Spojené veci C‑569/16 a C‑570/16

Stadt Wuppertal
proti
Marii Elisabethe Bauerovej

a

Volker Willmeroth
proti
Martine Broßonnovej

(návrhy na začatie prejudiciálneho konania, ktoré podal Bundesarbeitsgericht)

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Sociálna politika – Organizácia pracovného času – Smernica 2003/88/ES – Článok 7 – Nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok – Skončenie pracovného pomeru v dôsledku úmrtia pracovníka – Vnútroštátna právna úprava, ktorá bráni tomu, aby bola právnym nástupcom pracovníka vyplatená peňažná náhrada z titulu jeho nevyčerpanej platenej dovolenky za kalendárny rok – Povinnosť konformného výkladu vnútroštátneho práva – Charta základných práv Európskej únie – Článok 31 ods. 2 – Možnosť odvolávať sa v rámci sporu medzi jednotlivcami“

Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) zo 6. novembra 2018

1.        Sociálna politika – Ochrana bezpečnosti a zdravia pracovníkov – Organizácia pracovného času – Nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok – Rozsah – Peňažná náhrada za nevyčerpanú dovolenku, ktorá sa vyplatí na konci pracovného pomeru – Vnútroštátna právna úprava, ktorá stanovuje zánik nároku na kompenzačnú náhradu v prípade úmrtia pracovníka – Neprípustnosť

(Charta základných práv Európskej únie, články 31 ods. 2 a článok 52 ods. 1; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88, článok 7; smernica Rady 93/104, článok 7)

2.        Sociálna politika – Ochrana bezpečnosti a zdravia pracovníkov – Organizácia pracovného času – Nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok – Smernica 2003/88 – Článok 7 – Priamy účinok – Možnosť odvolávať sa naň v rámci sporu medzi jednotlivcami – Absencia

(Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88, článok 7)

3.        Sociálna politika – Ochrana bezpečnosti a zdravia pracovníkov – Organizácia pracovného času – Nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok – Zásada sociálneho práva Únie, ktorá má osobitný význam – Rozsah

(Článok 151 ZFEÚ; Charta základných práv Európskej únie, článok 21 ods. 1, článok 27, článok 31 ods. 2 a článok 52 ods. 1; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88, článok 7; smernica Rady 93/104, článok 7)

4.        Sociálna politika – Ochrana bezpečnosti a zdravia pracovníkov – Organizácia pracovného času – Nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok – Peňažná náhrada za nevyčerpanú dovolenku, ktorá sa vyplatí na konci pracovného pomeru – Vnútroštátna právna úprava, v prípade ktorej bolo rozhodnuté, že je v rozpore so smernicou 2003/88 a s Chartou základných práv Európskej únie – Povinnosti vnútroštátneho súdu prejednávajúceho spor medzi jednotlivcami – Neuplatnenie uvedenej vnútroštátnej právnej úpravy a priznanie peňažnej náhrady právnemu nástupcovi zosnulého pracovníka

(Charta základných práv Európskej únie, článok 31 ods. 2 a článok 51 ods. 1; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88, článok 7)

1.      Článok 7 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, ako aj článok 31 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia takej vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veciach samých, podľa ktorej ak sa pracovný pomer skončí v dôsledku úmrtia pracovníka, nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok získanú na základe uvedených ustanovení, ktorú si tento pracovník pred svojou smrťou nevyčerpal, zanikne bez toho, aby mohol vzniknúť nárok na peňažnú náhradu z titulu uvedenej dovolenky, ktorý by dedením prešiel na právnych nástupcov uvedeného pracovníka.

Zánik nadobudnutého nároku pracovníka na platenú dovolenku za kalendárny rok alebo jeho súvisiaceho nároku na vyplatenie peňažnej náhrady z titulu nevyčerpanej dovolenky v prípade skončenia pracovného pomeru bez toho, aby mala dotknutá osoba skutočne možnosť uplatniť tento nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok, totiž porušuje samotnú podstatu tohto nároku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. septembra 2013, Preskúmanie Komisia/Strack, C‑579/12 RX‑II, EU:C:2013:570, bod 32).

Zdá sa teda, že získanie peňažnej náhrady v prípade skončenia pracovného pomeru smrťou pracovníka je nevyhnutné na zabezpečenie potrebného účinku nároku pracovníka na platenú dovolenku za kalendárny rok (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. júna 2014, Bollacke, C‑118/13, EU:C:2014:1755, bod 24).

V tomto kontexte treba napokon pripomenúť, že Súdny dvor už mal príležitosť spresniť, že výraz „platená ročná dovolenka [platená dovolenka za kalendárny rok – neoficiálny preklad]“ nachádzajúci sa v článku 7 ods. 1 smernice 2003/88, ktorý treba chápať rovnako ako výraz „každoročná platená dovolenka“ nachádzajúci sa v článku 31 ods. 2 Charty, znamená, že musí byť zachovaná odmena za dobu dovolenky za kalendárny rok v zmysle týchto ustanovení a že inými slovami pracovníkovi musí byť vyplatená bežná odmena za túto dobu pracovného odpočinku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. septembra 2011, Williams a i., C‑155/10, EU:C:2011:588, body 18 a 19).

