Language of document : ECLI:EU:T:2022:509

ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (druhá rozšírená komora)

zo 7. septembra 2022 (*)

„Energetika – Vnútorný trh s elektrickou energiou – Nariadenie (EÚ) 2019/942 – Rozhodnutie odvolacej rady ACER‑u – Žaloba o neplatnosť – Akt, ktorý nie je možné napadnúť žalobou – Neprípustnosť – Právomoc ACER‑u – Článok 8 nariadenia (ES) č. 713/2009 – Článok 6 ods. 10 nariadenia 2019/942 – Článok 9 ods. 12 nariadenia (EÚ) 2015/1222 – Uplatniteľné právo – Nariadenie (EÚ) 2019/943“

Vo veci T‑631/19,

Bundesnetzagentur für Elektrizität, Gas, Telekommunikation, Post und Eisenbahnen (BNetzA), so sídlom v Bonne (Nemecko), v zastúpení: H. Haller, N. Gremminger, L. Reiser, V. Vacha a C. Dietz‑Polte, advokáti,

žalobkyňa,

proti

Agentúre Európskej únie pre spoluprácu regulačných orgánov v oblasti energetiky (ACER), v zastúpení: P. Martinet a E. Tremmel, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

VŠEOBECNÝ SÚD (druhá rozšírená komora),

v zložení: predsedníčka komory V. Tomljenović, sudcovia V. Kreuschitz, F. Schalin, P. Škvařilová‑Pelzl (spravodajkyňa) a I. Nõmm,

tajomník: S. Jund, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania, najmä:

–        žalobu podanú do kancelárie Všeobecného súdu 21. septembra 2019,

–        vyjadrenie k žalobe podané do kancelárie Všeobecného súdu 16. decembra 2019, repliku podanú 30. januára 2020 a dupliku podanú 14. apríla 2020,

–        so zreteľom na rozhodnutie Všeobecného súdu, na návrh jeho druhej komory, o postúpení veci rozšírenému rozhodovaciemu zloženiu na základe článku 28 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu,

–        so zreteľom na rozhodnutie Všeobecného súdu (druhá rozšírená komora), na návrh sudkyne spravodajkyne, položiť účastníkom konania písomné otázky v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania stanovených v článku 89 rokovacieho poriadku, na ktoré účastníci konania odpovedali v stanovených lehotách,

–        so zreteľom na rozhodnutie predsedu Všeobecného súdu, vzhľadom na prekážku na strane jedného z členov druhej rozšírenej komory, ustanoviť ďalšieho sudcu na doplnenie rozhodovacieho zloženia,

po pojednávaní zo 17. novembra 2021,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Žalobou podanou na základe článku 263 ZFEÚ sa žalobkyňa, Bundesnetzagentur für Elektrizität, Gas, Telekommunikation, Post und Eisenbahnen [Spolková agentúra pre elektrinu, plyn, telekomunikácie, poštu a železnice] (BNetzA), domáha jednak čiastočného zrušenia rozhodnutia Agentúry Európskej únie pre spoluprácu regulačných orgánov v oblasti energetiky (ACER) č. 02/2019 z 21. februára 2019 týkajúceho sa návrhov prevádzkovateľov regionálnych prenosových sústav na výpočet základnej kapacity v súvislosti so spoločnou regionálnou metodikou na výpočet dennej a vnútrodennej kapacity (ďalej len „pôvodné rozhodnutie“) a jednak zrušenia rozhodnutia odvolacej rady ACER‑u A‑003‑2019 z 11. júla 2019, ktorým bolo zamietnuté jej odvolanie proti pôvodnému rozhodnutiu (ďalej len „rozhodnutie odvolacej rady“).

 Okolnosti predchádzajúce sporu

2        Nariadenie Komisie (EÚ) 2015/1222 z 24. júla 2015, ktorým sa stanovuje usmernenie pre prideľovanie kapacity a riadenie preťaženia (Ú. v. EÚ L 197, 2015, s. 24), stanovuje viaceré požiadavky týkajúce sa pridelenia výmenných kapacít medzi zónami, ako aj riadenia preťaženia na dennom a vnútrodennom trhu v odvetví elektrickej energie. Tieto požiadavky zahŕňajú najmä stanovenie spoločnej metodiky týkajúcej sa koordinovaného výpočtu kapacity (ďalej len „CCM“) v každom z regiónov výpočtu kapacity (ďalej len „CCR“) v súlade s ustanoveniami hlavy II kapitoly 1 oddielu 3 nariadenia 2015/1222 s názvom „Metodiky výpočtu kapacity“. Tento oddiel uvedeného nariadenia obsahuje články 20 až 26, pričom článok 20 stanovuje pravidlá na „zavedenie metodiky výpočtu kapacity na základe toku“.

3        V súlade s článkom 9 ods. 1 a článkom 20 ods. 2 nariadenia 2015/1222 prevádzkovatelia prepravných sietí (ďalej len „PPS“) každého z CCR sú povinní prijať návrh CCM vo svojich príslušných CCR a predložiť ho na schválenie príslušným vnútroštátnym regulačným orgánom (ďalej len „VRO“).

4        V súlade s článkom 9 ods. 10 a 12 nariadenia 2015/1222 sa dotknuté VRO následne snažia nájsť dohodu a prijať rozhodnutie o návrhu CCM pre PPS alebo o ich verzii zmenenej na žiadosť uvedených VRO. Podľa článku 9 ods. 11 a 12 nariadenia 2015/1222, ak sa príslušným VRO nepodarí dospieť k takejto dohode, ACER rozhodne o návrhu CCM pre PPS alebo o jeho zmenenej verzii v súlade s článkom 6 ods. 10 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/942 z 5. júna 2019, ktorým sa zriaďuje Agentúra Európskej únie pre spoluprácu regulačných orgánov v oblasti energetiky (Ú. v. EÚ L 158, 2019, s. 22), predtým článkom 8 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 713/2009 z 13. júla 2009, ktorým sa zriaďuje Agentúra pre spoluprácu regulačných orgánov v oblasti energetiky (Ú. v. EÚ L 211, 2009, s. 1).

5        V prejednávanej veci 15. septembra 2017 PPS z [regiónu výpočtu základnej kapacity] Core CCR (zahŕňajúceho Belgicko, Českú republiku, Nemecko, Francúzsko, Chorvátsko, Luxembursko, Maďarsko, Holandsko, Rakúsko, Poľsko, Rumunsko, Slovinsko a Slovensko) predložili podľa článku 9 ods. 7 a článku 20 ods. 2 nariadenia 2015/1222 VRO uvedeného CCR na schválenie dva návrhy týkajúce sa regionálneho projektu denného CCM a regionálneho projektu vnútrodenného CCM, vypracované v súlade s tým istým nariadením.

6        Dňa 9. marca 2018 VRO Core CCR vydali podľa článku 9 ods. 12 nariadenia 2015/1222 dve žiadosti o zmeny, z ktorých prvá sa týkala projektu denného CCM a druhá projektu vnútrodenného CCM.

7        Dňa 4. júna 2018 predložili PPS v súlade s článkom 9 ods. 12 prvou vetou nariadenia 2015/1222 VRO Core CCR zmenené verzie dvoch návrhov denného a vnútrodenného CCM (ďalej spoločne len „dva zmenené návrhy CCM“). Posledný z uvedený VRO ich dostal 19. júna 2018.

8        Listami z 20. júla a 21. augusta 2018 predsedníctvo Regionálneho fóra regulátorov v oblasti energetiky Core CCR (ďalej len „CERRF“) v mene všetkých VRO uvedeného regiónu v podstate informovalo ACER, že nedosiahli na základe článku 9 ods. 12 nariadenia 2015/1222 jednomyseľnú dohodu na schválenie dvoch zmenených návrhov CCM, ani na to, aby požiadali ACER o predĺženie dvojmesačnej lehoty, v ktorej mali prijať rozhodnutie, odo dňa posledného predloženia uvedených návrhov, alebo na to, aby požiadali ACER, aby sama rozhodla o týchto dvoch zmenených návrhoch CCM.

9        Dňa 18. septembra 2018 VRO Core CCR odovzdali ACER‑u „neoficiálne stanovisko všetkých [VRO] Core [CCR] k regionálnemu návrhu PPS Core [CCR], pokiaľ ide o [obidva zmenené návrhy CCM]“ (ďalej len „dokument z 18. septembra 2018“), aby v súlade s oznámením prezidenta CERRF‑u uvedeným v bode 8 týchto návrhov informovali ACER o svojich jednotlivých spoločných aj rozdielnych stanoviskách. V tejto súvislosti najmä uviedli, že dva zmenené návrhy CCM nezohľadňovali všetky žiadosti o zmeny zo strany VRO, že uvedené návrhy neboli dostatočne podrobné alebo v úplnej zhode a súlade s nariadením 2015/1222 a že v nich chýbali jasné, transparentné a harmonizované definície, ako aj prahové hodnoty a vymedzené a odôvodnené hodnoty. Dodali, že pokiaľ ide o 29 jednotlivých bodov, ktoré obsahovali dva zmenené návrhy CCM, VRO schválili 19 z nich, čo navrhli ACER‑u zohľadniť, zatiaľ čo 10 z nich nebolo schválených.

10      Podľa článku 9 ods. 12 nariadenia 2015/1222 v prípade chýbajúcej dohody medzi VRO Core CCR o dvoch zmenených návrhoch CCM bola ACER povinná v súlade s článkom 8 ods. 1 nariadenia č. 713/2009 rozhodnúť o týchto návrhoch.

