NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
YVES BOT
prednesené 11. júna 2015 (1)
Vec C‑266/14
Federación de Servicios Privados del sindicato Comisiones Obreras (CC.OO.)
proti
Tyco Integrated Security SL,
Tyco Integrated Fire & Security Corporation Servicios SA
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podala Audiencia Nacional (Španielsko)]
„Bezpečnosť a ochrana zdravia pracovníkov – Smernica 2003/88/ES – Organizácia pracovného času – Pojem ‚pracovný čas‘ – Pracovníci, ktorí v rámci výkonu povolania cestujú – Neexistencia stáleho alebo obvyklého pracoviska – Čas presunu z miesta bydliska pracovníkov k prvému klientovi a od posledného klienta do miesta bydliska pracovníkov“
1. Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 2 bodu 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času(2).
2. Tento návrh bol predložený v rámci sporu Federación de Servicios Privados del sindicato Comisiones Obreras (CC.OO.) proti Tyco Integrated Security SL a Tyco Integrated Fire & Security Corporation Servicios SA (ďalej len „podniky vo veci samej“), pokiaľ ide o ich odmietnutie uznať za „pracovný čas“ v zmysle článku 2 bodu 1 smernice 2003/88 čas, ktorý ich zamestnanci venujú každý deň presunu z miesta svojho bydliska k prvému klientovi a od posledného klienta do miesta svojho bydliska.
3. V týchto návrhoch uvediem dôvody, pre ktoré sa domnievam, že článok 2 bod 1 smernice 2003/88 sa má vykladať v tom zmysle, že za okolností, o aké ide vo veci samej, predstavuje „pracovný čas“ v zmysle tohto ustanovenia čas, ktorý pracovníci, ktorí v rámci výkonu povolania cestujú, teda pracovníci, ktorí nemajú stále alebo obvyklé pracovisko, venujú presunu z miesta svojho bydliska k prvému klientovi určenému ich zamestnávateľom a od posledného klienta určeného ich zamestnávateľom do miesta svojho bydliska.
I – Právny rámec
A – Právo Únie
4. Článok 1 smernice 2003/88 stanovuje:
„1. Táto smernica ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času.
2. Táto smernica sa uplatňuje na:
a) minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný pracovný čas a
b) určité aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.
3. Táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné, v zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS(3), bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice.
Táto smernica sa nevzťahuje na námorníkov definovaných v smernici 1999/63/ES bez toho, aby bol dotknutý článok 2 ods. 8 tejto smernice.(4)
4. Ustanovenia smernice 89/391/EHS sa úplne uplatňujú na záležitosti uvedené v odseku 2 bez toho, aby boli dotknuté prísnejšie a/alebo osobitné ustanovenia tejto smernice.“
5. Článok 2 smernice 2003/88 nazvaný „Definície“ stanovuje vo svojich bodoch 1, 2 a 7:
„Na účely tejto smernice platia tieto definície:
1. ,pracovný čas‘ je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou;
2. ,čas odpočinku‘ je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom;
…
7. ,mobilný pracovník‘ je akýkoľvek pracovník zamestnaný v podniku ako člen cestujúceho alebo lietajúceho personálu, ktorý poskytuje prepravné služby pre cestujúcich alebo tovar po ceste, letecky alebo po vnútrozemských vodných cestách.“
6. Článok 3 tejto smernice s názvom „Denný odpočinok“ znie takto:
„Členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, aby každý pracovník mal nárok na minimálny denný odpočinok trvajúci 11 po sebe nasledujúcich hodín v priebehu 24 hodín.“
B – Španielske právo
7. Článok 34 konsolidovaného znenia zákonníka práce vyplývajúceho z kráľovského legislatívneho dekrétu 1/1995 (Real Decreto Legislativo 1/1995 por el que se aprueba el texto refundido de la Ley del Estatuto de los Trabajadores), z 24. marca1995(5), v znení platnom v čase skutkových okolností sporu vo veci samej, stanovuje:
„1. Dĺžka pracovného času sa dohodne v kolektívnych zmluvách alebo pracovných zmluvách.
Maximálna dĺžka riadneho pracovného času bude pri ročnom prepočte priemerne štyridsať hodín skutočnej práce za týždeň.
