ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU
EURÓPSKJ ÚNIE (prvá komora)

z 11. mája 2010 (*)

„Verejná služba – Úradníci – Právomoc Súdu pre verejnú službu – Prípustnosť – Akt spôsobujúci ujmu – Mimozmluvná zodpovednosť – Úniky informácií v tlači – Zásada prezumpcie neviny – Nemajetková ujma – Rozhodnutie o začatí disciplinárneho konania – Zjavne nesprávne posúdenie – Povinnosť poskytnúť pomoc – Článok 24 služobného poriadku“

Vo veci F‑30/08,

ktorej predmetom je žaloba podaná podľa článkov 236 ES a 152 AE,

Fotios Nanopoulos, bývalý úradník Európskej komisie, s bydliskom v Itzigu (Luxembursko), v zastúpení: pôvodne V. Christianos, avocat, neskôr V. Christianos, D. Gouloussis a V. Vlassi, avocats,

žalobca,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: pôvodne J. Currall a K. Herrmann, splnomocnení zástupcovia, neskôr J. Currall a K. Herrmann, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci E. Bourtzalas a I. Antypas, avocats,

žalovanej,

SÚD PRE VEREJNÚ SLUŽBU (prvá komora),

v zložení: predseda komory S. Gervasoni (spravodajca), sudcovia H. Kreppel a M. I. Rofes i Pujol,

tajomník: R. Schiano, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 18. novembra 2009,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Žalobou podanou do kancelárie Súdu pre verejnú službu 28. februára 2008 F. Nanopoulos navrhuje, aby bola Komisia Európskych spoločenstiev kvôli pochybeniam, ktorých sa dopustila pri riešení jeho situácie a riadení jeho služobného postupu, zaviazaná zaplatiť mu sumu 850 000 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy, o ktorej sa domnieva, že mu vznikla.

 Právny rámec

2        Podľa článku 24 Služobného poriadku úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“):

„Spoločenstvá pomôžu každému úradníkovi, najmä v konaní proti osobe, ktorá sa dopúšťa vyhrážania, urážania alebo ohovárania, alebo pri útoku na osobu alebo majetok, ktorému je vystavený on alebo jeho rodinný príslušník z dôvodu svojho postavenie alebo svojich povinností.

Spoločne a nerozdielne nahradia úradníkovi škodu, ktorú utrpel v týchto prípadoch, ak úradník túto škodu nespôsobil úmyselne alebo hrubou nedbanlivosťou a ak sa mu nepodarilo získať náhradu škody od osoby, ktorá ju spôsobila.“

3        Článok 87 služobného poriadku, ktorý bol v účinnosti v čase začatia disciplinárneho konania proti žalobcovi, stanovoval:

„Menovací orgán je oprávnený vydať písomné napomenutie alebo pokarhanie bez porady s disciplinárnou komisiou, na návrh priameho nadriadeného úradníka alebo z vlastnej iniciatívy. Dotknutý úradník bude pred prijatím takéhoto opatrenia vypočutý.

Ostatné opatrenia nariadi menovací orgán po skončení disciplinárneho konania, ustanoveného v prílohe IX. Menovací orgán iniciuje toto konanie po vypočutí dotknutého úradníka.“

4        Článok 1 prílohy IX služobného poriadku, ktorá sa týka disciplinárneho konania, v znení uplatniteľnom na skutkový stav prejednávaného sporu, upravoval:

„Menovací orgán predloží disciplinárnej komisii správu, jasne uvádzajúcu skutočnosti, ktoré sú predmetom sťažnosti, a v prípade potreby okolnosti ich vzniku.

Správa sa poskytne predsedovi disciplinárnej komisie, ktorý s ňou oboznámi členov komisie a obvineného úradníka.“

5        Podľa článku 4 prvého odseku prílohy IX služobného poriadku v znení uplatniteľnom na skutkový stav prejednávaného sporu:

„Obvinený úradník má najmenej 15 dní odo dňa prijatia správy, ktorou sa začína disciplinárne konanie, na prípravu svojej obhajoby.“

6        Dňa 19. februára 2002 prijala Komisia rozhodnutie o vedení administratívnych vyšetrovaní a disciplinárnych konaní (Informations administratives č. 33-2002 z 25. apríla 2002, ďalej len „rozhodnutie z 19. februára 2002“).

7        Odôvodnenia rozhodnutia z 19. februára 2002 upresňujú:

„(1)      Je potrebné zvýšiť efektívnosť a rýchlosť administratívnych vyšetrovaní a disciplinárnych konaní so zreteľom na zložitosť a požiadavky v oblasti uvedenia skutkového stavu týkajúceho sa každého prípadu.

(2)      Treba zriadiť Vyšetrovací a disciplinárny úrad Komisie, ktorý bude viesť nestranné, koherentné a profesionálne administratívne vyšetrovania a pripravovať disciplinárne konania pre menovací orgán.

(3)      Je potrebné zaviesť procesná pravidlá týkajúce sa začatia a vedenia administratívnych vyšetrovaní.

…

(5)      Je nevyhnutné zabezpečiť rovnováhu medzi administratívnou efektívnosťou a právom dotknutého úradníka na obhajobu.

(6)      Je nevyhnutné posilniť prevenciu a transparentnosť v disciplinárnej oblasti.“

8        Článok 1 rozhodnutia z 19. februára 2002 zriaďuje Vyšetrovací a disciplinárny úrad (IDOC).

9        Článok 2 toho istého rozhodnutia okrem iného stanovuje, že IDOC vykonáva administratívne vyšetrovania na žiadosť generálneho riaditeľa personálu a administratívy spolu s generálnym tajomníkom a že pripravuje disciplinárne konania pre menovací orgán (ďalej len „MO“).

10      Článok 5 rozhodnutia z 19. februára 2002 sa týka začatia a vedenia vyšetrovaní. Vo svojom odseku 1 uvádza, že generálni riaditelia a vedúci služieb môžu požiadať generálneho riaditeľa personálu a administratívy spolu s generálnym tajomníkom o začatie administratívneho vyšetrovania. Podľa odseku 5 tohto článku je úradník, ktorý môže byť dotknutý administratívnym vyšetrovaním, informovaný o jeho začatí čo najskôr a má právo na konci vyšetrovania a pred vyhotovením správy vyjadriť sa k záverom v rozsahu, v akom sú v nich uvedené skutočnosti, ktoré sa ho týkajú.

11      Podľa článku 6 rozhodnutia z 19. februára 2002 v prípadoch, ktoré vyžadujú absolútne utajenie na účely vyšetrovania, môže dodržanie povinnosti vyzvať úradníka na predloženie jeho stanoviska odložiť generálny tajomník so súhlasom generálneho riaditeľa personálu a administratívy.

12      Článok 7 uvedeného rozhodnutia s názvom „Práva úradníka“ stanovuje:

„1. MO informuje prostredníctvom správy dotknutého úradníka o predbežných obvineniach, ktoré proti nemu vznáša podľa článku 87 služobného poriadku a vypočuje ho k tejto správe.

2. Cieľom vypočutia uvedeného v článku 87 služobného poriadku je umožniť MO, aby posúdil závažnosť skutočností, ktoré sa dotknutému úradníkovi kladú za vinu na základe vysvetlení, ktoré poskytne tento úradník počas vypočutia a aby rozhodol, či treba voči nemu prijať disciplinárne opatrenia a či je alebo nie je potrebné obrátiť sa pred prijatím takýchto opatrení na disciplinárnu komisiu.

…“

13      Dňa 18. decembra 2000 Európsky parlament a Rada Európskej únie prijali nariadenie č. 45/2001 o ochrane jednotlivcov so zreteľom na spracovanie osobných údajov inštitúciami a orgánmi spoločenstva a o voľnom pohybe takýchto údajov (Ú. v. ES L 8, s. 1; Mim. vyd. 13/026, s. 102). Podľa odôvodnenia č. 7 tohto nariadenia sú osobami, ktoré majú byť chránené, tie, ktorých osobné údaje spracovávajú inštitúcie alebo orgány Spoločenstva v akejkoľvek súvislosti, napríklad preto, že sú zamestnané v týchto inštitúciách alebo orgánoch.

14      Článok 2 nariadenia č. 45/2001 s názvom „Definície“ stanovuje:

„Na účely tohto nariadenia:

a)      ‚osobné údaje‘ znamenajú akékoľvek informácie týkajúce sa identifikovanej alebo identifikovateľnej fyzickej osoby, ďalej len ‚dotknutá osoba‘; identifikovateľná osoba je ten, kto môže byť priamo alebo nepriamo identifikovaný [najmä – neoficiálny preklad] s odvolaním sa na identifikačné číslo, alebo na jeden alebo viacero faktorov špecifických pre jeho alebo jej fyzickú, fyziologickú, duševnú, hospodársku, kultúrnu alebo spoločenskú identitu;

b)      ‚spracovávanie osobných údajov‘, ďalej len ‚spracovávanie‘, znamená akúkoľvek operáciu alebo súbor operácií, ktoré sa s osobnými údajmi vykonávajú, či už automatizovane alebo nie, ako je zber, zaznamenávanie, organizácia, uchovanie, úprava alebo zmena, vyvolanie, konzultácia, použitie, zverejnenie prenosom, rozširovaním alebo iným sprístupnením, zoradením alebo kombináciou, blokovaním, vymazaním alebo zničením [zlúčenie alebo prepojenie, ako aj blokovanie, vymazanie alebo zničenie – neoficiálny preklad];

…“

15      Podľa článku 4 nariadenia č. 45/2001 s názvom „Kvalita údajov“:

„Osobné údaje musia byť:

a)      spracovávané spravodlivo a zákonne;

…

2. Dodržiavanie súladu s odsekom 1 zabezpečuje prevádzkovateľ.“

16      Článok 5 nariadenia č. 45/2001 s názvom „Zákonnosť spracovania“ upresňuje:

„Osobné údaje môžu byť spracovávané, iba ak:

a)      je spracovanie nevyhnutné pre výkon úlohy realizovanej vo verejnom záujme na základe zmlúv o založení Európskych spoločenstiev alebo iných právnych nástrojov prijatých na ich základe alebo pri legitímnom výkone úradnej právomoci zverenej inštitúcii alebo orgánu spoločenstva, alebo tretej strane, ktorej sú údaje poskytnuté, alebo

…

d)      dotknutá osoba jednoznačne dala svoj súhlas, alebo

e)      je spracovanie nevyhnutné na to, aby sa ochránili životne dôležité záujmy dotknutej osoby.“

 Skutkové okolnosti

17      Žalobca bol vymenovaný za úradníka Komisie 1. januára 1983. Od novembra 1983 do januára 2003 bol riaditeľom na Eurostate. Od januára 2003 plnil svoje úlohy na Generálnom riaditeľstve (GR) „Personál a administratíva“ ako hlavný radca a to až do svojho odchodu do dôchodku 1. marca 2006.

18      Dňa 25. októbra 2002 pán Tillack, novinár nemeckého časopisu Stern, zaslal pánovi B., úradníkovi Eurostatu, email napísaný v nemčine, v ktorého predmete bola otázka „Greek connection?“. V tomto emaile pán Tillack uviedol, že úradníci Eurostatu, ktorí si želajú zostať v anonymite, obviňujú žalobcu z toho, že pri výkone svojej funkcie riaditeľa uprednostňuje najmä v rámci verejného obstarávania záujmy gréckych podnikov. Tento email vyzýval Eurostat, aby sa vyjadril k 18 otázkam súvisiacim s týmito obvineniami. Pán Tillack najmä žiadal od Eurostatu, aby mu presne uviedol, akým spôsobom reagoval na tieto obvinenia a z akých dôvodov boli grécke spoločnosti nadmerne zastúpené pri uzatváraní zmlúv v rámci programu Supcom v rokoch 1995, 1996, 1997 a 1998.

19      Pán B. v ten istý deň preposlal tento email spolu s prekladom 18 otázok do angličtiny generálnemu riaditeľovi Eurostatu, žalobcovi, ako aj ďalšiemu riaditeľovi Eurostatu.

20      V dôvernej správe z 30. októbra 2002 adresovanej generálnemu riaditeľovi Eurostatu žalobca vyhlásil, že odmieta všetky obvinenia obsiahnuté v tomto zozname otázok, pričom zdôraznil ich osočujúcu a hanlivú povahu, a požiadal Komisiu, aby objasnila položené otázky a odhalila mená „anonymných udavačov“. K tejto správe boli pripojené odpovede žalobcu na 18 položených otázok.

21      V dňoch 28. a 29. októbra 2002 sa na Eurostate konali interné schôdze s cieľom pripraviť odpoveď Komisie na otázky pána Tillacka. Podľa Komisie generálny riaditeľ Eurostatu na jednej z týchto schôdzí prejavil želanie, aby bol vykonaný vnútorný audit verejného obstarávania v rámci programu Supcom 1995 – 1998 na riaditeľstve A riadenom žalobcom. Z dokumentu z 31. októbra 2002, priloženého k vyjadreniu k žalobe vyplýva, že skupina vnútorného auditu Eurostatu bola v tento deň poverená vyhotovením „krátkej správy“.

22      Vo štvrtok 7. novembra 2002 pán Tillack poslal pánovi B. nový email. V tomto emaile uviedol, že ak nedostane odpoveď Eurostatu na svoje otázky do pondelka 11. novembra, bude nútený citovať vo svojom článku, ktorý musí dovtedy dokončiť, iba list popierajúci obvinenia, ktorý mu poslal žalobca a napísať, že Eurostat neodmietol žiadne z obvinení uvedených v jeho predchádzajúcom emaile. Vo tomto emaile zo 7. novembra 2002 pán Tillack položil Eurostatu štyri doplňujúce otázky, ktoré zdôrazňujú podozrenia z protekcionárstva, ktorého sa dopustil žalobca vo vzťahu k podniku založenému jeho krstným synom, pánom Av.

23      Toho istého 7. novembra 2002 Komisia informovala žalobcu, že v rámci svojej politiky mobility ho má v úmysle preradiť na miesto hlavného radcu generálneho riaditeľa Eurostatu.

24      V dôvernej správe z 11. novembra 2002 žalobca oznámil generálnemu riaditeľovi Eurostatu, že pán Av. je skutočne jeho krstný syn, ale že jeho podnik, s ktorým žalobca nemá žiadny finančný vzťah, nemal uzavreté zmluvy ani s riaditeľstvom žalobcu, ani s Eurostatom vo všeobecnosti. V tejto správe žalobca upresnil, že pán Av. pracuje ako univerzitný expert na výskumnom projekte s názvom „STAT‑Object“, ale že žalobca nepôsobil v prospech pán Av. v rámci konaní spojených s týmto výskumným projektom. Na konci správy žalobca požiadal Komisiu, aby mu bezodkladne poskytla pomoc podľa článku 24 služobného poriadku.

25      V inej dôvernej správe z 11. novembra 2002, ku ktorej boli priložené „zoznamy otázok“ pána Tillacka z 25. októbra a 7. novembra 2002, žalobca požiadal generálneho riaditeľa GR „Personál a administratíva“ o pomoc Komisie podľa článku 24 služobného poriadku. V tejto správe žalobca zdôraznil nebezpečenstvo ujmy spôsobenej jeho profesionálnemu a spoločenskému životu, ktoré predstavovalo uverejnenie článku preberajúceho obvinenia namierené proti jeho osobe.

26      Dňa 11. novembra 2002 Komisia odovzdala pánu Tillackovi odpovede na otázky, ktoré položil.

27      Podľa Komisie sa vnútorný audit spomenutý v bode 21 tohto rozsudku uskutočnil v čase od 31. októbra do 11. decembra 2002 pod vedením pani D., vedúcej oddelenia „Vnútorný audit“ Eurostatu. Zo spisu vyplýva, že vnútorný audit pokračoval po dni, kedy Komisia odpovedala na otázky pána Tillacka.

28      Dňa 13. novembra 2002 bol na internetovej stránke časopisu Stern uverejnený v nemčine článok pána Tillacka s názvom „Hľadá Grék Grékov?“. V tomto článku bolo okrem iného uvedené:

„Európsky štatistický úrad, Eurostat, nemôže nájsť pokoj. Po sérii škandálov – od chybných štatistík cez obvinenia z podvodu až po podozrenia z korupcie úradníka – musí Eurostat znovu čeliť nepríjemným otázkam. Ide o možné nahromadenie zmlúv v prospech gréckych spoločností a to po vedením pána [Fotiosa] Nanopoulosa, gréckeho riaditeľa Eurostatu.

Tlak na vedenie Eurostatu na čele s generálnym riaditeľom, ktorým je Yves Franchet, neslabne. Ako uviedol Franz-Hermann Brüner, predseda Európskeho úradu pre boj proti podvodom (OLAF), OLAF už vyšetruje celú ‚sériu vecí‘ na Eurostate. Európske združenie ‚Action & Defence‘ kladie vo svojom letáku strašnú otázku: Je Eurostat riadený ‚korupčnou sieťou‘?

…

‚Ohováranie‘

V skutočnosti si niektoré krajiny vedú zvlášť dobre pri uzatváraní zmlúv, napríklad gréckym spoločnostiam sa často darí lepšie ako ich nemeckým konkurentom…“

29      Dňa 14. novembra 2002 luxemburský denník Le Quotidien uverejnil článok s názvom „Na Eurostate je znovu rušno“. V tomto článku sa uvádzalo, že žalobca „bol odvolaný z funkcie“ a bol vymenovaný za hlavného radcu generálneho riaditeľa Eurostatu. V článku sa rovnako uvádzalo:

„Podľa našich zdrojov úradníci z OLAF-u, európskeho úradu pre boj proti podvodom, odhalili, že riaditeľstvo A, ktoré sa zaoberá najmä odvetvím informačného priemyslu, uzavrelo veľa zmlúv s gréckymi spoločnosťami a oveľa menej rokovalo s inonárodnými spoločnosťami.

Na otázky nemeckého časopisu Stern [Fotios] Nanopoulos kategoricky odmietol, že by Gréci boli ‚vedome uprednostňovaní‘.“

30      Listom z 15. novembra 2002 Komisia uplatnila u luxemburského denníka Le Quotidien právo na odpoveď z dôvodu nepravdivých a hanlivých informácií obsiahnutých vo vyššie uvedenom novinovom článku. V tomto liste Komisia najprv upresnila, že tvrdenie, podľa ktorého bol pán Nanopoulos odvolaný z funkcie je úplne nepravdivé a hanlivé. Tohto pána sa totiž podľa Komisie jednoducho týkalo rozhodnutie o mobilite, ktoré sa vzťahovalo na štrnásť riaditeľov zastávajúcich to isté miesto viac ako päť rokov, a to v súlade s rozhodnutiami, ktoré prijala v týchto záležitostiach Komisia v decembri 2000 a ktoré už boli raz uplatnené v rámci presunov generálnych riaditeľov. Pán Nanopoulos bol tak za objektívnych a transparentných podmienok pridelený ako hlavný radca na GR „Personál a administratíva“. Komisia ďalej uviedla, že tvrdenia denníka, že OLAF odhalil existenciu protekcionárstva v prospech gréckych spoločností pri uzatváraní zmlúv nie sú preukázané a bezdôvodne spochybňujú česť pána Nanopoulosa. Komisia napokon pripomenula, že pokiaľ ide o obvinenia z národného protekcionárstva, poskytla niekoľko odpovedí pánovi Tillackovi, novinárovi časopisu Stern. Tieto odpovede však neumožňovali dospieť k záveru, že by grécke firmy boli pri uzatváraní zmlúv na riaditeľstve A Eurostatu v rámci projektov Supcom uprednostňované.