Ako bolo pripomenuté v bode 39 tohto rozsudku, nárok na dovolenku za kalendárny rok predstavuje len jednu z dvoch zložiek práva na platenú dovolenku za kalendárny rok, ktoré je hlavnou zásadou sociálneho práva Únie vyjadrenou v článku 7 smernice 93/104 a článku 7 smernice 2003/88, ktorá bola medzitým výslovne zakotvená ako základné právo v článku 31 ods. 2 Charty. Uvedené základné právo tak zahŕňa tiež nárok na získanie platby, ako aj neoddeliteľnú súčasť tohto nároku na „platenú“ dovolenku za kalendárny rok, ktorou je nárok na peňažnú náhradu z titulu dovolenky za kalendárny rok, ktorá nebola v čase skončenia pracovného pomeru vyčerpaná.

V tejto súvislosti môže byť tento nárok obmedzený len pri splnení striktných podmienok stanovených v článku 52 ods. 1 Charty a najmä pri zachovaní podstaty uvedeného nároku. Členské štáty sa tak nemôžu odchýliť od zásady vyplývajúcej z článku 7 smernice 2003/88 v spojení s článkom 31 ods. 2 Charty, podľa ktorej získaný nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok nesmie zaniknúť uplynutím referenčného obdobia a/alebo obdobia prenesenia dovolenky, ktoré upravuje vnútroštátne právo, v prípade, že pracovník nemohol svoju dovolenku vyčerpať (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. novembra 2017, King, C‑214/16, EU:C:2017:914, bod 56).

(pozri body 49, 50, 57 – 59, 61, 63 a bod 1 výroku)

2.      Pozri text rozhodnutia.

(pozri body 72, 73, 77, 78)

3.      Pozri text rozhodnutia.

(pozri body 80, 81, 83, 84)

4.      V prípade, že nie je možné podať výklad takej vnútroštátnej právnej úpravy, o akú ide vo veciach samých, spôsobom, ktorým sa zabezpečí jej súlad s článkom 7 smernice 2003/88 a článkom 31 ods. 2 Charty základných práv, má vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o spore medzi právnym nástupcom zosnulého pracovníka a jeho bývalým zamestnávateľom, povinnosť neuplatniť uvedenú vnútroštátnu právnu úpravu a dbať na to, aby tento zamestnávateľ vyplatil uvedenému právnemu nástupcovi peňažnú náhradu z titulu platenej dovolenky za kalendárny rok, na ktorú vznikol nárok na základe uvedených ustanovení a ktorú si uvedený pracovník pred svojou smrťou nevyčerpal. Túto povinnosť má vnútroštátny súd na základe článku 7 smernice 2003/88 a článku 31 ods. 2 Charty základných práv v prípade, že ide o spor medzi takýmto právnym nástupcom a zamestnávateľom v postavení verejného orgánu, a na základe druhého z týchto ustanovení v prípade, že ide o spor medzi právnym nástupcom a zamestnávateľom, ktorý má postavenie jednotlivca.

Právo na obdobie platenej dovolenky za kalendárny rok, ktoré článok 31 ods. 2 Charty priznáva každému pracovníkovi, tak má, pokiaľ ide o jeho samotnú existenciu, kogentnú, ako aj bezpodmienečnú povahu, pričom nie je potrebné, aby bolo toto obdobie konkretizované v ustanoveniach práva Únie alebo vo vnútroštátnom práve, ktorých účelom je len určiť presnú dobu dovolenky za kalendárny rok a prípadne aj niektoré podmienky výkonu tohto práva. Z toho vyplýva, že uvedené ustanovenie je samo osebe postačujúce na to, aby pracovníkom priznávalo samostatne uplatniteľné právo v spore s ich zamestnávateľom v situácii, na ktorú sa vzťahuje právo Únie a ktorá v dôsledku toho patrí do pôsobnosti Charty (pozri analogicky rozsudok zo 17. apríla 2018, Egenberger, C‑414/16, EU:C:2018:257, bod 76).

Pokiaľ ide o účinok, ktorý takto vyvoláva článok 31 ods. 2 Charty vo vzťahu k zamestnávateľom, ktorí majú postavenie jednotlivcov, je potrebné uviesť, že hoci článok 51 ods. 1 Charty spresňuje, že jej ustanovenia sú pri dodržaní zásady subsidiarity určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie, ako aj pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie, uvedený článok 51 ods. 1 sa napriek tomu nezaoberá otázkou, či takýto jednotlivci môžu mať prípadne priamu povinnosť dodržiavať určité ustanovenia uvedenej Charty, a preto ho nemožno vykladať v tom zmysle, že by takúto možnosť systematicky vylučoval.

Najskôr a ako pripomenul generálny advokát v bode 78 svojich návrhov, okolnosť, že niektoré ustanovenia primárneho práva sú určené v prvom rade členským štátom, nemôže vylúčiť, že by sa tieto ustanovenia mohli uplatňovať vo vzťahoch medzi jednotlivcami (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. apríla 2018, Egenberger, C‑414/16, EU:C:2018:257, bod 77).

Následne Súdny dvor už najmä pripustil, že zákaz zakotvený v článku 21 ods. 1 Charty sám osebe stačí na to, aby bolo jednotlivcovi priznané samostatne uplatniteľné právo v spore s iným jednotlivcom (rozsudok zo 17. apríla 2018, Egenberger, C‑414/16, EU:C:2018:257, bod 76), bez toho, aby tomu bránil článok 51 ods. 1 Charty.

Napokon, pokiaľ ide konkrétnejšie o článok 31 ods. 2 Charty, treba zdôrazniť, že právo každého pracovníka na obdobia platenej dovolenky za kalendárny rok zahŕňa vzhľadom na svoju vlastnú povahu zodpovedajúcu povinnosť, ktorá prináleží zamestnávateľovi, a to povinnosť poskytnúť takéto obdobia platenej dovolenky.

(pozri body 85, 87 – 90, 92 a bod 2 výroku)