ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (siedma komora)
z 9. septembra 2020 (*)
„Mimozmluvná zodpovednosť – Rozvojová spolupráca – Plnenie rozpočtu Európskej únie prostredníctvom nepriameho hospodárenia – Rozhodnutie o pozastavení možnosti žalobkyne uzatvárať s Komisiou nové dohody o delegovaní v rámci nepriameho hospodárenia – Protiprávnosť – Dostatočne závažné porušenie právnej normy, ktorá priznáva práva jednotlivcom – Návrh na vydanie príkazu – Omeškanie – Zmena povahy požadovanej náhrady škody – Neprípustnosť“
Vo veci T‑381/15 RENV,
International Management Group (IMG), so sídlom v Bruseli (Belgicko), v zastúpení: L. Levi a J.‑Y. de Cara, advokáti,
žalobkyňa,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: J. Baquero Cruz a J. Norris, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
ktorej predmetom je návrh podaný na základe článku 268 ZFEÚ na náhradu škody, ktorá žalobkyni údajne vznikla v dôsledku rozhodnutia Komisie obsiahnutého v jej liste z 8. mája 2015 o tom, že s ňou neuzavrie nové dohody o delegovaní v rámci nepriameho hospodárenia, „kým nedôjde k absolútnej istote, pokiaľ ide o otázku [jej] postavenia ako medzinárodnej organizácie“,
VŠEOBECNÝ SÚD (siedma komora),
v zložení: predseda komory R. da Silva Passos, sudcovia L. Truchot (spravodajca) a M. Sampol Pucurull,
tajomník: L. Ramette, referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 12. marca 2020,
vyhlásil tento
Rozsudok
Skutkové okolnosti
Predstavenie žalobkyne
1 Podľa svojich stanov, ako sú uvedené v spise, bola International Management Group (IMG), založená 25. novembra 1994 ako medzinárodná organizácia, nazvaná „International Management Group – Infrastructure for Bosnia and Herzegovina“, so sídlom v Belehrade (Srbsko), a to s cieľom umožniť členským štátom zúčastňujúcim sa na obnove Bosny a Hercegoviny mať na tento účel určený subjekt. Keďže žalobkyňa odvtedy postupne rozšírila svoju oblasť pôsobnosti, následne uzavrela 13. júna 2012 dohodu o sídle s Belgickým kráľovstvom.
2 V rámci svojich činností žalobkyňa uzavrela viacero zmlúv s Európskou komisiou najmä na základe spôsobu plnenia rozpočtu Európskej únie, nazývaného „nepriame alebo spoločné hospodárenie“ stanoveného finančnou právnou úpravou Únie (ďalej len „dohody o delegovaní v rámci nepriameho hospodárenia“), opísaného nižšie.
Spoločné hospodárenie s medzinárodnými organizáciami (nepriame hospodárenie)
3 Nepriame hospodárenie je spôsob plnenia rozpočtu Únie vyplývajúci z článkov 53 a 53d nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 1605/2002 z 25. júna 2002 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Európskych spoločenstiev (Ú. v. EÚ L 248, 2002, s. 1; Mim. vyd. 01/004, s. 74), zmeneného a doplneného nariadením Rady (ES, Euratom) č. 1995/2006 z 13. decembra 2006 (Ú. v. EÚ L 390, 2006, s. 1), a z článku 43 nariadenia Komisie (ES, Euratom) č. 2342/2002, ktorým sa ustanovujú podrobné pravidlá na vykonávanie nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 1605/2002 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Európskych spoločenstiev (Ú. v. EÚ L 357, 2002, s. 1), zmeneného a doplneného nariadením Komisie (ES, Euratom) č. 478/2007 z 23. apríla 2007 (Ú. v. EÚ L 111, 2007, s. 13) (ďalej spolu s nariadením č. 1605/2002 „rozpočtové pravidlá z roku 2002“).
4 Článok 53 nariadenia č. 1605/2002 uvádza:
„Komisia plní rozpočet v súlade s ustanoveniami uvedenými v článkoch 53a až 53d jedným z týchto spôsobov:
a) centralizovane;
b) prostredníctvom zdieľaného alebo decentralizovaného hospodárenia;
c) prostredníctvom spoločného hospodárenia s medzinárodnými organizáciami.“
5 Článok 53d tohto nariadenia stanovuje:
„1. Ak Komisia plní rozpočet prostredníctvom spoločného hospodárenia,… na medzinárodné organizácie [sa] delegujú niektoré úlohy plnenia rozpočtu…
…
2. Jednotlivé dohody uzatvorené s medzinárodnou organizáciou na poskytnutie financovania musia obsahovať podrobné ustanovenia týkajúce sa vykonávania úloh zverených takejto medzinárodnej organizácii.
…“
6 Článok 43 ods. 2 nariadenia č. 2342/2002 znie:
„Medzinárodnými organizáciami uvedenými v článku 53d nariadenia [č. 1605/2002] sú:
a) medzinárodné verejnoprávne organizácie zriadené medzivládnymi dohodami a špecializované agentúry zriadené takýmito organizáciami;
…“
7 Nariadenie č. 1605/2002 bolo s účinnosťou od 1. januára 2013 nahradené nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) č. 966/2012 z 25. októbra 2012 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Únie, a zrušení nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 1605/2002 (Ú. v. EÚ L 298, 2012, s. 1). Článok 212 písm. a) nariadenia č. 966/2012 však okrem iného stanovil, že články 53 a 53d nariadenia č. 1605/2002 sa naďalej uplatňujú na všetky záväzky prijaté do 31. decembra 2013.
8 Nariadenie č. 2342/2002 bolo s účinnosťou od 1. januára 2013 nahradené delegovaným nariadením Komisie (EÚ) č. 1268/2012 z 29. októbra 2012 o pravidlách uplatňovania nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) č. 966/2012 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Únie (Ú. v. EÚ L 362, 2012, s. 1) (ďalej spoločne s nariadením č. 966/2012 len „rozpočtové pravidlá z roku 2012“).
9 Nariadenie č. 966/2012 v súlade s jeho článkom 214 prvým pododsekom nadobudlo účinnosť 27. októbra 2012. Uvedené nariadenie sa podľa druhého pododseku tohto článku uplatňuje od 1. januára 2013, a to bez toho, aby boli dotknuté osobitné dátumy uplatňovania stanovené pre niektoré z článkov uvedeného nariadenia.
10 Medzi týmito článkami sa nachádza článok 58, nazvaný „Spôsoby plnenia rozpočtu“, ktorý sa uplatňuje len na záväzky prijaté od 1. januára 2014 a ktorý obsahuje odsek 1 v znení:
„Komisia plní rozpočet týmito spôsobmi:
a) priamo (ďalej len ‚priame hospodárenie‘), prostredníctvom svojich útvarov…
b) zdieľaným hospodárením s členskými štátmi (ďalej len ‚zdieľané hospodárenie‘); alebo
c) nepriamo (ďalej len ‚nepriame hospodárenie‘) zverením úloh súvisiacich s plnením rozpočtu:
i) tretím krajinám alebo subjektom, ktoré tieto krajiny určili;
ii) medzinárodným organizáciám a ich agentúram;
…“
11 Článok 43 delegovaného nariadenia č. 1268/2012, nazvaný „Osobitné ustanovenia pre nepriame hospodárenie s medzinárodnými organizáciami“, vo svojom odseku 1 stanovuje:
„Medzinárodnými organizáciami uvedenými v článku 58 ods. 1 písm. c) bode ii) nariadenia [č. 966/2012] sú:
a) medzinárodné organizácie verejného sektora [verejnoprávne organizácie – neoficiálny preklad] zriadené medzivládnymi dohodami a špecializované agentúry zriadené takýmito organizáciami;
…“
Vyšetrovanie OLAF‑u a opatrenia prijaté po tomto vyšetrovaní
12 Dňa 17. februára 2014 Európsky úrad pre boj proti podvodom (OLAF) informoval Komisiu v súlade s článkom 7 ods. 6 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) č. 883/2013 z 11. septembra 2013 o vyšetrovaniach vykonávaných Európskym úradom pre boj proti podvodom (OLAF), ktorým sa zrušuje nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1073/1999 a nariadenie Rady (Euratom) č. 1074/1999 (Ú. v. EÚ L 248, 2013, s. 1), že začal vyšetrovanie (vyšetrovanie OF/2011/1002) týkajúce sa právneho postavenia žalobkyne ako „medzinárodnej organizácie“ v zmysle rozpočtových pravidiel z rokov 2002 a 2012.
