ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (druhá komora)
z 29. septembra 2011 (*)
„Odvolanie – Kartely – Článok 81 ES a článok 53 Dohody o EHP – Európsky trh s kyselinou monochlóroctovou – Pravidlá týkajúce sa pripísateľnosti protisúťažných postupov, ktorých sa dopustila dcérska spoločnosť, jej materskej spoločnosti – Domnienka skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu – Povinnosť odôvodnenia“
Vo veci C‑520/09 P,
ktorej predmetom je odvolanie podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, podané 14. decembra 2009,
Arkema SA, so sídlom v Colombes (Francúzsko), v zastúpení: M. Debroux, advokát,
odvolateľka,
ďalší účastník konania:
Európska komisia, v zastúpení: A. Bouquet a F. Castillo de la Torre, splnomocnení zástupcovia, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,
žalovaná v prvostupňovom konaní,
SÚDNY DVOR (druhá komora),
v zložení: predseda druhej komory J. N. Cunha Rodrigues, sudcovia A. Arabadžiev, A. Rosas, A. Ó Caoimh (spravodajca) a P. Lindh,
generálny advokát: P. Mengozzi,
tajomník: B. Fülöp, referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 25. novembra 2010,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 17. februára 2011,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Svojím odvolaním spoločnosť Arkema SA (predtým Elf Atochem SA, neskôr Atofina SA, ďalej len „Arkema“) navrhuje zrušenie rozsudku Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev z 30. septembra 2009, Arkema/Komisia (T‑168/05, ďalej len „napadnutý rozsudok“), ktorým tento súd zamietol jej žalobu smerujúcu k čiastočnému zrušeniu rozhodnutia Komisie K(2004) 4876 v konečnom znení z 19. januára 2005 týkajúceho sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/E‑1/37.773 – MCAA) (ďalej len „sporné rozhodnutie“), a subsidiárne navrhuje zníženie pokuty, ktorá jej bola uložená.
Okolnosti predchádzajúce sporu a sporné rozhodnutie
2 Okolnosti predchádzajúce sporu, ako aj sporné rozhodnutie tak, ako vyplývajú z bodov 2 až 31 napadnutého rozsudku, môžu byť na účely tohto odvolania zhrnuté nasledujúcim spôsobom.
3 Sporným rozhodnutím Komisia konštatovala, že odvolateľka a jej materská spoločnosť Elf Aquitaine SA (ďalej len „Elf Aquitaine“) okrem iného porušili článok 81 ES a článok 53 Dohody o Európskom hospodárskom priestore z 2. mája 1992 (Ú. v. ES L 1, 1994, s. 3) z dôvodu účasti odvolateľky na protiprávnom karteli týkajúcom sa trhu s kyselinou monochlóroctovou (ďalej len „MCAA“).
4 Komisia spoločnosti Elf Aquitaine a odvolateľke pripísala zodpovednosť za porušenie v období od 1. januára 1984 do 7. mája 1999. Keďže Komisia odmietla opačné tvrdenia spoločnosti Elf Aquitaine, domnievala sa, že skutočnosť, že táto spoločnosť vlastnila 98 % akcií v spoločnosti Atofina SA, bola dostatočná na to, aby jej pripísala zodpovednosť za konania jej dcérskej spoločnosti. Okrem toho sa domnievala, že skutočnosť, že spoločnosť Elf Aquitaine sa nepodieľala na výrobe a predaji MCAA, nebráni tomu, aby bola spolu so subjektmi skupiny vykonávajúcimi činnosť považovaná za hospodársku jednotku.
5 Výšku pokuty Komisia stanovila na základe svojich usmernení k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 65 ods. 5 Zmluvy o [UO] (Ú. v. ES C 9, 1998, s. 3; Mim. vyd. 08/001, s. 171, ďalej len „usmernenia z roku 1998“), ako aj na základe oznámenia o neuložení alebo znížení pokút vo veciach týkajúcich sa kartelov [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES C 207, 1996, s. 4, ďalej len „oznámenie o spolupráci“).
6 Komisia tým, že uviedla, že spoločnosti Elf Atochem SA už bolo určené rozhodnutie Komisie 94/599/ES z 27. júla 1994 o konaní podľa článku [101 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 239, s. 14), dospela k záveru, že bolo potrebné uplatniť zvýšenie z dôvodu opakovaného porušovania výlučne v prípade odvolateľky a nie v prípade spoločnosti Elf Aquitaine, pretože táto spoločnosť v období prvého porušenia nevykonávala nad odvolateľkou kontrolu.
7 Komisia preto okrem toho, že spoločne a nerozdielne uložila spoločnosti Elf Aquitaine a odvolateľke pokutu vo výške 45 miliónov eur, uložila samotnej odvolateľke samostatnú pokutu vo výške 13,5 milióna eur na účely zohľadnenia opakovaného porušovania.
Konanie na Súde prvého stupňa a napadnutý rozsudok
8 Ako vyplýva z bodu 38 napadnutého rozsudku, odvolateľka prostredníctvom svojej žaloby podanej na Súd prvého stupňa predovšetkým navrhovala zrušenie výroku sporného rozhodnutia v rozsahu, v akom sa týka spoločnosti Elf Aquitaine, a subsidiárne navrhovala zníženie výšky pokút, ktoré jej a spoločnosti Elf Aquitaine boli uložené.
9 Z bodov 40 až 42 napadnutého rozsudku vyplýva, že odvolateľka predovšetkým uviedla osem žalobných dôvodov na podporu svojej žaloby pred Súdom prvého stupňa. Odvolateľka uviedla najmä prvý žalobný dôvod založený na nesprávnom výklade pravidiel týkajúcich sa pripísateľnosti zodpovednosti materskej spoločnosti za konania jej dcérskej spoločnosti a na diskriminačnom zaobchádzaní so skupinou Elf Aquitaine, druhý žalobný dôvod založený na porušení zásady právnej a obchodnej nezávislosti dcérskej spoločnosti, ako aj piaty žalobný dôvod založený na nedostatku odôvodnenia. Odvolateľka takisto subsidiárne uviedla deviaty žalobný dôvod založený na porušení zásady proporcionality pri stanovení násobiteľa na účely odstrašujúceho účinku, keďže Komisia dvakrát zohľadnila obrat spoločnosti Arkema.
