ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (ôsma rozšírená komora)

z 20. decembra 2023 (*)

„Hospodárska a menová únia – Banková únia – Jednotný mechanizmus riešenia krízových situácií úverových inštitúcií a určitých investičných spoločností (SRM) – Jednotný fond na riešenie krízových situácií (SRF) – Rozhodnutie SRB o výpočte príspevkov ex ante na rok 2021 – Povinnosť odôvodnenia – Zásada riadnej správy vecí verejných – Zásada účinnej súdnej ochrany – Námietka nezákonnosti – Obmedzenie časových účinkov rozsudku“

Vo veci T‑383/21,

La Banque postale, so sídlom v Paríži (Francúzsko), v zastúpení: A. Gosset‑Grainville a M. Trabucchi, avocats,

žalobkyňa,

proti

Jednotnej rade pre riešenie krízových situácií (SRB), v zastúpení: J. Kerlin, C. De Falco a C. Flynn, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci H.‑G. Kamann, F. Louis, P. Gey a V. Del Pozo Espinosa de los Monteros, advokáti,

žalovanej,

ktorú v konaní podporuje:

Európsky parlament, v zastúpení: J. Etienne, O. Denkov a M. Menegatti, splnomocnení zástupcovia,

Rada Európskej únie, v zastúpení: E. d’Ursel, A. Westerhof Löfflerová a J. Bauerschmidt, splnomocnení zástupcovia,

a

Európska komisia, v zastúpení: D. Triantafyllou, A. Nijenhuis a A. Steiblytė, splnomocnení zástupcovia,

vedľajší účastníci konania,

VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma rozšírená komora),

v zložení: predseda komory A. Kornezov, sudcovia G. De Baere, D. Petrlík (spravodajca), K. Kecsmár a S. Kingston,

tajomník: S. Jund, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania,

po pojednávaní z 10. marca 2023,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Svojou žalobou podanou na základe článku 263 ZFEÚ žalobkyňa, La Banque Postale, navrhuje zrušenie rozhodnutia Jednotnej rady pre riešenie krízových situácií (SRB) SRB/ES/2021/22 zo 14. apríla 2021 o výpočte príspevkov ex ante na rok 2021 do Jednotného fondu na riešenie krízových situácií (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) v rozsahu, v akom sa jej týka.

I.      Okolnosti predchádzajúce sporu

2        Žalobkyňa je úverovou inštitúciou so sídlom vo Francúzsku.

3        Napadnutým rozhodnutím SRB v súlade s článkom 70 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 806/2014 z 15. júla 2014, ktorým sa stanovujú jednotné pravidlá a jednotný postup riešenia krízových situácií úverových inštitúcií a určitých investičných spoločností v rámci jednotného mechanizmu riešenia krízových situácií a jednotného fondu na riešenie krízových situácií a ktorým sa mení nariadenie (EÚ) č. 1093/2010 (Ú. v. EÚ L 225, 2014, s. 1), stanovila príspevky ex ante do Jednotného fondu na riešenie krízových situácií (SRF) (ďalej len „príspevky ex ante“) na rok 2021 (ďalej len „príspevkové obdobie 2021“) inštitúcií, na ktoré sa vzťahuje článok 2 v spojení s článkom 67 ods. 4 tohto nariadenia (ďalej len „inštitúcie“), medzi ktoré patrí žalobkyňa.

4        Platobným výmerom z 28. apríla 2021 uložil Autorité de contrôle prudentiel et de résolution (Úrad pre prudenciálny dohľad a riešenie krízových situácii, Francúzsko, ďalej len „ACPR“), ako vnútroštátny orgán pre riešenie krízových situácií v zmysle článku 3 ods. 1 bodu 3 nariadenia č. 806/2014 žalobkyni povinnosť zaplatiť jej príspevok ex ante na príspevkové obdobie 2021 tak, ako ho stanovila SRB.

II.    Napadnuté rozhodnutie

5        Napadnuté rozhodnutie sa skladá z hlavnej časti, ku ktorej sú pripojené tri prílohy.

6        V hlavnej časti tohto rozhodnutia je opísaný proces určenia príspevkov ex ante na príspevkové obdobie 2021, ktorý sa vzťahuje na všetky inštitúcie.

7        Konkrétne v oddiele 5 uvedeného rozhodnutia SRB stanovila ročnú cieľovú úroveň uvedenú v článku 4 vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) 2015/81 z 19. decembra 2014, ktorým sa bližšie určujú jednotné podmienky uplatňovania nariadenia č. 806/2014, pokiaľ ide o príspevky ex ante do jednotného fondu na riešenie krízových situácií (Ú. v. EÚ L 15, 2015, s. 1) na príspevkové obdobie 2021 (ďalej len „ročná cieľová úroveň“).

8        SRB vysvetlila, že túto ročnú cieľovú úroveň stanovila na jednu osminu z 1,35 % priemernej sumy krytých vkladov, vypočítavanej každý štvrťrok, všetkých inštitúcií v roku 2020 (ďalej len „priemerná výška krytých vkladov v roku 2020“), ktorú získala na základe údajov poskytnutých systémami ochrany vkladov v súlade s článkom 16 delegovaného nariadenia Komisie (EÚ) 2015/63 z 21. októbra 2014, ktorým sa dopĺňa smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/59/EÚ, pokiaľ ide o príspevky ex ante do mechanizmov financovania riešenia krízových situácií (Ú. v. EÚ L 11, 2015, s. 44).

9        V oddiele 6 napadnutého rozhodnutia SRB opísala metodiku výpočtu príspevkov ex ante na príspevkové obdobie 2021. V tejto súvislosti v odôvodnení 59 uvedeného rozhodnutia spresnila, že za toto obdobie bolo 13,33 % príspevkov ex ante vypočítaných na „vnútroštátnom základe“, teda na základe údajov poskytnutých inštitúciami povolenými na území dotknutého zúčastneného členského štátu (ďalej len „vnútroštátny základ“), v súlade s článkom 103 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/59/EÚ z 15. mája 2014, ktorou sa stanovuje rámec pre ozdravenie a riešenie krízových situácií úverových inštitúcií a investičných spoločností a ktorou sa mení smernica Rady 82/891/EHS a smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/24/ES, 2002/47/ES, 2004/25/ES, 2005/56/ES, 2007/36/ES, 2011/35/EÚ, 2012/30/EÚ a 2013/36/EÚ a nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1093/2010 a (EÚ) č. 648/2012 (Ú. v. EÚ L 173, 2014, s. 190) a v súlade s článkom 4 delegovaného nariadenia 2015/63. Zvyšná časť príspevkov ex ante (86,67 %) bola vypočítaná „na základe bankovej únie“, t. j. na základe údajov poskytnutých všetkými inštitúciami povolenými na území všetkých členských štátov zúčastnených na jednotnom mechanizme riešenia krízových situácií (SRM) (ďalej len „základ únie“ a „zúčastnené členské štáty“) v súlade s článkami 69 a 70 nariadenia č. 806/2014 a článkom 4 vykonávacieho nariadenia 2015/81.

10      SRB ďalej vypočítala príspevky ex ante inštitúcií, akou je žalobkyňa, v súlade s týmito hlavnými fázami.

11      V prvej fáze SRB v súlade s článkom 70 ods. 2 druhým pododsekom písm. a) nariadenia č. 806/2014 vypočítala základný ročný príspevok jednotlivých inštitúcií, ktorý je v pomernej výške na základe záväzkov dotknutej inštitúcie okrem vlastných zdrojov a krytých vkladov, vzhľadom na celkové čisté záväzky, okrem vlastných zdrojov a krytých vkladov, všetkých inštitúcií povolených na území všetkých zúčastnených členských štátov. V súlade s článkom 5 ods. 1 delegovaného nariadenia 2015/63 SRB odpočítala určité druhy záväzkov od celkových záväzkov inštitúcie, ktoré je potrebné zohľadniť pri určovaní tohto príspevku.

12      V druhej fáze výpočtu príspevku ex ante pristúpila SRB k úprave základného ročného príspevku podľa rizikového profilu dotknutej inštitúcie v súlade s článkom 70 ods. 2 druhým pododsekom písm. b) nariadenia č. 806/2014. Tento rizikový profil vyhodnotila na základe štyroch pilierov rizika uvedených v článku 6 delegovaného nariadenia 2015/63, ktoré pozostávajú z ukazovateľov rizika. Na účely klasifikácie inštitúcií podľa ich úrovne rizika SRB stanovila – pre každý ukazovateľ rizika uplatnený na príspevkové obdobie 2021 – intervaly (koše), v ktorých boli inštitúcie zoskupené v súlade s bodom 3 oddielu „Krok 2“ prílohy I k tomuto delegovanému nariadeniu. Inštitúciám patriacim do toho istého intervalu bola priradená spoločná hodnota pre daný ukazovateľ rizika, tzv. „diskretizovaná hodnota“. Kombináciou diskretizovaných hodnôt pre každý ukazovateľ rizika SRB vypočítala „koeficient úpravy zohľadňujúcej riziko“ dotknutej inštitúcie (ďalej len „koeficient úpravy“). Tým, že SRB vynásobila základný ročný príspevok tejto inštitúcie jej koeficientom úpravy, získala „základný ročný príspevok upravený podľa rizikového profilu“ uvedenej inštitúcie.

13      SRB následne spočítala všetky základné ročné príspevky upravené podľa rizikových profilov, aby získala „spoločného menovateľa“, ktorý bol použitý na výpočet časti ročnej cieľovej úrovne, ktorú mala zaplatiť každá inštitúcia.

14      Napokon SRB vypočítala príspevok ex ante každej inštitúcie tak, že ročnú cieľovú úroveň rozdelila medzi všetky inštitúcie na základe pomeru medzi základným ročným príspevkom upraveným podľa rizikového profilu na jednej strane a spoločným menovateľom na strane druhej.

15      Príloha I k napadnutému rozhodnutiu obsahuje individuálny výkaz pre každú inštitúciu, na ktorú sa vzťahuje povinnosť platiť príspevky ex ante, vrátane žalobkyne, zahŕňajúci výsledky výpočtu príspevku ex ante týchto inštitúcií (ďalej len „individuálny výkaz“). V každom z týchto výkazov je uvedená výška základného ročného príspevku dotknutej inštitúcie, ako aj hodnota jej koeficientu úpravy, a to tak na základe únie, ako aj na vnútroštátnom základe, pričom v prípade každého ukazovateľa rizika uvádza číslo intervalu, do ktorého bola uvedená inštitúcia zaradená. Okrem toho sú v individuálnom výkaze uvedené údaje, ktoré sa používajú na výpočet príspevkov ex ante všetkých dotknutých inštitúcií a ktoré SRB stanovila sčítaním alebo kombináciou individuálnych údajov všetkých týchto inštitúcií. Napokon tento výkaz obsahuje údaje, ktoré dotknutá inštitúcia uviedla vo formulári na vykazovanie údajov a ktoré boli použité na výpočet jej príspevku ex ante.

16      Príloha II k napadnutému rozhodnutiu obsahuje štatistické údaje týkajúce sa výpočtu príspevkov ex ante pre každý zúčastnený členský štát v súhrnnej a agregovanej podobe. V tejto prílohe sa uvádza najmä celková výška príspevkov ex ante, ktoré majú dotknuté inštitúcie zaplatiť za každý z týchto členských štátov. V uvedenej prílohe je ďalej pre každý ukazovateľ rizika vymenovaný počet intervalov, počet inštitúcií patriacich do každého intervalu, ako aj minimálne a maximálne hodnoty týchto intervalov. V prípade intervalov týkajúcich sa vnútroštátneho základu sa tieto hodnoty z dôvodu dôvernosti znížia alebo zvýšia o náhodnú sumu, pričom sa zachová pôvodné rozdelenie inštitúcií.

17      Príloha III k napadnutému rozhodnutiu s názvom „Posúdenie pripomienok predložených v rámci konzultácie týkajúcej sa príspevkov ex ante do Jednotného fondu na riešenie krízových situácií na rok 2021“ skúma pripomienky predložené inštitúciami počas konzultačného postupu, ktorý uskutočnila SRB v období od 5. do 19. marca 2021 s cieľom prijať napadnuté rozhodnutie.

III. Návrhy účastníkov konania

18      Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom sa jej týka,

–        uložil SRB povinnosť nahradiť trovy konania.

19      SRB navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania,

–        subsidiárne, ak by Všeobecný súd vyhovel šiestemu, siedmemu alebo ôsmemu žalobnému dôvodu, zrušil iba oddiel 11 napadnutého rozhodnutia týkajúci sa neodvolateľných platobných záväzkov (ďalej len „NPZ“),

–        subsidiárne, v prípade zrušenia napadnutého rozhodnutia, zachoval účinky uvedeného rozhodnutia až do jeho nahradenia alebo aspoň počas obdobia šiestich mesiacov odo dňa právoplatnosti rozsudku.

20      Európsky parlament navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu v rozsahu, v akom je založená na námietkach nezákonnosti nariadenia č. 806/2014,

–        uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.

21      Rada Európskej únie navrhuje, aby Všeobecný súd žalobu zamietol.

22      Európska komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.

IV.    Právny stav

23      Na podporu svojej žaloby žalobkyňa uvádza osem žalobných dôvodov založených po prvé na porušení zásady rovnosti zaobchádzania, po druhé na porušení zásady proporcionality, po tretie na porušení zásady právnej istoty, po štvrté na porušení zásady riadnej správy vecí verejných, po piate na porušení zásady účinnej súdnej ochrany, po šieste na porušení povinnosti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o použitie NPZ, po siedme na zjavne nesprávnom posúdení SRB, pokiaľ ide o obmedzenie využitia NPZ na 15 % sumy príspevkov ex ante a obmedzenie záruk len na hotovosť, a po ôsme na nesprávnom právnom posúdení, pokiaľ ide o obmedzenie používania NPZ.

24      Na pojednávaní žalobkyňa uviedla, že berie späť šiesty žalobný dôvod.

A.      O námietkach neprípustnosti

25      Prvých päť žalobných dôvodov obsahuje námietky nezákonnosti viacerých ustanovení nariadenia č. 806/2014, delegovaného nariadenia 2015/63 a vykonávacieho nariadenia 2015/81.

26      Komisia sa domnieva, že námietky nezákonnosti, ktoré boli vznesené na podporu prvých troch žalobných dôvodov, musia byť zamietnuté ako neprípustné.

27      SRB v prejednávanej veci nevzniesla žiadnu námietku neprípustnosti.

28      Keďže Komisia ako vedľajší účastník konania má právo vzniesť námietky neprípustnosti len v rozsahu, v akom ich vzniesol účastník konania, ktorého podporuje (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudky z 24. marca 1993, CIRFS a i./Komisia, C‑313/90, EU:C:1993:111, body 20 až 22, zo 17. júna 1998, Svenska Journalistförbundet/Rada, T‑174/95, EU:T:1998:127, body 77 a 78 a zo 7. marca 2013, Cindu Chemicals a i./ECHA, T‑95/10, EU:T:2013:108, bod 32), čo nie je prípad prejednávanej veci, námietky neprípustnosti, ktoré vzniesla, sú neprípustné.

29      Prípustnosť námietok nezákonnosti vznesených žalobkyňou je však potrebné preskúmať ex offo, keďže uvedené námietky neprístupnosti sú kogentnej povahy.

30      Podľa nich sa Komisia domnieva, že žalobkyňa nepreukázala súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím a napadnutými ustanoveniami a že nemá záujem na dosiahnutí vyhlásenia nezákonnosti napadnutých ustanovení.

31      V tejto súvislosti na jednej strane z judikatúry vyplýva, že námietka nezákonnosti vznesená incidenčne podľa článku 277 ZFEÚ pri napadnutí zákonnosti aktu je prípustná len v prípade, že medzi týmto aktom a právnou normou existuje spojitosť, ktorej údajná nezákonnosť sa namieta (rozsudky z 30. apríla 2019, Wattiau/Parlament, T‑737/17, EU:T:2019:273, bod 56 a zo 16. júna 2021, Krajowa Izba Gospodarcza Chłodnictwa i Klimatyzacji/Komisia, T‑126/19, EU:T:2021:360, bod 33).

32      V prejednávanej veci z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že v ňom boli uplatnené všetky ustanovenia, ktorých nezákonnosť žalobkyňa namieta, a to jednak v rozsahu, v akom tieto ustanovenia tvoria základ príspevkov ex ante požadovaných od žalobkyne, ako je to v prípade článku 70 ods. 1 a 2 nariadenia č. 806/2014, alebo v rozsahu, v akom určujú parametre na výpočet týchto príspevkov, ako je to v prípade článkov 6 a 7 a prílohy I k delegovanému nariadeniu 2015/63. V dôsledku toho, na rozdiel od tvrdení Komisie, existuje priama právna súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím a napadnutými ustanoveniami.

33      Na druhej strane je žaloba o neplatnosť podaná fyzickou alebo právnickou osobou prípustná iba vtedy, ak má táto osoba záujem na zrušení napadnutého aktu. Predpokladom takéhoto záujmu je, že samotné zrušenie aktu musí byť spôsobilé vyvolať právne následky, a teda žaloba musí byť spôsobilá svojím výsledkom priniesť prospech pre toho účastníka konania, ktorý ju podal. Záujem žalobkyne na konaní musí existovať a byť skutočný. Nemôže sa týkať budúcej a hypotetickej situácie (pozri rozsudok z 5. mája 2021, Pharmaceutical Works Polpharma/EMA, T‑611/18, EU:T:2021:241, body 139 a 141 a citovanú judikatúru).

34      V prejednávanej veci však všetky ustanovenia, ktorých sa týkajú námietky nezákonnosti, buď predstavujú základ príspevkov ex ante, ktoré boli požadované od žalobkyne za rok 2021, alebo určujú parametre výpočtu týchto príspevkov, takže záujem žalobkyne na určení ich nezákonnosti je existujúci a skutočný. V prípade úspechu žalobkyne v konaní by totiž takéto príspevky nemali právny základ. Žalobkyňa má preto na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, záujem na dosiahnutí vyhlásenia nezákonnosti týchto ustanovení.

35      V dôsledku toho musia byť námietky neprípustnosti vznesené Komisiou zamietnuté.

B.      O námietkach nezákonnosti nariadenia č. 806/2014, delegovaného nariadenia 2015/63 a vykonávacieho nariadenia 2015/81

1.      O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady rovnosti zaobchádzania

36      Svojím prvým žalobným dôvodom žalobkyňa tvrdí, že článok 70 ods. 1 a ods. 2 druhý pododsek písm. a) a b) nariadenia č. 806/2014, ako aj články 6 a 7 a príloha I k delegovanému nariadeniu 2015/63 porušujú zásadu rovnosti zaobchádzania. Argumentácia na podporu tohto žalobného dôvodu sa delí na štyri časti, z ktorých prvá sa týka nezohľadnenia rozdielnej situácie inštitúcií v bankovej únii, druhá sa týka neodôvodnenosti vylúčenia krytých vkladov zo základu na výpočet základného ročného príspevku, tretia sa týka neodôvodnenosti neodpočítania oprávnených záväzkov a štvrtá sa týka nevhodnosti kritérií na úpravu základného ročného príspevku podľa rizikového profilu.

37      Na úvod treba spresniť, že ani jednu z týchto častí nemožno chápať v tom zmysle, že žalobkyňa v skutočnosti tvrdí, že vyššie uvedené ustanovenia obsahujú nesprávne posúdenie z dôvodov uvedených v bode 36 vyššie. Na pojednávaní totiž žalobkyňa v odpovedi na otázku Všeobecného súdu potvrdila, že celým prvým žalobným dôvodom namieta len porušenie zásady rovnosti zaobchádzania, a nie nesprávne posúdenie.

38      Pokiaľ ide ďalej o porušenie zásady rovnosti zaobchádzania, treba pripomenúť, že táto zásada ako všeobecná zásada práva Únie vyžaduje, aby sa s porovnateľnými situáciami nezaobchádzalo rozdielne a aby sa s rozdielnymi situáciami nezaobchádzalo rovnako, s výnimkou toho, že by takéto zaobchádzanie bolo objektívne odôvodnené (rozsudok z 3. februára 2021, Fussl Modestraße Mayr, C‑555/19, EU:C:2021:89, bod 95).

39      Keďže žalobkyňa namietala porušenie zásady rovnosti zaobchádzania, prináleží jej, aby presne identifikovala porovnateľné situácie, o ktorých sa domnieva, že sa s nimi zaobchádzalo rozdielne alebo rôzne situácie, o ktorých sa domnieva, že sa s nimi zaobchádzalo rovnako [rozsudok z 12. apríla 2013, Du Pont de Nemours (France) a i./Komisia, T‑31/07, neuverejnený, EU:T:2013:167, bod 311].

40      Podľa ustálenej judikatúry sa porovnateľná povaha rozdielnych situácií posudzuje s ohľadom na všetky prvky, ktorými sa tieto situácie vyznačujú. Tieto prvky treba určiť a posúdiť najmä vzhľadom na predmet a cieľ aktu, ktorý vytvára predmetný rozdiel. Okrem toho treba zohľadniť zásady a ciele oblasti, do ktorej patrí tento akt (pozri rozsudok z 3. februára 2021, Fussl Modestraße Mayr, C‑555/19 EU:C:2021:89, bod 99 a citovanú judikatúru).

41      Pokiaľ ide o predmet a účel nariadenia č. 806/2014 a delegovaného nariadenia 2015/63, treba pripomenúť, že tieto akty rovnako ako smernica 2014/59 patria do pôsobnosti SRM, ktorého vytvorenie má v súlade s odôvodnením 12 nariadenia č. 806/2014 zabezpečiť neutrálny prístup k zaobchádzaniu so zlyhávajúcimi inštitúciami, zvýšiť stabilitu inštitúcií v zúčastnených členských štátoch a predísť presahovaniu účinkov prípadných kríz na členské štáty, ktoré sa nezúčastňujú na tomto mechanizme, s cieľom uľahčiť fungovanie vnútorného trhu ako celku.

42      S cieľom zabezpečiť financovanie činností SRM boli v smernici 2014/59, nariadení č. 806/2014 a delegovanom nariadení 2015/63 zavedené príspevky ex ante, ktorých osobitná povaha spočíva, ako to vyplýva z odôvodnení 105 až 107 smernice 2014/59 a odôvodnenia 41 tohto nariadenia, v zabezpečení toho, aby v logike poistenia finančný sektor poskytol SRM dostatočné finančné zdroje na to, aby mohol plniť svoje úlohy a motivovať inštitúcie, aby fungovali na základe menej rizikového modelu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Landesbank Baden‑Württemberg a SRB, C‑584/20 P a C‑621/20 P, EU:C:2021:601, bod 113).

