ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (odvolacia komora)
zo 16. decembra 2010
Vec T‑143/09 P
Európska komisia
proti
Nicole Petrilliovej
„Odvolanie – Verejná služba – Zmluvní zamestnanci pre pomocné úlohy – Zmluva na dobu určitú – Pravidlá týkajúce sa maximálnej doby zamestnávania nestálych zamestnancov v službách Komisie – Rozhodnutie o odmietnutí predĺžiť zmluvu“
Predmet: Odvolanie proti rozsudku Súdu pre verejnú službu Európskej únie (druhá komora) z 29. januára 2009, Petrilli/Komisia (F‑98/07, Zb. VS s. I‑A‑1‑13 a II‑A‑1‑41), smerujúce k jeho zrušeniu
Rozhodnutie: Odvolanie sa zamieta. Európska komisia znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli N. Petrilliovej v rámci tohto konania.
Abstrakt
1. Úradníci – Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov – Zmluvný zamestnanec pre pomocné úlohy – Čas trvania pracovného pomeru – Výklad
[Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov, článok 88 ods. 1 písm. b)]
2. Úradníci – Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov – Zmluvný zamestnanec pre pomocné úlohy – Čas trvania pracovného pomeru – Voľná úvaha inštitúcie
[Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov, článok 88 ods. 1 písm. b)]
3. Úradníci – Mimozmluvná zodpovednosť inštitúcií – Podmienky
1. Výraz „skutočný čas trvania pracovného pomeru v rámci inštitúcie“ uvedený v článku 88 prvom odseku písm. b) podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov sa má vykladať v tom zmysle, že na účely výpočtu maximálne povolenej doby pracovného pomeru dovoľuje zohľadniť iba súhrnnú dĺžku pracovného pomeru dotknutej osoby ako zmluvného zamestnanca pre pomocné úlohy v zmysle článku 3b týchto podmienok s vylúčením akéhokoľvek iného jej zamestnania ako dočasného zamestnanca.
(pozri bod 33)
2. Článok 88 prvý odsek písm. b) podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov, podľa ktorého skutočný čas trvania pracovného pomeru zmluvného zamestnanca pre pomocné úlohy v zmysle článku 3b uvedených podmienok nemôže presiahnuť tri roky, nezakladá právo dotknutej osoby byť zamestnaná na túto maximálnu dobu, a to vzhľadom na zmluvnú slobodu a oprávnenie inštitúcie uzatvárať alebo predĺžiť také zmluvy na kratšiu dobu než je maximálna povolená doba, a to na základe širokej miery voľnej úvahy, ktorou táto inštitúcia disponuje pri organizácií svojich služieb v závislosti od úloh, ktoré sú jej zverené, ako aj pri prideľovaní svojich zamestnancov, ktorých má k dispozícii so zreteľom na ich úlohy, pod podmienkou, že toto prideľovanie sa uskutočňuje v záujme služby.
V zásade inštitúcia disponuje touto slobodou nielen v individuálnych prípadoch, ale aj v rámci všeobecnej politiky založenej na internom všeobecne záväznom rozhodnutí, ako sú napríklad všeobecné vykonávacie ustanovenia, ktorými si samotná obmedzuje výkon svojej voľnej úvahy. To však nič nemení na skutočnosti, že také interné rozhodnutie nemôže mať za následok, že sa inštitúcia na jednej strane úplne vzdá právomoci, ktorú jej priznáva článok 88 podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov, uzatvoriť alebo predĺžiť podľa okolností daného prípadu zmluvu zmluvného zamestnanca pre pomocné úlohy v zmysle článku 3b uvedených podmienok na maximálnu dobu troch rokov a na druhej strane dodržiavania všeobecných právnych zásad, ako je zásada rovnosti zaobchádzania alebo ochrana legitímnej dôvery.
Vzhľadom na tieto zásady orgán oprávnený uzatvárať pracovné zmluvy sa nemôže vzdať diskrečnej právomoci, ktorú mu priznáva článok 88 podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov mechanickým uplatnením maximálnej doby šesť rokov, ktorá je stanovená v článku 3 ods. 1 rozhodnutia Komisie z 28. apríla 2004 o maximálnej dobe zamestnávania dočasných zamestnancov v službách Komisie – to znamená bez preskúmania spisu týkajúceho sa žiadosti osoby, ktorá spĺňa požiadavky pre zamestnanie ako zmluvný zamestnanec pre pomocné práce a záujem služby zamestnať túto osobu – na odôvodnenie obmedzenia zamestnať ju na kratšiu dobu ako je doba, ktorú povoľuje článok 88 podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov. Pokiaľ by sa orgán oprávnený uzatvárať pracovné zmluvy takto zriekol svojej voľnej úvahy, porušil by svoju povinnosť starostlivosti a zásadu rovnosti zaobchádzania, ktoré vyžadujú, aby inštitúcia starostlivo, úplne a nestranne preskúmala všetky žiadosti o zamestnanie vzhľadom na schopnosti a spôsobilosť dotknutého uchádzača a požiadavky obsadzovaného pracovného miesta.
