Vec T‑234/04

Holandské kráľovstvo

proti

Komisii Európskych spoločenstiev

„Žaloba o neplatnosť – Rozhodnutie 2004/01/ES – Nebezpečné látky – Potreba schválenia Komisie na zachovanie oznámených vnútroštátnych ustanovení – Prijatie stanoviska Komisie k rozsahu harmonizácie – Napadnuteľný akt – Neprípustnosť“

Abstrakt rozsudku

1.      Žaloba o neplatnosť – Akty, ktoré možno napadnúť žalobou – Pojem – Akty so záväznými právnymi účinkami

(Článok 95 ods. 4 ES a článok 230 ES; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2002/45)

2.      Žaloba o neplatnosť – Akty, ktoré možno napadnúť žalobou – Pojem – Akty so záväznými právnymi účinkami

(Článok 95 ods. 4 a 6 ES a článok 230 ES)

1.      Právnymi aktmi alebo rozhodnutiami, proti ktorým možno podať žalobu o neplatnosť v zmysle článku 230 ES, sú všetky opatrenia so záväznými právnymi účinkami, ktoré môžu ovplyvniť záujmy žalobcov.

V tejto súvislosti článok 95 ods. 4 ES nemôže predstavovať základ žiadosti členského štátu smerujúcej k tomu, aby Komisia prijala stanovisko k rozsahu harmonizácie vykonanej smernicou Spoločenstva a/alebo zlučiteľnosti vnútroštátnej právnej úpravy s takouto smernicou. Keďže podľa toho istého ustanovenia rozhodnutie vykonať oznámenie s cieľom získať schválenie výnimky prislúcha výlučne predmetnému členskému štátu a keďže okrem toho nijaké ustanovenie smernice 2002/45, ktorou sa po dvadsiatykrát mení a dopĺňa smernica 76/769 týkajúca sa obmedzenia uvádzania na trh a používania niektorých nebezpečných látok a prípravkov (chlórované parafíny s krátkym reťazcom), neudeľuje Komisii právomoc rozhodovať o jej výklade, prijatie stanoviska uvedenou inštitúciou, pokiaľ ide o rozsah uplatnenia predmetného harmonizačného opatrenia, predstavuje iba názor, ktorý nezaväzuje príslušné vnútroštátne orgány.

Za takýchto okolností môže vytvárať právne účinky nie výklad predmetnej smernice ponúkaný Komisiou, ale jej uplatnenie na danú situáciu. Uplatnenie smernice 2002/45 vrátane potreby získať schválenie výnimky na zachovanie účinnosti vnútroštátnej právnej úpravy teda nevyplýva z výkladu ponúkaného Komisiou, ale patrí do zodpovednosti príslušného členského štátu, ktorý jediný, ak to považuje za potrebné, môže začať konanie o oznámení uvádzané v článku 95 ES.

Prípadná povinnosť členského štátu zrušiť alebo zmeniť svoje vnútroštátne ustanovenia vyplýva priamo zo smernice 2002/45, a nie z výkladu, ktorý Komisia dáva rozsahu harmonizácie vykonanej predmetnou smernicou, čo predpokladá, že takýto výklad nevytvára nijaké právne účinky.

(pozri body 47, 61 – 63)

2.      Ak sa Komisia v rámci skúmania prípustnosti oznámenia uvedeného v článku 95 ods. 4 ES obmedzí na pripomenutie rozsahu harmonizácie vykonanej smernicou a na potvrdenie posúdenia vykonaného členským štátom, ktoré ho viedlo k oznámeniu predmetných vnútroštátnych ustanovení, výsledok takejto analýzy nemôže zmeniť právnu situáciu predmetného členského štátu, a teda nemôže byť predmetom žaloby o neplatnosť, pretože konanie podľa článku 95 ods. 4 a 6 ES sa začalo oznámením tohto štátu, nie stanoviskom Komisie týkajúcim sa výkladu predmetnej harmonizujúcej smernice. V rámci tohto konania takéto stanovisko so sebou prináša iba pokračovanie v skúmaní dôvodov uvádzaných týmto členským štátom s cieľom prípadne zachovať oznámené vnútroštátne ustanovenia.

(pozri bod 68)