UZNESENIE VŠEOBECNÉHO SÚDU (šiesta komora)
zo 16. septembra 2015 (*)
„REACH – Poplatok za registráciu látky – Zníženie priznané mikropodnikom, malým a stredným podnikom – Chybné vyhlásenie o veľkosti podniku – Rozhodnutie ukladajúce administratívny poplatok – Odporúčanie 2003/361/ES – Žaloba zjavne bez právneho základu“
Vo veci T‑89/13,
Calestep, SL, so sídlom v Estepe (Španielsko), v zastúpení: E. Cabezas Mateos, advokát,
žalobkyňa,
proti
Európskej chemickej agentúre (ECHA), v zastúpení: M. Heikkilä, A. Iber a C. Schultheiss, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci C. Garcia Molyneux, advokát,
žalovanej,
ktorej predmetom je návrh na zrušenie rozhodnutia SME (2012) 4028 ECHA z 21. decembra 2012, ktorým sa konštatovalo, že žalobkyňa nesplnila podmienky pre priznanie zníženia poplatku pre malé podniky, a ktorým sa jej uložil administratívny poplatok,
VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta komora),
v zložení: predseda komory S. Frimodt Nielsen, sudcovia F. Dehousse (spravodajca) a A. M. Collins,
tajomník: E. Coulon,
vydal toto
Uznesenie
Okolnosti predchádzajúce sporu
1 Dňa 29. novembra 2010 žalobkyňa Calestep, SL, vykonala registráciu dvoch chemických látok podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1907/2006 z 18. decembra 2006 o registrácii, hodnotení, autorizácii a obmedzovaní chemikálií (REACH) a o zriadení Európskej chemickej agentúry, o zmene a doplnení smernice 1999/45/ES a o zrušení nariadenia Rady (EHS) č. 793/93 a nariadenia Komisie (ES) č. 1488/94, smernice Rady 76/769/EHS a smerníc Komisie 91/155/EHS, 93/67/EHS, 93/105/ES a 2000/21/ES (Ú. v. EÚ L 396, s. 1).
2 Žalobkyňa počas registrácie uviedla, že je „malý“ podnik v zmysle odporúčania Komisie 2003/361/ES zo 6. mája 2003 o vymedzení mikropodnikov, malých a stredných podnikov [neoficiálny preklad] (Ú. v. EÚ L 124, s. 36). Toto vyhlásenie jej umožnilo získať zníženie poplatku pre všetky žiadosti o registráciu podľa článku 6 ods. 4 nariadenia č. 1907/2006. V súlade s článkom 74 ods. 1 tohto nariadenia bol uvedený poplatok definovaný v nariadení Komisie (ES) č. 340/2008 zo 16. apríla 2008 o poplatkoch Európskej chemickej agentúre podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1907/2006 (Ú. v. EÚ L 107, s. 6). Príloha I nariadenia č. 340/2008 obsahuje výšku poplatkov, ktoré je potrebné uhradiť pri žiadosti o registráciu podľa článku 6 nariadenia č. 1907/2006, ako aj zníženia priznané mikropodnikom a malým a stredným podnikom. Navyše podľa článku 13 ods. 4 nariadenia č. 340/2008, ak fyzická alebo právnická osoba, ktorá si uplatňuje nárok na zníženie alebo odpustenie poplatku, nemôže preukázať, že má nárok na takéto zníženie alebo odpustenie, Európska chemická agentúra (ECHA) vyberá plný poplatok, ako aj administratívny poplatok. V tejto súvislosti prijala správna rada ECHA 12. novembra 2010 rozhodnutie MB/D/29/2010 o klasifikácii služieb, za ktoré sa vyberajú poplatky (ďalej len „rozhodnutie MB/D/29/2010“). V článku 2 a tabuľke 1 tohto rozhodnutia v znení uplatniteľnom v čase skutkových okolností uviedla, že administratívny poplatok uvedený v článku 13 ods. 4 nariadenia č. 340/2008 je 20 700 eur pre veľké podniky, 14 500 eur pre stredné podniky, 8 300 pre malé podniky a 2 070 pre mikropodniky.
