ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (tretia rozšírená komora)

z 28. marca 2019 (*)

„Hospodárska súťaž – Kartely – Európsky trh s oceľovými brúsivami – Rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie článku 101 ZFEÚ a článku 53 dohody o EHP – Koordinácia cien v celom EHP – ‚Hybridné‘, časovo odstupňované konanie – Prezumpcia neviny – Zásada nestrannosti – Charta základných práv – Dôkaz o porušení – Jediné a pokračujúce porušenie – Obmedzenie hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa – Dĺžka trvania porušenia – Pokuta – Výnimočná úprava základnej sumy – Povinnosť odôvodnenia – Proporcionalita – Rovnosť zaobchádzania – Neobmedzená súdna právomoc“

Vo veci T‑433/16,

Pometon SpA, so sídlom v Maerne di Martellago (Taliansko), v zastúpení: E. Fabrizi, V. Veneziano a A. Molinaro, advokáti,

žalobkyňa,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: P. Rossi a B. Mongin, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorej predmetom je návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie C(2016) 3121 final z 25. mája 2016 týkajúceho sa konania podľa článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP (vec AT.39792 – Oceľové brúsivá), založený na článku 263 ZFEÚ,

VŠEOBECNÝ SÚD (tretia rozšírená komora),

v zložení: predseda komory S. Frimodt Nielsen, sudcovia V. Kreuschitz, I. S. Forrester, N. Półtorak a M. E. Perillo (spravodajca),

tajomník: J. Palacio González, hlavný referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 31. mája 2018,

vyhlásil tento

Rozsudok

I.      Okolnosti predchádzajúce sporu

1        Žalobkyňa Pometon SpA je talianska spoločnosť, ktorá sa špecializuje na spracovanie kovov. Pôsobila na trhu s oceľovými brúsivami až do 16. mája 2007, keď predala svoju organizačnú zložku pôsobiacu v tomto odvetví jednému zo svojich konkurentov, francúzskej spoločnosti Winoa SA. K tomuto dátumu totiž vyššie uvedená činnosť žalobkyne bola prevedená na spoločnosť Pometon Abrasives Srl, ktorú vlastnila skupina Winoa.

2        Oceľové brúsivá (ďalej len „brúsivá“) sú voľné oceľové častice, buď okrúhle (oceľové guľôčky) alebo hranaté (oceľová drvina), ktoré sa využívajú najmä v oceliarskom, automobilovom, metalurgickom a petrochemickom priemysle, ako aj v priemysle rezania kameňa. Vyrábajú sa z oceľového šrotu.

3        Európska komisia v rozhodnutí C(2016) 3121 final z 25. mája 2016 týkajúcom sa konania podľa článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP (vec AT.39792 – Oceľové brúsivá) (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) konštatovala, že žalobkyňa sa počas obdobia od 3. októbra 2003 do 16. mája 2007 buď priamo, alebo prostredníctvom svojich zástupcov alebo zástupcov dvoch zo svojich dcérskych spoločností – Pometon España SA a Pometon Deutschland GmbH – zúčastňovala na karteli spočívajúcom v dohodách alebo zosúladených postupoch so štyrmi ďalšími podnikmi, konkrétne s americkou skupinou Ervin Industries Inc. (ďalej len „Ervin“), s francúzskou spoločnosťou Winoa SA (ďalej len „Winoa“), ako aj s nemeckými spoločnosťami MTS GmbH a Würth GmbH, ktorého cieľom bola v podstate koordinácia cien brúsiv v celom Európskom hospodárskom priestore (ďalej len „EHP“). Žalobkyňa a jej dve vyššie uvedené dcérske spoločnosti sa ďalej spolu označujú len ako „Pometon“.

A.      Vyšetrovacia fáza a začatie konania

4        Dňa 13. apríla 2010 Ervin požiadala o oslobodenie od pokuty na základe oznámenia Komisie o oslobodení od pokút a znížení pokút v kartelových prípadoch (Ú. v. EÚ C 298, 2006, s. 17).

5        V nadväznosti na túto žiadosť Ervin poskytla ústne vyhlásenia a predložila listinné dôkazy. Dňa 31. mája 2010 jej Komisia priznala podmienečné oslobodenie na základe odseku 8 písm. a) uvedeného oznámenia.

6        Od 15. do 17. júna 2010 Komisia vykonala neohlásené kontroly v priestoroch jednotlivých výrobcov brúsiv, medzi ktorými sa nachádzala Pometon. Následne zaslala podnikom, ktoré boli podľa nej účastníkmi kartelu, viaceré žiadosti o informácie.

7        Dňa 16. januára 2013 Komisia v súlade s článkom 2 svojho nariadenia (ES) č. 773/2004 zo 7. apríla 2004, ktoré sa týka vedenia konania Komisiou podľa článkov [101] a [102 ZFEÚ] (Ú. v. EÚ L 123, 2004, s. 18; Mim. vyd. 08/003, s. 81) začala vyšetrovacie konanie upravené v článku 11 ods. 6 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [101] a [102 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205) voči spoločnosti Pometon a štyrom ďalším účastníkom kartelu (Ervin, Winoa, MTS a Würth). Určila im lehotu, v ktorej jej mali písomne oznámiť, či sú ochotné zapojiť sa do rozhovorov o urovnaní v súlade s článkom 10a ods. 1 nariadenia č. 773/2004.

B.      Konanie o urovnaní a rozhodnutie spoločnosti Pometon o vystúpení z tohto konania

8        Všetkých päť účastníkov údajného kartelu vyjadrilo ochotu zapojiť sa do rozhovorov o urovnaní. Od februára do decembra 2013 sa teda uskutočnili tri kolá dvojstranných stretnutí medzi Komisiou a účastníkmi kartelu, počas ktorých týmto účastníkom bola predstavená podstata výhrad, ako aj dôkazy, na ktorých boli tieto výhrady založené. Komisia oznámila každému účastníkovi kartelu výšku možných pokút, ktoré sa ho týkali.

9        V januári 2014 dotknuté podniky predložili v stanovenej lehote návrhy na urovnanie s výnimkou žalobkyne, ktorá sa rozhodla vystúpiť z tohto konania. Dňa 10. februára 2014 žalobkyňa vrátila Komisii CD‑ROM, ktorý jej bol zaslaný 21. februára 2013 v rámci konania o urovnaní.

10      Dňa 13. februára 2014 Komisia zaslala každému zo štyroch ďalších účastníkov údajného kartelu oznámenie o výhradách a 2. apríla 2014 prijala voči nim rozhodnutie o urovnaní C(2014) 2074 final na základe článkov 7 a 23 nariadenia č. 1/2003 (ďalej len „rozhodnutie o urovnaní“).

C.      Prijatie napadnutého rozhodnutia v štandardnom konaní a obsah uvedeného rozhodnutia

11      Dňa 3. decembra 2014 Komisia zaslala žalobkyni oznámenie o výhradách, pričom žalobkyňa naň odpovedala 16. februára 2015 po nahliadnutí do spisu. Žalobkyňa sa následne zúčastnila na vypočutí, ktoré sa konalo 17. apríla 2015.

12      Dňa 25. mája 2016 Komisia prijala na základe článkov 7 a 23 nariadenia č. 1/2003 napadnuté rozhodnutie. Výrok tohto rozhodnutia znie:

„Článok 1

Pometon SpA porušila článok 101 ods. 1 Zmluvy a článok 53 ods. 1 dohody o EHP tým, že sa zúčastnila na jedinom a pokračujúcom porušení týkajúcom sa cien v odvetví oceľových brúsiv, pričom uvedené porušenie spočívalo v koordinácii jej správania v oblasti cien a vzťahovalo sa na celý EHP.

Toto porušenie trvalo od 3. októbra 2003 do 16. mája 2007.

Článok 2

Za porušenie uvedené v článku 1 sa spoločnosti Pometon SpA ukladá pokuta vo výške: 6 197 000 eur….“

13      Z celého napadnutého rozhodnutia v podstate vyplýva, že Pometon, ako aj ostatní účastníci kartelu na jednej strane zaviedli (prvá časť kartelu) jednotný spôsob výpočtu, ktorý im umožňoval dospieť ku koordinovanému zvýšeniu ceny brúsiv, založený na indexoch ceny šrotu (ďalej len „prirážka za šrot“; pozri body 132 a 136 nižšie). Na druhej strane sa súbežne dohodli (druhá časť kartelu) na koordinácii svojho správania, pokiaľ ide o predajné ceny brúsiv uplatňované vo vzťahu k individuálnym klientom, pričom sa najmä zaviazali, že si nebudú konkurovať cenovými zľavami (odôvodnenia 32, 33, 37 a 57 napadnutého rozhodnutia; pozri bod 173 nižšie).

14      Pokiaľ ide o kvalifikáciu predmetného porušenia, Komisia sa domnievala, že ide o jediné a pokračujúce porušenie článku 101 ZFEÚ a článku 53 dohody o EHP. Nielenže sa totiž všetky protisúťažné dohody účastníkov vzťahovali na koordináciu cien a týkali tých istých výrobkov, ale sa tiež uskutočňovali podľa rovnakých pravidiel počas celej doby porušenia, ktorá trvala od 3. októbra 2003 do 16. mája 2007, keď žalobkyňa predala svoju organizačnú zložku pôsobiacu v odvetví brúsiv spoločnosti Winoa. Napokon na porušení sa zúčastňovali v podstate tie isté podniky a v ich mene konali v podstate tie isté osoby (odôvodnenia 107 a 166 napadnutého rozhodnutia).

15      V konečnom dôsledku mal taký kartel podľa Komisie za cieľ obmedziť pôsobenie hospodárskej súťaže so značnými dôsledkami pre obchod s predmetným výrobkom medzi členskými štátmi a štátmi, ktoré sú zmluvnými stranami dohody o EHP (odôvodnenia 142 a 154 napadnutého rozhodnutia).

16      Pokiaľ ide o dĺžku trvania účasti žalobkyne na porušení, Komisia stanovila začiatok tejto účasti na 3. októbra 2003 a na základe toho, že Pometon sa formálne nedištancovala od uvedeného kartelu, usúdila, že tento podnik sa zúčastňoval na karteli až do 16. mája 2007, keď žalobkyňa predala svoju organizačnú zložku pôsobiacu v odvetví brúsiv spoločnosti Winoa (odôvodnenia 160 a 166 napadnutého rozhodnutia; pozri tiež bod 1 vyššie).

17      Na základe usmernení k metóde stanovenia pokút uložených podľa článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003 (Ú. v. EÚ C 210, 2006, s. 2; ďalej len „usmernenia pre výpočet pokút“) Komisia stanovila základnú sumu pokuty spoločnosti Pometon na 16 % hodnoty predaja, ktorý žalobkyňa uskutočnila na trhoch krajín EHP počas roka 2006, čo bol posledný celý rok, v ktorom sa Pometon podieľala na predmetnom porušení, skôr než predala svoju organizačnú zložku pôsobiacu v odvetví brúsiv svojej francúzskej konkurentke.

18      Táto percentuálna sadzba zodpovedá zohľadneniu základnej sadzby 15 %, ktorá bola navyše zvýšená o 1 % s cieľom vziať do úvahy skutočnosť, že porušenie z geografického hľadiska pokrývalo celý EHP (odôvodnenia 214 až 216 napadnutého rozhodnutia). Pohyblivá časť základnej sumy pokuty bola následne zvýšená o pevnú dodatočnú sumu v sadzbe 16 %, uplatnenú s cieľom odradiť podniky od uzatvárania dohôd o koordinácii cien v súlade s bodom 25 usmernení pre výpočet pokút (odôvodnenie 220 napadnutého rozhodnutia).

19      Okrem toho takto vypočítaná základná suma pokuty vôbec nebola zvýšená z dôvodu priťažujúcich okolností. Naopak spoločnosti Pometon bolo priznané zníženie tejto sumy o 10 % na základe poľahčujúcich okolností, lebo sa podieľala na druhej časti kartelu v menšej miere než ostatné podniky (odôvodnenie 225 napadnutého rozhodnutia).

20      Napokon podľa bodu 37 usmernení pre výpočet pokút, čo je ustanovenie, ktoré umožňuje Komisii odchýliť sa od metodiky stanovenej v uvedených usmerneniach, ak to môžu odôvodniť „konkrétne okolnosti danej veci“, táto inštitúcia upravila prispôsobenú základnú sumu pokuty (odôvodnenia 228 až 231 napadnutého rozhodnutia) tak, že ju znížila o 60 %.

21      V konečnom dôsledku, ako vyplýva z článku 2 napadnutého rozhodnutia, po tomto výpočte výška pokuty uloženej žalobkyni dosahovala 6 197 000 eur (pozri bod 12 vyššie).

II.    Konanie a návrhy účastníkov konania

22      Návrhom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 3. augusta 2016 podala žalobkyňa žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

23      Ukončenie písomnej časti konania bolo oznámené účastníkom konania 21. februára 2017. Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 24. marca 2017 podala žalobkyňa odôvodnenú žiadosť o nariadenie pojednávania v súlade s článkom 106 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu.

24      Všeobecný súd rozhodnutím z 21. marca 2018 v súlade s článkom 28 rokovacieho poriadku pridelil vec rozšírenej komore.

25      Všeobecný súd uznesením z 22. marca 2018, ktorým vyhovel subsidiárnemu návrhu žalobkyne na vykonanie dôkazov, na základe článku 91 písm. b), článku 92 ods. 1 a článku 103 ods. 1 rokovacieho poriadku nariadil Komisii, aby jednak predložila kópiu úplného znenia rozhodnutia o urovnaní, ako aj kópiu vyhlásení žiadateľa o zhovievavosť obsiahnutých v dokumentoch ID 5, ID 10, ID 136 a ID 643 administratívneho spisu a jednak oznámila celkový obrat adresátov rozhodnutia o urovnaní v roku 2009, ktorý bol zohľadnený v uvedenom rozhodnutí.

26      Všeobecný súd uznesením zo 4. mája 2018, Pometon/Komisia (T‑433/16), ktorým rozhodol o žiadostiach o dôverné zaobchádzanie s dokumentmi predloženými Komisiou na základe vyššie uvedeného uznesenia z 22. marca 2018, rozhodol, že advokáti žalobkyne môžu v kancelárii Všeobecného súdu nahliadnuť do dokumentov ID 5, ID 10, ID 136 a ID 643, ktoré obsahujú prepis ústnych vyhlásení žiadateľa o zhovievavosť. Naopak zamietol žiadosť o dôverné zaobchádzanie, pokiaľ ide jednak o obrat každého zo štyroch podnikov, ktorým bolo určené rozhodnutie o urovnaní, v roku 2009 a jednak o údaje uvedené v tabuľkách č. 1 (odôvodnenie 90), č. 3 (odôvodnenie 100) a č. 4 (odôvodnenie 103) uvedeného rozhodnutia.

27      Všeobecný súd opatreniami na zabezpečenie priebehu konania na jednej strane vyzval žalobkyňu, aby sa písomne vyjadrila k vplyvu nedôverných údajov uvedených v bode 26 vyššie na piaty žalobný dôvod týkajúci sa úpravy základnej sumy pokuty podľa bodu 37 usmernení pre výpočet pokút. Žalobkyňa vyhovela tejto žiadosti v stanovenej lehote. Na druhej strane vyzval účastníkov konania, aby na pojednávaní ústne odpovedali na viaceré písomné otázky.

28      Okrem toho Komisia na pojednávaní požiadala o povolenie predložiť dokument, ktorý obsahoval tabuľku s údajmi týkajúcimi sa piatich podnikov, ktoré sa podieľali na predmetom karteli, pričom uviedla, že na základe týchto údajov vo vzťahu ku každému z týchto podnikov určila rozsah úpravy základnej sumy pokuty podľa bodu 37 usmernení pre výpočet pokút. Požiadala o dôverné zaobchádzanie s týmito údajmi vo vzťahu k verejnosti.

29      Všeobecný súd rozhodol, že tento dokument sa založí do spisu, bez toho, aby bolo dotknuté posúdenie jeho prípustnosti, a v súlade s článkom 85 ods. 4 rokovacieho poriadku určil žalobkyni lehotu na predloženie pripomienok k uvedenému dokumentu do 2. júla 2018. Keďže žalobkyňa predložila pripomienky 2. júla 2018, ústna časť konania bola k tomuto dňu ukončená.

30      Predseda tretej komory uznesením z 8. novembra 2018 rozhodol o opätovnom začatí ústnej časti konania. Komisia bola vyzvaná, aby sa vyjadrila k novému údaju uvedenému v pripomienkach žalobkyne z 2. júla 2018, pričom tejto žiadosti v stanovenej lehote vyhovela. Predseda tretej komory rozhodnutím zo 17. januára 2019 rozhodol o ukončení ústnej časti konania.

31      Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil napadnuté rozhodnutie,

–        subsidiárne zrušil alebo zmenil napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom v ňom Komisia konštatovala, že žalobkyňa sa podieľala na porušení až do 16. mája 2007, a uložila jej pokutu aj napriek premlčaniu,

–        subsidiárne v druhom rade zrušil alebo znížil pokutu,

–        uložil Komisii povinnosť nahradiť sumy, ktoré žalobkyňa prípadne uhradila pred vyhlásením rozsudku, a všetky ostatné náklady, ktoré žalobkyňa prípadne vynaložila na základe napadnutého rozhodnutia,

–        prijal opatrenia na zabezpečenie priebehu konania alebo subsidiárne vykonal dôkazy, ktoré navrhla,

–        zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

32      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        zamietol návrh na nariadenie opatrení na zabezpečenie priebehu konania alebo vykonanie dôkazov,

–        zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.

III. Právny stav

33      Žalobkyňa uvádza na podporu svojich dvoch prvých žalobných návrhov štyri žalobné dôvody. Po prvé tvrdí, že napadnuté rozhodnutie vychádza z porušenia zásady nestrannosti konania, zásady prezumpcie neviny, ako aj práva na obhajobu, keďže Komisia jej pripísala konkrétne konania už v rozhodnutí o urovnaní, a tak podmienila obvinenia neskôr uvedené vo vzťahu k nej v napadnutom rozhodnutí.

34      Po druhé žalobkyňa namieta porušenie článku 101 ZFEÚ a článku 53 dohody o EHP, nedostatočnosť a rozpornosť odôvodnenia, ako aj porušenie práva na obhajobu a pravidiel týkajúcich sa dôkazného bremena, keďže Komisia jej bez dôkazov pripísala účasť na karteli, na ktorom sa v skutočnosti nikdy nepodieľala.

35      Po tretie napadnuté rozhodnutie vychádza z porušenia článku 101 ZFEÚ a článku 53 dohody o EHP, keďže Komisia konštatovala, že kartel predstavuje obmedzenie hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa.

36      Po štvrté žalobkyňa nesúhlasí s dĺžkou trvania svojej účasti na karteli a namieta premlčanie.

37      Žalobkyňa napokon na podporu tretieho žalobného návrhu, ktorým sa navrhuje zrušenie alebo zmena výšky pokuty, namieta porušenie povinnosti odôvodnenia, ako aj zásad proporcionality a rovnosti zaobchádzania, pokiaľ ide o výnimočnú úpravu základnej sumy pokuty, ktorú Komisia vykonala podľa bodu 37 usmernení pre výpočet pokút.

A.      O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení povinnosti nestrannosti, zásady prezumpcie neviny a práva na obhajobu, keďže Komisia v rozhodnutí o urovnaní pripísala žalobkyni konkrétne konania, a tak podmienila posúdenia uvedené v napadnutom rozhodnutí

1.      Tvrdenia účastníkov konania

38      Žalobkyňa poukazuje na to, že hoci jej rozhodnutie o urovnaní nebolo určené, je viackrát spomenutá v bode 4 tohto rozhodnutia (opis udalostí) ako podnik, ktorý sa v podstate aktívne podieľal na karteli. Konkrétnejšie zdôrazňuje nasledujúce časti rozhodnutia o urovnaní, v ktorých Komisia výslovne odkázala na jej správanie:

„26.      Ervin, Winoa, Pometon, MTS a Würth udržiavali časté dvojstranné, ale aj mnohostranné kontakty, pri ktorých diskutovali o hlavných zložkách ceny uplatniteľnej na celý svoj predaj oceľových brúsiv v EHP, konkrétne o ‚prirážke za šrot‘ a cenovej prirážke za energiu. Tiež skúmali (najmä pri dvojstranných kontaktoch) parametre hospodárskej súťaže, ktoré sa mohli naďalej uplatňovať medzi nimi vo vzťahu k individuálnym klientom. V tomto celkovom kontexte správanie účastníkov pokrývalo EHP.

…

28.      V októbri 2003 sa Winoa, Ervin a Pometon stretli… s cieľom dohodnúť jednotný spôsob výpočtu spoločnej ‚prirážky za šrot‘, ktorú by uplatňovali všetky tieto podniky….

29.      MTS a Würth… sa nezúčastnili na úvodných fázach procesu, keď bola uzavretá dohoda medzi spoločnosťami Winoa, Ervin a Pometon.

…

31.      Kontakty pokračovali za účasti spoločnosti Pometon až do 16. mája 2007, keď Pometon predala svoju organizačnú zložku pôsobiacu v oblasti oceľových brúsiv spoločnosti Winoa a odišla z trhu.

…

38.      Dôkazy preukazujú, že kontakty medzi spoločnosťami Winoa, Ervin a Pometon sa v októbri 2003 zmenili na správanie.“

39      Žalobkyňa sa pritom domnieva, že uvedené odkazy neboli nevyhnutné ani užitočné. Konkrétne po prvé tvrdí, že skutočnosti spomenuté v odôvodnení 31 rozhodnutia o urovnaní – v ktorom sa v podstate uvádza, že žalobkyňa sa podieľala na karteli až do 16. mája 2007, keď predala svoju organizačnú zložku spoločnosti Winoa a odišla z trhu – neboli uvedené v návrhoch na urovnanie štyroch ďalších dotknutých podnikov. Po druhé v konaní o urovnaní sa má konečné rozhodnutie v každom prípade týkať jedine konaní podnikov, ktoré sú účastníkmi urovnania, ako aj sankcií, ktoré im boli uložené.

40      Túto analýzu navyše potvrdzuje porovnanie rozhodnutia o urovnaní s rozhodnutím Komisie C(2014) 4227 final z 25. júna 2014 vo veci AT.39965 – Huby, ktoré sa tiež týkalo konania o urovnaní. Podľa žalobkyne sa totiž v opise relevantných udalostí v tomto rozhodnutí nenachádzal nijaký odkaz na podnik, ktorý nesúhlasil s urovnaním.

41      Za týchto podmienok odkazy na konania pripisované žalobkyni, ktoré sa nachádzajú v rozhodnutí o urovnaní, jednoznačne preukazujú, že Komisia ešte pred tým, ako sa žalobkyňa mohla brániť, už bola presvedčená o jej vine. Napadnuté rozhodnutie preto vychádza z porušenia zásady nestrannosti konania, zásady prezumpcie neviny a práva žalobkyne na obhajobu.

42      Okrem toho v tejto poslednej uvedenej súvislosti žalobkyňa nesúhlasí s argumentáciou Komisie založenou na výklade článku 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného v Ríme 4. novembra 1950, týkajúceho sa prezumpcie neviny, ktorý podal Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“).

43      V súvislosti s týmto ustanovením žalobkyňa najmä uvádza, že – v rozpore s tým, čo tvrdí Komisia (pozri bod 51 nižšie) – ESĽP vo svojom rozsudku z 27. februára 2014, Karaman v. Nemecko (CE:ECHR:2014:0227JUD001710310), konštatoval, že ak je v trestnom konaní týkajúcom sa viacerých osôb, ktorých trestné veci nemožno prejednať súčasne, na posúdenie viny obvinených nevyhnutné spomenúť v prvom rozsudku účasť obvineného, ktorého trestná vec sa následne prejedná v neskoršom druhom trestnom konaní, na protiprávnom konaní, konajúci súd nesmie poskytnúť iné informácie než tie, ktoré sú nevyhnutné na účely posúdenia trestnej zodpovednosti obvinených, ktorých trestné veci sa prejednávajú počas tohto konania (ESĽP, 27. februára 2014, Karaman v. Nemecko, CE:ECHR:2014:0227JUD001710310, body 64 a 65).

44      Podľa žalobkyne sa má pritom to isté kritérium uplatniť vtedy, keď Komisia – tak ako v prejednávanom prípade – po tom, čo začala konanie o porušení vo vzťahu k piatim podnikom podozrivým z účasti na karteli – najprv prijala rozhodnutie o urovnaní vo vzťahu k štyrom z nich a následne voči piatemu podniku, ktorý medzitým vystúpil z konania o urovnaní, prijala po štandardnom konaní vedenom na základe všeobecných ustanovení nariadenia č. 773/2004 rozhodnutie o porušení.

45      Okrem toho, čo sa týka argumentácie Komisie, podľa ktorej bol názov žalobkyne spomenutý v uverejnenom predbežnom znení rozhodnutia o urovnaní nedopatrením, žalobkyňa spresňuje, že porušenie zásady prezumpcie neviny vyplýva v prejednávanom prípade zo skutočnosti, že – bez ohľadu na okolnosti uverejnenia rozhodnutia o urovnaní – vo vzťahu k spoločnosti Pometon boli v uvedenom rozhodnutí vznesené konkrétne obvinenia týkajúce sa jej účasti na predmetnom karteli. Nahradenie názvu žalobkyne v znení rozhodnutia o urovnaní, ktoré bolo následne uverejnené 6. januára 2015, slovným spojením „iný podnik“ preto nemôže napraviť porušenie uvedenej zásady v napadnutom rozhodnutí.

46      Komisia nesúhlasí s touto argumentáciou.

47      V prvom rade odkazy, na ktoré poukazuje žalobkyňa, majú za cieľ jedine preukázať zodpovednosť štyroch ostatných podnikov, ktoré sa podieľali na karteli, a inak nemajú nijaký vplyv na povinnosť Komisie dokončiť sporové konanie voči žalobkyni po jej vystúpení z konania o urovnaní.

48      Komisia ďalej uvádza, že akékoľvek iné riešenie by v procesnej, ako aj hmotnoprávnej rovine sankcionovania znamenalo určitú formu „oslobodenia od pokuty“ v prospech podnikov, ktoré vystúpia z konania o urovnaní, s ktorým pôvodne súhlasili.

49      Komisia ďalej spresňuje, že spojenie týchto dvoch konaní síce predstavuje zložité konanie, ktoré sa tiež označuje ako „hybridné“, lebo sa spravuje odlišnými právnymi predpismi, keďže konanie o urovnaní je konkrétne upravené v článku 10a nariadenia č. 773/2004, zatiaľ čo neskoršie sporové konanie upravujú iné ustanovenia toho istého nariadenia, pričom žalobkyňa navyše vôbec nespochybnila zákonnosť týchto ustanovení. Aj v rámci hybridného konania však postavenie podniku, ktorý nesúhlasil s urovnaním, nemôže priniesť tomuto podniku procesnú výhodu, ktorá by mu umožnila odkloniť sa od uplatniteľných pravidiel.

50      Komisia ďalej tvrdí, že v každom prípade riadne dodržala vo vzťahu k žalobkyni zásadu prezumpcie neviny a najmä požiadavky, ktoré ESĽP stanovil v rozsudku z 27. februára 2014, Karaman v. Nemecko (CE:ECHR:2014:0227JUD001710310). V tejto súvislosti Komisia spresňuje, že vzhľadom na to, že postupovala obozretne, v poznámke pod čiarou č. 4 rozhodnutia o urovnaní, ako aj v odôvodneniach 27 a 28 napadnutého rozhodnutia výslovne uviedla, že z opisu udalostí uvedeného v rozhodnutí o urovnaní nemožno vyvodiť nijaký záver týkajúci sa viny spoločnosti Pometon, pokiaľ ide o jej účasť na tomto karteli, keďže voči tejto spoločnosti sa ešte muselo viesť sporové konanie o konštatovaní porušenia.

51      Podľa Komisie treba v konečnom dôsledku pri rozhodovaní o tom, či v prejednávanom prípade došlo k porušeniu zásady prezumpcie neviny, vychádzať z dodržania práva spoločnosti Pometon na obhajobu, ktoré bolo v prejednávanom prípade počas celého štandardného konania, ktoré viedlo k prijatiu napadnutého rozhodnutia, zaručené.

2.      Posúdenie Všeobecným súdom

a)      Právny rámec prejednávaného sporu z hľadiska najdôležitejších aspektov rozhodnutia Komisie o urovnaní

52      Ešte pred rozborom tohto žalobného dôvodu je potrebné stručne spresniť, že žalobkyňa namieta porušenie svojho práva na obhajobu len v súvislosti s tým, že Komisia spomenula niektoré jej konania v rozhodnutí o urovnaní, ktoré jej však nebolo určené. Vôbec teda nevytýka Komisii, že počas konania, ktoré viedlo k prijatiu napadnutého rozhodnutia, nedodržala všetky procesné záruky spojené s jej právom na obhajobu, ktoré sú stanovené najmä vo všeobecných ustanoveniach nariadenia č. 773/2004.