…
3. Od konca jednej pracovnej zmeny do začiatku nasledujúcej pracovnej zmeny uplynie najmenej dvanásť hodín.
Počet riadnych hodín skutočnej práce nemôže byť vyšší ako deväť hodín za deň okrem prípadu, ak sa kolektívnou zmluvou alebo – ak kolektívna zmluva nie je uzavretá – dohodou medzi podnikom a zástupcami pracovníkov stanoví iné rozvrhnutie denného pracovného času, v každom prípade pri rešpektovaní odpočinku medzi pracovnými zmenami.
…
5. Pracovný čas sa vypočíta tak, aby sa pracovník tak na začiatku, ako aj na konci dennej pracovnej zmeny nachádzal na svojom pracovisku.
…“
II – Skutkové okolnosti vo veci samej a prejudiciálna otázka
8. Podniky vo veci samej sú podnikmi vykonávajúcimi montáž a údržbu bezpečnostných systémov, ktorých hlavná činnosť spočíva v montáži a údržbe systémov na ochranu pred neoprávneným vstupom a systémov na zamedzenie krádežiam v obchodných domoch.
9. Technickí pracovníci oboch podnikov, ktorých približný počet je 75 v každom z týchto podnikov, poskytujú služby vo veľkej časti provincií Španielska, pričom každý z nich je funkčne pridelený do určitej provincie alebo územnej oblasti.
10. V roku 2011 podniky vo veci samej uzavreli svoje kancelárie v jednotlivých provinciách a všetci pracovníci boli pridelení do ústredných kancelárií v Madride (Španielsko).
11. Technickí pracovníci týchto podnikov vykonávajú montáž a údržbu bezpečnostných zariadení v domácnostiach a priemyselných a obchodných zariadeniach nachádzajúcich sa v územnej oblasti, do ktorej sú pridelení, ktorá zahŕňa celú provinciu, v ktorej pracujú, alebo jej časť a niekedy aj viaceré provincie na území Španielska.
12. Títo pracovníci majú k dispozícii služobné vozidlo, ktorým sa denne presúvajú z miesta svojho bydliska na miesta, kde majú vykonať montáž alebo údržbu bezpečnostných zariadení, a ktorým sa po skončení svojej pracovnej zmeny vracajú do miesta svojho bydliska.
13. Podľa Audiencia Nacional (Španielsko) sú vzdialenosti medzi miestom bydliska pracovníka a miestom, kde má tento pracovník vykonať činnosť, veľmi odlišné, pričom niekedy presahujú 100 kilometrov.
14. Technickí pracovníci sa navyše musia raz alebo viackrát do týždňa dostaviť do kancelárií logistickej prepravnej firmy v blízkosti miesta svojho bydliska s cieľom vyzdvihnúť si materiál, prístroje a súčiastky, ktoré im zaslal podnik z Madridu a ktoré potrebujú pri montážach a opravách, ktoré vykonávajú.
15. Títo pracovníci majú na výkon svojich úloh k dispozícii mobilný telefón Blackberry, pomocou ktorého sa dorozumievajú s podnikom v Madride. Aplikácia nainštalovaná v ich telefóne umožňuje týmto zamestnanom každý deň dostávať deň pred ich pracovným dňom plán jednotlivých miest, ktoré majú navštíviť počas daného dňa v rámci ich vymedzenej oblasti činnosti, s uvedením času, kedy sa majú dostaviť ku klientovi. Prostredníctvom inej aplikácie si tí istí pracovníci zaznamenávajú poznámky o uskutočnených činnostiach a zasielajú ich podniku na účely zaznamenania zistených udalostí a vykonaných úkonoch.
16. Podniky vo veci samej nezaratúvajú do pracovného času čas strávený pri prvom dennom presune, teda presune z miesta bydliska pracovníka k prvému klientovi, ani čas strávený pri poslednom dennom presune, teda od posledného klienta do miesta bydliska pracovníka. Domnievajú sa, že teda ide o čas odpočinku.
17. Podniky vo veci samej vypočítajú pracovnú zmenu na základe času, ktorý uplynul medzi príchodom pracovníka do zariadenia prvého denného klienta a okamihom, keď zamestnanec opustí zariadenie posledného klienta, samotné presuny, ktoré sa započítavajú, sú presuny medzi klientmi.
18. Pred uzavretím regionálnych kancelárií podniky vo veci samej počítali pracovný čas ako čas začínajúci od okamihu, keď zamestnanec prišiel do priestorov podniku, aby si vyzdvihol vozidlo, ktoré má k dispozícii a zoznam klientov, ktorých má navštíviť, ako aj cestovný plán. Pracovný čas bol ukončený, keď sa vrátil do priestorov podniku, aby tam odovzdal vozidlo.
