ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (prvá komora)
z 12. decembra 2019 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo – Nariadenie (EÚ) 2016/399 – Kódex Únie o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex schengenských hraníc) – Článok 6 – Podmienky pre vstup štátnych príslušníkov tretej krajiny – Pojem ‚hrozba pre verejný poriadok‘ – Rozhodnutie o návrate vydané proti štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa na území zdržiava nelegálne“
Vo veci C‑380/18,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Raad van State (Štátna rada, Holandsko) zo 6. júna 2018 a doručený Súdnemu dvoru 11. júna 2018, ktorý súvisí s konaním:
Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid
proti
E. P.,
SÚDNY DVOR (prvá komora),
v zložení: predseda prvej komory J.‑C. Bonichot, podpredsedníčka Súdneho dvora R. Silva de Lapuerta, sudcovia M. Safjan, L. Bay Larsen (spravodajca) a C. Toader,
generálny advokát: G. Pitruzzella,
tajomník: C. Strömholm, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 2. mája 2019,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– E. P., v zastúpení: Š. Petković, advocaat,
– holandská vláda, v zastúpení: J. M. Hoogveld, M. A. M. de Ree, M. L. Noort a M. K. Bulterman, splnomocnení zástupcovia,
– belgická vláda, v zastúpení: C. Van Lul, C. Pochet a P. Cottin, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci C. Decordier, avocate, a T. Bricout, advocaat,
– nemecká vláda, pôvodne v zastúpení: T. Henze a R. Kanitz, neskôr R. Kanitz, splnomocnení zástupcovia,
– švajčiarska vláda, v zastúpení: S. Lauper, splnomocnený zástupca,
– Európska komisia, v zastúpení: G. Wils, J. Tomkin a C. Cattabriga, splnomocnení zástupcovia,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 11. júla 2019,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 6 ods. 1 písm. e) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/399 z 9. marca 2016, ktorým sa ustanovuje kódex Únie o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex schengenských hraníc) (Ú. v. EÚ L 77, 2016, s. 1, ďalej len „Kódex schengenských hraníc“).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (štátny tajomník pre spravodlivosť a bezpečnosť, Holandsko, ďalej len „štátny tajomník“) a E. P. vo veci zákonnosti rozhodnutia, ktorým sa mu nariaďuje opustiť územie Európskej únie.
Právny rámec
Dohovor, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda
3 Článok 5 ods. 1 Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júna 1985 uzatvorená medzi vládami štátov hospodárskej únie Beneluxu, Nemeckej spolkovej republiky a Francúzskej republiky o postupnom zrušení kontrol na ich spoločných hraniciach, podpísaného v Schengene 19. júna 1990 (Ú. v. ES L 239, 2000, s. 19; Mim. vyd. 19/002, s. 9, ďalej len „Dohovor, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda“), stanovuje:
„K pobytu v dĺžke do troch mesiacov môže byť cudzincovi povolený vstup na územie zmluvných strán, ak spĺňa nižšie uvedené podmienky:
a) musí mať jeden alebo niekoľko platných dokladov k prekročeniu hranice, ktoré stanoví Výkonný výbor;
…
c) musí prípadne predložiť doklady, ktoré potvrdzujú účel a okolnosti jeho pobytu, musí disponovať dostatočnými prostriedkami na úhradu obživy… alebo musí byť schopný získať tieto prostriedky legálnym spôsobom;
d) nesmie byť uvedený na zozname osôb, ktorým má byť zamietnutý vstup;
e) nesmie predstavovať nebezpečie pre verejný poriadok, verejnú bezpečnosť alebo pre medzinárodné vzťahy jednej zo zmluvných strán“.
4 Článok 20 ods. 1 Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda, zmenený nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 610/2013 z 26. júna 2013 (Ú. v. EÚ L 182, 2013, s. 1), stanovuje:
„Cudzinci, ktorí nepodliehajú vízovej povinnosti sa môžu voľne pohybovať na území zmluvných strán, najviac však 90 dní v rámci akéhokoľvek 180‑dňového obdobia a pokiaľ spĺňajú podmienky vstupu uvedené v článku 5 ods. 1 písm. a), c), d) a e).“
Smernica 2004/38/ES
5 Článok 27 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS (Ú. v. EÚ L 158, 2004, s. 77; Mim. vyd. 05/005, s. 46), stanovuje:
„Opatrenia prijaté z dôvodov verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti musia byť v súlade s zásadou úmernosti a musia vychádzať výlučne z osobného správania daného jednotlivca. Trestné činy, ku ktorým došlo v minulosti, sa samé o sebe nepovažujú za dôvody na prijatie takýchto opatrení.
