NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
MACIEJ SZPUNAR
prednesené 29. júla 2019(1)
Vec C‑16/18
Michael Dobersberger
proti
Magistrat der Stadt Wien
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Verwaltungsgerichtshof (Najvyšší správny súd, Rakúsko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Poskytovanie reštauračných služieb v medzinárodných vlakoch – Smernica 96/71/ES – Pôsobnosť – Slobodné poskytovanie služieb – Článok 56 ZFEÚ“
I. Úvod
1. Agatha Christie sa vo svojom románe „Vražda v Orient exprese“ vydanom v roku 1934 nezaoberá otázkou presného miesta, na ktorom bola spáchaná vražda. Vie sa len to, že k nej došlo vo vlaku Orient expres na trase Simplon, ktorá prechádza z Istanbulu do Calais viacerými krajinami, niekedy predtým alebo potom, než sa vlak zastavil vo vtedajšej Juhoslávii. Čitateľ je však ponechaný na pochybách, pokiaľ ide o to, v ktorej krajine bola spáchaná. Táto otázka, ktorá by mala kľúčový význam v následnom trestnom konaní na účely určenia rozhodného vnútroštátneho trestného práva, ktoré sa má uplatniť, jednoznačne nebola súčasťou vyšetrovania Hercula Poirota. A z hľadiska kadencie a napínavosti príbehu bola napokon určite zanedbateľná. Agathe Christie na geografii nezáležalo.
2. Ústredná otázka tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Verwaltungsgerichtshof (Najvyšší správny súd, Rakúsko), je menej zaujímavá, ale dôležitejšia pre fungovanie vnútorného trhu a slobodné poskytovanie služieb: uplatnia sa ustanovenia smernice o vysielaní pracovníkov, t. j. smernice 96/71/ES,(2) v prípade medzinárodného vlaku, ktorý na ceste z Budapešti do Mníchova prechádza Rakúskom, v dôsledku čoho by rovnako ako pri Orient exprese malo každé prekročenie hranice právne následky? Možno nie pre definovanie vraždy, ale určite pre uplatnenie pracovného práva a trestného práva v oblasti pracovnoprávnych vzťahov.
3. V týchto návrhoch budem tvrdiť, že taká situácia, aká je predmetom sporu vo veci samej, nepatrí do pôsobnosti smernice 96/71. Ani v tomto prípade na geografii nezáleží.
II. Právny rámec
A. Právo EÚ
4. Článok 1 smernice 96/71 s názvom „Rozsah“ uvádza toto:
„1. Táto smernica sa uplatňuje na podniky zriadené v členskom štáte, ktoré v rámci poskytovania nadnárodných služieb vysielajú pracovníkov, v súlade s odsekom 3, na územie členského štátu.
2. Táto smernica sa nevzťahuje na podniky obchodného morského loďstva, pokiaľ ide o ich pracovníkov vysielaných na more.
3. Táto smernica platí vtedy, ak podniky uvedené v odseku 1 prijmú niektoré z nasledujúcich nadnárodných opatrení:
a) vysielanie pracovníkov na územie členského štátu v réžii a pod vedením podniku na základe zmluvy uzavretej medzi vysielajúcim podnikom a stranou pôsobiacou na území daného členského štátu, pre ktorú sú služby určené, za predpokladu, že medzi vysielajúcim podnikom a jeho pracovníkom existuje počas doby vyslania pracovnoprávny vzťah, alebo
b) vysielanie pracovníkov do organizácie alebo podniku v skupinovom vlastníctve na území členského štátu za predpokladu, že medzi vysielajúcim podnikom a jeho pracovníkom existuje počas doby vyslania pracovnoprávny vzťah, alebo
c) prenájom pracovníkov zo strany podniku, ktorý je dočasným zamestnávateľom alebo sprostredkovateľskou agentúrou, užívateľskému podniku zriadenému alebo činnému na území členského štátu za predpokladu, že medzi takým dočasným zamestnávateľom alebo sprostredkovateľom práce a jeho pracovníkom existuje počas doby vyslania pracovnoprávny vzťah.
4. Podnikom založeným v inom ako členskom štáte nesmú byť poskytnuté výhodnejšie podmienky, než podnikom zriadeným v členskom štáte.
5. Podľa článku 2 smernice 96/71, ktorý je nazvaný „Definície“:
„1. Na účely tejto smernice ,vyslaný pracovník‘ znamená pracovníka, ktorý počas vymedzeného obdobia vykonáva prácu na území iného členského štátu, než štát, v ktorom bežne pracuje.
2. Na účely tejto smernice platí definícia pracovníka, používaná v zmysle práva toho členského štátu, na ktorého územie je pracovník vyslaný.“
6. Článok 3 smernice 96/71 s názvom „Vzťahy a podmienky zamestnania“ vo svojom odseku 1 stanovuje:
„Členské štáty zabezpečia, aby podniky podľa článku 1 ods. 1, bez ohľadu na rozhodné právo pre pracovnoprávne vzťahy, zaručili pracovníkom, vyslaným na územie členských štátov, nasledujúce pracovné podmienky, platné v členskom štáte vykonávania práce a zakotvené:
– v zákonoch, iných právnych predpisoch alebo správnych opatreniach a/alebo
– v kolektívnych zmluvách alebo v arbitrážnych nálezoch vyhlásených za všeobecne uplatniteľné v zmysle odseku 8, pokiaľ sa týkajú činností uvádzaných v prílohe:
a) maximálna dĺžka pracovného času a minimálna doba odpočinku;
b) minimálna ročná dĺžka platenej dovolenky;
c) minimálne mzdové tarify vrátane sadzby za nadčasy; toto sa nevzťahuje na zamestnanecké systémy doplnkového dôchodkového poistenia;
d) podmienky prenájmu pracovníkov, najmä dodanie pracovníkov podnikmi pre dočasné zamestnávanie;
e) zdravie, bezpečnosť a hygiena pri práci;
f) ochranné opatrenia, týkajúce sa podmienok zamestnávania tehotných žien alebo žien, ktoré nedávno porodili, detí a mladistvých;
g) rovnaké zaobchádzanie medzi mužmi a ženami a iné protidiskriminačné ustanovenia.
Na účely tejto smernice je termín ,minimálne mzdové tarify‘ v odseku 1 písm. c) definovaný podľa vnútroštátnych právnych predpisov a/alebo praxe členského štátu, na území ktorého je pracovník vyslaný.“
B. Rakúske právo
7. § 7b Arbeitsvertragsrechts‑Anpassungsgesetz (zákon o prispôsobení práva pracovných zmlúv)(3) v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „AVRAG“) sa zaoberá právami zamestnancov voči zahraničným zamestnávateľom so sídlom v členskom štáte Európskej únie alebo Európskeho hospodárskeho priestoru. V podstate stanovuje, že pracovník, ktorého vyšle do Rakúska zamestnávateľ so sídlom v inom členskom štáte Európskej únie alebo Európskeho hospodárskeho priestoru, než je Rakúsko, má počas doby vyslania a bez toho, aby boli dotknuté zákony a iné právne predpisy uplatniteľné na pracovnoprávny vzťah, automaticky právo aspoň na minimálnu zákonnú odmenu určenú v právnom predpise alebo v kolektívnej zmluve, ktorú na pracovisku musia porovnateľní zamestnávatelia vyplácať porovnateľným pracovníkom. Navyše osoba so sídlom v inom členskom štáte Európskej únie alebo Európskeho hospodárskeho priestoru, než je Rakúsko, sa považuje za zamestnávateľa vo vzťahu k pracovníkom, ktorí sú jej poskytnutí a vyslaní do Rakúska na účely výkonu práce. Zamestnávatelia musia najmenej jeden týždeň pred začiatkom dotknutej práce nahlásiť, že budú využívať pracovníkov vyslaných do Rakúska. Také vyhlásenie musí byť vystavené osobitne pre každé vyslanie pracovníkov a musí obsahovať tieto informácie: i) meno, adresu a pracovnú licenciu alebo účel podnikania zamestnávateľa, ii) celkové obdobie vyslania, ako aj začiatok a predpokladané trvanie zamestnania jednotlivých pracovníkov v Rakúsku, bežný pracovný čas a podmienky na pracovisku dojednané pre jednotlivých pracovníkov, iii) výšku odmeny, ktorá sa má vyplatiť jednotlivým pracovníkom podľa rakúskych právnych predpisov, a začiatok pracovnoprávneho vzťahu so zamestnávateľom, iv) miesto (presnú adresu) zamestnania v Rakúsku (a tiež ďalšie miesta pôsobenia v Rakúsku) a v) druh činnosti a využitia pracovníkov s ohľadom na príslušnú rakúsku kolektívnu zmluvu. Keďže nie je povinné prihlásiť vyslaných pracovníkov na účely sociálneho zabezpečenia v Rakúsku, zamestnávatelia musia na mieste výkonu práce (alebo pôsobenia) na území Rakúska uchovávať dostupné dokumenty týkajúce sa prihlásenia pracovníka na účely sociálneho zabezpečenia [formulár sociálneho zabezpečenia E 101 podľa nariadenia (EHS) č. 1408/71,(4) formulár sociálneho zabezpečenia A1 podľa nariadenia (ES) č. 883/04],(5) ako aj kópiu vyhlásenia uvedeného v odsekoch 3 a 4, alebo ich musia priamo sprístupniť v elektronickej podobe útvarom orgánu zodpovedného za výber príspevkov.
