NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
NIILO JÄÄSKINEN
prednesené 21. novembra 2013 (1)
Vec C‑360/12
Coty Germany GmbH, predtým Coty Prestige Lancaster Group GmbH,
proti
First Note Perfumes NV
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Bundesgerichtshof (Nemecko)]
„Medzinárodná právomoc v občianskych veciach – Nariadenie (ES) č. 40/94 – Článok 93 ods. 5 – Právomoc v oblasti porušenia ochranných známok Spoločenstva – Nariadenie (ES) č. 44/2001 – Článok 5 bod 3 – Osobitná právomoc v oblasti deliktov – Akt spáchaný žalovaným v inom členskom štáte, ktorý predstavuje pomoc pri porušení alebo delikte spáchanom na území členského štátu, kde má sídlo súd, ktorý začal konanie“
I – Úvod
1. Návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Bundesgerichtshof (Nemecko), vyzýva Súdny dvor, aby sa vyjadril, či je možné, aby mal súd členského štátu právomoc v medzinárodných sporoch len preto, že sa údajne protiprávne akty, ktorých sa dopustila tretia osoba, pripíšu žalovanej, ktorá sa na nich nepriamo zúčastnila v inom členskom štáte, a to tak, ako keby tiež konala v obvode súdu, ktorý začal konanie.
2. Táto problematika sa prezentuje v prvom rade úplne novým spôsobom a týka sa výkladu normy právomoci uvedenej v článku 93 ods. 5 nariadenia Rady (ES) č. 40/94 z 20. decembra 1993 o ochrannej známke Spoločenstva(2) založenej na údajnom nepriamom prispení žalovanej k porušeniam, ktorých sa dopustila tretia osoba.
3. Pokiaľ ide v druhom rade o článok 5 bod 3 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach(3), tento návrh na začatie prejudiciálneho konania sa zaraďuje do série nedávno prejednávaných vecí týkajúcich sa prípadnej prípustnosti väzby deliktu tretej osoby s cieľom preukázať existenciu právomoci zakotvenej v uvedenom ustanovení(4). Analýza tohto aspektu veci odhaľuje napätie medzi dvoma líniami judikatúry, pričom jedna uprednostňuje menej extenzívny výklad tohto ustanovenia ako tá druhá, čo bude musieť Súdny dvor zohľadniť.
4. Okrem toho sa dve otázky položené vnútroštátnym súdom nachádzajú v postavení vzájomnej interakcie, pretože prvá sa týka najmä určenia – pod podmienkou, že je prípustné rozšírenie právomoci stanovenej v článku 5 bode 3 nariadenia Brusel I –, v akom rozsahu možno tento výklad preniesť na článok 93 ods. 5 nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva. Preskúmať sa budú musieť aj väzby, ktoré môžu existovať medzi týmito dvoma nariadeniami.
5. Konkrétne, tento návrh na začatie prejudiciálneho konania bol podaný v nadväznosti na žalobu podanú na nemecký súd nemeckou spoločnosťou proti belgickej spoločnosti z dôvodu, že táto belgická spoločnosť sa zúčastnila na porušení ochrannej známky Spoločenstva, ktorú vlastní nemecká spoločnosť, a podieľala sa tak na aktoch nekalej hospodárskej súťaže voči nej. V tomto kontexte bola Súdnemu dvoru položená otázka, či právomoc nemeckých súdov možno založiť na tom, že v prípade žalovanej, ktorá konala v Belgicku, platí predpoklad, že pomohla pri realizácii protiprávnych aktov, ku ktorým došlo v Nemecku zo strany nemeckého podnikateľa, ktorý však nebol zažalovaný.
II – Spor vo veci samej, prejudiciálne otázky a konanie pred Súdnym dvorom
6. Coty Germany GmbH(5) (ďalej len „Coty Germany“) vyrába a distribuuje v Nemecku parfumy a kozmetické výrobky. Uviedla na trh najmä ženský parfum vo flakóne, ktorý zobrazuje trojrozmernú ochrannú známku Spoločenstva, na ktorú má od jej zápisu právo.
7. First Note Perfumes NV (ďalej len „First Note Perfumes“) vykonáva v Belgicku činnosť veľkoobchodného predajcu v oblasti parfumérie. V januári 2007 predala jeden z produktov zo svojho katalógu Stefan P. Warenhandel (ďalej len „Stefan P.“), ktorého obchodná prevádzka sa nachádzala v Nemecku. Vnútroštátny súd spresňuje, že k dodávke objednaných flakónov ženského parfumu došlo v Belgicku. Následne podľa Coty Germany v auguste 2007 Stefan P. ďalej predal tieto výrobky na nemecké územie.
8. Coty Germany dospela k záveru, že distribúcia parfumu vo flakóne podobajúcom sa na ochrannú známku Spoločenstva, ktorej je majiteľom, predstavuje porušenie práv z ochrannej známky, protiprávnu porovnávaciu reklamu a nekalé napodobňovanie, a preto podala na nemecký súd žalobu výlučne proti First Note Perfumes(6), ktorou sa domáhala, aby bola First Note Perfumes uložená povinnosť jednak oznámiť informácie týkajúce sa jej dodávateľa a jednak v plnom rozsahu nahradiť škodu, ktorá žalobkyni vznikla a vznikne z dôvodu distribúcie tohto výrobku v Nemecku, ako aj nahradiť trovy vynaložené v konaní pred podaním žaloby.
9. Keďže zamietnutie týchto žalobných návrhov na prvom stupni bolo potvrdené v odvolacom konaní z dôvodu nedostatku medzinárodnej právomoci nemeckých súdov, Coty Germany podala opravný prostriedok „Revision“ na Bundesgerichtshof. Odvolávala sa na porušenie dotknutej ochrannej známky Spoločenstva a používanie praktík, ktoré predstavujú nekalú hospodársku súťaž.
10. Pokiaľ ide o ochrannú známku Spoločenstva, Bundesgerichtshof uviedol, že medzinárodná právomoc nemeckých súdov závisí podľa článku 93 ods. 5 nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva(7) od otázky, či Coty Germany oprávnene argumentovala, že jedine žalovaná sa dopustila porušenia v Nemecku.
