ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (prvá komora)

z 13. decembra 2018 (*)

„Verejná služba – Akreditovaní asistenti poslancov – Článok 24 služobného poriadku – Žiadosť o pomoc – Článok 12a služobného poriadku – Psychické obťažovanie – Poradný výbor pre otázky obťažovania a jeho prevencie na pracovisku zaoberajúci sa sťažnosťami medzi akreditovanými asistentmi poslancov a poslancami Európskeho parlamentu – Rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o pomoc – Právo byť vypočutý – Zásada kontradiktórnosti – Odmietnutie poskytnúť stanovisko poradného výboru a zápisnice o výsluchoch svedkov – Odmietnutie žalovanej inštitúcie vyhovieť opatreniu Všeobecného súdu na vykonanie dokazovania“

Vo veci T‑83/18,

CH, bývalá akreditovaná asistentka poslanca Európskeho parlamentu, v zastúpení: C. Bernard‑Glanz a A. Tymen, advokáti,

žalobkyňa,

proti

Európskemu parlamentu, v zastúpení: D. Boytha a E. Taneva, splnomocnené zástupkyne,

žalovanému,

ktorej predmetom je návrh podaný na základe článku 270 ZFEÚ jednak na zrušenie rozhodnutia Európskeho parlamentu z 20. marca 2017, ktorým orgán oprávnený uzatvárať pracovné zmluvy zamietol žiadosť o pomoc podanú žalobkyňou 22. decembra 2011, a jednak na náhradu ujmy, ktorá jej bola údajne spôsobená,

VŠEOBECNÝ SÚD (prvá komora),

v zložení: predsedníčka komory I. Pelikánová, sudcovia P. Nihoul a J. Svenningsen (spravodajca),

tajomník: M. Marescaux, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 25. októbra 2018,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Okolnosti predchádzajúce sporu

 Skutkové okolnosti, ktoré viedli k vyhláseniu rozsudku z 12. decembra 2013, CH/Parlament (F‑129/12)

1        Dňa 1. októbra 2004 orgán Európskeho parlamentu oprávnený uzatvárať pracovné zmluvy (ďalej len „OOUPZ“) zamestnal žalobkyňu, CH, podľa článku 5 Podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov Európskej únie (ďalej len „PZOZ“) ako akreditovanú asistentku poslanca (ďalej len „AAP“), aby asistovala Y, poslancovi Parlamentu, na základe zmluvy, ktorá sa mala skončiť na konci volebného obdobia rokov 2004 – 2009.

2        Po prerušení poslaneckého mandátu Y bola žalobkyňa od 1. decembra 2007 až do konca volebného obdobia zamestnaná Parlamentom ako AAP na pomoc X, novej poslankyni Parlamentu, ktorá nahradila Y do konca zostávajúceho funkčného obdobia.

3        S účinnosťou od 1. augusta 2009 bola žalobkyňa zamestnaná Parlamentom ako AAP na pomoc X počas volebného obdobia rokov 2009 – 2014. Bola zaradená do platovej triedy 14 funkčnej skupiny II. Na základe novej zmluvy, uzavretej 1. septembra 2010, ktorá ukončila predchádzajúcu zmluvu, však žalobkyňa bola zamestnaná na plnenie tých istých povinností, ale tentoraz v platovej triede 11 funkčnej skupiny II (ďalej len „pracovná zmluva“ alebo „zmluva AAP“).

4        Od 27. septembra 2011 bola žalobkyňa z dôvodu choroby práceneschopná a práceneschopnosť jej bola predĺžená do 19. apríla 2012.

5        Dňa 28. novembra 2011 informovala žalobkyňa poradný výbor pre otázky obťažovania a jeho prevencie na pracovisku (ďalej len „všeobecný poradný výbor“), ktorý bol zriadený rozhodnutím Parlamentu z 21. februára 2006 o prijatí vnútorných pravidiel týkajúcich sa výboru pre otázky obťažovania (článok 12a Služobného poriadku [úradníkov Európskej únie]), o svojich pracovných problémoch vyplývajúcich podľa jej slov zo správania X voči nej.

6        E‑mailom zo 6. decembra 2011 sa žalobkyňa informovala u členov všeobecného poradného výboru na postup, ktorý treba dodržať pri „podaní sťažnosti“. Následne e‑mailom z 12. decembra 2011 s cieľom ilustrovať obťažovanie, ktorému bola podľa svojho názoru vystavená konaním poslankyne Parlamentu, ktorej pomáhala, žalobkyňa poslala každému z členov uvedeného výboru, ako aj generálnemu tajomníkovi Parlamentu, e‑mail, ktorý v rovnaký deň poslala X a v ktorom tejto poslankyni Parlamentu opisovala svoj zdravotný stav. Napokon e‑mailom z 21. decembra 2011 sa žalobkyňa obrátila na predsedu všeobecného poradného výboru so žiadosťou o stretnutie.

7        Žalobkyňa 22. decembra 2011 podala na základe článku 24 Služobného poriadku úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“) žiadosť o pomoc generálnemu tajomníkovi Parlamentu (ďalej len „žiadosť o pomoc“), v ktorej tvrdila, že je obeťou psychického obťažovania zo strany X a požadovala opatrenia na zamedzenie kontaktu, ako aj začatie administratívneho vyšetrovania.

8        Dňa 6. januára 2012 zaslala X oddeleniu pre prijímanie a preloženie zamestnancov, patriacemu pod riaditeľstvo pre rozvoj ľudských zdrojov generálneho riaditeľstva (GR) pre personál Parlamentu, písomnú žiadosť o vypovedanie zmluvy AAP žalobkyne (ďalej len „žiadosť o výpoveď“). X potvrdila žiadosť o výpoveď 18. januára 2012.

9        Rozhodnutím OOUPZ z 19. januára 2012 bola zmluva AAP žalobkyne vypovedaná s účinnosťou od 19. marca 2012 z údajného dôvodu narušenia vzťahu dôvery (ďalej len „rozhodnutie o prepustení“). Žalobkyňa bola oslobodená od výkonu práce počas jej výpovednej doby, ktorá bola dvojmesačná, teda od 19. januára do 19. marca 2012. Na podporu výpovedného dôvodu založeného na narušení vzťahu dôvery OOUPZ tvrdil, že ho X informovala o tom, že žalobkyňa nemá potrebné schopnosti na sledovanie práce niektorých parlamentných výborov, v ktorých zasadá, a že sa rovnako sťažovala na neprijateľné správanie žalobkyne tak voči nej, ako aj voči iným poslancom Parlamentu a ich AAP.

10      Listom z 20. marca 2012 generálny riaditeľ (GR) pre personál Parlamentu konajúci ako OOUPZ zamietol žiadosť o pomoc z dôvodu, že bez ohľadu na to, či AAP môže dostať pomoc podľa článku 24 služobného poriadku, sa žiadosť žalobkyne o pomoc týkajúca sa prijatia opatrení na zamedzenie kontaktu a vedenia administratívneho vyšetrovania stala bezpredmetnou, pretože vzhľadom na medzičasom prijaté rozhodnutie o prepustení už žalobkyňa nepracovala v Parlamente (ďalej len „prvé rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o pomoc“).

11      Žalobkyňa 30. marca 2012 podala u generálneho tajomníka Parlamentu sťažnosť podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku proti rozhodnutiu o prepustení. Dňa 22. júna 2012 žalobkyňa podala sťažnosť podľa toho istého ustanovenia služobného poriadku aj proti prvému rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o pomoc.

12      Rozhodnutím z 20. júla 2012 generálny tajomník Parlamentu čiastočne vyhovel sťažnosti podanej proti rozhodnutiu o prepustení, keď sa rozhodol posunúť deň ukončenia zmluvy AAP žalobkyne na 20. jún 2012 z dôvodu jej pracovnej neschopnosti doloženej lekárskym potvrdením až do 19. apríla 2012. Na druhej strane potvrdil dôvodnosť rozhodnutia o prepustení, pričom sa odvolal na nemožnosť, uznanú judikatúrou, predovšetkým v bode 149 rozsudku zo 7. júla 2010, Tomas/Parlament (F‑116/07, F‑13/08 a F‑31/08, EU:F:2010:77), preskúmať existenciu alebo stratu vzťahu dôvery, ktorá sa čiastočne vzťahuje aj na preskúmanie dôvodov uvádzaných na odôvodnenie neexistencie alebo straty tohto vzťahu dôvery.

13      V každom prípade sa generálny tajomník Parlamentu domnieval, že žalobkyňa nepreukázala zjavné pochybenia týkajúce sa posúdenia skutočností uvádzaných na odôvodnenie narušenia vzťahu dôvery, hoci Parlament vedel o niekoľkých profesionálnych pochybeniach žalobkyne, najmä v súvislosti s vyhodnotením potreby formulovania legislatívnych pozmeňujúcich návrhov zakladaných do spisu, o nedostatku zdvorilosti, ktorý preukázala voči poslancovi Parlamentu iného členského štátu, než z ktorého pochádza X, alebo aj o drzom správaní žalobkyne voči novej AAP prijatej na pomoc X a nedostatku zdvorilosti, ktorý prejavila voči X v prítomnosti riaditeľa jedného podniku. Profesor sprevádzajúci skupinu študentov na návšteve v priestoroch inštitúcie sa rovnako sťažoval na nezdvorilosť žalobkyne.

14      Napokon podľa generálneho tajomníka Parlamentu okolnosť, že žalobkyňa podala žiadosť o pomoc, nemohla prekážať prijatiu rozhodnutia o prepustení, ktoré bolo v dôsledku zjavného zhoršenia vzťahov medzi X a žalobkyňou nevyhnutné.

15      Okrem toho rozhodnutím z 8. októbra 2012 generálny tajomník Parlamentu v postavení OOUPZ zamietol sťažnosť podanú proti prvému rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o pomoc, pričom zdôraznil, že hoci „na podporu rozhodnutia o prepustení, ktoré prijal OOUPZ, uviedol [žalobkyni] [jej] neprijateľné správanie… a presné, overiteľné skutočnosti, ku ktorým došlo v prítomnosti svedkov, [žalobkyňa] vzniesla obvinenia, ktoré neboli podložené žiadnym dôkazom“. Generálny tajomník Parlamentu ďalej odpovedal žalobkyni, že vo všeobecnosti opatrenia, ktoré požadovala, neboli „vôbec zlučiteľné so špecifickou povahou blízkych a dôverných vzťahov, ktoré má nevyhnutne poslanec so svojím [AAP]“, že predovšetkým opatrenie na zamedzenie kontaktu by nemalo najmenší zmysel, pretože by zabránilo akémukoľvek efektívnemu pracovnému vzťahu medzi poslancom Parlamentu a jeho AAP, a že z praktického hľadiska Parlament nemohol preradiť žalobkyňu k inému poslancovi inštitúcie, pretože iba poslanec môže požiadať OOUPZ o prijatie AAP podľa vlastného výberu. Generálny tajomník Parlamentu tiež zdôraznil, že pokiaľ ide o žiadosť o začatie administratívneho vyšetrovania, rozsudok z 8. februára 2011, Skareby/Komisia (F‑95/09, EU:F:2011:9), na ktorý sa v tejto súvislosti odvolala žalobkyňa, nebol použiteľný v tomto prípade, pretože na poslancov Parlamentu sa nevzťahuje služobný poriadok, vrátane jeho článku 12a, a nemožno im uložiť disciplinárny postih alebo ich zo strany OOUPZ nútiť, aby sa zúčastnili na administratívnom vyšetrovaní, aj keď by takáto účasť bola dôležitá.

16      Žalobou doručenou do kancelárie Súdu pre verejnú službu Európskej únie 31. októbra 2012 a zapísanou do registra pod číslom veci F‑129/12, žalobkyňa v podstate požadovala zrušenie rozhodnutia o prepustení a rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o pomoc, ako aj zaviazanie Parlamentu, aby jej zaplatil sumu 120 000 eur ako náhradu škody.

