ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (štvrtá komora)
zo 6. septembra 2013 (*)
„Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika – Reštriktívne opatrenia prijaté voči Iránu s cieľom zabrániť šíreniu jadrových zbraní – Zmrazenie finančných prostriedkov – Povinnosť odôvodnenia – Právo na obhajobu – Právo na účinnú súdnu ochranu“
Vo veci T‑24/11,
Bank Refah Kargaran, so sídlom v Teheráne (Irán), v zastúpení: J.‑M. Thouvenin, advokát,
žalobkyňa,
proti
Rade Európskej únie, v zastúpení: M. Bishop a R. Liudvinaviciute‑Cordeiro, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
ktorú v konaní podporuje:
Európska komisia, v zastúpení: pôvodne F. Erlbacher a M. Konstantinidis, neskôr A. Bordes a M. Konstantinidis, splnomocnení zástupcovia,
vedľajší účastník konania,
ktorej predmetom je po prvé návrh na vyhlásenie neuplatniteľnosti rozhodnutia 2010/413/SZBP z 26. júla 2010 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu a o zrušení spoločnej pozície 2007/140/SZBP (Ú. v. EÚ L 195, s. 39) na žalobkyňu, po druhé návrh na zrušenie nariadenia Rady (EÚ) č. 961/2010 z 25. októbra 2010 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 423/2007 (Ú. v. EÚ L 281, s. 1), nariadenia Rady (EÚ) č. 267/2012 z 23. marca 2012 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu, ktorým sa zrušuje nariadenie č. 961/2010 (Ú. v. EÚ L 88, s. 1), a nariadenia Rady (EÚ) č. 1263/2012 z 21. decembra 2012, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie č. 267/2012 (Ú. v. EÚ L 356, s. 34), ako aj všetkých budúcich nariadení, ktoré by dopĺňali alebo nahrádzali tieto nariadenia, až do vyhlásenia rozsudku, ktorým sa ukončí konanie, a to v rozsahu, v akom by sa tieto akty týkali žalobkyne, po tretie návrh na zrušenie rozhodnutia Rady 2010/644/ SZBP z 25. októbra 2010, ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie 2010/413 (Ú. v. EÚ L 281, s. 81), rozhodnutia Rady 2011/783/SZBP z 1. decembra 2011, ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie 2010/413 (Ú. v. EÚ L 319, s. 71), vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) č. 1245/2011 z 1. decembra 2011, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 961/2010 (Ú. v. EÚ L 319, s. 11) a rozhodnutia Rady 2012/829/SZBP z 21. decembra 2012, ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie 2010/413 (Ú. v. EÚ L 356, s. 71), ako aj všetkých budúcich aktov, ktoré by dopĺňali alebo nahrádzali tieto akty, až do vyhlásenia rozsudku, ktorým sa ukončí konanie, a to v rozsahu, v akom by sa tieto akty týkali žalobkyne, a po štvrté návrh na zrušenie rozhodnutí obsiahnutých v listoch z 28. októbra 2010 a z 5. decembra 2011,
VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá komora),
v zložení: predsedníčka komory I. Pelikánová (spravodajkyňa), sudcovia K. Jürimäe a M. van der Woude,
tajomník: C. Kristensen, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 12. marca 2013,
vyhlásil tento
Rozsudok
Okolnosti predchádzajúce sporu
1 Žalobkyňa Bank Refah Kargaran je iránska banka.
2 Táto vec patrí do rámca reštriktívnych opatrení zavedených s cieľom vyvinúť nátlak na Irán, aby ukončil svoje činnosti v jadrovej oblasti, ktoré predstavujú nebezpečenstvo šírenia a vývoja nosičov jadrových zbraní (ďalej len „šírenie jadrových zbraní“).
3 Dňa 26. júla 2010 bola žalobkyňa zapísaná do zoznamu osôb zapojených do šírenia jadrových zbraní, ktorý sa nachádza v prílohe II rozhodnutia Rady 2010/413/SZBP z 26. júla 2010 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu a o zrušení spoločnej pozície 2007/140/SZBP (Ú. v. EÚ L 195, s. 39).
4 Následne bola žalobkyňa prostredníctvom vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) č. 668/2010 z 26. júla 2010, ktorým sa vykonáva článok 7 ods. 2 nariadenia (ES) č. 423/2007 (Ú. v. EÚ L 195, s. 25), zapísaná do zoznamu v prílohe V nariadenia Rady (ES) č. 423/2007 z 19. apríla 2007 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu (Ú. v. EÚ L 103, s. 1). V dôsledku tohto zápisu došlo k zmrazeniu finančných prostriedkov a ekonomických zdrojov žalobkyne.
5 V rozhodnutí 2010/413 Rada Európskej únie uviedla v súvislosti so žalobkyňou tieto dôvody:
„[Žalobkyňa] uskutočňovala operácie v mene [prebrala prebiehajúce operácie – neoficiálny preklad] Bank Melli potom, ako na ňu Európska únia uvalila sankcie.“
6 Toto odôvodnenie bolo použité vo vzťahu k žalobkyni tiež vo vykonávacom nariadení č. 668/2010:
„[Žalobkyňa] uskutočňovala operácie v mene [prebrala operácie – neoficiálny preklad] Bank Melli po tom, ako na ňu Európska únia uvalila sankcie.“
7 Listom z 27. júla 2010 Rada informovala žalobkyňu o jej zahrnutí do zoznamu v prílohe II rozhodnutia 2010/413 a do zoznamu v prílohe V nariadenia č. 423/2007.
8 Listom z 8. septembra 2010 žalobkyňa požiadala Radu, aby zvážila jej zahrnutie do zoznamov prílohy II rozhodnutia 2010/413 a prílohy V nariadenia č. 423/2007.
9 Zápis žalobkyne do prílohy II rozhodnutia 2010/413 bol potvrdený rozhodnutím Rady 2010/644/SZBP z 25. októbra 2010, ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie 2010/413 (Ú. v. EÚ L 281, s. 81).
10 Keďže nariadenie č. 423/2007 bolo zrušené nariadením Rady (EÚ) č. 961/2010 z 25. októbra 2010 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu (Ú. v. EÚ L 281, s. 1), Rada zahrnula žalobkyňu do prílohy VIII tohto druhého nariadenia. Finančné prostriedky a ekonomické zdroje žalobkyne boli teda zmrazené na základe článku 16 ods. 2 uvedeného nariadenia.