11. First Note Perfumes sa však mohla zúčastniť na takomto akte na nemeckom území už z dôvodu, že v Belgicku predala sporné flakóny parfumu Stefanovi P., ktorý sa v Nemecku následne dopustil porušenia ochrannej známky v zmysle článku 9 ods. 1 druhej vety písm. b) uvedeného nariadenia(8). V tejto súvislosti Coty Germany tvrdí, že First Note Perfumes prispela k údajnému zásahu do jej práv v Nemecku – keďže nie je pravda, že nevedela o tom, že jej nemecký zákazník chcel v Nemecku ďalej predať výrobky zakúpené v Belgicku, pomohla mu, a preto je takisto zodpovedná za konanie predstavujúce porušenie.
12. Okrem toho, pokiaľ ide o tvrdenia Coty Germany založené na porušení nemeckého práva v oblasti nekalej súťaže(9), článok 5 bod 3 nariadenia Brusel I(10) môže založiť právomoc nemeckých súdov v prípade žaloby podanej proti First Note Perfumes, a to na základe miesta, kde nastala skutočnosť zakladajúca nárok na náhradu škody. Otázky formulované vnútroštátnym súdom týkajúce sa nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva teda tiež patria mutatis mutandis do tohto kontextu.
13. Rozhodnutím podaným 31. júla 2012 Bundesgerichtshof rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Má sa článok 93 ods. 5 nariadenia [o ochrannej známke Spoločenstva] vykladať v tom zmysle, že akt porušenia bol spáchaný v jednom členskom štáte (členskom štáte A) v zmysle článku 93 ods. 5 nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva, ak konanie v inom členskom štáte (členskom štáte B) predstavuje účasť na porušení práva k ochrannej známke, ku ktorému došlo v prvom členskom štáte (členskom štáte A)?
2. Má sa článok 5 bod 3 nariadenia [Brusel I] vykladať v tom zmysle, že ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody, došlo v jednom členskom štáte (členskom štáte A), ak k protiprávnemu konaniu, ktoré je predmetom súdneho konania alebo z ktorého sú odvodené nároky, došlo v inom členskom štáte (členskom štáte B) a spočíva v účasti na protiprávnom konaní (hlavnom čine), ku ktorému došlo v prvom uvedenom členskom štáte (členskom štáte A)?“
14. Písomné pripomienky predložili Súdnemu dvoru Coty Germany, First Note Perfumes, vláda Spojeného kráľovstva a švajčiarska vláda, ako aj Európska komisia. Na pojednávaní, ktoré sa konalo 19. septembra 2013, boli zastúpení účastníci konania vo veci samej, nemecká vláda a Komisia.
III – Posúdenie
A – Úvodné pripomienky
15. Na úvod by som chcel spresniť, že keďže obdobím, keď nastali skutkové okolnosti vo veci samej, je rok 2007, z hľadiska ratione temporis sú uplatniteľné iba ustanovenia nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva a ustanovenia nariadenia Brusel I, tak ako sú uvedené v prejudiciálnych otázkach, pričom treba vylúčiť uplatniteľnosť rovnocenných ustanovení nariadenia (ES) č. 207/2009(11) a nariadenia (EÚ) č. 1215/2012(12), ktoré zmenili a doplnili prvé dva uvedené predpisy. Relevantné ustanovenia v tejto veci však neboli predmetom zmien a doplnení, ktoré by ovplyvnili ich obsah.
16. Dodávam, že základ dvoch otázok položených vnútroštátnym súdom súvisí s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora, ktorá vychádza z rozsudku Bier, nazývaného „Mines de potasse d’Alsace“(13). Vyplýva z nej, že pokiaľ ide o právomoc vo veciach nárokov na náhradu škody z iného ako zo zmluvného vzťahu, pojmom „miesto, kde došlo ku skutočnosti zakladajúcej nárok na náhradu škody [neoficiálny preklad]“ uvedeným v článku 5 bode 3 Bruselského dohovoru(14) sa myslí aj miesto, kde došlo ku skutočnosti zakladajúcej nárok na náhradu škody, aj miesto vzniku tejto škody, takže žalovaného možno zažalovať podľa výberu žalobcu na súde jedného alebo druhého z týchto miest.
17. Hoci je isté, že táto možnosť platí aj pre článok 5 bod 3 nariadenia Brusel I, ktorý nahradil uvedený dohovor(15), pretrvávajú pochybnosti, ktoré odráža druhá otázka, pokiaľ ide o prípustnosť rozšírenia tejto možnosti tak, aby zahŕňala príslušnosť založenú na aktoch, ktorých sa dopustila osoba, proti ktorej nebola podaná žaloba, konkrétnejšie z hľadiska miesta vzniku škody. Prvá otázka vyzýva Súdny dvor, aby rozhodol, či uvedenú judikatúru možno uplatniť analogicky aj v prípade článku 93 ods. 5 nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva, alebo či sa toto ustanovenie musí vykladať samostatne, a v každom prípade, či by mohla z neho vyplývať právomoc pre každý súd, ktorý začal konanie na základe žaloby pre porušenie v situácii ako vo veci samej.
B – O výklade článku 93 ods. 5 nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva
– Úvodné poznámky
18. Vo svojej prvej otázke sa vnútroštátny súd v podstate pýta Súdneho dvora, či sa má článok 93 ods. 5 nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva vykladať v tom zmysle, že umožňuje na základe miesta, kde došlo k porušeniu ochrannej známky Spoločenstva pripisovanému jednej z osôb, ktorá sa údajne dopustila tohto porušenia, pričom nie je účastníkom sporu, založiť súdnu právomoc proti inej osobe, ktorá sa údajne dopustila uvedeného porušenia, ale sama nekonala v obvode súdu, ktorý začal konanie.
19. Konkrétnejšie, Bundesgerichtshof sa pýta, či v predmetnom prípade k porušeniu v zmysle uvedeného článku došlo v Nemecku, vzhľadom na to, že hoci k predaju sporných flakónov parfumu zo strany First Note Perfumes Stefanovi P. došlo v Belgicku, tento predaj prispel k porušeniu ochrannej známky Spoločenstva, ktorú vlastní Coty Germany, ktorého sa dopustil Stefan P. v Nemecku, takže nemecké súdy majú súdnu právomoc vo vzťahu k First Note Perfumes.
