ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (ôsma komora)

z 9. decembra 2014 (*)

„Hospodárska súťaž – Kartely – Trh s výstužami do betónu vo forme tyčí alebo zvitkov – Rozhodnutie, ktorým sa na základe nariadenia (ES) č. 1/2003 konštatuje porušenie článku 65 UO po skončení platnosti Zmluvy ESUO – Stanovenie cien a lehôt na zaplatenie – Obmedzenie alebo kontrola výroby alebo predaja – Porušenie podstatných formálnych náležitostí – Právny základ – Prekročenie právomoci a zneužitie konania – Pokuty – Horná hranica stanovená v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 – Žaloba o neplatnosť – Pozmeňujúce rozhodnutie – Neprípustnosť“

Vo veciach T‑472/09 a T‑55/10,

SP SpA, so sídlom v Brescii (Taliansko), v zastúpení: G. Belotti, advokát,

žalobkyňa,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: vo veci T‑472/09 pôvodne R. Sauer, V. Di Bucci a B. Gencarelli, neskôr R. Sauer a R. Striani, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci M. Moretto, advokát, a vo veci T‑55/10 pôvodne R. Sauer a B. Gencarelli, neskôr R. Sauer a R. Striani, za právnej pomoci M. Moretto,

žalovanej,

ktorého predmetom je vo veci T‑472/09 návrh na určenie neexistencie alebo na zrušenie rozhodnutia Komisie K(2009) 7492 v konečnom znení z 30. septembra 2009 týkajúceho sa konania podľa článku 65 UO (vec COMP/37.956 – Výstuže do betónu, opätovné prijatie), subsidiárne návrh na zrušenie článku 2 uvedeného rozhodnutia a ďalej subsidiárne návrh na zníženie pokuty uloženej žalobkyni, ako aj vo veci T‑55/10 návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie K(2009) 9912 v konečnom znení z 8. decembra 2009, ktorým sa mení rozhodnutie K(2009) 7942 v konečnom znení,

VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora),

v zložení: sudcovia M. E. Martins Ribeiro (spravodajkyňa), vykonávajúca funkciu predsedníčky komory, A. Popescu a G. Berardis,

tajomník: T. Weiler, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 29. januára 2013,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Právny rámec

1.     Ustanovenia Zmluvy ESUO

1        Článok 36 UO stanovoval:

„Komisia, predtým ako prijme jednu z finančných sankcií alebo stanoví penále upravené v tejto zmluve, musí vyzvať dotknutú osobu na predloženie svojich pripomienok.

Finančné sankcie a penále uložené na základe ustanovení tejto zmluvy môžu byť predmetom neobmedzeného súdneho preskúmania.

Žalobkyne sa môžu na podporu tohto preskúmania za podmienok stanovených v prvom odseku článku 33 tejto zmluvy odvolávať na vady rozhodnutí a odporúčaní, ktorých porušenie sa im vytýka.“

2        Článok 47 znel takto:

„Komisia môže zhromažďovať informácie potrebné na plnenie svojich úloh. Podľa potreby môže vykonať šetrenia.

Komisia nesmie prezradiť informácie, na ktoré sa z dôvodu ich povahy vzťahuje profesijné tajomstvo, najmä údaje o podnikoch a ich obchodných vzťahoch alebo o ich režijných cenách“. S touto výhradou je Komisia povinná zverejňovať údaje, ktoré môžu byť užitočné pre vlády alebo akékoľvek iné dotknuté subjekty.

Podnikom, ktoré si nesplnia povinnosti, ktoré im vyplývajú z rozhodnutí prijatých na základe ustanovení tohto článku, alebo ktoré vedome poskytnú nepravdivé informácie, môže Komisia uložiť pokuty v maximálnej výške 1 % ročného obratu a penále v maximálnej výške 5 % priemerného denného obratu za každý deň omeškania.

Každé porušenie profesijného tajomstvo Komisiou, ktorým bola podniku spôsobená škoda, môže byť za podmienok stanovených v článku 40 predmetom žaloby o náhradu škody na Súdnom dvore.“

3        Článok 65 UO stanovoval:

„1.      Zakazujú sa akékoľvek dohody medzi podnikateľmi, rozhodnutia združení podnikateľov a zosúladené postupy, ktoré na spoločnom trhu priamo alebo nepriamo vedú k vylučovaniu, obmedzovaniu alebo skresľovaniu riadnej hospodárskej súťaže, a to najmä:

a)      stanovenie alebo určovanie cien;

b)      obmedzovanie alebo kontrola výroby, technického rozvoja alebo investícií;

c)      rozdeľovanie trhov, výrobkov, zákazníkov alebo zdrojov zásobovania.

