ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (štvrtá komora)
z 18. novembra 2015 (*)
„Arbitrážna doložka – Šiesty a siedmy rámcový program v oblasti výskumu, technického rozvoja a demonštračných činností – Predčasné vypovedanie zmlúv – Legitímna dôvera – Proporcionalita – Dobrá viera – Mimozmluvná zodpovednosť – Zmena kvalifikácie žaloby – Súbeh návrhov na zmluvnú a mimozmluvnú náhradu škody – Systém včasného varovania (EWS) – Dostatočne závažné porušenie právnej normy, ktorá priznáva práva jednotlivcom – Príčinná súvislosť“
Vo veci T‑106/13,
d.d. Synergy Hellas Anonymi Emporiki Etaireia Parochis Ypiresion Pliroforikis, so sídlom v Aténach (Grécko), v zastúpení: M. Angelopoulos a K. Damis, advokáti,
žalobkyňa,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: R. Lyal a A. Sauka, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci L. Athanassiou a G. Gerapetritis, advokáti,
žalovanej,
ktorej predmetom sú návrhy na zmluvnú a mimozmluvnú náhradu škody podané v súvislosti s plnením niekoľkých zmlúv, ktoré Komisia uzatvorila so žalobkyňou na základe šiesteho a siedmeho rámcového programu v oblasti výskumu, technického rozvoja a demonštračných činností prispievajúcich k vytvoreniu Európskeho výskumného priestoru a k inovácii,
VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá komora),
v zložení: predseda komory M. Prek, sudcovia I. Labucka a V Kreuschitz (spravodajca),
tajomník: S. Spyropoulos, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 29. apríla 2015,
vyhlásil tento
Rozsudok(1)
[omissis]
Právny stav
I – O návrhu na zmluvnú náhradu škody
[omissis]
B – O prípustnosti
[omissis]
2. O prípustnosti tvrdení týkajúcich sa iných projektov ako projektu ARTreat
44 Komisia sa domnieva, že žalobkyňa sa nemôže účinne odvolávať na tvrdenia týkajúce sa iných projektov ako projektu ARTreat, ktorý je predmetom prejednávanej veci. Okrem toho sa domnieva, že tvrdenia týkajúce sa projektu J‑WeB už boli uvedené v rámci žaloby vo veci Τ‑365/12, ktorú žalobkyňa vzala späť (uznesenie Synergy Hellas/Komisia, už citované v bode 22 vyššie, EU:T:2012:461). Nazdáva sa, že umožnenie účastníkom konania opätovne predložiť návrhy a tvrdenia, od ktorých upustili, by bolo v rozpore s riadnym výkonom spravodlivosti a zásadou hospodárnosti konania. Žalobkyňa tak podľa Komisie stratila akýkoľvek legitímny záujem na predložení výhrad voči záverom auditu vykonaného v súvislosti so zmluvou J‑WeB.Žalobkyňa spochybňuje neprípustnosť týchto tvrdení.
45 So zreteľom na tieto tvrdenia treba pripomenúť, že Komisia vypovedala zmluvu ARTreat uzatvorenú so žalobkyňou na základe článku II.38 ods. 1 písm. c) uvedenej zmluvy z dôvodu nezrovnalostí, ktorých sa žalobkyňa dopustila pri plnení zmluvy J‑WeB. Keďže dôvodom vypovedania zmluvy ARTreat je nedostatok riadneho plnenia zmluvy J‑WeB, žalobkyňa musí mať možnosť napadnúť uvedené plnenie žalobou o zmluvnú zodpovednosť podanou proti uvedenému rozhodnutiu o výpovedi. Komisia teda nesprávne namieta, že žalobkyňa sa v súvislosti so žalobou o zmluvnú zodpovednosť založenú na zmluve ARTreat nemôže odvolávať na tvrdenia týkajúce sa zmluvy J‑WeB.
46 To, že žalobkyňa vzala späť žalobu vo veci T‑365/12, Synergy Hellas/Komisia (pozri bod 22 vyššie), ktorej predmetom bola zmluva J‑WeB, nemá vplyv na jej právo sa v rámci prejednávaných návrhov týkajúcich sa zmluvnej zodpovednosti Komisie vzniknutej v dôsledku vypovedania zmluvy ARTreat odvolávať na nezrovnalosti, ku ktorým došlo pri plnení zmluvy J‑WeB.
47 V prípade späťvzatia žaloby totiž Všeobecný súd nerozhoduje ani o prípustnosti žaloby, ani vo veci samej, ale iba berie na vedomie vôľu žalobkyne nepokračovať v súdnom konaní. Uznesenie o späťvzatí návrhu nemá právnu silu rozhodnutej veci. Na základe toho sa už rozhodlo, že v prípade späťvzatia žaloby žalobcom prestane prebiehajúci spor, ktorý z nej vyplýva, existovať, takže prekážka začatého konania o inej žalobe zanikne. Súdny dvor spresnil, že záujem vyhnúť sa tomu, aby účastníci konania využívali túto možnosť v rozpore so zásadou hospodárnosti konania, nevyžaduje, aby prekážka začatého konania trvala aj v súvislosti so žalobou, ktorú žalobca vzal späť, pretože tento záujem je dostatočne chránený prostredníctvom zaviazania žalobcu na náhradu trov konania (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. júna 2011, Comitato „Venezia vuole vivere“ a i./Komisia, C‑71/09 P, C‑73/09 P a C‑76/09 P, Zb., EU:C:2011:368, bod 32).