20. Vnútroštátny súd a Coty Germany navrhujú kladnú odpoveď, na rozdiel od First Note Perfumes a Komisie. Nemecká vláda tvrdí, že článok 93 ods. 5 nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva nestanovuje právomoc súdov založenú na mieste výsledku porušenia, ale že umožňuje voľbu právomoci, ak sa viaceré osoby vedome zúčastnili na cezhraničnom porušení ochrannej známky Spoločenstva. Vláda Spojeného kráľovstva a švajčiarska vláda v tejto súvislosti nepredložili pripomienky.
21. Vnútroštátny súd v rámci svojho posúdenia vychádzal zo zásady, že na účely určenia, či súd členského štátu má právomoc, identifikácia miesta, kde došlo k porušeniu v zmysle článku 93 ods. 5 nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva, musí podliehať tým istým kritériám, ako sú kritériá použité na identifikáciu miesta, kde došlo ku skutočnosti zakladajúcej nárok na náhradu škody, v zmysle článku 5 bodu 3 nariadenia Brusel I.
22. Domnievam sa však, že z dôvodov, ktoré uvediem nižšie, takúto analógiu nemožno uznať. Preto by sa prvé z týchto ustanovení malo podľa mňa vykladať ako norma, ktorá je odlišná od druhej normy.
– Vylúčenie prebratia judikatúry týkajúcej sa výkladu článku 5 bodu 3 nariadenia Brusel I
23. Vnútroštátny súd sa domnieva, že odpoveď na otázku, v ktorom členskom štáte došlo ku skutočnosti, ktorá sa považuje za porušenie v zmysle článku 93 ods. 5 nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva, závisí aj od miesta, kde došlo ku skutočnosti zakladajúcej nárok na náhradu škody,(16) aj od miesta vzniku škody(17) v súlade s judikatúrou vyplývajúcou z už citovaného rozsudku Mines de potasse d’Alsace. Uvádza, že tento výklad, ktorý analogicky používa alternatívu prípustnú pre článok 5 bod 3 nariadenia Brusel I, je väčšinou uznávaný v doktríne(18) a je tiež v súlade so zmyslom a s účelom týchto dvoch ustanovení.
24. Aj keby tieto dva aspekty väzby boli relevantné, podľa Súdneho dvora treba v súvislosti s uplatnením uvedeného článku ďalej skúmať, či v predmetnom prípade jeden z nich možno považovať za preukázaný vo vzťahu k First Note Perfumes, čo si vyžaduje, aby platil predpoklad, že akty porušenia spáchané v Nemecku údajným hlavným pôvodcom porušenia, teda Stefanom P., možno pripísať First Note Perfumes v rozsahu, v akom sa na tomto porušení nepriamo zúčastnila. Z toho vyplýva, že nemecké súdy by mohli mať súdnu právomoc vo vzťahu k First Note Perfumes, aj keď proti Stefanovi P. nebola podaná žaloba.
25. Podľa mňa však viacero argumentov svedčí v neprospech možnosti vykladať článok 93 ods. 5 nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva so zreteľom na judikatúru týkajúcu sa článku 5 bodu 3 nariadenia Brusel I.
26. Po prvé pripomínam, že spojenie týchto dvoch právnych nástrojov je výslovne vyjadrené v nariadení o ochrannej známke Spoločenstva, a to v tom zmysle, že článok 90 ods. 1 tohto nariadenia, ktorého obsah je stručnejšie vyjadrený v pätnástom odôvodnení tohto nariadenia, stanovuje zásadu uplatnenia Bruselského dohovoru v prípade žaloby týkajúcej sa ochrannej známky Spoločenstva, čo platí aj v prípade nariadenia Brusel I(19).
27. Z tejto zásady však existujú výnimky. Konkrétne článok 90 ods. 2 písm. a) nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva vylučuje uplatnenie článku 5 bodu 3 nariadenia Brusel I na konania o žalobách a návrhoch uvedených v článku 92 nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva(20), teda najmä na „všetky žaloby o porušení“(21). Vzhľadom na toto vylúčenie článok 93 nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva stanovuje viacero dôvodov zakladajúcich právomoc, ktoré sa uplatňujú „zostupne“, sú osobitné pre oblasť uvedenú v tomto ustanovení a niekedy sa značne odlišujú od tých, ktoré stanovuje nariadenie Brusel I(22), predovšetkým v odseku 5 tohto článku 93(23). V tomto štádiu považujem za potrebné zdôrazniť, že výslovné potvrdenie(24), že článok 5 bod 3 Bruselského dohovoru sa neuplatňuje na žaloby pre porušenie, pričom ho nahrádza článok 93 ods. 5 nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva, ktorý stanovuje normu osobitnej právomoci v danej oblasti, podľa mňa bráni spoločnému výkladu týchto dvoch ustanovení.
28. Na rozdiel od stanoviska vyjadreného vnútroštátnym súdom sa domnievam, že špecifickosť tohto posledného ustanovenia nemožno poprieť, a to po druhé najmä vzhľadom na genézu tohto ustanovenia. V tejto súvislosti travaux préparatoires uvádzajú, že ešte predtým, ako sa začala legislatívna fáza vo vlastnom zmysle slova, postup prípravy návrhu nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva zahŕňal zohľadnenie kompetenčných pravidiel obsiahnutých v Bruselskom dohovore a judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa ich výkladu.(25) V rámci Komisie pracovná skupina pre ochrannú známku Spoločenstva uviedla, že tieto pravidlá sa javia ako nedostatočné na riešenie osobitných problémov vznikajúcich porušením práv vyplývajúcich z jednej ochrannej známky Spoločenstva, ku ktorému došlo vo viacerých členských štátoch. Konkrétne uvedená skupina dospela k záveru, že vzhľadom na špecifickosť ochrannej známky Spoločenstva bolo nevyhnutné zmeniť pravidlo vyplývajúce z článku 5 bodu 3 tohto dohovoru.(26) Dodávam, že obsah toho, čo predstavuje osobitnosť tohto dôvodu zakladajúceho osobitnú právomoc stanovenú v článku 93 ods. 5 nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva,(27) nebol nikdy spochybnený, a to napriek sérii zmien a doplnení, ktorým toto nariadenie podliehalo(28).
