UZNESENIE SÚDU PRVÉHO STUPŇA (prvá komora)
z 22. júna 2006 (*)
„Smernica Rady 92/43/EHS − Ochrana prirodzených biotopov a voľne žijúcich živočíchov a rastlín − Rozhodnutie Komisie 2004/69/ES – Zoznam lokalít európskeho významu pre alpský biogeografický región – Žaloba o neplatnosť – Neprípustnosť“
Vo veci T‑137/04,
Kurt Martin Mayer, bydliskom v Eisentrattene (Rakúsko),
Tilly Forstbetriebe GmbH, so sídlom v Treibachu (Rakúsko),
Anton Volpini de Maestri, bydliskom v Spittal/Drau (Rakúsko),
Johannes Volpini de Maestri, bydliskom v Seebodene (Rakúsko),
v zastúpení: M. Schaffgotsch, advokát,
žalobcovia,
proti
Komisii Európskych spoločenstiev, v zastúpení: M. van Beek a B. Schima, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
ktorú v konaní podporuje:
Fínska republika, v zastúpení: T. Pynnä a A. Guimaraes-Purokoski, splnomocnené zástupkyne,
vedľajší účastník konania,
ktorej predmetom je návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie 2004/69/ES z 22. decembra 2003, ktorým sa prijíma, podľa smernice Rady 92/43/EHS, zoznam lokalít spoločenstva pre alpský biogeografický región (Ú. v. EÚ L 14, 2004, s. 21; Mim. vyd. 15/008, s. 10),
SÚD PRVÉHO STUPŇA
EURÓPSKYCH SPOLOČENSTIEV (prvá komora),
v zložení: predseda komory R. García-Valdecasas, sudcovia I. Labucka a V. Trstenjak,
tajomník: E. Coulon,
vydal toto
Uznesenie
Právny a skutkový rámec
1 Dňa 21. mája 1992 prijala Rada smernicu 92/43/EHS o ochrane prirodzených biotopov a voľne žijúcich živočíchov a rastlín (Ú. v. ES L 206, s. 7; Mim. vyd. 15/002, s. 102, ďalej len „smernica o biotopoch“).
2 Cieľom tejto smernice je podľa jej článku 2 ods. 1 prispievať k zabezpečeniu biologickej rôznorodosti prostredníctvom ochrany prirodzených biotopov, ako aj divokej fauny a flóry na území členských štátov, ktoré sú stranami Zmluvy ES.
3 Vo svojom článku 2 ods. 2 upresňuje, že sa navrhnú opatrenia prijaté podľa tejto smernice, aby sa prirodzené biotopy a druhy divokej fauny a flóry európskeho významu zachovali v prirodzenom stave ochrany alebo do takéhoto stavu obnovili,.
4 Podľa šiesteho odôvodnenia smernice o biotopoch je potrebné s cieľom zabezpečiť obnovenie alebo zachovanie prirodzených biotopov a druhov európskeho významu v priaznivom stave ochrany určiť osobitné chránené územia s cieľom vytvoriť súvislú európsku ekologickú sústavu podľa špecifikovaného časového rozvrhu.
5 Podľa článku 3 ods. 1 smernice o biotopoch táto sústava nazvaná „Natura 2000“ zahŕňa osobitne chránené územia, ako aj územia osobitnej ochrany klasifikované členskými štátmi podľa smernice Rady 79/409/EHS z 2. apríla 1979 o ochrane voľne žijúceho vtáctva (Ú. v ES L 103, s. 1; Mim. vyd. 15/001 s. 98).
6 Podľa článku 1 písm. l) smernice o biotopoch osobitné chránené územie znamená „lokalitu európskeho významu, označenú členskými štátmi štatutárnym, administratívnym a/alebo zmluvným aktom, kde sa uplatňujú ochranné opatrenia potrebné na zachovanie alebo obnovu prirodzených biotopov a/alebo populácií druhov, pre ktoré je lokalita vymedzená, v priaznivom stave ochrany“.
7 Článok 4 smernice o biotopoch predpokladá trojetapový postup pri určovaní osobitne chránených území. Podľa odseku 1 tohto ustanovenia navrhuje každý členský štát zoznam lokalít, v ktorom budú uvedené typy prirodzených biotopov z prílohy I a druhy z prílohy II smernice o biotopoch, ktoré sú udomácnené na jeho území. Tento zoznam spolu s informáciami o každej lokalite sa do troch rokov po oznámení smernice o biotopoch predloží Komisii.
8 Podľa článku 4 ods. 2 smernice o biotopoch vypracuje Komisia na základe týchto zoznamov a kritérií stanovených v prílohe III tejto smernice po dohode s každým členským štátom návrh zoznamu lokalít európskeho významu. Zoznam lokalít európskeho významu prijíma Komisia podľa článku 21 smernice o biotopoch. Podľa článku 4 ods. 3 je tento zoznam vypracovaný do šiestich rokov od oznámenia smernice o biotopoch.
