NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
MACIEJ SZPUNAR
prednesené 2. februára 2016(1)
Vec C‑421/14
Banco Primus SA
proti
Jesúsovi Gutiérrezovi Garcíovi
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Juzgado de Primera Instancia n° 2 de Santander (Španielsko)]
„Nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách – Smernica 93/13/EHS – Zmluva o hypotekárnom úvere – Prechodné vnútroštátne ustanovenie, ktoré stanovuje prekluzívnu lehotu na podanie námietky proti výkonu rozhodnutia založenej na nekalej povahe zmluvnej podmienky – Zásada efektivity – Zmluvná podmienka týkajúca sa predčasnej splatnosti – Zmluvná podmienka týkajúca sa výpočtu bežných úrokov – Povinnosti vnútroštátneho súdu“
I – Úvod
1. Súdny dvor má v prejednávanej veci opäť rozhodnúť o návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý sa týka výkladu smernice 93/13/EHS(2), v súvislosti so zmluvou o hypotekárnom úvere.
2. Prejudiciálne otázky, ktoré v spore týkajúcom sa mimoriadnej námietky podanej v konaní o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou (ďalej len „konanie o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou“), ktorou dlžník poukazuje na nekalú povahu určitej zmluvnej podmienky, Súdnemu dvoru položil Juzgado de Primera Instancia n° 2 de Santander (Súd prvého stupňa č. 2 v Santanderi), sa týkajú kritérií posudzovania nekalej povahy určitých podmienok zmluvy a rozsahu povinností vnútroštátneho súdu v rámci tohto posudzovania. Súdny dvor teda má posúdiť problematiku, ktorá už bola rozobratá v rozsiahlej judikatúre, pričom však ide o okolnosti, ktorými sa Súdny dvor ešte nezaoberal, lebo predmetná námietka poskytuje vnútroštátnemu súdu príležitosť ex offo preskúmať ďalšie zmluvné podmienky, ktoré nie sú predmetom námietky.
3. Za týchto okolností má Súdny dvor najmä určiť, či z ochrany, ktorú zaručujú články 6 a 7 smernice 93/13, vyplýva, že existencia prvého preskúmania ex offo týkajúceho sa jednej alebo viacerých zmluvných podmienok obmedzuje povinnosť vnútroštátneho súdu ex offo preskúmať nekalú povahu ostatných podmienok zmluvy v neskoršom štádiu konania.
II – Právny rámec
A – Právo Únie
4. V devätnástom odôvodnení smernice 93/13 sa uvádza:
„keďže na účely tejto smernice sa hodnotenie nekalého charakteru netýka podmienok, ktoré popisujú hlavný predmet zmluvy[,] ani vzťah kvalita/cena [ani pomeru kvality a ceny – neoficiálny preklad] tovaru alebo dodávaných služieb; keďže hlavný predmet zmluvy a vzťah cena/kvalita [pomer kvality a ceny – neoficiálny preklad] môže byť napriek tomu braný do úvahy pri hodnotení primeranosti ostatných podmienok…“
5. Článok 4 tejto smernice stanovuje:
„1. Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 7, nekalosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená[,] a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí.
2. Hodnotenie nekalej povahy podmienok sa nevzťahuje ani k definícii hlavného predmetu zmluvy ani na primeranú cenu a úhradu na jednej strane, ako aj tovar alebo služby dodávané výmenným spôsobom na druhej strane, pokiaľ tieto podmienky sú zrozumiteľné.“
6. Článok 6 ods. 1 uvedenej smernice stanovuje:
„Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.“
7. Podľa článku 7 ods. 1 tej istej smernice:
„Členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvisl[é]mu uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.“
B – Španielske právo
8. Zákonom 1/2013 o opatreniach na posilnenie ochrany hypotekárnych dlžníkov, reštrukturalizácii dlhu a sociálnom nájme (Ley 1/2013, de medidas para reforzar la protección a los deudores hipotecarios, reestructuración de deuda y alquiler social) zo 14. mája 2013(3) bol zmenený a doplnený Občiansky súdny poriadok (Ley de enjuiciamiento civil, ďalej len „Občiansky súdny poriadok“) zo 7. januára 2000(4).
9. Konanie o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou upravujú články 681 až 698 Občianskeho súdneho poriadku. Článok 695 Občianskeho súdneho poriadku, tiež v znení vyplývajúcom zo zákona 1/2013, znie:
„1. V konaniach, na ktoré odkazuje táto kapitola, sú námietky povinného prípustné len vtedy, keď sú založené na týchto dôvodoch:
…
(4) nekalá povaha zmluvnej podmienky, ktorá je základom výkonu rozhodnutia alebo ktorá určuje vymáhateľnú sumu.
…
4. Proti uzneseniu o zastavení exekúcie alebo neuplatnení nekalej podmienky možno podať odvolanie.
V iných prípadoch proti uzneseniu, ktorým sa rozhodlo o námietkach v zmysle tohto článku, nie je prípustný nijaký opravný prostriedok a jeho účinky sa obmedzia výlučne na konanie o výkone rozhodnutia, v ktorom bolo toto uznesenie vydané.“
10. Podľa článku 556 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku treba námietku na základe článku 695 Občianskeho súdneho poriadku, aj v jeho znení vyplývajúcom zo zákona 1/2013, podať v desaťdňovej lehote, ktorá sa počíta od doručenia uznesenia o nariadení výkonu rozhodnutia. Táto lehota sa vzťahuje na konania o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou, keďže na uvedenú lehotu odkazuje článok 557 Občianskeho súdneho poriadku, tiež zmenený a doplnený zákonom 1/2013, týkajúci sa konania o námietkach proti výkonu rozhodnutia založeného na iných ako súdnych alebo rozhodcovských exekučných tituloch (patria sem najmä notárske zápisnice o hypotekárnom úvere, ktoré slúžia ako základ výkonu rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou).
11. Podľa článku 693 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ako je formulovaný v zákone 1/2013, ktorý sa týka predčasnej vymáhateľnosti dlhov uhrádzaných v splátkach:
„2. Ak sa dohodla splatnosť celého dlhu v prípade nezaplatenia aspoň troch mesačných splátok dlžníkom alebo v prípade, ak dlžník nezaplatí taký počet splátok, z ktorého vyplýva, že dlžník si nesplnil svoju povinnosť za obdobie nie kratšie ako tri mesiace, a toto dojednanie je zaznamenané v notárskej zápisnici o úvere, možno žiadať celú dlžnú sumu pripadajúcu na istinu a úroky.“
12. Druhé prechodné ustanovenie zákona 1/2013 stanovuje:
„Tento zákon sa vzťahuje na súdne alebo mimosúdne konania o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou prebiehajúce ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto zákona, v ktorých nedošlo k vyprataniu nehnuteľnosti.“
13. Štvrté prechodné ustanovenie zákona 1/2013 (ďalej len „štvrté prechodné ustanovenie“) sa týka konaní o výkone rozhodnutia začatých pred nadobudnutím účinnosti zákona 1/2013, ktoré zatiaľ neboli skončené. Toto ustanovenie znie:
„1. Zmeny Občianskeho súdneho poriadku zavedené týmto zákonom sa uplatňujú na konania o výkone rozhodnutia začaté ku dňu nadobudnutia jeho účinnosti iba vo vzťahu k opatreniam na výkon rozhodnutia, ktoré sa ešte majú prijať.
