala prihlášku, ale táto prihláška bola 28. januára 2008 zamietnutá z dôvodu, že nemala požadovanú prax. Zoznam vhodných uchádzačov zostavený na záver tohto konania bol prijatý 16. mája 2008 a boli zamestnaní dvaja lekári, jeden 1. mája 2009 a druhý 1. júna 2009.
13 Parlament 24. mája 2011 informoval žalobkyňu, že v nadväznosti na rozsudok Scheefer bola jej zmluva dočasného zamestnanca prekvalifikovaná na zmluvu na dobu neurčitú, takže ukončenie jej činnosti 31. marca 2009 bolo neplatné, na základe čoho jej vzniká právo na zaplatenie jej odmeny od 1. apríla 2009 po odpočítaní náhradných príjmov uvedených v uvedenom rozsudku, ktoré poberala od tohto dátumu.
14 Listom zo 14. júna 2011 žalobkyňa okrem iného informovala Parlament, že mu je k dispozícii, aby čo najskôr znovu nastúpila do práce.
15 Listom z 20. júna 2011 generálny tajomník Parlamentu oznámil žalobkyni, že Parlament vypovedáva jej zmluvu dočasného zamestnanca na dobu neurčitú z dôvodu, že „[jej] zamestnávanie už nie je opodstatnené vzhľadom na to, že [Parlament] má v tejto dobe k dispozícii zoznam úspešných uchádzačov… spĺňajúcich požiadavky článku 7 ods. 2 interného poriadku… a že obsadil všetky voľné pracovné miesta poverených lekárov pridelených v Luxemburgu na základe tohto zoznamu“.
16 Podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku, ktorý sa na dočasných zamestnancov uplatňuje na základe článku 46 PZOZ, žalobkyňa 5. augusta 2011 podala sťažnosť proti rozhodnutiu o prepustení obsiahnutému v liste uvedenom v predchádzajúcom bode. Orgán oprávnený uzatvárať pracovné zmluvy (ďalej len „OOUPZ“) zamietol túto sťažnosť rozhodnutím z 21. decembra 2011.
Návrhy účastníkov konania
17 Žalobkyňa navrhuje, aby Súd pre verejnú službu:
– vyhlásil žalobu za prípustnú a dôvodnú, a v dôsledku toho:
– v prvom rade, zrušil rozhodnutie o prepustení obsiahnuté v liste generálneho tajomníka Parlamentu z 20. júna 2011 „so všetkými dôsledkami, ktoré z toho vyplývajú, vrátane finančných“,
– v prípade potreby zrušil rozhodnutie z 21. decembra 2011 o zamietnutí jej sťažnosti,
– „rozhodol o opätovnom pracovnom zaradení žalobkyne v Parlamente“,
– subsidiárne zaviazal Parlament, aby jej zaplatil na jednej strane ako náhradu jej majetkovej škody sumu 288 000 eur „zodpovedajúcu mzde za 36 mesiacov… bez toho, aby to malo vplyv na presnú sumu, ktorá bude vypočítaná s prihliadnutím na nevyhnutné úpravy… alebo akúkoľvek inú sumu, o ktorej Súd pre verejnú službu rozhodne ex æquo et bono alebo na základe stanoviska znalcov“ a na druhej strane ako náhradu jej nemajetkovej ujmy sumu 15 000 eur,
– zaviazal Parlament na náhradu trov konania.
18 Parlament navrhuje, aby Súd pre verejnú službu:
– zamietol žalobu ako nedôvodnú,
– zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.
Právny stav
O návrhoch na zrušenie zamietnutia sťažnosti a návrhoch na uloženie príkazu
19 V rôznych návrhoch žalobkyňa navrhuje zrušenie rozhodnutia Parlamentu z 21. decembra 2011, ktorým bola zamietnutá jej sťažnosť.
20 Treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry návrhy na zrušenie, ktoré formálne smerujú proti rozhodnutiu o zamietnutí sťažnosti, majú v prípade, ak toto rozhodnutie nemá samostatný obsah za následok, že Súdu pre verejnú službu je na posúdenie predložený akt, proti ktorému bola podaná sťažnosť (rozsudok Súdneho dvora zo 17. januára 1989, Vainker/Parlament, 293/87, bod 8, rozsudok Scheefer, bod 21). V tomto prípade zamietnutie sťažnosti z 21. decembra 2011 potvrdzuje pôvodné rozhodnutie obsiahnuté v liste z 20. júna 2011 vypovedať zmluvu žalobkyne na dobu neurčitú, pričom so zreteľom na uvedenú sťažnosť dopĺňa presné údaje. V takomto prípade je skutočne preskúmavaná zákonnosť pôvodného rozhodnutia spôsobujúceho ujmu s prihliadnutím na odôvodnenie vyplývajúce z jeho znenia v spojení so znením zamietnutia sťažnosti. V dôsledku toho návrhy na zrušenie zamietnutia sťažnosti nemajú samostatný obsah a na žalobu treba hľadieť tak, že formálne smeruje proti rozhodnutiu obsiahnutému v liste z 20. júna 2011 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktoré bolo spresnené rozhodnutím o zamietnutí sťažnosti z 21. decembra 2011 (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 10. júna 2004, Eveillard/Komisia, T‑258/01, body 31 a 32).