3 Dňa 29. novembra 2010 ECHA vydala dva platobné výmery (č. 10024188 a 10024196), obidva na sumu 9 300 eur. Táto suma sa podľa prílohy nariadenia č. 340/2008 v znení uplatniteľnom v čase skutkových okolností rovnala poplatku, ktorý mal zaplatiť malý podnik v rámci spoločnej ponuky za množstvo látky vyššie ako 1 000 ton.
4 Dňa 28. februára 2011 ECHA vyzvala žalobkyňu, aby predložila niektoré dokumenty na účely preskúmania vyhlásenia, v ktorom uviedla, že je malý podnik.
5 Dňa 21. decembra 2012 po výmene dokumentov a elektronickej pošty ECHA doručila žalobkyni rozhodnutie SME (2012) 4028, ktorým sa konštatovalo, že žalobkyňa nesplnila podmienky pre priznanie zníženia poplatku pre malé podniky, a ktorým sa jej uložil administratívny poplatok (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). V tomto rozhodnutí ECHA informovala žalobkyňu, že sa musí považovať za stredný podnik, a že jej vystaví platobný výmer, ktorý bude pokrývať rozdiel medzi pôvodne zaplateným poplatkom a konečným poplatkom, a platobný výmer na 14 500 eur na zaplatenie administratívneho poplatku.
6 Na účely výkonu napadnutého rozhodnutia ECHA doručila žalobkyni 23. januára a 8. februára 2013 tri platobné výmery na sumu 6 975 eur, 6 975 eur a 14 500 eur.
Konanie a návrhy účastníkov konania
7 Žalobkyňa návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 18. februára 2013 podala žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.
8 Dňa 19. februára 2013 žalobkyňa podala návrh na nariadenie predbežného opatrenia smerujúci k odkladu vykonateľnosti platobných výmerov z 23. januára a 8. februára 2013.
9 Uznesením z 11. marca 2013, Calestep/ECHA (T‑89/13 R, EU:T:2013:123), sudca rozhodujúci o nariadení predbežných opatrení zamietol tento návrh a rozhodol, že o trovách konania sa rozhodne v konaní o veci samej.
10 Vzhľadom na to, že zloženie komôr Všeobecného súdu bolo zmenené, sudca spravodajca bol pridelený k šiestej komore, ktorej bola z tohto dôvodu 27. septembra 2013 táto vec pridelená.
11 Dňa 9. januára 2015 v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania podľa článku 64 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu z 2. mája 1991 boli účastníci konania vyzvaní, aby predložili pripomienky týkajúce sa prípadnej relevantnosti rozsudku z 2. októbra 2014, Spraylat/ECHA (T‑177/12, Zb., EU:T:2014:849) na tento spor, a aby odpovedali na otázku. Účastníci konania vyhoveli tejto žiadosti v stanovenej lehote.
12 Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil napadnuté rozhodnutie,
– zaviazal ECHA na náhradu trov konania.
13 ECHA navrhuje, aby Všeobecný súd:
– vyhlásil žalobu za neprípustnú,
– subsidiárne zamietol žalobu a potvrdil právnu platnosť napadnutého rozhodnutia,
– zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.
Právny stav
14 Podľa článku 126 rokovacieho poriadku Všeobecný súd môže, ak je žaloba zjavne neprípustná, či zjavne bez právneho základu, na návrh sudcu spravodajcu kedykoľvek rozhodnúť odôvodneným uznesením bez ďalšieho konania.
15 V prejednávanej veci Všeobecný súd usudzuje, že je dostatočne oboznámený so spisovým materiálom, a rozhoduje, že nie je potrebné pokračovať v konaní.
