NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY
JULIANE KOKOTT
prednesené 16. júna 2011 (1)
Vec C‑139/10
Prism Investments BV
proti
J. A. van der Meerovi, správcovi konkurznej podstaty Arilco Holland B.V.
[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Hoge Raad der Nederlanden (Holandsko)]
„Nariadenie (ES) č. 44/2001 – Uznávanie a výkon súdnych rozhodnutí – Dôvody odmietnutia – Hmotnoprávne námietky týkajúce sa nároku priznaného exekučným titulom“
I – Úvod
1. Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach(2). Predmetom tohto návrhu je otázka, či súdy štátu výkonu rozhodnutia môžu v rámci konania o opravnom prostriedku proti vyhláseniu vykonateľnosti skúmať námietku účastníka, že nárok priznaný cudzím rozsudkom splnil po vydaní tohto rozsudku.
II – Právny rámec
2. Kapitola III nariadenia č. 44/2001 upravuje uznávanie a výkon rozhodnutí.
3. Článok 38 ods. 1 upravuje výkon rozhodnutí:
„1. Rozsudok vydaný v členskom štáte a vykonateľný v tomto štáte sa vykoná v inom členskom štáte, ak tam bol vyhlásený za vykonateľný na návrh zainteresovaného účastníka.“
4. Podľa článku 41 sa rozsudok vyhlási za vykonateľný ihneď po splnení formálnych náležitostí podľa článku 53 bez skúmania dôvodov odmietnutia podľa článkov 34 a 35. Účastník, proti ktorému sa rozsudok má vykonať, nemá v tomto štádiu konania právo robiť nijaké podania k návrhu. Podľa článku 43 sa proti rozhodnutiu o návrhu na vyhlásenie vykonateľnosti môže odvolať každý z účastníkov.
5. Článok 45 upravuje konanie o odvolaní a stanovuje:
„1. Súd, ktorý koná o odvolaní podľa článku 43 alebo článku 44, môže odmietnuť vydať alebo zrušiť vydané vyhlásenie vykonateľnosti len na základe jedného z dôvodov uvedených v článkoch 34 a 35. Svoje rozhodnutie vydá bez odkladu.
2. Za žiadnych okolností sa nesmie cudzí rozsudok skúmať z hľadiska rozhodnutia vo veci samej.“
6. Článok 34 stanovuje:
„Rozsudok sa neuzná:
1. ak je uznanie v zjavnom rozpore s verejným poriadkom členského štátu, v ktorom sa o uznanie žiada;
2. v prípade, že bol vydaný bez účasti žalovaného v konaní, ak sa mu nedoručila písomnosť, ktorou sa začalo konanie alebo rovnocenná písomnosť v dostatočnom čase a takým spôsobom, aby si mohol zabezpečiť obhajobu, okrem prípadu, že žalovaný opomenul začať konanie, ktorým by napadol rozsudok, keď tak mohol urobiť;
3. ak je nezlučiteľný s rozsudkom vydaným v spore medzi rovnakými účastníkmi v členskom štáte, v ktorom sa žiada o uznanie;
4. ak je nezlučiteľný so skorším rozsudkom vydaným v inom členskom štáte alebo v treťom štáte v rovnakej veci a medzi rovnakými účastníkmi za predpokladu, že skorší rozsudok spĺňa podmienky na jeho uznanie v členskom štáte, v ktorom sa žiada o uznanie.“
7. Článok 35 stanovuje:
„1. Rozsudok sa okrem toho neuzná, ak je v rozpore s oddielmi 3, 4 alebo 6 kapitoly II alebo v prípade uvedenom v článku 72.
2. Pri skúmaní skutočností, na ktorých bola založená právomoc podľa predchádzajúceho odseku, súd alebo orgán, ktorý koná o uznaní, je viazaný skutkovými zisteniami, na ktorých súd členského štátu pôvodu založil svoju právomoc.
3. S výnimkou odseku 1 sa právomoc súdu štátu pôvodu nesmie skúmať. Kritéria, na ktorých sa založila právomoc, sa nesmú skúmať z hľadiska rozporu s verejným poriadkom podľa článku 34 bod 1.“
III – Skutkové okolnosti a návrh na začatie prejudiciálneho konania
8. Rozsudkom z 5. decembra 2006 uložil Hof van Beroep te Brussel spoločnosti Prism Investments B.V. (ďalej len „spoločnosť Prism“) povinnosť zaplatiť spoločnosti Arilco Holland B.V. (ďalej len „spoločnosť Arilco“) sumu 1 048 232,30 eura.