29. Po tretie prvky týkajúce sa kontextu potvrdzujú teóriu, podľa ktorej autori nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva chceli urobiť rozdiel medzi týmto ustanovením a ustanovením, ktoré existovalo v Bruselskom dohovore. Porovnanie s právnymi nástrojmi prijatými v príbuzných oblastiach totiž preukazuje, že normotvorca Spoločenstva si zámerne zvolil odlíšenie od dôvodu zakladajúceho právomoc, ktorý bol uvedený v článku 5 bode 3 tohto dohovoru, čo je zároveň cesta, ktorú si zvolil aj v prípade iných textov týkajúcich sa duševného vlastníctva(29) a od ktorej sa zas naopak odchýlil v prípade nariadenia (ES) č. 2100/94 o právach spoločenstva k odrodám rastlín(30). Tento kontrast nemožno zredukovať na chybu v písaní, ako sa zdá, že navrhuje vnútroštátny súd. Ešte väčšiu výpovednú hodnotu má podľa mňa to, že vypracovanie znenia a prijatie tohto posledného uvedeného právneho nástroja prebiehali súčasne s nariadením o ochrannej známke Spoločenstva.
30. Po štvrté sa domnievam, že sériu dôvodov, ktorá viedla Súdny dvor k rozlišovaniu medzi miestom, kde došlo ku skutočnosti zakladajúcej nárok na náhradu škody, a miestom vzniku škody, ktorá platí vo vzťahu k článku 5 bodu 3 nariadenia Brusel I, nemožno preniesť na článok 93 ods. 5 nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva, a to vzhľadom na mnohé existujúce rozdiely týkajúce sa obsahu oboch týchto ustanovení.
31. Jednak totiž pojem miesto, kde došlo k porušeniu, je užší ako pojem miesto, kde došlo ku skutočnosti zakladajúcej nárok na náhradu škody.(31) Jednak sa zdá, že výrazy použité v uvedenom článku 93 ods. 5 predpokladajú aktívne konanie, čo dáva väčší zmysel, ak sa uplatňuje na miesto, kde došlo ku skutočnosti zakladajúcej nárok na náhradu škody, než na miesto vzniku škody, kým rozširujúci výklad článku 5 bodu 3 nariadenia Brusel I sa zdá možný vďaka neutrálnejšej terminológii použitej v tomto článku.(32) Nakoniec zdôrazňujem, že rozsah právomoci zverenej jedným alebo druhým z týchto ustanovení sa líši vo viacerých aspektoch(33), čo tým väčšmi znižuje relevantnosť ich vzájomnej harmonizácie.
32. Podľa môjho názoru možno z osobitostí znenia uvedeného článku 93 ods. 5(34) s prihliadnutím na kontext, v ktorom bol tento text vypracovaný, vyvodiť, že tento článok nevytvára právomoc založenú na mieste vzniku škody. Analogické uplatnenie už citovanej judikatúry Mines de potasse d’Alsace na toto ustanovenie musí byť teda vylúčené.
33. Podľa vnútroštátneho súdu však článok 93 ods. 5 nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva, ktorý odchylne od odsekov 1 až 4 uvedeného článku 93 zriaďuje právomoc podľa miesta, kde došlo k porušeniu, vychádza z tých istých úvah ako článok 5 bod 3 nariadenia Brusel I. V tejto súvislosti odkazuje na existenciu osobitne úzkej väzby medzi sporom a súdmi miesta, kde došlo ku skutočnosti zakladajúcej nárok na náhradu škody, čo je väzba odôvodňujúca voľbu právomoci týchto súdov z dôvodov riadneho výkonu spravodlivosti a účinnej organizácie súdneho konania.
34. Vzhľadom na tento argument však môže pretrvávať posledná otázka. Spočíva v tom, či – hoci analogický výklad nie je možný – riadiace zásady, ktoré sa uplatnili pri výklade nariadenia Brusel I, sa aj tak mali uplatňovať pri výklade článku 93 ods. 5 nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva, hoci ich nariadenie o ochrannej známke Spoločenstva neuvádza. Medzi tieto zásady patria požiadavky týkajúce sa úzkej väzby medzi sporom a súdom, ktorý začal konanie, riadneho výkonu spravodlivosti a účinnej organizácie súdneho konania, ale aj predvídateľnosti pravidiel právomoci a právnej istoty.
35. V tejto súvislosti uvádzam, že tieto rôzne požiadavky vyplývajú predovšetkým zo zásad výkladu, ktoré vyjadril Súdny dvor v rámci svojej judikatúry týkajúcej sa Bruselského dohovoru a neskôr nariadenia Brusel I, v ktorej niektoré z nich uvádza výslovne.(35) Vyplývajú z podmienok vychádzajúcich implicitne z ustanovení, ktoré Súdny dvor analyzoval, ako aj z úvah o verejnom poriadku a riadnom význame. Tieto všeobecné zásady by sa teda mohli uplatniť na iný právny nástroj, s výhradou, že to ani obsah, ani účel dotknutej normy právomoci nezakazujú.
36. Spresňujem, že nemožno vyvodzovať argumenty z toho, že nedostatok predvídateľnosti alebo právnej istoty by mohol vyplývať z nejednotného výkladu ustanovení týchto dvoch právnych nástrojov, pretože miešať ich by znamenalo poprieť, že pravidlá právomoci stanovené nariadením o ochrannej známke Spoločenstva predstavujú určitým spôsobom lex specialis oproti pravidlám stanoveným v nariadení Brusel I. Voľba vykonaná normotvorcom Spoločenstva v tomto inom právnom kontexte sa musí rešpektovať.
37. V dôsledku toho navrhujem Súdnemu dvoru, aby na účely odpovede na prvú prejudiciálnu otázku vykonal samostatný výklad článku 93 ods. 5 nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva, pri ktorom by zohľadnil požiadavky uvedené vyššie v rozsahu, v akom to umožňuje toto nariadenie.
– Posúdenie týkajúce sa prípadného rozšírenia právomoci založenej na mieste vzniku škody spôsobenej aj treťou osobou, ktorá nebola žalovaná
38. Súdny dvor je vyzvaný, aby sa vyjadril k prípadnej možnosti schváliť právomoc na základe väzby, podľa ktorej článok 93 ods. 5 nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva umožňuje podať žalobu proti žalovanému už z dôvodu, že sa v členskom štáte nepriamo zúčastnil na údajnom porušení spáchanom v prvom rade v inom členskom štáte treťou osobou, ktorá nie je žalovaná v rámci žaloby podanej na súdy tohto druhého členského štátu.