9 Článok 4 ods. 4 tejto smernice uvádza, že hneď ako bude lokalita európskeho významu uznaná podľa odseku 2 toho istého ustanovenia, vyhlási príslušný členský štát v čo najkratšom čase no najneskôr do šiestich rokov túto lokalitu za osobitne chránené územie a podľa významu lokalít stanoví priority pre zachovanie typov prirodzených biotopov uvedených v prílohe I alebo druhov uvedených v prílohe II v priaznivom stave alebo obnovenie do takéhoto stavu a pre koherenciu sústavy Natura 2000, ako aj z hľadiska rizika degradácie alebo deštrukcie, ktorým sú tieto lokality vystavené.
10 Smernica o biotopoch vo svojom článku 4 ods. 5 upresňuje, že hneď ako je niektorá lokalita zaradená do zoznamu lokalít európskeho významu vypracovaného Komisiou, vzťahuje sa na ňu ustanovenie článku 6 ods. 2 až 4 smernice o biotopoch.
11 Podľa článku 6 smernice o biotopoch:
„1. Pre osobitne chránené územia vytvoria členské štáty potrebné ochranné opatrenia obsahujúce v prípade potreby príslušné plány riadenia, osobitne navrhnuté pre dané lokality alebo začlenené do ďalších plánov rozvoja, a primerané štatutárne, administratívne alebo zmluvné opatrenia, ktoré zodpovedajú ekologickým požiadavkám typov prirodzených biotopov uvedených v prílohe I a druhov uvedených v prílohe II, vyskytujúcich sa v týchto lokalitách.
2. Členské štáty podniknú primerané kroky, aby sa na osobitne chránených územiach predišlo poškodeniu prirodzených biotopov a biotopov druhov, ako aj rušeniu druhov, pre ktoré boli územia označené za chránené, pokiaľ by takéto rušenie bolo podstatné vo vzťahu k cieľom tejto smernice.
3. Akýkoľvek plán alebo projekt, ktorý priamo nesúvisí so správou lokality alebo nie je pre ňu potrebný, ale môže pravdepodobne významne ovplyvniť túto lokalitu, či už samotne, alebo v spojení s inými plánmi alebo projektmi, podlieha primeranému odhadu jeho dosahov na danú lokalitu z hľadiska cieľov ochrany lokality. Na základe výsledkov zhodnotenia dosahov na lokalitu a podľa ustanovení odseku 4 príslušné vnútroštátne orgány súhlasia s plánom alebo projektom iba po presvedčení sa, že nepriaznivo neovplyvní integritu príslušnej lokality, a v prípade potreby po získaní stanoviska verejnosti.
4. Ak sa aj napriek negatívnemu odhadu dosahov na lokalitu a pri neexistencii alternatívnych riešení plán alebo projekt musí realizovať z dôvodov vyššieho verejného záujmu, vrátane záujmov sociálnej a ekonomickej povahy, členský štát prijme všetky kompenzačné opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, že celková koherencia sústavy Natura 2000 bude ochránená. O prijatých kompenzačných opatreniach informuje Komisiu.
Ak sa v príslušnej lokalite vyskytuje prioritný biotop a/alebo prioritný druh, jediné dôvody, ktoré môžu prichádzať do úvahy, sú tie, ktoré sa týkajú zdravia alebo bezpečnosti ľudí, priaznivých dôsledkov primárneho významu na životné prostredie alebo tiež stanoviska Komisie k ďalším nevyhnutným dôvodom vyššieho verejného záujmu.“
12 Rozhodnutie Komisie 2004/69/ES z 22. decembra 2003, ktorým sa prijíma, podľa smernice 92/43/EHS, zoznam lokalít spoločenstva pre alpský biogeografický región (Ú. v. EÚ L 14, s. 21; Mim. vyd. 15/008, s. 10, ďalej len „napadnuté rozhodnutie”), bolo prijaté na základe článku 4 ods. 2 tretieho pododseku uvedenej smernice. Medzi lokalitami európskeho významu zaradenými do zoznamu sú uvedené nasledujúce lokality:
– AT 2102000 Nockberge (Kernzone), Kärnten,
– AT 2119000 Gut Walterskirchen.
13 Žalobcovia sú poľnohospodári a lesníci, ktorí na svojich pozemkoch vykonávajú okrem činností spojených s ich hospodárstvom aj druhotné činnosti. Na základe napadnutého rozhodnutia sú tieto pozemky zahrnuté do lokalít európskeho významu v alpskej biogeografickej oblasti.
14 Druhý žalobca je vlastníkom pozemku pod označením AT 2119000, ktorý úplne zodpovedá lokalite európskeho významu. Ostatní žalobcovia sú vlastníkmi pozemkov pod označením AT 2102000, umiestnených v lokalite európskeho významu.
Konanie
15 Návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 13. apríla 2004 podali žalobcovia prejednávanú žalobu.
16 Podaním doručeným do kancelárie Súdu prvého stupňa 30. júna 2004 Komisia vzniesla námietku neprípustnosti podľa článku 114 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa. Žalobcovia predložili svoje pripomienky k tejto námietke 2. septembra 2004.
