Vec C‑140/20
G. D.
proti
Commissioner of An Garda Síochána a i.
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Supreme Court (Najvyšší súd, Írsko)]
Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) z 5. apríla 2022
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Spracovávanie osobných údajov v sektore elektronických komunikácií – Dôvernosť správy – Poskytovatelia elektronických komunikačných služieb – Všeobecné a nediferencované uchovávanie údajov o prenose dát a polohe – Prístup k uchovávaným údajom – Následné súdne preskúmanie – Smernica 2002/58/ES – Článok 15 ods. 1 – Charta základných práv Európskej únie – Články 7, 8 a 11, ako aj článok 52 ods. 1 – Možnosť vnútroštátneho súdu obmedziť časové účinky vyhlásenia neplatnosti vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá je nezlučiteľná s právom Únie – Vylúčenie“
1. Aproximácia právnych predpisov – Odvetvie telekomunikácií – Spracovávanie osobných údajov a ochrana súkromia v sektore elektronických komunikácií – Smernica 2002/58 – Možnosť členských štátov obmedziť rozsah niektorých práv a povinností – Vnútroštátne opatrenia ukladajúce poskytovateľom elektronických komunikačných služieb povinnosť všeobecného a nediferencovaného uchovávania údajov o prenose dát a polohe – Cieľ boja proti závažnej trestnej činnosti a predchádzania vážnym hrozbám pre verejnú bezpečnosť – Neprípustnosť – Vnútroštátne opatrenia stanovujúce cielené uchovávanie týchto údajov na základe objektívnych a nediskriminačných faktorov a na časovo obmedzené obdobie – Vnútroštátne opatrenia stanovujúce všeobecné a nediferencované uchovávanie IP adries pridelených zdroju spojenia na časovo obmedzené obdobie, ktoré je striktne nevyhnutné – Vnútroštátne opatrenia stanovujúce všeobecné a nediferencované uchovávanie údajov týkajúcich sa občianskej totožnosti užívateľov elektronických komunikačných prostriedkov – Vnútroštátne opatrenia stanovujúce možnosť prikázať poskytovateľom elektronických komunikačných služieb, aby urýchlene uchovali na potrebný čas údaje o prenose dát a polohe – Cieľ boja proti závažnej trestnej činnosti a predchádzania vážnym hrozbám pre verejnú bezpečnosť – Prípustnosť – Podmienky
(Charta základných práv Európskej únie, články 7, 8, 11 a článok 52 ods. 1; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2002/58, zmenená smernicou 2009/136, článok 15 ods. 1)
(pozri body 51 – 57, 62 – 65, 71 – 74, 83 – 87, 91 – 93, 97 – 101, bod 1 výroku)
2. Aproximácia právnych predpisov – Odvetvie telekomunikácií – Spracovávanie osobných údajov a ochrana súkromia v sektore elektronických komunikácií – Smernica 2002/58 – Možnosť členských štátov obmedziť rozsah niektorých práv a povinností – Vnútroštátne opatrenia ukladajúce poskytovateľom elektronických komunikačných služieb povinnosť všeobecného a nediferencovaného uchovávania údajov o prenose dát a polohe – Prístup vnútroštátnych orgánov k uchovávaným údajom na účely trestného vyšetrovania – Povolenie na prístup vydané príslušníkom polície, ktorému pomáha jednotka zriadená v rámci polície, ktorá má pri výkone svojich úloh určitú mieru autonómie – Prístup podliehajúci následnému preskúmaniu súdom – Neprípustnosť
(Charta základných práv Európskej únie, články 7, 8, 11 a článok 52 ods. 1; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2002/58, zmenená smernicou 2009/136, článok 15 ods. 1)
(pozri body 106 – 112, bod 2 výroku)
3. Aproximácia právnych predpisov – Odvetvie telekomunikácií – Spracovávanie osobných údajov a ochrana súkromia v sektore elektronických komunikácií – Smernica 2002/58 – Možnosť členských štátov obmedziť rozsah niektorých práv a povinností – Vnútroštátne opatrenia ukladajúce poskytovateľom elektronických komunikačných služieb povinnosť všeobecného a nediferencovaného uchovávania údajov o prenose dát a polohe – Cieľ boja proti závažnej trestnej činnosti a predchádzania vážnym hrozbám pre verejnú bezpečnosť – Neprípustnosť – Vyhlásenie neplatnosti vnútroštátnej právnej úpravy stanovujúcej tieto opatrenia z dôvodu jej nezlučiteľnosti s právom Únie – Možnosť vnútroštátneho súdu obmedziť časové účinky tohto vyhlásenia – Neexistencia
