Vec C‑165/16
Toufik Lounes
proti
Secretary of State for the Home Department
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal High Court of Justice (England & Wales), Queen’s Bench Division (Administrative Court)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Občianstvo Únie – Článok 21 ZFEÚ – Smernica 2004/38/ES – Oprávnené osoby – Dvojaká štátna príslušnosť – Občan Únie, ktorý nadobudol štátne občianstvo hostiteľského členského štátu, pričom si súčasne ponechal svoje pôvodné štátne občianstvo – Právo štátneho príslušníka tretieho štátu, ktorý je rodinným príslušníkom tohto občana, na pobyt v tomto členskom štáte“
Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) zo 14. novembra 2017
1. Občianstvo Únie – Právo na voľný pohyb a pobyt na území členských štátov – Smernica 2004/38 – Oprávnené osoby – Rodinní príslušníci občana Únie, ktorí sú štátnymi príslušníkmi tretieho štátu a zdržiavajú sa v členskom štáte, ktorého štátnu príslušnosť má občan – Vylúčenie – Občan Únie, ktorý nadobudol štátne občianstvo hostiteľského členského štátu, pričom si súčasne ponechal svoje pôvodné štátne občianstvo – Neexistencia vplyvu
(Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/38, článok 3 ods. 1, článok 7 ods. 1 a článok 16 ods. 1)
2. Občianstvo Únie – Ustanovenia Zmluvy – Právo na voľný pohyb a pobyt na území členských štátov – Rodinní príslušníci občana Únie, ktorí sa zdržiavajú v hostiteľskom členskom štáte – Občan Únie, ktorý nadobudol štátne občianstvo hostiteľského členského štátu, pričom si súčasne ponechal svoje pôvodné štátne občianstvo – Odvodené právo na pobyt v hostiteľskom členskom štáte – Podmienky
(Článok 21 ods. 1 ZFEÚ; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/38, článok 7 ods. 1 a článok 16 ods. 1)
1. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS, sa má vykladať v tom zmysle, že v situácii, v ktorej občan Európskej únie využil svoju slobodu pohybu podľa článku 7 ods. 1 alebo článku 16 ods. 1 tejto smernice tým, že sa presťahoval do iného členského štátu, ako je členský štát, ktorého je štátnym príslušníkom a zdržiaval sa v ňom, následne nadobudol štátne občianstvo tohto členského štátu, pričom si zachoval aj svoje pôvodné občianstvo a o niekoľko rokov neskôr uzavrel manželstvo so štátnym príslušníkom tretieho štátu, s ktorým sa naďalej zdržiaval na území uvedeného členského štátu, nemá tento štátny príslušník odvodené právo na pobyt v danom členskom štáte na základe ustanovení uvedenej smernice.
Zo znenia článku 3 ods. 1 tejto smernice totiž vyplýva, že do rozsahu jej pôsobnosti patria a za oprávnené osoby, ktoré majú nárok na práva upravené touto smernicou, sa považujú občania Únie, ktorí sa pohybujú alebo zdržiavajú „v inom členskom štáte, než je členský štát, ktorého sú štátnymi príslušníkmi“, a ich rodinní príslušníci, ako sú definovaní v bode 2 článku 2 uvedenej smernice, ktorí ich buď sprevádzajú, alebo sa k nim pripájajú (rozsudok z 12. marca 2014, O. a B., C‑456/12, EU:C:2014:135, bod 38).
Okrem toho hoci cieľom tejto smernice je uľahčiť a posilniť výkon práva občanov Únie na voľný pohyb a pobyt na území členských štátov, nič to nemení na tom, že jej predmetom je, ako vyplýva z jej článku 1 písm. a), stanovenie podmienok výkonu tohto práva (rozsudky z 5. mája 2011, McCarthy, C‑434/09, EU:C:2011:277, bod 33, ako aj z 12. marca 2014, O. a B., C‑456/12, EU:C:2014:135, bod 41). Súdny dvor tak rozhodol, že vzhľadom na to, že podľa zásady medzinárodného práva členský štát nemôže odoprieť vlastným štátnym príslušníkom vstup na svoje územie alebo pobyt na ňom, a že majú teda právo na neobmedzený pobyt v tomto členskom štáte, uvedená smernica nemá za cieľ upraviť pobyt občana Únie v členskom štáte, ktorého je štátnym príslušníkom.