10 V napadnutom rozsudku Súd prvého stupňa zamietol všetky hlavné žalobné dôvody, ako aj subsidiárny žalobný dôvod a zaviazal odvolateľku na náhradu trov konania.
11 V rámci prvého žalobného dôvodu v konaní na Súde prvého stupňa odvolateľka v podstate spochybnila najmä pripísanie zodpovednosti za porušovanie, ktorého sa dopustila, spoločnosti Elf Aquitaine, ktorá bola jej materskou spoločnosťou v období porušovania, pričom tvrdila, že sa neriadila politikou určovanou spoločnosťou Elf Aquitaine.
12 V tejto súvislosti Súd prvého stupňa v bode 67 napadnutého rozsudku uvádza:
„V osobitnom prípade, keď materská spoločnosť vlastní 100 % základného imania svojej dcérskej spoločnosti, ktorá sa dopustila protiprávneho konania, existuje vyvrátiteľná domnienka, podľa ktorej má uvedená materská spoločnosť rozhodujúci vplyv na konanie svojej dcérskej spoločnosti… a podľa ktorej tvoria jeden podnik v zmysle článku 81 ES… Z tohto dôvodu materskej spoločnosti, ktorá na súde Spoločenstva spochybňuje rozhodnutie Komisie, ktorým sa jej ukladá pokuta za konanie jej dcérskej spoločnosti, prináleží, aby vyvrátila túto domnienku tak, že predloží dôkazy spôsobilé preukázať nezávislosť tejto dcérskej spoločnosti… Pokiaľ nebude domnienka vyvrátená, Komisia tak môže považovať materskú spoločnosť za spoločne a nerozdielne zodpovednú za zaplatenie pokuty, ktorá bola uložená jej dcérskej spoločnosti.“
13 V bode 71 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa rozhodol, že vzhľadom na to, že v období porušovania bolo takmer celé základné imanie odvolateľky vo vlastníctve spoločnosti Elf Aquitaine, Komisia mohla správne dospieť k domnienke o neexistencii nezávislosti odvolateľky vo vzťahu k jej materskej spoločnosti a mohla sa správne domnievať, že tejto materskej spoločnosti prináleží predložiť dôkazy preukazujúce to, že jej dcérska spoločnosť určuje svoje konanie na trhu samostatne.
14 Pokiaľ ide o súbor údajov a dôkazov predložených odvolateľkou na účely preukázania jej nezávislosti, Súd prvého stupňa najskôr v bode 73 napadnutého rozsudku konštatuje, že Komisia sa v odôvodnení č. 257 sporného rozhodnutia opäť zaoberá tvrdeniami, ktoré spoločnosť Elf Aquitaine uviedla vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách. Následne v bode 74 napadnutého rozsudku uvádza, že „tvrdenia odvolateľky smerujúce k preukázaniu jej nezávislosti takisto uviedla jej materská spoločnosť vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách na účely preukázania neexistencie uplatňovania svojho rozhodujúceho vplyvu na obchodnú politiku svojej dcérskej spoločnosti“.
15 Súd prvého stupňa v tejto súvislosti v bode 75 napadnutého rozsudku uvádza, že Komisia tým, že odmietla tvrdenia uvedené materskou spoločnosťou, poskytla celkovo odpoveď obom spoločnostiam a v súlade s judikatúrou preskúmala, či materská spoločnosť na účely vyvrátenia domnienky predložila dôkazy, ktoré by preukazovali, že jej dcérska spoločnosť určovala svoje konanie na trhu samostatne.
16 V bodoch 76 až 80 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa pokračuje vo svojom odôvodnení takto:
„76 Pokiaľ ide o dôvodnosť dôkazov, ktoré predložila žalobkyňa na účely preukázania svojej nezávislosti, treba uviesť, že skutočnosť, že spoločnosť Elf Aquitaine je len holdingovou spoločnosťou nevykonávajúcou žiadnu činnosť, ktorá vo veľmi malom rozsahu zasahuje do riadenia svojich dcérskych spoločnosti, nepostačuje na vyvrátenie toho, že uplatňuje rozhodujúci vplyv na správanie žalobkyne tým, že koordinuje najmä finančné investície v rámci skupiny Elf Aquitaine. V kontexte skupiny spoločností poslaním a úlohou holdingovej spoločnosti, ktorá koordinuje najmä finančné investície v rámci skupiny, je totiž zoskupovať podiely v rôznych spoločnostiach a zabezpečiť jednotu ich riadenia, a to najmä prostredníctvom rozpočtovej kontroly.
77 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že skutočnosťou, ktorá oprávňuje Komisiu na to, aby rozhodnutie o uložení pokút bolo určené materskej spoločnosti skupiny spoločností, teda nie je ani podnecovanie dcérskej spoločnosti materskou spoločnosťou, aby sa dopustila porušenia, a už vôbec nie účasť materskej spoločnosti na porušení, ale to, že tvoria jediný podnik.
78 Pokiaľ ide o skutočnosť, že odvolateľka nikdy v prospech spoločnosti Elf Aquitaine nevykonávala politiku poskytovania špecifických informácií týkajúcich sa trhu MCAA, neexistencia takého poskytovania informácií v prípade, že sa preukáže, nemôže stačiť na dokázanie nezávislosti odvolateľky vo vzťahu k jej materskej spoločnosti.
79 Takisto je to aj v prípade tvrdenia, že činnosť týkajúca sa MCAA sa v rámci skupiny Elf Aquitaine uskutočňuje v malom rozsahu, pretože toto tvrdenie nepreukazuje nezávislosť [spoločnosti Arkema] vo vzťahu k jej materskej spoločnosti.