53      Po tomto spresnení uvedeného žalobného dôvodu treba na úvod poukázať na to, že medzi účastníkmi konania je sporný najmä dosah článku 41 ods. 1 a článku 48 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), osobitne pokiaľ ide o toto posledné uvedené ustanovenie, v súvislosti so spôsobom, akým každý z účastníkov konania vykladá rozsudok z 27. februára 2014, Karaman v. Nemecko (CE:ECHR:2014:0227JUD001710310), ktorý vydal ESĽP v oblasti týkajúcej sa dodržiavania zásady prezumpcie neviny v rámci zložitého trestného konania týkajúceho sa viacerých osôb, ktorých trestné veci nebolo možné prejednať spoločne (pozri bod 43 a 50 vyššie). Tieto dva články Charty znejú:

„Článok 41

1.      Každý má právo, aby inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie vybavovali jeho záležitosti nestranne, spravodlivo a v primeranej lehote.

…

Článok 48

1.      Každý, kto je obvinený, sa považuje za nevinného, kým jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

2.      Každý, kto je obvinený, má zaručené právo na obhajobu.“

54      V tejto súvislosti je potrebné na jednej strane pripomenúť, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že aj keď Komisiu pri výkone jej právomocí v oblasti sankcionovania porušení práva hospodárskej súťaže nemožno považovať za „súd“ v zmysle článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a najmä za orgán verejnej moci, ktorý plní úlohy trestnoprávnej povahy, Komisia je naďalej povinná rešpektovať v správnom konaní základné práva Európskej únie, medzi ktoré patrí aj právo na riadnu správu vecí verejných, zakotvené v článku 41 Charty. Predovšetkým tento článok, a nie článok 47 Charty, ktorý sa týka práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces, je ustanovením, ktoré upravuje správne konanie pred Komisiou v oblasti kartelov (rozsudok z 11. júla 2013, Ziegler/Komisia, C‑439/11 P, EU:C:2013:513, bod 154).

55      Na druhej strane podľa judikatúry zásada prezumpcie neviny, ktorá má pôvod v oblasti trestného práva a ktorá je v súčasnosti zakotvená v práve Únie v článku 48 ods. 1 Charty, sa primerane uplatní aj na správne konania týkajúce sa dodržiavania európskych pravidiel v oblasti hospodárskej súťaže, a to vzhľadom na povahu predmetných porušení, ako aj na povahu a stupeň prísnosti sankcií, ktoré sú s nimi spojené (rozsudok z 8. júla 1999, Hüls/Komisia, C‑199/92 P, EU:C:1999:358, bod 150; pozri v tomto zmysle tiež rozsudky z 21. januára 2016, Eturas a i., C‑74/14, EU:C:2016:42, body 38 až 40, a z 12. apríla 2013, CISAC/Komisia, T‑442/08, EU:T:2013:188, body 93 a 94).

56      Z toho vyplýva, že za súčasného stavu práva Únie v oblasti sankcionovania porušení pravidiel hospodárskej súťaže základ záruky rešpektovania základných a procesných práv, na ktorú má podnik obvinený Komisiou z toho, že porušil článok 101 ods. 1 ZFEÚ, nárok, spočíva jednak v povinnosti tejto inštitúcie postupovať v ktoromkoľvek štádiu konania na základe pravidiel hospodárskej súťaže úplne nestranne (článok 41 Charty), čo zahŕňa aj povinnosť rešpektovať prezumpciu neviny spoločností, ktorých sa týka vyšetrovanie začaté voči nim (článok 48 Charty), a jednak v práve každého podniku, ktorému je určený záväzný akt tejto inštitúcie založený na uvedenom článku 101 ods. 1 ZFEÚ, brániť sa na súdoch Únie, v prvom stupni predovšetkým na Všeobecnom súde a potom prípadne v odvolacom konaní na Súdnom dvore.

57      Po uvedení týchto všeobecných východísk treba v súvislosti s procesnými pravidlami relevantnými v prejednávanom prípade pripomenúť, že podľa článku 2 nariadenia č. 773/2004, ak Komisia rozhodne o začatí konania voči určitým podnikom s cieľom prešetriť „prípad podozrenia z porušenia“ (pozri článok 105 ZFEÚ), vydá „vyhlásenie o námietkach [oznámenie o výhradách – neoficiálny preklad] alebo žiadosť, aby strany vyjadrili svoj záujem zapojiť sa do rozhovorov o urovnaní“.

58      Z tohto druhého uvedeného hľadiska článok 10a ods. 1 tohto nariadenia stanovuje, že „po začatí konania… Komisia stanoví lehotu, počas ktorej strany môžu písomne uviesť, že sú ochotné zapojiť sa do rozhovorov o urovnaní na účely možného predloženia návrhov na urovnanie“.

59      V tejto súvislosti bod 11 oznámenia Komisie o vedení konania o urovnaní s cieľom prijať rozhodnutia podľa článku 7 a článku 23 nariadenia č. 1/2003 v prípadoch kartelov (Ú. v. EÚ C 167, 2008, s. 1; ďalej len „oznámenie o konaniach o urovnaní“) navyše spresňuje, že písomné vyhlásenia podnikov, ktoré vyjadrili záujem zúčastniť sa na uvedených rozhovoroch, „neznamen[ajú], že strany uznávajú svoju účasť na porušení alebo že zaň nesú zodpovednosť“.

60      Aby však bolo možné konkrétnejšie pokročiť v plánovaných rokovaniach, článok 10a ods. 2 nariadenia č. 773/2004 stanovuje:

„Stranám, ktoré sa zúčastňujú na rokovaniach o urovnaní, môže Komisia poskytnúť tieto informácie:

a)      námietky [výhrady – neoficiálny preklad], ktoré má v úmysle proti nim vzniesť;

b)      dôkazy použité na vznesenie námietok [výhrad – neoficiálny preklad];

c)      verzie všetkých dostupných dokumentov, ktoré nemajú dôverný charakter a ktoré sú v tom čase uložené v spise…;

d)      výšku možných pokút.“

61      V prejednávanom prípade zo spisu vyplýva, že každý z piatich podnikov, ktoré sa zúčastnili na údajnom karteli týkajúcom sa brúsiv, vrátane spoločnosti Pometon, dostal po predložení písomného vyhlásenia všetky informácie uvedené v článku 10a ods. 2 nariadenia č. 773/2004 (pozri body 8 a 60 vyššie).

62      Tento žalobný dôvod teda treba z vecného hľadiska posúdiť v tomto právnom a skutkovom kontexte.

b)      O rozsahu povinnosti nestrannosti Komisie a zásady prezumpcie neviny, najmä v konkrétnom prípade hybridného, časovo odstupňovaného konania

63      S cieľom posúdiť v prvom rade, či Komisia dodržala svoju povinnosť nestrannosti vo vzťahu k spoločnosti Pometon, najmä v rámci konania o urovnaní, z ktorého však táto spoločnosť vystúpila, je potrebné poukázať na to, že rozhodnutím o urovnaní, ktoré Komisia prijala vo vzťahu k štyrom ďalším podnikom, ktoré sa zúčastnili na karteli, bezpochyby bolo ukončené porušenie, z ktorého ich táto inštitúcia obvinila, a teda bol ukončený aj predmetný kartel, ako aj jeho nepriaznivé účinky na predmetný trh, keďže štyri z piatich dotknutých podnikov uznali, že koordinovali ceny brúsiv, a súhlasili s okamžitým ukončením tejto koordinácie.

64      Naproti tomu týmto rozhodnutím o urovnaní nebol ukončený postup Komisie, pokiaľ ide o konanie o porušení začaté 16. januára 2013 vo vzťahu k spoločnosti Pometon (pozri bod 7 vyššie), keďže táto spoločnosť vystúpila z konania o urovnaní, hoci najprv prejavila istý záujem o účasť na tomto konaní, a preto jej vec musela byť ďalej prejednaná v sporovom konaní, a to v konaní o porušení, ktoré sa teda zmenilo na hybridné. Ako sa totiž uvádza v poznámke pod čiarou č. 4 tohto rozhodnutia o urovnaní, po vystúpení spoločnosti Pometon konania o urovnaní „správne konanie založené na článku 7 nariadenia č. 1/2003 proti [spoločnosti Pometon stále] prebieha[lo]“.

65      V tomto kontexte výklad navrhovaný žalobkyňou, podľa ktorého odkazmi na niektoré z jej konaní uvedenými v rozhodnutí o urovnaní bolo porušené jej právo na prezumpciu neviny, čím bola spochybnená nestrannosť, s ktorou Komisia mala vo vzťahu k nej postupovať, objektívne odporuje skutočnosti, že Komisia – najmä v poznámke pod čiarou č. 4 rozhodnutia o urovnaní – v tomto štádiu konania výslovne vylúčila vinu spoločnosti Pometon, a to práve preto, lebo jej vec mala byť ďalej prejednaná v sporovom konaní na základe osobitného rozhodnutia o obvinení, konkrétne oznámenia o výhradách, ktoré Komisia skutočne prijala 3. decembra 2014.

66      Na tomto konštatovaní konkrétne nič nemení odkaz na správanie spoločnosti Pometon uvedený v odôvodnení 38 rozhodnutia o urovnaní, v ktorom Komisia tvrdí, že dôkazy, ktoré má k dispozícii, „preukazujú, že kontakty medzi spoločnosťami Winoa, Ervin [žiadateľ o zhovievavosť] a Pometon sa v októbri 2003 zmenili na správanie“ (pozri bod 38 vyššie).

67      Táto formulácia totiž predovšetkým neobsahuje nijakú právnu kvalifikáciu predmetných skutočností ani neumožňuje objektívne konštatovať, že Komisia v štádiu rozhodnutia o urovnaní už preukázala vinu spoločnosti Pometon, keďže v tejto úvodnej časti rozhodnutia o urovnaní nepreukázala ani vinu štyroch ďalších účastníkov kartelu, ktorí sú jedinými adresátmi uvedeného rozhodnutia.

68      Okrem toho okolnosť, že v tom istom rozhodnutí o urovnaní je v nasledujúcom bode, ktorý sa týka právnej kvalifikácie skutočností vytýkaných týmto štyrom ďalším podnikom (Legal Assessment), spomenutá skutočnosť, že tieto podniky uznali svoju účasť na porušení, a tak uznali svoju vinu, nemôže automaticky de facto a de iure zmeniť odkazy na určité konania žalobkyne uvedené v opise udalostí na určitý „skrytý verdikt“ Komisie, ktorý sa týka aj viny spoločnosti Pometon.

69      Pri formulovaní rozhodnutia o urovnaní prijatého – tak ako v prejednávanom prípade – v rámci konania, ktoré sa zmenilo na hybridné, však hranica medzi opisom skutkových okolností kartelu ako celku na jednej strane a na druhej strane právnou kvalifikáciou skutočností konkrétne pripísaných podnikom, ktoré uznali svoju vinu, musí zostať čo najjasnejšia a najjednoznačnejšia, a to práve preto, aby v rámci toho istého správneho spisu, v prejednávanom prípade správneho spisu týkajúceho sa kartelu v oblasti brúsiv (pozri bod 3 vyššie), konečné právne postavenie podnikov, ktoré súhlasili s urovnaním, nebolo rovnaké ako právne postavenie podniku, ktorý využil svoje právo vystúpiť z konania o urovnaní a vo vzťahu ku ktorému správne konanie ešte stále prebieha (pozri bod 64 vyššie).

70      Preto sa Komisia pri formulovaní rozhodnutia o urovnaní v konkrétnom kontexte konania, ktoré sa zmenilo na hybridné vo vzťahu k podniku, ktorý vystúpil z tohto konania, musí v prvom rade riadiť základnou povinnosťou nestrannosti, ktorú má podľa článku 41 Charty každá inštitúcia Únie, ako to Súdny dvor pripomenul vo svojom rozsudku z 11. júla 2013, Ziegler/Komisia (C‑439/11 P, EU:C:2013:513, bod 154) (pozri bod 54 vyššie).

71      Podnik, ktorý sa napokon rozhodol odmietnuť urovnanie, totiž ešte nestratil svoje právo na nestranné zaobchádzanie ani svoje právo na prezumpciu neviny, pokiaľ ide o predmetné porušenie, aj keď o jeho obvinení sa formálne rozhodne až pri prijatí oznámenia o výhradách, ktorým sa začína sporové konanie, ktoré bolo v prejednávanom prípade doručené žalobkyni 3. decembra 2014.

72      Preto dodržanie povinnosti nestrannosti zakotvenej v článku 41 Charty vyžaduje, aby Komisia v rámci konania, ktoré sa zmenilo na hybridné, sformulovala a odôvodnila rozhodnutie o urovnaní s využitím všetkých potrebných postupov obozretnej formulácie, aby toto rozhodnutie aj napriek tomu, že nie je určené podniku, ktorý vystúpil z konania o urovnaní, neporušovalo všetky procesné záruky, na ktoré má tento podnik nárok v rámci neskoršieho sporového konania. Je pravda, že tieto postupy obozretnej formulácie musia nabádať Komisiu, aby sa v čo najväčšej miere vyhla uvedeniu názvu podniku, ktorý nesúhlasil s urovnaním, v rozhodnutí o urovnaní. Tieto postupy však nemôžu predstavovať zákaz akejkoľvek – priamej či nepriamej – zmienky o tomto podniku.

73      Judikatúra ESĽP zakotvená vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 27. februára 2014, Karaman v. Nemecko (CE:ECHR:2014:0227JUD001710310) (pozri bod 53 vyššie), totiž nemôže odôvodniť stanovisko žalobkyne, podľa ktorého Komisia na základe svojej povinnosti nestrannosti a zásady dodržiavania prezumpcie neviny, ktoré sa vzťahujú na správne konanie smerujúce ku konštatovaniu porušenia článku 101 ZFEÚ, nemala spomenúť niektoré z konaní žalobkyne.

74      ESĽP v rozsudku z 27. februára 2014, Karaman v. Nemecko (CE:ECHR:2014:0227JUD001710310), uznal, že v prípade, ak ide o zložité trestné konanie týkajúce sa viacerých spoluobvinených, vedenie samostatných a časovo odstupňovaných konaní je v súlade so zásadou dodržiavania prezumpcie neviny v trestnom práve, avšak pod podmienkou, že dotknutý súd bude postupovať s určitou mierou obozretnosti pri formulovaní prvého z dvoch trestných rozhodnutí, ktoré boli nevyhnutné a časovo odstupňované práve preto, aby sa lepšie viedlo konanie voči veľkému počtu spoluobvinených.

75      Ako pritom vyplýva z konštatovaní uvedených v bodoch 63 až 68 vyššie, Komisia v prejednávanom prípade mutatis mutandis takto postupovala vo vzťahu k žalobkyni pri formulovaní rozhodnutia o urovnaní určeného štyrom ďalším podnikom, ktorých sa týkal ten istý kartel.

76      Okrem toho prípadne zainteresovaná verejnosť pri čítaní rozhodnutia o urovnaní tiež nemôže objektívne vyvodiť z odkazov na určité konania spoločnosti Pometon v predbežnom rozhodnutí o urovnaní (pozri bod 45 vyššie) definitívnu vinu tejto spoločnosti, keďže v uvedenom rozhodnutí sa úplne jednoznačne zdôrazňuje, že toto rozhodnutie je určené výlučne štyrom podnikom, ktoré súhlasili s urovnaním týkajúcim sa ich porušenia, a že vec týkajúca sa spoločnosti Pometon bude následne prejednaná v samostatnom sporovom konaní.

77      Na základe vyššie uvedených úvah teda pre úplnosť analýzy tohto žalobného dôvodu zostáva už len určiť, či odkazy na názov a určité konania žalobkyne uvedené v „opise udalostí“, ktorý sa nachádza v rozhodnutí o urovnaní, bolo možné skutočne považovať za nevyhnutné pre čo najúplnejší opis skutkových okolností predmetného kartelu.

78      Z tohto hľadiska je potrebné v prvom rade poukázať na to, že pokiaľ ide účastníkov toho istého kartelu, také preskúmanie treba vykonať nielen so zreteľom na skutkové a právne okolnosti týkajúce sa štyroch podnikov, ktorým bolo určené rozhodnutie o urovnaní, ale aj v širšom rámci vyšetrovacieho konania, ktoré sa zmenilo na hybridné a ktoré preto musí nevyhnutne zahŕňať aj situáciu žalobkyne ako účastníka údajného predmetného porušenia, vo vzťahu ku ktorému Komisia totiž 16. januára 2013 prijala rozhodnutie o začatí prešetrovania týkajúceho sa kartelu v oblasti brúsiv (pozri bod 7 vyššie).

79      Vzhľadom na kontinuitu postupu Komisie medzi konaním o urovnaní vedeným v prejednávanom prípade voči štyrom ďalším podnikom a štandardným konaním, ktoré viedlo k prijatiu napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k žalobkyni (pozri bod 64 vyššie), totiž sporné odkazy na určité konania žalobkyne, uvedené v rozhodnutí o urovnaní, môžu byť objektívne užitočné pre opis vzniku kartelu ako celku.

80      Pri posudzovaní, či Komisia dodržala svoju povinnosť nestrannosti počas celého predmetného hybridného konania, treba vychádzať – ako to navyše robia aj účastníci konania – z výkladových kritérií, ktoré stanovil ESĽP v rozsudku z 27. februára 2014, Karaman v. Nemecko (CE:ECHR:2014:0227JUD001710310). Tieto kritériá samozrejme možno zohľadniť v tomto prípade len mutatis mutandis z dôvodu, že vo veci Karaman sa tieto parametre vzťahovali na časovo odstupňované konanie, ktoré malo výlučne trestnú povahu (pozri bod 74 vyššie), čo neplatí v prípade hybridného správneho konania vedeného v prejednávanej veci.

81      Pokiaľ ide pritom po prvé o opatrenia v záujme obozretnosti, ktoré prijala Komisia v rozhodnutí o urovnaní, je potrebné opäť poukázať na to, že odkazy napádané žalobkyňou, ktoré sa nachádzajú výlučne v bode 4 rozhodnutia o urovnaní, nazvanom „Opis udalostí“, neobsahujú nijakú právnu kvalifikáciu správania tohto podniku.

82      Komisia navyše v bode 2 rozhodnutia o urovnaní – bezprostredne po výpočte štyroch podnikov, ktorým je určené rozhodnutie o urovnaní, v bode 1 – výslovne označila žalobkyňu v bode 2.25 ako podnik, voči ktorému sa vedie konanie začaté vo vzťahu k účastníkom predmetného kartelu, a nie ako účastníka konania o urovnaní. V tejto súvislosti Komisia navyše s cieľom vylúčiť akékoľvek riziko nejednoznačnosti opäť poukázala na to, že uvedené rozhodnutie nie je určené žalobkyni.

83      Okrem toho, ako už bolo uvedené v bodoch 64 a 65 vyššie, Komisia v poznámke pod čiarou č. 4 rozhodnutia o urovnaní spresnila, že vychádza zo skutkových okolností uznaných štyrmi podnikmi, ktoré súhlasili s urovnaním, a že odkazy na správanie spoločnosti Pometon majú za cieľ preukázať len zodpovednosť týchto štyroch podnikov za porušenie, lebo konanie vo vzťahu k spoločnosti Pometon ešte nie je ukončené.

84      Z toho vyplýva, že uvedené odkazy na spoločnosť Pometon neumožňujú objektívne dospieť k podozreniu, že Komisia úmyselne vopred rozhodla o vine a zodpovednosti tejto spoločnosti v rámci predmetného kartelu už vo fáze rozhodnutia o urovnaní určeného štyrom ďalším podnikom, ktoré sa zúčastnili na predmetnom karteli.

85      Po druhé, pokiaľ ide o otázku, či odkazy na správanie žalobkyne v rozhodnutí o urovnaní boli nevyhnutné na preukázanie zodpovednosti adresátov tohto rozhodnutia, je potrebné najprv odmietnuť porovnanie, ktoré uvádza žalobkyňa, s rozhodnutím Komisie o urovnaní vo veci, v ktorej bolo vydané rozhodnutie Komisie C(2014) 4227 final, v ktorej jeden z podnikov podieľajúcich sa na karteli tiež nesúhlasil s urovnaním (pozri bod 40 vyššie).

86      Okolnosti týchto dvoch vecí totiž nie sú totožné. Žalobkyňa v každom prípade neuviedla prijateľnú podobnosť medzi kartelom v spomenutej veci a kartelom, o ktorý ide v prejednávanom prípade.

87      Následne treba pripomenúť, že znenie odôvodnenia 38 rozhodnutia o urovnaní, podľa ktorého odkazy na postavenie žalobkyne, uvedené v predchádzajúcich odôvodneniach, „preukazujú, že kontakty medzi spoločnosťami Winoa, Ervin a Pometon sa v októbri 2003 zmenili na správanie“, a takto označila začiatok porušenia, neznamená, že Komisia v tomto štádiu odôvodnenie rozhodnutia o urovnaní už konštatovala, že sú splnené všetky skutkové a právne podmienky preukazujúce, že Pometon sa – tak ako štyri ďalšie podniky, ktoré uznali svoju vinu – dopustila účasti na predmetnom porušení (pozri body 66 a 67 vyššie).

88      Pokiaľ ide navyše o odôvodnenie 37 rozhodnutia o urovnaní týkajúce sa geografického rozsahu kartelu, ktorý v prípade piatich dotknutých podnikov pokrýval celý EHP, treba poukázať na to, že vzhľadom na to, že Komisia konštatovala, že išlo o jediné a pokračujúce porušenie, bolo potrebné spresniť územný rozsah kartelu ako celku (pozri bod 259 nižšie).

89      Napokon je potrebné poukázať na to, že odôvodnenie 31 rozhodnutia o urovnaní, v ktorom sa uvádza, že „kontakty pokračovali za účasti spoločnosti Pometon až do 16. mája 2007, keď Pometon predala svoju organizačnú zložku pôsobiacu v oblasti oceľových brúsiv spoločnosti Winoa a odišla z [predmetného] trhu“, nemá za cieľ konštatovať zodpovednosť žalobkyne za predmetné porušenie, ale jeho účelom je spresniť časový vývoj kartelu, na ktorom uznali svoju účasť štyri podniky, ktorým bolo určené rozhodnutie o urovnaní, práve vzhľadom na to, že k tomuto dňu Winoa odkúpila organizačnú zložku od spoločnosti Pometon (odôvodnenia 32 až 35 rozhodnutia o urovnaní).

90      Za týchto okolností žalobkyňa v súlade s ustanoveniami uplatniteľnými v prejednávanom prípade, ktoré boli spomenuté v bodoch 57 až 60 vyššie a ktorých zákonnosť žalobkyňa nespochybnila, nemôže oprávnene vytýkať Komisii, že tým, že v rozhodnutí o urovnaní spomenula niektoré z jej konaní v súvislosti s konaniami štyroch ďalších dotknutých podnikov, porušila svoju základnú povinnosť nestrannosti pri neskoršom posudzovaní jej veci týkajúcej sa brúsiv, o ktorej sa ešte nerozhodlo, ani že porušila prezumpciu jej neviny ako podniku, ktorý sa rozhodol nepokračovať v konaní o urovnaní, zatiaľ čo štyri ďalšie konkurenčné podniky naopak súhlasili s urovnaním.

91      Žalobkyňa však tvrdí, že v prejednávanom prípade porušenie prezumpcie neviny vyplýva z toho, že obe konania týkajúce sa kartelu v oblasti brúsiv, ktoré boli voči nej vedené, teda najprv konanie o urovnaní a potom sporové konanie, boli časovo odstupňované, v dôsledku čoho nemala Komisia v rozhodnutí o urovnaní vôbec spomenúť jej konkrétne postavenie (pozri body 7, 10 a 11 vyššie).

92      Určite je zrejmé, že skutočnosť, že štyri z piatich podnikov, ktoré sa zúčastnili na predmetom karteli, uznali svoju vinu, je v prejednávanom prípade okolnosťou, ktorá sa môže priamo a nevyhnutne premietnuť do skutkových okolností účasti piateho podniku podozrivého z účasti na tom istom karteli, teda spoločnosti Pometon.

93      Keď sa však podnik slobodne rozhodne zvoliť si hybridné konanie namiesto toho, aby predložil Komisii návrh na urovnanie, nemôže s odvolaním sa na zásadu dodržiavania prezumpcie neviny tvrdiť, že Komisia ako orgán poverený zabezpečením dodržiavania pravidiel v oblasti hospodárskej súťaže je povinná úplne ignorovať v rozhodnutí o urovnaní určité skutočnosti, ktoré uznali ostatné podniky, ktoré súhlasili s urovnaním, a ktoré sa síce týkajú konaní žalobkyne, ktorá nepokračovala v konaní o urovnaní, no sú relevantné pre posúdenie existencie tohto kartelu ako celku.

94      Okrem toho nemožno uznať ani tvrdenie Komisie, ktorá v tejto súvislosti tvrdí, že stanovisko žalobkyne sa prakticky rovná priznaniu určitej formy „oslobodenia od pokuty“ podnikom, ktoré vystúpia z konania o urovnaní.

95      Právna otázka, na ktorú v tejto súvislosti poukazuje žalobkyňa, totiž nemá za cieľ spochybniť právomoc Komisie uložiť jej pokutu, ale povinnosť nestrannosti, ktorú musí táto inštitúcia dodržať pri posudzovaní jej veci týkajúcej sa brúsiv, a teda aj dodržanie zásady prezumpcie neviny v rámci hybridného konania, ktoré je časovo odstupňované.

96      Právo každého podniku vystúpiť z konania o urovnaní mu však nemôže priznávať aj právo na nevyvrátiteľnú prezumpciu neviny, teda domnienku, ktorú nemožno vyvrátiť dôkazom o opaku, ktorý musí prejednávanom prípade predložiť Komisia práve počas sporového konania s dotknutým podnikom.

97      Hoci je teda také konanie hybridné a časovo odstupňované, predsa umožňuje na jednej strane Komisii správne plniť svoju kontrolnú a sankčnú úlohu vo vzťahu k akémukoľvek správaniu spôsobilému vylučovať, obmedzovať alebo skresľovať voľnú hospodársku súťaž v rámci vnútorného trhu (článok 101 ods. 1 ZFEÚ) a na druhej strane dotknutým podnikom v plnom rozsahu sa odvolávať na svoje právo na obhajobu práve v rámci priamej a sporovej konfrontácie s Komisiou.

98      Žalobkyňa okrem toho netvrdí, že také časové odstupňovanie týchto dvoch konaní, ktoré boli začaté, samo osebe odporuje príslušným ustanoveniam nariadení uplatniteľných v tejto oblasti a navyše ani ustanoveniam článku 41 Charty, ktorý sa týka povinnosti nestrannosti inštitúcií Únie. Naopak sa domnieva, že v prejednávanom prípade také časové odstupňovanie rozhodnutia o urovnaní a napadnutého rozhodnutia narúša prezumpciu neviny, na ktorú má žalobkyňa nárok, kým jej vina nebude preukázaná zákonným spôsobom.

99      V tejto súvislosti však treba poznamenať, že rozhodnutie o začatí sporového konania vo vzťahu k podniku, ktorý vystúpil z konania o urovnaní, neznamená, že Komisia je povinná odložiť alebo prerušiť prijímanie „vhodn[ých] opatren[í] na… odstránenie“ predmetného kartelu (článok 105 ZFEÚ), najmä opatrení týkajúcich sa ďalších podnikov, ktoré uznali svoju zodpovednosť a ktoré na tento účel predložili konečný návrh na urovnanie. Prijatie rozhodnutia o urovnaní, pokiaľ to umožňujú všetky právne okolnosti, v skutočnosti zodpovedá všeobecnému a prvoradému záujmu na ochrane hospodárskej súťaže v prospech spotrebiteľov. Ako sa totiž uvádza aj v odôvodnení 3 nariadenia Komisie (EÚ) 2015/1348 z 3. augusta 2015, ktorým sa mení nariadenie č. 773/2004 (Ú. v. EÚ L 208, 2015, s. 3), „záujmy spotrebiteľov pri zabezpečovaní odhalenia a potrestania tajných kartelov prevažujú záujem uložiť tým podnikom, ktoré umožnia Komisii odhaliť a potrestať takéto praktiky, pokuty…“.

100    Po prvé žiadne ustanovenie práva Únie uplatniteľné v prejednávanom prípade neukladá Komisii povinnosť prijať rozhodnutie o urovnaní súčasne s rozhodnutím o porušení a sankcii voči podniku, ktorý naopak vystúpil z konania o urovnaní alebo ktorý už na začiatku nesúhlasil s účasťou na takom konaní. V tomto kontexte možnosť časového odstupňovania výslovne vyplýva z bodu 19 oznámenia o konaniach o urovnaní, ktorý spresňuje:

„Ak dotknuté strany nepredložia návrh na urovnanie, potom sa bude postup, výsledkom ktorého je prijatie konečného rozhodnutia týkajúceho sa dotknutých strán, realizovať na základe všeobecných ustanovení, najmä článku 10 ods. 2, článku 12 ods. 1 a článku 15 ods. 1 nariadenia (ES) č. 773/2004, a nie na základe ustanovení, ktorými sa spravuje konanie o urovnaní.“

101    Po druhé ustanovenia práva Únie uplatniteľné v tejto oblasti aj v osobitnom kontexte hybridného konania, ktoré je časovo odstupňované, v dôsledku toho umožňujú Komisii, aby si účinne splnila svoju úlohu týkajúcu sa kontroly a sankcionovania kartelov, avšak pod podmienkou, že v plnom rozsahu dodrží svoju povinnosť nestrannosti, ako aj prezumpciu neviny vo vzťahu k účastníkovi, ktorý nesúhlasil s urovnaním a rozhodol sa, že táto inštitúcia má prejednať jeho vec v osobitnom sporovom konaní.

