UZNESENIE VŠEOBECNÉHO SÚDU (odvolacia komora)

z 20. júna 2011

Vec T‑256/10 P

Luigi Marcuccio

proti

Európskej komisii

„Odvolanie – Verejná služba – Úradníci – Vysťahovanie osobných vecí – Implicitné a výslovné zamietnutie žiadostí odvolateľa – Povinnosť odôvodnenia – Odvolanie, ktoré je čiastočne zjavne neprípustné a čiastočne zjavne nedôvodné“

Predmet:      Odvolanie podané proti uzneseniu Súdu pre verejnú službu Európskej únie (prvá komora) z 25. marca 2010, Marcuccio/Komisia (F‑102/08), smerujúce k zrušeniu tohto uznesenia

Rozhodnutie:      Odvolanie sa zamieta. L. Marcuccio znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania, ktoré v rámci tohto konania vznikli Európskej komisii.

Abstrakt

1.      Odvolanie – Dôvody – Nedostatočné alebo rozporné odôvodnenie – Prípustnosť – Rozsah povinnosti odôvodnenia – Rozsah preskúmania rozsudkov Súdu pre verejnú službu Všeobecným súdom

(Rokovací poriadok Súdu pre verejnú službu, článok 76)

2.      Odvolanie – Dôvody – Nesprávne posúdenie skutkového stavu a dôkazných prostriedkov – Neprípustnosť – Preskúmanie posúdenia skutkového stavu a dôkazných prostriedkov Všeobecným súdom – Vylúčenie okrem prípadov skreslenia

(Článok 257 ZFEÚ; Štatút Súdneho dvora, príloha I, článok 11 ods. 1)

3.      Odvolanie – Dôvody – Neidentifikovanie uvádzaného nesprávneho právneho posúdenia – Zjavná neprípustnosť

[Štatút Súdneho dvora, príloha I, článok 11; Rokovací poriadok Všeobecného súdu, článok 138 ods. 1 prvý pododsek písm. c)]

4.      Žaloba o neplatnosť – Právomoc súdu Únie – Návrhy smerujúce k tomu, aby bol inštitúcii udelený príkaz – Návrhy smerujúce k tomu, aby bol prijatý deklaratórny rozsudok – Neprípustnosť

(Článok 263 ZFEÚ)

1.      Otázka, či je odôvodnenie rozsudku Súdu pre verejnú službu rozporné alebo nedostatočné, je právnou otázkou, ktorú samu osebe možno uplatňovať v rámci odvolania.

V tejto súvislosti treba v prípade uznesenia, ktorým sa žaloba zamieta ako zjavne neprípustná alebo bez právneho základu, otázku dodržania povinnosti odôvodnenia, ktorú upravuje článok 76 Rokovacieho poriadku Súdu pre verejnú službu, odlíšiť od otázky dôvodnosti odôvodnenia, ktorá spadá do materiálnej zákonnosti daného uznesenia. Na jednej strane je totiž odôvodnenie rozhodnutia formálnym vyjadrením dôvodov, na ktorých toto rozhodnutie spočíva. Pokiaľ sú tieto dôvody postihnuté chybami, je nimi postihnutá materiálna zákonnosť rozhodnutia, ale nie jeho odôvodnenie, ktoré môže byť dostatočné, aj keď obsahuje chybné dôvody. Na druhej strane skutočnosť, že prvostupňový súd dospel vo veci samej k inému záveru ako žalobca, nemôže sama osebe znamenať, že napadnuté uznesenie je postihnuté nedostatkom odôvodnenia.

(pozri body 23, 25 a 26)

Odkaz: Súdny dvor, 11. januára 2007, Technische Glaswerke Ilmenau/Komisia, C‑404/04 P, neuverejnený v Zbierke, bod 90 a tam citovaná judikatúra; 10. júla 2008, Bertelsmann a Sony Corporation of America/Impala, C‑413/06 P, Zb. s. I‑4951, bod 181 a tam citovaná judikatúra; 20. mája 2010, Gogos/Komisia, C‑583/08 P, Zb. s. I‑4469; bod 35 a tam citovaná judikatúra; Všeobecný súd, 18. októbra 2010, Marcuccio/Komisia, T‑516/09 P, body 53 a 54

2.      Odvolanie sa môže zakladať iba na dôvodoch týkajúcich sa porušenia právnych pravidiel a je vylúčené akékoľvek posudzovanie skutkového stavu. Iba Súd pre verejnú službu má právomoc jednak zistiť skutkový stav, okrem prípadu, ak by vecná nesprávnosť jeho zistení vyplývala z dokumentov v spise, ktoré mu boli predložené, a jednak posúdiť tento skutkový stav, ako aj hodnotu, ktorú treba priznať dôkazným prostriedkom, ktoré mu boli predložené, okrem prípadu skreslenia tohto skutkového stavu alebo dôkazných prostriedkov. Súd pre verejnú službu je navyše ako jediný oprávnený posúdiť prípadnú potrebu doplniť informácie, ktorými disponuje v ním prejednávaných veciach.

