ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (piata rozšírená komora)
z 11. októbra 2023 (*)
„Verejná služba – Zamestnanci EIB – Odmena – Príspevok na nezaopatrené dieťa – Príspevok na vzdelanie – Vymáhanie plnenia poskytnutého bez právneho dôvodu – Nedostatok právomoci autora aktu – Porušenie premlčacej doby“
Vo veci T‑529/22,
QT, v zastúpení: L. Levi, advokátka,
žalobkyňa,
proti
Európskej investičnej banke (EIB), v zastúpení: G. Faedo a J. Pawlowicz, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci: A. Glavasevic a V. Wellens, advokáti,
žalovanej,
VŠEOBECNÝ SÚD (piata rozšírená komora),
v zložení: predseda komory J. Svenningsen, sudcovia C. Mac Eochaidh, J. Laitenberger, J. Martín y Pérez de Nanclares (spravodajca) a M. Stancu,
tajomník: H. Eriksson, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania,
po pojednávaní z 20. júna 2023,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Svojou žalobou podanou na základe článku 270 ZFEÚ a článku 50a Štatútu Súdneho dvora Európskej únie sa žalobkyňa QT domáha jednak zrušenia rozhodnutia Európskej investičnej banky (EIB) z 28. septembra 2021 o vymáhaní sumy vo výške 61 186,61 eura, ktorá bola neoprávnene vyplatená ako príspevky na vzdelanie, príspevky na nezaopatrené dieťa a súvisiace výhody v období od júla 2014 do júna 2017 (ďalej len „rozhodnutie o vymáhaní“), ako aj rozhodnutia EIB z 20. mája 2022, ktorým sa zamieta administratívna sťažnosť žalobkyne (ďalej len „rozhodnutie o zamietnutí administratívnej sťažnosti“), a jednak náhrady škody, ktorá jej vznikla v dôsledku týchto rozhodnutí.
Okolnosti predchádzajúce sporu
2 Žalobkyňa je zamestnankyňou EIB od 16. marca 2006. Od júla 2014 do júna 2017 vrátane, žalobkyňa poberala najmä príspevky na nezaopatrené dieťa a príspevky na vzdelanie (ďalej len „sporné príspevky“) na svojho syna z dôvodu jeho výcviku freedivingu, ktorý absolvoval v tomto období na Apnea Academy West Europe v Adeje (Španielsko).
3 Po tom, čo zamestnanec EIB informoval Európsky úrad pre boj proti podvodom (OLAF) o možných nezrovnalostiach pri poskytovaní príspevkov na vzdelanie a odvodených práv v rámci EIB, OLAF začal v novembri 2017 vyšetrovanie týkajúce sa 70 zamestnancov EIB, vrátane žalobkyne.
4 Dňa 16. apríla 2018 OLAF informoval žalobkyňu o začatí vyšetrovania, ktoré sa jej týkalo.
5 Dňa 7. decembra 2020 OLAF zaslal EIB svoju záverečnú správu vypracovanú 4. decembra 2020, v ktorej EIB odporučil, aby začala jednak disciplinárne konanie voči žalobkyni a jednak konanie o vymáhaní sporných príspevkov, ako aj odvodených výhod za obdobie od júla 2014 do júna 2017.
6 Žalobkyňa bola informovaná o doručení správy OLAF‑u o ukončení jej vyšetrovania a jeho odporúčaniach adresovaných EIB listom z 29. januára 2021, v ktorom bola tiež informovaná, že EIB uskutoční obe konania samostatne.
7 E‑mailom z 21. júna 2021 EIB podrobne vysvetlila sumy predstavujúce celkovú sumu 61 186,61 eura, ktorú EIB stanovila s cieľom jej vymáhania, a vyzvala žalobkyňu, aby predložila svoje pripomienky, ktorá tak urobila 17. augusta 2021.
8 Dňa 28. júna 2021 EIB doručila žalobkyni záverečnú správu OLAF‑u a predvolala ju na preddisciplinárne vypočutie.
9 E‑mailom z 28. septembra 2021 EIB prijala rozhodnutie o vymáhaní na základe plánu zúčtovania, podľa ktorého sa má suma 565,79 eura zrážať z mesačného platu žalobkyne od septembra 2021 do decembra 2030.
