ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (odvolacia komora)
z 15. mája 2012
Vec T‑184/11 P
Bart Nijs
proti
Dvoru audítorov Európskej únie
„Odvolanie – Verejná služba – Úradníci – Disciplinárne opatrenia – Disciplinárne konanie – Odvolanie z funkcie so zachovaním práv na starobný dôchodok – Články 22a a 22b služobného poriadku – Požiadavka presnosti odvolania – Nový dôvod – Účinná súdna ochrana – Článok 47 Charty základných práv – Neexistencia povinnosti ex offo preskúmať dôvod založený na nedodržaní primeranej lehoty“
Predmet: Odvolanie proti rozsudku Súdu pre verejnú službu Európskej únie (druhá komora) z 13. januára 2011, Nijs/Dvor audítorov (F‑77/09), ktoré smeruje k jeho zrušeniu
Rozhodnutie: Odvolanie sa zamieta. B. Nijs znáša vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania vynaložené Dvorom audítorov Európskej únie v konaní na tomto stupni.
Abstrakt
1. Odvolanie – Dôvody – Dôvod proti odôvodneniu rozsudku, na ktorom nie je založený výrok – Neúčinný dôvod
2. Odvolanie – Dôvody – Nesprávne posúdenie skutkového stavu – Neprípustnosť – Preskúmanie posúdenia skutkového stavu vykonané Všeobecným súdom – Vylúčenie okrem prípadov skreslenia
(Článok 257 ZFEÚ; Štatút Súdneho dvora, príloha I, článok 11 ods. 1)
3. Odvolanie – Dôvody – Neidentifikovanie uvádzaného nesprávneho právneho posúdenia – Neprípustnosť
[Rokovací poriadok Všeobecného súdu, článok 138 ods. 1 prvý pododsek písm. c)]
4. Odvolanie – Dôvody – Dôvod uvedený prvýkrát v konaní o odvolaní – Neprípustnosť
(Rokovací poriadok Všeobecného súdu, článok 48 ods. 2, článok 139 ods. 2 a článok 144)
5. Právo Únie – Zásady – Právo na účinnú súdnu ochranu – Zakotvenie v Európskom dohovore o ľudských právach – Zohľadnenie Charty základných práv Európskej únie
(Charta základných práv Európskej únie, článok 47 a článok 52 ods. 3)
6. Právo Únie – Zásady – Právo na účinnú súdnu ochranu – Neobmedzená právomoc pri preskúmaní disciplinárnej sankcie
(Charta základných práv Európskej únie, článok 47)
7. Úradníci – Žaloba – Dôvod založený na neprimeranej dĺžke disciplinárneho konania – Povinnosť zohľadniť takýto dôvod ex offo – Neexistencia
1. Ak niektorý z dôvodov použitých Súdom pre verejnú službu stačí na odôvodnenie výroku jeho rozsudku, vady spôsobilé poškodiť iný dôvod v každom prípade nemajú na uvedený výrok žiadny vplyv, takže odvolací dôvod, ktorý na ne poukazuje, je neúčinný a musí byť zamietnutý.
(pozri bod 24)
Odkaz:
Súdny dvor: 29. apríla 2004, Komisia/CAS Succhi di Frutta, C‑496/99 P, Zb. s. I‑3801, bod 68 a tam citovaná judikatúra
2. Podľa článku 257 ZFEÚ a článku 11 ods. 1 prílohy I Štatútu Súdneho dvora sa odvolanie na Všeobecný súd obmedzuje len na právne otázky. Len prvostupňový súd má právomoc jednak zistiť skutkový stav, okrem prípadu, že by vecná nesprávnosť jeho zistení vyplývala z dokumentov v spise, ktoré mu boli predložené, a jednak tento skutkový stav posúdiť. Posúdenie skutkového stavu prvostupňovým súdom, s výnimkou prípadu skreslenia dôkazov, ktoré mu boli predložené, nie je právnou otázkou, ktorá sama osebe podlieha preskúmaniu Všeobecným súdom. Také skreslenie musí zjavne vyplývať z dokumentov v spise bez toho, aby bolo potrebné vykonať nové posúdenie skutkového stavu a dôkazov.
(pozri bod 29)
Odkaz:
Súd prvého stupňa: 8. septembra 2008, Kerstens/Komisia, T‑222/07 P, Zb. VS s. I‑B‑1‑37, II‑B‑1‑267, body 60 až 62 a tam citovaná judikatúra
3. Článok 21 Štatútu Súdneho dvora stanovuje, že podanie písomného návrhu musí obsahovať stručné vysvetlenie dôvodov návrhu. Okrem toho článok 138 ods. 1 prvý pododsek písm. c) Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu stanovuje, že odvolanie musí špecifikovať právne dôvody a právne tvrdenia. Z toho vyplýva, že odvolanie musí presne označovať napadnuté prvky rozsudku, ktorého zrušenia sa domáha, ako aj právne tvrdenia, o ktoré sa tento návrh konkrétne opiera.