80 Navyše nijaký záver sa nemohol zakladať na skutočnosti, že obe spoločnosti podnikali na rôznych trhoch a nebol medzi nimi vzťah poskytovateľ – zákazník. Ako Komisia správne uviedla v odôvodnení č. 261 [sporného] rozhodnutia, treba konštatovať, že v rámci takej skupiny spoločností, akou je skupina Elf Aquitaine, je rozdelenie úloh obvyklým javom, ktorý nevyvracia domnienku, podľa ktorej sa spoločnosti Elf Aquitaine a Atofina [SA] považujú za jediný podnik v zmysle článku 81 ES.“
17 V bode 82 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa odpovedá na tvrdenie odvolateľky, podľa ktorého nie je možné predložiť priamy a nevyvrátiteľný dôkaz o jej nezávislosti konania na trhu, pričom taký dôkaz by mal byť preto posúdený ako probatio diabolica. Bod 82 znie:
„… od dotknutých strán sa nevyžaduje, aby predložili priamy a nevyvrátiteľný dôkaz o nezávislosti konania dcérskej spoločnosti na trhu, ale iba to, aby predložili dôkazy, ktorými možno túto nezávislosť preukázať… Okrem toho okolnosť, že žalobkyňa v tomto prípade nepredložila dôkazy, ktoré môžu vyvrátiť domnienku neexistencie nezávislosti, neznamená, že uvedená domnienka nemôže byť vôbec vyvrátená. Z tohto dôvodu je tvrdenie žalobkyne nedôvodné.“
18 Súd prvého stupňa tým, že zamietol prvú časť prvého žalobného dôvodu, dospel v bode 85 napadnutého rozsudku k záveru, že „Komisia mala právo domnievať sa, že spoločnosti Elf Aquitaine a Arkema predstavujú jediný podnik v zmysle článku 81 ES, a preto môžu byť považované za spoločne a nerozdielne zodpovedné za správanie, ktoré im bolo vytýkané, pričom zodpovednosť za konania, ktorých sa dopustila spoločnosť Arkema, je preto pripísateľná spoločnosti Elf Aquitaine, a z tohto dôvodu sa považujú za konania, ktorých sa dopustila táto spoločnosť“.
19 Súd prvého stupňa tým, že zamietol druhý žalobný dôvod založený na porušení zásady právnej a obchodnej nezávislosti dcérskej spoločnosti, ktoré vyplýva z domnienky uplatňovania rozhodujúceho vplyvu materskou spoločnosťou na jej dcérsku spoločnosť, v bode 100 napadnutého rozsudku rozhodol, že „hoci na základe skutočnosti, že materská spoločnosť vlastní celé alebo takmer celé základné imanie, možno predpokladať uplatňovanie jej rozhodujúceho vplyvu na konanie jej dcérskej spoločnosti a v dôsledku toho aj to, že tieto spoločnosti sú súčasťou toho istého podniku, táto domnienka neexistencie nezávislosti dcérskej spoločnosti môže byť vyvrátená dotknutým účastníkom konania, ktorému prislúcha predložiť dostatočné dôkazy… Uvedená domnienka, aká bola uplatnená v tomto prípade, nijako nespochybňuje obchodnú nezávislosť dcérskej spoločnosti“.
20 V rámci zamietnutia piateho žalobného dôvodu založeného na nedostatku odôvodnenia sporného rozhodnutia Súd prvého stupňa v bode 126 napadnutého rozsudku konštatuje, že Komisia poskytla odpoveď na podstatné body tvrdení spoločnosti Elf Aquitaine. V bode 127 uvedeného rozsudku Súd prvého stupňa uvádza:
„… Komisia nemala povinnosť odpovedať na všetky námietky žalobkyne. Na jednej strane Komisia nemusela samostatne odpovedať na tvrdenia žalobkyne, keďže by sa jej odpoveď na podstatné body tvrdení spoločnosti Elf Aquitaine… neodlišovala v závislosti od toho, či ide o materskú, alebo dcérsku spoločnosť, (pozri bod 75 vyššie). …“
21 V bode 205 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa v rámci zamietnutia deviateho žalobného dôvodu uvádza:
„Tvrdenie, podľa ktorého Komisia dvakrát započítala obrat spoločnosti Arkema [na účely] zvýšenia pokút z dôvodu odstrašujúceho účinku, musí byť zamietnuté. Treba totiž pripomenúť, že výška pokuty [13,5 milióna eur], ktorá bola uložená spoločnosti Arkema na základe článku 2 písm. d) [sporného] rozhodnutia, zodpovedá výlučne zvýšeniu z dôvodu opakovaného porušovania uplatnenému na hypotetickú základnú čiastku zníženú Komisiou o 40 % z dôvodu spolupráce. Aby tak mohla Komisia postupovať, nemala inú možnosť, pokiaľ sa nechcela odkloniť od metódy výpočtu upravenej v usmerneniach [z roku 1998], len znovu vypočítať hypotetickú základnú čiastku v prípade, ak by samotná spoločnosť Arkema bola zodpovedná za porušenie.“
Návrhy účastníkov konania a konanie na Súdnom dvore
22 Odvolateľka navrhuje, aby Súdny dvor napadnutý rozsudok zrušil a zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.
23 Komisia navrhuje, aby Súdny dvor zamietol odvolanie a zaviazal odvolateľku na náhradu trov konania.
O odvolaní
O prvom odvolacom dôvode založenom na nesprávnom výklade pravidiel týkajúcich sa pripísateľnosti zodpovednosti materskej spoločnosti za protisúťažné postupy jej dcérskej spoločnosti zo strany Súdu prvého stupňa
Tvrdenia účastníkov konania
24 Podľa odvolateľky si Súd prvého stupňa odporuje, keď v bode 67 napadnutého rozsudku jednak tvrdí, že domnienka rozhodujúceho vplyvu materskej spoločnosti na jej dcérsku spoločnosť je „vyvrátiteľná“, pričom je možné ju vyvrátiť, ak materská spoločnosť a/alebo dcérska spoločnosť predložia dôkazy preukazujúce nezávislosť konania dcérskej spoločnosti, a v bode 76 napadnutého rozsudku takisto tvrdí, že úlohou holdingovej spoločnosti je zabezpečiť jednotu riadenia jej dcérskych spoločností v rámci skupiny spoločností.
25 Podľa spoločnosti Arkema z toho vyplýva, že domnienka rozhodujúceho vplyvu materskej spoločnosti je v skutočnosti nevyvrátiteľná. Súd prvého stupňa tým, že od odvolateľky vyžadoval predloženie dôkazov, ktorých právnu nemožnosť sám potvrdil, jej uložil probatio diabolica.
26 Okrem toho sa spoločnosť Arkema domnieva, že Súd prvého stupňa tým, že od nej požadoval predloženie takých dôkazov, porušil je právo na spravodlivý proces zaručený článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného 4. novembra 1950 v Ríme.