31      Dňa 20. novembra 2002 L’Investigateur uverejnil novinový článok s názvom „Pochybné praktiky a nepoctivosť v rámci EÚ naberajú na intenzite, sliepka, ktorá znáša zlaté vajcia, Nanopoulos“.

32      V tomto článku sa uvádzalo:

„Už tri roky ‚L’Investigateur‘ upozorňuje na zneužívania, pochybné praktiky a zjavné rodinkárstvo na európskom štatistickom úrade [Eurostat], ktorý sídli na Kirchbergu. Po vyšetrovaní, ktoré viedol [OLAF], bol jeden z horúcich prípadov rodinkárstva konečne odovzdaný spravodlivosti, v tomto prípade miestne príslušnému luxemburskému súdu, ktorý – a to je zlý signál pre transparentnosť a pravdu – je ešte stále ďaleko od rozhodnutia o obrovskom zneužití, ktoré mu bolo predložené v roku 1999 vo veci Perry a Perrylux, ktorá napokon viedla k pádu komisára Santera.

Nová vec sa týka machinácií gréckeho riaditeľa vyhodeného z Eurostatu kvôli tomu, že nadmerne uprednostňoval spoločnosti patriace jeho krajanom. Tento pán už bol vylúčený z výborov pre výberové konania z dôvodu, že prezradil testové otázky manželke gréckeho úradníka. To všetko sa dialo otvorene pred všetkými a pred [dvoma bývalými úradníkmi Eurostatu], ktorí sú obaja vynikajúcimi priateľmi pána Roberta Goebbelsa, súčasného európskeho zástupcu a bývalého socialistického ministra vlády… Santera. [Fotios] Nanopoulos samozrejme popiera všetky tieto obvinenia proti nemu a intrigáni na Eurostate, verní v tomto taktike komisárky Cresson, vinia novinársku manipuláciu a temné protieurópske intrigy. Zoči-voči takémuto typu riaditeľa skutočne existuje riziko, že sa staneme protieurópskymi, a to tým skôr, že kominár Prodi, verný zásadám svojho predchodcu, servíruje túto vec s tak nestráviteľnou európskou omáčkou.

Nanopoulos bol narýchlo vymenovaný za ‚hlavného radcu‘ na inom riaditeľstve … . Ide o obvyklý postup, ktorým sa vysoký úradník odstráni zo svojho úradu a umožní sa vyšetrovanie pri súčasnom zachovaní práva na obhajobu. …

Komisia kryje škandál tým, že tvrdí, že tento rotačný presun riaditeľov bol plánovaný dlhodobo, čo je teoreticky a vo všeobecnosti pravda, ale v tomto konkrétnom prípade to neplatí. …

Je teda možné, že Nanopoulos odíde do predčasného dôchodku a unikne tak stíhaniu …“

33      Počas schôdze, ktorá sa konala 11. decembra 2002, bol generálnemu riaditeľovi Eurostatu predložený návrh správy z auditu a tento sa domnieval, že je ešte potrebné pouvažovať o možných opatreniach (pokračovanie v audite spolu s kontradiktórnym konaním, prípadné podanie návrhu na OLAF) bez toho, aby v tomto štádiu zaujal stanovisko ku krokom, ktoré treba vykonať po tomto návrhu.

34      Listom z 20. decembra 2002 Komisia informovala žalobcu o krokoch vykonaných po jeho žiadosti o pomoc z 11. novembra 2002. Upresnila na jednej strane, že odovzdala novinárovi pánovi Tillackovi podrobnú odpoveď na vyššie uvedené zoznamy otázok, ktorá žalobcu zbavuje viny, a na druhej strane, že z vlastnej iniciatívy 18. novembra 2002 úspešne uplatnila právo na odpoveď u luxemburského denníka Le Quotidien po uverejnení článku, ktorý spochybňoval dobrú povesť žalobcu tým, že opakoval obvinenia podobné tým, ktoré uviedol pán Tillack.

35      Toho istého 20. decembra 2002 Komisia zmenila miesto pridelenia žalobcu a pridelila ho na GR „Personál a administratíva“ ako hlavného radcu, pričom toto rozhodnutie nadobudlo účinnosť 16. januára 2003. Žalobca bol poverený osobitnými úlohami v oblasti administratívnej reformy, najmä pokiaľ ide o „benchmarking“ a štatistickú analýzu v súvislosti s „monitorovaním“ priebehu reformy s prihliadnutím na dôsledky rozšírenia.

36      Dňa 21. mája 2003 sa ujal svojej funkcie nový generálny riaditeľ Eurostatu. V ten istý deň pani D. odovzdala žalobcovi kópiu návrhu správy z vnútorného auditu.

37      Listom z 12. júna 2003 pani D. formálne požiadala žalobcu, aby jej predložil prípadné pripomienky k tomuto návrhu správy.

38      Žalobca oznámil správnemu orgánu svoje pripomienky elektronickou poštou 24. júna 2003.

39      Dňa 27. júna 2003 ráno, pani D. a skupina vnútorného auditu, ktorá pracovala na návrhu správy, prejednali na pracovnej schôdzi pripomienky žalobcu a pri tejto príležitosti plánovali návrh odpovede na tieto pripomienky. Pani D. však bez toho, aby počkala na návrh odpovede pripravený jej skupinou, o 12.01 hod. informovala emailom generálneho riaditeľa o nenáležitej povahe pripomienok žalobcu k návrhu správy z vnútorného auditu. O 14.23 hod. skupina vnútorného auditu zaslala emailom pani D. návrh odpovede na pripomienky žalobcu. Tento návrh však nebol dokončený, ani odovzdaný generálnemu riaditeľovi Eurostatu. Navyše nebol zaslaný ani žalobcovi, ktorý sa o ňom dozvedel až po doručení vyjadrenia Komisie k žalobe v tejto veci.

40      Listom pani D. z 8. júla 2003 bola novému generálnemu riaditeľovi Eurostatu odovzdaná správa z auditu spolu s pripomienkami žalobcu. V tomto liste pani D. upresnila, že návrh správy z auditu, ktorý bol odovzdaný žalobcovi 21. mája 2003, bol premenovaný na „Analýza niektorých aspektov týkajúcich sa programu Supcom (1995 – 1998) po otázkach položených Eurostatu novinárom v novembri 2002“, a že táto analýza bola odovzdaná podľa stavu informácií, ktoré mala pani D. k dispozícii počas rozboru skutkového stavu, ktorý nebola schopná prehĺbiť s prihliadnutím na svoje minulé a súčasné pracovné zaťaženie. Táto správa upresňovala všeobecný záver:

„Vykonaná analýza zapadá veľmi konkrétne do kontextu otázok, na ktoré upozornil novinár [pán Tillack] a opiera sa výlučne o rozpočtové údaje, ako aj o spisy, ktoré predložilo dotknuté riaditeľstvo.

Vo všeobecnosti treba skonštatovať, že závery, ktoré vyplývajú z našej práce, neumožňujú podoprieť obhajobu pána Nanopoulosa a Eurostatu zoči-voči týmto vonkajším útokom.“

41      Listom z 8. júla 2003, doručeným na GR „Personál a administratíva“ 9. júla 2003, ako to potvrdzuje odtlačok pečiatky o príjme tohto dokumentu, generálny riaditeľ Eurostatu odovzdal správu z auditu pánovi Reichenbachovi, generálnemu riaditeľovi uvedeného GR, aby tento mohol voči žalobcovi prijať opatrenia, ktoré považuje za potrebné.

42      Dňa 9. júla 2003 rozhodol podpredseda Komisie o začatí disciplinárneho konania proti žalobcovi z dôvodu, že na jednej strane toleroval alebo schválil, že počas uzatvárania zmlúv neboli postupy hodnotenia transparentné, keďže metódy hodnotenia uvedené v správach poradnej komisie pre nákupy a obchody nezodpovedali tým, ktoré boli v skutočnosti uplatňované v praxi, a na druhej strane, že toleroval alebo schválil, že v prípade zmluvy uzavretej s podnikom Planistat sa na projekte vypracovania štúdie nesúvisiacej so zmluvou podieľal expert, ktorým bola jemu blízka osoba, a nie expert pôvodne navrhnutý uchádzačom, pričom pokyn „schválené na zaplatenie“ bol vydaný ešte pred dokončením predbežnej štúdie. Pri prijatí tohto rozhodnutia Komisia vychádzala jednak z predbežnej správy skupiny vnútorného auditu Komisie zo 7. júla 2003 a jednak zo správy skupiny vnútorného auditu Eurostatu z 8. júla 2003.

43      The Financial Times uverejnil 10. júla 2003 článok v anglickom jazyku z názvom „Prodi koná, aby vyriešil škandál na Eurostate“, ktorý opisoval odhalenie veľmi veľkého finančného škandálu na Eurostate a upresňoval rôzne opatrenia, ktoré Komisia prijala na jeho objasnenie. Článok uvádzal meno žalobcu a upresňoval, že rovnako ako voči generálnemu riaditeľovi a zástupcovi generálneho riaditeľa Eurostatu, bolo aj voči nemu vedené disciplinárne konanie.

44      Dňa 11. júla 2003 denník Le Monde uverejnil článok, ktorého obsah bol podobný vyššie uvedenému článku uverejnenému vo Financial Times.

45      Počas júla 2003 rovnako grécka tlač rozširovala obvinenia žalobcu.

46      Listom z 15. júla 2003 žalobca požiadal generálneho riaditeľa GR „Personál a administratíva“ o poskytnutie pomoci Komisie podľa článku 24 služobného poriadku, pričom tvrdil, že článok vo Financial Times neoprávnene zasahuje do jeho dobrej povesti. Žalobca najmä zdôraznil, že tento článok nesprávne vytvára súvislosť medzi „finančným škandálom Eurostatu“, do ktorého sú zapletení dvaja iní vysokí úradníci tohto úradu, a konaním, ktoré sa týka jeho. Podľa žalobcu obsah tohto článku navyše preukazuje únik informácií v rámci služieb Komisie, hoci Komisia je povinná zabezpečiť dôvernosť prebiehajúceho disciplinárneho konania. Žalobca najmä žiadal, aby Komisia uverejnila tlačovú správu upresňujúcu, že nie je nijako zapletený do „finančného škandálu Eurostatu“.

47      Listom z 21. júla 2003 žalobca znovu podal žiadosť o pomoc, ktorá mala v podstate rovnaký rozsah ako žiadosť z 15. júla 2003, pričom sa tentokrát týkala nielen článku vo Financial Times, ale aj článku uverejneného v Monde.

48      Dňa 22. júla 2003 Komisia odovzdala správu z vnútorného auditu úradu OLAF-u, ktorý 23. júla 2003 rozhodol o začatí interného vyšetrovania proti žalobcovi kvôli podozreniu z protekcionárstva pri verejnom obstarávaní, ktoré malo na starosti riaditeľstvo, ktoré riadil.

49      Dňa 9. septembra 2003 žalobca poslal predsedovi Komisie list, v ktorom konkrétnejšie opísal podmienky vypracovania správy z vnútorného auditu, ktorá slúžila ako základ rozhodnutia o začatí disciplinárneho konania proti nemu.

50      V odpovedi na otázku položenú na pojednávaní Súdom pre verejnú službu, žalobca tvrdil, pričom Komisia to nepoprela, že na vyššie uvedený list z 9. septembra 2003 nedostal odpoveď.

51      Dňa 22. septembra 2003 Komisia prerušila disciplinárne konanie až do ukončenia interného vyšetrovania, ktoré viedol OLAF.

52      V liste z 1. októbra 2003 zaslanom žalobcovi Komisia rozhodla na jednej strane o tom, že nevyhovie novým žiadostiam o pomoc, ktoré žalobca podal 15. a 21. júla 2003, a na druhej strane o tom, že počká na záver vyšetrovaní prebiehajúcich na Eurostate, aby prípadne zasiahla a zaujala definitívne stanovisko k žiadostiam o pomoc.

53      Listom z 5. októbra 2004 OLAF informoval žalobcu o rozhodnutí zastaviť interné vyšetrovanie, ktoré bolo voči nemu začaté, a o odovzdaní konečnej správy z vyšetrovania generálnemu tajomníkovi Komisie. V tejto konečnej správe bolo upresnené, že OLAF rozhodol o zastavení konania bez prijatia ďalších opatrení, keďže nebola zistená žiadna nezrovnalosť pripísateľná žalobcovi.

54      V liste z 26. októbra 2004 zaslanom žalobcovi podpredseda Komisie po tom, čo sa oboznámil s výsledkami interného vyšetrovania, ktoré viedol OLAF, rozhodol, že je namieste zastaviť disciplinárne konanie a informoval žalobcu, že toto rozhodnutie môže byť na jeho žiadosť založené do jeho osobného spisu.

55      Dňa 27. októbra 2004 Komisia uverejnila na internetovej stránke Midday Express svojho GR „Komunikácia“ tlačovú správu v anglickom jazyku, v ktorej sa uvádzalo:

„Komisia rozhodla o zastavení disciplinárneho konania začatého proti [žalobcovi], bývalému riaditeľovi Eurostatu. Dôkladné vyšetrovanie, ktoré vykonal OLAF, úrad pre boj proti podvodom Európskej únie, neodhalilo žiadnu skutočnosť, ktorá by odôvodňovala pokračovanie v disciplinárnom konaní pôvodne začatom 9. júla 2003. Komisia chce zdôrazniť, že zastavenie konanie zbavuje [žalobcu], skúseného úradníka Komisie, ktorý sa dlhodobo teší vynikajúcej povesti, podozrení z údajných nezrovnalostí, ktoré boli preskúmané počas vyšetrovania.“

56      Listom z 12. októbra 2005 predseda Komisie informoval žalobcu, že má v úmysle rozhodnúť o jeho prepustení zo služobných dôvodov za podmienok stanovených v článku 50 služobného poriadku.

57      Kvôli tomu, že v službách Komisie nebolo pre žalobcu vhodné voľné miesto, MO rozhodnutím zo 17. januára 2006 prepustil žalobcu zo služobných dôvodov s účinnosťou od 1. marca 2006 a s úhradou príspevku uvedeného v ustanoveniach článku 50 služobného poriadku.

58      Dňa 1. februára 2007 žalobca podal žiadosť na základe ustanovení článku 90 ods. 1 služobného poriadku, v ktorej požadoval príspevok vo výške 1 milión eur.

59      Listom zo 7. júna 2007 Komisia zamietla túto žiadosť.

60      Žalobca okrem toho požadoval odovzdanie konečnej správy z vyšetrovania OLAF. Komisia vyhovela tejto žiadosti 13. júna 2007 a doručila do vlastných rúk žalobcu kópiu uvedenej správy.

61      Dňa 28. augusta 2007 žalobca podal sťažnosť podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku.

62      Rozhodnutím z 19. decembra 2007 Komisia zamietla túto sťažnosť.

 Konanie a návrhy účastníkov konania

63      Žalobca navrhuje, aby Súd pre verejnú službu:

–        zaviazal Komisiu, aby mu zaplatila sumu 850 000 eur titulom utrpenej nemajetkovej ujmy, vrátane ujmy na zdraví,

–        zaviazal Komisiu na náhradu trov konania,

–        vypočul ako svedkov pánov Koopmana a Portala a pani D.,

–        vyzval Komisiu, aby predložila úplnú správu, ktorú vypracoval OLAF a všetky dokumenty, ktoré môžu preukázať, že služba vnútorného auditu Eurostatu vykonala kontroly v období od novembra 2002 do mája 2003.

64      Komisia navrhuje, aby Súd pre verejnú službu:

–        zamietol žalobu,

–        zaviazal žalobcu na náhradu trov konania.

65      Vo svojej replike žalobca uviedol, že berie späť návrh na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu bola spôsobená na zdraví.

66      Opatrením na zabezpečenie priebehu konania Súd pre verejnú službu požiadal Komisiu o predloženie tlačovej správy, ktorú uverejnila 9. júla 2003 (ďalej len „tlačová správa z 9. júla 2003“). V tejto správe sa najmä uvádzalo, že Komisia sa s prihliadnutím na správy, ktorými má k dispozícii, domnieva, že došlo k závažným porušeniam finančných predpisov, že boli začaté disciplinárne konania proti trom úradníkom Eurostatu a že plnenie zmlúv uzavretých s podnikom Planistat bolo počas prebiehajúcich vyšetrovaní pozastavené.

67      Na pojednávaní na otázku Súdu pre verejnú službu Komisia potvrdila, že žalobca bol jedným z troch úradníkov, ktorí boli uvedení v tlačovej správe z 9. júla 2003 ako tí, proti ktorým sa začalo disciplinárne konanie.

 O povahe sporu a o právomoci Súdu pre verejnú službu

1.     Tvrdenia účastníkov konania

68      Žalobca uvádza, že chce dosiahnuť, aby bola Komisii uložená povinnosť na základe ustanovení článku 288 druhého odseku ES (zmenený, teraz článok 340 druhý odsek ZFEÚ) z dôvodu, že Komisia porušila rad pravidiel, ktoré mu priznávajú práva ako občanovi a ako úradníkovi Komisie na Eurostate.

69      Komisia tvrdí, že žaloba sa zakladá na mimozmluvnej zodpovednosti, ktorá, keďže ide o spor medzi zamestnancom a inštitúciou, ktorá ho zamestnáva, nemôže byť podaná na základe ustanovení článku 288 ES (zmenený, teraz článok 340 druhý odsek ZFEÚ), ale iba na základe ustanovení článku 236 ES (zmenený, teraz článok 270 ZFEÚ) a článkov 90 a 91 služobného poriadku.

2.     Posúdenie Súdom pre verejnú službu

70      Z ustanovení článku 225 ES (zmenený, teraz článok 256 ZFEÚ), článku 235 ES (zmenený, teraz článok 268 ZFEÚ) a článku 288 druhého odseku ES (zmenený, teraz článok 340 druhý odsek ZFEÚ) vyplýva, že Súd prvého stupňa Európskej únie (teraz Všeobecný súd) je súdom všeobecného práva, ktorý v prvom stupni rozhoduje o žalobách, v ktorých ide o mimozmluvnú zodpovednosť Únie za škodu spôsobenú jej inštitúciami alebo jej zamestnancami pri výkone ich funkcií.

71      Naopak podľa článku 236 ES (zmenený, teraz článok 270 ZFEÚ) a článku 1 prílohy I Štatútu Súdneho dvora má Súd pre verejnú službu právomoc rozhodovať v prvom stupni v sporoch medzi zamestnancami a Úniou. Z tohto dôvodu Súd pre verejnú službu rozhoduje spory medzi úradníkom a inštitúciou, ktorej podlieha alebo podliehal, týkajúce sa náhrady škody v prípade, ak má táto škoda svoj pôvod v pracovnom pomere, ktorý spája dotknutú osobu a inštitúciu (pozri analogicky najmä rozsudok Súdneho dvora z 22. októbra 1975, Meyer‑Burckhardt/Komisia, 9/75, Zb. s. 1171, bod 7; rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. júna 2002, Mellone/Komisia, T‑187/01, Zb. VS. I‑A‑81 a II‑389, body 74 a 75; uznesenie Súdu prvého stupňa z 15. júla 2003, Barbé/Parlament, T‑371/02, Zb. VS. I‑A‑183 a II‑919, body 36 a 38, ako aj rozsudok Súdu prvého stupňa z 5. októbra 2004, Sanders a i./Komisia, T‑45/01, Zb. s. II‑3315, body 54 a 57).

72      V tomto prípade sa žalobca odvoláva na svoje postavenie jednotlivca a zároveň na svoje postavenie úradníka a preukazuje na základe ustanovení článku 288 ES (zmenený, teraz článok 340 ZFEÚ) zodpovednosť Komisie za nesprávne konania, ktorých sa voči nemu dopustila počas obdobia od októbra 2002 do januára 2006.