3. O prípustnosti druhej časti prvého žalobného návrhu
48 Podľa názoru Komisie treba návrhy týkajúce sa vyplatenia sumy 343 828,88 eura odmietnuť ako neprípustné z dôvodu, že audit projektu ARTreat ešte stále prebieha. Komisia uvádza, že príslušní audítori práve skúmajú pripomienky, nové výkazy výdavkov a ďalšiu rozsiahlu dokumentáciu predloženú žalobkyňou po poskytnutí predbežnej správy o audite projektu ARTreat. Komisia z toho usudzuje, že ku dňu podania prejednávanej žaloby je nevyplatenie požadovanej sumy 343 828,88 eura z jej strany neisté a hypotetické (pozri v tomto zmysle uznesenie z 9. septembra 2013, Planet/Komisia, T‑489/12, EU:T:2013:496, body 38 a 42). Žalobkyňa sa však pri odôvodnení svojho vzniknutého a trvajúceho záujmu na vyriešení sporu nemôže odvolávať na budúce a neisté situácie. Okrem toho by sa tak od Všeobecného súdu požadovalo, aby rozhodol o neexistujúcej otázke, či dokonca o neexistujúcom akte. Žalobkyňa takéto posúdenie spochybňuje a domnieva sa, že na sumu 343 828,88 eura mala nárok.
49 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že osoby podávajúce žalobu musia mať vzniknutý a trvajúci záujem na jej podaní (rozsudok z 30. septembra 2009, Lior/Komisia a Komisia/Lior, T‑192/01 a T‑245/04, EU:T:2009:365, bod 247) a že tento legitímny záujem treba chápať ako výhodu, ktorú môže žaloba svojím výsledkom priniesť žalobkyni (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2009, GlaxoSmithKline Services a i./Komisia a i., C‑501/06 P, C‑513/06 P, C‑515/06 P a C‑519/06 P, Zb., EU:C:2009:610, bod 23 a citovanú judikatúru).
50 V prejednávanej veci je cieľom sporných návrhov dosiahnuť, aby bola Komisii uložená povinnosť úhrady na základe zmluvy ARTreat. Žalobkyňa totiž navrhuje, aby Všeobecný súd uložil Komisii povinnosť vyplatiť jej sumu 343 828,88 eura, ktorá predstavuje platby splatné v rámci projektu ARTreat, zvýšenú o úroky.
51 Skutočnosť, že Komisia práve posudzuje, či sú náklady uplatnené žalobkyňou oprávnené, a teda či má žalobkyňa nárok na vyplatenie 343 828,88 eura, neumožňuje konštatovať neexistenciu vzniknutého a trvajúceho záujmu žalobkyne na konaní v zmysle vyššie uvedenej judikatúry. Už od okamihu podania žaloby je zjavné, že žalobkyňa by mala z úspešnosti svojej žaloby prospech. Žalobkyňa má teda vzniknutý a trvajúci záujem na tom, aby Všeobecný súd uložil Komisii povinnosť vyplatiť jej na základe zmluvy ARTreat sumu 343 828,88 eura zvýšenú o úroky.
52 Komisia sa navyše nemôže odvolávať na nedostatok záujmu žalobkyne na konaní z dôvodu, že v čase podania žaloby bolo nevyplatenie 343 828,88 eura žalobkyni z jej strany neisté alebo hypotetické. Pri podaní žaloby bolo totiž isté, že Komisia spornú sumu nevyplatila.
53 To, či bola Komisia povinná spornú sumu vyplatiť pred podaním žaloby, či mohla jej vyplatenie pozastaviť z dôvodu prebiehajúceho auditu a či mal Všeobecný súd prerušiť súdne konanie, kým Komisia neukončí audit, alebo či mal naopak priamo rozhodnúť o oprávnenosti nákladov, vyžaduje skúmať skutočnosti súvisiace s meritom žaloby, a nie s jej prípustnosťou. V súvislosti so žalobou založenou na arbitrážnej doložke sa už rozhodlo, že to, že je pohľadávka istá, splatná a vymáhateľná, predstavuje podľa práva rozhodného pre spor podmienku dôvodnosti návrhu na úhradu pohľadávky podaného veriteľom, ktorý si uvedenú pohľadávku uplatňuje (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júla 2014, Isotis/Komisia, T‑59/11, Zb., EU:T:2014:679, bod 280).
54 Prípustnosť návrhov žalobkyne smerujúcich k tomu, aby bola Komisii uložená povinnosť zaplatiť jej určitú peňažnú sumu, nie je spochybnená uznesením Planet/Komisia (už citované v bode 48 vyššie, EU:T:2013:496), na ktoré sa odvoláva Komisia. Na rozdiel od prejednávanej veci, v ktorej žaloba žalobkyne smeruje k získaniu plnenia zo strany Komisie, žaloba podaná odvolateľkou na Všeobecný súd vo veci Planet smerovala k tomu, aby súd Únie určil, že odvolateľka si môže ponechať sumy, ktoré jej Komisia už zaplatila na základe dotknutých zmlúv (pozri rozsudok z 26. februára 2015, Planet/Komisia, C‑564/13 P, EU:C:2015:124, bod 18).
55 Ako pritom uviedla generálna advokátka Kokott vo svojich návrhoch vo veci Planet/Komisia (C‑564/13 P, Zb., EU:C:2014:2352), zatiaľ čo v prípade žalôb o plnenie, ktoré smerujú k uspokojeniu konkrétneho nároku, je legitímny záujem na konaní spravidla možné bez ďalšieho vyvodiť z kontextu samotného žalobného návrhu, pri žalobe o abstraktné určenie súdom existencie alebo neexistencie právnych vzťahov – resp. existencie alebo neexistencie určitého nároku – si záujem na konaní spravidla vyžaduje osobitné odôvodnenie. Nie je totiž úlohou súdov Únie vyslovovať abstraktné právne názory (vyššie uvedené návrhy generálnej advokátky Kokott vo veci Planet/Komisia, EU:C:2014:2352, bod 41).