102    Počas takého sporového konania totiž dotknutý podnik môže – najmä s odvolaním sa na všetky oprávnenia spojené s právom na obhajobu, ktoré mu priznáva právo Únie – spochybniť jednak všetky dôkazy, ktoré v jeho neprospech uviedla Komisia, a jednak zároveň uviesť všetky užitočné tvrdenia na svoju obhajobu.

103    Zo všetkých týchto dôvodov treba konštatovať, že sporné zmienky o žalobkyni uvedené v citovanom rozhodnutí tak vzhľadom na postupy obozretnej formulácie, ktoré Komisia použila pri vypracovávaní rozhodnutia o urovnaní, ako aj vzhľadom na ich vecný obsah nemožno považovať za nepriamy dôkaz o chýbajúcej nestrannosti tejto inštitúcie vo vzťahu k žalobkyni, a teda ani o nedodržaní prezumpcie neviny žalobkyne v napadnutom rozhodnutí.

104    Vzhľadom na všetky uvedené dôvody preto treba prvý žalobný dôvod zamietnuť.

B.      O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 101 ZFEÚ a článku 53 dohody o EHP, na nedostatočnosti a rozpornosti odôvodnenia, ako aj na porušení práva na obhajobu a pravidiel týkajúcich sa dôkazného bremena, keďže Komisia pripísala žalobkyni účasť na karteli

105    Tento žalobný dôvod sa skladá z troch častí. V rámci prvých dvoch častí žalobkyňa popiera svoju účasť na každej z dvoch častí údajného kartelu, pričom prvá časť kartelu sa týkala spôsobu výpočtu prirážky za šrot a druhá sa týkala koordinácie vo vzťahu k individuálnym klientom. V rámci tretej časti tohto žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že sa nepodieľala na údajnom jedinom a pokračujúcom porušení. Na podporu týchto troch častí žalobkyňa v podstate namieta nedostatočnosť dôkazov, o ktoré sa Komisia opiera v napadnutom rozhodnutí, pričom tieto dôkazy sú podľa žalobkyne nepresné, nekonzistentné a rozporné.

106    Pred preskúmaním každej z troch častí tohto žalobného dôvodu je potrebné na úvod pripomenúť pravidlá týkajúce sa dôkazného bremena a hodnotenia dôkazov.

1.      Úvodné poznámky týkajúce sa dôkazného bremena a hodnotenia dôkazov

107    Článok 2 nariadenia č. 1/2003 výslovne stanovuje, že „bremeno dokazovania porušenia článku [článku 101 ods. 1 alebo článku 102 ZFEÚ] znáša strana alebo orgán, ktorý túto námietku vzniesol“. Komisia je teda povinná preukázať porušenia, ktoré konštatuje, a zaobstarať dôkazy, ktorými môže z právneho hľadiska dostatočne preukázať existenciu skutočností zakladajúcich porušenie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. apríla 2013, CISAC/Komisia, T‑442/08, EU:T:2013:188, bod 91 a citovanú judikatúru).

108    V súlade so zásadou prezumpcie neviny preto v prípade, ak má súd, ktorý má posúdiť, či Komisia z právneho hľadiska dostatočne preukázala vinu podniku, pokiaľ ide o porušenie článku 101 ZFEÚ, pochybnosti, tieto pochybnosti musia svedčiť v prospech podniku, ktorému je určené rozhodnutie, ktorým sa konštatuje také porušenie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. apríla 2013, CISAC/Komisia, T‑442/08, EU:T:2013:188, bod 92 a citovanú judikatúru).

109    V tomto kontexte je preto potrebné, aby Komisia uviedla súbor presných a zhodujúcich sa dôkazov umožňujúcich konštatovať, že predmetné porušenie bolo preukázané a predmetná sankcia bola stanovená zákonným spôsobom, a to pri dodržaní uplatniteľných právnych predpisov a najmä práva na obhajobu, ktoré je zaručené každému obvinenému. Každý dôkaz predložený Komisiou však nemusí nevyhnutne zodpovedať týmto kritériám vo vzťahu ku každému prvku porušenia. Postačuje, ak súbor nepriamych dôkazov, o ktoré sa táto inštitúcia opiera, posudzovaný celkovo zodpovedá tejto požiadavke (pozri v tomto zmysle rozsudky z 26. januára 2017, Komisia/Keramag Keramische Werke a i., C‑613/13 P, EU:C:2017:49, bod 52, a z 12. apríla 2013, CISAC/Komisia, T‑442/08, EU:T:2013:188, body 96 a 97).

110    Vzhľadom na to, že zákaz účasti na protisúťažných postupoch a dohodách, ako aj sankcie, ktoré možno porušovateľom uložiť, sú všeobecne známe, je totiž bežné, že protiprávne činnosti sa uskutočňujú v čoraz väčšom utajení, že stretnutia medzi zástupcami podnikov sa konajú tajne, najčastejšie v treťom štáte, a že súvisiaca dokumentácia je obmedzená na nevyhnutné minimum, a to práve s cieľom vyhnúť sa odhaleniu kartelu a sankcií, ktoré sú právom prísne.

111    Aj keď teda Komisia objaví písomnosti jasne potvrdzujúce protiprávny kontakt medzi predstaviteľmi dotknutých spoločností, ako sú zápisnice zo stretnutia, tieto písomnosti obyčajne budú len zlomkovité a nesúrodé, takže je často nevyhnutné vyvodiť niektoré detaily prostredníctvom dedukcie (rozsudky zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, EU:C:2004:6, body 55 a 56, a z 26. januára 2017, Komisia/Keramag Keramische Werke a i., C‑613/13 P, EU:C:2017:49, bod 50).

112    Preto musí byť existencia protisúťažného postupu alebo protisúťažnej dohody vo väčšine prípadov logicky odvodená z určitého množstva zhôd okolností a nepriamych dôkazov, ktoré skúmané spoločne môžu v prípade absencie iného rozumného vysvetlenia predstavovať dôkaz porušenia pravidiel hospodárskej súťaže (rozsudky zo 17. septembra 2015, Total Marketing Services/Komisia, C‑634/13 P, EU:C:2015:614, bod 26, a z 26. januára 2017, Komisia/Keramag Keramische Werke a i., C‑613/13 P, EU:C:2017:49, bod 51).

113    Vzhľadom na tieto čoraz nedostupnejšie protisúťažné postupy môže Komisia najmä zohľadniť preukázané skutočnosti mimo obdobia porušovania, ak tieto skutočnosti tvoria súčasť súboru nepriamych dôkazov, na ktoré sa Komisia odvoláva, aby preukázala uvedené porušenie. Môže teda použiť skutkové okolnosti, ktoré nastali pred protisúťažným správaním, na účely potvrdenia obsahu objektívneho dôkazu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. februára 2012, Denki Kagaku Kogyo a Denka Chemicals/Komisia, T‑83/08, neuverejnený, EU:T:2012:48, bod 188), alebo aj skutkové okolnosti, ktoré nastali po tomto správaní (rozsudok zo 16. júna 2015, FSL a i./Komisia, T‑655/11, EU:T:2015:383, bod 178).

114    Okrem toho, pokiaľ Komisia vychádza v rámci preukazovania porušenia práva hospodárskej súťaže z listinných dôkazov, nestačí, ak dotknuté podniky predložia iba prijateľnú alternatívu k stanovisku Komisie, ale musia preukázať, že dôkazy uvedené v napadnutom rozhodnutí na účely preukázania existencie údajného porušenia sú nepostačujúce (pozri rozsudok zo 16. júna 2015, FSL a i./Komisia, T‑655/11, EU:T:2015:383, bod 181 a citovanú judikatúru).

115    Pokiaľ ide navyše o dôkazné prostriedky, ktoré možno použiť na preukázanie porušenia článku 101 ZFEÚ, v práve Únie platí zásada voľného hodnotenia dôkazov, z ktorej po prvé vyplýva, že ak bol dôkaz riadne získaný, nemožno jeho prípustnosť spochybniť pred Všeobecným súdom, a po druhé, že jediným relevantným kritériom pre posúdenie dôkaznej hodnoty riadne predložených dôkazov je ich dôveryhodnosť (rozsudok z 19. decembra 2013, Siemens a i./Komisia, C‑239/11 P, C‑489/11 P a C‑498/11 P, neuverejnený, EU:C:2013:866, bod 128).

116    Podľa pravidiel všeobecne uplatňovaných v oblasti dokazovania dôveryhodnosť a z nej vyplývajúca dôkazná hodnota dokumentu závisia od jeho pôvodu, okolností jeho vyhotovenia, jeho adresáta a predpokladanej a spoľahlivej povahy jeho obsahu.

117    Je teda potrebné pripisovať osobitný význam dokumentom, ktoré boli vypracované v bezprostrednej súvislosti so skutočnosťami alebo priamym svedkom týchto skutočností. Tak je to najmä v prípade dokumentov, ktoré sa priamo vzťahujú na stretnutia, počas ktorých sa skúmalo plánovanie alebo uskutočňovanie kartelu, a ktoré boli zjavne vyhotovené bez zohľadnenia možnosti, že sa o nich dozvedia nezainteresované tretie osoby (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. septembra 2012, Shell Petroleum a i./Komisia, T‑343/06, EU:T:2012:478, bod 207, a z 15. decembra 2016, Philips a Philips France/Komisia, T‑762/14, neuverejnený, EU:T:2016:738, bod 109).

118    Z tohto hľadiska môžu mať vyhlásenia iných obvinených podnikov značný význam pri konštatovaní existencie kartelu. Vysokú dôkaznú hodnotu majú najmä vyhlásenia urobené v rámci žiadosti o uplatnenie programu Komisie týkajúceho sa zhovievavosti (pozri odôvodnenie 3 nariadenia č. 2015/1348, citované v bode 99 vyššie) (pozri v tomto zmysle rozsudky z 8. júla 2004, JFE Engineering a i./Komisia, T‑67/00, T‑68/00, T‑71/00 a T‑78/00, EU:T:2004:221, body 205, 211 a 212, a z 20. mája 2015, Timab Industries a CFPR/Komisia, T‑456/10, EU:T:2015:296, bod 115). Každý pokus žiadateľa o zhovievavosť uviesť Komisiu do omylu totiž môže viesť k spochybneniu úprimnosti, ako aj úplnosti jeho spolupráce, a tým ohroziť jeho možnosť mať prospech z tejto spolupráce (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. decembra 2013, Siemens a i./Komisia, C‑239/11 P, C‑489/11 P a C‑498/11 P, neuverejnený, EU:C:2013:866, bod 138).

119    Preto vyhlásenie podniku obvineného z toho, že sa zúčastnil na karteli, ktorého správnosť spochybňuje niekoľko ďalších obvinených podnikov, nemožno považovať za postačujúci dôkaz o existencii porušenia, ktorého sa tieto podniky dopustili, ak nie je podporené inými dôkazmi, aj keď požadovaný stupeň potvrdenia môže byť nižší vzhľadom na vierohodnosť predmetných vyhlásení (rozsudky z 19. decembra 2013, Siemens a i./Komisia, C‑239/11 P, C‑489/11 P a C‑498/11 P, neuverejnený, EU:C:2013:866, bod 135, a z 26. januára 2017, Komisia/Keramag Keramische Werke a i., C‑613/13 P, EU:C:2017:49, bod 28).

120    V konečnom dôsledku na účely zohľadnenia dôkazu o porušení, ktoré uvádza Komisia, každý dôkaz predložený touto inštitúciou nemusí byť nevyhnutne presný a ako taký nemusí predstavovať samostatný dôkaz o porušení, ale postačuje, aby rámec obvinenia ako celok a súbor nepriamych dôkazov a skutočností predložených Komisiou, posudzovaných ako celok, zodpovedali základným požiadavkám týkajúcim sa preukázania viny, aby súd Únie, ktorý prípadne neskôr bude musieť preskúmať rozhodnutie o porušení, mohol dospieť k záveru, že táto vina bola preukázaná zákonným spôsobom (pozri bod 109 vyššie).

2.      O prvej časti druhého žalobného dôvodu založenej na údajnej neúčasti žalobkyne na prvej časti kartelu týkajúcej sa spôsobu výpočtu „prirážky za šrot“

a)      Tvrdenia účastníkov konania

121    Žalobkyňa tvrdí, že záver Komisie, podľa ktorého sa žalobkyňa podieľala na karteli týkajúcom sa spôsobu výpočtu prirážky za šrot, je nesprávny a nie je založený na nijakom dôkaze. Uvádza, že prirážka za šrot sa nemohla uplatňovať automaticky, ale že si vyžadovala jednak pravidelnú komunikáciu medzi dotknutými podnikmi a jednak organizovanie rôznych stretnutí a kontaktov, ktoré tvorili samotnú podstatu kartelu.

122    V tejto súvislosti žalobkyňa v prvom rade uvádza, že nestačilo, aby každý výrobca overil indexy ceny šrotu, konkrétne index CAEF 225 pre Taliansko a index Eurofer pre ostatné krajiny EHP, a aby následne samostatne vypočítal sumu prirážky za šrot pomocou vopred dohodnutého vzorca. Z konštatovaní Komisie uvedených v napadnutom rozhodnutí (odôvodnenia 40, 121, 124 a 125) naopak vyplýva, že výrobcovia museli na určenie prirážky za šrot dostať oznámenie, ktoré mala Winoa zaslať každý mesiac e‑mailom každému účastníkovi kartelu (ďalej len „výpočtový list“), alebo v opačnom prípade navštíviť internetovú stránku spoločnosti Winoa, na ktorej táto spoločnosť totiž od mája 2004 uverejňovala informácie o prirážke za šrot, pričom o tomto uverejnení informovala aj ostatných účastníkov.

123    V tejto súvislosti žalobkyňa v každom prípade tvrdí, že nikdy nedostala od spoločnosti Winoa výpočtové listy ani oznámenie o uverejnení prirážky za šrot na jej internetovej stránke. Navyše uvádza, že také uverejnenie nemohlo nahradiť zaslanie výpočtových listov (odôvodnenie 127 napadnutého rozhodnutia).

124    V druhom rade, pokiaľ ide o účasť na niektorých stretnutiach, žalobkyňa tvrdí, že z 27 stretnutí, ktoré sa uskutočnili počas obdobia, ktoré sa skončilo 16. mája 2007, sa zúčastnila len na dvoch stretnutiach s ostatnými dotknutými podnikmi, pričom prvé z nich sa konalo 28. septembra 2004 a druhé 9. júna 2005 (odôvodnenie 69 napadnutého rozhodnutia).

125    Dňa 16. mája 2007 sa konkrétne nekonalo nijaké stretnutie. Stretnutie v Miláne (Taliansko), uvedené v odôvodneniach 52 až 56 napadnutého rozhodnutia, sa v skutočnosti konalo 17. mája 2017, teda v deň nasledujúci po dni, keď žalobkyňa predala svoju organizačnú zložku pôsobiacu v odvetví brúsiv spoločnosti Winoa, a tak definitívne odišla z uvedeného trhu (odôvodnenia 11, 129 a 166 napadnutého rozhodnutia).

126    Po tretie, čo sa týka ostatných kontaktov, žalobkyňa tvrdí, že z dokumentov uvedených v napadnutom rozhodnutí (odôvodnenia 48 až 55) nevyplýva, že jej kontakty s ostatnými účastníkmi kartelu mohli preukázať, že od roku 2004 ďalej uplatňovala prirážku za šrot dohodnutú v októbri 2003.

127    V konečnom dôsledku Komisia skreslila skutkový stav a nepreukázala, že žalobkyňa bola zapojená do tajných kontaktov.

128    Komisia nesúhlasí s touto argumentáciou.

b)      Posúdenie Všeobecným súdom

1)      O počiatočnej úlohe žalobkyne pri zavedení prirážky za šrot počas roka 2003

129    Žalobkyňa nepopiera svoju počiatočnú zodpovednosť za prvú časť kartelu, a to od 3. októbra 2003. Navyše nespochybnila takú zodpovednosť ani vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách z 3. decembra 2004 (odôvodnenia 114 a 160 napadnutého rozhodnutia). Je teda nesporné, že žalobkyňa nielenže uzavrela so spoločnosťami Winoa a Ervin na stretnutí zástupcov týchto troch podnikov, ktoré sa konalo 3. októbra 2003 v reštaurácii na brehu Gardského jazera (Taliansko), dohodu o spôsobe výpočtu prirážky za šrot, ale tiež zohrávala dôležitú úlohu pri príprave tohto stretnutia a pri výbere nového jednotného výpočtového systému v roku 2003.

130    Okrem toho z listín založených v spise vyplýva, že žalobkyňa sa po uzavretí dohody z 3. októbra 2003 zúčastňovala na koordinácii a účinnom uplatňovaní nového systému výpočtu prirážky za šrot. O tejto účasti totiž svedčí v prvom rade súbor e‑mailov, ktoré si vymenila so spoločnosťou Winoa v októbri 2003 (odôvodnenia 42 až 45 napadnutého rozhodnutia) a ktoré žalobkyňa nepopiera, ako aj e‑mail z 1. decembra 2003, ktorý zaslal „general manager“ spoločnosti Pometon Deutschland generálnemu riaditeľovi žalobkyne (odôvodnenie 46). Tento dokument konkrétne jasne ukazuje, že žalobkyňa požiadala svoju nemeckú dcérsku spoločnosť, aby uplatňovala prirážku za šrot, čo je pokyn, ktorý je v úplnom súlade so stratégiou predmetného kartelu. Napokon z interného e‑mailu spoločnosti Winoa z 9. decembra 2003 vyplýva, že zavedenie uvedenej prirážky španielskymi dcérskymi spoločnosťami spoločnosti Winoa a žalobkyne tiež bolo koordinované medzi týmito podnikmi (odôvodnenie 47 napadnutého rozhodnutia).

131    Tieto skutočnosti sú tiež nesporné.

2)      O automatickom uplatňovaní prirážky za šrot po 1. februári 2004

132    Vzorec na jednotný výpočet prirážky za šrot, ktorý bol dohodnutý na stretnutí z 3. októbra 2003 a ktorý podľa Komisie uplatňovali všetci účastníci kartelu od februára 2004, je opísaný v odôvodnení 37 napadnutého rozhodnutia.

133    Tento vzorec vychádzal na jednej strane pre celý EHP, s výnimkou talianskeho trhu, z indexu ceny šrotu Eurofer. Tento index sa uverejňoval každý mesiac až do 2. marca 2016 na internetovej stránke európskej asociácie pre železo a oceľ Eurofer. Počítal sa na základe priemernej ceny v eurách za tonu, pričom vychádzal z cien ponuky a dopytu získaných od hlavných prevádzkovateľov z Nemecka, Francúzska, Talianska a Spojeného kráľovstva (odôvodnenie 7 napadnutého rozhodnutia).

134    Na druhej strane, pokiaľ ide o Taliansko, kde boli ceny šrotu podstatne vyššie než vo väčšine ostatných európskych krajín, tento vzorec vychádzal z indexu CAEF 225, teda z domáceho indexu, ktorý stanovovala milánska obchodná komora a ktorý sa uverejňoval na internetovej stránke talianskej asociácie podnikov pôsobiacich v odvetví oceliarskych výrobkov Assofermet.

135    Na rozdiel od indexu Eurofer sa index CAEF 225 neuvádzal vo forme jedinej mesačnej hodnoty, teda jediného ukazovateľa, ale vo forme rozpätia minimálnej a maximálnej ceny, ktoré každé dva týždne uverejňovala Assofermet (odôvodnenia 37 a 126 napadnutého rozhodnutia).

136    Na základe týchto informácií sa pritom výpočet prirážky za šrot uskutočňoval podľa podmienok dohody tak, že ako „kompenzácia“ sa odpočítalo od indexu Eurofer číslo 68 a od indexu CAEF 225 číslo 62. Na získanie základnej ceny brúsiv uplatniteľnej na klientov sa takto získaná suma pripočítala k ďalším nákladom, najmä k skutočnej nákupnej cene šrotu.

137    Žalobkyňa vo svojich písomných podaniach nepopiera túto metódu výpočtu, avšak tvrdí, že dotknutí výrobcovia nemohli uplatňovať prirážku za šrot automaticky, len na základe týchto dvoch indexov.

138    Podľa žalobkyne na uplatnenie tejto prirážky totiž bolo potrebné, aby každý výrobca dostal každý mesiac výpočtový list, teda mesačný e‑mail týkajúci sa prirážky za šrot, ktorý sa Winoa zaviazala posielať účastníkom kartelu až do polovice roka 2007, alebo aby od mája 2004 overil informáciu týkajúcu sa prirážky za šrot uverejnenú na internetovej stránke spoločnosti Winoa.

139    V reakcii na otázku Všeobecného súdu žalobkyňa na pojednávaní uviedla, že najmä v Taliansku bolo veľmi ťažké uplatniť prirážku za šrot bez údajov uvedených na výpočtových listoch, lebo index CAEF 225 tvorilo rozpätie uverejňované raz za 15 dní, čo konkrétne predstavovalo štyri ukazovatele za mesiac (pozri bod 135 vyššie). Počas pojednávania žalobkyňa v tejto súvislosti tiež spresnila, že prevod týchto štyroch ukazovateľov na jedinú sumu vykonávala Winoa vo výpočtových listoch, v ktorých bola navyše uvedená nielen táto jediná suma, ale aj skutočná suma prirážky za šrot.

140    Podľa žalobkyne sú preto tvrdenia Komisie týkajúce sa jej účasti na tejto prvej časti kartelu nesprávne a nie sú založené na nijakom postačujúcom dôkaze, keďže žalobkyňa nikdy nedostala mesačné výpočtové listy, ktoré boli podľa nej nevyhnutné na uskutočnenie prvej časti kartelu, ani e‑mail, ktorým Winoa od mája 2004 informovala ostatných účastníkov kartelu o uverejňovaní informácií o prirážke za šrot na svojej internetovej stránke a posielala im prepojenie na túto stránku (pozri bod 122 vyššie).

141    Túto argumentáciu žalobkyne, ktorá je založená v podstate na praktickej neuskutočniteľnosti, či dokonca nemožnosti automatického uplatňovania dohody o prirážke za šrot, najmä v Taliansku, však nemožno uznať.

142    Pokiaľ ide predovšetkým o uplatňovanie dohody o prirážke za šrot v Taliansku, je potrebné poukázať na to, že vzhľadom na to, že žalobkyňa nepopiera, že sa podieľala na vytvorení a počiatočnom zavedení tejto dohody, nie je pravdepodobné, že Pometon, ktorá bola v podstate jedným z tvorcov kartelu, pri skutočnom vykonávaní tohto plánu protisúťažných postupov mohla – bez toho, aby tým vyvolala reakciu svojich partnerov karteli – prestať uplatňovať túto prirážku len z dôvodu, že nemala k dispozícii dostatok informácií od spoločnosti Winoa. Pometon totiž vytvorila túto prirážku a dohodla ju s ostatnými dotknutými podnikmi práve preto, aby ju samostatne a automaticky uplatňoval každý účastník kartelu, a to aj na talianskom trhu, ktorý je v prvom rade trhom spoločnosti Pometon.

143    V tejto súvislosti z listinných dôkazov predložených Komisiou, ako je e‑mail z 5. septembra 2003, ktorý zaslal generálny riaditeľ žalobkyne spoločnosti Winoa, výslovne vyplýva, že systém prirážky za šrot sa mal v skutočnosti uplatňovať automaticky a že indexy, z ktorých tento systém mal vychádzať, navyše boli vybraté práve z tohto dôvodu. To potvrdzuje, že zasielanie mesačných informácií účastníkom kartelu nebolo absolútne nevyhnutné pre uplatňovanie prirážky za šrot.

144    Pokiaľ ide ďalej o výpočet prirážky za šrot v Taliansku v pravom zmysle slova, tvrdenie žalobkyne, ktorá naznačuje, že vôbec nemohla určiť sumu tejto prirážky, pokiaľ nedostala výpočtový list vypracovaný spoločnosťou Winoa (pozri bod 139 vyššie), tiež nemožno uznať. Z výmeny interných e‑mailov spoločnosti Winoa z 31. mája 2007 – na ktorú sa žalobkyňa na pojednávaní odvolala v reakcii na otázku Všeobecného súdu – totiž výslovne vyplýva, že zamestnanci spoločnosti Winoa pri určovaní výšky indexu CAEF 225, ktorý sa mal zohľadniť pri výpočte uvedenej prirážky, získali od milánskej obchodnej komory len rozpätie, ktoré stanovila táto inštitúcia dvakrát za mesiac, a určili priemer týchto štyroch súm. Je pritom úplne nesporné, že tento postup sa nezmenil od dohody z 3. októbra 2003 týkajúcej sa nového systému výpočtu predmetnej prirážky za šrot (pozri bod 129 vyššie). Za týchto okolností nič neumožňuje predpokladať, že ostatní účastníci kartelu neboli schopní prípadne uskutočniť vyššie uvedenú operáciu.

145    Z dokumentov, ktoré Komisia uviedla v odôvodnení 125 napadnutého rozhodnutia a ktoré predložili účastníci konania, napokon vyplýva, že Winoa už pred zavedením nového systému výpočtu prirážky za šrot posielala žalobkyni každý mesiac výpočtový list, v ktorom bol spomenutý bývalý index, na ktorom bola vtedy založená prirážka za šrot, ako aj výška tejto prirážky. Svedčí o tom totiž jednak fax, ktorý zaslal generálny riaditeľ žalobkyne spoločnosti Winoa 14. februára 2003, a jednak viaceré takéto výpočtové listy založené do spisu Komisie. Vzhľadom na účasť žalobkyne na zavedení nového systému (pozri body 129 a 130 vyššie) pritom vôbec nie je pravdepodobné, že Winoa od 1. februára 2004 už nezasielala výpočtové listy žalobkyni, aj keď bolo dohodnuté, že bude zasielať mesačné oznámenia týkajúce sa prirážky za šrot určené účastníkom kartelu (odôvodnenie 38 napadnutého rozhodnutia).

146    Zo všetkých dôkazov preskúmaných v bodoch 141 až 144 vyššie v konečnom dôsledku vyplýva, že automatické uplatňovanie prvej časti kartelu nemožno spochybniť len preto, lebo zavedenie spôsobu výpočtu prirážky za šrot bolo spojené so zavedením systému mesačného informovania, či dokonca koordinácie, ktorý zabezpečovala Winoa.

147    Zo všetkých týchto dôvodov, keďže Komisia z právneho hľadiska dostatočne preukázala, že prirážka za šrot sa v každom prípade mohla uplatňovať automaticky, skutočnosť – na ktorú sa odvoláva žalobkyňa –, že neexistuje listinný dôkaz o tom, že Winoa zasielala spoločnosti Pometon počas obdobia jej účasti na porušení výpočtové listy, nemôže vyvolať pochybnosti o účasti tohto podniku na prvej časti kartelu po 1. februári 2004.

3)      O kontaktoch medzi žalobkyňou a ostatnými účastníkmi kartelu od roku 2004

148    Vzhľadom na automatickú povahu prirážky za šrot nemôže obstáť ani argumentácia žalobkyne, podľa ktorej bola na to, aby Pometon mohla od roku 2004 uskutočňovať kartel, nevyhnutná účasť na stretnutiach a ďalších kontaktoch.

149    Pokiaľ ide po prvé o konanie stretnutí, žalobkyňa nesúhlasí s konštatovaním Komisie uvedeným v odôvodnení 111 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého „počas obdobia nasledujúceho po zavedení jednotného modelu pre ‚prirážku za šrot‘ na jeseň roku 2003 až do prehodnotenia ‚prirážky za šrot‘ v lete roka 2007 boli kontakty menej intenzívne“, a tvrdí, že Komisia uvádza, že žalobkyňa sa zúčastnila len na dvoch z 27 stretnutí, ktoré sa uskutočnili počas predmetného obdobia.

150    Vzhľadom na automatickú povahu systému a aj v prípade, že sa uzná, že ostatní účastníci kartelu alebo niektorí z nich skutočne viac či menej pravidelne organizovali stretnutia s cieľom zabezpečiť monitorovanie uplatňovania prirážky za šrot, neúčasť žalobkyne na takých stretnutiach neumožňuje domnievať sa, že žalobkyňa prestala uplatňovať uvedený systém.

151    Po druhé, pokiaľ ide o ďalšie kontakty, tvrdenia uvedené žalobkyňou tiež nemôžu spochybniť dôkaznú hodnotu skutočností, ktoré Komisia uvádza v tejto súvislosti na odôvodnenie svojich konštatovaní týkajúcich sa účasti spoločnosti Pometon na prvej časti kartelu.