O právomoci Všeobecného súdu
16 Napriek tomu, že právomoc Všeobecného súdu nebola účastníkmi konania spochybnená, Všeobecný súd považuje na úvod za vhodné vyjadriť sa k svojej právomoci rozhodnúť o žalobe o neplatnosť. V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že Všeobecný súd môže svoju právomoc preskúmať ex offo, pretože ide o otázku verejného záujmu (pozri rozsudok z 15. marca 2005, GEF/Komisia, T-29/02, Zb., EU:T:2005:99, bod 72 a citovanú judikatúru).
17 Článok 94 ods. 1 nariadenia č. 1907/2006 stanovuje, že „v súlade s článkom [263 ZFEÚ] možno na Súde prvého stupňa alebo na Súdnom dvore podať žalobu voči rozhodnutiu prijatému odvolacou radou alebo voči rozhodnutiu prijatému [ECHA] v prípadoch, keď nie je možné odvolať sa na odvolaciu radu“.
18 V tejto súvislosti článok 91 ods. 1 nariadenia č. 1907/2006 stanovuje, že „odvolať sa [na odvolaciu radu] možno proti rozhodnutiam [ECHA] prijatým podľa článku 9, článku 20, článku 27 ods. 6, článku 30 ods. 2 a 3 a článku 51“.
19 Napadnuté rozhodnutie však nebolo prijaté podľa ustanovení vymenovaných v článku 91 ods. 1 nariadenia č. 1907/2006, ale podľa článku 13 ods. 4 nariadenia č. 340/2008 a článku 2 rozhodnutia MB/D/29/2010. Je tiež potrebné zdôrazniť, že ani nariadenie č. 340/2008, ani rozhodnutie MB/D/29/2010 neboli prijaté podľa ustanovení vymenovaných v článku 91 ods. 1 nariadenia č. 1907/2006.
20 Okrem toho je potrebné uviesť, že ustanovenia článkov 9, 27, 30 a 51 nariadenia č. 1907/2006 vymenované v článku 91 ods. 1 tohto istého nariadenia sa týkajú rozhodnutí, ktoré nesúvisia s poplatkom, ktorý musia zaplatiť registrujúce podniky.
21 Pokiaľ ide o článok 20 nariadenia č. 1907/2006, ten sa týka „povinností [ECHA]“. Odsek 5 tohto článku stanovuje, že „proti rozhodnutiam [ECHA] podľa odseku 2 tohto článku sa možno odvolať v súlade s článkami 91, 92 a 93“ nariadenia č. 1907/2006. Odsek 2 sa týka kontroly „úplnosti“ každej žiadosti o registráciu vrátane zaplatenia poplatku, ktorú vykonáva ECHA. Je však potrebné uviesť, že táto kontrola „nezahŕňa hodnotenie kvality alebo primeranosti predložených údajov alebo zdôvodnení“. Okrem toho článok 20 ods. 2 nariadenia č. 1907/2006 stanovuje, že ak je žiadosť o registráciu „neúplná“ a ak ju registrujúci „nedoplní… v stanovenej lehote“, ECHA „žiadosť o registráciu zamietne“. V prejednávanej veci napadnuté rozhodnutie okrem skutočnosti, že nie je založené na článku 20 ods. 2 nariadenia č. 1907/2006, neobsahuje ani zamietnutie registrácie dotknutých látok.
22 Vo svetle všetkých týchto skutočností je potrebné sa domnievať, že Všeobecný súd je oprávnený rozhodnúť o tejto žalobe.
O prípustnosti žaloby
23 ECHA uvádza, že v žalobe a v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia sú ako kontaktné údaje zástupcu žalobkyne uvedené sídlo žalobkyne a elektronická adresa podniku, ktorý patrí k skupine podnikov, ktorej súčasťou je aj žalobkyňa. V tejto situácii vznikajú pochybnosti o nezávislosti zástupcu žalobkyne na Všeobecnom súde. Dokumenty predložené žalobkyňou v replike tieto pochybnosti neodstraňujú. Presnejšie, zástupca žalobkyne by mohol byť zapísaný do zoznamu ako nezávislý advokát, a zároveň mať aj pracovnoprávny vzťah so zamestnávateľom.
