ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (prvá rozšírená komora)

z 13. mája 2020 (*)

„Štátna pomoc – Odvetvie letectva – Pomoc poskytnutá Talianskom v prospech letísk na Sardínii – Rozhodnutie, ktorým sa pomoc vyhlasuje za čiastočne zlučiteľnú a čiastočne nezlučiteľnú s vnútorným trhom – Pripísateľnosť štátu – Príjemcovia – Výhoda v prospech zmluvných leteckých spoločností – Zásada súkromného subjektu v trhovom hospodárstve – Ovplyvnenie obchodu medzi členskými štátmi – Narušenie hospodárskej súťaže – Povinnosť odôvodnenia – Schéma pomoci – Pomoc de minimis – Vymáhanie“

Vo veci T–716/17,

Germanwings GmbH, so sídlom v Kolíne (Nemecko), v zastúpení: A. Martin‑Ehlers, advokát,

žalobkyňa,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: T. Maxian Rusche a S. Noë, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorej predmetom je návrh podaný na základe článku 263 ZFEÚ na zrušenie rozhodnutia Komisie (EÚ) 2017/1861 z 29. júla 2016 o štátnej pomoci SA.33983 (2013/C) (ex 2012/NN) (ex 2011/N) – Taliansko – Kompenzácia letiskám na Sardínii za záväzky vyplývajúce zo služieb vo verejnom záujme (SVHZ) (Ú. v. EÚ L 268, 2017, s. 1),

VŠEOBECNÝ SÚD (prvá rozšírená komora)

v zložení: predseda komory S. Papasavvas, sudcovia J. Svenningsen (spravodajca), V. Valančius, Z. Csehi a P. Nihoul,

tajomník: P. Cullen, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 3. októbra 2019,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Okolnosti predchádzajúce sporu

 O sporných opatreniach

1        Na ostrove Sardínia (Taliansko) sa nachádza päť letísk, medzi ktoré patria letiská Alghero, Cagliari‑Elmas a Olbia.

2        Letisko Alghero prevádzkuje spoločnosť So.Ge.A.Al SpA (ďalej len „SOGEAAL“), ktorej základné imanie bolo v celom rozsahu upísané miestnymi verejnoprávnymi subjektmi a je vo väčšinovom vlastníctve Regione autonoma della Sardegna (Autonómny región Sardínia, Taliansko, ďalej len „autonómny región“), a to aj nepriamo prostredníctvom spoločnosti Società Finanziaria Industriale Regione Sardegna (SFIRS). Letisko Cagliari‑Elmas prevádzkuje spoločnosť So.G.Aer SpA (ďalej len „SOGAER“), ktorej väčšinový podiel vlastní obchodná komora v Cagliari (ďalej len „CCIA de Cagliari“), zatiaľ čo letisko Olbia prevádzkuje spoločnosť GEASAR SpA (ďalej len „GEASAR“), ktorá je zaregistrovaná v Olbii a ktorej väčšinový podiel patrí súkromnému podniku Meridiana SpA.

 O ustanoveniach prijatých autonómnym regiónom

–       O článku 3 zákona č. 10/2010

3        Dňa 13. apríla 2010 autonómny región prijal legge regionale n. 10 – Misure per lo sviluppo del trasporto aereo (regionálny zákon č. 10 – opatrenia na rozvoj leteckej dopravy) (Bollettino ufficiale della Regione autonoma della Sardegna č. 12 zo 16. apríla 2010) (ďalej len „zákon č. 10/2010“).

4        Článok 3 zákona č. 10/2010 s názvom „Stimuly na zníženie sezónnosti leteckých spojení ostrova“ (Incentivi alla destagionalizzazione dei collegamenti aerei isolani) znie:

„1.      Výdavky vo výške 19 700 000 [eur] na rok 2010 a 24 500 000 [eur] na jednotlivé roky 2011 – 2013 sa povolia na financovanie letísk na ostrove s cieľom posilnenia a rozvoja leteckej dopravy ako služby všeobecného hospodárskeho záujmu, a to aj znížením sezónnosti leteckých spojení ostrova v súlade s oznámením Komisie 2005/C 312/01 o usmerneniach Spoločenstva týkajúcich sa financovania letísk a štátnej pomoci na začatie činnosti pre letecké spoločnosti s odletom z regionálnych letísk.

2.      Kritériá, povaha a trvanie ponuky dopravy, ako aj pokyny týkajúce sa vypracovania plánov činností zo strany spoločností prevádzkujúcich letiská, ktoré zohľadňujú opatrenia týkajúce sa územnej kontinuity uvedené v článku 2, sú vymedzené v uznesení výkonného výboru regiónu, ktoré sa prijme na návrh regionálnej rady pre dopravu po dohode s poradcami pre plánovanie, rozpočet, úver a regionálne plánovanie, cestovný ruch, remeselníctvo a obchod, poľnohospodárstvo a poľnohospodársku a pastiersku reformu, kultúrne hodnoty, informácie, voľný čas a šport.

3.      Uznesenie uvedené v odseku 2 a plány činností, vrátane tých, ktoré už boli vymedzené spoločnosťami, ktoré prevádzkujú letiská, ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto zákona, spolu s príslušnými aktmi a zmluvami, sa financujú, ak sú vypracované v súlade s kritériami, povahou, trvaním ponuky dopravy a pokynmi uvedenými v odseku 2 a sú vopred predložené na záväzné stanovisko príslušnému výboru.“

–       O vykonávacích aktoch zákona č. 10/2010

5        V súlade s článkom 3 ods. 2 zákona č. 10/2010 prijal výkonný orgán autonómneho regiónu viacero aktov na vykonanie opatrení stanovených v tomto článku 3 (ďalej len „vykonávacie akty“), a to najmä deliberazione della Giunta regionale n. 29/36 (rozhodnutie regionálnej rady č. 29/36) z 29. júla 2010 (ďalej len „regionálne rozhodnutie č. 29/36“), deliberazione della Giunta regionale n. 43/37 (rozhodnutie regionálnej rady č. 43/37) zo 6. decembra 2010 (ďalej len „regionálne rozhodnutie č. 43/37“) a deliberazione della Giunta regionale n. 52/117 (rozhodnutie regionálnej rady č. 52/117) z 23. decembra 2011 (ďalej len „regionálne rozhodnutie č. 52/117“), (ďalej spolu s článkom 3 zákona č. 10/2010 len „sporné opatrenia“).

6        Tieto vykonávacie akty v podstate definujú tri ciele „činností“, za ktoré mohli prevádzkovatelia letísk získať kompenzáciu od autonómneho regiónu na roky 2010 až 2013, a to:

–        zvyšovanie leteckej prevádzky leteckými spoločnosťami (ďalej len „činnosť 1“),

–        propagácia ostrova Sardínia ako turistickej destinácie leteckými spoločnosťami (ďalej len „činnosť 2“),

–        ďalšie propagačné činnosti zverené prevádzkovateľmi letiska v mene autonómneho regiónu tretím poskytovateľom služieb iným ako leteckým spoločnostiam (ďalej len „činnosť 3“).

7        Regionálne rozhodnutie č. 29/36 na jednej strane spresňovalo, že pri uplatňovaní článku 3 zákona č. 10/2010 cieľ, ktorým bolo zníženie sezónnosti leteckých spojení, spočíval vo zvýšení frekvencie letov počas strednej sezóny a zimnej sezóny, ako aj v otvorení nových leteckých spojení. Na druhej strane toto rozhodnutie uvádzalo, že konečným cieľom, ktorý sledujú opatrenia stanovené v článku 3 zákona č. 10/2010 o podpore regionálnej politiky leteckej dopravy, je posilnenie hospodárskej, sociálnej a územnej súdržnosti, ako aj rozvoj miestnych ekonomík, cestovného ruchu a kultúry ostrova Sardínie.

8        V tejto súvislosti regionálne rozhodnutie č. 29/36 vymedzovalo kritériá, povahu a trvanie dopravných služieb, za ktoré sa mohla poskytnúť kompenzácia v období rokov 2010 – 2013, ako aj všeobecné zásady vypracovávania a vyhodnocovania „plánov činností“ vypracovaných prevádzkovateľmi letísk.

9        Konkrétne na to, aby prevádzkovateľ letiska získal financovanie stanovené zákonom č. 10/2010, musel predložiť autonómnemu regiónu na schválenie podrobný plán činností. Tento plán mal určiť, ktoré činnosti spomedzi činností 1 až 3 uvedených v bode 6 vyššie mal prevádzkovateľ letiska v úmysle vykonať, aby dosiahol ciele zákona č. 10/2010. Tento plán mal byť prípadne vykonaný osobitnými dohodami medzi prevádzkovateľom letiska a leteckými spoločnosťami.

10      Ak chcel prevádzkovateľ letiska získať finančné prostriedky pre činnosť 1, plán činností, ktorý predložil autonómnemu regiónu, musel identifikovať „spojenia strategického záujmu“ (vnútroštátne a medzinárodné) a stanoviť ročné ciele v oblasti frekvencie letov, nových spojení a počtu cestujúcich.

11      Podľa talianskych orgánov prevádzkovanie týchto spojení strategického záujmu predstavovalo službu všeobecného hospodárskeho záujmu, ktorú letecké spoločnosti poskytovali za kompenzáciu.

12      Plán činností vykonávajúci činnosť 2 mal vymedzovať konkrétne marketingové a reklamné činnosti zamerané na zvýšenie počtu cestujúcich a na podporu spádovej oblasti letiska.

13      Regionálne rozhodnutie č. 29/36 stanovovalo, že plány činností museli byť podložené odhadmi predpokladaných vyhliadok na ziskovosť činností, ktoré vymedzujú.

14      Z regionálneho rozhodnutia č. 29/36 vyplýva, že plány činností museli dodržiavať určité zásady:

–        spojenia strategického záujmu určené v plánoch sa nemohli prekrývať so spojeniami, ktoré už boli prevádzkované v rámci režimu záväzku vyplývajúceho zo služby vo verejnom záujme,

–        financovanie poskytnuté na každé subvencované spojenie by sa malo postupne znižovať,

–        finančná dohoda uzavretá s leteckými spoločnosťami mala zahŕňať plán propagácie územia.

15      Ak by autonómny región zistil nezrovnalosti medzi plánmi činností predloženými prevádzkovateľmi letísk na jednej strane a ustanoveniami zákona č. 10/2010 a jeho vykonávacími aktmi na druhej strane, mohol požadovať zmeny týchto plánov činností.

16      Potom, ako autonómny región schválil rôzne plány činností, ktoré mu predložili prevádzkovatelia letísk, rozdelil finančné prostriedky dostupné pre jednotlivé roky od roku 2010 do roku 2013 medzi prevádzkovateľov letísk.

17      Pokiaľ suma príspevkov požadovaných prevádzkovateľmi letísk prevyšovala sumu stanovenú zákonom č. 10/2010, regionálne rozhodnutie č. 29/36 stanovovalo prednostné kritériá pre poskytnutie kompenzácie.

18      Konečné sumy ročných príspevkov boli určené dodatočne s prihliadnutím na sumy, ktoré boli prípadne nižšie než sumy stanovené v plánoch činností a ktoré v rámci vykonávania uvedených plánov prevádzkovatelia letísk skutočne vyplatili. Na účely potvrdenia týchto súm mali títo prevádzkovatelia predložiť správy spresňujúce najmä náklady, ktoré boli skutočne vynaložené na podniknuté úkony a ktoré mali byť doložené dokladmi.

19      Okrem toho vykonávacie akty stanovovali, že prevádzkovatelia letísk mali zabezpečiť dohľad nad činnosťou leteckých spoločností. Ukladali najmä povinnosť, aby osobitné dohody uzavreté medzi prevádzkovateľmi letísk a leteckými spoločnosťami stanovili uplatňovanie sankcií voči leteckým spoločnostiam v prípade nedodržania vopred stanovených cieľov, najmä v oblasti frekvencie letov a počtu cestujúcich.

20      Napokon príspevky autonómneho regiónu boli vyplácané prostredníctvom regionálneho fondu  zriadeného ad hoc, ktorý spravovala SFIRS a ktorej sa vypláccalo 4 % z celkových konečných súm uvedených príspevkov. Okrem toho, keďže len prvá splátka zodpovedajúca 20 % finančných prostriedkov splatných za referenčný rok bola a priori vyplatená, prevádzkovatelia letísk mohli požiadať SFIRS o finančné preddavky, ktoré boli poskytnuté za protihodnotu spočívajúcu v zaplatení provízií a úrokov.

 O spornej zmluve

21      Žalobkyňa, Germanwings GmbH, je letecká spoločnosť zaoberajúca sa „low‑cost“ prepravou cestujúcich, ktorá vykonáva svoju činnosť od roku 2002, pričom prevádzkuje najmä sieť spojení krátkych, stredných a dlhých letov predovšetkým s príletom a odletom z letísk Európskej únie, vrátane letiska Cagliari‑Elmas.

22      SOGAER, ktorá prevádzkuje letisko Cagliari‑Elmas, uverejnila na svojej internetovej stránke oznámenie, v ktorom vyzvala letecké spoločnosti, aby jej predložili prevádzkové plány pre letecké spojenia s odletom a príletom na toto letisko, ako aj na účely uzavretia marketingových zmlúv týkajúcich sa propagovania ostrova Sardínia.

23      SOGAER predložila autonómnemu regiónu plány činnosti na rok 2010 a na trojročné obdobie 2011 – 2013 spolu s príslušnými žiadosťami o financovanie. Tieto plány boli schválené a regionálnymi rozhodnutiami č. 43/37 a č. 52/117 boli stanovené sumy poskytnuté spoločnosti SOGAER na rok 2010 a na obdobie rokov 2011 – 2013.

24      Za týchto okolností žalobkyňa a SOGAER uzavreli v roku 2012 zmluvu (ďalej len „sporná zmluva“). Touto zmluvou sa žalobkyňa zaviazala, že za odmenu vo výške 30 000 eur bude propagovať región Sardínia, Cagliari, ako aj priame letecké spojenia medzi letiskami Cagliari‑Elmas a Kolín‑Bonn (Nemecko), ako aj medzi letiskami Cagliari‑Elmas a Stuttgart (Nemecko). Na tento účel žalobkyňa zverila organizáciu propagačnej kampane tretiemu poskytovateľovi služieb za celkové náklady vo výške 40 000,18 eura, pričom rozdiel oproti sume 30 000 eura pochádzajúcej od spoločnosti SOGAER znášala žalobkyňa. Táto propagačná kampaň sa uskutočnila od 10. decembra 2012 do 9. januára 2013.

25      Dňa 20. decembra 2012 žalobkyňa vystavila faktúru na sumu 30 000 eur. SOGAER odpovedala na túto faktúru tak, že zaplatila uvedenú sumu elektronickým prevodom z 19. apríla 2013 (ďalej len „sporná platba“).

 O napadnutom rozhodnutí

26      Dňa 30. novembra 2011 Talianska republika oznámila v súlade s článkom 108 ods. 3 ZFEÚ Komisii zákon č. 10/2010, ktorý bol ako opatrenie preskúmaný v súlade s kapitolou III nariadenia (ES) č. 659/1999 Rady z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 93 Zmluvy o ES (Ú. v. EÚ L 83, 1999, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339).

27      Listom z 23. januára 2013 Komisia informovala Taliansku republiku o svojom rozhodnutí začať konanie vo veci formálneho zisťovania upravené v článku 108 ods. 2 ZFEÚ v súvislosti s oznámenou schémou (ďalej len „sporná schéma pomoci“). Komisia uverejnením tohto rozhodnutia v Úradnom vestníku Európskej únie 30. mája 2013 (Ú. v. EÚ C 152, 2013, s. 30) vyzvala dotknuté strany, aby predložili svoje pripomienky k údajnej schéme pomoci.

28      Talianske orgány, ako aj dotknuté strany, vrátane prevádzkovateľov letísk Alghero, Cagliari‑Elmas a Olbia, predložili písomné pripomienky. Žalobkyňa nepredložila písomné pripomienky. Komisia zaslala pripomienky dotknutých strán talianskym orgánom, ktoré sa k nim mohli vyjadriť.