…

4.      Dohody alebo rozhodnutia zakázané podľa odseku 1 tohto článku sú absolútne neplatné a nemožno sa na ne odvolávať pred žiadnym súdom členských štátov.

S výnimkou žalôb podaných na Súdny dvor má Komisia výlučnú právomoc rozhodovať o súlade uvedených dohôd alebo rozhodnutí s ustanoveniami tohto článku.

5.      Podnikom, ktoré uzatvoria absolútne neplatnú dohodu, ktorú uplatňujú alebo sa pokúsia uplatňovať formou arbitráže, pokuty, bojkotu alebo akýmkoľvek iným spôsobom, absolútne neplatnú dohodu alebo rozhodnutie, alebo dohodu, ktorej schválenie bolo odmietnuté alebo odvolané, alebo ku ktorých schváleniu došlo na základe vedome nepravdivých alebo skreslených informácií, alebo ktoré používajú postupy v rozpore s ustanoveniami odseku 1, môže Komisia uložiť pokuty a penále vo výške maximálne dvojnásobku obratu dosiahnutého pri výrobkoch, ktoré boli predmetom dohody, rozhodnutia alebo postupu v rozpore s ustanoveniami tohto článku, s tým, že ak je takýmto cieľom obmedziť výrobu, technický vývoj alebo investície, môže dôjsť k zvýšeniu takto stanovenej maximálnej hranice až do výšky 10 % ročného obratu predmetných podnikov, pokiaľ ide o pokutu, a do výšky 20 % denného obratu, pokiaľ ide o penále.“ [neoficiálny preklad]

4        V súlade s článkom 97 UO sa platnosť Zmluvy ESUO skončila 23. júla 2002.

2.     Ustanovenia Zmluvy o ES

5        Článok 305 ods. 1 ES uvádzal:

„Ustanovenia tejto zmluvy sa nedotýkajú ustanovení Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele, najmä v oblasti práv a povinností členských štátov, právomoci orgánov Spoločenstva a pravidiel stanovených uvedenou zmluvou pre fungovanie spoločného trhu uhlia a ocele.“

3.     Nariadenie č. 1/2003

6        Podľa článku 4 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 [ES] a 82 [ES] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205) „na účely uplatňovania článkov 81 [ES] a 82 [ES] má Komisia právomoci stanovené týmto nariadením“.

7        Článok 7 nariadenia č. 1/2003, nazvaný „Zistenie a ukončenie porušovania“, stanovuje:

„1.      Ak Komisia, konajúc na základe sťažnosti alebo z vlastného podnetu, zistí porušovanie článkov 81 [ES] alebo 82 [ES], môže rozhodnutím od príslušných podnikov a združení podnikov požiadať o ukončenie takého porušovania… Ak má Komisia na tom oprávnený záujem, môže tiež zistiť porušenie po tom, čo bolo spáchané [môže tiež konštatovať, že došlo k porušeniu v minulosti – neoficiálny preklad].

…“

8        Článok 23 ods. 2 písm. a) nariadenia (ES) č. 1/2003 stanovuje:

„Komisia môže rozhodnutím uložiť podnikom alebo združeniam podnikov pokuty, keď úmyselne alebo z nedbalosti:

a)      porušujú článok 81 alebo článok 82 [ES]…“

4.     Oznámenie Komisie o niektorých aspektoch zaobchádzania so záležitosťami týkajúcimi sa hospodárskej súťaže vyplývajúcimi zo skončenia platnosti Zmluvy ESUO

9        Komisia Európskych spoločenstiev prijala 18. júna 2002 oznámenie o niektorých aspektoch zaobchádzania so záležitosťami týkajúcimi sa hospodárskej súťaže vyplývajúcimi zo skončenia platnosti Zmluvy ESUO [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES C 152, s. 5, ďalej len „oznámenie z 18. júna 2002“).