24 V replike žalobkyňa uvádza, že jej zástupca je od roku 1975 zapísaný do zoznamu advokátov advokátskej komory mesta Sevilla (Španielsko) a že koná len v mene klientov, ktorých si sám vyberie, a ktorým vystaví faktúru, na ktorú sa uplatní príslušná daň z pridanej hodnoty (DPH). Inými slovami advokáta žalobkyne s ňou nespája žiadny vzťah podriadenosti založený na vyplácaní mzdy. Uvedenie sídla a elektronickej adresy žalobkyne v žalobe malo za cieľ uľahčiť komunikáciu, avšak nepredvídalo žiaden vzťah podriadenosti. Okrem toho žalobkyňa pripojila k replike viacero dokumentov týkajúcich sa činnosti svojho zástupcu.
25 Podľa článku 19 prvého, tretieho a štvrtého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ktorý sa uplatňuje na Všeobecný súd podľa článku 53 tohto štatútu:
„Členské štáty a orgány Únie zastupuje na Súdnom dvore splnomocnený zástupca vymenovaný pre každú vec osobitne; splnomocnenému zástupcovi môže pomáhať poradca alebo advokát.
…
Ostatné strany zastupuje advokát.
Účastníka konania môže pred Súdnym dvorom zastupovať alebo mu pomáhať len advokát, ktorý má oprávnenie vystupovať pred súdom členského štátu alebo iného štátu, ktorý je zmluvnou stranou Dohody o Európskom hospodárskom priestore.“
26 Článok 21 prvý odsek Štatútu Súdneho dvora okrem toho stanovuje toto:
„Vec sa predkladá Súdnemu dvoru podaním písomného návrhu adresovaného tajomníkovi. Návrh musí obsahovať meno a bydlisko navrhovateľa, označenie podpísaného…“
27 Podľa článku 43 ods. 1 prvého pododseku rokovacieho poriadku z 2. mája 1991:
„Originál každého podania musí byť podpísaný zástupcom účastníka konania alebo advokátom účastníka konania.“
28 Podľa ustálenej judikatúry z vyššie citovaných ustanovení, najmä z použitia výrazu „zastupovať“ v článku 19 treťom odseku Štatútu Súdneho dvora, vyplýva, že v súvislosti s podaním žaloby na Všeobecný súd „účastník konania“ v zmysle tohto článku nie je oprávnený konať sám, ale musí svojím zastupovaním poveriť tretiu osobu, ktorá má oprávnenie konať pred súdom členského štátu alebo iného štátu, ktorý je zmluvnou stranou Dohody o Európskom hospodárskom priestore (uznesenia z 5. decembra 1996, Lopes/Súdny dvor, C‑174/96 P, Zb., EU:C:1996:473, bod 11; z 8. decembra 1999, Euro‑Lex/ÚHVT (EU‑LEX), T‑79/99, Zb., EU:T:1999:312, bod 27, a z 19. novembra 2009, EREF/Komisia, T‑40/08, EU:T:2009:455, bod 25).
29 Táto požiadavka zastúpenia treťou osobou zodpovedá predstave o úlohe advokáta, podľa ktorej sa advokát považuje za spolupracovníka spravodlivosti a má poskytnúť svojmu klientovi úplne nestranne a vo vyššom záujme spravodlivosti všetku právnu pomoc, ktorú jeho klient potrebuje. Táto predstava zodpovedá spoločným právnym zvyklostiam členských štátov a nachádza sa aj v právnom poriadku Únie, ako to vyplýva predovšetkým z článku 19 Štatútu Súdneho dvora (uznesenia EU‑LEX, už citované v bode 28 vyššie, EU:T:1999:312, bod 28, a EREF/Komisia, už citované v bode 28 vyššie, EU:T:2009:455, bod 26).