29      Listami z 24. februára 2014 Komisia informovala 20. februára 2014 dotknuté strany o prijatí oznámenia s názvom „Usmernenia o štátnej pomoci pre letiská a letecké spoločnosti“ (Ú. v. EÚ C 99, 2014, s. 3) a o skutočnosti, že tieto usmernenia sa v prejednávanej veci uplatnia odo dňa ich uverejnenia v úradnom vestníku. Dňa 15. apríla 2014 bolo v úradnom vestníku uverejnené oznámenie, ktorým sa členské štáty a dotknuté strany vyzývali, aby do jedného mesiaca od uverejnenia uvedených usmernení predložili pripomienky k uplatneniu uvedených usmernení v tejto veci (Ú. v. EÚ C 113, 2014, s. 30).

30      Dňa 29. júla 2016 Komisia prijala rozhodnutie (EÚ) 2017/1861 o štátnej pomoci SA.33983 (2013/C) (ex 2012/NN) (ex 2011/N) – Taliansko – Kompenzácia letiskám na Sardínii za záväzky vyplývajúce zo služieb vo verejnom záujme (SVHZ) (Ú. v. EÚ L 268, 2017, s. 1, ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorého výrok znie:

„Článok 1

1.      Schéma, ktorú Taliansko zaviedlo… zákonom [č. 10/2010] nepredstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 [ZFEÚ] v prospech spoločností SOGEAAL, SOGAER…, a spoločnosti GEASAR…

2.      Schéma, ktorú Taliansko zaviedlo zákonom č. 10/2010, predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 zmluvy v prospech spoločností Ryanair/AMS, easyJet, Air Berlin, Meridiana, Alitalia, Air Italy, Volotea, Wizzair, Norwegian, JET2.COM, Niki, Tourparade, [žalobkyňa], Air Baltic a Vueling v rozsahu, v akom sa týka prevádzky týchto leteckých dopravcov na letisku Cagliari‑Elmas a letisku Olbia.

3.      Štátnu pomoc uvedenú v odseku 2 Taliansko poskytlo v rozpore s článkom 108 ods. 3 [ZFEÚ].

4.      Štátna pomoc uvedená v odseku 2 je nezlučiteľná s vnútorným trhom.

Článok 2

1.      Taliansko vymôže od príjemcov štátnu pomoc uvedenú v článku 1 ods. 2.

…

3.      Sumy, ktoré sa majú vrátiť, musia zahŕňať úroky plynúce odo dňa, keď boli poskytnuté príjemcom, až do ich skutočného vrátenia.

…

5.      Taliansko zruší všetky nevyplatené platby pomoci uvedenej v článku 1 ods. 2 s účinnosťou od dátumu prijatia tohto rozhodnutia.

Článok 3

1.      Vrátenie pomoci uvedenej v článku 1 ods. 2 musí byť bezodkladné a účinné.

2.      Taliansko zabezpečí, aby sa toto rozhodnutie vykonalo do štyroch mesiacov odo dňa oznámenia tohto rozhodnutia.

Článok 4

1.      Taliansko do dvoch mesiacov od oznámenia tohto rozhodnutia predloží tieto informácie:

–        zoznam príjemcov, ktorí dostali pomoc v rámci schémy uvedenej v článku 1 ods. 2, a celkovú sumu pomoci, ktorú každý z nich dostal na základe tejto schémy,

–        celkovú sumu (istinu a úroky z vymáhanej sumy), ktorej vrátenie sa od jednotlivých príjemcov požadujú,

–        podrobný opis už prijatých a plánovaných opatrení na dosiahnutie súladu s týmto rozhodnutím,

–        dokumenty, ktorými sa preukazuje, že príjemcom bolo nariadené pomoc vrátiť.

2.      Taliansko bude informovať Komisiu o pokroku dosiahnutom v súvislosti s vnútroštátnymi opatreniami, ktoré sa prijali na vykonanie tohto rozhodnutia, až do úplného vrátenia pomoci uvedenej v článku 2. Na požiadanie Komisie bezodkladne predloží informácie o opatreniach, ktoré už prijalo a plánuje prijať na dosiahnutie súladu s týmto rozhodnutím. Takisto poskytne podrobné informácie o výške pomoci a úroku z vymáhanej sumy, ktoré už príjemcovia vrátili.

Článok 5

Toto rozhodnutie je určené Talianskej republike.“

31      Pokiaľ ide o rozsah pôsobnosti napadnutého rozhodnutia, Komisia v odôvodneniach 344 až 346 tohto rozhodnutia uviedla, že toto rozhodnutie sa nemá nevzťahovať na opatrenia pomoci, ktoré už boli predmetom samostatného vyšetrovania v súvislosti s letiskom Alghero. Pokiaľ ide totiž o toto letisko, zmluvy uzavreté medzi spoločnosťami SOGEAAL a Ryanair Ltd, a to už v roku 2003, ktorých platnosť bola odvtedy predĺžená, boli predmetom sťažnosti podanej istou talianskou leteckou spoločnosťou. Na základe tejto sťažnosti Európska komisia začala 12. septembra 2007 konanie vo veci formálneho zisťovania stanoveného v článku 108 ods. 2 ZFEÚ týkajúceho sa pravdepodobnej štátnej pomoci poskytnutej letisku v Alghero a poskytnutej letiskom v Alghero v prospech spoločnosti Ryanair a iných leteckých dopravcov (Ú. v. EÚ C 12, 2008, s. 7). Dňa 27. júna 2012 bolo toto konanie rozšírené s cieľom zahrnúť dodatočné opatrenia prijaté Talianskom, ktoré neboli predmetom pôvodnej sťažnosti (Ú. v. EÚ C 40, 2013, s. 15), medzi ktoré patrili „všetky opatrenia poskytnuté spoločnosti Ryanair a jej dcérskej spoločnosti AMS, ako aj iným leteckým spoločnostiam, ktoré využívajú letisko od roku 2000… zahŕňajú[ce] najmä granty finančných príspevkov poskytnutých priamo spoločnosťou SOGEAAL alebo jej prostredníctvom formou viacerých dohôd o letiskových službách a marketingových službách uzavretých so spoločnosťou Ryanair a ďalšími leteckými dopravcami od roku 2000“.

32      Uvedené konanie viedlo k tomu, že Komisia prijala rozhodnutie (EÚ) 2015/1584 z 1. októbra 2014 o štátnej pomoci SA.23098 (C 37/07) (ex NN 36/07), ktorú poskytlo Taliansko v prospech spoločnosti Società di Gestione dell’Aeroporto di Alghero So.Ge.A.AL S.p.A. a iných leteckých dopravcov, ktorí pôsobia na letisku Alghero (Ú. v. EÚ L 250, 2015, s. 38), v ktorom Komisia predovšetkým konštatovala, že podľa zásady súkromného subjektu v trhovom hospodárstve opatrenia vykonané autonómnym regiónom, najmä zmluvy uzavreté spoločnosťou SOGEAAL, nad ktorou vykonáva dohľad uvedený región, s niektorými leteckými spoločnosťami a týkajúce sa podpory a spustenia nových leteckých spojení s odletom a príletom na letisko Alghero, ako aj marketingových a reklamných služieb, nepredstavovali pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ. Pokiaľ ide o ostatné letecké spoločnosti vrátane žalobkyne, ktoré so spoločnosťou SOGEAAL uzavreli podobné zmluvy, Komisia konštatovala, že tieto zmluvy predstavujú pomoc v zmysle tohto istého ustanovenia, ktorá je nezlučiteľná s vnútorným trhom.

33      Pokiaľ však ide o obdobie rokov 2010 – 2013, žalobkyňa neuzavrela so spoločnosťou SOGEAAL zmluvu, na ktorú by sa vzťahovala schéma pomoci zavedená zákonom č. 10/2010.

34      Z toho dôvodu, aj keď všetky platby, ktoré SOGEAAL vyplatila za služby týkajúce sa činností 1 a 2 a ktoré stanovuje zákon č. 10/2010, neboli uskutočnené na základe zmlúv skúmaných v rámci samostatného vyšetrovania týkajúceho sa výlučne letiska Alghero, Komisia dospela k záveru, že veľká väčšina z nich bola posudzovaná v rámci tejto inej veci. Komisia okrem toho uviedla, že „nie je jednoduché jasne rozlišovať jednotlivé zmluvy vo všetkých prípadoch, keďže finančné vzťahy medzi spoločnosťou SOGEAAL a daným leteckým dopravcom v príslušnom období môžu byť upravované rôznymi zmluvami, z ktorých iba niektoré sa vo [veci, v ktorej bolo vydané rozhodnutie 2015/1584] zohľadnili“. Usúdila tak, že z pôsobnosti napadnutého rozhodnutia treba vylúčiť všetky dohody uzavreté medzi leteckými spoločnosťami a spoločnosťou SOGEAAL v rámci dotknutej schémy v prejednávanej veci, alebo inak povedané, časť sporných opatrení týkajúcich sa letiska Alghero.

35      Komisia napokon v napadnutom rozhodnutí usúdila, že konanie, ktoré bolo začaté v prejednávanej veci, sa nevzťahuje na údajnú pomoc poskytnutú prevádzkovateľmi letísk iným poskytovateľom služieb, než sú letecké spoločnosti, na činnosť 3. V odôvodnení 346 napadnutého rozhodnutia tak dospela k záveru, že sa k tomuto bodu nemôže vyjadriť.

 O vývoji po prijatí napadnutého rozhodnutia

36      Žalobkyňa sa s napadnutým rozhodnutím oboznámila listom autonómneho regiónu zo 4. augusta 2016, ktorý jej bol doručený 15. augusta 2016. Autonómny región v ňom žalobkyňu informoval o prijatí napadnutého rozhodnutia a vyzval ju, aby na základe skrátenej verzie napadnutého rozhodnutia pripojenej k uvedenému listu uviedla, ktoré údaje majú byť vynechané v znení uverejnenom v úradnom vestníku, ktoré bolo uverejnené 18. októbra 2017.

37      Žalobkyňa odpovedala autonómnemu regiónu listom z 19. augusta 2016, pričom uviedla, že nie je schopná v plnom rozsahu pochopiť napadnuté rozhodnutie z dôvodu chýbajúcich výňatkov. V tomto liste však vymedzila skutočnosti, ktoré považovala za dôverné.

38      Dňa 7. júna 2017 prijal autonómny región rozhodnutie o vymáhaní, ktoré bolo žalobkyni zaslané 10. augusta 2017 spolu s kópiou napadnutého rozhodnutia v nedôvernej verzii, pokiaľ išlo o ňu. V uvedenom rozhodnutí bola žalobkyni uložená povinnosť vrátiť autonómnemu regiónu sumu vo výške 28 881 eur, zvýšenú o úroky vo výške 1 678,48 eura, teda celkovo 30 559,48 eura.

39      V nadväznosti na toto rozhodnutie o vymáhaní žalobkyňa e‑mailom zo 14. augusta 2017 napadla pred Komisiou povinnosť vrátiť sumu požadovanú v uvedenom rozhodnutí v rozsahu, v akom predstavuje pomoc de minimis v zmysle nariadenia Komisie (ES) č. 1998/2006 z 15. decembra 2006 o uplatňovaní článkov [107 a 108 ZFEÚ] na pomoc de minimis (Ú. v. EÚ L 379, 2006, s. 5, ďalej len „nariadenie de minimis z roku 2006“). Žalobkyňa okrem toho požiadala Komisiu o vydanie písomného potvrdenia v tomto zmysle, na ktoré by sa mohla odvolávať v rámci vnútroštátnej žaloby, ktorú zamýšľala podať proti uvedenému rozhodnutiu.

40      Elektronickou poštou z 18. augusta 2017 Komisia informovala žalobkyňu, že nemôže vydať požadované potvrdenie, pričom najmä po prvé spresnila, že napadnuté rozhodnutie nestanovuje výnimku z povinnosti vymáhania pomoci de minimis, či už v rámci systému nariadenia de minimis z roku 2006, alebo nariadenia Komisie (EÚ) č. 1407/2013 z 18. decembra 2013 o uplatňovaní článkov 107 a 108 [ZFEÚ] na pomoc de minimis (Ú. v. EÚ L 352, 2013, s. 1, ďalej len „nariadenie de minimis z roku 2013“), a po druhé, že „podmienka transparentnosti“, stanovená v každom z týchto nariadení nebola splnená.

41      E‑mailom z 23. augusta 2017 žalobkyňa napadla analýzu Komisie. Žalobkyňa následne telefonicky kontaktovala právnu službu Komisie, ktorá jej e‑mailom z 13. októbra 2017 oznámila, že stanovisko služieb Komisie sa nezmenilo.

 Konanie a návrhy účastníkov konania

42      Žalobkyňa návrhom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 18. októbra 2017 podala túto žalobu.

43      Dňa 5. apríla 2018 bola po opakovaných podaniach vyjadrení ukončená písomná časť konania.

44      Dňa 16. mája 2018 Všeobecný súd po vypočutí účastníkov konania rozhodol prerušiť konanie až do skončenia písomnej časti konania v súvisiacich veciach Ryanair a Airport Marketing Services/Komisia (T‑833/17) a easyJet Airline/Komisia (T‑8/18), k čomu došlo v týchto veciach 21. septembra a 23. júla 2018.

45      Dňa 19. júna 2019 Všeobecný súd na svojej plenárnej schôdzi na základe článku 28 rokovacieho poriadku a na návrh prvej komory a podpredsedu rozhodol postúpiť túto vec prvej rozšírenej komore zloženej z piatich sudcov.

46      Všeobecný súd na základe návrhu sudcu spravodajcu rozhodol o začatí ústnej časti konania. Na tieto účely boli žalobkyňa a Komisia vyzvané, aby predložili dokumenty a písomne odpovedali na otázky položené Všeobecným súdom v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania. Týmto opatreniam vyhoveli v stanovenej lehote 3. septembra 2019. Dňa 6. septembra 2019 Komisia následne predložila doplnenie k odpovedi na uvedené opatrenia na zabezpečenie priebehu konania, ktoré bolo založené do spisu.

47      Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im položil Všeobecný súd, boli vypočuté na pojednávaní 3. októbra 2019. Pri tejto príležitosti Komisia spresnila, že na rozdiel od znenia dupliky, v ktorej sa uvádzalo, že navrhuje zamietnuť žalobu ako neprípustnú alebo subsidiárne ako nedôvodnú, v skutočnosti navrhuje zamietnuť žalobu ako nedôvodnú.

48      Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil napadnuté rozhodnutie a najmä jeho článok 1 ods. 2 v rozsahu, v akom je v ňom uvedená žalobkyňa, ako aj jeho článok 2 ods. 1 v rozsahu, v akom sa uložené vymáhanie týka žalobkyne,

–        uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

49      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu ako nedôvodnú,

–        uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.

 Právny stav

50      Žalobkyňa na podporu svojej žaloby uvádza tri žalobné dôvody na zrušenie napadnutého rozhodnutia, ktoré sa v podstate zakladajú:

–        po prvé na porušení článku 107 ods. 1 ZFEÚ, pretože Komisia nepreukázala existenciu pomoci, keďže nepreskúmala, či SOGAER konala ako súkromný subjekt v trhovom hospodárstve,

–        po druhé na porušení článku 107 ods. 1 ZFEÚ, pretože Komisia nepreukázala, že pomoc, z ktorej mala mať prospech žalobkyňa, narúšala alebo mohla narušiť hospodársku súťaž a ovplyvňovala obchod medzi členskými štátmi,

–        po tretie na nesprávnom právnom posúdení z dôvodu, že Komisia nepreskúmala, či sporná platba predstavovala pomoc de minimis.

 O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 107 ods. 1 ZFEÚ, pretože Komisia nepreukázala existenciu pomoci, keďže nepreskúmala, či SOGAER konala ako súkromný subjekt v trhovom hospodárstve

51      Na podporu prvého žalobného dôvodu, ktorý sa delí na dve časti, žalobkyňa uvádza, že Komisia nepreukázala existenciu pomoci v jej prospech. V rámci prvej časti prvého žalobného dôvodu žalobkyňa v podstate tvrdí, že vzhľadom na to, že treba rozlišovať dve rôzne „úrovne“, a to úroveň autonómneho regiónu a úroveň prevádzkovateľov letísk, je relevantnou úrovňou na účely posúdenia existencie štátnej pomoci, na rozdiel od prístupu sledovaného v napadnutom rozhodnutí, úroveň prevádzkovateľov letísk, medzi ktorých v prvom rade patrí SOGAER.