21 Žalobkyňa okrem toho navrhuje, aby Súd pre verejnú službu „rozhodol o [jej] opätovnom pracovnom zaradení… v Parlamente“.
22 Vyššie uvedený návrh treba považovať za návrh, ktorý smeruje k tomu, aby Súd pre verejnú službu nariadil administratíve pri výkone prípadného zrušenia napadnutého rozhodnutia opätovne dosadiť žalobkyňu do svojich služieb. Súdu pre verejnú službu však neprináleží, aby v konaní o žalobe podanej podľa článku 46 PZOZ a článku 91 služobného poriadku udeľoval príkazy inštitúciám Európskej únie. V prípade zrušenia aktu je totiž dotknutá inštitúcia povinná podľa článku 266 ZFEÚ sama prijať opatrenia na vykonanie rozsudku (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 4. mája 2005, Castets/Komisia, T‑398/03, bod 19).
23 Z toho vyplýva, že návrhy na uloženie príkazu sú neprípustné.
O návrhoch na zrušenie napadnutého rozhodnutia
24 Žalobkyňa uvádza tri dôvody:
– prvý dôvod založený na porušení povinnosti odôvodnenia a povinnosti transparentnosti,
– druhý dôvod založený na neexistencii právneho základu, zjavne nesprávnom posúdení a nerešpektovaní „článkov 2, 3, 8, 29 a 47 PZOZ“, ako aj na zneužití právomoci,
– tretí dôvod založený na porušení povinnosti starostlivosti, zneužití práva, ako aj nerešpektovaní zásad riadnej správy a plnenia zmlúv v dobrej viere.
O prvom dôvode založenom na porušení povinnosti odôvodnenia a povinnosti transparentnosti
25 Žalobkyňa tvrdí, že každé jednostranné rozhodnutie o výpovedi zmluvy dočasného zamestnanca na dobu neurčitú musí byť odôvodnené. Okrem toho zdôrazňuje, že napadnuté rozhodnutie bolo prijaté po rozsudku Scheefer, krátko po tom, čo jej Parlament v liste z 24. mája 2011 potvrdil, že ukončenie jej činnosti 31. marca 2009 bolo neplatné a po ústnych ubezpečeniach, že svoje pracovné miesto dostane rýchlo späť. Žalobkyňa napokon poznamenáva, že napriek osobitným okolnostiam veci jej nadriadený nezorganizoval žiadny rozhovor, aby jej vysvetlil jej prepustenie.
26 Za týchto okolností odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého jej zamestnávanie na dobu neurčitú už nebolo opodstatnené, keďže všetky voľné pracovné miesta lekárov v Luxemburgu obsadili úspešní uchádzači výberového konania PE/95/S spĺňajúci požiadavky článku 7 ods. 2 interného poriadku, malo byť rozvedené podrobnejšie. V napadnutom rozhodnutí tak Parlament „úplne mlčí… o detailoch“ týchto prijatí do zamestnania, najmä pokiaľ ide o ich dátum a formu. Parlament navyše nezohľadnil skutočnosť, že žalobkyňa „mala (od 31. marca 2008) zmluvu na dobu neurčitú“ a dostatočnú prax na to, aby sa domáhala prijatia na niektoré z dotknutých pracovných miest.
27 V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že napadnuté rozhodnutie znie takto:
„… Na základe článku 7 ods. 2 interného poriadku… sa dočasní zamestnanci uvedení v článku 2 písm. a) [PZOZ] prijímajú spomedzi úspešných uchádzačov vo výberovom konaní alebo v postupe prijímania upravenom v článku 29 ods. 2 služobného poriadku. Treba uviesť, že ste boli prijatá od 1. apríla 2006 ako dočasný zamestnanec uvedený v článku 2 písm. a) PZOZ na základe mimoriadneho postupu uvedeného v odseku [4] toho istého článku [7 interného poriadku] na vyriešenie nedostatku úspešných uchádzačov výberového konania alebo iných postupov prijímania.
Od tej doby však Parlament zorganizoval výberové konanie… PE/95/S…. Treba uviesť, že nie ste úspešnou uchádzačkou tohto konania, pretože Vaša prihláška nebola prijateľná z dôvodu, že ste v rozhodnom čase nemali odbornú prax požadovanú v oznámení o voľnom pracovnom mieste.
V bode 58, in fine, [rozsudku Scheefer] Súd pre verejnú službu… pripomenul, že zmluvu na dobu neurčitú možno z legitímneho dôvodu ukončiť kedykoľvek pri dodržaní výpovednej doby stanovenej v článku 47 písm. c) bode i) PZOZ.
Za týchto okolností Parlament vypovedáva Vašu zmluvu dočasného zamestnanca na dobu neurčitú z dôvodu, že Vaše zamestnávanie už nie je opodstatnené vzhľadom na to, že Parlament má v tejto dobe k dispozícii zoznam úspešných uchádzačov spĺňajúcich požiadavky článku 7 ods. 2 interného poriadku… a že obsadil všetky voľné pracovné miesta poverených lekárov… v Luxemburgu na základe tohto zoznamu.