9. Na majetok spoločnosti Arilco sa v auguste 2007 začalo konkurzné konanie a za správcu konkurznej podstaty bol ustanovený J. A. van der Meer. Správca podal 3. septembra 2007 podľa článku 38 nariadenia č. 44/2001 na Rechtbank’s‑Hertogenbosch návrh na vyhlásenie vykonateľnosti rozsudku, ktorý ukladá povinnosť zaplatiť, na území Holandska. Súd tomuto návrhu vyhovel.
10. Proti tomuto rozhodnutiu podala spoločnosť Prism odvolanie podľa článku 43 nariadenia č. 44/2001 a žiadala, aby bolo vyhlásenie vykonateľnosti rozsudku zrušené. Ako odôvodnenie uviedla, že svoje povinnosti vyplývajúce z rozsudku, ktorého vykonateľnosť sa má vyhlásiť, už splnila, a to započítaním.
11. Rechtbank rozhodnutím z 22. júla 2008 odvolanie spoločnosti Prism zamietla. Svoje rozhodnutie odôvodnila tým, že vydané vyhlásenie vykonateľnosti podľa článku 45 nariadenia možno zrušiť len na základe niektorého z dôvodov stanovených v článkoch 34 a 35. Námietka zániku nároku nie je jedným z dôvodov stanovených týmto ustanovením, a preto ju nemožno skúmať v rámci konania o odvolaní proti vyhláseniu vykonateľnosti rozsudku, ale až v neskoršom štádiu samotného výkonu rozhodnutia.
12. Proti tomuto rozhodnutiu Rechtbank podala spoločnosť Prism kasačný opravný prostriedok na Hoge Raad, vnútroštátny súd podávajúci návrh na začatie prejudiciálneho konania. Za týchto podmienok Súdny dvor rozhodol o prerušení konania a položil Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Bráni článok 45 nariadenia (ES) č. 44/2001 tomu, aby súd, ktorý koná o odvolaní podľa článku 43 alebo článku 44 tohto nariadenia, odmietol vydať alebo zrušiť vydané vyhlásenie vykonateľnosti z iného dôvodu, ako sú dôvody uvedené v článkoch 34 a 35 tohto nariadenia, ktorý sa uvádza ako dôvod na nevykonanie rozhodnutia, ktoré už bolo vyhlásené za vykonateľné, a ktorý vznikol až po vydaní príslušného rozhodnutia, ako napríklad dôvod, že povinnosť uložená rozhodnutím už bola splnená?“
13. Správca konkurznej podstaty spoločnosti Arilco, Belgicko, Nemecko, Holandsko, Švédsko, Česko a Spojené kráľovstvo, ako aj Európska komisia podali v konaní svoje písomné pripomienky. Na ústnom pojednávaní 10. februára 2011 sa zúčastnilo Holandsko, Česko, Nemecko a tiež Komisia.
IV – Posúdenie
14. Predmetom návrhu na začatie prejudiciálneho konania je otázka, či článok 45 nariadenia č. 44/2001 bráni, aby Súd skúmal hmotnoprávne námietky účastníka konania v konaní o vydanie vyhlásenia vykonateľnosti. Pod pojmom „hmotnoprávne námietky“ sa rozumejú námietky, ktoré vznikli po vydaní exekučného titulu a spôsobili dodatočne zánik nároku priznaného exekučným titulom. Napríklad môže ísť o námietku zaplatenia alebo o námietku započítania. Účastník konania vo veci samej namieta, že nárok priznaný týmto rozsudkom bol medzitým uspokojený započítaním. Vnútroštátny súd sa teda pýta, či v konaní o odvolaní proti vyhláseniu vykonateľnosti možno skúmať uvedenú námietku započítania.
15. Skôr ako sa budem venovať výkladu článku 45 nariadenia, je potrebné sa zaoberať argumentáciou vlády Spojeného kráľovstva, ktorá sa týka vykonateľnosti rozhodnutia vo veci samej.