(Charta základných práv Európskej únie, články 7, 8, 11 a článok 52 ods. 1; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2002/58, zmenená smernicou 2009/136, článok 15 ods. 1)
(pozri body 118, 119, 122 – 128, bod 3 výroku)
Zhrnutie
V posledných rokoch Súdny dvor v niekoľkých rozsudkoch rozhodol o uchovávaní a prístupe k osobným údajom v oblasti elektronických komunikácií.(1)
Konkrétne dvoma rozsudkami vydanými veľkou komorou 6. októbra 2020(2) Súdny dvor potvrdil svoju judikatúru vyplývajúcu z rozsudku Tele2 Sverige, pokiaľ ide o neprimeranosť všeobecného a nediferencovaného uchovávania údajov o prenose dát a polohe. Súdny dvor tiež spresnil najmä rozsah právomocí, ktoré smernica „o súkromí a elektronických komunikáciách“ priznáva členským štátom v oblasti uchovávania takýchto údajov na účely ochrany národnej bezpečnosti a boja proti trestnej činnosti.
V prejednávanej veci Supreme Court (Najvyšší súd, Írsko) predložil návrh na začatie prejudiciálneho konania v rámci občianskoprávneho konania začatého na návrh osoby odsúdenej na doživotie za vraždu spáchanú v Írsku. Táto osoba spochybnila zlučiteľnosť niektorých ustanovení vnútroštátneho zákona o uchovávaní údajov vytvorených v súvislosti s elektronickými komunikáciami, s právom Únie.(3) Na základe tohto zákona(4) boli údaje o prenose dát a polohe týkajúce sa telefonických hovorov obvineného uchovávané poskytovateľmi elektronických komunikačných služieb a sprístupnené policajným orgánom. Pochybnosti, ktoré vyjadril vnútroštátny súd, sa týkali najmä zlučiteľnosti systému všeobecného a nediferencovaného uchovávania týchto údajov v súvislosti s bojom proti závažnej trestnej činnosti so smernicou „o súkromí a elektronických komunikáciách“(5) v spojení s Chartou.(6)
Vo svojom rozsudku vyhlásenom veľkou komorou Súdny dvor potvrdzuje judikatúru vyplývajúcu z rozsudku La Quadrature du Net a i., pričom spresňuje jej význam, keď pripomína, že všeobecné a nediferencované uchovávanie údajov o prenose dát a polohe týkajúcich sa elektronických komunikácií nie je povolené na účely boja proti závažnej trestnej činnosti a predchádzania vážnym hrozbám pre verejnú bezpečnosť. Potvrdzuje tiež judikatúru vyplývajúcu z rozsudku Prokuratuur (Podmienky prístupu k údajom týkajúcim sa elektronických komunikácií)(7), najmä pokiaľ ide o povinnosť podmieniť prístup príslušných vnútroštátnych orgánov k uvedeným uchovávaným údajom predchádzajúcim preskúmaním buď súdom, alebo správnym orgánom, ktorý je vo vzťahu k príslušníkovi polície nezávislý.
Posúdenie Súdnym dvorom
Súdny dvor v prvom rade rozhodol, že smernica „o súkromí a elektronických komunikáciách“ v spojení s Chartou bráni legislatívnym opatreniam, ktoré na účely boja proti závažnej trestnej činnosti a predchádzania vážnym hrozbám pre verejnú bezpečnosť preventívne stanovujú všeobecné a nediferencované uchovávanie údajov o prenose dát a polohe. S prihliadnutím jednak na odrádzajúci účinok na výkon základných práv,(8) ktorý môže vyplynúť z tohto uchovávania, a jednak na závažnosť zásahu, ktorý spôsobí, by takéto uchovávanie malo byť v systéme vytvorenom touto smernicou výnimkou, a nie pravidlom, aby sa takéto údaje nemohli systematicky a nepretržite uchovávať. Trestnú činnosť, a to ani obzvlášť závažnú, nemožno prirovnať k hrozbe pre národnú bezpečnosť, keďže takéto prirovnanie by mohlo zaviesť kategóriu nachádzajúcu sa na rozhraní národnej bezpečnosti a verejnej bezpečnosti s cieľom uplatniť na verejnú bezpečnosť požiadavky, ktoré sú spojené s národnou bezpečnosťou.