8. Pokiaľ ide o povinnosť sprístupniť dokumenty týkajúce sa mzdy, § 7d AVRAG najmä stanovuje, že počas doby vyslania musia zamestnávatelia na mieste výkonu práce uchovávať v nemeckom jazyku pracovnú zmluvu alebo dohodu o poskytovaní služieb, výplatnú pásku, doklad o vyplatení mzdy alebo o bankových prevodoch, mzdové výkazy, pracovné výkazy, výkazy odpracovaných hodín a dokumenty o zaradení do platovej triedy, aby sa dalo overiť, že vyslaný pracovník počas obdobia pracovného pomeru poberá mzdu, ktorá mu prináleží podľa právnych predpisov.
III. Skutkový stav, konanie a prejudiciálne otázky
9. Spoločnosť Henry am Zug Hungary Kft. (ďalej len „Henry am Zug“) so sídlom v Budapešti (Maďarsko) v rokoch 2012 až 2016 vysielala pracovníkov maďarskej štátnej príslušnosti, ktorých jej vo väčšine prípadov prenechal iný maďarský podnik, do Rakúska, aby tam vykonávali prácu (boardservis, príprava a predaj jedál a nápojov) vo vlakoch spoločnosti Österreichische Bundesbahnen (rakúske spolkové železnice, ďalej len „ÖBB“).
10. Napadnutými trestnými rozkazmi bol pán Dobersberger, dovolateľ, ako konateľ spoločnosti Henry am Zug odsúdený za to, že spoločnosť Henry am Zug ako zamestnávateľ v zmysle § 7b AVRAG pri kontrole uskutočnenej 28. januára 2016 na hlavnej stanici vo Viedni (Rakúsko) v rozpore s týmto predpisom i) týždeň pred začatím výkonu práce v Rakúsku neoznámila uvedenú skutočnosť týkajúcu sa vyslaných pracovníkov príslušnému rakúskemu orgánu, ii) na mieste výkonu práce v Rakúsku nemala k dispozícii podklady o prihlásení pracovníkov na účely sociálneho zabezpečenia a iii) na uvedenom mieste výkonu práce nemala k dispozícii pracovné zmluvy, doklady o úhrade mzdy a doklady o mzdovom zaradení v nemeckom jazyku.
11. Objednávku uvedených služieb adresovala spoločnosť ÖBB spoločnosti D. GmbH (podnik so sídlom v Rakúsku), ktorá ju ďalej postúpila spoločnosti Henry am Zug formou subdodávok, resp. v rámci subdodávateľského reťazca (prostredníctvom ďalšej spoločnosti so sídlom Rakúsku). Spoločnosť Henry am Zug poskytovala služby prostredníctvom maďarských pracovníkov vo vlakoch ÖBB smerujúcich do Salzburgu alebo Mníchova, ktorých východisková alebo konečná stanica bola vždy Budapešť a ktoré zastavovali na hlavnej stanici vo Viedni.
12. Verwaltungsgerichtshof (Najvyšší správny súd) sa domnieva, že úspech dovolania závisí od výkladu ustanovení smernice 96/71 a článku 56 ZFEÚ. Uznesením z 15. decembra 2017 doručeným Súdnemu dvoru 9. januára 2018 položil tieto prejudiciálne otázky:
„1. Zahŕňa oblasť pôsobnosti smernice 96/71, osobitne jej článok 1 ods. 3 písm. a), aj poskytovanie služieb, akými je zabezpečovanie jedál a nápojov cestujúcim, boardservis alebo čistiace služby prostredníctvom zamestnancov podniku poskytujúceho služby so sídlom vo vysielajúcom členskom štáte (Maďarsko) v rámci plnenia zmluvy so železničným podnikom so sídlom v prijímajúcom členskom štáte (Rakúsko), ak sa tieto služby poskytujú v medzinárodných vlakoch, ktoré jazdia aj cez prijímajúci členský štát?
2. Zahŕňa článok 1 ods. 3 písm. a) smernice aj prípad, keď podnik poskytujúci služby so sídlom vo vysielajúcom členskom štáte poskytuje služby uvedené v otázke 1 nie v rámci plnenia zmluvy so železničným podnikom so sídlom v prijímajúcom členskom štáte, v prospech ktorého sa tieto služby v konečnom dôsledku uskutočňujú (príjemca služieb), ale v rámci plnenia zmluvy s ďalším podnikom so sídlom v prijímajúcom členskom štáte, ktorý je v zmluvnom vzťahu (subdodávateľský reťazec) s týmto železničným podnikom?
3. Zahŕňa článok 1 ods. 3 písm. a) smernice aj prípad, keď podnik poskytujúci služby so sídlom vo vysielajúcom členskom štáte na účely poskytovania služieb uvedených v otázke 1 nenasadzuje vlastných pracovníkov, ale pracovníkov iného podniku, ktorí mu boli prenechaní ešte vo vysielajúcom členskom štáte?
4. Bez ohľadu na odpovede na otázky 1 až 3, bráni právo Únie, najmä zásada slobodného poskytovania služieb (články 56 a 57 ZFEÚ), vnútroštátnej právnej úprave, ktorá povinne ukladá podnikom, ktoré vysielajú pracovníkov na územie iného členského štátu na účely poskytovania služieb, povinnosť dodržiavať vzťahy a podmienky zamestnania v zmysle článku 3 ods. 1 smernice, ako aj súvisiace záväzky (najmä tie, ktoré sa týkajú oznamovania cezhraničného vyslania pracovníkov príslušnému verejnému orgánu prijímajúceho členského štátu, ako aj prechovávania dokladov o výške odplaty a o prihlásení týchto pracovníkov na účely sociálneho zabezpečenia) aj pre tie prípady, v ktorých (po prvé) cezhranične vyslaní pracovníci patria do cestujúceho personálu cezhranične pôsobiaceho železničného podniku alebo podniku, ktorý vo svojich vlakoch prekračujúcich hranice členských štátov poskytuje služby typické pre železničný podnik (poskytovanie jedál a nápojov cestujúcim, boardservis), a v ktorých (po druhé) medzi vysielajúcim podnikom a príjemcom služby pôsobiacim v inom členskom štáte pre takéto vyslanie neexistuje buď vôbec žiadna zmluva o poskytovaní služieb, alebo prinajmenšom neexistuje žiadna zmluva medzi vysielajúcim podnikom a príjemcom služby pôsobiacim v inom členskom štáte, lebo povinnosť plnenia vysielajúceho podniku voči príjemcovi služby pôsobiacemu v inom členskom štáte vychádza zo subdodávateľských zmlúv (subdodávateľský reťazec), a v ktorých (po tretie) vyslaní pracovníci nie sú v pracovnom pomere s vysielajúcim podnikom, ale v pracovnom pomere s tretím podnikom, ktorý svojich pracovníkov prenechal vysielajúcemu podniku ešte v členskom štáte sídla vysielajúceho podniku?“
13. Písomné pripomienky predložil pán Dobersberger, rakúska, česká, nemecká, francúzska, maďarská a poľská vláda, ako aj Európska komisia. Títo účastníci konania s výnimkou francúzskej a poľskej vlády boli zastúpení na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 12. marca 2019.
IV. Posúdenie
14. Táto vec vyvoláva otázky súvisiace so smernicou 96/71, ktoré majú zásadnú povahu: v akom rozsahu sa smernica uplatní na podnik v situácii, keď vyslaný pracovník vykonáva svoje úlohy vo vlaku, ktorého východisková a cieľová stanica sa nachádza v krajine pôvodu a ktorý pracovník, obrazne povedané, nikdy neopustí?
