UZNESENIE VŠEOBECNÉHO SÚDU (šiesta komora)
z 13. apríla 2011 (*)
„Žaloba o neplatnosť – Ochrana finančných záujmov Únie – Systém včasného varovania (EWS) umožňujúci identifikovať úroveň rizika spojeného so subjektom – Vyšetrovanie OLAF‑u týkajúce sa vykonania verejnej zákazky vo veci projektu inštitucionálnej modernizácie v Sýrii – Rozhodnutia týkajúce sa žiadosti o aktiváciu varovania W1a a W1b – Predmet konania – Napadnuteľné akty – Prípustnosť“
Vo veci T‑320/09,
Planet AE, so sídlom v Aténach (Grécko), v zastúpení: V. Christianos, advokát,
žalobkyňa,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: D. Triantafyllou a F. Dintilhac, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
ktorej predmetom je návrh na zrušenie rozhodnutí Európskeho úradu pre boj proti podvodom (OLAF), ktorými sa požadoval zápis žalobkyne do systému včasného varovania (EWS) prostredníctvom aktivácie varovania W1a, neskôr varovania W1b,
VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta komora),
v zložení: predseda komory E. Moavero Milanesi, sudcovia N. Wahl (spravodajca) a S. Soldevila Fragoso,
tajomník: E. Coulon,
vydal toto
Uznesenie
Právny rámec
1 Na boj proti podvodom a ostatným nezákonným činnostiam, ktoré poškodzujú finančné záujmy Spoločenstva, prijala Komisia Európskych spoločenstiev 16. decembra 2008 rozhodnutie Komisie 2008/969/ES, Euratom o systéme včasného varovania na použitie povoľujúcimi úradníkmi Komisie a výkonnými agentúrami (Ú. v. EÚ L 344, s. 125). Účelom systému včasného varovania (EWS) je zabezpečiť v rámci Komisie a jej výkonných agentúr šírenie dôverných informácií o tretích stranách, ktoré by mohli predstavovať hrozbu pre finančné záujmy a dobré meno Spoločenstiev alebo pre akékoľvek iné finančné prostriedky spravované Spoločenstvami (odôvodnenie č. 4 rozhodnutia 2008/969).
2 EWS spočíva na varovaniach umožňujúcich identifikovať úroveň rizika spojeného so subjektom v závislosti od kategórií usporiadaných od W1, zodpovedajúcej najnižšej úrovni rizika, až po W5, zodpovedajúcej najvyššej úrovni rizika (článok 9 rozhodnutia 2008/969).
3 Európsky úrad pre boj proti podvodom (OLAF), ktorý má prístup do EWS v rámci výkonu jeho úloh, pokiaľ ide o výkon vyšetrovaní a zber informácií vedúcich k predchádzaniu podvodom, je poverený spoločne s príslušnými povoľujúcimi úradníkmi a oddeleniami vnútorného auditu navrhnúť vloženie, úpravu alebo zrušenie varovania, ktorého správa je zabezpečená účtovníkom Komisie alebo jeho podriadenými zamestnancami (odôvodnenia č. 5, 6 a 7 a články 4, 5 a 6 rozhodnutia 2008/969).
4 Článok 4 ods. 1 rozhodnutia 2008/969 stanovuje, že „účtovník vkladá, upravuje a zrušuje varovania v systéme EWS podľa žiadostí zodpovedného povoľujúceho úradníka, OLAF-u a Útvaru pre vnútorný audit“. Článok 6 ods. 2 stanovuje, že „v prípade postupov verejného obstarávania alebo udeľovania grantov zodpovedný povoľujúci úradník alebo jeho podriadený overujú, či sa v systéme EWS nachádza varovanie, najneskôr pred rozhodnutím o zadaní zákazky alebo o udelení grantu“.