17 Podaním doručeným do kancelárie Súdu prvého stupňa 7. júla 2004 podala Fínska republika návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania na podporu návrhov Komisie. Uznesením z 20. septembra 2004 predseda prvej komory Súdu prvého stupňa vyhovel tomuto návrhu. Vedľajší účastník konania predložil vyjadrenie obmedzujúce sa na otázku prípustnosti žaloby. Žalobcovia predložili svoje pripomienky 30. decembra 2004.
Návrhy účastníkov konania
18 Vo svojej námietke neprípustnosti Komisia navrhuje, aby Súd prvého stupňa:
– zamietol žalobu ako neprípustnú,
– zaviazal žalobcov na náhradu trov konania.
19 Vedľajší účastník konania vo svojom vyjadrení navrhuje, aby Súd prvého stupňa zamietol žalobu ako neprípustnú.
20 Vo svojich pripomienkach k námietke neprípustnosti žalobcovia navrhujú, aby Súd prvého stupňa:
– primárne:
– zamietol námietku neprípustnosti,
– zrušil napadnuté rozhodnutie,
– subsidiárne:
– zrušil napadnuté rozhodnutie týkajúce sa lokalít zaradených do prílohy I a nachádzajúcich sa v Rakúsku,
– alebo zrušil zápis lokalít zaradených do prílohy I napadnutého rozhodnutia pod označením AT 2102000 Nockberge (Kernzone), Kärnten a AT 2119000 Gut Walterskirchen,
– alebo zrušil zápis lokalít do prílohy I napadnutého rozhodnutia, ktoré sú uznané za lokality európskeho významu pre biotopy a druhy so stupňom zastúpenia a celkovým hodnotením zodpovedajúcim kategóriám B, C a D, subsidiárne kategóriám C a D, alebo ďalej ešte subsidiárne kategórii D štandardného formulára vyplňovaného členskými štátmi, buď pokiaľ ide o všetky lokality zaradené do napadnutého rozhodnutia, alebo pokiaľ ide o všetky rakúske lokality, alebo pokiaľ ide o lokality zaradené pod označením AT 2102000 Nockberge (Kernzone), Kärnten a AT 2119000 Gut Walterskirchen,
– okrem toho zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.
Právny stav
21 Podľa článku 114 rokovacieho poriadku, ak niektorý účastník konania o to požiada, Súd prvého stupňa môže rozhodnúť o neprípustnosti pred prejednaním veci samej, námietka neprípustnosti sa ďalej prejednáva v rámci ústnej časti konania, ak nebude rozhodnuté inak. V prejednávanej veci sa Súd prvého stupňa domnieva, že sa s touto vecou na základe preskúmania spisového materiálu dostatočne oboznámil na to, aby rozhodol bez toho, aby bolo potrebné začať ústnu časť konania.
Tvrdenia účastníkov konania
22 Komisia primárne zdôrazňuje, že žalobcovia nemajú právny záujem na konaní.
23 Domnieva sa, že napadnuté rozhodnutie je iba predbežným opatrením v zmysle rozsudku Súdneho dvora z 11. novembra 1981, IBM/Komisia (60/81, Zb. s. 2639, bod 10). Napadnuté rozhodnutie nie je aktom, ktorý môže byť predmetom žaloby, pretože vypracovaním zoznamu lokalít európskeho významu nebol ukončený postup smerujúci k vytvoreniu sústavy Natura 2000.
24 Komisia zdôrazňuje, že napadnuté rozhodnutie nemá priamy vplyv na právne postavenie žalobcov. Podľa nej prípadné právne účinky voči žalobcom nastanú len vtedy, ak vnútroštátne orgány prijmú opatrenia na vykonanie smernice o biotopoch a napadnutého rozhodnutia.
25 Komisia sa v dôsledku toho domnieva, že napadnuté rozhodnutie žiadnym spôsobom nezasiahlo do právneho postavenia žalobcov. Nie sú preto z dôvodu nedostatku právneho záujmu na konaní oprávnení proti tomuto rozhodnutiu podať žalobu o neplatnosť na základe článku 230 štvrtého odseku ES.
26 Komisia subsidiárne tvrdí, že žalobcovia nie sú priamo a osobne dotknutí.
27 V prejednávanej veci bolo sporné opatrenie prijaté Komisiou vo forme rozhodnutia určeného členským štátom. Povaha aktu však nemôže byť zisťovaná na základe jeho vonkajšej formy, ale na základe jeho konkrétneho právneho obsahu. Sporné rozhodnutie doplňuje právny rámec, ktorého súčasťou je sústava Natura 2000 v rozsahu, v akom upresňuje, ktoré lokality majú byť členskými štátmi určené ako osobitné chránené územia (článok 4 ods. 4 smernice o biotopoch) tak, že členské štáty sú povinné okrem iného stanoviť ochranné opatrenia nevyhnutné pre dotknuté lokality (článok 6 ods. 1 smernice o biotopoch).