27 Komisia sa domnieva, že tento odvolací dôvod je neprípustný, pretože nespochybňuje závery, ku ktorým dospel Súd prvého stupňa v bodoch 78 až 80, ako aj 82 napadnutého rozsudku.
28 Navyše, pokiaľ ide o tvrdenie spoločnosti Arkema založené na porušení práva na spravodlivý proces, odvolateľka neuviedla, v čom spočívalo údajné porušenie.
29 V každom prípade zo znenia napadnutého rozsudku vyplýva, že domnienka rozhodujúceho vplyvu materskej spoločnosti na jej dcérsku spoločnosť nie je nevyvrátiteľná. Podľa Komisie odvolateľka v skutočnosti chcela vyvrátiť túto domnienku iba tvrdením, že jej materská spoločnosť, spoločnosť Elf Aquitaine, je „holdingovou spoločnosťou nevykonávajúcou žiadnu činnosť“. Komisia sa domnieva, že ak by na vyvrátenie domnienky stačila samotná skutočnosť, že na čele skupiny je „holdingová spoločnosť nevykonávajúca žiadnu činnosť“, stratila by táto domnienka svoju účinnosť. Navyše skutočnosť, že domnienka je vyvrátiteľná, neznamená, že sa dá ľahko vyvrátiť.
Posúdenie Súdnym dvorom
30 Pokiaľ ide o námietku neprípustnosti uvedenú v bode 27 tohto rozsudku, je potrebné uviesť, že Komisia v skutočnosti tvrdí, že tento odvolací dôvod je neúčinný.
31 Neúčinnosť uvedeného odvolacieho dôvodu však poukazuje na jeho schopnosť odôvodniť odvolanie a nemá vplyv na jeho prípustnosť (pozri rozsudky z 30. septembra 2003, Eurocoton a i./Rada, C‑76/01 P, Zb. s. I‑10091, bod 52, ako aj zo 6. novembra 2008, Grécko/Komisia, C‑203/07 P, Zb. s. I‑8161, body 42 a 43). Z toho vyplýva, že námietka neprípustnosti uvedená v bode 27 tohto rozsudku musí byť zamietnutá.
32 Komisia tvrdí, že prvý odvolací dôvod musí byť zamietnutý, keďže výslovne nespochybňuje body 78 až 80 a 82 napadnutého rozsudku týkajúce sa pripísateľnosti zodpovednosti materskej spoločnosti za konania jej dcérskej spoločnosti, ktoré by samy osebe stačili na podporu záverov napadnutého rozsudku.
33 Takéto tvrdenie nemožno prijať.
34 Z písomností totiž vyplýva, že spoločnosť Arkema svojím tvrdením v podstate poukazuje na to, že Súd prvého stupňa si najmä v bode 76 napadnutého rozsudku odporoval, keď potvrdil zásadu vyvrátiteľnej domnienky, podľa ktorej materská spoločnosť, ktorá vlastní takmer celé základné imanie dcérskej spoločnosti, uplatňuje rozhodujúci vplyv na jej konanie, pričom bez možnosti nápravy zabránil spoločnosti Arkema, aby predložila dôkaz o opaku. Ak by malo byť také tvrdenie prijaté, výrok napadnutého rozsudku, ako aj konštatovania nachádzajúce sa v uvedených bodoch 78 až 80 a 82 by vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia, na ktoré poukázala spoločnosť Arkema.
35 Okrem toho z poznámky pod čiarou v odvolaní, ktoré podala spoločnosť Arkema, vyplýva, že táto spoločnosť výslovne spochybnila bod 82 napadnutého rozsudku.
36 Preto prvý odvolací dôvod nemôže byť zamietnutý ako neúčinný.
37 Ďalej je potrebné pripomenúť, že pojem podnik zahŕňa každý subjekt vykonávajúci hospodársku činnosť nezávisle od právneho postavenia tohto subjektu a spôsobu jeho financovania. V tomto ohľade Súdny dvor jednak spresnil, že pod pojmom podnik v tomto kontexte treba rozumieť hospodársku jednotku, aj keď je táto hospodárska jednotka z právneho hľadiska zložená z viacerých fyzických alebo právnických osôb, a jednak, že ak takýto hospodársky subjekt porušuje pravidlá hospodárskej súťaže, podľa zásady osobnej zodpovednosti za toto porušovanie aj zodpovedá (pozri rozsudky z 20. januára 2011, General Química a i./Komisia, C‑90/09 P, Zb. s. I‑1, body 34 a 35 a citovanú judikatúru, ako aj z 29. marca 2011, ArcelorMittal Luxembourg/Komisia a Komisia/ArcelorMittal Luxembourg a i., C‑201/09 P a C‑216/09 P, Zb. s. I‑2239, bod 95).
38 Z ustálenej judikatúry vyplýva, že Správanie dcérskej spoločnosti môže byť pripísané materskej spoločnosti najmä vtedy, keď dcérska spoločnosť napriek tomu, že má vlastnú právnu subjektivitu, neurčuje svoje správanie na trhu nezávisle, ale v podstate uplatňuje pokyny, ktoré jej dala materská spoločnosť, s prihliadnutím najmä na ekonomické, organizačné a právne väzby medzi týmito dvoma právnymi subjektmi (pozri rozsudky z 10. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia, C‑97/08 P, Zb. s. I‑8237, bod 58, ako aj General Química a i./Komisia, už citovaný, bod 37).
39 V takejto situácii, keď sú materská spoločnosť a dcérska spoločnosť súčasťou tej istej hospodárskej jednotky, a teda tvoria jeden podnik v zmysle článku 81 ES, môže totiž Komisia adresovať rozhodnutie, ktorým sa ukladajú pokuty, materskej spoločnosti bez toho, aby bolo potrebné preukázať jej osobnú účasť na porušení (pozri v tomto zmysle rozsudky Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný, bod 59, ako aj General Química a i./Komisia, už citovaný, bod 38).