A – Vykonateľnosť rozhodnutia v zmysle článku 38 naradenia č. 44/2001
16. Spojené kráľovstvo zastáva názor, že splnením nároku priznaného vykonateľným rozsudkom zaniká jeho vykonateľnosť v štáte pôvodu, čiže toto splnenie je prekážkou vydania vyhlásenia vykonateľnosti.
17. So Spojeným kráľovstvom treba súhlasiť v tom, že vykonateľnosť rozhodnutia v členskom štáte pôvodu je podmienkou vykonania tohto rozhodnutia v členskom štáte, v ktorom sa žiada o výkon.(3) Uvedené vyplýva aj z článku 38 nariadenia, v zmysle ktorého „rozsudok vydaný v členskom štáte a vykonateľný v tomto štáte“(4) sa môže vykonať v inom členskom štáte. Rovnako platí, že rozsudku pri jeho výkone nemožno priznať právne účinky, ktoré mu neprináležia v členskom štáte pôvodu.(5)
18. Samotné uspokojenie nároku priznaného exekučným titulom však nespôsobuje ani zánik vykonateľnosti rozsudku, ani mu nemožno priznať právne účinky, ktoré mu v členskom štáte pôvodu neprináležia.
19. Pod pojmom „vykonateľný“ v článku 38 nariadenia sa totiž rozumie len vykonateľnosť cudzích rozhodnutí vo formálnom zmysle.(6) Formálne náležitosti nie sú splnené v prípade, ak sa proti rozsudku podal alebo sa stále môže podať opravný prostriedok, a rozsudok nebol vyhlásený za predbežne vykonateľný.(7)
20. Súdny dvor preto v rozsudku Apostolides rozhodol, že skutočné možnosti vykonania rozsudku v štáte pôvodu sú pre otázku „vykonateľnosti“ irelevantné. Okolnosť, že by sa žalobcovia mohli stretnúť s ťažkosťami pri výkone sporných rozsudkov v severnej oblasti Cypru, nemôže zbaviť tieto rozsudky ich vykonateľnosti, a teda nebráni súdom členského štátu, v ktorom sa žiada o uznanie, aby vyhlásili ich vykonateľnosť.(8)
21. Obdobne musí byť preto pre vykonateľnosť rozsudku podľa článku 38 nariadenia irelevantné, či môže uspokojenie nároku v štáte pôvodu brániť skutočnému vymoženiu nároku v tomto štáte. Vykonateľnosť rozhodnutia nezaniká automaticky spolu s uspokojením nároku priznaného rozsudkom.
22. Na rozdiel od názoru vlády Spojeného kráľovstva zánik nároku, ktorý v prejednávanej nastal započítaním, nie je úplne nesporný. Z písomného podania správcu konkurznej podstaty vyplýva, že správca toto započítanie zásadne popiera. Navyše sa zdá, že právne posúdenie údajného započítania bude pomerne zložité. O účinkoch započítania na uspokojenie nároku by preto aj v štáte pôvodu musel určitým spôsobom rozhodnúť súd. Preto ani v štáte pôvodu právne účinky vykonateľného rozsudku automaticky nezanikajú.
23. Formálna vykonateľnosť rozhodnutia v zmysle článku 38 nariadenia trvá aj napriek námietke účastníka konania, že nárok uspokojil.(9) Námietka Spojeného kráľovstva sa zakladá na obave, že by účastník konania mohol byť donútený k tomu, aby nárok uspokojil dvakrát. V prvom rade, ako už bolo uvedené: skutočnosť, že dlžník nevznesie námietku zániku nároku v priebehu konania o vydanie vyhlásenia vykonateľnosti, ešte neznamená, že dlžník nebude chránený a bude od neho možné žiadať viacnásobné plnenie.
24. V tomto prípade sa totiž nevynára otázka, či môže námietka zániku nároku vôbec brániť výkonu rozhodnutia, ale len otázka, či túto námietku môže uplatniť už v štádiu vyhlásenia vykonateľnosti rozsudku odvolací súd v štáte výkonu rozhodnutia.