2. V každom prípade v konaniach o výkone rozhodnutia prebiehajúcich v čase nadobudnutia účinnosti tohto zákona, v ktorých uplynula desaťdňová lehota na podanie námietky stanovená v článku 556 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, majú povinní jednomesačnú prekluzívnu lehotu na podanie mimoriadnej incidenčnej námietky založenej na existencii nových dôvodov námietok stanovených v článku 557 ods. 1 bode 7 a článku 695 ods. 1 bode 4 Občianskeho súdneho poriadku.
Jednomesačná prekluzívna lehota sa počíta odo dňa nasledujúceho po dni nadobudnutia účinnosti tohto zákona a podanie námietky účastníkmi konania má za následok prerušenie konania až do rozhodnutia o nej v súlade s článkom 558 a nasl. a článkom 695 Občianskeho súdneho poriadku.
Toto prechodné ustanovenie sa uplatní na každé konanie o výkone rozhodnutia, ktoré nebolo zavŕšené odovzdaním nehnuteľnosti do držby nadobúdateľa v súlade s článkom 675 Občianskeho súdneho poriadku.
3. Aj v prebiehajúcich konaniach o výkone rozhodnutia, v ktorých v čase nadobudnutia účinnosti tohto zákona už začala plynúť desaťdňová lehota na podanie námietky stanovená v článku 556 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, majú povinní rovnakú jednomesačnú prekluzívnu lehotu stanovenú v predchádzajúcom odseku na podanie námietky založenej na existencii ktoréhokoľvek z dôvodov námietok stanovených v článkoch 557 a 695 Občianskeho súdneho poriadku.
4. Uverejnenie tohto ustanovenia predstavuje úplné a platné oznámenie na účely doručovania a počítania lehôt stanovených v odsekoch 2 a 3 tohto článku, pričom nie je potrebné v nijakom prípade vydať na tento účel výslovné rozhodnutie.
…“
14. Článok 136 Občianskeho súdneho poriadku navyše stanovuje:
„Uplynutím lehoty alebo dňa stanoveného na vykonanie procesného úkonu účastníka konania dochádza k preklúzii a zániku možnosti vykonať príslušný úkon. Súdny tajomník konštatuje uplynutie lehoty opatrením a prijme príslušné rozhodnutie alebo dá súdu podnet, aby prijal príslušné rozhodnutie.“
15. V článku 207 Občianskeho súdneho poriadku sa uvádza:
„…
3. Právoplatné rozhodnutia nadobúdajú právnu silu rozhodnutej veci a súd, ktorý koná vo veci, v ktorej boli vydané, je v každom prípade viazaný ich obsahom.
4. Po uplynutí lehôt stanovených na podanie opravného prostriedku proti rozhodnutiu bez toho, aby bol opravný prostriedok podaný, sa rozhodnutie stáva právoplatným a nadobúda právnu silu rozhodnutej veci, pričom súd, ktorý koná vo veci, v ktorej bolo toto rozhodnutie vydané, je v každom prípade viazaný jeho obsahom.“
16. Článok 222 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku stanovuje, že „ak sa žalobe vyhovelo alebo bola zamietnutá právoplatným rozsudkom, vzhľadom na jeho právnu silu rozhodnutej veci sa v súlade so zákonom nemôže viesť ďalšie konanie, ktoré by malo rovnaký predmet ako konanie, v ktorom bol vydaný tento rozsudok“.
III – Skutkové okolnosti konania vo veci samej, prejudiciálne otázky a konanie na Súdnom dvore
17. Dňa 12. júna 2008 Banco Primus SA (ďalej len „Banco Primus“) poskytla pánovi Gutiérrezovi Garcíovi úver zabezpečený hypotekárnym záložným právom, ktoré sa vzťahovalo na jeho byt. Tento úver bol poskytnutý na dobu 47 rokov a mal byť uhradený v 564 mesačných splátkach.
18. Keďže povinný vo veci samej neuhradil sedem po sebe idúcich mesačných splátok tohto úveru, banková inštitúcia ho 23. marca 2010 na základe podmienky týkajúcej sa predčasnej splatnosti uvedenej v zmluve o úvere vyzvala, aby uhradil celú istinu spolu s bežnými úrokmi a úrokmi z omeškania a rôznymi výdavkami, a oznámila mu, že nehnuteľnosť zaťažená hypotékou bude predmetom dražby.
19. Dňa 11. januára 2011 sa uskutočnila uvedená dražba, no nikto neurobil podanie, ktoré by bolo vyššie ako najnižšie podanie. Vnútroštátny súd preto exekučným rozhodnutím z 21. marca 2011 priznal vlastnícke právo k nehnuteľnosti spoločnosti Banco Primus za sumu 78 482,34 eura, ktorá predstavovala 50 % jej odhadovanej hodnoty. Dňa 6. apríla 2011 Banco Primus požiadala o odovzdanie tejto nehnuteľnosti do jej užívania, ku ktorému nedošlo v dôsledku troch rôznych konaní, pričom posledné z nich sa skončilo rozhodnutím z 8. apríla 2014 o skončení konania o odklade vypratania.
20. Dňa 11. júna 2014 pán Gutiérrez García na základe článku 695 Občianskeho súdneho poriadku podal mimoriadnu námietku proti výkonu rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou z dôvodu nekalej povahy podmienky zmluvy o úvere týkajúcej sa úrokov z omeškania. Táto podmienka však už predtým bola predmetom preskúmania ex offo, na základe ktorého boli tieto úroky uznesením z 12. júna 2013 znížené na nulu.(5)
21. Vnútroštátny súd rozhodnutím zo 16. júna 2014 konštatoval, že bola podaná námietka, a prerušil konanie o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou, o čom informoval Súdny dvor listom z 29. septembra 2014.
22. V rámci skúmania tejto námietky uvedený súd poukázal na to, že niektoré podmienky zmluvy o úvere odlišné od zmluvnej podmienky týkajúcej sa úrokov z omeškania by sa tiež mohli považovať za nekalé v zmysle smernice 93/13, a to jednak podmienka týkajúca sa predčasnej splatnosti, na základe ktorej sa Banco Primus môže domáhať okamžitého splatenia istiny, úrokov a rôznych poplatkov najmä v prípade neuhradenia akejkoľvek dlžnej sumy pripadajúcej na istinu, úroku alebo preddavky v dohodnutom termíne, a jednak podmienka týkajúca sa bežných úrokov, ktorá stanovuje, že tieto úroky sa vypočítajú na základe vzorca, podľa ktorého sa zostávajúca dlžná istina a splatné úroky vydelia počtom dní, ktoré má obchodný rok, teda 360 dňami.
23. Uvedená námietka však bola podaná približne až rok po uplynutí prekluzívnej lehoty stanovenej štvrtým prechodným. Toto ustanovenie teda v prejednávanom prípade bráni tomu, aby vnútroštátny súd preskúmal určité podmienky zmluvy o úvere, ktoré by sa mohli považovať za nekalé v zmysle smernice 93/13. Vnútroštátny súd však má pochybnosti o zlučiteľnosti uvedeného ustanovenia so smernicou 93/13. Tiež žiada o objasnenie kritérií posudzovania nekalej povahy niektorých podmienok a povinností, ktoré má vnútroštátny súd, ak zistil existenciu nekalej podmienky.