13 Dňa 9. decembra 2014 OLAF vypracoval svoju záverečnú správu (ďalej len „správa OLAF‑u“), ktorú Komisia dostala 15. decembra 2014. Správa OLAF‑u obsahovala súbor odporúčaní pre administratívne a finančné dôsledky.
14 OLAF vo svojej správe v podstate zastáva názor, že žalobkyňa nie je „medzinárodnou organizáciou“ v zmysle rozpočtových pravidiel z rokov 2002 a 2012 a že dokonca ani nemusí mať vlastnú právnu subjektivitu. OLAF teda odporúča Komisii uložiť žalobkyni správne a finančné sankcie a pristúpiť k vymáhaniu súm, ktoré jej boli vyplatené.
15 Dňa 8. mája 2015 Komisia zaslala žalobkyni list (ďalej len „list z 8. mája 2015“), ktorého cieľom bolo informovať ju o krokoch, ktoré zamýšľa prijať v nadväznosti na správu OLAF‑u.
16 V liste z 8. mája 2015 Komisia v prvom rade uviedla, že prijala odporúčanie OLAF‑u týkajúce sa posilnených auditov, ako aj monitorovacích činností, a že vo vzťahu k žalobkyni bolo zavedené varovanie o overení v systéme včasného varovania (ďalej len „SVV“).
17 Po druhé Komisia uviedla, že nepožiada o vrátenie finančných prostriedkov, ktoré boli žalobkyni pridelené na základe zmluvy o priamom hospodárení, a že na základe dostupných dôkazov nemá v úmysle požiadať o vymáhanie finančných prostriedkov pridelených žalobkyni v rámci nepriameho hospodárenia. Podľa Komisie tak zmluvy uzavreté so žalobkyňou, ktoré ešte prebiehali, sa naďalej vykonávali, takže Komisia zaplatí sumy dlžné žalobkyni ako protihodnotu za činnosti, ktoré žalobkyňa skutočne vykonávala. Komisia však spresnila, že vykonávanie prebiehajúcich zmlúv bude predmetom „dôkladného monitorovania“ a „ďalších vhodných opatrení“ na ochranu finančných záujmov Únie.
18 Po tretie Komisia uviedla, že „kým nedôjde k absolútnej istote, pokiaľ ide o otázku postavenia [žalobkyne] ako medzinárodnej organizácie“, jej služby s ňou neuzavrú žiadnu novú dohodu o delegovaní v rámci nepriameho hospodárenia.
Predchádzajúce konania na Všeobecnom súde a na Súdnom dvore
19 Návrhom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 14. júla 2015 žalobkyňa podala žalobu, ktorá bola zapísaná do registra pod číslom T‑381/15. Touto žalobou sa v podstate žiadalo zrušenie listu z 8. mája 2015 v rozsahu, v akom v ňom Komisia na jednej strane nariadila pristúpiť k opatreniam posilnených auditov a monitorovacích činností, ako aj zavedeniu varovania o overení v SVV, a na druhej strane odmietla jej priznať postavenie medzinárodnej organizácie v zmysle rozpočtových pravidiel z rokov 2002 a 2012. Okrem toho žalobkyňa žiadala náhradu jej majetkovej a nemajetkovej ujmy.
20 Komisia navrhla zamietnuť žalobu ako úplne alebo čiastočne neprípustnú a subsidiárne zamietnuť žalobu ako nedôvodnú.
21 Rozsudkom z 2. februára 2017, IMG/Komisia (T‑381/15, neuverejnený, ďalej len „pôvodný rozsudok“, EU:T:2017:57), Všeobecný súd:
– konštatoval, že konanie o žalobe sa zastavuje v rozsahu, v akom žalobkyňa žiadala zrušenie jej zápisu v rámci overovania v SVV,
– zamietol žalobu ako neprípustnú v rozsahu, v akom sa týkala na jednej strane opatrení posilneného auditu a monitoringu, a na druhej strane dodatočných opatrení na ochranu finančných záujmov Únie, keďže nešlo o napadnuteľné akty,
– v zostávajúcej časti zamietol žalobu o neplatnosť ako nedôvodnú,
– zamietol návrh na náhradu škody.
22 Podaním doručeným do kancelárie Súdneho dvora 11. apríla 2017 podala žalobkyňa proti pôvodnému rozsudku odvolanie, ktoré bolo zapísané pod číslom C‑184/17 P. Navrhovala, aby Súdny dvor:
– „zrušil [pôvodný rozsudok],
– v dôsledku toho vyhovel jej návrhom uvádzaným v prvostupňovom konaní v revidovanom znení, a teda:
– zrušil rozhodnutie Komisie z 8. mája 2015, ktorým sa [jej] odmieta priznať postavenie medzinárodnej organizácie podľa finančného nariadenia,
– uložiť žalovanej povinnosť nahradiť majetkovú ujmu, ktorá je vyčíslená na 28 miliónov eur, a nemajetkovú ujmu, ktorá je vyčíslená na 1 euro,
– …“
23 Komisia okrem toho, že navrhla zamietnuť hlavné odvolanie, podala vzájomné odvolanie, ktorým navrhovala, aby Súdny dvor jednak zrušil pôvodný rozsudok v rozsahu, v akom Všeobecný súd zamietol jej námietky neprípustnosti, a jednak aby s konečnou platnosťou rozhodol vo veci tak, že zamietne žalobu ako neprípustnú.
24 Rozhodnutím predsedu Súdneho dvora z 20. marca 2018 bola vec C‑184/17 P spojená s vecou C‑183/17 P, ktorej predmetom bolo odvolanie podané žalobkyňou proti rozsudku z 2. februára 2017, International Management Group/Komisia (T‑29/15, neuverejnený, EU:T:2017:56), ktorým Všeobecný súd zamietol jej žalobu smerujúcu k zrušeniu rozhodnutia Komisie prideliť inému subjektu, než je žalobkyňa, vykonávanie programu rozvoja obchodu týkajúceho sa Mjanmarska/Barmy v rámci nepriameho hospodárenia.
25 Rozsudkom z 31. januára 2019, International Management Group/Komisia (C‑183/17 P a C‑184/17 P, ďalej len „rozsudok o odvolaní“, EU:C:2019:78), Súdny dvor rozhodol:
„1. [rozsudok] z 2. februára 2017, International Management Group/Komisia (T‑29/15, neuverejnený, EU:T:2017:56), a [pôvodný rozsudok] sa zrušujú.
…
3. Rozhodnutie Európskej komisie o tom, že s[o žalobkyňou] už nebudú uzatvárané nové dohody o delegovaní v rámci nepriameho hospodárenia uvedené v jej liste z 8. mája 2015, sa zrušuje.
4. Vec T‑381/15 sa vracia Všeobecnému súdu Európskej únie na rozhodnutie o návrhu [žalobkyne] na náhradu škody, ktorá bola tomuto subjektu spôsobená rozhodnutím Komisie uvedeným v bode 3 tohto výroku.
5. Vzájomné odvolania sa zamietajú.
6. Komisia je povinná nahradiť trovy konania vo veciach C‑183/17 P, C‑184/17 P a T‑29/15.
7. O trovách konania vo veci T‑381/15 sa rozhodne neskôr.“
Konanie a návrhy účastníkov konania po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie
26 Listami zo 6. februára 2019 kancelária Všeobecného súdu vyzvala účastníkov konania, aby v súlade s článkom 217 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu predložili svoje písomné pripomienky k ďalšiemu pokračovaniu v konaní (ďalej len „pripomienky k ďalšiemu pokračovaniu v konaní“). Žalobkyňa a Komisia predložili do kancelárie Všeobecného súdu tieto pripomienky v stanovených lehotách.