17      Rozsudkom z 12. decembra 2013, CH/Parlament (F‑129/12, EU:F:2013:203), Súd pre verejnú službu zrušil rozhodnutie o prepustení, najmä z dôvodu, že žalobkyňa nebola zo strany OOUPZ vopred vypočutá, ako aj prvé rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o pomoc, pričom v podstate uviedol, že na rozdiel od toho, čo tvrdí Parlament, AAP sa môžu dovolávať článku 24 služobného poriadku s cieľom požiadať o pomoc OOUPZ v prípade správania poslanca Európskeho parlamentu, ktoré sa údajne zakladá na psychickom obťažovaní v zmysle článku 12a služobného poriadku. Navyše „pri zohľadnení nenáležitých podmienok, za ktorých došlo k rozhodnutiu o výpovedi a k prvému rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o pomoc“, Súd pre verejnú službu zaviazal Parlament, aby žalobkyni zaplatil sumu 50 000 eur ako náhradu spôsobenej nemajetkovej ujmy.

 O opatreniach prijatých Parlamentom na vykonanie rozsudku z 12. decembra 2013, CH/Parlament (F‑129/12), o rozsudku zo 6. októbra 2015, CH/Parlament (F‑132/14), a o napadnutom rozhodnutí

18      Listom z 15. januára 2014 žalobkyňa požiadala Parlament, aby v súlade s článkom 266 ZFEÚ prijal určité opatrenia na zabezpečenie výkonu rozsudku z 12. decembra 2013, CH/Parlament (F‑129/12, EU:F:2013:203).

19      Listom z 3. marca 2014 Parlament oficiálne odpovedal na rôzne žiadosti o opatrenia na vykonanie rozsudku z 12. decembra 2013, CH/Parlament (F‑129/12, EU:F:2013:203), ktoré predložila žalobkyňa.

20      Pokiaľ ide o žiadosť žalobkyne, aby bola opätovne dosadená na trvalé pracovné miesto v Parlamente, táto inštitúcia uviedla, že takéto opatrenie by išlo zjavne nad rámec toho, čo vyžadoval výkon rozsudku z 12. decembra 2013, CH/Parlament (F‑129/12, EU:F:2013:203), najmä preto, že podľa odôvodnenia č. 7 nariadenia Rady (ES) č. 160/2009 z 23. februára 2009, ktorým sa menia a dopĺňajú [PZOZ] (Ú. v. EÚ L 55, 2009, s. 1), „žiadne ustanovenie tohto služobného poriadku nie je… možné vykladať tak, že poskytuje [AAP] prednostný alebo priamy prístup k pracovným miestam úradníkov alebo ostatných kategórií zamestnancov [Európskej únie]“.

21      Za týchto okolností Parlament vzhľadom na osobnú povahu pracovnoprávneho vzťahu, ktorý spája poslancov a ich AAP, oznámil žalobkyni, že skutočné opätovné dosadenie na jej miesto nie je možné. Parlament teda spresnil, že „jedinou možnosťou [bolo] opätovne dosadiť [žalobkyňu] na miesto, ktoré zastávala pred rozhodnutím o prepustení [posúdeným ako protiprávne], ale zároveň ju oslobodiť od výkonu zodpovedajúcej práce, a to až do konca jej [pracovnej zmluvy]… 1. júla 2014, pričom toto oslobodenie od práce sa zdalo byť tiež v súlade s povinnosťou starostlivosti“. V tejto súvislosti sa Parlament zaviazal zaplatiť žalobkyni odmeny, ktoré jej boli dlhované od 21. júna 2012, teda dňa, keď nadobudlo účinnosť rozhodnutie o prepustení, až do konca jej pracovnej zmluvy, teda do 1. júla 2014, po odpočítaní odmien a dávok v nezamestnanosti, ktoré počas tohto obdobia poberala.

22      Parlament navyše potvrdil, že posledná formulovaná žiadosť o výpoveď sa nenachádzala v osobnom spise žalobkyne a že rozhodnutie o prepustení, ktoré Súd pre verejnú službu považoval za protiprávne, bude zo spisu vyňaté. Pokiaľ ide o žiadosť o prevod práv na dôchodok predtým nadobudnutých podľa vnútroštátneho systému do dôchodkového systému Únie, Parlament poznamenal, že žalobkyňa, ktorá zhodnotila iba päť rokov práce ako AAP, nespĺňala podmienku, podľa ktorej treba preukázať najmenej desať rokov služby v Únii na to, aby sa mohla domáhať starobného dôchodku z rozpočtu Únie.

23      Pokiaľ ide napokon o žiadosť o začatie administratívneho vyšetrovania, už formulovanú v žiadosti o pomoc, Parlament uviedol, že „v tejto súvislosti… ak by sa [žalobkyňa] rozhodla podať žalobu podľa vnútroštátneho práva proti [X], Parlament by prehodnotil situáciu s prihliadnutím na judikatúru, ktorá vyplýva z [bodu 57 rozsudku z 12. decembra 2013, CH/Parlament (F‑129/12, EU:F:2013:203)]“.

24      Žalobkyňa 16. apríla 2014 podala podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku sťažnosť proti rozhodnutiam z 3. marca a z 2. apríla 2014, ktorými OOUPZ prijal stanovisko k doplňujúcim žiadostiam.

25      Listom zo 6. júna 2014 právna služba Parlamentu v rámci opatrení na vykonanie rozsudku z 12. decembra 2013, CH/Parlament (F‑129/12, EU:F:2013:203), informovala žalobkyňu o existencii vnútorných pravidiel „AAP“ zavedených rozhodnutím predsedníctva Parlamentu zo 14. apríla 2014 o prijatí vnútorných pravidiel (ďalej len „interné pravidlá ‚AAP‘ vo veciach obťažovania“) na vytvorenie poradného výboru pre otázky obťažovania a jeho prevencie na pracovisku, ktorý sa zaoberá sťažnosťami AAP na poslancov Parlamentu (ďalej len „špeciálny poradný výbor ‚AAP‘“). Vysvetlila jej tak, že uvedený výbor je od tejto chvíle „orgánom príslušným na vybavenie prípadnej sťažnosti [žalobkyne] na obťažovanie“ a „poradila jej… aby sa obrátila na [špeciálny poradný výbor ‚AAP‘] cez jeho sekretariát“.

26      Listom z 20. júna 2014 žalobkyňa odpovedala, že po zrušení prvého rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o pomoc Parlament mal stále rozhodnúť o tejto žiadosti, ktorej príčinou bolo správanie X. V dôsledku toho sa žalobkyňa pýtala na „dôvody, pre ktoré Parlament… nepovažoval za vhodné práve v rámci opatrení na vykonanie rozsudku [z 12. decembra 2013, CH/Parlament (F‑129/12, EU:F:2013:203)] obrátiť sa sám a priamo na [špeciálny poradný výbor ‚AAP‘], hneď ako bol tento výbor platne zriadený, čo jej stále [nebolo] potvrdené“.

27      Listom zo 4. augusta 2014 generálny tajomník Parlamentu konajúci ako OOUPZ zamietol sťažnosť zo 16. apríla 2014.

28      Návrhom doručeným do kancelárie Súdu pre verejnú službu 17. novembra 2014 a zapísaným do registra pod číslom veci F‑132/14 žalobkyňa podala žalobu, v ktorej navrhuje:

–        zrušenie rozhodnutia Parlamentu z 3. marca 2014 v rozsahu, v akom táto inštitúcia odmietla v rámci opatrení potrebných na vykonanie rozsudku z 12. decembra 2013, CH/Parlament (F‑129/12, EU:F:2013:203), v zmysle článku 266 ZFEÚ, začať administratívne vyšetrovanie na preukázanie existencie skutočností, z ktorých bol obvinený poslanec Parlamentu a ktoré boli oznámené v jej žiadosti o pomoc podanej 22. decembra 2011,

–        zrušenie rozhodnutia Parlamentu z 2. apríla 2014 v rozsahu, v akom jej týmto rozhodnutím Parlament odmietol zaplatiť sumu 5 686 eur zodpovedajúcu rozdielu v odmene, na ktorú mala podľa svojho názoru nárok v rámci opatrení potrebných na vykonanie rozsudku z 12. decembra 2013, CH/Parlament (F‑129/12, EU:F:2013:203), v zmysle článku 266 ZFEÚ,

–        zrušenie rozhodnutia Parlamentu zo 4. augusta 2014, ktorým Parlament zamietol sťažnosť, ktorú podala proti dvom vyššie uvedeným rozhodnutiam z 3. marca a z 2. apríla 2014,

–        zaviazanie Parlamentu, aby jej zaplatil sumu 144 000 eur ako náhradu jej majetkovej škody a sumu 60 000 eur ako náhradu jej nemajetkovej ujmy.

29      Dňa 26. novembra 2014 sa konala zakladajúca schôdza špeciálneho poradného výboru „AAP“. Z bodu 2 zápisnice z tejto schôdze vyplýva, že „ak to bude potrebné, možno prizvať právneho poradcu [Parlamentu] k účasti na schôdzi výboru… aby mu radil v právnych otázkach“. Z bodu 4 tej istej zápisnice vyplýva, že „právny poradca informoval členov [špeciálneho poradného výboru ‚AAP‘] o stanovisku Parlamentu v… dvoch veciach údajného obťažovania[, vrátane veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok z 12. decembra 2013, CH/Parlament (F‑129/12, EU:F:2013:203)]“.

30      Listom zo 17. decembra 2014 predseda špeciálneho poradného výboru „AAP“ pozval žalobkyňu na schôdzu s členmi tohto výboru naplánovanú na 28. januára 2015.

31      Žalobkyňa 15. januára 2015 predložila svoje písomné pripomienky špeciálnemu poradnému výboru „AAP“. Dňa 28. januára 2015 výbor vypočul žalobkyňu a X, ako aj KN, kolegu žalobkyne, ktorý tiež podal žiadosť o pomoc v súvislosti s údajnými skutočnosťami zakladajúcimi psychické obťažovanie zo strany X (rozsudok z 26. marca 2015, KN/Parlament, F‑26/14, EU:F:2015:22).

32      Rozsudkom zo 6. októbra 2015, CH/Parlament (F‑132/14, EU:F:2015:115), Súd pre verejnú službu predovšetkým zrušil rozhodnutie z 3. marca 2014, potvrdené rozhodnutím o zamietnutí žiadosti zo 4. augusta 2014, v rozsahu, v akom Parlament po zrušení prvého rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o pomoc rozsudkom z 12. decembra 2013, CH/Parlament (F‑129/12, EU:F:2013:203), nerozhodol o začatí administratívneho vyšetrovania údajných skutočností zakladajúcich psychické obťažovanie a nerešpektoval tak článok 266 ZFEÚ. Okrem toho bol Parlament povinný zaplatiť žalobkyni sumu 25 000 eur ako náhradu vzniknutej nemajetkovej ujmy spolu s úrokmi z omeškania v súvislosti s touto nečinnosťou zo strany OOUPZ.

33      Dňa 18. mája 2016 podľa článku 10 vnútorných pravidiel „AAP“ vo veciach obťažovania v znení rozhodnutia predsedníctva Parlamentu zo 6. júla 2015, podľa ktorého má špeciálny poradný výbor „AAP“ predložiť svoju dôvernú správu predsedovi Parlamentu, a nie kvestorom, predseda Parlamentu po tom, ako sa oboznámil so závermi špeciálneho poradného výboru „AAP“ prijatými na konci administratívneho vyšetrovania, informoval žalobkyňu o tom, že správanie, ktoré opísala v žiadosti o pomoc, nepredstavuje podľa neho nevhodné správanie poslanca Parlamentu voči AAP a že postúpil spis OOUPZ, aby rozhodol o žiadosti o pomoc (ďalej len „odôvodnené rozhodnutie“).

34      Predseda Parlamentu, ktorý je podľa článku 12 vnútorných pravidiel „AAP“ o obťažovaní, zmenených rozhodnutím predsedníctva Parlamentu zo 6. júla 2015, oprávnený prijať „vzhľadom na stanovisko vydané [špeciálnym poradným] výborom [‚AAP‘]“„odôvodnené rozhodnutie o tom, či sa obťažovanie preukázalo alebo nie“, a ak je to primerané, „uložiť príslušnému poslancovi sankciu, v súlade s článkami 11 a 166 rokovacieho poriadku Parlamentu“, uviedol totiž v odôvodnenom rozhodnutí, že špeciálny poradný výbor „AAP“ považoval za preukázané najmä skutočnosti, že X žalobkyňu často kritizovala, a to aj na verejnosti; niekedy sa na ňu obracala so zvýšeným hlasom; občas ju kritizovala po tom, ako jej dala protichodné pokyny; niekedy ju kontaktovala v čase jej práceneschopnosti; prezerala jej e‑maily počas dovolenky; v tlači vyhlásila, že žalobkyňa bola nekompetentná a že ju preradila.