B – Rozsah preskúmania rozhodnutia v konaní o odvolaní, článok 45 nariadenia č. 44/2001
25. Článok 45 nariadenia č. 44/2001 stanovuje, že súd, ktorý rozhoduje o odvolaní podľa článku 43 alebo článku 44, môže odmietnuť vydať alebo zrušiť vyhlásenie vykonateľnosti len z jedného z dôvodov uvedených v článkoch 34 a 35.
26. Podľa vnútroštátneho súdu sa na konanie pred vnútroštátnym súdom nevzťahuje ani jeden z dôvodov podľa článkov 34 alebo 35 nariadenia č. 44/2001. Účastník konania okrem toho namietal len tú skutočnosť, že nárok priznaný vykonateľným rozsudkom zanikol započítaním.
27. Treba preto rozhodnúť, či je odvolací súd oprávnený skúmať túto námietku v odvolacom konaní.
1. Gramatický výklad
28. Znenie článku 45 ods. 1 prvej vety výslovne vylučuje možnosť skúmať akékoľvek iné námietky okrem dôvodov na neuznanie rozsudku stanovených v článkoch 34 a 35 nariadenia. Citované ustanovenie stanovuje, že súd môže odmietnuť vydať vyhlásenie vykonateľnosti len na základe jedného z dôvodov uvedených v článkoch 34 a 35.(10) Námietka zániku nároku sa v tomto ustanovení neuvádza.
29. Taxatívnu povahu článku 45 potvrdzuje aj znenie odôvodnenia č. 18. V zmysle tohto odôvodnenia má žalovaný možnosť odvolať sa proti vyhláseniu vykonateľnosti rozsudku, ak sa domnieva, že ide o „niektorý z dôvodov nevykonateľnosti“(11). Keďže nariadenie nepoužíva formuláciu „dôvod nevykonateľnosti“, je zrejmé, že nariadenie vychádza z taxatívneho výpočtu dôvodov nevykonateľnosti rozhodnutia, a teda že musí ísť práve o niektorý zo stanovených dôvodov.
2. Predchádzajúca právna úprava podľa Bruselského dohovoru
30. Členské štáty, ktoré v prejednávanej veci zastávajú možnosť skúmania námietky zániku nároku, odkazujú na obe dôvodové správy k Bruselskému dohovoru (ďalej len „Bruselský dohovor“), ktorý je právnom úpravou pred prijatím nariadenia. V týchto správach sa bez ďalšieho odôvodnenia uvádza, že odvolanie v konaní o vydanie vyhlásenia vykonateľnosti podľa článku 36 Bruselského dohovoru možno odôvodniť predchádzajúcim uspokojením nároku.(12)
31. Odvolanie sa na právny názor týkajúci sa právnej úpravy, ktorá predchádzala prijatiu nariadenia, však nie je presvedčivé. Dôvodové správy k Bruselskému dohovoru možno pri výklade nariadenia č. 44/2001 použiť len v rozsahu, v akom text a obsah právnej úpravy nariadenia korešponduje s právnou úpravou Bruselského dohovoru.
32. To však vzhľadom na znenie článku 45 ods. 1 prvej vety nie je tento prípad. Konanie o odvolaní proti vyhláseniu vykonateľnosti upravoval Bruselský dohovor v článku 36. Toto ustanovenie však v súvislosti s úpravou rozsahu prieskumnej právomoci súdu v odvolacom konaní neobsahovalo nijaký výraz porovnateľný s výrazom „len“ použitým v článku 45 nariadenia. Na rozdiel od nariadenia podľa Bruselského dohovoru skúmal súd dôvody nevykonateľnosti rozhodnutia už v prvom stupni konania o vydanie vyhlásenia vykonateľnosti. Iba tu existovalo obmedzenie rozsahu prieskumnej právomoci súdu porovnateľné s článkom 45.(13) V súvislosti s odvolacím konaním však Bruselský dohovor neobsahoval nijaké ustanovenie týkajúce sa predmetu a rozsahu prieskumnej právomoci súdu.