A. Prípustnosť otázok
15. Francúzska vláda spochybňuje prípustnosť prvých troch prejudiciálnych otázok, pričom najmä tvrdí, že smernica 96/71 neupravuje kontrolné opatrenia prijaté vnútroštátnymi orgánmi na zabezpečenie súladu s pracovnými podmienkami a podmienkami zamestnania. V tejto súvislosti sa odvoláva na rozsudok De Clercq a i.(6)
16. Návrhy na začatie prejudiciálneho konania sú spravidla prípustné a Súdny dvor odmietne odpovedať na prejudiciálne otázky len v zriedkavých a krajných prípadoch.(7) Na také návrhy sa vzťahuje domnienka relevantnosti.(8) Súdny dvor tak za tzv. „mimoriadnych okolností“(9) odmietol odpovedať na otázky v hypotetických prípadoch, keď položené otázky neboli relevantné na vyriešenie sporu, keď neboli otázky dostatočne jasne formulované alebo keď neboli dostatočne jasné skutkové okolnosti.(10)
17. Prejednávaná vec nepatrí ani do jednej z týchto kategórií. Navyše ako nemecká vláda správne zdôraznila na pojednávaní, vec De Clercq a i.(11) sa týkala monitorovacích opatrení, zatiaľ čo otázky 1 až 3 v tomto konaní sa zaoberajú širšou problematikou uplatniteľnosti smernice 96/71 na takú situáciu, aká je predmetom sporu vo veci samej.
18. Všetky otázky položené vnútroštátnym súdom sú preto prípustné.
B. Smernica 96/71 a slobodné poskytovanie služieb
19. Skôr než sa budem zaoberať štyrmi otázkami položenými vnútroštátnym súdom, považujem za užitočné pripomenúť formou predbežných poznámok niektoré hlavné črty smernice 96/71, z ktorých budem vychádzať v nasledujúcej analýze.
20. Existuje vnútorné napätie medzi slobodami vnútorného trhu, najmä slobodným poskytovaním služieb v zmysle článku 56 ZFEÚ, a smernicou 96/71, ktoré síce Súdny dvor zdanlivo rieši vo svojej judikatúre a ktoré sa rieši v zákonodarstve, no napriek tomu predstavuje isté trenie.
1. Ciele
21. Vnútorný trh, ktorý predstavuje – v závislosti od uhla pohľadu – prostriedok alebo cieľ procesu európskej integrácie, je pre právny poriadok Únie taký zásadný, že sa považuje za daný a nie je ničím menej dôležitým než ústredným organizačným princípom Zmlúv.(12) Hospodárske subjekty spravidla vyrábajú buď na základe harmonizovaných noriem,(13) alebo ak také normy neexistujú, v súlade s miestnymi normami. V tomto druhom prípade sa uplatní logika krajiny pôvodu v tom zmysle, že spravidla postačuje, ak hospodársky subjekt dodržiava miestne predpisy. Vďaka tomu môžu hospodárske subjekty súťažiť na celom vnútornom trhu za rovnakých podmienok.
22. Smernica 96/71 sleduje v podstate úplne odlišnú logiku, keďže jej cieľom je zmierniť niektoré z (bežných) následkov výkonu slobody poskytovania služieb: čo sa týka určitých aspektov pracovného práva, neuplatní sa zásada krajiny pôvodu, ale zásada krajiny určenia. Výsledkom je prirodzené právne napätie medzi článkom 56 ZFEÚ(14) a smernicou 96/71.
23. Keďže odôvodnenia smernice uvádzajú trojaký cieľ, ktorým je podpora nadnárodného poskytovania služieb(15) v primeranom konkurenčnom prostredí(16) a zaručenie rešpektovania práv pracovníkov,(17) treba poukázať na to, že tieto tri ciele sú v skutočnosti diametrálne protichodné.(18) Zaručenie dodržiavania práv pracovníkov nepodporuje nadnárodné poskytovanie služieb, ale ho obmedzuje a v tejto súvislosti predstavuje dôvod opodstatňujúci toto obmedzenie (t. j. naliehavý dôvod všeobecného záujmu).
24. V dôsledku toho sa domnievam, že je konzistentnejšie považovať smernicu 96/71 za opatrenie, ktorého cieľom je zosúladiť protichodné ciele slobodného poskytovania služieb a ochrany práv pracovníkov.
25. O akých pracovníkov však ide? O pracovníkov z krajiny pôvodu poskytovateľa služby, ktorí sú vyslaní do krajiny určenia, v ktorej sa služba poskytuje, alebo o pracovníkov z krajiny určenia? Ak považujeme smernicu za bernú mincu, určite ide o pracovníkov z krajiny pôvodu.(19) Základný princíp akejkoľvek formy vyslania je teda takýto: pracovník by voči miestnemu pracovníkovi nemal osobne utrpieť nijakú stratu príjmu ani inú stratu súvisiacu s prácou. Životné náklady môžu byť vyššie ako vo vysielajúcom členskom štáte. Práve preto sa uplatní zásada krajiny určenia, aby sa zmiernila akákoľvek možná diskriminácia.
26. Teraz urobme krok späť a na chvíľu si predstavme neharmonizovanú situáciu, t. j. že smernica 96/71 neexistuje a že členský štát A chce podriadiť svojmu pracovnému právu pracovníkov z iného členského štátu B vyslaných do členského štátu A v rámci slobodného poskytovania služieb. Určite by to bolo obmedzenie slobody poskytovania služieb. Ako by sa toto obmedzenie dalo odôvodniť? Poukázaním na práva pracovníkov členského štátu B?
27. V takej situácii by sa dalo tvrdiť, že je ťažké predstaviť si, že členský štát A by sa mohol odvolávať na naliehavý dôvod týkajúci sa ochrany pracovníkov z členského štátu B. Bola by namieste otázka, či má skutočne členský štát A – v rámci vyslania ako súčasti výkonu slobody poskytovania služieb zo strany zamestnávateľa – vedieť, čo je najlepšie pre pracovníkov z členského štátu B. Taký prístup by sa mohol javiť ako ochranársky, ak nie arogantný. Okrem toho existuje citlivá otázka právomoci: dalo by sa tvrdiť, že člensky štát A by v zásade mal byť schopný chrániť len pracovníkov zvyčajne zamestnaných v tomto členskom štáte, zatiaľ čo pracovníkov zamestnaných v inom členskom štáte B, ktorí sú – v rámci výkonu slobodného poskytovania služieb zo strany ich zamestnávateľa – vyslaní do členského štátu A, by mal za normálnych okolností chrániť tento členský štát.(20)
28. Ja by som však tvrdil, že také obavy je možné rozptýliť a navyše že existuje ustálená judikatúra, podľa ktorej členský štát môže obmedziť slobodu poskytovania služieb, aby chránil pracovníkov vysielajúceho členského štátu. Súdny dvor totiž v súvislosti so situáciou pred uplynutím lehoty na prebratie smernice 96/71 i po ňom konštatoval,(21) že „ochrana pracovníkov“,(22) „všeobecný záujem na sociálnom zabezpečení pracovníkov“(23) alebo „sociálna ochrana pracovníkov v stavebnom priemysle“(24) môžu byť dôvodmi na obmedzenie základných slobôd, pokiaľ ide o pracovníkov z členského štátu pôvodu/vyslania, a nie z prijímajúceho členského štátu.