35      Predseda Parlamentu v odôvodnenom rozhodnutí usúdil, že toto správanie bolo úmyselné v zmysle článku 12a služobného poriadku a že sa časom opakovalo. Pokiaľ ide o kritiku X za používanie nadávok, vytýkanie chýb žalobkyni a jej požiadaviek počas dovoleniek žalobkyne, domnieval sa však, že X sa správala rovnako ku všetkým svojim zamestnancom a že skôr išlo o vyjadrenie nervozity X a toho, že mala problém správne riadiť svojich zamestnancov. Takéto správanie teda nebolo osobitne adresované žalobkyni. Pokiaľ ide o vyhlásenia, ktoré poskytla X, tie majú byť podľa predsedu Parlamentu posúdené v kontexte rozsudku z 12. decembra 2013, CH/Parlament (F‑129/12, EU:F:2013:203), ktorý vyvolal verejnú kampaň proti bývalej poslankyni Parlamentu obvinenej z psychického obťažovania, hoci Súd pre verejnú službu v tomto rozsudku nedospel k takémuto záveru. X sa teda len bránila voči zverejneným obvineniam z obťažovania.

36      Pokiaľ ide o preradenie žalobkyne, predseda Parlamentu konštatoval, že toto opatrenie patrí do voľnej úvahy X ako poslankyne Parlamentu a že v tejto súvislosti nebola spokojná s pracovnými výkonmi a správaním žalobkyne, čo by neviedlo k zmierneniu napätia vo vzťahu k X, ako aj k ostatným členom jej tímu.

37      Predseda Parlamentu preto vo svojom odôvodnenom rozhodnutí dospel k záveru, že skutočnosti uvádzané žalobkyňou nepredstavujú nevhodného správanie X, ktoré by dokazovalo psychické obťažovanie v zmysle článku 12a služobného poriadku. Keďže správanie X nemožno považovať za nevhodné a nenáležité vzhľadom na daný pracovný vzťah medzi poslancom Parlamentu a jeho AAP, objektívny pozorovateľ, ktorý má bežnú citlivosť, by nemohol považovať uvádzané skutočnosti za schopné narušiť osobnosť, dôstojnosť alebo fyzickú alebo psychickú integritu žalobkyne.

38      Predseda Parlamentu informoval žalobkyňu, že spis postúpil OOUPZ, do ktorého pôsobnosti patrí rozhodnúť o žiadosti o pomoc.

39      Dňa 13. januára 2017 žalobkyňa upozornila OOUPZ na skutočnosť, že po odôvodnenom rozhodnutí stále nedostala vyjadrenie z jeho strany, hoci je žiadosť o pomoc nevybavená už viac ako päť rokov.

40      Listom z 24. januára 2017 generálny riaditeľ pre personál Parlamentu vyzval žalobkyňu, aby predložila svoje pripomienky k odôvodnenému rozhodnutiu do 10. februára 2017.

41      Listom z 10. februára 2017 žalobkyňa predložila svoje pripomienky, v ktorých spochybnila závery špeciálneho poradného výboru „AAP“, ako aj závery predsedu Parlamentu uvedené v odôvodnenom rozhodnutí. Kritizovala tiež okolnosti, za ktorých tento výbor vykonal vypočutia, vrátane skutočnosti, že správa vypracovaná týmto výborom, zoznam vypočutých svedkov a zápisnica z týchto vypočutí, jej neboli zaslané napriek žiadostiam, ktoré v tomto zmysle urobila.

42      Rozhodnutím z 20. marca 2017 generálny riaditeľ pre personál Parlamentu, ako OOUPZ, zamietol žiadosť o pomoc (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). Spočiatku v podstate zastával názor, že žalobkyňa nemala žiadne subjektívne právo na to, aby sa jej poskytla správa vypracovaná špeciálnym poradným výborom „AAP“, zoznam vypočutých svedkov a zápisnica o výsluchoch svedkov, keďže jej konkrétne v odôvodnenom rozhodnutí bolo poskytnuté úplné a podrobné odôvodnenie, pokiaľ ide o zamietnutie jej tvrdení ako nedôvodných. Ďalej sa domnieval, že právny poradca Parlamentu mal právo zúčastňovať sa na výsluchoch pred špeciálnym poradným výborom „AAP“ a že v tejto súvislosti okolnosť, že žalobkyni nemohlo byť poskytnuté jeho poradenstvo pred týmto poradným orgánom, nepredstavuje porušenie zásady rovnosti zbraní. Nakoniec vo veci samej v podstate uviedol, že sa plne stotožňuje s úvahami, ktoré uviedol predseda Parlamentu v odôvodnenom rozhodnutí.

43      Listom z 28. apríla 2017 žalobkyňa na základe nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1049/2001 z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie (Ú. v. ES L 145, 2001, s. 43), podala žiadosť o prístup k dokumentom v spise, ktorý sa týka jej osoby, a ktorý má k dispozícii všeobecný poradný výbor a špeciálny poradný výbor „AAP“, najmä pokiaľ ide o správu vypracovanú týmto posledným uvedeným výborom. Táto žiadosť bola zamietnutá rozhodnutím zo 16. júna 2017, ktoré potvrdil Parlament 21. augusta 2017, z dôvodu, že sprístupnenie týchto dokumentov by mohlo ohroziť integritu X, ako aj ochranu osobných údajov svedkov.

44      Žalobkyňa podala 20. júna 2017 proti napadnutému rozhodnutiu sťažnosť podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku. Na podporu svojej sťažnosti poukázala na porušenie zásady riadnej správy vecí verejných, povinnosti odôvodnenia, článku 25 služobného poriadku, práva byť vypočutý, povinnosti starostlivosti a zásady primeranej lehoty, ako aj na zjavne nesprávne posúdenie, porušenie článku 31 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) a porušenie článkov 12a a 24 služobného poriadku.

45      Rozhodnutím z 26. októbra 2017 generálny tajomník Parlamentu, ako OOUPZ, čiastočne vyhovel sťažnosti z 20. júna 2017 v časti náhrad tým, že žalobkyni priznal ex aequo et bono sumu 1 500 eur za čas potrebný pre OOUPZ medzi odôvodneným rozhodnutím a napadnutým rozhodnutím, ktorý podľa neho mohol byť kratší. Vo zvyšnej časti sťažnosť zamietol, najmä pokiaľ ide o tvrdenia, ktoré spochybňujú zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Generálny tajomník Parlamentu usúdil, podobne ako predsedu Parlamentu, že skutočnosti uvádzané žalobkyňou nepredstavujú psychické obťažovanie v zmysle článku 12a služobného poriadku (ďalej len „rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti“).

 Konanie a návrhy účastníkov konania

46      Dňa 17. apríla 2018 Všeobecný súd v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania požiadal Parlament, aby v rámci podania jeho vyjadrenia k žalobe, a ak to bude možné v nedôvernej verzii, predložil konečné závery špeciálneho poradného výboru „AAP“ v prípade žalobkyne, ako aj zápisnice o výsluchoch svedkov, ktoré vykonal tento poradný orgán, keďže žalobkyňa vo svojej žalobe požadovala, aby bolo žalovanému nariadené predložiť tieto dokumenty.

47      Dňa 2. mája 2018 podal Parlament svoje vyjadrenie k žalobe. V liste z 3. mája 2018 však uviedol, že odmieta poskytnúť požadované dokumenty, pričom vysvetlil, že pre riadne fungovanie špeciálneho poradného výboru „AAP“, ktorý bol zriadený v nadväznosti na rozsudok z 12. decembra 2013, CH/Parlament (F‑129/12, EU:F:2013:203), je nevyhnutné, aby práce a rokovania tohto poradného výboru, v ktorom zasadajú traja kvestori, zostali voči žalobkyni dôverné. Parlament však zdôraznil, že vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 13. júla 2018, Curto/Parlament (T‑275/17, EU:T:2018:479), a v súčasnosti prejednávanej veci QH/Parlament (T‑748/16), Všeobecný súd rozhodol, že dokumenty podobné tým, ktoré sa požadujú v prejednávanej veci, neboli dôverné voči žalujúcim stranám a tieto dokumenty im sprístupnil. Podľa Parlamentu „vzhľadom na prax, ktorá sa stáva systematickou a ktorá ohrozuje samotnú existenciu mechanizmov na riešenie sťažností pre obťažovanie podaných AAP proti poslancom Parlamentu, inštitúcia musí s ľútosťou oznámiť, že už viac neposkytne Všeobecnému súdu dôverný dokument bez toho, aby vedela, že v každom prípade nebude sprístupnený [žalobkyni]“.

48      Uznesením z 18. mája 2018 Všeobecný súd nariadil Parlamentu podľa článku 92 ods. 3 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, aby predložil závery a prípadné zápisnice o výsluchoch svedkov, ktoré v nadväznosti na žiadosť o pomoc vypracoval špeciálny poradný výbor „AAP“, pričom uviedol, že tieto dokumenty nebudú v tomto štádiu konania sprístupnené žalobkyni.

49      V liste zo 4. júna 2018 Parlament zopakoval svoj odmietavý postoj k predloženiu dokumentov požadovaných v rámci dokazovania a zároveň navrhol Všeobecnému súdu, že ak si to želá, poskytne mu tieto dokumenty neformálne takým spôsobom, aby neboli založené do spisu a že „inštitúcia tak má záruku, že žalobkyňa nebude mať prístup k dokumentom, ktoré považuje za tajné a dôverné“.

50      Dňa 28. júna 2018 boli účastníci konania v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania vyzvaní na to, aby zaujali stanovisko k dôsledkom, ktoré treba vyvodiť pre riešenie prípadu z rozhodnutia Parlamentu zo 4. júna 2018, ktorým odmietol poskytnúť Všeobecnému súdu dokumenty, ktoré mu tento súd nariadil predložiť uznesením z 18. mája 2018. V tejto súvislosti boli účastníci konania upozornení jednak na rozsudky z 10. júna 1980, M./Komisia (155/78, EU:C:1980:150), a z 12. mája 2010, Komisia/Meierhofer (T‑560/08 P, EU:T:2010:192), a jednak na rozsudok z 29. júna 2018, HF/Parlament (T‑218/17, EU:T:2018:393).

51      Žalobkyňa a Parlament predložili v tejto súvislosti svoje pripomienky 10. a 11. júla 2018.

52      Dňa 8. augusta 2018 Všeobecný súd dospel k záveru, že nie je potrebná druhá výmena vyjadrení a zamietol žiadosť podanú v tomto zmysle žalobkyňou 2. augusta 2018, čím uzavrel písomnú časť konania, a na pojednávaní 25. októbra 2018 účastníci konania predniesli ústne vyjadrenia.

53      Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil napadnuté rozhodnutie a v prípade potreby rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti,

–        uložil Parlamentu povinnosť zaplatiť sumu vo výške 68 500 eur ako náhradu rôznej nemajetkovej ujmy, ktorú utrpela,

–        uložil Parlamentu povinnosť nahradiť trovy konania.

54      Parlament navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu ako nedôvodnú,

–        zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.

 Právny stav

 O návrhoch na zrušenie

55      Na podporu svojich návrhov na zrušenie napadnutého rozhodnutia a prípadne rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti žalobkyňa uvádza dva žalobné dôvody, pričom prvý je založený na porušení článku 41 Charty, článku 25 služobného poriadku a povinnosti uviesť odôvodnenie, zásady riadnej správy vecí verejných, práva byť vypočutý a práv na obhajobu, ako aj povinnosti náležitej starostlivosti, a druhý na zjavne nesprávnom posúdení, porušení článku 31 Charty, článkov 12a a 24 služobného poriadku, ako aj povinnosti náležitej starostlivosti.

 O predmete návrhov na zrušenie

56      Podľa ustálenej judikatúry dôsledkom návrhov na zrušenie, ktoré sú formálne podané proti rozhodnutiu o zamietnutí sťažnosti, je to, že Všeobecnému súdu je predložený akt, proti ktorému bola sťažnosť podaná, ak nemajú ako také samostatný obsah (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 17. januára 1989, Vainker/Parlament, 293/87, EU:C:1989:8, bod 8, a zo 6. apríla 2006, Camós Grau/Komisia, T‑309/03, EU:T:2006:110, bod 43).