…“
28 Takéto odôvodnenie sa javí dostatočné dokonca aj so zreteľom na osobitnú situáciu, v ktorej sa žalobkyňa podľa svojho tvrdenia nachádza, pretože jasne a presne uvádza dôvod výpovede zmluvy dočasného zamestnanca, ktorú mala žalobkyňa uzavretú.
29 Žalobkyňa predovšetkým zbytočne vytýka Parlamentu, že nezohľadnil skutočnosť, že mala uzavretú zmluvu na dobu neurčitú a dostatočnú odbornú prax na to, aby sa domáhala obsadenia niektorého z voľných pracovných miest lekárov. Parlament totiž tak v napadnutom rozhodnutí, ako aj v zamietnutí sťažnosti zdôraznil, že žalobkyňa bola prijatá mimoriadne na vyriešenie uvoľnenia pracovných miest lekárov a nedostatku uchádzačov, ktorí mohli byť prijatí v súlade s interným poriadkom. Parlament rovnako uviedol, že zorganizoval výberové konanie PE/95/S práve preto, aby obsadil tieto voľné pracovné miesta a že žalobkyňa nebola úspešnou uchádzačkou tohto konania, keďže jej prihláška bola posúdená ako neprijateľná. Treba pripomenúť, že odôvodnenie môže byť implicitné pod podmienkou, že umožní dotknutej osobe oboznámiť sa s dôvodmi prijatia napadnutého rozhodnutia a poskytne príslušnému súdu dostatok údajov na to, aby mohol vykonať svoje preskúmanie [pozri rozsudok Súdneho dvora z 8. februára 2007, Groupe Danone/Komisia, C‑3/06 P, bod 46; pozri analogicky rozsudok Súdu prvého stupňa z 9. júla 2008, Reber/ÚHVT – Chocoladefabriken Lindt & Sprüngli (Mozart), T‑304/06, bod 55; rozsudok Všeobecného súdu Európskej únie z 13. apríla 2011, Safariland/ÚHVT – DEF‑TEC Defense Technology (FIRST DEFENSE AEROSOL PEPPER PROJECTOR), T‑262/09, bod 92]. V dôsledku toho, keďže Parlament nemohol ignorovať výberové konanie uvedené v bode 27 tohto rozsudku, sú úvahy nachádzajúce sa v napadnutom rozhodnutí samé osebe dostatočné, pretože nepriamo, ale napriek tomu určitým spôsobom, vylučujú možnosť trvalo zamestnať žalobkyňu na niektorom z dotknutých pracovných miest, a to bez ohľadu na povahu jej zmluvy a jej odbornú prax.
30 Napadnuté rozhodnutie navyše nemožno považovať za neúplné z dôvodu, že „Parlament úplne mlč[al]… o detailoch prijatia [lekárov na voľné pracovné miesta]“, najmä pokiaľ ide o ich presný dátum a formu. Ako uvádza samotná žalobkyňa, ide iba o detaily. Parlament ich teda nebol povinný spomenúť v napadnutom rozhodnutí. Odôvodnenie je totiž dostatočné vtedy, keď uvádza skutočnosti a právne úvahy, ktoré majú v štruktúre rozhodnutia zásadný význam, takže administratíva nie je povinná odôvodňovať svoje odôvodnenie (rozsudok Súdu pre verejnú službu z 29. septembra 2011, AJ/Komisia, F‑80/10, bod 117). Parlament navyše v zamietnutí sťažnosti zdôraznil, že „všetky pracovné miesta poverených lekárov sú obsadené od 1. júna 2009“.
31 Treba navyše pripomenúť, že údajný nedostatok odôvodnenia možno preklenúť vysvetleniami poskytnutými počas konania na Súde pre verejnú službu. V tomto prípade teda Parlament vo svojom vyjadrení k žalobe spresnil, že prvý lekár bol prijatý 1. mája 2009 a druhý 1. júna 2009 na základe zmlúv dočasného zamestnanca na dobu neurčitú. Žalobkyňa okrem toho sama na pojednávaní uviedla, že v tomto vyjadrení k žalobe sa nachádzajú všetky údajne chýbajúce dôvody.
32 Napokon žalobkyňa rovnako zbytočne vytýka Parlamentu, že sa s ňou pred prijatím napadnutého rozhodnutia neuskutočnil rozhovor. Je pravda, že judikatúra stanovuje, že povinnosť uviesť dôvody aktu spôsobujúceho ujmu je dodržaná vtedy, keď bola dotknutá osoba o týchto dôvodoch náležite informovaná počas rozhovorov so svojimi nadriadenými (rozsudok Súdu pre verejnú službu z 26. októbra 2006, Landgren/ETF, F‑1/05, bod 79). Jediným cieľom tejto judikatúry je však zdôrazniť okolnosť, ktorá kompenzuje vadu odôvodenia, pričom však táto judikatúra nevyžaduje, ako to zrejme tvrdí žalobkyňa, predchádzajúci rozhovor s nadriadeným v rámci povinnosti odôvodnenia alebo povinnosti transparentnosti vtedy, keď je tak, ako v tomto prípade, úkon, ktorým došlo k prepusteniu, dostatočne odôvodnený.