152    Komisia predovšetkým správne zdôrazňuje, že účelom interného e‑mailu spoločnosti Winoa z 24. marca 2004, uvedeného v odôvodnení 48 napadnutého rozhodnutia, v ktorom je opísaný rozhovor s generálnym riaditeľom spoločnosti Pometon España, bolo práve monitorovanie uskutočňovania prirážky za šrot, čo teda potvrdzuje účasť spoločnosti Pometon na prvej časti kartelu. Na tomto konštatovaní v tejto súvislosti nič nemení okolnosť, ktorú uvádza žalobkyňa, že tento rozhovor sa konkrétnejšie týkal dodržiavania dohody o prirážke za šrot spoločnosťou Pometon, pokiaľ ide o jedného z jeho klientov v Španielsku, spoločnosť Acerinox.

153    Okrem toho e‑maily, ktoré si vymenili spoločnosti Würth a Pometon od 16. do 18. novembra 2005, uvedené v odôvodnení 50 napadnutého rozhodnutia, sa týkali – ako to zdôrazňuje Komisia – rozsahu uplatňovania systému spornej prirážky za šrot na dodávky brúsiv medzi členmi kartelu.

154    V rozpore s tvrdeniami žalobkyne tieto e‑maily jednoznačne odkazujú na uvedený systém. Generálny riaditeľ žalobkyne konkrétne vo svojom e‑maile zo 17. novembra 2005 oznámil spoločnosti Würth, že pri určovaní predajnej ceny brúsiv spoločnosti Pometon pre spoločnosť Würth v roku 2006 „riešenie spočíva v uplatnení mesačnej prirážky za šrot, k čomu v súčasnosti dochádza na trhoch“. Poukázal teda výslovne na skutočnosť, že účastníci kartelu, vrátane spoločnosti Pometon, uplatňovali uvedený systém na predmetných trhoch, a odporúčal ho potom rozšíriť na dodávky medzi výrobcami.

155    Existenciu protisúťažných kontaktov medzi spoločnosťou Pometon a ostatnými účastníkmi kartelu napokon potvrdzuje aj interný e‑mail spoločnosti Ervin z 20. marca 2007, spomenutý v odôvodnení 52 napadnutého rozhodnutia, v ktorom sa uvádza, že zástupcovia spoločností Winoa a Pometon pozvali autora tohto e‑mailu na stretnutie v Miláne na „16./17. mája“ 2007 s cieľom prediskutovať uplatňovanie prirážky za šrot (pozri bod 301 nižšie).

156    Po tretie odkazy na účasť žalobkyne na stretnutiach alebo na ďalších kontaktoch medzi účastníkmi kartelu uvedené v napadnutom rozhodnutí (odôvodnenia 69, 95, 107, 108, 110, 113 a 143) nemožno vykladať v tom zmysle, že samotná Komisia sa domnievala, že také kontakty boli nevyhnutné na uskutočňovanie prvej časti kartelu, čo by bolo v rozpore s dôkazmi týkajúcimi sa automatickej povahy systému prirážky za šrot.

157    Predovšetkým odkazy spomenuté v bode 156 vyššie, na ktoré sa odvoláva žalobkyňa, sa nevzťahujú len na kontakty, ktoré sa týkali konkrétne uplatňovania prvej časti kartelu od roku 2004. Okrem toho, ak sa tieto odkazy týkajú prvej časti kartelu, vôbec nepreukazujú, že také kontakty boli nevyhnutné na uplatňovanie prirážky za šrot, ale presnými a zhodujúcimi sa dôkazmi podporujú konštatovania Komisie týkajúce sa zodpovednosti žalobkyne za túto prvú časť kartelu.

158    Záver Komisie uvedený v odôvodnení 95 napadnutého rozhodnutia, že „Pometon sa podieľala na tajných protisúťažných dohodách o cenách brúsiv tým, že sa zúčastnila na viacerých stretnutiach a [na] ďalších kontaktoch so svojimi konkurentmi“, konkrétne treba vzhľadom na konštatovania, ktoré mu predchádzajú, chápať tak, že zahŕňa aj prípravné kontakty v roku 2003 pred stretnutím z 3. októbra 2003. Okrem toho sa tento záver netýka len prirážky za šrot, ale oboch častí kartelu. To platí aj pre odôvodnenia 107, 108, 110, 113 a 143 napadnutého rozhodnutia. Čo sa týka napokon stretnutí z 28. septembra 2004 a z 9. júna 2005, tieto stretnutia sú spomenuté v odôvodnení 69 tohto rozhodnutia len v súvislosti s uskutočňovaním druhej časti kartelu žalobkyňou v Nemecku (pozri body 215 až 218 nižšie).

159    Pokiaľ ide teda o prvú časť kartelu, Komisia preukázala existenciu určitého počtu tajných kontaktov medzi spoločnosťou Pometon a ďalšími účastníkmi kartelu po počiatočnej fáze zavedenia nového systému prirážky za šrot (pozri body 153 až 156 vyššie), ktoré síce neboli nevyhnutné na to, aby bolo možné uplatňovať uvedený systém, no mali zabezpečiť monitorovanie jeho uplatňovania.

4)      Záver týkajúci sa dôkazov o účasti žalobkyne na prvej časti kartelu

160    Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy treba konštatovať, že skutočnosti uvedené žalobkyňou neumožňujú dospieť k záveru, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne nepreukázala jej individuálnu zodpovednosť za prvú časť kartelu, a to v prvom rade so zreteľom na automatickú povahu uplatňovania prirážky za šrot (pozri bod 148 vyššie) a v druhom rade so zreteľom na okolnosť, že obmedzené, ale významné kontakty žalobkyne s ostatnými účastníkmi kartelu, uvedené Komisiou (pozri bod 160 vyššie), svedčia o tom, že žalobkyňa sa nielen podieľala na zavedení tohto systému, pričom žalobkyňa túto okolnosť nepoprela, ale že sa tiež podieľala na monitorovaní jeho uplatňovania. S prihliadnutím na tieto konštatovania je účasť žalobkyne na prvej časti kartelu v plnom rozsahu preukázaná bez toho, aby bolo dotknuté posúdenie dĺžky trvania tejto účasti, keďže táto otázka je predmetom námietok, ktoré žalobkyňa uvádza v rámci štvrtého žalobného dôvodu (pozri body 289 až 315 nižšie).

3.      O druhej časti druhého žalobného dôvodu založenej na údajnej neúčasti žalobkyne na druhej časti kartelu spočívajúcej v koordinácii týkajúcej sa individuálnych klientov

a)      Tvrdenia účastníkov konania

161    Žalobkyňa sa v tomto smere domnieva, že rekonštrukcia skutkových okolností, ktoré viedli ku kartelu, uvedená v napadnutom rozhodnutí je nekonzistentná a odporuje dôkazom, ktoré uviedla samotná Komisia, najmä vyhláseniam žiadateľa o zhovievavosť, ktorý spomenul pravidelné stretnutia nielen v Nemecku, ale aj v Taliansku, kde sa podľa druhého z týchto vyhlásení „konkurenti stretávali… tri až štyri razy do roka“.

162    V tejto súvislosti žalobkyňa v prvom rade poznamenáva, že v žiadnom z vyhlásení žiadateľa o zhovievavosť nie je Pometon spomenutá medzi podnikmi, ktoré sa podieľali na celkovom systéme koordinácie týkajúcom sa individuálnych klientov. Naproti tomu v týchto vyhláseniach sú spomenuté časté tajné kontakty medzi ostatnými účastníkmi kartelu, najmä pokiaľ ide o činnosť na trhu hlavných regiónov predaja brúsiv v Európe, ktorými sú Nemecko, Taliansko, Španielsko, Francúzsko a Spojené kráľovstvo.

163    Jediná zmienka o spoločnosti Pometon, ktorú uviedol žiadateľ o zhovievavosť, týkajúca sa nemeckého trhu sa v skutočnosti vzťahuje na konania pripísateľné spoločnosti Pometon Abrasives, ktorá patrila do skupiny Winoa, alebo na konania, ktoré nie sú potvrdené listinnými dôkazmi (odôvodnenie 132 napadnutého rozhodnutia). Okrem toho, pokiaľ ide o taliansky trh, žiadateľ o zhovievavosť vyhlásil, že žalobkyňa sa zúčastnila na dvoch stretnutiach, ktoré sa konali 6. júna a 4. októbra 2007, hoci pred týmito dátumami už previedla svoju organizačnú zložku pôsobiacu v odvetví brúsiv na spoločnosť Winoa.

164    V druhom rade, čo sa týka konkrétnejšie španielskeho trhu, žalobkyňa zdôrazňuje, že kontakty medzi spoločnosťami Pometon a Winoa „až do 5. apríla 2004“, uvedené Komisiou v odôvodnení 64 napadnutého rozhodnutia, boli výlučne dvojstranné a uskutočňovali sa len počas šiestich mesiacov od októbra 2003 do apríla 2004. Pokiaľ ide o interný e‑mail spoločnosti Winoa z 15. júla 2005, uvedený v odôvodnení 67 napadnutého rozhodnutia, tento e‑mail preukazuje neexistenciu akejkoľvek dohody o rozdelení klientely.

165    Okrem toho dokumenty založené v spise potvrdzujú neexistenciu akejkoľvek koordinácie týkajúcej sa individuálnych klientov medzi spoločnosťami Pometon a Winoa. Týka sa to zápisnice zo stretnutia z 18. mája 2004, pripojenej k internému e‑mailu spoločnosti Winoa, v ktorej sú spomenuté „ťažkosti s uplatňovaním [prirážky za šrot] na určitých klientov z dôvodu konkurencie spoločností Ilarduya a Pometon týkajúcej sa pevnej ceny“, a interného e‑mailu spoločnosti Winoa z 15. júla 2005, citovaného v odôvodneniach 67 a 131 napadnutého rozhodnutia. Po tomto e‑maile v každom prípade nenasledovalo nijaké stretnutie so spoločnosťou Pometon.

166    Po tretie, pokiaľ ide o francúzsky a belgický trh, žalobkyňa poukazuje na to, že Komisia uviedla v odôvodnení 63 napadnutého rozhodnutia interný e‑mail spoločnosti Winoa z 19. januára 2004, ktorý opisuje rozhovor medzi spoločnosťami MTS a Winoa, v ktorom Winoa podozrievala spoločnosť Pometon, že podhodnotila svoju cenu vo vzťahu k jednému francúzskemu klientovi. V rozpore s konštatovaním Komisie tento dokument preukazuje, že Winoa považovala spoločnosť Pometon za agresívneho konkurenta. Navyše to je v súlade s vyhláseniami žiadateľa o zhovievavosť, v ktorých Pometon vôbec nie je spomenutá v súvislosti s „kontaktmi konkurentov týkajúcimi sa Francúzska a Beneluxu“.

167    Vo štvrtom rade, čo sa týka nemeckého trhu, žalobkyňa pripomína, že podľa odôvodnenia 164 napadnutého rozhodnutia bolo Nemecko jedinou krajinou, kde boli kontakty štruktúrovane organizované. Zo 14 mnohostranných stretnutí a 10 dvojstranných stretnutí, ktoré sa uskutočnili v priebehu obdobia, počas ktorého Pometon ešte pôsobila na trhu s brúsivami (teda až do 16. mája 2007), bola pritom účasť spoločnosti Pometon potvrdená nanajvýš na jednom mnohostrannom stretnutí a jednom dvojstrannom stretnutí. Okrem toho žalobkyňa spochybňuje dôkaznú hodnotu druhého vyhlásenia žiadateľa o zhovievavosť, citovaného v odôvodnení 68 napadnutého rozhodnutia. Záznamy o nákladoch, ktoré predložil tento žiadateľ, sa totiž netýkali žalobkyne. Pokiaľ ide o potvrdenku z hotela NodingerHof, kde sa konalo stretnutie zo 16. novembra 2006, táto potvrdenka preukazuje neúčasť zástupcov spoločnosti Pometon na uvedenom stretnutí, keďže v nej nie sú spomenuté ich mená, ale len mená ostatných účastníkov. Napokon nedôveryhodnosť vyššie uvedených vyhlásení, pokiaľ ide o údajnú účasť spoločnosti Pometon na stretnutiach s ostatnými konkurentmi, potvrdzuje skutočnosť, že v týchto vyhláseniach sa spomína účasť žalobkyne na stretnutí z 13. novembra 2017, hoci Pometon už šesť mesiacov nepôsobila na trhu.

168    Okrem toho žalobkyňa spochybňuje listinné dôkazy, na ktoré sa odvoláva Komisia s cieľom potvrdiť jej účasť na stretnutiach z 28. septembra 2004 a z 9. júna 2005. Najmä tvrdí, že neexistuje nijaký listinný dôkaz o témach rozoberaných počas týchto stretnutí a že žiadateľ o zhovievavosť neposkytol v tejto súvislosti nijaký, čo i len stručný opis.

169    V piatom rade, čo sa týka talianskeho trhu, žalobkyňa predovšetkým poukazuje na to, že Komisia jej vôbec nepripísala účasť na stretnutiach s jej konkurentmi (pozri bod 161 vyššie in fine). Ďalej tvrdí, že päť dokumentov, citovaných v odôvodneniach 75 až 79 napadnutého rozhodnutia, o ktoré sa opiera Komisia, neumožňuje „nad mieru akýchkoľvek dôvodných pochybností“ konštatovať, že žalobkyňa sa podieľala na koordinácii týkajúcej sa individuálnych klientov.

170    Čo sa týka konkrétne piateho dokumentu (odôvodnenie 79 napadnutého rozhodnutia), ktorý obsahuje e‑maily, ktoré si v máji 2008 vymenil zamestnanec spoločnosti Pometon Abrasives, pán T., so zamestnancom spoločnosti MTS, žalobkyňa zdôrazňuje, že e‑mail z 28. mája 2008, ktorý zaslal pán T. zamestnancovi spoločnosti MTS a v ktorom sa uvádza, že „ako dobre viete, politika spoločnosti [Pometon Abrasives] nespočíva v znižovaní cien, ale naopak v ich zvyšovaní“, sa týkal politiky tejto spoločnosti po tom, čo ju odkúpila Winoa, a nie politiky žalobkyne.

171    Komisia s celou touto argumentáciou nesúhlasí. Predovšetkým spresňuje, že sama uznala, že úloha spoločnosti Pometon v druhej časti kartelu bola menšia, a z tohto dôvodu jej priznala zníženie pokuty o 10 % na základe poľahčujúcich okolností.

172    Aj keď však žalobkyňa mala len sporadické tajné kontakty, ktoré boli dvojstranné a týkali sa len určitých krajín, kontakty, ktoré boli preukázané, boli významné a preukazujú existenciu kartelu a účasť spoločnosti Pometon na ňom.

b)      Posúdenie Všeobecným súdom

173    Druhá časť kartelu sa týka koordinácie obchodných podmienok, ktoré uplatňovali účastníci vo vzťahu k určitým individuálnym klientom, s cieľom obmedziť cenovú konkurenciu, pokiaľ o týchto klientov. Komisia sa v podstate domnieva, že účastníci kartelu diskutovali – predovšetkým dvojstranne – o konkurenčných parametroch týkajúcich sa predajných cien brúsiv, ktoré sa mali uplatňovať vo vzťahu k ich príslušným klientom, zatiaľ čo kvalita, služby a ostatné obchodné podmienky sa naďalej riadili pravidlami hospodárskej súťaže.

174    Komisia preto v odôvodnení 57 napadnutého rozhodnutia konštatovala:

„Dôkazy obsiahnuté v spise, najmä určitý počet dokumentov z kontrol, ako aj ďalšie dokumenty predložené žiadateľom o zhovievavosť ukazujú, že Pometon tiež koordinovala svoje správanie s ostatnými účastníkmi porušenia, pokiaľ ide o individuálnych klientov. Súbežne s koordináciou týkajúcou sa prirážky za šrot (pozri napríklad odôvodnenia 35, 45, 52, 61 a 77) sa účastníci v zásade dohodli, že si nebudú navzájom preberať svojich stálych klientov, aspoň nie prostredníctvom cenových zliav, že budú koordinovať ceny, vrátane zvyšovania cien, a uplatňovať prirážky, ak mali klienti viaceré zdroje dodávok (odôvodnenia 76, 78 a 79). Hoci forma a intenzita tohto správania boli v jednotlivých členských štátoch odlišné, uplatňovala sa tá istá všeobecná zásada: neuplatňovať cenovú konkurenciu, pokiaľ ide o individuálnych klientov.“

1)      Úvodné poznámky o rozsahu druhej časti druhého žalobného dôvodu

175    Na úvod treba poukázať na to, že Komisia v napadnutom rozhodnutí (odôvodnenia 58 a 59) uznala, že zatiaľ čo kontakty medzi spoločnosťami Ervin a Winoa, ktorých cieľom bola koordinácia ich správania vo vzťahu k individuálnym klientom, boli častejšie, žalobkyňa sa zúčastňovala na takých kontaktoch len sporadicky, najmä keď niektorý z účastníkov nedodržiaval alebo bol podozrivý z nedodržiavania tejto druhej časti kartelu.

176    Komisia sa naopak domnieva (odôvodnenia 225 a 226 napadnutého rozhodnutia), že táto okolnosť nevylučuje účasť spoločnosti Pometon na druhej časti kartelu ani jej zodpovednosť za túto časť kartelu, avšak obmedzenejší charakter jej účasti na tejto časti kartelu možno zohľadniť na základe poľahčujúcich okolností. Z tohto dôvodu Komisia priznala žalobkyni zníženie pokuty o 10 %, tak ako to navyše urobila aj v rozhodnutí o urovnaní (odôvodnenie 103) vo vzťahu k spoločnostiam MTS a Würth, ktoré sa tiež podieľali na druhej časti kartelu v menšej miere než Winoa a Ervin.

177    Žalobkyňa však popiera akúkoľvek zodpovednosť za túto druhú časť kartelu.

178    V tejto súvislosti je potrebné najprv pripomenúť, že judikatúra rozlišuje na jednej strane konštatovanie zodpovednosti podniku za jediné a pokračujúce porušenie posudzované ako celok, aj keď sa tento podnik zúčastnil len na časti protisúťažných konaní, a na druhej strane rozsah jeho individuálnej zodpovednosti za porušenie na základe vlastných konaní tohto podniku, a to na účely výpočtu pokuty, ktorú možno uložiť len v súlade so zásadou individualizácie sankcie.

179    Pokiaľ sa totiž podnik vlastnými konaniami vedome podieľal na jedinom a pokračujúcom porušení, možno vyvodiť jeho zodpovednosť aj za konania, ktorých sa dopustili ďalšie podniky v rámci toho istého kartelu za celé obdobie jeho účasti na tomto porušení (pozri body 243 až 249 nižšie).

180    Preto okolnosť, že sa podnik nezúčastňoval na všetkých prvkoch zakladajúcich kartelovú dohodu alebo že plnil menej významnú úlohu pri niektorých činnostiach, na ktorých sa zúčastňoval, nie je relevantná pre preukázanie porušenia pravidiel hospodárskej súťaže, ktorého sa dopustil, keďže tieto prvky sa majú zohľadňovať iba pri posudzovaní závažnosti jeho účasti na predmetnom porušení a prípadne pri stanovení pokuty (rozsudky zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, EU:C:2004:6, bod 86, a zo 6. decembra 2012, Komisia/Verhuizingen Coppens, C‑441/11 P, EU:C:2012:778, bod 45).

181    V tejto súvislosti sa v bode 29 tretej zarážke usmernení pre výpočet pokút navyše medzi poľahčujúcimi okolnosťami, ktoré možno zohľadniť v prospech podniku, uvádza dôkaz, že jeho účasť na porušení je významne znížená a že v dobe, keď bol stranou dohôd predstavujúcich porušenie, sa v skutočnosti vyhýbal ich uplatňovaniu a správal sa na relevantnom trhu korektným konkurenčným spôsobom.

182    V prejednávanom prípade z toho vyplýva, že obmedzená účasť spoločnosti Pometon na početných stretnutiach a na ďalších kontaktoch, ktoré sa uskutočnili v súvislosti s druhou časťou kartelu, nemôže vylúčiť jej zodpovednosť za túto druhú časť kartelu, ak Komisia v súlade s kritériami stanovenými judikatúrou, ktoré budú pripomenuté v bodoch 245 a 246 nižšie, preukáže, že tento podnik chcel prispieť k jedinému a pokračujúcemu porušeniu ako celku, čo bude preskúmané v bodoch 252 až 269 nižšie.

183    Skutočnosť, ktorú Komisia navyše nespochybnila (pozri body 172 a 173 vyššie), že žalobkyňa sa nepodieľala ani na štruktúrovanom systéme koordinácie, ktorý bol organizovaný vo forme mnohostranných stretnutí konaných asi dvakrát za rok v Nemecku (odôvodnenia 68 a 164 napadnutého rozhodnutia), ani sa nezúčastňovala na stretnutiach, ktoré sa pravidelne konali v Taliansku (pozri bod 162 vyššie, ako aj bod 222 nižšie), teda nevyhnutne neznamená, že sa nepodieľala na koordinácii týkajúcej sa individuálnych klientov.

184    Preto treba v rámci tejto časti preskúmať len individuálnu zodpovednosť žalobkyne za druhú časť kartelu, pričom treba overiť, či dôkazy, na ktoré sa odvoláva Komisia, majú dostatočnú dôkaznú hodnotu na preukázanie existencie protisúťažných konaní týkajúcich sa koordinácie cien vo vzťahu k určitým klientom, ktoré Komisia pripísala spoločnosti Pometon v napadnutom rozhodnutí.

2)      Preskúmanie dôkazov o účasti žalobkyne na druhej časti kartelu

185    Je potrebné najprv poukázať na to, že Komisia uznáva, že existujú dôkazy o účasti spoločnosti Pometon na druhej časti kartelu len v piatich členských štátoch Únie, ktorými sú Belgicko, Nemecko, Španielsko, Francúzsko a Taliansko.

186    Preto treba overiť, či sú konštatovania o správaní spoločnosti Pometon v rámci druhej časti kartelu vzhľadom na všetky skutočnosti uvedené účastníkmi konania z právneho hľadiska dostatočne odôvodnené.

i)      O španielskom trhu

187    Pokiaľ ide najprv o španielsky trh, Komisia vychádza z určitého počtu listinných dôkazov preukazujúcich existenciu dvojstranných kontaktov medzi spoločnosťami Pometon a Winoa, ktoré trvali na uvedenom trhu od 20. februára 2003 do 15. júla 2005. Ide predovšetkým o e‑maily, ktoré si 22. októbra a 21. novembra 2003 vymenil generálny riaditeľ žalobkyne so spoločnosťou Winoa (odôvodnenia 61 a 62 napadnutého rozhodnutia); ďalej o zhrnutia z dvojstranných stretnutí a telefonických rozhovorov medzi spoločnosťou Pometon a španielskou dcérskou spoločnosťou spoločnosti Winoa, ktoré sa konali od 20. februára 2003 do 5. apríla 2004, ktoré vypracoval zamestnanec spoločnosti Winoa, ktorý sa na nich zúčastnil (odôvodnenie 64 napadnutého rozhodnutia), a napokon o interný dokument spoločnosti Winoa, v ktorom je opísané stretnutie z 12. februára 2004 so španielskou dcérskou spoločnosťou spoločnosti Pometon v Zaragoze (Španielsko) (odôvodnenie 65), ako aj o interné e‑maily spoločnosti Winoa zaslané 17. a 23. marca 2004 (odôvodnenie 66) a 15. júla 2005 (odôvodnenie 67).

188    V prvom rade je potrebné konštatovať, že priama účasť spoločnosti Pometon na koordinácii týkajúcej sa individuálnych klientov už od začiatku kartelu jednoznačne vyplýva z vyššie uvedeného e‑mailu z 22. októbra 2003, ktorý bol výslovne citovaný v odôvodnení 61 napadnutého rozhodnutia. V tomto e‑maile generálny riaditeľ žalobkyne, ktorý spomenul troch španielskych klientov spoločnosti Pometon, v podstate vytkol spoločnosti Winoa, že znižovala svoje ceny, zatiaľ čo Pometon zvyšovala svoje ceny, a preto vyzval spoločnosť Winoa, aby mu poskytla vysvetlenia.

189    V druhom rade o účasti spoločnosti Pometon na koordinácii cien vo vzťahu k určitým individuálnym klientom v Španielsku svedčí najmä určitý počet kontaktov medzi týmto podnikom a spoločnosťou Winoa ešte pred začiatkom kartelu a tiež neskôr. Ceny uplatňované vo vzťahu k určitým individuálnym klientom sa teda rozoberali na dvojstranných stretnutiach, počas ktorých spoločnosť Pometon zastupoval najmä „general manager“ spoločnosti Pometon España, napríklad 20. februára 2003, 12. februára alebo 16. marca 2004, ako to vyplýva zo zápisníc z uvedených stretnutí uvedených v napadnutom rozhodnutí, ktoré sú založené v spise. Túto koordináciu potvrdzujú aj zápisnice z telefonických rozhovorov, napríklad z 15. a 24. marca 2004, počas ktorých bola potvrdená potreba dodržiavať dohodu a rozobratá výška ceny, ktorá sa mala uplatňovať vo vzťahu k určitým klientom.

190    Po tretie v internom e‑maile spoločnosti Winoa z 15. júla 2005 (pozri body 165 a 187 vyššie), citovanom v odôvodnení 67 napadnutého rozhodnutia, sa uvádza, že Pometon „predložila ponuky klientom, o ktorých vie, že sú výhradnými klientmi spoločnosti TFM [dcérska spoločnosť spoločnosti Winoa v Španielsku]“ a že „počas stretnutia so spoločnosťou [Pometon] táto spoločnosť musí pochopiť, že nemôžeme akceptovať takýto postup“. Z toho vyplýva, že Pometon bola prinajmenšom informovaná o dohode, ktorej účelom bolo zachovať výhradných klientov každého účastníka (non poaching agreement), na základe ktorej Pometon podľa spoločnosti Winoa nemala oslovovať výhradných klientov dcérskej spoločnosti spoločnosti Winoa v Španielsku.

191    V tejto súvislosti otázka, či sa stretnutie so zástupcom spoločnosti Pometon, ktoré sa malo uskutočniť v týždni po 15. júli 2005, skutočne konalo, nemá vplyv na význam tohto dôkazu, ktorý v predmetnom kontexte z právneho hľadiska dostatočne preukazuje, že Pometon bola účastníkom kartelu, práve preto, lebo v prípade určitých španielskych klientov spoločnosti Winoa sa táto spoločnosť ako ďalší účastník tohto kartelu domnievala, že spoločnosti Pometon treba pripomenúť, aby dodržiavala uzavreté dohody.

192    Podľa judikatúry relevantnej v tejto oblasti (pozri bod 115 vyššie) majú dôkazy preskúmané v bodoch 188 až 191 vyššie, ktorých obsah sa týka dvojstranných kontaktov, ktorých jednoznačným účelom je koordinácia cien vo vzťahu k individuálnym klientom, značnú dôkaznú hodnotu, keďže ide buď o výmeny e‑mailov medzi generálnym riaditeľom žalobkyne na jednej strane a spoločnosťou Winoa na druhej strane, alebo o dokumenty určené na interné použitie, v ktorých sa opisuje obsah stretnutí alebo telefonických rozhovorov medzi zamestnancami spoločností Pometon a Winoa a ktoré vypracoval priamy svedok (pozri bod 117 vyššie).

193    Podľa judikatúry (pozri bod 114 vyššie) preto nestačí, aby žalobkyňa predložila iba prijateľnú alternatívu k stanovisku Komisie, ale musí preukázať, že vyššie uvedené listinné dôkazy sú nepostačujúce.

194    Žalobkyňa pritom len vo všeobecnej rovine tvrdí, že jej kontakty so spoločnosťou Winoa sa v skutočnosti realizovali vo veľmi konkurenčnom kontexte, ktorý sa vyznačoval napätými a systematickými konfliktami s týmto podnikom z dôvodu, že Pometon vstúpila na španielsky trh s brúsivami len nedávno, zatiaľ čo Winoa bola už dlho hlavným hospodárskym subjektom na tomto trhu.

195    Žalobkyňa sa však odvoláva na zápisnicu z interného stretnutia spoločnosti Winoa, konkrétne stretnutia z 18. mája 2004 (pozri bod 165 vyššie), v ktorej sú spomenuté „ťažkosti s uplatňovaním [prirážky za šrot] na určitých klientov z dôvodu konkurencie spoločností Ilarduya a Pometon týkajúcej sa pevnej ceny“.

196    V tejto súvislosti je však potrebné poukázať na to, že tento dokument sa vzťahuje predovšetkým na prvú časť kartelu. Je pravda, že z neho tiež vyplýva, že Pometon vo vzťahu k viacerým klientom spoločnosti Winoa v Španielsku neuplatňovala druhú časť kartelu. Z uvedeného dokumentu, v ktorom sa spomína len cenová konkurencia spoločnosti Pometon, pokiaľ ide o „určitých klientov“ pôsobiacich v danom priemyselnom odvetví, však vôbec nevyplýva, že tento podnik nedodržiaval dohodu vo vzťahu k ďalším klientom spoločnosti Winoa v Španielsku. Samotná okolnosť, že žalobkyňa vždy nedodržiavala druhú časť kartelu, neumožňuje dospieť k záveru, že sa na tejto časti nepodieľala.