43      Zákonnosť ustanovení, ktorých nezákonnosti sa žalobkyňa dovoláva, treba preskúmať s prihliadnutím na tieto úvahy.

44      Medzi tieto ustanovenia patrí predovšetkým článok 70 ods. 1 a ods. 2 druhý pododsek písm. a) a b) nariadenia č. 806/2014, ktorý stanovuje definíciu ročnej cieľovej úrovne, ktorá sa má rozdeliť medzi inštitúcie povolené na území všetkých zúčastnených členských štátov.

45      Okrem toho žalobkyňa spochybňuje zákonnosť článkov 6 a 7 delegovaného nariadenia 2015/63, ktoré vymedzujú kritériá úpravy príspevkov ex ante podľa rizikového profilu inštitúcií, ako stanovuje článok 103 ods. 7 smernice 2014/59. Konkrétne v článku 6 tohto delegovaného nariadenia sa uvádzajú piliere a ukazovatele rizika, ktoré má SRB zohľadniť pri posudzovaní rizikového profilu inštitúcií, zatiaľ čo v článku 7 uvedeného delegovaného nariadenia sa stanovuje relatívna váha každého piliera rizika a ukazovateľa rizika, ktorú má SRB uplatniť pri posudzovaní rizikového profilu každej inštitúcie.

46      Napokon žalobkyňa namieta nezákonnosť prílohy I k delegovanému nariadeniu 2015/63, ktorá podrobne upravuje jednotlivé kroky metodiky výpočtu, ktorú SRB použila na určenie výšky príspevkov ex ante a stanovuje matematické vzorce, ktoré má SRB použiť.

a)      O prvej a druhej časti založených na nezohľadnení rozdielnej situácie inštitúcií bankovej únie a neoprávnenosti vylúčenia krytých vkladov zo základu na výpočet základného ročného príspevku

47      Prvá časť prvého žalobného dôvodu obsahuje dve výhrady, z ktorých prvá je založená na nezohľadnení rozdielnej situácie bankových sektorov zúčastnených členských štátov a druhá na nesúlade týkajúceho sa nezohľadnenia hodnotiacich kritérií používaných v rámci jednotného mechanizmu dohľadu (JMD).

48      V druhej časti prvého žalobného dôvodu žalobkyňa v podstate tvrdí, že článok 70 ods. 2 druhý pododsek písm. a) nariadenia č. 806/2014 porušuje zásadu rovnosti zaobchádzania, pretože stanovuje vylúčenie krytých vkladov zo záväzkov, ktoré sa zohľadňujú pri výpočte základného ročného príspevku.

49      SRB, Parlament, Rada a Komisia túto argumentáciu spochybňujú.

1)      O prvej výhrade prvej časti založenej na nezohľadnení rozdielnej situácie bankových sektorov zúčastnených členských štátov a o druhej časti týkajúcej sa neoprávnenosti vylúčenia krytých vkladov zo základu na výpočet základného ročného príspevku

50      Po prvé, v rámci prvej výhrady prvej časti žalobkyňa tvrdí, že rozdelenie príspevkov ex ante medzi rôzne inštitúcie bankovej únie, vykonané na základe článku 70 ods. 1 a 2 nariadenia č. 806/2014 a článkov 6 a 7, ako aj prílohy I k delegovanému nariadeniu 2015/63, sa uplatňuje na základe kritérií, ktorých metodiky výpočtu nezohľadňujú rozdielnu situáciu bankových sektorov zúčastnených členských štátov. Tieto ustanovenia predovšetkým nezohľadnili špecifické vlastnosti a jedinečný profil inštitúcií so sídlom vo Francúzsku (ďalej len „francúzske inštitúcie“), akou je žalobkyňa. Hoci sa tieto inštitúcie nachádzajú v odlišnej situácii ako inštitúcie so sídlom v iných zúčastnených členských štátoch (ďalej len „inštitúcie z iných členských štátov“), zaobchádza sa s nimi rovnako, pokiaľ ide o výpočet výšky uvedených príspevkov.

51      V tejto súvislosti žalobkyňa tvrdí, že francúzske inštitúcie sa odlišujú od inštitúcií z iných členských štátov tým, že hoci majú vo všeobecnosti značné celkové záväzky, majú relatívne nízku sumu krytých vkladov.

52      Žalobkyňa tvrdí, že uvádza túto vlastnosť na odôvodnenie tvrdenia, že voči nej samotnej došlo k porušeniu zásady rovnosti zaobchádzania. Toto porušenie vyplýva zo skutočnosti, že malá výška jej krytých vkladov neumožňuje znížiť jej základný ročný príspevok, a teda „umelo“ zvyšuje relatívnu váhu tohto príspevku pri výpočte celkového príspevku ex ante.

53      Tvrdenie žalobkyne tak treba chápať v tom zmysle, že v podstate tvrdí, že je znevýhodnená v porovnaní s inštitúciami s veľkým objemom krytých vkladov, ktoré sú najmä usadené v iných členských štátoch, pretože tieto inštitúcie majú možnosť využiť výraznejšie zníženie záväzkov, ktoré sa používajú na účely výpočtu príspevku ex ante, takže so žalobkyňou by sa v skutočnosti malo zaobchádzať odlišne v porovnaní s týmito ostatnými inštitúciami.

54      Toto tvrdenie sa prekrýva s tvrdeniami uvedenými v rámci druhej časti prvého žalobného dôvodu, ktorá sa zakladá na neoprávnenosti vylúčenia krytých vkladov zo základu na výpočet základného ročného príspevku. V dôsledku toho ich treba preskúmať spoločne.

55      V tejto súvislosti treba najskôr uviesť, že vylúčenie krytých vkladov zo základu na výpočet základného ročného príspevku stanovené v článku 70 ods. 2 druhom pododseku písm. a) nariadenia č. 806/2014 sa uplatňuje rovnako na všetky inštitúcie patriace do jeho pôsobnosti, teda vrátane francúzskych inštitúcií, medzi ktoré patrí žalobkyňa, a na inštitúcie z iných členských štátov, bez ohľadu na výšku ich krytých vkladov.

56      Pokiaľ ide ďalej o otázku, či sa francúzske inštitúcie, medzi ktoré patrí aj žalobkyňa, nachádzajú na účely uplatnenia uvedeného vylúčenia v situácii porovnateľnej so situáciou inštitúcií z iných členských štátov, treba pripomenúť, že účelom smernice 2014/59 a nariadenia č. 806/2014 je najmä zabezpečiť, aby v logike poistenia finančný sektor poskytol SRM dostatočné finančné zdroje na to, aby mohol plniť svoje úlohy, ako je uvedené v bode 42 vyššie. Ako protihodnotu za svoju povinnosť platiť príspevky ex ante majú všetky inštitúcie z týchto príspevkov prospech prostredníctvom stability finančného systému, ktorú SRB zabezpečuje. Tento prospech existuje bez ohľadu na výšku krytých vkladov inštitúcií a rozsah, v akom môžu túto sumu vylúčiť zo základu na výpočet ich základného ročného príspevku.

57      Za týchto okolností samotná skutočnosť, že inštitúcie majú kryté vklady v rôznej výške, nemá za následok, že by sa nachádzali v odlišných situáciách z hľadiska predmetu a účelu smernice 2014/59 a nariadenia č. 806/2014.

58      Napokon okolnosť, že uplatnenie týchto kritérií vedie k rôznej výške príspevkov ex ante žalobkyne v porovnaní s ostatnými inštitúciami, je výsledkom jednoduchej skutočnosti, že majú kryté vklady v rôznej výške.

59      Aj za predpokladu, že by francúzske inštitúcie, medzi ktoré patrí aj žalobkyňa, mali menší objem krytých vkladov v porovnaní s inštitúciami z iných členských štátov, táto okolnosť nestačí na preukázanie porušenia zásady rovnosti zaobchádzania.

60      V tejto súvislosti z judikatúry vyplýva, že prijatie právnej úpravy vykonávania konkrétnej činnosti normotvorcom Únie môže mať rôzne dôsledky pre niektoré hospodárske subjekty vzhľadom na ich individuálnu situáciu alebo na vnútroštátne pravidlá, ktoré sa na nich vzťahujú, pričom takýto dôsledok nemožno považovať za porušenie zásady rovnosti zaobchádzania, ak je uvedená právna úprava založená na objektívnych kritériách prispôsobených cieľom, ktoré sleduje (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 19. septembra 2013, Panellinios Syndesmos Viomichanion Metapoiisis Kapnou, C‑373/11, EU:C:2013:567, bod 34 a citovanú judikatúru).

61      V prejednávanej veci treba na jednej strane konštatovať, že vylúčenie krytých vkladov zo základu na výpočet základného ročného príspevku je založené na objektívnych kritériách. V tejto súvislosti z článku 3 ods. 1 bodu 11 nariadenia č. 806/2014, ktorý odkazuje na článok 2 ods. 1 bod 5 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/49/EÚ zo 16. apríla 2014 o systémoch ochrany vkladov (Ú. v. EÚ L 173, 2014, s. 149), vyplýva, že pojem „kryté vklady“ v zmysle nariadenia č. 806/2014 zodpovedá na účely vylúčenia týchto vkladov zo základu pre výpočet základného ročného príspevku pojmu „vklady, na ktoré sa vzťahuje ochrana“ v rámci systému ochrany vkladov (SOV). Tento pojem je však vymedzený na základe kritérií stanovených v článku 2 ods. 3 a 4 a článku 6 smernice 2014/49, ktoré majú objektívny charakter.

62      Na druhej strane treba uviesť, že toto vylúčenie je založené na kritériách prispôsobených cieľom sledovaným článkom 70 ods. 2 druhým pododsekom písm. a) nariadenia č. 806/2014. Ako totiž vysvetlila SRB, cieľom uvedeného vylúčenia je najmä zabrániť dvojitému započítaniu týchto krytých vkladov. V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že inštitúcie sú na základe týchto vkladov v súlade so smernicou 2014/49 povinné platiť príspevky do SOV, do ktorého patria. Ak by však kryté vklady neboli vylúčené zo základu na výpočet príspevkov ex ante, ako požaduje žalobkyňa, inštitúcie by boli povinné platiť z titulu tých istých krytých vkladov príspevky ex ante súbežne s príspevkami, ktoré umožňujú financovanie SOV.

63      Za týchto podmienok možno mať za to, že voľba uskutočnená normotvorcom Únie v článku 70 ods. 2 druhom pododseku písm. a) nariadenia č. 806/2014 vylúčiť kryté vklady z celkových záväzkov inštitúcií, ktoré treba zohľadniť na účely výpočtu základného ročného príspevku, je založená na objektívnych kritériách, ktoré sú prispôsobené cieľom sledovaným týmto ustanovením.

64      V dôsledku toho treba prvé tvrdenie žalobkyne uvedené na podporu prvej výhrady prvej časti prvého žalobného dôvodu, ako aj druhú časť tohto žalobného dôvodu, zamietnuť.

65      V druhom rade žalobkyňa tvrdí, že metodika výpočtu stanovená v ustanoveniach uvedených v bode 50 vyššie má za následok, že príspevky ex ante francúzskych inštitúcií sú výrazne vyššie ako príspevky inštitúcií z iných členských štátov a že od roku 2016 výrazne vzrástli.

66      V tejto súvislosti žalobkyňa v prvom rade nespochybňuje, že kritériá výpočtu týchto príspevkov ex ante sa uplatňujú rovnakým spôsobom na francúzske inštitúcie, medzi ktoré patrí žalobkyňa, a na inštitúcie z iných členských štátov.

67      Žalobkyňa ďalej nevysvetľuje vplyv okolnosti uvedenej v bode 65 vyššie na preskúmanie otázky, či sa nachádza v odlišnej situácii ako inštitúcie z iných členských štátov.

68      Napokon a v každom prípade vysoké príspevky ex ante francúzskych inštitúcií možno vysvetliť viacerými faktormi, ktoré žalobkyňa nespochybnila.

69      Po prvé SRB spresnila bez toho, aby to bolo spochybnené, že francúzske inštitúcie majú vo všeobecnosti väčší podiel celkových záväzkov ako inštitúcie z iných členských štátov, ktorý počas obdobia relevantného na výpočet príspevkov ex ante predstavoval viac ako jednu tretinu týchto záväzkov.

70      Takáto okolnosť má významný vplyv na výšku základných ročných príspevkov dotknutých inštitúcií a v dôsledku toho na výšku ich príspevkov ex ante. V súlade s článkom 103 ods. 2 smernice 2014/59 a článkom 70 ods. 1 nariadenia č. 806/2014 je totiž základný ročný príspevok jednotlivých inštitúcií v pomernej výške na základe sumy záväzkov tejto inštitúcie okrem vlastných zdrojov a krytých vkladov, vzhľadom na celkové čisté záväzky, okrem vlastných zdrojov a krytých vkladov, všetkých inštitúcií povolených na území všetkých zúčastnených členských štátov. Uplatnenie týchto ustanovení tak vedie k tomu, že ročné príspevky francúzskych inštitúcií sú často vyššie ako ročné príspevky inštitúcií z iných členských štátov.

71      Žalobkyňa pritom nespochybnila zákonnosť článku 103 ods. 2 smernice 2014/59 a článku 70 ods. 1 nariadenia č. 806/2014, podľa ktorých sa normotvorca Únie rozhodol založiť výpočet príspevkov ex ante na výške záväzkov inštitúcií.

72      Po druhé žalobkyňa nespochybnila ani tvrdenie SRB, podľa ktorého sa v rokoch 2016 až 2021 súvahy francúzskych inštitúcií a ich záväzkov zväčšili, čo viedlo k zvýšeniu základného ročného príspevku týchto inštitúcií, a teda príspevkov ex ante, ktoré bola žalobkyňa povinná zaplatiť.

73      Po tretie bez toho, aby to bolo spochybnené, SRB vysvetlila, že zvýšenie príspevkov ex ante francúzskych inštitúcií bolo zrýchlené tzv. „phasing‑in“ mechanizmom výpočtu týchto príspevkov, ako je stanovený v článku 8 ods. 1 vykonávacieho nariadenia 2015/81 (ďalej len „mechanizmus ‚phasing‑in‘“). Podľa tohto mechanizmu, ktorý sa navyše uplatňuje na všetky dotknuté inštitúcie, sa čoraz väčšia časť príspevkov ex ante inštitúcií vypočítava skôr na základe únie než na vnútroštátnom základe, pričom táto časť na výpočet príspevkov ex ante na príspevkové obdobie 2021 predstavuje 86,67 %.

74      V tejto súvislosti SRB spresnila, že takáto okolnosť vedie k tomu, že rizikový profil francúzskych inštitúcií sa čoraz viac meria s ohľadom na rizikový profil inštitúcií z iných členských štátov. Pokiaľ teda ide o podiel celkových záväzkov francúzskych inštitúcií v porovnaní s celkovými záväzkami inštitúcií z iných členských štátov, ako je uvedené v bode 69 vyššie, mechanizmus „phasing‑in“ vysvetľuje ‑ podľa tých istých nespochybnených spresnení zo strany SRB ‑ prečo sa výška príspevkov ex ante francúzskych inštitúcií vrátane žalobkyne v rokoch 2016 až 2021 zvýšila viac ako v prípade inštitúcií z iných členských štátov.

75      V dôsledku toho možno zvýšenie príspevku ex ante francúzskych inštitúcií, akou je žalobkyňa, vysvetliť súborom objektívnych faktorov, vrátane čoraz vyššej úrovne ich záväzkov, a nie údajnou nerovnosťou zaobchádzania s týmito inštitúciami.

76      Za týchto okolností žalobkyňa nepreukázala, že ustanovenia uvedené v bode 50 sú v rozpore so zásadou rovnosti zaobchádzania.

77      V treťom rade nemôže uspieť ani tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého mechanizmus „phasing‑in“ v podstate vedie k tomu, že sa nezohľadňujú špecifické vlastnosti jednotlivých bankových sektorov a spôsobuje deformácie medzi bankovými sektormi na úkor francúzskeho sektora.

78      Cieľom tohto tvrdenia je totiž spochybniť samotnú existenciu mechanizmu „phasing‑in“ bez toho, aby žalobkyňa namietala nezákonnosť ustanovenia, ktoré ho upravuje, a to článku 8 ods. 1 vykonávacieho nariadenia 2015/81.

79      Toto ustanovenie sa v každom prípade týka všetkých inštitúcií, vrátane žalobkyne. V dôsledku toho sa mechanizmus „phasing‑in“ uplatňuje rovnakým spôsobom na francúzske inštitúcie, vrátane žalobkyne, ako aj na inštitúcie z iných členských štátov. Okrem toho, ak by sa kritika žalobkyne mala chápať v tom zmysle, že tvrdí, že francúzske inštitúcie sa v rámci mechanizmu „phasing‑in“ nenachádzajú v situácii porovnateľnej so situáciou inštitúcií z iných členských štátov, treba uviesť, že žalobkyňa nepredložila Všeobecnému súdu žiadny konkrétny dôkaz, ktorý by preukazoval, že francúzske inštitúcie sa v rámci tohto mechanizmu skutočne nachádzajú v odlišnej situácii ako inštitúcie z iných členských štátov.

80      Po štvrté žalobkyňa tvrdí, že okrem toho, že nepredstavuje rovnaké riziko ako inštitúcie z iných členských štátov, je málo pravdepodobné, že by mohla využiť SRF vzhľadom na minimálnu požiadavku na vlastné zdroje a oprávnené záväzky (ďalej len „MPVZOZ“), ktorá sa na ňu vzťahuje, ako aj na nevyhnutné vykonanie nástroja záchrany pomocou vnútorných zdrojov vo významnom rozsahu a pred akýmkoľvek zásahom SRF.

81      Najprv treba pripomenúť, že v súlade s článkom 3 ods. 1 bodom 40 nariadenia č. 806/2014 vlastné zdroje predstavujú prostriedky, ktoré inštitúcii poskytli jej akcionári alebo iní investori, ako aj zisk, ktorý dosiahla a ktorý nebol rozdelený.

82      Ďalej podľa článku 3 bodu 49 nariadenia č. 806/2014 „oprávnené záväzky“ sú záväzky a kapitálové nástroje, ktoré nie sú nástrojmi patriacimi do určitých kategórií, ktoré nie sú vylúčené z rozsahu pôsobnosti nástroja záchrany pomocou vnútorných zdrojov.

83      Okrem toho článok 12 ods. 16 prvý pododsek písm. a) až f) nariadenia č. 806/2014 stanovuje, že oprávnený záväzok vydaný na účely dodržania MPVZOZ v zmysle odseku 1 toho istého ustanovenia musí byť vydaným a v plnej miere splateným nástrojom, bez ohľadu na to, či ide o záväzok voči samotnej inštitúcii alebo o záväzok zabezpečený touto inštitúciou, kúpa nástroja nesmie byť priamo ani nepriamo financovaná inštitúciou, záväzok musí mať zostávajúcu splatnosť najmenej jeden rok, záväzok nesmie vyplývať z derivátu a nesmie nevyplývať z vkladu, ktorý má prednostné poradie v rámci vnútroštátnej hierarchie konkurzného konania.

84      Napokon treba pripomenúť, že ako vyplýva z odôvodnenia 73 a článku 27 nariadenia č. 806/2014, nástroj záchrany pomocou vnútorných zdrojov minimalizuje náklady na riešenie krízovej situácie zlyhávajúceho subjektu, ktoré znášajú daňovníci, pričom zabezpečuje, aby akcionári a veritelia zlyhávajúceho subjektu utrpeli primerané straty a znášali primeranú časť nákladov, ktoré vznikli v dôsledku zlyhania subjektu. Rovnako z odôvodnenia 83 nariadenia č. 806/2014 vyplýva, že na zabezpečenie účinnosti nástroja záchrany pomocou vnútorných zdrojov v článku 12 tohto nariadenia sa stanovuje, že inštitúcie musia mať dostatočnú výšku vlastných zdrojov a oprávnených záväzkov na absorbovanie strát a rekapitalizáciu zlyhávajúcich inštitúcií.

85      Vzhľadom na to žalobkyňa nespochybňuje, že v nariadení č. 806/2014 a delegovanom nariadení 2015/63 sa s ňou zaobchádza rovnako ako s ostatnými dotknutými inštitúciami, pokiaľ ide o zohľadnenie požiadaviek týkajúcich sa MPVZOZ a vykonanie nástroja záchrany pomocou vnútorných zdrojov.

86      Ak by sa za týchto podmienok mala argumentácia žalobkyne chápať v tom zmysle, že v skutočnosti tvrdí, že bola znevýhodnená z dôvodu, že nariadenie č. 806/2014 a delegované nariadenie 2015/63 dostatočne nezohľadnili požiadavky týkajúce sa MPVZOZ a vykonania nástroja záchrany pomocou vnútorných zdrojov na účely výpočtu výšky príspevkov ex ante, treba uviesť nasledujúce skutočnosti.

87      V prvom rade žalobkyňa nepredložila Všeobecnému súdu nijaký konkrétny dôkaz, ktorý by spochybňoval tvrdenie SRB, podľa ktorého inštitúcie ako je samotná žalobkyňa, ktoré majú významné záväzky, majú najlepšie možnosť využiť mechanizmy riešenia krízových situácií stanovené nariadením č. 806/2014, a to napriek požiadavkám týkajúcich sa MPVZOZ alebo iným prudenciálnym požiadavkám, ktoré sa na nich vzťahujú. V tejto súvislosti odôvodnenie 5 delegovaného nariadenia 2015/63 navyše zdôrazňuje, že čím je inštitúcia väčšia, tým je pravdepodobnejšie, že v prípade ťažkostí by orgán pre riešenie krízových situácií považoval za vec verejného záujmu, aby jej krízovú situáciu riešil a uplatnil mechanizmus SRF a tým zabezpečil účinné uplatnenie nástrojov riešenia krízovej situácie.

88      Ďalej článok 6 ods. 2 písm. a) delegovaného nariadenia 2015/63 stanovuje ukazovateľ rizika založený najmä na požiadavkách týkajúcich sa MPVZOZ v rámci posúdenia rizikového profilu inštitúcií na účely výpočtu výšky ich príspevku ex ante. Žalobkyňa však netvrdila, že váha tohto ukazovateľa rizika je v rámci výpočtu príspevkov ex ante nedostatočná.