33. Odhliadnuc od znenia predmetných ustanovení sa nariadenie od Bruselského dohovoru zjavne odlišuje v úprave konania o vydanie vyhlásenia vykonateľnosti. Hlavným cieľom novej úpravy prijatej nariadením č. 44/2001 bolo zrýchliť a formálne podchytiť konanie o vydanie vyhlásenia vykonateľnosti.(14)
34. Konanie o vydanie vyhlásenia vykonateľnosti, ako aj dôvody nevykonateľnosti boli značne prepracované.(15) Najpodstatnejšia zmena spočíva v tom, že súd v prvej fáze konania o vydanie vyhlásenia vykonateľnosti už neskúma dôvody nevykonateľnosti. Skúmanie dôvodov nevykonateľnosti možno podľa nariadenia vykonať najskôr v priebehu odvolacieho konania. Touto zmenou sa konanie o vydanie vyhlásenia vykonateľnosti na základe nariadenia podstatne zefektívnilo a zrýchlilo.
35. Pozornosť si zasluhuje aj skutočnosť, že autor jednej z dôvodových správ vo svojom komentári k nariadeniu č. 44/2001 sa na rozdiel od jeho názoru, ktorý zastával k Bruselskému dohovoru, pripája k názoru, že hmotnoprávne námietky sú v konaní podľa článkov 43 a nasl. neprípustné; otázky právnej ochrany dlžníka možno riešiť v rámci samotného vykonávacieho konania.(16)
36. Už na základe vyššie uvedených rozdielov medzi Bruselským dohovorom a nariadením nemožno na prejednávanú vec uplatniť závery rozsudku Súdneho dvora vo veci Coursier(17), na ktorý odkazovala najmä vláda Spojeného kráľovstva.
37. Predmetom tohto sporu bola prieskumná spôsobilosť rozsudku vydaného v konkurznom konaní pri vyhlásení vykonateľnosti rozsudku ukladajúceho povinnosť zaplatiť v inom členskom štáte. Spor sa konkrétne týkal vykonateľnosti francúzskeho rozsudku ukladajúceho povinnosť zaplatiť v Luxembursku. Po vydaní francúzskeho rozsudku bol vo Francúzsku vydaný rozsudok, ktorým bol pre nedostatok majetku zastavený konkurz na majetok účastníka konania. Z tohto dôvodu sa rozsudok ukladajúci povinnosť zaplatiť už nemohol podľa francúzskeho práva vykonať vo Francúzsku.
38. Vynorila sa preto otázka, či sa mala v Luxembursku v rámci konania o vydanie vyhlásenia vykonateľnosti zohľadniť skutočnosť, že rozsudok ukladajúci povinnosť zaplatiť nebolo možné podľa francúzskeho práva vykonať v dôsledku vydania francúzskeho rozsudku v konkurznom konaní. Súdny dvor v tejto veci rozhodol, že vec sa týkala možnosti zohľadnenia účinkov rozsudku vydaného v cudzom konkurznom konaní, čiže v oblasti, ktorá je z pôsobnosti Bruselského dohovoru výslovne vylúčená. Je preto na súdoch štátu výkonu rozhodnutia, aby v rámci odvolacieho konania podľa článku 36 Bruselského dohovoru podľa ustanovení vnútroštátneho práva a medzinárodného práva súkromného rozhodli, aké právne účinky sa majú priznať rozsudku v štáte výkonu.(18)
39. Nekritické uplatnenie tohto konštatovania na prejednávanú vec je neprijateľné. Súdny dvor sa v úvodných odôvodneniach rozsudku Courier v súvislosti s nevykonateľnosťou zahraničného rozsudku zmienil aj o splnení dlhu.(19) Ako však už bolo uvedené a ako správne podotkla švédska vláda, prejednávaná vec sa týka osobitnej oblasti konkurzného práva. Preto nemožno vychádzať z predpokladu, že Súdny dvor tým, že sa okrajovo zaoberal aj otázkou splnenia dlhu, zamýšľal s konečnou platnosťou rozhodnúť aj o námietke zániku nároku. Túto judikatúru Súdneho dvora preto v tejto veci nemožno uplatniť aj z iného dôvodu, ako sú uvedené rozdiely medzi Bruselským dohovorom a nariadením č. 44/2001.
3. Teleologický výklad
40. Rozhodujúci vplyv na výklad článku 45 môže mať okrem jeho znenia len výklad zmyslu a cieľa konania na vyhlásenie vykonateľnosti podľa nariadenia č. 44/2001.