V prípade, keď dotknutá osoba ako dočasný zamestnanec odpracovala v období dvanástich rokov celkovo viac ako tri roky, mechanické dodržanie pravidla šiestich rokov má za následok, že bude naraz obmedzený výkon voľnej úvahy orgánu oprávneného uzatvárať pracovné zmluvy podľa článku 88 prvého odseku písm. b) podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov, pokiaľ ide o prípadné vyčerpanie maximálne povolenej doby troch rokov, pretože také jednotné uplatnenie je jasne zakázané znením článku 3 ods. 1 rozhodnutia Komisie z 28. apríla 2004 v spojení s bodom II jeho prílohy a jeho odôvodnením č. 4, podľa ktorého nemôže byť v tejto súvislosti povolená nijaká výnimka. V rozsahu, v akom je článok 3 ods. 1 uvedeného rozhodnutia v rozpore s uvedenými nadriadenými právnymi zásadami, je pravidlo šiestich rokov protiprávne a nemá sa uplatniť.
(pozri body 34 – 36)
Odkaz: Súdny dvor, 28. júna 2005, Dansk Rǿrindustri a i./Komisia, C‑189/02 P, C‑202/02 P, C‑205/02 P až C‑208/02 P a C‑213/02 P, Zb. s. I‑5425, bod 211; Súd prvého stupňa, 27. novembra 2003, Bories a i./Komisia, T‑331/00 a T‑115/01, Zb. VS s. I‑A‑309, II‑1479, bod 72; Súd prvého stupňa, 1. marca 2005, Mausolf/Europol, T‑258/03, Zb. VS s. I‑A‑45, II‑189, bod 25; Súd prvého stupňa, 20. septembra 2007, Fachvereinigung Mineralfaserindustrie/Komisia, T‑375/03, neuverejnený v Zbierke, bod 141; Súd prvého stupňa, 15. októbra 2008, Potamianos/Komisia, T‑160/04, Zb. VS s. I‑A‑2‑75 a II‑A‑2‑469, bod 30; Súd prvého stupňa, 2. apríla 2009, Komisia/Berrisford, T‑473/07 P, Zb. VS s. I‑B‑1‑17 a II‑B‑1‑85, bod 54 a citovaná judikatúra; Súd prvého stupňa, 8. septembra 2009, ETF/Landgren, T‑404/06 P, Zb. s. II‑2841, bod 215
3. Spory v oblasti verejnej služby podľa článku 236 ES a článkov 90 a 91 služobného poriadku vrátene tých, ktoré sa týkajú náhrady škody spôsobenej úradníkovi alebo zamestnancovi, podliehajú pravidlám, ktoré sú osobitné a špeciálne vo vzťahu k pravidlám vyplývajúcim zo všeobecných zásad, ktorými sa riadi mimozmluvná zodpovednosť Únie v rámci článku 235 ES a článku 288 druhého odseku ES. Najmä zo služobného poriadku totiž vyplýva, že na rozdiel od akéhokoľvek iného jednotlivca je úradník alebo zamestnanec Únie spojený s inštitúciou, pre ktorú pracuje, pracovným pomerom, v rámci ktorého existuje rovnováha osobitných vzájomných práv a povinností, ktorá sa prejavuje v podobe povinnosti starostlivosti inštitúcie voči dotknutej osobe. Táto rovnováha má v zásade ochrániť vzťah dôvery, ktorý musí existovať medzi inštitúciou a jej úradníkmi, aby sa občanom zaručilo, že inštitúcie budú im zverené úlohy riadne plniť vo všeobecnom záujme. Z toho vyplýva, že pokiaľ Únia koná ako zamestnávateľ, podlieha prísnejšej zodpovednosti, ktorá sa prejavuje v povinnosti nahradiť škody spôsobené svojím zamestnancom akoukoľvek nezákonnosťou, ktorej sa dopustila ako zamestnávateľ.
(pozri bod 46)
Odkaz: Súdny dvor, 29. júna 1994, Klinke/Súdny dvor, C‑298/93 P, Zb. s. I‑3009, bod 38; Súdny dvor, 6. marca 2001, Connolly/Komisia, C‑274/99 P, Zb. s. I‑1611, body 44 až 47; Súd prvého stupňa, 12. júna 2002, Mellone/Komisia, T‑187/01, Zb. VS s. I‑A‑81, II‑389, bod 74; Súd prvého stupňa, 14. októbra 2004, Polinsky/Súdny dvor, T‑1/02, neuverejnený v Zbierke, bod 47; Súd prvého stupňa, 10. decembra 2008, Nardone/Komisia, T‑57/99, Zb. VS s. I‑A‑2‑83 a FII‑A‑2‑505, bod 162