11 Dôvody uvedené vo vykonávacom nariadení č. 961/2010 sú rovnaké ako dôvody uvedené v rozhodnutí 2010/413.
12 Listom z 28. októbra 2010 Rada odpovedala na list žalobkyne z 8. septembra 2010, pričom uviedla, že po opätovnom preskúmaní zamietla žiadosť žalobkyne smerujúcu k tomu, aby jej meno bolo odstránené zo zoznamu v prílohe II rozhodnutia 2010/413 a zo zoznamu v prílohe VIII nariadenia č. 961/2010. V tejto súvislosti uviedla, že keďže spis neobsahuje nové skutočnosti odôvodňujúce zmenu jej stanoviska, na žalobkyňu sa musia naďalej vzťahovať reštriktívne opatrenia stanovené v uvedených predpisoch.
13 Listom z 12. januára 2011 žalobkyňa vyzvala Radu, aby jej zaslala dôkazy, o ktoré sa opierala pri prijímaní reštriktívnych opatrení voči nej.
14 Listom z 22. februára 2011 v odpovedi na túto žiadosť Rada zaslala žalobkyni kópiu návrhu na prijatie reštriktívnych opatrení predloženého jedným členským štátom.
15 Dňa 29. júla 2011 žalobkyňa zaslala Rade novú žiadosť o výmaz jej mena zo zoznamov v prílohe II rozhodnutia 2010/413 a v prílohe VIII nariadenia č. 961/2010. V tomto ohľade uviedla, že dôkazy zaslané 22. februára 2011 neboli dostatočne podrobné.
16 Zápis žalobkyne do prílohy II rozhodnutia 2010/413 a do prílohy VIII nariadenia č. 961/2010 nebol ovplyvnený tým, že do platnosti vstúpili rozhodnutie Rady 2011/783/SZBP z 1. decembra 2011, ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie 2010/413 (Ú. v. EÚ L 319, s. 71), a vykonávacie nariadenie Rady (EÚ) č. 1245/2011 z 1. decembra 2011, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 961/2010 (Ú. v. EÚ L 319, s. 11).
17 Listom z 5. decembra 2011 Rada informovala žalobkyňu o zachovaní jej mena na zoznamoch v prílohe II rozhodnutia 2010/413 a v prílohe VIII nariadenia č. 961/2010. Uviedla, že vzhľadom na neexistenciu nových dôkazov sú dôvody obsiahnuté v uvedených aktoch naďalej odôvodnené.
18 Listom z 13. januára 2012 žalobkyňa opätovne predložila svoje pripomienky a požiadala o zaslanie všetkých dôkazov, o ktoré sa Rada opierala pri prijatí rozhodnutia 2011/783 a vykonávacieho nariadenia č. 1245/2011.
19 Rada na žiadosť žalobkyne odpovedala listom z 21. februára 2012, ku ktorému boli priložené tri dokumenty.
20 Keďže nariadenie č. 961/2010 bolo zrušené nariadením Rady (EÚ) č. 267/2012 z 23. marca 2012 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu (Ú. v. EÚ L 88, s. 1), Rada zahrnula žalobkyňu do prílohy IX tohto druhého nariadenia. Dôvody zahrnutia sú rovnaké ako dôvody nachádzajúce sa v rozhodnutí 2010/413. Finančné prostriedky a hospodárske zdroje žalobkyne sú preto na základe článku 23 ods. 2 uvedeného nariadenia zmrazené.
21 Zápis žalobkyne do prílohy II rozhodnutia 2010/413 a do prílohy IX nariadenia č. 267/2012 nebol ovplyvnený tým, že do platnosti vstúpili rozhodnutie Rady 2012/829/SZBP z 21. decembra 2012, ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie 2010/413 (Ú. v. EÚ L 356, s. 71), a nariadenie (EÚ) č. 1263/2012, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie č. 267/2012 (Ú. v. EÚ L 356, s. 34).
Konanie a návrhy účastníkov konania
22 Žalobkyňa návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 19. januára 2011 podala žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.
23 Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 3. mája 2011 Európska komisia podala návrh na vstup vedľajšieho účastníka do tohto konania na podporu Rady. Uznesením z 8. júla 2011 predseda štvrtej komory Všeobecného súdu tomuto návrhu vyhovel.
24 Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 16. februára 2012 žalobkyňa prispôsobila svoje návrhy a doplnila svoju argumentáciu v nadväznosti na prijatie rozhodnutia 2011/783 a vykonávacieho nariadenia č. 1245/2011.
25 Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 31. mája 2012 žalobkyňa prispôsobila svoje návrhy a doplnila svoju argumentáciu v nadväznosti na prijatie nariadenia č. 267/2012.
26 Uznesením predsedu štvrtej komory Všeobecného súdu z 26. februára 2013 bola po vypočutí účastníkov konania táto vec spojená s vecami T‑4/11 a T‑5/11, Export Development Bank of Iran/Rada, na účely ústnej časti konania v súlade s článkom 50 rokovacieho poriadku.
27 Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní 12. marca 2013.
28 Na pojednávaní žalobkyňa prispôsobila svoje návrhy a doplnila svoju argumentáciu v nadväznosti na prijatie rozhodnutia 2012/829 a nariadenia č. 1263/2012.
29 Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:
– vyhlásil, že rozhodnutie 2010/413 sa na ňu neuplatňuje,
– zrušil nariadenie č. 961/2010, nariadenie č. 267/2012 a nariadenie č. 1263/2012, ako aj všetky budúce nariadenia, ktoré by dopĺňali alebo nahrádzali tieto nariadenia, až do vyhlásenia rozsudku, ktorým sa ukončí konanie, a to v rozsahu, v akom sa jej týkajú,
– zrušil článok 16 ods. 2 písm. a) a b) nariadenia č. 961/2010 a článok 23 ods. 2 písm. a) a b) a článok 23 ods. 4 nariadenia č. 267/2012 v rozsahu, v akom sa jej tieto ustanovenia týkajú,
– zrušil rozhodnutie 2010/644, rozhodnutie 2011/783, vykonávacie nariadenie č. 1245/2011, prílohu IX nariadenia č. 267/2012, ako aj rozhodnutie 2012/829 a všetky budúce akty, ktoré by dopĺňali alebo nahrádzali tieto akty, a to v rozsahu, v akom sa jej týkajú, až do vyhlásenia rozsudku, ktorým sa ukončí toto konanie,
– zrušil rozhodnutia obsiahnuté v listoch z 28. októbra 2010 a z 5. decembra 2011,
– zaviazal Radu na náhradu trov konania.