Osobné správanie daného jednotlivca musí predstavovať skutočnú, existujúcu a dostatočne vážnu hrozbu ovplyvňujúcu jeden zo základných záujmov spoločnosti. Zdôvodnenia, ktoré sú oddelené od podrobností prípadu, alebo ktoré sa spoliehajú na aspekty všeobecnej prevencie, sú neprijateľné.“
Nariadenie (ES) č. 1987/2006
6 Článok 24 ods. 1 a 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1987/2006 z 20. decembra 2006 o zriadení, prevádzke a využívaní Schengenského informačného systému druhej generácie (SIS II) (Ú. v. EÚ L 381, 2006, s. 4) spresňuje:
„1. Údaje o štátnych príslušníkoch tretích krajín, na ktorých bol vydaný zápis na účely odoprenia vstupu alebo pobytu, sa vkladajú na základe vnútroštátneho zápisu, ktorý sa zakladá na rozhodnutí príslušných správnych orgánov alebo súdov v súlade s procesným poriadkom, ktorý stanovuje vnútroštátne právo, pričom takéto rozhodnutie bolo prijaté na základe individuálneho posúdenia. Odvolania proti takýmto rozhodnutiam sa podávajú v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi.
2. Zápis sa vkladá, ak sa rozhodnutie uvedené v odseku 1 zakladá na hrozbe, ktorú môže predstavovať prítomnosť dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny na území členského štátu pre verejný poriadok alebo verejnú bezpečnosť alebo národnú bezpečnosť. Táto situácia vzniká najmä v prípade:
a) štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý bol odsúdený v členskom štáte za trestný čin na trest odňatia slobody s dĺžkou najmenej jeden rok;
b) štátneho príslušníka tretej krajiny, v súvislosti s ktorým existujú vážne dôvody domnievať sa, že spáchal závažný trestný čin, alebo v súvislosti s ktorým existujú jasné náznaky úmyslu spáchať takýto trestný čin na území členského štátu.“
Smernica 2008/115/ES
7 Článok 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (Ú. v. EÚ L 348, 2008, s. 98), znie takto:
„Na účely tejto smernice sa uplatňujú tieto vymedzenia pojmov:
…
2. ‚nelegálny pobyt‘ je prítomnosť štátneho príslušníka tretej krajiny na území členského štátu, pričom táto osoba nespĺňa alebo prestala spĺňať podmienky vstupu ustanovené v článku 5 [nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 562/2006 z 15. marca 2006, ktorým sa ustanovuje kódex Spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex schengenských hraníc) (Ú. v. EÚ L 105, 2006, s. 1)] alebo iné podmienky vstupu alebo pobytu v uvedenom členskom štáte;
…“
8 Článok 6 ods. 1 tejto smernice stanovuje:
„Členské štáty vydajú rozhodnutie o návrate každého štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na ich území bez toho, aby boli dotknuté výnimky uvedené v odsekoch 2 až 5.“
Vízový kódex
9 Článok 21 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 810/2009 z 13. júla 2009, ktorým sa ustanovuje vízový kódex Spoločenstva (vízový kódex) (Ú. v. EÚ L 243, 2009, s. 1, ďalej len „vízový kódex“), stanovuje:
„Pri posudzovaní žiadosti o jednotné vízum sa zistí, či žiadateľ spĺňa podmienky na vstup ustanovené v článku 5 ods. 1 písm. a), c), d) a e) [nariadenia č. 562/2006] a osobitná pozornosť sa venuje posúdeniu toho, či žiadateľ predstavuje riziko z hľadiska nelegálneho prisťahovalectva alebo bezpečnostné riziko pre členské štáty a či má v úmysle opustiť územie členských štátov pred uplynutím platnosti víza, o ktoré žiada.“
Kódex schengenských hraníc
10 Odôvodnenia 6 a 27 kódexu schengenských hraníc znejú takto:
„(6) Kontrola hraníc je nielen v záujme členského štátu, na vonkajších hraniciach ktorého sa vykonáva, ale všetkých členských štátov, ktoré zrušili kontrolu hraníc na svojich vnútorných hraniciach. Kontrola hraníc by mala pomáhať v boji proti nelegálnemu prisťahovalectvu a obchodovaniu s ľuďmi a zabrániť akémukoľvek ohrozeniu vnútornej bezpečnosti, verejného poriadku, verejného zdravia a medzinárodných vzťahov členských štátov.