10 Dňa 20. mája 2022 EIB prijala rozhodnutie o zamietnutí administratívnej sťažnosti, ktorú žalobkyňa podala 29. novembra 2021.
Návrhy účastníkov konania
11 Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil rozhodnutie o vymáhaní a rozhodnutie o zamietnutí administratívnej sťažnosti (ďalej spoločne len „napadnuté rozhodnutia“),
– uložil EIB povinnosť vrátiť vymožené sumy zvýšené o úroky z omeškania zodpovedajúce úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky (ECB) zvýšenej o dva percentuálne body,
– uložil EIB povinnosť nahradiť trovy konania.
12 Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu ako nedôvodnú,
– uložil žalobkyni povinnosť nahradiť všetky trovy konania.
Právny stav
O predmete návrhov na vyhlásenie neplatnosti
13 Z ustálenej judikatúry vyplýva, že návrhy na vyhlásenie neplatnosti, ktoré sú formálne uvádzané proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu podaného pred podaním žaloby a proti aktu spôsobujúcemu ujmu, majú za následok, že Všeobecnému súdu je predložený tento akt, ak tieto návrhy ako také nemajú samostatný obsah (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. septembra 2022, KL/EIB, T‑651/20, neuverejnený, EU:T:2022:512, bod 36 a citovanú judikatúru).
14 Výslovné rozhodnutie o zamietnutí návrhu podaného pred podaním žaloby napriek tomu nemusí byť vzhľadom na jeho obsah potvrdením aktu napadnutého žalobcom. To platí v prípade, ak rozhodnutie o zamietnutí návrhu podaného pred podaním žaloby obsahuje opätovné preskúmanie situácie dotknutej osoby z hľadiska nových právnych a skutkových okolností, alebo ak mení alebo dopĺňa pôvodné rozhodnutie. V týchto prípadoch predstavuje zamietnutie návrhu podaného pred podaním žaloby akt podliehajúci preskúmaniu súdom, ktorý naň prihliada pri posudzovaní zákonnosti napadnutého aktu, alebo ho dokonca považuje za akt spôsobujúci ujmu nahrádzajúci pôvodný akt (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. apríla 2017, HF/Parlament, T‑584/16, EU:T:2017:282, bod 71 a citovanú judikatúru).
15 V prejednávanej veci žalobkyňa tvrdí, že jej návrhy uvedené proti rozhodnutiu o zamietnutí administratívnej sťažnosti sú prípustné, keďže jej bol zaslaný nový dokument, a to záznam do spisu z 26. apríla 2022 v prílohe k tomuto rozhodnutiu, v odpovedi na výhradu založenú na nedostatku právomoci autora rozhodnutia o vymáhaní.
16 Hoci rozhodnutie o zamietnutí administratívnej sťažnosti nemení výrok rozhodnutia o vymáhaní, pokiaľ ide o jeho výšku a podmienky, toto rozhodnutie nie je úplne bez samostatného obsahu. Rozhodnutie, ktorým sa zamieta administratívna sťažnosť, pričom potvrdzuje rozhodnutie o vymáhaní, totiž v odpovedi na túto sťažnosť obsahuje dodatočné dôvody zahrňujúce spresnenia a vyjadrujúce sa k výhradám uvádzaným žalobkyňou, najmä k výhrade založenej na nedostatku právomoci autora rozhodnutia o vymáhaní.
17 Za týchto podmienok a vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa nerozlišuje vo svojej argumentácii v závislosti od každého z napadnutých rozhodnutí, treba ich preskúmať spoločne (pozri v tomto zmysle uznesenie z 18. septembra 2018, Dreute/Parlament, T‑732/17, neuverejnené, EU:T:2018:582, bod 42).