11      ACER po verejnej konzultácii o dvoch zmenených návrhoch CCM a po tom, čo spolupracovala so všetkými dotknutými VRO a PPS, prijala na základe ustanovení článku 9 ods. 12 nariadenia 2015/1222 pôvodné rozhodnutie. Uvedeným rozhodnutím boli prijaté denné a vnútrodenné CCM na Core CCR, ktoré boli uvedené v prílohách I a II k tomuto istému rozhodnutiu.

12      Dňa 23. apríla 2019 podala žalobkyňa na základe článku 19 nariadenia č. 713/2009 odvolanie proti pôvodnému rozhodnutiu na odvolaciu radu ACER‑u (ďalej len „odvolacia rada“).

13      Rozhodnutím odvolacej rady uvedená rada zamietla odvolanie proti pôvodnému rozhodnutiu ako nedôvodné.

 Návrhy účastníkov konania

14      Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        v prvom rade zrušil ustanovenia pôvodného rozhodnutia, ktorých zoznam je uvedený nižšie, ako aj rozhodnutie odvolacej rady prijaté v rozsahu, v akom sa jej týka:

–        článok 5 ods. 5 až 9 prílohy I k pôvodnému rozhodnutiu,

–        článok 10 ods. 4 druhá polovica vety a článok 10 ods. 5 prílohy I k pôvodnému rozhodnutiu,

–        článok 16 ods. 2 druhá veta a článok 16 ods. 3 písm. d) bod vii) prílohy I k pôvodnému rozhodnutiu,

–        článok 5 ods. 5 až 9 prílohy II k pôvodnému rozhodnutiu,

–        článok 17 ods. 3 písm. d) bod vii) prílohy II k pôvodnému rozhodnutiu,

–        všetky ustanovenia príloh I a II k pôvodnému rozhodnutiu, ktoré výslovne odkazujú na vyššie uvedené ustanovenia,

–        subsidiárne zrušil v celom rozsahu pôvodné rozhodnutie a rozhodnutie odvolacej rady,

–        uložil ACER‑u povinnosť nahradiť trovy konania.

15      ACER navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu v celom rozsahu,

–        uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.

 Právny rámec

 O prípustnosti

16      ACER navrhuje zamietnuť žalobu ako čiastočne neprípustnú v rozsahu, v akom sa týka pôvodného rozhodnutia.

17      Po prvé v podstate tvrdí, že vzhľadom na právomoc odvolacej rady na preskúmanie rozhodnutí, ako je pôvodné rozhodnutie, ktoré sama prijala, a na pravidlo vyčerpania interného odvolacieho konania, ktorý sa uplatňuje v prípade bežných navrhovateľov, ako je žalobkyňa, môže byť predmetom žaloby o neplatnosť iba rozhodnutie odvolacej rady. Po druhé a v každom prípade dvojmesačná lehota na podanie žaloby o neplatnosť na základe článku 263 ZFEÚ proti pôvodnému rozhodnutiu už v čase podania tejto žaloby uplynula, takže táto žaloba bola podaná oneskorene, a v dôsledku toho je zjavne neprípustná.

18      Žalobkyňa spochybňuje tvrdenia ACER‑u. Po prvé tvrdí, že z požiadavky účinnej súdnej ochrany vyplýva, že tak rozhodnutie odvolacej rady, ako aj pôvodné rozhodnutie môžu byť predmetom súdneho preskúmania. Po druhé žalobkyňa spochybňuje, že lehota na podanie žaloby o neplatnosť proti pôvodnému rozhodnutiu uplynula, keďže bola predtým, ako mohla podať žalobu na súdy Európskej únie, povinná vyčerpať interné odvolacie konanie pred odvolacou radou.

19      Najskôr treba pripomenúť, že ako vyplýva z bodu 14 vyššie, návrhy žalobkyne na zrušenie sú namierené tak proti pôvodnému rozhodnutiu, ako aj proti rozhodnutiu odvolacej rady.

20      Ďalej treba po prvé poznamenať, že žalobkyňa je ako VRO Spolkovej republiky Nemecko právnickou osobou v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ. Pokiaľ ide o žaloby podané právnickými osobami, článok 263 piaty odsek ZFEÚ spresňuje, že „akty, ktorými sa zriaďujú orgány, úrady a agentúry Únie, môžu ustanoviť osobitné podmienky a úpravy týkajúce sa žalôb podaných fyzickými alebo právnickými osobami proti aktom týchto orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie, ktoré zakladajú právne účinky voči nim“.

21      Po druhé podľa ustálenej judikatúry sa procesné pravidlá vo všeobecnosti majú uplatňovať ku dňu nadobudnutia ich účinnosti (pozri rozsudok z 26. marca 2015, Komisia/Moravia Gas Storage, C‑596/13 P, EU:C:2015:203, bod 33 a citovanú judikatúru).

22      Pokiaľ ide v prejednávanej veci o orgán Únie príslušný v odvetví energetiky, treba odkázať na nariadenie 2019/942, ktoré nahradilo nariadenie č. 713/2009 a podľa svojho článku 47 nadobudlo účinnosť 4. júla 2019, teda pred podaním prejednávanej žaloby 21. septembra 2019 a v prechodnom období medzi prijatím pôvodného rozhodnutia 21. februára 2019 a prijatím rozhodnutia odvolacej rady 11. júla 2019. Toto nariadenie stanovuje najmä vnútorné pravidlá fungovania a procesné pravidlá ACER‑u.

23      Vzhľadom na to, že nariadenie 2019/942 neobsahuje žiadnu odchýlku od prechodnej právnej normy uvedenej v bode 21 vyššie, treba konštatovať, že ku dňu podania prejednávanej žaloby, ku ktorému sa má posúdiť jej prípustnosť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. júna 2016, Whirlpool Europe/Komisia, T‑118/13, EU:T:2016:365, bod 49, a uznesenie z 21. novembra 2019, ZW/EIB, T‑727/18, neuverejnené, EU:T:2019:809, bod 27 a citovanú judikatúru), sú procesné pravidlá, ktoré sa ňu uplatňujú a určujú jej prípustnosť, tie, ktoré sú stanovené v uvedenom nariadení.

24      Po tretie, pokiaľ ide o podmienky podania žaloby o neplatnosť na Súdny dvor Európskej únie proti pôvodnému rozhodnutiu, ako aj proti rozhodnutiu odvolacej rady, z článku 28 ods. 1 a článku 29 nariadenia 2019/942 v spojení s odôvodnením 34 toho istého nariadenia vyplýva, že fyzické a právnické osoby, ktoré chcú napadnúť rozhodnutie ACER‑u, ktoré im bolo určené alebo ktoré sa ich osobne a priamo dotýka, sa môžu obrátiť na odvolaciu radu, a že ak majú takúto možnosť, sú oprávnené napadnúť na Všeobecnom súde len rozhodnutie uvedenej rady.

25      Napokon článok 29 nariadenia 2019/942 spresňuje, že „žaloby o neplatnosť rozhodnutí agentúry ACER podľa [toho istého] nariadenia… sa môžu podávať na Súdnom dvore [Európskej únie] až po vyčerpaní postupu odvolacieho konania uvedeného v článku 28 [uvedeného nariadenia]“.

26      Článok 28 ods. 1 a článok 29 nariadenia 2019/942 v spojení s odôvodnením 34 toho istého nariadenia stanovujú osobitné podmienky a postupy týkajúce sa žalôb o neplatnosť, uvedené v článku 263 piatom odseku ZFEÚ, ako ich normotvorca Únie prijal v legislatívnom akte, ktorým sa zriaďuje ACER, teda v nariadení 2019/942. Zo samotnej povahy vyčerpania interného odvolacieho konania uvedeného v článku 28 nariadenia 2019/942, na ktorý výslovne odkazuje článok 29 toho istého nariadenia, teda vyplýva, že súd Únie v prípade potreby koná s cieľom overiť konečný výsledok, ku ktorému dospelo interné odvolacie konanie, a to na preverenie rozhodnutia prijatého po vyčerpaní tohto interného opravného prostriedku, a teda rozhodnutia odvolacej rady (pozri analogicky rozsudok z 28. januára 2016, Heli‑Flight/EASA, C‑61/15 P, neuverejnený, EU:C:2016:59, body 81 a 82).

27      Žalobu o neplatnosť rozhodnutia prijatého ACER‑om teda možno v prípade interného odvolania podaného proti tomuto rozhodnutiu považovať za prípustnú len v rozsahu, v akom smeruje proti rozhodnutiu odvolacej rady o zamietnutí tohto interného odvolania (pozri analogicky rozsudok z 28. januára 2016, Heli‑Flight/EASA, C‑61/15 P, neuverejnený, EU:C:2016:59, bod 84), alebo prípadne o potvrdení pôvodného rozhodnutia. To má za následok, že žalobné dôvody a tvrdenia tejto žaloby, ktoré sa zakladajú na vadách vlastných pôvodnému rozhodnutiu a ktoré nemožno vykladať tak, že smerujú aj proti rozhodnutiu odvolacej rady, treba zamietnuť ako neúčinné, keďže súd Únie rozhoduje len o zákonnosti tohto posledného uvedeného rozhodnutia (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 11. decembra 2014, Heli‑Flight/EASA, T‑102/13, EU:T:2014:1064, bod 32).