30 Rada podporovaná Komisiou navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu,
– zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.
Právny stav
O prípustnosti
O prípustnosti návrhu na zrušenie budúcich aktov
31 Čo sa týka návrhu žalobkyne vzneseného na pojednávaní zrušiť akýkoľvek budúci akt, ktorý by dopĺňal alebo nahrádzal napadnuté akty, treba pripomenúť, že Všeobecnému súdu môže byť platne predložený iba jeden návrh smerujúci k zrušeniu existujúceho a ujmu spôsobujúceho aktu. Hoci žalobcovi môže byť povolené za určitých podmienok (pozri bod 49 nižšie) preformulovať svoje návrhy takým spôsobom, aby smerovali k zrušeniu aktov, ktoré v priebehu konania nahradili pôvodne napadnuté akty, toto riešenie však nemôže umožňovať špekulatívne preskúmanie zákonnosti hypotetických, zatiaľ neprijatých aktov (uznesenie Súdu prvého stupňa z 18. septembra 1996, Langdon/Komisia, T‑22/96, Zb. s. II‑1009, bod 16, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. decembra 2006, Organizácia mudžahedínov iránskeho ľudu/Rada, T‑228/02, Zb. s. II‑4665, bod 32).
32 V dôsledku toho je namieste zamietnuť návrhy na zrušenie všetkých budúcich aktov, ktoré by dopĺňali alebo nahrádzali akty napadnuté v rámci tohto konania, ako neprípustné.
O prípustnosti druhého a tretieho žalobného návrhu
33 Svojím druhým a tretím žalobným návrhom žalobkyňa navrhuje Všeobecnému súdu, aby na jednej strane zrušil nariadenie č. 961/2010, nariadenie č. 267/2012 a nariadenie č. 1263/2012 a na druhej strane zrušil článok 16 ods. 2 písm. a) a b) nariadenia č. 961/2010 a článok 23 ods. 2 písm. a) a b) a článok 23 ods. 4 nariadenia č. 267/2012 v rozsahu, v akom sa jej tieto akty týkajú.
34 Podľa článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ môže akákoľvek fyzická alebo právnická osoba za podmienok stanovených v prvom a druhom odseku tohto ustanovenia podať žalobu proti aktom, ktoré sú jej určené alebo ktoré sa jej priamo a osobne týkajú, ako aj voči regulačným aktom, ktoré sa jej priamo týkajú a nevyžadujú vykonávacie opatrenia.
35 V prvom rade, pokiaľ však ide o návrh na zrušenie nariadení č. 961/2010 a 267/2012 v rozsahu, v akom sa týkajú žalobkyne, z judikatúry vyplýva, že tieto nariadenia, ktoré v rozsahu, v akom určitej kategórii adresátov, vymedzenej všeobecným a abstraktným spôsobom, zakazujú najmä sprístupniť finančné prostriedky a hospodárske zdroje osobám a subjektom, ktorých mená sú uvedené na zoznamoch nachádzajúcich sa v ich prílohách, predstavujú akty všeobecnej pôsobnosti a zároveň súbor individuálnych rozhodnutí voči uvedeným osobám a subjektom (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 3. septembra 2008, Kadi a Al Barakaat International Foundation/Rada a Komisia, C‑402/05 P a C‑415/05 P, Zb. s. I‑6351, body 241 až 244). Okrem toho treba pripomenúť, že pokiaľ ide o akty prijaté na základe ustanovení týkajúcich sa spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, akými sú nariadenie č. 961/2010 a nariadenie č. 267/2012, je to práve individuálna povaha týchto aktov, ktorá v súlade s ustanoveniami článku 275 druhého odseku ZFEÚ a článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ poskytuje prístup k súdu Únie.
36 Z toho vyplýva, že je prípustné, aby žalobkyňa, ktorej meno je uvedené v prílohe VIII nariadenia č. 961/2010 a v prílohe IX nariadenia č. 267/2012, navrhla zrušenie týchto dvoch nariadení v rozsahu, v akom sa jej týkajú.
37 V druhom rade, čo sa týka návrhu na zrušenie článku 16 ods. 2 písm. a) a b) nariadenia č. 961/2010 a článku 23 ods. 2 písm. a) a b) a článku 23 ods. 4 nariadenia č. 267/2012 v rozsahu, v akom sa tieto ustanovenia týkajú žalobkyne, treba najskôr konštatovať, že ho nemožno vykladať ako námietku nezákonnosti týchto ustanovení, keďže žalobkyňa sa neobmedzuje na namietanie ich nezákonnosti, ale výslovne navrhuje ich zrušenie.
38 Ďalej v súvislosti s týmto návrhom treba uviesť, že nijaký z troch predpokladov uvedených v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ, ako sú prebraté v bode 34 vyššie, nie je v prejednávanej veci splnený.
39 Po prvé žalobkyňa nie je adresátom uvedených ustanovení.
40 Po druhé žalobkyňa je určite priamo a osobne dotknutá spornými nariadeniami, keďže je menovite označená v ich prílohách, ktoré obsahujú mená osôb a subjektov dotknutých reštriktívnymi opatreniami. To však neplatí vo vzťahu k ustanoveniami, o ktorých zrušenie konkrétne žiada, ktoré sa uplatňujú na všeobecne a abstraktne vymedzenú kategóriu subjektov, konkrétne na kategórie osôb a subjektov definovaných v článku 16 ods. 2 nariadenia č. 961/2010 a v článku 23 ods. 2 a 4 nariadenia č. 267/2012, alebo na všetky hospodárske subjekty, ktoré by mohli udržiavať obchodné vzťahy s uvedenými subjektmi alebo s Iránom. V dôsledku toho majú uvedené ustanovenia vo vzťahu k žalobkyni všeobecnú povahu.