5 Článok 10 ods. 1 rozhodnutia 2008/969 stanovuje, že OLAF „požiada o aktiváciu varovania W1a, keď priebeh jeho vyšetrovania v počiatočnej fáze je dostatočným dôvodom domnievať sa [poskytuje dostatočné dôvody domnievať sa – neoficiálny preklad], že sa pravdepodobne zistia závažné administratívne pochybenia alebo podvod v súvislosti s tretími stranami, najmä s tými, ktoré využívajú alebo využívali finančné prostriedky Spoločenstva“.
6 Článok 10 ods. 2 rozhodnutia 2008/969 stanovuje najmä, že OLAF požiada o aktiváciu varovania W1b, keď priebeh jeho vyšetrovania poskytuje dostatočné dôvody domnievať sa, že sa pravdepodobne zistia závažné administratívne pochybenia alebo podvod v súvislosti s tretími stranami, najmä s tými, ktoré využívajú alebo využívali finančné prostriedky Spoločenstva.
7 Článok 16 rozhodnutia 2008/969 spresňuje, že varovanie W1 „sa registruje len pre informáciu a nemôže mať žiadne iné dôsledky okrem opatrení na sprísnenie monitorovania“.
Okolnosti predchádzajúce sporu
8 Žalobkyňa, spoločnosť Planet AE, je gréckou spoločnosťou, ktorá poskytuje poradenské služby v oblasti správy podnikov. Od roku 2006 je zaangažovaná ako členka troch konzorcií v troch projektoch v Sýrii financovaných Komisiou. Od 16. októbra 2007 je predmetom vyšetrovania OLAF‑u vo veci podozrenia z nezrovnalostí v rámci uvedených troch projektov.
9 Po verejnom obstarávaní spustenom v rámci siedmeho rámcového programu pre výskum a technologický rozvoj bola žalobkyňa listom z 18. apríla 2008 Komisiou vyzvaná, aby vstúpila do rokovaní na účely stanovenia konečného znenia dohody o grante týkajúcej sa jej návrhu prevziať na seba rolu koordinátorky konzorcia v projekte „Advancing knowledge – intensive entrepreneurship and innovation for growth and social well-being in Europe“ (ďalej len „projekt AEGIS“). List Komisie uvádza, že prípadný grant zo strany Spoločenstva nemôže prekročiť sumu 3 300 000 eur a že rokovania treba ukončiť pred 30. júnom 2008.
10 Vývoj vyšetrovania uvedeného v bode 8 vyššie viedol OLAF k dvojnásobnej žiadosti o vloženie žalobkyne do EWS. Dňa 26. februára 2009 OLAF požiadal o aktiváciu varovania W1a a 19. mája 2009 o aktiváciu varovania W1b. Zápisy sa uskutočnili 10. marca a 25. mája 2009.
11 Dňa 27. februára 2009 Komisia zaslala žalobkyni dojednanú dohodu o grante (ďalej len „dohoda“), aby ju žalobkyňa a ostatní členovia konzorcia, ktorého bola súčasťou, podpísali. Dňa 11. marca 2009 žalobkyňa vrátila dohodu Komisii, aby ju Komisia podpísala.
12 Komisia e‑mailom zo 4. júna 2009 informovala žalobkyňu, že proces podpisu dohody bol prerušený až do splnenia dodatočnej podmienky, a to do založenia blokovaného bankového účtu zo strany žalobkyne, prostredníctvom ktorého bude žalobkyňa disponovať výlučne s časťou preddavku týkajúcou sa dohody, ktorá jej prislúcha, zatiaľ čo zvyšok preddavku bude priamo vyplatený bankou ostatným členom konzorcia. E‑mail uvádzal, že požiadavka tejto novej podmienky bola povinná z dôvodu nečakanej udalosti, teda vloženia žalobkyne do EWS, resp. aktivácie varovania W1a, potom aktivácie varovania W1b.
13 Keďže žalobkyňa sa so svojou bankou dohodla, že banka sa zaväzuje od prijatia preddavku, ktorý má zaplatiť Komisia, previesť každému členovi konzorcia čiastku, ktorá mu prislúcha, Komisia podpísala 3. júla 2009 dohodu.