O veci samej
O prvej časti návrhov žalobkyne
18 Na podporu návrhov na vyhlásenie neplatnosti žalobkyňa uvádza štyri žalobné dôvody. Prvý žalobný dôvod sa zakladá na nedostatku právomoci autora rozhodnutia o vymáhaní, druhý na porušení päťročnej premlčacej doby stanovenej v článku 16.3 administratívnych predpisov uplatniteľných na zamestnancov EIB (ďalej len „AP“), tretí na porušení toho istého ustanovenia, pokiaľ ide o podmienky požadované na vymáhanie, a štvrtý na porušení článkov 2.2.3 a 2.2.4 AP, ako aj na zjavne nesprávnom posúdení.
– O prvom žalobnom dôvode založenom na nedostatku právomoci autora rozhodnutia o vymáhaní
19 Prvý žalobný dôvod obsahuje v podstate dve časti, pričom prvá sa zakladá na tvrdení, že vedúca útvaru „Individuálne práva a platby“ (ďalej len „vedúca útvaru“) nebola riadne poverená na prijatie rozhodnutia o vymáhaní, a druhá na tvrdení, že rozhodnutie nebolo podpísané dvakrát.
20 EIB v prvom rade tvrdí, že rozhodnutie o vymáhaní bolo skutočne prijaté vedúcou útvaru na základe prenesenia právomocí, ktoré bolo potvrdené a posteriori záznamom do spisu z 26. apríla 2022. V druhom rade tvrdí, že e‑mail obsahujúci toto rozhodnutie bol zaslaný mimo rámca prenesenia právomocí definovaného jej pravidlami, ktoré neuvádzajú rozhodnutia o vymáhaní v nadväznosti na vyšetrovania OLAF‑u.
21 Na úvod treba uviesť, že účastníci konania sa dohodli, že orgánom príslušným v rámci EIB na prijatie rozhodnutí o vymáhaní neoprávnene vyplatených súm je v zásade generálna riaditeľka Generálneho riaditeľstva pre zamestnancov. Je tiež nepopierateľné, že autorom sporného rozhodnutia o vymáhaní nie je generálna riaditeľka Generálneho riaditeľstva pre zamestnancov, ale vedúca útvaru. Podľa EIB táto vedúca útvaru dostala na tieto účely od uvedenej riaditeľky riadne splnomocnenie.
22 V prvom rade treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry sa prenesenie právomocí nepredpokladá a že aj v prípade, keď je delegujúci orgán oprávnený preniesť svoje právomoci, musí o tom výslovne rozhodnúť a prenesenie právomocí sa môže týkať iba presne vymedzených výkonných právomocí (pozri v tomto zmysle rozsudky z 13. júna 1958, Meroni/Vysoký úrad, 9/56, EU:C:1958:7, s. 42 až 44, 46 a 47, a z 26. mája 2005, Tralli/ECB, C‑301/02 P, EU:C:2005:306, bod 43).
23 V prejednávanej veci EIB na pojednávaní spresnila, že v prípade prenesenia právomocí, na základe ktorého vedúca útvaru prijala rozhodnutie o vymáhaní, nešlo o písomne prenesenie právomocí. Toto prenesenie právomocí však vyplýva z listu generálnej riaditeľky Generálneho riaditeľstva pre zamestnancov adresovaného žalobkyni z 29. januára 2021, ktorým jej oznámila svoj zámer pristúpiť k vymáhaniu, ako aj zo súhlasu uvedenej riaditeľky výslovne uvedeného v rozhodnutí o vymáhaní.
24 Treba však konštatovať, že skutočnosti uvedené v spise neumožňujú preukázať existenciu takéhoto prenesenia právomocí.
25 Obsah listu generálnej riaditeľky Generálneho riaditeľstva pre zamestnancov z 29. januára 2021 totiž nepreukazuje, že by sa generálna riaditeľka Generálneho riaditeľstva pre zamestnancov rozhodla ďalej delegovať z vecnej stránky výkon vymáhania sporných príspevkov na služby pod jej vedením, medzi ktoré patrí útvar „Individuálne nároky a platby“. Tento list len informuje žalobkyňu o odporúčaniach OLAF‑u v nadväznosti na jej vyšetrovanie, o úmysle EIB čo najskôr vyhovieť týmto odporúčaniam a vykonať ich samostatne.