41. Nariadenie sleduje zabezpečenie voľného pohybu rozsudkov pochádzajúcich z členských štátov v občianskych a obchodných veciach zjednodušením formálnych požiadaviek na účely ich rýchleho a jednoduchého uznania a výkonu.(20) Uvedené vyplýva predovšetkým z jeho odôvodnení č. 2, 6, 16 a 17. Vzájomná dôvera vo výkon súdnictva v Únii odôvodňuje automatické uznávanie rozsudkov vydaných v členskom štáte bez ďalšieho konania s výnimkou sporných prípadov.(21)
42. Ako uvádza aj odôvodnenie č. 17, na základe tej istej zásady vzájomnej dôvery je odôvodnené, že konanie smerujúce k výkonu rozsudku má byť účinné a rýchle: Vyhlásenie vykonateľnosti sa preto musí vydať v prvostupňovom konaní takmer automaticky po výlučne formálnej kontrole predložených dokladov bez toho, aby súd z úradnej povinnosti skúmal ktorýkoľvek z dôvodov nevykonateľnosti uvedený v nariadení. Preskúmanie dôvodov nevykonateľnosti možno vykonať len v konaní o odvolaní.
43. Požiadavka na rýchlosť konania vyplýva aj z článku 45 ods. 1 druhej vety. Podľa tohto ustanovenia vydá odvolací súd svoje rozhodnutie bez odkladu.
44. V zmysle uvedeného predstavuje odmietnutie vydania alebo zrušenie vydaného vyhlásenia vykonateľnosti podľa článku 45 na jednej strane výnimku, ktorá sa má podľa judikatúry Súdneho dvora vykladať reštriktívne.(22)
45. Na druhej strane si dosiahnutie cieľa, ktorým je „rýchle a jednoduché uznávanie a výkon rozsudkov“,(23) vyžaduje zohľadnenie dvoch zásad: jednak rýchle a jednoduché vydanie vyhlásenia vykonateľnosti a jednak jednotnosť konania o vydanie vyhlásenia vykonateľnosti v celej Únii.
46. Skúmanie námietky zániku nároku v konaní o vydanie vyhlásenia vykonateľnosti nie je v súlade s týmito zásadami.
47. Skúmanie hmotnoprávnych námietok by totiž viedlo k rozšíreniu, skomplikovaniu a predĺženiu konania o vydanie vyhlásenia vykonateľnosti. Ako názorný príklad možno uviesť prejednávanú vec. Námietka, ktorú účastník konania vzniesol proti vyhláseniu vykonateľnosti, sa týka údajného uspokojenia nároku priznaného rozsudkom formou započítania. Ako vyplýva aj z písomného podania správcu konkurznej podstaty, započítanie je dôrazne spochybňované. Existenciu splnenia podmienok na započítanie nebude možné zodpovedať ani jednoducho, ani rýchlo. Posúdenie nároku, ktorý sa má započítať, si môže vyžiadať rozsiahle skúmanie skutkového stavu. Navyše holandské súdy môžu považovať za nevyhnutné predloženie posudku k otázke predpokladov a následkov započítania podľa belgického práva.
48. Ďalej skúmanie skutkového stavu, ktoré je často pre skúmanie námietky zániku nároku nevyhnutné, nepatrí do odvolacieho konania podľa článku 45 nariadenia. Uvedené v neposlednej rade potvrdzuje aj skutočnosť, že podľa nariadenia sú pre konanie spravidla príslušné odvolacie súdy,(24) napríklad v Nemecku Oberlandesgerichte. Ak by sa v konaní o vydanie vyhlásenia vykonateľnosti pripustila možnosť uplatnenia hmotnoprávnej námietky, pre rozhodnutie o tejto námietke by v prvom stupni boli príslušné tieto odvolacie súdy. Nie len že sa to zdá byť nesystémové, ale účastníci konania by tak navyše boli vylúčení z účasti na konaní vo veci samej.
49. Touto argumentáciou založenou na efektívnosti konania o vydanie vyhlásenia vykonateľnosti nemôže otriasť ani námietka hospodárnosti konania, ktorú uviedla predovšetkým nemecká vláda.
50. Táto námietka nemeckej vlády sa zakladá v podstate na tom, že ak by sa účastníkom konania poskytla možnosť uplatniť hmotnoprávne námietky v rámci vyhlásenia vykonateľnosti a nie až v nasledujúcom štádiu samotného výkonu rozhodnutia, ušetrila by sa im tým účasť na dvoch konaniach.