19. Vnútroštátny súd sa domnieva, že pojmy pracovný čas a čas odpočinku sú v smernici 2003/88 vymedzené ako protiklady, a preto táto smernica neumožňuje predpokladať prechodné situácie. Tento súd tiež poznamenáva, že čas presunu z miesta bydliska pracovníka do jeho miesta výkonu práce a z jeho miesta výkonu práce do miesta jeho bydliska nie je zohľadnený ako pracovný čas podľa článku 34 ods. 5 konsolidovaného znenia zákonníka práce. Podľa tohto súdu sa vnútroštátny zákonodarca rozhodol pre toto riešenie, lebo sa domnieval, že pracovník sa môže sám rozhodnúť, kde bude miesto jeho bydliska, čo znamená, že on sám sa na základe svojich možností rozhodol žiť vo viac alebo menej vzdialenom mieste od jeho pracoviska.
20. Vnútroštátny súd poznamenáva, že v prípade mobilných pracovníkov v odvetví cestnej dopravy je toto odlišné. Zdá sa, že pre túto kategóriu pracovníkov sa vnútroštátny zákonodarca domnieval, že miesto výkonu práce sa nachádza v samotnom vozidle, takže čas presunu týchto pracovníkov je považovaný za pracovný čas. Tento súd sa tiež pýta, či situácia pracovníkov vo veci samej môže byť považovaná za analogickú so situáciou mobilných pracovníkov v odvetví dopravy.
21. Skutočnosť, že pracovníci vo veci samej sú informovaní o trase, ktorú musia prejsť a o jednotlivých službách, ktoré musia poskytnúť klientom, niekoľko hodín pred schôdzkou na ich mobilnom telefóne, má podľa vnútroštátneho súdu za následok, že títo pracovníci nemajú možnosť upraviť svoj súkromný život a svoje bydlisko na základe blízkosti miesta výkonu práce, lebo toto miesto výkonu práce sa každý deň mení. Z toho vyplýva, že čas presunu nemôže byť považovaný za čas odpočinku predovšetkým vzhľadom na cieľ ochrany bezpečnosti a zdravia pracujúcich, ktorý sleduje smernica 2003/88. Okrem toho podľa vnútroštátneho súdu nejde ani o čas, počas ktorého je pracovník, presne povedané, k dispozícii svojmu zamestnávateľovi, aby mu tento mohol zveriť akúkoľvek úlohu odlišnú od samotného presunu. Otázka, či je vhodné sa podľa tejto smernice domnievať, že ide o pracovný čas alebo čas odpočinku, však nie je jasná.
22. Za uvedených podmienok Audiencia Nacional rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Má sa článok 2 smernice 2003/88… vykladať v tom zmysle, že čas strávený pri presune pracovníka, ktorý nemá stále pracovisko, ale musí sa každý deň presúvať z miesta svojho bydliska do zariadenia klienta podniku, ktoré je každý deň iné, a vrátiť sa do miesta svojho bydliska zo zariadenia iného klienta, ktoré je takisto iné (podľa trasy alebo zoznamu, ktorý mu v predchádzajúci deň určí podnik), a ktoré sa vždy nachádzajú vo viac alebo menej rozľahlejšej geografickej oblasti, na začiatku a na konci pracovnej zmeny za podmienok sporu vo veci samej špecifikovaných v odôvodnení tejto otázky predstavuje ‚pracovný čas‘ podľa definície tohto pojmu v článku 2 [tejto] smernice, alebo sa má naopak považovať za ‚čas odpočinku‘?“
III – Analýza
23. Vnútroštátny súd svojou otázkou v zásade Súdny dvor žiada, aby rozhodol, či článok 2 bod 1 smernice 2003/88 sa má vykladať tom zmysle, že za okolností, o aké ide vo veci samej, predstavuje „pracovný čas“ v zmysle tohto ustanovenia čas, ktorý pracovníci, ktorí v rámci výkonu svojho povolania cestujú, teda pracovníci, ktorí nemajú stále alebo obvyklé pracovisko, venujú presunu z miesta svojho bydliska k prvému klientovi určenému ich zamestnávateľom a od posledného klienta určeného ich zamestnávateľom do miesta svojho bydliska.