40 V tejto súvislosti Súdny dvor spresnil, že v konkrétnom prípade, keď materská spoločnosť vlastní 100 % základného imania svojej dcérskej spoločnosti, ktorá sa dopustila porušenia pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže, jednak táto materská spoločnosť môže uplatňovať rozhodujúci vplyv na správanie tejto dcérskej spoločnosti a jednak existuje vyvrátiteľná domnienka, že táto materská spoločnosť takýto rozhodujúci vplyv skutočne uplatňuje (pozri najmä rozsudky z 25. októbra 1983, AEG‑Telefunken/Komisia, 107/82, Zb. s. 3151, bod 50; Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný, bod 60; General Química a i./Komisia, už citovaný, bod 39, ako aj ArcelorMittal Luxembourg/Komisia a Komisia/ArcelorMittal Luxembourg a i., už citovaný, bod 97).
41 Na domnienku, že materská spoločnosť uplatňuje rozhodujúci vplyv na obchodnú politiku dcérskej spoločnosti, za týchto podmienok postačuje, ak Komisia preukáže, že celé základné imanie dcérskej spoločnosti je vo vlastníctve materskej spoločnosti. V dôsledku toho môže Komisia materskú spoločnosť považovať za spoločne a nerozdielne zodpovednú za zaplatenie pokuty, ktorá bola uložená dcérskej spoločnosti, ibaže by táto materská spoločnosť, ktorej prináleží túto domnienku vyvrátiť, predložila dostatočné dôkazy, ktoré preukazujú, že jej dcérska spoločnosť sa na trhu správa nezávisle (pozri rozsudky zo 16. novembra 2000, Stora Kopparbergs Bergslags/Komisia, C‑286/98 P, Zb. s. I‑9925, bod 29; Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný, bod 61; General Química a i./Komisia, už citovaný, bod 40, ako aj ArcelorMittal Luxembourg/Komisia a Komisia/ArcelorMittal a i., už citovaný, bod 98).
42 V tomto prípade spoločnosť Arkema nespochybňuje zákonnosť domnienky skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu uvedenej v bodoch 40 a 41 tohto rozsudku. Okrem toho za daných okolností nespochybňuje uplatniteľnosť rovnakej podmienky v prípade, že materská spoločnosť vlastní 98 % základného imania svojej dcérskej spoločnosti.
43 Spoločnosť Arkema však tvrdí, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je v rozpore s judikatúrou uvedenou v bodoch 38 až 41 tohto rozsudku, keďže stanovuje nevyvrátiteľnú povahu domnienky skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu materskou spoločnosťou na jej dcérsku spoločnosť.
44 V tejto súvislosti sa spoločnosť Arkema v podstate domnieva, že Súd prvého stupňa tým, že v druhej vete bodu 76 napadnutého rozsudku uviedol, že „úlohou“ holdingovej spoločnosti je zabezpečiť „jednotu riadenia“ dcérskych spoločností, prisúdil domnienke uplatňovania rozhodujúceho vplyvu materskou spoločnosťou na konanie jej dcérskej spoločnosti povahu nevyvrátiteľnej domnienky, pretože akákoľvek snaha preukázať nezávislosť konania dcérskej spoločnosti na trhu by išla proti samotnej úlohe, ktorú Súd prvého stupňa priznal holdingovým spoločnostiam, a bola by tak odsúdená na neúspech.
45 Je pravda, že bod 76 je formulovaný tak, že nie je jednoduché ho zladiť s judikatúrou uvedenou v bodoch 38 až 41 tohto rozsudku.
46 Je však potrebné konštatovať, že tvrdenie odvolateľky uvedené v bodoch 43 a 44 tohto rozsudku vychádza z nesprávneho pochopenia napadnutého rozsudku ako celku.
47 Podľa prvej vety sa uvedený bod 76 týka „dôvodnos[ti] dôkazov, ktoré predložila žalobkyňa na účely preukázania svojej nezávislosti“ od svojej materskej spoločnosti, a najmä „skutočnos[ti], že spoločnosť Elf Aquitaine je len holdingovou spoločnosťou nevykonávajúcou žiadnu činnosť, ktorá vo veľmi malom rozsahu zasahuje do riadenia svojich dcérskych spoločností“. Navyše zo spisového materiálu predloženého Súdu prvého stupňa vyplýva, že spoločnosť Arkema v tejto súvislosti predovšetkým poukazovala na to, že bola „vo finančnej rovine nezávislá, keďže kontrola zo strany spoločnosti Elf Aquitaine sa týkala len investícií alebo zrušenia investícií realizovaných spoločnosťou Arkema, ktoré mali vplyv na jej celkové hospodárenie“ a ktoré sa nikdy netýkali činnosti na trhu MCAA.
48 V problematickej časti tohto bodu 76 sa Súd prvého stupňa totiž obmedzuje na tvrdenie, že napriek skutočnosti, že holdingová spoločnosť nevykonávajúca nijakú činnosť nevstupuje priamo na trh, nemožno vylúčiť, že by mohla uplatňovať rozhodujúci vplyv na obchodnú politiku svojich dcérskych spoločností, najmä vzhľadom na svoju úlohu spočívajúcu v koordinácii a vo finančnom riadení, a že účinnosť takého uplatňovania sa dá predpokladať na základe toho, že materská spoločnosť vlastní celé alebo takmer celé základné imanie svojich dcérskych spoločností. Na základe logiky úvah Súdu prvého stupňa preto nestačí poukázať na nečinnú povahu materskej spoločnosti na účely vyvrátenia domnienky skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu na obchodnú politiku dcérskych spoločností, ktorá si zachováva povahu vyvrátiteľnej domnienky.
49 V tejto súvislosti z niektorých bodov napadnutého rozsudku vrátane bodov 67 a 82 vyplýva, že Súd prvého stupňa sa domnieval, že predmetná domnienka mohla byť vyvrátená.
50 Z uvedených úvah vyplýva, že výhrada založená na nesprávnom výklade pravidiel týkajúcich sa pripísateľnosti zodpovednosti materskej spoločnosti za konania jej dcérskej spoločnosti z dôvodu, že Súd prvého stupňa údajne potvrdil nevyvrátiteľnú povahu domnienky založenej na tom, že materská spoločnosť vlastní celé základné imanie svojej dcérskej spoločnosti, je neodôvodnená, pretože sa zakladá na nesprávnom pochopení napadnutého rozsudku.