33 Prvý žalobný dôvod treba preto zamietnuť.
O druhom dôvode založenom na neexistencii právneho základu, zjavne nesprávnom posúdení a nerešpektovaní článkov 2, 3, 8, 29 a 47 PZOZ, ako aj na zneužití právomoci
34 Z názvu a postupnej štruktúry druhého dôvodu vyplýva, že ho možno rozdeliť do troch častí, ktoré treba preskúmať postupne. Z tej istej štruktúry navyše vyplýva, že odkaz na článok 29 PZOZ je zjavne dôsledkom nepozornosti, pretože tento článok vôbec nesúvisí so sporom, keďže sa týka príspevku pri narodení dieťaťa a keďže žalobkyňa na ňom nezakladá žiadne konkrétne tvrdenia. Treba sa preto domnievať, že žalobkyňa sa odvoláva skôr na článok 29 služobného poriadku, keďže na tento článok odkazuje článok 7 interného poriadku.
– O prvej časti druhého dôvodu založenej na neexistencii právneho základu
35 Žalobkyňa sa domnieva, že Parlament sa nemohol odvolávať na „‘ekonomický’ dôvod“ založený na tom, že všetky pracovné miesta lekárov boli obsadené, pretože tento dôvod neupravujú ani PZOZ, ani jej zmluva ako legitímny dôvod výpovede zmluvy na dobu neurčitú.
36 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 47 písm. c) PZOZ zveruje OOUPZ širokú mieru voľnej úvahy pri výpovedi zmluvy dočasného zamestnanca na dobu neurčitú (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. septembra 2009, ETF/Landgren, T‑404/06 P, bod 162, a tam citovanú judikatúru; rozsudok Všeobecného súdu Európskej únie zo 7. júla 2011 Longinidis/Cedefop, T‑283/08 P, bod 84).
37 Z tohto pohľadu, a v reakcii na tvrdenie Parlamentu, že článok 7 ods. 4 jeho interného poriadku mu bránil uzavrieť zmluvu na dobu neurčitú, pričom bolo potrebné zabezpečiť kontinuitu služby zaisťovanej ambulanciou v Luxemburgu, Súd pre verejnú službu v rozsudku Scheefer rozhodol, že tento článok „nezakazuje použitie zmlúv na dobu neurčitú, keďže dočasná situácia môže tak, ako v tomto prípade, trvať počas obdobia, ktoré nemožno časovo vymedziť, a keďže takáto zmluva v každom prípade neponúka zamestnancovi stabilitu, ktorá vyplýva z vymenovania za úradníka, pretože ju možno ukončiť z legitímneho dôvodu a s výpovednou dobou v súlade s článkom 47 písm. c) bodom i) PZOZ“ (rozsudok Scheefer, bod 56).
38 Pokiaľ ide o to, či v tomto prípade okolnosť, že všetky voľné pracovné miesta lekárov v ambulancii Parlamentu v Luxemburgu boli obsadené, mohla predstavovať legitímny dôvod prepustenia, treba pripomenúť, že zamestnanec prijatý tak ako žalobkyňa, na základe článku 2 písm. a) PZOZ, je prijatý na „pracovné miesto, ktoré je zahrnuté v zozname pracovných miest, pripojenom ku kapitole rozpočtu, týkajúcej sa jednotlivého orgánu, a ktoré rozpočtové orgány označili ako dočasné“.
39 V dôsledku toho je dôvod založený na „‚ekonomickom‘ dôvode“, ako ho opisuje žalobkyňa, teda na neexistencii voľného pracovného miesta v zozname pracovných miest pripojenom ku kapitole rozpočtu inštitúcie, legitímnym dôvodom, s prihliadnutím na ktorý Parlament mohol prijať napadnuté rozhodnutie na základe článku 47 písm. c) bodu i) PZOZ.
40 Prvú časť druhého žalobného dôvodu treba preto zamietnuť.
– O druhej časti druhého dôvodu založenej na zjavne nesprávnom posúdení a právnom omyle vyplývajúcom z nerešpektovania článkov 2, 3, 8 a 47 PZOZ, ako aj článku 29 služobného poriadku
41 Žalobkyňa sa domnieva, že napadnuté rozhodnutie je postihnuté zjavne nesprávnym posúdením a právnym omylom, pretože nerešpektuje články 2, 3, 8 a 47 PZOZ, ako ani článok 29 služobného poriadku. Podľa jej názoru sa Parlament pokúsil obísť PZOZ tým, že s ňou protiprávne uzavrel viacero zmlúv dočasného zamestnanca na dobu určitú, pričom v súlade so zásadou, podľa ktorej sa nikto nemôže dovolávať svojej vlastnej nepoctivosti, sa na to nemôže spoliehať pri odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Presnejšie povedané, dôvod založený na tom, že nie je k dispozícii pracovné miesto lekára, ktorým bolo odôvodnené jej prepustenie, nemožno posudzovať bez zohľadnenia okolností veci a najmä toho, že Súd pre verejnú službu v rozsudku Scheefer konštatoval, že jej zmluva dočasného zamestnanca na dobu určitú sa zmenila na zmluvu na dobu neurčitú, a to s účinnosťou od „31. marca 2008“. Ak by Parlament rešpektoval PZOZ, uzavrel by podľa žalobkyne od tohto dátumu zmluvu na dobu neurčitú a následne by jej pridelil voľné pracovné miesto lekára. Toto vymenovanie by navyše bolo v súlade so záujmom služby vzhľadom na prax, ktorú žalobkyňa nadobudla v inštitúcii. Napokon tvrdenie obsiahnuté v zamietnutí sťažnosti, že žalobkyňa nebola zapísaná do zoznamu úspešných uchádzačov výberového konania PE/95/S, takže ju nebolo možné trvalo zamestnať, je neprípustné, pretože bolo prvýkrát uvedené po prijatí napadnutého rozhodnutia. Toto tvrdenie je tiež nesprávne, pretože v tomto prípade netreba sankcionovať to, že nebola zapísaná do zoznamu úspešných uchádzačov výberového konania PE/95/S, ale okolnosť, že Parlament sa odvoláva na neexistenciu akéhokoľvek pracovného miesta lekára v ambulancii v Luxemburgu, pričom opomína, že túto neexistenciu vyvolala jeho vlastná nepoctivosť.