28 Napadnuté rozhodnutie sa tak stáva súčasťou súboru všeobecných právnych predpisov normatívnej povahy. Komisia však pripúšťa, že napriek tomu podľa ustálenej judikatúry to nevylučuje, aby sa rozhodnutie mohlo priamo a osobne dotýkať určitých hospodárskych subjektov.
29 Pokiaľ ide o priamu dotknutosť žalobcov, Komisia sa domnieva, že skutočnosť, že môže určiť, ktoré lokality sú európskeho významu a spadajú z tohto dôvodu do oblasti pôsobnosti článku 6 ods. 2 až 4 smernice o biotopoch, žiadnym spôsobom nezasahuje do právneho postavenia žalobcov. Povinnosti vyplývajúce z tohto článku v súlade s právnym režimom smerníc nemôžu byť uložené jednotlivcom a môžu vyplývať iba z opatrení prijatých členskými štátmi na prebratie smernice o biotopoch.
30 Komisia sa domnieva, že článok 6 ods. 2 smernice o biotopoch ponecháva členským štátom priestor pre voľnú úvahu vzhľadom na situáciu, keď môže byť rušenie prirodzených biotopov podstatné, a vzhľadom na určenie opatrení vhodných na predchádzanie poškodzovaniu a rušeniu. Upresňuje, že pokiaľ členský štát nevyužil svoju voľnú úvahu, nie je možné zistiť, či právne postavenie žalobcov je dotknuté. Dochádza preto k záveru, že napadnuté rozhodnutie nemá na žalobcov priamy vplyv.
31 Podľa Komisie platia tie isté úvahy pre použitie článku 6 ods. 3 a 4 smernice o biotopoch: požiadavka preskúmania zlučiteľnosti s cieľmi ochrany môže mať právne účinky iba v kontexte konkrétneho plánu alebo projektu. Keďže ide o povoľovacie konanie, v ktorom musia byť zvažované a brané do úvahy rôzne skutočnosti, vnútroštátne orgány musia mať nevyhnutne priestor na voľnú úvahu. Nakoniec, požiadavky článku 6 ods. 3 a 4 smernice o biotopoch, pokiaľ sa uplatňujú na konkrétnu situáciu, tak sa dotýkajú autora plánu alebo projektu a nie vlastníka pozemku. Žalobcovia sa však dovolávajú svojho postavenia vlastníkov pozemkov. Článok 6 ods. 3 a 4 smernice o biotopoch teda nemá právne účinky dotýkajúce sa priamo postavenia žalobcov.
32 Pokiaľ ide o osobné dotknutie, Komisia sa domnieva, že napadnuté rozhodnutie neurčuje práva ani povinnosti vlastníkov pozemkov, ale iba stanovuje zoznam lokalít, na ktoré sa následne budú vzťahovať iné ustanovenia, ktoré sa rovnako nedotýkajú vlastníctva pozemkov. Cieľom týchto ustanovení je chrániť lokality proti poškodzovaniu ich stavu, ktorý je chránený, bez ohľadu na to, aké konanie zapríčinilo toto poškodzovanie.
33 Komisia sa domnieva, že žalobcovia nemôžu tvrdiť, keďže napadnuté rozhodnutie neukladá vlastníkom pozemkov žiadnu povinnosť, že toto rozhodnutie zasahuje do ich osobitných práv, alebo im spôsobuje mimoriadnu ujmu, ktorá ich môže individualizovať vzhľadom na všetky ostatné hospodárske subjekty. Aj keby sa pripustilo, že rozhodnutie môže žalobcom ukladať povinnosti, vyplývalo by to z objektívne určenej situácie, a síce geografickej situácie lokalít uvedených v prílohe.
34 Žalobcovia nie sú individualizovaní ani na základe skutočnosti, že Komisia je vzhľadom na osobitné ustanovenia povinná zohľadniť dôsledky aktu, ktorý zamýšľa prijať vo vzťahu k postaveniu žalobcov. Podľa Komisie sa na postup, ktorý viedol k prijatiu napadnutého rozhodnutia, používajú iba výlučne vedecké kritériá vyplývajúce z ochrany prírody. Okrem toho žiadne ustanovenie práva Spoločenstva neukladá Komisii povinnosť na účely prijatia napadnutého rozhodnutia začať konanie, v rámci ktorého by žalobcovia mohli uplatniť také práva, ako je napríklad právo byť vypočutý.
35 Vzhľadom na vyššie uvedené Komisia došla k záveru, že žaloba musí byť zamietnutá ako neprípustná.
36 Vedľajší účastník konania podporuje argumentáciu Komisie a dochádza rovnako k záveru o neprípustnosti prejednávanej žaloby.
37 Pokiaľ ide o priamu dotknutosť žalobcov, dodáva, že napadnuté rozhodnutie členským štátov zjavne ponecháva možnosť prijať či neprijať určité opatrenia; účinky napadnutého rozhodnutia budú závisieť na spôsobe, akým budú vnútroštátne orgány vykonávať svoju diskrečnú právomoc.