27 Listami z 26. apríla 2019 kancelária Všeobecného súdu vyzvala účastníkov konania, aby predložili doplňujúce písomné vyjadrenia v súlade s článkom 217 ods. 3 rokovacieho poriadku (ďalej len „doplňujúce vyjadrenia“). Žalobkyňa a Komisia predložili do kancelárie Všeobecného súdu svoje doplňujúce vyjadrenia v stanovenej lehote, ktorá bola predĺžená na základe žiadosti podanej na tento účel žalobkyňou.
28 Komisia vo svojom doplňujúcom vyjadrení požiadala, aby bolo konanie prerušené podľa článku 69 rokovacieho poriadku až do dňa, keď prehodnotí právne postavenie žalobkyne v rámci výkonu rozsudku o odvolaní.
29 Listom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 12. júla 2019 žalobkyňa vyjadrila nesúhlas s návrhom Komisie na prerušenie konania. Tento návrh bol rozhodnutím predsedu siedmej komory Všeobecného súdu zo 16. júla 2019 zamietnutý.
30 V súlade s článkom 106 ods. 2 rokovacieho poriadku Komisia podala 24. júla 2019 žiadosť o vypočutie na pojednávaní.
31 Po zmene zloženia Všeobecného súdu rozhodnutím zo 16. októbra 2019 predseda Všeobecného súdu na základe článku 27 ods. 3 rokovacieho poriadku pridelil vec novému sudcovi spravodajcovi pridelenému do siedmej komory v jej novom zložení.
32 Na základe návrhu sudcu spravodajcu Všeobecný súd (siedma komora) rozhodol o začatí ústnej časti konania a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania upravených v článku 89 rokovacieho poriadku položil účastníkom konania otázky, pričom ich vyzval, aby na ne odpovedali písomne pred pojednávaním. Účastníci konania na tieto otázky odpovedali v stanovenej lehote.
33 Vo svojej odpovedi na otázky Všeobecného súdu Komisia uviedla, že žalobkyňa podala na Súdny dvor návrh na výklad rozsudku o odvolaní a vyzvala Všeobecný súd, aby prerušil konanie až do rozhodnutia Súdneho dvora o uvedenom návrhu.
34 Rozhodnutím z 28. februára 2020 predseda siedmej komory Všeobecného súdu zamietol návrh na prerušenie konania, ktorý podala Komisia.
35 Uznesením z 9. júna 2020, International Management Group/Komisia (C‑183/17 P‑INT, neuverejnené, EU:C:2020:447), Súdny dvor zamietol návrh na výklad ako zjavne neprípustný.
36 Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na ústne otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní 12. marca 2020.
37 Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:
– vyhlásil túto žalobu za prípustnú a dôvodnú,
– uložil Komisii povinnosť nahradiť majetkovú a nemajetkovú ujmu,
– uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.
38 Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu o náhradu škody podanú žalobkyňou ako čiastočne neprípustnú a v každom prípade nedôvodnú,
– uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.
Právny stav
O predmete sporu po zrušení a vrátení veci
39 Účastníci konania na pojednávaní v odpovedi na otázku Všeobecného súdu potvrdili, že predmet tohto sporu neprekračuje náhradu škody vyplývajúcej z rozhodnutia Komisie obsiahnutého v liste z 8. mája 2015, ktoré Súdny dvor zrušil, o neuzavretí nových dohôd so žalobkyňou o delegovaní v rámci nepriameho hospodárenia „kým nedôjde k absolútnej istote, pokiaľ ide o otázku [jej postavenia] ako medzinárodnej organizácie“ (ďalej len „sporné rozhodnutie“). Tieto vyhlásenia strán boli zaznamenané do zápisnice z pojednávania.
O prípustnosti
40 Žalobkyňa vo svojich pripomienkach k ďalšiemu pokračovaniu v konaní z dôvodu náhrady majetkovej ujmy navrhuje, aby Všeobecný súd:
– „nariadil Komisii, aby [jej] zverila objem činnosti vo výške 68,5 miliónov eur… ako náhradu za stratu činnosti, ktorá vznikla [v rokoch 2015 až 2019]“,
– uložil Komisii „konať v tomto zmysle v obmedzenej lehote, ktorú považuje za primeranú stanoviť na [tri] roky“,
– „uložil Komisii povinnosť zaplatiť úroky z omeškania vo výške 3,5 % počítané od 1. januára 2021 a uplatniteľné na objem činností 68,5 miliónov [eur], ktorý nebol žalobkyni k 31. decembru 2020 zverený“,
– zaviazal Komisiu, aby jej zaplatila sumu 6,841 milióna eur zvýšenú o úroky z omeškania vypočítané s ročnou úrokovou sadzbou 3,5 % pozostávajúcu z týchto súm:
– 2,45 milióna eur „z dôvodu obnovenia rezerv“, pokiaľ ide tak o zníženie rezerv existujúcich medzi koncom roka 2014 a koncom roka 2018, ako aj o dodatočné rezervy, ktoré by žalobkyňa za normálnych okolností mohla vytvoriť,
– 3 milióny eur z dôvodu „krytia nepriamych nákladov“, ktoré by žalobkyňa získala, ak by s ňou Komisia uzavrela dohody o delegovaní v rámci nepriameho hospodárenia na 42,5 milióna eur, pričom spresňuje, že takáto ujma by zanikla, ak by takéto dohody boli uzavreté v dôsledku opatrení nariadených Všeobecným súdom,
– 120 000 eur z dôvodu odstupného pri prepúšťaní zamestnancov,
– 516 000 eur z dôvodu rekonštituovania personálu,
– 305 000 eur z dôvodu obnovy fungovania informatických systémov,
– 150 000 eur z dôvodu obnovy ostatných prevádzkových výdavkov,
– 300 000 eur z dôvodu komunikačnej kampane potrebnej na obnovenie medzinárodného imidžu a dobrej povesti žalobkyne.
41 Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, žalobkyňa na jednej strane žiada ako náhradu škody zaplatenie sumy 10 miliónov eur s úrokom v zákonnej sadzbe 3,5 % ročne od 8. mája 2015.
42 Na druhej strane v rámci spravodlivého zadosťučinenia navrhuje, aby Všeobecný súd nariadil Komisii:
– „uverejniť tlačovú správu, ktorou by [Komisia] zobrala na vedomie úplne jasným a verejným spôsobom skutočnosť, že [žalobkyňa] je skutočne medzinárodnou organizáciou v zmysle rozpočtového nariadenia a medzinárodného práva“,
– „uznať, že v dôsledku toho má [žalobkyňa] úplný prístup k systému úverových delegácií vyhradenému pre medzinárodné organizácie a iné oprávnené subjekty“,
– „prevziať na seba uverejnenie podstatných článkov, prostredníctvom ktorých budú formálne popreté obvinenia a fámy, ktorých predmetom [žalobkyňa] bola, na prvých stranách denníkov a časopisov vybraných [žalobkyňou]“.
43 Po prvé Komisia tvrdí, že návrhy žalobkyne smerujúce k tomu, aby jej Všeobecný súd uložil príkazy, sú neprípustné, keďže neboli predložené v pôvodnej žalobe, a že žalobkyňa nemôže zmeniť povahu jej návrhov v rámci konania vyplývajúceho z vrátenia veci na nové prejednanie po zrušení. Pokiaľ ide o návrhy na uloženie príkazu týkajúce sa majetkovej ujmy, Komisia dodáva, že súd Únie nesmie zasahovať do výsad správneho orgánu, a teda nemôže inštitúciám ukladať príkazy. Okrem toho príkazy požadované žalobkyňou sú v rozpore so zásadou riadneho finančného hospodárenia a s mierou voľnej úvahy, ktorú má Komisia pri výbere spôsobov plnenia rozpočtu Únie.
