Vec C‑257/17
C a A
proti
Staatssecretaris van Veiligheid en Justitie
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podala Raad van State (Holandsko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Právomoc Súdneho dvora – Smernica 2003/86/ES – Právo na zlúčenie rodiny – Článok 15 – Odmietnutie udeliť samostatné povolenie na pobyt – Vnútroštátna právna úprava stanovujúca povinnosť zložiť skúšku z občianskej integrácie“
Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (tretia komora) zo 7. novembra 2018
1. Prejudiciálne otázky – Právomoc Súdneho dvora – Ustanovenia práva Únie priamo a bezpodmienečne uplatniteľné na základe vnútroštátneho práva na situácie, ktoré nespadajú do pôsobnosti týchto ustanovení – Zahrnutie – Ustanovenia práva Únie, ktoré výslovne vylučujú niektoré situácie zo svojej pôsobnosti – Neexistencia vplyvu
(Článok 267 ZFEÚ; smernica Rady 2003/86, článok 3 ods. 3 a článok 15)
2. Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo – Prisťahovalecká politika – Právo na zlúčenie rodiny – Smernica 2003/86 – Vstup a pobyt rodinných príslušníkov – Samostatné povolenie na pobyt po piatich rokoch pobytu – Vnútroštátna právna úprava, ktorá umožňuje zamietnuť žiadosť o samostatné povolenie na pobyt z dôvodu, že nebol predložený dôkaz o zložení skúšky z občianskej integrácie – Prípustnosť – Podmienka – Proporcionalita
(Smernica Rady 2003/86, článok 15 ods. 1 a 4)
3. Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo – Prisťahovalecká politika – Právo na zlúčenie rodiny – Smernica 2003/86 – Vstup a pobyt rodinných príslušníkov – Samostatné povolenie na pobyt po piatich rokoch pobytu – Vydanie povolenia na pobyt – Vnútroštátna právna úprava, ktorá dovoľuje vydanie až po podaní žiadosti o udelenie samostatného povolenia na pobyt – Prípustnosť
(Smernica Rady 2003/86, článok 15 ods. 1 a 4)
1. Súdny dvor má na základe článku 267 ZFEÚ právomoc podať výklad článku 15 smernice Rady 2003/86/ES z 22. septembra 2003 o práve na zlúčenie rodiny v situáciách, o aké ide vo veciach samých, v ktorých má vnútroštátny súd rozhodnúť o udelení samostatného povolenia na pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý je rodinným príslušníkom občana Európskej únie, ktorý nevyužil svoje právo na voľný pohyb, ak bolo toto ustanovenie vyhlásené za priamo a bezpodmienečne uplatniteľné na takéto situácie na základe vnútroštátneho práva.
V takýchto situáciách totiž existuje jasný záujem Únie na tom, aby sa s cieľom predchádzať budúcim výkladovým rozdielom vykladali ustanovenia prebrané z práva Únie jednotným spôsobom (pozri v tomto zmysle rozsudky z 18. októbra 2012, Nolan, C‑583/10, EU:C:2012:638, bod 46, a z 22. marca 2018, Jacob a Lassus, C‑327/16 a C‑421/16, EU:C:2018:210, bod 34).
Tento záver nemôže spochybniť skutočnosť, že článok 3 ods. 3 smernice 2003/86 výslovne vylučuje situácie, o aké ide vo veciach samých, z pôsobnosti tejto smernice.
(pozri body 32, 36, 44, bod 1 výroku)
2. Článok 15 ods. 1 a 4 smernice 2003/86 nebráni vnútroštátnej právnej úprave umožňujúcej zamietnuť žiadosť o samostatné povolenie na pobyt podanú štátnym príslušníkom tretej krajiny, ktorý má dlhšie ako päť rokov pobyt na území členského štátu na účely zlúčenia rodiny, z dôvodu, že nepreukázal zloženie skúšky z občianskej integrácie týkajúcej sa jazyka a znalostí o spoločnosti tohto členského štátu, ak konkrétne spôsoby povinnosti zložiť túto skúšku nejdú nad rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie cieľa spočívajúceho v uľahčení integrácie štátnych príslušníkov tretích krajín.
Z kombinácie týchto dvoch ustanovení vyplýva, že hoci udelenie samostatného povolenia na pobyt v zásade predstavuje právo na pobyt po uplynutí piatich rokov na území členského štátu na účely zlúčenia rodiny, normotvorca Únie povolil členským štátom podmieniť udelenie tohto povolenia určitými podmienkami, ktoré si majú definovať.
Vzhľadom na to, že udelenie samostatného povolenia po uplynutí doby uvedenej v článku 15 ods. 1 tejto smernice je všeobecným pravidlom, mieru voľnej úvahy, ktorú členským štátom priznáva článok 15 ods. 4 uvedenej smernice, nemôžu použiť takým spôsobom, ktorý by narúšal cieľ tohto článku, ktorým je, ako zdôrazňuje odôvodnenie 15 tej istej smernice, umožniť rodinným príslušníkom garanta získať postavenie nezávislé od jeho postavenia, ako aj potrebný účinok uvedeného článku (pozri analogicky rozsudok z 9. júla 2015, K a A, C‑153/14, EU:C:2015:453, bod 50).
Dodatočné podmienky, ktorými členský štát podmieňuje udelenie samostatného povolenia na pobyt, nemôžu byť preto natoľko náročné, že by predstavovali ťažko prekonateľnú prekážku, ktorá v praxi bráni štátnym príslušníkom tretích krajín uvedeným v článku 15 ods. 1 smernice 2003/86 získať bežnou cestou takéto povolenie po uplynutí doby uvedenej v tomto ustanovení (pozri analogicky rozsudok z 9. júla 2015, K a A, C‑153/14, EU:C:2015:453, bod 59).
To konkrétne predpokladá, že znalosti požadované na zloženie skúšky z občianskej integrácie zodpovedajú základnej úrovni, že podmienka uložená vnútroštátnou právnou úpravou nebráni udeleniu samostatného povolenia na pobyt štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorí preukázali svoju vôľu zložiť túto skúšku, a že na tieto účely vynaložili úsilie, že osobitné individuálne okolnosti boli náležite zohľadnené a výdavky súvisiace s uvedenou skúškou nie sú neprimerané (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. júla 2015, K a A, C‑153/14, EU:C:2015:453, body 54 až 70).
V tejto súvislosti treba najmä zdôrazniť, že okolnosti, akými sú vek, úroveň vzdelania, finančná situácia či zdravotný stav dotknutých rodinných príslušníkov garanta musia príslušné orgány viesť k tomu, aby nepodmienili udelenie samostatného povolenia na pobyt zložením skúšky z občianskej integrácie, ak sa na základe týchto okolností preukáže, že tieto osoby nie sú schopné zúčastniť sa tejto skúšky alebo ju zložiť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. júla 2015, K a A, C‑153/14, EU:C:2015:453, bod 58).
(pozri body 48, 51, 52, 63 – 65, bod 2 výroku)
3. Článok 15 ods. 1 a 4 smernice 2003/86 nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že samostatné povolenie na pobyt možno udeliť až odo dňa podania žiadosti o toto povolenie.
(pozri bod 71, bod 3 výroku)