UZNESENIE SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU (prvá komora)

z 9. júla 2010

Vec F‑91/09

Luigi Marcuccio

proti

Európskej komisii

„Verejná služba – Úradníci – Primeraná lehota na podanie žiadosti o náhradu škody – Omeškanie“

Predmet: Žaloba podaná podľa článku 236 ES a článku 152 AE, ktorou L. Marcuccio navrhuje najmä, po prvé, vyhlásiť ničotnosť a subsidiárne zrušiť implicitné rozhodnutie Komisie zamietajúce jeho žiadosť z 9. septembra 2008 o náhradu škody, ktorú mal utrpieť v dôsledku správy lekárskej služby Komisie z 9. decembra 2003 týkajúcej sa jeho lekárskej prehliadky; po druhé, zrušiť a vyhlásiť ničotnosť rozhodnutia Komisie z 30. júna 2009 zamietajúceho jeho sťažnosť zo 16. marca 2009 proti uvedenému implicitnému rozhodnutiu; po tretie, zaviazať Komisiu, aby mu ako náhradu uvádzanej škody zaplatila sumu vo výške 300 000 eur alebo akúkoľvek inú sumu, ktorú bude Súd pre verejnú službu považovať z tohto titulu za spravodlivú a primeranú spolu s úrokmi z omeškania vo výške 10 % p. a. a ročnou kapitalizáciou, a to odo dňa doručenia žiadosti z 9. septembra 2008 Komisii

Rozhodnutie: Žaloba sa zamieta sčasti ako zjavne neprípustná, sčasti ako zjavne nedôvodná. Žalobca je povinný nahradiť všetky trovy konania.

Abstrakt

Úradníci – Žaloba – Lehoty – Žiadosť o náhradu škody adresovaná inštitúcii – Dodržanie primeranej lehoty – Kritériá posúdenia

(Štatút Súdneho dvora, článok 46; Služobný poriadok úradníkov, článok 90)

Je na úradníkoch alebo zamestnancoch, aby každú žiadosť, ktorou sa od Únie domáhajú náhrady škody, ktorá je jej pripísateľná, predložili inštitúcii v primeranej lehote, a to od okamihu, keď sa dozvedeli o situácii, na ktorú sa sťažujú. Primeranosť lehoty treba posudzovať v závislosti od okolností každej veci, a najmä v závislosti od významu sporu pre dotknutú osobu, zložitosti veci a správania zúčastnených účastníkov konania.

V tejto súvislosti treba zohľadniť aj porovnávacie kritérium, ktoré ponúka päťročná premlčacia doba stanovená pre oblasť žalôb na uplatnenie mimozmluvnej zodpovednosti v článku 46 Štatútu Súdneho dvora, hoci táto doba sa neuplatňuje v sporoch medzi Úniou a jej zamestnancami. Keď sa dotknuté osoby domnievajú, že sú obeťou protiprávneho diskriminačného zaobchádzania, musia v primeranej lehote, ktorá nesmie prekročiť päť rokov od okamihu, keď sa dozvedeli o situácii, na ktorú sa sťažujú, adresovať inštitúcii žiadosť, aby prijala opatrenia, ktoré môžu napraviť a ukončiť túto situáciu.

Doba piatich rokov však nemôže predstavovať pevnú a nemeniteľnú hranicu, do ktorej je prípustná každá žiadosť, bez ohľadu tak na čas, ktorý uplynul dovtedy, kým žalobca predložil administratíve svoju žiadosť, ako aj na okolnosti daného prípadu.

(pozri body 32 – 35)

Odkaz:

Súdny dvor: 22. októbra 1975, Meyer‑Burckhardt/Komisia, 9/75, Zb. s. 1171, body 7, 10 a 11

Súd prvého stupňa: 5. októbra 2004, Sanders a i./Komisia, T‑45/01, Zb. s. II‑3315, bod 62; 5. októbra 2004, Eagle a i./Komisia, T‑144/02, Zb. s. II‑3381, body 60, 65 a 66 a tam citovaná judikatúra, a bod 71; 26. júna 2009, Marcuccio/Komisia, T‑114/08 P, Zb. VS s. I‑B‑1‑53 a II‑B‑1‑313, bod 28

Súd pre verejnú službu: 1. februára 2007, Tsarnavas/Komisia, F‑125/05, Zb. VS s. I‑A‑1‑43 a II‑A‑1‑231, body 71, 76 a 77