…
(27) V súlade s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie sa odchýlenie od základnej zásady voľného pohybu osôb musí vykladať prísne a koncepcia verejného poriadku predpokladá existenciu skutočného, aktuálneho a dostatočne závažného ohrozenia, ktoré má vplyv na niektorý zo základných záujmov spoločnosti.“
11 Článok 2 tohto kódexu stanovuje:
„Na účely tohto nariadenia sa uplatňujú tieto vymedzenia pojmov:
…
5. ‚osoby, ktoré požívajú právo na voľný pohyb v súlade s právom Únie‘, sú:
a) občania Únie v zmysle článku 20 ods. 1 ZFEÚ a štátni príslušníci tretej krajiny, ktorí sú rodinnými príslušníkmi občana Únie, ktorý požíva právo na voľný pohyb, na ktorého sa vzťahuje smernica [2004/38];
b) štátni príslušníci tretej krajiny a ich rodinní príslušníci bez ohľadu na štátnu príslušnosť, ktorí podľa dohôd medzi Úniou a jej členskými štátmi na jednej strane a týmito tretími krajinami na strane druhej požívajú práva na voľný pohyb rovnocenné právam občanov Únie;
…“
12 Článok 6 ods. 1 uvedeného kódexu stanovuje:
„Na plánovaný pobyt na území členských štátov, ktorý nepresiahne 90 dní v rámci akéhokoľvek 180‑dňového obdobia, čo zahŕňa posúdenie obdobia 180 dní predchádzajúcich každému jednotlivému dňu pobytu, musia štátni príslušníci tretej krajiny spĺňať tieto podmienky:
…
d) nejde o osoby, na ktoré bolo vydané v [Schengenskom informačnom systéme (SIS)] upozornenie na účely odopretia vstupu;
e) nepokladajú sa za hrozbu pre verejný poriadok, vnútornú bezpečnosť, verejné zdravie alebo medzinárodné vzťahy ktoréhokoľvek členského štátu, a najmä na nich z takéhoto dôvodu nebolo vo vnútroštátnych databázach členských štátov vydané upozornenie na účely odopretia vstupu.“
13 Článok 8 ods. 2 tretí pododsek toho istého kódexu stanovuje:
„Pri vykonávaní minimálnych kontrol osôb, ktoré požívajú právo na voľný pohyb v súlade s právom Únie, však môže pohraničná stráž na nesystematickom základe nahliadnuť do vnútroštátnych a Európskych databáz, aby zistila, či príslušné osoby nepredstavujú skutočné, reálne a dostatočne závažné ohrozenie vnútornej bezpečnosti, verejného poriadku, medzinárodných vzťahov členských štátov alebo ohrozenia verejného zdravia.“
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
14 Keď sa E. P., štátny príslušník tretej krajiny, nachádzal v Holandsku v rámci krátkodobého pobytu, v súvislosti s ktorým sa na neho vzťahovala výnimka z vízovej povinnosti, stal sa podozrivým z porušenia holandskej trestnoprávnej úpravy týkajúcej sa omamných látok.
15 Rozhodnutím z 19. mája 2016 štátny tajomník nariadil E. P. opustiť územie Únie z dôvodu, že už nespĺňa podmienku stanovenú v článku 6 ods. 1 písm. e) kódexu schengenských hraníc, keďže predstavuje hrozbu pre verejný poriadok.
16 E. P. podal proti tomuto rozhodnutiu žalobu na Rechtbank Den Haag, zittingsplaats Amsterdam (súd v Haagu, zasadajúci v Amsterdame, Holandsko).
17 Rozsudkom z 13. septembra 2016 tento súd vyhovel žalobe a zrušil rozhodnutie štátneho tajomníka.
18 Štátny tajomník sa proti tomuto rozsudku odvolal.