29. Zmena paradigmy nastala v rozsudku Laval un Partneri,(25) v ktorom Súdny dvor uviedol, že „ochrana pracovníkov hostiteľského štátu proti prípadnej praxi sociálneho dumpingu, môže byť naliehavým dôvodom všeobecného záujmu v zmysle judikatúry Súdneho dvora, ktorý môže v zásade odôvodniť obmedzenie jednej zo základných slobôd zaručených Zmluvou“.(26) Okrem toho, že Súdny dvor ďalej nevymedzil ani neurčil, čo treba chápať pod pojmom „sociálny dumping“, stojí táto vec za povšimnutie z troch dôvodov. Po prvé čo sa týka podstaty, Súdny dvor vlastne s pojmom „sociálny dumping“ zavádza do svojej judikatúry nový naliehavý dôvod všeobecného záujmu. Samozrejme, v zásade je to veľmi dobre možné, lebo naliehavé záujmy nie sú vyčerpávajúco vymedzené a Súdny dvor môže určiť nové, aby udržal krok so spoločenským vývojom. Po druhé tento novonájdený naliehavý dôvod všeobecného záujmu má hospodársku povahu, v dôsledku čoho je v protiklade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora, podľa ktorej ciele čisto hospodárskej povahy nemôžu byť dôvodmi všeobecného záujmu spôsobilými opodstatniť obmedzenie základnej slobody.(27) Predchádzanie „sociálnemu dumpingu“ je totiž príbuznejšie hospodárskemu dôvodu opodstatňujúcemu udržanie priemyselného zmieru – ktorý Súdny dvor neuznal za naliehavý dôvod všeobecného záujmu.(28) Po tretie čo sa týka metodiky, Súdny dvor výslovne neuviedol, že „sociálny dumping“ odteraz predstavuje nový naliehavý dôvod všeobecného záujmu. Naopak, Súdny dvor tento nový naliehavý dôvod týkajúci sa prijímajúceho členského štátu odvodil z existujúcej judikatúry o ochrane pracovníkov vysielajúceho členského štátu. „Sociálny dumping“ a ochrana pracovníkov vysielajúceho členského štátu sú však dve úplne odlišné veci.
30. Rád by som zdôraznil, že úplne chápem a podporujem potrebu chrániť pracovníkov v rámci slobodného poskytovania služieb a v nijakom prípade by som ju nechcel spochybňovať. Naopak, s pojmom „sociálny dumping“ treba zaobchádzať opatrne a jeho výklad musí byť reštriktívny. Na vnútornom trhu, ktorý sa vyznačuje voľným tokom tovarov, služieb a výrobných faktorov, existuje vnútorné nebezpečenstvo, že „sociálny dumping“ sa stane skôr politickým, a nie právnym termínom, politickým termínom, ktorý sa typicky používa v ekonomikách s dobre rozvinutou infraštruktúrou. Existuje totiž nebezpečenstvo, že sa jednostranne zohľadní predovšetkým hľadisko prijímajúceho (členského) štátu.(29) Otvorene povedané, čo je pre niekoho „sociálny dumping“, je pre iného úplne jednoducho „zamestnanie“.
31. Ak by sa pojem „sociálny dumping“ uplatnil takto príliš široko, nešlo by o nič iné než o ochranu tuzemského priemyslu proti lacnejšej konkurencii z iného členského štátu, ktorá je za normálnych okolností podľa práva Únie neprípustná.(30) Ako vyplýva z pojmu „dumping“, musí ísť o negatívny zámer odstrániť hospodársku súťaž – a nie len využiť lepšie podmienky. Na potrebu predchádzať „sociálnemu dumpingu“ sa však nemožno odvolávať vo vzťahu k poskytovateľovi služby, ktorý len robí z možností ponúkaných vnútorným trhom svoju hospodársku výhodu – a výhodu svojho zákazníka, príjemcu služieb.(31) Vnútorný trh je napokon založený na zásade komparatívnej výhody.(32)
32. Aby som sa vrátil k smernici 96/71, ak je jej údajným cieľom ochrana vyslaných pracovníkov, t. j. pracovníkov členského štátu pôvodu, ja by som tvrdil, že je to len časť pravdy, lebo smernica upravuje aj predchádzanie „sociálnemu dumpingu“.
2. Právny základ a služby v oblasti dopravy
33. Podľa článku 58 ods. 1 ZFEÚ slobodu poskytovať služby v oblasti dopravy upravujú ustanovenia hlavy (Zmluvy) o doprave, t. j. tretia časť hlava VI Zmluvy FEÚ.(33) Štandardným právnym základom na vykonávanie dopravnej politiky Únie, ktorá zahŕňa slobodné poskytovanie služieb v oblasti dopravy, je tu článok 91 ZFEÚ.(34) Na inom mieste som poukázal na to, že právny dôsledok článku 58 ods. 1 ZFEÚ spočíva v tom, že Zmluva nemá priamy účinok, pokiaľ ide o poskytovanie služieb v oblasti dopravy,(35) čo predstavuje ďalekosiahly právny dôsledok, lebo zbavuje hospodárske subjekty práva dovolávať sa na vnútroštátnych súdoch článku 56 a nasl. ZFEÚ.(36) Uplatnenie zásad upravujúcich slobodné poskytovanie služieb je preto podľa Zmluvy FEÚ potrebné dosiahnuť zavedením spoločnej dopravnej politiky.(37) Samozrejme, prijaté harmonizačné opatrenia treba vykladať z hľadiska článku 56 ZFEÚ.(38)
34. Za týchto okolností sa domnievam, že harmonizácia služieb v oblasti dopravy, aj keby išlo o súčasť širšieho harmonizačného opatrenia, by mala byť založená na článku 91 ZFEÚ.
35. Smernica 96/71 je však založená len na článku 53 ods. 1 a článku 62 ZFEÚ, a nie aj na článku 91 ZFEÚ. To isté platí pre smernicu 2014/67/EÚ.(39) Logický záver je, že tieto smernice neharmonizujú služby v oblasti dopravy. Mimochodom, smernica 2006/123, tzv. „smernica o službách“, ktorá má rovnaký právny základ ako smernice 96/71 a 2014/67, osobitne vylučuje služby v oblasti dopravy.(40) Dôvodom je podľa môjho názoru to, čo som práve uviedol: článok 53 ods. 1 a článok 62 ZFEÚ sa jednoducho podľa všetkého nevzťahujú na služby v oblasti dopravy.
36. Normotvorca EÚ má však podľa všetkého iný názor. Smernica 96/71 na úvod expressis verbis vylučuje zo svojej pôsobnosti „podniky obchodného morského [námorného – neoficiálny preklad] loďstva, pokiaľ ide o ich pracovníkov vysielaných na more“.(41) K tomuto ustanoveniu sa vrátim nižšie, ale už na tomto mieste môžem uviesť, že ak sú vylúčené podniky obchodného námorného loďstva, prinajmenšom v zásade platí, že normotvorca do smernice zahrnul ostatné služby v oblasti dopravy. Smernica 2014/67 podobne automaticky odkazuje na „mobilných pracovníkov v odvetví dopravy“.(42)
37. Nech je to už akokoľvek, dá sa síce len špekulovať o tom, prečo článok 91 ZFEÚ nebol pri prijímaní smernice 96/71 uvedený ako právny základ,(43) vo všeobecnosti sa však vychádza z toho, že služby v oblasti dopravy nie sú mimo pôsobnosti smernice 96/71. Nemám v úmysle spochybniť to v týchto návrhoch.(44) Zdá sa totiž, že podľa všeobecne prijímanej právnej pravdy sa smernica v zásade vzťahuje na služby v oblasti dopravy.
3. In casu: služby v oblasti dopravy?
38. Pokiaľ však ide o dotknuté špecifické služby, rád by som už v tejto fáze preskúmal, či predstavujú alebo nepredstavujú „služby v oblasti dopravy“.
39. Ako som už zdôraznil vyššie, podľa článku 58 ods. 1 ZFEÚ slobodu poskytovať služby v oblasti dopravy upravujú ustanovenia hlavy (Zmluvy) o doprave, t. j. tretia časť hlava VI Zmluvy FEÚ.(45)
40. Je jasné, že reštauračné a čistiace služby vo vlaku nie sú dopravnými službami v zmysle prepravy osôb alebo predmetov z bodu A do bodu B.(46) Súdny dvor však uviedol, že „služby v oblasti dopravy“ zahŕňajú „nielen fyzický akt presunu osôb alebo tovaru z jedného miesta na druhé, a to prostredníctvom vozidla, lietadla alebo vodného plavidla, ale aj akúkoľvek službu spojenú s týmto aktom“.(47) V tomto smere Súdny dvor napríklad označil činnosti technickej kontroly vozidiel za „služby v oblasti dopravy“,(48) pokiaľ sa uskutočňujú „ako predbežná podmienka nevyhnutná na výkon hlavnej činnosti, ktorú predstavuje doprava“.(49)
41. Judikatúru Súdneho dvora chápem tak, že z nej vyplýva, že služby, ktoré zo svojej podstaty predstavujú (skutkovú alebo právnu) conditio sine qua non pre dopravnú činnosť, sa považujú za služby v oblasti dopravy.
