ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (odvolacia komora)

zo 14. decembra 2011

Vec T‑433/10 P

John Allen a i.

proti

Európskej komisii

„Odvolanie – Zamestnanci v spoločnom podniku JET – Uplatnenie iného právneho postavenia ako postavenia dočasného zamestnanca – Náhrada vzniknutej majetkovej ujmy – Lehoty na podanie žaloby – Omeškanie – Primeraná lehota“

Predmet:      Odvolanie podané proti uzneseniu Súdu pre verejnú službu Európskej únie (prvá komora) z 13. júla 2010, Allen a i./Komisia (F‑103/09), a smerujúce k zrušeniu tohto uznesenia

Rozhodnutie:      Odvolanie sa zamieta. J. Allen a ďalších 109 odvolateľov, ktorých mená sú uvedené v prílohe, znášajú svoje vlastné trovy konania a sú povinní nahradiť trovy konania, ktoré v rámci tohto konania vznikli Komisii.

Abstrakt

1.      Úradníci – Žaloba – Lehoty – Žiadosť o náhradu škody adresovaná inštitúcii – Dodržanie primeranej lehoty – Stanovenie dĺžky primeranej lehoty – Právomoc súdu Únie – Hranice

(Štatút Súdneho dvora, článok 46; služobný poriadok úradníkov, článok 90)

2.      Úradníci – Žaloba – Lehoty – Žiadosť o náhradu škody adresovaná inštitúcii – Dodržanie primeranej lehoty – Kritériá posúdenia

(Štatút Súdneho dvora, článok 46; služobný poriadok úradníkov, článok 90)

1.      Vo všetkých prípadoch, s výnimkou tých, pre ktoré normotvorca definoval lehotu alebo ju výslovne vylúčil, sa vyžaduje dodržanie primeranej lehoty. Právnym základom stanovenia primeranej lehoty je totiž pri chýbajúcej výslovnej úprave zásada právnej istoty, ktorá bráni tomu, aby inštitúcie a fyzické alebo právnické osoby konali bez časového obmedzenia, čo by mohlo ohroziť stabilitu nadobudnutých právnych postavení. V prípade chýbajúcej úpravy teda prináleží súdu Únie, aby so zreteľom na okolnosti veci stanovil dĺžku primeranej lehoty na podanie žiadosti o náhradu škody.

Nemožno sa teda domnievať, že neexistencia lehoty stanovenej služobným poriadkom sama osebe znamená možnosť podať žiadosť o náhradu škody bez časového obmedzenia, keďže všeobecná zásada primeranej lehoty sa uplatňuje vo všetkých prípadoch, s výnimkou tých, v ktorých normotvorca lehotu výslovne vylúčil alebo výslovne stanovil určitú lehotu.

V tejto súvislosti je neexistencia lehoty, v ktorej Komisia musí začať konanie o nesplnení povinnosti, dôsledkom osobitosti tohto konania, a teda ju nemožno uplatniť rovnako v konaní o náhradu škody.

(pozri body 26, 31 a 35)

Odkaz: Súd prvého stupňa, 6. marca 2001, Dunnett a i./EIB, T‑192/99, Zb. s. II‑813, body 51 až 54; Súd prvého stupňa, 6. júla 2004, Huygens/Komisia, T‑281/01, Zb. VS s. I‑A‑203, II‑903, body 46, 47 a 49; Súd prvého stupňa, 5. októbra 2004, Eagle a i./Komisia, T‑144/02, Zb. s. II‑3381, body 57 a 58

2.      Keď musí súd Únie stanoviť dĺžku primeranej lehoty, ktorú treba dodržať pri podaní žiadosti o náhradu škody, musí zohľadniť okolnosti veci. Päťročná premlčacia doba stanovená článkom 46 Štatútu Súdneho dvora, ktorú Súd pre verejnú službu uplatňuje analogicky, umožňuje prostredníctvom zváženia prítomných záujmov jednak to, aby mala dotknutá osoba dostatočne dlhý čas od vzniku škodovej udalosti na posúdenie vhodnosti podania žiadosti o náhradu ujmy a na uplatnenie svojich požiadaviek voči dotknutej inštitúcii, a jednak to, aby Únia chránila svoje záujmy, najmä finančné, voči žiadostiam osôb, ktoré nekonali príliš starostlivo.

Analogické uplatnenie lehoty stanovenej v článku 46 Štatútu Súdneho dvora v danej veci je teda odôvodnené podobnosťou skutkovej situácie v uvedenej veci a skutkovej situácie v iných veciach, v ktorých bola táto lehota uplatnená.

(pozri body 45 a 46)