ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU
EURÓPSKEJ ÚNIE (prvá komora)

zo 17. marca 2015 (*)

„Verejná služba – Zamestnanci ECB – Disciplinárne konanie – Disciplinárny postih – Prepustenie – Právo na obhajobu – Prístup k disciplinárnemu spisu – Prístup k informáciám a dokumentom týkajúcim sa iných služieb – Primeraná lehota – Zákonnosť zloženia disciplinárneho výboru – Poradná úloha disciplinárneho výboru – Sprísnenie postihu v porovnaní s odporúčaným postihom – Povinnosť odôvodnenia – Riadenie služby – Zjavne nesprávne posúdenie – Proporcionalita postihu – Poľahčujúce okolnosti – Priťažujúce okolnosti – Námietka nezákonnosti“

Vo veci F‑73/13,

ktorej predmetom je žaloba podaná podľa článku 36.2 Protokolu o Štatúte Európskeho systému centrálnych bánk a Európskej centrálnej banky, ktorý tvorí prílohu Zmluvy o EÚ a Zmluvy o FEÚ,

AX, bývalý zamestnanec Európskej centrálnej banky, bydliskom v Kibæku (Dánsko), v zastúpení: L. Levi, advokát,

žalobca,

proti

Európskej centrálnej banke (ECB), v zastúpení: M. López Torres a E. Carlini, splnomocnené zástupkyne, za právnej pomoci B. Wägenbaur, advokát,

žalovanej,

SÚD PRE VEREJNÚ SLUŽBU (prvá komora),

v zložení: predseda komory R. Barents, sudcovia E. Perillo a J. Svenningsen (spravodajca),

tajomník: X. Lopez Bancalari, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 2. decembra 2014,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Návrhom podaným do kancelárie Súdu pre verejnú službu 17. júla 2013 AX navrhuje najmä, na jednej strane, zrušenie rozhodnutia Výkonnej rady Európskej centrálnej banky (ECB, alebo ďalej len „Banka“) z 28. mája 2013, ktorým mu bol uložený disciplinárny postih prepustenia s výpovednou dobou, a na druhej strane, priznanie sumy 20 000 eur na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla.

 Právny rámec

1.     Protokol o štatúte ESCB a ECB

2        Článok 36 Protokolu o Štatúte Európskeho systému centrálnych bánk a ECB, ktorý tvorí prílohu Zmluvy o EÚ a Zmluvy o FEÚ (ďalej len „protokol o štatúte ESCB a ECB“), nazvaný „Zamestnanci“ stanovuje:

„36.1            Rada guvernérov na návrh Výkonnej rady stanoví podmienky zamestnávania zamestnancov ECB.

36.2      Súdny dvor Európskej únie má právomoc rozhodovať spory medzi ECB a jej zamestnancami podľa podmienok stanovených v podmienkach zamestnávania.“

2.     Rokovací poriadok ECB

3        Na základe článku 12.3 protokolu o štatúte ESCB a ECB Rada guvernérov ECB prijala 7. júla 1998 rokovací poriadok ECB. Článok 11 rokovacieho poriadku ECB v znení uplatniteľnom na prejednávaný spor, ktoré vyplýva z rozhodnutia ECB/2009/5 z 19. marca 2009 (Ú. v. EÚ L 100, s. 10), nazvaný „Zamestnanci ECB“ v odsekoch 2 a 3 stanovuje:

„11.2       Bez toho, aby boli dotknuté články 36 a 47 [protokolu o] štatút[e ESCB a ECB] vydáva Výkonná rada organizačné normy (ďalej len ‚administratívne obežníky‘), ktoré sú pre zamestnancov ECB záväzné.

11.3      Výkonná rada prijíma a aktualizuje kódex správania na usmerňovanie svojich členov a zamestnancov ECB.“

4        Článok 21 rokovacieho poriadku ECB nazvaný „Podmienky zamestnávania“ znie takto:

„21.1.      Podmienky zamestnávania a pravidlá pre zamestnancov upravujú pracovnoprávne vzťahy medzi ECB a jej zamestnancami.

21.2.      Rada guvernérov na návrh Výkonnej rady a po porade s Generálnou radou prijíma podmienky zamestnávania.

21.3. Výkonná rada prijíma pravidlá pre zamestnancov, ktorými sa vykonávajú podmienky zamestnávania.

21.4. Pred prijatím nových podmienok zamestnávania alebo pravidiel pre zamestnancov sa vedú porady s Výborom zamestnancov. Stanovisko výboru sa predkladá Rade guvernérov alebo Výkonnej rade.“

3.     Podmienky zamestnávania zamestnancov ECB

5        Na základe článku 36.1 protokolu o štatúte ESCB a ECB a najmä rokovacieho poriadku ECB prijala Rada guvernérov ECB rozhodnutím z 9. júna 1998, zmeneným a doplneným 31. marca 1999 (Ú. v. ES L 125, s. 32), podmienky zamestnávania zamestnancov ECB (ďalej len „podmienky zamestnávania“). Podmienky zamestnávania boli následne viackrát zmenené a doplnené. Znenie podmienok zamestnávania platné k 1. januáru 2010 okrem iného stanovovalo:

„3.      Výsady a imunity, ktoré požívajú zamestnanci ECB na základe protokolu o výsadách a imunitách [Európskej únie], sú udelené výlučne v záujme ECB. Tieto výsady a imunity vôbec neoslobodzujú zamestnancov od plnenia ich súkromných povinností ani od dodržiavania platných zákonov a poriadkových predpisov. …

4.      a)     Zamestnanci si plnia úlohy svedomite a bez ohľadu na svoje osobné záujmy. Správajú sa spôsobom zodpovedajúcim ich funkcii a povahe ECB ako orgánu [Únie] …

…

9.      a)      Pracovnoprávne vzťahy medzi ECB a jej zamestnancami sa riadia pracovnými zmluvami uzatvorenými v súlade s… podmienkami zamestnávania. Pravidlá pre zamestnancov prijaté Výkonnou radou bližšie upravujú uplatňovanie… podmienok zamestnávania.

…

c)      … podmienky zamestnávania sa neriadia nijakým konkrétnym vnútroštátnym právnym poriadkom. ECB uplatňuje i) všeobecné právne zásady, ktoré sú spoločné pre členské štáty, ii) všeobecné zásady práva [Únie] a iii) pravidlá obsiahnuté v nariadeniach a smerniciach [Únie] týkajúcich sa sociálnej politiky, ktoré sú určené členským štátom. ECB bude uplatňovať tieto právne akty vždy, keď to bude potrebné. V tejto súvislosti budú náležite vzaté do úvahy odporúčania [Únie] v oblasti sociálnej politiky. Zásady zakotvené v nariadeniach, predpisoch a judikatúre, ktoré sa uplatňujú na zamestnancov inštitúcií [Únie], sa náležite zohľadnia pri výklade práv a povinností upravených… podmienkami zamestnávania.

…

11.      a)      ECB môže vypovedať zmluvy uzavreté so svojimi zamestnancami na základe odôvodneného rozhodnutia Výkonnej rady v súlade s postupom stanoveným v pravidlách pre zamestnancov, a to z nasledujúcich dôvodov:

…

iv)      z disciplinárnych dôvodov.

b)      Počas skúšobnej doby alebo v prípade prepustenia z disciplinárnych dôvodov je výpovedná doba jeden mesiac.

…

41.      Zamestnanci sa môžu domáhať, aby rozhodnutia prijaté v ich veciach boli preskúmané v správnom konaní v súlade s postupom stanoveným v ôsmej časti pravidiel pre zamestnancov. …

…

Disciplinárne postihy možno napadnúť len osobitným odvolacím postupom stanoveným v pravidlách pre zamestnancov.

…

44.      Zamestnancom…, ktorí úmyselne alebo z nedbanlivosti porušia svoje pracovné povinnosti, možno uložiť podľa konkrétneho prípadu tieto disciplinárne postihy:

i)      …

ii)      Výkonná rada môže navyše uložiť niektorý z nasledujúcich postihov:

…

–        zaradenie do nižšej platovej triedy spojené so zmenou pracovného zaradenia zamestnanca v rámci [ECB],

–        výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru, v náležite odôvodnených prípadoch spojené so znížením dávok poskytovaných v rámci dôchodkových systémov… alebo invalidného dôchodku, pričom účinky tohto postihu sa nesmú vzťahovať na osoby, ktoré sú svojou výživou odkázané na zamestnanca. …

…

45.      Disciplinárne postihy musia byť úmerné závažnosti porušenia pracovných povinností a musia byť odôvodnené. Pri určovaní závažnosti porušenia pracovných povinností a disciplinárneho postihu, ktorý sa má uložiť, sa vezme do úvahy najmä:

–        povaha porušenia pracovných povinností a okolnosti, za ktorých k nemu došlo,

–        rozsah, v akom porušenie pracovných povinností nepriaznivo ovplyvnilo integritu, dobrú povesť alebo záujmy ECB,

–        rozsah, v akom bolo porušenie pracovných povinností spôsobené úmyselne alebo z nedbanlivosti,

–        dôvody, ktoré viedli zamestnanca k porušeniu jeho pracovných povinností,

–        platová trieda a dĺžka služby zamestnanca,

–        miera zodpovednosti zamestnanca,

–        či je porušenie pracovných povinností spojené s opakovaným konaním alebo správaním,

–        správanie zamestnanca počas celej jeho kariéry.

Disciplinárne postihy sa ukladajú v súlade s postupom upraveným v pravidlách pre zamestnancov. Tento postup zabezpečí, aby sa žiadnemu zamestnancovi…, na ktorého sa vzťahujú… podmienky zamestnávania, neuložil disciplinárny postih bez toho, aby sa najprv mohol vyjadriť k výhradám, ktoré boli voči nemu vznesené. …

46.      Pokiaľ nenastanú výnimočné okolnosti, v prípade tvrdenia o závažnom porušení pracovných povinností môže Výkonná rada po vypočutí dotknutého zamestnanca rozhodnúť o okamžitom pozastavení výkonu jeho funkcie.

…“

4.     Pravidlá pre zamestnancov ECB

6        Časť 8.3 pravidiel pre zamestnancov ECB (ďalej len „pravidlá pre zamestnancov“), ktoré prijala Výkonná rada, v znení uplatniteľnom na prejednávaný spor, nazvaná „Disciplinárne konania“, stanovuje:

„Ustanovenia článkov 43, 44 a 45 podmienok zamestnávania sa uplatňujú takto.

8.3.1      ‚Porušenie pracovných povinností‘ znamená porušenie povinností stanovených v [protokole o] štatúte [ESCB] a [ECB], podmienkach zamestnávania, pravidlách pre zamestnancov, kódexe správania [ECB] alebo akomkoľvek inom právnom akte alebo internom predpise alebo pravidle, ktoré sa vzťahuje na zamestnancov.

8.3.2 Výkonná rada môže na základe správy, ktorá uvádza skutkový stav a okolnosti porušenia pracovných povinností, vrátane akýchkoľvek priťažujúcich alebo poľahčujúcich okolností, príslušné dôkazy a výsledky vypočutia dotknutého zamestnanca, po tom, čo mu boli poskytnuté všetky listiny založené v spise, rozhodnúť:

–        o začatí disciplinárneho konania pre porušenie pracovných povinností;

…

Zamestnanec, proti ktorému sa vedie disciplinárne konanie,… bude písomne informovaný o začatí disciplinárneho konania a o výhradách vznesených voči [nemu].

…

8.3.4      Iný disciplinárny postih ako písomné napomenutie alebo písomné pokarhanie možno uložiť len po porade s disciplinárnym výborom.

8.3.5 Disciplinárny výbor tvorí týchto päť členov:

a)      predseda bez hlasovacieho práva vymenovaný Výkonnou radou zo zoznamu bývalých vysokopostavených úradníkov inej inštitúcie Európskej únie alebo popredných členov európskej medzinárodnej organizácie. …;

b)      generálny riaditeľ alebo zástupca generálneho riaditeľa [ECB] pre ľudské zdroje, rozpočet a organizáciu;

c)      dvaja zamestnanci vymenovaní Výkonnou radou;

d)      zástupca zamestnancov vymenovaný Výkonnou radou zo zoznamu, na ktorom sú v preferenčnom poradí uvedené mená troch zamestnancov, poskytnutom výborom pre zamestnancov a uznanými odbormi. …

Členovia disciplinárneho výboru vymenovaní v súlade s písmenami c) a d) nemôžu byť súčasťou toho istého útvaru ako zamestnanec, proti ktorému sa vedie disciplinárne konanie. …

…

8.3.6 Pokiaľ to schváli predseda výboru, člen disciplinárneho výboru môže byť z oprávnených dôvodov uvoľnený z tejto funkcie a v prípade, ak nastane konflikt záujmov, sa musí vzdať funkcie. Na jeho miesto nastúpi jeho náhradník.

8.3.7 Rokovania a práca disciplinárneho výboru majú osobnú a dôvernú povahu v súlade s internými predpismi ECB týkajúcimi sa dôvernosti. Členovia disciplinárneho výboru konajú osobne a vykonávajú svoju funkciu úplne nezávisle.

8.3.8 Predseda disciplinárneho výboru dohliada na vykonávanie rozhodnutí prijatých počas konania pred disciplinárnym výborom a poskytuje každému z členov tohto výboru všetky relevantné informácie a dokumenty.

…

8.3.10 Zamestnanec[, proti ktorému sa vedie disciplinárne konanie], bude informovaný o zložení disciplinárneho výboru a do piatich dní môže požiadať o vylúčenie jedného z členov tohto výboru.

8.3.11 Zamestnancovi sa poskytne správa uvedená v článku 8.3.2. Po prijatí tejto správy má zamestnanec právo dostať svoj úplný osobný spis a vyhotoviť si fotokópie všetkých procesných dokumentov, vrátane tých, ktoré ho môžu zbaviť viny. Na prípravu svojej obhajoby má aspoň 15 kalendárnych dní od doručenia správy.

8.3.12 Disciplinárny výbor vypočuje zamestnanca, ktorý môže predložiť písomné alebo ústne pripomienky a využiť pomoc osoby, ktorú si zvolí. …

…

8.3.15 Disciplinárny výbor schváli väčšinou hlasov konečné stanovisko, ktoré podpíšu všetci jeho členovia, v ktorom uvedie, či je skutkový stav preukázaný a či predstavuje porušenie pracovných povinností, ako aj prípadný disciplinárny postih. Každý člen disciplinárneho výboru môže pripojiť k tomuto stanovisku odlišné stanovisko. Disciplinárny výbor zašle svoje konečné stanovisko Výkonnej rade a zamestnancovi do troch mesiacov od upovedomenia zamestnanca o začatí disciplinárneho konania. Ak disciplinárny výbor vykonáva doplňujúce prešetrovanie, lehota je päť mesiacov. Lehota musí byť v každom prípade úmerná zložitosti [disciplinárnej] veci.

…

8.3.16      Zamestnanec môže predložiť svoje vlastné pripomienky Výkonnej rade do 15 dní od doručenia odôvodneného konečného stanoviska disciplinárneho výboru.

8.3.17 Výkonná rada rozhodne o najvhodnejšom disciplinárnom postihu do jedného mesiaca od doručenia odôvodneného konečného stanoviska disciplinárneho výboru a pripomienok zamestnanca. Náležite zohľadní odporúčania disciplinárneho výboru, no nie je nimi viazaná.

…“

5.     Obežník č. 1/2006

7        Pravidlá, ktorými sa spravuje administratívne vyšetrovanie v rámci ECB, sú uvedené v administratívnom obežníku č. 1/2006, ktorý prijala Výkonná rada 21. marca 2006 (ďalej len „obežník č. 1/2006“). Článok 2 ods. 1 tohto obežníka stanovuje, že cieľom administratívneho vyšetrovania je objasniť skutkový stav, ale že týmto vyšetrovaním nie je dotknuté prípadné disciplinárne konanie.

8        V článku 6 ods. 14 obežníka č. 1/2006 sa uvádza, že na konci administratívneho vyšetrovania osoba alebo panel (ďalej len „panel“ alebo „vyšetrovací panel“), ktoré vedú administratívne vyšetrovanie, musia predložiť odôvodnenú správu hlavnému vyšetrovateľovi a v prípade, ak je ním vyšší manažér, musia o tom informovať Výkonnú radu.

9        Článok 7 ods. 3 obežníka č. 1/2006 stanovuje:

„Zamestnanci ECB, proti ktorým sa vedie administratívne vyšetrovanie:

a)      budú pred predložením odôvodnenej správy informovaní vyšetrovateľom alebo panelom o obsahu údajného porušenia ich pracovných povinností a bude im poskytnutý prístup k dokumentom súvisiacim s výhradami vznesenými voči nim, ktoré obsahujú skutočnosti dôležité pre výkon ich práva na obhajobu, a

b)      budú mať možnosť vyjadriť svoj názor a doplniť svoje poznámky k záverom, ktoré sa ich týkajú; v záujme zabezpečenia úplnosti vyšetrovacieho spisu sa tieto pripomienky zahrnú do odôvodnenej správy a

c)      budú môcť požiadať o pomoc zástupcu zamestnancov.

Zamestnanci ECB alebo iné osoby podieľajúce sa na administratívnom vyšetrovaní budú mať tiež prístup ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa ich týkajú, ako aj k svojim osobným údajom, aby bola zabezpečená ich správnosť a úplnosť; budú mať nárok na to, aby hlavný vyšetrovateľ v administratívnom vyšetrovaní, ktorý koná ako prevádzkovateľ, okamžite opravil akékoľvek nepresnosti alebo nedostatky v ich osobných údajoch.“

6.     Kódex správania ECB

10      Relevantné ustanovenia kódexu správania ECB, ktorý bol vydaný v súlade s článkom 11.3 rokovacieho poriadku Banky (Ú. v. ES C 76, 2001, s. 12; ďalej len „kódex správania“), znejú takto:

„…

2.      …

[Zamestnanci ECB, ktorým je určený tento kódex správania,] musia konať s výlučnou lojálnosťou voči ECB, čestne, nezávisle, nestranne, diskrétne, bez ohľadu na svoj osobný záujem alebo národný záujem, dodržiavať prísne pravidlá profesijnej etiky a vyhýbať sa akejkoľvek situácii, ktorá by mohla viesť ku konfliktu záujmov.

…

2.2      Starostlivosť, efektívnosť a zodpovednosť

Osoby, ktorým je určený [tento kódex správania], musia vždy vykonávať úlohy a povinnosti, ktoré sú im zverené, čo najlepšie, starostlivo a efektívne. Musia si byť vedomé významu svojich povinností a úloh, brať do úvahy očakávanie verejnosti týkajúce sa ich morálky, správať sa tak, aby zachovali a posilnili dôveru verejnosti v ECB, a prispievať k efektívnosti administratívy ECB.

…

4.1      …

Pre osoby, ktorým je určený [tento kódex správania], lojálnosť neznamená len to, že musia vykonávať úlohy, ktorými ich poveria ich nadriadení, a dodržiavať pokyny nadriadených a príslušné hierarchické vzťahy; musia tiež pomáhať a radiť svojim nadriadeným a kolegom a vo vzťahu k nim konať otvorene a transparentne. [Zamestnanci ECB] musia najmä informovať svojich príslušných kolegov o vykonávanej práci a umožniť im podieľať sa na nej. Utajovanie informácií pred nadriadenými alebo kolegami, ktoré môže ovplyvniť riadny výkon práce, najmä s cieľom získať osobnú výhodu, poskytovanie nepravdivých, nepresných alebo skreslených informácií, odmietnutie spolupracovať s kolegami alebo akékoľvek obštrukčné správanie odporuje lojálnosti, ktorá sa vyžaduje od [zamestnancov ECB].

…

4.2      …

[Zamestnanci ECB] musia rešpektovať a chrániť majetok ECB a nesmú dovoliť, aby tretie osoby využívali služby a/alebo zariadenia ECB. Všetko vybavenie a zariadenia bez ohľadu na ich povahu sa poskytujú [zamestnancom] ECB len na pracovné účely, pokiaľ nie je povolené použitie na súkromné účely, a to buď podľa príslušných interných pravidiel alebo postupov, alebo na základe voľnej úvahy.

Okrem toho, keď je to možné, [zamestnanci ECB] musia prijať všetky primerané a vhodné opatrenia s cieľom obmedziť náklady a výdavky ECB, aby sa dostupné zdroje mohli využívať čo najefektívnejšie.

5.      Uplatňovanie

5.1      Úloha [zamestnancov ECB, ktorým je určený tento kódex správania]

Správne uplatňovanie tohto kódexu [správania] závisí v prvom rade od profesionálnosti, svedomitosti a správneho úsudku [osôb, ktorým je určený].

Osoby, ktorým je určený [tento kódex správania], na vedúcich pozíciách musia byť nielen obozretné, ale sa tiež musia správať príkladne, pokiaľ ide o dodržiavanie zásad a pravidiel uvedených v tomto kódexe [správania].

…“ [neoficiálny preklad]

7.     Príručka pracovných postupov

11      V kapitole 7 „príručky pracovných postupov“ („Business Practices Handbook“, ďalej len „príručka pracovných postupov“) sa uvádza, že pokiaľ ide o centralizované rozpočtové strediská, úlohy a finančné prostriedky pridelené centrálnemu rozpočtu sú spojené so službami, ktoré útvar zodpovedný za tento centralizovaný rozpočet poskytuje iným útvarom ECB. Vedúci rozpočtových stredísk („Budget Center Managers“) sú zodpovední a musia podávať správy v súvislosti so všetkými činnosťami svojho rozpočtového strediska. Zodpovedajú za správu svojich finančných prostriedkov, a to v medziach svojho schváleného rozpočtu a v súlade s primeranými pravidlami a usmerneniami. Očakáva sa od nich, že zabezpečia, aby výdavky boli zaúčtované na správnom finančnom účte. Podľa kapitoly 8 príručky pracovných postupov zamestnanci ECB uplatňujú pravidlá v oblasti verejného obstarávania a správne postupy pri všetkých obstarávacích činnostiach. Musia sa usilovať dosiahnuť čo najlepší pomer kvality a ceny s prihliadnutím na celkovú hodnotu veci a mať na zreteli nielen súčasné potreby, ale aj potenciálne budúce potreby. Článok 8.1.1 príručky pracovných postupov stanovuje, že vedúci rozpočtového strediska zodpovedá za riadny priebeh a úspešné výsledky obstarávania, teda musí dosiahnuť čo najlepší pomer kvality a ceny a dodržiavať normy ECB a kódex správania v súvislosti s verejným obstarávaním.

 Skutkové okolnosti

1.     Pôvodné skutkové okolnosti, ktoré boli uvedené aj v spojených veciach F‑7/11 a F‑60/11

12      Žalobca začal pracovať v ECB 1. júna 2003 a po internom výberovom konaní bol s účinnosťou od 1. júna 2007 vymenovaný za vedúceho oddelenia kancelárskych služieb, ktoré je súčasťou Generálneho riaditeľstva (GR) pre administratívu, pričom toto oddelenie sa od 19. februára 2008 označuje ako „oddelenie administratívnych služieb“. Toto oddelenie malo okrem iného zabezpečovať fungovanie centrálnych poštových služieb, telefónnej ústredne a kopírovacích služieb; riadiť upratovacie služby poskytované subdodávateľmi, interné stravovanie, skupinové rezervácie hotelového ubytovania, prekladateľské služby a služobné cesty; poskytovať materiálne zabezpečenie stretnutí konaných v ECB; zabezpečovať fungovanie vodičskej a prepravnej služby; preberať zásielky; spravovať sklad, ako aj poskytovať nábytok a zabezpečovať internú distribúciu tovaru.

13      Žalobca ako vedúci prierezového oddelenia povereného poskytovaním vybavenia a služieb – avšak s výnimkou vybavenia týkajúceho sa informačných technológií – ostatným oddeleniam Banky zodpovedal za centralizovaný rozpočet. Pri výkone jeho úloh mu pomáhal zástupca vedúceho (ďalej len „zástupca vedúceho oddelenia“).

14      V súlade s politikou obstarávania ECB, ktorú schválila Výkonná rada, „‚zodpovednosť za zásobovanie a obstarávanie je centralizovaná [okrem iného v prípade všetkých] centralizovaných investícií týkajúcich sa informačných technológií (vrátane hardvéru a softvéru)‘ a je zverená oddeleniu pre infraštruktúru a operácie, ktoré je súčasťou [GR pre informačné systémy]“.

15      Dňa 26. februára 2010 Výkonná rada rozhodla na základe obežníka č. 1/2006, že vykoná administratívne vyšetrovanie s cieľom objasniť „všetky skutočnosti a okolnosti súvisiace s nákupom určitých výrobkov a s používaním určitého majetku ECB zamestnancami [oddelenia administratívnych služieb]“, ako aj „všetky skutočnosti a okolnosti súvisiace s prípadným porušením pracovných povinností niektorých zamestnancov v súvislosti s nákupom a používaním tohto [majetku]“ (ďalej len „pôvodné administratívne vyšetrovanie“). Tiež sa rozhodlo, že dotknutí zamestnanci nebudú okamžite informovaní, aby nedošlo k mareniu administratívneho vyšetrovania. Tým istým rozhodnutím z 26. februára 2010 bol riaditeľ riaditeľstva pre vnútorný audit vymenovaný za hlavného vyšetrovateľa a bol zriadený vyšetrovací panel zložený zo štyroch zamestnancov ECB.

16      Dňa 26. marca 2010 vyšetrovací panel vypočul žalobcu v súvislosti s nákupom troch rôznych kategórií výrobkov, ktorý uskutočnilo oddelenie administratívnych služieb, a to i) notebookov značky X, ii) iných typov notebookov a iii) čítačiek elektronických kníh. Pri tejto príležitosti bol žalobca na základe článku 7 ods. 1 obežníka č. 1/2006 informovaný, že sa proti nemu vedie administratívne vyšetrovanie v zmysle článku 2 ods. 1 tohto obežníka. Dňa 22. apríla 2010 mu bol zaslaný návrh zápisnice z vypočutia, aby mohol predložiť v tejto súvislosti poznámky, ktoré predložil 10. mája 2010.