56 Námietku neprípustnosti, ktorú v tejto súvislosti vzniesla Komisia, teda treba zamietnuť.
C – O veci samej
1. Úvodné poznámky
57 V článku II.38 ods. 1 prílohy II zmluvy ARTreat sa ustanovuje:
„… Komisia môže vypovedať grantovú dohodu alebo ukončiť účasť príjemcu na nej v nasledujúcich prípadoch:…
c) v prípade, že sa príjemca vedome alebo z nedbanlivosti dopustil nezrovnalosti pri plnení akejkoľvek grantovej dohody uzatvorenej s Komisiou.“
58 Pojem nezrovnalosť je vymedzený v článku II.1 ods. 10 prílohy II zmluvy ARTreat ako „akékoľvek porušenie ustanovenia práva Spoločenstva alebo akékoľvek nedodržanie zmluvnej povinnosti konaním alebo opomenutím zmluvného partnera, ktoré má alebo by mohlo mať za následok poškodenie všeobecného rozpočtu Európskych spoločenstiev alebo rozpočtov, ktoré Spoločenstvá spravujú, neoprávnenými výdavkami“.
59 Komisia vypovedala zmluvu uzavretú so žalobkyňou na projekt ARTreat podľa vyššie uvedeného článku II.38 z dôvodu, že finančný audit zmluvy J‑WeB vykonaný spoločnosťou Kypris & Associates v jej mene odhalil, že veľká časť nákladov vykázaných žalobkyňou bola neoprávnená (pozri záverečnú správu o audite zmluvy J‑WeB).
60 Žalobkyňa považuje túto výpoveď za protiprávnu z dôvodu, že Komisia nesprávne považovala jej náklady na projekt J‑WeB za neoprávnené. Svoj návrh na zmluvnú náhradu škody zakladá na tvrdení, že uvedenou výpoveďou sa porušuje na jednej strane zásada ochrany legitímnej dôvery a na druhej strane zásada proporcionality (pozri bod 42 vyššie). Podľa žalobkyne protiprávnym vypovedaním zmluvy ARTreat jej bola spôsobená škoda vo výške 343 828,88 eura. Z tejto sumy 94 112,93 eura predstavuje ušlý zisk za obdobie od vypovedania zmluvy ARTreat do ukončenia projektu ARTreat a suma 249 715,95 eura predstavuje náklady vynaložené pred vypovedaním zmluvy ARTreat.
2. O porušení zásady ochrany legitímnej dôvery
61 Na podporu svojho prvého žalobného dôvodu, podľa ktorého bola vypovedaním zmluvy ARTreat porušená zásada ochrany legitímnej dôvery, žalobkyňa po prvé spochybňuje spoľahlivosť záverečnej správy o audite projektu J‑WeB. Správy o audite vypracované spoločnosťou Ernst & Young v súvislosti s projektom Metabo a správy spoločnosti BDO týkajúce sa projektu J‑WeB totiž potvrdzujú spoľahlivosť systému časových výkazov žalobkyne a oprávnenosť jej výdavkov. Žalobkyňa sa po druhé domnieva, že pri rozhodovaní o nutnosti ochrany legitímnej dôvery musí Všeobecný súd zohľadniť skutočnosť, že odmietnutie jej výkazov nákladov šestnásť mesiacov po vykonaní auditu zmluvy Metabo spoločnosťou Ernst & Young presahuje primeranú lehotu. Po tretie sa žalobkyňa domnieva, že ako dokazujú zápis zo stretnutia z 22. augusta 2012 a elektronická správa z 24. septembra 2012, s Komisiou sa dohodla na nevypovedaní zmluvy ARTreat. Komisia však túto zmluvu protiprávne vypovedala, čím jej spôsobila značnú majetkovú a nemajetkovú ujmu.
62 Komisia namieta voči tvrdeniam žalobkyne. Predovšetkým so zreteľom na zjavne zmluvný vzťah so žalobkyňou sa Komisia domnieva, že žalobkyňa jej nemôže vytýkať porušenie zásady ochrany legitímnej dôvery, ktorú je ako správny orgán povinná dodržiavať vo vzťahu k subjektom, voči ktorým vykonáva verejnú správu. Okrem toho zastáva názor, že žalobkyňa neuplatnila žiadny žalobný dôvod týkajúci sa prejavov ochrany legitímnej dôvery v zmluvnom práve. Ďalej výhrady založené na porušení zásady dobrej viery a na zneužití práva sú podľa nej neprípustné, pretože boli po prvýkrát uplatnené vo fáze repliky a sú príliš neurčité. Napokon sa Komisia v každom prípade domnieva, že v žalobkyni nemohla vzbudiť akúkoľvek legitímnu dôveru a že neprekročila primeranú lehotu.
63 Na základe týchto tvrdení treba pripomenúť, že Zmluvou o FEÚ sa zaviedol systém samostatných opravných prostriedkov. V článku 272 ZFEÚ sa ustanovuje, že Súdny dvor Európskej únie má právomoc rozhodovať na základe arbitrážnej doložky pripojenej k verejnoprávnej alebo súkromnoprávnej zmluve uzavretej Úniou alebo v mene Únie.
64 Žalobkyňa podala návrh na zmluvnú náhradu škody na základe arbitrážnej doložky obsiahnutej v článku 9 zmluvy ARTreat, ktorá ustanovuje, že iba Všeobecný súd je príslušný rozhodovať v prvom stupni všetky spory, ktoré vzniknú medzi Komisiou a príjemcom v súvislosti s výkladom, uplatňovaním a platnosťou uvedenej grantovej zmluvy (pozri bod 38 vyššie).
65 V súvislosti s týmto návrhom na zmluvnú náhradu škody sa žalobkyňa z dôvodov uvedených v bode 61 vyššie dovoláva porušenia zásady ochrany legitímnej dôvery. Žalobkyňa spresňuje, že uplatňovaná legitímna dôvera „sa posudzuje z pohľadu občana“ a „vyžaduje ochranu jeho legitímnej dôvery v kontinuitu a spoľahlivosť opatrení štátu, na ktorých môže založiť určité svoje kroky a očakávania“. Podľa žalobkyne táto zásada navyše predstavuje obmedzenie „práva na zrušenie protiprávnych správnych aktov subjektom, ktorý ich vydal“.