73      Zo spisu a zo zhodného názoru účastníkov konania vyjadreného na pojednávaní však zjavne vyplýva, že tento spor sa pohybuje v rámci článku 236 ES (zmenený, teraz článok 270 ZFEÚ) a článkov 90 a 91 služobného poriadku, keďže uplatňovaná škoda má svoj pôvod výlučne v pracovnom pomere, ktorý spájal žalobcu a Komisiu. Žalobca okrem toho na pojednávaní upresnil, že odkaz na článok 288 ES (zmenený, teraz článok 340 ZFEÚ) v jeho žalobe mal iba pripomenúť hmotnoprávne podmienky, ktorým podľa neho podlieha záväzok vyplývajúci z mimozmluvnej zodpovednosti správneho orgánu.

74      Žalobu teda treba z úradnej moci považovať za žalobu, ktorá je v skutočnosti podaná na základe článku 236 ES (zmenený, teraz článok 270 ZFEÚ) a článkov 90 a 91 služobného poriadku (rozsudky Mellone/Komisia, už citovaný, body 74 a 75, a Sanders/Komisia, už citovaný, bod 42).

 O prípustnosti

1.     Tvrdenia účastníkov konania

75      Komisia v prvom rade tvrdí, že žaloba je neprípustná, keďže žalobca nenapadol v lehotách stanovených v článku 90 ods. 2 služobného poriadku rozhodnutia, ktorými boli zamietnuté jeho žiadosti o pomoc podané na základe článku 24 služobného poriadku.

76      Komisia v druhom rade tvrdí, že žaloba o náhradu škody je rovnako neprípustná preto, že nebola podaná v primeranej lehote. Pripomína, že súdy Spoločenstva rozhodli, že hoci služobný poriadok neupravuje žiadnu premlčaciu dobu v oblasti mimozmluvnej zodpovednosti inštitúcií voči ich zamestnanom, žaloba o náhradu škody musí byť napriek tomu podaná v primeranej lehote. Pri určení tejto primeranej lehoty sa analogicky uplatní článok 46 Štatútu Súdneho dvora, ktorý stanovuje päťročnú premlčaciu dobu. V tomto prípade je teda žaloba neprípustná, keďže ku skutočnostiam, na ktoré sa odvoláva žalobca, aby odôvodnil svoj návrh na náhradu škody, došlo pred viac ako piatimi rokmi.

77      Komisia v treťom rade tvrdí, že nie je prípustné, aby žalobca napádal zákonnosť rozhodnutia z 9. júla 2003, ktorým Komisia rozhodla o začatí disciplinárneho konania, keďže ide o prípravný akt, proti ktorému nemožno podať žalobu. Okrem toho žalobca nemá právny záujem na spochybnení zákonnosti tohto aktu, keďže konanie bolo zastavené bez prijatia ďalších opatrení rozhodnutím z 26. októbra 2004.

78      Komisia sa v štvrtom rade domnieva, že nie je prípustné, aby sa žalobca na podporu návrhov na náhradu škody odvolával na nesprávnosť rozhodnutia o zmene miesta pridelenia z 20. decembra 2002 a rozhodnutia o prepustení zo 17. januára 2006, keďže proti týmto rozhodnutiam nepodal v stanovených lehotách žalobu o neplatnosť.

79      Žalobca tvrdí, že jeho žaloba je v celom rozsahu prípustná. Nesmeruje totiž proti rozhodnutiam o odmietnutí pomoci, ale je návrhom na náhradu ujmy spôsobenej konaním Komisie.

80      Žalobca na pojednávaní uviedol, že aj keby jeho žaloba spochybňovala rozhodnutia Komisie, tieto akty a konanie, ktoré nemá charakter rozhodnutia, ktoré vytýka správnemu orgánu, predstavujú nedeliteľný a neprerušený celok. V takomto prípade prípustnosť žaloby vyplývajúcej zo zodpovednosti nemôže byť podmienená podaním sťažnosti a žaloby proti každému z týchto aktov zvlášť.

81      Žalobca navyše tvrdí, že premlčacou dobou, ktorá sa uplatňuje v prípade žaloby o náhradu škody podanej úradníkom proti jeho inštitúcii, musí byť päťročná premlčacia doba stanovená v článku 46 Štatútu Súdneho dvora. V tomto prípade táto doba neuplynula, keďže začala plynúť až 27. októbra 2004, čo je dátum uverejnenia tlačovej správy Komisie v Midday Express. V každom prípade táto doba neuplynula ani vtedy, ak sa zoberú do úvahy prvé protiprávne konania, ktorých sa Komisia dopustila v októbri 2002, keďže návrh na náhradu škody bol podaný 1. februára 2007.

82      Žalobca sa domnieva, že pojem primeranej lehoty a určenie dĺžky premlčacej doby súdom a nie normotvorcom odporuje zásade právnej istoty. V tomto prípade žalobca v každom prípade dodržal primeranú lehotu stanovenú judikatúrou, keďže návrh na náhradu škody bol podaný v lehote 27 mesiacov od poslednej udalosti, ktorá spôsobila jeho ujmu.

2.     Posúdenie Súdom pre verejnú službu

 O námietke neprípustnosti založenej na nerešpektovaní konania pred podaním žaloby upraveného ustanoveniami článkov 90 a 91 služobného poriadku

83      Podľa ustálenej judikatúry je v systéme opravných prostriedkov, ktorý bol zavedený v článkoch 90 a 91 služobného poriadku, žaloba o náhradu škody, ktorá predstavuje autonómny opravný prostriedok vo vzťahu k žalobe o neplatnosť, prípustná len vtedy, ak jej predchádzalo konanie pred podaním žaloby v súlade s ustanoveniami služobného poriadku. Toto konanie sa líši v závislosti od toho, či škoda, ktorej náhrada sa požaduje, vyplýva z aktu spôsobujúceho ujmu v zmysle článku 90 ods. 2 služobného poriadku alebo z konania správneho orgánu, ktoré nemá charakter rozhodnutia. V prvom prípade dotknutej osobe prináleží podať na MO v stanovených lehotách sťažnosť proti predmetnému aktu. V druhom prípade musí naopak správne konanie začať podaním žiadosti v zmysle článku 90 ods. 1 služobného poriadku smerujúcej k získaniu odškodnenia. Len výslovné alebo implicitné zamietnutie tejto žiadosti je rozhodnutím spôsobujúcim ujmu, proti ktorému možno podať sťažnosť, a až po výslovnom alebo implicitnom zamietnutí tejto sťažnosti možno podať žalobu o náhradu škody na Súd pre verejnú službu (rozsudky Súdu prvého stupňa z 25. septembra 1991, Marcato/Komisia, T‑5/90, Zb. s. II‑731, body 49 a 50, ako aj z 28. júna 1996, Y/Súdny dvor, T‑500/93, Zb. VS. s. I‑A‑335 a II‑977, bod 64).

84      Žalobca vyzval Súd pre verejnú službu, aby pri posúdení prípustnosti žaloby prehodnotil rozdiel, ktorý robí judikatúra medzi rozhodnutím a konaním, ktoré nemá charakter rozhodnutia, a to z dôvodu, že tento rozdiel je v prejednávanom spore irelevantný. Rôzne akty a konania, za ktoré požaduje odškodnenie, tvoria podľa žalobcu nedeliteľný celok a žalobca je teda oprávnený na podporu svojich návrhov na náhradu škody napadnúť všetky akty a konania tvoriace tento celok v primeranej lehote, ktorá plynie od vtedy, kedy došlo k poslednému z nich, pričom sa proti nemu nemožno odvolávať na trojmesačnú lehotu stanovenú článkom 90 služobného poriadku, ktorá plynie od oznámenia rozhodnutí, na ktoré sa odvoláva.

85      S touto argumentáciou však nemožno súhlasiť.

86      Je pravda, že judikatúra v niektorých prípadoch pripustila, že v komplexnom konaní, ktoré tvorí niekoľko nezávislých aktov, nie je žalobca nútený podať toľko sťažností, koľko aktov, ktoré mu môžu spôsobiť ujmu, tvorí konanie. Naopak, vzhľadom na logickú súvislosť medzi rôznymi aktmi tvoriacimi toto komplexné konanie sa pripustilo, že žalobca sa môže odvolávať na nezrovnalosti skorších aktov na podporu žaloby smerujúcej proti poslednému z nich (pozri v tomto zmysle, rozsudky Súdneho dvora z 31. marca 1965, Ley/Komisia, 12/64 a 29/64, Zb. s. 143, a z 11. augusta 1995, Komisia/Noonan, C‑448/93 P, Zb. s. I‑2321, bod 17; rozsudok Súdu prvého stupňa z 24. septembra 1996, Marx Esser a Del Almo Martinez/Parlament, T‑182/94, Zb. VS. I‑A‑411 a II‑1197, bod 37).

87      Táto judikatúra sa však týka iba aktov spôsobujúcich ujmu, ktoré spolu veľmi úzko súvisia. Navyše ide o výnimku zo zásady, podľa ktorej možno akt napadnúť iba v lehote stanovenej na podanie žaloby, a túto výnimku treba ako každú výnimku vykladať doslovne.

88      V tomto prípade však konania a akty, na ktoré sa žalobca odvoláva, nemožno so zreteľom na ich veľkú rozmanitosť a rozsah (akty týkajúce sa povinnosti pomoci, začatia disciplinárneho konania, únik osobných údajov, neprideľovanie úloh zodpovedajúcich platovej triede atď.) považovať za súčasť komplexného konania. Pripustiť, že tieto akty možno napadnúť po uplynutí obvyklej lehoty stanovenej na podanie žaloby, by navyše odporovalo požiadavke právnej istoty. Keďže každý uvádzaný akt mal byť napadnutý samostatnou žalobou, vyplýva z toho, že pri posúdení prípustnosti žaloby o náhradu škody podanej žalobcom treba na každý z nich treba uplatniť zásady pripomenuté v bode 83.

89      V tomto prípade žalobca predtým, než podal na Súd pre verejnú službu žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie, podal 1. februára 2007 žiadosť o odškodnenie na základe článku 90 ods. 1 služobného poriadku, a potom 28. augusta 2007 podal sťažnosť podľa článku 90 ods. 2 prvého pododseku služobného poriadku proti rozhodnutiu zo 7. júna 2007 o zamietnutí jeho žiadosti o odškodnenie. Žalobca teda pred podaním svojej žaloby na Súd pre verejnú službu vykonal konanie pred podaním žaloby uplatniteľné na návrh na náhradu škody vyplývajúcej zo správania správneho orgánu, ktoré nemá charakter rozhodnutia.

90      S cieľom určiť, či konanie pred podaním žaloby, ktoré dodržal žalobca, bolo riadne, teda treba preskúmať, či škoda, ktorej náhrady sa domáha, vyplýva alebo nevyplýva zo správania správneho orgánu, ktoré nemá charakter rozhodnutia. Na tento účel sa žalobca odvoláva na štyri skupiny nezrovnalostí: rôzne porušenia povinnosti pomoci, ktorých sa dopustila Komisia, nezákonnosť, ktorou trpí rozhodnutie o zmene miesta pridelenia, nezákonnosť, ktorou trpí rozhodnutie o začatí disciplinárneho konania a rôzne ďalšie konania Komisie.

91      Treba naopak uviesť, že žalobca nepodal návrh na náhradu škody založený na nezákonnosti rozhodnutia o prepustení zo 17. januára 2006. Námietka neprípustnosti vznesená Komisiou proti týmto návrhom, ktorá sa zakladá na nerešpektovaní konania pred podaním žaloby stanoveného ustanoveniami článkov 90 a 91 služobného účinky, teda nemá žiadne účinky.

 O návrhu na náhradu škody založenom na tom, že Komisia si nesplnila svoju povinnosť poskytnúť pomoc

92      Žalobca požaduje náhradu ujmy vyplývajúcej z toho, že Komisia si nesplnila svoju povinnosť poskytnúť pomoc, ktorá jej vyplýva z článku 24 služobného poriadku. Na podporu svojho návrhu sa žalobca odvoláva najskôr na nezákonnosť výslovných rozhodnutí, ktoré prijala Komisia po jeho žiadostiach o poskytnutie pomoci, ďalej na nesprávne omeškania Komisie pred zaujatím stanoviska v tejto veci a napokon na protiprávnosť toho, že Komisia spontánne neposkytla pomoc po uverejnení článkov v novinách, ktoré žalobcu obviňovali.

93      Súdy Únie ustáleným spôsobom rozhodujú, že rozhodnutia týkajúce sa povinnosti poskytnúť pomoc predstavujú akty spôsobujúce ujmu (pozri najmä pokiaľ ide o výslovne rozhodnutia o odmietnutí poskytnúť pomoc, rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. septembra 2007, Combescot/Komisia, T‑249/04, Zb. VS s. I-A-2-181 a II-A-2-1219, bod 32; pokiaľ ide o implicitné rozhodnutia o odmietnutí poskytnúť pomoc, rozsudok Súdu prvého stupňa zo 6. novembra 1997, Ronchi/Komisia, T‑223/95, Zb. VS. I‑A‑321 a II‑879, body 25 až 31; pokiaľ ide o rozhodnutia o poskytnutí pomoci považované za nedostatočné, rozsudok Súdu prvého stupňa z 26. októbra 1993, Caronna/Komisia, T‑59/92, Zb. s. II‑1129, bod 100).

94      V tomto prípade Komisia prijala, počas obdobia, o ktoré ide v spore, rôzne výslovné rozhodnutia týkajúce sa jej povinnosti poskytnúť pomoc žalobcovi.

95      Listom z 20. decembra 2002 Komisia informovala žalobcu o krokoch vykonaných po jeho žiadosti o pomoc z 11. novembra 2002, ktorú podal po tom, čo novinár nemeckého týždenníka, pán Tillack, zaslal Komisii dva zoznamy otázok, ktoré spochybňovali jeho česť a profesionálnu povesť. Upresnila na jednej strane, že oznámila tomuto novinárovi podrobnú odpoveď na vyššie uvedené zoznamy otázok, ktorá žalobcu zbavovala viny, a na druhej strane že z vlastnej iniciatívy 18. novembra 2002 úspešne uplatnila právo na odpoveď u luxemburského denníka Le Quotidien po uverejnení článku, ktorý spochybňoval dobrú povesť žalobcu tým, že opakoval obvinenia podobné tým, ktoré uviedol pán Tillack.

96      V liste z 1. októbra 2003 Komisia rozhodla na jednej strane o tom, že nevyhovie novým žiadostiam o pomoc, ktoré podal žalobca 15. a 21. júla 2003 po tom, čo boli v rôznych európskych novinách uverejnené články uvádzajúce jeho meno, ktoré ho dávali do spojitosti s finančným škandálom na Eurostate, a na druhej strane o tom, že počká na záver vyšetrovaní prebiehajúcich na Eurostate, aby prípadne zasiahla.

97      Tlačovou správou distribuovanou 27. októbra 2004 v Midday Express, Komisia rozhodla v rámci svojej povinnosti pomoci zverejniť svoje rozhodnutie o zastavení disciplinárneho konania vedeného proti žalobcovi, a to po tom, čo dostala výsledky vyšetrovania týkajúceho sa nezrovnalostí vytýkaných žalobcovi, ktoré viedol OLAF (pozri analogicky rozsudok Súdneho dvora zo 7. októbra 1987, d.M./Rada a CES, 108/86, Zb. s. 3933, bod 6; rozsudok Caronna/Komisia, už citovaný, body 93 až 96).

98      Nie je sporné, že žalobca nepodal v lehotách stanovených v článkoch 90 a 91 služobného poriadku žalobu o neplatnosť proti týmto rôznym rozhodnutiam, či už ide o implicitné alebo výslovné rozhodnutia o odmietnutí poskytnúť pomoc alebo o rozhodnutia o poskytnutí pomoci, ktoré považoval za nedostatočné. Z tohto dôvodu, ako to bolo pripomenuté vyššie v prípade aktov spôsobujúcich ujmu, nie je prípustné, aby žalobca podal návrh na náhradu ujmy spôsobenej takýmito aktmi (rozsudok Súdneho dvora zo 14. februára 1989, Bossi/Komisia, 346/87, Zb. s. 303, bod 32; rozsudok Súdu prvého stupňa z 13. júla 1993, Moat/Komisia, T‑20/92, Zb. s. II‑799, bod 46).

99      Naopak, pokiaľ ide o údajné omeškania Komisie pri rozhodovaní o jej povinnosti poskytnúť pomoc a oznamovaní jej rozhodnutia, treba pripomenúť, že súd Spoločenstva sa domnieva, že omeškanie v zásade nie je aktom spôsobujúcim ujmu (pozri najmä v oblasti omeškania pri vypracovaní hodnotiacej správy rozsudky Súdu prvého stupňa z 1. decembra 1994, Ditterich/Komisia, T‑79/92, Zb. VS. I‑A‑289 a II‑907, bod 66, a z 13. júla 2006, Andrieu/Komisia, T‑285/04, Zb. VS. I‑A‑2‑161 a II‑A‑2‑775, bod 135). Z toho vyplýva, že je prípustné, aby sa žalobca odvolával na tieto omeškania na podporu svojich návrhov na náhradu škody, keďže dvojfázové konanie pred podaním žaloby, upravené v článku 90 ods. 1 a 2 služobného poriadku, bolo v ich prípade rešpektované.

100    Okrem toho, keďže uvedené návrhy na náhradu škody založené na údajnom nesplnení povinnosti Komisie zasiahnuť vo veľmi krátkej lehote nemajú priamu súvislosť s obsahom výslovných rozhodnutí, ktoré prijala Komisia podľa článku 24 služobného poriadku, okolnosť, že žalobca tieto rozhodnutia nenapadol v stanovených lehotách, nemôže spôsobiť neprípustnosť týchto návrhov na náhradu škody (rozsudok Súdneho dvora z 13. júla 1972, Heinemann/Komisia, 79/71, Zb. s. 579, body 6 a 7; rozsudky Súdu prvého stupňa z 24. januára 1991, Latham/Komisia, T‑27/90, Zb. s. II‑35, body 36 až 38, a zo 6. februára 2007, Wunenburger/Komisia, T‑246/04 a T‑71/05, Zb. VS s. I-A-2-21 a II-A-2-131, body 46 až 50).

101    Napokon, pokiaľ ide o neposkytnutie spontánnej pomoci zo strany Komisie, treba pripomenúť, že súdy Spoločenstva rozhodli, že v zásade prináleží úradníkovi, ktorý sa domnieva, že sa môže odvolávať na článok 24 služobného poriadku, aby predložil žiadosť o pomoc inštitúcii, pod ktorú patrí. Iba určité výnimočné okolnosti môžu zaväzovať inštitúciu, aby vykonala určitý akt pomoci bez predchádzajúcej žiadosti dotknutej osoby, z vlastnej iniciatívy. Ak takéto okolnosti neexistujú, potom skutočnosť, že inštitúcia spontánne neposkytla pomoc svojim úradníkom a zamestnancom, nepredstavuje akt spôsobujúci ujmu (rozsudok Súdneho dvora z 12. júna 1986, Sommerlatte/Komisia, 229/84, Zb. s. 1805, bod 20; rozsudok Súdu prvého stupňa z 18. decembra 2008, Belgicko a Komisia/Genette, T‑90/07 P a T‑99/07 P, Zb. s. II‑3859, body 100 až 102; uznesenie Súdu pre verejnú službu z 31. mája 2006, Frankin a i./Komisia, F‑91/05, Zb. VS. I‑A‑1‑25 a II‑A‑1‑83, bod 24).