51 Za týchto okolností tvrdenie založené na porušení práva na spravodlivý proces vyplývajúceho z článku 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nemôže uspieť, lebo vychádza z nesprávneho predpokladu.
52 Preto musí byť prvý odvolací dôvod zamietnutý.
O druhom odvolacom dôvode založenom na porušení zásady zákazu diskriminácie
Tvrdenia účastníkov konania
53 Odvolateľka sa domnieva, že potvrdenie nevyvrátiteľnej povahy domnienky rozhodujúceho vplyvu materskej spoločnosti na jej dcérsku spoločnosť zo strany Súdu prvého stupňa takisto vedie k porušeniu zásady zákazu diskriminácie medzi účastníkmi kartelu v závislosti od toho, či patria, alebo nepatria do skupiny spoločností.
54 Komisia sa domnieva, že druhý odvolací dôvod je málo zrozumiteľný a nevzťahuje sa na nijaký dôvod napadnutého rozsudku. Preto musí byť zamietnutý ako neprípustný.
Posúdenie Súdnym dvorom
55 Druhý odvolací dôvod musí byť takisto zamietnutý, pretože vychádza z toho istého nesprávneho pochopenia napadnutého rozsudku, ktoré je základom prvého odvolacieho dôvodu.
O treťom odvolacom dôvode založenom na porušení zásady rovnosti zaobchádzania a práva odvolateľky na spravodlivý proces
Tvrdenia účastníkov konania
56 Odvolateľka poukazuje na to, že v odpovedi na piaty žalobný dôvod sa Súd prvého stupňa zaoberal len tvrdeniami spoločnosti Elf Aquitaine a nie tvrdeniami, ktoré uviedla odvolateľka, „pričom tak porušil zásadu rovnosti zaobchádzania a právo na spravodlivý proces“.
57 Komisia si v prvom rade kladie otázku týkajúcu sa zrozumiteľnosti tvrdenia, ktoré uviedla odvolateľka na podporu tohto odvolacieho dôvodu. Okrem toho podľa Komisie odvolateľka v konaní na prvom stupni nespochybnila skutočnosť, že v spornom rozhodnutí sa rozoberali najmä tvrdenia spoločnosti Elf Aquitaine. Zdôrazňuje, že tretí odvolací dôvod je tak novým dôvodom, ktorý je v štádiu odvolacieho konania neprípustný.
58 Pokiaľ ide o vec samu, Komisia sa domnieva, že tým, že Súd prvého stupňa skúmal odôvodnenie sporného rozhodnutia iba na základe tvrdení spoločnosti Elf Aquitaine, nebola odvolateľke spôsobená ujma. Vzhľadom na to, že tvrdenia spoločnosti Arkema musia byť v každom prípade zamietnuté, je tento odvolací dôvod neúčinný.
Posúdenie Súdnym dvorom
59 Podľa ustálenej judikatúry z článku 256 ZFEÚ, článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora a článku 112 ods. 1 písm. c) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora však vyplýva, že odvolanie musí presným spôsobom uvádzať napádané časti rozsudku, ktorého zrušenia sa domáha, ako aj právne tvrdenia, o ktoré sa tento návrh osobitne opiera (pozri najmä rozsudok z 1. júla 2010, Knauf Gips/Komisia, C‑407/08 P, Zb. s. I‑6375, bod 43 a citovanú judikatúru).
60 V tomto prípade odvolanie skutočne umožňuje určiť sporné časti napadnutého rozsudku, konkrétne jeho body 121 až 129.
61 Treba však uviesť, že argumentácia na podporu tohto odvolacieho dôvodu nie je dostatočne jasná a presná na to, aby Súdny dvor mohol uskutočniť preskúmanie zákonnosti. Podstatné okolnosti, na ktorých je tento odvolací dôvod založený, totiž koherentne a zrozumiteľne nevyplývajú zo samotného znenia tohto odvolania, ktoré je v tejto súvislosti formulované nejasne a nejednoznačne. Za týchto okolností Súdny dvor nemôže vykonať preskúmanie zákonnosti, keďže by hrozilo, že rozhodne ultra petita (pozri najmä analogicky rozsudky z 2. októbra 2003, Thyssen Stahl/Komisia, C‑194/99 P, Zb. s. I‑10821, bod 106; z 11. septembra 2007, Lindorfer/Rada, C‑227/04 P, Zb. s. I‑6767, bod 83; zo 14. januára 2010, Komisia/Česká republika, C‑343/08, Zb. s. I‑275, bod 26, ako aj zo 14. októbra 2010, Nuova Agricast a Cofra/Komisia, C‑67/09 P, Zb. s. I‑9811, body 48 a 49).
62 Takisto za predpokladu, že tento odvolací dôvod by sa mal vykladať v tom zmysle, že sa ním poukazuje na to, že Súd prvého stupňa nesankcionoval to, že Komisia údajne nezohľadnila dôkazné prostriedky predložené odvolateľkou, treba konštatovať, že podobná kritika by predstavovala nový odvolací dôvod, ktorý môže zmeniť predmet sporu v konaní na Súde prvého stupňa.
63 Ako vyplýva zo spisu týkajúceho sa sporu na Súde prvého stupňa, odvolateľka totiž v konaní na prvom stupni nekritizovala, že sporné rozhodnutie sa zaoberalo najmä tvrdeniami spoločnosti Elf Aquitaine.
64 Podľa článku 113 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora však odvolaním nemožno meniť predmet sporu pred Všeobecným súdom. Právomoc Súdneho dvora je totiž obmedzená na posúdenie právnych riešení dôvodov prejednávaných na prvom stupni. Účastník konania teda nemôže zmeniť predmet sporu tak, že predloží prvýkrát v konaní pred Súdnym dvorom dôvod, ktorý mohol predložiť v konaní pred Všeobecným súdom, ale tak neurobil, pretože by tým získal možnosť predložiť na Súdnom dvore, ktorý má v odvolacom konaní obmedzené právomoci, spor v širšom rozsahu ako pred Všeobecným súdom (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky z 1. júna 1994, Komisia/Brazzelli Lualdi a i., C‑136/92 P, Zb. s. I‑1981, bod 59; z 30. marca 2000, VBA/VGB a i., C‑266/97 P, Zb. s. I‑2135, bod 79, ako aj zo 14. októbra 2010, Deutsche Telekom/Komisia, C‑280/08 P, Zb. s. I‑9555, bod 34). Taký odvolací dôvod treba preto v odvolacom konaní považovať za neprípustný.