24. Za týchto okolností Juzgado de Primera Instancia n° 2 de Santander rozhodnutím z 10. septembra 2014, ktoré bolo doručené do kancelárie Súdneho dvora v tej istý deň, rozhodol, že konanie zostane prerušené, a položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. a) Má sa štvrté prechodné ustanovenie... vykladať v tom zmysle, že nemôže predstavovať prekážku ochrany spotrebiteľa?
b) Je podľa smernice [93/13] a najmä jej článku 6 ods. 1 a článku 7 ods. 1, ktorých cieľom je zaručiť ochranu spotrebiteľov a užívateľov v súlade so zásadami ekvivalencie a efektivity, spotrebiteľovi dovolené odvolávať sa na existenciu nekalých podmienok aj po uplynutí lehoty stanovenej na tento účel vo vnútroštátnom právnom predpise, v dôsledku čoho musí vnútroštátny súd posúdiť uvedené podmienky?
c) Je podľa smernice [93/13], a najmä jej článku 6 ods. 1 a článku 7 ods. 1, ktorých cieľom je zaručiť ochranu spotrebiteľov a užívateľov v súlade so zásadami ekvivalencie a efektivity, vnútroštátny súd povinný ex offo posúdiť existenciu nekalej podmienky a následne z toho vyvodiť dôsledky, hoci predtým v právoplatnom rozhodnutí podľa vnútroštátneho procesného predpisu rozhodol v opačnom zmysle alebo odmietol vykonať toto posúdenie?
2. Na základe akých kritérií môže pomer kvality a ceny ovplyvniť preskúmanie nekalej povahy nepodstatných podmienok zmluvy? Majú sa v prípade takéhoto nepriameho preskúmania tohto druhu podmienok považovať za relevantné zákonné obmedzenia cien uložené vo vnútroštátnych právnych predpisoch? Môže dôjsť k tomu, že niektoré dojednania, ktoré sú vo všeobecnosti platné, stratia platnosť, ak sa cena transakcie bude javiť ako veľmi vysoká v porovnaní s bežnou trhovou cenou?
3. Možno na účely článku 4 smernice [93/13] zohľadniť okolnosti, ktoré nastali po uzatvorení zmluvy, ak to vyplýva z preskúmania vnútroštátneho právneho predpisu?
4. a) Má sa článok 693 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v znení zákona 1/2013 vykladať v tom zmysle, že nemôže predstavovať prekážku ochrany záujmov spotrebiteľa?
b) Má podľa smernice [93/13], a najmä jej článku 6 ods. 1 a článku 7 ods. 1, ktorých cieľom je zaručiť ochranu spotrebiteľov a užívateľov v súlade so zásadami ekvivalencie a efektivity, vnútroštátny súd, ak zistí existenciu nekalej podmienky týkajúcej sa predčasnej splatnosti úveru, považovať túto podmienku za nedojednanú a vyvodiť z toho vyplývajúce dôsledky, hoci predajca alebo dodávateľ vyčkal, kým uplynie minimálna doba stanovená vo vnútroštátnom právnom predpise?“
25. Vnútroštátny súd požiadal Súdny dvor, aby prejednal vec v skrátenom konaní na základe článku 105 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora. Táto žiadosť bola zamietnutá uznesením z 11. novembra 2014 najmä z dôvodu, že – ako vnútroštátny súd oznámil Súdnemu dvoru listom z 29. septembra 2014 – tento súd rozhodnutím zo 16. júna 2014 prerušil konanie o výkone rozhodnutia, takže pánovi Gutiérrezovi Garcíovi bezprostredne nehrozilo, že príde o svoj byt.
26. Písomné pripomienky predložila Banco Primus, španielska vláda, ako aj Európska komisia.
27. Španielska vláda, ako aj Komisia predniesli svoje ústne pripomienky na pojednávaní, ktoré sa konalo 24. septembra 2015.
IV – Analýza
A – O prípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania
28. Španielska vláda vo svojich písomných pripomienkach spochybňuje prípustnosť položených otázok z dôvodu, že odpovede Súdneho dvora by neboli užitočné pre vnútroštátny súd na účely rozhodnutia sporu, ktorý prejednáva. Tento súd totiž už nemá právomoc, keďže ukončil konanie o výkone rozhodnutia tým, že uznesením z 8. apríla 2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť, povinnému a užívateľom nehnuteľnosti nariadil, aby vypratali nehnuteľnosť.
29. Banco Primus výslovne nevzniesla námietku neprípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ale uvádza obdobné tvrdenia.
30. Domnievam sa, že otázky, ktoré položil vnútroštátny súd, nemožno vyhlásiť za neprípustné. Z opisu vnútroštátnych právnych predpisov, ktorý uvádza vnútroštátny súd, totiž jasne vyplýva, že predmetné konanie o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou nie je skončené. Štvrté prechodné ustanovenie stanovuje, že tento zákon sa uplatní „na každé konanie o výkone rozhodnutia, ktoré nebolo zavŕšené odovzdaním nehnuteľnosti do držby nadobúdateľa“. Konanie o výkone rozhodnutia nie je zavŕšené, keďže nedošlo k odovzdaniu nehnuteľnosti do držby nadobúdateľa, čo španielska vláda sama potvrdila vo svojich písomných pripomienkach.(6)
31. Okrem toho štvrté prechodné ustanovenie umožňuje napadnúť práve rozhodnutie vydané v konaní o výkone rozhodnutia, ktoré nadobudlo právoplatnosť z dôvodu, že riadna lehota na podanie námietky uplynula pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona.
32. Domnienka relevantnosti, ktorá sa vzťahuje na návrhy na začatie prejudiciálneho konania, preto nebola vyvrátená námietkami, ktoré vzniesla španielska vláda a Banco Primus(7), a teda prejudiciálne otázky sú ako celok prípustné.
B – O veci samej
1. O prvej otázke
a) Prvá otázka písm. a) a b)
33. Svojou prvou otázkou písm. a) a b) sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či články 6 a 7 smernice 93/13 – so zreteľom na zásady ekvivalencie a efektivity – bránia vnútroštátnemu prechodnému procesnému ustanoveniu, o aké ide vo veci samej, ktoré stanovuje pre spotrebiteľov jednomesačnú prekluzívnu lehotu, ktorá začína plynúť dňom nasledujúcim po dni uverejnenia zákona, ktorého súčasťou je toto ustanovenie, na podanie námietky založenej na údajne nekalej povahe zmluvných podmienok v rámci prebiehajúceho konania o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou.
34. Súdny dvor sa nedávno zaoberal v podstate zhodnou otázkou vo veci BBVA(8), v ktorej som vo svojich návrhoch prednesených 13. mája 2015(9) dospel k záveru, že prekluzívna lehota zavedená zákonom 1/2013 je protiprávna. Súdny dvor sa stotožnil s týmto názorom a vo svojom rozsudku BBVA (C‑8/14, EU:C:2015:731) rozhodol, že „články 6 a 7 smernice [93/13] sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia prechodnému vnútroštátnemu ustanoveniu…, ktoré určuje pre spotrebiteľov – v súvislosti s ktorými sa pred nadobudnutím účinnosti zákona, ktorého súčasťou je toto ustanovenie, začalo konanie o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou, pričom toto konanie sa v tom čase ešte neskončilo – jednomesačnú prekluzívnu lehotu, ktorá začína plynúť dňom nasledujúcim po zverejnení tohto zákona, na podanie námietky proti výkonu rozhodnutia založenej na údajne nekalej povahe zmluvných podmienok“.