Konanie a návrhy účastníkov konania
14 Žalobkyňa návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 14. augusta 2009 podala žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.
15 Komisia vzniesla samostatným podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 9. novembra 2009 námietku neprípustnosti podľa článku 114 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu.
16 Žalobkyňa 5. januára 2010 predložila svoje pripomienky k námietke neprípustnosti.
17 Žalobkyňa v žalobe navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil dve rozhodnutia OLAF‑u z 26. februára a 19. mája 2009, ktoré jej boli doručené 4. júna 2009 a v ktorých sa požaduje jej zápis do EWS najprv aktiváciou varovania kategórie W1a a následne kategórie W1b EWS,
– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.
18 V námietke neprípustnosti Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:
– vyhlásil žalobu za neprípustnú,
– zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.
19 Vo svojich pripomienkach k námietke neprípustnosti žalobkyňa navrhla, aby Všeobecný súd zamietol námietku neprípustnosti a vyhlásil žalobu za prípustnú.
Právny stav
20 Podľa článku 114 ods. 1 a 4 rokovacieho poriadku, ak niektorý účastník konania o to požiada, Všeobecný súd môže rozhodnúť o námietke neprípustnosti pred prejednaním veci samej. V súlade s odsekom 3 toho istého článku sa námietka neprípustnosti prejednáva v rámci ústnej časti konania, ak Všeobecný súd nerozhodne inak. Všeobecný súd usudzuje, že sa s touto vecou dostatočne oboznámil na základe spisového materiálu a nie je potrebné otvoriť ústnu časť konania.
O predmete sporu
21 Na úvod treba konštatovať, že aj keď žalobkyňa formálne vo svojich návrhoch žiadala o zrušenie rozhodnutí OLAF‑u z 26. februára a 19. mája 2009, ktorými sa požadoval jej zápis do EWS, z obsahu žaloby jasne vyplýva, že žaloba sa týka aj rozhodnutí o aktivácii varovaní W1a a W1b.
22 V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa článku 21 Štatútu Súdneho dvora, ako aj podľa článku 44 rokovacieho poriadku musí žaloba najmä uvádzať predmet sporu a obsahovať návrhy žalobkyne. Podľa judikatúry musia byť návrhy okrem toho vyjadrené presne a jednoznačne, lebo v opačnom prípade by Všeobecný súd mohol rozhodnúť infra alebo ultra petita a práva žalovanej by mohli byť porušené (pozri analogicky rozsudok Súdneho dvora zo 14. decembra 1962, Meroni/Vysoký úrad, 46/59 a 47/59, Zb. s. 783, 801).
23 Identifikácia napadnutého aktu však môže implicitne vyplývať zo znení prevzatých v žalobe a zo všetkých jej tvrdení (pozri v tomto zmysle uznesenie Súdneho dvora zo 7. februára 1994, PIA HiFi/Komisia, C‑388/93, Zb. s. I‑387, bod 10). Rovnako bolo rozhodnuté, že žaloba formálne smerujúca proti aktu, ktorý je súčasťou aktov ako celku, by mohla byť považovaná za žalobu smerujúcu v rozsahu, v akom je to potrebné, aj proti ostatným aktom (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 2. marca 1967, Simet a Feram/Vysoký úrad, 25/65 a 26/65, Zb. s. 39, 53).
24 V prejednávanom prípade z článkov 4 a 5 rozhodnutia 2008/969 vyplýva na jednej strane, že rozlišovanie medzi žiadosťou o aktiváciu varovania a jeho aktiváciou v EWS má čisto správnu povahu a vedie k centralizácii a štandardizácii technickej správy tohto systému, a na strane druhej, že po žiadostiach o aktiváciu varovania v tomto systéme nasledujú skutočné varovania bez toho, aby sa uskutočnilo preskúmanie vo veci.