42. O službách sporných vo veci samej sa to nedá povedať. Služby, ktoré sú v prejednávanej veci poskytované ako boardservis, sú nezávislé od aktu dopravy. Ľudia jedia a pijú všade – vrátane vlakov. Miesta sa musia udržiavať v čistote – vrátane vlakov. Podávanie jedál a nápojov a čistenie vlakov predstavuje vo vzťahu k dopravnej službe úplne vedľajšiu činnosť. Alebo, otvorene povedané, nápoje sa vo vlaku nemusia podávať a vlak sa nemusí upratovať na to, aby sa uskutočnila doprava. Ak vôbec, je to naopak. Záver je taký, že samotná skutočnosť, že v dopravnom prostriedku sa podávajú jedlá a nápoje a že dopravný prostriedok sa upratuje, neznamená, že ide o „službu v oblasti dopravy“.
C. O pôsobnosti smernice 96/71 – prvá otázka
43. Prvou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či sa pôsobnosť smernice 96/71, najmä jej článku 1 ods. 3 písm. a), vzťahuje na také služby, ako je zabezpečovanie jedál a nápojov cestujúcim, boardservis alebo čistiace služby prostredníctvom pracovníkov podniku poskytujúceho služby so sídlom vo vysielajúcom členskom štáte v rámci plnenia zmluvy so železničnou spoločnosťou so sídlom v prijímajúcom členskom štáte, ak sa tieto služby poskytujú v medzinárodných vlakoch, ktoré prechádzajú aj cez prijímajúci členský štát.
44. Stanoviská vedľajších účastníkov konania sa dajú zoskupiť do troch kategórií.
45. Podľa prvého názoru obhajovaného pánom Dobersbergerom, maďarskou, poľskou a českou vládou reštauračné alebo čistiace služby vo vlakoch nepatria do pôsobnosti smernice 96/71. Opačný názor presadzuje rakúska, francúzska a nemecká vláda. Po tretie Komisia tvrdí, že smernica 96/71 sa s výnimkou ustanovení o minimálnej mzde a minimálnej ročnej platenej dovolenke, ktoré sa nachádzajú v článku 3 ods. 1 písm. b) a c) smernice, uplatní na také poskytovanie služieb, o aké ide v spore vo veci samej.
46. Článok 1 ods. 1 smernice 96/71 stanovuje, že smernica sa uplatňuje na podniky zriadené v členskom štáte, ktoré v rámci poskytovania nadnárodných služieb vysielajú pracovníkov v súlade s odsekom 3 na územie členského štátu. Článok 1 ods. 3 písm. a) smernice 96/71 ďalej stanovuje, že smernica platí vtedy, ak podniky uvedené v odseku 1 vysielajú pracovníkov na územie členského štátu v réžii a pod vedením podniku na základe zmluvy uzavretej medzi vysielajúcim podnikom a stranou pôsobiacou na území daného členského štátu, pre ktorú sú služby určené, za predpokladu, že medzi vysielajúcim podnikom a jeho pracovníkom existuje počas doby vyslania pracovnoprávny vzťah.
47. Kľúčový problém prvej otázky spočíva v tom, či sú pracovníci vyslaní „na územie“ členského štátu, t. j. na územie Rakúskej republiky.
48. Povedal by som, že znenie článku 1 smernice 96/71 tento problém nerieši. Iste, keď dotknutí pracovníci prechádzajú cez Rakúsko, z právneho a fyzického hľadiska sa nachádzajú na území tohto členského štátu a v zásade podliehajú jeho právomoci. Keďže však v prvom rade fyzicky zostávajú vo vlaku a vracajú sa do členského štátu pôvodu, sotva možno tvrdiť, že sú skutočne vyslaní „na územie“ Rakúska. Ak vôbec, sú vyslaní „na územie“ vlaku, ktorý zhodou okolností prechádza cez Rakúsko.
49. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora treba na účely výkladu ustanovenia práva EÚ zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou, a najmä vývoj tejto právnej úpravy.(50)
50. Predovšetkým rakúska vláda tvrdila, že služby, ktoré sú predmetom sporu vo veci samej, patria do pôsobnosti smernice 96/71, lebo podľa článku 1 ods. 2 sa smernica nevzťahuje na podniky obchodného námorného loďstva, pokiaľ ide o ich pracovníkov vysielaných na more. Keďže smernica 96/71 osobitne vylučuje toto konkrétne odvetvie zo svojej pôsobnosti, a contrario sa musí uplatniť na všetky ostatné odvetvia.
51. S takouto argumentáciou by som mohol súhlasiť, len ak by legislatívna história článku 1 ods. 2 smernice 96/71 osvetľovala túto problematiku. Žiaľ, nie je to tak, keďže ani legislatívna história nie je v tomto smere presvedčivá.
52. Článok 1 ods. 2 smernice 96/71, ktorý nefiguroval v pôvodnom návrhu Komisie(51) ani v stanovisku Parlamentu v 1. čítaní, totiž pridala Rada v spoločnej pozícii(52) k zmenenému a doplnenému návrhu Komisie(53) a zostal v znení navrhovanom Radou až do prijatia smernice. Neexistuje zjavný dôkaz o tom, že táto výnimka mala byť taxatívna v tom zmysle, že by bránila ďalším možným výnimkám.(54)
53. Pán Dobersberger tvrdí, že jeho názor, podľa ktorého prejednávaná vec nepatrí do pôsobnosti smernice 96/71, potvrdzuje výnimka upravená v dodatku k zápisnici z 1948. zasadnutia Rady v Bruseli 24. septembra 1996 (9916/96 ADD 1). Podľa tohto dodatku pracovník, ktorý je zvyčajne zamestnaný na území dvoch alebo viacerých členských štátov a je súčasťou cestujúcej alebo lietajúcej posádky podniku pôsobiaceho vo vlastnej réžii v profesionálnej medzinárodnej doprave cestujúcich alebo tovaru v odvetví železničnej, cestnej, leteckej alebo vodnej dopravy, nepatrí do pôsobnosti článku 1 ods. 3 písm. a) smernice 96/71. V takom prípade by nešlo o vyslanie. Pán Dobersberger sa domnieva, že táto výnimka sa dá chápať len v tom zmysle, že sa vzťahuje nielen na personál dopravného podniku, ale aj na personál podniku poskytujúceho rozličné služby v tom istom dopravnom prostriedku, a preto je tento personál vylúčený z pôsobnosti smernice 96/71.
54. Je samozrejmé, že zápisnica zo zasadnutia Rady nemá normatívnu povahu. Poskytuje však užitočnú informáciu o zámere a chápaní normotvorcu, pokiaľ ide o výklad prijatých predpisov. A v tomto smere považujem situáciu za natoľko jasnú, že z nej môžem vyvodiť dve veci: po prvé z pôsobnosti smernice nie sú vylúčené len podniky obchodného námorného loďstva, pokiaľ ide o pracovníkov vysielaných na more, a po druhé mobilní pracovníci, akými sú pracovníci vykonávajúci svoje úlohy v dopravnom prostriedku, sa celkom nehodia do logiky smernice.
55. Rakúska vláda ďalej poukazuje na článok 9 ods. 1 písm. b) smernice 2014/67, ktorý v súvislosti s administratívnymi požiadavkami a kontrolnými opatreniami, ktoré sú nevyhnutné na zabezpečenie účinného monitorovania plnenia povinností stanovených v smerniciach 2014/67 a 96/71, umožňuje členským štátom uložiť povinnosť uchovávať alebo sprístupniť doklady pre mobilných pracovníkov v odvetví dopravy. Rakúska vláda z toho vyvodzuje záver, že cezhraničná železničná doprava nie je vylúčená z pôsobnosti smernice 96/71.
56. Ak toto tvrdenie posudzujem ako také, nepovažujem ho za presvedčivé. Nijako nešpecifikuje, čo sa chápe pod pojmom „mobilní pracovníci v odvetví dopravy“ alebo aký je rozsah tohto pojmu. Je to otázka výkladu. Skutočnosť, že pokiaľ ide o mobilných pracovníkov v odvetví dopravy, poskytovateľom služieb môžu byť uložené určité administratívne požiadavky, teda nehovorí nič o tom, či taká konkrétna situácia, aká je predmetom prejednávanej veci, patrí alebo nepatrí do pôsobnosti smernice 96/71. Inými slovami, to, či prejednávaná vec patrí alebo nepatrí do pôsobnosti smernice 96/71, je otázkou výkladu, ktorú priamo nerieši článok 9 ods. 1 písm. b) smernice 2014/67.