26 Okrem toho zmienku o súhlase generálnej riaditeľky Generálneho riaditeľstva pre zamestnancov s týmto rozhodnutím v rozhodnutí o vymáhaní nemožno považovať za rovnocennú s výslovným rozhodnutím v zmysle judikatúry citovanej v bode 22 vyššie, ktoré bolo prijaté uvedenou generálnou riaditeľkou, preniesť na vedúcu útvaru právomoc vykonať postup vymáhania odporúčaný OLAF‑om. Navyše táto generálna riaditeľka nie je uvedená medzi adresátmi nachádzajúcimi sa v kópii e‑mailu, ktorým bolo prijaté rozhodnutie o vymáhaní.
27 Pokiaľ ide o záznam v spise z 26. apríla 2022, ktorým generálna riaditeľka Generálneho riaditeľstva pre zamestnancov potvrdila, že právomoc prijať rozhodnutie o vymáhaní preniesla na vedúcu útvaru, samotná EIB vo svojich písomných podaniach, ako aj na pojednávaní uznala, že toto rozhodnutie nemôže predstavovať riadne prenesenie právomocí, keďže bolo vypracované po prijatí uvedeného rozhodnutia.
28 Keďže prenesenie právomocí nie je preukázané, treba v dôsledku toho dospieť k záveru, že rozhodnutie o vymáhaní nebolo prijaté príslušným orgánom.
29 V druhom rade je nesporné, že z judikatúry vyplýva, že rozhodnutie prijaté orgánom, ktorý nie je príslušný, z dôvodu nedodržania pravidiel rozdelenia právomocí, ktoré mu boli zverené, môže byť zrušené len vtedy, ak nedodržanie týchto pravidiel porušuje jednu zo záruk, ktoré úradníkom poskytuje Služobný poriadok úradníkov Európskej únie alebo pravidlá riadnej správy vecí verejných v oblasti riadenia zamestnancov (rozsudky z 30. mája 1973, Drescig/Komisia, 49/72, EU:C:1973:58, bod 13; zo 7. februára 2007, Caló/Komisia, T‑118/04 a T‑134/04, EU:T:2007:37, bod 68, a zo 17. novembra 2017, Teeäär/ECB, T‑555/16, neuverejnený, EU:T:2017:817, bod 52).
30 Treba však tiež pripomenúť, že pravidlá riadnej správy vecí verejných v oblasti riadenia zamestnancov si okrem iného vyžadujú, aby rozdelenie právomocí v rámci inštitúcií bolo jasne definované a uverejnené. Rovnakú povinnosť majú orgány EIB, ktoré sa nenachádzajú v situácii odlišnej od situácie, v ktorej sa nachádzajú riadiace orgány iných agentúr a inštitúcií Únie vo vzťahoch so svojimi zamestnancami (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. novembra 2017, Teeäär/ECB, T‑555/16, neuverejnený, EU:T:2017:817, bod 53 a citovanú judikatúru).
31 Ako však vyplýva z bodov 22 až 28 vyššie, údajná právomoc autora rozhodnutia o vymáhaní nebola jasne vymedzená ani uverejnená.
32 Z toho vyplýva, že rozhodnutie o vymáhaní obsahuje vadu spočívajúcu v nedostatku právomoci, ktorá je v rozpore s pravidlami riadnej správy vecí verejných v oblasti riadenia zamestnancov, a že uvedené rozhodnutie musí byť zrušené v celom rozsahu. V dôsledku toho rozhodnutie o zamietnutí administratívnej sťažnosti žalobkyne obsahuje tiež nesprávne právne posúdenie v rozsahu, v akom sa v ňom dospelo k záveru, že vedúca útvaru má právomoc prijať rozhodnutie o vymáhaní.
33 Prvej časti prvého žalobného dôvodu preto treba vyhovieť bez toho, aby bolo potrebné analyzovať druhú časť týkajúcu sa dvojitého podpisu.
34 Všeobecný súd však na účely zabezpečenia riadneho výkonu spravodlivosti považuje za vhodné preskúmať aj druhý žalobný dôvod.