44 Po druhé Komisia poznamenáva, že suma 6,841 milióna eur, ktorú ju žalobkyňa žiada zaplatiť, zodpovedá čiastočne iným druhom ujmy než tým, ktoré boli uplatňované v konaní pred zrušením a vrátením veci. Žalobkyňa zmenila predmet sporu spôsobom nezlučiteľným s pravidlami upravujúcimi konanie pred Všeobecným súdom. Komisia však uznáva, že návrh na zaplatenie sumy 3 miliónov eur, podaný ako „krytie nepriamych nákladov“, nepredstavuje nový návrh.
45 Po tretie Komisia zdôrazňuje, že žalobkyňa v žalobe z dôvodu náhrady nemajetkovej ujmy požadovala zaplatenie symbolického jedného eura. Komisia sa domnieva, že hoci žalobkyňa spresnila, že tento návrh bol podaný „s výhradou spresnenia“, nevysvetlila dôvody, pre ktoré by táto ujma teraz dosiahla sumu 10 miliónov eur. Komisia poznamenáva, že dôkazy predložené žalobkyňou v prílohe k jej pripomienkam k ďalšiemu pokračovaniu v konaní na podporu jej nového návrhu sú články z tlače časovo predchádzajúce podaniu pôvodnej žaloby bez toho, aby žalobkyňa odôvodnila oneskorené predloženie týchto dokumentov. Tieto dôkazy sú teda podľa článku 85 rokovacieho poriadku neprípustné.
46 Vo svojich písomných odpovediach na otázky Všeobecného súdu (pozri bod 32 vyššie), ktoré sa týkajú námietok neprípustnosti vznesených Komisiou v doplňujúcom vyjadrení, žalobkyňa v prvom rade tvrdí, že druhy ujmy, ktorých náhradu žiada, a druhy ujmy, ktoré sú uvedené v žalobe, sú rovnaké. Obmedzila sa len na spresnenie svojich návrhov, ako sa požadované sumy vyvinuli, a na vysvetlenie druhu ujmy týkajúcej sa jej „rekonštituovania“. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, žalobkyňa zdôrazňuje, že jej návrh na priznanie symbolického jedného eura bol podaný „s výhradou spresnenia“.
47 Odkazujúc najmä na rozsudok z 10. mája 2006, Galileo International Technology a i./Komisia (T‑279/03, EU:T:2006:121), žalobkyňa ďalej tvrdí, že judikatúra už pripustila, že účastník konania môže v rámci žaloby o náhradu škody žiadať Všeobecný súd, aby uložil žalovanej inštitúcii príkaz konať alebo zdržať sa konania. Zdôrazňuje, že to vyplýva z povahy samotného príkazu, že obmedzuje voľnú úvahu inštitúcie pri definovaní opatrení na plnenie úlohy vo verejnom záujme, ktorá je jej zverená. Zásada deľby právomocí, na ktorú sa odvoláva Komisia, nebráni tomu, aby súd obmedzil právomoc správnych orgánov. Okrem toho podľa žalobkyne jej návrh ponecháva Komisii mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o spôsob, akým zamýšľa definovať objem činnosti vo výške 68,5 milióna eur, ktorý sa jej má priznať.
48 Žalobkyňa napokon spresňuje, že návrhy uvedené v bode 40 prvej až tretej zarážke vyššie nahradili návrh na náhradu škody podaný na Všeobecný súd počas konania pred zrušením a vrátením veci, ktorého cieľom bolo dosiahnuť zaplatenie sumy 14 miliónov eur ročne za roky 2015 a 2016.
49 V prvom rade, pokiaľ ide o návrhy žalobkyne uvedené v bode 40 prvej až tretej zarážke vyššie, ktoré sa týkajú náhrady majetkovej ujmy v naturálnej forme, a v bode 42 prvej až tretej zarážke vyššie, ktoré sa týkajú náhrady nemajetkovej ujmy v naturálnej forme, treba pripomenúť, že v súlade s článkom 76 písm. e) rokovacieho poriadku je žalobkyňa povinná uviesť svoje žalobné návrhy vo svojej žalobe. V zásade tak možno zohľadniť len návrhy uvedené v návrhu na začatie konania a dôvodnosť žaloby sa musí skúmať výlučne z hľadiska návrhov obsiahnutých v návrhu na začatie konania (rozsudok z 24. októbra 2018, Epsilon International/Komisia, T‑477/16, neuverejnený, EU:T:2018:714, bod 45; pozri tiež v tomto zmysle rozsudky z 8. júla 1965, Krawczynski/Komisia, 83/63, EU:C:1965:70, s. 785, a z 25. septembra 1979, Komisia/Francúzsko, 232/78, EU:C:1979:215, bod 3).
50 Článok 84 ods. 1 rokovacieho poriadku umožňuje uvádzanie nových dôvodov len vtedy, ak sú tieto založené na nových právnych a skutkových okolnostiach, ktoré vyšli najavo v priebehu konania. Z judikatúry vyplýva, že táto podmienka sa týka a fortiori akejkoľvek zmeny návrhov a že v prípade neexistencie právnych a skutkových okolností, ktoré vyšli najavo v priebehu písomnej časti konania, možno zohľadniť iba žalobné návrhy (rozsudky z 13. septembra 2013, Berliner Institut für Vergleichende Sozialforschung/Komisia, T‑73/08, neuverejnený, EU:T:2013:433, bod 43, a z 24. októbra 2018, Epsilon International/Komisia, T‑477/16, neuverejnený, EU:T:2018:714, bod 46).
51 Tieto zásady sú uplatniteľné počas tohto konania po zrušení a vrátení veci, keďže toto konanie predstavuje čiastočné pokračovanie toho istého sporu, ktorý začal podaním žaloby (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. decembra 2018, Kakol/Komisia, T‑641/16 RENV a T‑137/17, neuverejnený, EU:T:2018:958, bod 70).
52 Z toho vyplýva, že hoci možno pripustiť, aby z dôvodu času, ktorý uplynul od podania žaloby, žalobkyňa v tomto štádiu konania upravila sumy uvádzané jej pôvodnými žalobnými návrhmi na náhradu škody, pokiaľ k tomu vysvetlí dôvody, je napriek tomu vylúčené, aby mohla meniť samotnú povahu požadovanej náhrady škody (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. júla 1963, Plaumann/Komisia, 25/62, EU:C:1963:17, s. 224, a z 11. januára 2002, Biret a Cie/Rada, T‑210/00, EU:T:2002:3, body 48 a 49; pozri tiež v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 8. marca 1990, Schwedler/Parlament, T‑41/89, EU:T:1990:19, bod 34).
53 V prejednávanej veci treba konštatovať, že v návrhu na začatie konania žalobkyňa nepredložila Všeobecnému súdu návrhy na uloženie príkazu konať alebo zdržať sa konania uvedené v bode 40 prvej až tretej zarážke a v bode 42 prvej až tretej zarážke vyššie, ktoré formulovala vo svojich pripomienkach k ďalšiemu pokračovaniu konania. Takéto nároky nie sú uvedené ani v replike, ani v zápisnici z pojednávania, ktoré sa konalo na Všeobecnom súde 20. októbra 2016 a ktoré je podľa článku 114 ods. 1 rokovacieho poriadku verejnou listinou. Zo žaloby, repliky a z uvedenej zápisnice totiž vyplýva, že počas konania pred vrátením veci žalobkyňa požadovala z dôvodu nemajetkovej ujmy zaplatenie symbolického jedného eura a z dôvodu majetkovej ujmy náhradu škody vo výške 14 miliónov eur ročne odo dňa prijatia sporného rozhodnutia (pozri bod 22 vyššie).