10      V bode 2 oznámenia z 18. júna 2002 sa uvádza, že jeho predmetom je:

„…

–        rekapitulovať pre hospodárske subjekty a členské štáty v rozsahu, v akom sa ich týka Zmluva ESUO a z nej odvodená právna úprava, najvýznamnejšie zmeny hmotného a procesného práva vyplývajúce z prechodu na režim Zmluvy ES…,

–        vysvetliť, ako chce Komisia vyriešiť konkrétne problémy vzniknuté prechodom z režimu ESUO na režim ES v oblasti kartelov a zneužívania dominantného postavenia…, kontroly koncentrácií… a kontroly štátnej pomoci.“

11      Bod 31 oznámenia z 18. júna 2002, ktorý sa nachádza v časti venujúcej sa konkrétnym problémom vzniknutým prechodom z režimu Zmluvy ESUO na režim Zmluvy o ES, znie takto:

„Ak pri uplatňovaní pravidiel Spoločenstva týkajúcich sa hospodárskej súťaže na dohody Komisia konštatuje porušenie v oblasti, na ktorú sa vzťahuje Zmluva ESUO, uplatniteľnou hmotnoprávnou úpravou je bez ohľadu na dátum uplatnenia tá, ktorá platí v okamihu, keď vznikli skutočnosti predstavujúce porušenie. V každom prípade z procesného hľadiska uplatniteľnou právnou úpravou po skončení platnosti Zmluvy ESUO je právna úprava ES…“ [neoficiálny preklad]

 Predmety konaní

12      Predmetom prejednávaných vecí je návrh na určenie neexistencie alebo na zrušenie rozhodnutia Komisie K(2009) 7492 v konečnom znení z 30. septembra 2009 týkajúceho sa konania podľa článku 65 UO (vec COMP/37.956 – Výstuže do betónu, opätovné prijatie) (ďalej len „prvé rozhodnutie“), subsidiárne návrh na zrušenie článku 2 uvedeného rozhodnutia a ďalej subsidiárne návrh na zníženie pokuty uloženej žalobkyni, spoločnosti SP SpA (vec T‑472/09), ako aj návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie K(2009) 9912 v konečnom znení z 8. decembra 2009, ktorým sa mení prvé rozhodnutie (ďalej len „pozmeňujúce rozhodnutie“) (vec T‑55/10).

13      V prvom rozhodnutí Komisia konštatovala, že nasledujúce spoločnosti porušili článok 65 UO:

–        Alfa Acciai SpA (ďalej len „Alfa“),

–        Feralpi Holding SpA (ďalej len „Feralpi“),

–        Ferriere Nord SpA,

–        IRO Industrie Riunite Odolesi SpA (ďalej len „IRO“),

–        Leali SpA a Acciaierie e Ferriere Leali Luigi SpA, v likvidácii (ďalej len „AFLL“) (tieto dve spoločnosti ďalej spoločne len „Leali‑AFLL“),

–        Lucchini SpA a žalobkyňa (tieto dve spoločnosti ďalej spoločne len „Lucchini‑SP“),

–        Riva Fire SpA (ďalej len „Riva“),

–        Valsabbia Investimenti SpA a Ferriera Valsabbia SpA (tieto dve spoločnosti ďalej spoločne len „Valsabbia“).

 Predstavenie žalobkyne

14      Žalobkyňa je spoločnosťou v likvidácii, ktorá je zapísaná ako nečinná v obchodnom registri mesta Brescia (Taliansko) a ktorej 83,333 % základného imania vlastnia právnické alebo fyzické osoby patriace do rodiny Lucchini, pričom zvyšných 16,667 % základného imania patrí spoločnosti Lucchini (odôvodnenie 99 prvého rozhodnutia).

15      Spoločnosť Siderpotenza SpA (ďalej len „pôvodná Siderpotenza“) bola od roku 1989 do roku 1991 podnikom, ktorý spoločne kontrolovala jednak spoločnosť Lucchini Siderurgica SpA, ako aj bývalé spoločnosti Acciaierie e Ferriere Leali Luigi. Dňa 5. marca 1991 sa pôvodná Siderpotenza zlúčila so spoločnosťou Lucchini Siderurgica. Spoločnosť Lucchini Siderurgica sa zlúčila so spoločnosťou Lucchini 10. októbra 1998 s účinnosťou od 1. decembra 1998 (odôvodnenia 96 a 97 prvého rozhodnutia).