89      V tejto súvislosti treba dodať, že hoci je pravda, že článok 20 delegovaného nariadenia 2015/63 umožňuje SRB dočasne nezohľadniť uvedený ukazovateľ rizika pri výpočte príspevku ex ante, žalobkyňa platnosť tohto ustanovenia nespochybnila.

90      Napokon z článkov 22 a 27 nariadenia č. 806/2014 vyplýva, že v rámci prijatia riešenia krízovej situácie na základe tohto nariadenia sa má nástroj záchrany pomocou vnútorných zdrojov uplatniť rovnakým spôsobom na všetky inštitúcie pred využitím SRF. Navyše možnosť využiť nástroj záchrany pomocou vnútorných zdrojov nevylučuje prípadné využitie SRF. Za týchto podmienok žalobkyňa nepreukázala, že francúzske inštitúcie sa nachádzajú v odlišnej situácii ako inštitúcie z iných členských štátov z dôvodu ich MPVZOZ a ich možnosti uplatniť nástroj záchrany pomocou vnútorných zdrojov.

91      Po piate žalobkyňa tvrdí, že Rada na svojom zasadnutí 9. decembra 2014 uzavrela politickú dohodu, podľa ktorej mali byť „francúzske a nemecké príspevky“ počas prechodného obdobia na rovnakej úrovni.

92      Zo zápisnice z tohto zasadnutia Rady uverejnenej na jej internetovej stránke však nevyplýva, že by bola takáto dohoda uzavretá.

93      Tvrdenie žalobkyne treba preto zamietnuť

94      Po šieste sa žalobkyňa domnieva, že sa s ňou zaobchádzalo rozdielne z dôvodu, že nemohla využiť systém výpočtu príspevkov ex ante, ktorý sa uplatňuje na malé a stredné inštitúcie.

95      Článok 10 delegovaného nariadenia 2015/63 a článok 8 ods. 5 vykonávacieho nariadenia 2015/81 stanovujú osobitné úpravy v prospech malých a stredných inštitúcií, z ktorých na jednej strane vyplýva, že príspevky ex ante malých inštitúcií sú v zásade a s výnimkou osobitných okolností tvorené paušálnymi sumami, a na druhej strane, že príspevky ex ante stredne veľkých inštitúcií sú sčasti paušálne a sčasti sa môžu vypočítať podľa pravidiel uplatniteľných na všetky ostatné inštitúcie. Vzhľadom na úvahy uvedené v bode 87 vyššie však nemajú veľké inštitúcie s veľmi vysokým objemom záväzkov, ako je žalobkyňa, obdobný alebo nižší rizikový profil ako malé a stredné inštitúcie, pokiaľ ide o využitie SRF. V dôsledku toho sa tieto dve kategórie nenachádzajú na účely výpočtu príspevkov ex ante v porovnateľnej situácii.

96      V dôsledku toho a vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy žalobkyňa nepreukázala, že článok 70 ods. 1 a ods. 2 druhý pododsek písm. a) a b) nariadenia č. 806/2014, ako aj články 6 a 7 a príloha I k delegovanému nariadeniu 2015/63 sú v rozpore so zásadou rovnosti zaobchádzania.

97      V dôsledku toho treba prvú výhradu prvej časti a druhú časť prvého žalobného dôvodu zamietnuť ako nedôvodné.

2)      O druhej výhrade prvej časti založenej na nesúlade z dôvodu nezohľadnenia hodnotiacich kritérií použitých v rámci JMD

98      Žalobkyňa tvrdí, že vzhľadom na kontinuitu a silný vzťah medzi JMD a SRM je nekonzistentné posudzovať riziko, ktoré predstavuje inštitúcia v rámci SRM, bez toho, aby sa zohľadnili hodnotiace kritériá použité v rámci JMD, ktoré umožňujú zabezpečiť, že inštitúcie, u ktorých existuje najväčšia pravdepodobnosť využitia SRF, najviac prispievajú k jeho financovaniu. Nezohľadnenie hodnotiacich kritérií použitých v rámci JMD by tak viedlo k penalizácii tých inštitúcií, v prípade ktorých je využitie SRF najmenej pravdepodobné, najmä vzhľadom na ich spoľahlivosť uznanú v rámci JMD.

99      V tejto súvislosti treba predovšetkým konštatovať, že napriek požiadavkám vyplývajúcim z judikatúry uvedenej v bodoch 38 a 39 vyššie žalobkyňa dostatočne jasne nevysvetlila, ako je údajná požiadavka súladu s kritériami uvedenými v bode 98 vyššie relevantná na účely určenia, či došlo k porušeniu zásady rovnosti zaobchádzania.

100    Hoci za týchto okolností treba argumentáciu žalobkyne chápať v tom zmysle, že v skutočnosti tvrdí, že sa s ňou zaobchádza rovnako ako s ostatnými inštitúciami, ktoré majú vyšší rizikový profil z hľadiska hodnotiacich kritérií použitých v rámci JMD, aj keď podľa týchto kritérií je pravdepodobnosť, že využije SRF, nižšia, je potrebné uviesť nasledujúce skutočnosti.

101    Je nepochybne pravda, ako vyplýva z odôvodnení 11, 13, 15 a 52 nariadenia č. 806/2014, že medzi pravidlami stanovenými v rámci SRM a pravidlami prijatými v rámci JMD existuje vzťah komplementárnosti.

102    Konkrétne sú niektoré z hodnotiacich kritérií používaných v rámci SRM podobné ako kritériá používané v rámci JMD, ako sú stanovené najmä v nariadení Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 575/2013 z 26. júna 2013 o prudenciálnych požiadavkách na úverové inštitúcie a investičné spoločnosti a o zmene nariadenia (EÚ) č. 648/2012 (Ú. v. EÚ L 176, 2013, s. 1).

103    Viaceré kritériá právnej úpravy týkajúcej sa SRM tak používajú pojmy, ktoré zodpovedajú pojmom uvedeným v právnej úprave prijatej v rámci JMD a ktoré sú dokonca vymedzené výslovným odkazom na túto právnu úpravu. Tak je to najmä v prípade pojmov „vlastné zdroje“, „ukazovateľ finančnej páky“ alebo „podiel vlastného kapitálu Tier 1“, ktoré sú rozhodujúce na účely uplatnenia ukazovateľov rizika vymenovaných v článku 6 ods. 2 písm. a) až c) delegovaného nariadenia 2015/63 a ktoré sú definované v článku 3 tohto delegovaného nariadenia odkazom na nariadenie č. 575/2013.

104    Napriek tomuto vzťahu komplementárnosti však treba konštatovať, že ako tvrdí SRB bez toho, aby to bolo v tomto ohľade spochybnené, ciele sledované právnou úpravou týkajúcou sa SRM v oblasti riešenia krízových situácií inštitúcií sa odlišujú od cieľov sledovaných právnou úpravou JMD, pokiaľ ide o požiadavky v oblasti dohľadu.

105    Na jednej strane je tak cieľom právnej úpravy Únie v oblasti riešenia krízových situácií inštitúcií, pokiaľ ide o príspevky ex ante, zabezpečiť, ako vyplýva z bodu 42 vyššie, aby v logike poistenia finančný sektor poskytol SRM dostatočné finančné zdroje na to, aby mohol plniť svoje úlohy, motivovať inštitúcie, aby fungovali na základe menej rizikového modelu.

106    Na druhej strane cieľom právnej úpravy Únie týkajúcej sa prudenciálnych požiadaviek je podľa odôvodnenia 32 nariadenia č. 575/2013 podporovať hospodársky užitočné bankové činnosti, ktoré slúžia všeobecnému záujmu, a odrádzať od neudržateľného finančného špekulovania bez skutočnej pridanej hodnoty, ale tiež podľa odôvodnenia 42 tohto nariadenia používať lepšie metódy merania a riadenia rizika a aby sa tieto metódy využívali i na účely regulácie vlastných zdrojov.

107    Z toho konkrétne vyplýva, že posúdenie rizika pri uplatňovaní právnej úpravy týkajúcej sa SRM a posúdenie týkajúce sa rizika v rámci JMD slúžia na rôzne účely. Hodnotenie rizika v rámci II. piliera JMD sa tak vykonáva s cieľom splniť prudenciálne požiadavky stanovené týmto JMD na účely zabezpečenia, aby daná inštitúcia mala dostatočné vlastné zdroje na pokrytie akéhokoľvek špecifického rizika, ktoré by nebolo kryté v rámci I. piliera JMD, čo zodpovedá prierezovému hodnoteniu rizika inštitúcie. Výsledok takéhoto posúdenia smeruje k určeniu prudenciálnych požiadaviek, ktorým musí podliehať daná inštitúcia, aby sa predišlo jej zlyhaniu.

108    Na druhej strane sa hodnotenie rizika v rámci úpravy základného ročného príspevku podľa rizikového profilu stanovenej v článku 70 ods. 2 druhom pododseku písm. b) nariadenia č. 806/2014 a v článkoch 5 až 9 delegovaného nariadenia 2015/63 vykonáva s cieľom rozdeliť príspevky ex ante medzi všetky dotknuté inštitúcie. Výsledok takéhoto posúdenia smeruje nielen k hodnoteniu rizika zlyhania danej inštitúcie, ale v širšom zmysle tiež k posúdeniu rizika využitia SRF zlyhávajúcou inštitúciou.

109    Okrem toho právna úprava týkajúca sa SRM vychádza z osobitnej logiky, podľa ktorej sa rizikový profil danej inštitúcie posudzuje aj vzhľadom na rizikový profil všetkých ostatných dotknutých inštitúcií.

110    Vzhľadom na osobitné predmety a ciele právnej úpravy týkajúcej sa JMD a právnej úpravy týkajúcej sa SRM, ako aj na komparatívnu logiku týkajúcej sa poslednej uvedenej právnej úpravy, nemožno len zo samotnej skutočnosti, že právny rámec upravujúci výpočet príspevkov ex ante do SRM ako taký nepreberá kritériá hodnotenia rizika stanovené v rámci JMD, vyvodiť akékoľvek porušenie zásady rovnosti zaobchádzania.

111    V dôsledku toho treba druhú výhradu prvej časti prvého žalobného dôvodu zamietnuť ako nedôvodnú a spolu s ňou aj túto časť v celom rozsahu zamietnuť.

b)      O tretej časti založenej na neodôvodnenosti neodpočítania oprávnených záväzkov spĺňajúcich prudenciálne požiadavky MPVZOZ

112    Žalobkyňa tvrdí, že článok 70 ods. 1 a 2 nariadenia č. 806/2014, ako aj články 6 a 7 a príloha I k delegovanému nariadeniu 2015/63 porušujú zásadu rovnosti zaobchádzania z dôvodu, že ani článok 70 ods. 2 druhý pododsek písm. a) nariadenia č. 806/2014, ani článok 5 ods. 1 delegovaného nariadenia 2015/63 nestanovujú odpočítanie oprávnených záväzkov od záväzkov, ktoré sa zohľadňujú na účely výpočtu základného ročného príspevku. Táto právna úprava mala stanoviť takýto odpočet, pretože oprávnené záväzky predstavujú „kvázi vlastné zdroje“, ktoré boli vytvorené s cieľom splniť prudenciálne požiadavky MPVZOZ a ktoré slúžia na absorbovanie strát, ako aj zavedenie nástroja záchrany pomocou vnútorných zdrojov.

113    SRB, Parlament, Rada a Komisia túto argumentáciu spochybňujú.

114    Vzhľadom na spresnenia, ktoré žalobkyňa uviedla na pojednávaní treba konštatovať, že v podstate v prvom rade tvrdí, že porušenie zásady rovnosti zaobchádzania vyplýva zo skutočnosti, že oprávnené záväzky sú v porovnateľnej situácii ako vlastné zdroje, ale zaobchádza sa s nimi odlišne, keďže podľa článku 70 ods. 2 druhého pododseku písm. a) nariadenia č. 806/2014 nie sú vylúčené zo záväzkov, ktoré sa zohľadňujú na účely výpočtu základného ročného príspevku.

115    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 70 ods. 2 druhého pododseku písm. a) nariadenia č. 806/2014 sú vlastné zdroje vylúčené zo záväzkov, ktoré sa zohľadňujú pri výpočte základného ročného príspevku. Na druhej strane ani článok 70 ods. 1 nariadenia č. 806/2014, ani článok 5 ods. 1 delegovaného nariadenia 2015/63, ktoré stanovujú vylúčenie určitých záväzkov z výpočtu základného ročného príspevku, nevylúčili oprávnené záväzky z uvedených záväzkov.

116    Vzhľadom na judikatúru citovanú v bode 40 vyššie treba preskúmať, či sú vzhľadom na predmet a účel nariadenia č. 806/2014 oprávnené záväzky v situácii porovnateľnej so situáciou vlastných zdrojov, takže by mali byť vylúčené z výpočtu základného ročného príspevku.

117    V tejto súvislosti treba konštatovať, že v súlade s článkom 17 ods. 1 nariadenia č. 806/2014 a článkom 48 ods. 1 smernice 2014/59 v prípade uplatnenia nástroja záchrany pomocou vnútorných zdrojov na inštitúciu v rámci postupu riešenia krízových situácií vnútroštátne orgány pre riešenie krízových situácií vykonávajú právomoci týkajúce sa odpisovania alebo konverzie dlhu najskôr vo vzťahu k vlastnému kapitálu a následne – „v prípade a iba v prípade“, že dostupné vlastné zdroje neboli schopné absorbovať straty – vo vzťahu k oprávneným záväzkom.

118    Okrem toho podľa článku 21 ods. 1 a 7a nariadenia č. 806/2014 vykoná SRB právomoc odpísať alebo konvertovať oprávnené záväzky nezávisle od opatrenia na riešenie krízovej situácie, len pokiaľ ide o oprávnené záväzky, ktoré spĺňajú osobitné a reštriktívne podmienky článku 12 g ods. 2 písm. a) tohto nariadenia, s výnimkou podmienky týkajúcej sa zostávajúcej splatnosti záväzkov uvedenej v článku 72c ods. 1 nariadenia č. 575/2013. Tieto ustanovenia preukazujú, že na rozdiel od toho, čo platí pre vlastné zdroje, podlieha možnosť SRB vykonať bez ohľadu na opatrenie na riešenie krízovej situácie odpísanie a konverziu oprávnených záväzkov osobitným a reštriktívnym podmienkam.

119    Napokon článok 27 ods. 5 nariadenia č. 806/2014 stanovuje, že vo výnimočných prípadoch, keď sa uplatňuje nástroj záchrany pomocou vnútorných zdrojov, možno z uplatňovania právomocí na odpísanie alebo konverziu vylúčiť alebo čiastočne vylúčiť určité oprávnené záväzky. Pokiaľ však ide o vlastné zdroje, takáto možnosť neexistuje.

120    Preto na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, oprávnené záväzky nemajú rovnakú schopnosť absorbovať straty inštitúcií ako majú vlastné zdroje.

121    Za týchto podmienok treba dospieť k záveru, že napriek požiadavkám vyplývajúcim z judikatúry citovanej v bode 39 vyššie žalobkyňa nepreukázala, že oprávnené záväzky sú v porovnateľnej situácii ako vlastné zdroje, pokiaľ ide o ich schopnosť absorbovať straty a zaviesť nástroj záchrany pomocou vnútorných zdrojov.

122    V druhom rade žalobkyňa kritizuje skutočnosť, že článok 5 ods. 1 delegovaného nariadenia 2015/63 nestanovuje odpočítanie oprávnených záväzkov od záväzkov, ktoré sú základom pre výpočet základného ročného príspevku.

123    V tejto súvislosti treba konštatovať, že toto ustanovenie nestanovuje ani vylúčenie vlastných zdrojov zo záväzkov, ktoré sú základom na výpočet základného ročného príspevku, keďže toto vylúčenie je stanovené v článku 70 ods. 2 druhom pododseku písm. a) nariadenia č. 806/2014.

124    Okrem toho z judikatúry vyplýva, že zohľadnenie zásady rovnosti zaobchádzania nemôže odôvodniť odpočítanie oprávnených záväzkov od záväzkov, ktoré sú základom pre výpočet základného ročného príspevku, keďže delegované nariadenie č. 2015/63 rozlišovalo medzi situáciami, ktoré vykazujú značné osobitosti priamo spojené s rizikami, ktoré predstavujú predmetné záväzky (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. decembra 2019, Iccrea Banca, C‑414/18, EU:C:2019:1036, bod 95).

125    Z vyššie uvedeného vyplýva, že skutočnosť, že v článku 5 ods. 1 delegovaného nariadenia 2015/63 nebolo stanovené odpočítanie oprávnených záväzkov od záväzkov, ktoré sú základom na výpočet základného ročného príspevku, nepredstavuje porušenie zásady rovnosti zaobchádzania.

126    V dôsledku toho musí byť tretia časť prvého žalobného dôvodu zamietnutá ako nedôvodná.

c)      O štvrtej časti založenej na tom, že z dôvodu kritérií výpočtu koeficientu úpravy príspevky ex ante nezodpovedajú skutočne znášanému riziku

127    Vo štvrtej časti prvého žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že článok 70 ods. 1 a 2 nariadenia č. 806/2014, ako aj články 6 a 7 a príloha I k delegovanému nariadeniu 2015/63 porušujú zásadu rovnosti zaobchádzania z dôvodu, že príspevky ex ante z dôvodu kritérií výpočtu koeficientu úpravy nezodpovedajú skutočne znášanému riziku. V tejto súvislosti žalobkyňa uvádza tri výhrady založené po prvé na nezohľadnení celkového rizikového profilu jednotlivých inštitúcií, po druhé na neexistencii posúdenia rizikových faktorov vzhľadom na akúkoľvek požiadavku uloženú orgánom dohľadu v rámci JMD a po tretie na nemožnosti celkovo zohľadniť každú individuálnu osobitosť jednotlivých inštitúcií.

1)      O prvej výhrade založenej na nezohľadnení celkového rizikového profilu jednotlivých inštitúcií

128    Žalobkyňa tvrdí, že kritériá stanovené v „článku 6 a nasl.“ delegovaného nariadenia 2015/63 spočívajú na zohľadnení rizikových faktorov posudzovaných jednotlivo a nie na zohľadnení celkového rizikového profilu jednotlivých inštitúcií.

129    SRB, Parlament, Rada a Komisia túto argumentáciu spochybňujú.

130    V prvom rade treba uviesť, že v rozpore s judikatúrou citovanou v bode 39 vyššie žalobkyňa presne neidentifikovala porovnateľné situácie, s ktorými sa podľa nej zaobchádzalo rozdielne, alebo rozdielne situácie, o ktorých sa domnieva, že sa s nimi zaobchádzalo rovnako, pokiaľ ide o určenie kritérií na výpočet úpravy základného ročného príspevku podľa rizikového profilu zo strany normotvorcu Únie.

131    Ďalej je nesporné, že kritériá na výpočet koeficientu úpravy, ktoré vedú k úprave základného ročného príspevku podľa kritéria rizika, sa uplatňujú na všetky dotknuté inštitúcie ako je žalobkyňa, okrem tých, ktoré sú oprávnené na zaplatenie paušálneho príspevku podľa článku 10 delegovaného nariadenia 2015/63, a tých, ktoré sú uvedené v článku 11 tohto delegovaného nariadenia. Za týchto podmienok sa so žalobkyňou, pokiaľ ide o uvedené kritériá, nezaobchádza rozdielne.

132    Okrem toho žalobkyňa netvrdila, a už vôbec nepreukázala, že porušenie zásady rovnosti zaobchádzania vyplýva zo skutočnosti, že pokiaľ ide o uplatnenie vyššie uvedených kritérií na výpočet koeficientu úpravy, nemožno s ňou zaobchádzať rovnako ako s ostatnými inštitúciami.

133    Okrem toho aj za predpokladu, že by sa kritika žalobkyne mala chápať v tom zmysle, že tvrdí, že sa nenachádza v situácii porovnateľnej so situáciou ostatných inštitúcií a že sa s ňou musí zaobchádzať odlišne, treba uviesť, že žalobkyňa nepredložila Všeobecnému súdu žiadny konkrétny dôkaz, ktorý by preukazoval, že sa v takejto odlišnej situácii nachádza.

134    Napokon a v každom prípade argumentácia žalobkyne spočíva na nesprávnych predpokladoch. V prvom rade žalobkyňa nesprávne tvrdí, že kritériá stanovené v delegovanom nariadení 2015/63 nezohľadňujú celkový rizikový profil inštitúcií. Takúto celkovú analýzu totiž umožňujú viaceré zo štyroch pilierov rizika uvedených v článku 6 delegovaného nariadenia 2015/63, najmä ten, ktorý sa týka významu inštitúcie pre stabilitu finančného systému alebo hospodárstva.

135    V druhom rade treba zamietnuť výhrady žalobkyne voči kritériám stanoveným v „článku 6 a nasl.“ delegovaného nariadenia 2015/63 z dôvodu, že zohľadňujú malé regionálne banky, čo vedie k negatívnej zaujatosti voči veľkým inštitúciám z dôvodu, že tieto regionálne banky majú významný objem krytých vkladov, a to na rozdiel od veľkých inštitúcií, akou je žalobkyňa, ktorých činnosť však nie je rizikovejšia.

136    Na jednej strane totiž z bodov 51 až 63 vyššie vyplýva, že žalobkyňa nepreukázala, že vylúčenie krytých vkladov na účely výpočtu príspevku ex ante porušuje zásadu rovnosti zaobchádzania. Na druhej strane vzhľadom na úvahy uvedené v bodoch 94 a 96 vyššie však veľké inštitúcie s veľmi vysokými záväzkami, ako je žalobkyňa, nemajú rovnaký alebo nižší rizikový profil ako malé a stredné inštitúcie. V dôsledku toho tieto dve kategórie nie sú v porovnateľnej situácii na účely posúdenia, ktoré musí SRB vykonať pri výpočte príspevkov ex ante.

137    Preto treba túto výhradu zamietnuť ako nedôvodnú.

2)      O druhej výhrade založenej na neexistencii posúdenia rizikových faktorov vzhľadom na požiadavky stanovené orgánom dohľadu v rámci JMD

138    Žalobkyňa tvrdí, že metodika úpravy základného ročného príspevku podľa rizikového profilu vedie k tomu, že rizikové faktory sa posudzujú nezávisle od akýchkoľvek požiadaviek uložených orgánom dohľadu v rámci JMD. Podľa kritérií, na ktoré sa vzťahuje JMD, sú však francúzske inštitúcie v bankovej únii najmenej rizikové, hoci sa podľa hodnotiacich kritérií uvedených v delegovanom nariadení 2015/63 javia ako najrizikovejšie.