54 Okrem toho žalobkyňa potvrdila tieto posledné uvedené tvrdenia, keď v rámci odvolania, ktoré podala proti pôvodnému rozsudku, žiadala Súdny dvor, aby vyhovel jej návrhom predloženým v prvostupňovom konaní (pozri bod 22 vyššie). Súdny dvor sa domnieval, že neboli splnené podmienky na to, aby mohol sám rozhodnúť o návrhoch žalobkyne na náhradu škody, takže v tejto súvislosti bolo potrebné vec vrátiť Všeobecnému súdu. Návrhy na náhradu škody, ktoré podala žalobkyňa, však nie sú rovnaké ako návrhy, ktoré uvádza v tomto konaní po zrušení a vrátení veci.
55 V súvislosti s návrhmi žalobkyne uvedenými v bode 40 prvej až tretej zarážke vyššie týkajúcimi sa náhrady majetkovej ujmy v naturálnej forme treba tiež poznamenať, že judikatúra pripustila, že z článku 340 druhého odseku ZFEÚ a z článku 268 ZFEÚ, ktoré nevylučujú priznanie náhrady ujmy v naturálnej forme, vyplýva, že súd Únie má právomoc uložiť Únii akúkoľvek formu náhrady škody, ktorá je v súlade so všeobecnými zásadami spoločnými pre právne poriadky členských štátov v oblasti mimozmluvnej zodpovednosti vrátane náhrady v naturálnej forme, ak sa to javí v súlade s týmito zásadami, a v prípade potreby aj formou príkazu konať alebo zdržať sa konania (rozsudky z 10. mája 2006, Galileo International Technology a i./Komisia, T‑279/03, EU:T:2006:121, body 62 a 63, a z 8. novembra 2011, Idromacchine a i./Komisia, T‑88/09, EU:T:2011:641, bod 81).
56 V prejednávanej veci však príkazy požadované žalobkyňou s cieľom dosiahnuť na dobu maximálne troch rokov uzavretie dohôd o delegovaní v rámci nepriameho hospodárenia vo výške 68,5 milióna eur neumožňujú zabezpečiť dodržanie zásady riadneho finančného hospodárenia, ktorá je všeobecnou zásadou práva Únie uvedenou najmä v článku 310 ods. 5 ZFEÚ a v článku 317 prvom odseku ZFEÚ. Ak by totiž Komisia bola súdom donútená uzavrieť vyššie uvedené dohody o delegovaní v rámci nepriameho hospodárenia so žalobkyňou, nemohla by už v rámci výkonu svojej voľnej úvahy a v súlade so zásadami riadnej správy vecí verejných a riadneho finančného hospodárenia určiť ani výšku rozpočtu Únie, ktorú treba vynaložiť na určité druhy projektov, ani najvhodnejší spôsob plnenia uvedeného rozpočtu, ani za predpokladu nepriameho hospodárenia určiť partnera, ktorý je najvhodnejší pre určitý projekt.
57 Okrem toho vydanie príkazov Všeobecným súdom na účely vyššie pripomenutých cieľov by prejudikovalo výsledok posúdenia Komisie vykonaného v nadväznosti na zrušenie sporného rozhodnutia rozsudkom o odvolaní týkajúceho sa postavenia žalobkyne ako medzinárodnej organizácie v zmysle relevantných ustanovení práva Únie. Toto posúdenie je nevyhnutné na zodpovedanie otázky, či Komisia môže žalobkyni prideliť projekty rozvojovej spolupráce uzavretím dohôd o delegovaní v rámci nepriameho hospodárenia.
58 Úvahy uvedené v bode 57 vyššie sa uplatňujú aj na návrhy žalobkyne na vydanie príkazu uvedené v bode 42 prvej až tretej zarážke vyššie, ktorých cieľom je v podstate získať od Komisie verejné vyhlásenia, ktoré priznávajú žalobkyni postavenie medzinárodnej organizácie a jej spôsobilosť uzavrieť s ňou dohody o delegovaní v rámci nepriameho hospodárenia.
59 V dôsledku toho musia byť návrhy žalobkyne uvedené v bode 40 prvej až tretej zarážke a v bode 42 prvej až tretej zarážke vyššie zamietnuté ako neprípustné.
60 V druhom rade, pokiaľ ide o návrh žalobkyne uvedený v bode 40 štvrtej zarážke vyššie, treba uviesť, že sumy uvedené v tomto návrhu zodpovedajú iným druhom majetkovej ujmy, než sú tie, ktoré boli uvedené v konaní pred zrušením a vrátením veci, ako vyplýva z bodov 53 a 54 vyššie, s výnimkou sumy 3 miliónov eur predloženej ako „krytie nepriamych nákladov“. Žalobkyňa teda nie je oprávnená požadovať v tomto štádiu konania náhradu týchto nových druhov ujmy.
61 Pokiaľ ide o sumu 3 miliónov eur zodpovedajúcu „krytiu nepriamych nákladov“, táto sa týka, ako potvrdili účastníci konania na pojednávaní, „nepriamych nákladov“ uvedených v článku 14.4 dokumentu, nazvaného „Všeobecné podmienky pre dohody o príspevku Európskej únie s medzinárodnými organizáciami“, ktorý je uvedený v prílohe k pripomienkam Komisie k ďalšiemu pokračovaniu v konaní. Toto ustanovenie stanovuje, že vybraný subjekt môže získať paušálnu percentuálnu sadzbu skutočných oprávnených nákladov vo výške 7 % z dôvodu nepriamych nákladov na pokrytie všeobecných administratívnych nákladov tohto subjektu. Suma 3 miliónov eur požadovaná v tomto štádiu konania v podstate vyplýva z uplatnenia tohto percentuálneho podielu na sumu 42,5 milióna eur, na ktorú žalobkyňa odhadla hodnotu dohôd o delegovaní v rámci nepriameho hospodárenia, ktorú by mohla uzavrieť s Komisiou v rokoch 2015 až 2019, ak by sporné rozhodnutie nebolo prijaté.
62 Preto, keďže ako Komisia uznala na pojednávaní (pozri bod 44 vyššie), suma 3 miliónov eur zodpovedá prispôsobeniu druhu majetkovej ujmy, ktorý sa nachádzala medzi tými, ktorých náhradu žalobkyňa požadovala v konaní pred zrušením a vrátením, návrh na zaplatenie tejto sumy je prípustný.
63 V treťom rade, pokiaľ ide o návrh na náhradu nemajetkovej ujmy ohodnotenej na 10 miliónov eur (pozri bod 41 vyššie), po prvé treba uviesť, že keď žalobkyňa požiadala z dôvodu náhrady tej istej ujmy o priznanie symbolického jedného eura, spresnila, že tento návrh bol podaný „s výhradou spresnenia“. Treba však konštatovať, že vzhľadom na to, že sumu požadovanú v štádiu tohto konania po zrušení a vrátení veci už nemožno kvalifikovať ako symbolickú, žalobkyňa zmenila povahu svojho návrhu na náhradu uvádzanej nemajetkovej ujmy.
64 Po druhé treba preskúmať námietku neprípustnosti vznesenú Komisiou voči dôkazom predloženým žalobkyňou v prílohe k jej pripomienkam k ďalšiemu pokračovaniu v konaní (pozri bod 45 vyššie).
65 Podľa článku 85 ods. 1 rokovacieho poriadku dôkazy a návrhy dôkazov sa predkladajú v rámci prvej výmeny vyjadrení. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia hlavní účastníci konania môžu tak v replike, ako aj v duplike predložiť dôkazy alebo označiť dôkazy, ktoré navrhujú vykonať na podporu svojich tvrdení, za predpokladu, že omeškanie s ich predložením je odôvodnené. Podľa znenia odseku 3 hlavní účastníci konania môžu výnimočne predložiť dôkazy alebo označiť dôkazy, ktoré navrhujú vykonať, aj pred skončením ústnej časti konania alebo pred rozhodnutím Všeobecného súdu, že vec prejedná bez ústnej časti konania, za predpokladu, že omeškanie s ich predložením je odôvodnené.