35. Keďže Súdny dvor už rozhodol, že uvedená lehota je protiprávna, v týchto návrhoch sa budem zaoberať len aspektmi, ktoré ešte neboli posúdené vo veci BBVA(10). Pokiaľ ide o ostatné aspekty, odkazujem na rozsudok Súdneho dvora, ako aj na návrhy, ktoré som predniesol v uvedenej veci.
b) Prvá otázka písm. a)
i) Úvodné poznámky
36. Skôr než pristúpim k rozboru tejto otázky, považujem za užitočné pripomenúť, že po vyhlásení rozsudku Aziz(11) boli zákonom 1/2013 zmenené a doplnené články Občianskeho súdneho poriadku upravujúce okrem iného konanie o výkone rozhodnutia týkajúceho sa majetku zaťaženého hypotékou alebo založeného s cieľom prispôsobiť konanie o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou tejto judikatúre. Španielsky zákonodarca konkrétnejšie zmenil a doplnil Občiansky súdny poriadok jednak tým, že umožnil súdu rozhodujúcemu o výkone rozhodnutia kedykoľvek počas konania ex offo posúdiť nekalú povahu zmluvných podmienok(12), a jednak tým, že doplnil nový dôvod námietok, založený na nekalej povahe zmluvnej podmienky, ktorá je základom výkonu rozhodnutia alebo ktorá určuje vymáhateľnú sumu(13).
37. Prvú otázku písm. c), ktorú položil vnútroštátny súd, treba preskúmať v tomto kontexte.
ii) Preformulovanie prvej otázky písm. c)
38. Vnútroštátny súd chce v podstate vedieť, či články 6 a 7 smernice 93/13 ukladajú vnútroštátnemu súdu povinnosť ex offo preskúmať existenciu nekalých podmienok, hoci predtým nevykonal také skúmanie alebo rozhodnutím, ktoré je podľa vnútroštátnych predpisov právoplatné, konštatoval, že tieto podmienky nie sú nekalé.
39. V rámci tejto otázky vnútroštátny súd uvádza dva prípady, a to prípad, keď vnútroštátny súd predtým neskúmal určitú podmienku, a prípad, keď vo vnútroštátnom uznesení, ktoré nadobudlo právoplatnosť, určil, že táto podmienka nie je nekalá.
40. Na základe vnútroštátneho spisu predloženého kancelárii Súdneho dvora však poznamenávam, že v texte vnútroštátneho rozhodnutia citovaného vnútroštátnym súdom, konkrétne uznesenia z 12. júna 2013, tento súd len ex offo konštatoval, že podmienka týkajúca sa úrokov z omeškania je nekalá, pričom sa nevyjadril k ostatným podmienkam zmluvy a ani ich nespomenul.(14) Zo svojej analýzy preto vylúčim druhú situáciu, ktorej sa týka otázka položená vnútroštátnym súdom, keďže táto situácia je zjavne hypotetická.
41. Z tohto dôvodu nemôžem súhlasiť s tvrdením, ktoré uviedla španielska vláda vo svojich písomných pripomienkach a podľa ktorého chce vnútroštátny súd opäť preskúmať listinu, na základe ktorej bolo zriadené hypotekárne záložné právo a v súvislosti s ktorou sa v uznesení, ktoré nadobudlo právoplatnosť, konštatovalo, že neobsahuje nekalé podmienky.(15)
42. S cieľom poskytnúť užitočnú odpoveď na otázky vnútroštátneho súdu a v duchu spolupráce, ktorým sa musí vyznačovať postup Súdneho dvora vo vzťahu k vnútroštátnemu súdu, navrhujem preformulovať otázku tak, aby jej cieľom bolo určiť, či z ochrany, ktorú zaručujú články 6 a 7 smernice 93/13, vyplýva, že existencia prvého preskúmania ex offo týkajúceho sa jednej alebo viacerých zmluvných podmienok obmedzuje povinnosť vnútroštátneho súdu ex offo preskúmať nekalú povahu ostatných podmienok zmluvy v neskoršom štádiu konania.
43. Teraz sa budem venovať tejto otázke, pričom najprv pripomeniem relevantnú judikatúru Súdneho dvora.
iii) Stručné zhrnutie relevantnej judikatúry
44. Považujem za dôležité na úvod pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry systém ochrany zavedený smernicou 93/13 vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti.(16)
45. Súdny dvor opakovane rozhodol, že vzhľadom na toto nerovné postavenie jednej zo zmluvných strán článok 6 ods. 1 smernice 93/13 stanovuje, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Ide o kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť.(17)
46. Čo sa týka povinnosti ex offo preskúmať nekalé podmienky(18), Súdny dvor najprv priznal vnútroštátnemu súdu možnosť vykonať také preskúmanie(19), a následne rozhodol, že vnútroštátny súd je povinný ex offo posúdiť nekalú povahu zmluvnej podmienky patriacej do pôsobnosti smernice 93/13 a tým odstrániť nerovnováhu medzi zmluvnými stranami hneď po tom, ako je oboznámený s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel(20). Súdny dvor teda zmenil možnosť vnútroštátneho súdu ex offo preskúmať nekalú povahu zmluvných podmienok na povinnosť tohto súdu. Tento vývoj znamená, že úloha, ktorú v oblasti ochrany spotrebiteľa vnútroštátnemu súdu priznáva právo Únie, „nie je… vymedzená len možnosťou vysloviť sa k prípadnej nekalej povahe zmluvnej podmienky, ale zahŕňa taktiež povinnosť preskúmať ex offo túto otázku“(21).
47. Je tiež potrebné pripomenúť, že odôvodnenie takej povinnosti je založené na povahe a význame verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú smernica 93/13 zaisťuje spotrebiteľom.(22) Je teda úlohou súdu, ktorý vo veci rozhoduje, zabezpečiť potrebný účinok ochrany, ktorú sledujú ustanovenia tejto smernice.
48. Preto sa domnievam, že v rámci smernice 93/13 skutočnosť, že vnútroštátny súd po riadnom začatí konania v určitom štádiu konania nepreskúmal určitú zmluvnú podmienku, mu nebráni v tom, aby v neskoršom štádiu konania preskúmal ďalšie podmienky.(23)
49. Vzhľadom na všetky tieto úvahy navrhujem odpovedať na prvú prejudiciálnu otázku písm. c), ktorú položil vnútroštátny súd, tak, že z ochrany, ktorú spotrebiteľom zaručujú články 6 a 7 smernice 93/13, vyplýva, že existencia prvého preskúmania ex offo týkajúceho sa jednej alebo viacerých zmluvných podmienok nemôže obmedziť povinnosť vnútroštátneho súdu ex offo preskúmať nekalú povahu ostatných podmienok zmluvy v neskoršom štádiu konania.