66 V tomto ohľade by sa malo vychádzať z toho, že zásada ochrany legitímnej dôvery, ktorej sa dovoláva žalobkyňa, upravuje vzťah podriadenosti subjektu, voči ktorému sa vykonáva verejná správa, k správnemu orgánu, a treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry právo domáhať sa ochrany legitímnej dôvery na správnom orgáne Európskej únie sa vzťahuje na každého jednotlivca, ktorý sa nachádza v situácii, z ktorej vyplýva, že uvedený správny orgán tým, že mu poskytol presné uistenia, v ňom vyvolal opodstatnené očakávania. Bez ohľadu na formu oznámenia sú takýmito uisteniami informácie, ktoré sú presné, zhodujú sa, neviažu sa na splnenie žiadnej podmienky a pochádzajú z oprávnených a dôveryhodných zdrojov. Naopak, nikto nemôže poukazovať na porušenie tejto zásady, pokiaľ neexistujú presné uistenia, ktoré mu mal poskytnúť správny orgán (pozri rozsudok z 19. marca 2003, Innova Privat‑Akademie/Komisia, T‑273/01, Zb., EU:T:2003:78, bod 26 a tam citovanú judikatúru). Táto zásada je teda predmetom preskúmania zákonnosti podľa článku 263 ZFEÚ, ktoré môže Všeobecný súd uskutočniť v prípade aktov prijatých inštitúciami.
67 V prejednávanej veci však bola vec predložená Všeobecnému súdu ako súdu príslušnému rozhodovať spory zo zmlúv. Zmluva ARTreat sa síce podľa svojho článku 9 (pozri bod 39 vyššie) riadi najmä právom Únie, avšak táto okolnosť neumožňuje zmeniť príslušnosť Všeobecného súdu, ako ju určuje opravný prostriedok zvolený žalobkyňou. Vo svojom návrhu na zmluvnú náhradu škody môže teda žalobkyňa vytýkať Komisii len porušenie práva rozhodného pre zmluvu, teda porušenie zmluvných ustanovení, nariadenia o rozpočtových pravidlách alebo zásad zmluvného práva Únie a subsidiárne zásad belgického zmluvného práva (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. júna 2009, Komisia/Burie Onderzoek en Advies, T‑179/06, EU:T:2009:171, bod 118).
68 V súvislosti s návrhom žalobkyne na zmluvnú náhradu škody by mal teda Všeobecný súd vyhlásiť výhradu založenú na tom, že Komisia pri plnení zmluvy ARTreat porušila zásadu ochrany legitímnej dôvery, ako je vymedzená v bode 66 vyššie, za neprípustnú.
69 Vo svojej replike však žalobkyňa konkrétne uvádza, že jej výhrada založená na porušení zásady ochrany legitímnej dôvery by sa mala posudzovať v rámci plnenia zmlúv v dobrej viere a v súlade so zákazom zneužitia zmluvných ustanovení.
70 Na rozdiel od tvrdenia Komisie v odpovediach na písomné otázky Všeobecného súdu nie je uvedené tvrdenie neprípustné z dôvodu jeho neskorého uplatnenia alebo chýbajúcej konkrétnosti. Dôvod alebo tvrdenie, ktoré predstavujú doplnenie dôvodu uvedeného skôr, či už priamo alebo nepriamo, v pôvodnom návrhu na začatie konania a ktoré úzko súvisia s týmto dôvodom, však musia byť vyhlásené za prípustné (pozri rozsudok zo 14. marca 2007, Aluminium Silicon Mill Products/Rada, T‑107/04, Zb., EU:T:2007:85, bod 60 a citovanú judikatúru). V prejednávanej veci sa pritom žalobkyňa vo svojom návrhu domáhala uplatnenia článku 1134 belgického občianskeho zákonníka, ktorý je rozhodný pre zmluvu ARTreat podľa jej článku 9. Tento článok belgického občianskeho zákonníka zakotvuje povinnosť zmluvných strán plniť zmluvu v dobrej viere. V zmluvnom práve sa navyše možno dovolávať určitej formy legitímnej dôvery, pokiaľ prispeje k dodržaniu povinnosti zmluvných strán plniť zmluvu v dobrej viere.
71 Okrem toho sa Komisia nemôže odvolávať na chýbajúcu konkrétnosť výhrady žalobkyne, pretože v duplike usúdila, že príjemca finančného príspevku Únie, ktorý nespĺňa niektorú zo základných podmienok, ktorej podliehalo poskytnutie príspevku, sa nemôže odvolávať na zásadu ochrany legitímnej dôvery s cieľom napadnúť odmietnutie Komisie poskytnúť jej pôvodne dohodnutú sumu a že žalobkyňa sa nemôže odvolávať na zásadu ochrany legitímnej dôvery, pretože si nesplnila finančné záväzky, ktorých splneniu finančný príspevok podlieha.
72 To, že nemožno vylúčiť, že je v zmluvnom práve možné uplatniť určitú formu legitímnej dôvery, pokiaľ prispieva k splneniu povinnosti zmluvných strán plniť zmluvu v dobrej viere, vyplýva zo skutočnosti, že zásada plnenia dohôd v dobrej viere tvorí prekážku plneniam zmlúv predstavujúcim zneužitie práva.
73 Na základe toho belgický Cour de cassation (Kasačný súd) už rozhodol, že zásada zakotvená v článku 1134 belgického občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa dohody majú vykonávať v dobrej viere, bráni zmluvným stranám zneužívať právo, ktoré im bolo zmluvou priznané. Zneužitie práva spočíva v uplatňovaní práva takým spôsobom, ktorý zjavne prekračuje medze bežného výkonu tohto práva obozretnou osobou, konajúcou s riadnou starostlivosťou (Cour de cassation, 16. november 2007, rozsudok AR č. C.06.0349.F.1). V tomto ohľade nemožno vylúčiť, že zneužitím práva je to, keď sa ho jeho držiteľ domáha po tom, ako v druhej zmluvnej strane vyvolal legitímnu dôveru, že ho nebude vykonávať spôsobom objektívne nezlučiteľným s obvyklým výkonom tohto práva.