25 Ak sú povinnosti správy EWS, akými sú vloženie, úprava alebo zrušenie varovaní, uložené jedinému oddeleniu v rámci Komisie, a to účtovníkom Komisie alebo jeho podriadenými zamestnancami, v rozhodnutí 2008/969 sa uvádza, že podmienky spúšťajúce takéto opatrenia sa skúmajú a analyzujú v rámci rôznych oddelení Komisie (príslušný určený povoľujúci úradník, generálny riaditeľ alebo riaditeľ OLAF‑u alebo oddelenia vnútorného auditu), ktoré sú povinné oznámiť ich závery, pokiaľ ide o potrebu opatrenia, účtovníkovi, ktorý je povinný vykonať požadované opatrenie. Z toho vyplýva, že z hľadiska subjektu zapísaného do tohto systému žiadosť o aktiváciu varovania a skutočné varovanie predstavujú akty tvoriace celok.
26 Okrem toho v námietke neprípustnosti Komisia vychádza z predpokladu, že napadnuté a predmetom sporu sú rozhodnutia o aktivácii varovaní W1a a W1b, hoci formálne návrhy žalobkyne sa týkajú žiadostí OLAF‑u o zápis do EWS. V tejto námietke však uvádza iba tvrdenia, ktoré majú preukázať, že uvedené rozhodnutia nepredstavujú napadnuteľné akty. Z toho vyplýva, že Komisia nedbá na zámer žalobkyne žiadať o zrušenie rozhodnutí o aktivácii týchto varovaní a že jej práva na obranu nebudú porušené z dôvodu, že tieto rozhodnutia sú aj predmetom sporu.
27 Vzhľadom na judikatúru uvedenú v bodoch 22 a 23 vyššie a so zreteľom na zvláštne skutkové okolnosti tohto sporu sa treba domnievať, že žalobu, formálne smerujúcu proti rozhodnutiam OLAF‑u z 26. februára a 19. mája 2009, ktorými sa požadoval zápis žalobkyne do EWS, je tiež nutné považovať za žalobu smerujúcu v rozsahu, v akom je to potrebné, proti rozhodnutiam o aktivácii varovaní W1a a W1b (ďalej len spoločne „sporné akty“).
O námietke neprípustnosti
Tvrdenia účastníkov konania
28 Žalobkyňa tak vo svojej žalobe, ako aj vo svojich pripomienkach k námietke neprípustnosti tvrdí, že sporné akty mali záväzné právne účinky a poškodili jej záujmy tým, že zmenili jej materiálnu a právnu situáciu.
29 Žalobkyňa najskôr tvrdí, že sporné akty značne zdržali podpis dohody. To jej spôsobilo zvýšenie nákladov, keďže bola povinná zmeniť plán vykonávania dohody a uzavrieť zmluvu o úvere, aby mohla vyriešiť ťažkosti z dôvodu nevyplatenia preddavku sľúbeného Komisiou. Žalobkyňa tiež požaduje, aby mohla začať poskytovať svoje služby od 1. januára 2009, ako bolo stanovené pri vyjednávaní a schválené Komisiou, čo by následne malo byť podporené povinnosťami finančnej povahy.
30 Žalobkyňa tvrdí, že sporné akty taktiež vyvolali uloženie podmienky blokovaného bankového účtu, čo nebolo stanovené pri vyjednávaniach, ktoré boli vedené a uzavreté pred prijatím týchto aktov.
31 Žalobkyňa okrem toho tvrdí, že sporné akty sú napadnuteľné v tom, že zmenili jej materiálnu situáciu. V tejto súvislosti uvádza, že zdržanie podpisu dohody, ako aj uložené obmedzenie, pokiaľ ide o rozdelenie preddavku vyplateného na jej účet, poškodili jej dobré meno tým, že ju uviedli do chúlostivej situácie voči ostatným členom konzorcia, ktorého bola súčasťou, ktorým bola nútená vysvetliť správanie Komisie. Podľa nej sporné akty narušili jej pozíciu „príjemcu“ projektu, ako aj koordinátora konzorcia, ktorú mala pred prijatím sporných aktov, a to tým, že túto pozíciu obmedzili na podmieneného „príjemcu“ projektu a koordinátora konzorcia.