2. O druhej a tretej otázke
50. Týmito dvoma otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta Súdneho dvora na kritériá posudzovania nekalej povahy podmienok týkajúcich sa výpočtu bežných úrokov a predčasnej splatnosti, ako sú podmienky uvedené v zmluve, o ktorú ide vo veci samej, ako aj na povinnosti, ktoré vnútroštátnemu súdu vyplývajú z článku 4 smernice 93/13, s cieľom zistiť, či vnútroštátny súd musí pri skúmaní takých zmluvných podmienok vziať do úvahy pomer kvality a ceny dodaného tovaru alebo poskytnutej služby, ktorý vyplýva zo zmluvy o úvere ako celku, cenové obmedzenia uložené vnútroštátnymi právnymi predpismi a okolnosti, ktoré nastali po uzatvorení zmluvy.
51. Pri zodpovedaní týchto otázok najprv pripomeniem všeobecné kritériá posudzovania nekalej povahy zmluvných podmienok, ako ich stanovil Súdny dvor vo svojej judikatúre. Následne sa budem so zreteľom na túto judikatúru venovať jednak skúmaniu podmienky týkajúcej sa bežných úrokov z hľadiska článku 4 ods. 2 smernice 93/13 a jednak skúmaniu podmienky týkajúcej sa predčasnej splatnosti z hľadiska článku 4 ods. 1 tejto smernice.
a) Pripomenutie judikatúry týkajúcej sa kritérií posudzovania nekalej povahy zmluvných podmienok
52. Po prvé Súdny dvor viackrát zdôraznil, že má právomoc jednak podať výklad pojmu „nekalá podmienka“ uvedeného v článku 3 ods. 1 smernice 93/13 a v prílohe k tejto smernici a jednak stanoviť kritériá, ktoré vnútroštátny súd môže alebo musí zohľadniť pri preskúmaní zmluvnej podmienky z hľadiska tejto smernice. Súdny dvor naopak rozhodol, že vnútroštátnemu súdu vzhľadom na uvedené kritériá prináleží stanoviť konkrétnu kvalifikáciu príslušnej zmluvnej podmienky podľa osobitných okolností daného prípadu vo veci samej.(24) Iba vnútroštátny súd môže podrobne posúdiť dôsledky, ktoré môže mať táto podmienka v rámci práva uplatniteľného na zmluvu, čo zahŕňa preskúmanie vnútroštátneho právneho systému.(25) Vnútroštátnemu súdu tiež prináleží rozhodnúť, či sú sporné podmienky nekalé(26), pričom Súdny dvor sa musí obmedziť na to, aby vnútroštátnemu súdu poskytol údaje, ktoré musí tento súd zohľadniť pri posúdení nekalej povahy dotknutej podmienky(27).
53. Po druhé Súdny dvor uviedol, že tým, že článok 3 ods. 1 smernice 93/13 odkazuje na pojmy „dobrá viera“ a „značná nerovnováha“ v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy k škode spotrebiteľa, len abstraktne uvádza skutočnosti, ktoré dávajú zmluvnej podmienke, ktorá nebola individuálne dohodnutá, nekalú povahu.(28)
54. Ako generálna advokátka Kokott zdôraznila v návrhoch, ktoré predniesla vo veci Aziz(29), Súdny dvor v tejto súvislosti spresnil, že pri otázke, či podmienka spôsobuje „značnú nerovnováhu“ v právach a povinnostiach strán vyplývajúcich zo zmluvy na škodu spotrebiteľa, treba predovšetkým zohľadniť právne predpisy uplatňované vo vnútroštátnom práve v prípade absencie dohody medzi zmluvnými stranami [v podobnom prípade]. Podľa Súdneho dvora táto porovnávacia analýza umožní vnútroštátnemu súdu posúdiť, či a prípadne do akej miery je právne postavenie spotrebiteľa vyplývajúce zo zmluvy nevýhodnejšie než právne postavenie zakotvené v platnom vnútroštátnom práve. Súdny dvor navyše uviedol, že sa zdá, že na tieto účely je relevantné preskúmať právne postavenie uvedeného spotrebiteľa z hľadiska prostriedkov, ktoré má podľa vnútroštátnej právnej úpravy k dispozícii na zabránenie uplatňovaniu nekalých podmienok.(30)
55. Po tretie, pokiaľ ide otázku, za akých okolností dôjde k takejto nerovnováhe „napriek požiadavke dôvery [dobrej viery – neoficiálny preklad]“, Súdny dvor rozhodol, že vzhľadom na šestnáste odôvodnenie smernice 93/13 treba konštatovať, že vnútroštátny súd má na tento účel preveriť, či predajca alebo dodávateľ, ktorý zaobchádza so spotrebiteľom čestne a rovnocenne, mohol rozumne očakávať, že by tento spotrebiteľ súhlasil s takouto podmienkou po individuálnom dojednaní.(31)
56. Okrem toho Súdny dvor pripomenul, že príloha, na ktorú odkazuje článok 3 ods. 3 smernice 93/13, obsahuje len orientačný a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré možno považovať za nekalé.(32) Spresnil, že podľa článku 4 ods. 1 smernice 93/13 sa má nekalá povaha zmluvnej podmienky posudzovať so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená, a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy. Z toho vyplýva, že z tohto hľadiska treba tiež posúdiť dôsledky, ktoré uvedená podmienka môže mať v rámci práva uplatniteľného na zmluvu, čo v sebe zahŕňa preskúmanie vnútroštátneho právneho systému.(33)
57. Vnútroštátny súd musí posúdiť nekalú povahu podmienky týkajúcej sa výpočtu bežných úrokov a podmienky týkajúcej sa predčasnej splatnosti, na ktoré tento súd poukazuje, vzhľadom na uvedené všeobecné kritériá.
b) O podmienke týkajúcej sa bežných úrokov
58. Podmienka 3 spornej zmluvy stanovuje, že „matematický vzorec na výpočet sumy úrokov na základe ročnej nominálnej úrokovej sadzby, ktoré sú splatné za konkrétne obdobie, je nasledujúci: C x d x r/360 x 100; pričom C je nesplatená istina úveru na začiatku obdobia splácania, d je počet dní, ktoré zahŕňa obdobie splácania, a r je ročná nominálna úroková sadzba. … Na účely výpočtu úrokov má rok 360 dní“.
59. Sporná podmienka patrí do kategórie podmienok, ktoré sú uvedené v článku 4 ods. 2 smernice 93/13, a teda sú vylúčené zo skúmania vnútroštátneho súdu. Tento článok však dovoľuje preskúmať tieto zmluvné podmienky, a to jedine vtedy, ak nie sú zrozumiteľné, ako to je vo veci samej.