57. Kľúčom k pochopeniu a zodpovedaniu prvej otázky je pohľad, podľa ktorého situácia „vysoko mobilných pracovníkov“, pričom tento výraz použila vo svojich podaniach česká vláda, nie je v súlade s logikou smernice 96/71. Situácia takých vysoko mobilných pracovníkov, akí sú predmetom prejednávanej veci, sa podstatne líši od situácie ostatných mobilných pracovníkov.
58. Títo vysoko mobilní pracovníci sa od ostatných mobilných pracovníkov líšia tým, že ich pracovisko je v skutočnosti nehmotné. Nezáleží na tom, či je dopravný prostriedok, v ktorom vykonávajú svoje úlohy, v určitom okamihu v Maďarsku, v Rakúsku alebo v Nemecku. Inými slovami, celá logika krajiny pôvodu (alebo vysielajúcej krajiny) a krajiny určenia sa na túto situáciu nevzťahuje, lebo krajina určenia neexistuje: vlak má východiskovú stanicu v Budapešti. Vracia sa naspäť do Budapešti. Ak vôbec, krajinou určenia je samotné Maďarsko. Krajina pôvodu a krajina určenia sa zhodujú. Neviem, ako by sa situácia pracovníkov v prejednávanej veci mohla líšiť od situácie tých, ktorí pracujú povedzme v budapeštianskej električke.
59. V tejto súvislosti by som rád pripomenul, že podľa článku 2 ods. 1 smernice 96/71 pojem „vyslaný pracovník“ znamená pracovníka, ktorý počas vymedzeného obdobia vykonáva prácu na území iného členského štátu, než je štát, v ktorom bežne pracuje.
60. Na pojednávaní najmä maďarská vláda obhajovala názor, že v situácii, aká je predmetom sporu vo veci samej, nie je možné dokonca ani určiť, v ktorom členskom štáte pracovník bežne pracuje, keďže situácia medzinárodného vlaku je taká špecifická z vyššie uvedených dôvodov. Je by som však také ďalekosiahle tvrdenie neuvádzal. Podľa môjho chápania je bežným miestom práce Maďarsko. Tam dotknutí pracovníci začínajú svoju prácu, nakladajú vlaky, vedú záznamy o zásobách atď. Kľúčové je to, že práve tam majú stredisko svojich (hospodárskych) životných záujmov. Práve tam platia za ubytovanie a nakupujú potraviny. Vzťahujú sa na nich teda len životné náklady v Maďarsku. Ich dočasná prítomnosť v Rakúsku počas daného pracovného dňa nemá vplyv na ich životné náklady.
61. V dôsledku toho celý princíp smernice 96/71 vychádza naprázdno, táto smernica by sa jednoducho nemala uplatniť.
62. Nakoniec by som sa rád stručne zaoberal tvrdením Komisie, podľa ktorého sa smernica v zásade uplatní, ale vzhľadom na osobitosti vysoko mobilnej povahy cezhraničných služieb, ktoré sú predmetom sporu vo veci samej, ako aj ich nedostatočnú väzbu na územie „prijímajúceho“ členského štátu uplatnenie minimálnych mzdových sadzieb a pravidiel o minimálnej dĺžke platenej dovolenky nie je opodstatnené. Komisia to vyvodzuje z článku 56 ZFEÚ, z hľadiska ktorého by chcela vykladať smernicu.
63. S takým prístupom nesúhlasím.
64. Vzhľadom na prirodzené napätie medzi článkom 56 ZFEÚ a smernicou 96/71, ktoré som opísal vyššie, výklad smernice z hľadiska slobodného poskytovania služieb veci nerieši, ale skôr komplikuje. V krajnom prípade by také uplatňovanie smernice 96/71 à la carte z hľadiska článku 56 ZFEÚ mohlo viesť k tomu, že by sa neuplatnili nijaké ustanovenia smernice. To by podkopalo právnu istotu, lebo smernica bola prijatá práve na to, aby starostlivo stanovila, čo je a čo nie je prípustné pri vysielaní pracovníkov.
65. Preto navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prvú otázku v tom zmysle, že článok 1 ods. 3 smernice 96/71 sa nevzťahuje na služby, akými je zabezpečovanie jedál a nápojov pre cestujúcich, boardservis alebo čistiace služby prostredníctvom pracovníkov podniku poskytujúceho služby so sídlom vo vysielajúcom členskom štáte v rámci plnenia zmluvy so železničnou spoločnosťou so sídlom v prijímajúcom členskom štáte, pokiaľ sa tieto služby poskytujú v medzinárodných vlakoch, ktoré prechádzajú aj cez prijímajúci členský štát.
D. O subdodávateľských reťazcoch – druhá a tretia otázka
66. Keďže ustanovenia smernice 96/71 sa neuplatnia v situácii, aká je predmetom sporu vo veci samej, druhá a tretia otázka je hypotetická a Súdny dvor na ňu nemusí odpovedať – samozrejme, ak Súdny dvor nedospeje k odlišnému záveru, pokiaľ ide o prvú otázku, a nebude sa domnievať, že smernica 96/71 sa v prejednávanej veci uplatní. V takom prípade je potrebné preskúmať ustanovenia smernice, ktorých sa týka druhá a tretia otázka.
67. Druhá a tretia otázka majú podobnú tému, keďže sa obe týkajú subdodávateľských reťazcov a štruktúry zmluvných vzťahov na jednotlivých úrovniach vysielania pracovníkov.
1. Druhá otázka
68. Druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 1 ods. 3 písm. a) smernice 96/71 vzťahuje na situáciu, v ktorej podnik poskytujúci služby so sídlom vo vysielajúcom členskom štáte poskytuje služby nie v rámci plnenia zmluvy s podnikom so sídlom v prijímajúcom členskom štáte, v prospech ktorého sa tieto služby v konečnom dôsledku uskutočňujú (príjemca služieb), ale v rámci plnenia zmluvy s ďalším podnikom so sídlom v prijímajúcom členskom štáte, ktorý je zas v zmluvnom vzťahu (subdodávateľský reťazec) s týmto železničným podnikom.
69. Túto otázku treba chápať vzhľadom na vnútroštátnu právnu úpravu, ktorou bola prebratá smernica 96/71. Vnútroštátny súd sa nepriamo pýta, či bola smernica správne prebratá do rakúskeho práva.
70. V tomto smere je dôležitá najmä formulácia „na základe zmluvy uzavretej medzi vysielajúcim podnikom a stranou… pre ktorú sú služby určené“.
71. Ako som opísal vyššie, v skutočnosti neexistuje žiadna zmluva medzi spoločnosťami ÖBB a Henry am Zug, ale tieto dva podniky spája reťazec troch zmlúv: existuje zmluva medzi spoločnosťami ÖBB a D. (so sídlom v Rakúsku) na poskytovanie boardservisu, prípravu a predaj jedál a nápojov vo vlakoch ÖBB, ktorú spoločnosť D. postúpila spoločnosti Henry am Zug (so sídlom v Maďarsku) formou subdodávok prostredníctvom spoločnosti H. (ďalší podnik so sídlom v Rakúsku).
72. Ide o to, či táto štruktúra subdodávateľských zmlúv má za následok, že na prejednávanú vec sa nevzťahuje článok 1 ods. 3 písm. a) smernice 96/71.
73. Myslím si, že nie.
74. Podľa vnútroštátneho súdu majú všetky podniky, ktoré sú súčasťou subdodávateľského reťazca, sídlo v Rakúsku, v krajine, do ktorej sú pracovníci vyslaní. Nie je preto dôležité, či spoločnosť ÖBB, v ktorej vlakoch pracovníci poskytujú služby, alebo iný podnik pôsobiaci v Rakúsku uzavrel zmluvu so spoločnosťou Henry am Zug. V každom prípade sa vyslanie uskutočňuje na základe zmluvy medzi vysielajúcim podnikom Henry am Zug a príjemcom služby pôsobiacim v prijímajúcom členskom štáte.
75. Či sú spoločnosti ÖBB a Henry am Zug priamo spojené jednou zmluvou alebo reťazcom zmlúv, je to isté. Na účely článku 1 ods. 3 písm. a) medzi nimi existuje zmluva.
2. Tretia otázka
76. Treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 1 ods. 3 písm. a) smernice 96/71 vzťahuje aj na situáciu, v ktorej podnik poskytujúci služby so sídlom vo vysielajúcom členskom štáte nenasadzuje vlastných pracovníkov, ale pracovníkov iného podniku, ktorí mu boli prenechaní vo vysielajúcom členskom štáte.