41 Po tretie bez toho, aby bolo namieste určiť, či uvedené ustanovenia predstavujú regulačné akty v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, treba konštatovať, že obsahujú vykonávacie opatrenia. Na to, aby sa reštriktívne opatrenia, ktoré sú v nich upravené, uplatnili na určených jednotlivcov, títo jednotlivci totiž musia byť zapísaní alebo ponechaní na zoznamoch uvedených v prílohe uvedených nariadení, ako to vyplýva z článku 36 ods. 2 nariadenia č. 961/2010 v súvislosti s obmedzeniami stanovenými v článku 16 ods. 2 tohto nariadenia a z článku 46 ods. 2 nariadenia č. 267/2012 v súvislosti s obmedzeniami stanovenými v článku 23 ods. 2 tohto nariadenia. V prejednávanej veci takého vykonávacie opatrenia boli prijaté voči žalobkyni vo forme rôznych aktov, ktorými bola zapísaná alebo po preskúmaní ponechaná jednak na zoznamoch uvedených v prílohe VIII nariadenia č. 961/2010 a jednak v prílohe IX nariadenia č. 267/2012.
42 V dôsledku toho nie je prípustné, aby žalobkyňa navrhovala zrušenie článku 16 ods. 2 písm. a) a b) nariadenia č. 961/2010 a článku 23 ods. 2 a 4 nariadenia č. 267/2012.
43 Tieto zistenia nespochybňuje ani skutočnosť, že žalobkyňa uviedla, že dotknuté ustanovenia napáda len v rozsahu, v ktorom sa jej týkajú. Okolnosť, že tieto ustanovenia boli uplatnené na žalobkyňu, nemení ich právnu povahu všeobecne záväzného aktu.
44 V treťom rade, čo sa týka nariadenia č. 1263/2012, treba uviesť, že do nariadenia č. 267/2012 dopĺňa dodatočné reštriktívne opatrenia voči Iránu bez toho, aby menilo prílohu IX tohto nariadenia, a bez toho, aby Rada pristúpila k preskúmaniu tejto prílohy. Hoci by tieto dodatočné opatrenia mohli zvýšiť stupeň dotknutosti žalobkyne z dôvodu jej zápisu do zoznamov osôb a subjektov, ktoré podliehajú reštriktívnym opatreniam, majú však všeobecnú povahu rovnako ako článok 16 ods. 2 písm. a) a b) nariadenia č. 961/2010 a článok 23 ods. 2 písm. a) a b) a článok 23 ods. 4 nariadenia č. 267/2012. Preto je neprípustné, aby žalobkyňa navrhovala zrušenie nariadenia č. 1263/2012.
45 Z toho vyplýva, že je namieste zamietnuť tretí žalobný návrh, ako aj druhý žalobný návrh v rozsahu, v ktorom sa týka nariadenia č. 1263/2012, ako neprípustné.
O prispôsobení návrhov žalobkyne
46 Ako vyplýva z bodov 9, 10 a 20 vyššie, od podania žaloby bol zoznam v prílohe II rozhodnutia 2010/413 nahradený novým zoznamom prijatým rozhodnutím 2010/644 a nariadenie č. 423/2007, zmenené a doplnené vykonávacím nariadením č. 668/2010, bolo zrušené a nahradené nariadením č. 961/2010, ktoré bolo zase nahradené a zrušené nariadením č. 267/2012. Okrem toho v odôvodneniach rozhodnutia 2011/783 a vykonávacieho nariadenia č. 1245/2011 Rada vyslovene uviedla, že vykonala kompletné preskúmanie zoznamu v prílohe II rozhodnutia 2010/413 a zoznamu v prílohe VIII nariadenia č. 961/2010 a dospela k záveru, že osoby, subjekty a orgány, ktoré sú v nich uvedené, medzi inými aj žalobkyňa, musia naďalej podliehať reštriktívnym opatreniam. Žalobkyňa prispôsobila svoje pôvodné návrhy takým spôsobom, aby sa jej návrh na zrušenie týkal okrem rozhodnutia 2010/644 aj rozhodnutia 2011/783, vykonávacieho nariadenia č. 1245/2011, prílohy IX nariadenia č. 267/2012 a rozhodnutia 2012/829. Rada a Komisia predložili námietky len vo vzťahu k prispôsobeniu týkajúcemu sa posledného z týchto aktov.
47 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ak je rozhodnutie alebo nariadenie týkajúce sa priamo a osobne jednotlivca v priebehu konania nahradené aktom, ktorý má rovnaký predmet, treba ho považovať za novú skutočnosť umožňujúcu žalobcovi prispôsobiť svoje návrhy a dôvody. Bolo by totiž v rozpore s riadnym výkonom spravodlivosti a s požiadavkou hospodárnosti konania nútiť žalobkyňu, aby podala novú žalobu. Okrem toho by bolo nespravodlivé, keby dotknutá inštitúcia mohla na obranu voči výhradám uvedeným v žalobe predloženej súdu Únie proti určitému aktu prispôsobiť napadnutý akt alebo ho nahradiť iným a odvolávať sa v priebehu konania na túto zmenu alebo toto nahradenie, zatiaľ čo druhý účastník konania by nemal možnosť rozšíriť svoje pôvodné návrhy a žalobné dôvody na neskorší akt ani predložiť dodatočné návrhy a dôvody proti nemu (pozri analogicky rozsudok Súdu prvého stupňa z 23. októbra 2008, People’s Mojahedin Organization of Iran/Rada, T‑256/07, Zb. s. II‑3019, bod 46 a tam citovanú judikatúru).
48 Rovnaký záver sa uplatňuje aj na akty, akými sú rozhodnutie 2011/783 a vykonávacie nariadenie č. 1245/2011, ktoré uvádzajú, že rozhodnutie alebo nariadenie sa musí jednotlivcov týkať priamo a osobne, a to aj po preskúmaní, ktoré bolo výslovne nariadené týmto rozhodnutím alebo nariadením.
49 V prejednávanej veci sa preto treba domnievať, že je tiež prípustné, aby žalobkyňa navrhla zrušenie rozhodnutia 2011/783 a vykonávacieho nariadenia č. 1245/2011, ktorými bola zapísaná a ponechaná na zoznamoch osôb podliehajúcich opatreniam zmrazenia finančných prostriedkov, ktoré tvoria prílohu nariadenia č. 961/2010, ako aj prílohy IX nariadenia č. 267/2012, a to v rozsahu, v akom sa jej tieto akty týkajú (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok People’s Mojahedin Organization of Iran/Rada, už citovaný v bode 47 vyššie, bod 47).