Ak však Súd pre verejnú službu zistil alebo posúdil skutkový stav, Všeobecný súd má na základe článku 257 ZFEÚ právomoc preskúmať právnu kvalifikáciu tohto skutkového stavu a právne dôsledky, ktoré z neho Súd pre verejnú službu vyvodil. Právomoc Všeobecného súdu preskúmavať skutkové zistenia urobené Súdom pre verejnú službu sa teda vzťahuje najmä na vecnú nesprávnosť týchto zistení vyplývajúcu z dokumentov v spise, skreslenie dôkazných prostriedkov, ich právnu kvalifikáciu a otázku, či boli dodržané pravidlá v oblasti dôkazného bremena a vykonávania dôkazov.

(pozri body 33, 35, 36 a 38)

Odkaz: Súdny dvor, 10. júla 2001, Ismeri Europa/Dvor audítorov, C‑315/99 P, Zb. s. I‑5281, bod 19; 11. novembra 2003, Martinez/Parlament, C‑488/01 P, Zb. s. I‑13355, bod 53 a tam citovaná judikatúra; 25. januára 2007, Sumitomo Metal Industries a Nippon Steel/Komisia, C‑403/04 P a C‑405/04 P, Zb. s. I‑729, bod 39 a tam citovaná judikatúra; Súd prvého stupňa, 20. októbra 2008, Marcuccio/Komisia, T‑278/07 P, Zb. VS s. I‑B‑1‑59, II‑B‑1‑407, bod 20; Všeobecný súd, 8. júla 2010, Marcuccio/Komisia, T‑166/09 P, bod 20 a tam citovaná judikatúra

3.      Podľa článku 11 prílohy I Štatútu Súdneho dvora, ako aj článku 138 ods. 1 prvého pododseku písm. c) Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu musí odvolanie presne označovať napádané časti rozsudku, ktorého zrušenie sa navrhuje, ako aj právne tvrdenia, ktoré konkrétnym spôsobom podporujú tento návrh. Preto treba ako zjavne neprípustné zamietnuť odvolanie, ktoré neobsahuje žiadnu právnu argumentáciu, ktorá má preukazovať, v čom sa Súd pre verejnú službu dopustil nesprávneho právneho posúdenia, ale iba opakuje dôvod uvedený v prvostupňovom konaní na tomto súde bez toho, aby ho podrobnejšie vysvetľovalo. Takéto tvrdenie teda predstavuje obyčajný návrh na opätovné preskúmanie žaloby podanej na prvom stupni, čím porušuje požiadavky stanovené v Štatúte Súdneho dvora, ako aj v Rokovacom poriadku Všeobecného súdu.

(pozri body 51 – 53)

Odkaz: Súdny dvor, 13. septembra 2007, II Ponte Finanziaria/ÚHVT, C‑234/06 P, Zb. s. I‑7333, body 45 a 46; Všeobecný súd, 19. marca 2010, Bianchi/ETF, T‑338/07 P, bod 59; 16. decembra 2010, Lebedef/Komisia, T‑52/10 P, bod 36 a tam citovaná judikatúra

4.      Súd Únie nemá v rámci preskúmania zákonnosti právomoc vyhlasovať deklaratórne rozsudky alebo ukladať príkazy, a to bez ohľadu na povahu alebo obsah napadnutého aktu. Tvrdenie, že nemožnosť súdu Únie ukladať inštitúcii príkazy sa obmedzuje iba na prípady, keď táto inštitúcia disponuje rozhodovacou právomocou, preto nemôže spochybniť tento záver.

(pozri body 27 a 66)

Odkaz: Súdny dvor, 22. januára 2004, Mattila/Rada a Komisia, C‑353/01 P, Zb. s. I‑1073, bod 15; Súd prvého stupňa, 4. februára 2009, Omya/Komisia, T‑145/06, Zb. s. II‑145, bod 23 a tam citovaná judikatúra