139    SRB a Rada túto argumentáciu spochybňujú.

140    Táto výhrada sa v podstate prekrýva s druhou výhradou prvej časti prvého žalobného dôvodu, ktorá bola zamietnutá v bodoch 100 až 110 vyššie.

141    Táto výhrada musí byť preto zamietnutá z rovnakých dôvodov.

3)      O tretej výhrade založenej na nemožnosti celkovo zohľadniť každú individuálnu osobitosť jednotlivých inštitúcií

142    Žalobkyňa sa domnieva, že článok 70 ods. 1 a 2 nariadenia č. 806/2014 a články 6 a 7, ako aj príloha I k delegovanému nariadeniu 2015/63 porušujú zásadu rovnosti zaobchádzania z dôvodu, že v rámci postupu uplatňovaného jednotným spôsobom na všetky inštitúcie a s cieľom rozdeliť sumu zodpovedajúcu ročnej cieľovej úrovni rovnakým a pomerným spôsobom medzi tieto inštitúcie nie je možné celkovo zohľadniť každú individuálnu osobitosť jednotlivých inštitúcií.

143    SRB a Rada túto argumentáciu spochybňujú.

144    V prvom rade je potrebné uviesť, že žalobkyňa pri formulovaní svojej výhrady sama uznáva, že kritizovaný spôsob výpočtu príspevkov ex ante sa uplatňuje rovnakým spôsobom na všetky inštitúcie.

145    Ďalej, ak by sa kritika žalobkyne mala chápať v tom zmysle, že tvrdí, že sa nenachádza v situácii porovnateľnej so situáciou ostatných inštitúcií a že sa s ňou musí zaobchádzať odlišne, treba uviesť, že žalobkyňa nepredložila Všeobecnému súdu žiadny konkrétny dôkaz, ktorý by preukazoval, že sa v takejto odlišnej situácii nachádza.

146    Napokon a v každom prípade je argumentácia žalobkyne v skutočnosti tvrdením, že kritériá na úpravu základného ročného príspevku podľa rizikového profilu nie sú primerané. Žalobkyňa však nepredložila Všeobecnému súdu žiadny podrobný dôkaz, ktorý by konkrétnym spôsobom preukázal nevhodnosť týchto kritérií, pričom jej výhrada sa obmedzila na uvedenie nepodložených tvrdení.

147    V dôsledku toho treba tretiu výhradu zamietnuť a s ňou aj štvrtú časť prvého žalobného dôvodu, ako aj tento žalobný dôvod ako celok.

2.      O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady proporcionality

148    Žalobkyňa tvrdí, že článok 70 ods. 1 a 2 druhý pododsek písm. a) a b) nariadenia č. 806/2014, ako aj články 6 a 7 a príloha I k delegovanému nariadeniu 2015/63 stanovujú spôsoby výpočtu príspevkov ex ante, ktoré sú v rozpore so zásadou proporcionality.

149    SRB, Parlament, Rada a Komisia túto argumentáciu spochybňujú.

150    Zásada proporcionality, ktorá predstavuje jednu zo všeobecných zásad práva Únie, vyžaduje, aby boli akty inštitúcií Únie vhodné na dosiahnutie legitímnych cieľov sledovaných predmetnou právnou úpravou a neprekračovali hranice toho, čo je potrebné na uskutočnenie týchto cieľov, pričom pokiaľ sa ponúka výber medzi viacerými primeranými opatreniami, je potrebné prikloniť sa k najmenej obmedzujúcemu opatreniu a spôsobené ťažkosti nesmú byť neprimerané vo vzťahu k sledovaným cieľom (rozsudky zo 4. mája 2016, Philip Morris Brands a i., C‑547/14, EU:C:2016:325, bod 165 a z 20. januára 2021, ABLV Bank/SRB, T‑758/18, EU:T:2021:28, bod 142, pozri tiež v tomto zmysle rozsudok z 8. júna 2010, Vodafone a i., C‑58/08, EU:C:2010:321, bod 51).

151    Pokiaľ ide o súdne preskúmanie podmienok uvedených v bode 150 vyššie, je potrebné pripomenúť, že pri určovaní spôsobu výpočtu príspevkov ex ante treba normotvorcovi Únie priznať širokú mieru voľnej úvahy v oblasti, v ktorej sa predpokladá prijatie politických, hospodárskych a sociálnych rozhodnutí z jeho strany a v rámci ktorej sa vyžaduje, aby vykonal komplexné hodnotenie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Landesbank Baden‑Württemberg a SRB, C‑584/20 P a C‑621/20 P, EU:C:2021:601, body 117 a 118).

152    Rovnako v rámci delegovanej právomoci v zmysle článku 290 ZFEÚ disponuje Komisia v rámci výkonu právomocí, ktoré sú jej zverené, širokou mierou voľnej úvahy najmä vtedy, pokiaľ má vykonať komplexné posúdenie a hodnotenie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. mája 2017, Dyson/Komisia, C‑44/16 P, EU:C:2017:357, bod 53 a citovanú judikatúru).

153    Platí to najmä aj pre delegované nariadenie 2015/63, ktorým Komisia spresnila pravidlá úpravy príspevkov ex ante podľa rizikového profilu v zmysle článku 103 ods. 7 smernice 2014/59.

154    Ako totiž vyplýva z dokumentov súvisiacich s prijatím delegovaného nariadenia 2015/63, najmä z dokumentov „JRC technical work supporting Commission second level legislation on risk based contributions to the (single) resolution fund“ [Technická štúdia JRC na podporu právnych predpisov Komisie druhej úrovne o príspevkoch založených na riziku do (jednotného) fondu na riešenie krízových situácií, ďalej len „technická štúdia JRC“] a „Commission Staff Working Document: estimates of the application of the proposed methodology for the calculation of contributions to resolution financing arrangements“ (Pracovný dokument útvarov Komisie: Odhady uplatňovania navrhovanej metodiky výpočtu príspevkov do mechanizmov financovania riešenia krízových situácií), si vypracovanie takýchto pravidiel vyžadovalo komplexné posúdenia a hodnotenia zo strany Komisie, keďže musela preskúmať rôzne aspekty, na základe ktorých boli v bankovom a finančnom sektore vyhodnocované rôzne druhy rizík.

155    Za týchto okolností a v súlade s judikatúrou (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 4. mája 2016, Poľsko/Parlament a Rada, C‑358/14, EU:C:2016:323, body 79, 96 a 97 a citovanú judikatúru a z 21. decembra 2022, Firearms United Network a i./Komisia, T‑187/21, neuverejnený, v odvolacom konaní, EU:T:2022:848, body 122 a 123 a citovanú judikatúru) sa preskúmanie dodržania zásady proporcionality Všeobecným súdom musí obmedziť na preskúmanie toho, či opatrenia prijaté normotvorcom Únie a Komisiou nie sú zjavne neprimerané vo vzťahu k sledovanému cieľu, či zjavne neprekračujú rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie tohto cieľa, alebo či nespôsobujú nevýhody, ktoré sú zjavne neprimerané vo vzťahu k sledovanému cieľu.

156    V tejto súvislosti žalobkyňa uvádza v podstate tri tvrdenia.

157    V prvom rade treba preskúmať tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého článok 70 ods. 1 a ods. 2 druhý pododsek písm. a) a b) nariadenia č. 806/2014 ako aj články 6 a 7 a príloha I k delegovanému nariadeniu 2015/63 porušujú zásadu proporcionality z dôvodu, že výpočet príspevku ex ante jednotlivých inštitúcií závisí od situácie ostatných inštitúcií bez toho, aby bol dodržaný cieľ vyváženého rozdelenia podľa rizika. Najmä z dôvodu tejto vzájomnej závislosti medzi inštitúciami znáša francúzsky bankový sektor neprimeranú záťaž.

158    Pokiaľ ide v prvom rade o primeranosť metodiky výpočtu príspevkov ex ante, na jednej strane treba pripomenúť, že Súdny dvor už pripustil, že normotvorca Únie si mohol v rámci svojej širokej miery voľnej úvahy zvoliť spôsob výpočtu príspevkov ex ante, ktorý spočíva na komparatívnom posúdení najmä finančnej situácie jednotlivých inštitúcií povolených v zúčastnených členských štátoch (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/ Landesbank Baden‑Württemberg a SRB, C‑584/20 P a C‑621/20 P, EU:C:2021:601, bod 118).

159    Na druhej strane žalobkyňa neuviedla žiadny dôkaz, ktorý by mohol spochybniť dôvody, na ktorých sa zakladá toto konštatovanie alebo tvrdenie SRB, podľa ktorého je cieľom takejto metodiky výpočtu motivovať inštitúcie, aby fungovali na základe menej rizikového modelu tým, že ich podnecuje najmä k zlepšeniu ich postavenia v porovnaní s postavením ostatných inštitúcií.

160    Za týchto okolností žalobkyňa nemôže tvrdiť, že výpočet príspevkov ex ante na základe komparatívneho posúdenia finančnej situácie jednotlivých inštitúcií predstavuje zjavne neprimerané opatrenie na dosiahnutie cieľa uvedeného v bode 159 vyššie.

161    Pokiaľ ide o nevyhnutnosť metodiky uvedenej v bode 159 vyššie, žalobkyňa tvrdí, že príspevky ex ante mohli byť vypočítané inou metodikou založenou výlučne na údajoch špecifických pre dotknutú inštitúciu. Aj keby však takáto metodika viedla k nižšiemu príspevku ex ante, a teda by bola menej obmedzujúca pre inštitúcie, nie je preukázané, že by umožnila dosiahnuť cieľ uvedený v bode 159 vyššie tak účinne ako komparatívna metodika zavedená normotvorcom Únie a Komisiou.

162    Vzhľadom na podstatu tvrdení žalobkyne nebolo preukázané, že metodika výpočtu zjavne neprekračuje rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa uvedeného v bode 159 vyššie.

163    Napokon žalobkyňa nepreukázala, že výpočet príspevkov ex ante na základe komparatívneho posúdenia finančnej situácie jednotlivých inštitúcií spôsobuje zjavne neprimerané nevýhody vo vzťahu k sledovanému cieľu opísanému v bode 159 vyššie.

164    V druhom rade žalobkyňa tvrdí, že posúdenie rizikového profilu inštitúcií na účely výpočtu príspevkov ex ante je založené na kritériách, ktoré nesúvisia s kritériami, ktoré sa uplatňujú v rámci JMD. Z dôvodu tejto neexistencie súvislosti sa na žalobkyňu vzťahuje príspevok ex ante, ktorého výška je umelo zvýšená a neprimeraná.

165    Pokiaľ ide po prvé o primeranosť kritérií posúdenia rizikového profilu inštitúcií, ako sú stanovené v článku 103 ods. 7 smernice 2014/59 – na ktorý navyše odkazuje článok 70 ods. 2 druhý pododsek písm. b) nariadenia č. 806/2014 – a články 6 a 7, ako aj príloha I k delegovanému nariadeniu 2015/63, z ich obsahu, ako aj z odôvodnenia 107 smernice 2014/59, z odôvodnenia 109 nariadenia č. 806/2014 a odôvodnenia 5 delegovaného nariadenia 2015/63 vyplýva, že tieto kritériá majú zabezpečiť, aby inštitúcie, ktoré majú rizikovejší spôsob fungovania, boli povinné platiť vyššie príspevky ex ante ako inštitúcie, ktoré fungujú na základe menej rizikového modelu.

166    Žalobkyňa však nepredložila Všeobecnému súdu žiadny konkrétny dôkaz, ktorý by spochybnil skutočnosť, že uvedené kritériá sú takej povahy, že umožňujú takýto cieľ dosiahnuť. V tejto súvislosti sa obmedzila na uvedenie nepodloženého tvrdenia, že kritériá použité na posúdenie rizika v rámci JMD sú vhodnejšie na zabezpečenie toho, aby inštitúcie s vysokým rizikom prispievali do SRF najviac. Vzhľadom na úvahy uvedené v bodoch 104 až 111 vyššie však takéto tvrdenie nemožno prijať, keďže ciele právnej úpravy týkajúcej sa SRM a právnej úpravy týkajúcej sa JMD sú odlišné.

167    Za týchto okolností treba zamietnuť tvrdenia žalobkyne, ktorými chcela preukázať, že ustanovenia uvedené v bode 165 vyššie, ktoré stanovujú kritériá úpravy príspevkov ex ante podľa rizikového profilu inštitúcií, sú zjavne neprimerané s ohľadom na cieľ pripomenutý v uvedenom bode.

168    Pokiaľ ide po druhé o nevyhnutnosť zohľadnenia kritérií vyplývajúcich z ustanovení uvedených v bode 165 vyššie, žalobkyňa tvrdí, že prípadné zohľadnenie kritérií použitých v rámci JMD na účely výpočtu príspevkov ex ante by pre dotknuté inštitúcie mohlo viesť k nižšej záťaži.

169    Ako však Súdny dvor uviedol v rozsudku z 15. júla 2021, Komisia/Landesbank Baden‑Württemberg a SRB (C‑584/20 P a C‑621/20 P, EU:C:2021:601, bod 113), cieľom kritérií stanovených v ustanoveniach uvedených v bode 165 vyššie je rozdeliť výšku ročnej cieľovej úrovne medzi všetky dotknuté inštitúcie. Hoci by teda alternatívne kritériá oproti kritériám odvodeným z týchto ustanovení, ako sú kritériá použité v JMD, viedli k menšej záťaži pre niektoré inštitúcie, zároveň by viedli k väčšej záťaži pre iné inštitúcie. Napriek tomu žalobkyňa nevysvetlila, ako by uplatnenie uvedených alternatívnych kritérií viedlo k menšiemu zaťaženiu pre všetky dotknuté inštitúcie.

170    Okrem toho aj za predpokladu, že by takéto kritériá viedli k nižšiemu príspevku ex ante inštitúcií, žalobkyňa nespresňuje, ako by uplatnenie týchto kritérií umožnilo dosiahnuť cieľ uvedený v bode 165 vyššie tak účinne ako uplatnením kritérií vyplývajúcich z ustanovení uvedených v tomto bode, a to napriek tomu, že ako vyplýva z bodov 104 až 111 vyššie, ciele sledované JMD a konkrétnejšie právnou úpravou Únie týkajúcou sa požiadaviek v oblasti dohľadu, sa odlišujú od cieľov stanovených právnou úpravou špecifickou pre riešenie krízových situácií inštitúcií.

171    Za týchto podmienok žalobkyňa nepreukázala, v čom kritériá zavedené ustanoveniami uvedenými v bode 165 vyššie zjavne presahujú rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa uvedeného v tomto bode.

172    Po tretie žalobkyňa nepreukázala ani to, že úprava príspevkov ex ante podľa rizikového profilu inštitúcií s ohľadom na kritériá zavedené ustanoveniami uvedenými v bode 165 vyššie spôsobuje zjavne neprimerané nevýhody vzhľadom na sledovaný cieľ opísaný vo vyššie uvedenom bode.

173    V treťom rade žalobkyňa tvrdí, že zásada proporcionality je porušená, pretože výška príspevkov ex ante je takmer výlučne určená podľa základného ročného príspevku. Podľa nej zostáva hlavným parametrom príspevkov ex ante veľkosť súvahy, a nie koeficient úpravy, ktorý má obmedzený vplyv vzhľadom na to, že sa pohybuje od 0,8 do 1,5. Takýto mechanizmus by znamenal, že základné ročné príspevky veľkých inštitúcií by boli nadhodnotené, aj keby mali v rámci JMD nízky rizikový profil.

174    V tejto súvislosti z článku 70 ods. 2 druhého pododseku písm. a) nariadenia č. 806/2014 v spojení s odôvodnením 5 delegovaného nariadenia 2015/63 vyplýva, že základný ročný príspevok je v pomernej výške na základe sumy záväzkov dotknutej inštitúcie, okrem vlastných zdrojov a krytých vkladov, vzhľadom na celkové záväzky, okrem vlastných zdrojov a krytých vkladov, všetkých inštitúcií povolených na území všetkých zúčastnených členských štátov, pričom tento príspevok vychádza z veľkosti inštitúcie.

175    Pokiaľ ide o primeranosť zohľadnenia veľkosti inštitúcií na účely výpočtu základného ročného príspevku, treba vzhľadom na úvahy uvedené v bode 87 vyššie pripomenúť, že v prípade inštitúcií, ktoré majú významné záväzky – a sú teda veľké – existuje najvyššia pravdepodobnosť, že využijú nástroj riešenia krízových situácií a budú tak využívať financovanie zo SRF.

176    Normotvorca Únie a Komisia však práve na základe kritéria významu záväzkov inštitúcií – a teda na základe ich veľkosti – chceli zaručiť ciele pripomenuté v bode 42 vyššie, ktoré spočívajú jednak v poskytnutí dostatočných finančných zdrojov SRM na účely efektívneho využívania nástrojov riešenia krízových situácií a jednak v motivovaní inštitúcií, aby fungovali na základe menej rizikového modelu, a to najmä znížením ich záväzkov.

177    V tejto súvislosti žalobkyňa nepreukázala, že normotvorca Únie a Komisia tým, že pri výpočte základného ročného príspevku vychádzali z veľkosti inštitúcií, odporúčali opatrenie, ktoré je zjavne nevhodné na dosiahnutie cieľov uvedených v bode 176 vyššie.

178    Pokiaľ ide o nevyhnutnosť kritéria týkajúceho sa veľkosti, žalobkyňa v podstate tvrdí, že ak by sa výpočet príspevkov ex ante zakladal skôr na koeficiente úpravy ako na veľkosti inštitúcií, tieto príspevky by boli nižšie, pretože by odrážali nízky rizikový profil inštitúcií.

179    Ak by sa však argumentácia žalobkyne mala vykladať v tom zmysle, že žiada uplatnenie širšieho rozpätia koeficientu úpravy, než je rozpätie stanovené v článku 9 ods. 3 delegovaného nariadenia 2015/63, t. j. rozpätie, ktoré zahŕňa aj hodnoty vyššie ako 1,5 %, nie je preukázané, že by výpočet príspevkov ex ante na základe takéhoto rozpätia viedol k menšej záťaži inštitúcií. V takom prípade by totiž koeficient úpravy mohol byť stanovený na hodnotu vyššiu ako 1,5 %, takže suma týchto príspevkov by rástla.

180    Nemožno teda tvrdiť, že metodika výpočtu príspevku ex ante stanovená normotvorcom Únie a spresnená Komisiou, ktorá je založená skôr na veľkosti inštitúcií než na koeficiente úpravy, zjavne prekračuje rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa uvedeného v bode 176 vyššie.

181    Žalobkyňa tak nepreukázala, že zohľadnenie veľkosti inštitúcií na účely výpočtu príspevkov ex ante spôsobilo zjavne neprimerané nevýhody vzhľadom na sledované ciele.

182    Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba druhý žalobný dôvod zamietnuť ako nedôvodný.

3.      O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady právnej istoty

183    Vo svojom treťom žalobnom dôvode žalobkyňa tvrdí, že článok 69 ods. 1 a 2 a článok 70 ods. 1 a 2 nariadenia č. 806/2014, článok 4 ods. 2, články 6 a 7 a príloha I k delegovanému nariadeniu 2015/63, ako aj článok 4 vykonávacieho nariadenia 2015/81 porušujú zásadu právnej istoty. Argumentácia uvedená na podporu tohto žalobného dôvodu sa delí na tri časti, ktoré sú založené po prvé na tom, že inštitúcie nemohli vopred poznať výšku ich príspevku ex ante, po druhé na nezohľadnení určitých ukazovateľov rizika a po tretie na nevhodných spôsoboch určenia „miery nárastu krytých vkladov“, slúžiacej na určenie cieľovej ročnej úrovne. V rámci tohto žalobného dôvodu žalobkyňa tiež uplatnila štvrtú časť, ktorá je založená na porušení článku 290 ZFEÚ.

184    Na úvod treba spresniť rozsah tejto námietky nezákonnosti.

185    V tejto súvislosti treba uviesť, že hoci žalobkyňa formálne vznáša námietku nezákonnosti proti všetkým ustanoveniam uvedeným v bode 183 vyššie, jej argumentácia na podporu tejto námietky sa týka len súladu článkov 6 a 7, ako aj prílohy I k delegovanému nariadeniu 2015/63 so zásadou právnej istoty. Žalobkyňa preto neuvádza žiadnu argumentáciu týkajúcu sa konkrétne zákonnosti článku 69 ods. 1 a 2 a článku 70 ods. 1 a 2 nariadenia č. 806/2014, článku 4 ods. 2 delegovaného nariadenia 2015/63, ako aj článku 4 vykonávacieho nariadenia 2015/81 z hľadiska tejto zásady. Za týchto okolností z toho treba vyvodiť, že táto námietka nezákonnosti sa v skutočnosti týka článkov 6 a 7, ako aj prílohy I k delegovanému nariadeniu 2015/ 63.

a)      O prvej časti založenej na nemožnosti vopred zistiť výšku príspevku ex ante

186    Žalobkyňa v podstate tvrdí, že články 6 a 7 ako aj príloha I k delegovanému nariadeniu 2015/63 porušujú zásadu právnej istoty, pretože nemôže v dostatočnom predstihu poznať výšku príspevku ex ante, ktorý jej bude uložený. V prvom rade je metodika výpočtu ako celok neprehľadná. Ďalej úprava základného ročného príspevku podľa rizikového profilu závisí od opatrení uvedených v týchto ustanoveniach, ktoré sú neprehľadné. Nakoniec jej zaradenie do rôznych intervalov bolo uskutočnené jednostranne a neprehľadne.

187    Okrem toho je stanovenie príspevku ex ante založené na použití údajov, ktoré neboli zverejnené. Napokon, výška príspevkov ex ante závisí od vývoja situácie ostatných inštitúcií, čo spôsobuje silnú vzájomnú závislosť medzi výškami jednotlivých príspevkov rôznych inštitúcií, čo znemožňuje vopred vypočítať presný príspevok ex ante.

188    SRB, Parlament, Rada a Komisia túto argumentáciu spochybňujú.

189    Zásada právnej istoty na jednej strane vyžaduje, aby boli právne pravidlá jasné a presné, a na druhej strane, aby ich uplatnenie bolo pre osoby podliehajúce súdnej právomoci predvídateľné, najmä ak môžu mať nepriaznivé dôsledky. Uvedená zásada najmä vyžaduje, aby právna úprava dotknutým osobám umožnila s istotou poznať rozsah povinností, ktoré im táto úprava stanovuje, pričom musia mať možnosť jednoznačne poznať svoje práva a povinnosti a podľa toho konať (rozsudky z 29. apríla 2021, Banco de Portugal a i., C‑504/19, EU:C:2021:335, bod 51 a zo 16. februára 2022, Poľsko/Parlament a Rada, C‑157/21, EU:C:2022:98, bod 319).