65 Za týchto podmienok treba tretí odvolací dôvod zamietnuť.
O štvrtom odvolacom dôvode založenom na porušení zásady proporcionality
Tvrdenia účastníkov konania
66 Podľa odvolateľky Súd prvého stupňa porušil zásadu proporcionality tým, že schválil metódu výpočtu uplatnenú Komisiou na účely stanovenia zložky peňažnej pokuty týkajúcej sa opakovaného porušovania, ktorého sa dopustila spoločnosť Arkema. Táto metóda spočívala v tom, že obrat spoločnosti Arkema bol pri určovaní príslušných základov sankcií, na ktoré sa uplatňujú násobitele použité v prípade spoločností Elf Aquitaine a Arkema na účely dosiahnutia odstrašujúceho účinku, zohľadnený dvakrát. Súd prvého stupňa nespochybnil existenciu tohto dvojitého započítania, ale odôvodnil ju požiadavkou Komisie neodchyľovať sa od metódy stanovenia pokút upravenej v usmerneniach z roku 1998, pričom usmerneniam tak pripísal „všeobecnú záväznosť“, ktorú nemali.
67 Komisia sa domnieva, že štvrtý odvolací dôvod spočíva v nesprávnom pochopení sporného rozhodnutia.
Posúdenie Súdnym dvorom
68 Tento odvolací dôvod sa v podstate zakladá na kritike toho, že Súd prvého stupňa nesankcionoval zakázané „dvojité započítanie“ obratu spoločnosti Arkema v spornom rozhodnutí.
69 Táto kritika sa však zakladá na nesprávnom pochopení tak sporného rozhodnutia, ako aj napadnutého rozsudku.
70 Ako vyplýva z bodu 6 tohto rozsudku Komisia v spornom rozhodnutí v podstate dospela k záveru, že za opakované porušovanie mala byť sankcionovaná odvolateľka a nie jej materská spoločnosť, Elf Aquitaine, pretože táto spoločnosť v období prvého porušenia nevykonávala nad odvolateľkou kontrolu. Z tohto dôvodu okrem toho, že spoločne a nerozdielne uložila spoločnosti Elf Aquitaine a odvolateľke pokutu vo výške 45 miliónov eur, uložila samotnej odvolateľke samostatnú pokutu vo výške 13,5 milióna eur na účely zohľadnenia toho, že sa dopustila opakovaného porušovania.
71 Ako vyplýva najmä z bodu 204 napadnutého rozsudku, Komisia sa pri stanovovaní výšky poslednej uvedenej pokuty riadila metódou, ktorá vychádzala z metódy podľa usmernení z roku 1998.
72 V súlade s touto metódou sa zložky pokuty zodpovedajúce takým priťažujúcim okolnostiam, ako je opakované porušovanie, vypočítajú na základe „základnej čiastky“, na ktorej výpočet sa použije „východisková suma“ zvýšená o násobiteľ týkajúci sa dĺžky trvania porušenia.
73 Táto východisková suma je v podstate stanovená v závislosti od závažnosti porušenia a skutočného dopadu protiprávneho konania, ktorého sa dotknutý subjekt dopustil, na hospodársku súťaž. Vzhľadom na skutočnú ekonomickú silu dotknutého subjektu môže byť v prípade potreby táto suma upravená na účely zabezpečenia dostatočne odstrašujúcej povahy pokuty.
74 Z bodu 199 napadnutého rozsudku v podstate vyplýva, že na účely výpočtu výšky pokuty, ktorá bola uložená iba odvolateľke, Komisia dbala na to, aby sa pri úprave východiskovej sumy, ktorá slúži ako základ tejto pokuty, z dôvodu odstrašujúceho účinku do výpočtu nezahrnul koeficient, ktorý neodzrkadľuje skutočnú ekonomickú silu odvolateľky bez ohľadu na jej materskú spoločnosť, Elf Aquitaine.
75 V poznámke č. 222 sporného rozhodnutia, ktorá bola prevzatá do uvedeného bodu 199 napadnutého rozsudku, sa totiž uvádza:
„… Násobiteľ uplatnený v prípade spoločnosti Elf [Aquitaine], teda 2,5, nie je do výpočtu zahrnutý. Namiesto toho sa na účely výpočtu opakovaného porušovania použije násobiteľ 1,5, ktorý by sa bol býval uplatnil, keby spoločnosť [Arkema] bola jediným adresátom rozhodnutia (vzhľadom na jej celosvetový obrat vo výške 17,8 miliardy eur). …“
76 Inými slovami, Komisia použila na účely stanovenia východiskovej sumy pre výpočet pokuty, ktorá má byť uložená jedine spoločnosti Arkema, hypotetický násobiteľ 1,5 – odlišný od násobiteľa 2,5 použitého pri výpočte pokuty určenej spoločne a nerozdielne spoločnostiam Elf Aquitaine a Arkema – s cieľom zohľadniť menšiu ekonomickú silu samotnej spoločnosti Arkema bez ohľadu na jej materskú spoločnosť.
77 Následne, ako v podstate vyplýva z bodov 9, 16 až 21 a 203 napadnutého rozsudku, Komisia uplatnila tento hypotetický násobiteľ 1,5, ktorý je v bode 203 uvedený ako „násobiteľ na účely dosiahnutia odstrašujúceho účinku“, na východiskovú sumu – takisto hypotetickú v rámci výpočtu pokuty uloženej iba spoločnosti Arkema – vo výške 12 miliónov eur, ktorá bola stanovená v závislosti od závažnosti predmetného porušenia a relatívneho významu spoločnosti Arkema vo vzťahu k ostatným účastníkom sporného porušenia. Súčin týchto dvoch čísel (18 miliónov eur) bol následne zvýšený o 150 % z dôvodu dĺžky trvania porušenia, pričom v prípade odvolateľky išlo o obdobie od 1. januára 1984 do 7. mája 1999.