32 Na podporu námietky neprípustnosti Komisia tvrdí, že sporné akty sú svojou povahou nenapadnuteľné v rámci žaloby o neplatnosť, keďže sú len jednoduchými vnútornými a obozretnostnými informačnými opatreniami. V tejto súvislosti odkazuje na judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej opatrenia vnútornej povahy, ktoré nevyvolávajú právne účinky mimo sféru administratívy Spoločenstva, nie sú predmetom kontroly zákonnosti podľa článku 230 ES. Okrem toho pripomína, že sporné akty sú len prejavom obozretného správania, ktorým musí postupovať predtým, než uzavrie zmluvu o finančných zdrojoch Únie.
33 Komisia uvádza, že aj keď je pravda, že zápis žalobkyne do EWS spôsobil zvýšené kontrolné povinnosti pre povoľujúcich úradníkov, žalobkyňa nepreukázala, že sporné akty vyvolali právne účinky voči nej tým, že porušili jej práva, alebo tým, že jej uložili nové povinnosti. V tejto súvislosti vyvracia myšlienku, podľa ktorej zdržanie podpísania novej dohody vyvolalo právny účinok. Podľa nej je takéto zdržanie bežné vo svete obchodu, kde strany overujú potrebu chrániť si svoje príslušné záujmy, a okrem iného v prejednávanom prípade zdržanie nastalo už v rámci riešenia iných otázok. Preto predmetné zdržanie ani nevytvorilo povinnosti pre žalobkyňu, ani nezasiahlo do jej práv v zmysle judikatúry týkajúcej sa aktov, ktoré môžu byť predmetom žaloby v zmysle článku 230 ES.
34 Komisia tiež tvrdí, že neexistuje priama príčinná súvislosť medzi spornými aktmi a využitím bankového úveru žalobkyňou, ako aj zabránením žalobkyni uskutočniť platby preddavku ostatným členom konzorcia. Podľa Komisie bolo využitie bankového úveru žalobkyňou spôsobené skôr snahou žalobkyne vynaložiť výdavky čo najskôr pred podpisom dohody a nie je dôsledkom sporných aktov. Konečný dohodnutý výsledok týkajúci sa vyplatenia preddavku ostatným členom konzorcia bol tiež výsledkom „konzultácií či rokovaní“ medzi ňou, žalobkyňou a ich bankami a nepredstavoval „automatický efekt“ sporných aktov.
35 Komisia okrem toho tvrdí, že požiadavka, podľa ktorej žalobkyňa nemôže spravovať vyplatenie preddavku ostatným členom konzorcia, ju zbavuje zodpovednosti, a preto nemôže byť považovaná za škodu.
36 Komisia sa domnieva, že otázky zaslané žalobkyni ostatnými členmi konzorcia, pokiaľ ide o zdržanie pri podpise dohody, a poskytnuté odpovede na tieto otázky nevyvolávajú pre žalobkyňu právne účinky.
Posúdenie Všeobecným súdom
37 Treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry žalobu o neplatnosť možno podať proti všetkým opatreniam prijatým inštitúciami bez ohľadu na ich povahu alebo formu, ktoré majú vyvolávať právne záväzné účinky. Predmetom žaloby v zmysle článku 230 ES môžu byť len opatrenia s právne záväznými účinkami, ktoré môžu zasiahnuť do záujmov žalobcu tým, že podstatným spôsobom zmenia jeho právne postavenie (rozsudky Súdneho dvora z 11. novembra 1981, IBM/Komisia, 60/81, Zb. s. 2639, bod 9, a zo 17. júla 2008, Athinaïki Techniki/Komisia, C‑521/06 P, Zb. s. I‑5829, bod 29).