57      Vzhľadom na to, že v prejednávanej veci rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti iba potvrdzuje napadnuté rozhodnutie, treba konštatovať, že návrh na zrušenie rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti nemá samostatný obsah, a preto nie je o ňom potrebné rozhodnúť osobitne, aj keď pri preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia je jednak potrebné zohľadniť, že odôvodnenie rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti by malo byť v súlade s odôvodnením napadnutého rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. decembra 2009, Komisia/Birkhoff, T‑377/08 P, EU:T:2009:485, body 58 a 59 a citovanú judikatúru), a jednak odôvodnenie uvedené v odôvodnenom rozhodnutí, na ktoré napadnuté rozhodnutie odkazuje.

 O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 41 Charty, článku 25 služobného poriadku a povinnosti odôvodnenia, zásady riadnej správy vecí verejných, práva byť vypočutý a práva na obranu, ako aj povinnosti náležitej starostlivosti

58      Žalobkyňa na podporu svojho prvého žalobného dôvodu tvrdí, že to, že OOUPZ jej neposkytol v konaní pred podaním žaloby správu špeciálneho poradného výboru „AAP“, zoznam svedkov vypočúvaných týmto výborom, ako aj zápisnicu o výsluchoch týchto svedkov, jej neumožňuje pochopiť argumentáciu uvedenú v odôvodnenom rozhodnutí, na ktoré napadnuté rozhodnutie odkazuje, a podľa ktorej sa uvádzané skutočnosti nepovažovali za také, ktoré by voči nej predstavovali psychické obťažovanie. Okrem toho by tiež nebola schopná posúdiť, či jednak uvedený poradný výbor vypočúval nejakých svedkov, konkrétne tých, ktorých uvádza, vrátane dvoch lekárov, a jednak, či OOUPZ náležite zohľadnil lekárske potvrdenia od neuropsychiatra a od jej ošetrujúceho lekára, ktoré v tejto súvislosti poskytla.

59      Žalobkyňa tiež OOUPZ vytýka, že jej neposkytol správu špeciálneho poradného výboru „AAP“. Podľa jej názoru je takéto poskytnutie o to dôležitejšie, že napadnuté rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené. Okrem toho sa domnieva, že sprístupnenie tejto správy a zápisníc o výsluchoch svedkov bolo nevyhnutné na to, aby sa ubezpečila, že tieto svedectvá neboli skreslené.

60      V každom prípade neposkytnutie správy špeciálneho poradného výboru „AAP“ a zápisníc o výsluchoch svedkov v konaní pred podaním žaloby, prinajmenšom vo verzii, ktorá nemá dôverný charakter, predstavuje porušenie práva žalobkyne byť riadne vypočutá, ako potvrdil Všeobecný súd v rozsudku z 29. júna 2018, HF/Parlament (T‑218/17, EU:T:2018:393). Postoj OOUPZ predstavuje tiež porušenie jeho povinnosti náležitej starostlivosti, pretože zjavne nezohľadnil jej záujem o tieto dokumenty a primerané odôvodnenie, pokiaľ ide o zamietnutie žiadosti o pomoc.

61      Parlament navrhuje žalobný dôvod zamietnuť ako nedôvodný.

62      Tvrdí, že v prejednávanej veci OOUPZ dodržal svoju povinnosť odôvodnenia. Pokiaľ ide o vypočutie svedkov, uznal, že svedecké výpovede môžu byť cenným prínosom k doplneniu alebo nahradeniu nedostatku dôkazov zo strany žiadateľa o pomoc, domnieva sa ale na jednej strane, že ich dôkaznú silu treba relativizovať. Na druhej strane „podriadenie dôvernosti zaručenej svedkom v prospech nadmernej transparentnosti nevyhnutne zníži ochotu tretích osôb podať úprimné, úplné a objektívne svedectvá alebo dokonca vôbec prísť svedčiť“. Z tohto dôvodu sa Parlament domnieva, že dôvernosť by sa mala vzťahovať aj na správu špeciálneho poradného výboru „AAP“, ako aj na zápisnice o výsluchoch svedkov a zoznamy svedkov vypočutých špeciálnym poradným výborom „AAP“, čím odôvodňuje jednak to, že tieto dokumenty sa v žiadnom prípade nenachádzajú vo vlastníctve žalobkyne, a jednak to, že odmietol vyhovieť opatreniu Všeobecného súdu na vykonanie dokazovania.

63      Pokiaľ ide o právo byť vypočutý, Parlament sa domnieva, že toto právo bolo v prejednávanej veci dodržané, keďže žalobkyňa mala príležitosť predložiť svoje pripomienky k odôvodnenému rozhodnutiu, a že v každom prípade poskytnutie správy, ktorú vypracoval špeciálny poradný výbor „AAP“, nebolo nevyhnutné na to, aby mohla uplatniť svoje pripomienky. Keďže takéto poskytnutie by okrem toho narušilo efektívnosť práce tohto výboru, Parlament sa domnieva, že OOUPZ nemal povinnosť poskytnúť žalobkyni túto správu, ani zápisnice o výsluchoch svedkov.

–       Úvodné poznámky o vybavení žiadosti o pomoc podľa služobného poriadku

64      Na úvod treba pripomenúť, že ak je OOUPZ alebo prípadne menovaciemu orgánu inštitúcie („ďalej len „menovací orgán“) na základe článku 90 ods. 1 služobného poriadku predložená žiadosť o pomoc v zmysle článku 24 uvedeného služobného poriadku, tento orgán musí v rámci povinnosti poskytnúť pomoc v prípade udalosti, ktorá je nezlučiteľná s riadnym a nerušeným výkonom služby, zasiahnuť s potrebným nasadením a reagovať podľa okolností prejednávanej veci s potrebnou rýchlosťou a starostlivosťou na účely zistenia skutkového stavu a so znalosťou veci vyvodiť vhodné dôsledky. Na tento účel postačuje, aby úradník alebo zamestnanec, ktorý sa domáha ochrany od svojej inštitúcie, predložil aspoň neúplný dôkaz o existencii útokov, o ktorých tvrdí, že sú namierené proti nemu. V prípade, že existujú takéto skutočnosti, príslušnej inštitúcii prináleží, aby prijala vhodné opatrenia, najmä aby uskutočnila administratívne vyšetrovanie s cieľom zistiť skutkové okolnosti, ktoré sú predmetom žiadosti o pomoc, v spolupráci s osobou, ktorá ju podala (rozsudky z 26. januára 1989, Koutchoumoff/Komisia, 224/87, EU:C:1989:38, body 15 a 16; z 12. júla 2011, Komisia/Q, T‑80/09 P, EU:T:2011:347, bod 84, a z 24. apríla 2017, HF/Parlament, T‑570/16, EU:T:2017:283, bod 46).

65      V prípade obvinení z obťažovania zahŕňa povinnosť poskytnúť pomoc najmä povinnosť administratívy preskúmať starostlivo, bezodkladne a absolútne dôverne žiadosti o pomoc v oblasti psychického obťažovania a informovať sťažovateľa o ďalšom postupe v konaní o jeho žiadosti (rozsudky z 24. apríla 2017, HF/Parlament, T-570/16, EU:T:2017:283, bod 47, a zo 6. októbra 2015, CH/Parlament, F‑132/14, EU:F:2015:115, bod 88).

66      Táto povinnosť existuje aj vtedy, keď sa žiadosť o pomoc týka „tretej osoby“ v zmysle článku 24 služobného poriadku, ktorá nie je úradníkom alebo zamestnancom, ale členom inštitúcie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 12. decembra 2013, CH/Parlament, F‑129/12, EU:F:2013:203, body 54 až 58, a z 26. marca 2015, KN/Parlament, F‑26/14, EU:F:2015:22, bod 42). Pokiaľ totiž ide o poslancov Parlamentu, tí sú tiež povinní rešpektovať zákaz akéhokoľvek psychického alebo sexuálneho obťažovania stanoveného v článku 12a služobného poriadku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. júla 2018, Curto/Parlament, T‑275/17, EU:T:2018:479, body 79 až 81).

67      Ak ide o opatrenia, ktoré treba prijať v situácii, ktorá tak ako v prejednávanej veci patrí do pôsobnosti článku 24 služobného poriadku, administratíva má pri výbere opatrení a spôsobov uplatnenia článku 24 služobného poriadku širokú mieru voľnej úvahy, ktorá podlieha preskúmaniu súdu Únie (rozsudky z 15. septembra 1998, Haas a i./Komisia, T‑3/96, EU:T:1998:202, bod 54; z 25. októbra 2007, Lo Giudice/Komisia, T‑154/05, EU:T:2007:322, bod 137, a z 24. apríla 2017, HF/Parlament, T‑570/16, EU:T:2017:283, bod 48).

68      Ak administratíva v nadväznosti na podanie žiadosti o pomoc, o akú ide v prejednávanej veci, rozhodne o začatí administratívneho vyšetrovania, prípadne ho zverí rovnako ako v prejednávanej veci poradnému výboru (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2015, CH/Parlament, F‑132/14, EU:F:2015:115, bod 99), samotným cieľom tohto administratívneho vyšetrovania je potvrdiť alebo vyvrátiť existenciu psychického obťažovania v zmysle článku 12a služobného poriadku, takže OOUPZ nemôže predvídať výsledok vyšetrovania a nemá ani zaujať stanovisko, a to ani implicitné, k existencii údajného obťažovania predtým, ako má k dispozícii výsledky administratívneho vyšetrovania. Inými slovami, pre začatie administratívneho vyšetrovania platí, že administratíva nezaujíma stanovisko predčasne predovšetkým na základe jednostranného opisu skutočností poskytnutého v žiadosti o pomoc, pretože si musí svoj postoj naopak vyhradiť až do okamihu, keď sa skončí uvedené vyšetrovanie, ktoré musí prebiehať v rámci konfrontácie tvrdení úradníka alebo zamestnanca, ktorý podal žiadosť o pomoc, s verziou skutočností, ktorú poskytol údajný obťažovateľ, rovnako ako aj s verziou osôb, ktoré mohli byť svedkami uvádzaných skutočností, ktoré údajne predstavujú porušenie článku 12a služobného poriadku zo strany údajného obťažovateľa (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. apríla 2017, HF/Parlament, T‑570/16, EU:T:2017:283, bod 59 a citovanú judikatúru).

69      V tejto súvislosti konštatovanie administratívy po skončení administratívneho vyšetrovania, ktoré môže byť prípadne vedené s pomocou orgánu odlišného od OOUPZ, akým je špeciálny poradný výbor „AAP“, že došlo k psychickému obťažovaniu, môže mať samo osebe na jednej strane priaznivý účinok v terapeutickom procese psychického zotavenia obťažovaného úradníka alebo zamestnanca a môže okrem toho nielen odôvodniť disciplinárne konanie voči obťažovateľovi, ale obeť ho môže využiť aj na účely prípadného konania na vnútroštátnom súde, na ktoré sa vzťahuje povinnosť OOUPZ poskytnúť pomoc podľa článku 24 služobného poriadku, ktorá nezaniká na konci obdobia zamestnania dotknutého zamestnanca. Na druhej strane vedenie administratívneho vyšetrovania až do jeho konca môže naopak vyvrátiť tvrdenia údajnej obete a umožniť tak napraviť ujmy, ktoré takéto obvinenie, ak by sa malo ukázať ako nedôvodné, mohlo spôsobiť osobe označenej vyšetrovaním za údajného obťažovateľa (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. apríla 2017, HF/Parlament, T‑570/16, EU:T:2017:283, bod 61 a citovanú judikatúru).

70      V tejto súvislosti treba predovšetkým pripomenúť, že služobný poriadok nestanovuje žiadne osobitné konanie, ktoré by musela administratíva uskutočniť pri rozhodovaní o žiadosti o pomoc v zmysle článku 24 služobného poriadku predloženej na základe článku 90 ods. 1 uvedeného služobného poriadku a predmetom ktorej je tvrdenie úradníka alebo zamestnanca, podľa ktorého sa iný úradník alebo zamestnanec, či dokonca člen inštitúcie, údajne voči nemu správal v rozpore s článkom 12a služobného poriadku (rozsudok z 29. júna 2018, HF/Parlament, T‑218/17, vec v odvolacom konaní, EU:T:2018:393, bod 65).