19 Najmä vzhľadom na povahu rozhodnutia prijatého voči E. P., komplexnosť posúdení, ktoré mal štátny tajomník vykonať na účely prijatia takéhoto rozhodnutia, a okolnosť, že E. P. sa nachádzal na území členského štátu v deň, keď bolo prijaté, sa vnútroštátny súd pýta, či konštatovanie hrozby pre verejný poriadok v zmysle článku 6 ods. 1 písm. e) kódexu schengenských hraníc má preukazovať, že osobné správanie E. P. predstavuje skutočnú, existujúcu a dostatočne vážnu hrozbu ovplyvňujúcu jeden zo základných záujmov spoločnosti.
20 Domnieva sa, že judikatúra Súdneho dvora vyplývajúca z rozsudkov z 19. decembra 2013, Koushkaki (C‑84/12, EU:C:2013:862); z 11. júna 2015, Zh. a O. (C‑554/13, EU:C:2015:377); z 24. júna 2015, T. (C‑373/13, EU:C:2015:413), z 15. februára 2016, N. (C‑601/15 PPU, EU:C:2016:84), ako aj zo 4. apríla 2017, Fahimian (C‑544/15, EU:C:2017:255), v súčasnosti neumožňuje poskytnúť jednoznačnú odpoveď na túto otázku.
21 Za týchto podmienok Raad van State (Štátna rada, Holandsko) rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Má sa článok 6 ods. 1 písm. e) [kódexu schengenských hraníc] vykladať v tom zmysle, že rozhodnutie, podľa ktorého bol legálny pobyt nepresahujúci 90 dní počas 180‑dňového obdobia ukončený, pretože cudzinec sa považoval za hrozbu pre verejný poriadok, sa musí odôvodniť tým, že osobné správanie dotknutého cudzinca predstavuje skutočnú, existujúcu a dostatočne vážnu hrozbu pre jeden zo základných záujmov spoločnosti?
2. V prípade zápornej odpovede na prvú otázku, aké požiadavky odôvodnenia sa podľa článku 6 ods. 1 písm. e) [kódexu schengenských hraníc] vzťahujú na rozhodnutie, v ktorom sa cudzinec považuje za hrozbu pre verejný poriadok?
Má sa článok 6 ods. 1 písm. e) [kódexu schengenských hraníc] vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej praxi, podľa ktorej sa cudzinec považuje za hrozbu pre verejný poriadok iba z dôvodu, že je nesporné, že tento cudzinec je podozrivý zo spáchania trestného činu?“
O prejudiciálnych otázkach
22 Svojimi otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 6 ods. 1 písm. e) kódexu schengenských hraníc vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej praxi, podľa ktorej môžu príslušné orgány prijať rozhodnutie o návrate vo vzťahu k štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý nepodlieha vízovej povinnosti, prítomnému na území členských štátov v rámci krátkodobého pobytu, z dôvodu, že tento štátny príslušník sa považuje za hrozbu pre verejný poriadok, pretože je podozrivý zo spáchania trestného činu.
23 Z článku 6 ods. 1 písm. e) kódexu schengenských hraníc vyplýva, že medzi podmienky vstupu na účely krátkodobého pobytu na území členských štátov patrí požiadavka nebyť považovaný za hrozbu pre verejný poriadok, vnútornú bezpečnosť, verejné zdravie alebo medzinárodné vzťahy ktoréhokoľvek členského štátu.
24 Hoci týmto ustanovením sa táto požiadavka vydáva za podmienku vstupu na územie členských štátov, treba konštatovať, že po vstupe na toto územie podlieha legalita pobytu na uvedenom území aj naďalej dodržiavaniu uvedenej požiadavky.
25 Na jednej strane totiž článok 20 ods. 1 Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda, stanovuje, že štátni príslušníci tretích krajín, ktorí nepodliehajú vízovej povinnosti, sa môžu voľne pohybovať na území členských štátov počas obdobia, ktoré definuje toto ustanovenie, pokiaľ títo štátni príslušníci tretích krajín spĺňajú podmienky vstupu uvedené v článku 5 ods. 1 písm. a) a c) až e) tohto dohovoru.
26 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 6 ods. 1 kódexu schengenských hraníc nahradil článok 5 ods. 1 nariadenia č. 562/2006, ktorý sám nahradil článok 5 ods. 1 Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda. Článok 20 ods. 1 tohto dohovoru treba teda chápať tak, že teraz odkazuje na článok 6 ods. 1 kódexu schengenských hraníc.