17      Výkonná rada rozhodnutím zo 6. apríla 2010, ktoré nadobudlo účinnosť v nasledujúci deň, pozastavila výkon funkcie žalobcu so zachovaním celého jeho základného platu počas administratívneho vyšetrovania (ďalej len „rozhodnutie zo 6. apríla 2010“). V tomto rozhodnutí bolo uvedené, že sa opiera najmä o rozruch na oddelení administratívnych služieb a o potrebu uľahčiť riadny priebeh pôvodného administratívneho vyšetrovania, ako aj o správu o stave vyšetrovania panelu (ďalej len „správa o stave vyšetrovania k 6. aprílu 2010“), ktorá bola zaslaná v ten istý deň Výkonnej rade. Dňa 3. júna 2010 žalobca napadol rozhodnutie zo 6. apríla 2010 osobitným opravným prostriedkom na základe článku 41 podmienok zamestnávania a článku 8.1.6 pravidiel pre zamestnancov.

18      V reakcii na žiadosť vyšetrovacieho panelu žalobca požiadal jedného zo svojich kolegov, aby vrátil Banke viacero vecí, ktoré patrili Banke a ktoré mal žalobca v držbe mimo priestorov ECB. Tento kolega vrátil uvedené veci ECB 22. júla 2010. Medzi nimi sa nachádzali tri notebooky, jedna čítačka elektronických kníh, jeden prenosný navigačný systém, dva fotoaparáty a jeden ručný projektor.

19      Okrem toho žalobca listom z 22. júla 2010 informoval vyšetrovací panel, že sa zo zdravotných dôvodov nebude môcť zúčastniť na vypočutí naplánovanom na tento deň. V tomto liste však poskytol podrobné odpovede na otázky panelu týkajúce sa nákupov, ktoré uskutočnilo oddelenie administratívnych služieb od roku 2007 do roku 2010.

20      V tejto súvislosti najmä zdôraznil, že mnoho sporných nákupov bolo uskutočnených na skúšobné a testovacie účely. Tiež vysvetlil, že cieľom nákupu počítačov, notebookov „MacBook“ a iných zariadení týkajúcich sa informačných technológií bolo vytvoriť priestor pre návštevníkov, ktorí prichádzajú na zasadnutia v ECB, kde by si mohli prečítať svoju elektronickú poštu, skontrolovať si informácie o svojich letoch a vykonať check‑in prostredníctvom internetu. Iné zariadenia boli určené na vybavenie oddychových miestností, ktoré využívajú vodiči ECB medzi jazdami. Podľa žalobcu sa malo zabezpečiť ich rozptýlenie, najmä počas dlhého večerného čakania. Oddelenie administratívnych služieb teda nakúpilo herné konzoly (Wii). Prenosné navigačné systémy boli podľa žalobcu určené na dlhé jazdy vykonávané vodičmi v Nemecku a v celej Európe. Pokiaľ ide o mobilné telefóny, mali sa požičiavať zamestnancom, ktorým Banka neposkytla trvalý mobilný telefón, alebo mali slúžiť ako náhrada pokazených mobilných telefónov, ktoré poskytlo GR pre informačné systémy. Nákup mobilných telefónov BlackBerry a príslušenstva bolo tiež odôvodnené nahradením pokazených mobilných telefónov BlackBerry, ktoré GR pre informačné systémy poskytlo oddeleniu administratívnych služieb. Žalobca nakúpil bezdrôtové klávesnice na účely vybavenia zasadacích miestností.

21      Žalobca sa vo svojom liste z 22. júla 2010 adresovanom panelu tiež vyjadril k nákupu piatich čítačiek elektronických kníh, pričom uviedol, že tieto čítačky boli kúpené s cieľom otestovať, či by Banka v budúcnosti mohla alebo mala nakúpiť také zariadenia ako darček pre svojich zamestnancov. Žalobca navyše vysvetlil, že vzhľadom na to, že sústavne číta odbornú literatúru, vždy má pri sebe svoju čítačku elektronických kníh, aby mohol čítať vo vlaku alebo na služobných cestách.

22      Pokiaľ ide o fotoaparáty, ktoré nakúpilo oddelenie administratívnych služieb, mali sa používať na zhotovovanie vysokokvalitných fotografií vecí, ktoré sa nachádzali v katalógu výrobkov tohto oddelenia. Ďalšie zvukové a obrazové zariadenia boli kúpené na účely prezentácií počas stretnutí. Tašky na notebooky boli podľa žalobcu tiež kúpené s cieľom umožniť zamestnancom oddelenia administratívnych služieb ľahšie prepravovať svoje notebooky a dokumenty. Čo sa týka nákupu digitálnych rámikov na fotografie a kariet SD („Secure Digital“) na ukladanie digitálnych fotografií, tieto mali v prípade potreby slúžiť ako malá pozornosť pre zamestnancov oddelenia administratívnych služieb.

23      Dňa 26. júla 2010 Európsky úrad pre boj proti podvodom (OLAF) informoval ECB o svojom rozhodnutí o začatí vyšetrovania z 1. júla 2010. Začatím tohto vyšetrovania sa skončilo pôvodné administratívne vyšetrovanie, a to na základe nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1073/1999 z 25. mája 1999 o vyšetrovaniach vykonávaných Európskym úradom pre boj proti podvodom (OLAF) (Ú. v. ES L 136, s. 1; Mim. vyd. 01/003, s. 91). Keďže vyšetrovanie panelu nebolo k 26. júlu 2010 dokončené, vyšetrovací panel nepredložil hlavnému vyšetrovateľovi nijakú „odôvodnenú správu s uvedením skutkového stavu a okolností veci, ako aj s konštatovaním, či existuje dostatok dôkazov o údajnom porušení“, v zmysle článku 8.3.2 pravidiel pre zamestnancov a článku 6 ods. 14 obežníka č. 1/2006.

24      Rozhodnutím Výkonnej rady z 3. augusta 2010 prijatým na základe osobitného opravného prostriedku, ktorý podal žalobca, bolo rozhodnutie zo 6. apríla 2010 zrušené a žalobcovi bolo priznané symbolické odškodné vo výške jedného eura.

25      Výkonná rada rozhodnutím zo 4. augusta 2010, ktoré bolo doručené v ten istý deň, pozastavila od 5. augusta 2010 výkon funkcie žalobcu so zachovaním jeho základného platu (ďalej len „rozhodnutie zo 4. augusta 2010“). V tomto rozhodnutí sa uvádza, že sa opiera jednak o existenciu tvrdení, ktoré by v prípade, ak by sa preukázali, predstavovali závažné porušenie pracovných povinností žalobcu vzhľadom na ujmu na dobrej povesti ECB, ako aj na vysoké postavenie žalobcu v rámci tejto inštitúcie, a jednak o potrebu uľahčiť riadny priebeh vyšetrovania OLAF.

26      V liste adresovanom žalobcovi, ktorý bol pripojený k rozhodnutiu zo 4. augusta 2010 a ktorý podpísal okrem iného generálny riaditeľ GR pre ľudské zdroje, rozpočet a organizáciu (ďalej len „GR pre ľudské zdroje“), bolo osobitne zdôraznené, že žalobca sa viackrát odmietol zúčastniť na vypočutí pred prijatím tohto rozhodnutia. S odkazom na judikatúru týkajúcu sa vypočutia dotknutej osoby po prijatí rozhodnutia o pozastavení výkonu jej funkcie bol žalobca v tomto liste vyzvaný, aby sa dostavil na vypočutie 11. augusta 2010 o 11.00 hod. alebo v ktorýkoľvek skorší deň, ktorý mu vyhovuje, a pokiaľ to neurobí, aby najneskôr 3. septembra 2010 predložil svoje písomné pripomienky k rozhodnutiu zo 4. augusta 2010.

27      Generálny riaditeľ GR pre ľudské zdroje listom zo 17. augusta 2010 informoval žalobcu o výhradách vznesených voči nemu, ktoré boli oznámené Výkonnej rade. Išlo o tieto výhrady:

„…

[Po prvé v]ýhrady oznámené Výkonnej rade, nachádzajúce sa v [správe o stave vyšetrovania k] 6. aprílu 2010, v nadväznosti na rozhovor so [žalobcom] z 26. marca 2010, zápisnica z ktorého bola zaslaná [žalobcovi]… a ku ktorému žalobca predložil písomné pripomienky… 10. mája 2010, [týkajúce sa]:

i)      [nákupu] notebookov značky [X], iných notebookov a čítačiek elektronických kníh, ktorý uskutočnilo [oddelenie administratívnych služieb],

ii)      [skutočnosti, že] služobný účel a používanie týchto vecí, ako aj miesto, kde sa nachádzali, boli neisté.

[Po druhé v]ýhrady oznámené Výkonnej rade, nachádzajúce sa v [správe o stave vyšetrovania k] 6. aprílu 2010, ktoré boli opäť zhrnuté a zdokumentované v [zápisnici zo stretnutia, ktoré sa konalo] 14. júla 2010, ktorej predbežná verzia bola [žalobcovi] zaslaná listom 21. júla 2010[, konkrétne:]

i)      viaceré veci, ako napríklad notebooky značky [X], iné typy notebookov alebo kancelárskych počítačov a čítačky elektronických kníh, boli kúpené z jedného z dvoch centralizovaných rozpočtových stredísk, za ktoré zodpovedá [oddelenie administratívnych služieb], pričom nie je známe, kde sa väčšina týchto vecí v súčasnosti nachádza,

ii)      [žalobca] ako vedúci [oddelenia administratívnych služieb] inicioval, schválil alebo povolil nákup týchto vecí,

iii)      služobné dôvody týchto nákupov [boli] sporné aj vzhľadom na úlohu a povinnosti [oddelenia administratívnych služieb], ako sú vymedzené v opise funkcií [oddelenia schválenom Výkonnou radou],

iv)      [žalobca] ako zodpovedný vedúci [oddelenia administratívnych služieb nebol] schopný poskytnúť primerané vysvetlenie, pokiaľ ide o to, kde sa väčšina týchto vecí nachádza.

[Po tretie v]ýhrady oznámené Výkonnej rade, nachádzajúce sa v správe o stave vyšetrovania k 19. júlu 2010[, konkrétne]:

i)      127 nákupov, ktoré uskutočnilo [oddelenie administratívnych služieb], týkajúcich sa vecí, ktoré možno rozdeliť do 13 rôznych kategórií, pričom najdôležitejšími kategóriami sú: i) notebooky značky [X] a súvisiace príslušenstvo, ii) iné počítače a súvisiace príslušenstvo, iii) iný počítačový hardvér a softvér, iv) navigačné systémy a v) mobilné telefóny. K [17. augustu 2010] sa len v prípade niekoľkých z týchto 127 vecí podarilo zistiť, kde sa nachádzajú;

ii)      pochybnosti o služobnom dôvode nákupu týchto vecí, pokiaľ ide o akýkoľvek projekt alebo akúkoľvek úlohu, s ktorými súviseli, a pokiaľ ide o vzťah medzi príslušným projektom alebo úlohou a funkčnými úlohami [oddelenia administratívnych služieb].

…“

28      Listom z 10. augusta 2010 žalobca požiadal ECB o prístup k viacerým dokumentom. Listom zo 17. augusta 2010 ECB odmietla vyhovieť tejto žiadosti, pričom v tejto súvislosti poukázala na svoje stanovisko uvedené v predchádzajúcich listoch z 28. apríla, 21. mája a 5. júla 2010, ako aj v liste zo 4. augusta 2010 pripojenom k rozhodnutiu zo 4. augusta 2010. V prílohe k listu zo 17. augusta 2010 ECB zopakovala výhrady vznesené voči žalobcovi, na základe ktorých bolo prijaté rozhodnutie zo 4. augusta 2010.

29      V listoch z 3. a 10. septembra 2010 žalobca vyjadril svoje pripomienky k rozhodnutiu zo 4. augusta 2010. Zdôraznil najmä svoje kvality v postavení vedúceho oddelenia („manager“), najmä skutočnosť, že umožnil ECB ušetriť tri milióny eur v súvislosti so zmluvou o informačnom systéme a s aplikáciami a výrobkami, ktoré s ním súvisia, určenom na spracovanie údajov, ktorý sa označuje ako „SAP“.

30      Čo sa týka sporných nákupov, žalobca uviedol, že boli uskutočnené v súlade s pravidlami a predpismi platnými v rámci ECB a že zodpovedali služobným potrebám súvisiacim s úlohami oddelenia administratívnych služieb.

31      Pokiaľ ide o nákup notebookov značky X, žalobca uviedol, že boli nakúpené pre potreby priestoru pre návštevníkov ECB a že notebooky tejto značky boli vybraté okrem ich estetickej stránky aj preto, lebo pri používaní bezdrôtového internetového pripojenia sú technicky spoľahlivejšie ako notebooky značky Y, ktoré sa bežne používajú v ECB.

32      Výkonná rada následne požiadala vyšetrovací panel, aby v reakcii na tvrdenia žalobcu pripravil oznámenie, v ktorom budú zopakované jeho pripomienky, zistenia a výsledky jeho vypočutí/rozhovorov vedených do 26. júla 2010.

33      Listom z 30. septembra 2010 podal žalobca osobitný opravný prostriedok proti rozhodnutiu zo 4. augusta 2010. Výkonná rada ECB zamietla tento opravný prostriedok rozhodnutím z 23. novembra 2010.

34      Výkonná rada prijala 23. novembra 2010 po preskúmaní situácie žalobcu v nadväznosti na jeho písomné pripomienky nové rozhodnutie, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie zo 4. augusta 2010. V tomto novom rozhodnutí bolo uvedené, že bolo prijaté po tom, čo Výkonná rada požiadala vyšetrovací panel, aby pripravil oznámenie, v ktorom uvedie svoje vyjadrenia k pripomienkam žalobcu. Dôvodmi pozastavenia výkonu funkcie žalobcu boli v prvom rade konštatovanie Výkonnej rady, že viaceré pripomienky žalobcu sa nezhodovali s niektorými pripomienkami a závermi panelu, v druhom rade skutočnosť, že žalobca neposkytol vysvetlenie týkajúce sa 127 vecí, v súvislosti s ktorými bol obvinený zo závažného porušenia svojich pracovných povinností, keďže na základe jeho pripomienok tieto obvinenia neboli dostatočne nepravdepodobné alebo zjavne nedôvodné, a v treťom rade prebiehajúce vyšetrovanie, ktoré viedol OLAF. V liste pripojenom k tomuto rozhodnutiu boli citované výňatky predbežných záverov panelu, v súvislosti s ktorými Výkonná rada uviedla, že sa o ne opierala.

35      V januári 2011 ECB informovala žalobcu o svojom rozhodnutí začať voči nemu konanie o invalidite.

36      Výkonná rada ECB rozhodnutím z 15. marca 2011 zamietla osobitný opravný prostriedok, ktorý podal žalobca 21. januára 2011 proti rozhodnutiu z 23. novembra 2010, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie zo 4. augusta 2010.

37      Dňa 16. marca 2011 generálny riaditeľ GR pre ľudské zdroje informoval žalobcu, že od 28. marca 2011 už nebude poberať svoj plat, ale rovnocennú dávku v invalidite.

38      Dňa 22. marca 2011 OLAF vyzval žalobcu, aby sa zúčastnil na vypočutí naplánovanom na 12. a 13. mája 2011.

39      Návrhmi doručenými do kancelárie Súdu pre verejnú službu 2. februára a 25. mája 2011 žalobca podal dve žaloby, pričom prvou z nich, ktorá bola zaregistrovaná pod číslom F‑7/11, sa domáhal zrušenia rozhodnutia zo 4. augusta 2010 a druhou z nich, ktorá bola zaregistrovaná pod číslom F‑60/11, sa domáhal zrušenia rozhodnutia z 23. novembra 2010, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie zo 4. augusta 2010, teda oboch rozhodnutí, ktorými ECB pozastavila výkon jeho funkcie.

40      Rozsudkom z 13. decembra 2012, AX/ECB (F‑7/11 a F‑60/11, EU:F:2012:195), Súd pre verejnú službu zamietol obe žaloby a zaviazal žalobcu na náhradu trov konania.

2.     O správe o činnosti panelu

41      Zo spisu vyplýva, že hoci vyšetrovací panel nedokončil svoju prácu k 26. júlu 2010, keď mu bola predmetná vec v dôsledku oznámenia OLAF o začatí vyšetrovania odňatá, zaznamenal zistenia, ku ktorým dospel pred týmto dátumom, v podobe správy o činnosti („Activity Report“, ďalej len „správa o činnosti panelu“) z 15. marca 2011. Účelom tejto správy bolo zaznamenať „predbežné posúdenie vyšetrovacieho panelu k 26. júlu 2010, pokiaľ ide o služobné dôvody nákupu každej z kategórií sporných vecí, ako aj koherentnosť poskytnutých vysvetlení“.

42      Hlavný vyšetrovateľ, teda riaditeľ pre vnútorný audit, zaslal GR pre ľudské zdroje správu o činnosti panelu o rok neskôr, t. j. 22. marca 2012. Zaslanie tejto správy bolo odôvodnené tým, že táto správa „obsah[ovala] informácie, ktoré [neboli] zohľadnené v záverečnej správe OLAF‑u [spomenutej v bode 51 tohto rozsudku] a ktoré [mohli] predstavovať doplňujúce skutočnosti, vrátanie prípadných priťažujúcich alebo poľahčujúcich okolností, ktoré [by GR pre ľudské zdroje mohlo] vziať do úvahy pri rozhodovaní o tom, či začne disciplinárne konanie“. Riaditeľ pre vnútorný audit navyše uviedol, že správa o činnosti panelu „je len zhrnutím všetkých pripomienok a výsledkov rozhovorov získaných do 26. júla 2010 a že ju treba jasne odlíšiť od ‚odôvodnenej správy s uvedením skutkového stavu a okolností veci, ako aj s konštatovaním, či existuje dostatok dôkazov o údajnom porušení‘“, teda správy v zmysle článku 8.3.2 pravidiel pre zamestnancov a článku 6 ods. 14 obežníka č. 1/2006.

3.     O správe OLAF‑u

 O vedení vyšetrovania

43      OLAF si v rámci svojho vyšetrovania listom z 29. júla 2010 vyžiadal od ECB informácie, ktoré mu boli poskytnuté listom zo 6. augusta 2010. Vyšetrovacia skupina OLAF‑u uskutočnila od 20. do 24. septembra 2010 aj prešetrovanie na mieste, počas ktorého vypočula 12 zamestnancov ECB ako „svedkov“. Dňa 19. novembra 2010 OLAF vypočul aj ďalšieho zamestnanca Banky.

44      Dňa 23. marca 2011 sa členovia vyšetrovacieho panelu dostavili do priestorov OLAF‑u a pri tejto príležitosti sa navzájom informovali o svojich pripomienkach ku každej z kategórií vecí, ktoré nakúpilo oddelenie administratívnych služieb, predložili svoje predbežné posúdenie skutkového stavu k 26. júlu 2010 a odpovedali na otázky, ktoré OLAF položil v tejto súvislosti.

45      Zo spisu vyplýva, že vyšetrovací panel pomáhal OLAF‑u pri vedení vyšetrovania. V rámci tejto pomoci OLAF listom z 29. marca 2011 požiadal ECB, aby mu zaslala kópiu správy o činnosti panelu, ktorú panel spomenul v jednej zo svojich odpovedí na žiadosti OLAF‑u o informácie.

46      Dňa 30. marca 2011 riaditeľ riaditeľstva pre vnútorný audit ako hlavný vyšetrovateľ zaslal OLAF‑u správu o činnosti panelu, pričom upriamil jeho pozornosť „na skutočnosť, že [táto] správa zohľadňuje len činnosť vyšetrovacieho panelu do 26. júla 2010, [teda] do dátumu, keď OLAF informoval ECB o začatí vyšetrovania, čím došlo k ukončeniu [pôvodného] administratívneho vyšetrovania. Hlavné pripomienky a predbežné závery vyšetrovacieho panelu, pokiaľ ide o [13] kategórií sporných nákupov, ktoré uskutočnilo oddelenie administratívnych služieb, sa teda nemajú v nijakom prípade vykladať ako konečné závery týkajúce sa každej z týchto kategórií alebo akejkoľvek inej okolnosti [tohto] prípadu“.

47      Vzhľadom na to, že žalobca bol indisponovaný, OLAF ho vyzval, aby mu najneskôr 31. augusta 2011 zaslal pripomienky alebo poznámky k zhrnutiu výhrad vznesených voči nemu, a tiež mu položil niekoľko otázok.

48      Dňa 30. augusta 2011 ECB zaslala právnemu zástupcovi žalobcu viaceré dokumenty, ktoré si právny zástupca žalobcu vyžiadal 26. augusta 2011, a to buď v úplnom znení, alebo len vo forme výňatkov. Listom svojho právneho zástupcu z 30. augusta 2011 žalobca odpovedal na tri hlavné otázky, ktoré položil OLAF v liste z 13. júla 2011, a vyjadril sa k služobným dôvodom sporných nákupov a k ich súvislosti s úlohami a povinnosťami oddelenia administratívnych služieb, ktoré viedol žalobca.

49      Pokiaľ ide o zoznam sporných nákupov, ktoré uskutočnilo oddelenie administratívnych služieb, žalobca upozornil OLAF na to, že vyšetrovací panel ho už 29. júna 2010 vyzval, aby v tejto súvislosti predložil pripomienky. Okrem iného zdôraznil, že podľa jeho názoru nebolo nič zlé na tom, že si odnášal domov zariadenia patriace ECB, lebo mu to umožnilo dokončiť ich konfiguráciu a nastavenie, pričom šetril pracovný čas. Uviedol, že nikdy nedal pokyn na nákup tovaru z rozpočtu Banky pre svoju osobnú alebo súkromnú potrebu a že on a jeho rodina v každom prípade mali vždy dostatok počítačových a fotografických zariadení, ktoré si obstarali z vlastných zdrojov. Vo svojej odpovedi OLAF‑u tiež uviedol, že nikdy nedal pokyn na využitie určitých rozpočtových položiek oddelenia administratívnych služieb na predmetné nákupy, keďže konkrétne určenie príslušnej rozpočtovej položky podľa predmetného nákupu bolo úlohou zástupcu vedúceho oddelenia.

50      Po identifikovaní zamestnanca, ktorý schválil približne jednu tretinu sporných nákupov, teda zástupcu vedúceho oddelenia, ho OLAF 13. októbra 2011 vypočul.

 O záveroch správy OLAF‑u

51      OLAF na konci svojho vyšetrovania prijal záverečnú správu, v ktorej v súvislosti so žalobcom odporučil, aby sa vyšetrovanie skončilo s disciplinárnymi následkami (ďalej len „správa OLAF‑u“). Táto správa, ku ktorej boli pripojené odporúčania pre ECB, bola vypracovaná 8. novembra 2011 a zaslaná ECB 27. januára 2012. OLAF informoval žalobcu o ukončení svojho vyšetrovania 23. januára 2012.

52      Zo správy OLAF‑u vyplýva, že zamestnanec ECB, ktorý požiadal o zachovanie anonymity [ďalej len „oznamovateľ“ („whistleblower“)], odhalil existenciu možných nezrovnalostí, ku ktorým došlo v rámci oddelenia administratívnych služieb. Tieto nezrovnalosti súviseli s tým, že žalobca v roku 2010 údajne kúpil dva prenosné navigačné systémy, hoci všetky služobné vozidlá ECB už mali v sériovej výbave taký systém, ako aj s nákupmi ďalších vecí: viacerých LED projektorov, troch fotoaparátov, pričom jeden z nich bol profesionálny, ako aj mnohých notebookov a príslušenstva. Oznamovateľ uviedol, že má dojem, že žalobca, ktorý mal údajné vážne finančné ťažkosti, ďalej predával zariadenia, ktoré kúpil z prostriedkov svojho útvaru, a výťažok z ich predaja si nechával.

53      Pokiaľ ide o nákup notebookov značky X, ktoré sa v ECB nepoužívajú, a súvisiaceho príslušenstva, OLAF poznamenal, že nákup takých počítačových zariadení nepatrí do pôsobnosti oddelenia administratívnych služieb. Aj v prípade zmienky o projekte na vybavenie zasadacích miestností v jednej z budov ECB (Eurotower) bezdrôtovým pripojením na internet OLAF konštatoval, že tento projekt spadá do pôsobnosti GR pre informačné systémy a že v rámci tohto projektu nebol kúpený nijaký notebook. OLAF v každom prípade konštatoval, že skutočnosť, že žalobca nakúpil predmetné notebooky dávno pred spustením tohto projektu, vyvoláva ďalšie pochybnosti o opodstatnenosti týchto nákupov. OLAF teda dospel k záveru, že nákup tovaru tejto kategórie nemôže vysvetliť nijaký náležitý služobný dôvod.

54      Čo sa týka nákupu digitálnych rámikov na fotografie („electronic photo frames“) a čítačiek elektronických kníh („E‑book readers“), OLAF tiež dospel k záveru, že neexistuje nijaký služobný dôvod, ktorý by mohol odôvodniť také nákupy, ktoré tiež nepatrili do pôsobnosti oddelenia administratívnych služieb.

55      Pokiaľ ide o nákup „iných počítačov a súvisiaceho príslušenstva“ („[o]ther computers and related accessories“), OLAF rovnako poznamenal, že také nákupy nepatria do pôsobnosti oddelenia administratívnych služieb a že odôvodnenie, ktoré uviedol žalobca a zástupca vedúceho oddelenia, teda telepráca, kontinuita práce a požičiavanie zariadení zamestnancom Banky na zasadnutia a prezentácie, je v rozpore s vyhláseniami svedkov, ktorých OLAF vypočul. OLAF teda konštatoval, že neexistuje nijaký služobný dôvod, ktorý by mohol odôvodniť také nákupy.