28      V prejednávanej veci žalobkyňa v bode 84 žaloby uviedla, že táto žaloba smeruje proti pôvodnému rozhodnutiu vo forme, akú nadobudlo po rozhodnutí odvolacej rady. Pokiaľ teda toto posledné uvedené rozhodnutie vychádza z dôvodov uvedených v pôvodnom rozhodnutí, či dokonca potvrdzuje uvedené dôvody, či už implicitne, alebo explicitne, všetky žalobné dôvody a tvrdenia uvedenej žaloby, ktoré smerujú proti tomu istému odôvodneniu, treba považovať za plne účinné na účely preskúmania zákonnosti rozhodnutia odvolacej rady, a teda na podporu návrhu na zrušenie v rozsahu, v akom smeruje proti tomuto poslednému uvedenému rozhodnutiu, pričom uvedený návrh je jediný prípustný. Naproti tomu návrh na zrušenie v rozsahu, v akom smeruje proti pôvodnému rozhodnutiu, musí byť zamietnutý ako neprípustný.

 O veci samej

29      Na podporu svojej žaloby žalobkyňa v podstate uvádza šesť žalobných dôvodov. Prvý žalobný dôvod je založený na porušení článku 9 ods. 7 a 12 nariadenia 2015/1222 tým, že ACER mala prekročiť hranice svojej právomoci. Druhý žalobný dôvod je v podstate založený na nesprávnom právnom posúdení, pokiaľ ide o určenie uplatniteľného práva, keďže odvolacia rada podľa nej súhlasila s preskúmaním zákonnosti pôvodného rozhodnutia vzhľadom na články 14 až 16 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/943 z 5. júna 2019 o vnútornom trhu s elektrinou (Ú. v. EÚ L 158, 2019, s. 54). Tretí žalobný dôvod je založený na viacerých porušeniach nariadenia 2019/943. Štvrtý žalobný dôvod je založený na porušení nariadenia 2015/1222. Piaty žalobný dôvod je založený na porušení zásady proporcionality. Šiesty žalobný dôvod je založený na porušení zásady zákazu diskriminácie.

 O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 9 ods. 7 a 12 nariadenia 2015/1222 tým, že ACER mala prekročiť hranice svojej právomoci

30      Žalobkyňa tvrdí, že ACER tým, že prijala pôvodné rozhodnutie, prekročila hranice svojej právomoci. V tejto súvislosti po prvé tvrdí, že podľa článku 9 ods. 7 a 12 nariadenia 2015/1222 právomoc ACER‑u predstavuje podriadenú a subsidiárnu právomoc, pretože táto agentúra nadobúda právomoc len vtedy, ak sa VRO nedohodli na prijatí rozhodnutia o dvoch zmenených návrhoch CCM, a len v uvedenom rozsahu. Žalobkyňa zdôrazňuje, že iné jazykové verzie článku 9 ods. 12 nariadenia 2015/1222, ako je napríklad anglická verzia, sú formulované otvorenejším spôsobom ako nemecká verzia, na ktorú ACER odkazuje. Po druhé podľa žalobkyne cieľom právnej úpravy je dospieť k spoločným CCM, čo neznamená, že ACER by mohla ignorovať dosiahnuté čiastkové dohody a požiadavky formulované na úrovni VRO. ACER tak mala podľa nej zohľadniť prípadné čiastkové dohody medzi VRO a rozhodnúť len o zostávajúcich sporných otázkach, na ktorých sa VRO nedohodli. Po tretie žalobkyňa vysvetľuje, že v liste z 20. júla 2018 VRO formálne informovali ACER o tom, že nedospeli k úplnej dohode o niektorých kľúčových prvkoch dvoch zmenených návrhov CCM a že jej neskôr oznámia viac spresnení o diskusiách, ktoré medzi sebou viedli v súvislosti s týmito kľúčovými prvkami a niektorými ďalšími otázkami, čo následne urobili v dokumente z 18. septembra 2018. V dôsledku toho podľa nej ACER v čase, keď dostala uvedený list, už poznala všetky stanoviská VRO a na rozhodnutie jej bolo predložených len desať otázok, ktoré boli konkrétne uvedené v dokumente z 18. septembra 2018. ACER teda v pôvodnom rozhodnutí nesprávne rozhodovala aj o otázkach, ktoré jej neboli predložené na rozhodnutie, ako to vyplýva z dokumentu z 18. septembra 2018. Po štvrté žalobkyňa zdôrazňuje, že pôvodné rozhodnutie porušuje zásadu subsidiarity, podľa ktorej musia všetky inštitúcie Únie vo všeobecnosti konať v rámci právomocí, ktoré im boli zverené, a konkrétne ACER nesmie ignorovať dosiahnuté čiastkové dohody a požiadavky formulované na úrovni VRO.

31      ACER spochybňuje tvrdenia žalobkyne a navrhuje, aby bol prvý žalobný dôvod zamietnutý. Podľa nej odvolacia rada vo svojom rozhodnutí správne konštatovala, že ACER má právomoc prijať pôvodné rozhodnutie, a tým konala v medziach svojej právomoci.

32      V prejednávanej veci v súlade s určením prípustnosti žaloby a účinnosti žalobných dôvodov uvedených na jej podporu, ktoré bolo vykonané v bode 28 vyššie, je potrebné overiť, či odvolacia rada vychádzala z nesprávneho právneho posúdenia, keď vo svojom rozhodnutí opomenula konštatovať, že ACER prijatím pôvodného rozhodnutia prekročila hranice svojej právomoci, ako to žalobkyňa uviedla na podporu odvolania, ktoré jej bolo predložené.

33      V tejto súvislosti z judikatúry týkajúcej sa pravidiel upravujúcich právomoc inštitúcií, orgánov, úradov a agentúr Únie vyplýva, že ustanovenie predstavujúce právny základ aktu, ktoré oprávňuje inštitúciu Únie na prijatie predmetného aktu, musí byť účinné v okamihu prijatia tohto aktu (pozri rozsudky z 26. marca 2015, Komisia/Moravia Gas Storage, C‑596/13 P, EU:C:2015:203, bod 34 a citovanú judikatúru, a z 3. februára 2011, Cantiere navale De Poli/Komisia, T‑584/08, EU:T:2011:26, bod 33 a citovanú judikatúru).

34      V čase prijatia rozhodnutia odvolacej rady, ktoré je jediným aktom, ktorého zákonnosť môže žalobkyňa napadnúť v rámci prejednávanej žaloby (pozri bod 28 vyššie), teda 11. júla 2019, už nadobudlo účinnosť a uplatňovalo sa nariadenie 2019/942, ktoré nahradilo predtým uplatniteľné nariadenie č. 713/2009 (pozri bod 22 vyššie). Okrem toho bolo tiež účinné a uplatniteľné aj nariadenie 2015/1222, a to v súlade s článkom 84 tohto nariadenia, a to od 14. augusta 2015, teda od dvadsiateho dňa po jeho uverejnení v Úradnom vestníku Európskej únie 25. júla 2015. článok 6 ods. 10 nariadenia 2019/942, predtým článok 8 nariadenia č. 713/2009, a článok 9 ods. 12 nariadenia 2015/1222 oprávňovali ACER, aby v lehote šiestich mesiacov rozhodla alebo prijala individuálne rozhodnutia o regulačných otázkach alebo problémoch, ktoré majú vplyv na cezhraničný obchod alebo bezpečnosť cezhraničnej siete patriacej do pôsobnosti VRO, ako je napríklad prijatie denných a vnútrodenných CCM každého CCR, ak príslušné VRO nedosiahli dohodu v lehote, ktorá im bola na to stanovená, alebo ak jej príslušné VRO zaslali spoločnú žiadosť v tomto zmysle. V deň prijatia rozhodnutia odvolacej rady mohli jedine tieto ustanovenia poskytnúť právny základ na účel uvedeného rozhodnutia.

35      Preskúmanie tohto žalobného dôvodu si tak vyžaduje podať výklad článku 6 ods. 10 nariadenia 2019/942, predtým článku 8 nariadenia č. 713/2009, a článku 9 ods. 12 nariadenia 2015/1222 s cieľom overiť, či tieto ustanovenia mohli založiť právomoc ACER prijať s konečnou platnosťou denné a vnútrodenné CCM Core CCR, ako sú uvedené v prílohách I a II k rozhodnutiu odvolacej rady.

36      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry je pri výklade ustanovení práva Únie potrebné zohľadniť nielen ich znenie, ale aj ich kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej sú súčasťou [pozri rozsudky z 11. júla 2018, COBRA, C‑192/17, EU:C:2018:554, bod 29 a citovanú judikatúru, a z 28. januára 2020, Komisia/Taliansko (Smernica o boji proti oneskoreným platbám), C‑122/18, EU:C:2020:41, bod 39 a citovanú judikatúru].

37      V prejednávanej veci PPS Core CCR tak, ako sa od nich vyžadovalo podľa článku 9 ods. 1 a ods. 7 písm. a), ako aj článku 20 ods. 2 nariadenia 2015/1222, predložili na schválenie všetkým VRO uvedeného CCR návrhy denných a vnútrodenných CCM pre ten istý CCR. Podľa článku 9 ods. 10 nariadenia 2015/1222 mali VRO rozhodnúť o týchto návrhoch v lehote šiestich mesiacov od ich prijatia posledným príslušným VRO. Keďže však uvedené VRO vydali žiadosti o zmenu návrhov dotknutých CCM, v nadväznosti na ktoré im PPS predložili na schválenie dva zmenené návrhy denného a vnútrodenného CCM, mali podľa článku 9 ods. 12 uvedeného nariadenia dodatočnú lehotu dvoch mesiacov na rozhodnutie o uvedených zmenených návrhoch po ich predložení. Je však nesporné, že VRO Core CCR neboli schopné dospieť v lehote, ktorá im bola takto stanovená, k dohode o týchto zmenených návrhoch, o čom bola ACER informovaná listami predsedníctva CERRF‑u z 20. júla a 21. augusta 2018.