27 Na druhej strane z článku 3 bodu 2 smernice 2008/115 vyplýva, že štátny príslušník tretej krajiny, ktorý sa nachádza na území členského štátu bez toho, aby spĺňal podmienky vstupu uvedené v článku 5 nariadenia č. 562/2006, teraz nahradenom článkom 6 kódexu schengenských hraníc, alebo iné podmienky vstupu alebo pobytu, sa z tohto dôvodu zdržiava na tomto území neoprávnene (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. júna 2016, Affum C‑47/15, EU:C:2016:408, bod 59).
28 Za týchto podmienok je vzhľadom na to, že článok 6 ods. 1 tejto smernice stanovuje, že členské štáty v zásade prijmú rozhodnutie o návrate vo vzťahu ku každému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na ich území, potrebné sa domnievať, že členský štát môže prijať takéto rozhodnutie vo vzťahu k štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý nepodlieha vízovej povinnosti, prítomnému na území členských štátov v rámci krátkodobého pobytu, ak predstavuje hrozbu pre verejný poriadok v zmysle článku 6 ods. 1 písm. e) kódexu schengenských hraníc.
29 V tomto kontexte s cieľom určiť rozsah pojmu „dôvody verejného poriadku“ uvedeného v tomto ustanovení je potrebné pripomenúť, že z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že občana Únie, ktorý využil svoje právo na voľný pohyb, a niektorých jeho rodinných príslušníkov možno považovať za hrozbu pre verejný poriadok len vtedy, keď ich individuálne správanie predstavuje skutočnú, existujúcu a dostatočne vážnu hrozbu ovplyvňujúcu jeden zo základných záujmov spoločnosti dotknutého členského štátu (pozri v tomto zmysle rozsudky z 29. apríla 2004, Orfanopoulos a Oliveri, C‑482/01 a C‑493/01, EU:C:2004:262, body 66 a 67, ako aj z 10. júla 2008, Jipa, C‑33/07, EU:C:2008:396, body 23 a 24).
30 Pojem „hrozba pre verejný poriadok“ bol následne vykladaný tým istým spôsobom v kontexte viacerých smerníc upravujúcich postavenie štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí nie sú súčasťou rodiny občana Únie (pozri rozsudky z 11. júna 2015, Zh. a O., C‑554/13, EU:C:2015:377, bod 60; z 24. júna 2015, T., C‑373/13, EU:C:2015:413, bod 79, a z 15. februára 2016, N., C‑601/15 PPU, EU:C:2016:84, bod 67).
31 Akýkoľvek odkaz normotvorcu Únie na pojem „hrozba pre verejný poriadok“ preto nemusí byť nevyhnutne chápaný tak, že odkazuje výlučne na individuálne správanie predstavujúce skutočnú, existujúcu a dostatočne vážnu hrozbu ovplyvňujúcu jeden zo základných záujmov spoločnosti dotknutého členského štátu.
32 Pokiaľ teda ide o príbuzný pojem „hrozba pre verejnú bezpečnosť“, Súdny dvor rozhodol, že v kontexte smernice Rady 2004/114/ES z 13. decembra 2004 o podmienkach prijatia štátnych príslušníkov tretích krajín na účely štúdia, výmen žiakov, neplateného odborného vzdelávania alebo dobrovoľnej služby (Ú. v. EÚ L 375, 2004, s. 12) sa tento pojem musí vykladať širšie ako v judikatúre týkajúcej sa osôb požívajúcich právo na voľný pohyb a že uvedený pojem môže zahŕňať najmä potenciálne hrozby pre verejnú bezpečnosť (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. apríla 2017, Fahimian, C‑544/15, EU:C:2017:255, bod 40).
33 Na účely spresnenia rozsahu pojmu „hrozba pre verejný poriadok“ v zmysle článku 6 ods. 1 písm. e) kódexu schengenských hraníc sa teda zdá byť nevyhnutným zohľadnenie znenia tohto ustanovenia, jeho kontextu a cieľov, ktoré sledujú právne predpisy, ktorých je súčasťou (pozri v tomto zmysle rozsudky z 24. júna 2015, T., C‑373/13, EU:C:2015:413, bod 58, a zo 4. apríla 2017, Fahimian, C‑544/15, EU:C:2017:255, bod 30).