102    V tomto prípade žalobca, ani žalovaná neuviedli žiadnu výnimočnú okolnosť, ktorá by odôvodňovala, aby Komisia spontánne zasiahla po obvineniach žalobcu v rôznych článkoch v tlači. V dôsledku toho je neposkytnutie spontánnej pomoci Komisiou po uverejnení článkov v tlači správaním, ktoré nemá charakter rozhodnutia, a ktoré žalobca môže napadnúť v rámci prejednávanej žaloby o náhradu škody.

 O návrhu na náhradu škody založenom na protiprávnosti rozhodnutia o zmene miesta pridelenia

103    Žalobca podáva návrh na náhradu škody, ktorá má odškodniť profesijné znehodnotenie, ktorého obeťou bol po rozhodnutí o zmene miesta jeho pridelenia.

104    Je ustálenou judikatúrou, že hoci sa rozhodnutie o zmene miesta pridelenia nedotýka hmotných záujmov alebo postavenia úradníka, môže s ohľadom na povahu príslušnej funkcie a okolnosti zasiahnuť do osobných záujmov a budúcich vyhliadok žalobcu, keďže pravdepodobnosť povýšenia je aj pri rovnakom zaradení pri niektorých funkciách vzhľadom k povahe plnených úloh vyššia ako pri iných. Takéto rozhodnutie sa zákonite dotýka administratívnej situácie dotknutého úradníka, keďže mení miesto a podmienky výkonu jeho úloh, ako aj ich povahu. Za týchto podmienok sa nemožno a priori domnievať, že takéto opatrenie nemôže spôsobiť ujmu tomu, komu je určené (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky Súdneho dvora z 27. júna 1973, Kley/Komisia, 35/72, Zb. s. 679, bod 4; z 28. mája 1980, Kuhner/Komisia, 33/79 a 75/79, Zb. s. 1677, bod 13; z 21. mája 1981, Kindermann/Komisia, 60/80, Zb. s. 1329, bod 8; z 12. novembra 1996, Ojha/Komisia, C‑294/95 P, Zb. s. I‑5863, bod 58; rozsudky Súdu prvého stupňa zo 6. júla 1995, Ojha/Komisia, T‑36/93, Zb. VS. I‑A‑161 a II‑497, bod 42, a z 19. júna 1997, Forcat Icardo/Komisia, T‑73/96, Zb. VS. I‑A‑159 a II‑485, bod 16).

105    Rozhodnutím z 20. decembra 2002 predseda Komisie zmenil miesto pridelenia žalobcu. Žalobca, ktorý bol až dovtedy riaditeľom riaditeľstva A na Eurostate, bol pridelení na GR „Personál a administratíva“ ako hlavný radca poverený osobitnými úlohami v oblasti administratívnej reformy, najmä pokiaľ ide o administratívne štruktúry, „benchmarking“ a štatistickú analýzu v súvislosti s „monitorovaním“ priebehu reformy s prihliadnutím na dôsledky rozšírenia.

106    Toto rozhodnutie o zmene miesta pridelenia sa vzhľadom na zmenu podmienok výkonu a povahy úloh, ktoré so sebou prinieslo, dotklo právnej situácie žalobcu a v dôsledku toho predstavuje akt spôsobujúci ujmu.

107    Keďže žalobca nenapadol toto rozhodnutie v lehotách stanovených v článkoch 90 a 91 služobného poriadku, nie je prípustné, aby podal žalobu, ktorou sa domáha náhrady ujmy spôsobenej týmto aktom tak, ako to ustálene pripomína súd Spoločenstva (pozri najmä rozsudok Moat/Komisia, už citovaný, bod 46, a rozsudky Súdu prvého stupňa z 28. mája 1998, W/Komisia, T‑78/96 a T‑170/96, Zb. VS. I‑A‑239 a II‑745, bod 158).

 O návrhu na náhradu škody založenom na protiprávnosti rozhodnutia o začatí disciplinárneho konania

108    Je ustálenou judikatúrou, že rozhodnutie MO o začatí disciplinárneho konania je iba prípravnou procesnou etapou. Nijako neprejudikuje konečné stanovisko správneho orgánu a nemožno ho preto považovať za Akt spôsobujúci ujmu v zmysle článku 91 služobného poriadku. V dôsledku toho ho možno napadnúť iba sekundárne v rámci žaloby smerujúcej proti konečnému disciplinárnemu rozhodnutiu, ktoré spôsobuje ujmu úradníkovi (rozsudky Súdu prvého stupňa z 13. marca 2003, Pessoa e Costa/Komisia, T‑166/02, Zb. VS, I‑A‑89 a II‑471, bod 37, a z 8. júla 2008, Franchet a Byk/Komisia, T‑48/05, Zb. s. II‑1585, bod 340).

109    Úradník, ktorý v lehotách stanovených v článkoch 90 a 91 služobného poriadku nepodal žalobu o neplatnosť proti aktu, ktorý mu spôsobuje ujmu, nemôže prostredníctvom návrhu na náhradu ujmy spôsobenej týmto aktom napraviť túto svoju nečinnosť a zabezpečiť si tak nové lehoty na podanie žaloby. Rovnako to platí vtedy, ak sa nečinnosť netýka aktu spôsobujúceho ujmu ako takého, ale aktu, ktorý je pre neho prípravným, a ktorý možno s úspechom sekundárne napadnúť v žalobe podanej proti tomuto aktu spôsobujúcemu ujmu (rozsudok Súdu prvého stupňa z 29. februára 1996, Lopes/Súdny dvor, T‑547/93, Zb. VS. I‑A‑63 a II‑185, body 174 a 175).

110    Okrem toho bolo rozhodnuté, že rozhodnutie, ktorým MO zastavuje bez prijatia ďalších opatrení disciplinárne konanie, nepredstavuje v zmysle článkov 90 a 91 služobného poriadku Akt spôsobujúci ujmu na úradníka, proti ktorému bolo konanie začaté, keďže výrok tohto rozhodnutia nemôže meniť právnu situáciou tohto úradníka (rozsudok Súdu prvého stupňa z 18. decembra 1992, Di Rocco/CES, T‑8/92, Zb. s. II‑2653, uverejnené výňatky, bod 27).

111    Z judikatúry pripomenutej v troch predchádzajúcich bodoch vyplýva, že konanie pred podaním žaloby, ktoré sa uplatňuje pri náhrade škody vyplývajúcej z rozhodnutia o začatí disciplinárneho konania, závisí od povahy konečného rozhodnutia prijatého správnym orgánom.

112    Keď je začaté disciplinárne konanie ukončené rozhodnutím spôsobujúcim ujmu, môže sa úradník odvolávať na protiprávnosť rozhodnutia o začatí tohto konania iba v rámci toho, že v lehotách na podanie sťažnosti a žaloby stanovených v článkoch 90 a 91 služobného poriadku priamo napadne rozhodnutie spôsobujúce ujmu prijaté na konci konania.

113    Keď naopak správny orgán prijme rozhodnutie o zastavení disciplinárneho konania bez prijatia ďalších opatrení, keďže toto rozhodnutie nie je rozhodnutím spôsobujúcim ujmu, musí žalobca, aby dosiahol náhradu ujmy vyplývajúcej z rozhodnutia o začatí disciplinárneho konania, najprv dodržať dvojfázové konanie pred podaním žaloby upravené v ustanoveniach článkov 90 a 91 služobného poriadku.

114    V tomto prípade zo spisu vyplýva, že Komisia rozhodnutím z 26. októbra 2004 zastavila bez prijatia ďalších opatrení disciplinárne konanie začaté proti žalobcovi. Je však nepochybné, že toto rozhodnutie nepredstavuje akt spôsobujúci ujmu, ktorý možno priamo napadnúť. Navyše, ako to bolo pripomenuté v bode 89, žalobca dodržal dvojfázové konanie pred podaním žaloby. Je teda prípustné, aby žalobca v prejednávanej žalobe požadoval náhradu ujmy, ktorú utrpel z dôvodu protiprávnosti rozhodnutia o začatí disciplinárneho konania.

 O ostatných nezrovnalostiach uplatnených na podporu návrhu na náhradu škody

115    Žalobca požaduje náhradu utrpenej ujmy vyplývajúcej v prvom rade z nezrovnalostí, ktorých sa dopustila Komisia počas vnútorného auditu vykonávaného v rámci Eurostatu po zaslaní vyššie uvedených zoznamov otázok pánom Tillackom, ďalej z úniku dôverných informácií, ktoré sa ho týkali, spôsobeného službami Komisie a napokon z neprideľovania konkrétnych úloh zodpovedajúcich jeho schopnostiam po zmene miesta jeho pridelenia. Keďže tieto konania nemajú charakter rozhodnutia, je prípustné, aby sa na ne žalobca odvolával v rámci žaloby o náhradu škody, keďže v ich prípad prebehlo riadne konanie pred podaním žaloby.

 O námietke neprípustnosti založenej na nepodaní žiadosti o náhradu škody v primeranej lehote

116    Treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry musia úradníci alebo zamestnanci, ktorí chcú od Únie získať náhradu škody, ktorá jej je pripísateľná, podať žiadosť v tomto zmysle v primeranej lehote, ktorá plynie od okamihu, keď sa dozvedeli o situácií, na ktorú sa sťažujú, hoci článok 90 ods. 1 služobného poriadku úradníkov nestanovuje žiadnu lehotu na podanie žiadosti (rozsudok Súdu prvého stupňa z 5. októbra 2004, Eagle a i./Komisia, T‑144/02, Zb. s. II‑3381, body 65 a 66; uznesenie Súdu pre verejnú službu zo 4. novembra 2008, Marcuccio/Komisia, F‑87/07, Zb. VS s. I-A-1-351 a II-A-1-1915, bod 27, ktoré je napadnuté odvolaním na Všeobecnom súde Európskej únie, vec T‑16/09 P).

117    Dodržanie primeranej lehoty sa totiž vyžaduje vždy vtedy, keď pri chýbajúcej výslovnej úprave zásady právnej istoty alebo ochrany legitímnej dôvery bránia tomu, aby inštitúcie Únie a fyzické alebo právnické osoby konali bez časového obmedzenia, čo by mohlo okrem iného ohroziť stabilitu nadobudnutých právnych postavení. Pri žalobách vyplývajúcich zo zodpovednosti, ktoré môžu viesť k uloženiu peňažnej povinnosti Únii, je dodržanie primeranej lehoty na podanie žiadosti o náhradu škody motivované aj snahou chrániť finančné záujmy, ktorá v prípade žalôb vyplývajúcich z mimozmluvnej zodpovednosti nachádza svoj osobitný výraz v päťročnej premlčacej dobe stanovenej v článku 46 Štatútu Súdneho dvora (rozsudok Sanders a i./Komisia, už citovaný, bod 59). Primeranosť lehoty treba posúdiť v závislosti od osobitných okolností každej veci a najmä v závislosti od významu sporu pre dotknutú osobu, zložitosti veci a správania účastníkov konania (rozsudok Eagle a i./Komisia, už citovaný, bod 66).

118    Pokiaľ ide o počítanie tejto lehoty, súd Spoločenstva sa domnieva, že je povinnosťou úradníka podať inštitúcii žiadosť o náhradu škody v primeranej lehote, ktorá plynie od okamihu, keď sa dozvedel o situácii, na ktorú sa sťažuje (rozsudok Eagle a i./Komisia, už citovaný, body 65 a 66; rozsudok Súdu pre verejnú službu z 1. februára 2007, Tsarnavas/Komisia, F‑125/05, Zb. VS s. I‑A‑1‑43 a II-A-1-231, bod 69).

119    Ako bolo uvedené v bode 89, žalobca podal žiadosť na základe ustanovení článku 90 ods. 1 služobného poriadku 1. februára 2007, a sťažnosť na základe ustanovení článku 90 ods. 2 služobného poriadku 28. augusta 2007. K najstarším konaniam Komisie nemajúcim charakter rozhodnutia, na ktoré sa žalobca odvoláva vo svojej žalobe, došlo v novembri 2002 a žalobca sa o nich dozvedel v decembri 2002. O ostatných konaniach nemajúcich charakter rozhodnutia, na ktoré sa žalobca sťažuje, sa žalobca dozvedel počas rokov 2003 a 2004. Za týchto okolností, so zreteľom na význam sporu a zložitosť veci, ktorá sa odohrávala niekoľko rokov, treba žiadosť o náhradu škody podanú v lehote kratšej ako päť rokov považovať v celom rozsahu za žiadosť podanú v primeranej lehote.

120    Z toho vyplýva, že námietke neprípustnosti, ktorú vzniesla Komisia nemožno vyhovieť.

 O ostatných vznesených námietkach neprípustnosti týkajúcich sa rozhodnutia o začatí disciplinárneho konania

121    Komisia tvrdí, že je neprípustné, aby žalobca napádal zákonnosť rozhodnutia z 9. júla 2003 o začatí disciplinárneho konania, keďže ide o prípravný akt, ktorý nemožno napadnúť. Navyše, neexistuje právny záujem na napadnutí tohto aktu, keďže uvedené disciplinárne konanie bolo zastavené bez prijatia ďalších opatrení rozhodnutím z 26. októbra 2004.

122    Prvá vznesená námietka neprípustnosti nemá účinky, pretože žalobca nepodal žalobu o neplatnosť proti rozhodnutiu z 9. júla 2003, ale žalobu, ktorou sa domáha okrem iného náhrady ujmy vyplývajúcej z tohto aktu. Navyše, ako bolo uvedené v bodoch 107 až 113, v tomto prípade je prípustné, aby sa žalobca odvolával na protiprávnosť takéhoto prípravného aktu v žalobe o náhradu škody.

123    Ani druhá námietka neprípustnosti vznesená proti rozhodnutiu o začatí disciplinárneho konania nemôže uspieť. Zastavenie disciplinárneho konania v októbri 2004 totiž nemalo za následok spätné odstránenie zásahu do dobrej povesti, ktorý mohol žalobca utrpieť počas celého obdobia, počas ktorého toto konanie prebiehalo. Žalobca má preto právny záujem dovolávať sa v prejednávanej žalobe nezákonnosti rozhodnutia z 9. júla 2003 o začatí disciplinárneho konania.

 O záväzku vyplývajúcom z mimozmluvnej zodpovednosti Komisie

1.     O podmienkach záväzku vyplývajúceho z mimozmluvnej zodpovednosti Komisie

 Tvrdenia účastníkov konania

124    Žalobca tvrdí, že na vznik mimozmluvnej zodpovednosti Komisie treba preukázať protiprávnosť správania inštitúcie, existenciu spôsobenej škody a príčinnú súvislosť medzi vytýkaným správaním a údajnou škodou.

125    Pokiaľ ide o prvú z podmienok, žalobca pripomína, že judikatúra vyžaduje, aby bolo preukázané dostatočne závažné porušenie právnej normy priznávajúcej práva jednotlivcom. Pokiaľ ide o požiadavku, podľa ktorej musí byť porušenie dostatočne závažné, rozhodujúcim kritériom umožňujúcim domnievať sa, že je táto požiadavka splnená, je kritérium zjavného a závažného nerešpektovania vymedzených hraníc voľnej úvahy zo strany príslušnej inštitúcie. Keď táto inštitúcia disponuje iba značne obmedzenou alebo dokonca žiadnou voľnou úvahou, môže na preukázanie existencie dostatočne závažného porušenia postačovať jednoduché porušenie platného práva.

126    Komisia tiež tvrdí, že na vznik jej mimozmluvnej zodpovednosti musí žalobca preukázať protiprávnosť správania vytýkaného inštitúcii, existenciu škody a príčinnú súvislosť medzi týmto správaním a uplatňovanou škodou.

127    Upresňuje, že pokiaľ ide o prvú z troch podmienok umožňujúcich posúdiť dôvodnosť žaloby o náhradu škody, judikatúra vyžaduje, aby bolo preukázané dostatočne závažné porušenie právnej normy priznávajúcej práva jednotlivcom. Pokiaľ ide o požiadavku, podľa ktorej musí byť porušenie dostatočne závažné, rozhodujúcim kritériom, na základe ktorého možno považovať túto požiadavku za splnenú, najmä v prípadoch, v ktorých dotknutá inštitúcia disponuje širokou mierou voľnej úvahy, je kritérium zjavného a závažného nerešpektovania vymedzených hraníc voľnej úvahy zo strany príslušnej inštitúcie Spoločenstva. Iba ak táto inštitúcia disponuje len značne obmedzenou alebo dokonca žiadnou voľnou úvahou, môže na preukázanie dostatočne závažného porušenia postačovať jednoduché porušenie práva Spoločenstva (rozsudky Súdneho dvora zo 4. júla 2000, Bergaderm a Goupil/Komisia, C‑352/98 P, Zb. s. I‑5291, body 43 a 44, a z 10. decembra 2002, Komisia/Camar a Tico, C‑312/00 P, Zb. s. I‑11355, bod 54; rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. júla 2001, Comafrica a Dole Fresh Fruit Europe/Komisia, T‑198/95, T‑171/96, T‑230/97, T‑174/98 a T‑225/99, Zb. s. II‑1975, body 134 až 136).

 Posúdenie Súdom pre verejnú službu

128    Podľa ustálenej judikatúry dôvodnosť žaloby na náhradu škody podanej podľa článku 236 ES (zmenený, teraz článok 270 ZFEÚ) závisí od splnenia súboru podmienok, ktorými je protiprávnosť správania vytýkaného inštitúciám, existencia škody a príčinná súvislosť medzi uvádzaným správaním a uplatňovanou škodou (rozsudky Súdneho dvora z 1. júna 1994, Komisia/Brazzelli Lualdi a i., C‑136/92 P, Zb. s. I‑1981, bod 42, a z 21. februára 2008, Komisia/Girardot, C‑348/06 P, Zb. s. I‑833, bod 52). Tieto tri podmienky sú kumulatívne. Nesplnenie jednej z nich stačí na zamietnutie žaloby na náhradu škody.

129    Komisia tvrdí, že pokiaľ ide o prvú z týchto troch podmienok, judikatúra vyžaduje, aby bolo preukázané dostatočne závažné porušenie právnej normy priznávajúcej práva jednotlivcom.

130    Treba však uviesť, že Súdny dvor sa riadil touto úvahou výlučne v sporoch, v ktorých bol záväzok vyplývajúci z mimozmluvnej zodpovednosti posudzovaný na základe ustanovení článku 288 ES (zmenený, teraz článok 340 ZFEÚ), a nie na základe ustanovení článku 236 ES (zmenený, teraz článok 270 ZFEÚ).

131    Je totiž ustálenou judikatúrou, že mimozmluvná zodpovednosť inštitúcií základe ustanovení článku 236 ES (zmenený, teraz článok 270 ZFEÚ) môže vzniknúť iba na základe samotnej protiprávnosti aktu spôsobujúceho ujmu (alebo konania, ktoré nemá charakter rozhodnutia) a to bez toho, aby si bolo potrebné klásť v tomto ohľade otázku, či ide o dostatočne závažné porušenie právnej normy priznávajúcej práva jednotlivcom (pozri najmä rozsudok Komisia/Girardot už citovaný, body 52 a 53).

132    Táto judikatúra nevylučuje, aby sudca posúdil rozsah voľnej úvahy správneho orgánu v príslušnej oblasti; naopak, toto kritérium je podstatným pri preskúmaní zákonnosti sporného rozhodnutia alebo konania, pričom kontrola zákonnosti vykonávaná sudcom a jej intenzita závisia od väčšej či menšej miery voľnej úvahy, ktorou disponuje správny orgán v súlade s uplatniteľným právom a požiadavkami riadnej činnosti, ktoré si sám stanovil.