– O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení päťročnej premlčacej doby
35 Žalobkyňa v podstate tvrdí, že EIB porušila päťročnú premlčaciu dobu stanovenú v článku 16.3 AP tým, že začala s vymáhaním sporných príspevkov, ktoré boli žalobkyni vyplatené od júla 2014 do júna 2017. Na základe uvedenej päťročnej premlčacej doby sa totiž vymáhanie nemohlo týkať súm vyplatených pred 28. septembrom 2016, teda päť rokov pred dátumom prijatia rozhodnutia o vymáhaní.
36 EIB naopak tvrdí, že začatie vyšetrovania zo strany OLAF‑u nevyhnutne viedlo k prerušeniu premlčacej doby na vymáhanie sporných príspevkov odo dňa, keď bola žalobkyňa informovaná o začatí vyšetrovania voči nej, t. j. 16. apríla 2018, až do záverečnej správy OLAF‑u 4. decembra 2020, ktorá jej bola doručená 7. decembra 2020.
37 Na úvod treba pripomenúť, že podobne ako stanovuje článok 85 Služobného poriadku úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“), článok 16.3 AP stanovuje:
„16.3 Vymáhanie neoprávnene vyplatených súm
Sumy neoprávnene vyplatené zamestnancovi alebo jeho právnym nástupcom podľa týchto [DA] sa vymáhajú, ak príjemca vedel o neoprávnenosti platby alebo ak neoprávnenosť platby bola taká zjavná, že o nej musel vedieť.
Vymáhanie môže byť rozložené na niekoľko mesiacov. Nesmie prekročiť jednu pätinu základného platu zamestnanca za mesiac.
Vymáhanie sa musí vykonať do piatich rokov odo dňa, keď bola suma vyplatená neoprávnene, pokiaľ [EIB] nepreukáže, že príjemca úmyselne zavádzal administratívu, aby získal príslušnú sumu. V tomto prípade, aj keď uplynula lehota piatich rokov, návrh na vymáhanie nemôže byť vyhlásený za neplatný.“
38 V prejednávanej veci treba na jednej strane spresniť, že EIB netvrdí, že na tento prípad sa vzťahuje výnimka z uplatnenia premlčacej doby stanovenej v článku 16.3 ods. 3 druhej vete AP. Na druhej strane EIB vo svojich písomných podaniach pripomína, že o otázke, či ju žalobkyňa úmyselne uviedla do omylu s cieľom získať vyplatenie sporných príspevkov, by malo byť rozhodnuté v rámci prípadného disciplinárneho konania vedeného oddelene od konania vo veci vymáhania. Na pojednávaní informovala Všeobecný súd, že začala takéto konanie, ktoré k tomuto dátumu stále prebiehalo.
39 EIB sa však domnieva, že päťročná premlčacia doba, ktorá sa uplatňuje v prejednávanej veci, bola prerušená počas trvania vyšetrovania zo strany OLAF‑u. Takéto prerušenie by bolo možné vyvodiť z ustanovení nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) č. 883/2013 z 11. septembra 2013 o vyšetrovaniach vykonávaných Európskym úradom pre boj proti podvodom (OLAF), ktorým sa zrušuje nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1073/1999 a nariadenie Rady (Euratom) č. 1074/1999 (Ú. v. EÚ L 248, 2013, s. 1), najmä z jeho článku 5 ods. 3 Tvrdí, že na základe uvedeného ustanovenia, pokiaľ OLAF vedie interné vyšetrovanie, dotknuté orgány, úrady a agentúry nezačnú súbežné vyšetrovanie tých istých skutkov. Navyše tvrdí, že OLAF jej v e‑maile zo 14. júna 2018 formálne nariadil, aby sa zdržala vedenia súbežných vyšetrovaní, kým uvedené vyšetrovanie nebude ukončené. Tvrdí teda, že vôbec nemohla konať, a preto vo vzťahu k nej nemohla plynúť premlčacia doba.