34 Pokiaľ ide po prvé o znenie článku 6 ods. 1 písm. e) tohto kódexu, treba poznamenať, že najmä na rozdiel od článku 27 ods. 2 smernice 2004/38 výslovne nevyžaduje, aby správanie dotknutej osoby predstavovalo skutočnú, existujúcu a dostatočne vážnu hrozbu ovplyvňujúcu jeden zo základných záujmov spoločnosti s cieľom považovať túto osobu za hrozbu pre verejný poriadok.
35 Toto posúdenie je po druhé potvrdené kontextom, do ktorého spadá článok 6 ods. 1 písm. e) kódexu schengenských hraníc.
36 V tejto súvislosti treba najskôr uviesť, že toto ustanovenie má tiež úzku súvislosť s vízovým kódexom, keďže splnenie podmienky vstupu, ktorú uvádza, musí byť podľa článku 21 ods. 1 tohto kódexu overené pred vydaním jednotného víza.
37 Preto široká miera voľnej úvahy priznaná Súdnym dvorom príslušným orgánom členských štátov pri overovaní dodržiavania podmienok, ktorým podlieha vydanie jednotného víza, sa musí logicky vzhľadom na zložitosť takéhoto preskúmania (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. decembra 2013, Koushkaki, C‑84/12, EU:C:2013:862, body 56 až 60), prisudzovať týmto orgánom aj v prípade, keď určujú, či štátny príslušník tretej krajiny predstavuje hrozbu pre verejný poriadok v zmysle článku 6 ods. 1 písm. e) kódexu schengenských hraníc.
38 Hoci je ďalej pravda, že odôvodnenie 27 a článok 8 ods. 2 tretí pododsek tohto kódexu výslovne odkazujú na situáciu, keď určitá osoba predstavuje „skutočnú, existujúcu a dostatočne vážnu hrozbu“ pre verejný poriadok, tieto odkazy sa týkajú len situácie osôb, ktoré požívajú právo na voľný pohyb na základe práva Únie v zmysle článku 2 bodu 5 uvedeného kódexu.
39 Za týchto podmienok, ak by normotvorca Únie tiež zamýšľal podriadiť uplatnenie článku 6 ods. 1 písm. e) kódexu schengenských hraníc existencii takejto situácie, logicky by formuloval toto ustanovenie rovnakým spôsobom ako článok 8 ods. 2 tretí pododsek tohto kódexu.
40 Napokon článok 6 ods. 1 písm. d) kódexu schengenských hraníc stanovuje, že požiadavka, aby nebolo v SIS vydané upozornenie na účely odopretia vstupu, predstavuje tiež podmienku vstupu na účely krátkodobého pobytu na území členských štátov.
41 Z článku 24 ods. 2 nariadenia č. 1987/2006 vyplýva, že na štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý bol odsúdený za trestný čin na trest odňatia slobody s dĺžkou najmenej jeden rok, alebo v súvislosti s ktorým existujú vážne dôvody domnievať sa, že spáchal závažný trestný čin, možno v SIS vydať upozornenie na účely odopretia vstupu, keďže predstavuje hrozbu pre verejný poriadok alebo verejnú bezpečnosť.
42 Z toho vyplýva, že pojem „hrozba pre verejný poriadok alebo verejnú bezpečnosť“ v zmysle tohto ustanovenia sa teda značne líši od pojmu, na ktorý sa vzťahuje bod 27 tohto rozsudku (pozri analogicky rozsudok z 31. januára 2006, Komisia/Španielsko, C‑503/03, EU:C:2006:74, bod 48).
43 V tomto kontexte by sa domnienkou, že pojem „hrozba pre verejný poriadok“ v zmysle článku 6 ods. 1 písm. e) kódexu schengenských hraníc je užší ako pojem, od ktorého závisí uplatnenie článku 6 ods. 1 písm. d) tohto kódexu, zavádzala do uvedeného kódexu inkoherentnosť.
44 Pokiaľ ide po tretie o ciele kódexu schengenských hraníc, z odôvodnenia 6 tohto kódexu vyplýva, že kontrola hraníc by mala zabrániť „akémukoľvek ohrozeniu“ verejného poriadku.