197    V každom prípade skutočnosť, ktorú uvádza žalobkyňa, že žalobkyňa len nedávno vstúpila na španielsky trh, a preto sa nachádzala v takej situácii intenzívnej hospodárskej súťaže so spoločnosťou Winoa, že sa pokúšala konkurovať jej svojimi cenami s cieľom prebrať jej klientov a etablovať sa na uvedenom trhu, nemôže vyvrátiť dôkazy o jej – hoci len obmedzenej – účasti na druhej časti kartelu na území tohto členského štátu, ktoré predložila Komisia.

198    Argumentáciu žalobkyne (pozri body 193 až 197 vyššie), ktorej cieľom je spochybniť dôkaznú hodnotu dôkazov o jej účasti na koordinácii týkajúcej sa určitých individuálnych klientov v Španielsku, ktoré predložila Komisia a ktoré boli preskúmané v bodoch 187 až 192 vyššie, preto nemožno uznať.

ii)    O francúzskom a belgickom trhu

199    Pokiaľ ide o francúzsky a belgický trh, Komisia najprv v odôvodnení 62 napadnutého rozhodnutia spomenula e‑mail spoločnosti Winoa zaslaný generálnemu riaditeľovi žalobkyne z 21. novembra 2003, ktorého predmet je označený ako „Španielsko/Belgicko“ a v ktorom zástupca spoločnosti Winoa spomenul belgického klienta, ktorého mal za normálnych okolností zásobovať jeho podnik, pričom vyzval spoločnosť Pometon, aby nezvyšovala svoje dodávky tomuto klientovi. Žalobkyňa nespochybňuje tieto dôkazy.

200    Komisia ďalej v odôvodnení 63 napadnutého rozhodnutia vychádzala z interného e‑mailu spoločnosti Winoa z 19. januára 2004, v ktorom bol opísaný rozhovor medzi autorom tohto e‑mailu a osobou zodpovednou za predaj spoločnosti MTS vo Francúzsku a Belgicku z 15. januára 2004, počas ktorého mu táto osoba potvrdila, že MTS nedodáva tovar francúzskemu klientovi spoločnosti Winoa, ktorý získal nižšiu cenu od konkurenta. V tomto e‑maile z toho zamestnanec spoločnosti Winoa vyvodil, že treba „osloviť spoločnosť Ervin alebo [spoločnosť Pometon]“ a že „sa prikláňa k spoločnosti [Pometon, ktorá je] určite schopná“ poskytnúť takú cenovú zľavu.

201    V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že vysvetlenie žalobkyne, podľa ktorej tento dokument preukazuje len to, že Winoa ju považovala za agresívneho konkurenta, sa nezdá prijateľné. Neutrálny a objektívny výklad tohto e‑mailu naopak svedčí o tom, že tento e‑mail je súčasťou monitorovania dodržiavania druhej časti kartelu. Z jeho znenia totiž vyplýva, že Winoa a MTS považovali tak spoločnosť Pometon, ako aj spoločnosť Ervin za účastníkov dohody o neuplatňovaní cenovej konkurencie voči určitým individuálnym klientom a že Winoa po tom, čo si u spoločnosti MTS overila, že nešlo o túto spoločnosť, podozrievala spoločnosť Pometon, že riadne nedodržiavala tento záväzok. Skutočnosť, že Winoa podozrievala v súvislosti s týmto individuálnym klientom skôr spoločnosť Pometon než spoločnosť Ervin, vôbec neumožňuje dospieť k záveru, že Pometon sa nepodieľala na druhej časti kartelu.

202    V tomto kontexte samotná okolnosť, ktorú uviedla žalobkyňa (pozri bod 166 vyššie), že vo vyhláseniach žiadateľa o zhovievavosť nebola Pometon spomenutá v súvislosti s „kontaktmi konkurentov týkajúcimi sa Francúzska a Beneluxu“, nemôže spochybniť dôkaznú hodnotu dokumentov preskúmaných v bodoch 199 až 201 vyššie, a teda ani zodpovednosť spoločnosti Pometon za porušenie na francúzskom a belgickom trhu. Tieto dokumenty totiž predstavujú významné nepriame dôkazy o existencii tajných kontaktov medzi spoločnosťami Pometon a Winoa, ako aj o tom, že Winoa a aspoň jeden ďalší podnik, ktorý bol účastníkom kartelu, boli presvedčení o tom, že Pometon sa podieľa na koordinácii vo vzťahu k individuálnym klientom. V tomto kontexte skutočnosť, že žiadateľ o zhovievavosť nespomenul spoločnosť Pometon, neznamená, že tento podnik nemal tajné kontakty s ostatnými účastníkmi kartelu, pokiaľ ide o Francúzsko a Benelux, ale ju možno jednoducho vysvetliť menšou účasťou spoločnosti Pometon na druhej časti kartelu, ktorú Komisia navyše výslovne uznala (pozri bod 176 vyššie).

203    Z toho vyplýva, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne odôvodnila svoje konštatovania o účasti žalobkyne na koordinácii týkajúcej sa určitých individuálnych klientov vo Francúzsku a v Belgicku.

iii) O nemeckom trhu

204    Pokiaľ ide o nemecký trh, ktorý bol jediným trhom, na ktorom bola podľa Komisie koordinácia týkajúca sa individuálnych klientov štruktúrovane organizovaná (pozri body 161 a 167 vyššie), táto inštitúcia sa odvoláva najmä na druhé vyhlásenie žiadateľa o zhovievavosť, podľa ktorého sa Pometon zúčastnila na väčšine mnohostranných stretnutí, ktoré sa konali v tejto krajine asi dvakrát ročne (odôvodnenia 68 a 132 napadnutého rozhodnutia). Na potvrdenie tohto vyhlásenia Komisia poukázala na listinné dôkazy o účasti spoločnosti Pometon na mnohostranných stretnutiach z 28. septembra 2004 a z 9. júna 2005 (odôvodnenia 69 až 72 napadnutého rozhodnutia). Okrem toho sa Komisia opiera o interný fax tohto podniku zo 16. februára 2005 týkajúci sa individuálneho klienta, ktorý tiež svedčí o účasti žalobkyne na druhej časti kartelu (odôvodnenia 73 a 74 napadnutého rozhodnutia).

205    V prvom rade je potrebné preskúmať tvrdenie žalobkyne (pozri bod 163 vyššie), že vyhlásenia žiadateľa o zhovievavosť, uvedené v odôvodneniach 68 a 132 napadnutého rozhodnutia, nie sú dôveryhodné, lebo jej nesprávne pripisujú konania, ktoré v skutočnosti treba pripísať spoločnosti Pometon Abrasives, ktorá patrila do skupiny Winoa.

206    V tomto zmysle žalobkyňa tvrdí, že Ervin jej tiež nesprávne pripísala účasť na stretnutí z 13. novembra 2007, lebo k tomuto dňu žalobkyňa už šesť mesiacov nepôsobila na trhu.

207    Pritom je potrebné poukázať na to, že okolnosť, že Ervin spomenula spoločnosť Pometon namiesto spoločnosti Pometon Abrasives, pokiaľ ide o toto stretnutie z 13. novembra 2007, vôbec nemôže ovplyvniť dôveryhodnosť jej vyhlásení o stretnutiach pred 16. májom 2007, ktorým treba podľa judikatúry (pozri bod 118 vyššie) priznať vysokú dôkaznú hodnotu. Okrem toho nie je vylúčené, že vyššie uvedená zmienka o spoločnosti Pometon, ktorú uviedol žiadateľ o zhovievavosť, vyplýva skôr z jeho chyby alebo nepozornosti, keďže bývalí obchodní riaditelia žalobkyne, páni T. a B., ktorí často zastupovali spoločnosť Pometon na stretnutiach s ostatnými účastníci kartelu, boli od 16. mája 2007 zamestnancami spoločnosti Pometon Abrasives.

208    Chyba, ktorej sa dopustila Ervin, pokiaľ ide o stretnutie z 13. novembra 2007, teda neumožňuje spochybniť dôveryhodnosť jej vyhlásenia, citovaného v odôvodnení 68 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého sa zástupcovia spoločnosti Pometon, páni W. a T., zúčastnili na väčšine mnohostranných stretnutí, ktoré sa konali asi dvakrát ročne. Čo sa týka vyhlásenia citovaného v odôvodnení 132 napadnutého rozhodnutia, jeho presnosť umožňuje vylúčiť akékoľvek nebezpečenstvo zámeny zo strany spoločnosti Ervin, ktorá vyhlásila, že „sa začala zúčastňovať na pravidelných stretnutiach so spoločnosťami [Winoa], MTS, Würth a – kým ešte bola nezávislým podnikom a neodkúpila ju [Winoa] – so spoločnosťou Pometon, počas ktorých sa rozoberal nemecký trh“.

209    V každom prípade, keďže žalobkyňa spochybňuje presnosť vyššie uvedených vyhlásení, však tieto vyhlásenia nemožno považovať za postačujúci dôkaz o jej účasti na stretnutiach s ostatnými účastníkmi kartelu, pokiaľ ich nepotvrdia ďalšie dôkazy.

210    Preto je podľa judikatúry citovanej v bodoch 118 a 119 vyššie potrebné v druhom rade overiť, či vyhlásenia spoločnosti Ervin, citované v bode 208 vyššie, ktoré žalobkyňa spochybňuje, podporujú ďalšie dôkazy.

211    V tejto súvislosti je potrebné po prvé poukázať na to, že Komisia v napadnutom rozhodnutí (odôvodnenie 69) implicitne uznala, že má k dispozícii len dôkazy o účasti žalobkyne na dvoch stretnutiach, pričom jedno sa konalo 28. septembra 2004 a druhé 9. júna 2005 (pozri bod 204 vyššie), a podrobne neuviedla účasť žalobkyne na ďalších stretnutiach.

212    Pritom je potrebné pripomenúť, že na odôvodnenie záveru, že žalobkyňa sa podieľala na druhej časti kartelu, nie je nevyhnutné, aby sa zúčastnila na štruktúrovanom systéme koordinácie (pozri bod 183 vyššie). Pokiaľ ide o stretnutia, jediná otázka, ktorú treba preskúmať, teda spočíva v overení, či je tvrdenie Komisie, že žalobkyňa sa zúčastnila na dvoch vyššie uvedených stretnutiach, ktoré sa nachádza v napadnutom rozhodnutí (odôvodnenie 69), dostatočne odôvodnené. Ak je to tak, tieto nepriame dôkazy budú preskúmané spolu s ostatnými dôkazmi (pozri body 220 a 221 nižšie).

213    V tomto kontexte je argumentácia žalobkyne, ktorej cieľom je spochybniť ďalšie dôkazy, ktoré sa netýkajú jej správania, ale sú spomenuté v odôvodnení 68 napadnutého rozhodnutia s cieľom potvrdiť niektoré vyhlásenia spoločnosti Ervin, citované v uvedenom odôvodnení (pozri bod 208 vyššie), neúčinná. Tieto dôkazy, ktoré vôbec nesúvisia so stretnutiami z 28. septembra 2004 a z 9. júna 2005, totiž Komisia uviedla len s cieľom všeobecne potvrdiť, že v Nemecku sa konali pravidelné stretnutia, pokiaľ ide o druhú časť kartelu, a nie s cieľom preukázať účasť žalobkyne na takých stretnutiach.

214    Z toho istého dôvodu je hotelová faktúra, ktorú predložila žalobkyňa v prílohe k žalobe a ktorá podľa tvrdení Komisie uvedených v jej vyjadrení k žalobe potvrdzuje, že „general manager“ nemeckej dcérskej spoločnosti žalobkyne sa zúčastnil na mnohostrannom stretnutí zo 16. novembra 2006, irelevantná. Keďže totiž Komisia v napadnutom rozhodnutí vôbec netvrdila, že žalobkyňa sa zúčastnila na uvedenom stretnutí, argumentácia žalobkyne založená na tejto faktúre je tiež neúčinná. Okrem toho v každom prípade je potrebné poukázať na to, že táto faktúra, ktorá je sčasti nečitateľná, neumožňuje dospieť k nijakému istému záveru o tom, či sa žalobkyňa zúčastnila na stretnutí zo 16. novembra 2006. Preto takú účasť nemožno v nijakom prípade považovať za preukázanú.

215    Po druhé treba preskúmať dôkazy uvedené Komisiou s cieľom potvrdiť účasť žalobkyne na stretnutiach z 28. septembra 2004 a z 9. júna 2005. V prípade prvého z týchto stretnutí ide o e‑mail spoločnosti MTS z 13. septembra 2004 adresovaný spoločnostiam Würth, Pometon, Ervin a Winoa, v ktorom sa uvádza, že dátum 28. septembra 2004 vyhovuje všetkým a že „general manager“ spoločnosti Pometon Deutschland potvrdil svoju účasť. Druhé stretnutie preukazuje e‑mail spoločnosti Pometon zo 16. mája 2005 adresovaný spoločnosti Winoa, ktorý bol v kópii zaslaný spoločnostiam Würth a MTS, pričom im bolo oznámené, že „ďalšie stretnutie [bolo] rezervované na 9. júna 2005 v [hoteli] v Düsseldorfe“.

216    Žalobkyňa však tvrdí, že neexistuje nijaký dôkaz o témach rozoberaných počas týchto dvoch stretnutí, a to ani vo vyhlásení žiadateľa o zhovievavosť, ani v žiadnom inom dokumente. Okrem toho cituje časť tohto vyhlásenia, v ktorej Ervin uviedla, že väčšina stretnutí týkajúcich sa koordinácie vo vzťahu ku klientom sa konala na konci roka (spravidla v období od konca septembra do novembra) a na začiatku roka (v období od januára do marca), lebo väčšina klientov mala ročné zmluvy, ktoré sa mohli obnoviť na konci roka. Stretnutia na začiatku roka boli vo všeobecnosti zamerané na otázku, či boli zvýšenia ceny skutočne vykonané.

217    Treba však poukázať na to, že žalobkyňa nepopiera svoju účasť na dvoch vyššie uvedených stretnutiach. Okrem toho nespresňuje, aký bol podľa nej predmet týchto stretnutí, ak ním nebola koordinácia týkajúca sa individuálnych klientov. Z vyhlásenia žiadateľa o zhovievavosť, na ktoré sa odvoláva žalobkyňa a v ktorom sa uvádza, že väčšina protisúťažných stretnutí sa konala na konci alebo na začiatku roka, navyše vyplýva, že niektoré z týchto stretnutí sa mohli konať aj v polovici roka.

218    V tomto kontexte oba dokumenty, z ktorých vychádza Komisia (pozri bod 215 vyššie), predstavujú dostatočne závažné nepriame dôkazy na potvrdenie vyhlásení žiadateľa o zhovievavosť, pokiaľ ide o účasť žalobkyne na protisúťažných stretnutiach z 28. septembra 2004 a z 9. júna 2005.

219    Po tretie účasť žalobkyne na druhej časti kartelu preukazuje aj fax zo 16. februára 2005, ktorý zaslal „general manager“ spoločnosti Pometon Deutschland generálnemu riaditeľovi žalobkyne a ktorý Komisia citovala v odôvodneniach 73 a 74 napadnutého rozhodnutia (pozri bod 204 vyššie).

220    V tejto súvislosti Komisia v napadnutom rozhodnutí správne poukazuje na to, že z tohto dokumentu, ktorého dôkaznú hodnotu navyše žalobkyňa nepopiera, vyplýva, že Pometon sa zúčastňovala na druhej časti kartelu v Nemecku. Vo faxe zo 16. februára 2005, ktorý sa týkal jedného z klientov spoločnosti Pometon v Nemecku, totiž bolo uvedené, že „Ervin nezvýšila svoje ceny, ako to bolo dohodnuté“, že „ak by Ervin zvýšila svoje ceny, ako to bolo dohodnuté, bola by vylúčená vzhľadom na svoje postavenie pri kvalitatívnom porovnaní“ a že jeho autor „sa domnieva, že naše rozhovory o ochrane sú ukončené“ a že nechce „čakať, kým príde o ďalšie množstvá (tak ako v Spojenom kráľovstve)“, pričom na konci tohto faxu bola uvedená otázka pre adresáta, aký je jeho názor na túto problematiku. V rozpore s tvrdeniami žalobkyne uvedenými v jej odpovedi na oznámenie o výhradách z 3. decembra 2014, ktorá bola vyvrátená v odôvodnení 74 napadnutého rozhodnutia, sa v tejto časti neuvádza, že rozhovory so spoločnosťou Ervin týkajúce sa tohto konkrétneho klienta boli ukončené, ale táto časť naopak ukazuje, že „general manager“ nemeckej dcérskej spoločnosti spoločnosti Pometon žiadal pokyny od generálneho riaditeľa žalobkyne týkajúce sa spôsobu, akým má reagovať na to, že Ervin nedodržiava dohodu.

221    Z toho vyplýva, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne odôvodnila svoje konštatovania o účasti žalobkyne na koordinácii týkajúcej sa určitých individuálnych klientov v Nemecku.

iv)    O talianskom trhu

222    Pokiaľ ide o taliansky trh, je potrebné v prvom rade poukázať na to, že neúčasť žalobkyne na stretnutiach v Taliansku – aj keby bola preukázaná – by neumožnila vylúčiť jej zodpovednosť za druhú časť kartelu, keďže táto účasť nebola nevyhnutná na koordináciu cien vo vzťahu k individuálnym klientom a účasť spoločnosti Pometon na takej koordinácii v Taliansku je navyše dostatočne odôvodnená (pozri body 182 až 184 vyššie).

223    Komisia pritom vo svojich písomných podaniach uvádza, že hoci žiadateľ o zhovievavosť nespomenul žalobkyňu medzi účastníkmi konkrétnych stretnutí v Taliansku, vyhlásil, že územie Talianska bolo pred 16. májom 2007 rozdelené medzi spoločnosti Ervin, Winoa a Pometon.

224    V tejto súvislosti sa Komisia v tejto otázke opiera v podstate o päť listinných dôkazov (odôvodnenia 75 až 79 napadnutého rozhodnutia).

225    Preto treba overiť, či tieto listinné dôkazy predstavujú dôveryhodné nepriame dôkazy, ktoré môžu preukázať účasť žalobkyne na druhej časti kartelu.

226    Predovšetkým – v rozpore s tým, čo tvrdí žalobkyňa – z internej výmeny e‑mailov spoločnosti MTS z 5. októbra 2005, ktoré sa týkajú klientov, o ktoré tento podnik prišiel na talianskom trhu (odôvodnenie 75 napadnutého rozhodnutia), a v ktorých sa uvádza, že nie sú „problémy so spoločnosťami Pometon a Ervin“, vyplýva, že Pometon, Winoa a Ervin boli v týchto e‑mailoch – na rozdiel od ďalších citovaných konkurentov, ktorí neboli účastníkmi kartelu – označení ako „priatelia“, pričom bolo „absolútne neprijateľné“, aby jej tieto podniky prebrali klientov bez toho, aby na to MTS reagovala. V týchto e‑mailoch sa preto plánovalo, že sa buď uskutočnia rozhovory s troma vyššie uvedenými podnikmi, alebo sa im zašle „list“, v ktorom im budú oznámené niektoré výhrady, pričom v týchto e‑mailoch boli spomenuté rozhovory uskutočnené počas poslednej cesty adresáta jedného z týchto e‑mailov do Talianska. Z týchto e‑mailov navyše vyplýva, že MTS podozrievala z nedodržiavania dohody skôr spoločnosť Winoa než spoločnosť Pometon alebo spoločnosť Ervin, lebo v nich bolo uvedené: „viete [Winoa] a žiadny problém so spoločnosťou Pometon alebo spoločnosťou Er[v]in“.

227    V internom e‑maile spoločnosti Ervin z 20. marca 2007, ktorý sa týka jedného klienta, spoločnosti Zanardi (odôvodnenie 76 napadnutého rozhodnutia), sa ďalej výslovne uvádza, že v minulom mesiaci „Pometon prebrala tohto klienta“, o ktorom bolo dohodnuté, že bude opäť klientom spoločnosti Ervin. Tento e‑mail navyše naznačuje, že Pometon zrejme opäť začala dodržiavať dohodu po tom, čo ju Ervin kontaktovala. V rozpore s tým, čo tvrdí žalobkyňa, sa teda v tomto e‑maile neuvádza, že vzťahy medzi spoločnosťami Pometon a Ervin boli veľmi konkurenčné, ale tento e‑mail svedčí skôr o tom, že účastníci kartelu pozorne dohliadali na monitorovanie dohody o rozdelení klientov.

228    Toto monitorovanie navyše potvrdzuje interný e‑mail spoločnosti Ervin z 19. apríla 2007 (odôvodnenia 52 a 77 napadnutého rozhodnutia), aj keď z uvedeného e‑mailu výslovne nevyplýva existencia dohody o koordinácii cien. Tento e‑mail svedčí o tom, že jeho autor mal v úmysle diskutovať o určitých individuálnych klientoch so zástupcami spoločností Winoa a Pometon na stretnutí v Miláne plánovanom na 16. a 17. mája 2007.

229    Pokiaľ ide o interný e‑mail spoločnosti Winoa z 26. apríla 2007 (odôvodnenie 78 napadnutého rozhodnutia), v ktorom je opísané stretnutie so spoločnosťou MTS z toho istého dňa, počas ktorého zamestnanec spoločnosti Winoa, ktorý sa zúčastnil na tomto stretnutí, požiadal spoločnosť MTS, aby neútočila na spoločnosť Pometon, v tomto e‑maile sa uvádza, že Winoa chcela, aby sa dohoda dodržiavala, a to aj vo vzťahu k spoločnosti Pometon. Je pravda, že – ako uvádza žalobkyňa – Winoa mala o 20 dní odkúpiť organizačnú zložku spoločnosti Pometon pôsobiacu v odvetví brúsiv, a teda mala záujem na tom, aby si táto spoločnosť ponechala klientov. Podľa listín založených v spise však MTS zrejme nevedela o tomto plánovanom odkúpení (pozri bod 302 nižšie). Preto je skutočnosť, že MTS sa dohodla so spoločnosťou Winoa na obmedzení cenovej konkurencie vo vzťahu k spoločnosti Pometon, nepriamym dôkazom o existencii protisúťažnej dohody medzi týmito troma podnikmi.

230    Čo sa týka napokon e‑mailov z 27. a 28. mája 2008, ktoré si vymenil zamestnanec spoločnosti MTS so zamestnancom spoločnosti Pometon Abrasives, pánom T., ktorý bol predtým až do 16. mája 2007 obchodným riaditeľom (Commercial Director Industry) žalobkyne (odôvodnenie 79 napadnutého rozhodnutia; pozri tiež bod 207 vyššie), žalobkyňa síce správne poukazuje na to (pozri bod 170 vyššie), že tvrdenie tohto zamestnanca, podľa ktorého politika spoločnosti Pometon Abrasives a skupiny Winoa (ku ktorej táto spoločnosť patrí) nespočívala v znižovaní cien, ale v ich zvyšovaní, sa jej v zásade vôbec netýka.

231    V tejto výmene e‑mailov sa však výslovne uvádza, že dohoda sa uplatňuje už niekoľko rokov vo vzťahu k určitým talianskym alebo nemeckým klientom, teda že sa uplatňovala ešte pred odchodom žalobkyne z trhu. V prvom e‑maile z 27. mája 2008 totiž MTS vytýkala spoločnosti Pometon Abrasives, že nedodržala dohodu, pokiaľ ide o jedného nemeckého klienta, dcérsku spoločnosť jednej talianskej spoločnosti, Riva Fire SpA, ktorej pobočku v Taliansku „už roky zásobovala Pometon“. Okrem toho v e‑mailoch z 28. mája 2008 sa tiež spomína zásobovanie ďalších talianskych alebo nemeckých klientov.

232    V tomto kontexte sa Komisia odvoláva na časť jedného z týchto e‑mailov od pána T., v ktorej pán T. tvrdil, že vždy chránil klientov spoločnosti MTS v Nemecku, keď bol zamestnancom spoločnosti Pometon, pričom uviedol: „počas posledných rokov som vždy chránil vášho klienta v Nemecku, aj keď materská spoločnosť v Taliansku ma pravidelne žiadala, aby som dodával tovar do závodu v Nemecku… viete, že som vždy dôsledne dodržiaval naše dohody“. V reakcii na toto konštatovanie MTS vo viacerých e‑mailoch, ktoré boli tiež datované 28. mája 2008, uviedla: „Vždy sme chránili Pom…“; „už roky sa pokúšame chrániť Pom…“; „dohoda vždy znela, že hospodárska súťaž je v poriadku, ale nie pokiaľ ide o ceny!“.

233    Vzhľadom na vysokú mieru zodpovednosti pána T. v čase, keď bol obchodným riaditeľom žalobkyne, obsah týchto e‑mailov dôveryhodne preukazuje, že politika spoločnosti Pometon Abrasives spočívajúca v neuplatňovaní cenovej konkurencie nadväzovala na politiku spoločnosti Pometon, čo potvrdzuje, že Pometon sa už podieľala na koordinácii týkajúcej sa individuálnych klientov v Taliansku a v Nemecku. V tomto kontexte okolnosť, že mohli existovať výhrady, ktoré interne vyjadrila Pometon – ako to zrejme vyplýva z už citovaného e‑mailu pána T. – nemôže zbaviť túto spoločnosť zodpovednosti.

234    Argumentáciu žalobkyne, ktorej cieľom je spochybniť dôkaznú hodnotu dôkazov o jej účasti na koordinácii týkajúcej sa určitých individuálnych klientov v Taliansku, preto treba zamietnuť.

v)      Závery týkajúce sa dôkazov o účasti žalobkyne na druhej časti kartelu

235    Z preskúmania listinných dôkazov uvedených v napadnutom rozhodnutí (pozri body 187 až 233 vyššie) teda vyplýva, že Komisia konštatovala účasť žalobkyne na koordinácii týkajúcej sa určitých individuálnych klientov v piatich vyššie uvedených členských štátoch (Belgicko, Nemecko, Španielsko, Francúzsko a Taliansko) na základe súboru dostatočne závažných, podrobných, presných a zhodujúcich sa dôkazov.

4.      O tretej časti druhého žalobného dôvodu založenej na údajnej neúčasti žalobkyne na jedinom a pokračujúcom porušení

a)      Tvrdenia účastníkov konania

236    V prvom rade žalobkyňa spochybňuje posúdenie Komisie uvedené v odôvodneniach 105 až 109 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého sa žalobkyňa spolu so štyrmi ďalšími podnikmi podieľala na jedinom a pokračujúcom porušení, ktoré tvorili obe časti kartelu.

237    Žalobkyňa tvrdí, že – v rozpore s tvrdeniami Komisie uvedenými v odôvodnení 109 napadnutého rozhodnutia – okolnosť, že Pometon „udržiavala kontakty s rôznymi účastníkmi porušenia“, vôbec neumožňuje dospieť k záveru, že „mohla rozumne predpokladať všetky činnosti plánované a uskutočnené ostatnými účastníkmi porušenia“. Nič totiž nepreukazuje, že Pometon pri svojich obmedzených a takmer výlučne dvojstranných kontaktoch vedela o existencii údajného jediného a pokračujúceho porušenia. Komisia preto neuniesla dôkazné bremeno.

238    V druhom rade žalobkyňa popiera svoju účasť na koordinácii týkajúcej sa individuálnych klientov v celom EHP.

239    Predovšetkým tvrdí, že Komisia nepreukázala uvedenú účasť. V tejto súvislosti poukazuje na to, že predávala brúsivá v 21 krajinách EHP. Komisia jej pritom v odôvodnení 60 napadnutého rozhodnutia pripísala účasť na druhej časti kartelu len v piatich krajinách (Belgicko, Nemecko, Španielsko, Francúzsko a Taliansko), čo potvrdzuje úplnú neexistenciu akéhokoľvek dôkazu týkajúceho sa jej účasti na všeobecnej spolupráci pokrývajúcej celý EHP.

240    Okrem toho Komisia v uvedenom odôvodnení 60 napadnutého rozhodnutia odkázala na odôvodnenie 37 rozhodnutia o urovnaní, a to práve s cieľom podporiť svoje tvrdenie, že „dohody týkajúce sa individuálnych klientov pokrývali celý EHP“, pričom však nepreukázala, že žalobkyňa vedela o geografickom rozsahu týchto dohôd.

241    Žalobkyňa ďalej spochybňuje tvrdenie Komisie uvedené v odôvodneniach 133 a 134 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého bola žalobkyňa nevyhnutne informovaná o tom, že druhá časť kartelu pokrývala celý EHP. Komunikácia medzi žalobkyňou a spoločnosťou Pometon Deutschland, na ktorú sa odvoláva Komisia, je irelevantná, lebo k nej došlo rok pred začiatkom údajného kartelu. Žalobkyňa navyše tvrdí, že tieto dva dokumenty svedčia o tom, že Pometon odmietla akúkoľvek žiadosť spoločnosti MTS o stretnutie.