38 Pokiaľ ide o osobné dotknutie žalobcov, vedľajší účastník konania sa domnieva, že napadnuté rozhodnutie im nebráni vo výkone ich výlučných práv a nezbavuje ich žiadneho z nich. Toto rozhodnutie totiž neupravuje práva a povinnosti žalobcov, ale stanovuje výlučne geograficky vymedzený zoznam. Prípadné negatívne účinky spomínané v žalobe sú iba nepriamymi dôsledkami napadnutého rozhodnutia.
39 Podľa vedľajšieho účastníka konania je potrebné okrem iného konštatovať, že napadnuté rozhodnutie sa nedotýka žalobcov ako nositeľov výlučných práv. Za predpokladu, že by sa ich dotýkalo, bolo by to iba z dôvodu ich postavenia ako vlastníkov pozemkov, rovnako ako by sa dotýkalo právneho postavenia všetkých vlastníkov pozemkov uvedených v jeho prílohe.
40 Vedľajší účastník konania ďalej zdôrazňuje, že podľa judikatúry Súdneho dvora možnosť určiť s väčšou či menšou presnosťou počet alebo dokonca totožnosť právnych subjektov, voči ktorým sa opatrenie použije, vôbec neznamená, že tieto subjekty musia byť považované za osobne dotknuté týmto opatrením, pokiaľ je nepochybné, že k tomuto použitiu dochádza na základe objektívnej právnej či skutkovej situácie definovanej dotknutým aktom (pozri uznesenie Súdu prvého stupňa zo 6. septembra 2004, SNF/Komisia, T‑213/02, Zb. s. II‑03047, bod 59 a tam citovanú judikatúru).
41 Vedľajší účastník konania sa domnieva, že aj keď napadnuté rozhodnutie prípadne umožňuje určiť vlastníkov pozemkov zaradených medzi lokality uvedené v prílohe spomínaného rozhodnutia, nič to nemení na tom, že k použitiu tohto rozhodnutia dochádza na základe v ňom definovanej objektívnej skutkovej situácie, a síce prírodnej hodnoty lokalít.
42 Žalobcovia najprv tvrdia, že napadnuté rozhodnutie je normatívnym aktom Komisie, ktorý však vyvoláva dôsledky rovnako pre jednotlivcov do tej miery, do akej adresátmi nie sú iba členské štáty, ale tiež žalobcovia.
43 Žalobcovia usudzujú, že proti nim nemožno namietať neprebratie smernice o biotopoch v stanovenej lehote. Pripomínajú, že podľa judikatúry Súdneho dvora sa občan môže priamo dovolávať smernice proti členskému štátu, ktorému je určená, alebo vo vzťahu k jeho správnym orgánom, pokiaľ je táto smernica dostatočne presne formulovaná tak, že sa z nej dajú priamo vyvodiť práva, a pokiaľ dotknutý členský štát nedodržal lehotu na prebratie. Oneskorenie v prebratí smernice členským štátom však nemôže viesť k tomu, aby občan Únie mal možnosť vyhnúť sa cieľom uvedenej smernice alebo tieto ciele zmariť.
44 Pokiaľ ide o tvrdenie Komisie, že lokalita požíva hneď, ako bola oznámená dotknutým členským štátom, ochranu stanovenú v článku 6 ods. 2 až 4 smernice o biotopoch, žalobcovia sa domnievajú, že pokiaľ by to bolo zámerom zákonodarcu, ustanovenie obsiahnuté v článku 4 ods. 5 smernice o biotopoch by bolo nadbytočné a bolo by stanovené, že oznámenie vedie k uplatneniu režimu ochrany.
45 Ďalej tvrdia, že sú napadnutým rozhodnutím priamo a osobne dotknutí.
46 Pokiaľ ide o priamu dotknutosť, žalobcovia tvrdia, že keďže napadnuté rozhodnutie neponecháva členským štátom žiadny priestor na voľnú úvahu pri vykonávaní normatívnych ustanovení smernice o biotopoch vo vzťahu k žalobcom, je kritérium, podľa ktorého sú poslední uvedení napadnutým rozhodnutím priamo dotknutí, splnené. Aj keď je podľa nich napadnuté rozhodnutie formálne určené členským štátom, prijíma toto rozhodnutie, pri uplatňovaní smernice o biotopoch, pre tam obsiahnuté osobitné chránené oblasti nielen priamy a konečný zoznam uznaných lokalít, ale tiež priamu a konečnú definíciu cieľov ochrany. Členské štáty sú oprávnené výlučne na prijatie faktických alebo normatívnych opatrení pri rešpektovaní zásady zákazu poškodzovania a povinnosti uskutočniť zodpovedajúce hodnotenie dôsledkov poľnohospodárskej a lesnej činnosti žalobcov. Tieto opatrenia však žalobcov značne právne a hospodársky znevýhodňujú.