45 Preto sa jednak zdá, že zachovanie verejného poriadku ako také predstavuje jeden z cieľov sledovaných uvedeným kódexom, a jednak, že normotvorca Únie zamýšľal bojovať proti všetkým hrozbám pre verejný poriadok.
46 Vzhľadom na všetky tieto úvahy nemožno článok 6 ods. 1 písm. e) kódexu schengenských hraníc vykladať tak, že v zásade bráni vnútroštátnej praxi, podľa ktorej sa rozhodnutie o návrate prijíma vo vzťahu k štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý nepodlieha vízovej povinnosti, prítomnému na území členských štátov v rámci krátkodobého pobytu, ak je podozrivý zo spáchania trestného činu bez toho, aby sa preukázalo, že jeho správanie predstavuje skutočnú, existujúcu a dostatočne vážnu hrozbu ovplyvňujúcu jeden zo základných záujmov spoločnosti dotknutého členského štátu.
47 Vzhľadom na uvedené musí byť takáto vnútroštátna prax v súlade so zásadou proporcionality, ktorá predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie, a teda nemôže ísť nad rámec toho, čo je nevyhnutné na ochranu verejného poriadku (pozri v tomto zmysle rozsudky z 2. mája 2019, Lavorgna, C‑309/18, EU:C:2019:350, bod 24; zo 17. apríla 2018, Egenberger, C‑414/16, EU:C:2018:257, bod 68, ako aj z 9. júla 2015, K a A, C‑153/14, EU:C:2015:453, bod 51).
48 Z toho na jednej strane vyplýva, že porušenie, ktorého sa mal dopustiť dotknutý štátny príslušník tretej krajiny, musí byť z hľadiska svojej povahy a ukladaného trestu dostatočne závažné na to, aby odôvodňovalo okamžité ukončenie pobytu tohto štátneho príslušníka na území členských štátov.
49 Na druhej strane v prípade, že nedošlo k odsúdeniu, príslušné orgány sa môžu odvolávať na hrozbu pre verejný poriadok iba vtedy, ak existujú súhlasné, objektívne a presné dôkazy umožňujúce podozrievať uvedeného štátneho príslušníka z toho, že sa dopustil takéhoto porušenia.
50 Vnútroštátnemu súdu prináleží overiť, či vnútroštátna prax, o akú ide vo veci samej, spĺňa tieto požiadavky.
51 Zo všetkého uvedeného vyplýva, že na položené otázky treba odpovedať tak, že článok 6 ods. 1 písm. e) kódexu schengenských hraníc sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej praxi, podľa ktorej môžu príslušné orgány prijať rozhodnutie o návrate vo vzťahu k štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý nepodlieha vízovej povinnosti, prítomnému na území členských štátov v rámci krátkodobého pobytu, z dôvodu, že tento štátny príslušník sa považuje za hrozbu pre verejný poriadok, pretože je podozrivý z toho, že spáchal trestný čin, pokiaľ sa táto prax uplatňuje len vtedy, keď jednak toto porušenie je z hľadiska svojej povahy a ukladaného trestu dostatočne závažné na to, aby odôvodňovalo okamžité ukončenie pobytu tohto štátneho príslušníka na území členských štátov, a jednak tieto orgány majú k dispozícii súhlasné, objektívne a presné dôkazy na podloženie svojich podozrení, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.
O trovách
52 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:
Článok 6 ods. 1 písm. e) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/399 z 9. marca 2016, ktorým sa ustanovuje kódex Únie o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex schengenských hraníc), sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej praxi, podľa ktorej môžu príslušné orgány prijať rozhodnutie o návrate vo vzťahu k štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý nepodlieha vízovej povinnosti, prítomnému na území členských štátov v rámci krátkodobého pobytu, z dôvodu, že tento štátny príslušník sa považuje za hrozbu pre verejný poriadok, pretože je podozrivý z toho, že spáchal trestný čin, pokiaľ sa táto prax uplatňuje len vtedy, keď jednak toto porušenie je z hľadiska svojej povahy a ukladaného trestu dostatočne závažné na to, aby odôvodňovalo okamžité ukončenie pobytu tohto štátneho príslušníka na území členských štátov, a jednak tieto orgány majú k dispozícii súhlasné, objektívne a presné dôkazy na podloženie svojich podozrení, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.
Podpisy