16      Dňa 31. októbra 1997 bolo odvetvie spoločnosti Lucchini Siderurgica s „výstužami do betónu“ prevedené na spoločnosť Siderpotenza založenú v júli 1997 (ďalej len „nová Siderpotenza“). Dňa 30. mája 2002 nová Siderpotenza previedla svoje výrobné jednotky výstuží do betónu na spoločnosť Ferriere Nord (odôvodnenia 99 a 538 prvého rozhodnutia).

17      Dňa 12. septembra 2002 nová Siderpotenza zmenila svoje obchodné meno na SP (odôvodnenie 99 prvého rozhodnutia). Spoločnosť SP vstúpila do likvidácie 28. mája 2009.

 Okolnosti predchádzajúce sporu

18      Od októbra do decembra 2000 Komisia v súlade s článkom 47 UO vykonala vyšetrovania v talianskych podnikoch vyrábajúcich výstuže do betónu a v združení talianskych oceliarskych podnikov. Komisia im na základe článku 47 UO zaslala tiež žiadosti o informácie (odôvodnenie 114 prvého rozhodnutia).

19      Komisia 26. marca 2002 začala správne konanie a uviedla výhrady podľa článku 36 UO (ďalej len „oznámenie o výhradách“) (odôvodnenie 114 prvého rozhodnutia). Žalobkyňa predložila písomné pripomienky k oznámeniu o výhradách. Vypočutie sa konalo 13. júna 2002 (odôvodnenie 118 prvého rozhodnutia).

20      Komisia 12. augusta 2002 uviedla doplňujúce výhrady (ďalej len „oznámenie o doplňujúcich výhradách“) adresované subjektom, ktorým bolo určené oznámenie o výhradách. V doplňujúcom oznámení o výhradách založenom na článku 19 ods. 1 nariadenia Rady č. 17 zo 6. februára 1962, prvého vykonávacieho nariadenia k článkom [81 ES] a [82 ES] (Ú. v. ES 1962, 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3), Komisia vysvetlila svoje stanovisko týkajúce sa pokračovania konania po skončení platnosti Zmluvy ESUO. Dotknutým podnikom bola poskytnutá lehota, aby predložili svoje pripomienky, a 30. septembra 2002 sa konalo druhé vypočutie za prítomnosti zástupcov členských štátov (odôvodnenie 119 prvého rozhodnutia).

21      Po skončení konania prijala Komisia rozhodnutie K(2002) 5087 v konečnom znení zo 17. decembra 2002 týkajúceho sa konania podľa článku 65 UO (vec COMP/37.956 – Výstuže do betónu) (ďalej len „rozhodnutie z roku 2002“), v ktorom konštatovala, že podniky, ktorým bolo toto rozhodnutie určené, vytvorili jediný, komplexný a pokračujúci kartel na talianskom trhu s výstužami do betónu vo forme tyčí alebo zvitkov, ktorého cieľom alebo účinkom bolo určovanie cien a ktorý tiež viedol k zosúladenému obmedzovaniu alebo kontrole výroby alebo predaja v rozpore s článkom 65 ods. 1 UO (odôvodnenie 121 prvého rozhodnutia). Komisia v tomto rozhodnutí uložila spoločnosti Lucchini a žalobkyni spoločne a nerozdielne pokutu vo výške 16,14 milióna eur.

22      Dňa 30. januára 2003 podala žalobkyňa na Súd prvého stupňa žalobu proti rozhodnutiu z roku 2002. Súd prvého stupňa rozsudkom z 25. októbra 2007, SP a i./Komisia (T‑27/03, T‑46/03, T‑58/03 a T‑79/03 a T‑80/03, T‑97/03 a T‑98/03, Zb. s. II‑4331) zrušil rozhodnutie z roku 2002. Súd prvého stupňa poukázal na to, že najmä vzhľadom na skutočnosť, že rozhodnutie z roku 2002 neobsahuje žiadny odkaz na článok 3 a článok 15 ods. 2 nariadenia č. 17, sa toto rozhodnutie zakladá iba na článku 65 ods. 4 a 5 UO (rozsudok SP a i./Komisia, už citovaný, bod 101). Keďže platnosť týchto ustanovení sa skončila 23. júla 2002, Komisia na účely konštatovania porušenia článku 65 ods. 1 UO a uloženia pokuty podnikom, ktoré sa na uvedenom porušení zúčastnili, už nemohla založiť svoju právomoc na týchto ustanoveniach, ktoré v čase prijatia rozhodnutia z roku 2002 neboli platné (rozsudok SP a i./Komisia, už citovaný, bod 120).