133    V dôsledku toho sa judikatúra pripomenutá v bode 127, na ktorú odkazuje Komisia vo svojich písomných podaniach, neuplatní v sporoch, ktorých základom je ustanovenie článku 236 ES (zmenený, teraz článok 270 ZFEÚ). Z toho vyplýva, že v tomto prípade prináleží Súdu pre verejnú službu, aby pri preskúmaní, či je splnená prvá podmienka záväzku vyplývajúceho z mimozmluvnej zodpovednosti správneho orgánu, posúdil iba to, či konanie vytýkané Komisii predstavuje s prihliadnutím na mieru voľnej úvahy, ktorou disponuje tento správny orgán v spore, ktorý súd prejednáva, služobné pochybenie (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky Súdu prvého stupňa zo 7. februára 2007, Clotuche/Komisia, T‑339/03, Zb. VS s. I-A-2-29 a II-A-2-179, body 219 a 220, a z 12. septembra 2007, Combescot/Komisia, T‑250/04, Zb. VS s. I-A-2-191 a II-A-2-1251, bod 86).

134    V každom prípade, aj keby bolo treba súhlasiť s úvahou Komisie uvedenou v bode 127, je namieste uviesť, že každá z protiprávností uvádzaných žalobcom predstavuje v prípade, ak by sa potvrdila, dostatočne závažné porušenie nasledujúcich právnych pravidiel priznávajúcich práva úradníkovi:

–        článok 24 služobného poriadku,

–        rozhodnutie z 19. februára 2002,

–        nariadenie č. 45/2001,

–        zásada prezumpcie neviny,

–        zásada riadnej správy vecí verejných, predovšetkým právo na nestranné zaobchádzanie.

2.     O protiprávnosti správania Komisie

 O tom, že Komisia nezasiahla spontánne a o nesprávnych omeškaniach Komisie pri plnení jej povinnosti poskytnúť pomoc

 Tvrdenia účastníkov konania

135    Žalobca tvrdí, že Komisia má v súlade s ustanoveniami článku 24 služobného poriadku povinnosť pomôcť úradníkovi, ktorý je terčom útokov zo strany tlače. Táto povinnosť od správneho orgánu vyžaduje, aby zasiahol rýchlo, aby sa tak zabránilo tomu, že sa ujma, ktorú úradník utrpí, stane nenapraviteľnou. V tomto prípade však Komisia konala oneskorene a tým sa dopustila pochybenia spôsobilého založiť jej zodpovednosť. V prvom rade, Komisia mala konať zo svojej vlastnej iniciatívy, akonáhle boli v tlači uverejnené články spochybňujúce česť a profesionálnu povesť jej úradníka bez toho, aby čakala na to, kedy ju o to tento úradník oficiálne požiada. V druhom rade, Komisia mala zasiahnuť osobitne rýchlo, keďže žiadosti o pomoc, ktoré jej boli predložené, boli odôvodnené uverejnením hanlivých článkov v tlači. Komisia však po prvej žiadosti o pomoc zasiahla nedostatočne a neskoro. Odpoveď na túto žiadosť o pomoc bola navyše žalobcovi doručená až niekoľko rokov po tom, ako bola vyhotovená. Pokiaľ ide o ďalšie dve podané žiadosti o pomoc, Komisia ich zamietla až po viac ako troch mesiacoch odo dňa, keď jej boli predložené. V treťom rade, tlačová správa uverejnená 27. októbra 2004, v ktorej sa veľmi stručne uvádzalo, že disciplinárne konanie vedené proti žalobcovi bolo zastavené, bola uverejnená neskoro a nepostačovala na to, aby napravila zásah do cti a profesionálnej povesti žalobcu.

136    Komisia tvrdí, že odpovedala včas a primeraným spôsobom na žiadosti o pomoc, ktoré podal žalobca na základe článku 24 služobného poriadku. V prvom rade spontánne a rýchlo odpovedala na zoznamy otázok pána Tillacka, ktorý obviňoval žalobcu z protekcionárstva pri uzatváraní zmlúv na Eurostate. V druhom rade reagovala okamžite po tom, čo boli na internetovej stránke časopisu Stern a v denníku Le Quotidien uverejnené články preberajúce tvrdenia o protekcionárstve a o „preložení žalobcu z disciplinárnych dôvodov“. Okrem toho u uvedeného denníka úspešne uplatnila právo na odpoveď a mohla tak verejne dementovať tieto tvrdenia. Komisia navyše pripomína, že podľa judikatúry nie je povinná konať po uverejnení každého článku obsahujúceho hanlivé tvrdenia proti niektorému z jej úradníkov alebo zamestnancov, ale má mu jednoducho poskytnúť primeranú pomoc. V tomto prípade oprávnenie poskytnuté žalobcovi, aby v prípade podobných útokov použil stanovisko, ktoré Komisia vyjadrila prostredníctvom práva na odpoveď v denníku Le Quotidien, predstavuje dostatočnú pomoc. V treťom rade sa Komisia domnieva, že primerane odpovedala na žiadosti o pomoc podané žalobcom v júli 2003 tým, že ich zamietla. Tlačová správa odlišujúca prípad žalobcu od prípadu ďalších dvoch riaditeľov Eurostatu, ktorí boli vyšetrovaní zo strany OLAF, totiž mohla ešte viac stigmatizovať dvoch dotknutých úradníkov a poškodiť dobrý obraz Komisie. V štvrtom rade Komisia 27. októbra 2004 z vlastnej iniciatívy uverejnila v Midday Express tlačovú správu, v ktorej verejne oznámila zastavenie disciplinárneho konania vedeného proti žalobcovi.

137    Na pojednávaní Komisia navyše upresnila, že sa nemožno domnievať, že zasiahla neskoro, keďže na žiadosti o pomoc odpovedala v lehote štyroch mesiacov uvedenej v ustanoveniach článku 90 ods. 1 služobného poriadku.

 Posúdenie Súdom pre verejnú službu

138    Ako bolo uvedené vyššie v bode 98 tohto rozsudku, nie je prípustné, aby žalobca napádal obsah rozhodnutí, ktoré Komisia prijala v reakcii na jeho žiadosti o pomoc. Súd teda preskúma iba tvrdenia žalobcu týkajúce sa správania správneho orgánu, ktoré nemá charakter rozhodnutia, predovšetkým omeškania, s ktorým Komisia rozhodla o týchto žiadostiach.

139    Je ustálenou judikatúrou, že správny orgán disponuje širokou mierou voľnej úvahy pri výbere opatrení a prostriedkov na vykonanie článku 24 služobného poriadku. Ak však ide o vážne a nepodložené obvinenia týkajúce sa profesionálnej cti úradníka pri výkone jeho služby, je správny orgán povinný odmietnuť tieto obvinenia a prijať všetky opatrenia na obnovenie poškodenej povesti dotknutej osoby (pozri najmä rozsudok Caronna/Komisia, už citovaný, body 64, 65 a 92, a citovanú judikatúru). Správny orgán musí predovšetkým zasiahnuť so všetkou potrebnou razantnosťou a reagovať s rýchlosťou a starostlivosťou, aké vyžadujú okolnosti prípadu (rozsudky Súdu prvého stupňa z 21. apríla 1993, Tallarico/Parlament, T‑5/92, Zb. s. II‑477, bod 31; z 28. februára 1996, Dimitriadis/Dvor audítorov, T‑294/94, Zb. VS. I‑A‑51 a II‑151, body 39 a 45, a zo 17. marca 1998, Carraro/Komisia, T‑183/95, Zb. VS. I‑A‑123 a II‑329, bod 33).

140    Žiadosti o pomoc podané úradníkom z dôvodu ohovárania alebo zásahu do cti a profesionálnej povesti prostredníctvom tlače v zásade predpokladajú osobitne rýchlu reakciu zo strany správneho orgánu, aby mala potrebný účinok a umožnila úradníkovi eliminovať prípadné riziko preklúzie spojené s existenciou veľmi krátkych lehôt na využitie opravných prostriedkov pred niektorými vnútroštátnymi súdmi v oblasti tlačových deliktov.

141    Súd Spoločenstva už navyše rozhodol, že ak neexistujú osobitné okolnosti, predstavuje omeškanie v konaní správneho orgánu služobné pochybenie spôsobilé založiť jeho zodpovednosť (v oblasti omeškania pri vypracovaní hodnotiacej správy pozri najmä rozsudok Súdneho dvora zo 6. februára 1986, Castille/Komisia, 173/82, 157/83 a 186/84, Zb. s. 497; rozsudok Latham/Komisia, už citovaný, body 49 a 50; pokiaľ ide o omeškania pri oprave nesprávnych informácií, pozri rozsudok Heinemann/Komisia, už citovaný, bod 12).

142    S prihliadnutím na tieto úvahy treba posúdiť konanie Komisie.

143    Vo všeobecnosti Komisia na pojednávaní tvrdila, že nekonala s omeškaním, keďže rozhodla o rôznych žiadostiach žalobcu o pomoc a svoje rozhodnutia oznámila v lehote štyroch mesiacov uvedenej v článku 90 ods. 1 služobného poriadku.

144    V tomto ohľade sa Súd pre verejnú službu domnieva, že jediným cieľom ustanovení článku 90 ods. 1 služobného poriadku je pre prípad, ak správny orgán neodpovie na žiadosť, vytvoriť po uplynutí lehoty štyroch mesiacov implicitné rozhodnutie o zamietnutí, ktoré možno po dodržaní konania pred podaním žaloby upraveného ustanoveniami článku 90 ods. 2 tohto služobného poriadku, napadnúť na súde (pozri najmä rozsudok Ronchi/Komisia, už citovaný, bod 31). Naopak, pokiaľ ide o mimozmluvnú zodpovednosť správneho orgánu za omeškanie, tieto ustanovenia nemožno vykladať tak, že znamenajú, že správny orgán má vo všeobecnosti lehotu štyroch mesiacov na to, aby konal a to bez ohľadu na konkrétne okolnosti. Takýto výklad by odporoval judikatúre, podľa ktorej musí správny orgán v prípade, ak právna úprava neupravuje záväznú lehotu, rozhodnúť v primeranej lehote, ktorú treba posudzovať ad hoc v závislosti od konkrétnych okolností veci (pozri analogicky najmä rozsudok Súdu prvého stupňa z 10. júna 2004, François/Komisia, T‑307/01, Zb. s. II‑1669, body 48 a 49; rozsudok Súdu pre verejnú službu zo 14. februára 2007, Fernández Ortiz/Komisia, F‑1/06, Zb. VS s. I-A-1-53 a II-A-1-293, body 41, 42 a 44).

145    Okolnosť, že Komisia odpovedala na žiadosti o pomoc v lehote štyroch mesiacov preto nemôže sama osebe preukázať, že konala s požadovanou rýchlosťou a starostlivosťou. Treba preto v každom uvedenom prípade overiť, či správny orgán zasiahol v primeranej lehote.

–       O tom, že Komisia nezasiahla spontánne

146    Ako bolo pripomenuté v bode 101 tohto rozsudku, ak neexistujú výnimočné okolnosti, správny orgán nie je v zásade povinný z vlastnej iniciatívy vykonať určitý akt na pomoc niektorému z jeho úradníkov (rozsudok Sommerlatte/Komisia, už citovaný, body 21 a 22; rozsudok Belgicko a Komisia/Genette už citovaný, body 101 a 102; uznesenie Frankin a i./Komisia, už citované, bod 24). Keďže však v prejednávanom prípade takéto okolnosti neboli preukázané, a dokonca ani tvrdené, Komisia sa nedopustila pochybenia, keď spontánne nereagovala na obvinenia žalobcu v rôznych európskych novinách.

147    Okrem toho treba uviesť, že na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobca, Komisia po tom, čo pán Tillack zaslal otázky spochybňujúce jeho profesionálnu povesť, zasiahla spontánne a rýchlo, dokonca pred prvou žiadosťou o pomoc, ktorú žalobca podal 11. novembra 2002, aby poprela uvádzané tvrdenia o klientelizme. Eurostat totiž 28. a 29. októbra 2002 zorganizoval schôdze s cieľom pripraviť odpovede Komisie na otázky pána Tillacka a tieto odpovede boli odovzdané 11. novembra 2002.

–       O reakcii Komisie na žiadosť o pomoc z 11. novembra 2002

148    Žalobca podal žiadosť o pomoc po tom, ako pán Tillack 25. októbra a 7. novembra 2002 zaslal Komisii zoznamy otázok, ktoré okrem iného naznačovali, že pri uzatváraní zmlúv Eurostatom uprednostňoval grécke spoločnosti. Dňa 13. novembra 2002 pán Tillack uverejnil na internetovej stránke časopisu Stern článok, v ktorom zopakoval väčšinu vyššie uvedených tvrdení o klientelizme a priamo spochybnil česť a profesionálnu povesť žalobcu. V dňoch 14. a 20. novembra 2002 boli články, ktoré obsahovali tvrdenia rovnakej povahy a okrem toho upresňovali, že žalobca „bol odvolaný z funkcie“, uverejnené v Le Quotidien a L’Investigateur.

149    Komisia odpovedala na otázky pána Tillacka 11. novembra 2002. Listom z 15. novembra 2002 okrem toho uplatnila právo na odpoveď u denníka Le Quotidien, ktorý vyhovel jej žiadosti 18. novembra 2002. Vzhľadom na lehotu pár dní, v ktorej Komisia zasiahla, sa Súd pre verejnú službu domnieva, že správny orgán konal v tomto prípade s požadovanou rýchlosťou.

150    Hoci je poľutovaniahodné, že Komisia nevykonala všetky opatrenia, ktoré si vyžadovala situácia, najmä tým, že nereagovala na články uverejnené na internetovej stránke časopisu Stern a v denníku L’Investigateur, túto nečinnosť, ktorú treba posudzovať ako implicitné rozhodnutie o zamietnutí pomoci (pozri v tomto zmysle rozsudok Ronchi/Komisia, už citovaný, body 25 až 31), už nemožno, ako to bolo pripomenuté v bode [83], napadnúť v prejednávanej žalobe o náhradu škody, keďže nebola napadnutá žalobou o neplatnosť v lehotách stanovených v článkoch 90 a 91 služobného poriadku.

151    Naopak tým, že o krokoch, ktoré považoval za prospešné vykonať po jeho žiadosti o pomoc informoval žalobcu až listom z 20. decembra 2002, správny orgán nekonal s potrebnou starostlivosťou. Za daných okolností totiž Komisia, ktorej trvalo viac ako jeden mesiac odpovedať na podanú žiadosť o pomoc, s omeškaním oznámila žalobcovi, že nemá v úmysle ísť nad rámec opatrení, ktoré už prijala, hoci toto jej stanovisko bolo významnou skutočnosťou umožňujúcou žalobcovi, aby s plnou znalosťou veci v prípade potreby postupoval proti vyššie uvedeným novinám.

152    Toto nesprávne omeškanie je spôsobilé založiť zodpovednosť správneho orgánu.

–       O reakcii Komisie na žiadosti o pomoc z 15. a 21. júla 2003

153    Žalobca podal žiadosti o pomoc 15. a 21. júla 2003 po tom, čo jednej strane Financial Times a Le Monde uverejnili 10. a 11. júla 2003 články odhaľujúce vážny finančný škandál na Eurostate a na druhej strane v tomto kontexte začalo disciplinárne konanie voči nemu, ako aj proti ďalšiemu riaditeľovi a generálnemu riaditeľovi Eurostatu.

154    Komisia však zaujala stanovisko k týmto žiadostiam o pomoc až 1. októbra 2003. S ohľadom na povahu podaných žiadostí o pomoc, ktoré sa týkali nebezpečenstva urážky a zásahu do cti a profesionálnej povesti úradníka, sa Súd pre verejnú službu domnieva, že správny orgán tým, že mu trvalo viac ako dva mesiace, aby rozhodol o týchto žiadostiach, nekonal so starostlivosťou, ktorá sa vyžaduje v tejto oblasti (pozri bod 140 tohto rozsudku) a dopustil sa pochybenia spôsobilého založiť jeho zodpovednosť.

–       O tlačovej správe z 27. októbra 2004

155    Nie je sporné, že Komisia uverejnila tlačovú správu informujúcu o zastavení disciplinárneho konania vedeného proti žalobcovi v deň nasledujúci po prijatí tohto rozhodnutia. Za daných okolností tak toto uverejnenie, ktorého cieľom bolo obnoviť česť žalobcu, bolo vykonané bez meškania. Hoci je poľutovaniahodné, že Komisia sa rozhodla nebyť pri uverejňovaní dôslednejšia, toto rozhodnutie o poskytnutí nedostatočnej pomoci nemožno napadnúť v prejedávanej žalobe, ako to bolo upresnené v bodoch 93 a 98 tohto rozsudku.

156    Z uvedeného vyplýva, že Komisia sa tým, že neskoro informovala žalobcu o krokoch, ktoré vykonala po jeho prvej žiadosti o pomoc a neodpovedala včas na žiadosti o pomoc podané v júli 2003, dopustila pochybení, ktoré sú spôsobilé založiť jej zodpovednosť (analogicky pozri rozsudky Caronna/Komisia, už citovaný, bod 99, a Ronchi/Komisia, už citovaný, bod 52).

 O únikoch dôverných informácií

 Tvrdenia účastníkov konania

157    Žalobca tvrdí, že k únikom dôverných informácií o ňom došlo dvakrát. K prvému úniku, ktorý sa týkal návrhu rozhodnutia o pridelení k riaditeľovi Eurostatu, o ktorom sa uvažovalo v jeho prípade, došlo v novembri 2002. Novinové články tak informovali o tom, že bol ako hlavný radca pridelený ku generálnemu riaditeľovi Eurostatu, hoci v skutočnosti bol vymenovaný za hlavného radcu na GR „Personál a administratíva“. K druhému úniku, ktorý sa týkal rozhodnutia o začatí disciplinárneho konania, došlo v júli 2003. Novinové články tak nesprávne naznačovali, že žalobca bol zapletený do finančného škandálu podniku Planistat. Tieto informácie mohli uniknúť iba zo služieb Komisie. Okrem toho tieto úniky vzhľadom na povahu zverejnených osobných údajov porušovali článok 2 písm. b) nariadenia č. 45/2001.

158    Komisia v prvom rade tvrdí, že žalobca nepreukazuje, že informácie obsiahnuté v novinových článkoch, ktoré predkladá, unikli z jej služieb. V týchto článkoch totiž nikdy nebol uvedený ich zdroj. V druhom rade sa Komisia domnieva, že údajné úniky v každom prípade nepredstavujú dostatočne závažné porušenie práva Spoločenstva spôsobilé založiť zodpovednosť správneho orgánu. V treťom rade, pokiaľ ide o prvý údajný únik informácií, Komisia sa domnieva, že zverejnené informácie nezasiahli do povesti žalobcu.

 Posúdenie Súdom pre verejnú službu

159    Žalobca sa vo svojich písomných podaniach a na pojednávaní odvoláva iba na protiprávne úniky osobných údajov zo služieb Komisie, ku ktorým došlo dvakrát, a to v novembri 2002 a v júli 2003. Žalobca sa naopak na podporu svojich návrhov na náhradu škody neodvoláva na zverejnenie informácií osobnej povahy, ktoré sa ho týkali, ku ktorému mohlo dôjsť pri uverejnení tlačových správ vydaných Komisiou.