60. Vnútroštátny súd, ako aj Komisia pochybujú o tom, či sporná podmienka vzhľadom na to, že je založená na zložitom matematickom vzorci, ktorého význam priemerný spotrebiteľ pravdepodobne nepochopí, spĺňa požiadavky týkajúce sa formulácie a transparentnosti podľa článku 4 ods. 2 smernice 93/13. Komisia konkrétne zdôrazňuje, že výpočet týchto úrokov na základe obchodného roka, ktorý má 360 dní, má za následok zvýšenie úrokovej sadzby v porovnaní s úrokovou sadzbou, ktorá by vyplynula z výpočtu založeného na kalendárnom roku, ktorý má 365 dní.(34)
61. Ak teda vnútroštátny súd dospeje k záveru, že táto podmienka nie je zrozumiteľná, a preto sa na ňu vzťahuje článok 4 ods. 2 smernice 93/13, bude ju musieť preskúmať vzhľadom na všeobecné kritériá posudzovania spomenuté v bodoch 52 až 56 týchto návrhov a presnejšie overiť, či sporná podmienka vzhľadom na tieto kritériá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán vzniknutých na základe zmluvy na úkor spotrebiteľa. Toto posúdenie teda treba vykonať z hľadiska vnútroštátnych predpisov, ktoré sa uplatnia, pokiaľ sa zmluvné strany nedohodli inak, a prostriedkov, ktoré má spotrebiteľ podľa vnútroštátnej právnej úpravy k dispozícii na zabránenie uplatňovaniu takých podmienok.
62. Pri tomto posudzovaní musí vnútroštátny súd vziať do úvahy všetky kritériá stanovené v článku 4 ods. 1 smernice 93/13, teda musí zohľadniť povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená, ako aj všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy v dobe uzatvorenia zmluvy a všetky ostatné podmienky zmluvy alebo inú zmluvu, od ktorej závisí. V tejto súvislosti môže byť dôležité najmä vziať do úvahy cenové obmedzenia uložené vnútroštátnymi právnymi predpismi a tiež určiť, či je tento výpočtový vzorec nezlučiteľný s iným dispozitívnym ustanovením španielskeho práva.
63. Cieľom posudzovania vnútroštátneho súdu musí byť navyše určiť, za akých okolností dôjde k prípadnej nerovnováhe „napriek požiadavke [dobrej viery]“. V tejto súvislosti pripomínam, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že predpokladom dodržania požiadavky dobrej viery je, že predajca alebo dodávateľ, ktorý zaobchádza so spotrebiteľom čestne a rovnocenne, môže rozumne očakávať, že by tento spotrebiteľ súhlasil s takouto podmienkou po individuálnom prerokovaní.(35)
64. Zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, v každom prípade vyplýva, že vnútroštátny zákonodarca neprebral článok 4 ods. 2 smernice 93/13. Ak je to skutočne tak, pripomínam, že pokiaľ nedošlo k prebratiu tohto ustanovenia do vnútroštátneho práva, španielska právna úprava, o ktorú ide vo veci samej, tým, že umožňuje úplné súdne preskúmanie nekalej povahy podmienok, aké sú uvedené v článku 4 ods. 2 smernice 93/13, stanovených v zmluve uzavretej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, umožňuje zaručiť spotrebiteľovi v súlade s článkom 8 smernice 93/13(36) vyššiu úroveň účinnej ochrany, než akú stanovuje táto smernica(37), a to aj vtedy, ak sa táto podmienka týka hlavného predmetu zmluvy alebo pomeru kvality a ceny plnenia.
c) O podmienke týkajúcej sa predčasnej splatnosti
65. Podmienka 6a spornej zmluvy(38) dovoľuje bankovej inštitúcii domáhať sa v prípade nezaplatenia ktorejkoľvek časti istiny a úrokov predčasného splatenia istiny, ako aj zaplatenia úrokov a rôznych výdavkov(39).
66. Ako Súdny dvor rozhodol v rozsudku Aziz(40), túto podmienku treba preskúmať z hľadiska určitých kritérií. Úlohou vnútroštátneho súdu je najmä overiť v prvom rade, či možnosť predajcu alebo dodávateľa rozhodnúť o splatnosti celého úveru závisí od toho, že si spotrebiteľ nesplnil povinnosť, ktorá je v spornom zmluvnom vzťahu podstatná, v druhom rade, či sa táto možnosť priznáva v prípadoch, v ktorých je takéto nesplnenie povinnosti dostatočne závažné vo vzťahu k dobe splácania úveru a k jeho výške, v treťom rade, či táto možnosť predstavuje odchýlku od právnych predpisov uplatňovaných v tejto oblasti, a v štvrtom a poslednom rade, či vnútroštátne právo stanovuje primerané a účinné prostriedky, ktoré spotrebiteľovi, na ktorého sa takáto podmienka uplatní, umožnia, aby odvrátil účinky takejto splatnosti úveru.(41)
67. Vnútroštátny súd má v súvislosti s overením kritérií spomenutých v predchádzajúcom bode pochybnosti o možnosti odvolávať sa na predvídateľnosť alebo nepredvídateľnosť nesplnenia povinnosti z hľadiska článku 4 ods. 1 smernice 93/13. Konkrétne uvádza, že vzhľadom na to, že predmetné nesplnenie povinnosti nie je závažné, z pohľadu tretieho vyššie uvedeného kritéria má preskúmať, či – pri posudzovaní toho, či je právne postavenie spotrebiteľa vyplývajúce zo spornej podmienky nevýhodnejšie než právne postavenie zakotvené v dispozitívnych ustanoveniach – možno vziať do úvahy okolnosti, ktoré nastali po uzatvorení zmluvy, a teda má preskúmať, či bolo nesplnenie povinnosti predvídateľné, zatiaľ čo v článku 4 ods. 1 smernice 93/13 sa hovorí o okolnostiach súvisiacich s uzatvorením zmluvy „v dobe uzatvorenia zmluvy“.
68. Podľa tohto súdu by španielske právo v prípade, ak nebolo dohodnuté niečo iné, umožňovalo predčasne odstúpiť od zmluvy, pokiaľ by bolo predvídateľné (čo je okolnosť, ktorá nastala po uzatvorení zmluvy), že spotrebiteľ sa dopustí vážneho nesplnenia povinnosti.(42) Hoci by teda nezaplatenie siedmich mesačných splátok z celkového počtu 564 podľa vnútroštátneho súdu nebolo dostatočne závažné, ich nezaplatenie by znamenalo, že také nesplnenie povinnosti je predvídateľné.(43)
69. Pokiaľ ide o dispozitívne ustanovenia, ktoré umožňujú posúdiť existenciu značnej nerovnováhy medzi zmluvnými stranami, ako to vyžaduje judikatúra, domnievam sa, že vnútroštátny súd môže vziať do úvahy právne predpisy platné v čase uzatvorenia zmluvy ako okolnosť súvisiacu s jej uzatvorením. Podľa môjho názoru totiž článok 4 ods. 1 smernice 93/13 dovoľuje zohľadniť okolnosti, ktoré nastali po uzatvorení zmluvy, pokiaľ odkaz na také budúce okolnosti vyplýva z preskúmania vnútroštátnych dispozitívnych ustanovení v čase uzatvorenia zmluvy.