23      Komisia listom z 30. júna 2008 informovala žalobkyňu a ostatné dotknuté podniky o svojom úmysle opätovne prijať rozhodnutie s tým, že zmení právny základ v porovnaní s právnym základom, ktorý bol zvolený v prípade rozhodnutia z roku 2002. Komisia okrem toho konkrétne uviedla, že vzhľadom na obmedzený dosah rozsudku SP a i./Komisia, už citovaného v bode 22 vyššie, sa opätovne prijaté rozhodnutie bude zakladať na dôkazoch predložených v oznámení o výhradách a v oznámení o doplňujúcich výhradách. Dotknutým podnikom bola poskytnutá lehota na predloženie ich pripomienok (odôvodnenia 6 a 123 prvého rozhodnutia).

24      Komisia faxom z 11. septembra 2008 požiadala žalobkyňu o informácie o zmenách, ku ktorým došlo v akcionárskej štruktúre od augusta 2002, a o celosvetovom obrate dosiahnutom v roku 2007 a odoslala žalobkyni rovnopis už citovaného listu z 30. júna 2008, ktorý bol zaslaný na adresu, ktorá sa už nepoužívala. Žalobkyňa odpovedala na túto žiadosť o informácie listom zo 17. septembra 2008.

 Prvé rozhodnutie

25      Komisia 30. septembra 2009 prijala prvé rozhodnutie, ktoré oznámila žalobkyni listom z 1. októbra 2009.

26      Komisia v prvom rozhodnutí konštatovala, že obmedzenia hospodárskej súťaže uvedené v tomto rozhodnutí spôsobil kartel medzi talianskymi výrobcami výstuží do betónu a medzi týmito výrobcami a ich združením, ktorý trval v období od roku 1989 do roku 2000 a ktorého cieľom bolo stanovenie alebo určovanie cien a obmedzovanie alebo kontrola výroby alebo predaja prostredníctvom výmeny významného množstva informácií o trhu s výstužami do betónu v Taliansku (odôvodnenia 7 a 399 prvého rozhodnutia).

27      Pokiaľ ide v prvom rade o právne posúdenie predmetných správaní v prejednávanej veci, Komisia v odôvodneniach 353 až 369 prvého rozhodnutia zdôraznila, že nariadenie č. 1/2003 sa má vykladať tak, že jej po 23. júli 2003 umožňuje konštatovať a sankcionovať kartely v odvetviach, ktoré patria do pôsobnosti Zmluvy ESUO ratione materiae a ratione temporis. Komisia v odôvodnení 370 prvého rozhodnutia uviedla, že toto rozhodnutie bolo prijaté v súlade s procesnými pravidlami Zmluvy o ES a nariadenia č. 1/2003. Komisia okrem toho v odôvodneniach 371 až 376 prvého rozhodnutia pripomenula, že zásady upravujúce časovú postupnosť noriem môžu viesť k uplatneniu hmotnoprávnych ustanovení, ktoré už nie sú platné v čase prijatia aktu inštitúciou Európskej únie, s výnimkou uplatnenia všeobecnej zásady lex mitior, na základe ktorej nemožno nikoho trestať za skutok, ktorý nie je trestným činom v zmysle neskôr platnej právnej úpravy. Komisia dospela k záveru, že v prejednávanej veci nebola Zmluva o ES in concreto priaznivejšia než Zmluva ESUO a že v dôsledku toho sa na zásadu lex mitior v každom prípade nemožno platne odolávať na účely spochybnenia uplatnenia Zmluvy ESUO na predmetné správania v prejednávanej veci.

28      Pokiaľ ide v druhom rade o uplatnenie článku 65 ods. 1 UO, Komisia po prvé poukázala na to, že cieľom kartelu bolo určovanie cien, na základe ktorého sa rozhodovalo aj o obmedzení alebo kontrole výroby alebo predaja. Pokiaľ ide podľa Komisie o určovanie cien, kartel sa počas obdobia od 15. apríla 1992 do 4. júla 2000 prejavoval hlavne dohodami alebo zosúladenými postupmi týkajúcimi sa základnej ceny (a do roku 1995 dohodami a zosúladenými postupmi týkajúcimi sa lehôt na zaplatenie) a počas obdobia od 6. decembra 1989 do 1. júna 2000 dohodami alebo zosúladenými postupmi týkajúcimi sa „navýšení“ (odôvodnenia 399 a 400 prvého rozhodnutia).