40 EIB tiež tvrdí, že prerušenie päťročnej premlčacej doby začatím vyšetrovania zo strany OLAF‑u sa vyžaduje na základe zásady riadnej správy vecí verejných a zásady lojálnej spolupráce vyplývajúcej z článku 13 ZEÚ. Podľa nej by opačné riešenie viedlo k tomu, že by bola zbavená akejkoľvek možnosti vymáhať sumy neoprávnene vyplatené jej zamestnancom vždy, keď sú uvedené sumy predmetom zdĺhavého a komplexného vyšetrovania OLAF‑u.
41 EIB sa napokon domnieva, že zásada prerušenia päťročnej premlčacej doby v prípade vyšetrovania zo strany OLAF‑u bola uznaná judikatúrou na základe ustanovení nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) 2018/1046 z 18. júla 2018 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Únie, o zmene nariadení (EÚ) č. 1296/2013, (EÚ) č. 1301/2013, (EÚ) č. 1303/2013, (EÚ) č. 1304/2013, (EÚ) č. 1309/2013, (EÚ) č. 1316/2013, (EÚ) č. 223/2014, (EÚ) č. 283/2014 a rozhodnutia č. 541/2014/EÚ a o zrušení nariadenia (EÚ, Euratom) č. 966/2012 (Ú. v. EÚ L 193, 2018, s. 1, ďalej len „rozpočtové nariadenie“). Podľa jej názoru je preto irelevantné, či prijala normu pozitívneho práva, ktorá takéto prerušenie stanovuje, alebo nie.
42 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa judikatúry je účelom premlčacej doby zabezpečiť právnu istotu a že táto podstatná podmienka bráni tomu, aby sa administratíva mohla neobmedzene omeškať vo výkone svojich právomocí (rozsudok z 9. júna 2021, DI/ECB, T‑514/19, EU:T:2021:332, bod 58).
43 Aby premlčacia doba plnila svoju úlohu spočívajúcu v zabezpečení právnej istoty, musí byť stanovená vopred a stanovenie jej dĺžky, ako aj podmienok jej uplatňovania patrí do právomoci normotvorcu Únie (rozsudok z 15. júla 1970, ACF Chemiefarma/Komisia, 41/69, EU:C:1970:71, body 19 a 20; pozri tiež rozsudok zo 17. marca 2021, EJ/EIB, T‑585/19, neuverejnený, EU:T:2021:142, bod 33 a citovanú judikatúru). Premlčanie totiž tým, že bráni, aby sa spochybňovali do nekonečna situácie, ktoré sa ustálili plynutím času, napĺňa právnu istotu, ale môže takisto umožniť ustálenie situácií, ktoré boli, aspoň na začiatku, protiprávne. Rozsah, v ktorom sa uplatní, vyplýva preto zo stretu medzi požiadavkami právnej istoty a požiadavkami zákonnosti podľa historických a sociálnych okolností, ktoré prevažovali v spoločnosti v danom období. Uvádza, že z tohto dôvodu sa na ňu vzťahuje iba voľba normotvorcu a po stanovení premlčacej doby ním súd nemôže nahradiť inú dobu v určitej veci (pozri analogicky rozsudok z 23. marca 2022, ON/Komisia, T‑730/20, neuverejnený, EU:T:2022:155, bod 34 a citovanú judikatúru).
44 V prejednávanej veci z jasného znenia článku 16.3 AP vyplýva, že EIB musí začať vymáhanie súm neoprávnene vyplatených jednému zo svojich zamestnancov v dobe piatich rokov od ich vyplatenia, pokiaľ nepreukáže úmysel dotknutého zamestnanca uviesť ju do omylu na účely získania týchto platieb.
45 Článok 16.3 AP však neobsahuje nijaký odkaz na prerušenie alebo pozastavenie premlčacej doby na účely vymáhania v prípade začatia vyšetrovania zo strany OLAF‑u, ktoré sa týka skutočností vedúcich k tomuto vymáhaniu.
46 Právna istota preto bráni tomu, aby sa EIB mohla odvolávať na začatie vyšetrovania zo strany OLAF‑u voči zamestnancovi, aby tvrdila, že premlčacia doba bola prerušená alebo pozastavená.