70. Treba však poznamenať – ako Komisia správne uviedla –, že okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy zahŕňajú aj ľahko predvídateľné budúce okolnosti a okolnosti, ktoré už existujú, ale sú známe len jednej zo zmluvných strán. V tejto súvislosti by sa pri skúmaní nekalej povahy spornej podmienky mali vziať do úvahy prognózy týkajúce sa vývoja trhov, o ktorých spotrebiteľ nevie, ale ktoré môžu byť známe predajcovi alebo dodávateľovi.
d) O možnosti vnútroštátneho súdu zohľadniť pri skúmaní nekalej povahy zmluvných podmienok pomer kvality a ceny
71. Pokiaľ ide možnosť vnútroštátneho súdu zohľadniť pri skúmaní nekalej povahy zmluvných podmienok pomer kvality a ceny, španielska vláda vo svojich písomných pripomienkach uviedla, že podľa článku 4 ods. 2 smernice 93/13 posúdenie pomeru kvality a ceny pri skúmaní nekalej povahy určitej zmluvnej podmienky prichádza do úvahy len vtedy, ak táto podmienka nie je zrozumiteľná, čo musí overiť vnútroštátny súd.
72. S týmto tvrdením nesúhlasím. V prvom rade treba pripomenúť, že tu nejde o skúmanie podmienky týkajúcej sa pomeru kvality a ceny plnenia, ale o možnosť vnútroštátneho súdu vo všeobecnosti zohľadniť pri skúmaní nekalej povahy zmluvných podmienok pomer kvality a ceny. V tejto súvislosti pripomínam, že v devätnástom odôvodnení smernice 93/13 sa uvádza, že hoci sa hodnotenie nekalej povahy netýka podmienok, ktoré popisujú hlavný predmet zmluvy, ani pomeru kvality a ceny dodaného tovaru alebo poskytnutých služieb, hlavný predmet zmluvy a pomer kvality a ceny môžu byť napriek tomu brané do úvahy pri hodnotení primeranosti ostatných podmienok. Vnútroštátnemu súdu preto nič nebráni v tom, aby taký faktor zohľadnil.
e) Predbežný záver
73. Treba konštatovať, že v rámci skúmania prípadne nekalej povahy zmluvnej podmienky týkajúcej sa predčasnej splatnosti, aká je uvedená v zmluve, o ktorú ide vo veci samej, je úlohou vnútroštátneho súdu overiť po prvé, či uplatnenie tejto podmienky závisí od toho, že spotrebiteľ si nesplnil podstatnú zmluvnú povinnosť, po druhé, či je toto nesplnenie povinnosti dostatočne závažné vo vzťahu k dobe splácania úveru a k jeho výške, po tretie, či toto nesplnenie povinnosti predstavuje odchýlku od vnútroštátnych dispozitívnych ustanovení uplatňovaných v tejto oblasti, a po štvrté, či vnútroštátne právo stanovuje primerané a účinné prostriedky, ktoré spotrebiteľom umožnia, aby odvrátili účinky takej podmienky.
74. Okrem toho článok 4 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd musí pri skúmaní zmluvných podmienok vziať do úvahy pomer kvality a ceny dodaného tovaru alebo poskytnutej služby, ktorý vyplýva zo zmluvy o úvere ako celku, cenové obmedzenia uložené vnútroštátnymi právnymi predpismi, ľahko predvídateľné budúce okolnosti a okolnosti, ktoré v čase uzatvorenia zmluvy už existovali, ale boli známe len jednej zo zmluvných strán, ako aj okolnosti, ktoré nastali po jej uzatvorení, pokiaľ odkaz na také budúce okolnosti vyplýva z preskúmania vnútroštátnych právnych predpisov v čase uzatvorenia zmluvy.
3. O štvrtej otázke
75. Svojou štvrtou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate jednak pýta Súdneho dvora, či sa má smernica 93/13 vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnemu ustanoveniu, akým je článok 693 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, týkajúcemu sa predčasnej splatnosti v rámci zmluvy o hypotekárnom úvere, a jednak sa ho pýta, či je vnútroštátny súd povinný vyhlásiť podmienku týkajúcu sa predčasnej splatnosti za neplatnú po tom, či zistil, že je nekalá, aj keď veriteľ v podstate dodržal podmienky stanovené v tomto vnútroštátnom ustanovení.
76. Čo sa týka v prvom rade súladu článku 693 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku so smernicou 93/13, na úvod pripomínam, že podľa článku 1 ods. 2 tejto smernice „zmluvné podmienky, ktoré odrážajú záväzné [kogentné – neoficiálny preklad] zákonné alebo regulačné ustanovenia…, nepodliehajú ustanoveniam tejto smernice“. Okrem toho v súlade s trinástym odôvodnením tej istej smernice článok 1 ods. 2 smernice 93/13 „zahŕňa pravidlá, ktoré podľa [vnútroštátneho] zákona platia medzi zmluvnými stranami za predpokladu, že neboli vytvorené žiadne iné dohody“.
77. Za týchto okolností vzniká v prvom rade otázka, či článok 693 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku spadá do pôsobnosti smernice 93/13.
78. V tejto súvislosti z rozhodnutia vnútroštátneho súdu po prvé vyplýva, že sporná podmienka, ktorá obsahuje predchádzajúce znenie článku 693 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, neodráža „kogentné“ zákonné alebo regulačné ustanovenie. Po druhé z rozhodnutia vnútroštátneho súdu a z pripomienok španielskej vlády, ako aj Komisie vyplýva, že tento článok nie je ani dispozitívnym ustanovením, keďže v prípade neexistencie dohody medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom sa nemôže uplatniť. Naopak v tomto článku sa uvádza, že predpokladom jeho účinnosti je výslovná dohoda zmluvných strán.(44) Tento článok v znení zmenenom a doplnenom zákonom 1/2013 dovoľuje bankovej inštitúcií využiť konanie o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou na uplatnenie nároku na celý dlh pripadajúci na istinu a úroky v prípade nezaplatenia aspoň troch mesačných splátok, pokiaľ sa táto podmienka nachádza v listine o zriadení hypotekárneho záložného práva, ktorá je exekučným titulom.
79. Hoci je teda pravda, že článok 693 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v znení pred nadobudnutím účinnosti zákona 1/2013(45) je uvedený v zmluve, o ktorú ide vo veci samej, presnejšie v spornej podmienke týkajúcej sa predčasnej splatnosti, konštatujem, že napriek tomu, že toto vnútroštátne ustanovenie má zákonnú alebo regulačnú povahu, nie je kogentným ani dispozitívnym ustanovením. Zdá sa teda, že v súlade s trinástym odôvodnením smernice 93/13 sa na toto ustanovenie nevzťahuje článok 1 ods. 2 tejto smernice, ktorá sa teda uplatní.(46)
80. Je potrebné konštatovať, že pokiaľ článok 693 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku nebráni tomu, aby vnútroštátny súd, ktorý zistil existenciu nekalej podmienky, mohol ex offo vylúčiť uplatnenie tejto podmienky, smernica 93/13 nebráni uplatňovaniu takého vnútroštátneho ustanovenia.(47) Keďže však toto ustanovenie vyžaduje výslovnú dohodu zmluvných strán, z jeho znenia podľa všetkého vyplýva, že v prípade neexistencie takej dohody sa neuplatní.