38 Naopak, neprípustné sú žaloby smerujúce proti aktom, ktoré predstavujú iba opatrenia vnútornej povahy pre administratívu, a preto nevyvolávajú žiadny účinok mimo nej (pozri uznesenie Súdneho dvora zo 4. júna 1986, Groupe des droites européennes/Parlament, 78/85, Zb. s. 1753, body 10 a 11, a rozsudok Súdneho dvora z 9. októbra 1990, Francúzsko/Komisia, C‑366/88, Zb. s. I‑3571, bod 9 a tam citovanú judikatúru). Na podporu námietky neprípustnosti sa Komisia opiera o poslednú uvedenú judikatúru a tvrdí, že sporné akty nie sú napadnuteľné, keďže predstavujú jednoduché informačné opatrenia vnútornej povahy.
39 V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že to, že administratíva spracováva údaje iba na vnútorné účely, najmä zhromažďovaním, spravovaním a využívaním, vôbec nevylučuje, že takéto operácie by mohli v zmysle judikatúry citovanej v bode 37 vyššie narušovať záujmy subjektov. Existencia takéhoto narušenia závisí od viacerých faktorov, najmä od povahy spracúvaných údajov, od špecifického účelu tohto spracúvania, od presných dôsledkov, ktoré toto spracúvanie môže vyvolať, a od súladu medzi jednak účelom a dôsledkami predmetného spracúvania a jednak uplatniteľnými ustanoveniami vymedzujúcimi právomoc administratívy.
40 Pokiaľ ide o poslednú uvedenú skutočnosť, Všeobecný súd konštatuje, že rozhodnutie 2008/969, na ktorom sú založené sporné akty, neodkazuje na nijaké ustanovenie primárneho alebo sekundárneho práva, ktoré by Komisii explicitne udeľovalo právomoc vytvoriť, zaviesť a spravovať databázu týkajúcu sa právnických alebo fyzických osôb podozrivých z toho, že predstavujú riziko pre finančné záujmy Únie. Hoci odôvodnenie č. 3 rozhodnutia 2008/969 odkazuje na nariadenie Rady (ES, Euratom) č. 1605/2002 z 25. júna 2002 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Európskych spoločenstiev (Ú. v. ES L 248, s. 1; Mim. vyd. 01/004, s. 74, ďalej len „finančné nariadenie“), je nutné konštatovať, že článok 95 tohto nariadenia v znení uplatniteľnom na skutkový stav vo veci samej stanovuje výlučne zavedenie centrálnej databázy registrujúcej právnické alebo fyzické osoby, ktoré boli vylúčené z financovania Úniou z dôvodu insolvencie, odsúdenia za závažné odborné pochybenie alebo za trestný čin, ktorý poškodil finančné záujmy Únie.
41 Aj keď žalobkyňa nevzniesla v tejto súvislosti žalobný dôvod, nepríslušnosť autora sporných aktov predstavuje otázku verejného poriadku, ktorá musí byť vznesená ex offo (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 28. januára 2003, Laboratoires Servier/Komisia, T‑147/00, Zb. s. II‑85, bod 45, a rozsudok Všeobecného súdu z 8. júla 2010, Komisia/Putterie-De-Beukelaer, T‑160/08 P, Zb. s. II‑3751, bod 61).
42 Preto na účel preskúmania, či sú sporné akty postihnuté nedostatkom právomoci ratione materiae, treba už z tohto dôvodu preskúmať ich obsah (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 13. novembra 1991, Francúzsko/Komisia, C‑303/90, Zb. s. I‑5315, bod 10, a z 20. marca 1997, Francúzsko/Komisia, C‑57/95, Zb. s. I‑1627, bod 9).