42 Súd pre verejnú službu však poznamenáva, že keď Parlament v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že „zamestnávanie [žalobkyne] už [nebolo] opodstatnené vzhľadom na to, že [Parlament] [mal] v [tej] dobe k dispozícii zoznam úspešných uchádzačov… spĺňajúcich požiadavky článku 7 ods. 2 interného poriadku… a že obsadil všetky voľné pracovné miesta poverených lekárov… v Luxemburgu na základe tohto zoznamu“, neodvolával sa na svoju „vlastnú nepoctivosť“, ale vychádzal z objektívnej skutočnosti nezávislej od protiprávnosti, ktorej sa dopustil tým, že dodatkom z 26. marca 2008 obnovil zmluvu žalobkyne iba na dobu určitú.
43 Okrem toho dôvod, podľa ktorého Parlament nemohol ponechať žalobkyňu na jej pracovnom mieste, pretože neuspela vo výberovom konaní PE/95/S, keďže jej prihláška bola zamietnutá pre nedostatok odbornej praxe, nie je neprípustný, ani nesprávny.
44 Tento dôvod nie je neprípustný, pretože v systéme opravných prostriedkov upravenom v článkoch 90 a 91 služobného poriadku, na ktoré odkazuje článok 46 PZOZ, a vzhľadom na priebeh konania pred podaním žaloby zavedeného týmito článkami, môže byť administratíva pri zamietnutí sťažnosti nútená doplniť, ba dokonca zmeniť dôvody, na základe ktorých prijala napadnutý akt (pozri v tomto zmysle rozsudok Všeobecného súdu Európskej únie z 9. decembra 2009, Komisia/Birkhoff, T‑377/08 P, body 55 až 60; rozsudok Súdu pre verejnú službu z 13. apríla 2011, Chaouch/Komisia, F‑30/09, bod 35).
45 V napadnutom rozhodnutí však už Parlament pripomenul žalobkyni, že bola prijatá „na základe mimoriadneho postupu“ uvedeného v článku 7 interného poriadku „na vyriešenie nedostatku úspešných uchádzačov výberového konania alebo iných postupov prijímania“ a že nebola úspešnou uchádzačkou výberového konania PE/95/S zorganizovaného na obsadenie voľných pracovných miest lekárov. V tejto súvislosti OOUPZ v zamietnutí sťažnosti iba podrobnejšie vysvetlil toto pripomenutie, pričom zdôraznil, že „za týchto okolností ju Parlament nemohol prijať bez toho, aby porušil zásadu rovnosti zaobchádzania s uchádzačmi“.
46 Tento dôvod nie je ani nesprávny, pretože z článku 7 ods. 2 a 3 interného poriadku skutočne vyplýva, že dočasní zamestnanci prijatí podľa článku 2 písm. a) PZOZ môžu byť v prípade, ak nie sú k dispozícii úspešní uchádzači výberového konania, prijatí natrvalo iba po výberovej skúške. Treba sa teda domnievať, že toto prijímacie konanie, hoci ho nevyžadujú PZOZ, je neoddeliteľnou súčasťou formalít, ktoré musel Parlament rešpektovať ako zamestnávateľ alebo budúci zamestnávateľ (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 28. januára 1992, Speybrouck/Parlament, T‑45/90, bod 68). Toto konanie sa od Parlamentu vyžadovalo tým skôr, že Parlament musel rešpektovať rovnosť zaobchádzania s uchádzačmi výberového konania PE/95/S, zvlášť vo vzťahu k jeho úspešným uchádzačom, ktorí vďaka svojmu úspechu mali možnosť obsadiť voľné pracovné miesta lekárov v ambulancii v Luxemburgu. Napriek zmene kvalifikácie zmluvy žalobkyne na zmluvu na dobu neurčitú, ku ktorej došlo 26. marca 2008 na základe článku 8 prvého odseku PZOZ, bol Parlament, ktorý začal výberové konanie PE/95/S už 18. októbra 2007, v zásade tiež povinný prijať spomedzi úspešných uchádzačov výberového konania PE/95/S nielen lekára prijatého 1. mája 2009, aby obsadil prvé voľné pracovné miesto, ale aj lekára prijatého 1. júna 2009, aby reagoval na druhé uvoľnené pracovné miesto. Hoci totiž vyššie uvedené výberové konanie bolo zorganizované „na prijatie dočasného zamestnanca – administrátora – lekára“, oznámenie, v ktorom bolo oznámené toto konanie, počítalo aj s vytvorením zoznamu vhodných uchádzačov zostaveného zo štyroch najlepších uchádzačov.