242    Komisia nesúhlasí s touto argumentáciou.

b)      Posúdenie Všeobecným súdom

1)      Pojem jediné a pokračujúce porušenie v zmysle judikatúry

243    Podľa ustálenej judikatúry môže porušenie článku 101 ZFEÚ vyplývať nielen zo samostatného aktu, ale aj zo skupiny aktov, alebo dokonca z pokračujúceho správania, hoci jeden alebo viacero prvkov tejto skupiny aktov alebo tohto pokračujúceho správania by mohli ako také a samostatne predstavovať porušenie uvedeného ustanovenia. Ak jednotlivé skutky dotknutých podnikov spadajú do „spoločného zámeru“, z dôvodu ich zhodného cieľa, ktorým je narušiť hospodársku súťaž v rámci spoločného trhu, Komisia je oprávnená pripisovať zodpovednosť za tieto skutky v závislosti od účasti na porušení posudzovanom ako celok (pozri rozsudok zo 6. decembra 2012, Komisia/Verhuizingen Coppens, C‑441/11 P, EU:C:2012:778, bod 41 a citovanú judikatúru).

244    Podnik sa totiž mohol priamo zúčastňovať iba na časti protisúťažných správaní tvoriacich jediné a pokračujúce porušenie, avšak vedel o všetkých ostatných protiprávnych správaniach, ktoré plánovali alebo uskutočnili ďalší účastníci kartelu sledujúci rovnaké ciele, alebo ich mohol rozumne predpokladať a bol ochotný podstúpiť z toho vyplývajúce riziko. V takomto prípade je Komisia oprávnená pripisovať tomuto podniku zodpovednosť za všetky protisúťažné správania tvoriace takéto porušenie a následne za porušenie ako celok (rozsudok zo 6. decembra 2012, Komisia/Verhuizingen Coppens, C‑441/11 P, EU:C:2012:778, bod 43; pozri tiež rozsudok z 26. januára 2017, Duravit a i./Komisia, C‑609/13 P, EU:C:2017:46, bod 119 a citovanú judikatúru).

245    Z toho predovšetkým vyplýva, že na konštatovanie existencie jediného porušenia je Komisia povinná preukázať, že hoci sa predmetné dohody alebo zosúladené postupy týkajú rozdielnych výrobkov, služieb alebo území, sú súčasťou celkového plánu vedome uplatňovaného dotknutými podnikmi smerujúceho k dosiahnutiu jediného protisúťažného cieľa (rozsudok z 15. decembra 2016, Philips a Philips France/Komisia, T‑762/14, neuverejnený, EU:T:2016:738, bod 168).

246    Vzájomné dopĺňanie sa medzi dohodami a zosúladenými postupmi pritom predstavuje objektívny index o existencii celkového plánu. K takémuto dopĺňaniu sa dochádza napríklad vtedy, keď je cieľom uvedených dohôd alebo postupov čeliť jednému alebo niekoľkým dôsledkom riadnej hospodárskej súťaže, pričom všetky na základe vzájomného pôsobenia prispievajú k uskutočneniu jediného protisúťažného cieľa (pozri rozsudok z 15. decembra 2016, Philips a Philips France/Komisia, T‑762/14, neuverejnený, EU:T:2016:738, bod 169).

247    Komisia je v každom prípade povinná preskúmať všetky skutkové okolnosti spôsobilé preukázať alebo spochybniť celkový plán (rozsudok z 15. decembra 2016, Philips a Philips France/Komisia, T‑762/14, neuverejnený, EU:T:2016:738, bod 169; pozri v tomto zmysle tiež rozsudok z 28. apríla 2010, Amann & Söhne a Cousin Filterie/Komisia, T‑446/05, EU:T:2010:165, bod 92 a citovanú judikatúru). Na tento účel musí vziať do úvahy najmä dobu uplatňovania, obsah, vrátane použitých metód, a zároveň cieľ jednotlivých predmetných konaní (rozsudok z 23. januára 2014, Gigaset/Komisia, T‑395/09, neuverejnený, EU:T:2014:23, bod 103). Okrem toho skutočnosť, že do všetkých protisúťažných konaní boli zapojené tie isté osoby, nasvedčuje tomu, že tieto konania sa navzájom dopĺňali (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. decembra 2016, Philips a Philips France/Komisia, T‑762/14, neuverejnený, EU:T:2016:738, bod 197).

248    Pokiaľ ide o úmysel umožňujúci preukázať účasť podniku na jedinom a pokračujúcom porušení, je potrebné pripomenúť, že existencia takého porušenia nevyhnutne neznamená, že podnik, ktorý sa zúčastnil na takej či onakej protisúťažnej činnosti v rámci tohto porušenia, možno uznať zodpovedným za celé toto porušenie. Zároveň je potrebné, aby Komisia najprv preukázala, že tento podnik musel vedieť o všetkých protisúťažných konaniach, ktoré na úrovni EHP uskutočnili ostatné podniky, ktoré sa zúčastnili na karteli, alebo v každom prípade mohol rozumne predpokladať také konania. Inak povedané, len samotná zhoda predmetu dohody, na ktorej sa podnik zúčastnil, a predmetu celkovej kartelovej dohody nestačí na to, aby sa tomuto podniku pripísala účasť na celkovej kartelovej dohode. Článok 101 ZFEÚ sa totiž neuplatní, pokiaľ neexistuje zhoda vôle dotknutých strán (pozri v tomto zmysle rozsudky z 10. októbra 2014, Soliver/Komisia, T‑68/09, EU:T:2014:867, bod 62, a z 15. decembra 2016, Philips a Philips France/Komisia, T‑762/14, neuverejnený, EU:T:2016:738, bod 172).

249    Preto musí Komisia preukázať, že podnik, ktorý sa podieľal na porušení svojimi vlastnými konkrétnymi konaniami, sa napriek tomu týmito konaniami chcel pripojiť k cieľom sledovaným všetkými účastníkmi a že vedel o protiprávnych konaniach, ktoré plánovali alebo uskutočnili ostatné podniky sledujúce rovnaké ciele, alebo ich mohol rozumne predpokladať, takže bol ochotný podstúpiť riziko takej účasti s vyhliadkou prípadného dosiahnutia značných, hoci aj nelegálnych výhod spojených s takou účasťou (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. decembra 2012, Komisia/Verhuizingen Coppens, C‑441/11 P, EU:C:2012:778, bod 42).

2)      Účasť žalobkyne na jedinom a pokračujúcom porušení zahŕňajúcom obe časti kartelu

250    V prejednávanom prípade žalobkyňa nespochybňuje kvalifikáciu jediného a pokračujúceho porušenia uvedenú v odôvodneniach 105 a 106 napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o obe časti kartelu.

251    Žalobkyňa naopak popiera svoju účasť na takom porušení, pričom tvrdí, že Komisia nepreukázala, že žalobkyňa vedela o všetkých protiprávnych konaniach smerujúcich k dosiahnutiu cieľov sledovaných ostatnými účastníkmi a že sa k nim chcela pripojiť.

252    Túto argumentáciu však nemožno uznať. Na preukázanie účasti podniku na jedinom a pokračujúcom porušení totiž Komisia nemusí preukázať, že tento podnik priamo vedel o každom vecnom správaní, ktoré plánovali alebo uskutočnili všetky ostatné podniky zapojené do toho istého porušenia. Ako potvrdzuje judikatúra citovaná v bodoch 248 a 249 vyššie, stačí, ak Komisia preukáže, že dotknutý podnik mohol rozumne predpokladať tieto konania a bol ochotný prijať výhody, ale aj riziká týchto konaní (pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. januára 2014, Gigaset/Komisia, T‑395/09, neuverejnený, EU:T:2014:23, bod 117).

253    Zo všetkých dôkazov preskúmaných v rámci druhého žalobného dôvodu pritom vyplýva, že žalobkyňa svojím tajným správaním úmyselne prispela k uskutočneniu celkového plánu spomenutého v bode 250 vyššie, pričom cieľom tohto plánu bolo práve obmedziť cenovú konkurenciu.

254    Po prvé totiž žalobkyňa stála pri zrode dohody o systéme výpočtu prirážky za šrot, ktorý bol navyše vytvorený podľa pravidiel umožňujúcich automaticky ho uplatňovať v celom EHP, a aktívne prispievala k zavedeniu takého systému (pozri body 129 a 130 vyššie).

255    Po druhé, pokiaľ ide o koordináciu týkajúcu sa individuálnych klientov, je potrebné pripomenúť, že Komisia preukázala, že Pometon bola zapojená do protisúťažných kontaktov, ktorých cieľom bolo uskutočniť takú koordináciu (pozri bod 235 vyššie). Pomerne slabú účasť tohto podniku na mnohostranných stretnutiach a na ostatných kontaktoch, ktorých účelom bolo prediskutovať alebo preskúmať spolu s ostatnými dotknutými podnikmi protisúťažné konania tvoriace súčasť kartelu ako celku, preto nemožno vykladať v tom zmysle, že tento podnik nemohol vedieť o týchto konaniach alebo nemohol predpokladať, aké budú protisúťažné činnosti ostatných účastníkov kartelu, a že sa k nim nepripojil.

256    Po tretie obe časti kartelu sledovali úplne rovnaký cieľ týkajúci sa obmedzenia cenovej konkurencie, vzťahovali sa na totožné výrobky a uskutočnili ich tie isté podniky, navyše na podnet tých istých predstaviteľov. V tejto súvislosti z listinných dôkazov vyplýva, že hlavní manažéri spoločnosti Pometon, najmä jej generálny riaditeľ, boli priamo zapojení do oboch častí kartelu a že pri tajných kontaktoch týkajúcich sa dohody žalobkyňu spravidla zastupovali tie isté zodpovedné osoby. Táto okolnosť navyše v kontexte prejednávaného sporu potvrdzuje nielen vzájomné dopĺňanie sa týchto dvoch častí, ale aj vôľu žalobkyne prispievať ku všetkým konaniam smerujúcim k ich uskutočneniu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. mája 2013, Trelleborg Industrie a Trelleborg/Komisia, T‑147/09 a T‑148/09, EU:T:2013:259, bod 60).

257    Z toho vyplýva, že Komisia oprávnene dospela k záveru, že žalobkyňa vedela o protiprávnych konaniach ostatných účastníkov kartelu alebo ich mohla rozumne predpokladať a bola ochotná podstúpiť riziko, ktoré z nich vyplývalo.

3)      Účasť žalobkyne na jedinom a pokračujúcom porušení pokrývajúcom celý EHP

258    Žalobkyňa nespochybňuje existenciu jediného a pokračujúceho porušenia na úrovni EHP, ale popiera svoju zodpovednosť za porušenie s takým geografickým rozsahom.

259    V odôvodnení 60 napadnutého rozhodnutia Komisia vymedzila geografický rozsah kartelu odkazom na odôvodnenie 37 rozhodnutia o urovnaní, ktoré znie: „Geografický rozsah sporného správania, pokiaľ ide o všetkých päť účastníkov, zahŕňal počas celého obdobia, ktorého sa týka [toto rozhodnutie], celý EHP.“

260    Treba pritom poznamenať, že podľa judikatúry (pozri bod 245 vyššie) v prípade jediného porušenia okolnosť, že podnik sa z vecného hľadiska podieľal na karteli len v obmedzenej časti celého EHP, nemôže vylúčiť jeho zodpovednosť za tento kartel ako protisúťažný postup vzťahujúci sa na celé toto územie.

261    Na preukázanie, že žalobkyňa sa zúčastnila na jedinom a pokračujúcom porušení pokrývajúcom celý EHP, však Komisia musela v súlade s judikatúrou (pozri body 248 a 249 vyššie) preukázať, že Pometon bola informovaná o geografickom rozsahu koordinácie týkajúcej sa individuálnych klientov alebo že ju mohla rozumne predpokladať, a teda bola ochotná podstúpiť riziko, ktoré z nej vyplývalo.

262    V rozpore s tvrdeniami žalobkyne (pozri bod 241 vyššie) pritom dôkazy uvedené v napadnutom rozhodnutí svedčia o tom, že jej manažéri v plnom rozsahu vedeli o celkovom geografickom rozsahu koordinácie týkajúcej sa individuálnych klientov.

263    Generálny riaditeľ žalobkyne totiž v prvom rade vo svojej odpovedi zo 7. októbra 2002 na fax, ktorý odoslal „general manager“ spoločnosti Pometon Deutschland, týkajúci sa sťažností spoločnosti MTS v súvislosti s cenovými zľavami, ktoré žalobkyňa uplatňovala vo vzťahu ku klientom v Nemecku (odôvodnenie 133 napadnutého rozhodnutia), najmä zdôraznil, že hrozby odvetných opatrení sú spravidla „svetové“. Hoci tento dokument pochádza z obdobia pred obdobím porušenia, predstavuje nepriamy dôkaz o tom, že koordinácia týkajúca sa individuálnych klientov mala podľa predstavy manažérov spoločnosti Pometon všeobecný geografický rozsah. V rozpore s tvrdeniami žalobkyne taký nepriamy dôkaz možno podľa judikatúry (pozri bod 113 vyššie) zohľadniť spolu s ďalšími dôkazmi, najmä ak ide o posúdenie geografického rozsahu kartelu. Okrem toho tieto dva e‑maily vôbec nesvedčia o tom, že Pometon odmietla zorganizovať stretnutie so spoločnosťou MTS, ale svedčia skôr o tom, že ho chcela odložiť na neskôr.

264    V druhom rade Winoa v e‑maile z 21. novembra 2003, ktorého predmetom bola najmä koordinácia týkajúca sa individuálnych klientov v Belgicku (odôvodnenia 62 a 134 napadnutého rozhodnutia a bod 199 vyššie), navrhla generálnemu riaditeľovi žalobkyne, aby prediskutovali jednotlivé možnosti týkajúce sa klientov v „Škandinávii a [vo] východných krajinách“.

265    Aj keď teda žalobkyňa nepôsobila na trhoch celého územia EHP a jej účasť na koordinácii týkajúcej sa určitých individuálnych klientov je preukázaná len v piatich členských štátoch, nevyhnutne vedela o tom, že druhá časť kartelu sa vzťahovala na celé toto územie.

266    Z vyššie uvedeného vyplýva, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne preukázala, že žalobkyňa v plnom rozsahu vedela nielen o základných znakoch kartelu (pozri bod 257 vyššie), ale aj o jeho geografickom rozsahu, a teda sa chcela podieľať na predmetnom jedinom a pokračujúcom porušení.

267    Z toho vyplýva, že Komisia správne konštatovala zodpovednosť žalobkyne za také porušenie, bez toho, aby bolo dotknuté posúdenie dĺžky trvania jej účasti na tomto porušení v rámci štvrtého žalobného dôvodu alebo závažnosti jej individuálnej zodpovednosti v rámci skúmania návrhu na zmenu pokuty, ktorá jej bola uložená, v súlade so zásadou individualizácie trestov.

268    Všetky tri časti druhého žalobného dôvodu preto treba zamietnuť.

C.      O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 101 ZFEÚ a článku 53 dohody o EHP z dôvodu, že Komisia konštatovala, že kartel predstavoval obmedzenie hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa

1.      Tvrdenia účastníkov konania

269    Žalobkyňa v prvom rade tvrdí, že Komisia porušila článok 101 ZFEÚ a článok 53 dohody o EHP tým, že konštatovala, že cieľom predmetného kartelu bolo obmedzenie hospodárskej súťaže. Napadnuté rozhodnutie (odôvodnenia 142 až 148) vychádza v tejto súvislosti zo zjavne nesprávnych posúdení a z nedostatočného dokazovania a je zjavne nelogické. Žalobkyňa najmä vytýka Komisii, že nevykonala – čo i len povrchnú – analýzu trhu, ktorého sa týkal kartel, a v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z judikatúry (pozri bod 277 nižšie) nevzala do úvahy povahu dotknutých výrobkov, ako aj skutočné podmienky fungovania a štruktúry relevantného trhu.

270    V druhom rade žalobkyňa poukazuje na to, že Komisia nepreukázala ani existencia účinkov obmedzujúcich hospodársku súťaž. Komisia – navyše bez odôvodnenia – len konštatovala, že „zo skutočností opísaných v bode 4.2.1.3 [týkajúcom sa vzorca na výpočet prirážky za šrot] vyplýva, že protisúťažná kartelová dohoda bola vykonaná“ (odôvodnenie 148 napadnutého rozhodnutia).

271    Komisia zasa tvrdí, že účelom koordinácie medzi konkurentmi, na ktorej sa podieľala Pometon, bolo horizontálne určovanie cien, ako to vyplýva z okolností opísaných v odôvodneniach 145, 146 a 148 napadnutého rozhodnutia. V tejto súvislosti spresňuje, že dostatočne vymedzila a opísala relevantný trh a subjekty pôsobiace na tomto trhu (bod 2 napadnutého rozhodnutia), že do veľkej miery objasnila správanie vytýkané žalobkyni a že zdôraznila dôsledky tohto správania pre predajnú cenu brúsiv (bod 5.2.4 napadnutého rozhodnutia).

272    Komisia sa preto domnieva, že bez toho, aby sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, mohla konštatovať, že kartel obmedzoval hospodársku súťaž z hľadiska cieľa, pričom nebolo potrebné vykonať podrobnú analýzu relevantného trhu.

2.      Posúdenie Všeobecným súdom

273    Treba pripomenúť, že na to, aby sa uplatnil zákaz upravený v článku 101 ZFEÚ, dohoda, rozhodnutie združenia podnikov alebo zosúladený postup musia mať „za cieľ alebo následok“ vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže v rámci vnútorného trhu.

274    Podľa judikatúry sa pojem obmedzenie hospodárskej súťaže „z hľadiska cieľa“ musí vykladať reštriktívne a možno ho uplatniť len na určité typy koordinácie medzi podnikmi, ktoré možno považovať za škodlivé pre riadne fungovanie hospodárskej súťaže už z dôvodu ich samotnej povahy (rozsudok z 27. apríla 2017, FSL a i./Komisia, C‑469/15 P, EU:C:2017:308, bod 103).

275    Základné právne kritérium na určenie, či dohoda predstavuje obmedzenie hospodárskej súťaže „z hľadiska cieľa“, pritom spočíva v zistení, že takáto dohoda má sama osebe dostatočný stupeň škodlivosti pre hospodársku súťaž, takže netreba skúmať jej následky (rozsudok z 27. apríla 2017, FSL a i./Komisia, C‑469/15 P, EU:C:2017:308, bod 104; pozri v tomto zmysle tiež rozsudok z 11. septembra 2014, CB/Komisia, C‑67/13 P, EU:C:2014:2204, body 49 a 57).

276    Pri posudzovaní otázky, či má dohoda dostatočný stupeň škodlivosti na to, aby sa považovala za obmedzenie hospodárskej súťaže „z hľadiska cieľa“ v zmysle článku 101 ZFEÚ, sa treba sústrediť na jej ustanovenia, na ciele, ktoré má dosiahnuť, ako aj na hospodársky a právny kontext tejto dohody (rozsudky z 11. septembra 2014, CB/Komisia, C‑67/13 P, EU:C:2014:2204, bod 53; z 20. januára 2016, Toshiba Corporation/Komisia, C‑373/14 P, EU:C:2016:26, bod 27, a z 27. apríla 2017, FSL a i./Komisia, C‑469/15 P, EU:C:2017:308, bod 105).

277    Je pravda, že z judikatúry, na ktorú sa odvoláva žalobkyňa (pozri bod 269 vyššie) vyplýva, že za určitých okolností treba na určenie, či má určitá dohoda za cieľ obmedzovanie hospodárskej súťaže, preskúmať povahu dotknutých výrobkov alebo služieb, ako aj skutočné podmienky fungovania a štruktúry jedného alebo viacerých relevantných trhov (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. marca 2013, Allianz Hungária Biztosító a i., C‑32/11, EU:C:2013:160, bod 36; z 11. septembra 2014, CB/Komisia, C‑67/13 P, EU:C:2014:2204, bod 53, a z 26. novembra 2015, Maxima Latvija, C‑345/14, EU:C:2015:784, bod 21). O taký prípad v zásade ide, ak dohoda vykazuje charakteristiky, na základe ktorých je atypická alebo komplexná (návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Wathelet vo veci Toshiba Corporation/Komisia, C‑373/14 P, EU:C:2015:427, body 90 a 91).

278    Je však nesporné, že určité zosúladené správania, ako sú tie, ktoré vedú k horizontálnemu určeniu cien prostredníctvom kartelov, možno v zásade považovať za správania, ktoré môžu mať také negatívne účinky na cenu, množstvo alebo kvalitu výrobkov a služieb, že na účely uplatnenia článku 101 ZFEÚ nie je potrebné preukazovať ich konkrétne účinky na trhu. Okrem toho skúsenosť ukazuje, že takéto správania spravidla vedú k zníženiam produkcie a zvýšeniam cien, čo vedie k zlému rozdeleniu zdrojov najmä na úkor spotrebiteľov (rozsudky z 11. septembra 2014, CB/Komisia, C‑67/13 P, EU:C:2014:2204, bod 51; z 26. novembra 2015, Maxima Latvija, C‑345/14, EU:C:2015:784, bod 19, a z 15. decembra 2016, Philips a Philips France/Komisia, T‑762/14, neuverejnený, EU:T:2016:738, bod 56).

279    Pre takéto dohody, ktoré predstavujú obzvlášť závažné porušenia hospodárskej súťaže, analýza hospodárskeho a právneho kontextu, do ktorého patrí praktika, sa tak môže obmedzovať na to, čo sa zdá ako nevyhnutné minimum na účely záveru o existencii obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa (pozri rozsudok z 27. apríla 2017, FSL a i./Komisia, C‑469/15 P, EU:C:2017:308, bod 107 a citovanú judikatúru).

280    V prejednávanom prípade žalobkyňa v prvom rade vytýka Komisii, že konštatovala, že predmetný kartel predstavoval obmedzenie hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa, pričom vôbec nepreskúmala povahu dotknutých výrobkov alebo skutočné podmienky fungovania štruktúry jedného alebo viacerých relevantných trhov (pozri bod 269 vyššie).

281    Túto výhradu však nemožno uznať. Podľa judikatúry citovanej v bodoch 278 a 279 vyššie totiž Komisia vzhľadom na imanentné vlastnosti predmetného horizontálneho kartelu, ktorý sa týkal určovania cien, a teda predstavoval mimoriadne závažné porušenie hospodárskej súťaže, mohla vykonať primeranú analýzu hospodárskeho a právneho kontextu tohto kartelu bez toho, aby bolo potrebné podrobne preskúmať povahu dotknutých výrobkov, ako aj podmienky fungovania a štruktúru jedného alebo viacerých relevantných trhov. Vo vzťahu k cieľu porušenia a jeho závažnosti sú tieto aspekty v skutočnosti vedľajšie.

282    Komisia preto v odôvodnení 142 napadnutého rozhodnutia správne konštatovala, že porušenie predstavovalo obmedzenie hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa, keďže žalobkyňa sa podieľala na horizontálnych protisúťažných dohodách, ktoré boli súčasťou celkového plánu, ktorého jediným cieľom bolo ovplyvňovať ceny jednak prostredníctvom zavedenia prirážky za šrot a jednak prostredníctvom koordinácie cien vo vzťahu k individuálnym klientom.

283    Čo sa týka konkrétne prvej časti kartelu, Komisia v odôvodnení 143 napadnutého rozhodnutia spresnila, že účastníci predmetného porušenia koordinovali svoje správanie s cieľom vylúčiť akúkoľvek neistotu medzi sebou, pokiaľ išlo o základný prvok ceny, keďže kovový šrot predstavoval 25 % až 45 % nákladov na výrobu brúsiv, zatiaľ čo trh s kovovým šrotom sa vyznačoval veľkými výkyvmi nákupnej ceny, ako aj značnými cenovými rozdielmi medzi určitými členskými štátmi Únie.

284    Navyše je potrebné poukázať na to, že žalobkyňa počas správneho konania ani vo svojich písomných podaniach v konaní na Všeobecnom súde neuviedla nijaké konkrétne tvrdenie a dokonca ani netvrdila, že uvedený kartel bol mimoriadne zložitý alebo že mal určité špecifické znaky, v dôsledku ktorých bola potrebná podrobnejšia analýza hospodárskeho a právneho kontextu s cieľom určiť podľa judikatúry citovanej v bode 277 vyššie, či taký kartel patril medzi dohody, ktoré možno považovať za škodlivé pre riadne fungovanie hospodárskej súťaže už z dôvodu ich samotnej povahy.

285    Preto treba konštatovať, že Komisia sa nedopustila nesprávneho posúdenia, keď konštatovala, že predmetný kartel je sám osebe v dostatočnej miere škodlivý pre hospodársku súťaž, keďže jeho cieľom bolo vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie cenovej konkurencie na úkor spotrebiteľov.

286    Z toho vyplýva, že výhradu založenú na neexistencii obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa nemožno uznať.

287    Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba druhú výhradu uvedenú žalobkyňou, ktorá je založená na nepreukázaní existencie protisúťažných účinkov (pozri bod 270 vyššie), považovať za neúčinnú. Vzhľadom na protisúťažný cieľ kartelu by totiž preskúmanie jeho účinkov v každom prípade nemohlo mať nijaký vplyv na konštatovanie o existencii porušenia.

288    Tretí žalobný dôvod preto treba v celom rozsahu zamietnuť.

D.      O štvrtom žalobnom dôvode týkajúcom sa dĺžky trvania účasti žalobkyne na porušení a premlčania

1.      Tvrdenia účastníkov konania

289    Žalobkyňa subsidiárne spochybňuje dĺžku trvania svojej účasti na karteli. Tvrdí, že Komisia neuviedla nijaký dôkaz, ktorý by preukazoval, že táto účasť trvala až do 16. mája 2007, keď sa konalo stretnutie v Miláne, ktoré podľa Komisie predstavovalo „posledný kontakt medzi spoločnosťou Pometon a ostatnými účastníkmi porušenia v súvislosti s prirážkou za šrot“ (odôvodnenia 55 a 163 napadnutého rozhodnutia).

290    Žalobkyňa v podstate vysvetľuje, že 16. mája 2007 sa nekonalo nijaké „protiprávne“ stretnutie, na ktorom sa zúčastnila. V druhom vyhlásení žiadateľa o zhovievavosť je spomenuté len jedno stretnutie v Miláne 17. mája 2007 a tento dátum potvrdzujú dva interné e‑maily spoločnosti Ervin zo 17. mája 2007, v ktorých je opísaný obsah tohto stretnutia.

291    Účasť žalobkyne na takom stretnutí 16. mája 2007 v každom prípade nie je vôbec pravdepodobná, keďže žalobkyňa nemala záujem stretnúť sa s konkurentmi s cieľom diskutovať o pokračovaní kartelu v súvislosti s prirážkou za šrot práve v deň podpísania zmluvy o prevode jej organizačnej zložky pôsobiacej v odvetví brúsiv. V tejto súvislosti z argumentácie Komisie, podľa ktorej je pravdepodobné, že také stretnutie sa uskutočnilo, že zmluva o prevode bola spísaná v ten istý deň v neďalekej notárskej kancelárii a že Ervin o tom nebola informovaná, vyplýva žalobkyni povinnosť preukázať neexistenciu tohto stretnutia, čo je v konečnom dôsledku probatio diabolica.

292    Napokon podľa žalobkyne sa koniec obdobia porušenia v prípade neexistencie dôkazov zhoduje nanajvýš – pokiaľ ide o ňu – s poslednými tajnými kontaktmi, ktoré údajne možno pripísať spoločnosti Pometon, teda so stretnutím z 9. júna 2005 alebo najneskôr s e‑mailom z 18. novembra 2005 (pozri body 153, 154 a 215 vyššie).

293    Žalobkyňa z toho v tomto štádiu vyvodzuje, že vzhľadom na to, že od konca jej účasti na karteli 9. júna 2005 do doručenia aktu, ktorým bolo prerušené plynutie premlčacej doby, 15. júna 2015 uplynulo viac ako päť rokov, právomoc Komisie uložiť pokutu je podľa článku 25 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 premlčaná.

2.      Posúdenie Všeobecným súdom

294    Predovšetkým je potrebné overiť, či Komisia z právneho hľadiska dostatočne preukázala dĺžku trvania účasti žalobkyne na predmetnom karteli (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24 marca 2011, Viega/Komisia, T‑375/06, neuverejnený, EU:T:2011:106, bod 36).

295    V prípade nedostatku dôkazov spôsobilých priamo preukázať dĺžku trvania účasti podniku na pokračujúcom porušení je pritom Komisia povinná uviesť skutočnosti dostatočne blízke z hľadiska času tak, aby bolo možné dôvodne pripustiť, že toto porušenie trvalo nepretržite medzi dvoma stanovenými dátumami (rozsudok z 19. mája 2010, IMI a i./Komisia, T‑18/05, EU:T:2010:202, bod 88).