47 Žalobcovia tvrdia, že výklad článku 6 ods. 2 až 4 smernice o biotopoch vykonaný Komisiou nie je presvedčivý. Komisia jednak opomenula jednu zásadnú skutočnosť, a síce, že sa nevyjadrila k výhrade vyplývajúcej z neexistencie výslovného uvedenia dôvodov, prečo sú uvedené lokality v skutočnosti európskeho významu, a jednak sa jej výklad týkajúci sa povinností vnútroštátnych orgánov a ich priestoru pre voľnú úvahu týkal iba súvisiacich otázok.
48 Žalobcovia z tohto pohľadu pripomínajú, že členské štáty nemajú žiadny priestor pre voľnú úvahu vzhľadom na zákaz rušenia a poškodzovania lokalít európskeho významu, prijatých v rámci vykonávacích predpisov smernice o biotopoch. Ciele definované napadnutým rozhodnutím rovnako neponechávajú členským štátom manévrovací priestor, takže žalobcovia sú priamo dotknutí týmto rozhodnutím a neexistenciou spresnení, pokiaľ ide v prejednávanom prípade o vhodnosť ochrany určitých druhov a biotopov.
49 Žalobcovia nesúhlasia s pripomienkami vedľajšieho účastníka konania. Členské štáty sú povinné vyhodnotiť plány a projekty dotýkajúce sa lokalít zaradených podľa článku 6 ods. 3 smernice o biotopoch, ako aj ciele ochrany, ktoré sú stanovené napadnutým rozhodnutím. Teda povinnosť vykonať takéto hodnotenie a kritériá tohto hodnotenia vyplývajú z určenia cieľa ochrany stanoveného napadnutým rozhodnutím a členský štát sa v žiadnom prípade nemôže týmto povinnostiam vyhnúť na základe svojej vlastnej voľnej úvahy. Rovnaké zistenie platí pre zákaz poškodzovania stanovený v článku 6 ods. 2 smernice o biotopoch.
50 Pokiaľ ide o osobné dotknutie, žalobcovia v podstate tvrdia, že sú napadnutým rozhodnutím osobne dotknutí z dôvodu svojho postavenia ako vlastníkov pozemkov, na ktoré rozhodnutie Komisie odkazuje. Skutočnosť, že je dotknutý určitý počet iných vlastníkov pozemkov, na tomto skutkovom stave nič nemení. Vlastníci sa odlišujú od okruhu iných dotknutých hospodárskych subjektov, napríklad od subjektov, ktorí dotknuté pozemky nevlastnia, ale majú na dotknutých pozemkoch plány alebo projekty, pretože sú napadnutým rozhodnutím dotknutí už v súčasnosti, a nie iba potencionálne v budúcnosti. Navyše nie sú ohrození iba značnými hospodárskymi znevýhodneniami, ale rovnako aj aktuálnymi právnymi znevýhodneniami. Osobitne určujúcou je skutočnosť, že nemôžu disponovať svojimi pozemkami, pretože ich práva sú dotknuté režimom ochrany, ktorý vstúpil do platnosti. Toto nie je prípad iných hospodárskych subjektov, ktoré môžu uskutočňovať svoje plány alebo projekty na iných vhodnejších pozemkoch, na ktoré sa obmedzujúci režim ochrany nevzťahuje.
51 Žalobcovia spochybňujú tvrdenia Komisie týkajúce sa osobného dotknutia. Pripomínajú, že sa nedovolávajú iba nudum ius pozemkového vlastníctva, ale sa odvolávajú na svoje postavenie obrábateľov pôdy. Napadnuté rozhodnutie tak obmedzuje užívacie právo žalobcov, pretože ho nemôžu vykonávať v rovnakom rozsahu ako predtým.
52 Žalobcovia nie sú toho názoru, že povinnosti, ktoré im ukladá napadnuté rozhodnutie, sú dôsledkom objektívne určenej situácie, ako to tvrdí Komisia. Tvrdia, že ich pozemky nepodliehajú existujúcej norme z dôvodu ich geografického umiestnenia, ale že bola prijatá norma, ktorá sa vzťahuje na existujúce pozemky. V prípade, keď použitie týchto ustanovení spočíva na svojvoľných kritériách, sa tak odlišujú nielen od okruhu nedotknutých osôb, ale rovnako od okruhu dotknutých osôb.
53 V odpovedi na vyjadrenie vedľajšieho účastníka konania žalobcovia pripomínajú, že otázkou nie je dotknutie sa akéhokoľvek postavenia na trhu, ale vážne obmedzenie základných práv. Toto obmedzenie vyplýva z napadnutého rozhodnutia, ktoré je veľmi konkrétne a extrémne podrobné. Považujú sa za konkrétnych adresátov chybného rozhodnutia, ktorým Komisia stanovila určité ciele ochrany pre pozemky.