52      V rámci druhej časti žalobkyňa tvrdí, že preskúmanie existencie štátnej pomoci na úrovni spoločnosti SOGAER umožnilo Komisii dospieť k záveru, že sporná platba spadá do pôsobnosti zásady súkromného subjektu v trhovom hospodárstve (ďalej len „zásada súkromného subjektu“).

53      Komisia navrhuje, aby bol prvý žalobný dôvod zamietnutý ako neúčinný a v každom prípade ako nedôvodný. Okrem toho vznáša viacero námietok neprípustnosti, o ktorých treba v rozsahu, v akom sa týkajú oboch častí prvého žalobného dôvodu, rozhodnúť v rámci postupného preskúmania týchto častí.

 O prvej časti prvého žalobného dôvodu týkajúcej sa relevantnej úrovne na posúdenie existencie štátnej pomoci

54      Žalobkyňa tvrdí, že na účely posúdenia existencie štátnej pomoci v prejednávanej veci bola relevantnou úrovňou na analýzu úroveň spoločnosti SOGAER, keďže v podstate bolo potrebné preskúmať jej konanie nezávisle od spornej schémy pomoci stanovenej autonómnym regiónom.

55      Žalobkyňa v prvom rade zdôrazňuje, že sporná schéma pomoci sama osebe neobsahuje dotáciu určenú v jej prospech. Ako totiž vyplýva najmä z odôvodnení 76, 78 a 86 písm. d) napadnutého rozhodnutia, autonómny región poskytol svoje finančné prostriedky prevádzkovateľom letísk, a nie leteckým spoločnostiam, s ktorými ani nemal zmluvný vzťah. Tento región bol nanajvýš zdrojom financovania platieb uskutočnených leteckým spoločnostiam.

56      V druhom rade prevádzkovatelia letísk sa sami rozhodli uzavrieť zmluvy s leteckými spoločnosťami a prípadne požiadať o finančné prostriedky od autonómneho regiónu s cieľom previesť ich na letecké spoločnosti, keďže títo prevádzkovatelia nemali nijaký záväzok požadovať uvedené finančné prostriedky. Uvedený región totiž nekontroluje SOGAER ani CCIA de Cagliari, ktorá je verejnoprávnym subjektom nezávislým od autonómneho regiónu, a preto nie je schopná vyvinúť tlak na SOGAER, aby ju prinútila požiadať o finančné prostriedky. Okrem toho prípadné rozhodnutie prevádzkovateľov letísk požiadať o finančné prostriedky by záviselo od ich vlastných ekonomických úvah, a to o to viac, že títo prevádzkovatelia na to, aby mohli získať prístup k finančným prostriedkom, museli zaplatiť regiónu „odmenu“, teda zrážku vo výške 4 %, ako aj prípadne poplatky a úroky uvedené v bode 20 vyššie. Od uvedeného regiónu tak žiadali finančné prostriedky len vtedy, ak očakávané zisky vyplývajúce zo zmluvy s danou leteckou spoločnosťou presiahli náklady zodpovedajúce tejto odmene, ako aj všetky ostatné relevantné náklady.

57      Podľa žalobkyne v skutočnosti treba, a to bez ohľadu na spornú schému pomoci, preskúmať konanie spoločnosti SOGAER z hľadiska právnych predpisov upravujúcich štátnu pomoc, keďže SOGAER vzhľadom na to, že jej základné imanie je vo výške 94,35 % vo vlastníctve obchodnej komory CCIA de Cagliari, predstavuje verejný podnik, ako bolo konštatované v odôvodnení 55 napadnutého rozhodnutia v zmysle smernice Komisie 2006/111/ES zo 16. novembra 2006 o transparentnosti finančných vzťahov členských štátov a verejných podnikov a o finančnej transparentnosti v niektorých podnikoch (Ú. v. EÚ L 318, 2006, s. 17). SOGAER sa nachádza v podobnej situácii ako prevádzkovatelia letísk Pau‑Béarn a Nîmes‑Uzès‑Le Vigan, ktorí sú tiež kontrolovaní miestnymi obchodnými komorami, ktoré sú orgánmi francúzskeho štátu, ako to konštatoval aj Všeobecný súd vo svojich rozsudkoch z 13. decembra 2018, Ryanair a Airport Marketing Services/Komisia (T‑53/16, EU:T:2018:943), a z 13. decembra 2018, Ryanair a Airport Marketing Services/Komisia (T‑165/15, EU:T:2018:953).

58      Komisia vznáša námietku neprípustnosti, ktorá sa v podstate vzťahuje na celú prvú časť prvého žalobného dôvodu. Komisia subsidiárne navrhuje zamietnuť túto prvú časť ako nedôvodnú.

–       O prípustnosti prvej časti prvého žalobného dôvodu

59      Komisia usudzuje, že žalobkyňa v rámci repliky pripustila, že zásada súkromného subjektu nebola uplatniteľná na autonómny región, a uviedla argumentáciu založenú na skutočnosti, že SOGAER, a nie autonómny región, je jediným orgánom poskytujúcim predmetnú pomoc. Táto argumentácia, ktorá v podstate predstavuje prvú časť prvého žalobného dôvodu, je nová, a preto neprípustná.

60      Žalobkyňa v odpovedi na otázku Všeobecného súdu nesúhlasí s tým, že by prvá časť mala byť neprípustná.

61      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že tvrdenia, ktorých podstata úzko súvisí s dôvodom na zrušenie uvedeným v žalobe, nemožno považovať za nové dôvody v zmysle rokovacieho poriadku, hoci boli po prvýkrát uvedené v replike. Takéto tvrdenia sú len rozšírením už skôr uvedeného žalobného dôvodu a ich predloženie v štádiu repliky súd Únie povoľuje (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. januára 1999, BAI/Komisia, T‑14/96, EU:T:1999:12, bod 66 a citovanú judikatúru). Na prípustnosť takýchto tvrdení uvádzaných v replike na účely rozšírenia žalobných dôvodov obsiahnutých v žalobe sa nemožno odvolávať najmä s cieľom napraviť nesplnenie požiadaviek článku 76 písm. d) rokovacieho poriadku, ku ktorému došlo v čase podania žaloby, pretože by to toto ustanovenie zbavovalo akéhokoľvek zmyslu (pozri v tomto zmysle uznesenie z 19. mája 2008, TF1/Komisia, T‑144/04, EU:T:2008:155, bod 30).

62      Hoci je v prejednávanej veci pravda, že žalobkyňa v žalobe výslovne nespresnila, že SOGAER považuje za orgán „poskytujúci“ predmetnú pomoc, spochybnila v nej prístup, ktorý Komisia prijala v napadnutom rozhodnutí. Žalobkyňa už v žalobe tvrdila, že namiesto opatrení prijatých autonómnym regiónom mala byť skôr preskúmaná sporná zmluva z hľadiska zásady súkromného subjektu, pričom uviedla, že „schéma stanovená [zákonom č. 10/2010] nie je relevantná, pretože sama osebe neobsahovala nijakú dotáciu v prospech žalobkyne“, že „[autonómny región] nevyplatil dotáciu v prospech žalobkyne“, že „dotácia [bola] vyplatená leteckým spoločnostiam leteckými prevádzkovateľmi, hoci práve tento zmluvný vzťah [mal] byť preskúmaný z hľadiska existencie pomoci“ a že „rozhodujúcou skutočnosťou [bolo]… uzavretie marketingovej dohody medzi prevádzkovateľom letiska na jednej strane a žalobkyňou na druhej strane“.

63      Okrem toho sa žalobkyňa už v žalobe odvolávala na skutočnosť, že SOGAER je verejným podnikom, čo podľa nej bolo dôvodom na preskúmanie, či tento prevádzkovateľ letiska konal ako súkromný subjekt.

64      Z toho vyplýva, že argumentácia žalobkyne, podľa ktorej je SOGAER orgánom poskytujúcim príslušnú pomoc, nie je nová a že tvrdenia uvedené v replike v rámci prvej časti predstavujú rozšírenie prvého žalobného dôvodu uvedeného v žalobe. Prvá časť prvého žalobného dôvodu je preto prípustná.

–       O dôvodnosti prvej časti prvého žalobného dôvodu

65      Podľa článku 107 ods. 1 ZFEÚ pomoc poskytovaná štátmi alebo akoukoľvek formou zo štátnych prostriedkov, ktorá narúša hospodársku súťaž alebo hrozí jej narušením tým, že zvýhodňuje určitých podnikateľov alebo výrobu určitých druhov tovaru, je nezlučiteľná s vnútorným trhom, pokiaľ ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi. Kvalifikácia pomoci ako „štátnej pomoci“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ tak predpokladá splnenie štyroch podmienok, a to že existuje zásah zo strany štátu alebo zo štátnych prostriedkov, že tento zásah môže ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, že priznáva selektívnu výhodu svojmu príjemcovi a že narúša alebo hrozí narušením hospodárskej súťaže (pozri rozsudok z 13. septembra 2017, ENEA, C‑329/15, EU:C:2017:671, bod 17 a citovanú judikatúru).

66      Pokiaľ ide o prvú z podmienok týkajúcich sa kvalifikácie štátnej pomoci, treba pripomenúť, že zásah zo strany štátu alebo zo štátnych prostriedkov nemusí byť nevyhnutne opatrením prijatým ústrednými orgánmi štátnej správy dotknutého štátu. Toto opatrenie môže byť vydané aj miestnym orgánom štátnej správy, akým je autonómny región. Opatrenie prijaté samosprávnym územným celkom a nie ústredným orgánom štátnej správy môže totiž takisto predstavovať pomoc, pokiaľ sú splnené podmienky stanovené v článku 107 ods. 1 ZFEÚ (rozsudky zo 14. októbra 1987, Nemecko/Komisia, 248/84, EU:C:1987:437, bod 17, a zo 6. septembra 2006, Portugalsko/Komisia, C‑88/03, EU:C:2006:511, bod 55). Inými slovami, opatrenia prijaté orgánmi členských štátov pôsobiacimi na inej než celoštátnej úrovni, decentralizovanými, federálnymi, regionálnymi alebo inými orgánmi bez ohľadu na ich právne postavenie či zameranie, spadajú z rovnakého dôvodu ako opatrenia prijaté federálnou alebo ústrednou vládou do pôsobnosti článku 107 ods. 1 ZFEÚ, ak sú splnené podmienky upravené týmto ustanovením (rozsudky zo 6. marca 2002, Diputación Foral de Álava a i./Komisia, T‑92/00 a T‑103/00, EU:T:2002:61, bod 57, a z 12. mája 2011, Région Nord‑Pas‑de‑Calais a Communauté d’agglomération du Douaisis/Komisia, T‑267/08 a T‑279/08, EU:T:2011:209, bod 108).

67      Pokiaľ ide ešte o túto prvú podmienku, treba pripomenúť, že na to, aby sa mohli výhody považovať za pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, musia byť jednak poskytnuté priamo alebo nepriamo zo štátnych prostriedkov a jednak musia byť pripísateľné štátu (pozri rozsudky zo 16. mája 2002, Francúzsko/Komisia, C‑482/99, EU:C:2002:294, bod 24 a citovanú judikatúru, a z 13. septembra 2017, ENEA, C‑329/15, EU:C:2017:671, bod 20 a citovanú judikatúru), pričom tieto dve podmienky sú kumulatívne (pozri v tomto zmysle rozsudky z 28. marca 2019, Nemecko/Komisia, C‑405/16 P, EU:C:2019:268, body 48 a 63 a citovanú judikatúru, a z 5. apríla 2006, Deutsche Bahn/Komisia, T‑351/02, EU:T:2006:104, bod 103 a citovanú judikatúru).

68      V prejednávanej veci Komisia v odôvodneniach 355 až 361 napadnutého rozhodnutia, nachádzajúcich sa v bode „7.2.1.2 Štátne prostriedky a pripísateľnosť štátu“, spoločne preskúmala obe čiastkové podmienky týkajúce sa používania štátnych prostriedkov a pripísateľnosti štátu. V odôvodnení 356 tohto rozhodnutia najskôr konštatovala, že pokiaľ ide o spornú schému pomoci, je financovaná z prostriedkov autonómneho regiónu, a keďže vychádza z regionálneho zákona, je pripísateľná tomuto regiónu a v konečnom dôsledku talianskemu štátu.

69      Komisia ďalej v odôvodneniach 357 až 360 napadnutého rozhodnutia preskúmala finančné toky prevádzkovateľov letísk smerom k leteckým spoločnostiam. V tomto rámci opísala mechanizmus zavedený autonómnym regiónom, podľa ktorého tento štátny subjekt poskytuje financovanie prevádzkovateľom letísk, ktorí oň požiadali, pod podmienkou, že mu títo prevádzkovatelia predložia na schválenie plány činností, v ktorých títo prevádzkovatelia mali podrobne opísať spôsob, akým chcú uvedené finančné prostriedky použiť, najmä na odmeňovanie zmluvných leteckých spoločností, ako to vyplýva z podrobného opisu fungovania spornej schémy pomoci vykonaného v bode „2.7. Mechanizmus a štruktúra financovania zavedené regiónom Sardínia“ napadnutého rozhodnutia. Komisia vychádzala z tohto opisu, keď dospela k záveru uvedenému v odôvodnení 360 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého sa majú prevádzkovatelia letísk považovať za sprostredkovateľov medzi autonómnym regiónom a leteckými spoločnosťami, takže platby prijaté týmito spoločnosťami boli financované z finančných prostriedkov uvedeného regiónu a boli mu pripísateľné.

70      Na základe tohto odôvodnenia preukazujúceho vzťah medzi autonómnym regiónom a leteckými spoločnosťami Komisia v odôvodnení 361 napadnutého rozhodnutia dospela k záveru, že platby zo strany prevádzkovateľov letísk v prospech týchto spoločností boli financované zo štátnych prostriedkov Talianska a sú mu pripísateľné.

71      Žalobkyňa svojou argumentáciou v rámci prvej časti prvého žalobného dôvodu v podstate spochybňuje toto odôvodnenie. Nespochybňuje, ako o tom rozhodla Komisia v odôvodnení 356 napadnutého rozhodnutia, že finančné prostriedky poskytnuté prevádzkovateľom letísk na viacročné obdobie, aby vyvíjali činnosti na propagáciu regiónu Sardínia ako turistickej destinácie, predstavovali prostriedky autonómneho regiónu, a teda talianskeho štátu, a že rozhodnutie poskytnúť takéto finančné prostriedky uvedeným prevádzkovateľom bolo pripísateľné uvedenému regiónu, a teda uvedenému štátu. Spochybňuje však záver Komisie vyplývajúci z odôvodnení 358 až 360 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého týchto prevádzkovateľov vrátane spoločnosti SOGAER možno považovať za sprostredkovateľov medzi regiónom a leteckými spoločnosťami.

72      Hoci je podľa žalobkyne pravda, že sporná platba bola vykonaná zo „štátnych prostriedkov“ a bola pripísateľná talianskemu štátu, nevyplýva to zo zapojenia spoločnosti SOGAER do spornej schémy pomoci zavedenej autonómnym regiónom, ale skôr zo skutočnosti, že SOGAER je verejným podnikom kontrolovaným talianskym štátnym orgánom, a to obchodnou komorou CCIA de Cagliari. Inými slovami, Komisia nesprávne dospela k záveru, že sporná platba zahŕňala zásah talianskeho štátu skôr prostredníctvom uvedeného regiónu než prostredníctvom spoločnosti SOGAER. Za týchto podmienok SOGAER predstavovala relevantnú „úroveň“ na posúdenie existencie štátnej pomoci.

73      V tejto súvislosti treba konštatovať, že hoci žalobkyňa výslovne neuvádza dve kumulatívne čiastkové podmienky tvoriace prvú z podmienok týkajúcich sa kvalifikácie štátnej pomoci, implicitne, ale nevyhnutne spochybňuje tak na jednej strane štátny regionálny pôvod peňazí použitých prevádzkovateľmi letísk na odmeňovanie leteckých spoločností v rámci zmlúv, ktoré s nimi uzavreli, ako aj na druhej strane pripísateľnosť platieb uskutočnených týmito prevádzkovateľmi v rámci plnenia zmlúv, ktoré uzavreli s leteckými spoločnosťami, akou je žalobkyňa, autonómnemu regiónu.

74      Pokiaľ ide o použitie regionálnych „prostriedkov“, treba zamietnuť argumentáciu žalobkyne, podľa ktorej finančné prostriedky autonómneho regiónu nie sú relevantné, keďže boli poskytnuté prevádzkovateľom letísk, a nie leteckým spoločnostiam, ktorým boli vyplatené platby až od uvedených prevádzkovateľov.