43 Na účely rozhodnutia o námietke neprípustnosti vznesenej Komisiou a v tomto štádiu za predpokladu, že Komisia je oprávnená spracovávať údaje, ktoré predstavujú sporné akty, treba overiť, či varovanie o subjekte v EWS a predovšetkým v kategórii W1 je operáciou, ktorá sa týka výlučne správ medzi nadriadeným a jeho podriadenými a ktorej účinky zaniknú vo vnútornej sfére inštitúcií, orgánov a organizácií Únie.
44 V tejto súvislosti z článku 6 rozhodnutia 2008/969 vyplýva, že v rámci rozpočtových záväzkov, ako aj v rámci postupov verejného obstarávania alebo udeľovania grantov sú zodpovední povoľujúci úradníci v rámci Komisie povinní overiť, či subjekty, ktoré sú uchádzačmi, nie sú predmetom varovania v EWS. Ak je to tak, články 15 až 17 a 19 až 22 rozhodnutia 2008/969 oprávňujú účtovníka alebo príslušných povoľujúcich úradníkov a ukladajú im povinnosti, aby prijali špecifické opatrenia proti tomuto subjektu alebo dotknutému projektu. Preto vzhľadom na cieľ vlastný rozhodnutiu 2008/969, teda cieľ ochrany finančných záujmov Únie v rámci výkonu rozpočtových opatrení, sa dopad varovania o subjekte v EWS, aj v kategórii W1, nemôže obmedziť iba na vnútornú sféru inštitúcií, orgánov a organizácií Únie a takéto varovanie sa nevyhnutne dotýka aj vzťahov medzi dotknutými povoľujúcimi úradníkmi a týmto subjektom.
45 Aj keď článok 16 rozhodnutia 2008/969, podľa ktorého „sa varovanie W1 registruje len pre informáciu a nemôže mať žiadne iné dôsledky okrem opatrení na sprísnenie monitorovania“, nie je taký obmedzujúci ako články 15, 17 a 19 až 22 tohto rozhodnutia, zo znenia článku 16, ako aj zo štruktúry tohto rozhodnutia vyplýva, že zistenie varovania W1 v skutočnosti vedie k povinnosti dotknutého povoľujúceho úradníka prijať opatrenia na sprísnenie monitorovania, čo inak bolo uznané Komisiou v námietke neprípustnosti. Varovanie W1 totiž stráca akýkoľvek účinok, ak by dotknutý povoľujúci úradník, ktorý je informovaný o existencii podozrení z podvodov alebo zo závažných administratívnych pochybení (pozri článok 10 rozhodnutia 2008/969), nebol povinný zaistiť sprísnenie monitorovacích opatrení.
46 V prejednávanom prípade môže byť povinnosť prijať opatrenia voči žalobkyni, vyplývajúca pre dotknutého povoľujúceho úradníka zo sporných aktov, jasne vyvodená z obsahu e‑mailu, ktorý Komisia zaslala žalobkyni 4. júna 2009. V tomto e‑maile zamestnanec poverený spisom týkajúcim sa zadania projektu AEGIS informoval žalobkyňu, že ak bol podpis dohody odložený a ak bola uložená dodatočná podmienka, bolo to z dôvodu varovania, ktoré sa jej týka, a že jeho oddelenie za to nie je zodpovedné.
47 Preto, keďže bolo preukázané, že sporné akty skutočne vyvolali účinky mimo vnútornej sféry Komisie, treba preskúmať, či tieto účinky možno považovať za právne záväzné, ktoré môžu zasiahnuť do záujmov žalobkyne tým, že podstatným spôsobom zmenia jej právne postavenie.
48 V tejto súvislosti treba uviesť, že varovanie v EWS sa týka subjektov uchádzajúcich sa o záväzok finančných zdrojov Únie v tom, že na účely možného sledovania ich finančných záujmov sú povinné prispôsobiť sa špecifickým zvýšeným obozretnostným podmienkam alebo opatreniam, ktoré ukladajú dotknutí povoľujúci úradníci. Takéto obozretnostné podmienky a opatrenia môžu byť vo forme nových zmluvných povinností a nepredpokladaných ekonomických nákladov alebo, ako je to v prejednávanom prípade, dosahu na vnútornú organizáciu konzorcia, ktorého sú subjekty súčasťou.