66 V prejednávanej veci bola žaloba podaná do kancelárie Všeobecného súdu 14. júla 2015 a replika bola podaná 13. mája 2016. Až na dve výnimky však novinové články obsiahnuté v prílohe uvedenej v bode 64 vyššie uvádzajú dátum predchádzajúci podaniu žaloby. Prvú výnimku predstavuje článok uverejnený v auguste 2015 a druhú článok, ktorý neobsahuje dátum, ale ktorého obsah umožňuje pochopiť, že bol uverejnený v priebehu roka 2015.
67 Keďže žalobkyňa nevysvetlila dôvody, pre ktoré tieto články nepredložila v prílohe k žalobe, alebo prípadne v replike, podmienky stanovené v článku 85 rokovacieho poriadku nie sú splnené, takže tieto dôkazy sú neprípustné.
68 Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba dospieť k záveru, že táto žaloba o náhradu škody je neprípustná s výnimkou časti, ktorá sa týka náhrady údajne utrpenej majetkovej ujmy z dôvodu „krytia nepriamych nákladov“ ohodnotenej na sumu 3 miliónov eur a na náhradu nemajetkovej ujmy ohodnotenej v návrhu na začatie konania na symbolické jedno euro.
O veci samej
69 Podľa ustálenej judikatúry vznik mimozmluvnej zodpovednosti Únie v zmysle článku 340 druhého odseku ZFEÚ je podmienený súčasným splnením podmienok, ktorými sú protiprávnosť konania vytýkaného inštitúcii Únie, existencia škody a existencia príčinnej súvislosti medzi uvádzaným konaním inštitúcie a uvádzanou škodou (pozri rozsudok z 5. septembra 2019, Európska únia/Guardian Europe a Guardian Europe/Európska únia, C‑447/17 P až C‑479/17 P, EU:C:2019:672, bod 147 a citovanú judikatúru).
O nezákonnosti konania vytýkaného Komisii
70 Podmienka týkajúca sa protiprávnosti konania vytýkaného inštitúciám vyžaduje, aby bolo preukázané dostatočne závažné porušenie právneho pravidla, ktorého cieľom je priznanie práv jednotlivcom [pozri rozsudok z 19. apríla 2007, Holcim (Deutschland)/Komisia, C‑282/05 P, EU:C:2007:226, bod 47 a citovanú judikatúru].
71 Účastníci konania sa nezhodujú v uplatnení tejto zásady na prejednávanú vec.
72 Po prvé žalobkyňa tvrdí, že relevantné ustanovenia rozpočtových pravidiel z rokov 2002 a 2012 priznávajú práva medzinárodným organizáciám, ktorých sa týkajú. Medzi tieto práva patrí najmä právo subjektu byť uznaný ako medzinárodná organizácia, ak spĺňa podmienky stanovené na tento účel uvedenou právnou úpravou, ako aj skutočná šanca, že mu budú zverené úlohy plnenia rozpočtu, a právo prijať zodpovedajúce finančné prostriedky v rámci nepriameho hospodárenia. Žalobkyňa tvrdí, že ak už Komisia prizná subjektu postavenie medzinárodnej organizácie, nemôže sa už viac vrátiť k tomuto postaveniu, ktoré by bolo nadobudnuté v súlade s medzinárodným právom. Komisia je povinná toto právo dodržiavať, najmä ak uplatňuje ustanovenia práva Únie, ktoré odkazujú na pojmy vlastné medzinárodnému právu. Žalobkyňa okrem toho tvrdí, že zásada riadnej správy vecí verejných bráni tomu, aby Komisia mohla spochybniť jej postavenie medzinárodnej organizácie. Na pojednávaní v odpovedi na otázku Všeobecného súdu spresnila, že táto zásada ukladá Komisii povinnosť starostlivo a nestranne preskúmať jej situáciu s prihliadnutím na všetky relevantné informácie.
73 Po druhé podľa žalobkyne relevantné ustanovenia rozpočtových pravidiel z rokov 2002 a 2012 neponechávajú Komisii žiadnu voľnú úvahu, takže ich samotné porušenie predstavuje dostatočne závažné porušenie.
74 Komisia namieta voči tvrdeniam žalobkyne.
75 Na úvod treba pripomenúť, že prináleží účastníkovi konania, ktorý chce vyvodiť zodpovednosť Únie, aby preukázal, že podmienky požadované na tento účel sú splnené, najmä podmienka týkajúca sa existencie dostatočne závažného porušenia právnej normy, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom (pozri v tomto zmysle rozsudky z 23. marca 2004, Médiateur/Lamberts, C‑234/02 P, EU:C:2004:174, bod 52; zo 6. júna 2019, Dalli/Komisia, T‑399/17, neuverejnený, v odvolacom konaní, EU:T:2019:384, bod 217, a z 18. novembra 2014, McCoy/Výbor regiónov, F‑156/12, EU:F:2014:247, bod 90).
76 V prejednávanej veci žalobkyňa správne poznamenáva, že rozpočtové pravidlá z rokov 2002 a 2012, keď vo svojich ustanoveniach týkajúcich sa nepriameho hospodárenia používajú pojmy „medzinárodné organizácie“ a „organizácie medzinárodného práva verejného“, preberajú tieto pojmy z medzinárodného práva.
77 Z ustálenej judikatúry vyplýva, že právne predpisy Únie sa majú vykladať, pokiaľ je to možné, vo svetle medzinárodného práva (rozsudky zo 14. júla 1998, Bettati, C‑341/95, EU:C:1998:353, bod 20, a z 8. septembra 2015, Philips Lighting Poland a Philips Lighting/Rada, C‑511/13 P, EU:C:2015:553, bod 60).
78 Tak je to aj v prípade pojmu medzinárodná organizácia, ktorý sa nachádza najmä vo Viedenskom dohovore o zmluvnom práve z 23. mája 1969, ktorým boli kodifikované pravidlá medzinárodného obyčajového práva. Podľa judikatúry sú tieto pravidlá záväzné pre inštitúcie Únie a sú súčasťou právneho poriadku Únie (rozsudok zo 16. júna 1998, Racke, C‑162/96, EU:C:1998:293, bod 46). Treba však spresniť, že pojem medzinárodná organizácia prevzatý z medzinárodného práva sa nachádza v rozpočtových pravidlách z rokov 2002 a 2012 na účely, ktoré, keďže sú vlastné plneniu rozpočtu Únie, sú špecifické pre právo Únie.
79 Treba uviesť, že Komisia pri plnení rozpočtu Únie musí predovšetkým dodržiavať zásadu riadneho finančného hospodárenia (pozri bod 56 vyššie).
80 Z toho vyplýva, že Komisia pri skúmaní otázky, či je žalobkyňa medzinárodnou organizáciou na účely uzavretia dohôd o delegovaní v rámci nepriameho hospodárenia, musí nielen zohľadniť zásady medzinárodného práva týkajúce sa medzinárodných organizácií, ale tiež prijať všetky opatrenia potrebné na ochranu finančných záujmov Únie v súlade s vyššie uvedenou zásadou.
81 Aj za predpokladu, ako tvrdí žalobkyňa, že by v medzinárodnom práve bolo zakázané spochybniť postavenie medzinárodnej organizácie priznané určitému subjektu z dôvodu nadobudnutia tohto postavenia s konečnou platnosťou, takýto zákaz sa nemôže uplatniť na Komisiu, pokiaľ pri výkone svojej úlohy plnenia rozpočtu Únie uplatňuje pojem medzinárodná organizácia uvedený v rozpočtových pravidlách z rokov 2002 a 2012 výlučne na účely tejto právnej úpravy.
82 Neexistencia takéhoto zákazu vyplýva aj z rozsudku o odvolaní, v ktorom Súdny dvor rozhodol takto:
„88 V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že z článkov 53 a 53d ods. 1 nariadenia č. 1605/2002, ako aj z článku 58 ods. 1 nariadenia č. 966/2012… vyplýva, že Komisia môže okrem iného plniť rozpočet EÚ delegovaním úloh plnenia rozpočtu na medzinárodné organizácie.