71      Ďalej treba pripomenúť, že administratívne vyšetrovanie, ktoré sa začalo v nadväznosti na podanie žiadosti úradníka alebo zamestnanca o pomoc v zmysle článku 24 služobného poriadku v súvislosti s činmi tretej osoby, úradníka alebo zamestnanca, či dokonca člena inštitúcie, ktoré údajne spočívajú v psychickom obťažovaní v zmysle článku 12a služobného poriadku, sa síce začína na jeho žiadosť, ale nemôže byť považované za vyšetrovanie, ktoré sa začalo proti tomuto úradníkovi alebo zamestnancovi (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. mája 2012, Skareby/Komisia, F‑42/10, EU:F:2012:64, bod 46). Podľa ustálenej judikatúry totiž úloha osoby, ktorá podala žiadosť o pomoc vo veci údajného obťažovania, spočíva hlavne v jej spolupráci v rámci riadneho priebehu administratívneho vyšetrovania na účely zistenia skutkového stavu (rozsudky z 26. januára 1989, Koutchoumoff/Komisia, 224/87, EU:C:1989:38, body 15 a 16; z 25. októbra 2007, Lo Giudice/Komisia, T‑154/05, EU:T:2007:322, bod 136, a zo 6. októbra 2015, CH/Parlament, F‑132/14, EU:F:2015:115, bod 87).

72      Rešpektovanie práva na obhajobu, ako je uvedené v článku 48 Charty s názvom „Prezumpcia neviny a právo na obhajobu“, však vyžaduje, aby osoby, ktorým sú určené rozhodnutia, ktoré významným spôsobom ovplyvňujú ich záujmy, mohli užitočne vyjadriť svoje stanovisko ku skutočnostiam, ktoré môžu byť uplatnené v ich „neprospech“ s cieľom odôvodniť tieto rozhodnutia (rozsudok zo 14. júna 2016, Marchiani/Parlament, C-566/14 P, EU:C:2016:437, bod 51), a zahŕňa rešpektovanie zásady kontradiktórnosti, ktorá ide nad rámec rešpektovania práva byť vypočutý, ktoré je okrem iného navyše zaručené ako súčasť článku 41 Charty s názvom „Právo na dobrú správu vecí verejných“. Rešpektovania práva na obhajobu v zmysle článku 48 Charty sa možno však dovolávať len v konaní začatom „proti“ určitej osobe, ktoré môže viesť k aktu spôsobujúcemu jej ujmu a v ktorom administratíva prijme dôkazy v neprospech tejto osoby (rozsudok z 29. júna 2018, HF/Parlament, T‑218/17, vec v odvolacom konaní, EU:T:2018:393, bod 67; pozri v tomto zmysle tiež rozsudok zo 16. mája 2012, Skareby/Komisia, F‑42/10, EU:F:2012:64, bod 46).

73      Z toho vyplýva, že osoba, ktorá podala žiadosť o pomoc založenú na porušení článku 12a služobného poriadku, sa nemôže v rámci postupu menovacieho orgánu alebo OOUPZ na účely rozhodnutia o tejto žiadosti domáhať rešpektovania práva na obhajobu ako takého uvedeného v článku 48 Charty základných práv a v tejto súvislosti ani vo forme porušenia zásady kontradiktórnosti (rozsudok z 29. júna 2018, HF/Parlament, T‑218/17, vec v odvolacom konaní, EU:T:2018:393, bod 68).

74      To isté navyše platí aj pre údajného obťažovateľa. V žiadosti o pomoc, ktorá viedla k začatiu administratívneho vyšetrovania, môže byť totiž osobne obvinený a už v tomto štádiu sa môže brániť proti obvineniam vzneseným proti nemu, čo odôvodňuje, že môže byť vypočutý v rámci vyšetrovania prípadne aj viackrát (rozsudok z 29. júna 2018, HF/Parlament, T‑218/17, vec v odvolacom konaní, EU:T:2018:393, bod 69; pozri v tomto zmysle tiež rozsudok zo 17. septembra 2014, CQ/Parlament, F‑12/13, EU:F:2014:214, bod 147). Ak by však bolo proti nemu začaté disciplinárne konanie, v prejednávanej veci predložením veci disciplinárnej komisii alebo akémukoľvek inému podobnému orgánu, právo na obhajobu v zmysle článku 48 Charty, a najmä na zásadu kontradiktórnosti, má až v neskoršom štádiu konania, pričom v prípade obvineného úradníka alebo zamestnanca treba zdôrazniť, že služobný poriadok stanovuje len právo byť vypočutý na základe začatia disciplinárneho konania a že konanie má kontradiktórnu povahu až po tom, ako je vec predložená disciplinárnej komisii (rozsudok z 29. júna 2018, HF/Parlament, T‑218/17, vec v odvolacom konaní, EU:T:2018:393, bod 69; pozri v tomto zmysle tiež rozsudok z 19. marca 1998, Tzoanos/Komisia, T‑74/96, EU:T:1998:58, bod 340).

75      Vzhľadom na to sa musia osobe, ktorá podala žiadosť o pomoc, ako údajnej obeti priznať procesné práva, ktoré sú odlišné od práva na obhajobu uvedeného v článku 48 Charty a nemajú taký rozsah ako toto právo (rozsudky zo 16. mája 2012, Skareby/Komisia, F‑42/10, EU:F:2012:64, bod 48, a zo 16. decembra 2015, De Loecker/SEAE, F‑34/15, EU:F:2015:153, bod 43) a ktoré v konečnom dôsledku spadajú pod právo na riadnu správu vecí verejných, ako je stanovené v článku 41 Charty (rozsudok z 29. júna 2018, HF/Parlament, T‑218/17, vec v odvolacom konaní, EU:T:2018:393, bod 70).

76      Treba totiž pripomenúť, že cieľom administratívneho vyšetrovania, ktoré začala administratíva v reakcii na žiadosť o pomoc v zmysle článku 24 služobného poriadku, je poskytnúť vysvetlenia o sporných skutočnostiach na základe záverov vyšetrovania, aby mohla administratíva v tejto súvislosti zaujať konečné stanovisko, čo jej umožní buď žiadosť o pomoc odložiť, alebo pokiaľ sú uvádzané skutočnosti preukázané a patria do pôsobnosti článku 12a služobného poriadku, začať disciplinárne konanie na účely prípadného prijatia disciplinárnych sankcií voči údajnému obťažovateľovi (pozri, pokiaľ ide o úradníka alebo zamestnanca, rozsudok z 24. apríla 2017, HF/Parlament, T‑570/16, EU:T:2017:283, bod 57, a pokiaľ ide o člena inštitúcie, rozsudok zo 6. októbra 2015, CH/Parlament, F‑132/14, EU:F:2015:115, bod 90).

77      Ak administratíva na jednej strane v rámci opatrení prijatých v reakcii na žiadosť o pomoc rozhodne o začatí disciplinárneho konania podľa článku 86 služobného poriadku alebo akéhokoľvek iného podobného konania z dôvodu porušenia zákazu stanoveného v článku 12a služobného poriadku zo strany osoby, ktorá je v tejto žiadosti obvinená, takto začaté konanie je vedené proti tejto osobe, ktorá je údajným obťažovateľom, takže dotknutá osoba má potom všetky procesné záruky, ktoré vykonávajú právo na obhajobu v zmysle článku 48 Charty základných práv, a najmä zásadu kontradiktórnosti. Týmito zárukami sú v prípade úradníka alebo zamestnanca záruky stanovené v prílohe IX služobného poriadku (rozsudok z 29. júna 2018, HF/Parlament, T‑218/17, vec v odvolacom konaní, EU:T:2018:393, bod 72), a v prípade poslanca Parlamentu záruky uvedené v článku 166 rokovacieho poriadku tejto inštitúcie.

78      Ak administratíva na druhej strane v reakcii na žiadosť o pomoc rozhodne, že skutočnosti uvádzané na podporu žiadosti o pomoc nie sú odôvodnené, a preto uvádzané správanie nepredstavuje psychické obťažovanie v zmysle článku 12a služobného poriadku, takéto rozhodnutie spôsobuje osobe, ktorá podala žiadosť o pomoc, ujmu (pozri v tomto zmysle rozsudky z 12. septembra 2007, Combescot/Komisia, T‑249/04, EU:T:2007:261, bod 32, a z 11. mája 2010, Nanopoulos/Komisia, F‑30/08, EU:F:2010:43, bod 93), a v zmysle článku 41 ods. 2 písm. a) Charty sa jej nepriaznivo dotýka (rozsudok z 29. júna 2018, HF/Parlament, T‑218/17, vec v odvolacom konaní, EU:T:2018:393, bod 73).

79      Osoba, ktorá podala žiadosť o pomoc, tak musí byť nevyhnutne na účely rešpektovania práva na riadnu správu vecí verejných účinne vypočutá v súlade s článkom 41 ods. 2 písm. a) Charty predtým, ako menovací orgán alebo OOUPZ prijme toto rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o pomoc. Z toho vyplýva, že dotknutá osoba je predbežne vypočutá o dôvodoch, ktoré chce menovací orgán alebo OOUPZ uviesť na podporu zamietnutia tejto žiadosti (rozsudok z 29. júna 2018, HF/Parlament, T‑218/17, vec v odvolacom konaní, EU:T:2018:393, bod 74).

80      V prejednávanej veci je nesporné, že OOUPZ predbežne vypočul žalobkyňu, v tomto prípade na základe odôvodneného rozhodnutia a listu generálneho riaditeľa pre personál Parlamentu z 24. januára 2017, predtým, než tento orgán prijal napadnuté rozhodnutie. Žalobkyňa sa však domnieva, že v rámci písomných pripomienok, ktoré predložila 10. februára 2017, nebola účinne vypočutá, pretože na tento účel nemala k dispozícii stanovisko, správu alebo závery špeciálneho poradného výboru „AAP“, pričom forma stanoviska tohto výboru nebola v tomto štádiu nevyhnutne a presne známa, a ani zápisnice o výsluchoch svedkov.

81      Treba preto určiť, či právo žalobkyne byť vypočutá v prejednávanej veci vyžaduje, aby mala na zostavenie svojich pripomienok k dôvodom, ktoré uvádza OOUPZ s odkazom na odôvodnené rozhodnutie na účely zamietnutia žiadosti o pomoc k dispozícii aj stanovisko špeciálneho poradného výboru „AAP“, prijaté prípadne vo forme správy alebo záverov.

–       O povinnosti OOUPZ poskytnúť žalobkyni na účely dodržania jej práva byť vypočutý stanovisko špeciálneho poradného výboru „AAP“ pred prijatím napadnutého rozhodnutia

82      Všeobecný súd vo veci, ktorá spochybňuje normatívny poriadok uplatniteľný na Európsku centrálnu banku (ECB), a nie služobný poriadok, rozhodol, že ak administratíva rozhodla o začatí administratívneho vyšetrovania, ktoré viedlo k vypracovaniu správy, zamestnancovi tejto inštitúcie, ktorý podľa terminológie normatívneho poriadku uplatniteľného na uvedenú inštitúciu podal „sťažnosť“, aby oznámil skutočnosti, ktoré údajne patria pod pojem psychické obťažovanie, ako je definovaný v predpisoch uplatniteľných na zamestnancov ECB, by mala byť podobne ako obvinenému priznaná možnosť, aby predtým ako administratíva ECB rozhodne o sťažnosti alebo prinajmenšom o skutočnostiach, ktoré zohľadní na účely prijatia svojho rozhodnutia, predložil svoje pripomienky k návrhu správy z vyšetrovania, ako je stanovený v uvedených predpisoch (pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. septembra 2015, Cerafogli/ECB, T‑114/13 P, EU:T:2015:678, bod 41).