190    Tieto požiadavky však nemožno chápať v tom zmysle, že bránia tomu, aby inštitúcia Únie v norme, ktorú prijíma, použila abstraktný právny pojem, ani v tom zmysle, že v takej abstraktnej norme musia byť spomenuté konkrétne prípady, v ktorých sa môže uplatniť, lebo uvedená inštitúcia nedokáže vopred určiť všetky také prípady (pozri analogicky rozsudky z 20. júla 2017, Marco Tronchetti Provera a i., C‑206/16, EU:C:2017:572, body 39 a 40 a zo 16. februára 2022, Poľsko/Parlament a Rada, C‑157/21, EU:C:2022:98, bod 320).

191    Ustanovenie aktu Únie teda porušuje zásadu právnej istoty z dôvodu jeho nejasnosti len vtedy, ak obsahuje nejednoznačnosť, ktorá bránia osobám podliehajúcim súdnej právomoci, aby mohli s dostatočnou istotou vyriešiť prípadné pochybnosti o dosahu alebo význame tohto ustanovenia (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. apríla 2005, Belgicko/Komisia, C‑110/03, EU:C:2005:223, bod 31 a z 22. mája 2007, Mebrom/Komisia, T‑216/05, EU:T:2007:148, bod 108).

192    Podobne skutočnosť, že akt Únie priznáva voľnú úvahu orgánom, ktoré sú poverené jeho vykonaním, sama osebe neodporuje požiadavke predvídateľnosti pod podmienkou, že rozsah a spôsoby výkonu takejto voľnej úvahy sú dostatočne jasne definované so zreteľom na sledovaný legitímny cieľ, aby existovala primeraná ochrana proti svojvôli (pozri rozsudok zo 16. februára 2022, Poľsko/Parlament a Rada, C‑157/21, EU:C:2022:98, bod 321 a citovanú judikatúru).

193    V súlade s judikatúrou citovanou v bodoch 191 a 192 vyššie treba teda v prejednávanej veci preskúmať, či uplatniteľná právna úprava obsahuje takú nejednoznačnosť, ktorá bráni inštitúciám, aby mohli s dostatočnou istotou vyriešiť prípadné pochybnosti o rozsahu alebo význame článkov 6 a 7, ako aj prílohy I k delegovanému nariadeniu 2015/63, ktorých nezákonnosti sa žalobkyňa dovoláva.

194    Pokiaľ ide v prvom rade o údajnú neprehľadnosť metodiky výpočtu ako celku, prináleží žalobkyni, aby identifikovala nejasnosť, nepresnosť alebo nepredvídateľnosť právnych predpisov, ktoré spochybňuje. Žalobkyňa ich však neidentifikovala, pričom sa obmedzila na uvedenie všeobecných a nepodložených tvrdení.

195    V každom prípade z judikatúry vyplýva, že uplatniteľná právna úprava nemusí inštitúciám nevyhnutne umožniť overiť správnosť výpočtu ich príspevku ex ante, pretože takáto požiadavka by nevyhnutne vyžadovala zakázať normotvorcovi Únie zaviesť metódu výpočtu tohto príspevku zahŕňajúcu údaje, ktorých dôverná povaha je chránená právom Únie, a preto neprimerane obmedziť širokú mieru voľnej úvahy, ktorou musí na tento účel disponovať normotvorca Únie tým, že by sa mu najmä zabránilo zvoliť si metódu, ktorá môže zabezpečiť dynamické prispôsobenie financovania SRF vývoju finančného sektora, a to komparatívnym posúdením najmä finančnej situácie každej inštitúcie povolenej na území členského štátu, ktorá je účastníkom SRF (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Landesbank Baden‑Württemberg a SRB, C‑584/20 P a C‑621/20 P, EU:C:2021:601, bod 118).

196    Je teda postačujúce, že osoby dotknuté rozhodnutím, ktorým sa stanovujú príspevky ex ante, hoci im neboli poskytnuté údaje, na ktoré sa vzťahuje obchodné tajomstvo, majú prístup k metóde výpočtu použitej SRB a informáciám, ktoré sú dostatočné na pochopenie toho, akým spôsobom bola v zásade ich konkrétna situácia zohľadnená na účely výpočtu ich príspevku ex ante vzhľadom na situáciu všetkých ostatných dotknutých inštitúcií (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Landesbank Baden‑Württemberg a SRB, C‑584/20 P a C‑621/20 P, EU:C:2021:601, bod 122).

197    Medzi informáciami, ktoré majú byť takto poskytnuté inštitúciám sa nachádzajú najmä hraničné hodnoty každého intervalu a hodnoty príslušných ukazovateľov rizika, na základe ktorých bol príspevok ex ante inštitúcií upravený podľa ich rizikového profilu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Landesbank Baden‑Württemberg a SRB, C‑584/20 P a C‑621/20 P, EU:C:2021:601, bod 167).

198    Okrem toho delegované nariadenie 2015/63 nijako nebráni tomu, aby SRB mohla sprístupniť v agregovanej a anonymnej podobe informácie, ktoré budú dostatočné na to, aby umožnili inštitúcii pochopiť, akým spôsobom bola jej konkrétna situácia zohľadnená pri výpočte jej príspevku ex ante, a to vzhľadom na situáciu všetkých ostatných dotknutých inštitúcií (rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Landesbank Baden‑Württemberg a SRB, C‑584/20 P a C‑621/20 P, EU:C:2021:601, bod 139).

199    Za týchto okolností treba prvú výhradu zamietnuť.

200    V druhom rade, pokiaľ ide o úpravu základného ročného príspevku inštitúcií podľa rizikového profilu, treba uviesť, že žalobkyňa sa obmedzuje na tvrdenie, že články 6 a 7 delegovaného nariadenia 2015/63 sú „neprehľadné svojím rozsahom“, a teda všeobecne tvrdí, že pojmy použité v týchto ustanoveniach sú natoľko nejasné, že to vedie k porušeniu zásady právnej istoty.

201    Žalobkyňa však Všeobecnému súdu nepredložila nijaký konkrétny dôkaz na spochybnenie zákonnosti článkov 6 a 7 delegovaného nariadenia 2015/63 z dôvodu ich údajnej nejasnosti, nepresnosti alebo nepredvídateľnosti.

202    Za týchto okolností nemožno druhej výhrade vyhovieť.

203    Po tretie, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, že tzv. metodika „binning“, opísaná v bode 204 nižšie, najmä zaraďovanie do jednotlivých intervalov, sa vykonáva jednostranne a neprehľadne, je potrebné uviesť nasledujúce skutočnosti.

204    Podľa oddielu „Krok 2“ prílohy I k delegovanému nariadeniu 2015/63 prináleží SRB na účely porovnania inštitúcií s ohľadom na rôzne ukazovatele a čiastkové ukazovatele rizika najprv vypočítať počet intervalov. V druhom rade prináleží SRB, aby zaradila inštitúcie do jednotlivých intervalov. V treťom rade prináleží SRB, aby pridelila všetkým inštitúciám nachádzajúcim sa v danom intervale rovnaké skóre s názvom „diskretizovaný ukazovateľ“, ktorý musí zohľadniť vo zvyšnej časti výpočtu ich koeficientu úpravy.

205    Okrem toho sa v prílohe I k delegovanému nariadeniu 2015/63 podrobne uvádzajú najmä rôzne kroky metodiky binning a stanovujú sa matematické vzorce, ktoré má SRB uplatniť.

206    Žalobkyňa však nepredložila Všeobecnému súdu žiadny konkrétny dôkaz, ktorý by smeroval k identifikácii nejasnosti, nepresnosti alebo nepredvídateľnosti, pokiaľ ide o tieto jednotlivé kroky alebo vzorce.

207    V každom prípade vzhľadom na úvahy uvedené v bodoch 195 až 197 vyššie Komisia nebola povinná stanoviť, že inštitúciám sa poskytnú údaje, ktoré im umožnia úplne overiť správnosť uplatnenia metodiky binning.

208    Okrem toho delegované nariadenie 2015/63 nijako nebráni SRB v tom, aby na účely splnenia požiadaviek uvedených v bodoch 196 a 197 vyššie zverejnila hraničné hodnoty každého intervalu a s ním súvisiace ukazovatele, s cieľom umožniť dotknutej úverovej inštitúcii uistiť sa najmä o tom, že jej zaradenie, ktoré jej bolo pridelené pri diskretizácii ukazovateľov, ako je definovaná v prílohe I k tomuto delegovanému nariadeniu, skutočne zodpovedá jej hospodárskej situácii, že táto diskretizácia bola uskutočnená v súlade s metodikou definovanou týmto delegovaným nariadením na základe dôveryhodných údajov a že boli skutočne zohľadnené všetky rizikové faktory, ktoré mali byť zohľadnené na základe nariadenia č. 806/2014, ako aj uvedeného delegovaného nariadenia.

209    Vo štvrtom rade sa žalobkyňa nemôže na podporu tejto námietky nezákonnosti odvolávať na skutočnosť, že nástroj na výpočet, ktorý SRB poskytla inštitúciám pred prijatím napadnutého rozhodnutia, neumožnil overiť analýzy, ktoré SRB vykonala na účely zaradenia inštitúcií do jednotlivých intervalov. Tento nástroj na výpočet totiž nie je stanovený v platných právnych predpisoch, konkrétne v delegovanom nariadení 2015/63. V dôsledku toho sa takáto kritika týka zákonnosti aktov SRB, a nie zákonnosti tohto delegovaného nariadenia.

210    Za predpokladu, že sa táto výhrada má chápať v tom zmysle, že ňou žalobkyňa spochybňuje zákonnosť napadnutého rozhodnutia, stačí konštatovať, že žalobkyňa nevysvetľuje, ako napriek tomu, že uplatniteľná právna úprava neukladá SRB povinnosť sprístupniť inštitúciám nástroj na výpočet uvedený v bode 209 vyššie a že tento nástroj bol oznámený pred prijatím tohto rozhodnutia, údajne nedostatočné údaje v uvedenom nástroji ovplyvňujú platnosť uvedeného rozhodnutia. V každom prípade z judikatúry citovanej v bodoch 195 a 196 vyššie vyplýva, že SRB nie je povinná zverejniť údaje, na ktoré sa vzťahuje obchodné tajomstvo a ktoré sa týkajú ekonomickej situácie každej z ostatných dotknutých inštitúcií.

211    V piatom rade žalobkyňa zdôrazňuje, že uverejnenie niektorých súhrnov dôverných údajov v rozhodnutiach určujúcich príspevky ex ante na daný rok je nedostatočné, pretože SRB stále nezverejňuje iné nedôverné informácie potrebné na správne pochopenie a predvídanie výpočtov.

212    Touto argumentáciou však žalobkyňa nespochybňuje ani ustanovenia uplatniteľnej právnej úpravy uvedené v bode 186 vyššie, ktorých nezákonnosť z hľadiska zásady právnej istoty namieta.

213    Žalobkyňa totiž len vytýka, že SRB neuverejnila určité nedôverné informácie potrebné na výpočet príspevkov ex ante pred prijatím rozhodnutí, ktorými sa stanovujú tieto príspevky. V dôsledku toho sa táto výhrada netýka zákonnosti uplatniteľnej právnej úpravy, ale podmienok jej uplatnenia zo strany SRB.

214    Aj za predpokladu, že by sa uvedená výhrada mala chápať v tom zmysle, že žalobkyňa touto výhradou spochybňuje zákonnosť napadnutého rozhodnutia, žalobkyňa dostatočne jasne nevysvetľuje, ktoré konkrétne skutočnosti mala SRB uverejniť, aby splnila požiadavky vyplývajúce z judikatúry citovanej v bodoch 195 a 196 vyššie, hoci tak neurobila. V tejto súvislosti z tej istej judikatúry vyplýva, že by bolo neprimerané vyžadovať od SRB, aby oznámila každý číselný údaj, o ktorý sa opiera výpočet príspevku ex ante každej dotknutej inštitúcie (pozri rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Landesbank Baden‑Württemberg a SRB, C‑584/20 P a C‑621/20 P, EU:C:2021:601, bod 123 a citovanú judikatúru).

215    V šiestom rade, pokiaľ ide o skutočnosť, že výpočet príspevkov ex ante inštitúcie závisí od dôverných údajov týkajúcich sa situácie ostatných inštitúcií, čo zvyšuje nepredvídateľnosť metodiky výpočtu, treba uviesť, že argumentácia žalobkyne v tejto súvislosti nie je nijako rozvinutá.

216    V každom prípade táto argumentácia naráža na závery vyplývajúce z rozsudku z 15. júla 2021, Komisia/Landesbank Baden‑Württemberg a SRB (C‑584/20 P a C‑621/20 P, EU:C:2021:601), ktoré sa síce týkajú dodržania povinnosti odôvodnenia, ale platia rovnako, pokiaľ ide o dodržiavanie zásady právnej istoty.

217    V rozsudku z 15. júla 2021, Komisia/Landesbank Baden‑Württemberg a SRB (C‑584/20 P a C‑621/20 P, EU:C:2021:601) Súdny dvor pripustil, že samotný princíp metodiky výpočtu príspevkov ex ante, ako vyplýva zo smernice 2014/59 a nariadenia č. 806/2014, môže vyžadovať zo strany SRB použitie údajov ostatných inštitúcií, na ktoré sa vzťahuje obchodné tajomstvo (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/ Landesbank Baden‑Württemberg a SRB, C‑584/20 P a C‑621/20 P, EU:C:2021:601, bod 114).

218    Za týchto okolností sa žalobkyňa na jednej strane nemôže opierať len o skutočnosť, že z dôvodu, že údaje ostatných inštitúcií jej nie sú oznámené, nemôže vopred vypočítať príspevok ex ante, ktorý je povinná zaplatiť.

219    Na druhej strane, ako bolo uvedené v bode 198 vyššie, delegované nariadenie 2015/63 nijako nebráni tomu, aby SRB sprístupnila v agregovanej a anonymizovanej podobe informácie dostatočné na to, aby umožnili inštitúcii pochopiť, akým spôsobom bola jej individuálna situácia zohľadnená pri výpočte jej príspevku ex ante s ohľadom na situáciu všetkých ostatných dotknutých inštitúcií.

220    V dôsledku toho treba prvú časť tretieho žalobného dôvodu zamietnuť.

b)      O druhej časti založenej na neexistencii predvídateľnosti, pokiaľ ide o uplatnenie určitých ukazovateľov rizika

221    Žalobkyňa tvrdí, že niektoré ukazovatele rizika neboli uplatnené na výpočet príspevkov ex ante na príspevkové obdobie 2021, konkrétne „pomer čistého stabilného financovania“, MPVZOZ, ako aj „zložitosť“ a „vyriešiteľnosť krízovej situácie“. Nezohľadnenie týchto ukazovateľov rizika, ako aj nepredvídateľnosť, pokiaľ ide o ich uplatnenie, je v rozpore so zásadou právnej istoty, keďže žalobkyňa nemôže predvídať ich uplatnenie.

222    Okrem toho skutočnosť, že delegované nariadenie 2015/63 vo svojich prechodných ustanoveniach ponecháva SRB možnosť neuplatniť určité ukazovatele rizika, a pritom jej umožňuje upraviť základný ročný príspevok podľa rizikového profilu, je zdrojom právnej neistoty.

223    SRB a Komisia túto argumentáciu spochybňujú.

224    V súlade s judikatúrou uvedenou v bodoch 189 až 192 vyššie treba v prejednávanej veci preskúmať, či je uplatniteľná právna úprava natoľko nejednoznačná, že bráni inštitúciám, aby mohli s dostatočnou istotou vyriešiť akékoľvek pochybnosti týkajúce sa uplatňovania určitých ukazovateľov rizika, ako sú „pomer čistého stabilného financovania“, MPVZOZ, ako aj „zložitosť“ a „vyriešiteľnosť krízovej situácie“.

225    Podmienky, za ktorých môže SRB dočasne upustiť od uplatňovania takýchto ukazovateľov rizika, sú stanovené v článku 20 ods. 1 delegovaného nariadenia 2015/63, podľa ktorého „[k]eď informácie požadované na základe konkrétneho ukazovateľa podľa prílohy II [k tomuto delegovanému nariadeniu] nie sú pre daný referenčný rok zahrnuté do príslušnej požiadavky na predkladanie správ orgánom dohľadu podľa článku 14 [uvedeného delegovaného nariadenia], tento ukazovateľ rizika sa neuplatňuje až dovtedy, kým sa táto požiadavka na predkladanie správ orgánom dohľadu nestane uplatniteľnou“.

226    V článku 20 ods. 1 delegovaného nariadenia 2015/63 sú teda stanovené dve podmienky, za ktorých SRB prechodne neuplatňuje ukazovateľ rizika, a to po prvé, ak informácie požadované v súvislosti s takýmto ukazovateľom nie sú súčasťou požiadaviek na prudenciálne informácie uvedených v článku 14 tohto delegovaného nariadenia, a po druhé, ak je tento ukazovateľ uvedený v prílohe II k uvedenému delegovanému nariadeniu, s názvom „Údaje, ktoré sa majú predkladať orgánom pre riešenie krízových situácií“ a ktorá obsahuje pätnásť kategórií údajov. Žalobkyňa však netvrdila, a už vôbec nepreukázala, že tieto podmienky sú natoľko nejednoznačné, že bránia inštitúciám, aby mohli s dostatočnou istotou vyriešiť prípadné pochybnosti týkajúce sa uplatňovania určitých ukazovateľov rizika.

227    Za týchto okolností treba zamietnuť tvrdenia žalobkyne, ktoré majú preukázať, že nariadenie č. 806/2014 alebo delegované nariadenie 2015/63 sú nezákonné z dôvodu údajného porušenia zásady právnej istoty vzhľadom na nepredvídateľnosť, pokiaľ ide o uplatňovanie ukazovateľov rizika.

228    Druhú časť tretieho žalobného dôvodu preto treba zamietnuť.

c)      O tretej časti založenej na spôsoboch určenia „miery nárastu krytých vkladov“

229    Žalobkyňa sa domnieva, že cieľ dosiahnuť konečnú cieľovú úroveň – rovnajúcu sa 1 % výšky krytých vkladov bankovej únie – znamená, že SRB každý rok posúdi „mieru nárastu týchto krytých vkladov“, ktorá je určená neprehľadným spôsobom a ktorej vývoj je pre inštitúcie ťažko predvídateľný.

230    SRB túto argumentáciu spochybňuje.

231    Je potrebné konštatovať, že žalobkyňa nepredložila Všeobecnému súdu žiadne konkrétne dôkazy, ktoré by preukazovali, že ustanovenia uvedené v bode 183 vyššie sú natoľko nejednoznačné, že bránia inštitúciám, aby mohli s dostatočnou istotou vyriešiť prípadné pochybnosti týkajúce sa určenia konečnej cieľovej úrovne alebo ročnej cieľovej úrovne.

232    Okrem toho žalobkyňa v časti svojej argumentácie v skutočnosti spochybňuje nedostatok odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o určenie ročnej cieľovej úrovne. Táto výhrada sa netýka zákonnosti ustanovení uvedených v bode 183 vyššie a bude preskúmaná v bodoch 271 až 308 nižšie.

233    Preto je potrebné zamietnuť tretiu časť tretieho žalobného dôvodu v rozsahu, v akom žalobkyňa spochybňuje zákonnosť týchto ustanovení.

d)      O štvrtej časti založenej na porušení článku 290 ZFEÚ v dôsledku kritérií výpočtu stanovených v delegovanom nariadení 2015/63

234    Vo svojom treťom žalobnom dôvode sa žalobkyňa tiež domnievala, že skutočnosť, že základné kritériá výpočtu boli stanovené delegovaným nariadením 2015/63 a nie nariadením č. 806/2014, vedie k porušeniu článku 290 ZFEÚ. Na pojednávaní žalobkyňa spresnila, že týmto tvrdením namietala, že v smernici 2014/59 boli stanovené len rámcové kategórie rizík, ktoré boli zoskupené do štyroch pilierov rizika, ale neboli stanovené samotné kritériá, ktoré Komisia definovala v delegovanom nariadení 2015/63.

235    Parlament namieta opodstatnenosť tejto časti tretieho žalobného dôvodu a spochybňuje jej prípustnosť, keďže v žalobe nebola uvedená dostatočne jasne a presne.

236    V tejto súvislosti z judikatúry vyplýva, že na to, aby bola žaloba prípustná, je nevyhnutné, aby základné skutkové a právne otázky, na ktorých je založená, vyplývali aspoň stručne, ale ucelene a zrozumiteľne z textu samotnej žaloby, aby sa zaručila právna istota a riadny výkon spravodlivosti. Preto musí byť každý žalobný dôvod, ktorý nebol dostatočne vyjadrený v návrhu na začatie konania, považovaný za neprípustný. Podobné požiadavky platia aj pre výhrady uvádzané na podporu žalobného dôvodu. Súd Únie musí túto podmienku konania z dôvodu týkajúceho sa verejného poriadku zohľadniť ex offo (pozri rozsudky z 30. júna 2021, Taliansko/Komisia, T‑265/19, neuverejnený, EU:T:2021:392, bod 33 a citovanú judikatúru a zo 7. júla 2021, Bateni/Rada, T‑455/17, EU:T:2021:411, bod 135 a citovanú judikatúru).

237    V prejednávanej veci sa žaloba v bode 125 obmedzila na konštatovanie, že „vysoko štruktúrovaná a rozhodujúca funkcia kritérií na výpočet stanovených v delegovanom nariadení [2015/63] vedie k záveru, že tieto kritériá sú už zo svojej definície základné pre [nariadenie č. 806/2014], čo vedie k porušeniu článku 290 ZFEÚ“ a v bode 139 uvádza, že „skutočnosť, že základné kritériá na výpočet boli prijaté v rámci delegovaného nariadenia, a nie v rámci [nariadenia č. 806/2014], je v rozpore s článkom 290 [odsek 1] ZFEÚ“.

238    Tieto tvrdenia sa v žalobe neopierajú o žiadnu argumentáciu. Žalobkyňa teda najmä neuviedla ustanovenia delegovaného nariadenia 2015/63, ktoré podľa jej názoru obsahujú základné otázky v zmysle článku 290 ods. 1 druhého pododseku druhej vety ZFEÚ, ktoré mali byť uvedené v smernici 2014/59. Rovnako žalobkyňa nešpecifikovala, ktoré konkrétne otázky uvedených ustanovení boli „základné“, ani v tomto smere neuviedla žiadne argumenty.