75      Treba totiž pripomenúť, že už bolo rozhodnuté, že pri skúmaní opatrenia môže byť Komisia nútená preskúmať, či možno určitú výhodu považovať za nepriamo poskytnutú iným subjektom, než je okamžitá možnosť prevodu štátnych prostriedkov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. júna 2002, Holandsko/Komisia, C‑382/99, EU:C:2002:363, body 61 až 62). V tejto súvislosti súd Únie tiež pripustil, že priamo poskytnutá výhoda určitým fyzickým alebo právnickým osobám môže predstavovať nepriamu pomoc, a preto štátnu pomoc pre iné právnické osoby, ako sú podniky (pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. septembra 2000, Nemecko/Komisia, C‑156/98, EU:C:2000:467, body 22 až 35; z 13. júna 2002, Holandsko/Komisia, C‑382/99, EU:C:2002:363, body 38 a 60 až 66; zo 4. marca 2009, Associazione italiana del risparmio gestito a Fineco Asset Management/Komisia, T‑445/05, EU:T:2009:50, bod 127 a citovanú judikatúru, a z 15. júna 2010, Mediaset/Komisia, T‑177/07, EU:T:2010:233).

76      V prejednávanej veci treba finančné prostriedky poskytnuté prevádzkovateľom letísk považovať za nepriamo poskytnuté leteckým spoločnostiam, keďže mechanizmus stanovený autonómnym regiónom umožňoval zabezpečiť, aby tieto peňažné prostriedky zodpovedali odmenám, ktoré uvedení prevádzkovatelia vyplácali týmto spoločnostiam. Z tohto dôvodu treba uviesť, že hoci žalobkyňa spochybňuje úlohu sprostredkovateľov, ktorú zohrávali prevádzkovatelia letísk, nespochybnila existenciu alebo fungovanie uvedeného mechanizmu.

77      Tento mechanizmus pritom stanovoval určitý druh mechanizmu vyrovnania dlhu. Regionálne rozhodnutie č. 29/36 konkrétne stanovovalo, že vybraným prevádzkovateľom letísk sa poskytne záloha vo výške 20 % z dlžných finančných prostriedkov za referenčný rok, po ktorej nasleduje zaplatenie druhej splátky vo výške 60 %, ktorá je odstupňovaná a podmienená predložením štvrťročných správ, a napokon posledná splátka vo výške 20 %, pokiaľ títo prevádzkovatelia predložia dokumenty umožňujúce autonómnemu regiónu overiť, že činnosť bola riadne vykonaná, že boli dosiahnuté ciele a že vynaložené náklady boli skutočné. Tento kontrolný mechanizmus mal teda zabrániť každému prevádzkovateľovi letiska získať náhradu iných súm, než sú sumy, ktoré vynaložil na odmeňovanie leteckých spoločností, ktoré sú zmluvnými stranami, akou je žalobkyňa, a na ktoré sa vzťahuje povinnosť vrátenia stanovená v článku 2 napadnutého rozhodnutia. Existencia tohto mechanizmu tiež potvrdzuje, že služby uvedených leteckých spoločností boli financované uvedeným regiónom, pretože sumy vyplatené prevádzkovateľmi letísk ako odmena leteckým spoločnostiam, ktoré boli zmluvnými stranami, zodpovedali finančným prostriedkom, ktoré prevádzkovatelia letísk získali od autonómneho regiónu na konci procesu.

78      Ako vyplýva z odôvodnení 242 až 246, ako aj 313, 314 a 317 napadnutého rozhodnutia, vyjadrením pripomienok predložených v rámci správneho konania pred Komisiou prevádzkovatelia letísk vysvetlili, že v skutočnosti vyplatili sumy zodpovedajúce platbe v prospech leteckých spoločností, ktoré sú zmluvnými stranami, poskytujúcich služby požadované autonómnym regiónom na podporu cestovného ruchu na Sardínii a že následne predložili uvedenému autonómnemu regiónu svoje účtovné správy zahŕňajúce skutočne vynaložené náklady na účely získania náhrady od autonómneho regiónu. V tejto súvislosti SOGAER, s ktorou žalobkyňa uzavrela spornú zmluvu, dokonca uviedla, že autonómny región od nej vyžadoval, aby preukázala, že letecké spoločnosti poskytujúce služby získali celú sumu regionálnych príspevkov, a teda že bola len sprostredkovateľom, ktorý na ne previedol sumy získané od autonómneho regiónu. Okrem toho samotná Talianska republika tvrdí, ako vyplýva z odôvodnenia 340 napadnutého rozhodnutia, že prevádzkovateľ letiska Olbia v podstate previedol na letecké spoločnosti celú sumu príspevkov, ktorú získal od autonómneho regiónu.

79      Navyše samotná žalobkyňa uviedla, že platby, ktoré prevádzkovatelia letísk vyplatili leteckým spoločnostiam, boli „financované“ autonómnym regiónom vo forme prevodu na prevádzkovateľov letísk.

80      Zdá sa teda jasné, že finančné prostriedky, ktoré prevádzkovatelia letísk použili na odmeňovanie leteckých spoločností v rámci zmlúv, ktoré s nimi uzavreli, predstavovali štátne prostriedky pochádzajúce od autonómneho regiónu.

81      Pokiaľ ide o „pripísateľnosť“ zmlúv uzavretých medzi prevádzkovateľmi letísk a leteckými spoločnosťami autonómnemu regiónu, žalobkyňa kladie dôraz najmä na skutočnosť, že zákon č. 10/2010 sám osebe neobsahuje pomoc v prospech leteckých spoločností a že autonómny región s týmito spoločnosťami neuzavrel zmluvu.

82      Treba pritom poznamenať, že neexistencia priameho právneho vzťahu medzi leteckými spoločnosťami a autonómnym regiónom svojou povahou nebráni tomu, aby boli tomuto regiónu pripísateľné zmluvy, ktoré uzavrel s prevádzkovateľmi letísk. Z judikatúry totiž vyplýva, že zásah prostredníctvom štátnych prostriedkov mal totiž za cieľ začleniť okrem výhod priamo poskytovaných štátom, výhody poskytnuté prostredníctvom verejných alebo súkromných inštitúcií, ktoré tento štát zriadil alebo poveril, aby spravovali pomoc (pozri v tomto zmysle rozsudky z 22. marca 1977, Steinike a Weinlig, 78/76, EU:C:1977:52, bod 21; zo 17. marca 1993, Sloman Neptun, C‑72/91 a C‑73/91, EU:C:1993:97, bod 19, a z 30. mája 2013, Doux Élevage a Coopérative agricole UKL‑ARREE, C‑677/11, EU:C:2013:348, bod 26). Súdny dvor tak odôvodnil zahrnutie výhod poskytnutých prostredníctvom subjektov odlišných od štátu do pôsobnosti článku 107 ods. 1 ZFEÚ potrebou zachovať potrebný účinok pravidiel týkajúcich sa „pomoci poskytnutej štátmi“, ktoré sú definované v článkoch 107 až 109 ZFEÚ, pričom zabránil tomu, aby samotné zriadenie autonómnych inštitúcií poverených rozdeľovaním pomoci umožnilo členským štátom obísť pravidlá týkajúce sa štátnej pomoci (rozsudok zo 16. mája 2002, Francúzsko/Komisia, C‑482/99, EU:C:2002:294, bod 23).

83      Hoci sa táto judikatúra týka výhod poskytovaných prostredníctvom subjektov, ktorým boli zverené právomoci orgánu verejnej moci alebo úlohy všeobecného záujmu a ktoré boli zriadené alebo určené na správu pomoci, nemožno z nej vyvodiť, že okrem výhod poskytovaných priamo štátom, len tieto prípady patria do pôsobnosti zákazu uvedeného v článku 107 ods. 1 ZFEÚ (pozri rozsudok z 19. septembra 2000, Nemecko/Komisia, C‑156/98, EU:C:2000:467, body 22 až 35; z 13. júna 2002, Holandsko/Komisia, C‑382/99, EU:C:2002:363, body 38 a 60 až 66; zo 4. marca 2009, Associazione italiana del risparmio gestito a Fineco Asset Management/Komisia, T‑445/05, EU:T:2009:50, bod 127, a z 15. júna 2010, Mediaset/Komisia, T‑177/07, EU:T:2010:233), a to bez toho, aby sa vyžadovalo, aby predmetné výhody boli poskytované v rámci štruktúry, ktorá bola osobitne určená alebo zriadená týmto štátom na účely správy pomoci.

84      Z judikatúry navyše vyplýva, že pripísateľnosť opatrenia štátu možno vyvodiť zo súboru nepriamych dôkazov vyplývajúcich z okolností prejednávanej veci a kontextu, v ktorom bolo toto opatrenie prijaté, a najmä z indícií, ktoré v konkrétnom prípade preukazujú účasť orgánov verejnej moci na prijatí opatrenia, a to aj vzhľadom na rozsah uvedeného opatrenia, jeho obsah alebo podmienky, ktoré zahŕňa (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. mája 2002, Francúzsko/Komisia, C‑482/99, EU:C:2002:294, body 52 až 56, a zo 17. septembra 2014, Commerz Nederland, C‑242/13, EU:C:2014:2224, body 31 až 33).

85      Hoci je v prejednávanej veci nesporné, že zákon č. 10/2010 označuje prevádzkovateľov letísk, ktorí sú formálne príjemcami platieb stanovených týmto zákonom, a nie letecké spoločnosti, zdá sa, že konanie uvedených prevádzkovateľov bolo vymedzené autonómnym regiónom, keďže podľa mechanizmu stanoveného týmto zákonom a jeho vykonávacích aktov finančné prostriedky, ktoré im boli poskytnuté, museli byť a boli použité v praxi podľa pokynov tohto regiónu.

86      Článok 3 ods. 2 zákona č. 10/2010 však výslovne stanovoval, že kritériá, povaha a trvanie ponuky dopravy, ako aj pokyny týkajúce sa vypracovania plánov činností prevádzkovateľmi letísk musia byť vymedzené v uzneseniach výkonného výboru regiónu, zatiaľ čo článok 3 ods. 3 tohto zákona tiež výslovne stanovoval, že plány činností vypracované prevádzkovateľmi letísk musia byť doložené príslušnými aktmi a zmluvami a budú financované len vtedy, ak sú vypracované v súlade s kritériami, povahou, trvaním ponuky dopravy a pokynmi prijatými výkonným výborom regiónu a ak boli vopred predložené na záväzné stanovisko príslušnému výboru.

87      Ďalej z mechanizmu zavedeného zákonom č. 10/2010 vyplýva, že ustanovenia tohto zákona sa musia nevyhnutne vykladať v spojení s predpismi, ktorých prijatie výkonným orgánom regiónu upravoval tento zákon a ktoré upravovali platby vyplatené autonómnym regiónom dotknutým prevádzkovateľom letísk vo veci samej. Tieto predpisy, najmä regionálne rozhodnutie č. 29/36, výslovne stanovovali, že prevádzkovatelia letísk museli predložiť svoje plány činností na schválenie autonómnemu regiónu a že uvedené plány na to, aby mohli byť oprávnené na financovanie stanovené uvedeným autonómnym regiónom, museli byť vypracované v súlade s kritériami, povahou a trvaním ponuky dopravy, ako aj s pokynmi vydanými regionálnym výkonným orgánom.

88      Ďalej mechanizmus zavedený autonómnym regiónom stanovoval okrem toho, že plány činností podliehali vopred schváleniu autonómnym regiónom, že prevádzkovatelia letísk, ako už bolo uvedené v bode 77 vyššie, musia predložiť štvrťročné správy, aby im bolo vyplatených 60 % pomoci, a poslednú splátku platby vo výške 20 % mohli získať až potom, keď preukázali, že dodržali pokyny autonómneho regiónu. Overenia pred vrátením súm vyplatených prevádzkovateľmi letísk tak mohli uvedenému regiónu umožniť kontrolovať iniciatívy týchto prevádzkovateľov, pretože len iniciatívy zavedené v súlade s jeho pokynmi a odôvodnené predložením relevantných zmluvných a účtovných dokumentov mohli viesť k financovaniu stanovenému spornou schémou pomoci.

89      Vplyv autonómneho regiónu na obsah a rozsah činností prevádzkovateľov letísk potvrdzujú samotní títo prevádzkovatelia. Ako vyplýva z odôvodnenia 237 napadnutého rozhodnutia, GEASAR totiž uviedla, že o návrhoch marketingových činností rokovala s leteckými spoločnosťami, ktoré odpovedali na výzvu na vyjadrenie záujmu, ktorú tento prevádzkovateľ letiska uverejnil na svojej internetovej stránke, pričom zohľadnila marketingový plán v oblasti cestovného ruchu vypracovaný autonómnym regiónom v rámci jeho nástrojov plánovania. SOGAER tvrdila, ako vyplýva z odôvodnenia 313 napadnutého rozhodnutia, že v rámci spornej schémy pomoci uvedený región poskytoval kompenzáciu, ktorá bola jednoducho prevedená prevádzkovateľom letiska, a to „v rámci plánu, o ktorom rozhodol, financoval a kontroloval [ho autonómny] región“.

90      Pokiaľ ide konkrétnejšie o uzatváranie zmlúv s leteckými spoločnosťami, zákon č. 10/2010 neuvádzal osobitné opatrenia, ktoré by mali prevádzkovatelia letísk navrhnúť v plánoch činností, ani nevymedzil, ktoré letecké spoločnosti by mali byť oslovené. Odkaz v článku 3 ods. 3 zákona č. 10/2010 na zmluvy, ktoré majú predložiť prevádzkovatelia letísk, a odkaz v regionálnom rozhodnutí č. 29/36 na prípady, keď plány činností vykonávajú letecké spoločnosti, však potvrdzujú, na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, že autonómny región viedol týchto prevádzkovateľov k tomu, aby využívali letecké spoločnosti, pretože len tieto subjekty môžu uzatvárať zmluvy s týmito spoločnosťami o začatí alebo zachovaní leteckých spojení, o ich frekvencii a o dosiahnutí cieľov v oblasti počtu cestujúcich a že uvedený región rozhodol, ktoré letecké linky budú považované za oprávnené. Okrem toho, pokiaľ ide o marketingové činnosti, autonómny región rozlišoval činnosti, ktoré ponúkajú letecké spoločnosti, čo nevyhnutne potvrdzuje využívanie takýchto spoločností prevádzkovateľmi letísk, a činnosti, ktoré ponúkajú iní poskytovatelia služieb než letecké spoločnosti, ktoré, ako tvrdí Komisia, nie sú v prejednávanej veci spochybnené a ktorých existencia v každom prípade nemôže ovplyvniť otázku, či finančné prostriedky získané žalobkyňou pochádzali z rozpočtu autonómneho regiónu a boli mu pripísateľné.

91      Z rôznych právnych nástrojov predstavujúcich mechanizmus zavedený autonómnym regiónom, ktoré Komisia kvalifikovala ako „ex ante“ a „ex post“ kontroly, teda vyplýva, že tento región na začiatku dôkladne kontroloval plány činností predložené prevádzkovateľmi letiska, najmä dotknuté letecké spojenia a plánované marketingové služby, ako aj na konci  sumy vynaložené prevádzkovateľmi letísk ako odmena leteckým spoločnostiam za uvedené služby, ktoré tieto spoločnosti ponúkali v rámci propagácie ostrova Sardínia ako turistickej destinácie. Región tak zabezpečil dostatočnú kontrolu nad zmluvným konaním prevádzkovateľov letísk, ktorí sa rozhodli požiadať o finančné opatrenia stanovené v rámci spornej schémy pomoci, až dospel k záveru, že uvedené konanie mu bolo pripísateľné.