49 V prejednávanom prípade sa žalobkyňa od jej zápisu do EWS aktiváciou varovania W1a nachádzala v nepriaznivej situácii v porovnaní so situáciou, v ktorej sa nachádzala počas obdobia predchádzajúceho prijatiu sporných aktov, takže Komisia, ako bolo konštatované v bode 45 vyššie, bola povinná uložiť posilnené podmienky dohľadu. Táto zmena právnej situácie žalobkyne je preukázaná e‑mailom Komisie zo 4. júna 2009 a komunikáciou, ktorá po ňom nasledovala, z ktorých vyplýva, že na účely uzavretia zmluvy týkajúcej sa projektu AEGIS bola žalobkyňa povinná vzdať sa správy rozdelenia preddavkov medzi členov konzorcia, ktorého bola súčasťou.
50 Presnejšie, Komisia vo svojom e‑maile zo 4. júna 2009 uviedla, že nepredpokladaný problém, to znamená varovanie o žalobkyni v EWS, viedol k odloženiu podpisu dohody a spresnil opatrenia, ktoré žalobkyňa musela prijať, aby splnila novú podmienku, ktorú jej uložila na účely podpísania dohody Komisia.
51 Z vyššie uvedeného vyplýva, že sporné akty postihli priestor žalobkyne na vyjednávanie, organizáciu v rámci jej konzorcia a jej schopnosti skutočne uzavrieť projekt AEGIS. Popretie možnosti žalobkyne využívať súdne preskúmanie, pokiaľ ide o vecnú presnosť dôkazov predstavujúcich základ sporných aktov, by nebolo v súlade s Úniou práva.
52 To platí tým skôr, ak sa zohľadní skutočnosť, že rozhodnutie 2008/969 nestanovuje žiadne právo pre právnické a fyzické osoby, aby boli informované, a tým menej vypočuté, pred ich zápisom do EWS aktiváciou varovaní W1, W2, W3, W4 a W5b. Osoba, ktorá je z akéhokoľvek dôvodu informovaná o jej zápise do tohto systému, môže v súlade s článkom 8 ods. 2 písm. b) rozhodnutia 2008/969 požiadať o opravu údajov, ktoré sa jej týkajú. Rozhodnutie o vykonaní takejto opravy však celkom závisí od úvahy administratívy, teda služby, ktorá požiadala o zápis tejto osoby do uvedeného systému.
53 Treba zdôrazniť, že sporné akty nemôžu byť považované za nenapadnuteľné predbežné alebo prípravné akty. Nielenže napĺňajú právne charakteristiky napadnuteľných aktov (pozri body 44 až 48 vyššie), ale predstavujú aj koniec osobitného konania, a to zápisu právnickej osoby do zoznamu „varovania“ bez toho, aby bola vypočutá o dôvodoch tohto zápisu, ktoré sa odlišuje od rozhodnutí, ktorými sú vykonávané rôzne špecifické požiadavky stanovené rozhodnutím 2008/969 (pozri v tomto zmysle rozsudok IBM/Komisia, už citovaný, bod 11).
54 Z vyššie uvedeného vyplýva, že Komisia nie je oprávnená uviesť, že žaloba je neprípustná.
55 Preto treba námietku neprípustnosti vznesenú Komisiou zamietnuť.
O trovách
56 Článok 87 ods. 1 rokovacieho poriadku stanovuje, že o trovách konania sa rozhoduje v rozsudku alebo v uznesení, ktorým sa konanie končí.
57 V tomto štádiu konania teda musí byť rozhodnutie o trovách konania vyhradené na neskôr.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta komora)
nariadil:
1. Námietka neprípustnosti sa zamieta.
2. O trovách konania sa rozhodne v konaní vo veci samej.
V Luxemburgu 13. apríla 2011
E. Coulon | | E. Moavero Milanesi |