160    Na úvod treba pripomenúť, že už bolo rozhodnuté, že protiprávny únik informácií osobnej povahy predstavuje spracovanie osobných údajov, ktoré je rozpore s ustanoveniami nariadenia č. 45/2001(pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. septembra 2007, Nikolaou/Komisia, T‑259/03, neuverejnený v Zbierke, bod 208).

161    Súd pre verejnú službu navyše pripomína, že v konaní o žalobe o náhradu škody je povinnosťou žalobcu, aby preukázal, že sú splnené podmienky záväzku vyplývajúceho z mimozmluvnej zodpovednosti dotknutej inštitúcie. V tomto prípade tak žalobca v zásade musí preukázať, že informácie, ktoré sa ho týkali, a ktoré boli uverejnené v tlači, pochádzajú z únikov, ktoré možno pripísať správnemu orgánu (pozri v tomto zmysle už citované rozsudky Nikolaou/Komisia, bod 141, a Franchet a Byk/Komisia, bod 182). Toto pravidlo je však zmiernené v prípade, keď mohla byť škodná udalosť spôsobená viacerými odlišnými príčinami a keď inštitúcia Spoločenstva nepredložila žiadny dôkazný prostriedok umožňujúci preukázať, ktorej z týchto príčin treba túto udalosť pripísať, hoci na to mala lepšie podmienky, takže pretrvávajúca neistota musí byť v jej neprospech (rozsudok Franchet a Byk/Komisia, už citovaný, bod 183).

162    S prihliadnutím na tieto zásady treba preskúmať existenciu únikov informácií uvádzaných žalobcom.

163    V prvom rade žalobca tvrdí, že k úniku osobných údajov, a to neoprávnenému zverejneniu návrhu rozhodnutia o jeho pridelení k riaditeľovi Eurostatu ako osobitného radcu, od ktorého sa v medziobdobí upustilo, došlo akonáhle bola táto informácia uverejnená v luxemburskom denníku Le Quotidien 14. novembra 2002.

164    Treba však uviesť, že 13. novembra 2002 Komisia uverejnila tlačovú správu, v ktorej informovala o zmene miesta pridelenia niekoľkých riaditeľov Eurostatu. V tejto tlačovej správe bolo oficiálne, hoci nesprávne, uvedené, že žalobcu sa týkala zmena miesta pridelenia v službách Eurostatu. Za týchto okolností sa vzhľadom na obsah tejto oficiálnej tlačovej správy nezdá, že informácie, ktoré boli 14. novembra 2002 uverejnené v luxemburskom denníku Le Quotidien, pochádzali z úniku osobných údajov v rámci služieb Komisie.

165    V každom prípade, aj keby k takémuto úniku došlo, žalobca nepreukazuje príčinnú súvislosť medzi týmto únikom a ujmou, ktorej sa dovoláva. Údajný zásah do povesti by totiž nevyplýval zo samotného úniku, ale z toho, že v tom istom čase došlo k prijatiu rozhodnutia o zmene miesta pridelenia, k jeho oficiálnemu uverejneniu a k uverejneniu novinového článku pána Tillacka obviňujúceho menovite žalobcu.

166    V druhom rade žalobca tvrdí, že zo služieb Komisie v júli 2003 opätovne protiprávne unikli osobné údaje, ktoré boli zdrojom rôznych článkov v tlači, najmä článku uverejneného 10. júla 2003 v The Financial Times, kde sa uvádzalo, že Komisia začala proti žalobcovi disciplinárne konanie a že žalobca je zapletený do finančného škandálu súvisiaceho s podnikom Planistat.

167    Komisia uverejnila 9. júla 2003 tlačovú správu, v ktorej okrem iného upresnila, že začala disciplinárne konanie proti trom úradníkom, že počas trvania prebiehajúcich vyšetrovaní pozastavila plnenie zmlúv, ktoré Eurostat uzavrel s ekonomickým a štatistickým poradcom, podnikom Planistat, a že dve správy vypracované jej službami už umožňovali konštatovať, že na Eurostate došlo k vážnym porušeniam finančných predpisov.

168    Z prečítania tejto tlačovej správy však vyplýva, že v nej nie je uvedené ani meno žalobcu, ani žiadna iná skutočnosť, ktorá by ho umožňovala identifikovať ako jedného z úradníkov, proti ktorým sa vedie disciplinárne konanie. Za týchto okolností to, že meno žalobcu bolo uvedené v článku vo Financial Times, môže vyplývať iba z neoprávneného úniku informácií. Okrem toho, táto informácia mohla uniknúť iba zo služieb Komisie, keďže žiadny iný správny orgán nekonal v tejto veci a keďže žalobca nemal žiadny záujem na zverejnení tohto druhu informácií v tlači.

169    Komisia samozrejme tvrdí, že žalobca formálne nepreukazuje, že jeho meno protiprávne zverejnili služby Komisie. Podľa zásad pripomenutých v judikatúre uvedenej v bode 161 tohto rozsudku však v prípade, keď existuje neistota v takejto situácii, neznáša dôkazné bremeno žalobca, ale žalovaná inštitúcia.

170    Napokon, ak Komisia tvrdí, že novinári si po prečítaní tlačovej správy z 9. júla 2003 sami mohli vyvodiť meno žalobcu tak, že ho jednoducho vyhľadali na Internete, tieto nepresné tvrdenia neumožňujú domnievať sa, že Komisia nie je zdrojom protiprávneho zverejnenia mena žalobcu. Treba totiž poznamenať, že článok vo Financial Times bol uverejnený okamžite po uverejnení tlačovej správy z 9. júla 2003 a očividne veľmi schvaľuje začatie disciplinárneho konania proti žalobcovi. Okrem toho zo spisu nevyplýva, že Financial Times patrili k novinám, ktoré šírili takmer rok predtým podozrenia z protekcionárstva gréckych podnikov voči žalobcovi.

171    Komisia tak tým, že protiprávne zverejnila meno žalobcu ako jedného z úradníkov, proti ktorým sa viedlo disciplinárne konanie, porušila ustanovenia nariadenia č. 45/2001. Toto pochybenie je spôsobilé založiť jej zodpovednosť.

 O správe skupiny vnútorného auditu Eurostatu

 Tvrdenia účastníkov konania

172    Žalobca tvrdí, že skupina vnútorného auditu Eurostatu sa pri vypracovaní svojej správy dopustila niekoľkých pochybení. V prvom rade bol tento audit vykonaný v rozpore s pravidlami auditu. Riaditeľ Eurostatu predovšetkým nepoveril skupinu vnútorného auditu, aby v nadväznosti na otázky, ktoré položil pán Tillack, vypracovala správu.

173    V druhom rade, správa je zaujatá a porušuje zásadu prezumpcie neviny. Pani D., autorka tejto správy, bola voči žalobcovi predpojatá a už od začatia vnútorného auditu chcela vypracovať správu v jeho neprospech. Týmto nedostatkom nestrannosti sa vyznačuje aj reakcia pani D. na pripomienky žalobcu k návrhu správy z auditu.

174    V treťom rade Komisia porušila zásadu legitímnej dôvery a riadnej správy vecí verejných tým, že so žalobcom neuskutočnila rozhovor pred vypracovaním definitívnej verzie správy a nezohľadnila písomné pripomienky, ktoré formuloval v liste z 24. júna 2003.

175    Komisia na úvod pripomína, že sporná správa skupiny vnútorného auditu Eurostatu je správou z auditu a nie správou vyhotovenou po administratívnom vyšetrovaní. V dôsledku toho nebol správny orgán povinný rešpektovať právnu úpravu v oblasti administratívnych vyšetrovaní, ako je rozhodnutie Komisie z 19. februára 2002 o vedení administratívnych vyšetrovaní a disciplinárnych konaní.

176    Komisia ďalej tvrdí, že správa skupiny vnútorného auditu Eurostatu bola vypracovaná v súlade s platnými a účinnými pravidlami.

177    V prvom rade, vnútorný audit bol výslovne nariadený generálnym riaditeľom Eurostatu, ako to navyše preukazuje dokument s názvom „Chronológia činností/udalostí auditu uzatvárania zmlúv v rámci programu Supcom 1995 – 1998“, ktorý upresňuje, že „pán Franecht požaduje, aby vnútorný audit hlbšie preskúmal niektoré otázky“.

178    V druhom rade, právo na obhajobu bolo rešpektované, pretože žalobca dostal kópiu správy z vnútorného auditu v súlade s ustanoveniami charty auditu skupiny vnútorného auditu Eurostatu zo 17. júna 2002 (ďalej len „charta auditu“) a bolo mu umožnené, aby k nej predložil svoje pripomienky. Napokon skupina vnútorného auditu posúdila vyjadrenia, ktoré predložil žalobca. To, že žalobca nebol vypočutý pred vypracovaním finálnej podoby správy z vnútorného auditu, nemôže preukazovať, že Komisia porušila právo na obhajobu, keďže žiaden právny predpis, ani žiadna základná zásada práva Spoločenstva, jej neukladá takúto povinnosť.

179    V treťom rade, správa z vnútorného auditu nie je zaujatá a neporušuje zásadu prezumpcie neviny. Zo znenia tejto správy je totiž zjavné, že bola vyhotovená úplne neutrálne a že jej cieľom nebolo zisťovať, či sa žalobca dopustil protiprávneho konania, ale jednoducho vo všeobecnosti posúdiť riziko, ktoré predstavovali obvinenia vznesené proti Eurostatu a jednému z jeho úradníkov.

 Posúdenie Súdom pre verejnú službu

180    V prvom rade sa Súd pre verejnú službu domnieva, že vzhľadom na jednej strane na jasné výrazy použité v návrhu správy a v správe skupiny vnútorného auditu Eurostatu, a na druhej strane na vykonané konanie, správny orgán vykonal tak, ako to tvrdí, vnútorný audit a nie administratívne vyšetrovanie. IDOC sa navyše nijako nepodieľal na tomto audite. Z toho vyplýva, že žalobca sa na založenie zodpovednosti Komisie nemôže s úspechom dovolávať porušenia ustanovení rozhodnutia z 19. februára 2002.

181    V druhom rade žalobca tvrdí, že správa skupiny vnútorného auditu Eurostatu je protiprávna, keďže generálny riaditeľ Eurostatu nepožiadal skupinu vnútorného auditu o vykonanie tohto auditu písomne.

182    Žiadne ustanovenie práva Únie, a dokonca ani charta auditu, však neukladá generálnemu riaditeľovi Eurostatu povinnosť požiadať o vykonanie auditu skupinou vnútorného auditu písomne. Zo spisu, najmä z dokumentu „Chronológia činností/udalostí auditu uzatvárania zmlúv v rámci programu Supcom 1995-1998“, okrem toho vyplýva, že generálny riaditeľ Eurostatu skutočne inicioval sporný audit. Vo svojej písomnej výpovedi, priloženej ako príloha repliky, pán Franchet, bývalý generálny riaditeľ Eurostatu, navyše tvrdí, že si spomína, že „požiadal pani D, aby sa pozrela, či majú otázky pána Tillacka reálny základ“. Je pravda, že Komisia nevedela na pojednávaní vysvetliť, na základe akého rozhodnutia audit, ktorý bol na niekoľko mesiacov zanechaný, znovu začal 21. mája 2003 tým, že bol žalobcovi odovzdaný návrh správy z auditu. Napriek tomu prvoradou úlohou nového generálneho riaditeľa, vymenovaného práve 21. mája 2003, bolo objasniť existujúce nedostatky vo fungovaní Eurostatu. Za daných okolností sa tak nezdá, že audit opätovne začal protiprávne iba z iniciatívy pani D. Túto výhradu treba preto zamietnuť.

183    V treťom rade žalobca tvrdí, že počas vypracovania správy skupiny vnútorného auditu Eurostatu bola porušená zásada prezumpcie neviny.

184    Treba pripomenúť, že zásada prezumpcie neviny tak, ako vyplýva najmä z článku 6 ods. 2 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“), je súčasťou základných práv, ktoré sú podľa judikatúry Súdneho dvora a článku 6 ods. 2 EÚ, uznané v právnom poriadku Únie (pozri najmä rozsudok Súdneho dvora z 8. júla 1999, Hüls/Komisia, C‑199/92 P, Zb. s. I‑4287, body 149 a 150; rozsudky Súdu prvého stupňa zo 4. októbra 2006, Tillack/Komisia, T‑193/04, Zb. s. II‑3995, bod 121, a Franchet a Byk/Komisia, už citovaný, bod 209).

185    Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa článok 6 ods. 2 EDĽP vzťahuje na celé trestné konanie, nezávisle od výsledku trestného stíhania, a nie iba na preskúmanie dôvodnosti obvinenia. Toto ustanovenie každému zaručuje, že nebude označený za páchateľa trestného činu, ani že sa s ním nebude zaobchádzať ako s páchateľom trestného činu, dokiaľ súd jeho vinu nepreukáže. Toto ustanovenie preto predovšetkým vyžaduje, aby členovia súdu pri výkone ich funkcie nepristupovali k obvinenému s presvedčením, že spáchal trestný čin. Prezumpcia neviny je porušená vyhláseniami alebo rozhodnutiami, ktoré vyjadrujú pocit, že osoba je vinná, ktoré podnecujú verejnosť k presvedčeniu o jej vine, alebo ktoré prejudikujú posúdenie skutkov príslušným súdom (pozri najmä ESĽP, rozsudok Allenet de Ribemont/Francúzsko z 10. februára 1995, séria A č. 308, § 38 až 41; Daktaras/Litva z 10. októbra 2000, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí, 2000‑X, § 44, a Pandy/Belgicko z 21. septembra 2006, č. 13583/02, § 41-42).

186    V tomto prípade však nie je sporné, že voči žalobcovi nebolo vedené žiadne trestné konanie.

187    Okrem toho súdy Únie ustálene rozhodujú, že porušenia článku 6 EDĽP sa nemožno s úspechom dovolávať v správnom alebo disciplinárnom konaní, keďže inštitúciu, ktorá vykonáva toto konanie, nemožno považovať za „súd“ v zmysle článku 6 (pozri najmä uznesenie Súdneho dvora zo 16. júla 1998, N/Komisia, C‑252/97 P, Zb. s. I‑4871, bod 52; rozsudky Súdu prvého stupňa zo 17. októbra 1991, de Compte/Parlament, T‑26/89, Zb. s. II‑781, bod 94, a z 15. mája 1997, N/Komisia, T‑273/94, Zb. VS. I‑A‑97 a II‑289, bod 95; rozsudok Súdu pre verejnú službu z 8. novembra 2007, Andreasen/Komisia, F‑40/05, Zb. VS s. I‑A‑1‑337 a II-A-1-1859, body 125 až 127, ktorý je napadnutý odvolaním, o ktorom rozhoduje Všeobecný súd Európskej únie, vec T‑17/08 P).

188    Za týchto okolností je neúčinný žalobný dôvod založený na porušení zásady prezumpcie neviny tak, ako vyplýva najmä z ustanovení článku 6 ods. 2 EDĽP, ku ktorému malo dôjsť počas vnútorného auditu, keďže skupina vnútorného auditu Eurostatu nie je „súdom“ v zmysle uvedeného článku 6.

189    Zároveň je však pravda, že zásada nestrannosti vyžaduje, aby správny orgán nebol pri výkone auditu predpojatý voči tomu, čo kontroluje. Tento orgán sa môže od tohto postoja odchýliť iba po tom, čo boli preukázané nedostatky vo fungovaní, ktoré konštatuje (pozri analogicky, pokiaľ ide o začatie disciplinárneho konania, rozsudok Pessoa e Costa/Komisia, už citovaný, bod 56).

190    V tomto prípade žalobca tvrdí, že pani D. bola od začiatku auditu predpojatá, pokiaľ ide o obsah záverov správy skupiny vnútorného auditu Eurostatu.

191    V prvom rade sa Súd pre verejnú službu domnieva, že okolnosť, že sa na vymedzenie rozsahu vnútorného auditu použili iba otázky nemeckého novinára pána Tillacka alebo že správa z vnútorného auditu čiastočne spochybňovala odpovede, ktoré poskytla Komisia na tieto otázky, nestačí na preukázanie nedostatku nestrannosti služby vnútorného auditu Eurostatu voči žalobcovi. Na jednej strane, ako bolo upresnené v bode 182 tohto rozsudku, audit bol obmedzený na otázky položené pánom Tillackom na žiadosť generálneho riaditeľa a nie z iniciatívy pani D. Na druhej strane, keďže odpovede, ktoré poskytla Komisia na otázky pána Tillacka, boli vypracované k určitému dátumu, informácie v nich obsiahnuté mohli byť zmenené alebo mierne upravené neskôr po dodatočných vyšetrovaniach vykonaných službou vnútorného auditu.

192    V druhom rade, je síce pravda, že pani D. na jednej strane informovala nového generálneho riaditeľa o tom, že sa domnieva, že vyjadrenia žalobcu k návrhu správy z auditu nie sú náležité, a na druhej strane zastavila návrh odpovede na vyjadrenia žalobcu pripravený skupinou auditu. Hoci toto konanie preukazuje subjektívny hodnotiaci úsudok, nie je dôkazom zaujatosti pani D., ktorá nevybočila z medzí voľnej úvahy ako vedúca skupiny vnútorného auditu. Aj túto výhradu treba preto zamietnuť.

193    Pokiaľ ide o výhradu založenú na porušení zásady ochrany legitímnej dôvery, treba pripomenúť, že táto zásada sa nachádza medzi základnými zásadami Únie (rozsudok Súdneho dvora z 5. mája 1981, Dürbeck, 112/80, Zb. s. 1095, bod 48). Právo domáhať sa ochrany legitímnej dôvery predpokladá splnenie troch podmienok. Po prvé, dotknutej osobe museli byť správnym orgánom Únie poskytnuté konkrétne, bezpodmienečné a zhodné záruky pochádzajúce z oprávnených a vierohodných zdrojov (rozsudok Súdu prvého stupňa z 21. júla 1998, Mellett/Súdny dvor, T‑66/96 a T‑221/97, Zb. VS. I‑A‑449 a II‑1305, body 106 a107). Po druhé, tieto záruky musia byť spôsobilé vyvolať legitímne očakávanie u toho, komu sú určené (rozsudky Súdu prvého stupňa z 9. februára 1994, Latham/Komisia, T‑3/92, Zb. VS. I‑A‑23 a II‑83, bod 58; z 27. februára 1996, Galtieri/Parlament, T‑235/94, Zb. VS. I‑A‑43 a II‑129, body 63 a 64, a zo 17. februára 1998, Maccaferri/Komisia, T‑56/96, Zb. VS. I‑A‑57 a II‑133, bod 54). Po tretie, poskytnuté záruky musia byť v súlade s uplatniteľnými platnými predpismi (rozsudok Súdneho dvora zo 6. februára 1986, Vlachou/Dvor audítorov, 162/84, Zb. s. 481, bod 6; rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. marca 1990, Chomel/Komisia, T‑123/89, Zb. s. II‑131, bod 28).

194    Zásada riadnej správy vecí verejných vyžaduje, aby MO pri prijímaní rozhodnutia týkajúceho sa postavenia úradníka zobral do úvahy všetky faktory, ktoré môžu ovplyvniť jeho rozhodnutie, a aby pri tom zohľadnil nielen záujmy služby, ale aj záujmy dotknutého úradníka (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa zo 16. marca 2004, Afari/BCE, T‑11/03, Zb. VS. I‑A‑65 a II‑267, bod 42; rozsudok Súdu pre verejnú službu z 13. decembra 2007, Sequeira Wandschneider/Komisia, F‑28/06, Zb. VS s. I-A-1-431 a II-A-1-2443, bod 150).