56      Čo sa týka nákupu prenosných navigačných systémov, OLAF konštatoval, že odôvodnenie, ktoré uviedol žalobca, teda uspokojenie potrieb vodičov ECB na dlhých jazdách v Nemecku a v celej Európe, bolo jednoznačne vyvrátené vyhláseniami samotných vodičov a zástupcu vedúceho oddelenia, podľa ktorých služobné vozidlá Banky už boli štandardne vybavené zabudovanými navigačnými systémami. Podľa OLAF‑u teda neexistoval nijaký náležitý služobný dôvod takých nákupov.

57      Pokiaľ ide o nákup iných počítačov a príslušenstva, OLAF konštatoval, že tieto nákupy mali byť centralizované na úrovni GR pre informačné systémy a že neboli odôvodnené z hľadiska služobných potrieb oddelenia administratívnych služieb.

58      OLAF navyše konštatoval, že nákup dvanástich telefónov BlackBerry a iných mobilných telefónov v období rokov 2007 až 2010, ako aj uzavretie zmlúv o mobilných telekomunikačných službách nebolo odôvodnené služobnými dôvodmi a že nákupy týchto výrobkov a služieb nepatrili do pôsobnosti oddelenia administratívnych služieb.

59      Pokiaľ ide o nákup štyroch digitálnych fotoaparátov v roku 2007 a v roku 2010, OLAF odmietol ako dôvod uvedený žalobcom skutočnosť, že predmetné fotoaparáty slúžili pre oddelenie kvality a jeho on‑line katalóg. Čo sa týka vysvetlení, ktoré poskytol žalobca na odôvodnenie skutočnosti, že dva z týchto fotoaparátov si vzal domov, teda že bolo potrebné nastaviť ich, nabiť ich a prečítať si návod k nim, OLAF tieto vysvetlenia zamietol, a to najmä preto, lebo žalobca si nevzal tieto návody domov spolu s fotoaparátmi.

60      Pokiaľ ide o nákup tlačiarní, OLAF konštatoval, že ak ich oddelenie administratívnych služieb potrebovalo, malo si ich obstarať prostredníctvom GR pre informačné systémy. OLAF dospel k rovnakému záveru, pokiaľ ide o nákup výrobkov značky Logitech.

61      Čo sa týka nákupu televízora, premietacích plátien a projektorov, OLAF pripustil, že nákup televízora a premietacieho plátna mohol byť odôvodnený potrebami vodičov ECB. OLAF naopak nenašiel nijaké náležité odôvodnenie nákupu projektorov a premietacích plátien, ktoré sa údajne mali používať pri prezentáciách v kanceláriách a zasadacích miestnostiach.

62      V súvislosti s nákupom herných konzol a programov, najmä programu s názvom „Body for LIFE companion“, ktorý bol určený na plánovanie denných športových cvičení, a hry s logom amerického futbalového mužstva, OLAF poznamenal, že vodiči ECB v rozpore s tým, čo uviedol žalobca na odôvodnenie týchto nákupov, uviedli, že nemali prístup k týmto zábavným zariadeniam.

63      OLAF dospel k záveru, že od októbra 2007 do marca 2010 oddelenie administratívnych služieb nakúpilo 127 výrobkov týkajúcich sa informačných technológií a súvisiacich výrobkov, ktoré predstavovali spolu 411 jednotlivých vecí, a to na základe čerpania približne 65 000 eur z rozpočtovej položky centralizovaného rozpočtu oddelenia administratívnych služieb nazvanej „Podpora administratívnych služieb…“ („Administrative Services Support…“). Žalobca schválil objednávky týkajúce sa dvoch tretín týchto výdavkov, zatiaľ čo zvyšnú tretinu schválil zástupca vedúceho oddelenia.

64      OLAF konštatoval, že ECB sa podarilo nájsť 95 z predmetných vecí alebo zistiť, kde sa nachádzajú, zatiaľ čo v prípade zvyšných 316 vecí v odhadovanej hodnote 40 674,74 eura sa stále nezistilo, kde sa nachádzajú. Vzhľadom na to, že žiadna z týchto vecí nebola inventarizovaná v logistickom systéme vybavenia („Equipment Logistics System“, ďalej len „systém ELS“) určenom na tento účel alebo v akomkoľvek inom inventarizačnom systéme ECB, bolo ťažké určiť, kde sa tieto veci nachádzali. OLAF však uviedol, že nenašiel nijaké dôkazy, ktoré by potvrdzovali podozrenie, že žalobca spreneveril predmetné veci alebo že ich ukradol alebo spreneveril niektorý zo zamestnancov ECB. Aj keď teda predmetné nákupy svedčili o porušení pracovných povinností, OLAF neodporučil podanie podnetu na začatie trestného stíhania.

65      OLAF okrem záverov, ku ktorým dospel pri svojom vyšetrovaní, tiež predložil ECB viaceré odporúčania, a to po prvé, aby prehodnotila finančné okruhy v rámci oddelenia administratívnych služieb s cieľom zabrániť tomu, aby sa podriadení zamestnanci mohli podieľať na schvaľovaní objednávok, keďže vzhľadom na to, že podriadený zamestnanec zjavne nie je nezávislý, nevyplýva z toho nijaká pridaná hodnota pre kontrolu osoby, ktorá schvaľuje objednávku; po druhé, aby racionalizovala centralizované rozpočtové strediská podobné centralizovanému rozpočtovému stredisku oddelenia administratívnych služieb s cieľom zvýšiť transparentnosť systému nákupov uplatňovaného týmto oddelením; po tretie, aby zabezpečila, že pri postupoch v rámci oddelenia administratívnych služieb sa bude prísne dodržiavať zásada rozpočtovej špecifikácie a bude zaručené správne finančné riadenie, a po štvrté, aby prehodnotila mieru vnútornej kontroly, ktorá je vo všeobecnosti nízka, a to tak v rámci oddelenia administratívnych služieb, ako aj pri dohľade nad týmto oddelením.

4.     O disciplinárnom konaní začatom podľa článku 8.3.2 pravidiel pre zamestnancov

 O začatí disciplinárneho konania a o správe podľa článku 8.3.2

66      V nadväznosti na správu OLAF‑u bol žalobca vypočutý vedúcim oddelenia pre politiku ľudských zdrojov a zamestnanecké vzťahy, ktoré je súčasťou GR pre ľudské zdroje, ako aj dvoma členmi oddelenia zamestnaneckých vzťahov („Staff Relations Division“), a to na základe článku 8.3.2 pravidiel pre zamestnancov (ďalej len „vyšetrovacia komisia“). E‑mailom z 24. augusta 2012 žalobca zaslal vyšetrovacej komisii určité dokumenty. Po tom, čo žalobca 18. októbra 2012 vyjadril svoje pripomienky k návrhu správy, ktorý mu bol zaslaný 26. septembra 2012, riaditeľstvo ECB pre zamestnancov prijalo 19. novembra 2012 správu v zmysle článku 8.3.2 pravidiel pre zamestnancov, nazvanú „Správa o možnom porušení pracovných povinností…“ (ďalej len „správa podľa článku 8.3.2“).

67      V správe podľa článku 8.3.2 sa okrem iného uvádza:

„…

Túto správu pripravilo GR [pre ľudské zdroje] na základe článku 8.3.2 pravidiel pre zamestnancov s cieľom opísať skutočnosti a okolnosti týkajúce sa možného porušenia pracovných povinností [žalobcu] v súvislosti s jeho účasťou a zodpovednosťou za nákupy, ktoré uskutočnilo oddelenie administratívnych služieb. …

Táto správa bola pripravená [po prvé] na základe správy… OLAF‑u, [po druhé] na základe informácií, ktoré poskytlo [riaditeľstvo pre vnútorný audit] v súvislosti s činnosťami vyšetrovacieho panelu… do 26. júla 2010, keď došlo k prerušeniu [pôvodného] administratívneho vyšetrovania, [po tretie] na základe informácií poskytnutých [žalobcom] a [po štvrté] na základe ďalších administratívnych informácií, ktoré malo GR [pre ľudské zdroje] k dispozícii.

…

Pod [vedením žalobcu] nakúpilo [oddelenie administratívnych služieb] 127 výrobkov [týkajúcich sa informačných technológií a súvisiacich výrobkov], ktoré predstavovali 411 rôznych jednotlivých vecí, v súvislosti s ktorými možno vzhľadom na povinnosti [tohto oddelenia] pochybovať o služobnom dôvode.

…

Z 411 rôznych vecí, ktoré pod [vedením žalobcu] nakúpilo [oddelenie administratívnych služieb], sa ECB podarilo nájsť 95 vecí, resp. zistiť, kde sa nachádzajú. V prípade ostatných 316 vecí stále nie je známe, kde sa nachádzajú. Odhadovaná hodnota týchto chýbajúcich vecí je 40 674,74 eura.

Vzhľadom na to, že žiadna z týchto vecí nebola inventarizovaná v [systéme ELS] ani v žiadnom inom inventarizačnom systéme ECB, bolo ťažšie zistiť, kde sa chýbajúce veci… nachádzajú. Podľa [žalobcu] zistenie, kde sa tieto veci nachádzajú, nie je ťažké z dôvodu, že neboli zaregistrované v žiadnom systéme. Podľa jeho názoru prichádzajú do úvahy tieto vysvetlenia… : i) tieto veci sa stále nachádzajú niekde v skladoch ECB a neboli nájdené vzhľadom na nedostatočnú kontrolu; podľa názoru [žalobcu] je však sporné, či je to tak, lebo osoby z [oddelenia administratívnych služieb], ktoré umiestnili tieto veci do skladov, by presne vedeli, kde boli tieto veci umiestnené, a to s [inventarizačným] systémom alebo bez neho; ii) tieto veci vymenili zamestnanci, ktorí neboli zamestnancami [uvedeného oddelenia] ([zamestnanci] iných oddelení alebo externých spoločností, ktorí mali prístup do skladov), alebo iii) jedna alebo viaceré osoby odniesli tieto veci buď s cieľom pokúsiť sa obviniť [žalobcu], alebo pre svoj vlastný prospech.

…“

68      V správe podľa článku 8.3.2 boli tiež vymenované viaceré priťažujúce a poľahčujúce okolnosti týkajúce sa predmetných konaní žalobcu.

69      Listom z 29. novembra 2012 bol žalobca informovaný o rozhodnutí Výkonnej rady z 27. novembra 2012 o začatí disciplinárneho konania a o určení zloženia disciplinárneho výboru, ktorý sa skladal z bývalého člena Súdu prvého stupňa ako predsedu a štyroch zamestnancov z rôznych generálnych riaditeľstiev ECB, ako aj z náhradníkov. V rozhodnutí o začatí disciplinárneho konania bolo výslovne uvedené, že toto rozhodnutie sa neopiera o správu o činnosti panelu, ale o správu podľa článku 8.3.2, ktorej kópia bola v tejto súvislosti zaslaná žalobcovi.

70      Výhrady vznesené voči žalobcovi súviseli s tým, že ako vedúci oddelenia administratívnych služieb inicioval, schválil alebo povolil nákupy vecí, ktoré nespadali do pôsobnosti tohto oddelenia a/alebo pre ktoré nemal slúžiť centralizovaný rozpočet tohto oddelenia; že si neplnil určité povinnosti a úlohy svedomite a nespravoval finančné prostriedky oddelenia tak, aby sa dosiahla čo najvyššia miera efektívnosti, účinnosti a hospodárnosti, a že sa viackrát nesprával lojálne voči svojim kolegom alebo neprijal všetky primerané a vhodné opatrenia na obmedzenie nákladov a výdavkov ECB v čo najväčšom rozsahu, čím porušil článok 4 písm. a) podmienok zamestnávania, ustanovenia kódexu správania, ako aj články 0.1.1, 0.4 a 0.5 pravidiel pre zamestnancov a kapitoly 7 a 8 príručky pracovných postupov. Žalobcovi bolo tiež vytknuté jednak to, že sa veľké množstvo vecí patriacich ECB nachádzalo mimo priestorov Banky a že nedodržal svoju povinnosť dohliadať na majetok Banky, a jednak to, že nebol schopný vysvetliť, kde sa nachádzalo veľké množstvo vecí, ktoré nakúpilo oddelenie administratívnych služieb. Bolo mu tiež vytknuté, že neoprávnene nakladal s finančnými prostriedkami oddelenia.

 O stanovisku disciplinárneho výboru

71      Listom zo 4. decembra 2012 žalobca požiadal o vylúčenie dvoch členov disciplinárneho výboru a náhradníka jedného z týchto dvoch členov, ako aj o úplný prístup ku všetkým informáciám a dokumentom, ktoré mala Banka k dispozícii.

72      V tejto súvislosti žalobca požiadal disciplinárny výbor o sprístupnenie určitých dokumentov, medzi ktoré patrila správa o činnosti panelu. Keďže disciplinárny výbor nemal tento dokument k dispozícii, 11. decembra 2012 požiadal riaditeľstvo pre vnútorný audit o jeho zaslanie, aby mohol posúdiť jeho relevantnosť pre právo žalobcu na obhajobu. ECB zaslala správu o činnosti panelu disciplinárnemu výboru, ktorý listom svojho predsedu z 11. januára 2013 informoval žalobcu, že po preskúmaní relevantnosti vyžiadaného dokumentu a jeho pridanej hodnoty v porovnaní s dokumentáciou, ktorá už bola poskytnutá žalobcovi, zamietol žiadosť o poskytnutie správy o činnosti panelu. Disciplinárny výbor vysvetlil svoje stanovisko takto:

„… Okrem toho boli v prípade potreby zohľadnené rôzne iné úvahy, a to aj pokiaľ ide o totožnosť tretích osôb a potrebu zabrániť prieťahom [v konaní]. Disciplinárny výbor zastáva názor, že dokumenty, ktoré už boli poskytnuté [žalobcovi], v celom rozsahu zaručujú [jeho] právo na obhajobu, najmä vzhľadom na otázku prístupu [k dokumentom]. Disciplinárny výbor sa navyše domnieva, že správa [podľa článku 8.3.2] neobsahuje nijakú skutočnosť, ktorú možno preukázať výlučne alebo najmä pomocou iných dokumentov než tých, ktoré má [žalobca] k dispozícii.

…“

73      Naproti tomu ECB zaslala žalobcovi 5. decembra 2012 správu OLAF‑u v úplnom znení.

74      Žalobca predložil disciplinárnemu výboru 29. januára 2013 písomné pripomienky, vrátane „vyjadrenia na obhajobu…“, a predložil mu konečné, zmenené a doplnené znenie tohto vyjadrenia po tom, čo ho tento výbor vypočul 30. januára 2013 (ďalej len „vyjadrenie na obhajobu“). Zo zápisnice z tohto vypočutia vyplýva, že žalobca opäť napadol skutočnosť, že ECB mu odmietla sprístupniť niektoré dokumenty. V tejto súvislosti uviedol, že neprináleží Banke posudzovať, ktoré dokumenty sú relevantné pre jeho obhajobu, a že podľa jeho názoru všetky informácie uvedené v správe podľa článku 8.3.2 nebolo možné preukázať len na základe dokumentov, ktoré mal k dispozícii.

75      Žalobca pri svojom vypočutí disciplinárnym výborom uviedol, že sumy, ktorým zodpovedajú sporné nákupy, sú pomerne nízke a predstavujú len malé percento rozpočtu, za ktorý zodpovedal, že účtovný útvar, útvar vnútorného auditu a útvar kontroly ECB vedeli o týchto nákupoch, a preto ich mohli kontrolovať. Žalobca uviedol, že nedal svojim kolegom pokyn, aby nezaznamenávali kúpené zariadenia do systému ELS.

76      Žalobca v súvislosti so skutočnosťou, že odmeňoval zamestnancov oddelenia administratívnych služieb darčekmi v nízkej hodnote, pokiaľ ide o digitálne rámčeky na fotografie, uviedol, že to prestal robiť, keď ho jeho nadriadení informovali o tom, že s tým nesúhlasia. Skutočnosť, že si odnášal rôzne zariadenia domov, odôvodnil tým, že zvykol pracovať z domu, pričom poukázal na to, že jedna tretina vecí, ktoré vrátil, boli knihy z knižnice ECB, druhú tretinu tvorili štandardné zariadenia, ako napríklad mobilné telefóny, notebooky a batohy, zatiaľ čo poslednú tretinu tvorili zariadenia, ktoré si odniesol domov s cieľom nastaviť ich alebo sa s nimi oboznámiť pred tým, ako dá zamestnancom svojho oddelenia pokyny týkajúce sa ich používania.

77      Žalobca tiež vysvetlil disciplinárnemu výboru, že pri nákupe sporných vecí nevyužil postupy verejného obstarávania, lebo ich jednotková kúpna cena bola nižšia ako 10 000 eur. Pokiaľ ide o nákup čítačiek elektronických kníh, uviedol, že v oddelení administratívnych služieb sa kládol dôraz na šetrenie papiera a že v rámci tohto oddelenia sa dohodlo, že sa vyskúša možnosť používať toto zariadenie všetkými zamestnancami oddelenia na všetkých hierarchických úrovniach.

78      Pokiaľ ide o nákup tréningového softvéru, ktorý mal podporovať chudnutie spaľovaním kalórií, žalobca vysvetlil, že tento softvér, ktorý ponúkal fitnes cvičenia, mohol byť užitočný pre vodičov ECB, aby sa udržiavali vo forme. Potvrdil, že si nevyžiadal stanovisko zdravotníckeho útvaru ECB k používaniu tohto softvéru, ani neoveril, či sa táto iniciatíva neprekrýva so zdravotnými programami, ktoré existovali v Banke. Čo sa týka prenosných navigačných systémov, žalobca uviedol, že niektorí vodiči sa sťažovali na zastaranosť niektorých systémov, ktorými boli vybavené vozidlá ECB, a preto sa rozhodlo, že sa kúpia nové, aktualizované prenosné zariadenia, namiesto toho, aby sa aktualizovali zabudované navigačné systémy, ktorými boli vybavené vozidlá ECB.

79      V reakcii na otázku, či chce opäť pracovať v ECB, žalobca oznámil disciplinárnemu výboru, že by bol ochotný opäť tam pracovať, aj keby to mohlo byť pre neho a pre niektoré iné osoby zvláštne.

80      Disciplinárny výbor prijal svoje stanovisko 5. apríla 2013 (ďalej len „stanovisko disciplinárneho výboru“). Pokiaľ ide o konanie na tomto výbore a prístup k dokumentom, disciplinárny výbor sa vyjadril takto:

„Celé konanie bolo vedené v súlade s príslušnými ustanoveniami, pričom boli v celom rozsahu rešpektované základné práva [žalobcu]. Disciplinárny výbor konkrétne jednomyseľne konštatuje, že výhrady vznesené v [bode] 14 stanoviska [žalobcu] nemajú nijaký základ a – pokiaľ ide konkrétnejšie o výhradu týkajúcu sa obmedzenému prístupu k určitým dokumentom – zdôrazňuje, že tak pred začatím konania na tomto výbore, ako aj po jeho začatí bola [žalobcovi] poskytnutá rozsiahla a objemná dokumentácia, aby si mohol pripraviť obhajobu. Poskytnutie ďalších dokumentov by viedlo len k zbytočnému predĺženiu konania a mohlo by mať prípadne aj nepriaznivý vplyv na záujmy tretích osôb bez toho, aby predstavovalo pridanú hodnotu pre obhajobu [žalobcu].“

81      Čo sa týka porušení pracovných povinností vytýkaných žalobcovi, disciplinárny výbor ich zoradil do týchto troch kategórií:

„i)      [Žalobca] inicioval a/alebo schválil značný počet nákupov, ktoré nespadali do pôsobnosti [oddelenia administratívnych služieb] a/alebo neboli v súlade s platnými predpismi ECB. [Žalobca] pri niektorých príležitostiach nepreukázal správny a konštruktívny pracovný vzťah ku GR pre informačné systémy a v niektorých prípadoch otvorene konal napriek nesúhlasu GR pre informačné systémy s niektorými nákupmi[, ktoré plánoval], čo potvrdzuje, že vystupoval ako osoba, ktorá konkurovala GR pre informačné systémy. Tiež zámerne neprihliadal na pokyny Výkonnej rady, pokiaľ ide o používanie zariadení na teleprácu. V tejto súvislosti možno spomenúť počítače [značky X], [‚]krízové[‘] počítače, mobilné telefóny a zmluvu s [telefónnym operátorom, ktorý poskytol od júla 2008 do apríla 2010 služby v hodnote 17 162,49 eura].

ii)      [Žalobca] inicioval a/alebo schválil značný počet nákupov, ktoré neboli odôvodnené zistenými a zdokumentovanými služobnými potrebami a/alebo v prípade ktorých služobný dôvod a použiteľnosť neboli dostatočne preukázané. Také nákupy zahŕňali počítače, ktoré boli údajne určené pre priestor pre návštevníkov, [‚]krízové[‘] počítače, drahý digitálny fotoaparát a jeho drahé príslušenstvo, čítačky elektronických kníh a miniprojektory. Týmito nákupmi vznikla ECB značná finančná škoda.

iii)      [Žalobca] nezaviedol nijaký systém na sledovanie kúpených vecí a nepoveril touto úlohou žiadneho zamestnanca [oddelenia administratívnych služieb], čím vystavil tieto kúpené veci [riziku] straty. Skutočnosť, že [žalobca] mal v držbe veľký počet vecí ECB mimo priestorov ECB, bez toho, aby to bol schopný odôvodniť, len potvrdzuje, že pri správe kúpených vecí nepostupoval s náležitou starostlivosťou.“

82      Disciplinárny výbor teda konštatoval, že žalobca mnohokrát a počas dlhého obdobia porušil článok 4 písm. a) podmienok zamestnávania, kódex správania, najmä články 2, 2.2, 4.1 a 4.2 tohto kódexu, ako aj kapitoly 7 a 8 príručky pracovných postupov, čím úmyselne spôsobil Banke značnú finančnú škodu. Disciplinárny výbor sa domnieval, že „porušenia pracovných povinností [žalobcu] [boli] veľmi závažné a do určitej miery zahŕňali úmyselné nedodržiavanie platných predpisov ECB“, a to najmä preto, lebo sa ich dopustil vedúci oddelenia, ktorý zodpovedá za ochranu finančných záujmov ECB.

83      Disciplinárny výbor diskutoval o tom, či také úmyselné, sústavné a dlhodobé porušenia pracovných povinností môžu byť dôvodom na prepustenie z disciplinárnych dôvodov. V tejto súvislosti disciplinárny výbor dospel k záveru, že faktorom, ktorý treba vziať do úvahy, je dobrá povesť ECB navonok ako inštitúcie Únie, ktorá stráži finančné prostriedky európskych daňovníkov, ako aj jej úloha vzorovej, efektívnej a zodpovednej administratívy, ktorú vedú nezaujatí úradníci. Väčšina členov disciplinárneho výboru súhlasila so záverom, že taký postih by sa mal uložiť, ak by sa navyše konštatovalo, že porušovanie pracovných povinností bolo motivované aj sledovaním osobného záujmu, čo by nenapraviteľne narušilo vzťah dôvery medzi ECB a žalobcom. V tomto smere sa väčšina členov disciplinárneho výboru po diskusii domnievala, že nie je úplne presvedčená o tom, že taký osobný záujem „možno preukázať v prísnom zmysle slova bez akejkoľvek pochybnosti“, a to najmä vzhľadom na zistenia a závery OLAF‑u.

84      S prihliadnutím na poľahčujúce okolnosti spomenuté v správe podľa článku 8.3.2, konkrétne na nedostatky vo vnútorných kontrolách vedených v rámci oddelenia administratívnych služieb pred nástupom žalobcu do funkcie na tomto oddelení; špecifickú štruktúru tohto oddelenia s nízkym počtom nadriadených zamestnancov, v dôsledku čoho mali vedúci zamestnanci tohto oddelenia väčšiu zodpovednosť, ako aj veľmi dobré pracovné výsledky žalobcu, o ktorých svedčia jeho hodnotiace správy, disciplinárny výbor odporučil ako vhodný postih zaradenie do platovej triedy, ktorá je o dve platové triedy nižšia, teda zaradenie do platovej triedy, do ktorej bol zaradený pred jeho povýšením do funkcie vedúceho oddelenia administratívnych služieb v roku 2007.

5.     O napadnutom rozhodnutí

85      Listom z 24. apríla 2013 žalobca predložil svoje pripomienky k stanovisku disciplinárneho výboru. Dňa 16. mája 2013 GR pre ľudské zdroje predložilo Výkonnej rade ECB návrh rozhodnutia o uložení postihu v súlade so stanoviskom disciplinárneho výboru.

86      Výkonná rada ECB však na svojom zasadnutí z 21. mája 2013 rozhodla, že potrestá žalobcu tým, že ho prepustí z Banky. Z prípravných dokumentov týkajúcich sa rozhodnutia Výkonnej rady vyplýva, že Výkonná rada konštatovala, že žalobca porušovaním svojich pracovných povinností v postavení manažéra, ktoré zistil disciplinárny výbor, aj keď ich žalobca popiera, „nenapraviteľne narušil vzťah dôvery, ktorý musí existovať medzi menovacím orgánom ECB a jeho zamestnancami“.

87      Výkonná rada ECB teda rozhodnutím z 28. mája 2013 uložila žalobcovi disciplinárny postih prepustenia s výpovednou dobou v zmysle článku 44 bodu ii) podmienok zamestnávania (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). V tomto rozhodnutí Výkonná rada označila za priťažujúcu okolnosť najmä skutočnosť, že „[žalobca] porušoval svoje pracovné povinnosti ako manažér, ktorý mal povinnosť chrániť dobrú povesť a finančné záujmy ECB“, pričom v tejto súvislosti zdôraznila, že „ECB opiera svoju dôveryhodnosť európskej inštitúcie… o svoju úlohu vzorovej, efektívnej a zodpovednej administratívy, ktorú vedú zamestnanci, ktorých bezúhonnosť nemožno spochybňovať“.