38      Ako teda správne tvrdí ACER, jej právomoc rozhodnúť alebo prijať konečné rozhodnutie o dvoch zmenených návrhoch CCM, denné a vnútrodenné CCM, v prejednávanej veci je založená na okolnosti uvedenej v článku 6 ods. 10 nariadenia 2019/942 a článku 9 ods. 12 nariadenia 2015/1222, a to že VRO Core CCR nedospeli k dohode o uvedených návrhoch v dvojmesačnej lehote, ktorá im na to bola poskytnutá.

39      Po prvé zo znenia článku 6 nariadenia 2019/942, predtým článku 8 nariadenia č. 713/2009 a článku 9 nariadenia 2015/1222 však nevyplýva, že by ACER v rámci výkonu takejto právomoci a nad rámec povinnosti, ktorá jej vyplýva na základe článku 6 ods. 11 nariadenia 2019/942, konzultovať s dotknutými VRO a PPS v štádiu prípravy svojho rozhodnutia, by bola ACER viazaná pripomienkami, ktoré zaslali tieto posledné uvedené subjekty. Z uvedených ustanovení predovšetkým nevyplýva, že by sa právomoc ACER obmedzovala len na tie aspekty, v súvislosti s ktorými sa VRO nepodarilo dosiahnuť dohodu. Naopak, článok 6 ods. 10 nariadenia 2019/942, predtým článok 8 ods. 1 nariadenia č. 713/2009, a článok 9 ods. 12 nariadenia 2015/1222 uvádzajú „regulačné otázky“ alebo „problém“, pôvodne patriace do právomoci VRO, ale po nedosiahnutí dohody týchto VRO patriace do právomoci ACER‑u, ako nedeliteľný celok, ktorý musia VRO a následne ACER celkovo riešiť bez toho, aby sa robilo takéto rozlíšenie. Vzhľadom na svoju formuláciu sa článok 6 nariadenia 2019/942, predtým článok 8 nariadenia č. 713/2009, a článok 9 nariadenia 2015/1222 majú vykladať v tom zmysle, že ak príslušné VRO nedospeli k dohode o všetkých aspektoch regulačného problému, ktorý im bol predložený, v lehote, ktorá im bola stanovená na tento účel, je ACER oprávnená rozhodnúť alebo sama vyriešiť tento problém, pričom jej právomoc sa neobmedzuje len na konkrétne otázky alebo aspekty, pri ktorých sa prejavil nesúhlas medzi uvedenými VRO.

40      Tento záver nemožno spochybniť tvrdením žalobkyne, podľa ktorého znenie anglickej verzie článku 9 ods. 12 nariadenia 2015/1222, ktoré uvádza, že ACER je oprávnená rozhodovať o návrhoch PPS „where the competent regulatory authorities have been able to reach an agreement“ (ak príslušné regulačné orgány neboli schopné dospieť k dohode), mohlo svedčiť v prospech toho, že právomoc ACER‑u sa obmedzuje len na tie aspekty predmetnej regulačnej otázky, pri ktorých sa VRO nedokázali dohodnúť.

41      V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry sa nemôže formulácia použitá v jednej z jazykových verzií ustanovenia práva Únie chápať ako jediný základ na výklad tohto ustanovenia, prípadne sa jej nemôže priznať prednosť pred inými jazykovými verziami, ustanovenia práva Únie sa totiž musia vykladať a uplatňovať jednotným spôsobom pri zohľadnení existujúcich verzií vo všetkých jazykoch Únie (pozri rozsudok zo 6. júna 2018, Tarragó da Silveira, C‑250/17, EU:C:2018:398, bod 20 a citovanú judikatúru). V prípade rozdielov medzi rôznymi jazykovými verziami sa má ustanovenie práva Únie vykladať podľa všeobecnej štruktúry a účelu právneho predpisu, ktorého je súčasťou (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. júla 2016, Ambisig, C‑46/15, EU:C:2016:530, bod 48 citovanú judikatúru).

42      V prejednávanej veci je potrebné konštatovať, že znenie anglickej verzie citované v bode 40 vyššie nestanovuje pravidlo zásadne odlišné od toho, ktoré vyplýva z iných jazykových verzií, akými sú napríklad česká, nemecká alebo francúzska verzia, ktoré v uvedenom poradí uvádzajú, že ACER má právomoc rozhodnúť „pokud příslušné regulační orgány nedokážou… dosáhnout dohody“, „falls es den Regulierungsbehörden nicht gelingt… eine Einigung… zu erzielen“ alebo „lorsque les autorités de régulation compétentes ne sont pas parvenues à un accord“. Formulácia týchto iných jazykových verzií teda potvrdzuje výklad tohto ustanovenia v zmysle uvedenom v bode 39 vyššie.

43      Po druhé tento doslovný výklad článku 6 ods. 10 nariadenia 2019/942, predtým článku 8 nariadenia č. 713/2009, a článku 9 ods. 12 nariadenia 2015/1222 je podporený kontextom a cieľmi sledovanými právnymi predpismi, ktorých súčasťou sú tieto ustanovenia, tak ako boli uvedené v prípravných prácach.

44      V tejto súvislosti z dôvodovej správy k návrhu nariadenia Európskeho parlamentu a Rady, ktorým sa zriaďuje Agentúra pre spoluprácu regulačných orgánov v oblasti energetiky (KOM/2007/0530 v konečnom znení), z ktorého vychádza nariadenie č. 713/2009, vyplýva, že ustanovenia obsiahnuté v tomto návrhu sa zakladajú najmä na konštatovaní, že „aj keď sa vnútorný trh s energiou značne rozvinul, regulácia cezhraničných otázok má ešte stále medzery“ a že „prax…, ktorá si vo všeobecnosti vyžaduje dohodu 27 regulačných orgánov a viac než 30 prevádzkovateľov prenosových sústav na to, aby sa dosiahla dohoda, neviedla k uspokojivým výsledkom“ a „neukázala sa ako schopná viesť ku skutočným rozhodnutiam o zložitých otázkach, ktoré sa stali nevyhnutnými“. Z týchto dôvodov bolo rozhodnuté vytvoriť „agentúru, ktorá doplní na európskej úrovni regulačné úlohy vykonávané na vnútroštátnej úrovni regulačnými orgánmi“, najmä vďaka udeleniu „individuálnych rozhodovacích právomocí“. Uvedené právomoci mali byť priznané ACER-u „s cieľom zaoberať sa špecifickými nadnárodnými otázkami“, najmä „rozhodovať o regulačnom režime uplatniteľnom na infraštruktúru na území viac ako jedného členského štátu“, ako sa to napokon stanovilo v článku 8 nariadenia č. 713/2009.

45      Okrem toho z dôvodovej správy k návrhu nariadenia Európskeho parlamentu a Rady, ktorým sa zriaďuje Agentúra Európskej únie pre spoluprácu regulačných orgánov v oblasti energetiky (COM/2016/0863 final), z ktorého vychádza nariadenie 2019/942, vyplýva, že ustanovenia obsiahnuté v tomto návrhu by mali najmä umožniť „prispôsobiť regulačný dohľad regionálnym trhom“. Konkrétne, pre novú realitu na týchto trhoch sa už nezdalo vhodné, aby „všetky hlavné regulačné rozhodnutia [boli] prijímané vnútroštátnymi regulačnými orgánmi, a to aj v prípadoch, keď [je] potrebné spoločné regionálne riešenie“, pričom „regulačný dohľad [zostáva] roztrieštený, čo vedie k riziku rozdielnych rozhodnutí a zbytočných prieťahov“. Z týchto dôvodov sa uvádzalo, že „posilnenie právomocí ACER‑u v súvislosti s týmito cezhraničnými otázkami, ktoré si vyžad[ovalo] koordinované rozhodnutie na regionálnej úrovni, by prispelo k efektívnejšiemu a rýchlejšiemu prijímaniu rozhodnutí o cezhraničných otázkach“, pričom bolo poznamenané, že „vnútroštátni regulátori, ktorí v rámci ACER‑u rozhodujú o týchto otázkach väčšinovým hlasovaním, budú naďalej plne zapojení do tohto procesu“. Priznanie „ďalších obmedzených právomocí“ ACER‑u sa považovalo za zlučiteľné so zásadou subsidiarity, keďže k nemu došlo „v oblastiach, v ktorých by fragmentácia vnútroštátnych rozhodnutí týkajúcich sa otázok cezhraničného dosahu viedla k problémom alebo nezrovnalostiam na vnútornom trhu“. Za predpokladu, že „ACER by sa mala poveriť dodatočnými úlohami, najmä pri regionálnom prevádzkovaní energetickej siete, pri zachovaní ústrednej úlohy [VRO] v oblasti regulácie energetiky“, považovalo sa to za riešenie v súlade so zásadou proporcionality. Práve v tomto rámci návrh nariadenia vo svojej „kapitole [I] defin[oval]… určitý počet nových úloh pre ACER…, pokiaľ ide o dohľad nad určenými prevádzkovateľmi na trhu s elektrickou energiou, týkajúci sa schválenia metód a návrhov v súvislosti s prispôsobením produkcie a prípravou na riziká“. Tieto nové úlohy ACER‑u boli formalizované v článku 6 ods. 10 nariadenia 2019/942.