30 Aj keď je v prejednávanej veci zrejmé, že uvedenie sídla žalobkyne a elektronickej pošty podniku patriaceho do rovnakej skupiny ako žalobkyňa ako kontaktných údajov advokáta žalobkyne môže a priori vyvolať pochybnosti o jeho nezávislosti, dokumenty predložené na pojednávaní a vysvetlenia uvedené v replike tieto pochybnosti odstraňujú.
31 Z dokumentov pripojených k replike presnejšie vyplýva, že po prvé advokát žalobkyne je od roku 1975 zapísaný do zoznamu advokátov advokátskej komory mesta Sevilla ako advokát „por cuenta propria“ (vo svojom mene), čo ho odlišuje od advokátov „por cuenta ajena“ (v mene tretích osôb); po druhé advokát žalobkyne má vlastnú adresu a telefónne a faxové číslo; po tretie advokát žalobkyne sa vyhlasuje, vo svojom mene, za zamestnanca kategórie „pomocný referent“; po štvrté priznania k dani z príjmu a k DPH preukazujú, že advokát žalobkyne vykázal svoju činnosť nesúvisiacu so žalobkyňou ako advokát. Ďalej žalobkyňa v replike výslovne uviedla, že s jej advokátom ju nespája žiadny vzťah podriadenosti založený na vyplácaní mzdy.
32 Vo svetle týchto skutočností musí byť táto žaloba vyhlásená za prípustnú.
O veci samej
33 Táto žaloba spočíva na jedinom žalobnom dôvode založenom v podstate na omyle v označení žalobkyne za „stredný“ podnik.
34 Presnejšie s odkazom na článok 2 ods. 2 prílohy odporúčania 2003/361 žalobkyňa uvádza, že aj keď skupina, ktorej je súčasťou, skutočne zamestnáva viac ako 50 zamestnancov, ďalšie podmienky týkajúce sa ročného obratu alebo ročnej účtovnej závierky nie sú splnené. Žalobkyňa teda musí byť označená za „malý“, a nie „stredný“ podnik.
35 ECHA takýto výklad spochybňuje. Článok 2 ods. 2 prílohy odporúčania 2003/361 nevyvoláva žiadne pochybnosti o tom, že podnik sa môže považovať za malý podnik len vtedy, ak spĺňa obe hromadné podmienky, ktoré sú zamestnávanie menej ako 50 zamestnancov a realizácia ročného obratu alebo ročnej účtovnej závierky v hodnote menej ako 10 miliónov eur. To vyplýva z doslovného znenia uvedeného článku, ako aj z judikatúry Únie.
36 Na úvod je potrebné poukázať na to, že žalobkyňa spochybňuje jedine výklad článku 2 ods. 2 prílohy odporúčania 2003/361, podľa ktorého podmienka týkajúca sa počtu zamestnancov podniku je kumulatívnou podmienkou, aby mohol byť podnik označený ako „malý“.
37 V tejto súvislosti tak nariadenie č. 1907/2006 vo svojom článku 3, ako aj nariadenie č. 340/2008 v odôvodnení 9 a v článku 2 odkazujú na odporúčanie 2003/361 na účely vymedzenia mikropodnikov, malých a stredných podnikov. Konkrétne článok 2 nariadenia č. 340/2008 stanovuje, že malý podnik znamená „malý podnik v zmysle odporúčania 2003/361“.
38 Odporúčanie 2003/361 obsahuje prílohu, ktorej kapitola 1 sa týka „vymedzenia mikropodnikov, malých a stredných podnikov prijatého Komisiou“ [neoficiálny preklad]. Článok 2 tejto kapitoly sa nazýva „Počet zamestnancov a finančné stropy určujúce kategórie podnikov“ [neoficiálny preklad].