81. Z vyššie uvedeného podľa môjho názoru vyplýva, že smernica 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnemu ustanoveniu týkajúcemu sa predčasnej splatnosti v rámci zmluvy o hypotekárnom úvere, pokiaľ, po prvé, toto ustanovenie nie je kogentné ani dispozitívne, po druhé jeho uplatnenie závisí jedine od dohody zmluvných strán, po tretie nebráni tomu, aby vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou na základe tejto zmluvy, posúdil, či je podmienka týkajúca sa predčasnej splatnosti nekalá, a po štvrté nebráni tomu, aby tento súd vylúčil uplatnenie uvedenej podmienky, ak dospeje k záveru, že je nekalá v zmysle článku 3 ods. 1 tejto smernice.(48)
82. Čo sa týka v druhom rade otázky, či v prípade, ak banková inštitúcia po neuhradení prvej splátky neuplatní podmienku, o ktorej vnútroštátny súd rozhodol, že je nekalá, nie je potrebné súdne preskúmanie tejto podmienky, vnútroštátny súd sa domnieva, že podmienka 6a zmluvy o úvere, o ktorú ide vo veci samej, ktorá stanovuje predčasnú splatnosť hypotekárneho úveru v prípade omeškania s platbou, predstavuje nekalú podmienku.
83. Tento súd sa opiera o skutočnosť, že táto zmluvná podmienka dovoľuje bankovej inštitúcii vytvoriť situáciu, keď existuje značná nerovnováha na úkor spotrebiteľa, keďže stanovuje, že banková inštitúcia sa môže domáhať okamžitého splatenia istiny, úrokov a rôznych poplatkov najmä v prípade neuhradenia akejkoľvek dlžnej sumy pripadajúcej na istinu, úroky alebo preddavky v dohodnutom termíne. Vnútroštátny súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že banková inštitúcia má 564 príležitostí na vyvolanie právnych účinkov, ktoré sú nezlučiteľné s požiadavkami dobrej viery. Inak povedané, táto podmienka dovoľuje banke nielen domáhať sa celého splatného dlhu a zároveň vyžadovať rôzne poplatky, ale aj začať mimoriadne skrátené súdne konanie, ktoré obmedzuje opravné prostriedky.
84. Ako bolo spomenuté v bode 44 týchto návrhov, poznamenávam, že systém ochrany zavedený smernicou 93/13 vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti.(49) Ak má byť zaručený odstrašujúci účinok článku 7 smernice 93/13, právomoci vnútroštátneho súdu, ktorý zistí existenciu nekalej podmienky v zmysle článku 3 ods. 1 tejto smernice, teda nemôžu závisieť od toho, či sa táto podmienka za daných skutkových okolností uplatní.(50)
85. V prejednávanom prípade je skutočnosť, že banková inštitúcia podala návrh na začatie konania o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou až po nezaplatení siedmich po sebe idúcich splátok, skutkovou okolnosťou, ktorá sa nemôže vziať do úvahy pri posudzovaní zmluvnej podmienky, ktorej cieľom v skutočnosti bolo umožniť bankovej inštitúcii podať návrh na začatie konania o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou v prípade nezaplatenia čo i len jednej mesačnej splátky. V tomto smere poznamenávam, že v oblasti ochrany spotrebiteľa primerané správanie za okolností, keď existujú nekalé zmluvné podmienky, nemôže spôsobiť, že podmienka prestane byť nekalou.
86. Z ustálenej judikatúry navyše vyplýva, že článok 6 ods. 1 smernice 93/13 nemožno chápať tak, že vnútroštátnemu súdu v prípade, že zistí existenciu nekalej podmienky v zmluve uzatvorenej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, umožňuje zmeniť obsah uvedenej podmienky namiesto toho, aby ju voči spotrebiteľovi jednoducho neuplatnil.(51) Súdny dvor pripustil túto možnosť len v prípade vyhlásenia neplatnosti zmluvy ako celku s cieľom vyhnúť sa obzvlášť škodlivým dôsledkom, ktorým by spotrebiteľ mohol byť vystavený(52), čo v konaní vo veci samej neplatí, keďže sporná podmienka je vedľajšia a možno ju oddeliť od zvyšku zmluvy o úvere.
87. Preto zastávam názor, že smernica 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátne ustanovenie týkajúce sa predčasnej splatnosti, o aké ide vo veci samej, nebráni povinnosti vnútroštátneho súdu vyhlásiť určitú zmluvnú podmienku za neplatnú po tom, či zistil, že je nekalá, aj keď veriteľ v praxi dodržal podmienky stanovené v určitom vnútroštátnom ustanovení.
V – Návrh
88. So zreteľom na všetky vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Juzgado de Primera Instancia n° 2 de Santander, takto:
1. Z ochrany, ktorú spotrebiteľom zaručujú články 6 a 7 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, vyplýva, že existencia prvého preskúmania ex offo týkajúceho sa jednej alebo viacerých zmluvných podmienok nemôže obmedziť povinnosť vnútroštátneho súdu ex offo preskúmať nekalú povahu ostatných podmienok zmluvy v neskoršom štádiu konania.
2. V rámci skúmania prípadne nekalej povahy zmluvnej podmienky týkajúcej sa predčasnej splatnosti, aká je uvedená v zmluve, o ktorú ide vo veci samej, je úlohou vnútroštátneho súdu overiť po prvé, či uplatnenie tejto podmienky závisí od toho, že spotrebiteľ si nesplnil podstatnú zmluvnú povinnosť, po druhé, či je toto nesplnenie povinnosti dostatočne závažné vo vzťahu k dobe splácania úveru a k jeho výške, po tretie, či toto nesplnenie povinnosti predstavuje odchýlku od vnútroštátnych dispozitívnych ustanovení uplatňovaných v tejto oblasti, a po štvrté, či vnútroštátne právo stanovuje primerané a účinné prostriedky, ktoré spotrebiteľom umožnia, aby odvrátili účinky takej podmienky.
3. Článok 4 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd musí pri skúmaní zmluvných podmienok vziať do úvahy pomer kvality a ceny dodaného tovaru alebo poskytnutej služby, ktorý vyplýva zo zmluvy o úvere ako celku, cenové obmedzenia uložené vnútroštátnymi právnymi predpismi, ľahko predvídateľné budúce okolnosti a okolnosti, ktoré v čase uzatvorenia zmluvy už existovali, ale boli známe len jednej zo zmluvných strán, ako aj okolnosti, ktoré nastali po jej uzatvorení, pokiaľ odkaz na také budúce okolnosti vyplýva z preskúmania vnútroštátnych právnych predpisov v čase uzatvorenia zmluvy.
4. Smernica 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že:
– jednak nebráni vnútroštátnemu ustanoveniu týkajúcemu sa predčasnej splatnosti v rámci zmluvy o hypotekárnom úvere, o aké ide vo veci samej, pokiaľ po prvé toto ustanovenie nie je kogentné ani dispozitívne, po druhé jeho uplatnenie závisí jedine od dohody zmluvných strán, po tretie nebráni tomu, aby vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou na základe tejto zmluvy, posúdil, či je podmienka týkajúca sa predčasnej splatnosti nekalá, a po štvrté nebráni tomu, aby tento súd vylúčil uplatnenie uvedenej podmienky, ak dospeje k záveru, že je nekalá v zmysle článku 3 ods. 1 tejto smernice, a
– jednak toto ustanovenie nebráni povinnosti vnútroštátneho súdu vyhlásiť určitú zmluvnú podmienku za neplatnú po tom, či zistil, že je nekalá, aj keď veriteľ v praxi dodržal podmienky stanovené v určitom vnútroštátnom ustanovení.