78 „Základná čiastka“, ktorá je výsledkom výpočtov uvedených v predchádzajúcom bode tohto rozsudku, t. j. 45 miliónov eur, je tak, ako uviedol Súd prvého stupňa v bode 203 napadnutého rozsudku, hypotetická. Slúži výlučne na výpočet sumy pokuty, ktorá má byť uložená iba spoločnosti Arkema z dôvodu opakovaného porušovania.
79 Okrem toho, ako Komisia správne pripomína, len zhodou okolností je táto hypotetická základná čiastka rovnaká ako konečná suma osobitnej pokuty, ktorá bola určená spoločne a nerozdielne odvolateľke a spoločnosti Elf Aquitaine.
80 Komisia mohla len na základe tejto hypotetickej základnej čiastky vypočítať sumu, ktorá má byť zaplatená z dôvodu opakovaného porušovania, ktorého sa dopustila iba odvolateľka nezávisle od jej materskej spoločnosti.
81 Ako Súd prvého stupňa pripomína v bode 201 napadnutého rozsudku, podľa bodov 2 a 3 usmernení z roku 1998 Komisia po určení základnej čiastky pokuty musí zohľadniť závažnosť a dĺžku trvania porušovania a v prípade potreby túto čiastku zvýšiť alebo znížiť v závislosti od priťažujúcich alebo poľahčujúcich okolností.
82 V tomto prípade, ako Súd prvého stupňa v podstate konštatuje v bode 203 napadnutého rozsudku, Komisia skutočne uplatnila na hypotetickú základnú čiastku vo výške 45 miliónov eur koeficient 50 % z dôvodu opakovaného porušovania, ktorého sa dopustila odvolateľka.
83 Výsledkom tohto výpočtu bola suma vo výške 22,5 milióna eur zodpovedajúca opakovanému porušovaniu, ktorého sa nezávisle od spoločnosti Elf Aquitaine dopustila samotná odvolateľka.
84 Ako vyplýva z bodov 26 až 28 napadnutého rozsudku, keďže sa Komisia domnievala, že odvolateľke by mohlo byť priznané výrazné zníženie výšky pokuty na základe bodu D 2 prvej a druhej zarážky oznámenia o spolupráci, priznala jej 40 %‑né zníženie výšky pokuty, ktorá by jej bola uložená v prípade, ak by nespolupracovala s útvarmi Komisie.
85 Na základe sumy 22,5 milióna eur bola vypočítaná suma pokuty vo výške 13,5 milióna eur, ktorá bola spoločnosti Arkema napokon uložená na základe článku 2 písm. d) sporného rozhodnutia.
86 Za týchto okolností, keďže bol zohľadnený obrat spoločnosti Arkema jednak na účely výpočtu základnej čiastky, ktorá bola základom pokuty určenej spoločne a nerozdielne spoločnosti Elf Aquitaine a odvolateľke, a jednak na účely výpočtu pokuty uloženej iba odvolateľke z dôvodu opakovaného porušovania, ktorého sa dopustila, Komisia – na rozdiel od tvrdení odvolateľky – neuskutočnila neprimerané „dvojité započítanie“, ktoré by mal Súd prvého stupňa sankcionovať.
87 Odvolateľka okrem toho Súdu prvého stupňa vytýka, že v bode 205 napadnutého rozsudku vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, keď usmerneniam z roku 1998 prisúdil všeobecne záväznú povahu.
88 Z judikatúry, ako uvádza spoločnosť Arkema, skutočne vyplýva, že usmernenia z roku 1998 vyjadrujú len orientačné pravidlá postupu, od ktorých sa administratíva v individuálnom prípade nemôže odkloniť bez udania dôvodov, ktoré by boli zlučiteľné so zásadou rovnosti zaobchádzania (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. júna 2005, Dansk Rørindustri a i./Komisia, C‑189/02 P, C‑202/02 P, C‑205/02 P až C‑208/02 P a C‑213/02 P, Zb. s. I‑5425, body 209 a 210).
89 Na rozdiel od tvrdení odvolateľky však Súd prvého stupňa v bode 205 napadnutého rozsudku vôbec protiprávne neprisúdil „všeobecnú záväznosť“ uvedeným usmerneniam.
90 Taká výhrada v skutočnosti spočíva na selektívnom, ba dokonca nesprávnom pochopení uvedeného bodu 205.
91 Zo znenia toho istého bodu 205 uvedeného v bode 21 tohto rozsudku totiž vyplýva, že Súd prvého stupňa v podstate iba uviedol, že Komisia, „pokiaľ sa nechcela odkloniť od metódy výpočtu upravenej v usmerneniach [z roku 1998]“, sa musela riadiť metódou uvedenou vyššie, pričom opäť vypočítala „hypotetickú základnú čiastku“.
92 Súd prvého stupňa tak vôbec nevylúčil, že Komisia môže v prípade potreby, pri dodržaní práva Únie a v prípade poskytnutia primeraného odôvodnenia svojich záverov, využiť inú metódu výpočtu pokút v rámci práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže.
93 Napokon v bode 207 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa konštatoval, že vzhľadom na to, že Komisia nie je povinná uplatniť presný matematický vzorec a disponuje voľnou úvahou pri stanovení výšky pokuty, mohla zohľadniť rozdiel týkajúci sa ekonomickej sily tým, že uplatnila násobiteľ 1,5 v prípade spoločnosti Arkema a násobiteľ 2,5 v prípade celej skupiny Elf Aquitaine bez toho, aby porušila zásadu proporcionality.
94 Pokiaľ ide o výber násobiteľov 1,5 a 2,5, odvolateľka nespochybňuje spôsob, ktorým boli stanovené, ani ich výšku, pričom v podstate iba tvrdí, že ich uplatnením došlo k zakázanému dvojitému započítaniu jej obratu.
95 Z toho vyplýva, že štvrtý odvolací dôvod treba zamietnuť ako nedôvodný.
96 Vzhľadom na uvedené úvahy musí byť odvolanie zamietnuté v celom rozsahu.
O trovách
97 Podľa článku 69 ods. 2 rokovacieho poriadku uplatniteľného na základe článku 118 uvedeného rokovacieho poriadku na konanie o odvolaní účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia navrhla zaviazať spoločnosť Arkema na náhradu trov konania a uvedená spoločnosť nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol a vyhlásil:
1. Odvolanie sa zamieta.
2. Arkema SA je povinná nahradiť trovy konania.
Podpisy