92      Okrem toho treba uviesť, že dokumenty v spise nachádzajúcom sa pred Všeobecným súdom, ktoré predložila najmä Komisia, aby potvrdila fungovanie mechanizmu zavedeného autonómnym regiónom, potvrdzujú predchádzajúce úvahy týkajúce sa tak pripísateľnosti zmlúv medzi prevádzkovateľmi letísk a leteckými spoločnosťami autonómnemu regiónu, ako aj úvahy týkajúce sa štátneho regionálneho pôvodu prostriedkov použitých na zaplatenie týchto spoločností. V prvom rade, pokiaľ ide o spornú zmluvu medzi spoločnosťou SOGAER a žalobkyňou, preambula tejto zmluvy výslovne spresňuje, že „[autonómny] región sa rozhodol zvýšiť svoje marketingové investície v odvetví dopravy a cestovného ruchu“, že na tento účel „[mal] spoločnosti SOGAER každoročne poskytnúť sumu, ktorú tento podnik [mal] vynaložiť na dosiahnutie tohto cieľa“, že „vzhľadom na vôľu [autonómneho] regiónu uverejnila SOGAER na svojej internetovej stránke oznam s cieľom investovať do marketingových činností vytvorených na propagáciu turistických atrakcií na juhu Sardínie“, že „v súlade so smernicami uverejnenými [autonómnym] regiónom vypracovala SOGAER program činnosti, ktorý opisuje stratégiu a činnosti, ktoré [sa mali] vykonať na účely dosiahnutia cieľa rozvoja dopravy“ a že „tento plán činnosti [bol] schválený výborom regionálnej rady v súlade s článkom 3 ods. 3 zákona [č. 10 /2010]“. Okrem toho táto zmluva obsahovala doložku, ktorá výslovne spresňovala, že sa na ňu vzťahujú ustanovenia zákona č. 10/2010.

93      Ďalej, pokiaľ ide o plán činností, ktorý na začiatku vypracovala SOGAER na roky 2011 – 2013, ktorý bol schválený autonómnym regiónom v rámci regionálneho rozhodnutia č. 39/42, tento plán skutočne definuje marketingové činnosti, ktoré má žalobkyňa vykonať. Komisia tiež predložila kópiu faktúry týkajúcej sa spornej platby, ktorú žalobkyňa vystavila 20. decembra 2012 a ktorú SOGAER následne oznámila autonómnemu regiónu v rámci overenia pred preplatením súm vyplatených týmto prevádzkovateľom letiska.

94      Napokon v rozhodnutiach autonómneho regiónu č. 322 z 13. júna 2013 a č. 300 zo 16. júna 2014, ktorými sa stanovuje konečná ročná výška príspevkov poskytnutých spoločnosti SOGAER na roky 2012 a 2013, pričom suma poskytnutá spoločnosti SOGAER na rok 2012 slúžila najmä na vrátenie spornej platby, autonómny región výslovne uviedol, že „zásah uvedený v zákone [č. 10/2010] [bol] uskutočnený prostredníctvom prevádzkovateľov letísk, ktorí zohráv[al] úlohu sprostredkovateľov a sprostredkujúcich subjektov  prevodu finančných prostriedkov na letecké spoločnosti spôsobom určeným samotným regiónom, ako stanovuje vyššie uvedený zákon [č. 10/2010] a vykonávacie opatrenia“ (che l’intervento di cui alla LR. n. 10/2010 si realizza attraverso le societa di gestione aeroportuale, che fungono da tramiti operativi e da soggetti anticipatori del trasferimento di risorse a favore dei vettori, secondo il percorso dalla Regione stessa disegnato con la sopraccitata legge regionale n. 10/2010 e con e delibere di attuazione della stessa) a že „letecké spoločnosti by mali byť považované za skutočných a jediných príjemcov toku finančných prostriedkov podľa zákona [č. 10/2010]“ (che i vettori debbano considerarsi i reali ed unici destinatari dei flussi delle risorse di cui alla predetta legge regionale).

95      Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti tak z mechanizmu zavedeného autonómnym regiónom prostredníctvom spornej schémy pomoci, ako aj z jej vykonania v praxi vyplýva, že zmluvy uzatvorené medzi prevádzkovateľmi letísk a leteckými spoločnosťami a platby, ktoré im boli vyplatené na základe uvedených zmlúv, zahŕňali štátne regionálne finančné prostriedky a boli pripísateľné autonómnemu regiónu.

96      Tento záver nespochybňujú tvrdenia žalobkyne uvedené v bode 56 vyššie, pokiaľ ide o skutočnosť, že prevádzkovatelia letísk vrátane spoločnosti SOGAER mohli požiadať alebo nepožiadať autonómny región o finančné prostriedky a že táto voľba vyplývala z ich vlastných ekonomických úvah.

97      V tejto súvislosti na jednej strane, hoci iniciatíva predložiť plány činností autonómnemu regiónu s cieľom požiadať o jeho finančné prostriedky z formálneho hľadiska prislúchala prevádzkovateľom letísk potom, ako sa rozhodli zúčastniť sa na spornej schéme pomoci, ich miera voľnej úvahy, pokiaľ ide o konkrétne opatrenia, ktoré sa mali prijať, bola, ako v podstate tvrdí Komisia, značne obmedzená kritériami a smernicami definovanými týmto regiónom. Z obsahu spornej zmluvy, uvedeného v bode 92 vyššie, však zjavne vyplýva, že sporná platba patrila do kontextu spornej schémy pomoci.

98      Na druhej strane, pokiaľ ide o vlastné ekonomické úvahy prevádzkovateľov letísk, treba pripomenúť, že ceny, ktoré si letecké spoločnosti účtovali za svoje služby, najmä marketingové služby, z finančného hľadiska znášal autonómny región, a nie títo prevádzkovatelia. Časť rizika, ktorému čelili títo prevádzkovatelia, bola teda okrajová, pretože sa týkala len zrážky vo výške 4 % a provízií a úrokov, ktoré sa mali vyplatiť spoločnosti SFIRS.

99      Okrem toho treba pripomenúť, že v oblasti štátnej pomoci účel sledovaný zásahmi zo strany štátu nepostačuje na to, aby sa tieto zásahy vyhli kvalifikácií ako „pomoci“ v zmysle článku 107 ZFEÚ. Tento článok totiž nerozlišuje zásahy štátu podľa príčin alebo cieľov, ale definuje ich v závislosti od ich účinkov (pozri rozsudky z 22. decembra 2008, British Aggregates/Komisia, C‑487/06 P, EU:C:2008:757, bod 84 a 85 a citovanú judikatúru, a z 26. novembra 2015, Španielsko/Komisia, T‑461/13, EU:T:2015:891, bod 39).

100    Vzhľadom však na to, ako už bolo uvedené vyššie, že pri skúmaní opatrenia môže byť Komisia nútená skúmať, či sa výhoda môže považovať za nepriamo poskytnutú iným subjektom, než je bezprostredný príjemca prevodu štátnych prostriedkov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. júna 2002, Holandsko/Komisia, C‑382/99, EU:C:2002:363, body 61 a 62), treba konštatovať, že ak je možné preukázať, ako v prejednávanej veci, že výhoda pochádzajúca zo štátnych prostriedkov bola okamžite prevedená na konečného príjemcu, nie je dôležité, či sa tento prevod uskutočnil prostredníctvom bezprostredného príjemcu na základe obchodnej logiky, alebo naopak, či tento prevod zodpovedal cieľu všeobecného záujmu.

101    Potvrdzuje to judikatúra, ktorou bolo rozhodnuté, že priamo poskytnutá výhoda niektorým fyzickým alebo právnickým osobám tak môže predstavovať nepriamu pomoc, a preto štátnu pomoc pre iné právnické osoby než podniky (pozri rozsudky z 19. septembra 2000, Nemecko/Komisia, C‑156/98, EU:C:2000:467, body 22 až 35; z 13. júna 2002, Holandsko/Komisia, C‑382/99, EU:C:2002:363, body 38 a 60 až 66; zo 4. marca 2009, Associazione italiana del risparmio gestito a Fineco Asset Management/Komisia, T‑445/05, EU:T:2009:50, bod 127, a z 15. júna 2010, Mediaset/Komisia, T‑177/07, EU:T:2010:233). Vo veciach, v ktorých boli vyhlásené tieto rozsudky, totiž prevod výhody fyzickými alebo právnickými osobami, t. j. bezprostrednými príjemcami štátnych prostriedkov, patril do obchodného vzťahu, čo potvrdzuje, že existencia obchodného dôvodu, na ktorom bol založený prevod, nemá vplyv z hľadiska článku 107 ods. 1 ZFEÚ na posúdenie toku finančných prostriedkov štátneho pôvodu až ku konečnému príjemcovi.

102    Pokiaľ ide o argumentáciu uvedenú žalobkyňou týkajúcu sa kvalifikácie spoločnosti SOGAER ako „verejného podniku“ v zmysle smernice 2006/111, je nutné konštatovať, že táto argumentácia je neúčinná a v každom prípade nedôvodná. Komisia totiž, keď pripísala spornú platbu talianskemu štátu, nevychádzala z takejto kvalifikácie spoločnosti SOGAER. Komisia sa naopak opierala o mechanizmus zavedený autonómnym regiónom, keď dospela k záveru, že platby prijaté leteckými spoločnosťami pochádzajú z prostriedkov tohto regiónu a sú mu pripísateľné, a v dôsledku toho aj talianskemu štátu. V tomto kontexte zohrávali dotknutí prevádzkovatelia letísk vrátane spoločnosti SOGAER len úlohu sprostredkovateľov, takže ako uvádza Komisia, ich prípadná kvalifikácia ako verejného podniku je irelevantná.

103    Za týchto podmienok je tiež irelevantné, že v rozsudkoch z 13. decembra 2018, Ryanair a Airport Marketing Services/Komisia (T‑53/16, EU:T:2018:943), a z 13. decembra 2018, Ryanair a Airport Marketing Services/Komisia (T‑165/15, EU:T:2018:953), na ktoré poukazuje žalobkyňa, Všeobecný súd rozhodol, že Komisia správne konštatovala, že dve dotknuté obchodné komory, ktoré kontrolujú jednak letisko Pau‑Béarn a jednak letisko Nîmes‑Uzès‑Le Vigan, predstavovali verejné orgány, ktorých rozhodnutia možno pripísať francúzskemu štátu. Aj za predpokladu, že by bola CCIA de Cagliari orgánom verejnej moci a situácia letiska Cagliari‑Elmas by bola porovnateľná so situáciou oboch letísk v týchto iných veciach, takže konanie tohto letiska by bolo možné pripísať obchodnej komore CCIA de Cagliari, a teda talianskemu štátu, nič to nemení na skutočnosti, že v prejednávanej veci je osobitne dotknuté konanie, a to uzavretie spornej zmluvy a sporná platba, vzhľadom na predchádzajúce úvahy pripísateľné autonómnemu regiónu, keďže letisko Cagliari‑Elmas nezohrávalo úlohu sprostredkovateľa.

104    V každom prípade treba uviesť, že na rozdiel od osobitných okolností vecí, v ktorých boli vyhlásené rozsudky z 13. decembra 2018, Ryanair a Airport Marketing Services/Komisia (T‑53/16, EU:T:2018:943), a z 13. decembra 2018, Ryanair a Airport Marketing Services/Komisia (T‑165/15, EU:T:2018:953), nie je v prejednávanej veci na jednej strane preukázané, že CCIA de Cagliari je orgánom verejnej moci, keďže žalobkyňa len konštatovala, ako sa uvádza v odôvodnení 55 napadnutého rozhodnutia, že podľa talianskeho práva je CCIA v Cagliari „nezávislý verejný subjekt“. Na druhej strane letisko Cagliari‑Elmas prevádzkuje SOGAER, a nie CCIA de Cagliari, a žalobkyňa sa nesnažila preukázať, že konanie tohto prevádzkovateľa letiska, ktorého väčšinovým vlastníkom je bezpochyby CCIA de Cagliari, bolo vzhľadom na podmienky stanovené v rozsudku zo 16. mája 2002, Francúzsko/Komisia (C‑482/99, EU:C:2002:294), pripísateľné tejto komore.

105    Napokon, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého sa Komisia snaží v rámci tohto sporu doplniť odôvodnenie napadnutého rozhodnutia tvrdením, že jediným cieľom zmlúv uzavretých medzi prevádzkovateľmi letísk a leteckými spoločnosťami bolo rozdelenie finančných prostriedkov poskytnutých autonómnym regiónom, stačí konštatovať, že Komisia týmto tvrdením zjavne odkazuje na úlohu sprostredkovateľov týchto prevádzkovateľov, ktorá je uvedená najmä v odôvodneniach 357 až 360 a pripomenutá v odôvodneniach 388 a 402 napadnutého rozhodnutia. Tvrdenie žalobkyne sa preto musí zamietnuť.

106    Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy sa Komisia nedopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď v odôvodneniach 357 až 360 napadnutého rozhodnutia konštatovala, že prevádzkovateľov letísk možno považovať za sprostredkovateľov medzi autonómnym regiónom a leteckými spoločnosťami, a dospela k záveru, že platby, vrátane spornej platby, ktoré uvedeným leteckým spoločnostiam vyplácali prevádzkovatelia letísk, zodpovedali prostriedkom autonómneho regiónu a sú mu pripísateľné. Keďže sa Komisia nedopustila nesprávneho posúdenia relevantnej „úrovne“ pri posudzovaní existencie štátnej pomoci, treba prvú časť prvého žalobného dôvodu zamietnuť.

 O druhej časti prvého žalobného dôvodu týkajúcej sa uplatnenia zásady súkromného subjektu na úrovni spoločnosti SOGAER

107    Žalobkyňa tvrdí, že vzhľadom na to, že prevádzkovatelia letísk predstavujú relevantnú „úroveň“ analýzy, treba len zistiť, či SOGAER, konajúca samostatne, postupovala pri vyplácaní spornej platby podľa zásady súkromného subjektu.

108    Úvahy Komisie týkajúce sa zámerov autonómneho regiónu, a to, že tento región sa skôr usiloval o dosiahnutie cieľov verejnej politiky než o dosiahnutie ziskovosti, sú teda irelevantné. Rovnako neexistencia prevádzkového plánu, ex ante analýzy ziskovosti alebo akéhokoľvek iného interného dokumentu, ktorý by umožňoval preukázať prípadné ciele ziskovosti sledované regiónom, je irelevantná.

109    Podľa žalobkyne mala Komisia na účely preskúmania, či SOGAER uzavrela spornú zmluvu podľa zásady súkromného subjektu, v súlade so svojou rozhodovacou praxou a prístupom, ktorý prijal Všeobecný súd v rozsudku zo 17. decembra 2008, Ryanair/Komisia (T‑196/04, EU:T:2008:585), vyrovnať náklady a príjmy vyplývajúce z uvedenej zmluvy. Ak by takéto vyrovnanie malo viesť k zápornému zostatku, znamenalo by to existenciu štátnej pomoci.

110    Neexistuje pritom nijaký dôvod, pre ktorý by Komisia v prejednávanej veci nevykonala vyrovnanie nákladov a príjmov súvisiacich so spornou zmluvou. V tejto súvislosti žalobkyňa vytýka Komisii, že neposkytla odôvodnenie k svojmu záveru uvedenému v odôvodneniach 386 a 387 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého nemohla posúdiť finančné vzťahy medzi prevádzkovateľmi letísk a leteckými spoločnosťami, aj keby sa uskutočnili verejné obstarávania na účely výberu týchto leteckých spoločností. Komisii tiež vytýka, že nevyvinula úsilie požiadať prevádzkovateľov letísk, aby predložili ex ante analýzy ziskovosti zmlúv uzavretých s leteckými spoločnosťami.

111    Pokiaľ ide konkrétnejšie o príjmy, ktoré sa majú zohľadniť pri vykonaní vyrovnania nákladov a príjmov vyplývajúcich zo spornej zmluvy, ide o príjmy, ktoré pokiaľ ide o letisko Cagliari‑Elmas, pochádzajú z leteckých spojení prevádzkovaných žalobkyňou s odletom z tohto letiska, a to, ako by to ukázalo iba jednoduché vyhľadanie na internete, zo spojení medzi letiskami Cagliari‑Elmas a Kolín‑Bonn, ako aj Cagliari‑Elmas a Stuttgart. Okrem toho samotná Komisia v odôvodnení 376 napadnutého rozhodnutia preukázala súvislosť medzi marketingovými zmluvami, ktoré prevádzkovatelia letísk uzavreli s leteckými spoločnosťami, a leteckými spojeniami, ktoré tieto spoločnosti prevádzkujú s odletom z dotknutých letísk.