83      Menovací orgán alebo prípadne OOUPZ musí v oblasti pravidiel služobného poriadku rozhodnúť nie o sťažnosti, ale o žiadosti o pomoc formulovanej podľa článku 24 a článku 90 ods. 1 služobného poriadku. V tejto súvislosti, na rozdiel od toho, čo platí v prípade režimu, ktorý sa uplatňuje na ECB, služobný poriadok nestanovuje žiadne osobitné konanie o tom, ako by mal menovací orgán alebo OOUPZ rozhodovať o žiadosti o pomoc v zmysle článku 24 služobného poriadku, ktorej predmetom je otázka porušenia článku 12a služobného poriadku, ani žiadne ustanovenie, ktoré by ako také ukladalo povinnosť poskytnúť osobe, ktorá podala žiadosť o pomoc, alebo osobe, ktorá bola v tejto žiadosti obvinená ako údajný obťažovateľ, stanovisko, správu alebo závery poradného výboru, akým je špeciálny výbor „AAP“, alebo tiež zápisnice o výsluchoch svedkov, ktorých vypočúval tento výbor (rozsudok z 29. júna 2018, HF/Parlament, T‑218/17, vec v odvolacom konaní, EU:T:2018:393, bod 78).

84      Vzhľadom na to bolo rozhodnuté, že pokiaľ sa v rámci vyšetrovania zaručí ochrana záujmov obvinených a svedkov, nijaké ustanovenie služobného poriadku nezakazuje poskytnutie záverečnej správy z vyšetrovania tretej osobe, ktorá má oprávnený záujem oboznámiť sa s ňou, ako je to v prípade osoby, ktorá podala žiadosť o pomoc podľa článku 24 služobného poriadku, v ktorej uvádza porušenie článku 12a služobného poriadku. V tomto kontexte tak bolo zdôraznené, že niektoré inštitúcie sa v rámci svojej autonómie pri vykonávaní týchto ustanovení služobného poriadku občas rozhodli pre toto riešenie a poskytli žiadateľovi o pomoc záverečnú správu z vyšetrovania, a to buď pred podaním žaloby v prílohe konečného rozhodnutia o žiadosti o pomoc, alebo na základe opatrenia na zabezpečenie priebehu konania, o ktorom rozhodol súd Únie, ktorý má rozhodnúť v prvom stupni (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. júla 2013, Tzirani/Komisia, F‑46/11, EU:F:2013:115, bod 133), akým je v prejednávanej veci opatrenie zo 17. apríla 2018, ktorému Parlament odmietol vyhovieť.

85      Všeobecný súd sa však domnieva, že ak sa OOUPZ rozhodne rovnako ako v prejednávanej veci získať stanovisko poradného výboru, prijaté prípadne vo forme správy alebo záverov, ktorému zverí úlohu viesť administratívne vyšetrovanie, a že v rozhodnutí o žiadosti o pomoc zohľadní stanovisko, ktoré vydal tento poradný výbor, uvedené poradné stanovisko, ktoré môže byť vypracované vo forme, ktorá nemá dôverný charakter, rešpektujúc anonymitu poskytnutú svedkom, musí byť v zásade oznámené osobe, ktorá podala žiadosť o pomoc pri uplatnení jej práva byť vypočutý, a to aj vtedy, keď interné pravidlá „AAP“ v oblasti obťažovania nestanovujú takéto poskytnutie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. júna 2018, HF/Parlament, T‑218/17, vec v odvolacom konaní, EU:T:2018:393, bod 80).

86      Táto úvaha nie je spochybnená okolnosťou, ktorú uvádza Parlament, že v prejednávanej veci ide o dokument, ktorý vypracoval špeciálny poradný výbor „AAP“, a nie dokument vypracovaný všeobecným poradným výborom, o aký išlo v rozsudku z 29. júna 2018, HF/Parlament (T‑218/17, vec v odvolacom konaní, EU:T:2018:393).

87      Je síce pravda, ako zdôrazňuje Parlament, že špeciálny poradný výbor „AAP“ poskytuje predsedovi Parlamentu len „odôvodnené stanovisko“, ktoré nie je pre neho záväzné, keďže on sám prijme odôvodnené rozhodnutie, z ktorého následne vychádza OOUPZ pri rozhodovaní o žiadosti o pomoc. V tomto ohľade Parlament zdôraznil, že pri žiadostiach o pomoc zo strany AAP vybavovaných spolu so špeciálnym poradným výborom „AAP“ koná na rozdiel žiadostí o pomoc vybavovaných v spolupráci so všeobecným poradným výborom predseda Parlamentu a „má výlučnú právomoc prijímať rozhodnutia o existencii alebo neexistencii obťažovania, ktorá je oveľa jasnejšie vymedzená ako právomoc generálneho tajomníka v prípadoch obťažovania úradníkov“.

88      Takáto úvaha, ako aj záujem Parlamentu zabezpečiť, aby práce špeciálneho poradného výboru „AAP“ zostali prísne dôverné s cieľom uistiť sa, že kvestori budú aj naďalej súhlasiť s účasťou na takýchto prácach, nesmú narušiť základné právo úradníka alebo zamestnanca stanovené v článku 41 ods. 2 písm. a) Charty, aby bol účinne vypočutý predtým, ako OOUPZ rozhodne o žiadosti o pomoc, ktorú predložil.

89      Hoci stanovisko špeciálneho poradného výboru „AAP“ nemá právne záväzný charakter, pokiaľ predseda Parlamentu pri prijímaní odôvodneného stanoviska, ako aj OOUPZ pri rozhodovaní o žiadosti o pomoc, majú k dispozícii toto stanovisko, malo by byť tiež oznámené AAP, aby sa jej umožnilo zaujať stanovisko predtým, ako OOUPZ rozhodne o žiadosti o pomoc, pričom vychádza, hoci aj nepriamo, z tohto stanoviska. V prejednávanej veci tak samotné poskytnutie odôvodneného rozhodnutia žalobkyni nebolo dostatočné, hoci v tomto rozhodnutí predseda Parlamentu uviedol zhrnutie obsahu záverov špeciálneho poradného výboru „AAP“.

90      Pokiaľ ide okrem toho o riziko zverejnenia totožnosti svedkov, vrátane prípadných poslancov Parlamentu, v prípade, že sa obsah stanoviska špeciálneho poradného výboru „AAP“ sprístupní žalobkyni, treba konštatovať, že nič nebráni tomu, aby uvedený výbor vypracoval toto stanovisko, ktoré môže mať prípadne formu správy alebo záverov, spôsobom, ktorý neumožňuje zistiť totožnosť svedkov, ktorí pomohli v rámci administratívneho vyšetrovania. V dôsledku toho nemožno prijať toto tvrdenie, tým skôr v kontexte prejednávanej veci, pretože ak sa Všeobecný súd nemá možnosť oboznámiť s týmto stanoviskom, nezohľadní samotný obsah predmetného dokumentu a zároveň si nemôže byť istý, vzhľadom na nestály spôsob, akým sa Parlament odvoláva na tento dokument, či má formu stanoviska, správy alebo záverov.

91      Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba dospieť k záveru, že to, že OOUPZ odmietol v napadnutom rozhodnutí a v rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti poskytnúť žalobkyni stanovisko špeciálneho poradného výboru „AAP“, vydané prípadne vo forme správy alebo záverov, a v prejednávanej veci ju tak nedostatočne vypočul len na základe odôvodneného stanoviska, v ktorom boli uvedené dôvody, na základe ktorých predseda Parlamentu považoval za nedôvodné tvrdenia uvedené v žiadosti o pomoc, pričom vychádzal z uvedeného stanoviska, je v rozpore s právom byť vypočutý, ako je uvedené v článku 41 Charty.

–       O povinnosti OOUPZ poskytnúť žalobkyni na účely rešpektovania jej práva byť vypočutá zápisnice o výsluchoch svedkov pred prijatím napadnutého rozhodnutia

92      Pokiaľ ide o zápisnice o výsluchoch svedkov, ktoré vykonal špeciálny poradný výbor „AAP“, Všeobecný súd sa domnieva, že v zásade na účely zabezpečenia účinného uplatnenia zákazu akejkoľvek formy psychického alebo sexuálneho obťažovania na pracovisku môže administratíva svedkom, ktorí súhlasia s tým, že budú vypovedať ako svedkovia o sporných skutočnostiach v prípade údajného obťažovania, umožniť zabezpečenie dôverného zaobchádzania s ich svedeckými výpoveďami voči údajnému obťažovateľovi, ako aj voči údajnej obeti, prinajmenšom v rámci konania uplatneného pri rozhodovaní o žiadosti o pomoc v zmysle článku 24 služobného poriadku (rozsudok z 29. júna 2018, HF/Parlament, T‑218/17, vec v odvolacom konaní, EU:T:2018:393, bod 83).

93      Na jednej strane totiž vzhľadom na to, že jedným zo stanovených cieľov administratívy v rámci rozhodovania o žiadosti o pomoc je obnovenie pokojnej atmosféry v službe, to, že údajný obťažovateľ a údajná obeť by sa oboznámili s obsahom svedeckých výpovedí, by mohlo tým, že medzi ľuďmi v rámci služby oživí prípadné nepriateľstvo a tým, že odradí osoby, ktoré by mohli v budúcnosti poskytnúť relevantné svedecké výpovede, od toho, aby tak urobili, ohroziť tento cieľ (rozsudok z 29. júna 2018, HF/Parlament, T‑218/17, vec v odvolacom konaní, EU:T:2018:393, bod 84).

94      Ak na druhej strane prijme inštitúcia informácie poskytnuté dobrovoľne, avšak doplnené žiadosťou o dôverné zaobchádzanie v záujme ochrany anonymity osoby, ktorá informácie poskytla, je inštitúcia, ktorá súhlasí s prijatím takýchto informácií, povinná takúto podmienku dodržať (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudok zo 7. novembra 1985, Adams/Komisia, 145/83, EU:C:1985:448, bod 34). Môže to tak však byť aj v prípade, ak úradníci alebo zamestnanci, či dokonca členovia určitej inštitúcie, súhlasia s poskytnutím svojich svedeckých výpovedí, aby administratíve umožnili objasniť skutočnosti, ktoré sú predmetom žiadosti o pomoc, ale požadujú za to zabezpečenie anonymity voči údajnému obťažovateľovi a/alebo voči údajnej obeti, pričom treba zdôrazniť, že aj keď je ich účasť z hľadiska služobného poriadku alebo politického hľadiska žiaduca, nemusia nevyhnutne spolupracovať na vyšetrovaní tým, že poskytnú svoje svedecké výpovede (rozsudok z 29. júna 2018, HF/Parlament, T‑218/17, vec v odvolacom konaní, EU:T:2018:393, bod 85).

95      Ak administratíva vzhľadom na to rozhodne o začatí disciplinárneho konania voči údajnému obťažovateľovi, prináleží menovaciemu orgánu alebo OOUPZ, aby dotknutej osobe poskytol akýkoľvek dokument, ktorý chce predložiť na posúdenie disciplinárnej komisii, ktorej prináleží, aby v prípade potreby opätovne vypočula svedkov o vytýkaných skutočnostiach (rozsudok z 29. júna 2018, HF/Parlament, T‑218/17, vec v odvolacom konaní, EU:T:2018:393, bod 86). Táto argumentácia sa analogicky uplatňuje aj v prípade členov určitej inštitúcie, akými sú napríklad poslanci Parlamentu, voči ktorým existuje osobitný postup, tak ako je stanovený v článku 166 rokovacieho poriadku tejto inštitúcie.

96      Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba konštatovať, že OOUPZ tým, že v prejednávanej veci odmietol poskytnúť žalobkyni v konaní pred podaním žaloby zápisnice o výsluchoch svedkov, neporušil právo byť vypočutý, ako je uvedené v článku 41 Charty.

–       Dôsledky porušenia práva byť vypočutý založeného na neposkytnutí stanoviska špeciálneho poradného výboru „AAP“ v konaní pred podaním žaloby

97      Pokiaľ ide o dôsledky neposkytnutia stanoviska špeciálneho poradného výboru „AAP“ žalobkyni v konaní pred podaním žaloby, treba pripomenúť, že podľa judikatúry aj v prípade porušenia práva byť vypočutý je na účely vyhovenia žalobnému dôvodu ešte potrebné, aby neexistencia tohto porušenia mohla viesť k odlišnému výsledku (pozri v tomto zmysle uznesenie zo 14. apríla 2016, Dalli/Komisia, C‑394/15 P, neuverejnené, EU:C:2016:262, bod 41; pozri v tomto zmysle tiež rozsudky zo 6. februára 2007, Wunenburger/Komisia, T‑246/04 a T‑71/05, EU:T:2007:34, bod 149, a z 24. apríla 2017, HF/Parlament, T‑584/16, EU:T:2017:282, bod 157).