195    V tomto prípade žiadne ustanovenie, ani žiadna zásada práva Únie, nevyžadujú od správneho orgánu, aby vypočul úradníka pred vypracovaním finálnej podoby správy z vnútorného auditu, ktorá sa ho týka. Bod 4. 2. 4 charty auditu jednoducho upravuje povinnosť služby vnútorného auditu umožniť osobe, ktorej činnosť je predmetom auditu, aby predložila svoje pripomienky k návrhu správy. Z listu pani D. z 12. júna 2003 a z pripomienok žalobcu z 24. júna 2003 však vyplýva, že táto povinnosť bola splnená. Žalobca okrem toho nepreukazuje, že správny orgán mu poskytol konkrétne, bezpodmienečné a zhodné záruky týkajúce sa jeho vypočutia pred vypracovaním finálnej podoby správy z vnútorného auditu. Keďže jedna z podmienok na to, aby bolo možné odvolávať sa na zásadu legitímnej dôvery, nie je splnená, nemožno v žiadnom prípade vyhovieť žalobnému dôvodu založenému na porušení tejto zásady.

196    Napokon okolnosť, že žalobcovi nebol umožnený formálny rozhovor pred definitívnym vypracovaním správy skupiny vnútorného auditu nemôže preukazovať porušenie zásady riadnej správy vecí verejných. Správny orgán totiž mohol zohľadniť záujem žalobcu, keďže nie je sporné, že žalobcovi bolo umožnené, aby predložil pripomienky k návrhu správy.

 O rozhodnutí o začatí disciplinárneho konania

 Tvrdenia účastníkov konania

197    Žalobca v prvom rade tvrdí, že postup Komisie pri začatí disciplinárneho konania proti nemu bol protiprávny. Komisia sa totiž pri začatí tohto konania neoprela o administratívne vyšetrovanie vykonané IDOC v súlade s ustanoveniami rozhodnutia z 19. februára 2002, ale iba o správu skupiny vnútorného auditu Eurostatu a predbežnú správu skupiny auditu Komisie. Navyše neboli rešpektované procesné záruky poskytnuté rozhodnutím z 19. februára 2002, ako napríklad právo byť vypočutý pred vyhotovením konečnej správy. Správny orgán okrem toho porušil zásadu rešpektovania práva na obhajobu tým, že nevypočul žalobcu pred tým, než proti nemu začal disciplinárne konanie.

198    Žalobca v druhom rade tvrdí, že Komisia sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia a porušila zásadu riadnej správy vecí verejných, keď rozhodla o začatí disciplinárneho konania proti nemu. Na jednej strane jej správa skupiny vnútorného auditu Eurostatu a predbežná správa skupiny auditu Komisie, z ktorých vychádzala, nemohli legálne umožňovať začatie takéhoto konania, keďže tieto správy neboli vypracované premyslene, neposkytujú dôkaz toho, čo tvrdia, nerešpektujú právo na obhajobu a obsahujú veľké množstvo nesprávnych alebo nepresných informácií. Na druhej strane zjavne nesprávne posúdenie vyplýva aj z unáhlenosti rozhodnutia o začatí disciplinárneho konania, ktoré bolo prijaté v lehote dvoch dní.

199    Komisia tvrdí, že rozhodnutie o začatí disciplinárneho konania z 9. júla 2003 bolo prijaté pri dôslednom dodržaní uplatniteľných pravidiel Spoločenstva.

200    Komisia sa v prvom rade domnieva, že žiaden právny predpis jej neukladá povinnosť, aby pred začatím disciplinárneho konania proti niektorému z jej úradníkov, nechala vykonať administratívne vyšetrovanie. Môže začať disciplinárne konanie akonáhle má k dispozícii informácie dostatočné na kvalifikáciu disciplinárneho pochybenia. V tomto ohľade pripomína, že má v tejto oblasti značnú mieru voľnej úvahy v závislosti od informácií, ktorými disponuje. V tomto prípade teda so zreteľom na obsah vyššie uvedených správ mohla rozhodnúť o začatí sporného disciplinárneho konania bez toho, aby sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia.

201    Komisia v druhom rade tvrdí, že žiadne ustanovenie práva Spoločenstva jej neukladá povinnosť vypočuť úradníka pred tým, než voči nemu prijme rozhodnutie o začatí disciplinárneho konania. Predovšetkým, článok 87 služobného poriadku jednoducho stanovuje, že úradník je vypočutý buď pred tým, ako MO proti nemu vydá písomné napomenutie alebo pokarhanie, alebo pred tým, ako sa MO rozhodne postúpiť vec disciplinárnej komisii. Ďalej Komisia uvádza, že základná zásada práva byť vypočutý jej ukladá povinnosť vypočuť úradníka iba vtedy, keď môže byť proti nemu prijaté rozhodnutie, ktoré má na neho negatívne účinky. Keďže však rozhodnutie o začatí disciplinárneho konania nie je rozhodnutím spôsobujúcim ujmu, táto základná zásada sa v tomto prípade neuplatní. Napokon, keďže disciplinárne konanie nie je súdnym konaním, nemožno sa s úspechom odvolávať na ustanovenia článku 6 EDĽP pri tvrdení, že žalobca mal byť pred začatím disciplinárneho konania vypočutý.

202    Komisia v treťom rade tvrdí, že sa nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia tým, že začala sporné disciplinárne konanie, keďže správa z vnútorného auditu Eurostatu a predbežná správa služby vnútorného auditu Komisie, ktoré neporušovali zásadu prezumpcie neviny, jej oprávnene umožňovali domnievať sa, že žalobca sa dopustil disciplinárnych priestupkov.

 Posúdenie Súdom pre verejnú službu

203    V prvom rade žalobca tvrdí, že rozhodnutie o začatí disciplinárneho konania je postihnuté procesnou vadou, keďže Komisia nevykonala najprv administratívne vyšetrovanie a nerešpektovala ustanovenia rozhodnutia z 19. februára 2002 o administratívnych vyšetrovaniach.

204    Ani článok 87 služobného poriadku, ani príloha IX služobného poriadku však nevyžadujú vykonanie administratívneho vyšetrovania pred tým, než správny orgán rozhodne o začatí disciplinárneho konania.

205    Je pravda, že rozhodnutie z 19. februára 2002, ktoré zriaďuje IDOC, definuje niekoľko pravidiel, ktoré treba rešpektovať pri vykonávaní administratívneho vyšetrovania, ktoré má byť prípravou pre disciplinárne konanie. Žiadne ustanovenie tohto rozhodnutia však výslovne neukladá správnemu orgánu povinnosť, aby pred začatím disciplinárneho konania vykonal administratívne vyšetrovanie. Naopak, z článku 5 tohto rozhodnutia vyplýva, že začatie administratívneho vyšetrovania je iba možnosťou, ktorú má generálny riaditeľ pre personál a administratívu na to, aby lepšie objasnil skutočnosti, ktoré možno vytýkať úradníkovi.

206    Okrem toho, keďže rozhodnutie o začatí disciplinárneho konania nie je aktom spôsobujúcim ujmu, nemôže sa žalobca s úspechom odvolávať na zásadu rešpektovania práva na obhajobu, aby vytýkal to, že nebol vypočutý pred tým, než sa MO rozhodol začať voči nemu disciplinárne konanie (rozsudky Pessoa e Costa/Komisia už citovaný, bod 59, ako aj Franchet a Byk/Komisia, už citovaný, bod 367).

207    Nevykonanie administratívneho vyšetrovanie pred začatím disciplinárneho konania teda nie je procesnou vadou alebo porušením zásady rešpektovania práva na obhajobu, ktoré by mohli založiť zodpovednosť správneho orgánu.

208    V druhom rade, pokiaľ ide o výhradu založenú na zjavne nesprávnom posúdení, treba pripomenúť, že cieľom rozhodnutia o začatí disciplinárneho konania proti úradníkovi je umožniť MO, aby preskúmal pravdivosť a závažnosť skutočností vytýkaných úradníkovi a aby ho k tomu vypočul v súlade s článkom 87 služobného poriadku s cieľom vytvoriť si názor na jednej strane na to, či je vhodné rozhodnúť o zastavení disciplinárneho konania bez prijatia ďalších opatrení alebo uložiť úradníkovi disciplinárnu sankciu, a na druhej strane na to, či je prípadne potrebné pred uložením tejto sankcie postúpiť vec disciplinárnej komisii podľa postupu stanoveného v prílohe IX služobného poriadku (rozsudky Pessoa e Costa/Komisia, už citovaný, bod 36, a Súdu prvého stupňa z 5. októbra 2005 Rasmussen/Komisia, T‑203/03, Zb. VS. I‑A‑279 a II‑1287, bod 41).

209    Takéto rozhodnutie nevyhnutne predpokladá citlivé úvahy na strane inštitúcie so zreteľom na vážne a nezvratné dôsledky, ktoré z neho môžu vyplývať. Inštitúcia disponuje v tomto ohľade širokou mierou voľnej úvahy a súdna kontrola sa obmedzuje na overenie vecnej správnosti dôkazov, ktoré správny orgán zohľadnil pri začatí konania, neexistenciu zjavne nesprávneho posúdenia vytýkaných skutočností a neexistenciu zneužitia právomoci (pozri analogicky v oblasti disciplinárnej sankcie, najmä rozsudky Súdu prvého stupňa zo 17. mája 2000, Tzikis/Komisia, T‑203/98, Zb. VS. I‑A‑91 a II‑393, bod 50, a N/Komisia, už citovaný, bod 125; v oblasti podávania návrhov na OLAF, rozsudok Súdu pre verejnú službu z 2. mája 2007, Giraudy/Komisia, F‑23/05, Zb. VS s. (I-A-1-121 a II-A-1-657, body 98 a 99).

210    Aby však boli chránené práva dotknutého úradníka, musí MO pred začatím disciplinárneho konania disponovať dostatočne presnými a relevantnými dôkazmi (pozri v tomto zmysle rozsudku Franchet a Byk/Komisia, už citovaný, bod 352; rozsudok Súdu pre verejnú službu z 13. januára 2010, A a G/Komisia, F‑124/05 a F‑96/06, bod 366).

211    V tomto prípade zo znenia rozhodnutia z 9. júla 2003 vyplýva, že Komisia rozhodla o začatí disciplinárneho konania proti žalobcu z dôvodu, že na jednej strane toleroval alebo schválil, že počas uzatvárania zmlúv neboli postupy hodnotenia transparentné, keďže metódy hodnotenia uvedené v správach poradnej komisie pre nákupy a obchody nezodpovedali tým, ktoré boli v skutočnosti uplatňované v praxi, a na druhej strane, že toleroval alebo schválil, že v prípade zmluvy uzavretej s podnikom Planistat sa na projekte vypracovania štúdie nesúvisiacej so zmluvou podieľal expert, ktorým bola jemu blízka osoba, a nie expert pôvodne navrhnutý uchádzačom, pričom pokyn „schválené na zaplatenie“ bol vydaný ešte pred dokončením predbežnej štúdie. Pri prijatí tohto rozhodnutia Komisia vychádzala jednak z predbežnej správy skupiny vnútorného auditu Komisie zo 7. júla 2003 a jednak zo správy skupiny vnútorného auditu Eurostatu z 8. júla 2003.

212    V prvom rade vzniká otázka, či správy z vnútorného auditu môžu ako také predstavovať dostatočne presné a relevantné dôkazy, ktoré môže správny orgán zohľadniť pri začatí disciplinárneho konania proti úradníkovi.

213    Bod 1.3 charty auditu totiž okrem iného upresňuje:

„… cieľom vnútorného auditu nie je odhaľovať podvody.

Hoci je audit postupov vykonávaný svedomite, nemožno zaručiť, že bude odhalený každý podvod.

Audítor môže napriek tomu identifikovať určité riziká, ktoré môže nasvedčovať podvodu. Ak zavedené kontrolné mechanizmu neznižujú identifikované riziká a nebezpečenstvá, je povinnosťou audítora, aby vykonal svoje vlastné vyšetrovania s cieľom určiť, či došlo k podvodu, a v prípade, že je tomu tak, aby o tom informoval OLAF, ktorý má ako jediný právomoc na vykonanie tohto druhu vyšetrovania.“

214    Komisia vo svojom vyjadrení k žalobe pripomína:

„Cieľom [správy z] vnútorného auditu je pomôcť generálnym riaditeľom a riadiacim zamestnancom pri riadení rizík s cieľom zaručiť bezpečnosť majetku a overiť rešpektovanie pravidiel a správnosť informácií… V dôsledku toho vnútorný audit Eurostatu neumožňuje dospieť k záveru o existencii určitých podvodných postupov, ani neumožňuje preukázať, že určité obvinenia z podvodu sú dôvodné. Takýto záver môže byť iba výsledkom administratívnych vyšetrovaní a disciplinárnych konaní. Účel vnútorného auditu je teda značne odlišný od účelu administratívneho vyšetrovania alebo disciplinárneho konania, keďže tieto konania sa týkajú alebo môžu týkať možných povinností presne určených osôb …“.

215    V tomto prípade nie je sporné, že Komisia vychádzala pri začatí disciplinárneho konania proti žalobcovi iba zo správ z auditu. Vzhľadom na ich povahu a vyššie uvedené charakteristiky, však takéto správy z vnútorného auditu nemôžu v zásade predstavovať dôkazy, ktoré sú dostatočne presné a relevantné na to, aby umožnili začatie disciplinárneho konania.

216    Hoci to však nie je jej účelom, nie je vylúčené, že správa z vnútorného auditu môže v prípade potreby slúžiť ako základ pri začatí disciplinárneho konania. Treba preto v každom jednotlivom prípade, keď sa správny orgán odvoláva na takúto správu, overiť, či informácie obsiahnuté v tomto druhu dokumentu, sú dostatočne presné a relevantné na to, aby odôvodňovali začatie disciplinárneho konania.

217    V tomto prípade je namieste uviesť, že predbežná správa skupiny vnútorného auditu Komisie neobsahuje žiadne zistenie týkajúce sa prvej výhrady vytýkanej žalobcovi. Pokiaľ ide o druhú výhradu, táto správa iba upresňuje, že skupina vnútorného auditu Eurostatu odhalila možné rodinkárstvo. Táto správa tak neobsahuje žiadnu analýzu, ani konkrétne vyšetrovanie skutočností vytýkaných žalobcovi, ale iba na jednej strane nepriamo a opatrene preberá zistenia, ktoré mohla urobiť skupina vnútorného auditu Eurostatu vo svojom návrhu správy a na druhej strane pripomína špekulácie, ktoré v médiách vyvolala existencia údajného protekcionárstva vo vzťahu ku gréckym podnikom na jednom z riaditeľstiev Eurostatu.

218    Táto správa teda vzhľadom na jej obsah nemôže predstavovať presnú a relevantnú informáciu umožňujúcu Komisii odôvodniť rozhodnutie o začatí disciplinárneho konania.

219    Pokiaľ ide o správu skupiny vnútorného auditu Eurostatu z 8. júla 2003, treba v prvom rade uviesť, že táto správa bola vypracovaná ako reakcia na otázky položené novinárom, ktoré sa týkali podmienok uzatvárania zmlúv riaditeľstvom, ktoré riadil žalobca, a na základe analýzy, ktoré sa obmedzovala na skutočnosti súvisiace s obvineniami tohto novinára. V úvode tejto správy je tak upresnené, že vykonaná analýza „neviedla k podrobnému auditu jednotlivých zmlúv uzavretých v rámci programu Supcom, ale obmedzovala sa na tie stránky, ktoré uvádzal [novinár], teda na rozdelenie rozpočtu podľa štátnej príslušnosti, metódy hodnotenia ponúk alebo transparentnosť pri verejnom obstarávaní“. Kritická analýza správy z vnútorného auditu, ktorú predložil žalobca, a ktorej obsah Komisia nespochybnila (ďalej len „kritická analýza“) v tomto ohľade upresňuje, že „počas vnútorného auditu neboli uplatnené medzinárodné pravidlá auditu, ani pravidlá obsiahnuté v charte auditu“, že „závery vnútorného auditu vôbec nemajú priamu súvislosť s mnohými bodmi v správe“, že „vyjadrenia [žalobcu] k návrhu správy si zaslúžili, aby presné skutkové a vecné tvrdenia… boli zohľadnené v správe z vnútorného auditu“.

220    V druhom rade správa skupiny vnútorného auditu Eurostatu vedie najmä k týmto zisteniam:

–        proces hodnotenia ponúk predkladaných podnikmi za účelom získania zmlúv v súvislosti s programom Supcom, nebol vždy transparentný a v súlade s internými pravidlami,

–        k nezrovnalostiam v prípade zmluvy č. 665100003 s podnikom Planistat došlo najmä pokiaľ ide o zamestnanie experta, synovca žalobcu.

221    Hoci správa skupiny vnútorného auditu odhaľuje niekoľko funkčných nedostatkov pri hodnotení ponúk počas verejného obstarávania v rámci programu Supcom riaditeľstvom, ktoré riadil žalobca, z tejto správy naopak nijako nevyplýva, že žalobca bol pôvodcom zistených nezrovnalostí alebo bol s nim spojený alebo že odhalené funkčné nedostatky existovali iba na riaditeľstve žalobcu, ako to navyše poznamenala skupina auditu vo svojom návrhu odpovede na pripomienky žalobcu.

222    Okrem toho, pokiaľ ide o to, že v rámci zmluvy medzi Eurostatom a podnikom Planistat bol zamestnaný krstný syn žalobcu, zo správy skupiny vnútorného auditu nijako nevyplýva, že by žalobca v tejto situácii zohrával akúkoľvek úlohu.

223    Treba navyše zdôrazniť, že žalobca predložil konkrétne pripomienky, aby poprel skutočnosti, ktoré mu boli vytýkané v návrhu správy skupiny vnútorného auditu Eurostatu.

224    Zo spisu teda vyplýva, že skupina vnútorného auditu Eurostatu napokon vôbec nezohľadnila pripomienky žalobcu. Hoci totiž skupina pôvodne chcela písomne odpovedať na pripomienky žalobcu, od tohto úmyslu sa napokon upustilo bez toho, aby správny orgán vysvetlil túto zmenu postoja. Z listu pani D. z 8. júla 2003 novému generálnemu riaditeľovi Eurostatu navyše vyplýva, že správa skupiny vnútorného auditu Eurostatu z 8. júla 2003 je vernou kópiou návrhu správy skupiny vnútorného auditu a že skupina vnútorného auditu Eurostatu napokon nevykonala žiadnu podrobnejšiu analýzu pripomienok žalobcu. V uvedenom liste sa totiž uvádza:

„… 27. mája 2003 som Vám odovzdala návrh správy z auditu týkajúceho sa ‚uzatvárania zmlúv v rámci programu Supcom 1995 – 1999‘ …

Odovzdávam Vám definitívnu analýzu podľa stavu informácií, ktoré som mala k dispozícii počas rozboru skutkového stavu a ktorý nie som schopná prehĺbiť s prihliadnutím na moje minulé a súčasné pracovné zaťaženie.“

225    Kritická analýza rovnako uvádza, že vyjadrenia žalobcu k návrhu správy z auditu mali byť so zreteľom na ich obsah a presnosť preskúmané audítormi a mali mať za následok zmenu správy z vnútorného auditu. Zo správy OLAF navyše vyplýva, že títo audítori počas vyšetrovania, ktoré viedol OLAF, sami uznali, že správa z auditu nemala „kontradiktórnu povahu“.

226    Za týchto okolností správa skupiny vnútorného auditu Eurostatu, založená na čiastočných a neúplných podkladoch, nie je dostatočne relevantnou a presnou informáciou na to, aby umožnila správnemu orgánu začať disciplinárne konanie.