39. Podľa môjho názoru z článku 94 ods. 2 nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva vyplýva, že norma právomoci stanovená v článku 93 ods. 5 tohto nariadenia spočíva na zásade teritoriality, ktorá tam je koncipovaná úzko.(36) Je v ňom totiž zakotvené, že súd, ktorému vznikne právomoc na tomto základe, môže „m[ať] právomoc iba vzhľadom na skutky spáchané alebo skutky, ktoré hrozia na území toho členského štátu, v ktorom sa daný súd nachádza“, kým súdy, ktorých právomoc sa zakladá na jednom zo štyroch ďalších odsekov uvedeného článku 93, môžu rozhodovať aj vo vzťahu k aktom porušenia spáchaným mimo vnútroštátneho územia.
40. Okrem toho travaux préparatoires k nariadeniu o ochrannej známke Spoločenstva podnecujú domnievať sa, že osobitný dôvod zakladajúci právomoc, ktorý vyplýva z článku 93 ods. 5 tohto nariadenia, sa musí vykladať reštriktívne. Tento prístup je nutný z dôvodov vlastných tomuto právnemu nástroju, ktoré sa týkajú ťažkosti zlúčiť jednotnú povahu ochrany priznanej ochrannej známke Spoločenstva(37) s rizikom dosahu na viacerých miestach na území Únie(38). First Note Perfumes, nemecká vláda a Komisia oprávnene trvajú na tom, že v prípade porušenia ochrannej známky Spoločenstva by sa mohol v praxi každý členský štát považovať za miesto, kde došlo k porušeniu, keďže chránené právo ma účinky na celom území Únie.
41. Dodávam, že myšlienku jednotného súdu pôvodne zamýšľal normotvorca(39) a že sa zdá, že udelenie právomoci vnútroštátnym súdom, ku ktorému nakoniec došlo, je kompromisom. To svedčí v prospech výkladu obmedzujúceho vznik sporu týkajúceho sa tohto jednotného titulu duševného vlastníctva. Cieľ vyhnúť sa vydávaniu odporujúcich si rozhodnutí je okrem iného výslovne uvedený v odôvodnení nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva.(40)
42. Ďalším z cieľov tohto nariadenia, ktorý vyplýva z travaux préparatoires,(41) je cieľ spočívajúci v boji proti „forum shopping“. Aj to svedčí proti extenzívnemu výkladu, podľa ktorého možno žalobu proti osobe podozrivej z toho, že sa zúčastnila na vykonaní aktu porušenia, podať v hociktorom mieste väzby s protiprávnou činnosťou inej osoby, proti ktorej však žaloba podaná nebola.
43. Nakoniec si treba položiť otázku, či hlavné zásady definované Súdnym dvorom v rámci výkladu nariadenia Brusel I(42) odôvodňujú opačný výklad článku 93 ods. 5 nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva. Podľa mňa o takýto prípad v predmetnej veci nemusí ísť vzhľadom na osobitosti tohto dôvodu zakladajúceho právomoc opísané vyššie. Domnievam sa, že vo vlastnom kontexte ochrany jednotného práva duševného vlastníctva, ktoré predstavuje ochranná známka Spoločenstva, normotvorca identifikoval priority spojené predovšetkým s koncentráciou sporu na súdoch jedného členského štátu, teda štátu, kde došlo k porušeniu alebo hrozí, že dôjde k porušeniu.
44. Domnievam sa teda, že na prvú prejudiciálnu otázku treba odpovedať tak, že na to, aby sa údajný akt porušenia mohol považovať za akt, ku ktorému došlo v členskom štáte v zmysle článku 93 ods. 5 nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva, a teda aby bolo možné založiť právomoc súdov tohto členského štátu, nestačí, aby sa žalovaný aktom, ku ktorému došlo v inom členskom štáte, nepriamo zúčastnil na porušení práv z ochrannej známky Spoločenstva, ktorého sa dopustila v prvom členskom štáte tretia osoba, proti ktorej nebola podaná žaloba.
C – O výklade článku 5 bodu 3 nariadenia Brusel I
– Úvodné poznámky
45. Druhá otázka sa týka toho, či sa má článok 5 bod 3 nariadenia Brusel I vykladať v tom zmysle, že umožňuje založiť súdnu právomoc voči jednému z údajných pôvodcov domnelej škody, hoci tento žalovaný nekonal v obvode súdu, ktorý začal konanie, keď došlo k deliktu uvádzanému proti nemu v inom členskom štáte, a tento delikt spočíva v účasti na „hlavnom delikte“(43), ktorý v členskom štáte, kde sídli uvedený súd, spáchal iný údajný pôvodca porušenia.
46. V tejto súvislosti sa vnútroštátny súd, Coty Germany, ako aj nemecká a švajčiarska vláda vyslovili v prospech prípustnosti takéhoto druhu právomoci založenej na súvislosti s konaniami tretej osoby. Vláda Spojeného kráľovstva sa vyjadrila podrobnejšie a navrhla, aby táto možnosť podliehala podrobne vymedzeným požiadavkám, teda aby bola prípustná, len ak existuje dostatočne jasná a priama súvislosť medzi údajným protiprávnym aktom spáchaným v členskom štáte, kde sídli súd, ktorý začal konanie, a činnosťami žalovaného v inom členskom štáte. Naproti tomu First Note Perfumes a Komisia sa vyjadrili proti tejto možnosti.
– Informácie, ktoré možno vyvodiť z judikatúry
47. Na úvod treba pripomenúť, že všetky ustanovenia nariadenia Brusel I sa musia vykladať autonómne, odkazujúc na jeho systém a ciele.(44)
48. Podľa odôvodnenia 11 „normy súdnej právomoci [stanovené uvedeným nariadením] musia byť vysoko predvídateľné a vychádzať zo zásady, že právomoc sa všeobecne zakladá podľa bydliska žalovaného a právomoc založená na tomto kritériu musí byť vždy k dispozícii, okrem určitých presne vymedzených situácií, keď predmet konania alebo zmluvná voľnosť účastníkov odôvodňuje iné kritérium väzby“.