Za týchto podmienok treba zastávať názor, že smernica 2004/38 sa na situáciu pani Ormazabalovej už neuplatňuje od jej naturalizácie v Spojenom kráľovstve. Tento záver nemôže byť spochybnený skutočnosťou, že pani Ormazabalová využila svoju slobodu pohybu tým, že sa presťahovala do Spojeného kráľovstva a zdržiavala sa v ňom a ponechala si svoju španielsku štátnu príslušnosť popri britskom štátnom občianstve. Napriek tejto dvojitej skutočnosti sa totiž pani Ormazabalová od nadobudnutia tohto občianstva už nezdržiava v „inom členskom štáte, ako je členský štát, ktorého [je] štátn[ou] príslušní[čkou]“ v zmysle článku 3 ods. 1 tejto smernice, a preto sa na ňu už nevzťahuje pojem „oprávnená osoba“ v zmysle tohto ustanovenia uvedenej smernice.
Vzhľadom na judikatúru pripomenutú v bodoch 32 a 37 tohto rozsudku sa ani na jej manžela, pána Lounesa, ktorý je štátnym príslušníkom tretieho štátu, nevzťahuje tento pojem a nemôže mať teda na základe tejto istej smernice odvodené právo na pobyt v Spojenom kráľovstve.
(pozri body 34, 36, 37, 42, 43, 44, 62 a výrok)
2. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS, sa má vykladať v tom zmysle, že v situácii, v ktorej občan Európskej únie využil svoju slobodu pohybu podľa článku 7 ods. 1 alebo článku 16 ods. 1 tejto smernice tým, že sa presťahoval do iného členského štátu, ako je členský štát, ktorého je štátnym príslušníkom a zdržiaval sa v ňom, následne nadobudol štátne občianstvo tohto členského štátu, pričom si zachoval aj svoje pôvodné občianstvo a o niekoľko rokov neskôr uzavrel manželstvo so štátnym príslušníkom tretieho štátu, s ktorým sa naďalej zdržiaval na území uvedeného členského štátu, nemá tento štátny príslušník odvodené právo na pobyt v danom členskom štáte na základe ustanovení uvedenej smernice. Môže mať však takéto právo na pobyt podľa článku 21 ods. 1 ZFEÚ za podmienok, ktoré nemôžu byť prísnejšie ako podmienky stanovené smernicou 2004/38 pre priznanie uvedeného práva štátnemu príslušníkovi tretieho štátu, ktorý je rodinným príslušníkom občana Únie, ktorý vykonal svoje právo na voľný pohyb a usadil sa v inom členskom štáte než v členskom štáte, ktorého je štátnym príslušníkom.
V prejednávanej veci treba uviesť, že v podstate v rozpore s tvrdením vlády Spojeného kráľovstva, situáciu štátneho príslušníka členského štátu, ako je pani Ormazabalová, ktorý vykonal svoju slobodu pohybu tým, že sa oprávnene pohyboval a zdržiaval na území iného členského štátu, nemožno považovať za výlučne vnútornú situáciu iba preto, že tento štátny príslušník počas tohto pobytu nadobudol štátne občianstvo hostiteľského členského štátu popri svojom pôvodnom občianstve.
Práva priznané štátnym príslušníkom členských štátov článkom 21 ods. 1 ZFEÚ zahŕňajú právo viesť v hostiteľskom členskom štáte bežný rodinný život, za prítomnosti ich rodinných príslušníkov (pozri analogicky rozsudok z 25. júla 2008, Metock a i., C‑127/08, EU:C:2008:449, bod 62). Skutočnosť, že štátny príslušník členského štátu, ktorý sa pohybuje a zdržuje v inom členskom štáte, následne nadobudne štátne občianstvo tohto posledného uvedeného členského štátu popri svojom pôvodnom občianstve, nemôže znamenať, že príde o toto právo, inak by sa narušil potrebný účinok článku 21 ods. 1 ZFEÚ.
Potrebný účinok práv priznaných občanom Únie článkom 21 ods. 1 ZFEÚ vyžaduje, aby občan mohol v situácii, v akej je pani Ormazabalová, naďalej uplatňovať v hostiteľskom členskom štáte práva odvodené z uvedeného ustanovenia, po tom, ako nadobudol štátne občianstvo tohto členského štátu popri svojom pôvodnom občianstve, a najmä právo rozvíjať rodinný život s jeho manželským partnerom, ktorý je štátnym príslušníkom tretieho štátu, priznaním odvodeného práva na pobyt tomuto štátnemu príslušníkovi
(pozri body 49, 52, 53, 60, 62 a výrok)