46      Z dôvodovej správy k týmto návrhom nariadení vyplýva jasná vôľa normotvorcu Únie zabezpečiť prijímanie rozhodnutí o cezhraničných otázkach, ktoré sú síce zložité, ale nevyhnutné, efektívnejšie a rýchlejšie, a to posilnením individuálnych rozhodovacích právomocí ACER‑u, ktoré bude zlučiteľné so zachovaním ústrednej úlohy VRO v oblasti regulácie energetiky.

47      To zodpovedá aj niektorým z cieľov sledovaných nariadeniami č. 713/2009 a 2019/942. Ako totiž bolo pripomenuté v odôvodnení 10 nariadenia 2019/942, predtým odôvodnení 5 nariadenia č. 713/2009, členské štáty musia úzko spolupracovať a odstraňovať prekážky cezhraničného obchodu s elektrickou energiou a zemným plynom s cieľom dosiahnuť ciele energetickej politiky Únie, a súčasne bol zriadený nezávislý ústredný orgán, a to ACER, aby napravili regulačné vákuum na úrovni Únie a aby prispel k účinnému fungovaniu vnútorného trhu s elektrickou energiou a zemným plynom. Ako sa uvádza v odôvodnení 11 nariadenia 2019/942, predtým odôvodnení 6 nariadenia č. 713/2009, ACER musí dbať na to, aby boli regulačné funkcie, ktoré plnia VRO, riadne koordinované, a v prípade potreby doplnené na úrovni Únie. Uvádza tiež, ako sa spresňuje v odôvodneniach 33 a 34 nariadenia 2019/942, predtým odôvodneniach 18 a 19 nariadenia č. 713/2009, vlastné rozhodovacie právomoci, aby mohla plniť svoje regulačné funkcie efektívne, transparentne, odôvodnene, a predovšetkým nezávisle od výrobcov elektrickej energie a plynu a spotrebiteľov. Pri výkone týchto právomocí musí dbať na súlad týchto rozhodnutí s právom Únie v oblasti energetiky, pričom podlieha preskúmaniu zo strany odvolacej rady, ktorá je súčasťou ACER‑u, hoci je v rámci nej nezávislá, a Súdneho dvora Európskej únie.

48      Z toho vyplýva, že ACER dostala predovšetkým vlastné regulačné a rozhodovacie právomoci, ktoré vykonáva úplne nezávisle a na svoju vlastnú zodpovednosť, aby mohla nahradiť VRO, ak im ich dobrovoľná spolupráca neumožňuje prijať individuálne rozhodnutia o otázkach alebo o osobitných problémoch patriacich do ich regulačnej právomoci. Ako sa uvádza v odôvodneniach 11 a 45 nariadenia 2019/942, predtým odôvodneniach 6 a 29 nariadenia č. 713/2009, ACER tak nadobúda príslušnosť, aby úplne nezávisle a na svoju vlastnú zodpovednosť rozhodovala o regulačných otázkach alebo významných problémoch pre účinné fungovanie vnútorného trhu s elektrickou energiou a zemným plynom len vtedy a v takom rozsahu, v akom v súlade so zásadami subsidiarity a proporcionality, uvedenými v článku 5 ZEÚ, nebolo možné dostatočne dosiahnuť ciele sledované Úniou prostredníctvom spolupráce dotknutých členských štátov, z dôvodu, že ich VRO nenašli celkovú dohodu o regulačných otázkach alebo problémoch, ktoré pôvodne patrili do ich právomoci.

49      Logika systému, z ktorého vychádza článok 6 nariadenia 2019/942, predtým článok 8 nariadenia č. 713/2009, a článok 9 nariadenia 2015/1222, teda spočíva v tom, že ak VRO na úrovni členských štátov nedokázali prijať v lehote, ktorá im bola na to stanovená, individuálne rozhodnutie o regulačných otázkach alebo o probléme v rámci svojej právomoci, ktoré sú dôležité pre účinné fungovanie vnútorných trhov s elektrickou energiou, ako je napríklad vypracovanie regionálnych CCM uvedených v článku 9 ods. 1, článku 9 ods. 7 písm. a) a článku 20 ods. 2 nariadenia 2015/1222, právomoc prijať toto rozhodnutie nadobudne ACER, pričom nie je stanovené, že istú časť tejto právomoci by si mohli na vnútroštátnej úrovni ponechať VRO, napríklad pokiaľ ide o niektoré regulačné otázky alebo niektoré aspekty danej problematiky, pri ktorých dosiahli dohodu.

50      Navyše vzhľadom na to, že ACER vykonáva svoju právomoc úplne nezávisle a na svoju vlastnú zodpovednosť, odvolacia rada v bode 157 svojho rozhodnutia správne uvádza, že nemôže byť viazaná stanoviskom, ktoré zaujali príslušné VRO k niektorým regulačným otázkam alebo niektorým aspektom problémov, ktoré im boli predložené a pri ktorých sa im podarilo dospieť k dohode, najmä ak sa domnieva, že toto stanovisko nie je v súlade s právom Únie v oblasti energetiky. Žalobkyňa v rámci prejednávanej žaloby navyše nespochybňuje toto posúdenie odvolacej rady.

51      Okrem toho, keďže ACER‑u boli priznané vlastné rozhodovacie právomoci na to, aby mohla účinným spôsobom plniť svoje regulačné funkcie, článok 6 nariadenia 2019/942, predtým článok 8 nariadenia č. 713/2009, a článok 9 nariadenia 2015/1222 sa majú chápať v tom zmysle, že oprávňujú ACER zmeniť návrhy PPS pred ich schválením tak, aby sa zabezpečil ich súlad s právom Únie v oblasti energetiky. Táto právomoc je nevyhnutná na to, aby mohla ACER účinne plniť svoje regulačné funkcie, lebo ako správne zdôraznila odvolacia rada v bode 150 napadnutého rozhodnutia, žiadne z ustanovení nariadenia 2019/942, predtým nariadenia č. 713/2009, alebo nariadenia 2015/1222 nestanovuje, podobne ako článok 9 ods. 12 prvá a druhá veta nariadenia 2015/1222, pokiaľ ide o VRO, že by ACER mohla žiadať PPS o zmenu ich návrhu pred jeho schválením. Tieto posledné uvedené ustanovenia sa totiž uplatňujú len v rámci postupu koordinácie a spolupráce medzi rôznymi VRO v zmysle článku 9 ods. 10 nariadenia 2015/1222 s cieľom uľahčiť dohodu medzi nimi, ale nie v rámci vlastnej rozhodovacej právomoci ACER‑u v prípade nedosiahnutia takejto dohody v zmysle článku 9 ods. 12 tretej vety toho istého nariadenia.

52      Napokon je potrebné poznamenať, že v nariadení 2019/942, predtým nariadení č. 713/2009, boli vlastné rozhodovacie právomoci ACER zosúladené so zachovaním ústrednej úlohy priznanej VRO v oblasti regulácie energetiky, pretože podľa článku 24 ods. 2 prvého pododseku uvedeného nariadenia, predtým článku 17 ods. 3 nariadenia č. 713/2009, ACER prostredníctvom osoby svojho riaditeľa vydávala alebo prijímala svoje rozhodnutia až po získaní kladného stanoviska rady regulačných orgánov, v ktorej sú zastúpené všetky VRO spolu s Európskou komisiou, pričom každý z členov rady má jeden hlas a táto rada rozhoduje dvojtretinovou väčšinou hlasov, ako je stanovené v článku 21 a článku 22 ods. 1 toho istého nariadenia, predtým článku 14 nariadenia č. 713/2009.

53      Účel článku 6 nariadenia 2019/942, predtým článku 8 nariadenia č. 713/2009, a článku 9 nariadenia 2015/1222, ako aj kontext, do ktorého patria tieto ustanovenia, teda potvrdzujú, že ak príslušné VRO nedospejú k dohode o všetkých aspektoch regulačného problému, ktorý im bol predložený, v lehote na to stanovenej, je ACER oprávnená sama rozhodnúť alebo vyriešiť tento problém bez toho, aby bolo dotknuté zachovanie ústrednej úlohy VRO prostredníctvom súhlasného stanoviska rady regulačných orgánov, a bez toho, aby bola jej právomoc obmedzená jedine na konkrétne aspekty, pri ktorých sa prejavil nesúhlas medzi uvedenými VRO.

54      Po tretie tento výklad článku 6 nariadenia 2019/942, predtým článku 8 nariadenia č. 713/2009, a článku 9 nariadenia 2015/1222 nemožno spochybniť vzhľadom na okolnosti vlastné prejednávanej veci.

55      V prvom rade z článku 9 ods. 1 a článku 9 ods. 7 písm. a), ako aj článku 20 ods. 2 nariadenia 2015/1222 vyplýva, že každá z regionálnych CCM je koncipovaná ako nedeliteľný regulačný celok, ktorý musí byť predmetom jednotného schválenia zo strany príslušných regulačných orgánov. Odvolacia rada teda v bode 156 svojho rozhodnutia správne zdôraznila, že „mohlo sa stať, že nebolo možné rozhodnúť o určitom aspekte uvedených CCM (predmet nezhody [medzi VRO]) bez toho, aby sa zmenil iný aspekt [tých istých CCM] (predmet dohody [medzi uvedenými VRO]), vzhľadom na potenciálne interakcie a krížové účinky [existujúce] medzi jednotlivými [dotknutými] aspektmi“. Žalobkyňa navyše v rámci prejednávanej žaloby nespochybnila toto posúdenie odvolacej rady, ani a fortiori nepreukázala, že v prejednávanej veci regulačné otázky alebo aspekty dennej a vnútrodennej CCM Core CCR, pri ktorých VRO uvedeného CCR dospeli k dohode, ako to mal potvrdzovať dokument z 18. septembra 2018, boli oddeliteľné od ostatných otázok alebo iných aspektov zahrnutých v týchto CCM.