74 V prejednávanej veci však Komisia v žalobkyni nevyvolala žiadnu legitímnu dôveru v to, že vzhľadom na výsledky auditu zmluvy J‑WeB vykonaného spoločnosťou Kypris & Associates, ktorý odhalil veľké množstvo neoprávnených nákladov, nevypovie zmluvu ARTreat na základe článku II.38 ods. 1 písm. c) prílohy II uvedenej zmluvy.
75 Ak sa totiž žalobkyňa domnieva, že mohla mať legitímnu dôveru v to, že jej náklady na projekt J‑WeB sú oprávnené, pretože spoločnosť Ernst & Young uskutočnila podobný audit pri projekte Metabo a usúdila, že jej náklady sú oprávnené, treba podotknúť, že správa o audite projektu Metabo, na ktorú sa žalobkyňa odvoláva, bola len návrhom správy o audite. Predbežný charakter tejto správy bráni vzniku akejkoľvek legitímnej dôvery na strane žalobkyne.
76 Žalobkyňa okrem toho dostatočne presne nevysvetlila, prečo sa domnieva, že hodnotenie nákladov v rámci zmluvy Metabo možno preniesť na náklady projektu J‑WeB. Neuvádza ani to, na základe čoho usudzuje, že táto správa o audite projektu Metabo bola schválená Komisiou. V uvedenom návrhu správy o audite sa uvádza, že správa bola vypracovaná na žiadosť Komisie, ale že v nej vyjadrené stanoviská sú len stanoviskami nezávislého audítora a nepredstavujú oficiálny názor Komisie. Komisia okrem toho v duplike uviedla, že tento návrh správy nebol nikdy dokončený a schválený a že sa má nahradiť správou o audite projektu ARTreat.
77 Tieto závery nie sú spochybnené okolnosťou, na ktorú poukázala žalobkyňa, že medzi schválením návrhu správy spoločnosti Ernst & Young o audite týkajúcej sa plnenia zmluvy Metabo a zamietnutím veľkej časti nákladov na základe auditu plnenia zmluvy J‑WeB uplynulo šestnásť mesiacov. Čas, ktorý uplynul medzi týmito dvoma hodnoteniami, totiž nemá vplyv na správnosť posúdení uskutočnených v rámci predmetných auditov. Jeho uplynutím nezískava posúdenie uvedené v prvej správe o audite väčšiu vierohodnosť.
[omissis]
3. O porušení zásady proporcionality
a) O primeranosti výpovede
87 Žalobkyňa sa v podstate domnieva, že vypovedanie zmluvy ARTreat na základe správy o audite zmluvy J‑WeB je neprimerané. Na podporu tejto výhrady po prvé tvrdí, že v správe o audite projektu J‑WeB sa nesprávne uvádza finančná nezrovnalosť, čo dokazujú správy o audite vypracované spoločnosťami BDO a Ernst & Young, a že správa o audite projektu J‑WeB je výsledkom svojvoľného hodnotenia v dôsledku nedostatku nestrannosti spoločnosti Kypris & Associates. Po druhé sa žalobkyňa domnieva, že predmetná výpoveď bola v rozpore s tým, čo sa dohodlo s Komisiou na stretnutí z 22. augusta 2012. Po tretie sa odvoláva jednak na nedodržanie lehôt stanovených v bode 5.3 prílohy rozhodnutia 2011/161 pri preskúmaní vypovedania zmluvy ARTreat odvolacím výborom, jednak na článok II.22 prílohy II k zmluve ARTreat v súvislosti so zaslaním záverečnej správy o audite. Po štvrté sa žalobkyňa domnieva, že vypovedanie zmlúv ARTreat a Metabo je protiprávne, pretože k nemu došlo tak pred uplynutím lehoty na podanie odvolania na odvolací výbor, ako aj pred prijatím rozhodnutia týmto výborom. Komisia tieto tvrdenia spochybňuje a usudzuje, že uvedená výpoveď bola primeraná.
88 So zreteľom na tieto výhrady treba pripomenúť, že zásada proporcionality je jednou zo všeobecných zásad práva Únie, ktorá je zakotvená v ustanovení článku 5 ods. 4 ZEÚ. Táto zásada vyžaduje, aby akty orgánov Únie nešli nad rámec toho, čo je vhodné a nevyhnutné na dosiahnutie sledovaného cieľa (pozri rozsudok z 13. septembra 2013, Makhlouf/Rada, T‑383/11, Zb., EU:T:2013:431, bod 98 a citovaná judikatúra).
89 Táto zásada má upravovať všetky spôsoby konania Únie bez ohľadu na to, či sú zmluvné, alebo mimozmluvné (rozsudok z 25. mája 2004, Distilleria Palma/Komisia, T‑154/01, Zb., EU:T:2004:154, bod 44). V súvislosti s plnením zmluvných povinností sa totiž dodržiavanie tejto zásady podieľa na dodržiavaní všeobecnejšej povinnosti zmluvných strán plniť zmluvu v dobrej viere. Podľa belgického práva rozhodného pre zmluvu ARTreat (pozri bod 39 vyššie) povinnosť plniť zmluvy v dobrej viere bráni ich zmluvným stranám uplatňovať právo takým spôsobom, ktorý zjavne prekračuje medze bežného výkonu tohto práva obozretnou osobou, konajúcou s riadnou starostlivosťou (pozri bod 73 vyššie).
90 V prejednávanej veci Komisia na základe článku II.38 ods. 1 písm. c) prílohy II zmluvy ARTreat jednostranne ukončila účasť žalobkyne na tejto zmluve v dôsledku záverečnej správy o audite zmluvy J‑WeB. Komisia usúdila, že záverečná správa o audite projektu J‑WeB svedčí o tom, že žalobkyňa sa dopustila nezrovnalosti v zmysle článku II.1 prílohy II zmluvy ARTreat, ktorá jej umožňovala uvedenú zmluvu jednostranne vypovedať na základe článku II.38 ods. 1 písm. c) prílohy II uvedenej zmluvy.