47 Z toho vyplýva, že na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, skutočnosť, že žalobkyňa nebola zapísaná do zoznamu úspešných uchádzačov výberového konania PE/95/S a nemohla sa domáhať prijatia na niektoré z obsadzovaných pracovných miest podľa článku 7 ods. 2 alebo článku 7 ods. 3 prvej zarážky interného poriadku, predstavovala rozhodujúcu skutočnosť, ktorú Parlament nemohol ignorovať a to bez ohľadu na svoje minulé pochybenie pri kvalifikácii zmluvy dotknutej osoby od 26. marca 2008.
48 Navyše sa uznáva, že inštitúcia môže vypovedať zmluvu dočasného zamestnanca na dobu neurčitú z dôvodu, že tak, ako v tomto prípade, nebol zapísaný do zoznamu úspešných uchádzačov výberového konania alebo inej výberovej skúšky (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 5. decembra 2002, Hoyer/Komisia, T‑70/00, bod 44).
49 Tvrdenia, ktoré žalobkyňa predniesla na pojednávaní, nemôžu úspešne spochybniť predchádzajúce zistenia.
50 Hoci je totiž pravda, že služobný poriadok a PZOZ majú prednosť pred interným poriadkom, článok 7 tohto poriadku neporušuje žiadne ich ustanovenie, keď upravuje, že dočasní zamestnanci sa musia prijímať spomedzi úspešných uchádzačov výberových konaní a že zamestnať ako dočasného zamestnanca uchádzača, ktorý nesplnil tieto formálne požiadavky možno iba výnimočne a dočasne.
51 Žalobkyňa však napriek tomu poznamenáva, že bola na základe článku 8 prvého odseku PZOZ zamestnaná na základe zmluvy na dobu neurčitú po dodatku z 26. marca 2008, v okamihu, keď už bolo od 28. januára 2008 jasné, že sa nemohla zúčastniť na výberovom konaní PE/95/S. Žalobkyňa v tejto súvislosti uvádza, že zmluvy na dobu neurčitú poskytujú zamestnancom určitú stabilitu zamestnania a že podľa doložky 3 rámcovej dohody majú zmluvy na dobu určitú naopak za cieľ obsadiť pracovné miesta najmä do doby určitej udalosti, a tvrdí, že cieľom zmluvy na dobu neurčitú, ktorú mala uzavretú, nemohlo byť dočasne obsadiť pracovné miesto lekára a že sa voči nej už nebolo možné odvolávať na podmienky prijímania do zamestnania upravené v článku 7 interného poriadku.
52 Je pravda, že podľa doložky 3 ods. 1 rámcovej dohody môže byť trvanie zmluvy určené nielen „určitým dátumom“, ale aj „určitou udalosťou“ (pozri rozsudok Súdu pre verejnú službu z 15. septembra 2011, Bennett a i./ÚHVT, F‑102/09, bod 85). Rovnako je pravda, že prijatie úspešných uchádzačov výberového konania PE/95/S bolo „určitou udalosťou“, ktorá do času, kým nastala, neodôvodňovala uzavretie viacerých zmlúv na dobu určitú s presným dátumom ukončenia, ale uzavretie zmluvy na dobu určitú, ktorej ukončenie predstavovalo toto prijatie. Navyše, ako bolo pripomenuté v bode 37 vyššie, Súd pre verejnú službu už spomenul túto možnosť v bode 56 svojho rozsudku Scheefer.
53 Zároveň však platí, že zmena kvalifikácie dodatku z 26. marca 2008 na zmluvu na dobu neurčitú, ktorá v súlade s článkom 8 prvým odsekom PZOZ sankcionovala Parlament za to, že so žalobkyňou opätovne uzatváral zmluvy na dobu určitú s presným dátumom ukončenia, predsa len neodňala Parlamentu možnosť ukončiť túto zmluvu za podmienok stanovených v článku 47 písm. c) bode i) PZOZ. Treba totiž pripomenúť, že použitie zmlúv na dobu neurčitú neponúka zamestnancom stabilitu, ktorá vyplýva z vymenovania za úradníka.
54 Okolnosť, že žalobkyňa bola od 26. marca 2008 zamestnaná na základe zmluvy na dobu neurčitú ju nemohla ochrániť pred prepustením v dôsledku prijatia úspešných uchádzačov výberového konania PE/95/S tým skôr, že k tomuto dátumu existovala ešte značná neistota vzhľadom na to, že ešte nebol prijatý zoznam vhodných uchádzačov a na okolnosť, ktorú Parlament pripomenul na pojednávaní, že nebolo isté, že lekári vyhlásení za úspešných uchádzačov tohto výberového konania napokon príjmu pracovné miesto znamenajúce zanechanie ich slobodnej praxe.