Naopak smernica „o súkromí a elektronických komunikáciách“ v spojení s Chartou nebráni legislatívnym opatreniam, ktoré na účely boja proti závažnej trestnej činnosti a predchádzania vážnym hrozbám pre verejnú bezpečnosť stanovujú cielené uchovávanie údajov o prenose dát a polohe, ktoré je vymedzené na základe objektívnych a nediskriminačných faktorov, podľa kategórií dotknutých osôb alebo prostredníctvom geografického kritéria, na časovo obmedzené obdobie, ktoré je striktne nevyhnutné, s možnosťou jeho predĺženia. Dodáva, že takéto opatrenie na uchovávanie zamerané na miesta alebo infraštruktúry pravidelne navštevované veľkým počtom osôb, alebo na strategické miesta, akými sú letiská, stanice, námorné prístavy alebo oblasti platenia mýta, umožňuje príslušným orgánom získať informácie o prítomnosti osôb používajúcich prostriedok elektronickej komunikácie na týchto miestach alebo v týchto zemepisných oblastiach, a vyvodiť z toho – na účely boja proti závažnej trestnej činnosti – závery o ich prítomnosti a činnosti na uvedených miestach alebo v uvedených zemepisných oblastiach. V každom prípade prípadná existencia ťažkostí pri presnej definícii prípadov a podmienok, za ktorých možno vykonávať cielené uchovávanie údajov, nemôže odôvodniť to, aby členské štáty stanovili všeobecné a nediferencované uchovávanie údajov o prenose dát a polohe.
Táto smernica v spojení s Chartou nebráni ani legislatívnym opatreniam, ktoré na tie isté účely stanovujú všeobecné a nediferencované uchovávanie IP adries pridelených zdroju spojenia na časovo obmedzené obdobie, ktoré je striktne nevyhnutné, ako aj údajov týkajúcich sa občianskej totožnosti užívateľov elektronických komunikácií. Pokiaľ ide o tento posledný aspekt, Súdny dvor konkrétnejšie spresňuje, že ani smernica „o súkromí a elektronických komunikáciách“, ani nijaký iný akt práva Únie nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorej predmetom je boj proti závažnej trestnej činnosti, podľa ktorej je získanie prostriedku elektronickej komunikácie, akým je predplatená SIM karta, podmienené overením úradných dokladov preukazujúcich občiansku totožnosť kupujúceho a zaznamenaním informácií, ktoré z toho vyplývajú, predávajúcim, pričom predávajúci má prípadne povinnosť sprístupniť tieto informácie príslušným vnútroštátnym orgánom.
To isté platí pre legislatívne opatrenia, ktoré opäť na účely boja proti závažnej trestnej činnosti a predchádzania vážnym hrozbám pre verejnú bezpečnosť stanovujú možnosť prikázať prostredníctvom rozhodnutia príslušného orgánu, ktoré podlieha účinnému súdnemu preskúmaniu, poskytovateľom elektronických komunikačných služieb, aby urýchlene uchovali („quick freeze“) na potrebný čas údaje o prenose dát a polohe, ktoré majú k dispozícii. Iba boj proti závažnej trestnej činnosti a a fortiori ochrana národnej bezpečnosti totiž môžu odôvodniť takéto uchovávanie pod podmienkou, že toto opatrenie, ako aj prístup k uchovávaným údajom neprekračujú rámec toho, čo je striktne nevyhnutné. Súdny dvor pripomína, že takéto opatrenie na rýchle uchovanie sa môže rozšíriť na údaje o prenose dát a polohe týkajúce sa iných osôb, než sú osoby podozrivé z plánovania alebo spáchania závažného trestného činu alebo narušenia v oblasti národnej bezpečnosti, pokiaľ tieto údaje môžu na základe objektívnych a nediskriminačných faktorov prispieť k objasneniu takéhoto trestného činu alebo narušenia v oblasti národnej bezpečnosti, ako sú napríklad údaje týkajúce sa obete tohto činu, ako aj osôb z jej spoločenského alebo profesijného okolia.