50 Naopak, rozhodnutie 2012/829 nenahrádza predchádzajúci akt, ktorý sa priamo a osobne týka žalobkyne, ani nebolo prijaté v nadväznosti na úplné preskúmanie zoznamov osôb podliehajúcich reštriktívnym opatreniam. Toto rozhodnutie totiž obsahuje len ustanovenia týkajúce sa finančných inštitúcií so sídlom na území Únie, ako aj doplnenie zoznamu osôb podliehajúcich reštriktívnym opatreniam uvedené v prílohe II rozhodnutia 2010/413. V dôsledku toho sa priamo ani osobne netýka žalobkyne, a preto nie je prípustné, ako uviedla Rada na pojednávaní, aby žalobkyňa prispôsobila svoje žalobné návrhy s cieľom žiadať jeho zrušenie.
O veci samej
51 Svojím štvrtým žalobným návrhom v časti, v akej je prípustný (pozri bod 32 vyššie), žalobkyňa v podstate navrhuje, aby Všeobecný súd zrušil akty, ktorými bola zapísaná a zachovaná na zoznamoch osôb podliehajúcich opatreniam zmrazenia finančných prostriedkov. Navyše svojím druhým žalobným návrhom v časti, v akej je prípustný (pozri body 32 a 44 vyššie), žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd zrušil nariadenie č. 961/2010 a nariadenie č. 267/2012 v rozsahu, v akom sa jej týkajú. Z úvah uvedených v bode 35 vyššie však vyplýva, že žalobkyne sa tieto akty týkajú práve v rozsahu, v akom je menovite označená v ich prílohe VIII alebo IX. Za týchto okolností treba konštatovať, že druhý žalobný návrh sa v skutočnosti prekrýva so štvrtým žalobným návrhom.
52 Nakoniec cieľom piateho žalobného návrhu je zrušiť rozhodnutia údajne obsiahnuté v listoch z 28. októbra 2010 a z 5. decembra 2011. Keďže práve týmito dvoma listami bola žalobkyňa informovaná o svojom zachovaní na zoznamoch osôb podliehajúcich opatreniam zmrazenia finančných prostriedkov v nadväznosti na prijatie rozhodnutia 2010/644 a nariadenia č. 961/2010, ako aj rozhodnutia 2011/783 a vykonávacieho nariadenia č. 1245/2011, a keďže uvedené listy teda nemajú vlastný obsah majúci povahu rozhodnutia, treba konštatovať, že piaty žalobný návrh sa v skutočnosti prekrýva so štvrtým.
53 V tomto ohľade žalobkyňa uvádza päť žalobných dôvodov založených po prvé na porušení článku 215 ZFEÚ, po druhé na porušení povinnosti odôvodnenia, práv na obranu a práva na účinnú súdnu ochranu, po tretie na nesprávnom právnom posúdení a na nesprávnom vecnom posúdení, po štvrté na porušení zásady proporcionality a práva na rešpektovanie vlastníckeho práva a po piate na porušení zásady rovnosti zaobchádzania.
54 Rada a Komisia spochybňujú dôvodnosť žalobných dôvodov, ktoré uviedla žalobkyňa. Okrem toho navyše tvrdia, že žalobkyňa ako inštitúcia iránskeho štátu sa nemôže dovolávať ochrany a záruk spojených so základnými právami.
55 Všeobecný súd sa domnieva, že najskôr treba preskúmať druhý žalobný dôvod založený na porušení povinnosti odôvodnenia, práv na obranu a práva na účinnú súdnu ochranu. Na úvod však treba preskúmať, či sa žalobkyňa môže dovolávať ochrany a záruk spojených so základnými právami.
O možnosti žalobkyne dovolávať sa ochrany a záruk spojených so základnými právami
56 Rada a Komisia uvádzajú, že podľa práva Únie sa právnické osoby predstavujúce inštitúcie tretích štátov nemôžu dovolávať ochrany a záruk spojených so základnými právami. Toto pravidlo sa na žalobkyňu uplatňuje, keďže je podľa nich inštitúciou iránskeho štátu.
57 V tomto ohľade treba poukázať na to, že ani Charta základných práv Európskej únie (Ú. v. EÚ C 83, 2010, s. 389), ani Zmluvy neobsahujú ustanovenia vylučujúce právnické osoby, ktoré sú inštitúciami štátov, z poskytnutia ochrany základných práv. Naopak, ustanovenia uvedenej Charty, ktoré sú relevantné vo vzťahu k žalobným dôvodom predloženým žalobkyňou, a najmä jej články 17, 41 a 47, zaručujú práva „každému“, čo zahŕňa aj také právnické osoby, ako je žalobkyňa.
58 Rada a Komisia však v tomto kontexte poukazujú na článok 34 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“), ktorý považuje žaloby podané vládnymi organizáciami na Európsky súd pre ľudské práva za neprípustné.
59 Článok 34 EDĽP je však na jednej strane procesné ustanovenie, ktoré sa neuplatňuje v konaní pred súdom Únie. Na druhej strane podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva je účelom tohto ustanovenia zabrániť, aby sa zmluvný štát EDĽP pred uvedeným súdom nachádzal aj v postavení žalobcu, aj v postavení žalovaného (pozri v tomto zmysle rozsudok ESĽP z 13. decembra 2007, Lodná spoločnosť Iránskej islamskej republiky v. Turecko, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí, 2007‑V, bod 81). Toto ustanovenie sa tak na prejednávanú vec neuplatňuje.
60 Rada a Komisia tiež uvádzajú, že pravidlo, na ktoré sa odvolávajú, je odôvodnené skutočnosťou, že štát na svojom území zabezpečuje dodržiavanie základných práv, ale nedisponuje nimi.
61 Aj za predpokladu, že toto odôvodnenie nájde uplatnenie vo vnútroštátnej situácii, skutočnosť, podľa ktorej štát na vlastnom území zabezpečuje základné práva, nemá vplyv na rozsah práv, ktorými môžu disponovať právnické osoby predstavujúce inštitúcie tohto štátu na území tretích štátov.