91 Na účely posúdenia, či Komisia uplatnila článok II.38 ods. 1 písm. c) prílohy II zmluvy ARTreat primerane, treba podotknúť, že v záverečnej správe o audite týkajúcej sa zmluvy uzavretej medzi Komisiou a žalobkyňou o udelení grantu na projekt J‑WeB zamietli audítori spoločnosti Kypris & Associates všetky vykázané personálne náklady, pretože ich považovali za neoprávnené. K tomuto záveru dospeli na základe nasledujúcich zistení:
– nespoľahlivosť systému evidencie pracovného času odpracovaného žalobkyňou,
– neexistencia dostatočných a vhodných dokladov potvrdzujúcich počet hodín a príspevok zamestnancov vykázaných žalobkyňou ako pracujúcich na projekte a
– existencia subdodávateľskej zmluvy uzatvorenej medzi žalobkyňou a treťou spoločnosťou, na základe ktorej boli vystavené faktúry odkazujúce na zmluvu J‑WeB, ktorá nebola oznámená Komisii ani ňou schválená a ktorá vyvoláva pochybnosti o tom, ktorý subjekt skutočne pracoval na projekte J‑WeB.
92 Z uvedeného vyplýva, že vykázanie týchto nákladov žalobkyňou na účely ich nahradenia Komisiou nebolo spoľahlivé a že žalobkyňa si nesplnila svoju zmluvnú povinnosť vykazovať iba oprávnené náklady. Tieto nesplnené povinnosti predstavujú nezrovnalosti v zmyslu článku II.1 ods. 10 prílohy II zmluvy ARTreat. Mali alebo mohli by mať totiž vplyv na všeobecný rozpočet Únie. Podľa článku II.38 ods. 1 písm. c) prílohy II zmluvy ARTreat odôvodňujú vypovedanie uvedenej zmluvy bez toho, aby bolo možné považovať túto výpoveď za neprimeranú alebo predstavujúcu zneužitie práva. Zákonnosť dôvodov výpovede stanovených v článku II.38 ods. 1 písm. c) prílohy II zmluvy ARTreat žalobkyňa nespochybňuje. Okrem toho nezrovnalosti zistené týmto auditom sú dostatočne závažné, takže vypovedanie zmluvy ARTreat nepredstavuje uplatnenie práva na jednostrannú výpoveď spôsobom, ktorý zjavne prekračuje medze bežného výkonu tohto práva obozretnou osobou, konajúcou s riadnou starostlivosťou.
[omissis]
II – O návrhu na mimozmluvnú náhradu škody
[omissis]
C – O veci samej
[omissis]
2. O porušení povinnosti zachovávať dôvernosť informácií a dohody uvedenej v zápisnici z 22. augusta 2012, o nezohľadnení pripomienok k predbežnému auditu zmlúv ARTreat a Metabo, o neschválení záverečnej správy o audite a o porušení zásady riadnej správy vecí verejných
141 Komisia sa domnieva, že predmetom návrhu žalobkyne na mimozmluvnú náhradu škody je v prejednávanej veci škoda zo zmluvy. Z toho vyvodzuje, že tvrdenia žalobkyne na podporu jej návrhu na mimozmluvnú náhradu škody bude treba posúdiť z hľadiska zmluvných ustanovení.
142 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Zmluva o FEÚ zavádza ucelený systém opravných prostriedkov. Každý z týchto opravných prostriedkov je samostatným opravným prostriedkom, ktorý má v rámci systému opravných prostriedkov svoju osobitnú funkciu a je podriadený vykonávacím podmienkam, ktoré zohľadňujú jeho osobitný cieľ (pozri v tomto zmysle rozsudky z 23. marca 2004, Európsky ombudsman/Lamberts, C‑234/02 P, Zb., EU:C:2004:174, bod 59, a z 3. septembra 2008, Kadi a Al Barakaat International Foundation/Rada a Komisia, C‑402/05 P a C‑415/05 P, Zb., EU:C:2008:461, bod 281).
143 Predmetom žaloby o mimozmluvnú zodpovednosť ustanovenej v článku 268 ZFEÚ je návrh na náhradu škody vyplývajúcej z aktu alebo z protiprávneho konania, ktoré možno pripísať inštitúcii alebo orgánu Únie (rozsudok Európsky ombudsman/Lamberts, už citovaný v bode 142 vyššie, EU:C:2004:174, bod 59). Ako už bolo uvedené v bode 124 vyššie, vznik mimozmluvnej zodpovednosti Únie je podmienený súčasným splnením niekoľkých podmienok, a to nezákonnosťou konania vytýkaného inštitúcii Únie, existenciou škody a existenciou príčinnej súvislosti medzi konaním uvedenej inštitúcie a údajnou škodou.
144 Predmetom žaloby o zmluvnú zodpovednosť uvedenej v článku 272 ZFEÚ je návrh na náhradu škody vyplývajúcej zo zmluvy uzavretej s Úniou alebo v jej mene. Právomoc súdu Európskej únie a zodpovednosť zmluvných strán závisia od rozsahu zmluvných ustanovení, a najmä od ustanovení o príslušnosti súdu a o určení práva rozhodného pre zmluvu. Táto príslušnosť sa odchyľuje od všeobecného práva, a preto sa musí vykladať reštriktívne (rozsudky z 18. decembra 1986, Komisia/Zoubek, 426/85, Zb., EU:C:1986:501, bod 11, a zo 16. decembra 2010, Komisia/Arci Nuova associazione comitato di Cagliari a Gessa, T‑259/09, EU:T:2010:536, bod 39). Všeobecný súd tak môže rozhodovať len o žalobách, ktoré sa odvíjajú od zmluvy obsahujúcej arbitrážnu doložku alebo priamo súvisia s povinnosťami, ktoré zo zmluvy vyplývajú (rozsudok Komisia/Zoubek, už citovaný, EU:C:1986:501, bod 11).