Súdny dvor však ďalej uvádza, že všetky vyššie uvedené legislatívne opatrenia musia prostredníctvom jasných a presných pravidiel zabezpečiť, že uchovávanie dotknutých údajov podlieha dodržiavaniu príslušných hmotnoprávnych a procesných podmienok a že dotknuté osoby majú účinné záruky proti rizikám zneužitia. Jednotlivé opatrenia na uchovávanie údajov o prenose dát a polohe sa môžu podľa voľby vnútroštátneho zákonodarcu a pri dodržaní rámca toho, čo je striktne nevyhnutné, uplatniť spoločne.
Okrem toho Súdny dvor spresňuje, že ak by sa na účely boja proti závažnej trestnej činnosti umožnil prístup k takýmto údajom uchovávaným všeobecným a nediferencovaným spôsobom s cieľom čeliť vážnej hrozbe pre národnú bezpečnosť, bolo by to v rozpore s hierarchiou cieľov všeobecného záujmu, ktoré môžu odôvodniť opatrenie prijaté na základe smernice „o súkromí a elektronických komunikáciách“(9). To by totiž znamenalo, že by sa prístup mohol odôvodniť menej dôležitým cieľom, ako je cieľ, ktorý odôvodňuje uchovávanie, a to ochranou národnej bezpečnosti, čím by hrozilo, že zákaz všeobecného a nediferencovaného uchovávania na účely boja proti závažnej trestnej činnosti bude zbavený akéhokoľvek potrebného účinku.
Po druhé Súdny dvor rozhodol, že smernica „o súkromí a elektronických komunikáciách“ v spojení s Chartou bráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej centralizované spracúvanie žiadostí polície o prístup k údajom uchovávaným poskytovateľmi elektronických komunikačných služieb v súvislosti s vyšetrovaním a stíhaním závažných trestných činov, prináleží príslušníkovi polície, a to aj v prípade, že mu pomáha jednotka zriadená v rámci polície, ktorá má pri výkone svojich úloh určitú mieru autonómie a ktorej rozhodnutia môžu byť následne predmetom súdneho preskúmania. Na jednej strane totiž takýto príslušník polície nespĺňa požiadavky nezávislosti a nestrannosti, ktoré musí spĺňať správny orgán vykonávajúci predchádzajúce preskúmanie žiadostí o prístup k údajom pochádzajúcich od príslušných vnútroštátnych orgánov, keďže vo vzťahu k týmto orgánom nemá postavenie tretej osoby. Na druhej strane hoci rozhodnutie takéhoto policajného príslušníka môže byť predmetom následného súdneho preskúmania, toto preskúmanie nemôže nahradiť nezávislé a, s výnimkou riadne odôvodneného naliehavého prípadu, predchádzajúce preskúmanie.
Napokon po tretie Súdny dvor potvrdzuje svoju judikatúru, podľa ktorej právo Únie bráni tomu, aby vnútroštátny súd obmedzil časové účinky vyhlásenia neplatnosti, ktoré mu prislúcha urobiť podľa vnútroštátneho práva, vo vzťahu k vnútroštátnej právnej úprave, ktorá poskytovateľom elektronických komunikačných služieb ukladá povinnosť všeobecného a nediferencovaného uchovávania údajov o prenose dát a polohe, z dôvodu, že táto právna úprava je nezlučiteľná so smernicou „o súkromí a elektronických komunikáciách“. Súdny dvor však pripomína, že prípustnosť dôkazov získaných prostredníctvom takéhoto uchovávania patrí v súlade so zásadou procesnej autonómie členských štátov do pôsobnosti vnútroštátneho práva za predpokladu, že sú dodržané najmä zásady ekvivalencie a efektivity.