47 Pokiaľ ide o článok 5 ods. 3 nariadenia č. 883/2013, tento článok stanovuje, že „pokiaľ [OLAF] vedie interné vyšetrovanie, dotknuté inštitúcie, orgány, úrady a agentúry nezačnú súbežné vyšetrovanie tých istých skutočností, ak sa s [OLAF‑om] nedohodnú inak“.
48 Treba však zdôrazniť, že prijatie rozhodnutia o vymáhaní neoprávnene vyplatených súm nemožno prirovnať k vyšetrovaniu.
49 Pokiaľ ide o tvrdenie EIB založené na zásadách riadnej správy vecí verejných a lojálnej spolupráce a konkrétnejšie o údajný príkaz, ktorý OLAF uložil EIB v e‑maile zo 14. júna 2018, treba konštatovať, že obsah tohto e‑mailu neumožňuje dospieť k záveru, že OLAF výslovne požiadal EIB, aby nezačínala s vymáhaním sporných príspevkov. Okrem toho EIB na pojednávaní v odpovedi na otázku Všeobecného súdu uviedla, že sa v tejto súvislosti neporadila s OLAF‑om.
50 Za týchto okolností EIB nič nebránilo v tom, aby začala s vymáhaním súm, o ktorých sa domnievala, že boli neoprávnene vyplatené žalobkyni pred ukončením vyšetrovania OLAF‑u, ktoré sa jej týkalo.
51 Na rozdiel od toho, čo tvrdí EIB, neexistencia prerušujúceho alebo odkladného účinku vyšetrovaní OLAF‑u na premlčaciu dobu stanovenú v článku 16.3 AP nezbavuje EIB akejkoľvek možnosti vymáhať neoprávnene vyplatené sumy v prípade dlhého a komplexného vyšetrovania zo strany OLAF‑u, ktoré sa týka oprávnenosti takýchto platieb, a nie je v rozpore s požiadavkou ochrany finančných záujmov Únie.
52 V každom prípade prináležalo EIB, aby prijala pravidlo stanovujúce takéto prerušenie alebo prerušenie výkonu vo svojom regulačnom rámci.
53 Z vyššie uvedeného vyplýva, že len ak by malo dôjsť k porušeniu zásady právnej istoty, tvrdenie EIB, podľa ktorého zásady lojálnej spolupráce a riadnej správy vecí verejných odôvodňujú, aby začala s vymáhaním sporných príspevkov po uplynutí doby piatich rokov stanovenej v článku 16.3 AP, nemôže uspieť.
54 V dôsledku toho v deň prijatia rozhodnutia o vymáhaní EIB už v zásade nebola oprávnená vymáhať sumy, ktoré boli žalobkyni vyplatené ako sporné príspevky do 28. septembra 2016. Ani ďalšie tvrdenia EIB nemôžu spochybniť tento záver.
55 Treba totiž zamietnuť argumentáciu EIB, podľa ktorej si žalobkyňa pred uplynutím päťročnej premlčacej doby bola vedomá toho, že administratíva spochybňuje jej nárok na sporné príspevky, keďže článok 16.3 AP v takom prípade nestanovuje prerušenie alebo pozastavenie premlčacej doby. Okrem toho z uvedeného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že päťročná doba na vymáhanie neoprávnených súm začína plynúť ich vyplatením, a nie dňom, keď sa príjemca dozvedel o jeho neoprávnenosti.