98      Na preskúmanie tejto otázky by bolo potrebné, aby tak žalobkyňa, ako aj Všeobecný súd mali k dispozícii stanovisko špeciálneho poradného výboru „AAP“, ktoré môže mať formu správy alebo záverov, prípadne môže byť vo verzii, ktorá nemá dôverný charakter, aby na jednej strane žalobkyňa mohla uviesť, aké argumenty by mohla predložiť v konaní pred podaním žaloby, ak by mala tento dokument, a aby na druhej strane Všeobecný súd mohol potom posúdiť, či by to mohlo viesť k odlišnému výsledku, pokiaľ ide o rozhodnutie OOUPZ o žiadosti o pomoc.

99      To, že Parlament odmietol postúpiť Všeobecnému súdu toto stanovisko, prijaté prípadne vo forme správy alebo záverov, ako aj zápisnice o výsluchoch svedkov, hoci ich postúpenie v konaní pred súdom bolo uznané za súčasť práva na účinnú súdnu ochranu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. septembra 2015, Cerafogli/ECB, T‑114/13 P, EU:T:2015:678, body 42 až 49), má však za následok, že Všeobecný súd sa nachádza v situácii, keď nemôže vykonať súdne preskúmanie, ktoré mu zveruje článok 270 ZFEÚ a služobný poriadok (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. júna 1980, M./Komisia, 155/78, EU:C:1980:150, bod 20).

100    Vzhľadom na to, že ani ZFEÚ, ani Štatút Súdneho dvora Európskej únie, ani rokovací poriadok, nestanovujú možnosť uložiť sankciu v prípade odmietnutia podrobiť sa uzneseniu, prijatému podľa článku 92 rokovacieho poriadku na vykonanie dokazovania, akým je uznesenie z 18. mája 2018, jedinou možnou reakciou Všeobecného súdu na odmietnutie zo strany žalovaného, ktoré je navyše porušením povinnosti lojálnej spolupráce stanovenej v článku 13 ods. 2 ZEÚ, je, že z neho vyvodí všetky dôsledky v konečnom rozhodnutí (rozsudok z 12. mája 2010, Komisia/Meierhofer, T‑560/08 P, EU:T:2010:192, bod 73).

101    V tejto súvislosti Parlament nemôže odôvodniť svoje odmietnutie poskytnúť dokumenty požadované Súdom prvého stupňa v uznesení z 18. mája 2018 pod zámienkou, že, ako to konštatoval Všeobecný súd v rozsudku z 29. júna 2018, HF/Parlament (T‑218/17, vec v odvolacom konaní, EU:T:2018:393, body 83 až 86), by mal chrániť anonymitu osôb, vrátane členov tejto inštitúcie, ktorí súhlasili s tým, že budú svedčiť, pričom táto ochrana je nevyhnutne spojená so zachovaním absolútnej dôvernosti vo vzťahu k práci špeciálneho poradného výboru „AAP“ a mala by podľa neho zostať úplne tajná.

102    Takéto úvahy môže totiž Parlament s určitosťou predložiť na základe článku 103 rokovacieho poriadku, ktorý sa týka zaobchádzania s dôvernými informáciami a materiálmi.

103    Táto možnosť odvolávať sa na článok 103 rokovacieho poriadku pred Všeobecným súdom však nezbavuje Parlament jeho povinnosti, v zmysle zásady lojálnej spolupráce uvedenej v článku 13 ods. 2 ZEÚ, rešpektovať požiadavky uznesenia z 18. mája 2018, ktoré je vykonateľné podľa článku 280 ZFEÚ.

104    Na rozdiel od toho, čo tvrdí Parlament, prináleží Všeobecnému súdu, a nie účastníkom konania, posúdiť dôverný charakter dokumentov, ktorých predloženie nariadil podľa článku 92 ods. 3 rokovacieho poriadku, a prípadne posúdiť, či z dôvodu dôvernosti, ktorá môže byť uvedeným dokumentom priznaná súdom Únie, by bolo vhodné ich vzhľadom na ochranu totožnosti svedkov nesprístupniť v tomto stave žalobkyni, ale naopak vyžadovať od žalovaného, aby predložil buď verziu týchto dokumentov, ktorá nemá dôverný charakter a v ktorej sú vynechané mená svedkov a údaje umožňujúce preukázať bez dôvodných pochybností ich totožnosť (pozri, pokiaľ ide o takéto opatrenie na vykonanie dokazovania, rozsudok z 29. júna 2018, HF/Parlament, T‑218/17, vec v odvolacom konaní, EU:T:2018:393, bod 44), alebo zhrnutie týchto dokumentov, ktoré nemá dôverný charakter.

105    Pokiaľ ide okrem toho o túto poslednú možnosť, tá by v prípade potreby mohla umožniť Všeobecnému súdu odpovedať na obavy Parlamentu, ak ide o skutočnosť, že vzhľadom na povahu uvádzaných skutočností by nebola anonymná verzia týchto dokumentov dostatočnou ochranou, pretože podľa jeho názoru totožnosť svedkov by bolo možné ľahko vyvodiť z uvádzaných skutočností alebo vykonaných vyhlásení.

106    V každom prípade, pokiaľ ide o kritiku Parlamentu v súvislosti s praxou Všeobecného súdu vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 13. júla 2018, Curto/Parlament (T‑275/17, EU:T:2018:479), a v prejednávanej veci QH/Parlament (T‑748/16), stačí konštatovať, že tento druh rozhodnutí nemožno považovať za nezvyčajný vzhľadom na to, že Všeobecný súd iba uplatnil ustanovenia svojho rokovacieho poriadku, najmä jeho článku 103 [uznesenie podpredsedu Súdneho dvora z 5. júla 2018, Müller a. i./QH, C‑187/18 P (I), neuverejnené, EU:C:2018:543, bod 41].

107    V dôsledku toho a bez toho, aby bolo potrebné ďalej preskúmať prvý alebo druhý žalobný dôvod, treba napadnuté rozhodnutie zrušiť z dôvodu, že OOUPZ porušil právo žalobkyne byť účinne vypočutá predtým, ako tento orgán zamietne jej žiadosť o pomoc.

 O návrhoch na náhradu škody

108    Žalobkyňa na podporu svojich návrhov na náhradu škody tvrdí, že Parlament by mal byť odsúdený jednak pre nezákonné konania, ktoré uvádza v rámci oboch žalobných dôvodov na zrušenie, a jednak pre pochybenia, ktorých sa dopustil špeciálny poradný výbor „AAP“, a následne OOUPZ, najmä pokiaľ ide o okolnosť, že tento výbor jej nezákonne odmietol priznať právo na právnu pomoc jej poradcu počas výsluchu 28. januára 2015, skutočnosť, že bolo nespravodlivé, aby mal poverený lekár inštitúcie v tomto výbore len úlohu pozorovateľa, a skutočnosť, že prítomnosť zástupcu administratívy v špeciálnom poradnom výbore „AAP“ bola v rozpore so zásadou nestrannosti. Tieto prvky tak mali v prejednávanej veci prispieť k tomu, že konanie bolo nevyvážené, zaujaté a netransparentné.

109    Žalobkyňa tiež vytýka Parlamentu porušenie primeranej lehoty, keďže vybavenie jej žiadosti o pomoc trvalo viac než dva roky a tri mesiace odo dňa jej vypočutia špeciálnym poradným výborom „AAP“ a dátumom, ku ktorému bolo prijaté napadnuté rozhodnutie. V tejto súvislosti Parlament v rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti uznal, že neexistuje objektívne odôvodnenie pre lehotu, ktorá vznikla medzi týmto výsluchom a odôvodneným rozhodnutím. Žalobkyňa však uvádza, že ešte musela čakať ďalších sedem mesiacov po prijatí odôvodneného rozhodnutia na to, aby ju OOUPZ vyzval na predloženie pripomienok a že tento krok zo strany OOUPZ okrem tohto nebol spontánny, keďže bol prijatý v reakcii na jej výzvu.

110    Žalobkyňa tak požaduje náhradu za tri nemajetkové ujmy, a to po prvé vo výške 5 000 eur za ujmu spojenú s atmosférou neistoty, právnej neistoty a strachu, že jej záležitosť nebude vybavená spravodlivo, po druhé vo výške 13 500 eur za ujmu v súvislosti s porušením povinnosti OOUPZ konať dostatočne rýchlo pri vybavovaní jej žiadosti o pomoc a po tretie za ujmu spojenú s nezákonným konaním, ktoré uvádza v dvoch žalobných dôvodoch na zrušenie, pričom výšku náhrady navrhuje určiť ex æquo et bono na 50 000 eur vzhľadom na jej ťažkosti s pochopením dôvodov zamietnutia žiadosti o pomoc a postoja OOUPZ, z ktorého nemala pocit, vzhľadom na jeho povinnosť poskytovať pomoc, že sa ju snaží skutočne chrániť.

111    Parlament navrhuje, aby sa návrhy na náhradu škody zamietli.

112    Pokiaľ ide o požiadavku žalobkyne, aby bol počas vypočutia špeciálnym poradným výborom „AAP“ prítomný jej právny poradca, Parlament tvrdí, že úlohou žalobkyne v rámci administratívneho vyšetrovania je poskytnúť svoju verziu skutočností, aby tomuto výboru umožnila zistiť, či tieto skutočnosti predstavujú psychické obťažovanie, a nie začať akuzačné konanie proti údajnému obťažovateľovi. V skutočnosti to bola AAP, kto bol v postavení žalobcu pred špeciálnym poradným výborom „AAP“, a naopak poslanec Parlamentu sa mal brániť. Vzhľadom na to, že teda obeť údajného psychického obťažovania má menší rozsah procesných práv ako obvinená osoba, žalobkyňa nebola oprávnená požadovať právnu pomoc advokáta pri jej vypočutí špeciálnym poradným výborom „AAP“. V tejto súvislosti okolnosť, že vnútorné pravidlá „AAP“ v oblasti obťažovania boli, pokiaľ ide o skutočnosť, že údajná obeť má byť vypočutá osamote, zmenené až 6. júla 2015, nie je relevantná, pretože na jednej strane táto zmena iba kodifikovala dovtedajšiu prax a na druhej strane podľa judikatúry vyplývajúcej z rozsudku zo 16. decembra 1976, Perinciolo/Rada (124/75, EU:C:1976:186, body 35 až 37), úradník alebo zamestnanec je oprávnený požadovať právnu pomoc advokáta počas správneho konania len za predpokladu, že uplatniteľná právna úprava to výslovne stanovuje. Pokiaľ ide o prítomnosť právneho poradcu Parlamentu počas vypočutia žalobkyne, táto skutočnosť nemala žiadne dôsledky, pretože mal iba postavenie pozorovateľa. Okrem toho jeho prítomnosť bola opodstatnená tým, aby sa zabezpečilo vedenie administratívneho vyšetrovania v súlade so služobným poriadkom. Jeho prítomnosť naopak nemala za cieľ ochranu záujmov pani X voči záujmom žalobkyne, pretože v každom prípade konanie pred špeciálnym poradným výborom „AAP“ nie je sporovým konaním.

113    Pokiaľ ide o dĺžku konania, Parlament zdôrazňuje, že počas obdobia šestnástich mesiacov uvádzaného žalobkyňou, špeciálny poradný výbor „AAP“ zasadal sedemkrát, vypočul viacerých svedkov a preskúmal uvádzané skutočnosti, čo odôvodňovalo takúto dobu. Parlament potvrdil, že náhrada priznaná zo strany OOUPZ v odpovedi na sťažnosť sa týkala len obdobia siedmich mesiacov, ktoré uplynulo medzi rozhodnutím a napadnutým rozhodnutím, pričom pri tejto príležitosti uviedol, že uvedený výbor vydal záverečnú správu 7. apríla 2016. V každom prípade Parlament zdôrazňuje, že potreboval čas na to, aby zriadil štruktúru schopnú účinne riešiť prípady obťažovania pripisované členom tejto inštitúcie.

114    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry môže zrušenie protiprávneho aktu, o aký ide v prípade napadnutého rozhodnutia, samo osebe predstavovať primerané a v zásade aj dostatočné odškodnenie celkovej nemajetkovej ujmy, ktorú tento akt mohol spôsobiť. To však nie je prípad, ak žalobca preukáže, že utrpel nemajetkovú ujmu, ktorú možno odlíšiť od protiprávnosti, ktorá je dôvodom zrušenia a ktorá nemôže byť úplne kompenzovaná týmto zrušením (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 6. júna 2006, Girardot/Komisia, T‑10/02, EU:T:2006:148, bod 131, a zo 16. mája 2017, CW/Parlament, T‑742/16 RENV, neuverejnený, EU:T:2017:338, bod 64).