24. Cieľom smernice 2003/88 je stanoviť minimálne požiadavky určené na zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov prostredníctvom aproximácie vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré sa týkajú najmä pracovného času. Táto harmonizácia na úrovni Európskej únie v oblasti organizácie pracovného času smeruje k zabezpečeniu lepšej ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov tým, že im poskytuje nárok na minimálnu – najmä dennú a týždennú – dobu odpočinku, ako aj na primerané prestávky v práci, a tým, že stanovuje maximálny týždenný pracovný čas 48 hodín pre priemernú dĺžku pracovného týždňa, pričom v prípade tejto maximálnej hranice je výslovne spresnené, že sa do nej započítavajú aj nadčasy.(6)
25. S ohľadom na tento základný cieľ musí mať každý pracovník najmä nárok na primeraný čas na odpočinok, ktorý má byť nielen skutočný v tom zmysle, že dotknutým osobám umožňuje zotaviť sa z únavy spôsobenej prácou, ale tiež musí pôsobiť preventívne tak, aby sa čo najviac znížilo riziko zhoršenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov, ktoré môže spôsobiť nahromadenie období práce bez potrebného odpočinku.(7)
26. Rôzne požiadavky, ktoré smernica 2003/88 stanovuje pre maximálny pracovný čas a minimálny odpočinok sú mimoriadne dôležité pravidlá sociálneho práva Únie, z ktorých má mať prospech každý pracovník, čo je minimálnou požiadavkou nutnou na zabezpečenie ochrany jeho bezpečnosti a zdravia.(8)
27. V tejto súvislosti Súdny dvor opakovane rozhodol, že táto smernica vymedzuje pojem „pracovný čas“ v zmysle článku 2 bodu 1 tejto smernice ako akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje, je k dispozícii zamestnávateľovi a vykonáva svoju činnosť alebo svoje povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou, a že tento pojem treba chápať v protiklade k dobe odpočinku, pričom oba pojmy sa navzájom vylučujú.(9)
28. V tejto súvislosti Súdny dvor objasnil, že smernica 2003/88 neupravuje prechodnú kategóriu medzi pracovným časom a dobou odpočinku a ďalej že medzi charakteristické znaky pojmu „pracovný čas“ v zmysle tejto smernice nepatrí intenzita práce vykonávanej pracovníkom alebo jeho výkon.(10)
29. Uvedená smernica však nestanovuje „sivé obdobia“, ktoré by sa vsunuli medzi pracovný čas a dobu odpočinku. V súlade so systémom, ktorý zaviedol normotvorca Únie, Súdny dvor prijal dvojpilierový prístup, na základe ktorého to, čo nespadá pod pojem „pracovný čas“, spadá pod pojem „doba odpočinku“ a naopak.
30. Súdny dvor tiež rozhodol, že pojmy „pracovný čas“ a „doba odpočinku“ v zmysle smernice 2003/88 predstavujú pojmy práva Únie, ktoré je vhodné definovať podľa objektívnych charakteristík, s odkazom na systém a účel tejto smernice, s cieľom zaviesť minimálne požiadavky určené na zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. Iba takýto autonómny výklad totiž môže zaručiť smernici plnú účinnosť, ako aj jednotné uplatňovanie uvedených pojmov vo všetkých členských štátoch.(11)
31. Definícia „pracovného času“ v zmysle článku 2 bodu 1 smernice 2003/88 je založená na troch kritériách, ktoré sa s prihliadnutím na judikatúru Súdneho dvora zrejme musia považovať za kumulatívne. Ide o priestorové kritérium (byť na pracovisku), kritérium autority (byť k dispozícii zamestnávateľovi) a profesijné kritérium (vykonávať svoju činnosť a svoje povinnosti).(12)
32. Nezohľadnenie času, ktorý pracovníci, ktorí v rámci povolania cestujú, venujú presunu z miesta svojho bydliska k prvému klientovi určenému ich zamestnávateľom a od posledného klienta určeného ich zamestnávateľom do miesta svojho bydliska, ako „pracovného času“ v zmysle článku 2 bodu 1 smernice 2003/88, je podľa môjho názoru v rozpore s touto smernicou, keďže pokiaľ ide o túto kategóriu pracovníkov, sú splnené tri kritériá, ktoré sú uvedené v definícii uvedenej v tomto ustanovení.