56 To isté platí v prípade analógie s ustanoveniami nariadenia o rozpočtovom nariadení, ktorú urobila EIB. Týmto tvrdením EIB odkazuje na rozsudok z 19. júla 2016, HG/Komisia (F‑149/15, EU:F:2016:155), ktorý pripustil zásadu prerušenia päťročnej premlčacej doby v prípade vyšetrovania zo strany OLAF‑u, pričom Všeobecný súd ju priamo nespochybnil vo svojom rozsudku z 15. decembra 2021, HG/Komisia (T‑693/16 P RENV‑RX, EU:T:2021:895). Treba však konštatovať, že Všeobecný súd rozhodol, že premlčacia doba stanovená v článku 85 služobného poriadku nie je uplatniteľná na spor v uvedenej veci. Pôvod tohto sporu totiž nespočíval vo vyplácaní neoprávnených súm dotknutému úradníkovi, ale vo finančnej ujme, ktorú administratíve spôsobil svojím konaním. Okrem toho z uvedeného rozsudku jednoznačne vyplýva, že Všeobecný súd usúdil, že päťročná premlčacia doba uplatniteľná na pohľadávky Únie voči tretím osobám podľa rozpočtového nariadenia, ktorá začína plynúť od okamihu zistenia takejto pohľadávky a je prerušená akýmkoľvek úkonom smerujúcim k jej vymáhaniu, sa môže uplatniť či už priamym uplatnením, alebo dokonca ako parameter primeranej doby. Toto konštatovanie sa zakladá na skutočnosti, že premlčanie stanovené týmito ustanoveniami sa môže týkať iba štádia po zistení pohľadávky, a nie predchádzajúceho štádia, akým je obdobie, počas ktorého nastali skutočnosti, ktoré viedli ku vzniku tejto pohľadávky (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. decembra 2021, HG/Komisia, T‑693/16 P RENV‑RX, EU:T:2021:895, body 129 a 130).
57 Preto treba konštatovať, že napadnuté rozhodnutia boli prijaté v rozpore s päťročnou premlčacou dobou stanovenou v článku 16.3 AP, pokiaľ ide o sumy vyplatené žalobkyni do 28. septembra 2016.
58 Zo všetkých vyššie uvedených úvah vyplýva, že druhému žalobnému dôvodu sa musí tiež vyhovieť. Preto je potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť.
O tretej časti návrhov žalobkyne
59 Svojím druhým žalobným návrhom sa žalobkyňa domáha vrátenia súm vymožených na základe napadnutých rozhodnutí, zvýšených o úroky z omeškania, stanovené na základe sadzby EIB zvýšenej o dva percentuálne body. Na pojednávaní žalobkyňa spresnila, že svojím návrhom sa domáhala, aby Všeobecný súd uplatnil neobmedzenú právomoc, ktorú mu priznáva článok 91 ods. 1 služobného poriadku.
60 EIB spochybňuje nevyhnutnosť uplatnenia neobmedzenej právomoci Všeobecným súdom, keďže opatrenia, ktoré zahŕňajú zrušenie napadnutých rozhodnutí, majú za následok vrátenie súm vymožených na základe uvedených rozhodnutí.
61 V prejednávanej veci treba uviesť, že Všeobecný súd nemôže uplatniť právomoc, ktorú mu priznáva článok 91 ods. 1 služobného poriadku, bez toho, aby nezbavil potrebného účinku povinnosť EIB prijať opatrenia potrebné na vykonanie tohto rozsudku podľa článku 266 prvého odseku ZFEÚ. V dôsledku zrušenia napadnutých rozhodnutí totiž EIB prináleží prijať nové rozhodnutie, ktoré môže mať rôzne formy, o čom Všeobecný súd nemôže rozhodnúť pri rozhodnutí o druhom žalobnom návrhu žalobkyne.
62 Za týchto podmienok treba návrh na náhradu škody zamietnuť.
O trovách
63 Podľa článku 134 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.
64 Keďže EIB nemala vo veci úspech, je opodstatnené uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhom žalobkyne.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (piata rozšírená komora)
rozhodol takto:
1. Rozhodnutie Európskej investičnej banky (EIB) z 28. septembra 2021 o vymáhaní sumy vo výške 61 186,61 eura, ktorá bola neoprávnene vyplatená QT ako príspevky na vzdelanie, príspevky na nezaopatrené dieťa a súvisiace výhody v období od júla 2014 do júna 2017, ako aj rozhodnutie EIB z 20. mája 2022, ktorým sa zamieta administratívna sťažnosť QT, sa zrušujú.
2. Návrh na náhradu škody sa zamieta.
3. EIB je povinná nahradiť trovy konania.
Svenningsen | Mac Eochaidh | Laitenberger |
Martín y Pérez de Nanclares | | Stancu |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 11. októbra 2023.
Podpisy