49. Kapitola II oddiel 2 nariadenia Brusel I teda stanovuje určitý počet prípadov osobitnej právomoci, medzi ktoré patrí právomoc zakotvená v článku 5 bode 3 uvedeného nariadenia, len ako výnimku zo základnej zásady uvedenej v článku 2 ods. 1 tohto nariadenia, ktorý priznáva všeobecnú právomoc súdom členského štátu, na ktorého území má žalovaný bydlisko.(45)
50. Pokiaľ ide konkrétne o normu právomoci stanovenú v uvedenom článku 5 bode 3, Súdny dvor už rozhodol, že táto právomoc je založená na existencii osobitne úzkej väzby medzi sporom a súdmi miesta, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti zakladajúcej nárok na náhradu škody, čo odôvodňuje voľbu právomoci v prospech týchto súdov z dôvodov riadneho výkonu spravodlivosti a účinnej organizácie súdneho konania(46) v súlade s usmernením uvedeným v odôvodnení 12 nariadenia Brusel I. Identifikácia miesta, kde došlo ku skutočnosti zakladajúcej nárok na náhradu škody, totiž musí umožniť založiť právomoc súdu, ktorý môže objektívne najlepšie posúdiť, či sú splnené prvky zakladajúce zodpovednosť osoby, proti ktorej bola podaná žaloba.(47)
51. Toto ustanovenie sa má ako norma osobitnej právomoci, a teda norma výnimočnej povahy, vykladať striktne, a preto neumožňuje výklad presahujúci možnosti stanovené výslovne,(48) pričom nemožno pripustiť prevrátenie všeobecného pravidla týkajúceho sa právomoci súdov bydliska žalovaného.
52. V súlade s ustálenou judikatúrou vyplývajúcou z už citovaného rozsudku Mines de potasse d’Alsace formulácia „miesto, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody“ uvedená v článku 5 bode 3 nariadenia Brusel I znamená zároveň miesto vzniku škody a miesto, kde došlo ku skutočnosti zakladajúcej nárok na náhradu tejto škody.(49)
53. Súdny dvor už čiastočne poskytol zápornú odpoveď na druhú otázku položenú v tejto veci, pokiaľ ide o jeden z týchto dvoch faktorov väzby, teda miesto, kde došlo ku skutočnosti zakladajúcej nárok na náhradu škody, v prípade ktorého bola vylúčená možnosť vzniku právomoci založenej výlučne na pripísaní zodpovednosti na základe účastníctva. Z už citovaného rozsudku Melzer totiž vyplýva, že „článok 5 bod 3 nariadenia [Brusel I] sa má vykladať v tom zmysle, že na základe miesta skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody pripísateľnej jednej z osôb považovaných za zodpovedné za škodu, ktorá nie je účastníkom sporu, neumožňuje založiť súdnu právomoc voči inej osobe považovanej za zodpovednú za túto škodu, ktorá nekonala v obvode súdu rozhodujúceho o žalobe“.
54. Zdá sa, že je pravda, že vnútroštátny súd, keď odkazuje na pojem „miesto, kde došlo ku skutočnosti zakladajúcej nárok na náhradu škody“, myslí tým v druhej otázke tak miesto, kde došlo ku skutočnosti zakladajúcej nárok na náhradu škody, ako aj miesto vzniku škody. Vzhľadom na skutkové okolnosti sporu vo veci samej sa totiž právomoc nemeckých súdov môže založiť na jednom alebo druhom z týchto kritérií, za predpokladu, že je možné v konaní proti First Note Perfumes zohľadniť akty, ktorých sa v Nemecku dopustil Stefan P.
55. Treba však poznamenať, že tento súd nemohol zohľadniť to, čo vyplývalo z rozsudku Melzer, pretože tento rozsudok bol vyhlásený neskôr, než bol podaný tento návrh na začatie prejudiciálneho konania. Takisto, napriek všeobecnej formulácii položenej otázky, moje pripomienky nižšie sa týkajú len právomoci založenej na mieste vzniku škody,(50) keďže druhý aspekt predneseného problému v tejto veci už Súdny dvor riešil v rámci veci Melzer.
56. Súdny dvor sa v súvislosti s väzbou založenou na mieste vzniku škody tiež vyjadril v ešte novšom rozsudku týkajúcom sa osobitnej oblasti, teda deliktu spočívajúcom v zásahu do autorských práv. Podľa znenia už citovaného rozsudku Pinckney sa má totiž „článok 5 bod 3 nariadenia [Brusel I]… vykladať v tom zmysle, že v prípade údajného zásahu do majetkových autorských práv zaručených členským štátom, v ktorom sa nachádza súd, ktorý začal konanie, má tento súd právomoc rozhodnúť o žalobe o určenie zodpovednosti podanej autorom diela proti spoločnosti usadenej v inom členskom štáte, ktorá v tomto inom členskom štáte rozmnožila uvedené dielo tak, že ho nahrala na hmotný nosič, ktorý potom predávajú spoločnosti usadené v treťom členskom štáte prostredníctvom internetovej stránky prístupnej aj v obvode podliehajúcom súdu, ktorý začal konanie. Tento súd má právomoc rozhodnúť iba o škode spôsobenej na území členského štátu, na území ktorého sa nachádza“. Treba z toho v rámci tejto veci tiež vyvodiť dôsledky v rozsahu, v akom je prebratie tohto riešenia možné.
– Posúdenie týkajúce sa prípadného rozšírenia právomoci na základe miesta vzniku škody, ktorú spôsobila aj tretia nezávislá osoba
57. Druhá prejudiciálna otázka, tak ako bola preformulovaná vzhľadom na judikatúru uvedenú vyššie, v podstate vyzýva Súdny dvor, aby rozhodol, či sa má článok 5 bod 3 nariadenia Brusel I vykladať v tom zmysle, že umožňuje na základe miesta vzniku škody, v prípade ktorej sa skutočnosť, ktorá zakladá nárok na náhradu tejto škody, pripisuje jednému z údajných pôvodcov tohto porušenia, založiť súdnu právomoc proti inému údajnému pôvodcovi uvedenej škody, ktorý sám nekonal v obvode súdu, ktorý začal konanie.