88      Listom zo 16. júla 2013 právny zástupca žalobcu požiadal Výkonnú radu ECB, aby potvrdila, že napadnuté rozhodnutie sa opiera len o dokumenty, ktoré sú v ňom vymenované, teda o správu OLAF‑u, rozhodnutie zo 4. augusta 2010, správu podľa článku 8.3.2, oznámenie ECB o údajnom porušovaní pracovných povinností žalobcu doručené nemeckému štátnemu zastupiteľstvu 6. marca 2013, stanovisko disciplinárneho výboru, zápisnicu o vypočutí žalobcu disciplinárnym výborom a písomné pripomienky žalobcu predložené disciplinárnemu výboru 29. januára 2013. V opačnom prípade mala ECB poskytnúť právnemu zástupcovi žalobcu ostatné dokumenty, ktoré mala Výkonná rada k dispozícii a z ktorých vychádzala. Právny zástupca žalobcu navyše pripomenul, že v mene žalobcu si vyžiadal od generálneho riaditeľa GR pre ľudské zdroje kópiu listu zo 6. marca 2013, ktorý ECB doručila nemeckému štátnemu zastupiteľstvu.

89      Generálny riaditeľ GR pre ľudské zdroje vo svojej odpovedi zo 16. septembra 2013 oznámil žalobcovi, o ktoré dokumenty sa Výkonná rada ECB opierala pri prijímaní napadnutého rozhodnutia. Medzi týmito dokumentmi sa nenachádzala správa o činnosti panelu ani dokument týkajúci sa oznámenia ECB doručeného nemeckému štátnemu zastupiteľstvu zo 6. marca 2013.

 Návrhy účastníkov konania a konanie

90      Žalobca navrhuje, aby Súd pre verejnú službu:

–        zrušil napadnuté rozhodnutie,

–        v dôsledku toho nariadil, aby bol žalobca zaradený späť na svoje pracovné miesto so zodpovedajúcou publicitou, aby bolo očistené jeho dobré meno,

–        v každom prípade nariadil náhradu vzniknutej nemajetkovej ujmy ohodnotenej ex aequo et bono na 20 000 eur,

–        zaviazal ECB na náhradu trov konania.

91      ECB v podstate navrhuje, aby Súd pre verejnú službu:

–        vyhlásil žalobu za nedôvodnú,

–        zaviazal žalobcu na náhradu všetkých trov konania.

92      Žalobca vo svojej replike poukázal na to, že Súd pre verejnú službu by mohol v rámci opatrenia na zabezpečenie priebehu konania nariadiť ECB, aby predložila všetky dokumenty súvisiace s komunikáciou tejto inštitúcie s nemeckým štátnym zastupiteľstvom a s OLAF‑om.

93      ECB vo svojej duplike nesúhlasila s takou žiadosťou, pričom uviedla, že Súd pre verejnú službu nemá právomoc vyžadovať dokumenty, ktoré nespadajú do rámca tohto konania, a že žalobca sa v skutočnosti usiluje využiť toto opatrenie na zabezpečenie priebehu konania len na to, aby obišiel odmietnutie svojho listu s názvom „S[právne preskúmanie]“ („A[dministrative review]“), ktorý predložil 29. novembra 2013 v reakcii na rozhodnutie z 30. septembra 2013, ktorým bola zamietnutá taká žiadosť o prístup k dokumentom ECB.

94      ECB navyše okrem svojej dupliky predložila aj dôvernú verziu správy o činnosti panelu, ktorá bola určená len Súdu pre verejnú službu, aby sa mohol presvedčiť, že tento dokument neobsahuje iné informácie, než aké sa nachádzali v správe podľa článku 8.3.2. Banka tiež požiadala Súd pre verejnú službu, aby túto dôvernú verziu správy o činnosti panelu nesprístupnila žalobcovi.

95      Súd pre verejnú službu sa listom kancelárie zo 17. júna 2014 s ohľadom na článok 44 ods. 2 vtedy platného rokovacieho poriadku opýtal, prečo sa má správa o činnosti panelu považovať za dôvernú. Banka mala konkrétne vysvetliť, prečo je v prípade tohto dokumentu opodstatnené dôverné zaobchádzanie na rozdiel od zaobchádzania so správou OLAF‑u a so správou podľa článku 8.3.2, na základe ktorých ECB rozhodla o začatí disciplinárneho konania a ktoré boli poskytnuté žalobcovi v úplnom znení. V tejto súvislosti mala ECB najmä oznámiť Súdu pre verejnú službu, ktoré skutočnosti alebo informácie uvedené v správe o činnosti panelu sa nenachádzali v dvoch zvyšných správach.

96      ECB listom z 30. júna 2014 vysvetlila Súdu pre verejnú službu, že žalobcovi poskytla všetky dôverné dokumenty, o ktoré sa opieral disciplinárny výbor, a že ostatné dokumenty, ktoré má k dispozícii a ktoré Výkonná rada nepoužila, teda môžu zostať dôverné. Podľa názoru Banky boli v každom prípade všetky relevantné informácie, ktoré boli obsiahnuté v správe o činnosti panelu, uvedené aj v správe podľa článku 8.3.2. V záujme ochrany anonymity osôb, ktoré spolupracovali pri pôvodnom administratívnom vyšetrovaní, ktoré nebolo dokončené, je však namieste nesprístupniť žalobcovi správu o činnosti panelu.

97      Dňa 23. októbra 2014 Súd pre verejnú službu v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania položil účastníkom konania určité otázky a požiadal ECB, aby poskytla určité dokumenty, vrátane nedôvernej verzie správy o činnosti panelu. Účastníci konania na tieto opatrenia na zabezpečenie priebehu konania riadne odpovedali a následne mohli predložiť vzájomné pripomienky k svojim odpovediam.

98      Okrem toho žalobca listom zo 7. novembra 2014 na základe článku 57 rokovacieho poriadku navrhol vykonať nové dôkazy spočívajúce predovšetkým v korešpondencii súvisiacej s vrátením jeho osobných vecí zo strany ECB. ECB vo svojich pripomienkach k tomuto návrhu žalobcu z 24. novembra 2014 v podstate zdôraznila, že k vráteniu týchto vecí došlo 30. mája 2014, a nechala na Súd pre verejnú službu, aby posúdil, či oneskorené predloženie tohto návrhu na vykonanie nových dôkazov bolo riadne odôvodnené. V tejto súvislosti sa Súd pre verejnú službu rozhodol vyhovieť tomuto návrhu na vykonanie nových dôkazov.

 Právny stav

1.     O návrhu, aby bol žalobca zaradený späť na svoje pracovné miesto

99      Je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry, ktorá sa vzťahuje aj na žaloby podané podľa článku 36.2 protokolu o štatúte ESCB a ECB, Súdu pre verejnú službu neprináleží dávať príkazy inštitúciám Únie (pozri rozsudky Da Silva Pinto Branco/Súdny dvor, F‑52/09, EU:F:2010:98, bod 31, a DH/Parlament, F‑4/14, EU:F:2014:241, bod 41).

100    Návrh žalobcu, aby bol zaradený späť na svoje pracovné miesto, preto treba hneď na úvod zamietnuť ako zjavne neprípustný.

2.     O návrhu na zrušenie

101    Na podporu svojho návrhu na zrušenie žalobca uvádza osem žalobných dôvodov, ktoré sú založené na:

–        porušení práva na obhajobu, článku 45 podmienok zamestnávania, článku 8.3.11 pravidiel pre zamestnancov a článku 47 Charty základných práv Európskej únie, keďže ECB mu odmietla sprístupniť určité dokumenty a/alebo informácie,

–        nezákonnosti článku 8.3.5 pravidiel pre zamestnancov vzhľadom na zásadu nestrannosti a na článok 47 Charty,

–        porušení prezumpcie neviny, zásady nestrannosti, ako aj článkov 47 a 48 Charty,

–        porušení povinnosti náležitej starostlivosti z dôvodu nedodržania zásady primeranej lehoty,

–        porušení povinnosti odôvodnenia,

–        prekročení právomoci Výkonnej rady a porušení článku 8.3.17 pravidiel pre zamestnancov,

–        zjavne nesprávnom posúdení a porušení zásady proporcionality,

–        nezákonnosti článkov 44 a 45 podmienok zamestnávania, ako aj článku 8.3 pravidiel pre zamestnancov vzhľadom na slobodu združovania a právo na kolektívne vyjednávanie zakotvené v článku 28 Charty.

102    Na účely posúdenia týchto žalobných dôvodov Súd pre verejnú službu v prvom rade pripomína, že podľa článku 9 písm. c) podmienok zamestnávania „zásady zakotvené v nariadeniach, predpisoch a judikatúre, ktoré sa uplatňujú na zamestnancov inštitúcií [Únie], sa náležite zohľadnia pri výklade práv a povinností upravených… podmienkami zamestnávania“.

103    Pokiaľ teda disciplinárne konanie upravené v normatívnom poriadku uplatniteľnom na zamestnancov ECB vykazuje určité podobnosti s disciplinárnym konaním upraveným v Služobnom poriadku úradníkov Európskej únie, ktorý sa vzťahuje aj na ostatných zamestnancov Únie, vyplývajúcom z nariadenia Rady (EHS, Euratom, ESUO) č. 259/68 z 29. februára 1968, naposledy zmeneného a doplneného nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) č. 1023/2013 z 22. októbra 2013 (ďalej len „služobný poriadok úradníkov“), môže súd Únie, ak je to nevyhnutné, uplatniť na základe analógie judikatúru, ktorá sa vyvinula v súvislosti s disciplinárnym konaním upraveným služobným poriadkom.

 O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení práva na obhajobu, článku 45 podmienok zamestnávania, článku 8.3.11 pravidiel pre zamestnancov a článku 47 Charty

 Tvrdenia účastníkov konania

104    Žalobca vytýka ECB, vrátane disciplinárneho výboru, že mu neposkytla úplný prístup ku všetkým informáciám a dokumentom, ktoré mala Banka k dispozícii, najmú tým, ktoré sú v jeho prospech, ktoré by mohli byť užitočné pri jeho obhajobe. Žalobca konkrétne po prvé uvádza, že prístup k zoznamom nákupov neštandardného vybavenia, vybavenia týkajúceho sa informačných technológií, softvéru a služieb technického poradenstva, ktoré od roku 2003 do roku 2010 uskutočnilo GR pre informačné systémy, GR pre administratívu, GR pre ľudské zdroje a napokon súčasné riaditeľstvo pre vnútorný audit, bol nevyhnutný na výkon jeho práva na obhajobu. To platí aj pre dokumenty riaditeľstva pre vnútorný audit súvisiace s vyšetrovaním týkajúcim sa zástupcu vedúceho oddelenia.

105    Po druhé žalobca tiež vytýka ECB, že nevyhovela jeho žiadosti o poskytnutie „úplnej dokumentácie o správe infraštruktúry a projekte organizačného rozvoja…, vrátane prezentácií…, a dokumentov riadiaceho výboru a Výkonnej rady“, ako aj „úplnú dokumentáciu [oddelenia pre komunikáciu] o [projektoch organizačného rozvoja], vrátane prezentácií…, a dokumentov riadiaceho výboru a Výkonnej rady“.

106    Po tretie žalobca namieta neposkytnutie správy o činnosti panelu, o ktorej sa postupne dozvedel počas disciplinárneho konania. Správa podľa článku 8.3.2 pritom čiastočne vychádza z tejto správy o činnosti a v každom prípade z nej vychádza v rozsahu, v akom sa s ňou disciplinárny výbor oboznámil, aby mohol odpovedať na žiadosť žalobcu zo 4. decembra 2012 o sprístupnenie tohto dokumentu, ktorý bola najneskôr odo dňa predloženia žiadosti o sprístupnenie disciplinárnemu výboru neoddeliteľnou súčasťou disciplinárneho spisu tohto výboru. Okrem toho, keďže sa disciplinárny výbor oboznámil so správou o činnosti panelu, aby 11. januára 2013 mohol rozhodnúť o žiadosti žalobcu zo 4. decembra 2012, tento výbor bol pri formulovaní svojho stanoviska nevyhnutne ovplyvnený obsahom uvedenej správy o činnosti. Žalobca tiež tvrdí, že nebol schopný úplne pochopiť správu podľa článku 8.3.2, pokiaľ nemal k dispozícii správu o činnosti panelu, a že úsilie chrániť anonymitu určitých svedkov nemôže mať prednosť pred jeho právom na obhajobu. V odpovedi na opatrenia na zabezpečenie priebehu konania zo 6. novembra 2014 však žalobca pripustil, že v skutočnosti nešlo o to, či bol schopný pochopiť správu podľa článku 8.3.2, ale skôr o to, či mu boli sprístupnené všetky dokumenty, ktoré mala ECB k dispozícii.

107    Po štvrté žalobca zdôrazňuje, že Výkonná rada ECB bola pred prijatím napadnutého rozhodnutia informovaná o tom, že riaditeľstvo pre vnútorný audit upovedomilo o veci nemecké štátne zastupiteľstvo, a že v napadnutom rozhodnutí sa konkrétne uvádza, že vec bola predložená nemeckým justičným orgánom. Svedčí to o tom, že tento aspekt bol dôležitým, ak nie rozhodujúcim dôvodom, pre ktorý Výkonná rada rozhodla o prepustení žalobcu namiesto jeho zaradenia do nižšej platovej triedy. Za týchto podmienok mu ECB nemohla odoprieť prístup ku konkrétnemu obsahu tohto oznámenia doručeného nemeckému štátnemu zastupiteľstvu, lebo ECB ho použila na vznesenie ďalších obvinení voči žalobcovi a na odôvodnenie sprísnenia postihu, ktorý mu bol uložený. Žalobca navyše spochybňuje dôvodnosť upovedomenia nemeckých justičných orgánov o jeho veci, pričom poukazuje na to, že OLAF neodporučil podať v jeho veci podnet na začatie trestného stíhania.

108    Žalobca v súvislosti s rozhodnutím disciplinárneho výboru z. 11 januára 2013 o nesprístupnení správy o činnosti panelu žalobcovi tiež popiera, že disciplinárny výbor mohol namiesto žalobcu posúdiť, ktoré dokumenty mohli mať pridanú hodnotu pre jeho obhajobu.

109    ECB navrhuje zamietnuť prvý žalobný dôvod, pričom zdôrazňuje, že žalobcovi sprístupnila všetky dokumenty, o ktoré sa opiera napadnuté rozhodnutie, a že žalobca v skutočnosti nesprávne chápe rozsah svojich práv, keďže si myslí, že má právo na prístup ku každému dokumentu, ktorý považuje za užitočný pre svoju obhajobu, a že si môže overiť každú informáciu alebo každý dokument, ktoré má Banka k dispozícii, aj keď sa napadnuté rozhodnutie o túto informáciu alebo o tento dokument neopiera.

110    Čo sa týka správy o činnosti panelu, ECB zdôrazňuje, že táto správa bola vypracovaná pred začatím disciplinárneho konania, ktoré viedlo k prijatiu napadnutého rozhodnutia, že nikdy nebola poskytnutá Výkonnej rade ECB, lebo nie je súčasťou „úplného disciplinárneho spisu“, a že relevantné informácie z tejto správy boli v každom prípade uvedené aj v správe podľa článku 8.3.2, ku ktorej mal žalobca úplný prístup, tak ako k správe OLAF‑u. Keďže žalobca mohol uplatniť svoje právo na obhajobu, pokiaľ ide o správu podľa článku 8.3.2, nemožno tvrdiť, že má ďalšie právo na obhajobu v súvislosti so správou o činnosti panelu ako takou, a to najmä preto, lebo správa podľa článku 8.3.2 bola jediným dokumentom, na základe ktorého sa rozhodlo o začatí alebo nezačatí disciplinárneho konania proti žalobcovi. Čo sa týka skutočnosti, že disciplinárny výbor sa oboznámil so správou o činnosti panelu, bol to len dôsledok žiadosti žalobcu o jej sprístupnenie, ale to neznamená, že disciplinárny výbor sa opieral o túto správu pri vypracovaní svojho stanoviska.

111    Pokiaľ ide o upovedomenie nemeckého štátneho zastupiteľstva, ide o inú otázku, či sporné skutky možno kvalifikovať podľa nemeckého práva ako trestné činy, ale toto upovedomenie nebolo rozhodujúcim dôvodom prepustenia žalobcu. Výkonná rada spomenula v napadnutom rozhodnutí oznámenie, ktoré riaditeľstvo pre vnútorný audit doručilo nemeckému štátnemu zastupiteľstvu, len s cieľom „hneď na začiatku jednoznačne spresniť, že [táto otázka] patr[ila] do pôsobnosti nemeckého justičného systému“, v rozpore s tým, čo mohlo vyplynúť zo stanoviska disciplinárneho výboru. Výkonná rada tiež uviedla, že táto otázka nemá nijaký vplyv na stratu dôvery uvedenú v bodoch 12 až 14 napadnutého rozhodnutia. Svedčí o tom skutočnosť, že v prípade zástupcu vedúceho oddelenia sa v disciplinárnom rozhodnutí, ktoré sa ho týka, tiež spomína upovedomenie nemeckých justičných orgánov, hoci ECB sa nerozhodla prepustiť ho.

 Posúdenie Súdom pre verejnú službu

–       Všeobecné úvahy

112    Na úvod treba pripomenúť, že článok 41 ods. 2 písm. b) Charty stanovuje, že každý má právo na prístup k spisu, ktorý sa ho týka, za predpokladu rešpektovania oprávnených záujmov dôvernosti a služobného a obchodného tajomstva. V článku 45 podmienok zamestnávania sa uvádza, že disciplinárne konanie musí zabezpečiť, aby sa žiadnemu zamestnancovi neuložil postih bez toho, aby sa najprv mohol vyjadriť k výhradám, ktoré boli voči nemu vznesené (rozsudky X/ECB, T‑333/99, EU:T:2001:251, body 176 a 177, a Afari/ECB, T‑11/03, EU:T:2004:77, bod 50).

113    Čo sa týka rozsahu práva žalobcu na prístup k dokumentom a dôkazom uvedeným na podporu výhrad Banky, z ktorých vychádza napadnuté rozhodnutie, je potrebné konštatovať, že podľa článku 8.3.2 pravidiel pre zamestnancov rozhodnutie o začatí disciplinárneho konania prijíma Výkonná rada po upovedomení dotknutej osoby o všetkých listinách založených v spise a jej vypočutí, a že podľa článku 8.3.11 pravidiel pre zamestnancov „po prijatí… správy [podľa článku 8.3.2 (teda v prejednávanom prípade 19. decembra 2012) má dotknutá osoba] právo dostať svoj úplný osobný spis a vyhotoviť si fotokópie všetkých procesných dokumentov, vrátane tých, ktoré [ju] môžu zbaviť viny“.

114    Hoci tieto ustanovenia, ktoré sa uplatňujú na ECB, upravujú v prospech zamestnanca, proti ktorému sa vedie disciplinárne konanie, v zásade neobmedzený prístup k dôkazom nachádzajúcim sa v disciplinárnom spise, vrátane dôkazov v jeho prospech, napriek tomu neupravujú neobmedzený prístup tohto zamestnanca ku každej informácii alebo ku každému dokumentu, ktoré sa nachádzajú v priestoroch Banky alebo môžu byť získané z existujúcich dokumentov alebo informácií, ktoré sú v týchto priestoroch k dispozícii. Pokiaľ totiž ide o tento posledný typ „získaných“ informácií alebo dokumentov, ktoré sa v zásade nepovažujú za neoddeliteľnú súčasť disciplinárneho spisu, pravidlá pre zamestnancov neupravujú ich odovzdanie ex offo dotknutej osobe.

115    Súd pre verejnú službu zastáva názor, že právo na prístup k disciplinárnemu spisu, upravené normatívnym poriadkom uplatniteľným na zamestnancov Banky, spĺňa požiadavky stanovené právom Únie a najmä článkom 41 ods. 2 písm. b) Charty, ako aj judikatúrou Únie v oblasti disciplinárneho konania. Kontradiktórna povaha disciplinárneho konania tak, ako prebieha pred disciplinárnym výborom ECB, a právo na obhajobu v tomto konaní totiž nepochybne vyžadujú, aby sa dotknutá osoba a prípadne jej advokát mohli oboznámiť so všetkými skutkovými okolnosťami, na ktorých sa zakladalo disciplinárne rozhodnutie, a to včas tak, aby mohli predložiť svoje pripomienky. Rešpektovanie práva na obhajobu totiž vyžaduje, aby dotknutej osobe bolo umožnené, aby účinne oznámila svoje stanovisko k relevancii skutočností, ale rovnako aj to, aby mohla prinajmenšom zaujať stanovisko k dokumentom, ktorá má inštitúcia Únie a z ktorých vyplývajú skutočnosti významné pre výkon jej práva na obhajobu (rozsudok Kaufring a i./Komisia, T‑186/97, T‑187/97, T‑190/97 až T‑192/97, T‑210/97, T‑211/97, T‑216/97 až T‑218/97, T‑279/97, T‑280/97, T‑293/97 a T‑147/99, EU:T:2001:133, bod 179). Požiadavku prístupu dotknutej osoby k dokumentom, ktoré sa jej týkajú, však možno uplatniť iba na dokumenty použité v disciplinárnom konaní a/alebo v konečnom rozhodnutí administratívy. V dôsledku toho na účely zásady rešpektovania práva na obhajobu nie je administratíva nevyhnutne povinná poskytnúť iné dokumenty (pozri v tomto zmysle rozsudok N/Komisia, T‑273/94, EU:T:1997:71, bod 89).

116    Súd pre verejnú službu tiež poukazuje na to, že v prejednávanom prípade mal žalobca počas disciplinárneho konania, ktoré sa začalo doručením správy podľa článku 8.3.2, úplný prístup tak k tejto správe, ako aj k správe OLAF‑u a k súboru dokumentov, ktoré mu poskytla ECB v reakcii na jeho viacnásobné žiadosti o sprístupnenie dokumentov.

117    Otázku, či dokumenty a informácie, ktoré ECB odmietla sprístupniť žalobcovi a ktorých sa týka tento žalobný dôvod založený na porušení práva na obhajobu, boli neoddeliteľnou súčasťou disciplinárneho spisu žalobcu a/alebo boli použité na podporu stanoviska disciplinárneho výboru a napadnutého rozhodnutia, treba posúdiť vzhľadom na vyššie uvedené úvahy.

–       O žiadostiach o sprístupnenie zoznamov nákupov a dokumentácie súvisiacej s určitými projektmi týkajúcimi sa informačných technológií

118    Čo sa týka po prvé žiadostí žalobcu, aby mu ECB a/alebo disciplinárny výbor poskytli zoznamy nákupov určitých výrobkov a služieb objednaných v období rokov 2003 až 2010, ako aj všetky dokumenty – najmä tie, ktoré pochádzajú z riaditeľstva pre komunikáciu, ktoré je súčasťou GR pre administratívu – súvisiace s „projektom organizačného rozvoja“ a so „správou infraštruktúr“, Súd pre verejnú službu poukazuje na to, že tieto informácie – aj keby ich bolo možné získať z databáz Banky – nevyhnutne neexistovali v rámci ECB v príslušnej podobe, teda v podobe jestvujúcich dokumentov, ktoré uviedol žalobca vo svojich žiadostiach. Po druhé zo spisu vôbec nevyplýva, že hoci GR pre ľudské zdroje síce mohlo mať k dispozícii tieto dokumenty alebo informácie alebo ich toto generálne riaditeľstvo alebo iné útvary mohli získať, tieto dokumenty boli predložené disciplinárnemu výboru a Výkonnej rade alebo že disciplinárny výbor a Výkonná rada mali k dispozícii tieto informácie.

119    Tieto dokumenty alebo informácie teda neboli vyžiadané preto, lebo existovali alebo disciplinárny výbor a/alebo Výkonná rada ich mali k dispozícii, ale preto, lebo žalobca počítal s tým, že budú môcť slúžiť ako dôkazy v jeho prospech.

120    V tejto súvislosti síce neprináleží ani ECB, ani disciplinárnemu výboru, aby rozhodovali o relevancii alebo význame, ktorý by určité dokumenty mohli mať pre obhajobu zamestnanca, pretože nemožno vylúčiť, že dokumenty, ktoré ECB alebo disciplinárny výbor považujú za irelevantné, môžu mať pre neho význam. Ani ECB, ani disciplinárny výbor teda nemôžu jednostranne vylúčiť zo správneho konania dokumenty, ktoré môže dotknutá osoba použiť na zbavenie sa viny (pozri analogicky rozsudky ICI/Komisia, T‑36/91, EU:T:1995:118, bod 93; Eyckeler & Malt/Komisia, T‑42/96, EU:T:1998:40, bod 81, a Kaufring a i./Komisia, EU:T:2001:133, body 179 a 185).

121    V prejednávanom prípade však nie je preukázané ani sa netvrdí, že ECB alebo disciplinárny výbor mali k dispozícii predmetné zoznamy nákupov v príslušnej podobe a že Výkonná rada pri prijímaní napadnutého rozhodnutia vychádzala z týchto zoznamov nákupov. Okrem toho právo na obhajobu, najmä právo vyjadriť sa k dokumentom, ktoré disciplinárny výbor a následne Výkonná rada použili ako základ napadnutého rozhodnutia, nemožno vykladať tak široko, aby zahŕňalo právo žalobcu získať všetky informácie alebo dokumenty, ktoré Banka má alebo môže mať k dispozícii, len preto, lebo žalobca pri vlastnom prešetrovaní sporných skutočností počíta s tým, že také dokumenty alebo informácie budú slúžiť ako dôkazy v jeho prospech.

122    Súd pre verejnú službu v každom prípade zastáva názor, že aj za predpokladu, že v iných oddeleniach ECB mohli byť uskutočnené nákupy podobné sporným nákupom, čo sa žalobca zjavne usiloval preukázať prostredníctvom požadovaných zoznamov nákupov, také správanie v rozpore s ustanoveniami uplatniteľnými na Banku by aj za predpokladu, že by bolo preukázané, vôbec nemohlo odôvodniť správanie vytýkané žalobcovi v prejednávanom prípade, a teda ani predstavovať poľahčujúcu okolnosť.