296    V prejednávanom prípade v prvom rade z preskúmania druhého žalobného dôvodu Všeobecným súdom vyplýva, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne preukázala, že žalobkyňa sa zúčastnila na určitom počte stretnutí a na ďalších tajných kontaktoch, ktoré trvali aspoň od 3. augusta 2003, keď bola uzavretá dohoda o prirážke za šrot (pozri bod 129 vyššie), do výmeny e‑mailov zo 16. až 18. novembra 2005 medzi spoločnosťami Würth a Pometon (pozri bod 153 vyššie).

297    Okrem toho táto inštitúcia tiež preukázala, že žalobkyňa sa podieľala na príprave stretnutia v Miláne, plánovaného na 16. a 17. mája 2007.

298    Je pravda, že – pokiaľ ide o otázku, či sa žalobkyňa zúčastnila na tomto stretnutí v Miláne – treba poukázať na to, že žalobkyňa správne tvrdí, že Komisia obrátila dôkazné bremeno tým, že len uviedla, že je pravdepodobné, že prvé stretnutie – na ktorom sa podľa nej zúčastnila žalobkyňa – sa konalo 16. mája 2007 s cieľom prediskutovať pokračovanie kartelu a po ňom nasledovalo 17. mája 2007 druhé stretnutie.

299    V tejto súvislosti skutočnosť, že miesto tohto stretnutia bolo neďaleko notárskej kancelárie, v ktorej bola 16. mája 2007 spísaná zmluva o prevode organizačnej zložky spoločnosti Pometon pôsobiacej v odvetví brúsiv na spoločnosť Winoa, uvedená Komisiou, nemôže predstavovať dostatočne závažný a spoľahlivý nepriamy dôkaz o uskutočnení protisúťažného stretnutia v ten istý deň. Naproti tomu v druhom vyhlásení žiadateľa o zhovievavosť je spomenuté len jedno stretnutie v Miláne 17. mája 2007. Nič pritom neumožňuje predpokladať, že žalobkyňa sa v predchádzajúci deň zúčastnila na protisúťažnom stretnutí.

300    Bez ohľadu na účasť žalobkyne na takom stretnutí, ktoré sa údajne konalo 16. mája 2007, je však účasť žalobkyne na predmetnom karteli pred prevodom jej organizačnej zložky pôsobiacej v odvetví brúsiv na spoločnosť Winoa 16. mája 2007 v napadnutom rozhodnutí podložená súborom dostatočne presných, závažných a zhodujúcich sa nepriamych dôkazov, ktoré umožňujú preukázať, že Pometon sa počas obdobia pred týmto prevodom priamo podieľala na predmetnom jedinom a pokračujúcom porušení.

301    Z interného e‑mailu spoločnosti Ervin z 20. marca 2007, uvedeného v odôvodnení 52 napadnutého rozhodnutia – ktorý žalobkyňa nespochybňuje a v ktorom sa uvádza, že zástupcovia spoločností Winoa a Pometon požiadali autora uvedeného e‑mailu, aby sa zúčastnil na stretnutí, ktoré sa malo konať v Miláne 16. a 17. mája 2007, s cieľom prediskutovať uplatňovanie vzorca na výpočet prirážky za šrot (pozri bod 155 vyššie) –, konkrétne vyplýva, že Pometon sa aktívne podieľala na zvolaní a zostavení programu tohto stretnutia.

302    Okrem toho skutočnosť, že účasť spoločnosti Pometon na takom stretnutí nevyvolala u ostatných účastníkov nijaké pochybnosti, potvrdzuje interný e‑mail spoločnosti Ervin z 19. apríla 2007 (pozri bod 228 vyššie). Navyše interný e‑mail spoločnosti Ervin zo 17. mája 2007 (odôvodnenie 55 napadnutého rozhodnutia) naznačuje, že ostatní účastníci kartelu neboli pred stretnutím v Miláne informovaní o prevode dotknutej organizačnej zložky spoločnosti Pometon na spoločnosť Winoa. Z tohto e‑mailu totiž vyplýva, že jeho autora, zamestnanca spoločnosti Ervin, ktorý bol prítomný na tomto stretnutí zo 17. mája 2007, prekvapilo, že pán B., ktorý bol jedným zo zástupcov žalobkyne a následne od vyššie uvedeného prevodu uskutočneného 16. mája 2007 bol zamestnancom spoločnosti Winoa, vystupoval odmerane.

303    Napokon obsah interných e‑mailov spoločnosti Ervin z 20. marca a z 19. apríla 2007 (pozri body 227 a 228 vyššie) a interného e‑mailu spoločnosti Winoa z 26. apríla 2007 (pozri bod 229 vyššie) preukazuje, že Pometon aspoň počas dvojmesačného obdobia pred svojím odchodom z trhu s brúsivami zohrávala aktívnu úlohu, nielen pokiaľ ide o prvú časť kartelu, ale podieľala sa aj na druhej časti kartelu.

304    V druhom rade vzhľadom na to, že Komisia týmto spôsobom náležite preukázala, že žalobkyňa sa priamo podieľala na tajných kontaktoch týkajúcich sa oboch častí kartelu od 3. októbra 2003 do 18. novembra 2005 (pozri bod 296 vyššie), ako aj počas dvoch mesiacov, ktoré predchádzali jej odchodu z trhu 16. mája 2007 (pozri body 297 až 303 vyššie), je potrebné preskúmať, či neexistencia dôkazu o protisúťažných kontaktoch počas obdobia od 18. novembra 2005 do marca 2007, ktoré trvalo takmer 16 mesiacov, svedčí o tom, že žalobkyňa počas tohto obdobia skutočne prerušila svoju účasť na karteli, ako to sama naznačuje (pozri bod 292 vyššie), a následne sa opätovne začala podieľať na tom istom porušení niekoľko mesiacov pred svojím odchodom z trhu s brúsivami (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. septembra 2016, Philip Morris/Komisia, T‑18/15, neuverejnený, EU:T:2016:487, bod 97).

305    Otázku, či je obdobie medzi dvoma prejavmi určitého protiprávneho správania dostatočne dlhé na to, aby predstavovalo prerušenie porušenia, treba posudzovať v kontexte fungovania predmetného kartelu (rozsudok z 19. mája 2010, IMI a i./Komisia, T‑18/05, EU:T:2010:202, bod 89; pozri v tomto zmysle tiež rozsudok z 24. marca 2011, Tomkins/Komisia, T‑382/06, EU:T:2011:112, bod 51).

306    Práve v tomto kontexte a na základe celkového posúdenia všetkých dostupných nepriamych dôkazov treba najmä konkrétne posúdiť, či bolo toto obdobie dostatočne dlhé na to, aby umožnilo ostatným účastníkom kartelu pochopiť zámer dotknutého podniku prerušiť svoju účasť, keďže také pochopenie je rozhodujúce pre určenie, či sa tento podnik chcel dištancovať od protiprávnej dohody (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. januára 2016, Toshiba Corporation/Komisia, C‑373/14 P, EU:C:2016:26, body 62 a 63).

307    V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že schválenie nezákonnej iniciatívy mlčky, bez verejného dištancovania sa od jej obsahu alebo bez jej oznámenia príslušným správnym orgánom, vedie k podpore porušovania a sťažuje jeho odhalenie. Toto účastníctvo predstavuje pasívnu formu účasti na protiprávnom konaní, a preto môže založiť zodpovednosť dotknutého podniku v rámci jedinej dohody. Navyše okolnosť, že podnik následne nerealizuje výsledky stretnutia s protisúťažným cieľom, nie je spôsobilá zbaviť ho zodpovednosti za skutočnosť, že sa zúčastnil na karteli, ak sa verejne nedištancoval od jeho obsahu (pozri rozsudok z 26. januára 2017, Duravit a i./Komisia, C‑609/13 P, EU:C:2017:46, bod 136 a citovanú judikatúru).

308    V prejednávanom prípade neexistencia tajných kontaktov medzi žalobkyňou a ostatnými účastníkmi kartelu, dokonca aj počas vyššie uvedeného obdobia, ktoré trvalo takmer 16 mesiacov, vzhľadom na špecifiká predmetného kartelu neumožňuje konštatovať, že žalobkyňa prerušila svoju účasť na karteli. Tento kartel sa totiž vyznačoval jednak automatickým uplatňovaním prirážky za šrot (pozri bod 147 vyššie) a jednak úzkymi väzbami medzi oboma časťami kartelu (pozri body 228, 256 a 303 vyššie), ako aj tým, že mimo nemeckého trhu neexistovala štruktúrovaná organizácia kontaktov medzi účastníkmi na účely uskutočnenia koordinácie týkajúcej sa individuálnych klientov, keďže občasné kontakty sa uskutočňovali len v prípade nezhody (pozri bod 222 vyššie).

309    V rámci takého jediného a pokračujúceho porušenia pritom žalobkyňa neuvádza nijakú skutočnosť, ktorá by umožnila predpokladať, že tajné kontakty boli napriek tomu nevyhnutné pre pokračovanie jej účasti na karteli bez prerušenia počas obdobia od 9. júna 2005 do marca 2007. Konkrétne sa neodvoláva na nijakú okolnosť, ktorá by ovplyvnila fungovanie kartelu, ako vyplýva z dôkazov uvedených Komisiou, a na potrebu nadviazať počas tohto obdobia kontakty s ostatnými účastníkmi kartelu na účely obnovenia kartelu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. mája 2013, Trelleborg Industrie a Trelleborg/Komisia, T‑147/09 a T‑148/09, EU:T:2013:259, bod 65).

310    Preto ostatní účastníci vzhľadom na znaky tohto kartelu (pozri bod 308 vyššie) nemohli považovať prípadnú neúčasť žalobkyne na stretnutiach alebo na iných tajných kontaktoch počas vyššie uvedeného obdobia, ktoré trvalo 16 mesiacov, za dištancovanie sa od kartelu, a to tým skôr, že Pometon stála pri zrode systému prirážky za šrot a aktívne prispela k jeho uskutočňovaniu (pozri body 129 a 130 vyššie).

311    Okrem toho okolnosť, že žalobkyňa zohrávala aktívnu úlohu pri príprave stretnutia v Miláne a vopred neoznámila ďalším účastníkom kartelu, že previedla svoju organizačnú zložku pôsobiacu v odvetví brúsiv na spoločnosť Winoa, svedčí o kontinuite protiprávneho správania spoločností Pometon a Winoa. Túto kontinuitu navyše jednoznačne potvrdzuje e‑mail od pána T. z 28. mája 2008 (pozri bod 231 vyššie).

312    Zo všetkých týchto dôvodov, aj keď účasť žalobkyne na karteli nie je podložená priamymi listinnými dôkazmi vzťahujúcimi sa na celú dĺžku trvania porušenia od 3. októbra 2003 do 16. mája 2007, jej pokračujúca účasť jednoznačne vyplýva z celkového preskúmania dôkazov predložených Komisiou, ktoré sa vzájomne potvrdzujú, a tak umožňujú preukázať zodpovednosť žalobkyne počas celého posudzovaného obdobia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. januára 2017, Komisia/Keramag Keramische Werke a i., C‑613/13 P, EU:C:2017:49, bod 55).

313    Pokiaľ teda neexistuje ani najmenší náznak dištancovania sa dotknutého subjektu od kartelu, Komisia z právneho hľadiska dostatočne preukázala, že Pometon neprerušila svoju účasť na predmetnom jedinom a pokračujúcom porušení, aj keď Komisia v súvislosti s obdobím, ktoré trvalo približne 16 mesiacov, nemala priamy dôkaz o tajných kontaktoch (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júna 2015, FSL a i./Komisia, T‑655/11, EU:T:2015:383, bod 481).

314    Vzhľadom na to, že Pometon sa podieľala na karteli až do 16. mája 2007 a Komisia vykonala kontroly v jej priestoroch už v júni 2010 a začala konanie okrem iného proti nej 16. januára 2013 (pozri body 6 a 7 vyššie), teda právomoc tejto inštitúcie uložiť uvedenej spoločnosti pokutu nebola premlčaná v čase prijatia napadnutého rozhodnutia, ku ktorému došlo v právnych lehotách stanovených v článku 25 nariadenia č. 1/2003.

315    Z toho vyplýva, že štvrtý žalobný dôvod treba v celom rozsahu zamietnuť.

316    Keďže teda Všeobecný súd konštatoval, že druhý, tretí a štvrtý žalobný dôvod, ktoré smerujú k spochybneniu protiprávnych konaní pripísaných spoločnosti Pometon a jej účasti na predmetnom jedinom a pokračujúcom porušení od 3. októbra 2003 do 16. mája 2007, sú nepodložené, prvý a druhý žalobný návrh žalobkyne treba zamietnuť v rozsahu, v akom sa nimi navrhuje zrušenie článku 1 napadnutého rozhodnutia (pozri bod 31 vyššie).

E.      O úprave základnej sumy pokuty podľa bodu 37 usmernení pre výpočet pokút

1.      Tvrdenia účastníkov konania

317    Žalobkyňa sa subsidiárne v druhom rade domáha zrušenia alebo zmeny pokuty, pričom tvrdí, že výška úpravy základnej sumy pokuty podľa bodu 37 usmernení pre výpočet pokút nie je dostatočne odôvodnená a že nie je v súlade so zásadami proporcionality a rovnosti zaobchádzania.

318    V tomto kontexte sú vysvetlenia poskytnuté Komisiou v konaní pred Všeobecným súdom, vrátane tabuľky predloženej na pojednávaní, podľa žalobkyne úplne nové a neumožňujú napraviť počiatočný nedostatok odôvodnenia. Okrem toho predloženie uvedenej tabuľky na pojednávaní je oneskorené a táto tabuľka je teda neprípustná.

319    Okrem toho žalobkyňa vo svojich pripomienkach z 2. júla 2018 (pozri bod 29 vyššie) poukázala na nesprávnosť percentuálnej sadzby špecifického predaja spoločnosti Pometon na celosvetovej úrovni v roku 2006, ktorá bola spomenutá vo vyššie uvedenej tabuľke a ktorú Komisia vzala do úvahy pri stanovení výšky úpravy vo vzťahu k nej. Táto percentuálna sadzba podľa žalobkyne nepredstavovala 21 %, ale 31 %.

320    Komisia zasa tvrdí, že dôvody uvedené v odôvodneniach 228 a 229 napadnutého rozhodnutia (pozri body 345 a 346 nižšie) umožňujú správne pochopiť kritériá, ktoré uplatnila pri výpočte úpravy základnej sumy pokuty. Z týchto dôvodov totiž vyplýva, že Komisia priznala žalobkyni výnimočné zníženie podobné tým, ktoré priznala štyrom ďalším podnikom, ktorých sa týkalo rozhodnutie o urovnaní, s cieľom stanoviť výšku pokuty, ktorá bude úmerná individuálnej zodpovednosti spoločnosti Pometon, s prihliadnutím na závažnosť a dĺžku trvania jej účasti na karteli vo vzťahu k účasti ostatných vyššie uvedených podnikov a navyše zabezpečiť odstrašujúci účinok pokuty.

321    Komisia vo vyjadrení k žalobe vysvetlila, že pri stanovení výšky úpravy vo vzťahu k žalobkyni vzala do úvahy koeficient zníženia 21 %, ktorý zodpovedá vzťahu medzi výškou obratu spoločnosti Pometon týkajúceho sa predaja brúsiv a výškou jej celkového obratu v roku 2006. Komisia však zvýšila túto percentuálnu sadzbu, pričom priznala žalobkyni dodatočné zníženie o 39 % z dôvodu kratšej dĺžky trvania účasti spoločnosti Pometon na karteli, skutočnosti, že išlo o pomerne malú spoločnosť, a skutočnosti, že táto spoločnosť nemala veľmi diverzifikované portfólio výrobkov. Komisia v duplike uznala, že percentuálna sadzba špecifického predaja spoločnosti Pometon v EHP v roku 2006 predstavovala v skutočnosti 23,7 %, a uviedla, že rozdiel oproti percentuálnej sadzbe 21 %, ktorú vzala do úvahy, bol vyrovnaný touto úpravou.

322    Na pojednávaní Komisia spresnila, že vychádzala zo vzťahu medzi hodnotou špecifického predaja na celosvetovej úrovni a celkovým obratom každého z dotknutých podnikov, ako je to stručne, ale vyčerpávajúcim spôsobom uvedené v odôvodneniach 228 a 229 napadnutého rozhodnutia, a nie z percentuálnej sadzby predaja uvedených výrobkov v EHP.

323    Čo sa týka konkrétne pomeru celosvetového špecifického predaja spoločnosti Pometon, Komisia – vo svojich písomných pripomienkach týkajúcich sa nesprávnosti percentuálnej sadzby 21 % spomenutej v tejto súvislosti v tabuľke predloženej na pojednávaní, ktorú namietala žalobkyňa (pozri bod 319 vyššie) – na základe listinných dôkazov uviedla, že vychádzala z číselných údajov, ktoré poskytla žalobkyňa v reakcii na jej žiadosti o informácie počas správneho konania.

324    Okrem toho Komisia na pojednávaní tiež spresnila, že v záujme zabezpečenia rovnosti zaobchádzania a dodržania spravodlivosti upravila vyššie uvedenú percentuálnu sadzbu špecifického predaja na celosvetovej úrovni v prípade každého z účastníkov kartelu tak, aby neprimerane nezvýhodnila podniky, ktorých špecifický predaj mal mimoriadne veľký vplyv na obrat na celosvetovej úrovni. Táto úprava sa uskutočnila na základe troch nasledujúcich kritérií spomenutých v tabuľke predloženej na pojednávaní, pričom táto tabuľka obsahuje aj údaje o žalobkyni.

325    Najdôležitejším kritériom bolo podľa Komisie kritérium diverzifikácie predaja. Žalobkyni teda bolo priznané najvyššie dodatočné zníženie (39 %), a to najmä preto, lebo jej predaj bol veľmi diverzifikovaný, zatiaľ čo Ervin, Winoa a MTS boli naopak penalizované (v rozsahu 13 %, 8 % a 4 %) z dôvodu koncentrácie ich portfólií (v prípade spoločnosti Ervin to bolo 88 %, v prípade spoločnosti Winoa to bolo 83 % a v prípade spoločnosti MTS to bolo 94 %). Ďalšími dvoma kritériami boli veľkosť podniku a jeho „obmedzená“ alebo „neobmedzená“ úloha v rámci porušenia.

2.      Posúdenie Všeobecným súdom

a)      O prípustnosti tabuľky predloženej na pojednávaní a žiadosti Komisie o dôverné zaobchádzanie

326    Keďže žalobkyňa vzniesla námietku neprípustnosti voči tabuľke, ktorú Komisia predložila na pojednávaní, najprv treba preskúmať túto námietku.

327    V tejto súvislosti je v prvom rade potrebné pripomenúť, že podľa článku 85 ods. 3 rokovacieho poriadku „hlavní účastníci konania môžu výnimočne predložiť dôkazy alebo označiť dôkazy, ktoré navrhujú vykonať, aj pred skončením ústnej časti konania… za predpokladu, že omeškanie s ich predložením je odôvodnené“.

328    V konkrétnom kontexte prejednávaného sporu pritom Komisia predložila uvedený dokument na pojednávaní v nadväznosti na otázky položené Všeobecným súdom, pričom tento dokument obsahuje informácie, ktoré Všeobecný súd potrebuje, aby mohol určiť a posúdiť kritériá, ktorá táto inštitúcia uplatnila pri výpočte pokuty uloženej žalobkyni (pozri body 366 a 376 nižšie), ktorá bola navyše vyzvaná, aby predložila písomné pripomienky k údajom uvedeným v spomenutej tabuľke. Predloženie tohto dokumentu v štádiu pojednávania sa preto javí odôvodnené v zmysle článku 85 ods. 3 rokovacieho poriadku.

329    V druhom rade je potrebné zamietnuť žiadosť o dôverné zaobchádzanie, pokiaľ ide o určité údaje obsiahnuté vo vyššie uvedenej tabuľke, ktorú Komisia ústne podala na pojednávaní a ktorú odôvodňuje len tým, že dotknuté podniky, ktoré Komisia v tejto súvislosti sama oslovila, sa domnievali, že tieto údaje majú zostať dôverné.

330    Podľa ustálenej judikatúry totiž informácie, ktoré boli tajné alebo dôverné, ale sú staré päť a viac rokov, treba z dôvodu uplynutia času v zásade považovať za zastarané, ktoré z tohto dôvodu stratili svoj tajný či dôverný charakter, ibaže by účastník konania, ktorý sa odvoláva na tento charakter, výnimočne preukázal, že tieto informácie napriek svojmu veku stále predstavujú podstatné prvky jeho obchodného postavenia alebo obchodného postavenia dotknutých tretích osôb (rozsudok zo 14. marca 2017, Evonik Degussa/Komisia, C‑162/15 P, EU:C:2017:205, bod 64).

331    V prejednávanom prípade treba konštatovať, že údaje obsiahnuté vo vyššie uvedenej tabuľke už nemajú dôverný charakter. Čo sa týka v prvom rade hodnoty celosvetového špecifického predaja každého z adresátov rozhodnutia o urovnaní v roku 2009, Komisia neuviedla nijaké tvrdenie umožňujúce domnievať sa, že také údaje aj napriek tomu, že už sú zastarané, stále predstavujú podstatný prvok obchodného postavenia dotknutých podnikov. Okrem toho jednotlivé prispôsobenia vykonané Komisiou pri stanovení výšky úprav základnej sumy pokút uložených uvedeným podnikom sa vôbec nevzťahujú na ich obchodnú politiku a vzhľadom na túto povahu nemôžu mať dôverný charakter. Napokon ostatné údaje uvedené v predmetnej tabuľke už boli vyhlásené za nedôverné v uznesení zo 4. mája 2018, Pometon/Komisia (T‑433/16), citovanom v bode 26 vyššie.

332    Preto na jednej strane predloženie predmetnej tabuľky, aj keď bolo oneskorené, treba považovať za prípustné a na druhej strane nič neodôvodňuje vynechať v tomto rozsudku niektoré z údajov, ktoré sú v ňom obsiahnuté, a nesprístupniť ich verejnosti.

b)      O návrhu na zrušenie výšky pokuty pre porušenie povinnosti odôvodnenia

333    Žalobkyňa v podstate tvrdí, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne neodôvodnila úpravu základnej sumy pokuty, ktorú vykonala podľa bodu 37 usmernení pre výpočet pokút.

1)      Úvodné poznámky o judikatúre týkajúcej sa odôvodnenia pokút

334    V prvom rade je potrebné poukázať na to, že požiadavky týkajúce sa odôvodnenia pokút, ktoré je Komisia povinná dodržiavať v rámci štandardného konania alebo konania o urovnaní týkajúceho sa daného kartelu, možno uplatniť aj v prípade hybridného konania, aj keď je toto konanie časovo odstupňované (pozri analogicky rozsudok z 13. decembra 2016, Printeos a i./Komisia, T‑95/15, EU:T:2016:722, bod 47).

335    Totiž aj napriek tomu, že konanie o urovnaní a štandardné konanie o porušení sú dve odlišné konania, a to najmä vzhľadom na osobitný cieľ, ktorý sledujú, obe tieto konania sa riadia počiatočným rozhodnutím o začatí prešetrovania kartelu prijatým Komisiou na základe článku 2 nariadenia č. 773/2004 (pozri bod 7 vyššie) a tiež sledujú ten istý všeobecný cieľ, ktorým je ukončiť predmetný protisúťažný postup v prospech spotrebiteľov, ktorých sa týka príslušný trh.

336    V druhom rade odôvodnenie rozhodnutia, ktorým sa ukladá pokuta za porušenie článku 101 ZFEÚ, musí najmä umožniť podnikom, ktorým je toto rozhodnutie určené, zistiť a pochopiť kritériá, ktoré Komisia skutočne použila pri stanovení pokuty, ako aj overiť, či tieto kritériá boli uplatnené v súlade so zásadami rovnosti zaobchádzania a proporcionality.

337    Čo sa týka konkrétnejšie výnimočnej úpravy základnej sumy pokuty, je potrebné pripomenúť, že podľa bodu 37 usmernení pre výpočet pokút konkrétne okolnosti danej veci alebo nevyhnutnosť dosiahnuť odstrašujúci účinok v konkrétnej veci môžu byť dôvodom na to, aby sa Komisia odchýlila od všeobecnej metodiky na určenie výšky pokút opísanej v usmerneniach.

338    Ak sa teda Komisia rozhodne odchýliť sa od všeobecnej metodiky opísanej v usmerneniach pre výpočet pokút, odôvodnenie týkajúce sa výšky takej sankcie musí byť o to presnejšie, že bod 37 uvedených usmernení sa obmedzuje na všeobecný odkaz na „konkrétne okolnosti danej veci“ a ponecháva tak Komisii širokú mieru voľnej úvahy na to, aby tak ako v prejednávanej veci pristúpila k výnimočnej úprave základných súm pokút dotknutých podnikov (pozri rozsudok z 13. decembra 2016, Printeos a i./Komisia, T‑95/15, EU:T:2016:722, bod 48 a citovanú judikatúru).

339    Práve za takých okolností má povinnosť odôvodniť právne záväzný akt, ktorá v súčasnosti zodpovedá základnému právu zakotvenému v článku 41 ods. 2 písm. c) Charty, úplný právny význam charakteristický pre právnu požiadavku, ktorej cieľom je zaručiť ochranu práva každého na riadnu správu vecí verejných zo strany inštitúcií, orgánov, úradov a agentúr Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. novembra 1991, Technische Universität München, C‑269/90, EU:C:1991:438, bod 14).

340    Pri stanovení výšky výnimočnej úpravy základnej sumy pokuty je pritom Komisia v zásade povinná uplatniť tie isté kritériá a tú istú metódu výpočtu vo vzťahu ku všetkým účastníkom kartelu a v prípade každého z nich v súlade so zásadou rovnosti zaobchádzania vyhodnotiť skutočnosti, o ktoré sa opiera.

341    Preto v prípade hybridného konania, o aké ide v prejednávanom prípade, povinnosť odôvodnenia, ktorú má Komisia, zahŕňa všetky relevantné okolnosti vyžadované na to, aby bolo možné posúdiť, či sa podnik, ktorý nesúhlasil s urovnaním, nachádzal v podobnej situácii ako jeho konkurenti, ktorým bolo určené rozhodnutie o urovnaní, a či prípadné rovnaké alebo nerovnaké zaobchádzanie s uvedenými situáciami bolo objektívne odôvodnené (pozri analogicky rozsudok z 13. decembra 2016, Printeos a i./Komisia, T‑95/15, EU:T:2016:722, bod 49).

342    V prejednávanom prípade je teda potrebné overiť, či odôvodnenie napadnutého rozhodnutia umožňuje z právneho hľadiska dostatočne pochopiť metódu výpočtu a kritériá, ktoré Komisia uplatnila pri stanovení výšky úpravy vykonanej vo vzťahu k žalobkyni, a tak posúdiť proporcionalitu tejto výnimočnej úpravy a jej súlad so zásadou rovnosti zaobchádzania.

343    V tejto súvislosti je pritom potrebné pripomenúť, že zásada rovnosti zaobchádzania alebo zákazu diskriminácie vyžaduje, aby sa s porovnateľnými situáciami nezaobchádzalo rozdielne a aby sa s rozdielnymi situáciami nezaobchádzalo rovnako, pokiaľ takéto zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené (rozsudok zo 14. mája 2014, Donau Chemie/Komisia, T‑406/09, EU:T:2014:254, bod 238). Pokiaľ ide o zásadu proporcionality, z tejto zásady vyplýva, že Komisia musí stanoviť pokutu proporcionálne k okolnostiam, ktoré zohľadnila pri posúdení závažnosti porušenia, a že musí uvedené okolnosti v tejto súvislosti uplatňovať konzistentným a objektívne odôvodneným spôsobom (rozsudky z 5. októbra 2011, Romana Tabacchi/Komisia, T‑11/06, EU:T:2011:560, bod 105, a z 20. mája 2015, Timab Industries a CFPR/Komisia, T‑456/10, EU:T:2015:296, bod 161).

344    Z toho vyplýva, že Komisia pri určovaní výšky pokuty nemôže postupovať diskriminačne vo vzťahu k stranám, ktoré sa zúčastnili na rovnakom karteli, pokiaľ ide o prvky a metódy výpočtu, ktorých sa netýkajú osobitosti konania o urovnaní, akou je uplatnenie zníženia o 10 % za urovnanie v súlade s bodom 32 oznámenia o konaniach o urovnaní (pozri rozsudok z 20. mája 2015, Timab Industries a CFPR/Komisia, T‑456/10, EU:T:2015:296, bod 74 a citovanú judikatúru).

2)      O odôvodnení výnimočnej úpravy sumy pokuty v napadnutom rozhodnutí

345    V odôvodnení 228 napadnutého rozhodnutia, nazvanom „Úprava prispôsobenej základnej sumy“, Komisia najprv pripomenula, že v rozhodnutí o urovnaní (odôvodnenie 104) upravila v prípade všetkých podnikov, ktoré súhlasili s urovnaním, príslušné základné sumy z nasledujúcich dôvodov. Po prvé prispôsobené základné sumy prekračovali zákonnú hornú hranicu vo výške 10 % celkového obratu, ktorá je stanovená v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003. Po druhé v prípade každého z týchto podnikov „hodnota predaja výrobkov, na ktoré sa vzťahoval kartel“ predstavovala významnú časť jeho celkového obratu. Po tretie existovali rozdiely, pokiaľ ide o individuálnu účasť každého z podnikov, ktoré súhlasili s urovnaním, na porušení.