112    Pokiaľ ide o náklady, ktoré treba zohľadniť pri tomto vykonaní vyrovnania, žalobkyňa sa domnieva, že sporná platba nie je relevantná. V skutočnosti treba v prípade príslušných nákladov zohľadniť náklady na financovanie spoločnosti SOGAER, aby bolo možné získať finančné prostriedky, ktoré umožnili zaplatiť uvedenú platbu (ďalej len „náklady na financovanie“). Ako už bolo uvedené v rámci prvej časti prvého žalobného dôvodu v bode 56 vyššie, prevádzkovatelia letísk mali autonómneho regiónu na účely prístupu k jeho finančným prostriedkom zaplatiť „odmenu“ vo forme zrážky vo výške 4 %, ako aj prípadne vo forme poplatkov a úrokov. Výška týchto nákladov na financovanie je však oveľa nižšia než suma 30 000 eur zodpovedajúca spornej platbe.

113    Naproti tomu by nebolo primerané zohľadniť spornú platbu vzhľadom na skutočnosť, že bola financovaná autonómnym regiónom a tento región netvoril so spoločnosťou SOGAER jeden subjekt. V tejto súvislosti sa nemožno účinne odvolávať na rozsudok zo 17. decembra 2008, Ryanair/Komisia (T‑196/04, EU:T:2008:585), keďže na rozdiel od prejednávanej veci, v ktorej autonómny región nebol vlastníkom spoločnosti SOGAER, Valónsky región vlastnil všetky podiely prevádzkovateľa letiska Charleroi (Belgicko).

114    Komisia sa predovšetkým domnieva, že druhá časť prvého žalobného dôvodu je neúčinná, keďže spochybňuje len konštatovania uvedené v odôvodneniach 385 až 387 napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide konkrétne o uplatnenie zásady súkromného subjektu, pričom nespochybňuje konštatovanie uvedené v odôvodneniach 380 až 383 uvedeného rozhodnutia, pokiaľ ide o „neuplatniteľnosť“ uvedenej zásady z dôvodu, že autonómny región sledoval skôr ciele všeobecnej hospodárskej politiky než ciele ziskovosti dotknutých letísk. Subsidiárne sa Komisia domnieva, že druhá časť je nedôvodná.

115    Okrem toho, pokiaľ ide konkrétnejšie o tvrdenie, podľa ktorého je potrebné zohľadniť náklady na financovanie ako relevantné náklady pri vykonaní vyrovnania uvádzanom žalobkyňou, je toto tvrdenie neprípustne.

–       O prípustnosti tvrdenia týkajúceho sa nákladov na financovanie

116    Podľa Komisie žalobkyňa svojím tvrdením týkajúcim sa nákladov na financovanie v štádiu repliky tvrdí, že tieto náklady skôr predstavujú príslušnú pomoc než sporná platba. Žalobkyňa tým uviedla nový, a preto neprípustný žalobný dôvod.

117    Žalobkyňa v odpovedi na otázku Všeobecného súdu v tejto súvislosti vysvetlila, že toto tvrdenie je rozšírením jej hlavnej argumentácie, podľa ktorej mala Komisia preskúmať existenciu štátnej pomoci skôr na úrovni spoločnosti SOGAER než na úrovni autonómneho regiónu. Subsidiárne dodala, že zostatok vyplývajúci z vyrovnania nákladov a príjmov súvisiacich so spornou zmluvou by bol kladný, ak by sa zohľadnila tak suma spornej platby vo výške 30 000 eur, ako aj suma nákladov na financovanie, ktoré sú zjavne nižšie ako 30 000 eur, čím by sa v oboch prípadoch vylúčila existencia štátnej pomoci.

118    V tejto súvislosti treba konštatovať, že hoci žalobkyňa už v žalobe tvrdila, že je potrebné overiť, či SOGAER konala ako súkromný subjekt a vykonať vyrovnanie nákladov a príjmov súvisiacich so spornou zmluvou, čo treba chápať tak, že ide o analýzu prírastkovej ziskovosti spornej zmluvy, v tejto fáze uvedenej žaloby odkázala len na spornú platbu a vôbec nie na náklady na financovanie. Žalobkyňa až v štádiu repliky po prvýkrát uviedla náklady na financovanie, čím rozšírila svoje tvrdenie, pokiaľ ide o príslušné náklady, ktoré treba zohľadniť v rámci analýzy prírastkovej ziskovosti.

119    Okrem toho žalobkyňa podobne zmenila svoju argumentáciu v rámci tretieho žalobného dôvodu týkajúceho sa existencie pomoci de minimis. Zatiaľ čo v žalobe tvrdila, že suma spornej platby je omnoho nižšia než príslušná prahová hodnota 200 000 eur, následne v replike uviedla sumu nákladov na financovanie, ktoré boli zreteľne nižšie než 30 000 eur.

120    Týmto postupom žalobkyňa pritom zmenila podstatný aspekt svojej argumentácie, pretože pod zámienkou tvrdenia, ktorým spresňuje analýzu prírastkovej ziskovosti, uvedenej v žalobe napáda samotný predmet pomoci zistenej v napadnutom rozhodnutí a v konečnom dôsledku sumu, ktorá by mala byť prípadne vrátená na základe povinnosti vymáhania uvedenej v článku 2 napadnutého rozhodnutia.

121    Vzhľadom na predchádzajúce úvahy nepredstavuje tvrdenie týkajúce sa prevádzkových nákladov rozšírenie druhej časti prvého žalobného dôvodu v zmysle judikatúry pripomenutej v bode 61 vyššie v rozsahu, v akom je uvedená v žalobe. Uvedené tvrdenie treba preto zamietnuť ako neprípustné.

–       O dôvodnosti druhej časti prvého žalobného dôvodu

122    Žalobkyňa tvrdí, že Komisia mala preskúmať, či SOGAER tým, že uzatvorila spornú zmluvu a uskutočnila spornú platbu, postupovala podľa zásady súkromného subjektu.

123    V tejto súvislosti treba na úvod pripomenúť, že z dôvodov uvedených v rámci posudzovania prvej časti prvého žalobného dôvodu žalobkyňa nesprávne tvrdí, že SOGAER predstavuje relevantnú úroveň na posúdenie existencie štátnej pomoci.

124    V rozsahu, v akom sa druhá časť prvého žalobného dôvodu zakladá na nesprávnom predpoklade, musí byť zamietnutá ako nedôvodná. Vzhľadom totiž na to, že prevádzkovatelia letísk zohrávali len úlohu sprostredkovateľov, zásada súkromného subjektu sa nemala uplatňovať na ich úroveň, ako to v podstate uviedla Komisia v odôvodnení 387 napadnutého rozhodnutia. Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, Komisia tak riadne odôvodnila svoj záver, podľa ktorého nemohla posúdiť finančné vzťahy medzi prevádzkovateľmi letísk a leteckými spoločnosťami, pričom v uvedenom odôvodnení spresnila, že uvedení prevádzkovatelia nekonali ako súkromné subjekty v trhovom hospodárstve, pretože mali len vykonať spornú schému pomoci zavedenú autonómnym regiónom.

125    Pre úplnosť treba uviesť, že dotknutí prevádzkovatelia letísk, a to letísk Cagliari‑Elmas a Olbia, neboli vo vlastníctve autonómneho regiónu, čo navyše žalobkyňa nespochybňuje. Uvedený región preto nemohol ako akcionár očakávať viac či menej dlhodobý hospodársky zisk z finančných prostriedkov, ktoré dal k dispozícii uvedeným prevádzkovateľom, a z tohto dôvodu ani nebolo nutné uplatniť zásadu súkromného subjektu.

126    Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že keďže operácie uskutočnené medzi leteckými spoločnosťami a prevádzkovateľmi letísk nebolo nutné skúmať z hľadiska zásady súkromného subjektu, Komisia nemusela skúmať jej konkrétne uplatnenie v prípade žalobkyne.

127    Po prvé Komisia teda nemusela vykonať analýzu prírastkovej ziskovosti spornej zmluvy. Z tohto dôvodu je údajné preukázanie ziskovosti spornej platby predložené žalobkyňou v odpovedi na otázku položenú Všeobecným súdom irelevantné. V každom prípade treba konštatovať, že toto preukázanie nemožno považovať za platnú analýzu prírastkovej ziskovosti. Stačí predovšetkým poznamenať, že žalobkyňa za príslušné príjmy označuje všetky letiskové poplatky, ktoré žalobkyňa zaplatila spoločnosti SOGAER od roku 2011 do roku 2015. Na základe toho zahŕňa letiskové poplatky za takmer dva roky pred začatím propagačnej kampane, ktorej sa týkala sporná zmluva, a nehodnotí výšku uvedených poplatkov, ktorá by vyplývala zo zvýšenia návštevnosti letiska Cagliari‑Elmas v nadväznosti na uvedenú kampaň. Žalobkyňa v súvislosti s príslušnými nákladmi označuje len spornú platbu, pričom nezohľadňuje ďalšie náklady spoločnosti SOGAER súvisiace najmä s takýmto zvýšením návštevnosti uvedeného letiska.

128    Navyše stačí konštatovať, že žalobkyňa nesprávne vykladá odôvodnenie 376 napadnutého rozhodnutia, ktoré sa netýka spôsobov analýzy prírastkovej ziskovosti. Toto odôvodnenie sa týka odlišnej otázky, a to či náklady na marketingové služby stanovené zmluvami uzatvorenými medzi prevádzkovateľmi letísk a leteckými spoločnosťami predstavujú náklady, ktoré by za obvyklých okolností museli znášať tieto spoločnosti.

129    Po druhé Komisia na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, nemala povinnosť ex offo žiadať od prevádzkovateľov letísk, aby predložili prípadné ex ante analýzy ziskovosti platieb vyplatených leteckým spoločnostiam, keďže tieto analýzy spadali tiež do konkrétneho uplatnenia zásady súkromného subjektu na úrovni spoločnosti SOGAER. Okrem toho, ako správne uvádza Komisia, niektoré dotknuté osoby, vrátane spoločnosti SOGAER, predložili pripomienky týkajúce sa najmä prípadného uplatnenia zásady súkromného subjektu spolu s dokumentmi, ktoré tieto osoby považovali za relevantné, zatiaľ čo žalobkyňa sa správneho konania nezúčastnila.

130    Za týchto okolností nemožno Komisii vytýkať, že nezohľadnila prípadné skutkové alebo právne okolnosti, ktoré jej mohli byť predložené počas správneho konania, ale jej neboli predložené, lebo Komisia nie je povinná ex offo a na základe domnienok skúmať, ktoré okolnosti jej mohli byť predložené (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. septembra 2019, Achemos Grupė a Achema/Komisia, T‑417/16, neuverejnený, vec v odvolacom konaní, EU:T:2019:597, bod 60).

131    Po tretie irelevantné je aj tvrdenie, ktoré žalobkyňa uviedla na pojednávaní, že skutočnosť, že okrem sumy 30 000 eur, ktorú zaplatila SOGAER, investovala 10 000 eur do propagačnej kampane, ktorá je predmetom spornej zmluvy, ako je uvedené v bode 24 vyššie, preukazuje, že SOGAER konala ako súkromný subjekt.

132    Navyše, keďže sa žalobkyňa snažila založiť tvrdenie na judikatúre, podľa ktorej účasť verejných subjektov a zároveň súkromných subjektov za porovnateľných podmienok na určitej operácii umožňuje z toho vyvodiť, že táto operácia sa uskutočňuje za podmienok, ktoré môžu byť v súlade so zásadou súkromného subjektu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. decembra 2000, Alitalia/Komisia, T‑296/97, EU:T:2000:289, bod 81 a citovanú judikatúru), treba túto argumentáciu zamietnuť. V prejednávanej veci si totiž nemožno v prípade spoločnosti SOGAER myslieť, že sa za porovnateľných podmienok zúčastnila na rovnakej operácii ako žalobkyňa, keďže SOGAER nie je leteckou spoločnosťou. SOGAER tak nemohla očakávať podobný zisk, aký mala žalobkyňa v úmysle dosiahnuť svojou finančnou účasťou na tejto kampani, a to najmä zisk z nárastu predaja leteniek alebo služieb poskytovaných na palube jej lietadiel v súvislosti s dotknutými leteckými spojeniami.

133    Napokon, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého treba uplatniť zásadu súkromného subjektu na úrovni prevádzkovateľov letísk, pretože samotné napadnuté rozhodnutie, konkrétne v odôvodneniach 382 a 385, uvádza, že sa neuplatňuje na úrovni autonómneho regiónu, treba konštatovať, že žalobkyňa nesprávne vykladá tieto odôvodnenia. Z týchto odôvodnení totiž len vyplýva, že v rámci posúdenia existencie štátnej pomoci na úrovni tohto regiónu nebola zásada súkromného subjektu uplatniteľná, pretože tento región sa snažil dosiahnuť skôr ciele verejnej politiky než návratnosť, ktorú mohol súkromný subjekt očakávať od operácií s leteckými spoločnosťami.

134    Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba druhú časť prvého žalobného dôvodu zamietnuť ako sčasti neprípustnú a sčasti nedôvodnú a v dôsledku toho zamietnuť prvý žalobný dôvod v celom jeho rozsahu.

 O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 107 ods. 1 ZFEÚ, pretože Komisia nepreukázala, že pomoc, ktorú žalobkyňa získala, narúšala hospodársku súťaž alebo hrozila narušením hospodárskej súťaže a ovplyvňovala obchod medzi členskými štátmi

135    Na podporu druhého žalobného dôvodu založeného na tvrdení, že Komisia nepreukázala, že pomoc, ktorú žalobkyňa získala, narúšala alebo hrozila narušením hospodárskej súťaže a ovplyvňovala obchod medzi členskými štátmi, žalobkyňa v rámci prvej časti uvádza, že Komisia mala preukázať, ako sporná platba, a nie sporná schéma pomoci, narúšala hospodársku súťaž alebo hrozila narušením hospodárskej súťaže a ovplyvňovala obchod medzi členskými štátmi. V rámci druhej časti, predloženej subsidiárne, žalobkyňa tvrdí, že aj keby sa Komisia mohla uspokojiť len s preskúmaním uvedenej schémy, napadnuté rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené, pokiaľ ide o skutočnosť, že táto schéma mohla narušiť hospodársku súťaž a ovplyvniť obchod.

136    Komisia navrhuje, aby bol druhý žalobný dôvod zamietnutý ako sčasti neprípustný a časti nedôvodný. Konkrétne v rozsahu, v akom žalobkyňa tvrdí, že sporná platba predstavuje individuálnu pomoc, ktorá bola skôr  poskytnutá ad hoc než podľa schémy pomoci, je prvá časť neprípustná.

 O prvej časti týkajúcej sa preskúmania spornej platby namiesto spornej schémy pomoci

137    Žalobkyňa tvrdí, že vzhľadom na skutočnosť, že spomedzi šestnástich dotknutých leteckých spoločností dostala najnižšiu platbu vo výške 30 000 eur, nemožno tolerovať, že Komisia posudzovala všetky tieto spoločnosti na rovnakej úrovni a spornú platbu nepreskúmala samostatne. Okrem toho sa domnieva, že Komisia sa nemohla uspokojiť len s preskúmaním dopadu spornej schémy pomoci na hospodársku súťaž a obchod medzi členskými štátmi, pretože tento spor sa netýka schémy pomoci.

138    Komisia tvrdí, pričom sa opiera najmä o judikatúru vyplývajúcu z rozsudku z 9. júna 2011, Comitato „Venezia vuole vivere“ a i./Komisia (C‑71/09 P, C‑73/09 P a C‑76/09 P, EU:C:2011:368, bod 63), že v prípade takej schémy pomoci, aká je v prejednávanej veci, sa môže obmedziť na skúmanie charakteristík predmetnej schémy, aby v odôvodnení rozhodnutia posúdila, či z dôvodu vysokých sumy alebo percentuálnych podielov pomoci, charakteristík podporovaných investícií alebo iných podmienok, ktoré táto schéma stanovuje, zabezpečuje príjemcom zjavnú výhodu oproti ich konkurentom a je takej povahy, že môže podstatne prospieť podnikom, ktoré sa zúčastňujú na obchode medzi členskými štátmi. Komisia tak v rozhodnutí týkajúcom sa takej schémy nie je povinná vykonať analýzu pomoci poskytnutej v každom jednotlivom prípade na základe uvedenej schémy.

139    Okrem toho podľa Komisie v rozsahu, v akom žalobkyňa tvrdí, že sporná platba predstavuje skôr ad hoc individuálnu pomoc než individuálnu pomoc poskytnutú na základe schémy pomoci, a tým spochybňuje kvalifikáciu sporných opatrení ako „schémy pomoci“, žalobkyňa neposkytla nijaké vysvetlenie a už vôbec nie dôkazy, ktorými by podložila svoje stanovisko, takže takéto tvrdenie je neprípustné. Subsidiárne je toto tvrdenie nedôvodné, keďže prevádzkovatelia letísk nemajú nijakú voľnú úvahu a len previedli individuálnu pomoc na základe spornej schémy pomoci.