54 Žalobcovia tvrdia, že z dôvodu nezákonného charakteru napadnutého rozhodnutia sú individualizovaní vzhľadom na všetkých ostatných vlastníkov pozemkov dotknutých napadnutým rozhodnutím, berúc ako referenčnú skupinu všetkých vlastníkov pozemkov, na ktoré sa vzťahujú ciele ochrany stanovené v napadnutom rozhodnutí.
55 Dodávajú, že o tomto obmedzení vlastníckeho práva k pozemkom bolo rozhodnuté bez toho, aby dotknuté osoby mali právo byť vypočuté pred súdom, bez porovnávania vzájomných záujmov, bez odškodnenia či dokonca bez možnosti získať odškodnenie, dôvodov odôvodňujúcich v prejednávanej veci neprijatie reštriktívneho výkladu podmienok prípustnosti.
Posúdenie Súdom prvého stupňa
56 Podľa článku 230 štvrtého odseku ES „každá fyzická alebo právnická osoba môže podať… žalobu proti rozhodnutiam, ktoré sú jej určené, a proti rozhodnutiu, ktoré je jej určené, alebo proti rozhodnutiu, ktoré sa jej priamo a osobne týka, hoci sú vydané formou nariadenia alebo rozhodnutia určeného inej osobe“.
57 Keďže nie je sporné, že napadnuté rozhodnutie nie je určené žalobcom, je potrebné preskúmať, či sa ich toto rozhodnutie priamo a osobne dotýka.
58 Pokiaľ ide o priamu dotknutosť žalobcov, je potrebné pripomenúť, že táto podmienka priameho dotknutia jednotlivca v prejednávanej veci vyžaduje, aby napadnuté rozhodnutie malo bezprostredné účinky na ich právne postavenie a neponechávalo žiadnu voľnú úvahu adresátom tohto aktu, ktorí sú poverení jeho vykonávaním, pričom toto vykonávanie má čisto automatickú povahu a vyplýva zo samotnej právnej úpravy Spoločenstva bez uplatnenia iných vykonávacích predpisov (pozri rozsudok Súdneho dvora z 5. mája 1998, Dreyfus/Komisia, C‑386/96 P, Zb. s. I‑2309, bod 43 a tam citovanú judikatúru, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. júna 2000, Salamander a i./Parlament a Rada, T‑172/98, T‑175/98 až T‑177/98, Zb. s. II‑2487, bod 52).
59 To znamená, že v prípade, keď je akt Spoločenstva určený prostredníctvom inštitúcie členskému štátu a ak je činnosť, ktorú členský štát musí uskutočniť na vykonanie tohto aktu, automatickej povahy alebo ak sa týmto alebo iným spôsobom následky dotknutého aktu bezpochyby dostavujú, tak sa tento akt priamo týka každej osoby dotknutej touto činnosťou. Keď však naopak akt ponecháva členskému štátu možnosť konať či nekonať alebo mu neukladá povinnosť konať v určitom zmysle, je to činnosť či nečinnosť členského štátu, ktorá sa priamo týka dotknutej osoby, a nie akt sám o sebe. Inými slovami, aby mohol spomínaný akt vyvolať účinky, nesmie závisieť od výkonu diskrečnej právomoci treťou osobou, a to o to menej, ak je jasné, že táto právomoc sa môže vykonávať iba v určenom význame (pozri v tomto zmysle uznesenie Súdu prvého stupňa z 10. septembra 2002, Japan Tobacco a JT International/Parlament a Rada, T‑223/01, Zb. s. II‑3259, bod 46).
60 Súd prvého stupňa tvrdí, že sa nemožno domnievať, že by napadnuté rozhodnutie, ktoré vymedzuje ako lokality európskeho významu oblasti rakúskeho územia, v ktorých žalobcovia vlastnia pozemky, malo samo osebe účinky na právne postavenie žalobcov. Napadnuté rozhodnutie neobsahuje žiadne ustanovenie vzhľadom na režim ochrany lokalít európskeho významu, ako sú ochranné opatrenia alebo povoľovacie konania. Nedotýka sa tak ani práv a povinností vlastníkov pozemkov, ani výkonu týchto práv. V rozpore s tým, čo tvrdia žalobcovia, zahrnutie týchto lokalít do zoznamu lokalít európskeho významu nezaväzuje žiadnym spôsobom hospodárske subjekty alebo súkromné osoby.
61 Článok 4 ods. 4 smernice o biotopoch upresňuje, že hneď ako bude lokalita Komisiou uznaná ako lokalita európskeho významu, príslušný členský štát vyhlási túto lokalitu za „osobitne chránené územie“ najneskôr do šiestich rokov. Z tohto pohľadu článok 6 ods. 1 smernice o biotopoch uvádza, že pre osobitne chránené územia stanovia členské štáty nevyhnutné ochranné opatrenia, ktoré budú zodpovedať ekologickým požiadavkám typu prirodzeného biotopu a druhov vyskytujúcich sa v týchto lokalitách.