123    Zodpovednosť žalobcu sa totiž musí byť preskúmaná individuálne a samostatne, to znamená nezávisle od prípadnej zákonnosti alebo nezákonnosti rozhodnutia prijatého voči iným zamestnancom alebo neexistencie takéhoto rozhodnutia. Zamestnanec sa tak pri napadnutí postihu, ktorý mu bol uložený, nemôže účinne odvolávať na skutočnosť, že voči jednému alebo viacerým iným zamestnancom sa pre skutky analogické skutkom, ktoré sa mu kladú za vinu, neviedlo žiadne disciplinárne konanie (pozri v tomto zmysle rozsudky Williams/Dvor audítorov, 134/84, EU:C:1985:297, bod 14, a de Compte/Parlament, T‑26/89, EU:T:1991:54, bod 170, pričom tento posledný uvedený rozsudok bol potvrdený v odvolacom konaní rozsudkom de Compte/Parlament, C‑326/91 P, EU:C:1994:218, bod 52).

–       O žiadosti o sprístupnenie spisu doručeného nemeckým justičným orgánom

124    Pokiaľ ide o žiadosť o sprístupnenie spisu, ktorý riaditeľstvo pre vnútorný audit doručilo 6. marca 2013 nemeckému štátnemu zastupiteľstvu, treba na úvod konštatovať, že vzhľadom na to, že podľa správy OLAF‑u sa nepovažovalo za potrebné odporučiť „podanie podnetu na začatie trestného stíhania“, v dôsledku tejto správy nemôže byť Banke odňatá možnosť predložiť vec vnútroštátnym justičným orgánom. Banka preto v rámci svojej inštitucionálnej autonómie bola oprávnená predložiť dôkazy o správaní žalobcu nemeckým justičným orgánom, aby preskúmali, či toto správanie bolo možné kvalifikovať ako trestný čin podľa nemeckého práva a v tejto súvislosti mohlo odôvodniť začatie trestného stíhania.

125    V tomto smere treba však zdôrazniť, že – ako Banka potvrdila vo svojej odpovedi zo 6. novembra 2014 na opatrenia na zabezpečenie priebehu konania – po zmenách, ktoré nadobudli účinnosť 1. januára 2009, podmienky zamestnávania – na rozdiel od článku 25 prílohy IX služobného poriadku úradníkov – už neobsahujú vetu, ktorá sa predtým nachádzala v článku 44 podmienok zamestnávania podľa ktorej „ak je zamestnanec [ECB] trestne stíhaný pre tie isté skutky, konečné rozhodnutie sa prijme až po vynesení konečného rozsudku súdom, ktorý prípad prejednáva“.

126    V tejto súvislosti žalobca vo svojich pripomienkach z 24. novembra 2014 k uvedenej odpovedi ECB na opatrenia na zabezpečenie priebehu konania – pričom na pojednávaní uznal, že od podania žaloby v prejednávanej veci napokon nenastali nijaké nové skutočnosti – uplatnil nový žalobný dôvod proti napadnutému rozhodnutiu, ktorý bol založený na tom, že jednak vypustenie uvedenej vety bolo nezákonné z dôvodu, že nebolo riadne prerokované s výborom zamestnancov ECB, a jednak na tom, že všeobecná právna zásada, ktorá je uznaná vo viacerých členských štátoch a v práve Únie a podľa ktorej sa disciplinárne konanie nemôže skončiť skôr ako trestné konanie, sa uplatňuje samostatne a v prejednávanom prípade došlo k jej porušeniu.

127    V tejto súvislosti treba po prvé konštatovať, že taký nový žalobný dôvod nie je založený „na právnych a skutkových okolnostiach, ktoré vyšli najavo v priebehu konania“, v zmysle článku 56 rokovacieho poriadku. K vypusteniu predmetnej vety z pravidiel pre zamestnancov totiž došlo pred začatím disciplinárneho konania proti žalobcovi, takže tento žalobný dôvod sa mohol uplatniť pri podaní žaloby. Podanie tohto žalobného dôvodu teda bolo podľa všetkého vyvolané len znením odpovede ECB na otázku položenú Súdom pre verejnú službu.

128    Po druhé tento žalobný dôvod je v každom prípade neúčinný. Totiž aj za predpokladu, že predmetná zásada by sa mohla uplatniť v zmluvnom rámci pracovného pomeru medzi ECB a jej zamestnancami, Súd pre verejnú službu poznamenáva, že ku dňu prijatia napadnutého rozhodnutia a ani ku dňu konania pojednávania nemecké štátne zastupiteľstvo neprijalo rozhodnutie o začatí trestného stíhania voči žalobcovi, z ktorého by bolo možné vyvodiť záver, že sa vedie trestné konanie.

129    Pokiaľ ide o výhradu založenú na nesprístupnení spisu, ktorý bol doručený nemeckému štátnemu zastupiteľstvu, zo spisu predloženému Súdu pre verejnú službu tiež nevyplýva, že disciplinárny výbor bol informovaný o jeho doručení ani že pri vydaní svojho stanoviska vychádzal z takej informácie. Z toho vyplýva, že spis, ktorý ECB zaslala nemeckým justičným orgánom, v tejto fáze nebol súčasťou disciplinárneho spisu, a preto v tejto súvislosti nemožno konštatovať nijaké porušenie článku 8.3.11 pravidiel pre zamestnancov.

130    Naproti tomu zo samotného znenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Výkonná rada zohľadnila túto informáciu.

131    ECB vo svojej duplike vysvetlila, že riaditeľstvo pre vnútorný audit „osobne“ doručilo nemeckému štátnemu zastupiteľstvu niektoré dokumenty, pričom neuviedla, o ktoré dokumenty išlo. V tejto súvislosti Súd pre verejnú službu zastáva názor, že skutočnosť, že ECB automaticky neposkytla žalobcovi dokumenty, ktoré boli odovzdané „osobne“ nemeckému štátnemu zastupiteľstvu, ako také nie je v rozpore s pravidlami pre zamestnancov, keďže ich odovzdanie spadá do jej inštitucionálnej autonómie, pričom podľa článku 3 podmienok zamestnávania je každý zamestnanec Banky povinný dodržiavať platné zákony a poriadkové predpisy. Súd pre verejnú službu sa tiež domnieva, že nie je preukázané – aj keď žalobca uviedol, že dostal od nemeckého štátneho zastupiteľstva CD‑ROM, ktorý obsahoval oznámenie, ktoré mu doručila ECB –, že Výkonná rada sa opierala o dokumenty doručené nemeckému štátnemu zastupiteľstvu, v súvislosti s ktorými navyše zo spisu nevyplýva, že boli odlišné od tých, ktoré mal žalobca už k dispozícii. Súd pre verejnú službu navyše poukazuje na to, že – ako účastníci konania potvrdili na pojednávaní – nemecké štátne zastupiteľstvo ku dňu prijatia napadnutého rozhodnutia ani ku dňu konania pojednávania neprijalo rozhodnutie o začatí trestného stíhania.

132    Pokiaľ ide o informáciu uvedenú v napadnutom rozhodnutí, podľa ktorej ECB upovedomila nemecké štátne zastupiteľstvo o prípade žalobcu, po prvé z napadnutého rozhodnutia nevyplýva, že táto informácia bola rozhodujúca na účely prijatia napadnutého rozhodnutia, najmä vzhľadom na to, že rozhodujúce dôvody postihu sú uvedené v bodoch 11 až 14 tohto rozhodnutia. Po druhé Súd pre verejnú službu sa domnieva, že aj v prípade, ak by sa žalobca mohol vyjadriť k tejto informácii, neovplyvnilo by to dôvody uvedené v bodoch body 11 až 14 napadnutého rozhodnutia, a teda ani postih, ktorý uložila Výkonná rada.

–       O žiadosti o sprístupnenie správy o činnosti panelu

133    Na úvod treba zdôrazniť, že aj keď dôkazy, ktorými ECB odôvodnila výhrady vznesené voči žalobcovi a ktoré teda vymedzujú rámec disciplinárneho konania, ktoré viedlo k prijatiu napadnutého rozhodnutia, mohli byť už uvedené aj v správe o činnosti panelu, tieto dôkazy sú uvedené v správe podľa článku 8.3.2, ku ktorej sa žalobca v celom rozsahu vyjadril a ktorá bola poskytnutá disciplinárnemu výboru a Výkonnej rade. Správa OLAF‑u, ktorá bola vypracovaná po tom, čo tento úrad vykonal vlastné vyšetrovanie, v súčinnosti s riaditeľstvom ECB pre vnútorný audit a po vypočutí viacerých zamestnancov, je tiež kľúčovou súčasťou disciplinárneho spisu, ku ktorej mal žalobca prístup, ku ktorej sa mohol vyjadriť a z ktorej v podstate vychádzalo stanovisko disciplinárneho výboru, ako to je uvedené v tomto stanovisku.

134    Čo sa týka správy o činnosti panelu, Súd pre verejnú službu poukazuje na to, že táto správa bola vypracovaná 15. marca 2011 v súvislosti s pôvodným administratívnym vyšetrovaním, ktoré nebolo dokončené, teda pred začatím disciplinárneho vyšetrovania podľa článku 8.3.2 pravidiel pre zamestnancov, ktoré viedlo k prijatiu napadnutého rozhodnutia. Okrem toho bez ohľadu na obsah tejto správy riaditeľstvo pre vnútorný audit pri jej zaslaní OLAF‑u 30. marca 2011 jednoznačne uviedlo, že táto správa obsahuje len „hlavné pripomienky a predbežné závery vyšetrovacieho panelu, pokiaľ ide o [trinásť] kategórií sporných nákupov, ktoré uskutočnilo [oddelenie administratívnych služieb, ktoré sa nemajú] v nijakom prípade vykladať ako konečné závery týkajúce sa každej z týchto kategórií alebo akejkoľvek inej okolnosti [tohto] prípadu“. Riaditeľstvo pre vnútorný audit pri jej zaslaní GR pre ľudské zdroje 22. marca 2012 rovnako zdôraznilo, že táto správa „je len zhrnutím všetkých pripomienok a výsledkov rozhovorov získaných do 26. júla 2010 a že ju treba jasne odlíšiť od ‚odôvodnenej správy s uvedením skutkového stavu a okolností veci, ako aj s konštatovaním, či existuje dostatok dôkazov o údajnom porušení‘“.

135    Aj keď teda obsah správy o činnosti panelu mohol usmerniť vyšetrovanie OLAF‑u, tak ako akákoľvek iná informácia, ktorú ECB poskytla v rámci mechanizmu technickej spolupráce pri vyšetrovaní OLAF‑u, a mohol tiež usmerniť vyšetrovací výbor pri jeho vyšetrovaní so zreteľom na prijatie správy podľa článku 8.3.2, uvedenú správu o činnosti nemožno považovať za konečnú správu, ktorá bola schválená Bankou, na rozdiel od správy podľa článku 8.3.2, ani za odôvodnenú správu v zmysle článku 6 ods. 14 obežníka č. 1/2006.

136    Vzhľadom na predbežnú povahu zistení a záverov, ktoré sa mohli potenciálne nachádzať v správe o činnosti panelu, ako aj oprávnený záujem zachovať anonymitu oznamovateľa, ktorý pôvodne prezradil administratíve určité nedostatky vo fungovaní oddelenia administratívnych služieb, sa totiž Súd pre verejnú službu domnieva, že táto správa mala povahu prípravného záznamu vypracovaného pred začatím disciplinárneho konania, o ktorý sa rozhodovací orgán, teda Výkonná rada, neopierala pri prijímaní napadnutého rozhodnutia. Ako interný dokument tento prípravný záznam nebol súčasťou disciplinárneho spisu a podľa pravidiel pre zamestnancov jeho odovzdanie žalobcovi nebolo nevyhnutné na ochranu jeho práva na obhajobu (pozri v tomto zmysle rozsudok N/Komisia, EU:T:1997:71, bod 92).

137    Čo sa týka odpovede disciplinárneho výboru, ktorý rozhodoval o žiadosti žalobcu o sprístupnenie správy o činnosti panelu, Súd pre verejnú službu zastáva názor, že disciplinárny výbor nevykonal svoju voľnú úvahu v danej oblasti nesprávne, keď sa domnieval, že pokiaľ disciplinárny spis obsahoval dostatok dôkazov tak o skutkoch vytýkaných žalobcovi, ako aj dôkazov na podporu tvrdení uvádzaných na jeho obhajobu, založenie tohto dokumentu obsahujúceho predbežné posúdenia panelu nemalo pridanú hodnotu a nenáležite by predĺžilo konanie (pozri v tomto zmysle rozsudky R./Komisia, 255/83 a 256/83, EU:C:1985:324, bod 24, a Y/Súdny dvor, T‑500/93, EU:T:1996:94, bod 45).

138    Pokiaľ ide o skutočnosť, že disciplinárny výbor získal správu o činnosti panelu, lebo to považoval za potrebné na zodpovedanie žiadosti žalobcu z 11. decembra 2012 o sprístupnenie tohto dokumentu, Súd pre verejnú službu sa domnieva, že by síce bolo vhodnejšie, ak by disciplinárny výbor zamietol žiadosť žalobcu z dostatočného dôvodu, že nemal vyžiadaný dokument. Napriek tomu sa nemožno domnievať, že z dôvodu, že disciplinárny výbor súhlasil s tým, že si vyžiada tento dokument od Banky a preskúma ho, aby mohol odpovedať na žiadosť žalobcu, sa uvedená správa stala súčasťou disciplinárneho spisu a že disciplinárny výbor sa musel o ňu oprieť na účely prijatia svojho stanoviska, ktoré navyše vôbec neodkazuje na obsah správy o činnosti panelu, pričom disciplinárny výbor naopak v bode 9 svojho stanoviska zdôraznil, že toto stanovisko „vychádza v podstate zo skutkových zistení uvedených v správe OLAF‑u“.

139    Pre úplnosť Súd pre verejnú službu pripomína, že hoci je administratíva povinná odovzdať dotknutej osobe dokumenty, z ktorých výslovne vychádza pri prijatí rozhodnutia spôsobujúceho ujmu, a hoci je Banka podľa článku 8.3.11 pravidiel pre zamestnancov povinná umožniť tejto osobe „vyhotoviť si fotokópie všetkých procesných dokumentov, vrátane tých, ktoré [ju] môžu zbaviť viny“, nezverejnenie určitých dokumentov môže viesť k zrušeniu predmetného rozhodnutia iba vtedy, ak vznesené výhrady bolo možné preukázať iba odkazom na tieto dokumenty, inými slovami, ak nezverejnenie dokumentov označených žalobcom mohlo v jeho neprospech ovplyvniť priebeh disciplinárneho konania a obsah sporného rozhodnutia (pozri rozsudky Tzoanos/Komisia, C‑191/98 P, EU:C:1999:565, body 34 a 35, a E/Komisia, T‑24/98 a T‑241/99, EU:T:2001:175, body 92 a 93).

140    Aj za predpokladu, že niektoré časti správy o činnosti panelu nemuseli byť zopakované v správe podľa článku 8.3.2 alebo v správe OLAF‑u alebo že správu o činnosti panelu možno považovať za odôvodnenú správu prijatú v rozpore s požiadavkami obežníka č. 1/2006, žalobca nepreukázal, že ECB sa opierala o uvedenú správu, a najmä neuviedol, ktoré konkrétne a rozhodujúce skutočnosti v stanovisku disciplinárneho výboru, ako aj v napadnutom rozhodnutí bolo možné preukázať len odkazom na iné dokumenty než tie, s ktorými sa oboznámil, teda odkazom na údaje, ktoré boli údajne uvedené v správe o činnosti panelu.

141    Hoci totiž žalobca pred tým, ako sa oboznámil so správou o činnosti panelu, poukázal na to, že táto správa môže obsahovať dôkazy v jeho prospech, Súd pre verejnú službu konštatuje, že po tom, čo 9. októbra 2014 získal dôvernú verziu uvedenej správy, ktorú si vyžiadal od nemeckého štátneho zastupiteľstva, a po tom, čo 10. novembra 2014 získal aj nedôvernú verziu, ktorú mu poskytla ECB na žiadosť Súdu prvého stupňa, žalobca vo svojej odpovedi zo 6. novembra 2014, ktorú nedoplnil po uvedenom oznámení z 10. novembra 2014, len odkázal na pasáže, ktoré sa nachádzali najmä v jeho žalobe, a všeobecne uviedol štyri skutočnosti, ktoré podľa jeho názoru neboli preukázané v správe podľa článku 8.3.2 ani v správe OLAF‑u, pričom však neuviedol, o ktoré pasáže týchto správ išlo. V tejto súvislosti naopak Banka vo svojich pripomienkach z 24. novembra 2014 uviedla, ktoré dokumenty preukazovali uvedené štyri skutočnosti.

142    V reakcii na otázku položenú v tejto súvislosti na pojednávaní žalobca uviedol ako príklad dve pasáže zo správy o činnosti panelu, ktoré podľa jeho názoru neboli zopakované v správe podľa článku 8.3.2. Prvá pasáž týkajúca sa skutočnosti, že niektorí zamestnanci oddelenia administratívnych služieb údajne dostali mobilné telefóny BlackBerry od GR pre informačné systémy, pritom nič nemení na tom, že žalobca sám schválil nákup takých telefónov, zatiaľ čo GR pre informačné systémy ich odmietlo nakúpiť. Pokiaľ ide o skutočnosť, že boli vypočutí len dvaja zo šiestich vodičov ECB a že jeden z nich údajne potvrdil, že vodičom skutočne boli poskytnuté videohry, nejde o dôkazy, ktoré by žalobcovi aj v prípade, ak by mu boli poskytnuté v čase prijatia správy podľa článku 8.3.2, umožnili účinne spochybniť výhrady vznesené voči nemu. V konečnom dôsledku vzhľadom na odpovede žalobcu, vrátane jeho odpovedí na pojednávaní, Súd pre verejnú službu konštatuje, že s prihliadnutím na dokumenty, ktoré boli predtým poskytnuté panelu, správa o činnosti panelu neobsahovala nijaký dôkaz v neprospech žalobcu, ktorý by skutočne mohol ovplyvniť priebeh disciplinárneho konania a obsah napadnutého rozhodnutia v jeho neprospech, a tiež nijaký dôkaz v prospech žalobcu.

143    Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné zamietnuť prvý žalobný dôvod, ako aj žiadosť žalobcu, aby Súd prvého stupňa uložil Banke povinnosť predložiť oznámenie doručené nemeckému štátnemu zastupiteľstvu a správu o činnosti panelu, s ktorými sa žalobca medzitým oboznámil okrem iného na základe toho, že sa obrátil na nemecké štátne zastupiteľstvo.

 O druhom žalobnom dôvode založenom na nezákonnosti článku 8.3.5 pravidiel pre zamestnancov vzhľadom na zásadu nestrannosti a na článok 47 Charty

 Tvrdenia účastníkov konania

144    Žalobca uplatnením tohto žalobného dôvodu v skutočnosti uplatňuje námietku nezákonnosti článku 8.3.5 pravidiel pre zamestnancov. Podľa žalobcu totiž – na rozdiel od článkov 4 a 5 prílohy IX služobného poriadku úradníkov, ktorá sa týka disciplinárneho konania – článok 8.3.5 pravidiel pre zamestnancov stanovuje, že generálny riaditeľ GR pre ľudské zdroje je členom disciplinárneho výboru. Žalobca tvrdí, že vzhľadom na to, že generálny riaditeľ GR pre ľudské zdroje vykonáva „rozhodujúci vplyv na všetkých zamestnancov, najmä na vedúcich zamestnancov, ako aj na ostatných členov disciplinárneho výboru (okrem jeho predsedu a do určitej miery aj členov vymenovaných výborom zamestnancov)“, článok 8.3.5 pravidiel pre zamestnancov porušuje zásadu nestrannosti a článok 47 Charty. Žalobca uvádza, že v prejednávanom prípade sa zástupca generálneho riaditeľa GR pre ľudské zdroje správal pri vypočutí pred disciplinárnym výborom ako obžalobca a sústavne zdôrazňoval dôkazy v neprospech žalobcu, čím porušil zásadu neutrality. Zástupca generálneho riaditeľa GR pre ľudské zdroje dokonca predložil dôkazy proti žalobcovi, ktoré získal „svojím vlastným ‚externým‘ vyšetrovaním“. Dojem zaujatosti disciplinárneho výboru, ktorý mal žalobca, potvrdzuje skutočnosť, že jeden z členov disciplinárneho výboru získal správu o činnosti panelu ako člen GR pre ľudské zdroje.

145    ECB sa domnieva, že druhý žalobný dôvod je zjavne nedôvodný. Zdôrazňuje, že generálny riaditeľ GR pre ľudské zdroje má v disciplinárnom výbore len jeden hlas a že tento výbor má štyroch ďalších členov. Je pritom legitímne, ak je členom tohto výboru zástupca generálneho riaditeľstva ECB, ktoré má dohliadať na to, aby si zamestnanci plnili svoje povinnosti, v tomto prípade GR pre ľudské zdroje. Tvrdenia žalobcu, podľa ktorých GR pre ľudské zdroje údajne ovláda disciplinárny výbor, sú čisto špekulatívne. ECB sa domnieva, že o tom konkrétne svedčí skutočnosť, že disciplinárny výbor odporučil postih, a to zaradenie zamestnanca do platovej triedy, ktorá je o dve platové triedy nižšia, ktorý bol miernejší ako postih, ktorý napokon uložila Výkonná rada v napadnutom rozhodnutí. Čo sa týka rozdielov medzi pravidlami pre zamestnancov a pravidlami stanovenými v služobnom poriadku úradníkov, Banka pripomína, že vyplývajú len z funkčnej autonómie ECB.

 Posúdenie Súdom pre verejnú službu

146    Je potrebné pripomenúť, že podľa článku 36.1 protokolu o štatúte ESCB a ECB je ECB z funkčného hľadiska samostatná, pokiaľ ide o normatívny poriadok uplatniteľný na jej zamestnancov, ktorý je odlišný od pravidiel uplatniteľných na úradníkov a ostatných zamestnancov Únie, ktorí sú uvedení v článku 336 ZFEÚ, a je tiež nezávislá od predpisov členských štátov (pozri rozsudok Pflugradt/ECB, T‑178/00 a T‑341/00, EU:T:2002:253, bod 48).

147    Aj keď tieto úvahy samy osebe nebránia tomu, aby žalobca v prejednávanom prípade namietal nezákonnosť článku 8.3.5 pravidiel pre zamestnancov, je potrebné pripomenúť, že pracovný pomer medzi ECB a jej zamestnancami má zmluvnú povahu, a nie povahu služobného pomeru; že je napriek tomu súčasťou rámca, v ktorom zamestnanci ECB plnia úlohy európskeho verejného záujmu, a preto je do veľkej miery podobný služobnému vzťahu, ktorý existuje medzi európskymi zamestnancami a ich inštitúciami, takže z tohto dôvodu môže zahŕňať disciplinárny systém; že tento disciplinárny systém bol neoddeliteľnou súčasťou podmienok, ktoré boli žalobcovi známe a s ktorými súhlasil, keď slobodne uzavrel pracovnú zmluvu s ECB, ktorá odkazovala na podmienky zamestnávania; napokon že právo zamestnávateľa jednostranne odstúpiť od pracovnej zmluvy v prípade vážneho pochybenia zamestnanca stanovujú aj pracovnoprávne predpisy väčšiny členských štátov a vo väčšine týchto predpisov sa s týmto právom spája menej záruk, ktoré chránia zamestnanca, ako v rámci pracovnoprávneho vzťahu medzi ECB a jej zamestnancami (rozsudok X/ECB, EU:T:2001:251, body 61 a 68 až 70).

148    ECB preto môže v rámci svojej inštitucionálnej autonómie upraviť disciplinárny systém zahŕňajúci disciplinárny výbor, ktorého pravidlá zloženia sa odchyľujú, a to dokonca podstatne, od pravidiel uvedených v oddiele 2 prílohy IX služobného poriadku úradníkov pre disciplinárnu komisiu stanovenú pre úradníkov a ostatných zamestnancov Únie. Pokiaľ ide o disciplinárny systém posudzovaný v prejednávanom prípade, ktorý neplatil vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok X/ECB (EU:T:2001:251), treba konštatovať, že ECB chcela v záujme riadnej správy vecí verejných a spravodlivosti zabezpečiť, aby sa rozhodnutia Výkonnej rady v disciplinárnych veciach prijímali s prihliadnutím na stanovisko orgánu, ktorý je do určitej miery neutrálny a nestranný.

149    V tejto súvislosti Súd pre verejnú službu poukazuje na to, že podľa článku 8.3.5 pravidiel pre zamestnancov sa disciplinárny výbor ECB skladá z osoby, ktorá nepatrí k tejto inštitúcii a ktorá je jeho predsedom, a z generálneho riaditeľa alebo zástupcu generálneho riaditeľa GR pre ľudské zdroje. Tvoria ho tiež dvaja ďalší členovia, ktorých ECB vymenúva spomedzi zamestnancov, a jeden člen navrhnutý zástupcami zamestnancov, pričom títo traja poslední členovia nemôžu byť súčasťou toho istého útvaru ako zamestnanec, proti ktorému sa vedie disciplinárne konanie. Zamestnanec, proti ktorému sa vedie disciplinárne konanie, navyše môže požiadať o vylúčenie jedného z členov disciplinárneho výboru.

150    Aj keď nie je upravená rovnaká rovnováha medzi členmi vymenovanými administratívou a členmi vymenovanými zástupcami zamestnancov, akú upravuje služobný poriadok úradníkov, Súd pre verejnú službu zastáva názor, že po prvé zloženie disciplinárneho výboru, najmä to, že jeho členovia pochádzajú z rôznych služieb, po druhé okolnosť, že článok 8.3.7 pravidiel pre zamestnancov upravuje, že „rokovania a práca disciplinárneho výboru majú osobnú a dôvernú povahu v súlade s internými predpismi ECB týkajúcimi sa dôvernosti [a že] členovia disciplinárneho výboru konajú osobne a vykonávajú svoju funkciu úplne nezávisle“, po tretie kolektívna povaha rokovaní a napokon po štvrté možnosť dotknutej osoby požiadať o vylúčenie niektorého z členov predstavujú v mimoslužobnom kontexte dostatočné záruky nestrannosti a objektivity stanoviska, ktoré disciplinárny výbor musí formulovať a prijať pre Výkonnú radu (pozri v tomto zmysle rozsudok Onidi/Komisia, T‑197/00, EU:T:2002:135, bod 132).