145 So zreteľom na samostatnosť vyššie uvedených opravných prostriedkov a na podmienky založenia zodpovednosti vlastné každému z týchto prostriedkov je Všeobecný súd povinný určiť, či predmetom žaloby, o ktorej rozhoduje, je návrh na náhradu škody objektívne spočívajúci na zmluvných právach a povinnostiach, alebo na právach a povinnostiach mimozmluvnej povahy (pozri analogicky rozsudok z 18. apríla 2013, Komisia/Systran a Systran Luxembourg, C‑103/11 P, Zb., EU:C:2013:245, bod 66).
146 Tak sa už rozhodlo, že samotné odvolanie sa na právne pravidlá alebo zásady, ktoré nevyplývajú zo zmluvy, ale zaväzujú strany, nemôže mať za následok zmenu zmluvnej povahy sporu [pozri rozsudky z 20 mája 2009, Guigard/Komisia, C‑214/08 P, EU:C:2009:330, bod 43; Komisia/Systran a Systran Luxembourg, už citovaný v bode 145 vyššie, EU:C:2013:245, bod 65, a z 19. mája 2010, Nexus Europe (Ireland)/Komisia, T‑424/08, EU:T:2010:211, bod 60].
147 So zreteľom na to, že podľa Zmluvy o FEÚ sú súdy Únie v zásade príslušné rozhodovať tak o žalobách týkajúcich sa mimozmluvnej zodpovednosti inštitúcií, ako aj o žalobách týkajúcich sa zmluvnej zodpovednosti inštitúcií v prípadoch, keď uzatvorili zmluvu obsahujúcu arbitrážnu doložku, sa však rozhodlo, že v prípade, že bola na Všeobecný súd podaná žaloba o mimozmluvnú zodpovednosť, hoci je spor v skutočnosti zmluvnej povahy, Všeobecný súd zmení kvalifikáciu žaloby, pokiaľ sú splnené podmienky pre takúto zmenu kvalifikácie (rozsudok z 19. septembra 2001, Lecureur/Komisia, T‑26/00, Zb., EU:T:2001:222, bod 38; uznesenie z 10. mája 2004, Musée Grévin/Komisia, T‑314/03 a T‑378/03, Zb., EU:T:2004:139, bod 88, a rozsudok z 24. októbra 2014, Technische Universität Dresden/Komisia, T‑29/11, Zb., EU:T:2014:912, bod 42).
148 Konkrétne, ako už bolo uznané judikatúrou, v prípade sporu takej povahy Všeobecný súd nemôže zmeniť kvalifikáciu žaloby buď vtedy, keď takejto zmene bráni výslovná vôľa žalobcu nezaložiť svoj návrh na článku 272 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle uznesenie Musée Grévin/Komisia, už citované v bode 147 vyššie, EU:T:2004:139, bod 88; rozsudok CEVA/Komisia, už citovaný v bode 99 vyššie, EU:T:2010:240, bod 59, a uznesenie zo 6. septembra 2012, Technion a Technion Research & Development Foundation/Komisia, T‑657/11, EU:T:2012:411, bod 55), alebo vtedy, keď sa žaloba neopiera o žiadny žalobný dôvod založený na porušení pravidiel upravujúcich dotknutý zmluvný vzťah, či už ide o zmluvné ustanovenia alebo o ustanovenia vnútroštátneho práva určeného v zmluve (pozri rozsudok zo 16. októbra 2014, Federación Española de Hostelería/EACEA, T‑340/13, EU:T:2014:889, bod 35 a citovanú judikatúru).
149 Ďalej treba podotknúť, že porušenie zmluvného ustanovenia inštitúciou nemôže mať samo osebe za následok vznik mimozmluvnej zodpovednosti uvedenej inštitúcie voči jednej zo zmluvných strán, s ktorou uzatvorila zmluvu obsahujúcu uvedené ustanovenie. V takom prípade má totiž protiprávnosť, ktorú možno pripísať tejto inštitúcii, čisto zmluvnú povahu a vyplýva z jej záväzku ako zmluvnej strany, a nie z nejakého iného jej postavenia, napríklad z postavenia správneho orgánu. Za týchto okolností by sa teda tvrdenie o porušení zmluvného ustanovenia, uplatnené na podporu návrhu na mimozmluvnú náhradu škody, malo považovať za irelevantné.
150 Nemožno však vylúčiť, že zmluvná a mimozmluvná zodpovednosť inštitúcie Únie by vo vzťahu k niektorej ďalšej z jej zmluvných strán mohli existovať súčasne. Povaha protiprávneho konania pripísateľného inštitúcii, ktorým bola spôsobená škoda a ktoré môže byť predmetom návrhu na mimozmluvnú náhradu škody, totiž nie je vopred vymedzená (pozri v tomto zmysle rozsudky Európsky ombudsman/Lamberts, už citovaný v bode 142 vyššie, EU:C:2004:174, bod 59 a citovanú judikatúra, a z 18. decembra 2009, Arizmendi a i./Rada a Komisia, T‑440/03, T‑121/04, T‑171/04, T‑208/04, T‑365/04 a T‑484/04, Zb., EU:T:2009:530, bod 65). Za predpokladu, že by takýto súbeh zodpovedností inštitúcií existoval, bol by možný iba pod podmienkou, že protiprávnosť, ktorú možno pripísať dotknutej inštitúcii, predstavuje nesplnenie nielen zmluvnej povinnosti, ale aj všeobecnej povinnosti, zo strany tejto inštitúcie a že na druhej strane táto protiprávnosť týkajúca sa uvedenej všeobecnej povinnosti spôsobila inú škodu než tú, ktorá vyplýva z nedostatku riadneho plnenia zmluvy.