(pozri bod 36)
Odkaz:
Súd prvého stupňa: 12. marca 2008, Rossi Ferreras/Komisia, T‑107/07 P, Zb. VS s. I‑B‑1‑5, II‑B‑1‑31, bod 27 a tam citovaná judikatúra
4. Podľa článku 139 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu odvolaním nemožno meniť predmet sporu pred Súdom pre verejnú službu.
Ak by sa totiž účastníkovi konania umožnilo po prvýkrát v konaní pred odvolacím súdom uviesť žalobný dôvod, ktorý neuviedol v konaní pred prvostupňovým súdom, umožnilo by sa mu tým predložiť odvolaciemu súdu, ktorý má obmedzené právomoci v konaní o odvolaní, spor so širším rozsahom než ten, ktorý prejednával a rozhodoval prvostupňový súd. V konaní o odvolaní je právomoc Všeobecného súdu obmedzená na posúdenie zákonného rozhodovania o žalobných dôvodoch prejednávaných pred Súdom pre verejnú službu.
(pozri body 58 a 66)
Odkaz:
Súdny dvor: 1. februára 2007, Sison/Rada, C‑266/05 P, Zb. s. I‑1233, bod 95 a tam citovaná judikatúra
5. Zásada účinnej súdnej ochrany predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie, ktorá je v súčasnosti vyjadrená v článku 47 Charty základných práv Európskej únie. Ochranu priznanú článkom 6 ods. l Európskeho dohovoru o ľudských právach v práve Únie vykonáva článok 47 Charty základných práv. To však ešte neznamená, že podľa článku 52 ods. 3 Charty základných práv v rozsahu, v akom právo na účinný prostriedok nápravy uvedený v článku 47 Charty základných práv zodpovedá právu zaručenému v Európskom dohovore o ľudských právach, sú zmysel a rozsah týchto práv rovnaké ako zmysel a rozsah práv ustanovených v uvedenom dohovore, ako ho vykladá Európsky súd pre ľudské práva.
(pozri bod 84)
Odkaz:
Súdny dvor: 22. decembra 2010, DEB, C‑279/09, Zb. s. I‑13849, body 29 až 31; 1. marca 2011, Chartry, C‑457/09, Zb. s. I‑819, bod 25; 28. júla 2011, Samba Diouf, C‑69/10, Zb. s. I‑7151, bod 49
6. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že dodržanie článku 47 Charty základných práv nevylučuje, aby v konaní správnej povahy bol „postih“ uložený najskôr administratívnym orgánom. Predpokladá však, že rozhodnutie správneho orgánu, ktoré samo osebe nespĺňa podmienky stanovené v tomto článku, bude následne preskúmané „súdnym orgánom s neobmedzenou právomocou“. Súdny orgán na to, aby ho bolo možné považovať za súdny orgán s neobmedzenou právomocou, musí mať predovšetkým právomoc rozhodovať o všetkých skutkových a právnych otázkach relevantných pre spor, ktorý mu bol predložený, čo v prípade disciplinárnej sankcie znamená, že musí mať predovšetkým právomoc posúdiť primeranosť medzi priestupkom a postihom.
(pozri bod 85)
Odkaz:
ESĽP: 10. februára 1983, Albert a Le Compte v. Belgicko, séria A č. 58, § 29; 23. októbra 1995, Schmautzer, Umlauft, Gradinger, Pramstaller, Palaoro a Pfarrmeier v. Rakúsko, séria A č. 328 A‑C a 329 A‑C, § 34, 37, 42, 39, 41 a 38; 24. septembra 2009, Mérigaud v. Francúzsko, č. 32976/04, § 68
7. Súd Únie nie je povinný ex offo preskúmať dôvod založený na údajne neprimeranej dĺžke disciplinárneho konania, ak sa pre ním ani neuviedlo, ani nepreukázalo, že takéto porušenie malo vplyv na obsah konečného rozhodnutia prijatého touto inštitúciou.
(pozri bod 100)
Odkaz:
Súdny dvor: 13. decembra 2000, SGA/Komisia, C‑39/00 P, Zb. s. I‑11201, body 41 až 45; 20. septembra 2001, Asia Motor France a i./Komisia, C‑1/01 P, Zb. s. I‑6349, body 33 až 36