89 Z týchto ustanovení vyplýva, že ak Komisia zamýšľa prijať rozhodnutie o delegovaní úloh plnenia rozpočtu na určený subjekt na tomto základe, má povinnosť uistiť sa, že tento subjekt má postavenie medzinárodnej organizácie.
90 Okrem toho, ak Komisia po prijatí rozhodnutia, ktorým sa úlohy plnenia rozpočtu zverujú určitému subjektu v postavení medzinárodnej organizácie, prijme rozhodnutia, ako [je sporné rozhodnutie], a to na základe skutočností, ktoré podľa jej názoru toto postavenie spochybňujú, uvedené rozhodnutia musia byť odôvodnené tak právne, ako aj fakticky.“
83 Z toho vyplýva, že podľa Súdneho dvora, a na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, ktorej tvrdenia sú pripomenuté v bode 72 vyššie, Komisia môže spochybniť postavenie medzinárodnej organizácie, ktoré priznala určitým subjektom na účely uzatvárania dohôd o delegovaní v rámci nepriameho hospodárenia, za predpokladu, že toto spochybnenie je skutkovo a právne odôvodnené.
84 Je pravda, že v rozsudku o odvolaní Súdny dvor zrušil pôvodný rozsudok a sporné rozhodnutie v rozsahu, v akom Komisia a, po zamietnutí žaloby, ktorú podala žalobkyňa, Všeobecný súd spochybnili jej postavenie medzinárodnej organizácie. Súdny dvor však uviedol:
„91 … pojem ‚medzinárodná organizácia‘ uvedený v [rozpočtových pravidlách z rokov 2002 a 2012]… zahŕňa okrem iného ,organizácie podľa medzinárodného práva verejného zriadené medzivládnymi dohodami a špecializované agentúry zriadené takýmito organizáciami‘.
92 V prejednávanej veci je potrebné konštatovať, že Všeobecný súd neoveril zákonnosť sporných rozhodnutí vzhľadom na túto definíciu, ale obmedzil sa na potvrdenie toho, že tvrdenia a dôkazy predložené [žalobkyňou] nespochybňujú pochybnosti Komisie, pokiaľ ide o [jej] postavenie ako medzinárodnej organizácie.
93 Toto potvrdenie však vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, keďže žiadna zo skutočností uvedených pred Všeobecným súdom na preukázanie odôvodnenosti pochybností Komisie… nie je právne spôsobilá odôvodniť ich.
94 Pokiaľ ide o prvú z týchto skutočností týkajúcu sa otázky, či viaceré členské štáty, prezentované zo strany [žalobkyne] ako jej členovia, nimi aj skutočne sú, z vlastných konštatovaní Všeobecného súdu vyplýva, že pochybnosti Komisie sa v tejto súvislosti týkali iba ‚niektorých‘ z členov [žalobkyne], a to presnejšie piatich z celkového počtu šestnásť. Takéto pochybnosti však aj za predpokladu, že sú dôvodné, nemôžu viesť v medzinárodnom práve k tomu, že by pripravili subjekt, ktorého členmi tieto štáty neboli alebo nimi prestali byť, o postavenie ‚medzinárodnej organizácie‘, a to o to viac, ak ako v prejednávanej veci dotknuté členské štáty predstavujú len výrazne menšinovú časť členov daného subjektu.
95 Pokiaľ ide o druhú skutočnosť týkajúcu sa existencie pochybností o splnomocnení osôb, ktoré zastupovali niektoré štáty pri podpise zakladajúceho aktu [žalobkyne], rovnako treba uviesť, že táto skutočnosť by prípadne mohla spochybniť platnosť aktu podpisu zakladajúceho aktu [žalobkyne], a to najmä zo strany týchto štátov, ale nie platnosť jej samotného založenia, keďže prípadné nezrovnalosti v zastúpení, na ktoré sa poukazuje, sa týkali len obmedzeného počtu zúčastnených štátov.
…
97 Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy je potrebné konštatovať, že druhý odvolací dôvod, ktorý uvádza [žalobkyňa]… založený na tom, že Všeobecný súd… nesprávne rozhodol, že Komisia sa nedopustila nesprávneho právneho posúdenia ani zjavne nesprávneho posúdenia, keď prijatie [sporného rozhodnutia] odôvodnila svojimi pochybnosťami o postavení [žalobkyne] ako ‚medzinárodnej organizácie‘ v zmysle rozpočtových pravidiel z rokov 2002 a 2012, je dôvodný…
104 Ako totiž vyplýva z bodov 92 až 96 tohto rozsudku, [napadnuté rozhodnutie je] protiprávne, keďže skutočnosti, ktoré Komisia uviedla na ich podporu, nie sú spôsobilé spochybniť postavenie [žalobkyne] ako medzinárodnej organizácie v zmysle rozpočtových pravidiel z rokov 2002 a 2012. Preto je potrebné zrušiť [uvedené rozhodnutie] v celom [jeho] rozsahu.“
85 Z týchto dôvodov vyplýva, že Súdny dvor založil zrušenie rozsudku Všeobecného súdu a rozhodnutia Komisie na nesprávnom právnom posúdení a zjavne nesprávnom posúdení, ktorého sa dopustila Komisia tým, že spochybnila postavenie žalobkyne ako medzinárodnej organizácie výlučne na základe skutočností, ktoré po skutkovej a právnej stránke neodôvodňovali prijatie takéhoto rozhodnutia.
86 Toto posúdenie Súdneho dvora však nemá vplyv na zásadu vyplývajúcu z bodov 89 a 90 rozsudku o odvolaní, podľa ktorej uznanie postavenia medzinárodnej organizácie na účely rozpočtových pravidiel z rokov 2002 a 2012 Komisiou nie je konečné a za určitých podmienok ho možno stále spochybniť. Zo zrušenia rozsudku Všeobecného súdu a rozhodnutia Komisie Súdnym dvorom teda nevyplýva, že uvedené rozpočtové pravidlá priznávajú žalobkyni právo zostať uznaná ako medzinárodná organizácia, a teda právo uzatvárať s Komisiou nové dohody o delegovaní v rámci nepriameho hospodárenia.
87 Treba dodať, že žalobkyňa neuvádza, v čom nesprávne právne posúdenie a zjavne nesprávne posúdenie konštatované Súdnym dvorom v rozsudku o odvolaní predstavujú porušenie ustanovení práva Únie obsahujúcich právnu normu, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom. Žalobkyňa totiž po tom, čo pripomenula tieto chyby a tvrdila, že ustanovenia rozpočtových pravidiel z rokov 2002 a 2012 týkajúce sa „organizácií podľa medzinárodného práva“ priznávajú týmto organizáciám práva, zakladá svoje návrhy na tvrdení podľa ktorého medzinárodné právo bráni Komisii prehodnotiť stanovisko, ktoré prijala v minulosti, pričom toto tvrdenie treba zamietnuť z dôvodov uvedených v bodoch 81 až 83 vyššie. Žalobkyňa nespresňuje právne pravidlá, ktorých cieľom je priznať jej práva, ktoré Komisia porušila, keď založila svoje rozhodnutie neuzavrieť s ňou nové dohody o delegovaní v rámci nepriameho hospodárenia na základe pochybností, ktoré Súdny dvor považoval za nedostatočne podložené.
88 Preto treba konštatovať, že ustanovenia rozpočtových pravidiel z rokov 2002 a 2012 týkajúce sa nepriameho hospodárenia, ktoré odkazujú na medzinárodné organizácie, nie sú právnymi normami, ktorých cieľom je priznať subjektom, ktorým Komisia priznala postavenie medzinárodnej organizácie, právo nemať toto postavenie spochybnené a že žalobkyňa nepreukázala, že pochybnosti vyjadrené Komisiou v napadnutom rozhodnutí predstavovali protiprávnosť, ktorá by mohla založiť mimozmluvnú zodpovednosť Únie.