56      V druhom rade v rozsahu, v akom žalobkyňa v tejto súvislosti odkazuje na obsah dokumentu z 18. septembra 2018, treba poznamenať, že tento posledný uvedený dokument predstavuje dokument vydaný VRO, ktorý nie je právne záväzný pre ACER a ktorý nie je spôsobilý ovplyvniť určenie rozsahu pôsobnosti článku 6 nariadenia 2019/942, predtým článku 8 nariadenia č. 713/2009, al článku 9 nariadenia 2015/1222, ani rozsahu právomocí alebo povinností, ktoré z nich vyplývajú pre ACER. V každom prípade tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého dokument z 18. septembra 2018 konkrétne odlíšil regulačné otázky alebo aspekty dennej a vnútrodennej CCM Core CCR, v súvislosti s ktorými VRO uvedeného CCR dospeli k dohode, od tých, pri ktorých nedospeli k takejto dohode v stanovenej lehote, a ktoré ako také patrili do právomoci ACER‑u, nie je potvrdené obsahom tohto dokumentu.

57      V dokumente z 18. septembra 2018 totiž VRO Core CCR čisto neformálne konštatovali, že návrhy PPS týkajúce sa dennej a vnútrodennej CCR toho istého CCR nespĺňajú všetky požiadavky nariadenia 2015/1222, že „nie sú vôbec vykonateľné“, a preto ich v takomto stave nemôžu schváliť. Navyše uviedli, že uvedené návrhy sa nezakladali na jasných, transparentných a presných definíciách, ani na presne vymedzených a odôvodnených prahových hraniciach a hodnotách. Tieto pripomienky potvrdzujú, že neschválenie návrhov PPS týkajúcich sa dennej a vnútrodennej Core CCR príslušnými VRO v prejednávanej veci nevyplývalo ani tak z nezhody medzi týmito poslednými uvedenými orgánmi o určitých otázkach alebo určitých presných a konkrétnych aspektoch uvedených CCM, ale skôr zo zistenia vážneho všeobecného problému súladu návrhov, ktoré im PPS predložili, s nariadením 2015/1222.

58      Okrem toho a v každom prípade z dokumentu z 18. septembra 2018 vyplýva, že v ňom VRO CCR Core ani nie tak konštatovali existenciu nezhody medzi nimi o určitých regulačných otázkach alebo určitých presných a konkrétnych aspektoch dennej a vnútrodennej CCM uvedeného CCR, ako skôr nemožnosť dospieť k úplnej dohode o takýchto otázkach alebo takýchto aspektoch. Niektoré otázky boli totiž v spomenutom dokumente uvedené tak medzi tými, na ktorých sa dohodli, ako aj medzi tými, na ktorých sa nedohodli. Bolo to tak najmä v prípade metodiky výberu kritických prvkov siete a neplánovaných udalostí, používaných pri výpočte kapacity, integrácie dlhodobo pridelených kapacít alebo metodiky pre validáciu kapacity. Aj za predpokladu, že by niektoré regulačné otázky alebo špecifické a konkrétne aspekty dennej a vnútrodennej CCM uvedeného CCR boli oddeliteľné od ostatných, nič to nemení na tom, že otázky, na ktorých sa VRO Core regiónu dohodli, a tie, na ktorých sa nedohodli, pokiaľ ide o denné a vnútrodenné CCM uvedeného CCR, sa v prejednávanej veci nezhodujú s regulačnými otázkami alebo aspektmi uvedených CCM, ktoré boli jasne vymedzené.

59      Napokon z obsahu dokumentu z 18. septembra 2018 vyplýva, že VRO Core CCR očakávali od ACER‑u, že pri výkone svojej právomoci skontroluje a zaručí, že denné a vnútrodenné CCM Core CCR obsahujú pravidlá potrebné na to, aby sa zabránilo akejkoľvek neoprávnenej diskriminácii medzi internými výmenami a výmenami medzi ponukovými oblasťami, ako to vyžadoval článok 21 ods. 1 písm. b) bod ii) nariadenia 2015/1222, čo predstavovalo regulačnú otázku, v súvislosti s ktorou nemohli dospieť k celkovej dohode. Sledovanie takéhoto cieľa by pritom mohlo viesť k prehodnoteniu a prípadne zmene pravidiel výpočtu kapacity s cieľom zabezpečiť ich súlad s pravidlami, ktoré majú osobitne zabrániť akejkoľvek diskriminácii medzi internými výmenami a výmenami medzi ponukovými oblasťami. Zo skutočností uvedených v spise navyše vyplýva, že v prejednávanej veci to tak bolo, pretože ustanovenia príloh I a II k pôvodnému rozhodnutiu napadnuté žalobkyňou boli prijaté s cieľom zabezpečiť dodržiavanie zásady zákazu diskriminácie pri interných výmenách a výmenách medzi ponukovými oblasťami. To opäť preukazuje, že otázky, na ktorých sa VRO Core regiónu dohodli, a tie, na ktorých sa nedohodli, pokiaľ ide o denné a vnútrodenné CCM uvedeného CCR, sa nevyhnutne nezhodujú s regulačnými otázkami alebo aspektmi uvedených CCM, ktoré boli jasne vymedzené.

60      V treťom a poslednom rade, pokiaľ ide o výhradu žalobkyne založenú na porušení zásady subsidiarity, treba uviesť, že na jej podporu neuvádza žiadne podrobné tvrdenie, ktoré by mohlo preukázať takéto porušenie. V prejednávanej veci bolo pôvodné rozhodnutie a rozhodnutie odvolacej rady prijaté v súlade s postupmi stanovenými v nariadeniach č. 713/2009 a 2015/1222, ktoré v súlade so zásadami prenesenia právomoci, subsidiarity a proporcionality, uvedenými v článku 5 ZEÚ a v súčasnosti pripomenutými v odôvodnení 29 nariadenia 2019/942, stanovujú, že ACER nadobúda právomoc na prijímanie individuálnych rozhodnutí v regulačných otázkach alebo pri problémoch, ktoré pôvodne patrili do právomoci VRO, len za okolností, ktoré sú jej jasne definované a ktoré sa týkajú záležitostí spojených s predmetom, pre ktoré bola táto agentúra vytvorená (pozri body 37 a 48 vyššie). Tieto postupy konkrétne zaručujú, že ACER zasahuje vo vzťahu k VRO len subsidiárne, ak tieto orgány nedospeli k dohode o regulačných otázkach alebo pri problémoch dôležitých pre efektívne fungovanie vnútorného trhu s elektrickou energiou (pozri bod 48 vyššie). V každom prípade treba uviesť, že ako už bolo spresnené v bodoch 52 a 53 vyššie, v nariadení 2019/942, predtým nariadení č. 713/2009, boli vlastné rozhodovacie právomoci zverené ACER‑u zosúladené so zachovaním ústrednej úlohy priznanej VRO prostredníctvom súhlasného stanoviska rady regulačných orgánov. Preto je potrebné zamietnuť výhradu žalobkyne založenú na porušení zásady subsidiarity.

61      Vzhľadom na všetky predchádzajúce posúdenia treba konštatovať, že odvolacia rada nevychádzala z nesprávneho právneho posúdenia, keď vo svojom rozhodnutí nekonštatovala, že by ACER prijatím pôvodného rozhodnutia prekročila hranice svojej právomoci tým, že rozhodla o otázkach dennej a vnútrodennej CCM Core CCR, ktoré mali byť uvedené v dokumente z 18. septembra 2018 ako otázky tvoriace predmet dohody medzi VRO uvedeného CCR.

62      V dôsledku toho je potrebné zamietnuť prvý žalobný dôvod ako nedôvodný.

 O druhom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom právnom posúdení, z ktorého mala vychádzať odvolacia rada, pokiaľ ide o určenie uplatniteľného práva, keď súhlasila s preskúmaním zákonnosti pôvodného rozhodnutia vzhľadom na články 14 až 16 nariadenia 2019/943

63      Druhý žalobný dôvod je založený na nesprávnom právnom posúdení, z ktorého mala vychádzať vo svojom rozhodnutí odvolacia rada, keďže v podstate údajne nemala preskúmať zákonnosť pôvodného rozhodnutia vzhľadom na články 14 až 16 nariadenia 2019/943, ktoré mala zohľadniť samotná ACER v tomto poslednom uvedenom rozhodnutí.

64      V prvom rade žalobkyňa vytýka odvolacej rade, že v podstate neuplatnila články 14 až 16 nariadenia 2019/943, hoci tieto články boli účinné v čase, keď prijala svoje rozhodnutie. Pripomína, že preskúmanie zákonnosti aktu Únie sa vykonáva na základe skutkového a právneho stavu existujúceho v čase prijatia uvedeného aktu. Na jednej strane pritom tvrdí, že nariadenie 2019/943 nadobudlo účinnosť 4. júla 2019, teda po prijatí pôvodného rozhodnutia, ale pred prijatím rozhodnutia odvolacej rady. Na druhej strane táto žaloba smeruje proti pôvodnému rozhodnutiu, ako bolo potvrdené rozhodnutím odvolacej rady, a teda v podstate proti dvom rozhodnutiam, ktoré tvoria jeden a ten istý právny nástroj. Odvolacia rada bola preto podľa nej povinná uplatniť nariadenie 2019/943, a fortiori vzhľadom na to, že vo svojom rozhodnutí pristúpila k novému samostatnému a úplnému preskúmaniu veci, čo jej malo umožniť zohľadniť nový právny vývoj, ku ktorému medzičasom došlo, ako je napríklad nadobudnutie účinnosti článkov 14 až 16 nariadenia 2019/943.