39 Článok 2 ods. 2 prílohy odporúčania 2003/361 stanovuje, že „malý podnik je podnik, ktorý zamestnáva menej ako 50 zamestnancov, a ktorého ročný obrat alebo ročná účtovná závierka nepresahuje 10 miliónov eur“ [neoficiálny preklad].
40 Z doslovného znenia tohto ustanovenia vyplýva, že kritériá súvisiace s počtom zamestnancov podniku (ďalej „kritérium počtu zamestnancov“) a s finančnými stropmi (ďalej „finančné kritérium“) sú kumulatívne kritériá v rámci článku 2 ods. 2 prílohy odporúčania 2003/361. To jednoznačne vyplýva z použitia zlučovacej spojky „a“, ktorá naznačuje kumulatívnu povahu kritérií, na rozdiel od použitia vylučovacej spojky „alebo“, ktorá naznačuje alternatívnu povahu (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 17. júla 1997, Ferriere Nord/Komisia, C‑219/95 P, Zb., EU:C:1997:375, body 13 až 15, a z 24. mája 2012, MasterCard a. i./Komisia, T‑111/08, Zb., EU:T:2012:260, bod 139).
41 Okrem toho je potrebné zdôrazniť, že kritérium počtu zamestnancov je rozhodujúcim kritériom pri určení, či ide o mikropodnik, malý alebo stredný podnik v zmysle odporúčania 2003/361. Ako totiž správne uvádza vo svojich písomnostiach ECHA, podľa odôvodnenia 4 odporúčania 2003/361 „kritérium [zamestnancov] zostáva nepochybne jedným z najdôležitejších kritérií a musí sa zachovať ako hlavné kritérium; aj napriek tomu je zavedenie finančného kritéria potrebným doplnkom na vytvorenie si predstavy o skutočnom význame a výkonnosti podniku a o jeho pozícii v porovnaní s jeho konkurentmi“. Ďalej je potrebné uviesť, že aj keď členské štáty, Európska investičná banka (EIB) a Európsky investičný fond (EIF) sú podľa článku 2 odporúčania 2003/361 oprávnené stanoviť nižšie horné hranice, a dokonca pri uplatňovaní niektorých zo svojich politík nepoužiť finančné kritérium, kritérium počtu zamestnancov musí byť vždy zachované.
42 Nakoniec je potrebné uviesť, že pri výklade odporúčania Komisie 96/280/ES z 3. apríla 1996 o vymedzení malých a stredných podnikov (Ú. v. EÚ L 107, s. 4), ktoré bolo nahradené odporúčaním 2003/361, a ktoré v zásade podobným spôsobom upravuje kritérium počtu zamestnancov a finančné kritérium, judikatúra potvrdila, že tieto kritériá sú kumulatívne (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. júla 2004, Dalmine/Komisia, T‑50/00, Zb., EU:T:2004:220, body 285 a 286).
43 Výklad žalobkyne smerujúci k záveru, že podnik, ktorý zamestnáva viac ako 50 zamestnancov, ako v prejednávanej veci, môže byť označený za malý podnik v zmysle odporúčania 2003/361, je teda zjavne nesprávny.
44 Vo svetle týchto skutočností je potrebné zamietnuť jediný žalobný dôvod vznesený žalobkyňou, a teda žalobu v celom rozsahu ako žalobu bez zjavného právneho základu.
O trovách
45 Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobkyňa nemala vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania vrátane trov konania o nariadení predbežného opatrenia v súlade s návrhom ECHA.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta komora)
nariadil:
1. Žaloba sa zamieta.
2. Calestep, SL, znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vynaložila Európska chemická agentúra (ECHA), vrátane trov konania týkajúcich sa konania o nariadení predbežného opatrenia.
V Luxemburgu 16. septembra 2015
E. Coulon | | S. Frimodt Nielsen |