51. Na prvý pohľad sa táto argumentácia javí ako dôvodná. Z bližšieho skúmania však vyplýva, že je aplikovateľná len na prípady, keď účastník odvolacieho konania uplatňuje dôvody neuznania rozsudku podľa článkov 34 a 35 nariadenia súbežne s hmotnoprávnou námietkou. Iba v takomto prípade by odmietnutie zohľadnenia hmotnoprávnej námietky v konaní o vydanie vyhlásenia vykonateľnosti malo za následok, že najprv sa musí uskutočniť odvolacie konanie vo veci vyhlásenia vykonateľnosti a následne až konanie týkajúce sa výkonu rozhodnutia. Situácia, že účastník konania uplatní dôvod neuznania rozsudku podľa článkov 34 a 35 nariadenia súbežne s námietkou zániku nároku, však nastane len veľmi zriedka.
52. Ak účastník konania uplatní len hmotnoprávnu námietku zániku nároku, ako napríklad v tomto prípade, kde sa účastník konania neodvoláva zároveň na dôvody podľa článkov 34 a 35 nariadenia, a ak by takáto námietka v konaní o vydanie vyhlásenia vykonateľnosti nebola prípustná, prebehlo by len jedno súdne konanie. Ak sa v konaní o vydanie vyhlásenia vykonateľnosti skúmanie takejto námietky nepripustí, účastník konania nemusí podávať odvolanie a stačí, aby svoju námietku uplatnil len v priebehu konania týkajúceho sa výkonu rozhodnutia. V takomto prípade nie sú dve konania potrebné.
53. Okrem toho sa zotrvaním pri taxatívnom výpočte dôvodov nevykonateľnosti, ktorý vyplýva z doslovného výkladu ustanovenia, zaistí jednotné vedenie konania v celej Únii. V takomto prípade nemôže vzniknúť situácia, že v jednom členskom štáte bude skúmanie hmotnoprávnych námietok prípustné a v inom členskom štáte nie. Takéto rozdiely by boli prekážkou pre vytvorenie jednotného systému konania o vydanie vyhlásenia vykonateľnosti v celej Únii. Táto jednotnosť konania však predstavuje dôležitý prvok jednoduchosti a predvídateľnosti výkonu rozhodnutí v zahraničí.
54. Ako presvedčivo uviedla Komisia, účelom nariadenia je práve prostredníctvom zjednodušenia a racionalizácie konania o vydanie vyhlásenia vykonateľnosti zabezpečiť čo možno najrýchlejšie zrovnoprávnenie cudzích rozsudkov s rozsudkami štátu pôvodu.(25) Na základe rýchleho a formálneho vyhlásenia vykonateľnosti sa cudzie a vnútroštátne tituly musia posudzovať rovnako. Belgická vláda tiež správne zdôraznila, že v rámci nariadenia sa cudzie tituly majú čo najviac prispôsobiť vnútroštátnym titulom. Z tohto dôvodu by nemalo dochádzať k akejkoľvek diskriminácii v porovnaní s vnútroštátnymi rozhodnutiami. V prípade skutkových okolností výlučne vnútroštátnej povahy môže účastník konania svoju námietku zániku nároku uplatniť až v samotnom konaní týkajúcom sa výkonu rozhodnutia.
55. V tejto súvislosti treba spomenúť aj odpoveď nemeckej vlády na otázku položenú na ústnom pojednávaní. Podľa nemeckého práva nie je rozsudok automaticky vykonateľný, naopak, na jeho vykonanie sa vyžaduje vyznačenie právoplatnosti na základe tzv. „doložky“, ktorá potvrdzuje vykonateľnosť. Ak by bola táto doložka považovaná za obdobu vyhlásenia vykonateľnosti v konaní o vykonanie cudzieho rozsudku, vynára sa otázka, či sa obe tieto situácie budú posudzovať rovnako. Nemecká vláda uviedla, že doposiaľ mohlo v nemeckom právnom poriadku dochádzať k rozdielnemu posudzovaniu vnútroštátnych a cezhraničných situácií. V nemeckom konaní o vyznačenie doložky vykonateľnosti sa námietka zániku nároku považuje za neprípustnú a možno ju uplatniť až v rámci samotného výkonu rozhodnutia. Pri výkone cudzích rozsudkov naopak nemecké právo umožňuje preskúmanie námietky zániku nároku v konaní o vydanie vyhlásenia vykonateľnosti.