33. Moju analýzu začnem posledným z troch uvedených kritérií, ktoré vyžaduje, aby pracovník vykonával svoju činnosť alebo svoje povinnosti.
34. Podniky vo veci samej sa domnievajú, že činnosť technických pracovníkov, ktorých zamestnávajú, musí byť chápaná výlučne ako poskytnutie služieb montáže a údržby bezpečnostných systémov. Naopak podľa nich nemôže byť presun uskutočnený medzi miestom bydliska týchto pracovníkov a prvým klientom, ako aj presun uskutočnený medzi posledným klientom a miestom bydliska týchto zamestnancov, považovaný za súčasť ich činnosti.
35. Nesúhlasím s týmto názorom.
36. Pracovníkov, ktorí v rámci výkonu povolania cestujú, je možné definovať ako pracovníkov, ktorí nemajú stále alebo obvyklé pracovisko. Títo pracovníci sú každý deň vyzvaní, aby vykonali činnosť na rôznych miestach.
37. Z tejto definície vyplýva, že presun týchto pracovníkov je zásadný z hľadiska ich povolania pracovníka, ktorý v rámci výkonu povolania cestuje, a je teda súčasťou výkonu ich činnosti.
38. Pracovníci vo veci samej sa musia nevyhnutne presúvať, aby mohli poskytovať montáž a údržbu bezpečnostných systémov u rôznych klientov podniku, ktorý ich zamestnáva. Inými slovami, presuny týchto pracovníkov sú potrebným nástrojom výkonu technických služieb u klientov určených ich zamestnávateľom. Tieto presuny musia byť teda považované za súčasť činnosti týchto pracovníkov.
39. Ako to tiež vyplýva z vnútroštátneho rozhodnutia, zdá sa, že vnútroštátny súd má pochybnosti o otázke, či druhé kritérium definície pracovného času je splnené, teda kritérium, podľa ktorého pracovník musí byť k dispozícii zamestnávateľovi.
40. Ide tu predovšetkým o kritérium autority, ktoré predpokladá trvalosť vzťahu podriadenosti prvého voči druhému.(13)
41. Byť k dispozícii svojmu zamestnávateľovi znamená byť v právnej situácii, ktorá je charakterizovaná skutočnosťou, že pracovník je podriadený príkazom a organizačnej právomoci svojho zamestnávateľa, bez ohľadu na miesto, kde sa tento pracovník nachádza. Inými slovami, ide o čas, počas ktorého je pracovník právne povinný podriadiť sa pokynom svojho zamestnávateľa a vykonávať svoju činnosť pre neho.
42. Keďže pracovníci, ktorí v rámci výkonu povolania cestujú, sa presúvajú z miesta svojho bydliska k prvému klientovi a od posledného klienta do miesta svojho bydliska, nie sú zbavení riadiacej právomoci ich zamestnávateľa. Ide o presuny, ktoré sa uskutočňujú v rámci hierarchického vzťahu, ktorý ich viaže k ich zamestnávateľovi.
43. Pracovníci teda navštevujú klientov, ktorí boli určení ich zamestnávateľom a na účel poskytnutia služieb v prospech ich zamestnávateľa. Ako to tvrdia Federación de Servicios Privados del sindicato Comisiones Obreras a Európska komisia, títo pracovníci sú k dispozícii svojmu zamestnávateľovi, lebo trasy a vzdialenosti, ktoré majú precestovať závisia výlučne na jeho vôli. Navyše v rámci presunu po tejto trase sú pracovníci podriadení právomoci ich zamestnávateľa, keďže ak sa tento zamestnávateľ rozhodne zmeniť poradie klientov alebo zrušiť schôdzku, sú títo pracovníci nútení riadiť sa takýmto pokynom a dostaviť sa k nasledujúcemu klientovi podľa nového rozpisu stanoveného ich zamestnávateľom. V rámci trasy na konci pracovnej zmeny do miesta ich bydliska môže zamestnávateľ vyžadovať od pracovníkov, aby v prípade potreby vykonali činnosť i u dodatočného klienta.
44. V rozpore s tým, čo tvrdili podniky vo veci samej, nielen z dôvodu, že sa pracovníci, ktorí v rámci výkonu povolania cestujú, nachádzajú na mieste poskytnutia činnosti, sú títo podriadení pokynom svojho zamestnávateľa.