58. Treba zdôrazniť, že vzhľadom na zásadu nezávislého výkladu, ktorému podliehajú ustanovenia nariadenia Brusel I, je potrebné jasne rozlišovať medzi jednak podmienkami vzniku zodpovednosti za delikt, ktoré patria do rámca posúdenia vo veci samej podľa právnej úpravy uplatniteľnej na spor, a jednak bodmi väzby v priestore, ktoré sú relevantné v štádiu určenia súdnej právomoci v závislosti od formulácie v uvedenom nariadení. V súlade s judikatúrou Súdneho dvora(51) neexistuje systematická koherencia medzi týmito dvoma skupinami noriem, takže na to, aby sa súd vyhlásil za príslušný na základe článku 5 bodu 3 tohto nariadenia, najmä na základe miesta, kde došlo ku skutočnosti zakladajúcej nárok na náhradu škody, podľa mňa nemôže postačovať, že uplatniteľné právo alebo lex fori pripúšťa náhradu škody určitého druhu alebo podľa osobitného postupu, ako je pripísanie aktov spáchaných treťou osobou žalovanej, ktorá jej pomáhala, ako to navrhuje vnútroštátny súd.
59. Keby sa mal pripustiť takýto prístup, pokiaľ ide o pojem miesto vzniku škody v zmysle článku 5 bodu 3 nariadenia Brusel I, Súdny dvor by bol konfrontovaný s potrebou vytvoriť kvantitatívnu a/alebo kvalitatívnu „hranicu“ pripísania, od ktorej by v prípade, že delikt spáchalo viac pôvodcov, jeden spomedzi nich mohol alebo nemohol byť žalovaný na súde v mieste vzniku škody vyplývajúcej okrem iného z jeho konania. Tento špecifický problém neexistoval v už citovanej veci Melzer, pretože pokiaľ ide o miesto, kde došlo ku skutočnosti zakladajúcej nárok na náhradu škody, akt každého z pôvodcov, ktorí konali v rôznych členských štátoch, možno izolovať v priestore ľahšie, než ako keď ide o miesto vzniku škody. V tejto súvislosti, hoci skutkové okolnosti tohto sporu vo veci samej umožňujú zjavne rozlišovať medzi primárnou a vedľajšou zodpovednosťou(52), netreba zabudnúť na to, že v iných situáciách to môže byť zložitejšie tak z kvantitatívneho(53), ako aj kvalitatívneho hľadiska(54).
60. Pokiaľ ide o posledný uvedený bod, pripomínam, že vláda Spojeného kráľovstva navrhla podriadiť prípustnosť navrhovaného druhu právomoci kritériu týkajúcemu sa existencie „dostatočne jasného a priameho spojenia“ medzi činnosťami žalovaného v prvom členskom štáte a údajným protiprávnym aktom spáchaným treťou osobou v členskom štáte, kde má sídlo súd, ktorý začal konanie, pričom ďalej navrhla konkrétne uplatnenie vzhľadom na okolnosti vo veci samej.(55) Vnímanie problému z takéhoto uhla však predpokladá definovanie hmotnoprávnych kritérií, ktoré môže byť ťažké vymedziť(56) a pri ktorých existuje riziko, že sa bude musieť v každom jednotlivom prípade vykonať komplexné a dlhé posúdenie skutkových okolností, blížiace sa ku skúmaniu veci samej. To by bolo podľa mňa v rozpore s cieľom nariadenia Brusel I, ktorým je definovať pravidlá právomoci, ktoré budú spoločné pre členské štáty a zároveň predvídateľné pre účastníkov sporu(57), a teda isto a rýchlo použiteľné.
61. Okrem toho sa mi zdá legitímne spochybňovať, že výklad článku 5 bodu 3 nariadenia Brusel I, ktorý je taký extenzívny ako výklad, na ktorý sa odvoláva Coty Germany, nevedie ku generalizácii forum actoris, čím uprednostňuje „forum shopping“. Ako zdôraznil Súdny dvor(58), normotvorca Únie si tým, že zakotvil všeobecnú právomoc súdov bydliska žalovaného a jasne zamietol právomoc súdov bydliska žalobcu, zvolil zásadu, z ktorej sa bude robiť čo najmenej výnimiek. Navyše tento nárast miest príslušných súdov má nevýhodu vo zvýšení rizika nezlučiteľných rozhodnutí, čomu práve chcelo nariadenie Brusel I predísť(59), pričom sa pripomína, že vzájomné uznávanie rozhodnutí je v takom prípade nemožné(60).
62. V tejto veci odôvodnenie tejto výnimky založenej na existencii obzvlášť úzkej väzby medzi sporom a súdmi miesta, kde došlo ku skutočnosti zakladajúcej nárok na náhradu škody, podľa mňa chýba. Keby sa totiž mala právomoc nemeckých súdov pripustiť len na základe väzby s aktmi spáchanými v Nemecku treťou osobou, ktorá je údajne pôvodcom uvádzaného hlavného deliktu, viedlo by to k výsledku, ktorý by nebol v súlade s uvedeným odôvodnením. Konkrétne by tieto súdy boli vedené k tomu, aby posúdili zodpovednosť žalovanej, ktorá sa údajne dopustila tohto deliktu aktmi spáchanými výlučne v inom členskom štáte.