239    Nakoniec, nejasnosť tejto časti žalobného dôvodu je znásobená skutočnosťou, že bola uvedená v rámci žalobného dôvodu založeného na porušení iného právneho pravidla, a to zásady právnej istoty.

240    V dôsledku toho treba konštatovať, že základné skutkové a právne otázky, na ktorých je založená výhrada založená na porušení článku 290 ZFEÚ, nevyplývajú, ani minimálne, zo znenia samotnej žaloby. Takáto výhrada tak nespĺňa požiadavky uvedené v bode 236 vyššie.

241    Za týchto okolností nemožno argumentáciu žalobkyne na pojednávaní považovať za rozšírenie výhrady uvedenej v bodoch 125 a 139 žaloby, keďže takáto výhrada nebola platne uvedená.

242    Štvrtú časť tretieho žalobného dôvodu preto treba zamietnuť ako neprípustnú.

4.      O štvrtom a piatom žalobnom dôvode, založených na porušení zásady riadnej správy vecí verejných a na porušení zásady účinnej súdnej ochrany v rozsahu, v akom obsahujú námietku nezákonnosti

243    Žalobkyňa sa domnieva, že tak článok 4 ods. 2, články 6 a 7 a príloha I k delegovanému nariadeniu 2015/63, ako aj napadnuté rozhodnutie založené na týchto ustanoveniach, porušujú zásadu riadnej správy vecí verejných, ktorá zahŕňa povinnosť odôvodnenia, a zásadu účinnej súdnej ochrany. Podľa žalobkyne inštitúcie nemajú prístup ku všetkým údajom, ktoré sú potrebné na pochopenie a overenie napadnutého rozhodnutia. Konkrétne nie sú inštitúciám známe podrobnosti výpočtu „miery úpravy krytých vkladov“, čo im bráni v tom, aby sa ubezpečili o platnosti výpočtov vykonaných v tejto súvislosti.

244    SRB túto argumentáciu spochybňuje.

245    V prvom rade treba pripomenúť, že zásada riadnej správy vecí verejných vyžaduje v prípadoch, keď ako v prejednávanej veci inštitúcie alebo orgány Únie disponujú voľnou úvahou, dodržiavanie záruk zverených právnym poriadkom Únie v správnych konaniach, medzi ktoré patrí najmä povinnosť príslušnej inštitúcie alebo orgánu starostlivo a nestranne preskúmať všetky relevantné skutočnosti dotknutého prípadu (rozsudky z 21. novembra 1991, Technische Universität München, C‑269/90, EU:C:1991:438, bod 14; z 30. septembra 2003, Atlantic Container Line a i./Komisia, T‑191/98, T‑212/98 až T‑214/98, EU:T:2003:245, bod 404 a z 9. apríla 2019, Qualcomm a Qualcomm Europe/Komisia, T‑371/17, neuverejnený, EU:T:2019:232, bod 200).

246    Po druhé, podľa ustálenej judikatúry ak má byť súdne preskúmanie zaručené článkom 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) účinné, dotknutá osoba musí mať možnosť oboznámiť sa s dôvodmi, na ktorých sa zakladá rozhodnutie prijaté voči nej, buď prostredníctvom prečítania samotného rozhodnutia, alebo prostredníctvom oznámenia dôvodov na základe jej žiadosti, a to bez toho, aby bola dotknutá právomoc príslušného súdu vyžadovať od dotknutého orgánu, aby uvedené dôvody oznámil s cieľom umožniť jej brániť svoje práva za najlepších možných podmienok a pri plnej znalosti veci sa rozhodnúť, či je potrebné obrátiť sa na príslušný súd, a aby tento súd mal možnosť v plnom rozsahu preskúmať zákonnosť dotknutého rozhodnutia (pozri rozsudky z 26. apríla 2018, Donnellan, C‑34/17, EU:C:2018:282, bod 55 a z 24. novembra 2020, Minister van Buitenlandse Zaken, C‑225/19 a C‑226/19, EU:C:2020:951, bod 43).

247    Okrem toho vzhľadom na zásadu kontradiktórnosti, ktorá je súčasťou práva na obhajobu zakotveného v článku 47 Charty, účastníci konania musia mať právo oboznámiť sa so všetkými dôkazmi alebo vyjadreniami predloženými pred súdom, aby mohli jeho rozhodnutie ovplyvniť alebo sa k týmto dôkazom vyjadriť. Základné právo na účinný prostriedok nápravy totiž neumožňuje, aby súdne rozhodnutie vychádzalo zo skutočností a z dokumentov, s ktorými sa účastníci konania alebo ktorýkoľvek z nich nemohli oboznámiť, a teda ku ktorým sa nemohli vyjadriť (pozri rozsudky zo 4. júna 2013, ZZ, C‑300/11, EU:C:2013:363, body 55 a 56 a z 23. októbra 2014, Unitrading, C‑437/13, EU:C:2014:2318, bod 21).

248    V určitých výnimočných prípadoch však môže orgán Únie odmietnuť, aby boli dotknutej osobe oznámené presné a úplné dôvody, na ktorých sa zakladá rozhodnutie prijaté proti tejto osobe, a to z dôvodu ochrany dôverných údajov. V takomto prípade je potrebné použiť postupy a právne normy, ktoré umožnia po prvé skĺbiť legitímne záujmy týkajúce sa ochrany dôverných údajov, ktoré boli zohľadnené pri prijímaní takéhoto rozhodnutia, a na druhej strane potrebu dostatočne zaručiť jednotlivcom dodržiavanie ich procesných práv, ako je právo byť vypočutý a zásada kontradiktórnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júla 2011, Komisia/Landesbank Baden‑Württemberg a SRB, C‑584/20 P a C‑621/20 P, EU:C:2021:601, body 115 až 120, pozri tiež v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 18. júla 2013, Komisia a. i./Kadi, C‑584/10 P, C‑593/10 P a C‑595/10 P, EU:C:2013:518, bod 125).

249    Vzhľadom na osobitnú povahu príspevkov ex ante sa takéto zosúladenie musí vykonať aj v prípade výpočtu týchto príspevkov. Ako totiž vyplýva z odôvodnení 105 až 107 smernice 2014/59 a odôvodnenia 41 nariadenia č. 806/2014, cieľom uvedených príspevkov je zabezpečiť, aby v logike poistenia finančný sektor poskytol SRM dostatočné finančné zdroje na to, aby mohol plniť svoje úlohy a pritom aby dotknuté inštitúcie motivovali, aby fungovali na základe menej rizikového modelu. Výpočet týchto príspevkov teda nespočíva na uplatnení sadzby na základ dane, ale s uplatnením článkov 102 a 103 smernice 2014/59, ako aj článkov 69 a 70 nariadenia č. 806/2014 spočíva na definícii konečnej cieľovej úrovne, ktorú treba dosiahnuť sumou týchto príspevkov vybraných pred koncom úvodného obdobia ôsmich rokov od 1. januára 2016 (ďalej len „úvodné obdobie“ a „konečná cieľová úroveň“), a následne ročnej cieľovej úrovne, ktorú treba rozdeliť medzi inštitúcie povolené na území všetkých zúčastnených členských štátov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Landesbank Baden‑Württemberg a SRB, C‑584/20 P a C‑621/20 P, EU:C:2021:601, bod 113).

250    Keďže celková cieľová úroveň je definovaná tak, že musí predstavovať 1 % sumy krytých vkladov všetkých týchto inštitúcií a základný ročný príspevok každej inštitúcie sa vypočíta podľa pomeru jej záväzkov (okrem vlastných zdrojov) znížených o hodnotu krytých vkladov k celkovým záväzkom (okrem vlastných zdrojov) zníženým o hodnotu krytých vkladov všetkých inštitúcií povolených na území všetkých zúčastnených členských štátov, zdá sa, že samotný princíp metódy výpočtu príspevkov ex ante, ako vyplýva zo smernice 2014/59 a nariadenia č. 806/2014, vyžaduje zo strany SRB použitie údajov, na ktoré sa vzťahuje obchodné tajomstvo (rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Landesbank Baden‑Württemberg a SRB, C‑584/20 P a C‑621/20 P, EU:C:2021:601, bod 114).

251    Inštitúcie a orgány Únie sú však sú pri uplatnení zásady ochrany obchodného tajomstva, ktorá predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie, ktorá je konkretizovaná najmä v článku 339 ZFEÚ, v zásade povinné nesprístupniť konkurentom súkromného subjektu dôverné informácie, ktoré im súkromný subjekt poskytol (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Landesbank Baden‑Württemberg a SRB, C‑584/20 P a C‑621/20 P, EU:C:2021:601, body 109 a 114 a citovanú judikatúru).

252    Za týchto okolností bolo povinnosťou Komisie a Rady Európskej únie, aby pri zavádzaní systému výpočtu príspevkov ex ante delegovaným nariadením 2015/63 a vykonávacím nariadením 2015/81 zosúladili dodržiavanie obchodného tajomstva so zásadou účinnej súdnej ochrany tak, aby údaje, na ktoré sa vzťahuje toto tajomstvo, nemohli byť oznámené dotknutým osobám a najmä nemohli byť zahrnuté do odôvodnenia rozhodnutí, ktorými sa stanovuje výška príspevkov ex ante.

253    Táto charakteristika systému výpočtu príspevkov ex ante však nebráni výkonu účinnej súdnej kontroly súdom Únie.

254    Na jednej strane totiž nič v ustanoveniach, ktorých protiprávnosti sa žalobkyňa dovoláva, nebráni tomu, aby SRB v súlade s článkom 88 ods. 1 prvým pododsekom nariadenia č. 806/2014 sprístupnila pri prijímaní svojho rozhodnutia, ktorým sa stanovujú príspevky ex ante, dôverné informácie získané v rámci jej činnosti v súhrnnej alebo agregovanej podobe tak, aby nebolo možné identifikovať dotknuté inštitúcie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/ Landesbank Baden‑Württemberg a SRB, C‑584/20 P a C‑621/20 P, EU:C:2021:601, bod 136).

255    Na druhej strane, ak musí byť odôvodnenie takéhoto rozhodnutia obmedzené s cieľom zabezpečiť ochranu dôverných informácií, je v prípade spochybnenia týchto informácií pred súdom Únie úlohou autora tohto rozhodnutia obhájiť sa pred týmito súdmi v rámci sporového konania (pozri v tomto zmysle rozsudky z 1. júla 2008, Chronopost a La Poste/UFEX a i., C‑341/06 P a C‑342/06 P, EU:C:2008:375, bod 110 a z 15. júla 2021, Komisia/Landesbank Baden‑Württemberg a SRB, C‑584/20 P a C‑621/20 P, EU:C:2021:601, bod 145).

256    V prípade potreby môžu súdy Únie na účely vykonania účinného súdneho preskúmania v súlade s požiadavkami článku 47 Charty požadovať od SRB predloženie údajov, ktoré môžu odôvodniť výpočty, ktorých správnosť je pred nimi spochybnená, pričom v prípade potreby zabezpečia dôvernosť týchto údajov (rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Landesbank Baden‑Württemberg a SRB, C‑584/20 P a C‑621/20 P, EU:C:2021:601, bod 146).

257    Okrem toho musí súd Únie nezávisle preskúmať všetky skutkové a právne okolnosti, ktoré uvádza SRB, a musí posúdiť, či opodstatnenosť dôvodov, ktoré uplatňuje SRB, bráni oznámeniu údajov použitých na účely výpočtu príspevku ex ante (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 18. júla 2013, Komisia a i./Kadi, C‑584/10 P, C‑593/10 P a C‑595/10 P, EU:C:2013:518, bod 126).

258    Ak sa však ukáže, že dôvody uvedené SRB skutočne bránia tomu, aby boli informácie alebo dôkazy predložené súdu Únie oznámené, je potrebné vhodným spôsobom zabezpečiť rovnováhu požiadaviek vyplývajúcich z práva na účinnú súdnu ochranu, osobitne z dodržiavania zásady kontradiktórnosti, a požiadaviek súvisiacich s ochranou obchodného tajomstva (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 18. júla 2013, Komisia a i./Kadi, C‑584/10 P, C‑593/10 P a C‑595/10 P, EU:C:2013:518, bod 128).

259    Z vyššie uvedeného vyplýva, že výpočet príspevkov ex ante na základe údajov, ktoré sú chránené obchodných tajomstvom, v súlade s článkom 4 ods. 2, článkami 6 a 7, ako aj prílohou I k delegovanému nariadeniu 2015/63 a bez toho, aby boli uvedené údaje sprístupnené dotknutým osobám, sám osebe neznamená, že tieto ustanovenia sú nezlučiteľné so zásadou riadnej správy vecí verejných a zásadou účinnej súdnej ochrany.

260    Tvrdenia žalobkyne tento záver nespochybňujú.

261    Po prvé, v tejto súvislosti sa žalobkyňa nemôže opierať o rozsudky z 28. novembra 2019, Portigon/SRB (T‑365/16, EU:T:2019:824) a z 23. septembra 2020, Landesbank Baden‑Württemberg/SRB (T‑411/17, EU:T:2020:435). Na jednej strane Súdny dvor zrušil posledný uvedený rozsudok vo svojom rozsudku z 15. júla 2021, Komisia/Landesbank Baden‑Württemberg a SRB (C‑584/20 P a C‑621/20 P, EU:C:2021:601), pričom odmietol úvahy týkajúce sa zásady účinnej súdnej ochrany, o ktoré sa žalobkyňa opiera. Na druhej strane rozsudok z 28. novembra 2019, Portigon/SRB (T‑365/16, EU:T:2019:824) na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, neobsahuje nijakú analýzu týkajúcu sa konkrétne zásady účinnej súdnej ochrany.

262    Po druhé žalobkyňa nemôže spochybniť zákonnosť delegovaného nariadenia 2015/63 z dôvodu, že ani nariadenie č. 806/2014, ani smernica 2014/59 nestanovujú metodiku výpočtu príspevkov ex ante, podľa ktorej sa najprv definuje cieľová úroveň a potom sa tieto príspevky pomerne rozdelia medzi inštitúcie.

263    V tejto súvislosti stačí pripomenúť, že ako bolo uvedené v bodoch 254 až 258 vyššie, Súdny dvor pripustil možnosť normotvorcu Únie použiť metodiku výpočtu založenú na definícii cieľovej úrovne a potom na ročnej cieľovej úrovni, ktorá musí byť rozdelená medzi všetky inštitúcie bez toho, aby bola porušená povinnosť odôvodnenia alebo zásada účinnej súdnej ochrany (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Landesbank Baden‑Württemberg a SRB, C‑584/20 P a C‑621/20 P, EU:C:2021:601, body 136, 145 a 146).

264    Za týchto okolností by takáto metodika mohla byť zavedená aj v delegovanom nariadení 2015/63.

265    Po tretie sa žalobkyňa domnieva, že inštitúcie nemajú prístup ku všetkým podstatným údajom, ktoré by im umožnili pochopiť a overiť napadnuté rozhodnutie.

266    V tejto súvislosti stačí na jednej strane pripomenúť, že ustanovenia uvedené v bode 243 vyššie v žiadnom prípade nebránia tomu, aby SRB na účely splnenia požiadaviek uvedených v bodoch 245 až 258 vyššie poskytla informácie potrebné na to, aby sa dotknuté inštitúcie mohli ubezpečiť najmä o tom, že majú prístup ku všetkým údajom, ktoré sú potrebné na pochopenie a overenie napadnutého rozhodnutia.

267    Na druhej strane v rozsahu, v akom sa uvedená výhrada týka zákonnosti napadnutého rozhodnutia, žalobkyňa nepredložila Všeobecnému súdu žiadnu argumentáciu na jej podporu.

268    Takáto výhrada teda nemôže uspieť.

269    Po štvrté, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, že napadnuté rozhodnutie neobsahuje údaje týkajúce sa stanovenia „miery úpravy krytých vkladov“ slúžiacej na určenie ročnej cieľovej úrovne, takáto argumentácia nespochybňuje ustanovenia uvedené v bode 243 vyššie, ktorých nezákonnosť z hľadiska zásady riadnej správy vecí verejných a zásady účinnej súdnej ochrany namieta žalobkyňa, ale zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Preto bude preskúmaná v bodoch 309 až 314 nižšie.

270    Štvrtý a piaty žalobný dôvod treba teda zamietnuť v rozsahu, v akom sú uvedené na podporu námietky nezákonnosti článku 4 ods. 2, článkov 6 a 7, ako aj prílohy I k delegovanému nariadeniu 2015/63.

C.      O žalobných dôvodoch týkajúcich sa zákonnosti napadnutého rozhodnutia

1.      O odôvodnení určenia ročnej cieľovej úrovne

271    Ako je uvedené v bode 232 vyššie, v tretej časti tretieho žalobného dôvodu žalobkyňa v skutočnosti spochybňuje najmä nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o určenie ročnej cieľovej úrovne.

272    V tomto ohľade je potrebné pripomenúť, že v súlade s článkom 69 ods. 1 nariadenia č. 806/2014 musia na konci úvodného obdobia finančné prostriedky dostupné v SRF dosiahnuť konečnú cieľovú úroveň, ktorá predstavuje minimálne 1 % sumy krytých vkladov všetkých inštitúcií povolených na území všetkých zúčastnených členských štátov.

273    Podľa článku 69 ods. 2 nariadenia č. 806/2014 sa počas úvodného obdobia príspevky ex ante časovo rozložia čo možno najrovnomernejšie, až kým sa nedosiahne konečná cieľová úroveň uvedená v bode 272 vyššie, ale s náležitým ohľadom na fázu hospodárskeho cyklu a na možný vplyv procyklických príspevkov na finančnú pozíciu inštitúcií.

274    Článok 70 ods. 2 nariadenia č. 806/2014 spresňuje, že každoročne príspevky, ktoré majú uhradiť všetky inštitúcie povolené na území všetkých zúčastnených členských štátov, nepresiahnu 12,5 % konečnej cieľovej úrovne.

275    Pokiaľ ide o spôsob výpočtu príspevkov ex ante sa v článku 4 ods. 2 delegovaného nariadenia 2015/63 stanovuje, že SRB určí ich výšku na základe ročnej cieľovej úrovne, pričom zohľadní konečnú cieľovú úroveň a na základe priemernej výšky krytých vkladov v predchádzajúcom roku vypočítavanej každý štvrťrok všetkých inštitúcií povolených na území všetkých zúčastnených členských štátov.

276    Podobne podľa článku 4 vykonávacieho nariadenia 2015/81 SRB vypočíta príspevok ex ante pre každú inštitúciu na základe ročnej cieľovej úrovne, ktorá sa stanoví podľa konečnej cieľovej úrovne a v súlade s metodikou stanovenou v delegovanom nariadení 2015/63.

277    V prejednávanej veci, ako vyplýva z bodu 48 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, SRB určila ročnú cieľovú úroveň príspevku na obdobie 2021 na 11 287 677 212,56 eura.

278    V bodoch 36 a 37 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia SRB v podstate vysvetlila, že ročná cieľová úroveň musí byť stanovená na základe analýzy vývoja krytých vkladov v predchádzajúcich rokoch, akéhokoľvek relevantného vývoja ekonomickej situácie a na základe analýzy ukazovateľov týkajúcich sa fázy hospodárskeho cyklu a vplyvov procyklických príspevkov na finančnú situáciu inštitúcií. SRB preto považovala za vhodné stanoviť koeficient na základe tejto analýzy a finančných prostriedkov dostupných v SRF (ďalej len „koeficient“). SRB tento koeficient uplatnila na jednu osminu priemernej hodnoty krytých vkladov v roku 2020, aby sa dosiahla ročná cieľová úroveň.

279    SRB opísala postup pri určení koeficientu v bodoch 38 až 47 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.

280    V bode 38 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia SRB konštatovala nepretržitý rastúci trend krytých vkladov pri všetkých inštitúciách v zúčastnených členských štátoch. Konkrétne priemer týchto vkladov na rok 2020 vypočítavaný každý štvrťrok predstavoval 6,689 bilióna eur.

281    V bodoch 40 a 41 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia SRB prezentovala predpokladaný vývoj krytých vkladov na zostávajúce tri roky úvodného obdobia, t. j. od roku 2021 do roku 2023. Odhadovala, že ročná miera rastu krytých vkladov bude na konci úvodného obdobia 4 % až 7 %.

282    V odôvodneniach 42 až 45 napadnutého rozhodnutia SRB predložila posúdenie fázy hospodárskeho cyklu a možného procyklického vplyvu príspevkov ex ante na finančnú situáciu inštitúcií. Na tento účel uviedla, že zohľadnila viaceré ukazovatele, ako napríklad prognózu Komisie týkajúcu sa rastu hrubého domáceho produktu a prognózy Európskej centrálnej banky (ECB) v tejto súvislosti alebo tok úverov do súkromného sektora vyjadrený ako percento hrubého domáceho produktu.

283    V bode 46 odôvodnenia tohto rozhodnutia SRB dospela k záveru, že hoci možno odôvodnene očakávať ďalší rast krytých vkladov v bankovej únii, tempo rastu bude nižšie ako v roku 2020. V tejto súvislosti SRB v bode 47 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia uviedla, že zaujala „konzervatívny prístup“, pokiaľ ide o mieru rastu krytých vkladov v nasledujúcich rokoch až do roku 2023.

284    Vzhľadom na tieto úvahy SRB v bode 48 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia stanovila hodnotu koeficientu na 1,35 %. Následne vypočítala ročnú cieľovú úroveň vynásobením priemernej sumy krytých vkladov v roku 2020 týmto koeficientom a výsledok tohto výpočtu vydelila ôsmimi podľa nasledujúceho matematického vzorca uvedeného v bode 48 odôvodnenia uvedeného rozhodnutia:

„Úroveň0 [výška ročnej cieľovej úrovne] = Celková výška krytých vkladov2020 * 0,0135 * ⅛ = 11 287 677 212,56 eura“.

285    SRB však na pojednávaní uviedla, že určila ročnú cieľovú úroveň na príspevkové obdobie 2021 nasledujúcim spôsobom.

286    Po prvé na základe analýzy budúceho vývoja SRB stanovila predpokladanú výšku krytých vkladov všetkých inštitúcií povolených na území všetkých zúčastnených členských štátov na konci úvodného obdobia približne na 7,5 bilióna eur. K tejto sume dospela na základe zohľadnenia priemernej hodnoty krytých vkladov v roku 2020, konkrétne 6,689 bilióna eur, ročnej miery rastu krytých vkladov vo výške 4 % a počtu príspevkových období zostávajúcich do konca úvodného obdobia, teda troch príspevkových období.