45. V rámci diskusií pred Súdnym dvorom bola vyslovená obava, že pracovníci majú prospech z cesty uskutočnenej na začiatku a na konci pracovného dňa, aby sa venovali osobným záležitostiam. Podľa môjho názoru takáto obava nemôže stačiť na to, aby zmenila právnu povahu doby strávenej na ceste. Zamestnávateľ má zaviesť kontrolné nástroje potrebné na to, aby sa vylúčili prípadné zneužitia. Bez ohľadu na správne náklady, ktoré takéto zavedenie kontroly predstavuje pre zamestnávateľa, ide naopak o protihodnotu voľby, ktorú urobil na to, aby zrušil stále miesta výkonu práce.
46. Zamestnávateľ môže konkrétne požadovať od pracovníkov, aby zvolili čo najpriamejšiu cestu. Navyše ako sú zamestnanci už povinní zaznamenávať na mobilný telefón, ktorý im poskytol ich zamestnávateľ, čas, počas ktorého vykonávajú činnosť u klientov, ako aj úkony u nich uskutočnené, je od nich jednoduché vyžadovať, aby zaznamenali tiež čas, keď opustili svoje bydlisko a čas, keď sa vrátili do svojho bydliska. Zamestnávateľ má tiež prostriedky kontrolovať, či čas cesty medzi miestom bydliska pracovníkov a ich prvým klientom, ako aj medzi posledným klientom a miestom ich bydliska má alebo nemá zneužívaciu povahu.
47. Z toho vyplýva, že keďže sa pracovníci, ktorí v rámci výkonu povolania cestujú, presúvajú z miesta svojho bydliska k ich prvému klientovi určenému zamestnávateľom a od posledného klienta určeného ich zamestnávateľom do miesta svojho bydliska, musia byť považovaní za pracovníkov, ktorí sú „k dispozícii zamestnávateľovi“ v zmysle článku 2 bodu 1 smernice 2003/88.
48. Navyše sa zdá, že priestorové kritérium, ktoré spočíva v tom, že sa pracovník musí nachádzať v práci, je splnené. Ako som už uviedol vyššie, vzhľadom na to, že presun je neoddeliteľnou súčasťou postavenia pracovníka, ktorý v rámci výkonu povolania cestuje, pracovisko nemôže byť obmedzené na fyzickú prítomnosť technických pracovníkov u klientov. Z toho vyplýva, že keď si pracovníci, ktorí v rámci výkonu povolania cestujú, požičajú dopravný prostriedok, aby sa dostali ku klientovi určenému ich zamestnávateľom v akomkoľvek okamihu ich pracovnej zmeny, musia byť považovaní za prítomných „v práci“ v zmysle článku 2 bodu 1 smernice 2003/88.
49. Doplňujem, že v rámci preskúmania otázky, či v kontexte, ktorý je vlastný pracovníkom, ktorí v rámci výkonu povolania cestujú, sú alebo nie sú splnené kritériá definície „pracovného času“ v zmysle tohto ustanovenia, nie je podľa môjho názoru vhodné robiť rozdiel podľa toho, či ide o cesty medzi bydliskom týchto pracovníkov a klientom alebo cesty týchto pracovníkov medzi klientmi. V tejto súvislosti uvádzam, že je nepochybné, že presun pracovníkov vo veci samej medzi dvomi klientmi je považovaný za súčasť pracovného času týchto pracovníkov.
50. Okrem toho bolo zjavné, že v prípade neexistencie stáleho alebo obvyklého pracoviska je východiskovým bodom, ako aj cieľovým bodom denných presunov miesto bydliska týchto pracovníkov.
51. Je nesporné, že v rámci predchádzajúcej organizácie podnikov vo veci samej dostávali pracovníci svoj cestovný plán a pracovný výkaz pri príchode do miesta stálej prevádzkarne. Cesty, ktoré následne uskutočnili medzi touto prevádzkarňou a prvým klientom, ako aj cesty, ktoré uskutočnili medzi posledným klientom a uvedenou prevádzkarňou, boli považované za pracovný čas.
52. Nevidím teda dôvod, pre ktorý by presuny na začiatku a na konci pracovnej zmeny, ktoré predtým boli považované za pracovný čas, by dnes mali byť v rámci novej organizácie podnikov vo veci samej považované za vylúčené z tohto pojmu.
53. Okolnosť, že východiskovým bodom a cieľovým bodom každodenných presunov je miesto bydliska pracovníkov, nie je relevantným dôvodom. Ide len o dôsledok voľby, ktorú uskutočnili podniky vo veci samej, aby zrušili stále prevádzkarne.