62 Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné dospieť k záveru, že právo Únie neobsahuje pravidlo, ktoré by zabraňovalo právnickým osobám predstavujúcim inštitúcie tretích štátov dovolávať sa vo svoj prospech ochrany a záruk spojených so základnými právami. Uvedené osoby sa teda týchto práv pred súdom Únie môžu dovolávať, ak sú zlučiteľné s ich postavením právnických osôb.
63 V každom prípade Rada a Komisia neuviedli skutočnosti, ktoré by preukazovali, že žalobkyňa skutočne predstavuje inštitúciu iránskeho štátu, teda osobu podieľajúcu sa na výkone verejnej moci alebo osobu riadiacu verejnú službu pod kontrolou orgánov (pozri v tomto zmysle rozsudok ESĽP, Lodná spoločnosť Iránskej islamskej republiky v. Turecko, už citovaný v bode 59 vyššie, bod 79).
64 V tomto ohľade Rada tvrdí, že žalobkyňa je fakticky vo vlastníctve a pod kontrolou iránskeho štátu alebo vlády, keďže jej valné zhromaždenie je zložené z rôznych členov iránskej vlády. Navyše podľa Rady žalobkyňa riadi verejnú službu pod kontrolou iránskych orgánov v rozsahu, v akom má za cieľ podporu iránskeho zahraničného obchodu v rámci spolupráce s rozvojovými krajinami. Navyše poskytovanie bankových služieb je rozhodujúce pre hospodárske činnosti a spoločnosť vo všeobecnosti.
65 Ani skutočnosť, že iránsky štát vlastní väčšinu základného imania žalobkyne, ani skutočnosť, že ňou poskytované bankové služby sú nevyhnutné pre fungovanie štátneho hospodárstva, nedávajú týmto činnostiam povahu verejnej služby, ani z nich nevyplýva, že by sa žalobkyňa podieľala na výkone verejnej moci.
66 Z vyššie uvedeného vyplýva, že je potrebné dospieť k záveru, že žalobkyňa sa môže vo svoj prospech dovolávať ochrany a záruk spojených so základnými právami.
O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení povinnosti odôvodnenia, práv na obhajobu a práva na účinnú súdnu ochranu
67 V tomto ohľade žalobkyňa tvrdí, že po prvé nebola vypočutá pred svojím zapísaním do prílohy VIII nariadenia č. 961/2010, po druhé, že poskytnuté odôvodnenie je nedostatočné, a po tretie, že bez ohľadu na jej predchádzajúce žiadosti jej bol prístup do spisu Rady umožnený až po uplynutí lehoty na podanie žaloby.
68 Pokiaľ ide osobitne o odôvodnenie, žalobkyňa v podstate tvrdí, že nie je schopná pochopiť, na akom základe bola zapísaná na zoznamy osôb podliehajúcich opatreniam zmrazenia finančných prostriedkov, že nedostatok odôvodnenia nebol odstránený neskôr poskytnutými dokumentmi a že list z 5. decembra 2011, ktorý jej Rada zaslala, je šablónovitý.
69 Rada podporovaná Komisiou namieta proti týmto tvrdeniam.
70 V prvom rade treba preskúmať výhradu založenú na porušení povinnosti odôvodnenia.
71 V tomto ohľade je potrebné pripomenúť, že povinnosť odôvodniť akt spôsobujúci ujmu, ktorá je stanovená v článku 296 druhom odseku ZFEÚ, a osobitne v prejednávanej veci v článku 24 ods. 3 rozhodnutia 2010/413, článku 15 ods. 3 nariadenia č. 423/2007, článku 36 ods. 3 nariadenia č. 961/2010 a článku 46 ods. 3 nariadenia č. 267/2012, má za cieľ jednak poskytnúť dotknutej osobe dostatočné údaje o tom, či je rozhodnutie dôvodné alebo či má prípadne vady umožňujúce napadnúť jeho zákonnosť na súde Únie, a jednak umožniť súdu Únie vykonať preskúmanie zákonnosti tohto aktu. Takto stanovená povinnosť odôvodnenia predstavuje základnú zásadu práva Únie, od ktorej sa možno odchýliť iba v prípade naliehavých dôvodov. Odôvodnenie teda v zásade musí byť oznámené dotknutej osobe v rovnakom čase ako akt, ktorý jej spôsobil ujmu, a jeho absencia nemôže byť napravená tým, že dotknutá osoba sa dozvie dôvody aktu v priebehu konania na súde Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. októbra 2009, Bank Melli Iran/Rada, T‑390/08, Zb. s. II‑3967, bod 80 a tam citovanú judikatúru).
72 Preto s výnimkou prípadu, ak by naliehavé dôvody týkajúce sa bezpečnosti Únie alebo jej členských štátov či udržiavania ich medzinárodných vzťahov bránili oznámeniu určitých okolností, je Rada povinná oznámiť subjektu dotknutému reštriktívnymi opatreniami individuálne a konkrétne dôvody, pre ktoré si myslí, že by sa opatrenia mali prijať. Musí tiež uviesť skutkové a právne okolnosti, od ktorých závisí právne odôvodnenie dotknutých opatrení, a úvahy, ktoré ju viedli k ich prijatiu (pozri v tomto zmysle rozsudok Bank Melli Iran/Rada, už citovaný v bode 71 vyššie, bod 81 a tam citovanú judikatúru).
73 Odôvodnenie musí byť okrem toho prispôsobené povahe sporného aktu a kontextu, v ktorom bol prijatý. Požiadavka odôvodnenia musí byť hodnotená vzhľadom na okolnosti daného prípadu, najmä na obsah aktu, charakter uvádzaných dôvodov a záujem, ktorý môžu mať na získaní takýchto vysvetlení osoby, ktorým je akt určený, alebo ďalšie osoby priamo a osobne dotknuté takýmto aktom. Nevyžaduje sa, aby odôvodnenie konkrétne vymedzovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, keďže dostatočnosť odôvodnenia musí byť posúdená nielen vzhľadom na text aktu, ale takisto na jeho kontext, ako aj na súhrn právnych pravidiel upravujúcich dotknutú oblasť. Konkrétne akt spôsobujúci ujmu je dostatočne odôvodnený vtedy, pokiaľ bol prijatý v kontexte, ktorý je dotknutej osobe známy a umožňuje jej pochopiť dosah opatrenia prijatého vo vzťahu k nej (pozri rozsudok Bank Melli Iran/Rada, už citovaný v bode 71 vyššie, bod 82 a tam citovanú judikatúru).