151 V prejednávanej veci tri zo štyroch výhrad uplatňovaných žalobkyňou na podporu jej návrhu na mimozmluvnú náhradu škody, zhrnuté v bode 125 a nasl. vyššie, sú objektívne založené na údajných nesplneniach povinností zmluvnej povahy a neuplatňuje sa v nich žiadna iná škoda, než tá, ktorá vyplýva z nedostatku plnenia zmluvy.
152 Pokiaľ totiž ide o údajné sprístupnenie dôverných informácií Komisiou, treba podotknúť, že spočívajú v informovaní koordinátorov projektov ARTreat a Metabo o vypovedaní zmluvy ARTreat a zmluvy Metabo. Údajná dôverná informácia, teda vypovedanie zmlúv ARTreat a Metabo uzatvorených so žalobkyňou zo strany Komisie, je informácia pochádzajúca od Komisie, ktorou Komisia disponuje ako zmluvná strana, a nie ako správny orgán. Okrem toho koordinátori dotknutých projektov, ktorým bola táto údajne dôverná informácia oznámená, nestoja mimo dotknutých zmlúv. Sú to zmluvní partneri žalobkyne a Komisie. Napokon sama žalobkyňa sa na podporu tejto výhrady odvoláva na porušenie článku II.22 ods. 8 prílohy II týchto zmlúv, podľa ktorých môže Komisia v súlade s nariadením č. 2185/96 a s nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1073/1999 z 25. mája 1999 o vyšetrovaniach vykonávaných Európskym úradom pre boj proti podvodom (OLAF) (Ú. v. ES L 136, s. 1; Mim. vyd. 01/003, s. 91) vykonať inšpekcie na mieste, a neberie do úvahy skutočnosť, že v článku II.38 ods. 2 prílohy II uvedených zmlúv sa stanovuje, že ukončenie účasti príjemcu alebo príjemcov z podnetu Komisie sa oznamuje dotknutým príjemcom a v kópii aj koordinátorovi. Povinnosť zachovávať dôvernosť informácií, ktorej porušenie žalobkyňa vytýka Komisii, je teda objektívne založená na právach a povinnostiach zmluvnej povahy, a nie na povinnostiach uvedených v článku 339 ZFEÚ a článku 41 Charty základných práv, na ktoré sa takisto odvolávala.
153 Okrem toho Všeobecný súd podotýka, že žalobkyňa nespresňuje, a tým skôr nepreukazuje, že sprístupnenie údajne dôvernej informácie koordinátorom zmlúv jej spôsobilo inú škodu než tú, ktorá by vyplynula z nedostatku riadneho plnenia zmluvy, najmä článkov II.22 a II.38 prílohy II uvedených zmlúv.
154 Pokiaľ ide o porušenie údajnej dohody medzi žalobkyňou a Komisiou uvedené v zápisnici zo stretnutia z 22. septembra 2012, treba konštatovať, že táto výhrada sa týka spôsobu plnenia zmlúv ARTreat a Metabo ich stranami. Toto konštatovanie nie je nijako spochybnené tým, že sa žalobkyňa domnieva, že nedodržaním uvedenej dohody Komisia porušila pravidlá dobrej viery a lojálnosti, zneužila svoju právomoc, dopustila sa diskriminácie a porušila zásady proporcionality a kontinuity výkonu správy. Tieto výhrady sa v skutočnosti týkajú údajných porušení, ktoré objektívne súvisia s právami a povinnosťami zmluvnej povahy. Okrem toho žalobkyňa v každom prípade nespresňuje, a tým skôr nepreukazuje, že by jej uvedené porušenia spôsobili inú škodu ako tú, ktorá by vyplynula z nedostatku riadneho plnenia dotknutých zmlúv.
155 Pokiaľ ide nakoniec o údajné nezohľadnenie pripomienok k predbežným správam o audite projektov ARTreat a Metabo, ako aj k údajnému omeškaniu so schválením záverečných správ o audite týkajúcich sa plnenia zmlúv ARTreat a Metabo, tieto výhrady objektívne súvisia s plnením dotknutých zmlúv Komisiou ako zmluvnou stranou. Na podporu týchto výhrad sa žalobkyňa mimochodom odvoláva na porušenie článku II.22 ods. 5 dotknutých zmlúv. Samotné domáhanie sa dodržania zásady primeranej lehoty a zásady práva na obhajobu Komisiou nemôže zmeniť zmluvnú povahu sporu. Napokon žalobkyňa v každom prípade nespresňuje, a tým skôr nepreukazuje, že by jej uvedené porušenia spôsobili inú škodu ako tú, ktorá by vyplynula z nedostatku plnenia dotknutých zmlúv.
156 Na pojednávaní sa Všeobecný súd opýtal žalobkyne, či je proti tomu, aby jej návrh na mimozmluvnú náhradu škody prekvalifikoval na návrh na zmluvnú náhradu škody, pokiaľ ide o časť jej návrhu na mimozmluvnú náhradu škody založenú na výhradách týkajúcich sa porušenia ustanovení dotknutých zmlúv. V odpovedi na túto otázku žalobkyňa vyhlásila, že s takouto zmenou kvalifikácie nesúhlasí.
157 So zreteľom na nesúhlas žalobkyne so zmenou kvalifikácie jej návrhu a na to, že všetky tri výhrady uvedené v bode 151 a v nasledujúcich bodoch uvedených vyššie, uplatňované na podporu návrhu žalobkyne na mimozmluvnú náhradu škody, sa objektívne týkajú plnenia dotknutých zmlúv, treba zamietnuť návrh žalobkyne na mimozmluvnú náhradu škody založený na uvedených výhradách ako irelevantný.
[omissis]
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Žaloba sa zamieta.
2. d.d. Synergy Hellas Anonymi Emporiki Etaireia Parochis Ypiresion Pliroforikis je povinná nahradiť trovy konania.
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 18. novembra 2015.
Podpisy