287    Po druhé v súlade s článkom 69 ods. 1 nariadenia č. 806/2014 SRB vypočítala 1 % z týchto 7,5 bilióna eur, aby dospela k odhadovanej výške konečnej cieľovej úrovne, ktorá sa má dosiahnuť do konca úvodného obdobia, t. j. približne 75 miliárd eur.

288    Po tretie SRB od tejto sumy odpočítala finančné zdroje, ktoré už boli dostupné v SRF v roku 2021, t. j. približne 42 miliárd eur, aby dospela k sume, ktorá zostala na výber počas zostávajúcich príspevkových období do konca úvodného obdobia, t. j. od roku 2021 do roku 2023. Táto suma bola vo výške približne 33 miliárd eur.

289    Po štvrté túto sumu vydelila tromi a následne ju rovnomerne rozdelila medzi tri zostávajúce príspevkové obdobia. Ročná cieľová úroveň pre príspevkové obdobie 2021 bola teda stanovená vo výške uvedenej v bode 277 vyššie, t. j. približne na 11,287 miliardy eur.

290    Na pojednávaní SRB tiež uviedla, že zverejnila informácie, na ktorých bola založená metodika opísaná v bodoch 286 až 289 vyššie a ktoré umožnili žalobkyni pochopiť metodiku, na základe ktorej bola stanovená ročná cieľová úroveň. Najmä spresnila, že v máji 2021, t. j. po prijatí napadnutého rozhodnutia, ale pred podaním tejto žaloby, zverejnila na svojich internetových stránkach informačný list s názvom „Fact Sheet 2021“ (ďalej len „informačný list“), ktorý uvádzal odhadovanú výšku konečnej cieľovej úrovne. SRB tiež uviedla, že výška finančných prostriedkov dostupných v SRF bola dostupná aj na jej internetovej stránke, ako aj v rámci iných verejných zdrojov, a to dávno pred prijatím napadnutého rozhodnutia.

291    Na účely preskúmania, či SRB splnila svoju povinnosť odôvodnenia, pokiaľ ide o stanovenie ročnej cieľovej úrovne, treba najprv pripomenúť, že chýbajúce alebo nedostatočné odôvodnenie predstavuje dôvod týkajúci sa verejného poriadku, ktorý súd Únie môže, či dokonca musí, zohľadniť ex offo (pozri rozsudok z 2. decembra 2009, Komisia/Írsko a i., C‑89/08 P, EU:C:2009:742, bod 34 a citovanú judikatúru). Všeobecný súd teda môže, či dokonca musí zohľadniť aj iné vady odôvodnenia, ako sú tie, na ktoré sa odvoláva žalobkyňa, najmä ak tieto vady vyjdú najavo v priebehu konania.

292    Na tento účel boli počas ústnej časti konania účastníci konania vypočutí v súvislosti so všetkými prípadnými nedostatkami odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o stanovenie ročnej cieľovej úrovne. Na základe výslovnej otázky SRB predovšetkým potvrdila metodiku, ktorú skutočne použila na určenie ročnej cieľovej úrovne na príspevkové obdobie 2021, ako bola opísaná v bodoch 286 až 289 vyššie.

293    Pokiaľ ide ďalej o obsah povinnosti odôvodnenia, z judikatúry vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutia inštitúcie, orgánu, úradu alebo agentúry Únie má osobitný význam v rozsahu, v akom umožňuje dotknutej osobe rozhodnúť s plnou znalosťou veci, či chce podať opravný prostriedok proti tomuto rozhodnutiu, ako aj príslušnému súdu vykonať jeho preskúmanie, a teda predstavuje jednu z podmienok účinného súdneho preskúmania zaručeného článkom 47 Charty (pozri rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Landesbank Baden‑Württemberg a SRB, C‑584/20 P a C‑621/20 P, EU:C:2021:601, bod 103, ako aj citovanú judikatúru).

294    Takéto odôvodnenie musí byť prispôsobené povahe sporného aktu a kontextu, v ktorom bol prijatý. V tejto súvislosti sa nevyžaduje, aby odôvodnenie konkrétne vymedzovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, keďže dostatočnosť odôvodnenia sa musí posúdiť nielen vzhľadom na text aktu, ale takisto na jeho kontext, ako aj na súhrn právnych pravidiel upravujúcich dotknutú oblasť a konkrétne na záujem, ktorý môžu mať osoby dotknuté aktom na získaní takýchto vysvetlení. Preto akt spôsobujúci ujmu je dostatočne odôvodnený vtedy, pokiaľ bol prijatý v kontexte, ktorý je dotknutej osobe známy a umožňuje jej pochopiť dosah opatrenia prijatého vo vzťahu k nej (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Landesbank Baden‑Württemberg a SRB, C‑584/20 P a C‑621/20 P, EU:C:2021:601, bod 104 a citovanú judikatúru).

295    Okrem toho musí byť toto odôvodnenie najmä bez vnútorných rozporov, aby dotknuté osoby mohli byť informované o skutočných dôvodoch tohto rozhodnutia s cieľom brániť svoje práva pred príslušným súdom a aby tento súd mohol uskutočniť preskúmanie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 10. júla 2008, Bertelsmann a Sony Corporation of America/Impala, C‑413/06 P, EU:C:2008:392, bod 169 a citovanú judikatúru; z 22. septembra 2005, Suproco/Komisia, T‑101/03, EU:T:2005:336, body 20 a 45 až 47 a zo 16. decembra 2015, Grécko/Komisia, T‑241/13, EU:T:2015:982, bod 56).

296    Podobne, ak autor napadnutého rozhodnutia poskytne v priebehu konania pred súdom Únie určité vysvetlenia týkajúce sa odôvodnenia tohto rozhodnutia, tieto vysvetlenia musia byť v súlade s odôvodnením tohto rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudky z 22. septembra 2005, Suproco/Komisia, T‑101/03, EU:T:2005:336, body 45 až 47 a z 13. decembra 2016, Printeos a i./Komisia, T‑95/15, EU:T:2016:722, body 54 a 55).

297    Ak nie sú úvahy uvedené v napadnutom rozhodnutí v súlade s vysvetleniami poskytnutými v priebehu súdneho konania, odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nespĺňa funkcie uvedené v bodoch 293 a 294 vyššie. Takýto nesúlad predovšetkým bráni jednak dotknutým osobám, aby sa pred podaním žaloby oboznámili so skutočným odôvodnením napadnutého rozhodnutia a pripravili si k nemu svoju obhajobu, a jednak súdu Únie, aby identifikoval dôvody, ktoré boli skutočným právnym základom tohto rozhodnutia, a preskúmal ich súlad s uplatniteľnými pravidlami.

298    Napokon treba pripomenúť, že keď SRB prijme rozhodnutie, ktorým sa stanovujú príspevky ex ante, musí dotknutým inštitúciám oznámiť metodiku výpočtu týchto príspevkov (pozri rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Landesbank Baden‑Württemberg a SRB, C‑584/20 P a C‑621/20 P, EU:C:2021:601, bod 122).

299    To isté musí platiť aj pre metodiku určenia ročnej cieľovej úrovne, pretože táto suma má v štruktúre takéhoto rozhodnutia zásadný význam. Ako totiž vyplýva z článku 4 vykonávacieho nariadenia 2015/81, spôsob výpočtu príspevkov ex ante spočíva v rozdelení uvedenej sumy medzi všetky dotknuté inštitúcie, takže zvýšenie alebo zníženie tejto sumy vedie k zodpovedajúcemu zvýšeniu alebo zníženiu príspevku ex ante každej z týchto inštitúcií.

300    Z vyššie uvedeného vyplýva, že hoci je SRB povinná poskytnúť inštitúciám prostredníctvom napadnutého rozhodnutia vysvetlenia týkajúce sa metodiky určenia ročnej cieľovej úrovne, tieto vysvetlenia musia byť v súlade s vysvetleniami, ktoré SRB poskytla v priebehu konania, a musia sa týkať skutočne použitej metodiky.

301    V prejednávanej veci však nejde o takýto prípad.

302    V prvom rade treba totiž uviesť, že v odôvodnení 48 napadnutého rozhodnutia sa uvádza matematický vzorec, ktorý údajne pre SRB slúžil ako základ na určenie ročnej cieľovej úrovne. Ako bolo vysvetlené na pojednávaní, ukázalo sa však, že tento vzorec neobsahuje prvky metodiky, ktorú SRB skutočne použila. Ako totiž vyplýva z bodov 286 až 289 vyššie, SRB podľa tejto metodiky určila výšku ročnej cieľovej úrovne tak, že od konečnej cieľovej úrovne odpočítala finančné prostriedky dostupné v SRF, aby vypočítala sumu, ktorú mala dostať až do konca úvodného obdobia, a túto sumu vydelila tromi. Tieto dva kroky výpočtu však nie sú zohľadnené v uvedenom matematickom vzorci.

303    Okrem toho toto konštatovanie nemožno spochybniť tvrdením SRB, podľa ktorého v máji 2021 uverejnila informačný list, ktorý obsahoval rozpätie uvádzajúce prípadné sumy konečnej cieľovej úrovne a na jej internetovej stránke výšku finančných prostriedkov dostupných v SRF. Bez ohľadu na to, či žalobkyňa skutočne vedela o týchto sumách, tieto sumy jej samy osebe neumožňovali pochopiť, že SRB skutočne uplatnila dve operácie uvedené v bode 302 vyššie, pričom navyše treba spresniť, že matematický vzorec stanovený v odôvodnení 48 napadnutého rozhodnutia ich dokonca ani neuvádza.

304    Podobný nesúlad sa týka aj spôsobu určenia koeficientu vo výške 1,35 %, napriek tomu, že v matematickom vzorci uvedenom v bode 303 vyššie zohráva zásadnú úlohu. Tento koeficient možno totiž chápať tak, že je okrem iných parametrov založený na predpokladanom raste krytých vkladov počas zostávajúcich rokov úvodného obdobia. To je však v rozpore s vysvetleniami poskytnutými SRB na pojednávaní, z ktorých vyplýva, že tento koeficient bol stanovený tak, aby mohol odôvodniť výsledok výpočtu výšky ročnej cieľovej úrovne, t. j. po tom, čo SRB vypočítala túto sumu na základe štyroch krokov uvedených v bodoch 286 až 289 vyššie, najmä vydelením sumy vyplývajúcej z odpočítania finančných prostriedkov dostupných v SRF od konečnej cieľovej úrovne tromi. Tento postup však z napadnutého rozhodnutia vôbec nevyplýva.

305    Okrem toho treba pripomenúť, že podľa informačného listu sa odhadovaná konečná cieľová úroveň pohybovala v rozmedzí 70 až 75 miliárd eur. Toto rozpätie pritom zjavne nie je v súlade s rozpätím miery rastu krytých vkladov od 4 % do 7 % uvedeným v bode 41 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. SRB totiž na pojednávaní uviedla, že na účely stanovenia ročnej cieľovej úrovne zohľadnila mieru rastu krytých vkladov vo výške 4 %, čo je najnižšia miera z tohto druhého rozpätia, a že tak dospela k odhadovanej konečnej cieľovej úrovni vo výške 75 miliárd eur, ktorá predstavuje najvyššiu hodnotu prvého rozpätia. Zdá sa teda, že medzi týmito dvoma rozpätiami existuje nesúlad. Po prvé rozpätie týkajúce sa miery vývoja krytých vkladov zahŕňa aj hodnoty vyššie ako 4 %, ktorých použitie by však viedlo k vyššej odhadovanej konečnej cieľovej úrovni, ako sú hodnoty zahrnuté v rozpätí týkajúcom sa tejto cieľovej úrovne. Po druhé žalobkyňa nemôže pochopiť, prečo SRB zahrnula do rozpätia týkajúceho sa uvedenej cieľovej úrovne sumy nižšie ako 75 miliárd eur. Na dosiahnutie tejto cieľovej úrovne by bolo totiž potrebné uplatniť mieru nižšiu ako 4 %, ktorá však nie je zahrnutá v rozpätí týkajúcom sa miery rastu krytých vkladov. Za týchto okolností žalobkyňa nebola schopná určiť spôsob, akým SRB použila rozpätie týkajúce sa miery rastu týchto vkladov na výpočet odhadovanej konečnej cieľovej úrovne.

306    Z toho vyplýva, že pokiaľ ide o určenie ročnej cieľovej úrovne, metodika skutočne použitá SRB, ako bola vysvetlená na pojednávaní, nie je v súlade s metodikou opísanou v napadnutom rozhodnutí, takže ani inštitúcie, ani Všeobecný súd nemohli na základe napadnutého rozhodnutia zistiť skutočné dôvody stanovenia tejto cieľovej úrovne.

307    Vzhľadom na vyššie uvedené treba konštatovať, že napadnuté rozhodnutie obsahuje vady odôvodnenia, pokiaľ ide o stanovenie ročnej cieľovej úrovne.

308    Tretej časti tretieho žalobného dôvodu treba teda vyhovieť v rozsahu, v akom je založená na nedostatku odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o stanovenie ročnej cieľovej úrovne. Vzhľadom na právny a hospodársky význam prejednávanej veci je však v záujme riadneho výkonu spravodlivosti potrebné preskúmať ostatné žalobné dôvody.

2.      O zostávajúcej časti štvrtého a piateho žalobného dôvodu založených na porušení zásady riadnej správy vecí verejných a na porušení zásady účinnej súdnej ochrany v napadnutom rozhodnutí zo strany SRB

309    Ako vyplýva z bodu 269 vyššie, svojím štvrtým a piatym žalobným dôvodom žalobkyňa tiež spochybňuje porušenie zásady riadnej správy vecí verejných a zásady účinnej súdnej ochrany samotným napadnutým rozhodnutím.

310    Argumentácia žalobkyne sa konkrétne týka skutočnosti, že v napadnutom rozhodnutí chýbajú údaje týkajúce sa stanovenia „miery úpravy krytých vkladov“ slúžiacej na určenie ročnej cieľovej úrovne, t. j. koeficientu.

311    Ako vyplýva z preskúmania uvedeného v bodoch 271 až 308 vyššie, SRB porušila povinnosť odôvodnenia, pokiaľ ide o stanovenie ročnej cieľovej úrovne.

312    Okrem toho z článku 41 ods. 2 písm. c) Charty a z judikatúry citovanej v bode 246 vyššie vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutia orgánu Únie predstavuje jednu z podmienok účinnosti zásad riadnej správy vecí verejných a účinnej súdnej ochrany.

313    Z toho vyplýva, že porušenie povinnosti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o určenie ročnej cieľovej úrovne, predstavuje tiež porušenie zásady riadnej správy vecí verejných a zásady účinnej súdnej ochrany.

314    Štvrtému a piatemu žalobnému dôvodu je preto potrebné vyhovieť v rozsahu, v akom sa týkajú porušenia zásad riadnej správy vecí verejných a účinnej súdnej ochrany z dôvodu porušenia povinnosti odôvodnenia.

3.      O siedmom a ôsmom žalobnom dôvode založených na zjavne nesprávnom posúdení a nesprávnom právnom posúdení vyplývajúcom z obmedzení stanovených vo vzťahu k využitiu NPZ

315    Siedmym žalobným dôvodom žalobkyňa tvrdí, že SRB sa dopustila viacerých zjavne nesprávnych posúdení, keď posúdila úroveň využitia NPZ a záruky, ktoré treba prijať ako protihodnotu.

316    Ôsmym žalobným dôvodom žalobkyňa tvrdí, že SRB porušila článok 70 ods. 3 nariadenia č. 806/2014 a článok 103 ods. 3 smernice 2014/59, keď stanovila úroveň využitia NPZ a záruky, ktoré treba prijať ako protihodnotu.

317    SRB túto argumentáciu spochybňuje.

318    Na úvod treba pripomenúť, že príspevky ex ante možno zaplatiť buď prostredníctvom okamžitej platby v hotovosti, alebo prostredníctvom NPZ v súlade s článkom 70 ods. 3 nariadenia č. 806/2014. V prípade použitia NPZ inštitúcia uzavrie so SRB dohodu, v ktorej prijme záväzok zaplatiť na prvú výzvu zodpovedajúcu sumu ako súčasť príspevku ex ante.

319    V tejto súvislosti treba spresniť, že SRB v napadnutom rozhodnutí obmedzila použitie NPZ na 15 % výšky príspevkov ex ante splatných za príspevkové obdobie 2021 a obmedzila záruky poskytnuté v súvislosti s NPZ len na hotovosť.

320    Okrem toho treba pripomenúť, že článok 70 ods. 3 nariadenia č. 806/2014 stanovuje, že dostupné finančné prostriedky, ktoré sa majú zohľadniť s cieľom dosiahnuť cieľovú úroveň, môžu zahŕňať NPZ, ktoré sú plne zabezpečené kolaterálom vo forme aktív s nízkym rizikom nezaťažených žiadnymi právami tretích strán, ktoré sú plne k dispozícii a vyčlenené na výhradné použitie SRB, pričom podiel NPZ nesmie každoročne presiahnuť 30 % celkovej výšky príspevkov ex ante. Takáto možnosť je stanovená aj v článku 103 ods. 3 smernice 2014/59.

321    Podľa článku 13 ods. 3 delegovaného nariadenia 2015/63 prináleží SRB, aby v rozhodnutí o príspevkoch ex ante na dané príspevkové obdobie spresnila podiel NPZ, ktorý môže používať každá inštitúcia, pričom SRB prijíma kolaterál iba takého druhu a za takých podmienok, ktoré umožňujú jeho okamžitú realizovateľnosť, a to aj v prípade rozhodnutia o riešení krízovej situácie prijatého cez víkend.

322    Keď SRB vymedzuje podiel týchto NPZ, musí v súlade s článkom 7 ods. 1 vykonávacieho nariadenia 2015/81 zabezpečiť, aby použitie NPZ žiadnym spôsobom neovplyvnilo finančnú kapacitu alebo likviditu SRF.

323    Napokon článok 8 ods. 3 vykonávacieho nariadenia 2015/81 uvádza, že počas úvodného obdobia za normálnych okolností môže SRB povoliť využitie NPZ a zabezpečiť ich rovnomerné rozdelenie medzi tie inštitúcie, ktoré o ne požiadajú. Toto ustanovenie tiež spresňuje, že suma pridelených NPZ nesmie predstavovať menej než 15 % celkových platobných záväzkov dotknutej inštitúcie a že pri výpočte ročných príspevkov každej inštitúcie SRB zabezpečí, aby suma uvedených NPZ v každom danom roku nepresiahla 30 % celkovej sumy týchto príspevkov.

324    Z vyššie uvedených ustanovení na jednej strane vyplýva, že osobitná sadzba NPZ poskytnutých inštitúcii, ktorá o ne požiada, predstavuje minimálne 15 % jej platobných záväzkov, a na druhej strane, že suma všetkých povolených NPZ nesmie presiahnuť maximálnu hranicu 30 % celkových príspevkov ex ante na celé dané príspevkové obdobie. Cieľom tejto hornej hranice stanovenej normotvorcom Únie má za cieľ, ako to potvrdzuje článok 7 ods. 1 vykonávacieho nariadenia 2015/81, neohroziť likviditu a prevádzkovú kapacitu SRF.

325    Prináleží preto SRB, aby stanovila presný podiel NZP poskytnutých inštitúcii, ktorá o ne požiada, pričom tento podiel nesmie byť nižší ako 15 % jeho celkových platobných záväzkov, pričom musí zabezpečiť, aby nebola prekročená maximálna hranica uvedená v bode 324 vyššie, týkajúca sa sumy všetkých povolených NZP. Okrem toho, hoci tieto ustanovenia neobsahujú spresnenia, pokiaľ ide o povahu záruk, ktoré treba prijať, nič to nemení na tom, že SRB môže akceptovať NPZ len vtedy, ak sú plne zabezpečené kolaterálom vo forme aktív s nízkym rizikom, ktoré nie sú zaťažené právami tretích strán, a za takých podmienok, ktoré umožňujú jeho okamžitú realizovateľnosť.

326    Určenie presného podielu NZP poskytnutých inštitúcii, ktorá o ne požiadala a povahy prijateľných záruk teda zahŕňa zložité ekonomické a technické posúdenie, takže preskúmanie súdom Únie sa musí obmedziť na preskúmanie toho, či výkon voľnej úvahy, ktorá prináleží SRB, neobsahuje zjavne nesprávne posúdenie alebo zneužitie právomoci, alebo či SRB zjavne neprekročila hranice tejto voľnej úvahy.

327    Práve vzhľadom na tieto úvahy treba preskúmať tvrdenia žalobkyne.

328    V prvom rade, pokiaľ ide o obmedzenie použitia NPZ na 15 % sumy príspevkov ex ante, žalobkyňa sa domnieva, že takéto obmedzenie je v rozpore s duchom, kontextom a cieľmi článku 70 ods. 3 nariadenia č. 806/2014, keďže SRB sa nesnažila poskytnúť inštitúciám možnosť v plnom rozsahu používať NPZ nad túto hranicu 15 %.

329    V tejto súvislosti, ako už bolo uvedené v bode 320 vyššie, článok 70 ods. 3 nariadenia č. 806/2014 spresňuje, že podiel NPZ nesmie presiahnuť hranicu 30 % celkovej výšky všetkých každoročne platených príspevkov ex ante. Toto ustanovenie naopak nestanovuje, že SRB musí stanoviť podiel NPZ na 30 % celkových platobných záväzkov inštitúcie, ktorá o ne požiadala.

330    Okrem toho určenie podielu NPZ zo strany SRB priznané inštitúciám, ktoré o ne požiadajú, musí byť založené na konkrétnom posúdení situácie uvedených inštitúcií a situácie SRF, pričom SRB musí tiež dbať na to, aby využívanie NPZ žiadnym spôsobom neohrozilo finančnú kapacitu alebo likviditu SRF v súlade s odôvodnením 16 a článkom 7 ods. 1 vykonávacieho nariadenia 2015/81.

331    Ako však vyplýva z odôvodnenia 150 napadnutého rozhodnutia, SRB sa rozhodla nestanoviť podiel NZP na úrovni vyššej ako 15 % sumy príspevkov ex ante na základe konkrétneho preskúmania všetkých okolností, ktoré považovala za relevantné, najmä tých, ktoré sa týkali pandémie COVID‑19, a dlhodobých dôsledkov, ktoré by požiadavka na vyššiu sumu NZP mala na situáciu inštitúcií.