151    V tejto súvislosti okolnosť, že generálny riaditeľ alebo zástupca generálneho riaditeľa GR pre ľudské zdroje je automaticky z titulu svojej funkcie členom disciplinárneho výboru neznamená – v rozpore s tým, čo žalobca špekulatívne tvrdí –, že vykonáva alebo môže vykonávať „rozhodujúci vplyv na všetkých zamestnancov“, a teda na rokovania disciplinárneho výboru.

152    Po prvé najmä nie je preukázané, že taká osoba, aj keď je ňou generálny riaditeľ GR pre ľudské zdroje, by nevyhnutne konala proti žalobcovi. Súd pre verejnú službu sa navyše domnieva, že v mimoslužobnom kontexte, ako je ten, ktorý charakterizuje pracovnoprávne vzťahy medzi ECB a jej zamestnancami, je prípustné, aby záujmy Banky boli v disciplinárnom výbore zastúpené takýmto zamestnancom, a to tým skôr, že generálny riaditeľ GR pre ľudské zdroje nezasadá vo Výkonnej rade, čo je rozhodovací orgán v disciplinárnej oblasti.

153    Po druhé tvrdenie žalobcu, že generálny riaditeľ alebo zástupca generálneho riaditeľa GR pre ľudské zdroje má prístup k privilegovaným informáciám, ktoré využíva na ovplyvňovanie práce disciplinárneho výboru, treba zamietnuť, lebo toto tvrdenie vôbec nie je preukázané a odporuje zásade kolektívnosti rokovaní, ako aj skutočnosti, že každý člen disciplinárneho výboru môže vypracovať odlišné stanovisko, čo by určite urobil napríklad člen vymenovaný zástupcami zamestnancov, ak by mu bol predložený dokument, ktorý sa nenachádza v disciplinárnom spise. Okrem toho žalobca nemôže vytýkať jednému z členov vymenovaných administratívou, že počas jeho výsluchu disciplinárnym výborom mu kládol otázky spôsobom, ktorý žalobca vnímal ako obvinenie. Takéto správanie, aj keby bolo preukázané, totiž nemusí prezrádzať predpojatosť, ale možno ho vysvetliť úmyslom kontradiktórne prispieť k diskusii tým, že sa žalobca konfrontuje s výhradami, ktoré sú proti nemu vznesené.

154    Aj keď teda žalobca subjektívne mohol vnímať vyhlásenia zástupcu generálneho riaditeľa GR pre ľudské zdroje počas svojho výsluchu ako formulované obviňujúcim tónom, ako také to neznamená porušenie práva na obhajobu alebo zásady prezumpcie neviny, a to najmä vzhľadom na to, že hoci sa niektorí členovia prikláňali k disciplinárnemu postihu prepustenia, disciplinárny výbor napokon na základe konsenzu odporučil miernejší postih (pozri v tomto zmysle rozsudok Zavvos/Komisia, T‑21/01, EU:T:2002:177, bod 336).

155    Nemožno ani kategoricky tvrdiť, že z dôvodu svojej funkcie sa generálny riaditeľ alebo zástupca generálneho riaditeľa GR pre ľudské zdroje nevyhnutne nachádza v situácii konfliktu záujmov, teda v situácii, v ktorej zamestnanec pri výkone svojej funkcie rozhoduje vo veci, na rozhodovaní alebo vyriešení ktorej má osobný záujem, ktorý môže ohroziť jeho nezávislosť (pokiaľ ide o pojem konflikt záujmov, pozri rozsudok Giannini/Komisia, T‑100/04, EU:T:2008:68, bod 223). Osobitne treba zdôrazniť, že – ako poznamenala Banka – členmi vyšetrovacieho panelu, zamestnancami ECB, ktorí sa podieľali na vypracovaní správy podľa článku 8.3.2, a členmi disciplinárneho výboru boli v prejednávanom prípade odlišné osoby.

156    Súd pre verejnú službu navyše poukazuje na to, že článok 8.3.5 pravidiel pre zamestnancov nezveruje predsedníctvo disciplinárneho výboru generálnemu riaditeľovi alebo zástupcovi generálneho riaditeľa GR pre ľudské zdroje, ale osobe, ktorá nie je z ECB, aj keď táto osoba nemá hlasovacie právo, pričom v prejednávanom prípade ňou bol bývalý člen Súdu prvého stupňa. Okrem toho článok 8.3.6 pravidiel pre zamestnancov výslovne stanovuje, že každý člen disciplinárneho výboru, ktorý sa nachádza v situácii konfliktu záujmov, sa musí vzdať funkcie.

157    V každom prípade súdne preskúmanie súdom Únie v konaní o žalobe založenej na článku 270 ZFEÚ alebo – tak ako v prejednávanom prípade – na článku 36.2 protokolu o štatúte ESCB a ECB poskytuje možnosť podať primeraný a účinný opravný prostriedok na nezávislý a nestranný súd v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950, a judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, čím umožňuje prípadne napraviť údajné nedostatky a zlyhania namietané žalobcom, a to aj pokiaľ ide o zloženie disciplinárneho výboru (pozri v tomto zmysle rozsudok Andreasen/Komisia, T‑17/08 P, EU:T:2010:374, bod 145).

158    Vzhľadom na vyššie uvedené sa druhý žalobný dôvod založený na nezákonnosti článku 8.3.5 pravidiel pre zamestnancov musí zamietnuť.

 O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení prezumpcie neviny, zásady nestrannosti, ako aj článkov 47 a 48 Charty

 Tvrdenia účastníkov konania

159    V rámci svojho tretieho žalobného dôvodu žalobca tvrdí, že Výkonná rada v napadnutom rozhodnutí neodpovedala na výhrady, ktoré uviedol vo svojom „vyjadrení na obhajobu“ a ktoré disciplinárny výbor ignoroval. Žalobca v podstate tvrdí, že ECB od začiatku vychádzala z toho, že sa dopustil skutkov, ktoré sa mu kládli za vinu. Domnieva sa teda, že Banka nevzala do úvahy skutočnosť, že prispel k výraznému zlepšeniu viacerých aspektov fungovania oddelenia administratívnych služieb. Tiež tvrdí, že konanie vedené proti nemu nebolo nestranné, keďže spomedzi štyroch členov disciplinárneho výboru, ktorí mali hlasovacie právo, dvaja členovia – pričom jedným z nich bol nepochybne zástupca generálneho riaditeľa GR pre ľudské zdroje – konštatovali, že jestvujúce dôkazy preukazujú, že vytýkané porušenia sú odôvodnené sledovaním osobného záujmu žalobcu. V rámci tohto žalobného dôvodu dodáva, že Výkonná rada v napadnutom rozhodnutí skreslila stanovisko disciplinárneho výboru, keďže spomenula uvedený názor dvoch členov disciplinárneho výboru, hoci tento výbor vo svojom stanovisku väčšinou hlasov rozhodol, že nie je presvedčený o tom, že sledovanie osobného záujmu možno preukázať „bez akejkoľvek pochybnosti“. Napokon upovedomenie nemeckého štátneho zastupiteľstva v rozpore s odporúčaniami OLAF‑u tiež svedčí o porušení prezumpcie neviny.

160    ECB navrhuje zamietnuť tretí žalobný dôvod ako zjavne nedôvodný, pričom v prvom rade poukazuje na to, že Výkonná rada podľa relevantnej judikatúry vôbec nie je povinná rozobrať alebo spomenúť v rozhodnutí o uložení postihu všetky aspekty, ktoré spochybnil dotknutý zamestnanec v konaní pred disciplinárnym výborom. Banka ďalej zdôrazňuje, že skutočnosť, ktorú uvádza žalobca, že výkon jeho funkcie bol pozastavený počas fázy vyšetrovania, vôbec nepreukazuje porušenie prezumpcie neviny a že žalobca navyše nemôže opäť otvoriť diskusiu o zákonnosti pozastavenia výkonu jeho funkcie, ktorá bola uzavretá rozsudkom AX/ECB (EU:F:2012:195). Skutočnosť, že disciplinárny výbor sa rozhodol, že sa nestotožní s názorom žalobcu podrobne opísaným v jeho podaniach, s ktorými sa tento výbor v celom rozsahu oboznámil, tiež nesvedčí o porušení zásady prezumpcie neviny. ECB je navyše oprávnená predložiť vec nemeckému štátnemu zastupiteľstvu, aj keď OLAF neodporučil taký postup.

161    Pokiaľ ide o tvrdenia žalobcu, že vyšetrovanie, disciplinárne konanie a napadnuté rozhodnutie svedčia o zámere Banky preukázať jeho vinu, ECB ich nielenže považuje za úplne nedôvodné, ale tiež označuje za poľutovaniahodné, že žalobca „uvádza [také] špekulatívne a šikanózne tvrdenia pred cteným Súdom pre verejnú službu“.

 Posúdenie Súdom pre verejnú službu

162    Je potrebné pripomenúť, že porušenie prezumpcie neviny možno konštatovať iba vtedy, ak existujú dôkazy spôsobilé preukázať, že administratíva sa už od začiatku disciplinárneho konania rozhodla v každom prípade uložiť dotknutej osobe postih bez ohľadu na ňou poskytnuté vysvetlenia (pozri rozsudok Pessoa e Costa/Komisia, T‑166/02, EU:T:2003:73, bod 56).

163    Čo sa týka pozastavenia výkonu funkcie žalobcu pred prijatím napadnutého rozhodnutia, treba zdôrazniť, že cieľom možnosti pozastaviť výkon funkcie zamestnanca, ktorú poskytuje článok 46 podmienok zamestnávania, nie je potrestať ho (pozri v tomto zmysle rozsudok X/ECB, EU:T:2001:251, bod 151), ale umožniť administratíve prijať predbežné opatrenie s cieľom zabezpečiť, aby tento zamestnanec nezasahoval do prebiehajúceho vyšetrovania.

164    Vzhľadom na tieto spresnenia Súd pre verejnú službu zastáva názor, že argumentácia žalobcu – pokiaľ ide o jeho tretí žalobný dôvod – čiastočne napáda odôvodnenie alebo nedostatok odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Keďže tento aspekt je predmetom piateho žalobného dôvodu, bude preskúmaný v rámci uvedeného žalobného dôvodu.

165    V rámci druhej časti svojej argumentácie žalobca v podstate vytýka disciplinárnemu výboru a Výkonnej rade, že sa nestotožnili s názorom, ktorý žalobca obhajoval počas disciplinárneho konania.

166    Okolnosť, že dvaja členovia disciplinárneho výboru sa vyjadrili – čo im dovoľuje článok 8.3.15 pravidiel pre zamestnancov – v tom zmysle, že vytýkané porušenia boli motivované tým, že žalobca sledoval osobný záujem, nie je nijako spôsobilá preukazovať porušenie zásady prezumpcie neviny. Takýto postoj je totiž iba výrazom zásady kolektívnosti rokovaní a možnosti prejaviť názor odlišný od definitívneho stanoviska, ktoré väčšinovo prijíma disciplinárny výbor. V tejto súvislosti sa v stanovisku disciplinárneho výboru konkrétne nekonštatovalo, že osobný záujem „možno preukázať v prísnom zmysle slova bez akejkoľvek pochybnosti“. Pokiaľ ide o ostatné tvrdenia žalobcu týkajúce sa porušenia jeho práva na obhajobu, ktoré boli uvedené najmä v jeho „vyjadrení na obhajobu“, disciplinárny výbor ich zamietol ako nedôvodné.

167    Súd pre verejnú službu sa navyše domnieva, že skutočnosť, že Výkonná rada sa rozhodla prijať v prejednávanom prípade jeden z najprísnejších disciplinárnych postihov upravených pravidlami pre zamestnancov, ako taká nepreukazuje, že počas disciplinárneho konania došlo k porušeniu prezumpcie neviny.

168    Čo sa týka oznámenia doručeného nemeckému štátnemu zastupiteľstvu, toto oznámenie spadá do rámca právomocí ECB v rámci jej inštitucionálnej autonómie a nijako neovplyvnilo stanovisko, ku ktorému mali nemecké justičné orgány dospieť v rámci svojich právomocí v trestnoprávnej oblasti. Žalobca navyše vo svojej odpovedi na opatrenia na zabezpečenie priebehu konania zo 6. novembra 2014 uviedol, že dostal od nemeckého štátneho zastupiteľstva kópiu CD‑ROM‑u s oznámením Banky, pričom však nebol schopný označiť akýkoľvek dôkaz, ktorý by podporoval jeho tvrdenia o porušení zásady prezumpcie neviny.

169    Pokiaľ ide o zostávajúce tvrdenia, Súd pre verejnú službu v argumentácii žalobcu nenašiel ani len náznak dôkazu, ktorý by podporoval jeho závažné tvrdenia, podľa ktorých ECB v jeho prípade porušila zásadu prezumpcie neviny.

170    Tretí žalobný dôvod teda treba zamietnuť.

 O štvrtom žalobnom dôvode založenom na porušení povinnosti náležitej starostlivosti z dôvodu nedodržania zásady primeranej lehoty

 Tvrdenia účastníkov konania

171    V rámci tohto žalobného dôvodu žalobca vytýka ECB, že pôvodné administratívne vyšetrovanie a disciplinárne konanie, ktoré viedlo k prijatiu napadnutého rozhodnutia, spolu trvali viac ako tri roky. Taká dĺžka konania je neprimeraná a – aj keď určité časové úseky boli spôsobené vyšetrovaním OLAF‑u – ECB by mala byť zodpovedná za časové úseky spojené s vyšetrovaním OLAF‑u, keďže správy o vyšetrovaní tohto úradu nemožno napadnúť žalobou. Žalobca, ktorý sa opiera o rozsudok Andreasen/Komisia (F‑40/05, EU:F:2007:189), tiež tvrdí, že počas celého konania bol výkon jeho funkcie pozastavený 38 mesiacov.

172    ECB sa domnieva, že štvrtý žalobný dôvod zjavne nemá nijaký právny základ, pričom najmä tvrdí, že žalobca sám uznáva, že Banka dodržala lehoty stanovené v článku 8.3.2 pravidiel pre zamestnancov. Okrem toho vzhľadom na relevantnú judikatúru vôbec nedošlo k porušeniu zásady primeranej lehoty. Pokiaľ ide o dĺžku trvania pozastavenia výkonu jeho funkcie, táto otázka nie je súčasťou predmetu prejednávanej žaloby.

 Posúdenie Súdom pre verejnú službu

173    V disciplinárnej oblasti má ECB alebo prípadne OLAF povinnosť konať s náležitou starostlivosťou od okamihu, keď sa dozvedia o skutočnostiach a o konaniach, ktoré môžu predstavovať porušenia povinností zamestnancov ECB, aby posúdili, či treba začať vyšetrovanie, a ak áno, potom aj počas tohto vyšetrovania, a pokiaľ ide o ECB, počas disciplinárneho konania (pozri analogicky rozsudok Kerstens/Komisia, F‑12/10, EU:F:2012:29, bod 125).

174    V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry vyplýva, že lehoty, ktoré z časového hľadiska upravujú priebeh disciplinárneho konania, nie sú kogentné, ale sú predovšetkým pravidlom riadnej správy vecí verejných, na základe ktorého je inštitúcia povinná viesť disciplinárne konanie s náležitou starostlivosťou a postupovať tak, aby každý sa každý procesný úkon vykonal v primeranej lehote od vykonania predchádzajúceho úkonu (rozsudok D/Komisia, T‑549/93, EU:T:1995:15, bod 25). Súd Únie navyše zdôraznil, že pri posudzovaní primeranej lehoty, v ktorej sa má uskutočniť disciplinárne konanie, musí „brať do úvahy len čas, ktorý uplynul medzi jedným procesným úkonom a nasledujúcim procesným úkonom[, a že t]oto posúdenie nezávisí od celkovej dĺžky disciplinárneho konania (rozsudok Teixeira Neves/Súdny dvor, T‑259/97, EU:T:2000:208, bod 123 a tam citovaná judikatúra).

175    ECB teda musí pri vedení disciplinárneho konania dbať na to, aby sa každý prijatý úkon vykonal v primeranej lehote po predchádzajúcom úkone (pozri v tomto zmysle rozsudky Kerstens/Komisia, EU:F:2012:29, bod 124, a Goetz/Výbor regiónov, F‑89/11, EU:F:2013:83, bod 126).

176    Len čo sa Banka v prejednávanom prípade dozvedela o tvrdeniach oznamovateľa, vo februári 2010 zriadila vyšetrovací panel, ktorý nemohol dokončiť svoju prácu, keďže OLAF začal 1. júla 2010 vyšetrovanie týkajúce sa tých istých skutočností a 26. júla 2010 upovedomil Banku o tomto vyšetrovaní. Vyšetrovanie OLAF‑u zahŕňalo okrem iného návštevu v priestoroch ECB, ako aj vypočutie trinástich zamestnancov ECB. OLAF dokončil svoju prácu tým, že 27. januára 2012 zaslal ECB konečnú správu o vyšetrovaní.

177    V tejto súvislosti Súd pre verejnú službu konštatuje, že pôvodné administratívne vyšetrovanie a vyšetrovanie OLAF‑u boli začaté v primeranej lehote, teda krátko po tom, čo sa Banka a OLAF dozvedeli o skutočnostiach a o správaní, ktoré mohli predstavovať porušenie povinností zamestnancov ECB (pozri v tomto zmysle rozsudky François/Komisia, T‑307/01, EU:T:2004:180, bod 48, a López Cejudo/Komisia, F‑28/13, EU:F:2014:55, bod 90).

178    Čo sa týka dĺžky trvania vyšetrovania OLAF‑u, ktoré trvalo 19 mesiacov, zdá sa primeraná vzhľadom na počet a povahu sporných nákupov, ako aj na technickú povahu niektorých vecí, ktoré boli predmetom vyšetrovania.

179    Banka následne prijala správu podľa článku 8.3.2, ktorou začala disciplinárne konanie a určila jeho rozsah. K prijatiu tejto správy 19. novembra 2012 došlo po vypočutí žalobcu a zohľadnení dokumentov, ktoré predložil 24. augusta 2012, ako aj jeho pripomienok k návrhu správy, ktorý mu bol zaslaný, predložených 18. októbra 2012. V tejto súvislosti Súd pre verejnú službu zastáva názor, že deväť mesiacov, ktoré uplynuli medzi zaslaním správy OLAF‑u Banke a prijatím správy podľa článku 8.3.2 Bankou, nepredstavuje príliš dlhé obdobie vzhľadom na početné a rozsiahle dokumenty, o ktoré išlo, a mnohé pripomienky, ktoré žalobca predložil pred prijatím správy podľa článku 8.3.2. Okrem toho ECB nemožno vytýkať, že na základe svojich interných predpisov považovala za potrebné vykonať popri pôvodnom administratívnom vyšetrovaní a vyšetrovaní OLAF‑u nové interné administratívne vyšetrovanie na účely vypracovania správy podľa článku 8.3.2 (pozri v tomto zmysle rozsudok Goetz/Výbor regiónov, EU:F:2013:83, body 131 a 132). Nedokončeným pôvodným administratívnym vyšetrovaním, ktoré bolo vedené na základe obežníka č. 1/2006, totiž nebolo dotknuté – ako to vyplýva z článku 2 ods. 1 tohto obežníka – začatie disciplinárneho konania, ktoré sa mohlo začať len v súlade s požiadavkami článku 8.3 pravidiel pre zamestnancov, najmä článku 8.3.2 týchto pravidiel. Okrem toho v prejednávanom prípade boli osoby tvoriace vyšetrovací panel odlišné od osôb, ktoré sa podieľali na vypracovaní správy podľa článku 8.3.2.

180    Disciplinárny výbor po svojom vymenovaní 27. novembra 2012 v januári 2013 vypočul ústne pripomienky žalobcu a oboznámil sa s jeho písomnými pripomienkami a 5. apríla 2013 vydal svoje stanovisko. V tejto súvislosti Súd pre verejnú službu zastáva názor, že vzhľadom na to, že tento výbor dokončil svoju prácu za štyri mesiace, konal dostatočne rýchlo, pričom navyše išlo o zložitú vec a žalobca predložil mnohé pripomienky a námietky, ktoré sa týkali najmä zápisnice o jeho vypočutí disciplinárnym výborom.

181    Prijatie napadnutého rozhodnutia 28. mája 2013 po predložení pripomienok žalobcu 24. apríla 2013 je v súlade tak s lehotou stanovenou v článku 8.3.17 pravidiel pre zamestnancov, ako aj so zásadou primeranej lehoty.

182    Z vývoja disciplinárneho konania vedeného v prejednávanom prípade vyplýva, že čas, ktorý uplynul medzi každým procesným úkonom a nasledujúcim úkonom, bol úplne primeraný, a že ak aj mohlo dôjsť k omeškaniu, bolo toto spôsobené nevyhnutnosťou rešpektovať právo žalobcu na obhajobu a odpovedať na množstvo poznámok a pripomienok, ktoré predložil jeho právny poradca (pozri rozsudok Teixeira Neves/Súdny dvor, EU:T:2000:208, bod 125).

183    Súd pre verejnú službu tiež konštatuje, že tak pôvodné administratívne vyšetrovanie, ako aj disciplinárne konanie ako celok, ktorých dĺžka predstavovala tri roky a tri mesiace, sa uskutočnili v primeranej lehote. Súd pre verejnú službu navyše poukazuje na to, že žalobca v každom prípade netvrdil, že Banka nedodržala lehotu stanovenú jej predpismi uplatniteľnými v disciplinárnych veciach.

184    Napokon, hoci je pravda, že počas vyšetrovaní pred začatím disciplinárneho konania a počas tohto konania sa žalobca nachádzal v stave očakávania a neistoty, najmä pokiaľ ide o jeho profesionálnu budúcnosť, toto hľadisko nemôže ovplyvniť platnosť napadnutého rozhodnutia, keďže tento stav je typický pre každé disciplinárne konanie a keďže začatie disciplinárneho konania bolo v prejednávanom prípade odôvodnené záujmom Únie, ktorý od ECB vyžadoval, aby v prípade obvinení spochybňujúcich čestnosť dvoch z jej zamestnancov, vrátane žalobcu, prijala potrebné opatrenia, vrátane pozastavenia výkonu funkcie žalobcu, aby sa ubezpečila, že jeho profesionálnemu správaniu nemožno nič vytýkať (pozri v tomto zmysle rozsudok Pessoa e Costa/Komisia, EU:T:2003:73, bod 66).

185    Vzhľadom na vyššie uvedené treba štvrtý žalobný dôvod zamietnuť.

 O piatom žalobnom dôvode založenom porušení povinnosti odôvodnenia

 Tvrdenia účastníkov konania

186    Podľa žalobcu napadnuté rozhodnutie nie je vôbec odôvodnené, pokiaľ ide o jeho výhrady založené na porušení jeho základných práv, ako aj na porušení zásady primeranej lehoty a povinnosti náležitej starostlivosti. Toto rozhodnutie neposkytuje ani vysvetlenia týkajúce sa výhrad vznesených voči žalobcovi, údajne porušených povinností a otázky, do akej miery vytýkané konanie súviselo s jednotlivými prípadmi porušenia povinností, ktoré konštatovala Banka. V napadnutom rozhodnutí nie sú z právneho hľadiska dostatočne uvedené dôvody, pre ktoré sa Výkonná rada rozhodla uložiť prísnejší postih, než aký odporučil disciplinárny výbor. V tomto rozhodnutí tiež nie je vysvetlené, prečo Banka rozhodla, že došlo k narušeniu vzťahu dôvery so žalobcom, zatiaľ čo disciplinárny výbor vo svojom stanovisku uviedol, že narušenie vzťahu dôvery možno konštatovať len za predpokladu, že sa preukáže, že žalobca sledoval osobný záujem, čo sa však nepreukázalo.

187    Banka navrhuje zamietnuť tento žalobný dôvod, pričom zdôrazňuje, že vzhľadom na obsah jeho tvrdení sa zdá, že žalobca nepochopil rozsah povinnosti odôvodnenia, a to najmä v prípade, o aký ide v prejednávanej veci, ktorý žalobca veľmi dobre pozná. ECB nesúhlasí s názorom žalobcu, že predpokladom konštatovania o narušení vzťahu dôvery medzi zamestnancom a jeho zamestnávateľom je predloženie dôkazu o tom, že konanie zamestnanca bolo motivované osobným záujmom.

 Posúdenie Súdom pre verejnú službu

188    Povinnosť odôvodnenia, ktorá je uvedená v článku 296 ZFEÚ a pripomenutá v článku 41 ods. 2 písm. c) Charty, je jednou zo základných zásad práva Únie, ktorej jej cieľom je jednak poskytnúť dotknutej osobe potrebné informácie, aby mohla posúdiť dôvodnosť aktu, ktorý jej spôsobuje ujmu, a jednak umožniť súdne preskúmanie tohto aktu (pozri rozsudky Michel/Parlament, 195/80, EU:C:1981:284, bod 22; Lux/Dvor audítorov, 69/83, EU:C:1984:225, bod 16, a Camacho‑Fernandes/Komisia, F‑16/13, EU:F:2014:51, bod 111).

189    Otázka, či odôvodnenie rozhodnutia ECB o uložení postihu jednému z jej zamestnancov spĺňa tieto požiadavky, sa musí posudzovať nielen vzhľadom na jeho znenie, ale aj vzhľadom na jeho kontext a všetky právne predpisy upravujúce dotknutú oblasť, v tomto prípade disciplinárnu oblasť. Hoci disciplinárny výbor a Výkonná rada musia v tejto súvislosti uviesť skutkové a právne okolnosti, od ktorých závisí právne odôvodnenie ich stanoviska a/alebo rozhodnutí, ako aj úvahy, ktoré ich viedli k ich prijatiu, nevyžaduje sa, aby prediskutovali všetky skutkové a právne okolnosti, ktoré dotknutá osoba uviedla v priebehu konania. V každom prípade je rozhodnutie dostatočne odôvodnené vtedy, ak je vydané v súvislostiach, ktoré sú dotknutému zamestnancovi známe a ktoré mu umožnia porozumieť rozsahu opatrenia, ktoré sa voči nemu prijalo (rozsudok EH/Komisia, F‑42/14, EU:F:2014:250, bod 131 a tam citovaná judikatúra).