62 Článok 4 ods. 5 smernice o biotopoch rovnako uvádza, že hneď ako je niektorá lokalita zapísaná do zoznamu lokalít európskeho významu, vzťahujú sa na ňu ustanovenia článku 6 ods. 2 až 4.
63 Článok 6 ods. 2 smernice o biotopoch teda stanovuje, že členské štáty podniknú primerané kroky, aby sa na osobitne chránených územiach predišlo poškodeniu prirodzených biotopov a biotopov druhov, ako aj rušeniu druhov, pre ktoré boli územia označené za chránené, pokiaľ by takéto rušenie bolo podstatné vo vzťahu k cieľom tejto smernice.
64 Rovnako tak článok 6 ods. 3 smernice o biotopoch stanovuje, že akýkoľvek projekt, ktorý priamo nesúvisí so správou lokality alebo nie je pre ňu potrebný, ale môže pravdepodobne významne ovplyvniť túto lokalitu, podlieha primeranému odhadu jeho dosahov na danú lokalitu z hľadiska cieľov ochrany lokality. Na základe výsledkov zhodnotenia dosahov na lokalitu príslušné vnútroštátne orgány súhlasia s plánom alebo projektom iba po presvedčení sa, že nepriaznivo neovplyvní integritu príslušnej lokality. Z tohto pohľadu článok 6 ods. 4 smernice o biotopoch upresňuje, že pokiaľ musí byť takýto projekt realizovaný z dôvodov vyššieho verejného záujmu, členský štát zaistí všetky kompenzačné opatrenia nevyhnutné na zaistenie celkovej koherentnosti sústavy Natura 2000.
65 S prihliadnutím na vyššie uvedené povinnosti, ktoré vyplývali dotknutým členským štátom hneď, ako boli lokality európskeho významu napadnutým rozhodnutím určené, je potrebné konštatovať, že žiadna z týchto povinností nie je priamo použiteľná na žalobcov. Všetky tieto povinnosti totiž vyžadujú akt zo strany dotknutého členského štátu, ktorým by spresnil, akým spôsobom zamýšľa uskutočniť predmetnú povinnosť, ak pôjde o nevyhnutné ochranné opatrenia (článok 6 ods. 1 smernice o biotopoch), primerané opatrenia, aby sa predišlo poškodeniu lokalít (článok 6 ods. 2 smernice o biotopoch) alebo schválenie projektu kompetentnými vnútroštátnymi orgánmi, spôsobilého mať na lokalitu významný dopad (článok 6 ods. 3 a 4 smernice o biotopoch).
66 Zo smernice o biotopoch, na základe ktorej bolo prijaté napadnuté rozhodnutie, teda vyplýva, že je záväzná pre členský štát, pokiaľ ide o výsledok, ktorý má byť dosiahnutý, pričom právomoc pri uskutočnení ochranných opatrení a pri postupoch v povoľovacom konaní sa ponecháva vnútroštátnym orgánom. Tento záver nemôže byť vyvrátený skutočnosťou, že priestor pre voľnú úvahu takto priznaný členským štátom musí byť vykonávaný v súlade s cieľmi smernice o biotopoch.
67 Zo všetkého predchádzajúceho vyplýva, že žalobcovia nie sú priamo dotknutí napadnutým rozhodnutím v zmysle článku 230 štvrtého odseku ES, a preto musí byť žaloba zamietnutá ako neprípustná bez toho, aby bolo nevyhnutné zaoberať sa tým, či sú žalobcovia predmetným rozhodnutím dotknutí osobne.
68 Aj keď sa však žalobcovia nemôžu domáhať zrušenia napadnutého rozhodnutia, budú môcť napadnúť opatrenia prijaté na základe článku 6 smernice o biotopoch, ktoré sa ich dotýkajú, a v tejto súvislosti majú možnosť namietať protiprávnosť tohto rozhodnutia pred vnútroštátnymi súdmi rozhodujúcimi v súlade s článkom 234 ES (rozsudok Súdneho dvora zo 17. novembra 1998, Kruidvat/Komisia C‑70/97 P, Zb. s. I‑7183, body 48 a 49, a uznesenie Súdu prvého stupňa z 12. júla 2000, Conseil national des professions de l’automobile a i./Komisa, T‑45/00, Zb. s. II‑2927, bod 26).
O trovách
69 Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobcovia nemali vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ich na náhradu trov konania vynaložených Komisiou v súlade s jej návrhom.
70 Podľa článku 87 ods. 4 prvého pododseku rokovacieho poriadku členské štáty, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci konania znášajú svoje trovy konania. V prejednávanej veci je teda opodstatnené zaviazať Fínsku republiku na náhradu trov konania.
Z týchto dôvodov
SÚD PRVÉHO STUPŇA (prvá komora)
nariadil:
1. Žaloba sa zamieta ako neprípustná.
2. Žalobcovia znášajú svoje vlastné trovy konania a sú povinní nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Komisii.
3. Fínska republika znáša svoje vlastné trovy konania.
V Luxemburgu 22. júna 2006
E. Coulon | | R. García-Valdecasas |