54. V rámci novej organizácie podnikov vo veci samej dostávajú pracovníci u nich cestovný plán, ktorý musia dodržovať. Pokiaľ použijú vozidlo, aby sa presunuli k svojmu prvému klientovi, nachádzajú sa v rovnakej situácii ako pracovníci, ktorí v rámci predchádzajúcej organizácie podnikov vo veci samej odchádzali zo stálej prevádzkarne týchto podnikov, aby sa presunuli k ich prvému klientovi. To platí aj pre cesty späť.
55. Podobne ako tomu bolo v rámci predchádzajúcej organizácie podnikov vo veci samej, presuny pracovníkov z miesta ich bydliska k prvému klientovi a od posledného klienta do miesta ich bydliska musia byť teda považované za „pracovný čas“ v zmysle článku 2 bodu 1 smernice 2003/88.
56. Od zrušenia stálych prevádzkarní pracovníci podnikov vo veci samej už nemôžu ďalej voľne určiť vzdialenosť medzi miestom svojho bydliska a pracoviskom. Títo pracovníci musia každý deň vykonávať svoju činnosť na viacerých miestach, ktoré sú im známe až v deň pred pracovným dňom a podľa poriadku stanoveného zamestnávateľom. Domnievam sa podobne ako Komisia, že považovať za „čas odpočinku“ každodenné presuny, ktoré musia títo pracovníci uskutočniť, aby sa dostali k svojim klientom, a nad ktorými nemajú ani kontrolu a o ktorých nemajú ani vedomosť do dňa pred pracovným dňom, pre nich predstavuje neprimeranú záťaž a je v rozpore s cieľom ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov podľa smernice 2003/88. Naproti tomu sa nezdá byť neprimerané, že túto záťaž budú niesť podniky vo veci samej, ktoré sa vďaka používaniu nových technológií rozhodli zaviesť novú organizáciu práce a ktoré z nej čerpajú výhodu z dôvodu zníženia nákladov spojených so stálou infraštruktúrou a ktoré majú právomoc určiť dĺžku trvania presunov uskutočnených pracovníkmi.
57. Pripomínam, že cieľom smernice 2003/88 je ochrana zdravia a bezpečnosti pracovníkov. Zaručiť pracovníkom minimálny čas na odpočinok je súčasťou tohto cieľa. Vylúčenie doby presunu vo veci samej z výpočtu pracovného času týchto pracovníkov tak zasahuje do tohto minimálneho času na odpočinok a je teda v rozpore s uvedeným cieľom.(14) Inými slovami, smernica 2003/88 bráni tomu, aby čas odpočinku pracovníkov, ktorí v rámci výkonu povolania cestujú, bol skrátený z dôvodu vylúčenia ich času pri presune na začiatku a na konci pracovnej zmeny z pojmu „pracovný čas“ v zmysle článku 2 bodu 1 tejto smernice.
58. Doplňujem, že spôsob, ktorým Súdny dvor definoval pojem čas odpočinku, umožňuje jednoducho vylúčiť tézu, podľa ktorej čas, ktorý pracovníci, ktorí v rámci výkonu povolania cestujú, venujú presunu z miesta svojho bydliska k ich prvému klientovi a od posledného klienta do miesta svojho bydliska, nemá byť považovaný za „pracovný čas“ v zmysle článku 2 bodu 1 smernice 2003/88.
59. Pokiaľ ide o „rovnocenné doby náhradného odpočinku“ v zmysle článku 17 ods. 2 a 3 smernice 93/104/ES(15), Súdny dvor objasnil, že táto doba sa musí vyznačovať tým, že počas nej „nie je pracovník voči svojmu zamestnávateľovi viazaný nijakou povinnosťou, ktorá by mu bránila v tom, aby sa mohol voľne a bez prerušenia venovať svojim vlastným záujmom, aby sa tak vyvážili účinky práce na bezpečnosť a zdravie dotknutej osoby. Takéto doby odpočinku musia tiež nasledovať hneď po pracovnom čase, na ktorého kompenzáciu sú určené, aby sa zabránilo vzniku únavy alebo preťaženia pracovníka z dôvodu nahromadenia po sebe nasledujúcich období práce.(16) Súdny dvor takisto objasnil, že na to, „aby si… mohol pracovník účinne oddýchnuť, musí mať možnosť vzdialiť sa zo svojho pracovného prostredia na určitý počet hodín, ktoré musia nielen nasledovať po sebe, ale aj priamo nadväzovať na pracovný čas, aby mala dotknutá osoba možnosť zotaviť sa a rozptýliť únavu spojenú s výkonom svojich pracovných úloh“.(17)
60. Doby odpočinku tak majú kompenzovať únavu spôsobenú časom venovaným práci. Táto základná funkcia dôb odpočinku by bola narušená, ak by sa do doby odpočinku zahrnul čas, ktorý pracovníci, ktorí v rámci výkonu povolania cestujú, venujú presunu z miesta svojho bydliska k prvému klientovi a od ich posledného klienta do miesta svojho bydliska.