190    Ak je postih uložený dotknutej osobe napokon prísnejší ako postih navrhnutý disciplinárnym výborom, tak ako v prejednávanom prípade, však treba konštatovať, že vzhľadom na požiadavky kladené na každé disciplinárne konanie musí rozhodnutie ECB, a to aj v kontexte výlučne zmluvného pracovnoprávneho vzťahu, presne uvádzať dôvody, ktoré viedli Banku k tomu, že sa odchýlila od stanoviska svojho disciplinárneho výboru (pozri v tomto zmysle rozsudky F./Komisia, 228/83, EU:C:1985:28, bod 35; N/Komisia, T‑198/02, EU:T:2004:101, bod 95, a EH/Komisia, EU:F:2014:250, bod 132).

191    V prejednávanom prípade Súd pre verejnú službu poukazuje na to, že súvislosti, v ktorých bolo vydané napadnuté rozhodnutie, boli žalobcovi dôverne známe najmä vzhľadom na obsah početných písomných a ústnych pripomienok, ktoré predložil v priebehu disciplinárneho konania, a to aj v súvislosti s návrhmi aktov vypracovanými v rámci tohto konania, ako sú zápisnice o vypočutí. V rozpore s tým, čo tvrdí žalobca, konkrétne boli výhrady vznesené voči nemu dostatočne jasne a presne uvedené v správe podľa článku 8.3.2. ako aj v stanovisku disciplinárneho výboru, ako to bolo uvedené najmä v bodoch 67, 70 a 81 tohto rozsudku, pričom k týmto dokumentom sa v celom rozsahu vyjadril.

192    Okrem toho v stanovisku disciplinárneho výboru sú opísané výhrady vznesené voči žalobcovi, jednotlivé pravidlá a ustanovenia platné v rámci ECB, ktoré žalobca podľa názoru tohto výboru porušil, ako aj dôvody, pre ktoré tento výbor považoval za nedôvodné tvrdenia žalobcu uvedené okrem iného v jeho „vyjadrení na obhajobu“, podľa ktorých došlo k porušeniu jeho práva na obhajobu. Uvedený výbor vo svojom stanovisku tiež opísal otázky, o ktorých sa diskutovalo na pôde tohto výboru. Z toho vyplýva, že členovia tohto výboru mali odlišný názor na to, či má byť žalobca prepustený, ale naopak na základe konsenzu dospeli k spoločnému záveru, že prepustenie žalobcu by prichádzalo do úvahy, ak by „porušenia pracovných povinností boli navyše motivované sledovaním osobného záujmu, ktorý by nenapraviteľne narušil vzťah dôvery medzi ECB a [žalobcom]“. Za týchto okolností dvaja členovia disciplinárneho výboru konštatovali, že dôkazy uvedené v tejto súvislosti v spise sú dostatočne presvedčivé, ale väčšina členov napokon dospela k záveru, že nie je „úplne presvedčená o tom, že osobný záujem… možno preukázať v prísnom zmysle slova bez akejkoľvek pochybnosti“.

193    Disciplinárny výbor po tom, čo uviedol poľahčujúce okolnosti, ktoré možno uznať v prípade žalobcu, na základe konsenzu svojich členov navrhol uložiť žalobcovi disciplinárny postih spočívajúci v zaradení do platovej triedy, ktorá je o dve platové triedy nižšia.

194    V týchto súvislostiach bolo vydané napadnuté rozhodnutie, v ktorom Výkonná rada uviedla, že vzala do úvahy stanovisko disciplinárneho výboru, rozdielne názory členov výboru, pokiaľ ide o existenciu osobného záujmu, ako aj poľahčujúce okolnosti spomenuté v uvedenom stanovisku. Výkonná rada však uznala ako priťažujúcu okolnosť okrem iného skutočnosť, že žalobca sa dopustil predmetných porušení jeho pracovných povinností v postavení manažéra, ktorý má osobitnú zodpovednosť za ochranu dobrej povesti a finančných záujmov ECB. Výkonná rada ďalej v napadnutom rozhodnutí vyjadrila úroveň svojich požiadaviek týkajúcich sa bezúhonnosti jej zamestnancov a konštatovala, že predmetné porušenia pracovných povinností nenapraviteľne narušili vzťah dôvery, ktorý podľa Banky musí existovať medzi ňou a jej zamestnancami.

195    Vzhľadom na vyššie uvedené Súd pre verejnú službu zastáva názor, že napadnuté rozhodnutie v spojení so stanoviskom disciplinárneho výboru, na ktoré toto rozhodnutie odkazuje, obsahuje odôvodnenie, ktoré zodpovedá požiadavkám stanoveným v judikatúre, ktoré sa tiež vzťahujú na Banku a sú spomenuté v bodoch 188 až 190 tohto rozsudku.

196    V rozpore s tým, čo tvrdí žalobca, konkrétne Výkonná rada vysvetlila dôvody, pre ktoré stanovila prísnejší postih, ako je ten, na ktorom sa podarilo dohodnúť členom disciplinárneho výboru. V tejto súvislosti okolnosť, že postih stanovený Výkonnou radou je totožný s tým, ku ktorému sa priklonili dvaja zo štyroch členov disciplinárneho výboru s hlasovacím právom, nemôže ako taká spôsobiť vadu napadnutého rozhodnutia z pohľadu povinnosti odôvodnenia.

197    Pokiaľ ide o podmienky, za ktorých možno konštatovať, že došlo k narušeniu vzťahu dôvery medzi Bankou a jedným z jej zamestnancov, je potrebné zdôrazniť, že Výkonná rada nie je viazaná stanoviskom disciplinárneho výboru, ako to výslovne uvádza článok 8.3.17 pravidiel pre zamestnancov. Aj keď sa teda väčšina disciplinárneho výboru zhodla na tom, že podľa jej názoru by mohla Výkonná rada konštatovať narušenie vzťahu dôvery, ak by sa domnievala, že žalobca sledoval osobný záujem, Súd pre verejnú službu zastáva názor, že Výkonná rada sa mohla v rámci širokej miery svojej voľnej úvahy pri definovaní svojich požiadaviek na bezúhonnosť zamestnancov ECB v prejednávanom prípade domnievať, že došlo k narušeniu vzťahu dôvery, aj v inom prípade, než navrhol disciplinárny výbor, to znamená aj vtedy, keď neexistoval dôkaz, že žalobca sledoval osobný záujem. Súd pre verejnú službu navyše poukazuje na to, že žalobca vo svojich pripomienkach z 24. apríla 2013 k stanovisku disciplinárneho výboru v skutočnosti neuviedol konkrétne tvrdenia v súvislosti s otázkou narušenia vzťahu dôvery, ktorú však disciplinárny výbor spomenul vo svojom stanovisku zaslanom Výkonnej rade.

198    Z vyššie uvedeného vyplýva, že piaty žalobný dôvod treba zamietnuť.

 O siedmom žalobnom dôvode založenom na zjavne nesprávnom posúdení a na porušení zásady proporcionality

 Tvrdenia účastníkov konania

199    Žalobca v podstate tvrdí, že v napadnutom rozhodnutí nie sú jasne uvedené vznesené výhrady, na ktorých bolo toto rozhodnutie založené, a nie sú v ňom náležite zohľadnené poľahčujúce okolnosti, ktoré žalobca uviedol v priebehu disciplinárneho konania. Zdôrazňuje najmä skutočnosť, že všetky sporné nákupy boli uskutočnené v úplnom súlade s platnými pravidlami ECB a ostatné útvary o nich vedeli a mohli ich prekontrolovať; skutočnosť, že sa zistili nedostatky vo finančnej kontrole a v dohľade nad oddelením administratívnych služieb, ktoré konštatoval aj OLAF; skutočnosť, že keď ho jeho nadriadení upozornili na to, že určité nákupy, konkrétne nákupy digitálnych rámikov na fotografie, nemožno uskutočniť, žalobca dodržal ich pokyny; skutočnosť, že mu nebolo poskytnuté osobitné vzdelanie alebo poradenstvo týkajúce sa uplatniteľných rozpočtových pravidiel; jeho pracovné výsledky týkajúce sa skonsolidovania oddelenia administratívnych služieb, ktoré umožnilo ECB ušetriť niekoľko miliónov eur; malý počet vedúcich zamestnancov na tomto oddelení; rozsah úloh, ktoré mu boli zverené, ako aj skutočnosť, že každý týždeň musel schvaľovať stovky objednávok nákupov a faktúr pre oddelenie administratívnych služieb a že nákupy, o ktoré ide v prejednávanom prípade, v konečnom dôsledku predstavovali z hľadiska ich celkovej hodnoty menej ako tisícinu rozpočtu oddelenia.

200    Žalobca tvrdí, že vzhľadom na to, že viaceré poľahčujúce okolnosti neboli zohľadnené alebo neboli dostatočne zohľadnené, mu ECB uložila neprimeraný postih. V tejto súvislosti popiera, že by schválením sporných nákupov poškodil dobrú povesť ECB. Okrem toho zdôrazňuje skutočnosť, že už bol potrestaný dočasným pozastavením výkonu jeho funkcie a vplyvom disciplinárneho konania na jeho pracovný aj súkromný život.

201    ECB navrhuje zamietnuť siedmy žalobný dôvod ako nedôvodný. V tejto súvislosti sa domnieva, že žalobca podáva čiastkový, či dokonca skreslený výklad napadnutého rozhodnutia, ktoré – v rozpore s tým, čo tvrdí žalobca – prostredníctvom odkazu na bod 34 stanoviska disciplinárneho výboru dostatočne zohľadnilo poľahčujúce okolnosti prejednávaného prípadu. Banka poukazuje na to, že žalobca uvádza všeobecné tvrdenia o nezohľadnení určitých poľahčujúcich okolností bez toho, aby jasne uviedol, o ktoré poľahčujúce okolnosti ide, čo vyvoláva otázku prípustnosti takých všeobecných tvrdení. Banka v každom prípade zastáva názor, že zohľadnila všetky relevantné okolnosti prípadu žalobcu, ale zdôrazňuje, že existencia poľahčujúcich okolností ipso iure nebráni tomu, aby ho Banka mohla prepustiť.

202    Podľa ECB bolo riziko poškodenia dobrej povesti Banky navonok v dôsledku správania žalobcu zrejmé, a to najmä preto, lebo žalobca nebol schopný vysvetliť, kde sa nachádza väčšina vecí nakúpených pod jeho dohľadom. Čo sa týka tvrdenia, že pozastavenie výkonu jeho funkcie už bolo veľmi závažným postihom, ktorý bránil jeho prepusteniu, Banka pripomína, že také pozastavenie výkonu funkcie nie je postihom a že v jeho situácii došlo v každom prípade k narušeniu vzťahu dôvery, ktoré odôvodňovalo uložený postih.

 Posúdenie Súdom pre verejnú službu

203    Súd pre verejnú službu považuje za vhodné zaoberať sa týmto siedmym žalobným dôvodom pred šiestym žalobným dôvodom.

–       Všeobecné úvahy

204    Na úvod treba pripomenúť, že predpokladom zákonnosti akéhokoľvek disciplinárneho postihu je preukázanie toho, že sa skutočnosti vytýkané dotknutej osobe naozaj stali (rozsudky Daffix/Komisia, T‑12/94, EU:T:1997:208, bod 64; Tzikis/Komisia, T‑203/98, EU:T:2000:130, bod 51, a EH/Komisia, EU:F:2014:250, bod 90).

205    Na posúdenie závažnosti porušení konštatovaných disciplinárnym výborom proti zamestnancovi a výber postihu, ktorý sa javí vzhľadom na tieto porušenia ako najvhodnejší, sa v zásade vzťahuje široká miera voľnej úvahy Banky, s výnimkou prípadu, ak je uložený postih neprimeraný zisteným skutočnostiam (rozsudok E/Komisia, EU:T:2001:175, body 85 a 86). Podľa judikatúry vytvorenej v súvislosti so služobným poriadkom úradníkov, ktorú možno uplatniť aj v zmluvnom rámci ECB, teda táto inštitúcia má právomoc vykonať posúdenie zodpovednosti svojho zamestnanca, ktoré sa líši od posúdenia vykonaného jej disciplinárnym výborom, a následne zvoliť disciplinárny postih, ktorý považuje za vhodný na potrestanie zohľadnených disciplinárnych porušení (pozri rozsudky Y/Súdny dvor, EU:T:1996:94, bod 56, a Tzikis/Komisia, EU:T:2000:130, bod 48).

206    Akonáhle je preukázaná pravdivosť skutočností, musí sa vzhľadom na širokú mieru voľnej úvahy, ktorú má Banka v disciplinárnej oblasti, súdne preskúmanie obmedziť na overenie toho, že nedošlo k zjavne nesprávnemu posúdeniu a zneužitiu právomoci (pozri v tomto zmysle rozsudky X/ECB, EU:T:2001:251, body 221 a 222, a EH/Komisia, EU:F:2014:250, bod 92).

207    Pokiaľ ide o proporcionalitu disciplinárneho postihu vo vzťahu k závažnosti zohľadnených skutočností, Súd pre verejnú službu musí vziať do úvahy, že postih sa určuje na základe celkového posúdenia všetkých konkrétnych skutočností a okolností každého jednotlivého prípadu Bankou, vzhľadom na to, že rovnako ako služobný poriadok úradníkov ani normatívny poriadok uplatniteľný na zamestnancov ECB, najmä článok 45 podmienok zamestnávania, neupravuje pevný vzťah medzi postihmi, ktoré sú v ňom uvedené, a rôznymi možnými porušeniami pracovných povinností a nespresňuje, do akej miery existencia priťažujúcich alebo poľahčujúcich okolností ovplyvňuje výber postihu. Preskúmanie prvostupňového súdu sa preto obmedzuje na otázku, či zváženie priťažujúcich a poľahčujúcich okolností Bankou bolo vykonané proporcionálne, pričom počas tohto preskúmania súd nemôže nahrádzať Banku, pokiaľ ide o hodnotiace úsudky, ktoré si v tejto súvislosti vytvorila Banka (pozri rozsudky X/ECB, EU:T:2001:251, bod 221; Afari/ECB, EU:T:2004:77, bod 203, a BG/Ombudsman, T‑406/12 P, EU:T:2014:273, bod 64), ktorej úlohou je vybrať disciplinárny postih (rozsudok Nijs/Dvor audítorov, F‑77/09, EU:F:2011:2, bod 132).

–       O vytýkaných porušeniach pracovných povinností

208    V prejednávanom prípade Súd pre verejnú službu konštatuje, že žalobca nepopiera, že uskutočnil nákupy sporných výrobkov a služieb, teda nepopiera zistený skutkový stav, ale v súvislosti s ním tvrdí, že nepostupoval nesprávne ani sa nedopustil nijakého nezákonného konania; inak povedané spochybňuje kvalifikáciu tohto správania ako porušovania pracovných povinností.

209    Z toho vyplýva, že v rámci tohto žalobného dôvodu sa zjavne nesprávne posúdenie, ktoré žalobca pripisuje Výkonnej rade, týka zistenia a posúdenia závažnosti porušení pracovných povinností, ktoré vykonal disciplinárny výbor a o ktoré sa opierala Výkonná rada pri určovaní postihu, ktorý uložila žalobcovi. V tejto súvislosti – v rozpore s tým, čo tvrdí žalobca – zo stanoviska disciplinárneho výboru výslovne vyplýva, že porušenia pracovných povinností konštatované týmto výborom spočívali v porušení článku 4 písm. a) podmienok zamestnávania, článkov 2, 2.2, 4.1, 4.2 a 5.1 kódexu správania, ako aj pokynov uvedených v kapitolách 7 a 8 príručky pracovných postupov. Z napadnutého rozhodnutia tiež vyplýva, že Výkonná rada potvrdila tieto zistenia disciplinárneho výboru.

210    V tejto súvislosti majú ustanovenia súboru pravidiel uplatniteľných na zamestnancov ECB uvedené v stanovisku disciplinárneho výboru za cieľ zabezpečiť, aby zamestnanci ECB svojím správaním vytvárali obraz dôstojnosti v súlade s mimoriadne slušným a úctyhodným správaním, ktoré sa legitímne očakáva od zamestnancov medzinárodnej verejnej inštitúcie, aj keď sú zamestnaní na zmluvnom základe (pozri rozsudky Williams/Dvor audítorov, T‑146/94, EU:T:1996:34, bod 65, a N/Komisia, EU:T:1997:71, bod 127). Predovšetkým povinnosť nachádzajúcu sa v článku 4 písm. a) podmienok zamestnávania „správa[ť] sa spôsobom zodpovedajúcim ich funkcii a povahe ECB ako orgánu [Únie]“ treba vykladať tak, že zamestnancom ECB sú uložené najmä povinnosti lojálnosti a dôstojnosti, podobné povinnostiam, ktoré sa vzťahujú na úradníkov Únie (pozri rozsudok Afari/ECB, EU:T:2004:77, bod 193).

211    Čo sa týka ustanovení kódexu správania, o ktoré ide v prejednávanom prípade, ich cieľom je spresniť povinnosti zamestnancov ECB, ktoré im vyplývajú z povinnosti lojálnosti, medzi ktoré patrí povinnosť informovať svojich nadriadených, správať sa príkladne a dbať na ochranu dobrej povesti Banky navonok, ako aj pripomenúť základné pravidlá uplatniteľné v každej inštitúcií financovanej z verejných prostriedkov, teda že majetok a vybavenie inštitúcie sa smú používať len na účely služobných potrieb a v ich medziach a že zamestnanci musia dbať na racionalizáciu nákupov vybavenia a na to, aby ich využívali čo najefektívnejšie.

212    Ustanovenia príručky pracovných postupov, o ktoré ide v prejednávanom prípade, pripomínajú pravidlá riadnej rozpočtovej správy pri určovaní potrieb a využívaní rozpočtov pridelených centralizovaným rozpočtovým strediskám, ako napríklad centralizovanému rozpočtovému stredisku oddelenia administratívnych služieb, v súvislosti so službami poskytovanými iným riaditeľstvám ECB.

213    Pokiaľ ide o opis porušení pracovných povinností, ktorých sa žalobca podľa názoru disciplinárneho výboru dopustil, uvedený v bode 27 stanoviska disciplinárneho výboru, Súd pre verejnú službu sa domnieva, že zo spisu vyplýva, že tento výbor dospel k správnemu záveru, že žalobca porušil článok 4 písm. a) podmienok zamestnávania, ako aj ustanovenia kódexu správania a príručky pracovných postupov.

214    Vzhľadom na druh, počet a frekvenciu sporných nákupov uskutočnených za obdobie dlhšie ako dva a pol roka, ako aj na neexistenciu konkrétneho a presvedčivého vysvetlenia, pokiaľ ide o potrebu vykonať také nákupy na uspokojenie odôvodnených potrieb oddelenia administratívnych služieb, ktoré žalobca viedol, žalobca totiž nemôže primerane tvrdiť, že konal v súlade s legitímnymi očakávaniami Banky, ktoré sú formálne vyjadrené v jej interných predpisoch, a nespôsobil Banke finančnú škodu.

215    Súd pre verejnú službu na ilustráciu uvádza, že nákup jednotlivých počítačových zariadení mimo hromadnej obstarávacej politiky inštitúcie, ktorá bola centralizovaná na úrovni GR pre informačné systémy, nevyhnutne mal za následok – ako Banka potvrdila na pojednávaní – nákup týchto zariadení za vyššie ceny, ako napríklad nákup počítačov značky X, ktoré sa v čase skutkových okolností v ECB oficiálne nepoužívali. Ďalším príkladom správania v rozpore s legitímnymi očakávaniami Banky, formálne vyjadrenými v jej interných predpisoch, ktoré spôsobilo Banke finančnú škodu, bolo nezavedenie mechanizmu sledovania nákupov, ktoré viedlo okrem iného k tomu, že nebolo možné zistiť, kde presne sa nachádza veľká časť vecí, ktoré nakúpilo oddelenie administratívnych služieb a ktoré boli predmetom výhrad vznesených voči žalobcovi. Je tiež nezvyčajné, ak si zamestnanec inštitúcie môže odniesť domov veľké množstvo počítačov, fotoaparátov alebo prenosný navigačný systém a dlhodobo si ich nechať, ako to urobil žalobca.

216    V tejto súvislosti okolnosť, na ktorú poukázal žalobca vo svojom návrhu na vykonanie nových dôkazov, že niektoré veci sa neskôr znova našli, nič nemení na tom, že vo všeobecnosti nakúpil mnoho vecí v rozpore s platnými pravidlami. Súd pre verejnú službu sa navyše po prvé domnieva, že tento návrh na vykonanie dôkazov potvrdil opis kancelárie žalobcu, ktorý poskytla ECB, teda že táto kancelária vyzerala ako sklad, lebo sa tam nachádzala veľká kopa vecí, ktoré navyše neboli označené etiketami. O tom svedčí skutočnosť, že tam boli nájdené nerozbalené škatule s hračkami. Preto nie je prekvapujúce, že ECB nebola schopná – a to najmä vzhľadom na technickú povahu predmetných zariadení – vypracovať úplné zoznamy s rozlíšením vecí, ktoré sa nachádzajú v jej priestoroch, vecí, o ktorých sa nevie, kde sa nachádzajú, ako aj vecí, ktoré patria žalobcovi, a vecí patriacich ECB. Na základe toho možno teda vysvetliť, prečo počet a typ chýbajúcich vecí, ktoré sú uvedené v správe podľa článku 8.3.2 a v stanovisku disciplinárneho výboru, môžu byť mierne odlišné od počtu a typu, ktoré sú uvedené v správe OLAF‑u alebo v správe o činnosti panelu, pričom však tento rozdiel nesvedčí o zjavne nesprávnom posúdení. Žalobcovi sa totiž vo všeobecnosti nepodarilo spochybniť skutočnosť, že mnohé veci nakúpené na základe jeho objednávok chýbali a že tieto nákupy boli uskutočnené bez konkrétneho a platného služobného odôvodnenia. Po druhé ECB v každom prípade v napadnutom rozhodnutí vôbec nepotrestala žalobcu za to, že ukradol niektoré z predmetných zariadení.

217    Súd pre verejnú službu preto zastáva názor, že disciplinárny výbor konštatoval, že žalobca sa dopustil „úmyselných, sústavných a dlhodobých“ porušení svojich pracovných povinností ako zamestnanec ECB, ako to bolo uvedené v bodoch 82 a 83 tohto rozsudku, bez toho, aby sa dopustil zjavne nesprávneho posúdenia. Uvedený výbor konštatoval, že tieto porušenia boli „veľmi závažné a do určitej miery zahŕňali úmyselné nedodržiavanie platných predpisov ECB“. Z toho vyplýva, že Výkonná rada ECB tiež mohla v napadnutom rozhodnutí potvrdiť závery disciplinárneho výboru bez toho, aby sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, aj keď Výkonná rada mohla v tomto rozhodnutí podrobnejšie uviesť, do akej miery sa s týmito závermi stotožnila.

218    Teraz treba preskúmať, či Výkonná rada nezohľadnila poľahčujúce okolnosti alebo určité skutočnosti, ktoré uviedol žalobca, alebo či ich nezohľadnila dostatočne.

–       O zohľadnení poľahčujúcich okolností

219    V tejto súvislosti treba v prvom rade konštatovať, že z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Výkonná rada vzala do úvahy tri poľahčujúce okolnosti spomenuté v stanovisku disciplinárneho výboru, a to nedostatky vo vnútornej kontrole v rámci oddelenia administratívnych služieb pred nástupom žalobcu do funkcie, skutočnosť, že na oddelení administratívnych služieb bolo málo vedúcich zamestnancov v pomere k veľkosti tohto oddelenia, ako aj veľmi dobré pracovné výsledky žalobcu.

220    Žalobca sa však odvoláva na všeobecný kontext svojho konania a zdôrazňuje, že „[ECB] jednoducho ignorovala alebo nedostatočne zohľadnila veľké množstvo skutočností a okolností“.

221    V tejto súvislosti bez ohľadu na otázku prípustnosti tejto výhrady, na ktorú poukázala Banka, Súd pre verejnú službu zastáva názor, že skutočnosti, ktoré žalobca náhodne vymenúva, nemôžu preukázať, že Výkonná rada ECB sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia alebo že nezohľadnila poľahčujúce okolnosti.

222    Pokiaľ ide totiž o argumentáciu žalobcu, ktorá poukazuje na nečinnosť jeho nadriadených pri výkone ich dozoru, ako aj nečinnosť oddelenia pre rozpočet, kontrolu a organizáciu, ktoré je súčasťou GR pre ľudské zdroje, pri rozpočtovom a finančnom dohľade nad oddelením administratívnych služieb po nástupe žalobcu do funkcie, Súd pre verejnú službu pripomína, že prípadná nečinnosť nadriadených žalobcu a uvedeného oddelenia nemôže odôvodniť porušenia vytýkané žalobcovi, ktorý ako manažér, konkrétne vedúci oddelenia administratívnych služieb, zostáva zodpovedný za svoje činy (pozri v tomto zmysle rozsudky R./Komisia, EU:C:1985:324, bod 44; Z/Parlament, T‑242/97, EU:T:1999:92, bod 115, a X/ECB, EU:T:2001:251, bod 233).

223    Žalobca rovnako nemôže uvádzať ako poľahčujúcu okolnosť skutočnosť, že GR pre administratívu a GR pre ľudské zdroje a v rámci nich oddelenie pre účtovníctvo a obstarávanie a oddelenie pre rozpočet, kontrolu a organizáciu ho neupozornili na to, že sporné nákupy neboli povolené. Bez toho, aby bolo potrebné podrobne sa zaoberať jednotlivými uskutočnenými nákupmi, totiž Súd pre verejnú službu zastáva názor, že vzhľadom na charakteristiky niektorých z týchto nákupov, ako sú nákupy herných konzol a počítačových hier, uzatváranie zmlúv o mobilných telefónnych službách a súvisiace poskytovanie mobilných telefónov zamestnancom, ktorí podľa interných predpisov Banky nemali na ne nárok, alebo nákup vecí na odmenenie zamestnancov oddelenia administratívnych služieb, ktoré viedol, žalobca mal mať vážne pochybnosti, pokiaľ ide o oprávnenosť uskutočnenia týchto nákupov a zlučiteľnosť jeho správania s jasnými pravidlami ECB, ktoré sa nachádzali najmä v článku 4 písm. a) podmienok zamestnávania, ako aj v kódexe správania.