65      V druhom rade žalobkyňa po prvé vytýka ACER‑u, že v pôvodnom rozhodnutí porušila zásadu lojálnej spolupráce medzi inštitúciami Únie. V tejto súvislosti tvrdí, že ACER už v čase prijatia pôvodného rozhodnutia presne poznala rozhodujúce požiadavky obsiahnuté v článkoch 14 až 16 nariadenia 2019/943. Toto posledné uvedené rozhodnutie už totiž vstúpilo do pokročilého štádia legislatívneho procesu, počas ktorého boli vyššie uvedené články uvedeného nariadenia vymedzené a prijaté všetkými príslušnými výbormi Rady Európskej únie a Európskeho parlamentu. Tlač už následne uverejnila podrobné správy o novom nariadení 2019/943. Okrem toho žalobkyňa uvádza, že elektronickou poštou zo 4. februára 2019 upozornila ACER na požiadavky uvedené v článkoch 14 až 16 nariadenia 2019/943 a na svoje pochybnosti o súlade dennej a vnútrodennej CCM Core CCR, ktorú ACER zamýšľala zohľadniť s uvedenými požiadavkami. Žalobkyňa napokon uvádza, že hoci sa v pôvodnom rozhodnutí nachádzali viaceré odkazy na ustanovenia nového nariadenia 2019/943, tieto odkazy sa týkali aspektov, ktoré podporovali stanovisko ACER‑u, čo predstavovalo svojvoľné a selektívne zohľadnenie budúceho práva Únie, a teda porušenie zásady lojálnej spolupráce.

66      Po druhé žalobkyňa vytýka ACER‑u, že v pôvodnom rozhodnutí porušila zásady právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery. Tvrdí, že podľa judikatúry (rozsudok z 22. januára 1997, Opel Austria/Rada, T‑115/94, EU:T:1997:3) môže zásada právnej istoty v určitých hraniciach ukladať povinnosť zohľadniť aj budúce právne akty, najmä ak je takýto akt predvídateľný, dostatočne určitý a nezlučiteľný s úpravou, ktorá sa má prijať.

67      Po tretie žalobkyňa odmieta ako neúčinnú argumentáciu ACER‑u založenú na možnom porušení zásady zákazu retroaktivity. Podľa nej treba na jednej strane rozlišovať medzi uplatňovaním budúceho práva Únie a povinnosťou inštitúcií Únie zahrnúť do svojich rozhodnutí budúci právny vývoj, ktorý je už možné predvídať, a na druhej strane zdržaním sa prijímania opatrení, ktoré sú v rozpore s budúcimi právnymi aktmi vyššieho stupňa.

68      ACER spochybňuje tvrdenia žalobkyne a navrhuje zamietnuť druhý žalobný dôvod. V prvom rade tvrdí, že odvolacia rada musela pri preskúmaní pôvodného rozhodnutia preskúmať, či sa v tomto rozhodnutí dopustila pochybenia pri určení uplatniteľného práva. V tejto súvislosti tvrdí, že svoje rozhodnutia musela prijať na základe skutkového stavu a ustanovení právnych predpisov, ktoré existovali v čase ich prijatia. V deň prijatia pôvodného rozhodnutia však nariadenie 2019/943, a najmä jeho články 14 až 16 ešte neboli účinné a ani neboli s konečnou platnosťou schválené normotvorcom Únie. V dôsledku toho bolo podľa nej správne, že nezaložila pôvodné rozhodnutie na nariadení 2019/943, konkrétne na článkoch 14 až 16 uvedeného nariadenia, a že v dôsledku toho odvolacia rada nepristúpila k preskúmaniu uvedeného rozhodnutia z hľadiska tých istých článkov, na ktoré sa žalobkyňa odvolávala v rámci odvolania, ktoré pred ňou podala. ACER tiež spochybňuje tvrdenia žalobkyne týkajúce sa samostatnej povahy preskúmania pôvodného rozhodnutia odvolacou radou. V súlade s ustanoveniami článku 28 ods. 5 nariadenia 2019/942 totiž táto posledná uvedená rada podľa nej nemá právomoc nahradiť pôvodné rozhodnutie svojím vlastným rozhodnutím, ani sama rozhodnúť vo veci. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne založené na tom, že odvolacia rada vo svojom rozhodnutí zohľadnila nový právny vývoj, ku ktorému došlo po prijatí pôvodného rozhodnutia, podľa nej to neznamená, že uvedená rada by bola povinná overiť zlučiteľnosť pôvodného rozhodnutia s niektorými ustanoveniami nariadenia 2019/943, ktoré mali nadobudnúť účinnosť po jeho prijatí.

69      V druhom rade ACER po prvé tvrdí, že v okamihu prijatia pôvodného rozhodnutia ešte prebiehal legislatívny proces týkajúci sa nariadenia 2019/943 a že toto nariadenie nebolo súčasťou účinného právneho poriadku, v dôsledku čoho nemohla vedieť, či bude toto nariadenie konkrétne prijaté, a o to viac ani to, aký bude jeho obsah a presný dátum jeho prijatia. Podľa ACER nebolo ani evidentné, ani predvídateľné, že by pôvodné rozhodnutie mohlo byť nezlučiteľné s niektorými ustanoveniami nariadenia 2019/943 prijatými neskôr. V dôsledku toho ACER nemohla založiť pôvodné rozhodnutie na uvedených ustanoveniach. ACER navyše považuje za irelevantnú jednak otázku, či v okamihu prijatia pôvodného rozhodnutia jej boli alebo neboli známe legislatívne návrhy, a jednak skutočnosť, či v tomto rozhodnutí odkázala na návrh nového nariadenia.

70      Po druhé ACER tvrdí, že na rozdiel od veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 22. januára 1997, Opel Austria/Rada (T‑115/94, EU:T:1997:3), v prejednávanej veci v čase prijatia pôvodného rozhodnutia ešte nebolo prijaté nariadenie 2019/943, v dôsledku čoho nemala žiadnu istotu, pokiaľ ide o jeho presný obsah, ani pokiaľ ide o dátum, ku ktorému nadobudne účinnosť. Preto podľa nej odvolacia rada vo svojom rozhodnutí správne uviedla, že riešenie uplatnené v rozsudku z 22. januára 1997, Opel Austria/Rada (T‑115/94, EU:T:1997:3), nebolo možné použiť v prejednávanej veci.

71      Po tretie zásady právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery podľa nej neboli v prejednávanej veci porušené, lebo pôvodné rozhodnutie obsahovalo v čase svojho prijatia jednoznačné ustanovenia, ktorých uplatnenie bolo pre dotknuté osoby predvídateľné.

72      Po štvrté ACER zdôrazňuje, že zásady lojálnej spolupráce, inštitucionálnej rovnováhy, ochrany legitímnej dôvery a právnej istoty jej neumožňujú porušiť účinné právo a prijať rozhodnutie na základe jednoduchých legislatívnych návrhov.

73      V prejednávanej veci je nesporné, že žalobkyňa v rámci interného odvolania, ktoré podala na odvolaciu radu, poukázala na existenciu rozdielov alebo nezrovnalostí medzi dennou a vnútrodennou CCM Core CCR, ktoré boli schválené ACER‑om v pôvodnom rozhodnutí, a požiadavkami ohraničujúcimi prijatie takýchto CCM v zmysle článkov 14 až 16 nariadenia 2019/943.

74      Odvolacia rada vo svojom rozhodnutí zamietla výhrady, ktoré pred ňou v tomto zmysle uviedla žalobkyňa, z dôvodu, že články 14 až 16 nariadenia 2019/943 neboli relevantné na účel preskúmania zákonnosti pôvodného rozhodnutia prijatého ACER‑om, keďže toto nariadenie sa v čase prijatia uvedeného rozhodnutia ešte neuplatňovalo.

75      Keďže žalobkyňa na podporu druhého žalobného dôvodu konkrétne poukázala na porušenie relevantných ustanovení nariadenia 2019/943, treba v rámci preskúmania uvedeného žalobného dôvodu overiť, či odvolacia rada vychádzala z nesprávneho právneho posúdenia, keď vo svojom rozhodnutí nepreskúmala zákonnosť dennej a vnútrodennej CCM Core CCR, ktoré ACER schválila v pôvodnom rozhodnutí z hľadiska požiadaviek ohraničujúcich prijatie takýchto CCM v zmysle článkov 14 až 16 nariadenia 2019/943.

76      V tejto súvislosti treba na jednej strane pripomenúť, že nariadením 2019/943 sa podľa jeho odôvodnenia 1 pristúpilo k prepracovaniu nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 714/2009 z 13. júla 2009 o podmienkach prístupu do sústavy pre cezhraničné výmeny elektriny, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1228/2003 (Ú. v. EÚ L 211, 2009, s. 15), v súlade s jeho článkom 70. Na druhej strane cieľom nariadenia 2019/943 je v súlade s jeho odôvodnením 4 stanoviť pravidlá na zabezpečenie riadneho fungovania vnútorného trhu s elektrickou energiou.