332    Za týchto okolností žalobkyňa nemôže tvrdiť, že obmedzenie použitia NPZ na 15 % celkových platobných záväzkov inštitúcie, ktorá o ne požiada, je v rozpore s článkom 70 ods. 3 nariadenia č. 806/2014.

333    Po druhé, žalobkyňa tvrdí, pokiaľ ide o požiadavku uloženú zo strany SRB, že kolaterál NZP musí byť tvorený hotovosťou tvrdí, že ani článok 103 ods. 3 smernice 2014/59, ani článok 70 ods. 3 nariadenia č. 806/2014, neponechávajú na voľnú úvahu SRB vymedziť druh kolaterálu, ktorý môžu inštitúcie poskytnúť. SRB teda ide nad rámec právnych požiadaviek vymedzujúcich jej právomoci tým, že v zásade a kvázi normatívnym spôsobom ukladá takýto typ záruky.

334    V tejto súvislosti, ako sa uvádza v bode 326 vyššie, z ustanovení uvedených v bodoch 320 až 323 vyššie vyplýva, že SRB disponuje mierou voľnej úvahy, pokiaľ ide o spôsob použitia NZP a povahu záruk, ktoré sa majú prijať ako protihodnota za tieto NZP.

335    Je pravda, že táto voľná úvaha je ohraničená požiadavkou, podľa ktorej tieto záruky musia byť aktívami s nízkym rizikom nezaťaženými právami tretích strán, ktoré sú určené na výhradné použitie SRB, ktoré nijako neohrozujú finančnú kapacitu alebo likviditu SRF.

336    Žalobkyňa však nepredložila Všeobecnému súdu žiadne dôkazy o tom, aké iné druhy aktív by predstavovali záruky porovnateľné s hotovosťou, pokiaľ ide o tieto podmienky.

337    Za týchto podmienok žalobkyňa nemôže tvrdiť, že SRB porušila článok 103 ods. 3 smernice 2014/59 a článok 70 ods. 3 nariadenia č. 806/2014 tým, že určila druh záruky, ktorú inštitúcie musia poskytnúť v rámci NPZ.

338    Tento záver nie je spochybnený skutočnosťou, že SRB odôvodnila túto požiadavku tým, že v odôvodnení 152 napadnutého rozhodnutia odkázala na NPZ, ktoré už boli uzavreté počas predchádzajúcich príspevkových období, pričom takáto okolnosť nemá nijaký vplyv na údajné nesprávne právne posúdenie.

339    Po tretie žalobkyňa tvrdí, že rámec na použitie NZP je neprehľadný, keďže SRB odmietla žiadosť niektorých inštitúcií o oznámenie alebo uverejnenie jej rozhodnutia č. SRB/ES/2020/71 zo 16. decembra 2020, ktorým sa stanovuje politika týkajúca sa NZP na príspevkové obdobie 2021 (ďalej len „rozhodnutie, ktorým sa stanovuje politika NZP“).

340    V tejto súvislosti žalobkyňa dostatočne nevysvetľuje vplyv tejto okolnosti na preskúmanie nesprávneho právneho posúdenia, ktoré uplatňuje v rámci týchto žalobných dôvodov.

341    Okrem toho, keďže túto výhradu treba chápať v tom zmysle, že žalobkyňa ňou spochybňuje dostatok odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, treba uviesť, že pokiaľ ide o NPZ, táto výhrada a šiesty žalobný dôvod založený na nedostatku odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, sa prekrývajú. Na pojednávaní však žalobkyňa tento žalobný dôvod vzala späť, čím naznačila, že už nespochybňuje odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o použitie NZP.

342    V každom prípade SRB v odpovedi na opatrenie Všeobecného súdu na zabezpečenie priebehu konania z 9. novembra 2022 predložila predbežné rozhodnutia, ktoré boli relevantné pre výpočet príspevkov ex ante na príspevkové obdobie 2021. Tieto rozhodnutia, ktoré boli následne doručené žalobkyni v nedôvernej verzii, obsahujú najmä rozhodnutie, ktorým sa stanovuje politika NZP. Okrem toho vo svojich odôvodneniach 145 až 155 uvádza samotné napadnuté rozhodnutie odôvodnenie týkajúce sa NPZ.

343    Okrem toho žalobkyňa neidentifikovala žiadnu skutočnosť obsiahnutú v rozhodnutí, ktorým sa stanovuje politika NZP, ktorá nebola uvedená v samotnom napadnutom rozhodnutí.

344    V dôsledku toho nič nenasvedčuje tomu, že neuverejnenie rozhodnutia, ktorým sa stanovuje politika NPZ malo akýkoľvek vplyv na rozsah informácií, ktorými žalobkyňa disponovala, aby mohla overiť zákonnosť použitia NPZ.

345    Vo štvrtom rade žalobkyňa tvrdí, že SRB sa dopustila zjavne nesprávnych posúdení, pokiaľ ide o riziká likvidity a procyklickosti, ktoré vyplývajú z využitia NPZ vo výške presahujúcej 15 % príspevkov ex ante. Na rozdiel od posúdenia SRB bolo totiž použitie NZP stanovené na zmiernenie procyklických účinkov, ktoré by príspevky ex ante mohli mať vzhľadom na ich výšku. Vzhľadom na makroekonomický kontext roku 2020 by teda zvýšené využívanie NPZ umožnilo vyvážiť zvýšenie týchto príspevkov v dôsledku nárastu vkladov inštitúcií.

346    V tomto ohľade je pravda, že hoci SRB stanoví podiel NZP každej inštitúcie, ktorá o to požiada, na úrovni vyššej ako 15 % jej celkových platobných záväzkov, môže táto úroveň pre dotknuté inštitúcie predstavovať krátkodobú úľavu, ako tvrdí žalobkyňa, keďže znižuje podiel ich príspevkov ex ante, ktoré musia byť okamžite zaplatené v hotovosti.

347    Ako však v podstate uvádza SRB bez toho, aby to bolo v tomto bode spochybnené, úroveň vyššia ako 15 % môže mať procyklické účinky na postavenie inštitúcií z dlhodobého hľadiska. V článku 7 ods. 2 vykonávacieho nariadenia 2015/81 sa totiž stanovuje, že ak opatrenie na riešenie krízovej situácie zahŕňa využitie SRB v súlade s článkom 76 nariadenia č. 806/2014, vyzve SRB na splatenie všetkých NZP alebo ich časti, aby boli príslušné sumy zaplatené SRB. Z toho vyplýva, že v takejto situácii musia inštitúcie využívajúce NZP, tieto prostriedky uvoľniť a zaplatiť príslušné sumy, čo pre ne znamená riziko značných strát, ktoré by bolo ešte vyššie, ak by bol podiel NPZ stanovený na vysokej úrovni.

348    Platí to o to viac, že napadnuté rozhodnutie bolo prijaté za osobitných okolností, ktoré sa vyznačovali hospodárskou neistotou spojenou s pandémiou COVID‑19. V tejto súvislosti by účinky vyvolané prípadnou výzvou NPZ na situáciu inštitúcií mohli byť ešte závažnejšie, ako to v podstate uvádza SRB v odôvodneniach 150, 152 a 153 napadnutého rozhodnutia.

349    Za týchto okolností by sa SRB mohla domnievať, že vyššia úroveň NZP by mohla mať na inštitúcie dlhodobé procyklické účinky tým, že by sa zvýšili ich straty v dôsledku zaplatenia zodpovedajúcich súm NZP v rámci prípadného opatrenia na riešenie krízových situácií.

350    Žalobkyňa teda nepreukázala, že sa SRB dopustila zjavne nesprávneho posúdenia alebo že zneužila svoju právomoc, prípadne že zjavne prekročila hranice svojej voľnej úvahy, keď stanovila podiel NZP na 15 % výšky príspevkov ex ante na príspevkové obdobie 2021.

351    Toto konštatovanie nie je spochybnené rozsudkami, ktoré uvádza žalobkyňa, konkrétne rozsudkami z 9. septembra 2020, Société générale/ECB (T‑143/18, neuverejnený, EU:T:2020:389); z 9. septembra 2020, Crédit agricole a i./ECB (T‑144/18, neuverejnený, EU:T:2020:390); z 9. septembra 2020, Confédération nationale du Crédit mutuel a i./ECB (T‑145/18, neuverejnený, neuverejnený, EU:T:2020:391); z 9. septembra 2020, BPCE a i./ECB (T‑146/18, neuverejnený, EU:T:2020:392); z 9. septembra 2020, Arkéa Direct Bank a i./ECB (T‑149/18, neuverejnený, EU:T:2020:393) a z 9. septembra 2020, BNP Paribas/ECB (T‑150/18 a T‑345/18, EU:T:2020:394). Tieto rozsudky sa týkajú rozhodnutí ECB, ktorými ECB uložila, by sa kumulované sumy NPZ upísané voči SRF alebo SOV odpočítali od vlastných zdrojov. V týchto rozsudkoch sa súd Únie nevyjadril k určeniu výšky čerpania NZP zo strany SRB ani k zárukám, ktoré treba prijať ako protihodnotu.

352    V piatom rade žalobkyňa tvrdí, že SRB nevysvetlila, v čom existovalo riziko likvidity v prípade záruk tvorených výlučne hotovosťou a denominovaných v eurách. V tejto súvislosti vzorová dohoda týkajúca sa NPZ stanovuje mechanizmus zabezpečujúci dobrú likviditu SRF, pretože stanovuje na jednej strane možnosť SRB v krátkom čase zadržať hotovosť zodpovedajúcu NPZ, ktorá bola poskytnutá ako záruka, a na druhej strane úplné vlastníctvo SRB tejto hotovosti, ako aj možnosť SRB voľne s ňou nakladať v prípade nezaplatenia zo strany dotknutej inštitúcie.

353    Keďže aj túto výhradu treba chápať v tom zmysle, že žalobkyňa ňou spochybňuje dostatočnosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o riziko likvidity v prípade záruk poskytnutých výlučne v hotovosti a denominovaných v eurách, treba uviesť, že táto výhrada sa prekrýva so šiestym žalobným dôvodom, ktorý je založený na nedostatku odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o NZP. Ako je však uvedené v bode 341 vyššie, žalobkyňa na pojednávaní tento žalobný dôvod vzala späť.

354    Okrem toho, ak by sa argumentácia žalobkyne týkajúca sa tejto výhrady mala chápať v tom zmysle, že žalobkyňa tvrdí, že SRB sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď obmedzila podiel NZP na 15 % výšky príspevkov ex ante, hoci sú tieto záruky tvorené výlučne hotovosťou a nepredstavujú teda riziko likvidity v zmysle vzorovej zmluvy týkajúcej sa NZP, treba uviesť nasledovné.

355    Na jednej strane, hoci je nesporné, že záruky týkajúce sa NZP tvorené výlučne hotovosťou sú aktíva s nízkym rizikom vzhľadom na možnosť ich okamžitého speňaženia, táto okolnosť nespochybňuje úvahy uvedené v bodoch 347 až 349, podľa ktorých sa SRB za osobitných okolností príznačných pre príslušné obdobie a bez toho, aby sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, mohla domnievať, že sadzba NZP presahujúca 15 % výšky príspevkov ex ante by mohla mať z dlhodobého hľadiska na inštitúcie procyklické účinky.

356    Na druhej strane sa žalobkyňa nesprávne odvoláva na vzorovú zmluvu týkajúcu sa NZP, keď tvrdí, že SRB mala povoliť vyšší podiel NZP ako 15 % z dôvodu, že v tejto vzorovej zmluve sa uvádza, že SRB má plné vlastníctvo k prevedenej hotovosti, takže táto hotovosť predstavuje aktíva s nízkym rizikom.

357    Je pravda, že vzorová dohoda týkajúca sa NPZ vo svojom článku 3.1 stanovuje, že s cieľom zaručiť úplné a včasné zaplatenie krytých záväzkov, inštitúcia zloží v prospech SRB záruku v hotovosti a prevedie na ňu plné vlastnícke právo k sume v hotovosti rovnajúcej sa výške NPZ a vo svojom článku 3.5 stanovuje, že SRB má plné vlastnícke právo k prevedenej hotovosti a má právo s ňou voľne nakladať, s výhradou povinnosti vrátiť zodpovedajúcu sumu hotovostnej záruky v prípade zaplatenia krytých záväzkov ku dňu ich splatnosti.

358    Články 2, 5 a 6 vzorovej dohody týkajúcej sa NPZ však stanovujú postup, na základe ktorého SRB vyzýva na zaplatenie NZP, ako aj dôsledky pre dotknutú inštitúciu.

359    V článkoch 2.1 a 2.2 vzorovej dohody týkajúcej sa NZP sa stanovuje, že SRB zašle inštitúcii upovedomenie s výzvou na zaplatenie NZP. V článku 5 rovnakej vzorovej dohody sa stanovuje, že po prijatí požadovanej platby SRB vráti sumu hotovostnej záruky rovnajúcu sa výške požadovanej a uhradenej platby. V článku 6 vzorovej dohody o NZP sa najmä stanovuje, že v prípade, že inštitúcia neuskutoční úhradu na prvú výzvu má SRB právo zabaviť hotovostnú záruku s cieľom splatenia krytých záväzkov a v tejto súvislosti môže najmä započítať sumu nezaplatených krytých záväzkov so svojou povinnosťou vrátiť hotovostnú záruku.

360    Z analýzy ustanovení vzorovej zmluvy týkajúcej sa NZP vyplýva, že aj keď má SRB plné vlastníctvo hotovosti, ktorá je zárukou slúžiacou na zabezpečenie NZP, môže ju uvoľniť v prospech SRB len na základe osobitného postupu.

361    Za týchto okolností by sa SRB mohla v súlade s článkom 7 ods. 1 vykonávacieho nariadenia 2015/81 domnievať, že takéto NZP neposkytujú rovnakú mieru záruky, pokiaľ ide o finančnú kapacitu a likviditu SRB, ako okamžitá platba v hotovosti.

362    Po šieste, hoci žalobkyňa tvrdí, že SRB nespomenula možnosť použitia iných druhov aktív ako hotovosť, ktoré by stále mohli byť považované za aktíva s nízkym rizikom a nezaťažené právami tretích osôb, nespresnila, ktoré iné druhy aktív by poskytovali záruky porovnateľné s hotovosťou a neohrozovali by finančnú kapacitu alebo likviditu SRB, takže tento argument treba zamietnuť.

363    Za týchto okolností žalobkyňa nepreukázala, že SRB sa dopustila zjavne nesprávnych posúdení alebo nesprávneho právneho posúdenia, keď obmedzila použitie NPZ na 15 % výšky príspevkov ex ante splatných za príspevkové obdobie 2021 a obmedzila záruky poskytnuté v súvislosti s NPZ len na hotovosť.

364    V dôsledku toho treba siedmy a ôsmy žalobný dôvod zamietnuť.

D.      Záver

365    Vzhľadom na dôvodnosť tretej časti tretieho žalobného dôvodu a štvrtého a piateho žalobného dôvodu v rozsahu, v akom smerujú priamo proti napadnutému rozhodnutiu, je potrebné zrušiť napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom sa týka žalobkyne.

E.      O časovom obmedzení účinkov rozsudku

366    SRB navrhuje, aby Všeobecný súd v prípade zrušenia napadnutého rozhodnutia zachoval účinky tohto rozhodnutia až do jeho nahradenia alebo aspoň počas obdobia šiestich mesiacov odo dňa právoplatnosti rozsudku.

367    Žalobkyňa na pojednávaní uviedla, že prípadné zrušenie napadnutého rozhodnutia z dôvodu materiálnej nezákonnosti by malo viesť k tomu, že SRB jej vráti sumu jej príspevku ex ante. Takéto zrušenie by okrem toho nemalo žiadny vplyv na fungovanie SRB, ani na finančnú stabilitu Únie, pretože SRF je vo veľmi pokročilom štádiu svojho zriadenia.

368    Treba pripomenúť, že podľa článku 264 druhého odseku ZFEÚ môže súd Únie, ak to považuje za potrebné, uviesť, ktoré účinky aktu vyhláseného za neplatný sa musia považovať za konečné.

369    V tejto súvislosti z judikatúry vyplýva, že vzhľadom na dôvody súvisiace s právnou istotou možno účinky takéhoto aktu zachovať najmä v prípade, keby okamžité účinky jeho zrušenia mali závažné negatívne následky a keď zákonnosť napadnutého aktu nie je napadnutá z dôvodov jeho cieľa alebo obsahu, ale z dôvodov porušenia podstatných formálnych náležitostí (pozri rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Landesbank Baden‑Württemberg a SRB, C‑584/20 P a C‑621/20 P, EU:C:2021:601, bod 175 a citovanú judikatúru).

370    V prejednávanej veci bolo napadnuté rozhodnutie prijaté v rozpore s podstatnými formálnymi náležitosťami. Na druhej strane Súdny dvor v tomto konaní nezistil žiadne pochybenie, ktoré by malo vplyv na materiálnu zákonnosť tohto rozhodnutia.

371    Okrem toho, podobne ako Súdny dvor rozhodol v rozsudku z 15. júla 2021, Komisia/Landesbank Baden‑Württemberg a SRB (C‑584/20 P a C‑621/20 P, EU:C:2021:601, bod 177), treba konštatovať, že zrušenie sporného rozhodnutia bez toho, aby sa zachovali jeho účinky až do jeho nahradenia novým aktom, by mohlo ohroziť vykonanie smernice 2014/59, nariadenia č. 806/2014 a delegovaného nariadenia 2015/63, ktoré tvoria podstatnú časť bankovej únie, ktorá prispieva k stabilite eurozóny.

372    Za týchto okolností treba zachovať účinky napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa týka žalobkyne, až do nadobudnutia účinnosti nového rozhodnutia SRB, ktorým sa žalobkyni stanoví príspevok ex ante do SRF na príspevkové obdobie 2021, a to počas primeranej lehoty, ktorá nepresiahne šesť mesiacov odo dňa vyhlásenia tohto rozsudku.

 O trovách

373    Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku Všeobecného súdu účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže SRB nemala vo veci úspech, je opodstatnené uložiť jej povinnosť znášať vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania vynaložené žalobkyňou v súlade s jej návrhmi.

374    Podľa článku 138 ods. 1 rokovacieho poriadku znášajú Parlament, Rada a Komisia svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma rozšírená komora)

rozhodol takto:

1.      Rozhodnutie Jednotnej rady pre riešenie krízových situácií (SRB) SRB/ES/2021/22 zo 14. apríla 2021 o výpočte príspevkov ex  ante na rok 2021 do Jednotného fondu na riešenie krízových situácií sa zrušuje v rozsahu, v akom sa týka úverovej inštitúcie La Banque postale.

2.      Účinky rozhodnutia SRB/ES/2021/22 zostávajú zachované v rozsahu, v akom sa týka úverovej inštitúcie La Banque postale, až do nadobudnutia účinnosti nového rozhodnutia SRB, ktorým sa stanoví príspevok ex  ante do Jednotného fondu na riešenie krízových situácií tejto inštitúcie na príspevkové obdobie 2021, a to počas primeranej lehoty, ktorá nepresiahne šesť mesiacov odo dňa vyhlásenia tohto rozsudku.

3.      SRB znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli úverovej inštitúcii La Banque postale.

4.      Európsky parlament, Rada Európskej únie a Európska komisia znášajú svoje vlastné trovy konania,

Kornezov De Baere Petrlík

Kecsmár Kingston

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 20 . decembra 2023.

Podpisy

Obsah

I. Okolnosti predchádzajúce sporu

II. Napadnuté rozhodnutie

III. Návrhy účastníkov konania

IV. Právny stav

A. O námietkach neprípustnosti

B. O námietkach nezákonnosti nariadenia č. 806/2014, delegovaného nariadenia 2015/63 a vykonávacieho nariadenia 2015/81

1. O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady rovnosti zaobchádzania

a) O prvej a druhej časti založených na nezohľadnení rozdielnej situácie inštitúcií bankovej únie a neoprávnenosti vylúčenia krytých vkladov zo základu na výpočet základného ročného príspevku

1) O prvej výhrade prvej časti založenej na nezohľadnení rozdielnej situácie bankových sektorov zúčastnených členských štátov a o druhej časti týkajúcej sa neoprávnenosti vylúčenia krytých vkladov zo základu na výpočet základného ročného príspevku

2) O druhej výhrade prvej časti založenej na nesúlade z dôvodu nezohľadnenia hodnotiacich kritérií použitých v rámci JMD

b) O tretej časti založenej na neodôvodnenosti neodpočítania oprávnených záväzkov spĺňajúcich prudenciálne požiadavky MPVZOZ

c) O štvrtej časti založenej na tom, že z dôvodu kritérií výpočtu koeficientu úpravy príspevky ex ante nezodpovedajú skutočne znášanému riziku

1) O prvej výhrade založenej na nezohľadnení celkového rizikového profilu jednotlivých inštitúcií

2) O druhej výhrade založenej na neexistencii posúdenia rizikových faktorov vzhľadom na požiadavky stanovené orgánom dohľadu v rámci JMD

3) O tretej výhrade založenej na nemožnosti celkovo zohľadniť každú individuálnu osobitosť jednotlivých inštitúcií

2. O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady proporcionality

3. O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady právnej istoty

a) O prvej časti založenej na nemožnosti vopred zistiť výšku príspevku ex ante

b) O druhej časti založenej na neexistencii predvídateľnosti, pokiaľ ide o uplatnenie určitých ukazovateľov rizika

c) O tretej časti založenej na spôsoboch určenia „miery nárastu krytých vkladov“

d) O štvrtej časti založenej na porušení článku 290 ZFEÚ v dôsledku kritérií výpočtu stanovených v delegovanom nariadení 2015/63

4. O štvrtom a piatom žalobnom dôvode, založených na porušení zásady riadnej správy vecí verejných a na porušení zásady účinnej súdnej ochrany v rozsahu, v akom obsahujú námietku nezákonnosti

C. O žalobných dôvodoch týkajúcich sa zákonnosti napadnutého rozhodnutia

1. O odôvodnení určenia ročnej cieľovej úrovne

2. O zostávajúcej časti štvrtého a piateho žalobného dôvodu založených na porušení zásady riadnej správy vecí verejných a na porušení zásady účinnej súdnej ochrany v napadnutom rozhodnutí zo strany SRB

3. O siedmom a ôsmom žalobnom dôvode založených na zjavne nesprávnom posúdení a nesprávnom právnom posúdení vyplývajúcom z obmedzení stanovených vo vzťahu k využitiu NPZ

D. Záver

E. O časovom obmedzení účinkov rozsudku

O trovách

*      Jazyk konania: francúzština.