346    Komisia ďalej v odôvodnení 229 napadnutého rozhodnutia v podstate konštatovala, že za konkrétnych okolností prejednávaného prípadu vzhľadom na potrebu zabezpečiť dodržanie zásady rovnosti zaobchádzania bolo vhodné, aby využila svoju diskrečnú právomoc a uplatnila aj vo vzťahu k spoločnosti Pometon bod 37 usmernení pre výpočet pokút, a to z nasledujúcich dôvodov. Po prvé základná suma pokuty, prispôsobená na základe poľahčujúcich okolností, prekračovala zákonný limit vo výške 10 % celkového obratu, stanovený v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003. Po druhé existovali rozdiely medzi individuálnou účasťou spoločnosti Pometon na porušení a individuálnou účasťou ostatných účastníkov kartelu. Po tretie pokuta mala byť stanovená vo výške úmernej porušeniu, ktorého sa dopustila Pometon, a byť dostatočne odstrašujúca.

347    Z napadnutého rozhodnutia teda vyplýva, že Komisia priznala žalobkyni podľa bodu 37 usmernení pre výpočet pokút osobitné zníženie, ako to urobila v rozhodnutí o urovnaní vo vzťahu k ostatným podnikom, ktoré sa zúčastnili na karteli, z dôvodu, že v prípade spoločnosti Pometon – tak ako v prípade ostatných účastníkov kartelu – prispôsobená základná suma pokuty prekračovala zákonnú hornú hranicu vo výške 10 % celkového obratu dotknutého podniku.

348    Komisia preto jednoznačne odôvodnila použitie takej výnimočnej úpravy potrebou zohľadniť v súlade s judikatúrou odlišnú mieru individuálnej zodpovednosti každého z účastníkov v rámci účasti na karteli (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júna 2011, Putters International/Komisia, T‑211/08, EU:T:2011:289, bod 75).

349    Naproti tomu v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa nenachádza nijaký dostatočne presný údaj o použitej metóde výpočtu a kritériách posúdenia zohľadnených s cieľom odlíšiť percentuálnu sadzbu zníženia priznanú žalobkyni od percentuálnych sadzieb uplatnených na ostatných účastníkov kartelu v závislosti od konkrétnej zodpovednosti každého podniku. Komisia totiž v odôvodnení 229 uvedeného rozhodnutia v podstate všeobecne poukázala na existenciu rozdielov medzi individuálnou účasťou spoločnosti Pometon a individuálnou účasťou ostatných účastníkov kartelu, ako aj na potrebu stanoviť pokutu, ktorá bude úmerná porušeniu, ktorého sa dopustil tento podnik, a ktorá bude tiež dostatočne odstrašujúca.

350    Jediný konkrétny údaj, ktorý v tejto súvislosti vyplýva z odôvodnení 228 a 229 napadnutého rozhodnutia, je založený na tom, že v prípade podnikov, ktorým bolo určené rozhodnutie o urovnaní, Komisia medzi dôvodmi, o ktoré sa opierala taká výnimočná úprava, spomenula skutočnosť, že hodnota špecifického predaja predstavovala významnú časť celkového obratu každého z nich. Naopak tento faktor vôbec nie je spomenutý medzi dôvodmi, z ktorých vychádzalo zníženie priznané žalobkyni.

351    Samotné neuvedenie tohto faktora, pokiaľ ide o žalobkyňu, pritom neumožňuje pochopiť rozdiel medzi percentuálnou sadzbou zníženia, ktorá jej bola priznaná, a percentuálnymi sadzbami zníženia, ktoré boli priznané ostatným účastníkom kartelu.

352    V obsahu napadnutého rozhodnutia ani v obsahu rozhodnutia o urovnaní sa totiž neuvádza, že Komisia vychádzala predovšetkým – ako to spresnila na pojednávaní – zo vzťahu medzi hodnotou špecifického predaja každého z dotknutých podnikov na celosvetovej úrovni a jeho celkovým obratom počas celého posledného roka jeho účasti na porušení.

353    V tejto súvislosti je odôvodnenie 228 napadnutého rozhodnutia, v ktorom sa uvádza, že „hodnota predaja výrobkov, na ktoré sa vzťahoval kartel, predstavovala vysokú časť celkového obratu [adresátov rozhodnutia o urovnaní]“ (pozri bod 345 vyššie), prinajmenšom nejednoznačne formulované.

354    V prípade neexistencie akéhokoľvek vysvetlenia taká formulácia podľa všetkého v kontexte napadnutého rozhodnutia a rozhodnutia o urovnaní odkazuje na hodnotu špecifického predaja každého z podnikov, ktorým je určené rozhodnutie o urovnaní, na úrovni EHP, ktorý zodpovedá geografickému rozsahu kartelu. Nikde v týchto rozhodnutiach sa totiž neuvádza hodnota špecifického predaja dotknutých podnikov na celosvetovej úrovni, ktorá navyše neodráža ich individuálnu účasť na karteli, ktorá je spomenutá v odôvodnení 229 napadnutého rozhodnutia (pozri bod 346 vyššie).

355    Okolnosť, ktorú Komisia uviedla na pojednávaní, že táto inštitúcia pri stanovení pomeru vo vzťahu k celkovému obratu dotknutých podnikov v záujme koherentnosti vzala do úvahy ich celosvetový špecifický predaj namiesto špecifického predaja v EHP, pritom vôbec nevyplýva z napadnutého rozhodnutia. V tejto súvislosti v kontexte opísanom v bodoch 353 a 354 vyššie odkaz na celkový obrat dosiahnutý podnikmi, ktorým je určené rozhodnutie o urovnaní, v odôvodnení 228 uvedeného rozhodnutia (pozri bod 345 vyššie) sám osebe neumožňuje pochopiť, že táto inštitúcia vychádzala z percentuálnej sadzby celosvetového špecifického predaja každého z podnikov.

356    Komisia navyše v duplike sama uznala, že – pokiaľ ide o žalobkyňu – správna percentuálna sadzba v jej prípade predstavovala 23,7 % a nie 21 %, čo presne zodpovedalo vzťahu medzi špecifickým predajom spoločnosti Pometon v EHP (odôvodnenie 210 napadnutého rozhodnutia) a jej celkovým obratom v roku 2006. Komisia až na pojednávaní spresnila, že v skutočnosti vychádzala zo vzťahu medzi hodnotou špecifického predaja každého z dotknutých podnikov na celosvetovej úrovni počas posledného celého roka ich účasti na karteli a jeho celkovým obratom (pozri body 321 a 322 vyššie).

357    Žalobkyňa navyše tiež správne poukazuje na to, že ani odôvodnenie napadnutého rozhodnutia neumožňuje určiť metódu výpočtu, ktorú Komisia použila pri stanovení výšky úprav, a tak vzhľadom na túto metódu posúdiť, či zníženie, ktoré jej bolo priznané, bolo v súlade so zásadami proporcionality a rovnosti zaobchádzania.

358    V uvedenom rozhodnutí sa totiž nenachádza nič, čo by umožnilo pochopiť, že napriek neexistencii zmienky o tomto faktore bol pri výpočte výšky úpravy priznanej žalobkyni s cieľom zabezpečiť proporcionalitu pokuty zohľadnený pomer medzi celosvetovým špecifickým predajom a celkovým obratom dotknutého podniku, ako to Komisia spresnila na pojednávaní (pozri bod 375 nižšie). Z tohto rozhodnutia a navyše ani z rozhodnutia o urovnaní konkrétne nevyplýva, že v prípade všetkých podnikov, ktoré sa podieľali na porušení, Komisia vychádzala z tohto pomeru a upravila ho tak, že naň podľa potreby uplatnila dodatočné zníženie alebo penalizáciu, ako to vysvetlila v konaní na Všeobecnom súde.

359    Z napadnutého rozhodnutia napokon vôbec nevyplýva, že Komisia s cieľom neprimerane nezvýhodniť podniky, ktorých činnosti boli koncentrované, upravila vyššie uvedený pomer na základe troch kritérií spomenutých v tabuľke, ktorú predložila na pojednávaní, týkajúcich sa diverzifikácie predaja žalobkyne, jej „malej veľkosti“ a jej „obmedzenej úlohy“ v rámci druhej časti kartelu.

360    V odôvodnení 228 napadnutého rozhodnutia je totiž spomenuté len toto posledné uvedené kritérium, ktoré sa týka individuálnej zodpovednosti žalobkyne za porušenie vo vzťahu k individuálnej zodpovednosti ostatných účastníkov kartelu. Naproti tomu z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia nevyplýva žiadne z ostatných kritérií posúdenia, ktoré Komisia zohľadnila pri stanovení výšky výnimočnej úpravy vykonanej vo vzťahu k žalobkyni s cieľom zabezpečiť proporcionalitu pokuty, ktorá jej bola uložená, vo vzťahu k pokutám uloženým ostatným podnikom.

361    Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že odôvodnenia 228 a 229 napadnutého rozhodnutia neumožňujú posúdiť na základe odôvodnenia, ktoré obsahujú, či sa žalobkyňa vzhľadom na metódu výpočtu a kritériá, ktoré uplatnila Komisia, nachádzala v porovnateľnej alebo rozdielnej situácii v porovnaní s ostatnými dotknutými podnikmi a či s ňou táto inštitúcia zaobchádzala rovnako alebo rozdielne.

362    Keďže sa pritom odôvodnenie v zásade musí oznámiť dotknutej osobe v rovnakom čase ako rozhodnutie, ktoré jej spôsobuje ujmu, nedostatok odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nemožno napraviť vysvetleniami týkajúcimi sa použitej metódy výpočtu a kritérií uplatnených v prejednávanom prípade Komisiou, ktoré Komisia poskytla počas konania na Všeobecnom súde (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. decembra 2016, Printeos a i./Komisia, T‑95/15, EU:T:2016:722, bod 46 a citovanú judikatúru).

363    Vzhľadom na všetky tieto úvahy je preto potrebné konštatovať, že napadnuté rozhodnutie vychádza z porušenia povinnosti odôvodnenia, pokiaľ ide o sadzbu výnimočného zníženia priznaného žalobkyni podľa bodu 37 usmernení.

364    Preto treba vyhovieť tretiemu žalobnému návrhu v rozsahu, v akom sa ním navrhuje zrušenie výšky pokuty, a v dôsledku toho zrušiť článok 2 napadnutého rozhodnutia.

c)      O návrhu na zmenu výšky pokuty

365    Je potrebné poukázať na to, že Všeobecný súd aj napriek zrušeniu článku 2 napadnutého rozhodnutia pre nedostatok odôvodnenia stále môže vykonať svoju neobmedzenú súdnu právomoc, keďže žalobkyňa tiež navrhla zmeniť výšku pokuty.

366    Všeobecný súd sa totiž na základe vysvetlení, ktoré Komisia poskytla vo svojich písomných podaniach, a najmä vzhľadom na informácie vyplývajúce z tabuľky týkajúcej sa jednotlivých úprav základných súm pokút, ktoré vykonala Komisia podľa bodu 37 usmernení pre výpočet pokút vo vzťahu k žalobkyni a štyrom podnikom, ktorým bolo určené rozhodnutie o urovnaní, môže oboznámiť s metódou výpočtu a kritériami, ktoré uplatnila táto inštitúcia tak v napadnutom rozhodnutí, ako aj v rozhodnutí o urovnaní, a v dôsledku toho v rámci svojej neobmedzenej súdnej právomoci posúdiť ich primeranosť (pozri body 376 a 377 nižšie).

367    V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že súd Únie, ktorý vykonáva neobmedzenú súdnu právomoc, je oprávnený, aby nad rámec samotného preskúmania zákonnosti sankcie nahradil posúdenie Komisie, teda autora aktu, v ktorom bola táto suma pôvodne stanovená, svojím posúdením na účely stanovenia výšky sankcie, avšak s vylúčením akejkoľvek úpravy skutočností zakladajúcich protiprávne konanie, ktoré Komisia v súlade s právom konštatovala v rozhodnutí, ktoré bolo Všeobecnému súdu predložené (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. januára 2016, Galp Energía España a i./Komisia, C‑603/13 P, EU:C:2016:38, body 75 až 77).

368    Súd Únie teda môže – a to aj v prípade, ak ho nezruší – zmeniť napadnutý akt s cieľom zrušiť, znížiť alebo zvýšiť uloženú pokutu, keďže výkon tejto právomoci znamená, že právomoc ukladať sankcie s konečnou platnosťou prechádza na súd Únie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, C‑238/99 P, C‑244/99 P, C‑245/99 P, C‑247/99 P, C‑250/99 P až C‑252/99 P a C‑254/99 P, EU:C:2002:582, body 692 a 693; z 26. septembra 2013, Alliance One International/Komisia, C‑679/11 P, neuverejnený, EU:C:2013:606, bod 104, a z 22. októbra 2015, AC‑Treuhand/Komisia, C‑194/14 P, EU:C:2015:717, bod 74).

369    V prejednávanom prípade teda Všeobecný súd pri výkone svojej neobmedzenej súdnej právomoci – so zreteľom na konštatovania Komisie týkajúce sa účasti žalobkyne na predmetnom jedinom a pokračujúcom porušení, ktoré boli potvrdené v rámci preskúmania prvých štyroch žalobných dôvodov – musí stanoviť primeranú výšku výnimočnej úpravy základnej sumy pokuty, a to s prihliadnutím na všetky okolnosti prejednávaného prípadu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. septembra 2013, Alliance One International/Komisia, C‑679/11 P, neuverejnený, EU:C:2013:606, bod 104, a rozsudok zo 16. júna 2011, Putters International/Komisia, T‑211/08, EU:T:2011:289, bod 75).

370    Podľa článku 23 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 tento postup predpokladá, že bude zohľadnená závažnosť porušenia, ktorého sa dopustila žalobkyňa, ako aj dĺžka jeho trvania, pričom je potrebné dodržať najmä zásady proporcionality, individualizácie sankcií a rovnosti zaobchádzania, a naopak Všeobecný súd nie je viazaný indikatívnymi pravidlami, ktoré Komisia stanovila v usmerneniach pre výpočet pokút (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. januára 2016, Galp Energía España a i./Komisia, C‑603/13 P, EU:C:2016:38, bod 90 a citovanú judikatúru), od ktorých sa táto inštitúcia navyše už správne sama odchýlila v napadnutom rozhodnutí podľa bodu 37 týchto usmernení (pozri bod 348 vyššie), ani metódou výpočtu, ktorú táto inštitúcia uplatnila v rozhodnutí o urovnaní.

371    Z toho vyplýva, že v rámci hornej hranice, ktorú predstavuje 10 % celkového obratu dotknutého podniku počas predchádzajúceho účtovného obdobia, je diskrečná právomoc Všeobecného súdu obmedzená jedine kritériami týkajúcimi sa závažnosti a dĺžky trvania porušenia, ktoré sú uvedené v článku 23 ods. 3 nariadenia č. 1/2003, ktorý priznáva príslušnému orgánu širokú mieru voľnej úvahy, pričom však samozrejme musia byť dodržané zásady spomenuté v bode 370 vyššie.

372    Všeobecný súd musí pritom v rámci svojej povinnosti odôvodnenia poskytnúť podrobný opis faktorov, ktoré zohľadní pri stanovení výšky pokuty (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. septembra 2016, Trafilerie Meridionali/Komisia, C‑519/15 P, EU:C:2016:682, bod 52).

373    Pokiaľ ide teda o kritérium týkajúce sa dĺžky trvania účasti žalobkyne na predmetnom jedinom a pokračujúcom porušení, je potrebné poukázať na to, že táto podmienka už bola náležite zohľadnená podľa bodu 24 usmernení pre výpočet pokút pri stanovení základnej sumy pokuty Komisiou, ktorú žalobkyňa nespochybňuje, keďže každý ďalší rok účasti na porušení v prípade každého z účastníkov kartelu znamenal zvýšenie tejto základnej sumy o 100 %.

374    Pokiaľ ide ďalej o uplatnenie právneho kritéria závažnosti porušenia (pozri bod 371 vyššie), podľa ustálenej judikatúry stanovenie pokuty Všeobecným súdom nie je presným aritmetickým výpočtom (rozsudky z 5. októbra 2011, Romana Tabacchi/Komisia, T‑11/06, EU:T:2011:560, bod 266, a z 15. júla 2015, SLM a Ori Martin/Komisia, T‑389/10 a T‑419/10, EU:T:2015:513, bod 436).

375    Všeobecný súd však musí stanoviť výšku úpravy základnej sumy pokuty, ktorá bude vzhľadom na kritériá, ktoré považuje za vhodné, úmerná závažnosti porušenia, ktorého sa dopustila žalobkyňa, a ktorá bude tiež dostatočne odstrašujúca.

376    V prejednávanom prípade pritom Všeobecný súd považuje za vhodné zohľadniť v rámci svojej neobmedzenej súdnej právomoci predovšetkým individuálnu zodpovednosť spoločnosti Pometon za účasť na predmetnom karteli, následne schopnosť tohto podniku poškodiť svojím protiprávnym správaním hospodársku súťaž na trhu s brúsivami a napokon jeho veľkosť, pričom v prípade každého z týchto jednotlivých faktorov sa porovná individuálna zodpovednosť a situácia žalobkyne s individuálnou zodpovednosťou a situáciou ostatných účastníkov kartelu.

377    Za okolností prejednávaného prípadu totiž vyššie uvedené faktory – hoci sa navyše čiastočne prekrývajú s faktormi, ktoré vzala do úvahy Komisia (pozri bod 325 vyššie) – umožňujú v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania lepšie určiť závažnosť porušenia pripísateľného každému z účastníkov kartelu než faktor, ktorý v konečnom dôsledku použila Komisia, teda vzťah medzi hodnotou špecifického predaja dotknutého podniku na celosvetovej úrovni a jeho celkovým obratom počas referenčného roka, aj keď Komisia upravila tento vzťah, aby „neprimerane nezvýhodnila“ podniky, ktorých koncentrácia predaja na celosvetovej úrovni bola mimoriadne vysoká (pozri body 322 a 323 vyššie).

378    Pokiaľ teda ide po prvé o faktor týkajúci sa individuálnej zodpovednosti spoločnosti Pometon za účasť na predmetnom karteli, je preukázané, že žalobkyňa zohrávala významnú úlohu v prvej časti kartelu, najmä pri vytvorení a zavedení prirážky za šrot, ktorá sa uplatňovala automaticky, čo Všeobecný súd konštatoval v bodoch 129, 130 a 160 vyššie.

379    Účasť spoločnosti Pometon na druhej časti kartelu však bola len sporadická, ako to Komisia navyše tiež uznala a ako bolo uvedené v bode 175 vyššie.

380    Vzhľadom na príležitostný charakter tejto účasti sa teda protiprávne správanie žalobkyne odlišuje od protiprávneho správania spoločností Ervin a Winoa, ktorým Komisia v odôvodnení 36 rozhodnutia o urovnaní pripísala protisúťažné kontakty, ktoré boli „častejšie než protisúťažné kontakty, na ktorých sa zúčastňovali ďalší traja účastníci“ kartelu, pokiaľ išlo práve o koordináciu týkajúcu sa individuálnych klientov. Okrem toho posúdenia uvedené v tom istom odôvodnení vo vzťahu k ostatným adresátom uvedeného rozhodnutia tiež umožňujú dospieť k záveru, že účasť žalobkyne na koordinácii týkajúcej sa individuálnych klientov bola porovnateľná s účasťou spoločnosti MTS, ktorej Komisia tiež pripisuje len príležitostné kontakty, ale ktorá bola stále väčšia než účasť spoločnosti Würth, keďže Komisia má k dispozícii oveľa menej dôkazov o účasti tejto poslednej uvedenej spoločnosti na protisúťažných kontaktoch.

381    Okrem toho je medzi účastníkmi konania nesporné, že žalobkyňa – na rozdiel od štyroch ďalších účastníkov kartelu – sa vôbec nepodieľala na dohode o prirážke za náklady na energiu, ktorú Komisia naopak zohľadnila pri stanovení výšky pokút uložených adresátom rozhodnutia o urovnaní, ako to vyplýva z odôvodnení 51 a 52 uvedeného rozhodnutia.

382    Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti je potrebné v prejednávanom prípade vziať do úvahy skutočnosť, že žalobkyňa – na rozdiel od spoločností Ervin a Winoa, ale tak ako MTS a Würth – celkovo zohrávala obmedzenejšiu úlohu v rámci kartelu, ako to navyše Komisia uviedla v tabuľke, ktorú predložila na pojednávaní.

383    Po druhé, pokiaľ ide o faktor týkajúci sa konkrétneho vplyvu protisúťažného správania spoločnosti Pometon na cenovú konkurenciu, a teda aj zisku, ktorý tento podnik získal vďaka obmedzeniu hospodárskej súťaže vyplývajúceho z jej porušenia, je potrebné vziať do úvahy hodnotu jej špecifického predaja v EHP, ktorá dosahovala 23 686 000 eur, vo vzťahu k hodnotám špecifického predaja v EHP spoločnosti Ervin (13 974 000 eur), spoločnosti Winoa (101 470 000 eur), spoločnosti MTS (20 978 000 eur) a spoločnosti Würth (3 603 000 eur) počas posledného celého roka účasti každého z týchto podnikov na porušení.

384    Keďže totiž predmetné jediné a pokračujúce porušenie pokrývalo celý EHP (pozri body 265 a 266 vyššie), hodnota špecifického predaja dotknutého podniku na tomto území umožňuje zohľadniť len predaj, ktorý tento podnik dosiahol na relevantnom trhu, ktorého sa týka porušenie, a tak vhodnejšie odráža hospodársky význam tohto podniku v rámci porušenia a ujmu, ktorú tento podnik spôsobil hospodárskej súťaži, než hodnota jeho špecifického predaja na celosvetovej úrovni, ktorý zahŕňa aj predaj priamo nesúvisiaci s porušením.

385    Keďže teda percentuálna sadzba celosvetového špecifického predaja spoločnosti Pometon v roku 2009, ktorú zohľadnila Komisia, nepredstavuje relevantnú okolnosť na účely uplatnenia kritérií použitých Všeobecným súdom (pozri bod 376 vyššie), nie je potrebné overiť správnosť vyššie uvedenej percentuálnej sadzby 21 % – ktorú spochybňuje žalobkyňa – spomenutej v tejto súvislosti v tabuľke predloženej Komisiou, z ktorej táto inštitúcia vychádzala v napadnutom rozhodnutí (pozri body 319 a 323 vyššie).

386    V prejednávanom prípade z porovnania hodnoty špecifického predaja každého z piatich podnikov, ktoré sa zúčastnili na karteli, v EHP, spomenutého v bode 383 vyššie, vyplýva, že ak sa vychádza z tohto kritéria, význam spoločnosti Pometon v rámci porušenia sa javí štyrikrát menší než význam spoločnosti Winoa, ale je dosť podobný významu spoločnosti MTS a oveľa väčší než význam spoločností Ervin a Würth.

387    Zohľadnenie tohto faktora, ktoré je úplne odôvodnené, pokiaľ ide o prvú časť kartelu, v ktorej žalobkyňa zohrávala dôležitú úlohu, však treba upraviť s cieľom zohľadniť skutočnosť, že žalobkyňa uskutočňovala druhú časť kartelu len sporadicky, a preto zohrávala obmedzenejšiu úlohu v rámci kartelu než Ervin alebo Winoa, ako to už bolo uvedené v bode 382 vyššie.

388    Po tretie v záujme spravodlivosti a zároveň v snahe zaručiť odstrašujúci účinok, ktorý musí mať pokuta, je tiež potrebné vziať do úvahy veľkosť dotknutých podnikov, ktorú vyjadrujú ich celkové obraty, ktoré sú podľa judikatúry ukazovateľom, i keď iba približným a nepresným, veľkosti a hospodárskej sily každého z nich (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. septembra 2016, Pilkington Group a i./Komisia, C‑101/15 P, EU:C:2016:631, bod 17).

389    Vzhľadom na to, že žalobkyňa odišla z trhu s brúsivami v máji 2007, keď predala svoju organizačnú zložku pôsobiacu v tomto odvetví spoločnosti Winoa, je pritom potrebné porovnať celkový obrat žalobkyne v roku 2006 s celkovými obratmi ostatných účastníkov kartelu v roku 2009, keďže celkový obrat každého z týchto piatich podnikov počas posledného celého roka jeho účasti na porušení primerane vyjadruje jeho hospodársku situáciu počas obdobia, v ktorom došlo k porušeniu.

390    V prejednávanom prípade z údajov, ktoré Komisia poskytla v nadväznosti na opatrenie týkajúce sa dokazovania (pozri bod 25 vyššie), ako aj z tabuľky, ktorú táto inštitúcia predložila na pojednávaní, vyplýva, že obrat spoločnosti Pometon v roku 2006 (99 890 000 eur) nedosiahol ani tretinu obratu spoločnosti Winoa (311 138 000 eur), ale bol oveľa väčší než obraty spoločnosti Ervin (70 590 766 eur), spoločnosti MTS (25 082 293 eur) a spoločnosti Würth (11 760 787 eur) v roku 2009.

391    Po štvrté porovnanie situácie žalobkyne so situáciou adresátov rozhodnutia o urovnaní vzhľadom na tieto jednotlivé faktory predovšetkým svedčí o tom, že zatiaľ čo Ervin a Winoa, ktorých úloha v rámci kartelu bola dôležitá, získali výnimočné zníženie o 75 %, MTS a Würth, ktoré – tak ako žalobkyňa – zohrávali obmedzenú úlohu v rámci kartelu, získali zníženie o 90 % a 67 %, keďže rozsah zníženia priznaného spoločnosti MTS možno vysvetliť najmä koncentráciou jej činnosti, ktorú Komisia vzala do úvahy (pozri body 322 a 377 vyššie). Z tabuľky predloženej Komisiou navyše vyplýva, že tri podniky, ktorých predaj bol veľmi málo diverzifikovaný, teda MTS, Ervin a Winoa, získali z tohto dôvodu oveľa väčšie zníženia než Pometon a Würth, ktorých činnosť bola diverzifikovaná.

392    Keďže jednotlivé vyššie uvedené percentuálne sadzby úpravy, ktoré Komisia stanovila vo vzťahu k podnikom, ktorým bolo určené rozhodnutie o urovnaní, vyplývajú z toho, že Komisia vo svojej metóde výpočtu zohľadnila v prevažnej miere percentuálnu sadzbu špecifického predaja dotknutého podniku na celosvetovej úrovni, výška týchto úprav je pritom v prejednávanom prípade irelevantná, a teda nemôže slúžiť ako referenčné kritérium pri stanovení výšky úpravy vo vzťahu k žalobkyni Všeobecným súdom na základe ním použitých kritérií (pozri body 376 a 377 vyššie).

393    Preto vzhľadom na skutočnosti opísané v bodoch 378 až 392 vyššie spravodlivému posúdeniu všetkých vyššie uvedených okolností prejednávaného prípadu zodpovedá priznať spoločnosti Pometon výnimočné zníženie vo výške 75 % základnej sumy pokuty upravenej na základe poľahčujúcich okolností (pozri bod 19 vyššie), ktorá bola stanovená v napadnutom rozhodnutí.

394    Zo všetkých týchto dôvodov sa výška pokuty uloženej žalobkyni stanovuje na 3 873 375 eur.

395    Napokon treba zamietnuť štvrtý žalobný návrh, keďže Všeobecný súd nemá právomoc ukladať povinnosti Komisii.

396    Z vyššie uvedeného vyplýva, že je potrebné po prvé zrušiť článok 2 napadnutého rozhodnutia, po druhé stanoviť výšku pokuty uloženej žalobkyni na 3 873 375 eur a po tretie v zostávajúcej časti zamietnuť žalobu.

IV.    O trovách

397    Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Podľa odseku 3 tohto článku, ak mali účastníci konania úspech len v časti predmetu konania, každý z nich znáša vlastné trovy konania.

398    Keďže v prejednávanom prípade mal každý účastník konania úspech len v časti predmetu konania, je opodstatnené rozhodnúť, že každý účastník konania znáša vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov,

VŠEOBECNÝ SÚD (tretia rozšírená komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Článok 2 rozhodnutia Komisie C(2016) 3121 final z 25. mája 2016 týkajúceho sa konania podľa článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP (vec AT.39792 – Oceľové brúsivá) sa zrušuje.

2.      Výška pokuty uloženej spoločnosti Pometon SpA sa stanovuje na 3 873 375 eur.

3.      V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.

4.      Každý účastník konania znáša vlastné trovy konania.

Frimodt Nielsen Kreuschitz Forrester

Półtorak       Perillo

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 28. marca 2019.

Podpisy

Obsah

* Jazyk konania: taliančina.