55 Druhú časť druhého žalobného dôvodu treba preto zamietnuť.
– O tretej časti druhého dôvodu založenej na zneužití právomoci
56 Žalobkyňa tvrdí, že Parlament použil právomoc, ktorú mu zveruje článok 47 písm. c) bod i) PZOZ, aby obišiel ťažkosti vyplývajúce z machinácií, ktorých sa dopustil, aby s ňou v roku 2008 neuzavrel zmluvu na dobu neurčitú.
57 Tejto tretej časti nemožno vyhovieť, pretože žalobkyňa neposkytuje objektívne, presné a súhlasné nepriame dôkazy toho, že Parlament zneužil v rozpore s jeho účelom článok 47 PZOZ.
58 V bodoch 46 a 47 tohto rozsudku bolo navyše vysvetlené, že bez ohľadu na svoje minulé pochybenie, nemohol Parlament ignorovať článok 7 interného poriadku a skutočnosť, že žalobkyňa nebola zapísaná do zoznamu vhodných uchádzačov po ukončení výberového konania PE/95/S.
59 S prihliadnutím na všetko, čo bolo uvedené, treba druhý žalobný dôvod zamietnuť v celom rozsahu.
O treťom dôvode založenom na porušení povinnosti starostlivosti, zneužití práva, ako aj na nerešpektovaní zásad riadnej správy a plnenia zmlúv v dobrej viere
60 Žalobkyňa tvrdí, že Parlament nezohľadnil ani jej záujem, ani záujem služby. Parlament sa tak nepokúsil nájsť riešenie spolu s ňou. Bez toho, aby ju vypočul, sa v napadnutom rozhodnutí odvolal na machinácie, za ktoré ho už Súd pre verejnú službu sankcionoval v rozsudku Scheefer. Na základe zásady riadnej správy je však orgán povinný zohľadniť všetky okolnosti, ktoré môžu ovplyvniť jeho rozhodnutie. Ak by navyše Parlament rešpektoval PZOZ a uzavrel so žalobkyňou zmluvu na dobu neurčitú, bolo by v jeho vlastnom záujme ponechať ju na jej pracovnom mieste, pretože jej zásluhy sa nezmenšili a naopak získala určitú prax v ambulancii Parlamentu v Luxemburgu. Tým, že Parlament sa odvolal na dôvod založený na jeho vlastnom pochybení bez toho, aby sa pokúsil nájsť právne prijateľné riešenie tak pre neho, ako aj pre žalobkyňu, navyše nerešpektoval zásadu plnenia zmlúv v dobrej viere a dopustil sa zneužitia práva.
61 Už však bolo rozhodnuté, že skutočnosť, že uchádzač plní ako dočasný zamestnanec úlohy podobnej povahy ako sú tie, pre ktoré bolo zorganizované výberové konanie, nebráni inštitúcii zohľadniť neúspech dotknutej osoby v tomto výberovom konaní na účely ukončenia jeho zmluvy (pozri rozsudok Hoyer/Komisia, bod 48 vyššie, bod 47). Z tohto pohľadu treba rovnako uznať, že okolnosť, že žalobkyňa plnila úlohy lekára na základe zmluvy dočasného zamestnanca na dobu neurčitú, ale dočasne, do výsledkov výberového konania PE/95/S, nebránila Parlamentu vziať do úvahy skutočnosť, že sa nenachádza na zozname vhodných uchádzačov tohto výberového konania pri výpovedi jej zmluvy z dôvodu, že všetky voľné pracovné miesta lekárov už boli obsadené úspešnými uchádzačmi tohto výberového konania.
62 Treba navyše pripomenúť, že cieľom článku 7 interného poriadku je organizácia prijímania dočasných zamestnancov do služieb Parlamentu tak, že ich trvalé prijatie je v záujme riadnej správy podmienené výberovým konaním a že tak, ako bolo uvedené vyššie, Parlament bol v zásade viazaný týmto ustanovením, ako aj tým, že žalobkyňa nebola zapísaná do zoznamu vhodných uchádzačov výberového konania PE/95/S. V dôsledku toho, ak by aj Parlament uzavrel so žalobkyňou zmluvu dočasného zamestnanca na dobu neurčitú od 26. marca 2008, nemohol by ju prideliť na voľné pracovné miesto lekára bez toho, aby tým porušil zásadu rovnosti zaobchádzania s uchádzačmi tohto výberového konania na úkor predovšetkým jeho úspešných uchádzačov.
63 Parlament okrem toho tvrdí, že pred prepustením žalobkyne v súlade s povinnosťou starostlivosti preskúmal, či mohla byť preradená na iné pracovné miesto lekára v ambulancii, ale toto preradenie sa ukázalo nemožným kvôli jej špecializácii. V tejto súvislosti však treba uviesť, že žalobkyňa sa v skutočnosti domáha iba udržania svojho pracovného miesta lekára v ambulancii v Luxemburgu.
64 Žalobkyňa tiež tvrdí, že Parlament sa nepokúsil nájsť riešenie spolu s ňou a že ju prepustil dokonca bez toho, aby ju vypočul, čo je skutočne pravda.