227    Treba navyše poznamenať, že samotná skupina auditu vo svojom návrhu odpovede na pripomienky žalobcu uznala, že jej správa z auditu nepredstavuje so zreteľom na jej obsah podklad pre osobné obvinenie žalobcu. V odpovedi na pripomienku žalobcu, ktorý uviedol, že „hoci niektoré štatistiky [boli] pravdivé … nem[ohli] predstavovať dôkaz akéhokoľvek pochybenia z mojej strany“ totiž audítori navrhovali odpovedať: „máte pravdu a práve z tohto dôvodu nie je nikde zmienka o ‚porušení pravidla‘“.

228    Komisia okrem toho na pojednávaní pripustila, že pri začatí disciplinárneho konania proti žalobcovi nebol dôvod konať neodkladne, čo by prípadne mohlo vysvetľovať povrchnosť správy z auditu. Nie je tak vylúčené, že začatie disciplinárneho konania proti žalobcovi 9. júla 2003 bolo čiastočne motivované tým, že v ten istý deň boli súčasne začaté disciplinárne konania proti iným úradníkom Eurostatu, vrátane jeho generálneho riaditeľa.

229    S prihliadnutím na informácie, ktoré mal správny orgán k dispozícii, vyplývajúce z nedostatočne presných a relevantných správ z auditu, mohol správny orgán pred začatím disciplinárneho konania prinajlepšom začať administratívne vyšetrovanie, ktoré je zverené IDOC, alebo sa obrátiť na OLAF, čo však neurobil, keďže OLAF bol požiadaný, aby konal až po začatí disciplinárneho konania.

230    Z toho vyplýva, že Komisia sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia a porušila zásadu riadnej správy vecí verejných, keď 9. júla 2003 začala proti žalobcovi disciplinárne konanie iba na základe vyššie uvedených správ z vnútorného auditu. Toto konanie predstavuje pochybenie spôsobilé založiť jej zodpovednosť.

 O neprideľovaní konkrétnych úloh zodpovedajúcich platovej triede a schopnostiam žalobcu

 Tvrdenia účastníkov konania

231    Žalobca tvrdí, že po tom, čo bolo rozhodnuté o jeho pridelení na GR „Personál a administratíva“ ako hlavného radcu, mu Komisia neprideľovala konkrétne úlohy zodpovedajúce jeho schopnostiam. Na túto skutočnosť sa bez skutočného úspechu sťažoval u predsedu Komisie. Úlohy, na ktoré sa odvoláva Komisia v reakcii na jeho sťažnosť, nemali žiaden skutočný obsah a okrem toho sa nikdy nestretol s podpredsedom Komisie, ku ktorému bol riadne pridelený. Bola mu vyhradená malá kancelária bez vybavenia a bez sekretárky. To, že mu Komisia udelila povolenie na výkon externých činností, nepreukazuje, že mu bolo zverené vykonávanie konkrétnych úloh.

232    Komisia v prvom rade tvrdí, že rozhodnutie o zmene miesta pridelenia, ktoré sa týkalo žalobcu, obsahovalo konkrétne úlohy zodpovedajúce jeho platovej triede. V druhom rade, Komisia mu prideľovala odo dňa, keď sa ujal funkcie na GR „Personál a administratíva“ konkrétne úlohy, ktoré mal plniť. V treťom rade, žalobca sa zúčastnil na príprave neformálnej rady na Rodose (Grécko), dostal povolenie na výkon externých činností a od novembra 2003 sa zúčastňoval pracovnej skupiny zaoberajúcej sa reformou dôchodkových systémov úradníkov členských štátov. Okolnosť, že žalobca sa nestretol s podpredsedom Komisie, nemôže preukazovať, že nemal žiadne úlohy, keďže vedel, že bol hlavným radcom na GR „Personál a administratíva“, a nie špeciálnym radcom komisára.

 Posúdenie Súdom pre verejnú službu

233    Je potrebné rozlišovať medzi na jednej strane samotným rozhodnutím o zmene miesta pridelenia a na druhej strane konaním Komisie, ktoré nemalo charakter rozhodnutia, a ktoré malo za následok alebo cieľ zbaviť úlohy pridelené žalobcovi rozhodnutím o zmene miesta pridelenia ich obsahu. So zreteľom na to, čo bolo pripomenuté vo vzťahu k rozhodnutiu o zmene miesta pridelenia v bodoch 106 a 107 tohto rozsudku, môže totiž iba vyššie uvedené konanie nemajúce charakter rozhodnutia založiť zodpovednosť inštitúcie.

234    V tomto prípade rozhodnutie o zmene miesta pridelenia vypočítavalo niekoľko úloh pridelených žalobcovi. Zo spisu však nevyplýva, že Komisia žalobcovi skutočne umožnila plniť tieto úlohy, ani že tieto úlohy mali vecný obsah zodpovedajúci schopnostiam a praxi žalobcu.

235    Najmä z listu z 9. septembra 2003 adresovaného predsedovi Komisie totiž vyplýva, že žalobca sa sťažoval, že nemá skutočné úlohy súvisiace s jeho platovou triedou a jeho schopnosťami už od zmeny miesta jeho pridelenia v novembri 2002. Generálny riaditeľ GR „Personál a administratíva“ v správe z 22. septembra 2003 žiadal od vedúceho kancelárie podpredsedu Komisie, aby boli žalobcovi prideľované úlohy v súlade s tým, čo bolo dohodnuté. V správe z 29. septembra 2003 sa vedúci kancelárie obmedzil na to, že požiadal riaditeľa GR „Personál a administratíva“ o predloženie návrhu úloh, ktoré možno prideľovať žalobcovi. Takáto výmena správ potvrdzuje názor žalobcu prinajmenšom pokiaľ ide o obdobie od januára do októbra 2003. Komisia, ktorá by mala byť v tomto ohľade schopná predložiť dôkazy o opaku, však nepredkladá dôkazné prostriedky spôsobilé preukázať, že žalobcovi boli skutočne prideľované úlohy, zvlášť po tejto výmene správ. Hoci správny orgán tvrdí, že žalobca sa zúčastnil na neformálnej rade na Rodose, nijako neupresňuje, v čom v skutočnosti spočívala táto úloha, ani povahu vykonaných prác. Obdobne, hoci Komisia tvrdí, že žalobca bol vybraný na to, aby sa zúčastňoval pracovnej skupiny zaoberajúcej sa reformou dôchodkových systémov vo verejnom sektore od 24. novembra 2003, nepreukazuje, že žalobcovi bolo umožnené, aby sa skutočne zúčastňoval tejto skupiny, hoci žalobca to rozhodne popiera. Treba navyše poznamenať, že táto pracovná skupina pozostávala väčšinou z úradníkov, proti ktorým bolo vedené disciplinárne konanie, čo umožňuje pochybovať o tom, čo mohla Komisia očakávať od práce tejto pracovnej skupiny.

236    Okrem toho okolnosť, že žalobcovi bolo počas sporného obdobia poskytnuté povolenie na výkon externej činnosti, nemôže preukázať, že mu bolo umožnené konkrétne vykonávať úlohy zodpovedajúce jeho platovej triede v rámci Komisie.

237    S prihliadnutím na tieto rôzne skutočnosti sa tak zdá, že Komisia úmyselne alebo zo zotrvačnosti neumožnila žalobcovi vykonávať konkrétne úlohy zodpovedajúce jeho platovej triede od januára 2003 do februára 2006, s výnimkou obdobia šiestich mesiacov, počas ktorého žalovaný v rámci pracovného voľna z osobných dôvodov plnil úlohy u gréckej vlády. Takýto postoj Komisie predstavuje rovnako nesprávny postup spôsobilý založiť jej zodpovednosť.

238    Z uvedeného vyplýva, že Komisia sa voči žalobcovi dopustila viacerých pochybení v prvom rade tým, že ho s omeškaním informovala o krokoch vykonaných po jeho žiadosti o pomoc z 11. novembra 2002, v druhom rade tým, že s omeškaním odpovedala na žiadosti o pomoc podané 15. a 21. júla 2003, v treťom rade tým, že rozhodla o začatí disciplinárneho konania napriek tomu, že neexistovali dostatočne relevantné a presné dôkazy, v štvrtom rade tým, že v júli 2003 umožnila zverejnenie osobných údajov týkajúcich sa žalobcu a po piate tým, že mu niekoľko rokov neprideľovala skutočné úlohy zodpovedajúce jeho platovej triede.

 O ujme a príčinnej súvislosti

 Tvrdenia účastníkov konania

239    Žalobca tvrdí, že Komisia sa dopustila viacerých protiprávnych konaní, ktoré sú v priamej súvislosti s ujmou, ktorej sa dovoláva.

240    Vo svojich posledných písomných podaniach tvrdí, že tieto protiprávne konania boli príčinou zvlášť veľkej nemajetkovej umy, ktorú ohodnocuje na sumu 850 000 eur. Na odôvodnenie tejto ujmy žalobca predovšetkým pripomína, že Komisia svojim nesprávnym konaním zasiahla do jeho cti a profesionálnej povesti. Vo svojej replike žalobca vyhlasuje, že berie späť návrh na náhradu nemajetkovej umy súvisiacej so zhoršením jeho zdravotného stavu.

241    Komisia tvrdí, že je povinnosťou žalobcu preukázať, že uvádzané protiprávne konania sú v priamej súvislosti s nemajetkovou ujmou, ktorej sa dovoláva a že mali skutočný a konkrétny dopad na jeho profesionálnu a osobnú situáciu. V tomto prípade však tomu tak nie je. Komisia sa predovšetkým domnieva, že žalobca nepreukazuje, že prišiel o možnosť byť vymenovaný na miesto generálneho riaditeľa Eurostatu, keďže nepreukazuje, že bolo uverejnené oznámenie o výberovom konaní na voľné pracovné miesto, ani že sa o toto miesto uchádzal. Rovnako neexistuje súvislosť medzi konaniami vytýkanými Komisii a tým, že žalobca bol predmetom obvinení a ohovárania v tlači.

 Posúdenie Súdom pre verejnú službu

242    Na úvod treba pripomenúť, že žalobca vo svojich posledných písomných podaniach obmedzuje svoje nároky iba na náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúcej na jednej strane zo zásahu do jeho dobrej povesti a profesionálnej cti a na druhej strane zo stavu neistoty a obáv, v ktorom sa nachádzal, pričom vylučuje ujmu vyplývajúcu zo zhoršenia jeho psychického stavu.

243    Ďalej treba preskúmať, či služobné pochybenia, ktorých sa dopustila Komisia, sú v priamej súvislosti s nemajetkovou ujmou, ktorej sa žalobca dovoláva.

244    V prvom rade, keďže omeškanie, s ktorým Komisia informovala svojho úradníka o krokoch, ktoré vykonala po jeho žiadosti o pomoc z 11. novembra 2002, nie je odôvodnené žiadnou osobitnou okolnosťou, predstavuje služobné pochybenie spôsobujúce špecifickú nemajetkovú ujmu so zreteľom na stav neistoty a obáv, v ktorom sa úradník nachádzal v dôsledku tejto situácie (pozri analogicky rozsudok Súdneho dvora zo 14. júna 1979, V./Komisia, 18/78, Zb. s. 2093, body 16 a 19; rozsudok Caronna/Komisia už citovaný, bod 106). To isté platí pre omeškanie, s ktorým Komisia rozhodla o žiadostiach o pomoc podaných žalobcom 15 a 21. júla 2003. Bude spravodlivým ocenením tejto nemajetkovej ujmy stanoviť jej výšku ex aequio a bono na sumu 10 000 eur (pozri analogicky vo veci náhrady nemajetkovej ujmy pri omeškaní pri vypracovaní hodnotiacej správy, rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. decembra 2005, T‑274/04, Rounis/Komisia, Zb. VS. I‑A‑407 a II‑1849, bod 54).

245    V druhom rade, rozhodnutie o začatí disciplinárneho konania, hoci Komisia pri jeho prijatí nedisponovala dostatočne presnými a relevantnými dôkazmi, predstavuje pochybenie, ktoré veľmi vážne zasiahlo do cti a profesionálnej povesti žalobcu. Toto rozhodnutie totiž mohlo viesť širokú verejnosť, ako aj okolie a kolegov žalobcu k tomu, že verili, že žalobca sa dopustil konania, za ktoré si zasluhuje trest. Zo spisu, najmä zo správy OLAF, však vyplýva, že výhrady formulované proti žalobcovi boli úplne neopodstatnené.

246    V treťom rade, únik osobných údajov pripísateľný Komisii, ku ktorému došlo v júli 2003, je priamou príčinou významného zhoršenia zásahu do povesti a profesionálnej cti žalobcu. Práve zverejnenie mena žalobcu prostredníctvom tohto úniku v spojení s informáciami obsiahnutými v tlačovej správe Komisie z 9. júla 2003 totiž umožnilo širokej verejnosti, medzinárodnej a gréckej tlači, aby identifikovala žalobcu ako jedného z troch úradníkov, proti ktorým bolo vedené disciplinárne konanie a viedlo ich k tomu, že verili, že žalobca bol zapletený do finančného škandálu.

247    Ujmy uvedené v dvoch predchádzajúcich bodoch boli iba veľmi málo napravené tlačovou správou z 27. októbra 2004, ktorej distribúcia mala veľmi malý dopad na články uverejnené v medzinárodnej a gréckej tlači (pozri, pokiaľ ide o opatrenia, ktoré nedostatočne napravujú bezdôvodný zásah do dobrej povesti úradníka, rozsudok Giraudy/Komisia, už citovaný, bod 206). Distribúcia tejto správy bola jediným opatrením, ktoré Komisia prijala, aby napravila česť žalobcu. Inštitúcia sa žalobcovi nikdy neospravedlnila, ani nevyjadrila poľutovanie nad jeho neopodstatneným verejným obvinením.

248    Vzhľadom na vyššie uvedené osobitné okolnosti tejto veci, vrátane tlačovej správy z 27. októbra 2003, treba nemajetkovú ujmu, ktorú spôsobila Komisia, a ktorá vyplýva zo zásahu do cti a profesionálnej povesti žalobcu oceniť ex aequo a bono na sumu 60 000 eur (pre prípady vážneho zásahu do dobrej povesti pozri rozsudok Franchet a Byk/Komisia, už citovaný, bod 411; rozsudok Giraudy/Komisia, už citovaný, bod 207).

249    V štvrtom rade sa Komisia tým, že počas niekoľkých rokov neprideľovala žalobcovi skutočné úlohy zodpovedajúce jeho platovej triede, dopustila služobného pochybenia, ktoré je priamou príčinou nemajetkovej ujmy. Za daných okolností je namieste zaviazať Komisiu, aby z tohto titulu zaplatila žalobcovi sumu 20 000 eur.

250    Z uvedeného vyplýva, že je namieste zaviazať Komisiu, aby žalobcovi titulom rôznych typov nemajetkovej ujmy, ktoré utrpel, zaplatila žalobcovi sumu 90 000 eur.

 O návrhoch na nariadenie opatrení na zabezpečenie priebehu konania a na vykonanie dokazovania

1.     Tvrdenia účastníkov konania

251    V prvom rade žalobca navrhuje Súdu pre verejnú službu, aby na pojednávaní boli ako svedkovia vypočutí pán Portal, novinár denníka La Voix, ďalej pani D., aby upresnila okolnosti vypracovania správy skupiny vnútorného auditu Eurostatu z 8. júla 2003, a napokon pán Koopman, aby poskytol upresnenia týkajúce sa prijatia rozhodnutia o zmene miesta pridelenia.

252    V druhom rade žalobca navrhuje Súdu pre verejnú službu, aby vyzval Komisiu, aby predložila všetky dokumenty, ktoré môžu preukazovať, že služba vnútorného auditu Eurostatu skutočne vykonala v mesiacoch november 2002 až máj 2002 kontroly týkajúce sa skutočností, ktoré mu boli vytýkané.

253    V treťom rade žalobca navrhuje Súdu pre verejnú službu, aby vyzval Komisiu, aby predložila úplnú správu, ktorú vypracoval OLAF, bez vypustenia údajne dôverných častí a príloh.

2.     Posúdenie Súdom pre verejnú službu

254    Žalobca navrhuje vo svojej replike, aby Súd pre verejnú službu nariadil Komisii predloženie dokumentov a aby vykonal výsluch troch svedkov.

255    V súlade s článkom 54 ods. 1 rokovacieho poriadku je účelom opatrení týkajúcich sa vedenia konania a dokazovania čo najlepšie zabezpečiť prípravu a priebeh konania a riešenie sporov. Dôkazné prostriedky podľa článkov 57 až 58 toho istého poriadku majú umožniť preukázať skutkové tvrdenia, ktoré účastník konania uvádza na podporu svojich dôvodov (pozri analogicky rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. novembra 2000, Bareyt a i./Komisia, T‑175/97, Zb. VS. I‑A‑229 a II‑1053, bod 89).

256    Podľa článku 55 ods. 2 písm. d) rokovacieho poriadku žiadosť o predloženie dokumentov alebo akejkoľvek inej písomnosti súvisiacej s vecou účastníkmi konania je opatrením týkajúcim sa vedenia konania, zatiaľ čo svedecká výpoveď je dôkazným prostriedkom v súlade s článkom 57 tohto poriadku.

257    Pokiaľ ide o posúdenie návrhov na nariadenia opatrení na zabezpečenie priebehu konania alebo na vykonanie dokazovania predložených niektorým účastníkom konania, len Súd pre verejnú službu rozhoduje o prípadnej potrebe doplnenia informácií, ktorými disponuje vo veci, v ktorej rozhoduje (pozri analogicky, pokiaľ ide o návrh na výsluch svedka, rozsudok Súdneho dvora z 22. novembra 2007, Sniace/Komisia, C‑260/05 P, Zb. s. I‑10005, body 77 a 78; pozri analogicky, pokiaľ ide o návrh na predloženie dokumentov, rozsudok Súdneho dvora z 2. októbra 2003, Salzgitter/Komisia, C‑182/99 P, Zb. s. I‑10761, body 41 a 44).

258    V tomto prípade sa Súd pre verejnú službu domnieva, že na základe spisu a výpovedí na pojednávaní má dostatok informácií a domnieva sa, že netreba nariadiť navrhované opatrenia na zabezpečenie priebehu konania a vykonať navrhované dôkazy.

 O trovách

259    Podľa článku 87 ods. 1 rokovacieho poriadku, ak ďalšie ustanovenia ôsmej kapitoly druhej hlavy uvedeného poriadku neurčujú inak, účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Podľa ods. 2 toho istého článku Súd pre verejnú službu môže rozhodnúť, ak to vyžaduje spravodlivé zaobchádzanie, že účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť iba časť trov konania, resp. ho vôbec nemusí zaviazať na náhradu trov konania.

260    Z vyššie uvedených dôvodov vyplýva, že Komisia je účastníkom konania, ktorý nemal vo veci úspech. Okrem toho žalobca vo svojich návrhoch výslovne navrhol, aby žalovaná bola zaviazaná nahradiť trovy konania. Keďže okolnosti prejednávanej veci neodôvodňujú uplatnenie ustanovení článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku, je potrebné zaviazať Komisiu na náhradu trov konania.

Z týchto dôvodov

SÚD PRE VEREJNÚ SLUŽBU (prvá komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Európska komisia je povinná zaplatiť pánovi Nanopoulos sumu 90 000 eur.

2.      V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.

3.      Európska komisia je povinná nahradiť všetky trovy konania.

Gervasoni Kreppel Rofes i Pujol

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 11. mája 2010.

Tajomníčka       Predseda komory

W. Hakenberg       S. Gervasoni

* Jazyk konania: gréčtina.