224    Skutočnosť, že žalobca ukončil nákupy digitálnych rámikov na fotografie, keď sa ho na to opýtali jeho nadriadení, vôbec nie je poľahčujúcou okolnosťou, ale mala ho naopak viesť k tomu, aby prehodnotil spôsob, akým nakladá s verejnými prostriedkami, čo je úloha, ktorou bol poverený ako vedúci oddelenia so samostatným rozpočtom, najmä keď uskutočňoval jednotlivé nákupy počítačového vybavenia v rozpore s rozhodnutiami o hromadných nákupoch, ktoré schválilo GR pre informačné systémy, do pôsobnosti ktorého tieto záležitosti patrili.

225    Pokiaľ ide o pracovné výkony žalobcu, ktoré podľa jeho názoru umožnili Banke ušetriť značné sumy, Súd pre verejnú službu v prvom rade zdôrazňuje, že hoci je ECB podľa článku 45 podmienok zamestnávania povinná zohľadniť „správanie zamestnanca počas celej jeho kariéry“, toto zohľadnenie sa nevyhnutne nerovná uznaniu poľahčujúcej okolnosti (rozsudok EH/Komisia, EU:F:2014:250, bod 119). V druhom rade Banka sa mohla legitímne domnievať, že skutky boli natoľko závažné, že aj keby bola služba žalobcu výnimočná, táto okolnosť by nemala žiaden účinok (pozri v tomto zmysle rozsudok Yasse/BEI, T‑141/97, EU:T:1999:177, bod 114). Predovšetkým nemožno pripustiť, aby sa zamestnanec pod zámienkou, že chce prispieť k podstatným celkovým úsporám v prospech prevádzkového rozpočtu inštitúcie, mohol domnievať, že sa na neho nevzťahujú základné pravidlá riadnej rozpočtovej a finančnej správy z dôvodu, že nákupy predmetných výrobkov a služieb sa týkajú iba súm, ktoré sú nízke v porovnaní s rozpočtom, za ktorý zodpovedá. Bez ohľadu na dotknutú sumu musí byť totiž každý verejný výdavok vynaložený v súlade s pravidlami rozpočtovej a účtovnej disciplíny.

226    Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že nedostal vzdelanie cielene zamerané na rozpočtovú správu a pravidlá verejného obstarávania, Súd pre verejnú službu sa domnieva, že toto tvrdenie je neúčinné, pretože aj za predpokladu, že by bolo možné preukázať, že Banka neposkytla svojim vedúcim zamestnancom dostatočné vzdelanie, tento prípadný nedostatok nedovoľoval žalobcovi, aby konal v rozpore s výslovnými pravidlami stanovenými ECB v jej interných predpisoch.

227    To platí aj pre tvrdenie žalobcu založené na jeho pracovnej záťaži. Totiž aj za predpokladu, že oddelenie administratívnych služieb muselo vybavovať stovky objednávok týždenných nákupov, žalobcovi pomáhal zástupca vedúceho oddelenia. Zo spisu pritom vyplýva, že obaja títo zamestnanci schválili sporné nákupy a Súd pre verejnú službu v každom prípade zastáva názor, že týždenný objem nákupov, ktoré vybavovalo oddelenie administratívnych služieb, nemôže odôvodniť nesprávne posúdenie pri nákupe určitých vecí, a to najmä v prípade, ak tieto veci zjavne nezodpovedajú oprávneným služobným potrebám.

228    Čo sa týka skutočnosti, že iné oddelenia ECB uskutočnili nákupy, ktoré boli rovnako neodôvodnené ako nákupy, o ktoré ide v prejednávanom prípade, Súd pre verejnú službu opäť pripomína, že zamestnanec sa pri napadnutí postihu, ktorý mu bol uložený, nemôže účinne odvolávať na skutočnosť, že voči jednému alebo viacerým iným zamestnancom sa pre skutky analogické skutkom, ktoré sa mu kladú za vinu, neviedlo žiadne disciplinárne konanie (pozri v tomto zmysle rozsudky Williams/Dvor audítorov, EU:C:1985:297, bod 14, a de Compte/Parlament, EU:T:1991:54, bod 170).

229    Z vyššie uvedeného vyplýva, že napadnuté rozhodnutie nevychádza zo zjavne nesprávneho posúdenia, pokiaľ ide o zohľadnenie sporných skutočností a poľahčujúcich okolností. Je teda potrebné preskúmať, či Banka v súlade s judikatúrou uplatniteľnou na disciplinárne konanie proporcionálne zvážila priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, pričom treba pripomenúť, že pri tomto skúmaní Súd pre verejnú službu nemôže nahradiť hodnotiace úsudky Banky svojimi hodnotiacimi úsudkami.

–       O proporcionalite uloženého postihu

230    V tejto súvislosti treba v prvom rade zdôrazniť, že Výkonná rada v napadnutom rozhodnutí vzala do úvahy poľahčujúce okolnosti, ktoré uznal disciplinárny výbor, ale tiež prihliadla na priťažujúcu okolnosť spomenutú v bode 87 tohto rozsudku.

231    Súd pre verejnú službu v tejto súvislosti poukazuje na to, že z normatívneho poriadku uplatniteľného na zamestnancov ECB vyplýva povinnosť lojálnosti zamestnanca ECB voči jeho inštitucionálnemu zamestnávateľovi, ktorá ho musí viesť k tomu, a to tým skôr, ak je zaradený do vysokej platovej triedy, aby jeho správanie bolo mimo akýchkoľvek pochybností, aby tak bol stále zachovaný vzťah dôvery existujúci medzi Bankou a ním (rozsudok N/Komisia, EU:T:1997:71, bod 129).

232    Vzhľadom na význam vzťahu dôvery, ktorý existuje medzi Úniou a jej zamestnancami, tak pokiaľ ide o vnútorné fungovanie Únie, ako aj jej obraz navonok, a na všeobecné znenie ustanovení článku 4 písm. a) podmienok zamestnávania a ustanovení kódexu správania, ktoré sú spomenuté v stanovisku disciplinárneho výboru, sa tieto ustanovenia vzťahujú na každú okolnosť alebo každé správanie, ktoré musí zamestnanec ECB s prihliadnutím na svoju platovú triedu a funkciu, ktorú vykonáva, ako aj konkrétne okolnosti veci rozumne chápať tak, že u tretích osôb môže vyvolať neistotu týkajúcu sa záujmov sledovaných Úniou, ktorým má slúžiť (pozri analogicky rozsudok Gomes Moreira/ECDC, F‑80/11, EU:F:2013:159, bod 63).

233    Pokiaľ ide konkrétne o Banku ako finančnú inštitúciu Únie, ktorá koná ako zamestnávateľ na zmluvnom základe, Súd pre verejnú službu musí preskúmať, či sú skutočnosti, ktoré sa kladú zamestnancovi za vinu, úmerné uloženému postihu vzhľadom na ciele, ktoré má Banka dosahovať, a úlohy, ktoré má plniť (pozri v tomto zmysle rozsudok Yasse/BEI, EU:T:1999:177, bod 108). V tejto súvislosti sa Súd pre verejnú službu skutočne domnieva, že žalobca ako vedúci zamestnanec vo funkcii vedúceho oddelenia administratívnych služieb mal väčšiu zodpovednosť za ochranu dobrej povesti a finančných záujmov Banky. Okrem toho Banka, vzhľadom na jej zodpovednosť pri vedení menovej politiky Únie, skutočne opiera svoju dobrú povesť navonok o vzorovú, efektívnu a zodpovednú administratívu, čo znamená, že sa obklopuje zamestnancami, ktorých „bezúhonnosť nemožno spochybňovať“. To napokon pripomína bod 2.2 kódexu správania, podľa ktorého si zamestnanci Banky „musia… byť vedom[í] významu svojich povinností a úloh, brať do úvahy očakávanie verejnosti týkajúce sa ich morálky, správať sa tak, aby zachovali a posilnili dôveru verejnosti v ECB, a prispievať k efektívnosti administratívy ECB“.

234    Ako súd Únie konštatoval v súvislosti s finančnou inštitúciou Únie (pozri rozsudok Yasse/EIB, EU:T:1999:177, bod 110), takéto povinnosti majú hlavný význam pre plnenie cieľov zverených bankovej inštitúcii a sú podstatnou súčasťou správania, ktoré musia dodržiavať zamestnanci tejto inštitúcie, aby ochránili jej nezávislosť a dôstojnosť.

235    Za týchto podmienok vzhľadom na závažnosť vytýkaných porušení pracovných povinností, ich úmyselnosť a ich dlhodobé opakovanie konštatované disciplinárnym výborom a Výkonnou radou, ako aj s prihliadnutím na mieru bezúhonnosti, ktorú Banka oprávnene vyžaduje od svojich zamestnancov a ktorá predstavuje hodnotiaci úsudok, v prípade ktorého súd nemôže nahradiť posúdenie inštitúcie svojím posúdením, Súd pre verejnú službu v prvom rade konštatuje, že Výkonná rada mohla v prípade žalobcu prihliadnuť na priťažujúcu okolnosť uvedenú v napadnutom rozhodnutí. Po druhé Súd pre verejnú službu konštatuje, že Banka v prejednávanom prípade proporcionálne zvážila priťažujúce a poľahčujúce okolnosti.

236    Najmä vzhľadom na požiadavky stanovené v príslušnej judikatúre bola Banka oprávnená konštatovať, že žalobca sporným správaním aj napriek existencii poľahčujúcich okolností nenapraviteľne narušil vzťah dôvery, ktorý ho spájal s Bankou. V situácii, o akú ide v prejednávanom prípade, sa totiž Banka v rámci širokej miery voľnej úvahy, ktorú má pri definovaní svojich požiadaviek na bezúhonnosť svojich zamestnancov, mohla domnievať, že napriek tomu, že žalobca chcel pokračovať v pracovnoprávnom vzťahu, možnosť obnovenia tohto vzťahu dôvery bola vylúčená, čo v dôsledku toho sťažilo, alebo dokonca znemožnilo plnenie úloh zverených Úniou Banke v spolupráci s týmto zamestnancom (pozri v tomto zmysle rozsudok Gomes Moreira/ECDC, EU:F:2013:159, bod 67).

237    Aj keby – ako žalobca uviedol na pojednávaní – miernejší postih, ktorý navrhol disciplinárny výbor, viedol k jeho opätovnému zaradeniu na pracovné miesto, ktoré by nebolo spojené so správou centralizovaného rozpočtu, a preto by si výkon úloh, ktoré by neboli úlohami vedúceho zamestnanca, nevyhnutne nevyžadoval takú vysokú mieru dôvery, akou sa vyznačoval jeho pracovný pomer s Bankou, keď pracoval ako vedúci oddelenia, Súd pre verejnú službu zastáva názor, že ECB sa v rámci širokej miery svojej voľnej úvahy a vzhľadom na zmluvnú povahu pracovnoprávneho vzťahu, ktorý ju spája s jej zamestnancom, mohla domnievať, že miernejší postih by bol nedostatočný vzhľadom na skutky, ktorých sa dopustila osoba, ktorá zodpovedala za značný centralizovaný rozpočet, a že vzhľadom na úmyselnú povahu a závažnosť porušenia pracovných povinností, ktorého sa dopustil jeden z jej manažérov, od ktorých sa očakáva, že budú príkladom, bol vzťah dôvery definitívne narušený.

238    Vzhľadom na vyššie uvedené treba siedmy žalobný dôvod zamietnuť ako nedôvodný.

 O šiestom žalobnom dôvode založenom na prekročení právomoci Výkonnej rady a na porušení článku 8.3.17 pravidiel pre zamestnancov

 Tvrdenia účastníkov konania

239    V rámci tohto žalobného dôvodu žalobca tvrdí, že Výkonná rada má len právomoc rozhodovať o výbere postihu, ktoré sa má uplatniť vzhľadom na porušenia pracovných povinností, ktoré konštatoval disciplinárny výbor. Výkonná rada však nemá právomoc rozhodovať o tom, či je skutkový stav z vecného hľadiska preukázaný. Žalobca uvádza, že Výkonná rada v prejednávanom prípade skreslila stanovisko disciplinárneho výboru tým, že vystupovala ako „piaty neoficiálny člen disciplinárneho výboru s cieľom ovplyvniť pomer hlasov a rozhodnúť, že podľa [jej] názoru [bola] preukázaná existencia osobného záujmu“. Výkonná rada totiž konštatovala existenciu osobného záujmu v situácii, keď disciplinárny výbor konštatoval, že taký záujem v prejednávanom prípade nemožno preukázať. Prekročenie právomoci Výkonnej rady teda spočíva v tom, že namiesto toho, aby rozhodla len o vhodnom postihu, sama rozhodla, že skutkový stav bol preukázaný.

240    ECB navrhuje zamietnuť šiesty žalobný dôvod ako zjavne nedôvodný, pričom poznamenáva, že už zo znenia napadnutého rozhodnutia jasne vyplýva, že Výkonná rada neskreslila ani inak nezmenila skutkové zistenia a právnu analýzu disciplinárneho výboru.

 Posúdenie Súdom pre verejnú službu

241    Treba poukázať na to, že podľa článku 8.3.15 pravidiel pre zamestnancov disciplinárny výbor vydá „konečné stanovisko, ktoré podpíšu všetci jeho členovia, v ktorom uvedie, či je skutkový stav preukázaný a či predstavuje porušenie pracovných povinností, ako aj prípadný disciplinárny postih“, a že podľa článku 8.3.17 týchto pravidiel „Výkonná rada rozhodne o najvhodnejšom disciplinárnom postihu[, pričom n]áležite zohľadní odporúčania disciplinárneho výboru, no nie je nimi viazaná“.

242    V prejednávanom prípade Súd pre verejnú službu bez ohľadu na to, či je právomoc Výkonnej rady obmedzená na určenie postihu, ktorý sa má uložiť, zastáva názor, že žalobca nepreukázal, ako Výkonná rada skreslila skutkový stav, ktorý zistil disciplinárny výbor. Výkonná rada totiž vychádzala zo skutkového stavu, ktorý zistil disciplinárny výbor, ako aj z jeho zistení týkajúcich sa porušení pracovných povinností žalobcu.

243    Z napadnutého rozhodnutia však vyplýva, že Výkonná rada konštatovala – síce výslovnejšie ako disciplinárny výbor vo svojom stanovisku, ale bez toho, aby prekročila medze svojej voľnej úvahy v tejto oblasti, a to aj pokiaľ ide o hodnotiace úsudky –, že skutočnosť, že žalobca sa dopustil sporných porušení pracovných povinností, kým pracoval ako vedúci zamestnanec, ktorý má osobitnú povinnosť chrániť dobrú povesť a finančné záujmy Banky, predstavovala priťažujúcu okolnosť. Výkonná rada tiež uviedla, aká miera bezúhonnosti sa vyžaduje od zamestnancov Banky, čo jednoznačne spadá do jej voľnej úvahy v tejto oblasti. To platí aj pre konštatovanie o narušení vzťahu dôvery, ktorý podľa Banky musí existovať medzi ňou a jej zamestnancami. V rozpore s tým, čo tvrdí žalobca, totiž konštatovanie o narušení takého vzťahu nie je obmedzené len na hypotézu týkajúcu sa konštatovania o existencii osobného záujmu, ktorú vyjadril disciplinárny výbor.

244    Ak by sa totiž uznala argumentácia žalobcu, znamenalo by to, že Výkonná rada by vôbec nemohla uložiť iný postih než ten, ktoré odporučil disciplinárny výbor, pričom disciplinárny výbor by v konečnom dôsledku nebol poradným orgánom, ale rozhodovacím orgánom.

245    Aby totiž Výkonná rada mohla určiť vhodný postih, nevyhnutne si musela urobiť názor týkajúci sa nielen poľahčujúcich okolností, ale aj priťažujúcich okolností prípadu žalobcu, ako to vyplýva z ustálenej judikatúry v disciplinárnych veciach, podľa ktorej má administratíva právomoc vykonať posúdenie zodpovednosti svojho zamestnanca, ktoré sa líši od posúdenia vykonaného disciplinárnym výborom, a následne zvoliť disciplinárny postih, ktorý považuje za vhodný na potrestanie zohľadnených disciplinárnych porušení (rozsudok Tzikis/Komisia, EU:T:2000:130, bod 48), pričom treba pripomenúť, že súd nemôže nahrádzať Banku, pokiaľ ide o hodnotiace úsudky, ktoré si Banka v tejto súvislosti vytvorila, a výber disciplinárneho postihu, ktorý je jej úlohou (rozsudok EH/Komisia, EU:F:2014:250, bod 93).

246    Vzhľadom na vyššie uvedené a na skutočnosť, že Súd pre verejnú službu nezistil nijaký dôkaz, ktorý by umožňoval dospieť čo i len k podozreniu, že došlo k prekročeniu právomoci, šiesty žalobný dôvod treba zamietnuť ako zjavne nedôvodný.

 O ôsmom žalobnom dôvode založenom na nezákonnosti článkov 44 a 45 podmienok zamestnávania, ako aj článku 8.3 pravidiel pre zamestnancov vzhľadom na slobodu združovania a právo na kolektívne vyjednávanie zakotvené v článku 28 Charty

 Tvrdenia účastníkov konania

247    V rámci tohto žalobného dôvodu žalobca tvrdí, že podmienky zamestnávania a pravidlá pre zamestnancov, vrátane ich ustanovení týkajúcich sa disciplinárneho konania, sú protiprávne po prvé „pre porušenie zásady demokracie, zásady deľby mocí, ako aj zásady, že sekundárny normotvorca môže konať len v medziach stanovených primárnym normotvorcom“, a po druhé preto, lebo pri ich prijímaní sa nerešpektoval sociálny dialóg, sloboda združovania a právo na kolektívne vyjednávanie. Žalobca konkrétne tvrdí, že Rada guvernérov ECB je „jednoznačne výkonným, a nie zákonodarným orgánom Únie“. V dôsledku toho spochybňuje právomoc Výkonnej rady a Rady guvernérov na prijatie podmienok zamestnávania, a to najmä preto, lebo boli prijaté len po porade o zástupcami zamestnancov.

248    Banka navrhuje zamietnuť ôsmy žalobný dôvod ako čiastočne neprípustný a v každom prípade ako nedôvodný, pričom poukazuje na svoju funkčnú autonómiu v tejto oblasti.

 Posúdenie Súdom pre verejnú službu

249    Článok 36.2 protokolu o štatúte ESCB a ECB je súčasťou protokolu prijatého v rámci Maastrichtskej zmluvy, a teda predstavuje ustanovenie primárneho práva, ktoré mohlo stanoviť odchýlku od článku 283 ES, teraz článku 336 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok X/ECB, EU:T:2001:251, bod 38).

250    V tejto súvislosti z článku 21 rokovacieho poriadku ECB, ktorý prijala Rada guvernérov, vyplýva, že Rada guvernérov bola v súlade s právom oprávnená delegovať právomoc prijímať podmienky zamestnávania, ktorá pôvodne patrila Rade guvernérov, na Výkonnú radu a že tiež bola oprávnená zveriť tejto Výkonnej rade právomoc stanoviť podmienky vykonávania podmienok zamestnávania, teda právomoc prijímať pravidlá pre zamestnancov. V tomto smere pritom žiadny predpis formálne nezakazuje predmetné delegovanie právomoci, o ktorom sa navyše rozhodlo na základe ustanovenia primárneho práva, v súvislosti s ktorým súd Únie už uviedol, že z neho vyplýva právomoc Rady guvernérov delegovať právomoc stanoviť podmienky zamestnávania (pozri rozsudok X/ECB, EU:T:2001:251, body 100 až 104).

251    V rozpore s tým, čo tvrdí žalobca, bola ECB na základe článku 36.1 protokolu o štatúte ESCB a ECB rovnako oprávnená stanoviť v podmienkach zamestnávania disciplinárne predpisy, ktoré jej umožnia prijať nevyhnutné opatrenia vzhľadom na úlohy a ciele, ktoré jej boli zverené, okrem iného v prípade, ak jeden z jej zamestnancov poruší povinnosti, ktoré mu vyplývajú z pracovnej zmluvy (rozsudok X/ECB, EU:T:2001:251, bod 63).

252    Okrem toho Súd pre verejnú službu už v reakcii na obdobné tvrdenia tiež rozhodol, pričom odvolací súd tieto konštatovania nespochybnil, že článok 6 ods. 2 Európskej sociálnej charty, podpísanej 18. októbra 1961 v Turíne, nanajvýš „podporuje, ale nevyžaduje ‚systém dobrovoľného vyjednávania medzi zamestnávateľmi alebo ich organizáciami na jednej strane a organizáciami pracovníkov na strane druhej, s cieľom upraviť podmienky zamestnania kolektívnymi zmluvami‘“, a že pokiaľ ide o článok 28 Charty a článok 11 Európskeho dohovoru o ľudských právach, hoci „zakotvujú právo na slobodu združovania, ktoré zahŕňa právo pracovníkov zakladať odborové organizácie na ochranu svojich ekonomických a sociálnych záujmov, ich ustanovenia neukladajú povinnosť zaviesť postup kolektívneho vyjednávania alebo priznať týmto odborovým organizáciám právo spolurozhodovania pri vytváraní pracovných podmienok pracovníkov“ (rozsudok Heath/ECB, F‑121/10, EU:F:2011:174, bod 121).

253    Podmienky zamestnávania a pravidlá pre zamestnancov tak mohli byť prijaté jednostranne Bankou a zmenené po prerokovaní s výborom zamestnancov, keďže neexistuje povinnosť postupovať v tejto oblasti cestou kolektívnych zmlúv podpísaných Bankou a odborovými organizáciami zastupujúcimi jej zamestnancov. ECB je totiž ako inštitúcia Únie uvedená v článku 13 EÚ na základe protokolu o štatúte ESCB a ECB oprávnená prijať nariadením ustanovenia, ktoré sa uplatňujú na jej zamestnancov (pozri rozsudok Cerafogli/ECB, F‑84/08, EU:F:2010:134, bod 47).

254    Z vyššie uvedeného vyplýva, že ôsmy žalobný dôvod treba zamietnuť ako zjavne nedôvodný.

255    Keďže všetky žalobné dôvody smerujúce k zrušeniu napadnutého rozhodnutia boli zamietnuté, návrh na zrušenie je nedôvodný.

3.     O návrhu na náhradu škody

256    Aj keď žalobca formálne predložil svoj návrh na náhradu škody nielen v súvislosti s napadnutým rozhodnutím, ale aj v súvislosti s postupom ECB, Súd pre verejnú službu konštatuje, že jeho návrh na náhradu škody jednoznačne súvisí s jeho návrhom na zrušenie napadnutého rozhodnutia. Keďže návrh na zrušenie napadnutého rozhodnutia bol zamietnutý ako nedôvodný, návrh na náhradu škody treba tiež zamietnuť.

257    Pre úplnosť Súd pre verejnú službu poznamenáva, že žalobca v každom prípade vôbec nepreukázal existenciu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu údajne vznikla v dôsledku postupu ECB, ku ktorému došlo mimo rámca prijatia napadnutého rozhodnutia.

258    Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy je potrebné zamietnuť žalobu ako celok.

 O trovách

259    Podľa článku 101 rokovacieho poriadku, ak nestanovujú ustanovenia ôsmej kapitoly hlavy II uvedeného rokovacieho poriadku inak, účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania druhého účastníka konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Podľa článku 102 ods. 1 toho istého rokovacieho poriadku, ak si to vyžaduje spravodlivé zaobchádzanie, môže Súd pre verejnú službu rozhodnúť, že účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, znáša vlastné trovy konania a je povinný nahradiť iba časť trov konania, ktoré vznikli druhému účastníkovi konania, alebo mu vôbec nemusí uložiť povinnosť nahradiť trovy konania.

260    Z dôvodov uvedených v tomto rozsudku vyplýva, že žalobca nemal vo veci úspech. Síce navrhol zaviazať ECB na náhradu trov konania, a to aj v prípade, ak žaloba bude zamietnutá, ale neuviedol nijaké tvrdenie na podporu tohto návrhu. Žalobca nanajvýš kriticky poukázal na to, že Banka automaticky využíva advokáta na zastupovanie na Súde pre verejnú službu, hoci má k dispozícii právny útvar s osobami špecializovanými na spory medzi ňou a jej zamestnancami. Súd pre verejnú službu v tejto súvislosti pripomína, že inštitúcie Únie, vrátane ECB, sú v zásade oprávnené využiť pomoc advokáta bez toho, aby museli preukázať, že taká pomoc bola objektívne odôvodnená (pozri uznesenia Komisia/Kallianos, C‑323/06 P‑DEP, EU:C:2012:49, body 10 a 11; Marcuccio/Komisia, T‑44/10 P‑DEP, EU:T:2013:513, body 29 a 30, a Eklund/Komisia, F‑57/11 DEP, EU:F:2014:254, body 34 a 35).

261    Keďže ECB vo svojich návrhoch výslovne navrhla zaviazať žalobcu na náhradu trov konania a keďže okolnosti veci navyše neodôvodňujú uplatnenie článku 102 ods. 1 rokovacieho poriadku, treba rozhodnúť, že žalobca znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania, ktoré vynaložila ECB.

Z týchto dôvodov

SÚD PRE VEREJNÚ SLUŽBU (prvá komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Žaloba sa zamieta.

2.      AX znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania, ktoré vynaložila Európska centrálna banka.

Barents Perillo Svenningsen

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 17. marca 2015.

Tajomníčka       Predseda komory

W. Hakenberg       R. Barents

* Jazyk konania: angličtina.