77. Aj túto otázku treba chápať vzhľadom na vnútroštátnu právnu úpravu, ktorou bola prebratá smernica 96/71. Aj v tomto prípade sa vnútroštátny súd nepriamo pýta, či bola smernica správne prebratá do rakúskeho práva.
78. Tentoraz vnútroštátny súd požaduje výklad formulácie „za predpokladu, že medzi vysielajúcim podnikom a jeho pracovníkom existuje počas doby vyslania pracovnoprávny vzťah“.
79. Ako som opísal vyššie, spoločnosť Henry am Zug nasadzuje sčasti vlastných pracovníkov a sčasti pracovníkov inej spoločnosti. Vnútroštátny súd predpokladá, že na túto situáciu sa nevzťahuje článok 1 ods. 3 písm. c) smernice 96/71, lebo v nej chýba cezhraničný prvok. Toto prenechanie pracovníkov sa totiž uskutočnilo v Maďarsku.(55)
80. Je pravda, že znenie článku 1 ods. 3 písm. a) smernice 96/71 sa zdá byť jasné v tom zmysle, že bez neurčitých podmienok („za predpokladu, že“)(56) požaduje „medzi vysielajúcim podnikom a jeho pracovníkom… počas doby vyslania pracovnoprávny vzťah“. Podľa všetkého to poukazuje na výklad, v zmysle ktorého títo pracovníci, ktorých priamo nezamestnáva samotná spoločnosť Henry am Zug, nepatria do pôsobnosti článku 1 ods. 3 písm. a) smernice 96/71.(57)
81. Akokoľvek jasné sa však môže zdať znenie tohto ustanovenia, ja by som navrhol, aby Súdny dvor išiel nad rámec tohto znenia. Podľa môjho názoru je uplatniteľnosť smernice 96/71 nepochybná z nasledujúcich dôvodov.
82. Pri posudzovaní obsahu a účelu smernice 96/71 je na účely výkonu slobody poskytovania služieb nepodstatné, či samotný podnik so sídlom v jednom členskom štáte vysiela pracovníkov do druhého členského štátu alebo či sa to deje nepriamo tým, že ich prenechá inému podniku. V oboch prípadoch ide o poskytovanie cezhraničnej služby, ktoré patrí do pôsobnosti článku 56 ZFEÚ. Pôsobnosť smernice 96/71 treba preto vykladať v tom zmysle, že zahŕňa každé dočasné vyslanie, na ktoré sa vzťahuje slobodné poskytovanie služieb. Ako som ukázal vyššie, tvrdeným účelom smernice 96/71 je okrem iného zabezpečenie „spravodlivej“ rovnováhy medzi slobodným poskytovaním služieb zo strany podnikov vysielajúcich pracovníkov na jednej strane a sociálnou ochranou vyslaných pracovníkov na druhej strane. Pre potrebu umožniť vyslaným pracovníkom, aby v prijímajúcej krajine využívali minimálny súbor jasne vymedzených ochranných ustanovení, je nepodstatné, či vyslaného pracovníka vyšle do prijímajúcej krajiny priamo jeho zamestnávateľ alebo podnik, do ktorého bol vyslaný.(58)
83. Navrhujem preto, aby Súdny dvor odpovedal na tretiu otázku v tom zmysle, že článok 1 ods. 3 písm. a) smernice 96/71 sa vzťahuje aj na situáciu, v ktorej podnik poskytujúci služby so sídlom vo vysielajúcom členskom štáte nenasadzuje vlastných pracovníkov, ale pracovníkov iného podniku, ktorí mu boli prenechaní vo vysielajúcom členskom štáte.
E. O článku 56 ZFEÚ – štvrtá otázka
84. Štvrtou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či článok 56 ZFEÚ bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá povinne ukladá podnikom, ktoré vysielajú pracovníkov na územie iného členského štátu na účely poskytovania služieb, aj povinnosť dodržiavať vzťahy a podmienky zamestnania v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 96/71, ako aj súvisiace záväzky (najmä tie, ktoré sa týkajú oznamovania cezhraničného vyslania pracovníkov príslušnému verejnému orgánu prijímajúceho členského štátu, ako aj prechovávania dokladov o výške odplaty a o prihlásení týchto pracovníkov na účely sociálneho zabezpečenia) pre tie prípady, v ktorých:
– po prvé cezhranične vyslaní pracovníci patria do cestujúceho personálu cezhranične pôsobiaceho železničného podniku alebo podniku, ktorý vo svojich vlakoch prekračujúcich hranice členských štátov poskytuje služby typické pre železničný podnik (poskytovanie jedál a nápojov cestujúcim, boardservis),
– po druhé medzi vysielajúcim podnikom a príjemcom služby pôsobiacim v inom členskom štáte pre takéto vyslanie neexistuje buď vôbec nijaká zmluva o poskytovaní služieb, alebo prinajmenšom neexistuje nijaká zmluva medzi vysielajúcim podnikom a príjemcom služby pôsobiacim v inom členskom štáte, lebo povinnosť plnenia vysielajúceho podniku voči príjemcovi služby pôsobiacemu v inom členskom štáte vychádza zo subdodávateľských zmlúv (subdodávateľský reťazec), a
– po tretie vyslaní pracovníci nie sú v pracovnom pomere s vysielajúcim podnikom, ale v pracovnom pomere s tretím podnikom, ktorý svojich pracovníkov prenechal vysielajúcemu podniku ešte v členskom štáte sídla vysielajúceho podniku.
85. Táto otázka je položená „bez ohľadu“ na odpovede na prvé tri otázky. Analýzou prvej otázky som dospel k záveru, že smernica 96/71 sa v prejednávanej veci neuplatní. Posúdenie štvrtej otázky preto obmedzím na alternatívu, v ktorej sa smernica 96/71 neuplatní.
86. Skôr než začnem skúmať článok 56 ZFEÚ, chcel by som objasniť, že referenciou je skutočne článok 56 ZFEÚ, a nie smernica 2006/123.
1. O smernici 2006/123
87. Podľa článku 1 ods. 6 smernice 2006/123 táto smernica neovplyvňuje pracovné právo, ktorým sú akékoľvek právne alebo zmluvné ustanovenia o podmienkach zamestnávania, pracovných podmienkach vrátane ochrany zdravia a bezpečnosti pri práci a vzťahy medzi zamestnávateľmi a pracovníkmi, ktoré členské štáty uplatňujú v súlade s vnútroštátnym právom, ktoré rešpektuje právo Únie.
88. Ako uviedol Súdny dvor, článok 1 ods. 6 smernice 2006/123 „nijako nerozlišuje medzi na jednej strane hmotnoprávnymi pravidlami v oblasti pracovného práva a na druhej strane pravidlami týkajúcimi sa opatrení stanovených na zabezpečenie dodržania týchto hmotnoprávnych pravidiel a pravidiel, ktorých cieľom je zabezpečiť účinnosť sankcií uložených v prípade nedodržania týchto pravidiel“.(59)
89. Za týchto okolností je podľa môjho názoru nepochybné, že toto ustanovenie sa vzťahuje na predmetné opatrenie, ktoré je teda mimo pôsobnosti smernice 2006/123.(60)
2. Obmedzenie slobody poskytovania služieb
90. Je známe, že článok 56 ZFEÚ si vyžaduje nielen odstránenie všetkých foriem diskriminácie voči poskytovateľovi služieb z dôvodu jeho štátnej príslušnosti, ale takisto odstránenie všetkých obmedzení, aj keď sa uplatňujú rovnako na vnútroštátnych poskytovateľov ako na poskytovateľov z iných členských štátov, ak sú takej povahy, že môžu zakázať činnosti poskytovateľa usadeného v inom členskom štáte, kde legálne poskytuje podobné služby, zabrániť im alebo ich spraviť menej atraktívnymi.(61)
91. Ak sa od podniku vyžaduje, aby dodržal predmetné rakúske opatrenia, nepochybne to predstavuje obmedzenie slobodného poskytovania služieb v zmysle tejto definície. Činnosť spoločnosti Henry am Zug sa totiž stáva menej atraktívnou v porovnaní s jej činnosťami v Maďarsku.