115    Pokiaľ ide o žiadosť o náhradu škody v súvislosti s nezrovnalosťami, ktoré sú predmetom prvého žalobného dôvodu, zrušenie napadnutého rozhodnutia, ktoré vyplýva z protiprávnosti konštatovanej Všeobecným súdom, by v zásade malo predstavovať primeranú a dostatočnú náhradu nemajetkovej ujmy žalobkyne. Za určitých osobitných okolností, ako sú tie, ktoré sú uznané v bodoch 26 až 29 rozsudku zo 7. februára 1990, Culin/Komisia (C‑343/87, EU:C:1990:49), však pocit nespravodlivosti a utrpenie, ktoré sprevádza skutočnosť, že osoba musí viesť konanie pred začatím samotného súdneho konania na účely uznania svojich práv, môže predstavovať ujmu odlišnú od protiprávnosti, ktorá už bola kompenzovaná zrušením napadnutého aktu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. apríla 2015, CC/Parlament, T‑457/13 P, EU:T:2015:240, body 49 až 52). V tomto prípade však takéto osobitné okolnosti musia byť uznané, pokiaľ ide o odmietnutie Parlamentu vyhovieť opatreniu Všeobecného súdu na vykonanie dokazovania, keďže postoj žalovaného bránil Všeobecnému súdu plne vykonať súdne preskúmanie a posilnil u žalobkyne pocit nespravodlivosti a zmätok, ktoré predstavujú nemajetkovú ujmu, ktorá nemohla byť primerane a dostatočne nahradená zrušením napadnutého rozhodnutia na základe prvého žalobného dôvodu.

116    Pokiaľ ide o nároky na náhradu škody týkajúce sa nezrovnalostí uvedených v rámci druhého žalobného dôvodu, tieto sú predčasné vzhľadom na okolnosť, že za súčasného stavu Všeobecný súd nemôže rozhodnúť o argumentoch uvádzaných na podporu tohto žalobného dôvodu, keďže v rámci výkonu tohto rozsudku bude prináležať OOUPZ účinne vypočuť žalobkyňu a prípadne znovu rozhodnúť o žiadosti o pomoc.

117    Čo sa týka okolnosti, že žalobkyňa nebola oprávnená využiť pomoc právneho poradcu počas jej vypočutia špeciálnym poradným výborom „AAP“, treba konštatovať, že právna úprava uplatniteľná v rámci Parlamentu takú možnosť nestanovuje. V každom prípade, ako bolo pripomenuté v bodoch 71 až 73 vyššie, k vypočutiu výborom nedošlo v rámci kontradiktórneho konania vedeného proti osobe, ktorá žiada o pomoc podľa článku 24 služobného poriadku. V dôsledku toho, aj keď nie je vylúčené, že OOUPZ rozhodne, že osoba vypočúvaná v rámci administratívneho vyšetrovania môže využiť pomoc kolegu, zástupcu zamestnancov alebo právneho poradcu, žalobkyňa sa nemôže odvolávať na zásadu rovnosti zbraní alebo zásadu riadnej správy vecí verejných s cieľom donútiť OOUPZ, aby stanovil takú možnosť, pokiaľ ide o vypočutia, ktoré organizuje špeciálny poradný výbor „AAP“. Okrem toho sa nezdá, že by X mala právo, aby jej pri výsluchu pomáhal právny poradca. Pokiaľ ide o skutočnosť, že právny poradca Parlamentu sa mohol zúčastniť ako pozorovateľ na práci špeciálneho poradného výboru „AAP“, a to aj počas výsluchov, táto okolnosť nie je spôsobilá narušiť prácu tohto orgánu.

118    Pokiaľ ide o zloženie špeciálneho poradného výboru „AAP“, už bolo rozhodnuté, pokiaľ ide o všeobecný poradný výbor, že aj keď nie je upravená úplná parita medzi členmi vymenovanými administratívou a členmi vymenovanými zástupcami zamestnancov, prítomnosť povereného lekára inštitúcie v poradnom výbore, okolnosť, že poradný výbor „pracuje úplne autonómne, nezávisle a dôverne“, ako aj kolektívna povaha rokovaní, predstavujú dostatočné záruky nestrannosti a objektivity stanoviska, ktoré poradný výbor musí formulovať a prijať pre OOUPZ (rozsudok z 29. júna 2018, HF/Parlament, T‑218/17, vec v odvolacom konaní, EU:T:2018:393, bod 103; pozri tiež v tomto zmysle analogicky rozsudky z 30. mája 2002, Onidi/Komisia, T‑197/00, EU:T:2002:135, bod 132, a zo 17. marca 2015, AX/ECB, F‑73/13, EU:F:2015:9, bod 150).

119    Tieto úvahy sa primerane uplatnia aj pre špeciálny poradný výbor „AAP“. Žalobkyňa sa tak nemôže v prospech povereného lekára domáhať rozhodujúcejšej úlohy rovnako ako nemôže vytýkať OOUPZ, že ho v tomto výbore zastupuje predseda všeobecného poradného výboru.

120    Pokiaľ ide o dĺžku vybavovania žiadosti o pomoc, treba konštatovať, že služobný poriadok nestanovuje osobitný postup na vybavenie takýchto žiadostí, vrátane prípadu, keď sa takáto žiadosť týka údajného porušenia článku 12a služobného poriadku, ani osobitnú lehotu. To isté platí aj v prípade vnútorných pravidiel „AAP“ v oblasti obťažovania, hoci tieto stanovujú viaceré etapy, ktoré si vyžadujú zásah špeciálneho poradného výboru „AAP“, ako aj predsedu Parlamentu. OOUPZ tak má za týchto okolností náležite zohľadniť zásadu primeranej lehoty (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. apríla 2017, HF/Parlament, T‑570/16, EU:T:2017:283, body 59 a 62) a v dôsledku toho príslušná inštitúcia alebo orgán Únie má v tomto zmysle pri vykonávaní administratívneho vyšetrovania zabezpečiť, aby každé opatrenie bolo prijaté v primeranej lehote po predchádzajúcom úkone (rozsudok z 13. júla 2018, Curto/Parlament, T‑275/17, EU:T:2018:479, bod 101). Okrem toho na účely posúdenia primeranosti lehoty, v rámci ktorej sa má ukončiť administratívne vyšetrovanie a vybavenie žiadosti o pomoc, treba zohľadniť význam sporu pre dotknutú osobu, zložitosť veci a správanie sa prítomných účastníkov (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudok z 10. júna 2016, HI/Komisia, F‑133/15, EU:F:2016:127, bod 113 a citovanú judikatúru).

121    V prejednávanej veci Všeobecný súd vo všeobecnosti konštatuje, že špeciálny poradný výbor „AAP“ potreboval viac ako štrnásť mesiacov na to, aby ukončil svoje vyšetrovanie odo dňa, keď vypočul žalobkyňu, teda 28. januára 2015, do dňa, keď ukončil svoju prácu, teda 7. apríla 2016. Navyše od vyhlásenia rozsudku CH/Parlament (F‑132/14, EU:F:2015:115), teda 6. októbra 2015, uplynulo viac ako sedem mesiacov predtým, ako predseda Parlamentu po oboznámení sa so závermi špeciálneho poradného výboru „AAP“ prijal 18. mája 2016 odôvodnené rozhodnutie. Žalobkyňa musela okrem toho ešte čakať takmer osem mesiacov, kým bola na vlastnú žiadosť nakoniec vyzvaná, aby predložila pripomienky k tomuto odôvodnenému rozhodnutiu predtým, ako OOUPZ rozhodne o jej žiadosti o pomoc.

122    Okrem toho z dôvodu, že Parlament odmietol vyhovieť opatreniu Všeobecného súdu na vykonanie dokazovania, sa Všeobecný súd nemôže oboznámiť so spôsobom, akým boli vedené práce špeciálneho poradného výboru „AAP“, najmä pokiaľ ide o počet zasadnutí a vykonaných výsluchov, ako aj rozsah záverov, ktoré mali byť spoločne vypracované a prijaté týmto výborom. V prípade neexistencie konkrétnych dôkazov sa totiž Všeobecný súd nemôže v tejto súvislosti opierať len o samotné tvrdenia Parlamentu.

123    Pokiaľ ide napokon o ťažkosti, ktoré uvádza Parlament v súvislosti s koncepciou postupu vybavovania žiadosti o pomoc podanej AAP a týkajúcej sa správania členov tejto inštitúcie, Parlament sa nemôže účinne odvolávať na takéto ťažkosti s cieľom vyhnúť sa svojim povinnostiam tak podľa článku 31 Charty (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. júla 2018, Curto/Parlament, T‑275/17, EU:T:2018:479, bod 85), ako aj podľa článkov 12a a 24 služobného poriadku (pozri analogicky rozsudok z 5. februára 2016, GV/SEAE, F‑137/14, EU:F:2016:14, bod 77), teda zabezpečiť, aby pracovné podmienky úradníkov zohľadňovali ich zdravie, bezpečnosť a dôstojnosť, a v dôsledku toho im včas poskytnúť postupy, ktorými sa zabezpečí to, že ich pracovné podmienky budú spĺňať tieto požiadavky. Okrem toho, keďže článok 12a služobného poriadku nadobudol účinnosť 1. mája 2004 a rozsudok CH/Parlament (F‑129/12, EU:F:2013:203) bol vyhlásený 12. decembra 2013, Parlament nemôže dôvodne tvrdiť, že potreboval toľko rokov na to, aby navrhol a zriadil orgán, akým je špeciálny poradný výbor „AAP“. Uvedený poradný výbor bol okrem toho zriadený 14. apríla 2014 a vydal svoje stanovisko až štrnásť mesiacov po vypočutí žalobcu, X a KN.

124    Všeobecný súd tak môže len konštatovať, že dĺžka vybavenia žiadosti o pomoc bola pomerne dlhá bez skutočného vysvetlenia, ako to navyše čiastočne priznal aj generálny tajomník Parlamentu v rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti. Preto vzhľadom na osobitný význam takéhoto konania pre údajnú obeť, ako aj prieťahy zo strany OOUPZ pri vybavovaní tejto veci, Všeobecný súd môže len konštatovať, že došlo k porušeniu zásady primeranej lehoty.

125    Vzhľadom na tieto okolnosti, ktoré spôsobili žalobkyni nemajetkovú ujmu nahradenú zo strany OOUPZ v tomto štádiu len vo výške 1 500 eur, ako aj okolnosť, na ktorú sa odvoláva žalobkyňa vo svojich pripomienkach z 10. júla 2018, že odmietnutie Parlamentu vyhovieť opatreniu na vykonanie dokazovania nariadené Všeobecným súdom ešte zhoršilo jej nemajetkovú ujmu, Všeobecný súd posúdil ex aequo et bono všetky nemajetkové ujmy, ktoré utrpela žalobkyňa, pričom usúdil, že suma 8 500 eur predstavuje primeranú náhradu časti nemajetkovej ujmy, ktorá sa odlišuje od protiprávnosti konštatovanej v rámci prvého žalobného dôvodu a ktorá by nebola riadne a v plnom rozsahu napravená zrušením napadnutého rozhodnutia.

 O trovách

126    Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

127    Keďže sa Parlament považuje za účastníka konania, ktorý nemal úspech v podstatnej časti svojich návrhov, je opodstatnené rozhodnúť, že musí znášať svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania, ktoré vznikli žalobkyni.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (prvá komora)

rozhodol takto:

1.      Rozhodnutie Európskeho parlamentu z 20. marca 2017, ktorým orgán oprávnený uzatvárať pracovné zmluvy tejto inštitúcie zamietol žiadosť o pomoc, ktorú podala CH 22. decembra 2011, sa zrušuje.

2.      Parlament je povinný zaplatiť CH sumu vo výške 8 500 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy.

3.      V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.

4.      Parlament je povinný nahradiť trovy konania.

Pelikánová Nihoul Svenningsen

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 13. decembra 2018.

Tajomník Predseda

E. Coulon

* Jazyk konania: francúzština.