65 Zdá sa, že táto posledná výhrada sa zhoduje s dôvodom založeným na nerešpektovaní povinnosti starostlivosti, ku ktorému sa súd práve vyjadril.
66 Aj keby však žalobkyňa chcela vzniesť dôvod založený na porušení práva na obranu alebo zásady riadnej správy z dôvodu, že Parlament jej neumožnil vysvetliť jej stanovisko, treba pripomenúť, že právo byť vypočutý môže mať za následok zrušenie prijatého rozhodnutia iba vtedy, ak by konanie mohlo viesť k inému výsledku, ak by toto právo nebolo porušené (pozri rozsudok Súdneho dvora z 12. novembra 1996, Ohja/Komisia, C‑294/95 P, bod 67; rozsudky Súdu prvého stupňa z 18. januára 2000, Mehibas Dordtselaan/Komisia, T‑290/97, bod 47, a z 23. apríla 2002, Campolargo/Komisia, T‑372/00, bod 39; rozsudok Súdu pre verejnú službu z 8. marca 2011, De Nicola/BEI, F‑59/09, bod 182, rozsudok je predmetom odvolania na Všeobecnom súde Európskej únie, vec T‑264/11 P). V tomto prípade však vzhľadom na článok 7 interného poriadku a povinnosť rešpektovať rovnosť medzi uchádzačmi vo výberovom konaní PE/95/S, a so zreteľom na to, že žalobkyňa sa nenachádzala na zozname vhodných uchádzačov zostavenom na záver tohto konania a na okolnosť, že OOUPZ bol viazaný počtom obsadzovaných pracovných miest, sa nezdá, že by mohlo byť prijaté rozhodnutie odlišné od napadnutého rozhodnutia v prípade, ak by žalobkyni bolo umožnené uviesť svoje pripomienky.
67 Treba preto dospieť k záveru, že tretí žalobný dôvod nie je dôvodný a keďže dôvodný nie je ani jeden žalobný dôvod, treba v dôsledku toho zamietnuť návrhy na zrušenie.
O návrhoch na to, aby Súd pre verejnú službu rozhodol o všetkých dôsledkoch, ktoré vyplývajú zo zrušenia napadnutého rozhodnutia, vrátane finančných, a o návrhoch na zaplatenie náhrady škody
68 Žalobkyňa navrhuje Súdu pre verejnú službu, aby ju v rámci svojej neobmedzenej právomoci uviedol do situácie, v ktorej by bola v prípade zrušenia napadnutého rozhodnutia, teda do situácie, v ktorej je stále zamestnaná v ambulancii Parlamentu v Luxemburgu.
69 Ak by bolo nemožné nariadiť jej opätovné dosadenie, žalobkyňa navrhuje, aby Súd pre verejnú službu zaviazal Parlament, aby jej ako náhradu škody zaplatil sumu 288 000 eur predstavujúcu mzdu za 36 mesiacov. Okrem toho žalobkyňa navrhuje, aby bol Parlament zaviazaný zaplatiť jej sumu 15 000 eur ako náhradu jej nemajetkovej ujmy. Táto ujma má vyplývať z neúctivého prístupu k jej sociálnym právam, z pocitu, že bola podvedená, pokiaľ ide o jej vyhliadky na služobný postup a zo skutočnosti, že na uplatnenie svojich práv musela začať druhé konanie.
70 Tieto návrhy sú pokračovaním návrhov na zrušenie a musia byť zamietnuté ako dôsledok ich zamietnutia.
71 Dokonca aj keď sa žalobkyňa pri odôvodnení náhrady nemajetkovej ujmy opiera o správanie Parlamentu, ktoré nemá charakter rozhodnutia, teda že ju údajne podviedol, pokiaľ ide o jej vyhliadky na služobný postup a neúctivý prístup k jej sociálnym právam, treba konštatovať, že návrhy na náhradu škody sú neprípustné, pretože im nepredchádzala žiadosť založená na článku 46 PZOZ a článku 90 služobného poriadku.
O trovách
72 Podľa článku 87 ods. 1 rokovacieho poriadku, pokiaľ ďalšie ustanovenia ôsmej kapitoly druhej hlavy tohto rokovacieho poriadku neustanovujú inak, účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Podľa odseku 2 toho istého článku môže Súd pre verejnú službu rozhodnúť, ak to vyžaduje spravodlivé zaobchádzanie, že účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť iba časť trov konania, resp. ho vôbec nemusí zaviazať na náhradu trov konania.
73 Z vyššie uvedených dôvodov vyplýva, že žalobkyňa nemala vo veci úspech. Okrem toho Parlament vo svojich návrhoch výslovne žiadal, aby bola žalobkyňa zaviazaná na náhradu trov konania. Keďže okolnosti prejednávanej veci neodôvodňujú uplatnenie ustanovení článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku, musí žalobkyňa znášať svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Parlamentu.
Z týchto dôvodov
SÚD PRE VEREJNÚ SLUŽBU (tretia komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Žaloba sa zamieta.
2. Séverine Scheefer znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania Európskeho parlamentu.
Van Raepenbusch | Boruta | Barents |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 6. marca 2013.
W. Hakenberg | | S. Van Raepenbusch |