61. Z týchto úvah vyplýva, že podľa môjho názoru sú splnené tri kritériá pojmu „pracovný čas“ v zmysle článku 2 bodu 1 smernice 2003/88. V dôsledku toho sa čas, ktorý pracovníci, ktorí v rámci výkonu povolania cestujú, venujú presunu z miesta svojho bydliska k prvému klientovi a od ich posledného klienta do miesta svojho bydliska, musí považovať za „pracovný čas“ v zmysle tohto ustanovenia.
62. Judikatúra Súdneho dvora k pracovnému času vodičov v oblasti cestnej dopravy, aj keď je tesne spojená so špecifikami vlastnými tomuto odvetviu, obsahuje určité prvky odôvodnenia, ktoré podľa môjho názoru umožňujú vytvoriť riešenie, ktoré Súdnemu dvoru navrhujem, aby prijal.
63. Súdny dvor sa vo svojom rozsudku Skills Motor Coaches a i.(18) v zásade domnieval, že vodič, ktorý sa presúva z miesta svojho bydliska na miesto prevzatia vozidla, pričom si voľne volí spôsoby tejto cesty, nemôže byť považovaný za voľne nakladajúceho so svojím časom, takže táto doba nemôže byť považovaná za súčasť „odpočinku“ v zmysle definície uvedenej v článku 1 bode 5 nariadenia EHS č. 3820/85(19). Takýto vodič, ktorý sa dostaví na konkrétne miesto, ktoré je mu uvedené jeho zamestnávateľom a ktoré je odlišné od prevádzkovej centrály podniku, aby prevzal a viedol vozidlo, plní povinnosť voči svojmu zamestnávateľovi. Počas tejto cesty nedisponuje voľne svojím časom.(20)
64. V tom istom rozsudku Súdny dvor zdôraznil, že vzhľadom na to, že cieľ nariadenia č. 3820/85 spočíva v zlepšení cestnej bezpečnosti, tento čas musí byť považovaný za súčasť „všetkých ostatných dôb práce“ v zmysle článku 15 nariadenia EHS č. 3821/85.(21) Takýto výklad je podľa Súdneho dvora v súlade s cieľom spočívajúcim v zlepšení pracovných podmienok vodičov, lebo vylučuje, aby doby, počas ktorých vodiči vykonávajú činnosť, ktorá je v prospech ich zamestnávateľov, boli považované za doby odpočinku. Podľa Súdneho dvora nie je v tejto súvislosti rozhodujúce, či vodič dostal presné pokyny, pokiaľ ide o spôsoby tejto cesty. Vodič tým, že sa dostavil na konkrétne miesto, viac alebo menej vzdialené od prevádzkovej centrály svojho zamestnávateľa, uskutočňuje úlohu, ktorá mu prislúcha na základe vzťahu, ktorý ho viaže k svojmu zamestnávateľovi a nedisponuje teda počas tohto obdobia voľne svojím časom.(22) Súdny dvor rozhodol v rovnakom zmysle v rozsudku Smit Reizen.(23)
IV – Návrh
65. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor na návrh na začatie prejudiciálneho konania odpovedal takto:
Článok 2 bod 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času sa má vykladať v tom zmysle, že za okolností, o aké ide vo veci samej, „pracovný čas“ v zmysle tohto ustanovenia predstavuje čas, ktorý pracovníci, ktorí v rámci výkonu povolania cestujú, teda pracovníci, ktorí nemajú stále alebo obvyklé pracovisko, venujú presunu z miesta svojho bydliska k prvému klientovi určenému ich zamestnávateľom a od posledného klienta určeného ich zamestnávateľom do miesta svojho bydliska.