56. Ako už bolo uvedené vyššie, argument založený na hospodárnosti konania takéto rozdielne zaobchádzanie neodôvodňuje. Z uvedeného teda vyplýva, že aj zásada rovnakého zaobchádzania vyžaduje, aby sa v rámci vyhlásenia vykonateľnosti skúmali len dôvody nevykonateľnosti výslovne stanovené nariadením a aby iné námietky boli prípustné počas samotného konania týkajúceho sa výkonu rozhodnutia rovnako ako v prípade výkonu vnútroštátnych rozsudkov.
4. Osobitný prípad nesporných námietok účastníka konania – súdy príslušné pre uplatnenie hmotnoprávnych námietok
57. V tomto konaní vo veci samej je predmetom sporu medzi účastníkmi konania uspokojenie nároku priznaného rozsudkom započítaním. Viaceré okolnosti hovoria v prospech toho, aby sa v situáciách, keď uspokojenie nároku nie je medzi účastníkmi konania sporné alebo ak o ňom bolo právoplatne rozhodnuté, pripustila výnimka zo zásady neprípustnosti skúmania námietok v konaní o vydanie vyhlásenia vykonateľnosti, pretože nesporná námietka zániku nároku nevedie k prieťahom v konaní.(26) Keďže táto otázka nebola predmetom tohto konania, netreba o nej s konečnou platnosťou rozhodnúť.
58. Predmetom tohto konania nie je ani otázka, v ktorom členskom štáte má účastník konania uplatniť svoju námietku zániku nároku. Ide len o otázku, či túto námietku môže uplatniť počas konania o vydanie vyhlásenia vykonateľnosti. Všetci účastníci tohto konania vychádzali len z toho predpokladu, že sa námietka zániku nároku počas samotného konania o výkon rozhodnutia musí uplatniť v štáte výkonu rozhodnutia. V literatúre sa však objavujú aj názory, podľa ktorých by pre uplatnenie námietky mali byť príslušné súdy štátu pôvodu.(27) Odpoveď na túto otázku by mohla vyplývať z článku 22 bodu 5 nariadenia č. 44/2001, ktorý stanovuje výlučnú právomoc štátu výkonu rozhodnutia v „konaniach, ktorých predmetom je výkon rozsudku“.
59. Keďže však vnútroštátny súd v tejto súvislosti nijakú otázku nepoložil, čiže táto otázka nebola predmetom konania, neposkytuje toto konanie priestor na konečné vyriešenie tohto problému. V prípade, ak by Súdny dvor aj napriek tejto skutočnosti považoval za potrebné o tejto otázke rozhodnúť, bolo by podľa môjho názoru potrebné opätovne otvoriť toto konanie s cieľom poskytnúť účastníkom konania priestor na zaujatie stanoviska.
60. V súhrne teda ostáva ešte raz zopakovať, že skúmanie hmotnoprávnych námietok, ktoré vznikli po vydaní rozsudku, ktorý sa má vykonať, a ktoré sa týkajú samotného nároku priznaného rozsudkom by v odvolacom konaní podľa článkov 43 a nasl. nariadenia č. 44/2001 viedlo k zdĺhavému a príliš širokému konaniu, čo je v rozpore s koncepciou konania o vydanie vyhlásenia vykonateľnosti v zmysle nariadenia. Článok 45 ods. 1 prvá veta nariadenia č. 44/2001 teda bráni zohľadneniu takejto hmotnoprávnej námietky.
V – Návrh
61. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor na návrh na začatie prejudiciálneho konania odpovedal:
Článok 45 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach bráni tomu, aby súd, ktorý rozhoduje o odvolaní podľa článku 43 alebo článku 44 tohto nariadenia, skúmal námietku účastníka, ktorá je predmetom sporu medzi účastníkmi konania, že nárok priznaný vykonateľným súdnym rozhodnutím splnil po vydaní tohto rozhodnutia.