140    V tejto súvislosti treba hneď na úvod poznamenať, že žalobkyňa v rámci prvého žalobného dôvodu tvrdila, že Komisia mala posúdiť existenciu štátnej pomoci skôr na úrovni spoločnosti SOGAER než na úrovni autonómneho regiónu. Táto argumentácia pritom bola zamietnutá ako nedôvodná.

141    Preto v rozsahu, v akom argumentácia žalobkyne uvedená v rámci prvej časti druhého žalobného dôvodu spočíva v argumentácii rozvinutej v rámci prvej časti prvého žalobného dôvodu v tom zmysle, že spornú platbu treba preskúmať samostatne, pretože SOGAER predstavuje relevantnú úroveň na posúdenie existencie štátnej pomoci, sa táto argumentácia zakladá na nesprávnom predpoklade, a preto sa musí zamietnuť ako nedôvodná. Odkaz žalobkyne na odôvodnenie 48 napadnutého rozhodnutia, ktorý sa obmedzuje na konštatovanie, že prevádzkovatelia letísk museli uzavrieť marketingové dohody na účely vykonávania činnosti 2, nemôže vyvrátiť tento záver.

142    V rozsahu, v akom sa žalobkyňa snaží, ako tvrdí Komisia, spochybniť kvalifikáciu sporných opatrení ako schémy pomoci, treba tiež preskúmať, či je tento aspekt argumentácie žalobkyne prípustný a prípadne dôvodný.

143    Na otázku Všeobecného súdu v súvislosti s prípustnosťou takejto argumentácie sa žalobkyňa domnieva, že vysvetlila svoje stanovisko v tejto súvislosti, keď v rámci prvého žalobného dôvodu tvrdila, že Komisia mala na účely posúdenia existencie štátnej pomoci preskúmať skôr spornú zmluvu než spornú schému pomoci, ktorá nie je relevantná. Toto stanovisko je navyše v súlade s odôvodnením 48 napadnutého rozhodnutia, ktoré sa výslovne týka marketingových zmlúv uzavretých medzi prevádzkovateľmi letísk a leteckými spoločnosťami. Žalobkyňa tak usudzuje, že Komisia sa svojou námietkou neprípustnosti snaží preniesť dôkazné bremeno, pretože práve Komisii prináleží, aby vzhľadom na skutočnosť, že SOGAER je verejným podnikom, overila, či tento prevádzkovateľ letiska konal ako súkromný subjekt v trhovom hospodárstve.

144    Okrem toho žalobkyňa dodáva, pričom sa opiera o bod 87 rozsudku zo 14. februára 2019, Belgicko a Magnetrol International/Komisia (T‑131/16 a T‑263/16, vec v odvolacom konaní, EU:T:2019:91), že kvalifikácia schémy pomoci závisí najmä od podmienky, že príslušné orgány nedisponujú voľnou úvahou, pokiaľ ide o určenie podstatných prvkov dotknutej pomoci a účelnosť jej poskytnutia, čo nie je prípad v prejednávanej veci, keďže napadnuté rozhodnutie vôbec nekonštatuje neexistenciu miery voľnej úvahy, pokiaľ ide o prevádzkovateľov letísk pri vykonávaní spornej schémy pomoci.

145    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 21 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, uplatniteľného na konanie pred Všeobecným súdom v súlade s článkom 53 prvého odseku toho istého štatútu, a podľa článku 76 písm. d) rokovacieho poriadku, každá žaloba musí obsahovať predmet konania, dôvody a tvrdenia, na ktorých je žaloba založená, ako aj stručné zhrnutie uvedených dôvodov. Tieto údaje musia byť dostatočne jasné a presné, aby si žalovaná strana mohla pripraviť svoju obranu a aby Všeobecný súd mohol uskutočniť súdne preskúmanie. Podľa ustálenej judikatúry na účely zabezpečenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti je na to, aby žaloba bola prípustná, nevyhnutné, aby podstatné skutkové a právne okolnosti, na ktorých sa zakladá, vyplývali aspoň stručne, ale koherentne a zrozumiteľne, zo znenia samotnej žaloby (pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. apríla 2012, Evropaïki Dynamiki/Komisia, T‑49/09, neuverejnený, EU:T:2012:186, bod 90, a zo 16. októbra 2013, TF1/Komisia, T‑275/11, neuverejnený, EU:T:2013:535, bod 95).

146    V prejednávanej veci z tvrdení uvedených v bode 137 vyššie vyplýva, že žalobkyňa sa v podstate len obmedzila na tvrdenie, že nemožno tolerovať, aby Komisia posudzovala všetky letecké spoločnosti na rovnakej úrovni, a že tento spor sa netýka schémy pomoci. Žalobkyňa poukázala na spornú schému pomoci aj v rámci tretieho žalobného dôvodu, ale len na účely tvrdenia, že „spor sa netýka schémy podpory poskytnutej leteckým spoločnostiam, ale povinnosti konkrétneho vrátenia“, ktorú ukladá napadnuté rozhodnutie. Je nutné konštatovať, že žalobkyňa nevysvetlila, v čom Komisia v odôvodnení 349 napadnutého rozhodnutia nesprávne konštatovala, že sporné opatrenia predstavujú schému pomoci v zmysle článku 1 písm. d) nariadenia 2015/1589, keďže neuvádza ani toto odôvodnenie, ani toto ustanovenie.

147    Je nesporné, že nie je vylúčené, že niektoré z tvrdení uvedených na podporu prvej časti prvého žalobného dôvodu by mohli byť relevantné v rámci argumentácie týkajúcej sa spochybnenia kvalifikácie sporných opatrení ako schémy pomoci. To však nestačí na to, aby bolo možné pripustiť, že žalobkyňa túto kvalifikáciu spochybnila. Takáto kvalifikácia schémy pomoci sa totiž svojou povahou môže odlišovať od posúdenia existencie štátnej pomoci. Toto posledné uvedené posúdenie tak spočíva v preskúmaní, či sú v individuálnom prípade splnené štyri kumulatívne podmienky uvedené v článku 107 ods. 1 ZFEÚ. Naproti tomu kvalifikácia schémy pomoci má za cieľ na účely efektívnosti konania umožniť Komisii v rámci jediného správneho konania vykonať toto preskúmanie spoločne pre viacero individuálnych pomocí (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. októbra 1994, Taliansko/Komisia, C‑47/91, EU:C:1994:358, bod 21).

148    Vzhľadom na to, že žalobkyňa nepodložila svoju argumentáciu týkajúcu sa spochybnenia kvalifikácie sporných opatrení ako schémy pomoci, pritom obmedzuje Komisiu a Všeobecný súd, aby vychádzali z domnienok týkajúcich sa skutkových aj právnych dôvodov a úvah, ktoré by mohli byť základom jej spochybnenia. Článok 76 rokovacieho poriadku má pritom za cieľ predchádzať práve najmä takejto situácii, ktorá je zdrojom právnej neistoty a je nezlučiteľná s riadnym výkonom spravodlivosti (pozri v tomto zmysle uznesenie z 19. mája 2008, TF1/Komisia, T‑144/04, EU:T:2008:155, bod 57).

149    Z toho vyplýva, na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, že požiadavka, ktorou podložila svoje tvrdenie, neznamená prenesenie dôkazného bremena. Keďže Komisia v napadnutom rozhodnutí konštatovala, že zákon č. 10/2010 a jeho vykonávacie akty predstavujú schému pomoci, žalobkyni, ak chcela spochybniť toto posúdenie, prináležalo uviesť argumentáciu v tomto zmysle.

150    Predchádzajúcu analýzu nespochybňuje tvrdenie žalobkyne založené na bode 87 rozsudku zo 14. februára 2019, Belgicko a Magnetrol International/Komisia (T‑131/16 a T‑263/16, vec v odvolacom konaní, EU:T:2019:91), keďže žalobkyňa nemôže v rámci odpovede na otázku Všeobecného súdu napraviť nedostatočne jasný a presný opis žalobného dôvodu v samotnej žalobe, ktorým spochybňuje kvalifikáciu sporných opatrení ako schémy pomoci, inak by bol článok 76 písm. d) nariadenia zbavený akéhokoľvek zmyslu (pozri v tomto zmysle a analogicky uznesenie z 19. mája 2008, TF1/Komisia, T‑144/04, EU:T:2008:155, bod 30).

151    V každom prípade je toto tvrdenie nesprávne. Prevádzkovatelia letísk totiž nepredstavujú „vnútroštátne orgány“, na ktoré sa vzťahuje požiadavka vyplývajúca z bodu 87 rozsudku zo 14. februára 2019, Belgicko a Magnetrol International/Komisia (T‑131/16 a T‑263/16, vec v odvolacom konaní, EU:T:2019:91), podľa ktorej vnútroštátne orgány uplatňujúce schému pomoci nemôžu disponovať voľnou úvahou, pokiaľ ide o určenie podstatných prvkov dotknutej pomoci a účel jej poskytnutia, pretože táto úloha podľa zákona č. 10/2010 a jeho vykonávacích predpisov prislúchala autonómnemu regiónu. Okrem toho na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, z napadnutého rozhodnutia, najmä z odôvodnení 360, 387 a 402, vyplýva, že Komisia dospela k záveru, že uvedení prevádzkovatelia nedisponujú voľnou úvahou, pretože zohrávali úlohu sprostredkovateľov pri vykonávaní spornej schémy pomoci.

152    Vzhľadom na predchádzajúce úvahy je nutné konštatovať, že prvú časť druhého žalobného dôvodu treba zamietnuť ako sčasti neprípustnú a sčasti nedôvodnú.

 O druhej časti druhého žalobného dôvodu týkajúcej sa nedostatočného odôvodnenia, pokiaľ ide o dopad spornej schémy pomoci na hospodársku súťaž a na obchod medzi členskými štátmi

153    Žalobkyňa v podstate tvrdí, že aj keby sa Komisia mohla spoliehať iba na preskúmanie spornej schémy pomoci, napadnuté rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené, pokiaľ ide o skutočnosť, že táto schéma mohla narušiť hospodársku súťaž a ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi. Konkrétne v odôvodneniach 390 až 392 napadnutého rozhodnutia Komisia v podstate len poskytla dookola uvádzané odôvodnenie zahrňujúce tvrdenia týkajúce sa liberalizácie odvetvia leteckej dopravy bez toho, aby vysvetlila, v čom mala žalobkyňa získať zjavnú výhodu, ako to vyžaduje judikatúra vyplývajúca z rozsudku zo 14. októbra 1987, Nemecko/Komisia (248/84, EU:C:1987:437, bod 18).

154    Komisia sa domnieva, že odôvodnenia 390 až 392 napadnutého rozhodnutia, ktorých závery žalobkyňa nespochybňuje, sú dostatočne podložené s prihliadnutím na relevantnú judikatúru, vrátane rozsudku zo 14. októbra 1987, Nemecko/Komisia (248/84, EU:C:1987:437).

155    V tejto súvislosti nie je na účely kvalifikácie vnútroštátneho opatrenia ako štátnej pomoci nutné preukázať skutočný vplyv dotknutej pomoci na obchod medzi členskými štátmi a skutočné skreslenie hospodárskej súťaže, ale len preskúmať, či môže táto pomoc ovplyvniť tento obchod a narušiť hospodársku súťaž (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. decembra 2005, Taliansko/Komisia, C‑66/02, EU:C:2005:768, bod 111, a z 9. júna 2011, Comitato „Venezia vuole vivere“ a i./Komisia, C‑71/09 P, C‑73/09 P a C‑76/09 P, EU:C:2011:368, bod 134).

156    Konkrétne, ak pomoc poskytnutá členským štátom posilňuje postavenie podniku v porovnaní s ostatnými podnikmi, s ktorými je v konkurenčnom postavení v obchode v rámci Únie, je potrebné považovať tento obchod za dotknutý touto pomocou (pozri rozsudok z 9. októbra 2014, Ministerio de Defensa a Navantia, C‑522/13, EU:C:2014:2262, body 51 a 52 a citovanú judikatúru).

157    Navyše v prípade schémy pomoci sa Komisia môže obmedziť na skúmanie povahy predmetnej schémy, aby v odôvodnení rozhodnutia posúdila, či z dôvodu vysokých súm alebo percentuálnych podielov pomoci, charakteristík podporovaných investícií alebo iných podmienok, ktoré táto schéma stanovuje, zabezpečuje príjemcom zjavnú výhodu oproti ich konkurentom a je takej povahy, že môže podstatne prospieť podnikom, ktoré sa zúčastňujú na obchode medzi členskými štátmi. Komisia tak v rozhodnutí týkajúcom sa takej schémy nie je povinná vykonať analýzu pomoci poskytnutej v každom jednotlivom prípade na základe uvedenej schémy. Individuálnu situáciu každého z dotknutých podnikov je potrebné overiť až vo fáze vymáhania pomoci (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. októbra 1987, Nemecko/Komisia, 248/84, EU:C:1987:437, bod 18, a z 9. júna 2011, Comitato „Venezia vuole vivere“ a i./Komisia, C‑71/09 P, C‑73/09 P a C‑76/09 P, EU:C:2011:368, bod 63).

158    V prejednávanej veci Komisia v odôvodneniach 390 až 392 napadnutého rozhodnutia vysvetlila, že letecké spoločnosti, ktoré získali platby uskutočnené prevádzkovateľmi letísk na základe spornej schémy pomoci, pôsobili v odvetví, ktoré sa vyznačovalo intenzívnou hospodárskou súťažou medzi subjektmi pochádzajúcimi z rôznych členských štátov a podieľali sa teda na obchode v rámci Únie. Okrem toho treba poznamenať, ako navyše vyplýva z napadnutého rozhodnutia a najmä z tabuľky 15 uvedenej v odôvodnení 427, že sumy platieb uskutočnených v prospech leteckých spoločností mohli byť vysoké.

159    Vzhľadom na zásady pripomenuté v bodoch 155 až 157 vyššie sú odôvodnenia 390 až 392 napadnutého rozhodnutia, na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, postačujúce z hľadiska povinnosti odôvodnenia, ktorá prislúcha Komisii, a Komisia nemala povinnosť ešte viac vysvetliť, ako žalobkyňa konkrétne získala zjavnú výhodu zo spornej schémy pomoci (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 7. marca 2002, Taliansko/Komisia, C‑310/99, EU:C:2002:143, body 88 a 89, a z 9. júna 2011, Comitato „Venezia vuole vivere“ a i./Komisia, C‑71/09 P, C‑73/09 P a C‑76/09 P, EU:C:2011:368, body 114 a 121).

160    Druhú časť druhého žalobného dôvodu preto treba zamietnuť ako nedôvodnú a v dôsledku toho treba zamietnuť druhý žalobný dôvod v celom jeho rozsahu.

 O treťom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom posúdení z dôvodu, že Komisia nepreskúmala, či sporná platba predstavovala pomoc de minimis

161    V rámci tretieho žalobného dôvodu, ktorý sa delí na dve časti, žalobkyňa v podstate tvrdí, že Komisia sa dopustila nesprávneho posúdenia jednak tým, že ex offo nepreskúmala, či sporná platba predstavovala pomoc de minimis, a jednak tým, že konštatovala, že nariadenie de minimis z roku 2006 sa na uvedenú platbu neuplatňuje.

162    Komisia navrhuje zamietnuť tretí žalobný dôvod ako neúčinný a v každom prípade ako nedôvodný.

 O prvej časti tretieho žalobného dôvodu týkajúcej sa preskúmania ex offo povahy de minimis spornej platby

163    Žalobkyňa tvrdí, že Komisia sa pri posudzovaní existencie štátnej pomoci dopustila pochybenia, pretože neoverila, či sporná platba mala povahu de minimis, keďže takéto overenie je úzko spojené s preskúmaním kritéria ovplyvnenia obchodu medzi členskými štátmi, a preto predstavuje právnu otázku, ktorú musí Komisia vždy preskúmať z vlastnej iniciatívy.