89 Pokiaľ ide o zásadu riadnej správy vecí verejných stanovenú v článku 41 Charty základných práv Európskej únie, ktorej porušenia sa žalobkyňa dovoláva, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry táto zásada sama osebe nepriznáva práva jednotlivcom okrem prípadu, keď je vyjadrením osobitných práv, akým je právo, aby sa ich záležitosti vybavovali nestranne, spravodlivo a v primeranej lehote (rozsudky zo 4. októbra 2006, Tillack/Komisia, T‑193/04, EU:T:2006:292, bod 127, a z 29. novembra 2016, T & L Sugars a Sidul Açúcares/Komisia, T‑103/12, neuverejnený, EU:T:2016:682, bod 65; pozri v tomto zmysle tiež uznesenie z 22. marca 2010, SPM/Rada a Komisia, C‑39/09 P, neuverejnené, EU:C:2010:157, body 65 až 67).
90 V tomto konaní po zrušení a vrátení veci sa však žalobkyňa dovolávala zásady riadnej správy vecí verejných na podporu tvrdenia, podľa ktorého Komisia nemohla spochybniť postavenie medzinárodnej organizácie, ktoré jej v minulosti priznala. Na pojednávaní v odpovedi na otázku Všeobecného súdu žalobkyňa tvrdila, že podľa uvedenej zásady mala Komisia preskúmať jej situáciu starostlivo a nestranne s prihliadnutím na všetky užitočné informácie.
91 Treba pripomenúť, že Komisia je povinná sa ubezpečiť, že subjekt, s ktorým uzatvára dohodu o delegovaní v rámci nepriameho hospodárenia, má postavenie medzinárodnej organizácie, aj keď už s týmto subjektom uzavrela dohodu rovnakej povahy, keďže uznanie takého postavenia nemožno považovať za definitívne nadobudnuté (pozri body 81, 83 a 86 vyššie). Pri uplatnení zásady riadnej správy vecí verejných a zásady riadneho finančného hospodárenia (pozri bod 56 vyššie) Komisii nemožno vytýkať, že neuzavrela nové dohody o delegovaní v rámci nepriameho hospodárenia so subjektom, pokiaľ postavenie tohto subjektu ako medzinárodnej organizácie možno spochybniť na základe dôkazov v tomto zmysle oznámených tejto inštitúcii.
92 Okrem toho žalobkyňa neuvádza, v čom nesprávne právne posúdenie a zjavne nesprávne posúdenie, ktoré viedli Súdny dvor k zrušeniu sporného rozhodnutia, predstavujú porušenie zásady riadnej správy vecí verejných, najmä pokiaľ ide o povinnosť Komisie konať nestranne, čo zodpovedá podmienkam uvedeným v judikatúre pripomenutej v bode 89 vyššie, a teda môže viesť k vzniku zodpovednosti Únie.
93 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba konštatovať, že žalobkyňa nepreukázala, že Komisia porušila právnu normu, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom.
94 V každom prípade za predpokladu, že by sa Komisia dopustila takéhoto porušenia, bolo by na to, aby mohla vzniknúť zodpovednosť Únie, ešte potrebné konštatovať, že toto porušenie je dostatočne závažné.
95 Podľa judikatúry dostatočne závažné porušenie zahŕňa zjavné a závažné prekročenie hraníc voľnej úvahy dotknutou inštitúciou, pričom prvky, ktoré majú byť v tejto súvislosti zohľadnené, sú predovšetkým stupeň jasnosti a presnosti porušenej normy, ako aj rozsah miery voľnej úvahy, ktorý porušená norma ponecháva inštitúcii Únie (pozri rozsudok z 10. septembra 2019, HTTS/Rada, C‑123/18 P, EU:C:2019:694, bod 33 a citovanú judikatúru).
96 Žalobkyňa tvrdí (pozri bod 73 vyššie), že samotné porušenie ustanovení rozpočtových pravidiel z rokov 2002 a 2012 o nepriamom hospodárení predstavuje dostatočne závažné porušenie, keďže podľa nej Komisia nedisponuje žiadnou voľnou úvahou, pokiaľ ide o dodržiavanie týchto ustanovení.
97 Neexistencia miery voľnej úvahy, na ktorú sa odvoláva žalobkyňa, však vyplýva z jej tvrdenia, podľa ktorého medzinárodné právo bráni tomu, aby Komisia spochybnila postavenie medzinárodnej organizácie, ktoré jej priznala. Keďže toto tvrdenie bolo zamietnuté, treba konštatovať, že žalobkyňa nepreukázala, že otázka, či jej má byť uvedené postavenie Komisiou priznané, nie je zložitá. Z týchto skutočností vyplýva, že Komisia v tejto súvislosti disponuje mierou voľnej úvahy.
98 Za týchto okolností treba konštatovať, že prvá podmienka na vznik zodpovednosti Únie nie je splnená.
Návrhy
99 Podľa ustálenej judikatúry kumulatívna povaha troch podmienok na vznik zodpovednosti Únie znamená, že ak jedna z nich nie je splnená, žaloba o náhradu škody sa musí zamietnuť bez toho, aby bolo potrebné preskúmať ostatné podmienky (rozsudky z 9. septembra 1999, Lucaccioni/Komisia, C‑257/98 P, EU:C:1999:402, bod 14; z 30. apríla 2009, CAS Succhi di Frutta/Komisia, C‑497/06 P, neuverejnený, EU:C:2009:273, bod 40, a z 22. mája 2007, Mebrom/Komisia, T‑198/05, neuverejnený, EU:T:2007:147, bod 34).
100 V dôsledku toho musí byť táto žaloba o náhradu škody v rozsahu, v akom sa týka náhrady majetkovej ujmy údajne utrpenej žalobkyňou vo výške 3 miliónov eur z titulu „krytia nepriamych nákladov“ a náhrady nemajetkovej ujmy v symbolickej výške jedného eura zamietnutá ako nedôvodná.
101 Vzhľadom na to, čo bolo uvedené vyššie, treba žalobu o náhradu škody v celom rozsahu zamietnuť.
O trovách
102 V súlade s článkom 219 rokovacieho poriadku vo svojom rozhodnutí vydanom po zrušení a vrátení veci Všeobecný súd rozhodne jednak o trovách konania na Všeobecnom súde a jednak o trovách odvolacieho konania na Súdnom dvore.
103 V rozsudku o odvolaní však Súdny dvor sám rozhodol o trovách konania vo veci C‑184/17 P, pričom vyhradil rozhodnutie o trovách konania vo veci T‑381/15 (pozri bod 25 vyššie).
104 Všeobecnému súdu preto prináleží, aby rozhodol o trovách súvisiacich s konaniami, ktoré pred ním prebehli.
105 Podľa článku 134 ods. 3 rokovacieho poriadku, ak mali účastníci konania úspech len v časti predmetu konania, každý z nich znáša svoje vlastné trovy konania. Okrem toho podľa článku 137 tohto rokovacieho poriadku, ak Všeobecný súd konanie vo veci zastavil, o náhrade trov konania rozhodne podľa vlastnej úvahy.
106 Po prvé treba pripomenúť, že v súlade s rozsudkom o odvolaní, ktorým bolo zrušené sporné rozhodnutie, mala žalobkyňa čiastočne úspech, pokiaľ ide o návrhy na zrušenie, ktoré predložila v žalobe pred Všeobecným súdom. Po druhé uvedený rozsudok nespochybnil čiastočné zastavenie konania a čiastočnú neprípustnosť návrhov žalobkyne na zrušenie uvedených v bode 21 prvej a druhej zarážke vyššie. Po tretie z bodov 68 a 100 vyššie vyplýva, že jej návrhy na náhradu škody treba zamietnuť.
107 Za týchto podmienok treba rozhodnúť, že každý účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania súvisiace s konaniami pred Všeobecným súdom.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (siedma komora)
rozhodol takto:
1. Žaloba o náhradu škody sa zamieta.
2. Každý účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania súvisiace s konaniami pred Všeobecným súdom.
da Silva Passos | Truchot | Sampol Pucurull |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 9. septembra 2020.
Podpisy