77      Presnejšie, články 14 až 16 nariadenia 2019/943 patria do oddielu 1, nazvaného „Prideľovanie kapacity“, kapitoly III, nazvanej „Prístup do sústavy a riadenie preťaženia“, uvedeného nariadenia. Týkajú sa, v uvedenom poradí, „preskúmania ponukových oblastí“ (článok 14), „akčných plánov“ (článok 15) a „všeobecných zásad prideľovania kapacity a riadenia preťaženia“ (článok 16). Uvedené články teda vymedzujú prideľovanie kapacity na trhoch každodennej a vnútrodennej cezhraničnej výmeny elektrickej energie a určujú tak požiadavky, ktoré sa musia zohľadniť na účely prijatia dennej a vnútrodennej CCM. Tieto články teda v zásade obsahujú hmotnoprávne normy, ktoré upravujú prijímanie týchto CCM.

78      Okrem iného je potrebné pripomenúť, že nová právna norma sa v zásade uplatní od nadobudnutia účinnosti aktu, ktorý ju zavádza, a že hoci sa neuplatní na právne situácie, ktoré vznikli a definitívne prebehli za účinnosti predchádzajúceho zákona, uplatní sa na ich budúce účinky, ako aj na nové právne situácie. S výhradou zásady zákazu retroaktivity právnych aktov platí niečo iné len vtedy, keď novú normu sprevádzajú osobitné ustanovenia, ktoré osobitne určujú podmienky jej časovej pôsobnosti (pozri rozsudky zo 14. mája 2020, Azienda Municipale Ambiente, C‑15/19, EU:C:2020:371, bod 57 a citovanú judikatúru, a z 15. júna 2021, Facebook Ireland a i., C‑645/19, EU:C:2021:483, bod 100 a citovanú judikatúru; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok z 3. septembra 2015, A2A, C‑89/14, EU:C:2015:537, bod 37 a citovanú judikatúru).

79      Nariadenie 2019/943 však bolo prijaté 5. júna 2019, a keďže k jeho uverejneniu došlo 14. júna 2019, nadobudlo účinnosť 4. júla 2019, v súlade s jeho článkom 71 ods. 1, teda po prijatí pôvodného rozhodnutia, ku ktorému došlo 21. februára 2019, a pred prijatím rozhodnutia odvolacej rady, ku ktorému došlo 11. júla 2019. Treba dodať, že podľa článku 71 ods. 2 druhého pododseku nariadenia 2019/943 ako výnimka zo všeobecnej zásady jeho uplatňovania od 1. januára 2020, ktorá vyplýva z článku 71 ods. 2 prvého pododseku uvedeného nariadenia, sa jeho články 14 a 15 uplatňujú odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto nariadenia, teda od 4. júla 2019. To isté platí pre článok 16 nariadenia 2019/943 na účely osobitného uplatňovania článku 14 ods. 7 a článku 15 ods. 2 toho istého nariadenia. Z uvedeného vyplýva, že v čase prijatia pôvodného rozhodnutia články 14 až 16 nariadenia 2019/943 ešte nenadobudli účinnosť, ani sa neuplatňovali, zatiaľ čo v čase prijatia rozhodnutia odvolacej rady už boli účinné a uplatňovali sa, s určitými obmedzeniami, pokiaľ ide o článok 16.

80      V prejednávanej veci sporná právna situácia zodpovedá konečnému prijatiu dennej a vnútrodennej CCM ACER-om, ktorého zákonnosť je v tomto spore napadnutá.

81      V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že procesné ustanovenia článku 28 ods. 5 nariadenia 2019/942, ktoré boli v prejednávanej veci uplatniteľné v súlade s judikatúrou citovanou v bode 21 vyššie, priznávali odvolacej rade právomoc potvrdiť pôvodné rozhodnutie alebo v prípade nesúhlasu vrátiť vec ACER‑u. Týmito ustanoveniami sa zaviedla zmena ustanovení článku 19 ods. 5 nariadenia č. 713/2009 účinných predtým, ktoré oprávňovali odvolaciu radu buď uplatniť akúkoľvek právomoc prislúchajúcu ACER-u, alebo postúpiť vec príslušnému orgánu tejto agentúry. Podľa procesného režimu vyplývajúceho z nariadenia 2019/942 už odvolací senát nemôže, tak ako predtým, sám zmeniť pôvodné rozhodnutie, ktoré mu bolo predložené. To však nič nemení na rozsahu a obsahu kontroly, ktorú vykonáva nad uvedeným rozhodnutím.

82      Treba totiž uviesť, že rovnako ako podľa procesného režimu, ktorý sa uplatňoval predtým, rozhodnutia prijaté odvolacou radou v súlade s postupmi stanovenými nariadením 2019/942 nahrádzajú rozhodnutia, ktorá pôvodne prijala ACER (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 28. januára 2016, Heli‑Flight/EASA, C‑61/15 P, neuverejnený, EU:C:2016:59, bod 84). Za predpokladu, že tak ako v prejednávanej veci je podané odvolanie na odvolaciu radu proti rozhodnutiu ACER‑u týkajúcemu sa dennej alebo vnútrodennej CCM, práve rozhodnutie odvolacej rady potvrdzujúce toto rozhodnutie s konečnou platnosťou určuje stanovisko ACER‑u k tejto metodike po uskutočnení úplného preskúmania predmetného skutkového a právneho stavu zo strany uvedenej rady z hľadiska práva uplatniteľného v čase, keď rozhoduje.

83      Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že ACER s konečnou platnosťou prijala CCM, ktorých zákonnosť je napadnutá v rámci tohto sporu, v deň, keď odvolacia rada prijala svoje rozhodnutie potvrdzujúce zákonnosť dennej a vnútrodennej CCM Core CCR, ktorú ACER schválila v pôvodnom rozhodnutí, teda 11. júla 2019.

84      Z toho vyplýva, že v deň nadobudnutia účinnosti a začiatku uplatňovania článkov 14 až 16 nariadenia 2019/943, teda 4. júla 2019, ACER ešte neprijala s konečnou platnosťou dennú a vnútrodennú CCM Core CCR. K tomuto dňu sa teda situácia, o ktorú ide v prejednávanej veci, ako je vymedzená v bode 80 vyššie, mala analyzovať ako budúca, a teda nová právna situácia, alebo prinajmenšom ako situácia, ktorá vznikla, ale ešte s konečnou platnosťou neprebehla za účinnosti predchádzajúcich pravidiel v zmysle judikatúry citovanej v bode 78 vyššie, pričom sa na ňu mali okamžite uplatňovať nové hmotnoprávne normy stanovené týmito článkami, ktoré boli v tom čase platné.

85      V dôsledku toho bola odvolacia rada povinná v čase, keď prijala svoje rozhodnutie, overiť, či denné a vnútrodenné CCM Core CCR, ktoré boli schválené ACER‑om v pôvodnom rozhodnutí, bolo možné zákonne potvrdiť vzhľadom na nové pravidlá upravujúce prijatie takýchto CCM, vyplývajúce z článkov 14 až 16 nariadenia 2019/943 v rozsahu, v akom sa už tieto články uplatňovali (pozri bod 79 vyššie).

86      Akékoľvek iné riešenie by mohlo viesť k paradoxnej situácii, v ktorej by ACER prípadne prostredníctvom odvolacej rady mohla zaviesť do právneho poriadku metodiku, ktoré by bola v čase svojho konečného prijatia jednak založená na právnej úprave, ktorá sa už neuplatňuje, a jednak by nebola v súlade s novou právnou úpravou, ktorá medzičasom nadobudla účinnosť.

87      Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy treba konštatovať, že odvolacia rada vo svojom rozhodnutí vychádzala z nesprávneho právneho posúdenia, keď neoverila, či denná a vnútrodenná CCM Core CCR, ktoré boli schválené ACER‑om v pôvodnom rozhodnutí, boli v súlade s požiadavkami článkov 14 až 16 nariadenia 2019/943, na ktoré sa žalobkyňa konkrétne odvolala vo svojom internom odvolaní pred uvedenou radou, v rozsahu, v akom sa uplatňovali. Jedine odpoveď na túto otázku mohla odvolacej rade umožniť, aby vzhľadom na uplatňujúce sa nové hmotnoprávne normy vyplývajúce z článkov 14 až 16 nariadenia 2019/943 rozhodla, že postúpi prijatie dennej a vnútrodennej CCM Core CCR ACER-u, aby ich zosúladila s uvedenými pravidlami, alebo že vzhľadom na tie isté normy potvrdí zákonnosť CCM, ktoré schválila ACER, rozhodnutím, ktoré tak nahradí pôvodné rozhodnutie.

88      Preto treba vyhovieť druhému žalobnému dôvodu založenému na nesprávnom právnom posúdení, z ktorého vychádzala odvolacia rada vo svojom rozhodnutí, pokiaľ ide o určenie práva uplatňujúceho sa na spornú situáciu, ktoré mohlo mať vplyv na dôvodnosť tohto rozhodnutia.

89      V dôsledku toho a bez toho, aby bolo potrebné preskúmať ostatné žalobné dôvody a výhrady uvedené žalobkyňou, treba zrušiť rozhodnutie odvolacej rady.

 O trovách

90      Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

91      Keďže ACER nemala úspech v podstatnej časti svojich návrhov, je opodstatnené uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhmi žalobkyne.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (druhá rozšírená komora)

rozhodol takto:

1.      Rozhodnutie odvolacej rady Agentúry Európskej únie pre spoluprácu regulačných orgánov v oblasti energetiky (ACER) A0032019 z 11. júla 2019 sa zrušuje.

2.      V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.

3.      ACER je povinná nahradiť trovy konania.

Tomljenović

Kreuschitz

Schalin

Škvařilová‑Pelzl

 

      Nõmm

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 7. septembra 2022.

Podpisy


*      Jazyk konania: nemčina.