74 Najskôr je potrebné poukázať na to, že pri posúdení dodržiavania povinnosti odôvodnenia je okrem dôvodov uvedených v napadnutých aktoch potrebné zohľadniť aj návrh na prijatie reštriktívnych opatrení, ktorý Rada oznámila žalobkyni.
75 Na jednej strane totiž z uvedeného návrhu, tak ako bol oznámený žalobkyni, vyplýva, že bol predložený delegáciám členských štátov v rámci prijímania reštriktívnych opatrení voči nej, a preto predstavuje skutočnosť, na ktorej sa zakladajú uvedené opatrenia.
76 Na druhej strane je pravda, že tento návrh bol žalobkyni oznámený jednak po prijatí rozhodnutia 2010/644 a nariadenia č. 961/2010 a jednak po podaní žaloby. Preto tento návrh nemôže platne doplňovať odôvodnenie rozhodnutia 2010/644 a nariadenia č. 961/2010. Môže však byť zohľadnený v rámci posúdenia zákonnosti neskorších aktov, t. j. rozhodnutia 2011/783, vykonávacieho nariadenia č. 1245/2011 a nariadenia č. 267/2012.
77 Pokiaľ ide o žalobkyňu, napadnuté akty uvádzajú jediný dôvod, podľa ktorého prebrala prebiehajúce operácie Bank Melli po tom, ako na ňu Únia uvalila sankcie.
78 Návrh prijatia reštriktívnych opatrení oznámený 22. februára 2011 preberá odôvodnenie napadnutých aktov.
79 Nakoniec list z 5. decembra 2011 zaslaný žalobkyni sa obmedzuje na uvedenie, že Rada sa po preskúmaní rozhodla, že žalobkyňa musí naďalej podliehať reštriktívnym opatreniam stanoveným v rámci rozhodnutia 2010/413 a nariadenia č. 961/2010, keďže spis neobsahuje nijaké nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu jej postoja, a preto dôvody zápisu do príloh týchto dvoch aktov naďalej platia.
80 V tomto ohľade treba konštatovať, že jediné odôvodnenie uvedené Radou nie je dostatočne presné, keďže nešpecifikuje, čo treba rozumieť pod „prebratím“ vo vzťahu k bankovým operáciám, ani nešpecifikuje operácie Bank Melli, ktoré mala žalobkyňa prebrať, ani tretie strany, ktoré mali mať nakoniec prospech z dotknutých operácií. Navyše list z 5. decembra 2011 zaslaný žalobkyni neobsahuje nijakú ďalšiu skutočnosť, ktorá by odôvodňovala opatrenia, ktoré jej boli uložené.
81 Čo sa týka pojmu „prebratia“ prebiehajúcich bankových operácií, Rada na pojednávaní v odpovedi na otázku Všeobecného súdu uviedla, že tento pojem označoval prevzatie operácií Bank Melli, ktoré boli blokované v dôsledku reštriktívnych opatrení, v rámci komplexných transakcií, ktoré sa mohli týkať všetkých operácií uskutočňovaných určitou bankou v rámci dlhodobých operácií, ako sú akreditívy alebo financovanie. Je však nutné konštatovať, že tieto tvrdenia sú rovnako všeobecnej povahy ako tvrdenia obsiahnuté v jedinom dôvode a najmä neposkytujú nijaké objasnenie vo vzťahu ku konkrétnej povahe služieb, ktoré by žalobkyňa poskytla. V tomto ohľade treba uviesť, že akreditívy alebo financovania boli uvedené len ako príklad a že Rada neuviedla nijakú konkrétnu operáciu, ktorú by žalobkyňa uskutočnila ako „prebratú“ po Bank Melli.
82 Za týchto okolností je potrebné rozhodnúť, že Rada porušila povinnosť odôvodnenia stanovenú článkom 296 druhým odsekom ZFEÚ v článku 24 ods. 3 rozhodnutia 2010/413, v článku 15 ods. 3 nariadenia č. 423/2007, v článku 36 ods. 3 nariadenia č. 961/2010 a v článku 46 ods. 3 nariadenia č. 267/2012, ako aj povinnosť oznámiť žalobkyni ako dotknutej osobe skutočnosti zohľadnené v jej neprospech, čo sa týka dôvodu, ktorý bol základom pre opatrenia zmrazenia finančných prostriedkov prijaté voči nej.
83 Z toho vyplýva, že je namieste prijať druhý žalobný dôvod v rozsahu, v akom sa zakladá na porušení povinnosti odôvodnenia, čo samo osebe odôvodňuje zrušenie napadnutých aktov v rozsahu, v akom sa týkajú žalobkyne.
84 Vzhľadom na predchádzajúce treba akty, ktorými bola žalobkyňa zapísaná alebo zachovaná na zoznamoch osôb podliehajúcich opatreniam zmrazenia finančných prostriedkov, zrušiť bez toho, aby bolo potrebné skúmať ďalšie tvrdenia a žalobné dôvody uvedené na podporu štvrtého a piateho žalobného návrhu, ktoré predložila žalobkyňa.
85 Keďže zápis žalobkyne na zoznamy tvoriace prílohy napadnutých aktov sa zrušuje, nemôže byť ani dotknutá rozhodnutím 2010/413. V dôsledku toho sa konanie o prvom žalobnom návrhu zhrnutom v bode 29 vyššie zastavuje, pričom ani netreba skúmať námietku neprípustnosti, ktorú voči nemu podala Rada.
O časových účinkoch zrušenia
86 Čo sa týka časových účinkov zrušenia aktov, ktorými bola žalobkyňa zapísaná alebo zachovaná na zozname osôb podliehajúcich opatreniam zmrazenia finančných prostriedkov, treba najskôr uviesť, že príloha VIII nariadenia č. 961/2010, najmä vo svojom znení vyplývajúcom z vykonávacieho nariadenia č. 1245/2011, po zrušení tohto nariadenia nariadením č. 267/2012 už nespôsobuje právne účinky. V dôsledku toho zrušenie zápisu žalobkyne do prílohy VIII nariadenia č. 961/2010, najmä v znení vyplývajúcom z vykonávacieho nariadenia č. 1245/2011, v rozsahu, v ktorom sa týka žalobkyne, sa vzťahuje len na účinky uvedeného zápisu vo vzťahu k žalobkyni odo dňa jeho účinnosť po jeho zrušenie.