164    Tento záver nie je spochybnený judikatúrou vyplývajúcou z rozsudku z 9. júna 2011, Comitato „Venezia vuole vivere“ a i./Komisia (C‑71/09 P, C‑73/09 P a C‑76/09 P, EU:C:2011:368), na ktorú poukázala Komisia, keď tvrdila, že v rámci schémy pomoci preskúmanie prípadnej povahy de minimis opatrení prináleží vnútroštátnym orgánom. V prvom rade v tejto inej veci Komisia na rozdiel od prejednávanej veci totiž výslovne preskúmala otázku pomoci de minimis v odôvodnení 110 svojho rozhodnutia 2000/394/ES z 25. novembra 1999 o opatreniach pomoci v prospech podnikov usadených na území Benátok a Chioggie stanovených zákonmi č. 30/1997 a č. 206/1995, ktorými sa zavádzajú úľavy na sociálnych odvodoch [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 150, 2000, s. 50), pričom toto rozhodnutie bolo napadnuté v rámci uvedeného rozsudku. Ďalej na rozdiel od napadnutého rozhodnutia, ktoré sa týka len pomoci nezlučiteľnej s vnútorným trhom, rozhodnutie 2000/394 obsahuje „zmiešaný“ výrok, ktorým sa nariaďuje vymáhanie určitých nezlučiteľných pomocí, pričom zároveň konštatuje, že iné pomoci sú zlučiteľné s vnútorným trhom, takže vykonanie tohto rozhodnutia si nevyhnutne vyžadovalo samostatné preskúmanie zo strany vnútroštátnych orgánov. Napokon v prejednávanej veci článok 1 ods. 2 výroku napadnutého rozhodnutia menovite označuje žalobkyňu ako príjemcu pomoci a článok 2 ods. 1 uvedeného výroku vyžaduje jej vymáhanie, takže bráni samostatnému preskúmaniu vnútroštátnymi orgánmi, zatiaľ čo výrok rozhodnutia 2000/394 menovite neoznačoval príjemcov pomoci, ktorej vymáhanie nariaďuje.

165    Komisia tiež nesprávne tvrdí, že nemala povinnosť ex offo preskúmať existenciu pomoci de minimis, keďže v tomto zmysle ju o to žalobkyňa počas správneho konania nepožiadala. V tejto súvislosti je rozsudok z 22. januára 2013, Salzgitter/Komisia (T‑308/00 RENV, EU:T:2013:30, bod 121), ktorý uvádza Komisia, irelevantný, pretože časť tohto rozsudku, o ktorú sa opiera Komisia, sa týka kritéria selektivity opatrenia, a nie ako v prejednávanej veci kritéria ovplyvnenia obchodu. Okrem toho v priebehu správneho konania predchádzajúceho rozhodnutiu, ktoré bolo napadnuté v rámci uvedeného rozsudku, Spolková republika Nemecko opomenula uviesť, že koexistencia daňového systému, ktorý bol predmetom skúmania Komisiou, a odlišného daňového režimu, mohla odstrániť selektivitu časti sporných výhod získaných žalobcom v predmetnej veci. Toto opomenutie sa však týka relevantných skutočností, a teda predstavuje skutkovú otázku, zatiaľ čo v prejednávanej veci sa údajné opomenutie žalobkyne týka povahy spornej platby de minimis, a preto právnej otázky, ktorú mala Komisia ex offo preskúmať.

166    Komisia navrhuje, aby bola prvá časť tretieho žalobného dôvodu zamietnutá ako nedôvodná.

167    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v rámci skúmania schémy pomoci sa Komisia môže obmedziť na preskúmanie charakteristík dotknutej schémy a nie je povinná vykonať analýzu pomoci poskytnutej v každom jednotlivom prípade na základe takejto schémy. Individuálnu situáciu každého z dotknutých podnikov je potrebné na vnútroštátnej úrovni overiť až v štádiu vymáhania pomoci (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. júna 2011, Comitato „Venezia vuole vivere“ a i./Komisia, C‑71/09 P, C‑73/09 P a C‑76/09 P, EU:C:2011:368, bod 63).

168    Z toho vyplýva, na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, že Komisia nemusela skúmať, či sporná platba mala povahu de minimis, keďže toto preskúmanie prináleží talianskym orgánom v štádiu vymáhania pomoci.

169    Toto konštatovanie nie je spochybnené tromi tvrdeniami, ktoré uvádza žalobkyňa s cieľom obmedziť rozsah judikatúry pripomenutej v bode 167 vyššie, keď sa snaží odlíšiť napadnuté rozhodnutie od rozhodnutia 2000/394, ktoré bolo napadnuté v rámci žalôb, ktoré viedli k tejto judikatúre.

170    Pokiaľ ide po prvé o skutočnosť, že rozhodnutie 2000/394 na rozdiel od prejednávanej veci v odôvodnení 110 výslovne skúma pravidlá de minimis, stačí konštatovať, že Komisia v uvedenom odôvodnení 110 konkrétne neskúmala povahu de minimis dotknutých opatrení v uvedenom rozhodnutí, ale len, ako správne uvádza Komisia, všeobecne odkázala na pravidlá de minimis. Neexistencia analogického odôvodnenia v napadnutom rozhodnutí preto nemôže odôvodňovať odlišovanie prejednávanej veci od okolností relevantných vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok z 9. júna 2011, Comitato „Venezia vuole vivere“ a i./Komisia (C‑71/09 P, C‑73/09 P a C‑76/09 P, EU:C:2011:368). Tento záver platí o to viac, ako uvádza Komisia, lebo nariadenia de minimis sú podľa článku 288 ZFEÚ priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch.

171    Okrem toho odôvodnenie Všeobecného súdu podobné argumentácii žalobkyne už Súdny dvor zamietol. V rozsudku z 28. novembra 2008, Hotel Cipriani a i./Komisia (T‑254/00, T‑270/00 a T‑277/00, EU:T:2008:537, body 100 až 111 a 251 až 252), Všeobecný súd totiž rozhodol, že hoci vnútroštátnym orgánom neprináleží, aby pri výkone rozhodnutia, o ktoré išlo v tejto veci, overili v každom jednotlivom prípade, či boli splnené podmienky na uplatnenie článku 107 ods. 1 ZFEÚ, tieto orgány v danom prípade nemali povinnosť vymáhať individuálnu pomoc de minimis, keďže rozhodnutie 2000/394 sa malo vykladať z hľadiska jeho odôvodnenia 110 tak, že vylučuje kvalifikáciu opatrení, ktoré boli v súlade s pravidlami de minimis, ako pomoci. Súdny dvor vo svojom rozsudku z 9. júna 2011, Comitato „Venezia vuole vivere“ a i./Komisia (C‑71/09 P, C‑73/09 P a C‑76/09 P, EU:C:2011:368), v ktorom rozhodoval o odvolaní proti rozsudku z 28. novembra 2008, Hotel Cipriani a i./Komisia (T‑254/00, T‑270/00 a T‑277/00, EU:T:2008:537), však rozhodol, že Všeobecný súd, keď dospel k tomuto záveru, sa opieral o nesprávny výklad rozsahu uvedeného rozhodnutia, podľa ktorého vnútroštátne orgány nie sú povinné v každom jednotlivom prípade overiť, či poskytnutá výhoda mohla, pokiaľ ide o jej príjemcu, narušiť hospodársku súťaž a ovplyvniť obchod v rámci Únie, pričom Všeobecný súd porušil skoršiu judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej, ak Komisia všeobecne a abstraktne rozhodne o schéme pomoci, ktorú vyhlasuje za nezlučiteľnú s vnútorným trhom, a nariadi vymáhanie súm získaných na základe tejto schémy, členskému štátu prináleží overiť individuálnu situáciu každého podniku, ktorého sa týka postup vymáhania (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. júna 2011, Comitato „Venezia vuole vivere“ a i./Komisia, C‑71/09 P, C‑73/09 P a C‑76/09 P, EU:C:2011:368, body 61 až 64 a 114 až 117).

172    Pokiaľ ide po druhé o tvrdenie týkajúce sa „zmiešanej“ povahy výroku rozhodnutia 2000/394, stačí uviesť, že vzhľadom na úvahy uvedené v bode 171 vyššie Súdny dvor pri poukázaní na potrebu individuálneho preskúmania vnútroštátnymi orgánmi nevychádzal z tejto okolnosti, ale pripomenul judikatúru týkajúcu sa povinností vnútroštátnych orgánov pri výkone rozhodnutia Komisie týkajúceho sa schémy pomoci.

173    Po tretie je nesporné, že výrok rozhodnutia 2000/394 na rozdiel od článku 1 ods. 2 výroku napadnutého rozhodnutia, ktorý menovite označuje žalobkyňu, menovite neoznačuje príjemcov pomoci nezlučiteľnej s vnútorným trhom. Táto okolnosť je však irelevantná, pretože overenie individuálnej situácie žalobkyne prináleží nevyhnutne talianskym orgánom, keďže Komisia sa obmedzila na analýzu charakteristík spornej schémy pomoci. V každom prípade zo znenia výroku napadnutého rozhodnutia nad rámec jeho článku 1 ods. 2 vyplýva, že Komisia od talianskych orgánov očakáva, že vykonajú individuálne preskúmanie situácie príjemcov, keďže v článku 4 uvedeného výroku žiada Taliansku republiku, aby jej oznámila najmä presný zoznam príjemcov, celkovú sumu, ktorá sa má vymáhať od každého príjemcu, ako aj podrobný opis už prijatých a plánovaných opatrení na dosiahnutie súladu s napadnutým rozhodnutím.

174    V tejto súvislosti sa ukazuje, že talianske orgány oznámili žalobkyni rozhodnutie o vymáhaní. Žalobkyňa, ktorá bola v tejto súvislosti vypočutá na pojednávaní, odpovedala, že proti uvedenému rozhodnutiu nepodala žalobu na vnútroštátny súd, na rozdiel od toho, čo pritom oznámila Komisii v rámci korešpondencie nasledujúcej po prijatí napadnutého rozhodnutia. Vzhľadom na vyššie uvedenú judikatúru týkajúcu sa jednotlivých úloh Komisie a vnútroštátnych orgánov žalobkyňa pritom nemôže použiť túto žalobu na to, aby odstránila svoj nedostatok náležitej starostlivosti podať takúto žalobu na vnútroštátny súd.

175    V zostávajúcej časti treba zamietnuť argumentáciu žalobkyne týkajúcu sa spochybnenia relevantnosti veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok z 22. januára 2013, Salzgitter/Komisia (T‑308/00 RENV, EU:T:2013:30). Keďže preskúmanie individuálnej situácie príjemcov schémy pomoci prináleží vnútroštátnym orgánom a nie Komisii, otázka, či Komisia mala preskúmať povahu de minimis len spornej platby bez toho, aby ju v tomto zmysle o to žalobkyňa nepožiadala, je irelevantná.

176    Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba prvú časť tretieho žalobného dôvodu zamietnuť.

 O druhej časti tretieho žalobného dôvodu týkajúcej sa uplatnenia nariadení de minimis

177    Žalobkyňa sa odvoláva na povahu de minimis spornej platby, pričom tvrdí, že uvedená platba spĺňa podmienky nariadenia de minimis z roku 2006.

178    Pokiaľ ide najmä o pôsobnosť nariadenia de minimis z roku 2006, žalobkyňa sa domnieva, že toto nariadenie sa v prejednávanej veci skôr uplatňuje ratione materiae a ratione temporis než nariadenie de minimis z roku 2013, ako to aj vysvetlila Komisia vo svojom e‑maile z 18. augusta 2017.

179    Ďalej, pokiaľ ide o podmienky, ktoré musia byť splnené na to, aby sa pomoc považovala za pomoc de minimis, žalobkyňa usudzuje, že limit 200 000 eur za obdobie troch zdaňovacích období stanovený v článku 2 ods. 2 nariadenia de minimis z roku 2006 nebol vzhľadom na sumu spornej platby vo výške 30 000 eur v prejednávanej veci prekročený. Toto konštatovanie platí o to viac, pokiaľ ide o výšku nákladov na financovanie, ktorá predstavuje príslušnú sumu, ako to tvrdila žalobkyňa v rámci druhého žalobného dôvodu. Okrem toho Komisia nesprávne tvrdí, že je nepravdepodobné, že limit 200 000 eur nebol prekročený z dôvodu viacerých pomocí, ktoré boli poskytnuté skupine Lufthansa, do ktorej patrí žalobkyňa. Konkrétne pomoc poskytnutú iným subjektom skupiny Lufthansa nemožno zohľadniť, pretože „funkčný pojem podnik“, o ktorý sa opiera Komisia, nie je uplatniteľný, keďže sa nenachádza v nariadení de minimis z roku 2006.

180    Pokiaľ ide o podmienku uvedenú v článku 2 ods. 4 nariadenia de minimis z roku 2006, ktorá ukladá možnosť presne a vopred vypočítať „hrubý grantový ekvivalent“ pomoci, na ktorú poukazuje Komisia vo svojom e‑maile z 18. augusta 2017, žalobkyňa popiera, že by sa uplatňovala na spornú platbu.

181    V každom prípade žalobkyňa spochybňuje, že by jej prináležalo preukázať, že podmienky nariadenia de minimis z roku 2006 sú v prejednávanej veci splnené. Uvedené nariadenie stanovuje, že dôkazné bremeno spočíva na príjemcoch pomoci vo vzťahu k vnútroštátnym orgánom, ale nestanovuje takéto dôkazné bremeno vo vzťahu ku Komisii.

182    Komisia navrhuje, aby bola druhá časť zamietnutá ako neúčinná, keďže aj keby sporná platba mohla mať povahu de minimis, takéto konštatovanie prináleží talianskym orgánom. V každom prípade je táto druhá časť nedôvodná, pretože žalobkyňa nepreukázala, že všetky podmienky nariadenia de minimis z roku 2006 boli v prejednávanej veci splnené.

183    V tejto súvislosti stačí uviesť, že tvrdenia uvedené na podporu druhej časti tretieho žalobného dôvodu sú neúčinné. Ako totiž vyplýva z preskúmania prvej časti tretieho žalobného dôvodu, Komisii neprináležalo preskúmať prípadnú povahu de minimis spornej platby. Za týchto podmienok tieto tvrdenia, ktoré navyše predovšetkým spochybňujú stanovisko Komisie v rámci výmeny e‑mailov nasledujúcich po prijatí napadnutého rozhodnutia, nemôžu svojou povahou spochybniť zákonnosť tohto rozhodnutia.

184    Pokiaľ ide o zostávajúcu časť, žalobkyňa na pojednávaní tvrdila, že sporná platba, ktorá bola vyplatená 19. apríla 2013, nebola financovaná z finančných prostriedkov pochádzajúcich z autonómneho regiónu, pretože je nesporné, ako vyplýva z odôvodnenia 89 písm. b) napadnutého rozhodnutia, ročné regionálne príspevky poskytnuté spoločnostiam SOGAER a GEASAR za rok 2013 uvedený región schválil, ale im ako také v konečnom dôsledku neboli vyplatené.

185    V tejto súvislosti z tabuľky 15 nachádzajúcej sa v odôvodnení 427 napadnutého rozhodnutia, ako aj z tabuliek, v ktorých sú zhrnuté činnosti vykonané spoločnosťou SOGAER za obdobie od roku 2010 do roku 2013, uvedených v odôvodnení 113 napadnutého rozhodnutia a predložených Komisiou v odpovedi na písomnú otázku Všeobecného súdu, vyplýva, že spornú zmluvu treba považovať za zmluvu z roku 2012. Na spornú platbu, ktorá bola uskutočnená na jar 2013, sa preto vzťahoval regionálny príspevok na rok 2012, ktorý bol vyplatený spoločnosti SOGAER. V každom prípade, ak žalobkyňa chcela spochybniť toto konštatovanie, táto otázka spadá do preskúmania jej individuálnej situácie talianskymi orgánmi.

186    Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba tretí žalobný dôvod zamietnuť, ako aj žalobu v celom jej rozsahu.

 O trovách

187    Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku sa účastníkovi konania, ktorý vo veci nemal úspech, uloží povinnosť nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobkyňa vo veci nemala úspech, je opodstatnené uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhom Komisie.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (prvá rozšírená komora)

rozhodol takto:

1.      Žaloba sa zamieta.

2.      Germanwings GmbH je povinná nahradiť trovy konania.

Papasavvas Svenningsen Valančius

Csehi       Nihoul

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 13. mája 2020.

Podpisy

Obsah

* Jazyk konania: angličtina.