92. V tejto súvislosti treba poukázať na to, že Súdny dvor rozhodol, že tieto vnútroštátne opatrenia predstavujú obmedzenie v zmysle článku 56 ZFEÚ: vnútroštátne opatrenia, podľa ktorých museli poskytovatelia služieb so sídlom v iných členských štátoch získať pracovné povolenie, aby mohli nasadiť svojich pracovníkov, ktorí boli štátnymi príslušníkmi nečlenských štátov a pracovali v príslušnom inom členskom štáte,(62) vízové požiadavky a predbežné kontroly štátnych príslušníkov tretích krajín v rámci vyslania(63) a osobitne rakúske opatrenie, podľa ktorého bolo vyslanie pracovníkov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi nečlenského štátu, zo strany podniku v inom členskom štáte podmienené tým, že dotknutý podnik získa dokument známy pod názvom „potvrdenie európskeho vyslania“.(64) Ani na jeden z týchto troch citovaných prípadov sa nevzťahovala smernica 96/71, lebo vysielanie štátnych príslušníkov tretích krajín na účely poskytovania cezhraničných služieb nebolo na úrovni EÚ harmonizované.(65)
3. Odôvodnenie?
93. Z rovnako ustálenej judikatúry však vyplýva aj to, že takáto vnútroštátna právna úprava môže byť odôvodnená, keď zodpovedá naliehavému dôvodu(66) všeobecného záujmu (t. j. keď existuje dôvod, ktorý ju opodstatňuje) a pokiaľ tento záujem už nie je chránený predpismi, ktorým poskytovateľ služby podlieha v členskom štáte svojho sídla, ak je primeraná na zabezpečenie realizácie cieľa, ktorý sleduje, a ak nejde nad rámec toho, čo je potrebné na jeho dosiahnutie (t. j. je primeraná).(67)
94. Naliehavé dôvody všeobecného záujmu, na ktoré sa Rakúska republika odvoláva s cieľom odôvodniť obmedzenie kontroly miezd a povinnosť nahlasovať vyslanie a sprístupniť doklady týkajúce sa sociálneho zabezpečenia a miezd, t. j. ochrana pracovníkov,(68) predchádzanie nekalej hospodárskej súťaži(69) a boj proti podvodom, Súdny dvor ako také uznal vo svojej judikatúre.
95. Ako totiž jasne vyplýva z rozsudkov, akými sú Seco a Desquenne & Giral,(70) Rush Portuguesa,(71) Guiot(72) a Arblade a i.,(73) pokiaľ nedošlo k harmonizácii, členské štáty môžu poskytovateľom služieb zamestnávajúcim pracovníkov na účely poskytovania služieb uložiť napríklad povinnosť, aby takým pracovníkom povedzme vyplácali minimálnu odmenu platnú v prijímajúcom členskom štáte aj v prípade, že títo pracovníci vykonávajú činnosť na území prijímajúceho členského štátu len dočasne, a bez ohľadu na krajinu sídla zamestnávateľa.(74) Členské štáty si môžu tiež vynucovať výkon takých ustanovení.
96. Odrazom mojej analýzy prvej otázky je konštatovanie, že taká judikatúra znamená de facto uloženie poskytovateľom služieb a ich zamestnancom povinnosť dočasne sa usadiť v prijímajúcom členskom štáte. Predstavuje to významné obmedzenie slobodného poskytovania služieb spolu so zásadou krajiny pôvodu.
97. Nech je to už akokoľvek, ak by som v súlade s vyššie uvedenou judikatúrou súhlasil s tým, že pokiaľ ide o prejednávanú vec, existujú platné naliehavé dôvody všeobecného záujmu, na ktoré sa Rakúska republika môže odvolávať, treba ešte odpovedať na otázku, či sú prijaté opatrenia primerané na dosiahnutie sledovaných cieľov. Posúdenie primeranosti musí v konečnom dôsledku vykonať vnútroštátny súd.
98. Na základe dostupných informácií sa však nedomnievam, že dotknuté opatrenia sú odôvodnené v zmysle článku 56 ZFEÚ.
99. V tejto súvislosti je potrebné rovnako ako v otázke vnútroštátneho súdu rozlišovať medzi vzťahmi a podmienkami zamestnania pracovníkov a súvisiacimi záväzkami.
100. Pokiaľ ide po prvé o vzťahy a podmienky zamestnania, t. j. ustanovenia týkajúce sa platu,(75) dovolenky atď., považujem za ťažké odôvodniť ich práve z dôvodu chýbajúcej väzby na územie Rakúska.
101. V dôsledku toho celý princíp súvisiacich záväzkov vychádza naprázdno a teda je ťažké odôvodniť ho. Predmetná rakúska právna úprava ukladá zamestnávateľovi celý rad povinností. Nechcem síce spochybňovať požiadavku na sprístupnenie dokladov o prihlásení pracovníka na účely sociálneho zabezpečenia, no tieto povinnosti považujem za problematické: povinnosť zamestnávateľa nahlásiť najmenej jeden týždeň pred začiatkom dotknutej práce nasadenie pracovníkov, ktorí boli vyslaní do Rakúska (prvá povinnosť), a povinnosť zamestnávateľa uchovávať i) pracovnú zmluvu alebo dohodu o poskytovaní služieb a výplatnú pásku v nemeckom jazyku na mieste výkonu práce, ii) doklad o vyplatení mzdy alebo o bankových prevodoch, mzdové výkazy, pracovné výkazy, výkazy odpracovaných hodín a dokumenty o zaradení do platovej triedy, aby sa dalo overiť, že vyslaný pracovník počas obdobia pracovného pomeru poberá mzdu, ktorá mu prináleží podľa právnych predpisov (druhá povinnosť).
102. Čo sa týka prvej povinnosti, nevidím dôvod, pre ktorý by zamestnávatelia mali týždeň vopred nahlasovať, kto je vyslaný, a čo sa týka druhej povinnosti, ak môžu byť dotknutí pracovníci zamestnaní podľa maďarských vzťahov a podmienok, rakúskym orgánom neprináleží kontrolovať dodržanie týchto vzťahov a podmienok.
103. V dôsledku toho navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na štvrtú otázku v tom zmysle, že článok 56 ZFEÚ bráni takému vnútroštátnemu opatreniu, aké je predmetom sporu vo veci samej, ktoré podmieňuje vyslanie pracovníkov dodržaním súvisiacich záväzkov.
V. Návrh
104. Preto navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Verwaltungsgerichtshof (Najvyšší správny súd, Rakúsko), takto:
Článok 1 ods. 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 96/71/ES zo 16. decembra 1996 o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb sa nevzťahuje na služby, akými je zabezpečovanie jedál a nápojov pre cestujúcich, boardservis alebo čistiace služby prostredníctvom pracovníkov podniku poskytujúceho služby so sídlom vo vysielajúcom členskom štáte v rámci plnenia zmluvy so železničnou spoločnosťou so sídlom v prijímajúcom členskom štáte, pokiaľ sa tieto služby poskytujú v medzinárodných vlakoch, ktoré prechádzajú aj cez prijímajúci členský štát.
Článok 56 ZFEÚ bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá povinne ukladá podnikom, ktoré vysielajú pracovníkov na územie iného členského štátu na účely poskytovania služieb, aj povinnosť dodržiavať vzťahy a podmienky zamestnania v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 96/71, ako aj súvisiace záväzky (najmä tie, ktoré sa týkajú oznamovania cezhraničného vyslania pracovníkov príslušnému verejnému orgánu prijímajúceho členského štátu, ako aj prechovávania dokladov o výške odplaty a o prihlásení týchto pracovníkov na účely sociálneho zabezpečenia) v situáciách keď:
– po prvé cezhranične vyslaní pracovníci patria do cestujúceho personálu cezhranične pôsobiaceho železničného podniku alebo podniku, ktorý vo svojich vlakoch prekračujúcich hranice členských štátov poskytuje služby typické pre železničný podnik (poskytovanie jedál a nápojov cestujúcim, boardservis),
– po druhé medzi vysielajúcim podnikom a príjemcom služby pôsobiacim v inom členskom štáte pre takéto vyslanie neexistuje buď vôbec nijaká zmluva o poskytovaní služieb, alebo prinajmenšom neexistuje nijaká zmluva medzi vysielajúcim podnikom a príjemcom služby pôsobiacim v inom členskom štáte, lebo povinnosť plnenia vysielajúceho podniku voči príjemcovi služby pôsobiacemu v inom členskom štáte vychádza zo subdodávateľských zmlúv (subdodávateľský reťazec), a
– po tretie vyslaní pracovníci nie sú v pracovnom pomere s vysielajúcim podnikom, ale v pracovnom pomere s tretím podnikom, ktorý svojich pracovníkov prenechal vysielajúcemu podniku ešte v členskom štáte sídla vysielajúceho podniku.