87 Okrem toho, pokiaľ ide o prílohu IX nariadenia č. 267/2012, treba pripomenúť, že podľa článku 60 druhého pododseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie bez ohľadu na ustanovenia článku 280 ZFEÚ nadobúdajú rozhodnutia Všeobecného súdu, ktoré vyhlasujú nariadenia za neplatné, právoplatnosť až po uplynutí odvolacej lehoty uvedenej v prvom pododseku článku 56 tohto štatútu, alebo ak bolo v rámci tejto lehoty podané odvolanie, po jeho zamietnutí. Rada teda disponuje dvojmesačnou lehotou predĺženou o desaťdňovú lehotu zohľadňujúcu vzdialenosti od doručenia tohto rozsudku, aby napravila konštatované porušenie prípadným prijatím nových reštriktívnych opatrení voči žalobkyni.
88 V prejednávanej veci sa nebezpečenstvo vážneho a nezvratného narušenia účinnosti reštriktívnych opatrení, ktoré ukladá nariadenie č. 267/2012, vzhľadom na významný vplyv týchto opatrení na práva a slobody žalobkyne nezdá dostatočne vysoké na odôvodnenie zachovania účinkov uvedeného nariadenia voči nej počas obdobia presahujúceho obdobie stanovené v článku 60 druhom pododseku Štatútu Súdneho dvora (pozri analogicky rozsudok Všeobecného súdu zo 16. septembra 2011, Kadio Morokro/Rada, T‑316/11, neuverejnený v Zbierke, bod 38).
89 Nakoniec, čo sa týka časových účinkov zrušenia zápisu žalobkyne do prílohy II rozhodnutia 2010/413 v znení vyplývajúcom z rozhodnutia 2010/644 a neskôr z rozhodnutia 2011/783, treba pripomenúť, že na základe článku 264 druhého odseku ZFEÚ Všeobecný súd môže uviesť, ak to považuje za potrebné, ktoré z účinkov aktu, ktorý vyhlásil za neplatný, sa považujú za konečné.
90 V prejednávanej veci existencia rozdielu medzi dátumom nadobudnutia účinnosti zápisu žalobkyne do prílohy IX nariadenia č. 267/2012 a zrušením jej zápisu do prílohy II rozhodnutia 2010/413 v znení vyplývajúcom z rozhodnutia 2010/644 a neskôr z rozhodnutia 2011/783 by mohla viesť k vážnemu zásahu do právnej istoty, keďže uvedené akty ukladajú žalobkyni rovnaké reštriktívne opatrenia. Účinky prílohy II rozhodnutia 2010/413 v znení vyplývajúcom z rozhodnutia 2010/644 a neskôr z rozhodnutia 2011/783 musia byť voči žalobkyni zachované až do nadobudnutia účinnosti zrušenia zápisu žalobkyne do prílohy IX nariadenia č. 267/2012 (pozri analogicky rozsudok Kadio Morokro/Rada, už citovaný v bode 88 vyššie, bod 39).
O trovách
91 Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Navyše podľa článku 87 ods. 6 rokovacieho poriadku, ak Všeobecný súd konanie vo veci zastavil, rozhodne o náhrade trov konania podľa vlastnej úvahy. Keďže Rada v prejednávanej veci v podstatnej časti nemala úspech, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania v súlade s návrhmi, ktoré v tomto zmysle podala žalobkyňa.
92 Podľa článku 87 ods. 4 prvého pododseku tohto rokovacieho poriadku inštitúcie, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci, znášajú vlastné trovy konania. Komisia preto znáša svoje vlastné trovy konania.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. V rozsahu, v akom sa týkajú Bank Refah Kargaran, sa zrušujú:
– príloha II rozhodnutia Rady 2010/413/SZBP z 26. júla 2010 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu a o zrušení spoločnej pozície 2007/140/SZBP, zmenená a doplnená rozhodnutím Rady 2010/644/SZBP z 25. októbra 2010 a neskôr rozhodnutím Rady 2011/783/SZBP z 1. decembra 2011,
– rozhodnutie 2010/644,
– príloha VIII nariadenia Rady (EÚ) č. 961/2010 z 25. októbra 2010 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 423/2007, zmenená a doplnená vykonávacím nariadením Rady (EÚ) č. 1245/2011 z 1. decembra 2011, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 961/2010,
– rozhodnutie 2011/783,
– vykonávacie nariadenie č. 1245/2011,
– príloha IX nariadenia Rady (EÚ) č. 267/2012 z 23. marca 2012 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu, ktorým sa zrušuje nariadenie č. 961/2010.
2. Účinky prílohy II rozhodnutia 2010/413, zmenenej a doplnenej rozhodnutím 2010/644 a neskôr rozhodnutím 2011/783, ostávajú zachované vo vzťahu k Bank Refah Kargaran až do nadobudnutia účinnosti zrušenia prílohy IX nariadenia č. 267/2012 v rozsahu, v akom sa týka Bank Refah Kargaran.
3. Konanie o návrhu na vyhlásenie neuplatniteľnosti rozhodnutia 2010/413 na Bank Refah Kargaran sa zastavuje.
4. V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.
5. Rada Európskej únie znáša vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania vynaložené Bank Refah Kargaran.
6. Európska komisia znáša vlastné trovy konania.
Pelikánová | Jürimäe | van der Woude |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 6. septembra 2013.
Podpisy
Obsah
Okolnosti predchádzajúce sporu
Konanie a návrhy účastníkov konania
Právny stav
O prípustnosti
O prípustnosti návrhu na zrušenie budúcich aktov
O prípustnosti druhého a tretieho žalobného návrhu
O prispôsobení návrhov žalobkyne
O veci samej
O možnosti žalobkyne dovolávať sa ochrany a záruk spojených so základnými právami
O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení povinnosti odôvodnenia, práv na obhajobu a práva na účinnú súdnu ochranu
O časových účinkoch zrušenia
O trovách