63. Je možné sa obávať, či by takýto extenzívny výklad nepodnecoval stratégie súdnych konaní spočívajúce v tom, že údajnej obeti by stačilo zažalovať najsolventnejšiu protistranu na súde, v ktorého obvode sa nachádza jeden z bodov väzby s činnosťou inej osoby, ktorá sa zúčastnila na vzniku údajnej škody. Takto by však žalobca mohol ľahko obísť ustanovenie, ktoré bolo špecificky zavedené v článku 6 bode 1 nariadenia Brusel I(61) s cieľom konsolidácie mnohostranného sporu a vyhnutiu sa vyhláseniu navzájom nezlučiteľných rozhodnutí v tejto veci(62). Všeobecné riziko takejto taktiky nemožno zanedbať, aj keď sa v predmetnom prípade zdá, že dôvodom, pre ktorý žalobkyňa nezažalovala tretiu osobu, ktorá je údajne pôvodcom hlavného deliktu, je uzatvorenie mimosúdnej dohody s ním.(63)
64. Domnievam sa teda, že miesto vzniku škody spôsobenej úmyselnými aktmi, ktoré spáchali iné osoby než žalovaný, v údajnom reťazci príčinných súvislostí nemôže samo osebe tvoriť základ právomoci voči žalovanému, a to tým skôr, že rozsah tohto reťazca nie je jasne vymedzený a mohol by byť nekonečný. Inými slovami, článok 5 bod 3 nariadenia Brusel I by podľa mňa nemal umožniť zažalovať osobu, ktorá je údajne zodpovedná za uvádzaný delikt, na súde so sídlom v členskom štáte, v ktorom nemá bydlisko, len z dôvodu, že iný uvádzaný delikt spáchaný treťou osobou, proti ktorej nebola podaná žaloba, mal škodlivé účinky v tomto členskom štáte a že akt žalovaného umožnil, že došlo k aktom, ktoré sa táto tretia osoba rozhodla spáchať následne.
65. Toto stanovisko podľa mňa zapadá do rovnej línie výkladu podaného Súdnym dvorom v už citovanom rozsudku Melzer, ktorého obsah by sa mohol podľa mňa generalizovať, takže rozšírenie súdnej právomoci na jedného z údajných pôvodcov škody, ktorý nespáchal delikt v obvode súdu, ktorý začal konanie, nemožno pripustiť ani na základe miesta, kde došlo ku skutočnosti zakladajúcej nárok na náhradu škody, ktorá sa pripisuje inému údajnému pôvodcovi, proti ktorému žaloba podaná nebola, ani na základe miesta vzniku škody, ktorá vyplýva z uvedenej skutočnosti zakladajúcej nárok na náhradu škody. Podľa mňa treba uprednostniť riešenie, že na to, aby súd mohol vyhlásiť, že má právomoc, musí existovať dostatočná príčinná súvislosť vo vzťahu k samotnému žalovanému.
66. Napriek týmto úvahám nemôžem vynechať konštatovanie, že s výnimkou domnienky, že stanovisko nedávno prijaté Súdnym dvorom v už citovanom rozsudku Pinckney(64) je typické len pre konkrétny prípad, ktorého sa týkalo(65), odôvodnenie, ktoré sa tam nachádza, môže viesť v tejto veci k opačnému riešeniu, než je riešenie, ktoré by zrejme mohlo vyplývať z už citovaného rozsudku Melzer.
67. V rozsudku Pinckney totiž Súdny dvor rozhodol, že „pokiaľ ide o údajné porušenie majetkového autorského práva, právomoc konať vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti vznikne, pokiaľ ide o súd, ktorý začal konanie, ak členský štát, na území ktorého sa nachádza tento súd, chráni majetkové práva, na ktoré sa odvoláva žalobca, a ak hrozí, že vznikne údajná škoda v obvode súdu, ktorý začal konanie“(66).
68. Hoci extrapolácia na iné druhy deliktov by mala byť prípustná(67), táto logika by mohla podľa mňa viesť k výsledku, že určitý súd bude mať právomoc na základe miesta vzniku škody, keďže – tak ako vo veci samej – táto škoda vyplýva z existencie „rizika“, že sa podozrivý tovar sprístupní spotrebiteľom v členskom štáte, kde má sídlo tento súd, a že takýto akt bude sankcionovaný na základe občianskoprávnej zodpovednosti podľa lex fori. Vzhľadom na už citovaný rozsudok Pinckney sa javí ako bezpredmetná okolnosť, že údajne protiprávny akt mal účinky síce v obvode súdu, ktorý začal konanie, ale z dôvodu konania nezávislej tretej osoby, ktorá konala mimo členského štátu tak tohto súdu, ako aj žalobcu a nebola na ňu podaná žaloba.
69. Keďže skutkové okolnosti v tejto veci vykazujú podobnosť s okolnosťami vo veci Pinckney(68) a rozdiely existujúce medzi týmito vecami sa mi nezdajú rozhodujúce(69), je ťažké nájsť argumenty, ktoré by umožnili odkloniť sa od cesty vytýčenej na účel identifikácie miesta vzniku škody v zmysle článku 5 bodu 3 nariadenia Brusel I.
70. V dôsledku toho sa domnievam, že ak chce Súdny dvor nasledovať extenzívny prístup, ktorý si zvolil v už citovanom rozsudku Pinckney, mal by na druhú prejudiciálnu otázku odpovedať kladne, a to v znení uvedenom nižšie. Aby však moje návrhy boli vyčerpávajúce, uvediem subsidiárne aj návrh zápornej odpovede pre prípad, že by Súdny dvor dospel naopak k záveru, že stanovisko prijaté v uvedenom rozsudku bolo špecifické pre situáciu zistenú v rámci veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Pinckney.
IV – Návrh
71. Vzhľadom na uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor na prejudiciálne otázky, ktoré položil Bundesgerichtshof, odpovedal takto:
1. Článok 93 ods. 5 nariadenia Rady (ES) č. 40/94 z 20. decembra 1993 o ochrannej známke Spoločenstva sa má vykladať v tom zmysle, že neumožňuje na základe miesta porušenia ochrannej známky Spoločenstva pripisovaného jednému z údajných pôvodcov tohto porušenia založiť súdnu právomoc proti inému údajnému pôvodcovi uvedeného porušenia, ktorý nekonal v obvode súdu, ktorý začal konanie.
2. Článok 5 bod 3 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach sa má vykladať v tom zmysle, že umožňuje založiť súdnu právomoc na základe miesta vzniku škody, ktorej pôvod sa pripisuje jednému z údajných pôvodcov tejto škody, proti inému údajnému pôvodcovi uvedenej škody, ktorý nekonal v obvode súdu, ktorý začal konanie.
Subsidiárne:
Článok 5 bod 3 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach sa má vykladať v tom zmysle, že neumožňuje ani na základe miesta, kde došlo ku skutočnosti zakladajúcej nárok na náhradu škody, ktorá sa pripisuje jednému z údajných pôvodcov tejto škody, ani na základe miesta vzniku tejto škody založiť súdnu právomoc proti inému údajnému pôvodcovi uvedenej škody, ktorý nekonal v obvode súdu, ktorý začal konanie.