29      Po druhé, pokiaľ ide o účinky predmetných obmedzujúcich postupov na trh, Komisia uviedla, že vzhľadom na to, že išlo o kartel, ktorého predmetom bolo vylúčenie, obmedzenie alebo narušenie riadnej hospodárskej súťaže, nebolo potrebné skúmať, či mal účinky na trh (odôvodnenie 512 prvého rozhodnutia). Komisia sa však domnievala, že kartel mal na trh konkrétne účinky (odôvodnenia 513 až 518 prvého rozhodnutia). Najmä dospela k záveru, že kartel ovplyvňoval predajnú cenu, ktorú uplatňovali výrobcovia výstuží do betónu v Taliansku, aj keď opatrenia prijaté v rámci kartelu nepriniesli vždy bezprostredne výsledky, ktoré očakávali podniky zúčastnené na karteli. Podľa Komisie mohli ďalej existovať javy s rôznymi účinkami. Predmetné podniky okrem toho predstavovali približne 21 % talianskeho trhu s výstužami do betónu v roku 1989, 60 % v roku 1995 a približne 83 % v roku 2000, čo naznačuje, že účinok zosúladených zvýšení cien na trh narastal. Komisia napokon zdôraznila, že skutočnosť, že iniciatívy prijaté v tejto oblasti boli od roku 1989 oznamované všetkým výrobcom výstuží do betónu, zvýšila význam týchto účinkov aj počas prvých rokov kartelu (odôvodnenie 519 prvého rozhodnutia).

30      Komisia v treťom rade určila adresátov prvého rozhodnutia. Pokiaľ ide o žalobkyňu, Komisia v odôvodneniach 538 až 544 prvého rozhodnutia uviedla, že sa rozhodla pripísať zodpovednosť za porušenie spoločnosti Lucchini a žalobkyni, keďže tieto spoločnosti tvorili podnik, ktorému boli pripísateľné nielen ich vlastné konania, ale tiež konania spoločností Lucchini Siderurgica a pôvodná Siderpotenza.

31      Čo sa týka existencie hospodárskej jednotky medzi spoločnosťou Lucchini a žalobkyňou, Komisia vychádzala zo skutočnosti, že spoločnosť Lucchini, ako aj žalobkyňa, boli počas celej dĺžky trvania porušenia priamo alebo nepriamo kontrolované rodinou Lucchini. Žalobkyňu ďalej kontrolovala spoločnosť Lucchini v rámci konkrétneho riadenia výrobnej a obchodnej politiky v odvetví výstuží do betónu, ako to podľa Komisie vyplýva z konkrétnych, podrobných a zdokumentovaných dôkazov, ako aj zo zhodujúcich sa skutočností týkajúcich sa organizačnej štruktúry spoločnosti Lucchini a žalobkyne, najmä vzhľadom na skutočnosť, že niektoré osoby zastávali v rámci týchto spoločností významné funkcie obchodného vedenia, a to niekedy súčasne (odôvodnenie 540 prvého rozhodnutia).

32      Pokiaľ ide o pripísanie prípadných protisúťažných správaní spoločností pôvodná Siderpotenza a Lucchini Siderurgica, ktoré už právne neexistujú, spoločnosti Lucchini a žalobkyni, Komisia po prvé poukázala na to, že spoločnosť Lucchini Siderurgica sa po fúzii zlúčením z 5. marca 1991 stala právnym nástupcom spoločnosti pôvodná Siderpotenza a že spoločnosť Lucchini sa po fúzii zlúčením z 1. decembra 1998 stala rovnako právnym nástupcom spoločnosti Lucchini Siderurgica. Po druhé, od začlenenia spoločnosti pôvodná Siderpotenza do spoločnosti Lucchini Siderurgica 5. marca 1991 využívala Lucchini Siderurgica celý hmotný a ľudský kapitál patriaci spoločnosti pôvodná Siderpotenza. Po tretie, hmotný a ľudský kapitál spojený s továrňou v meste Potenza (Taliansko), ktorý riadila spoločnosť Lucchini Siderurgica, bol v rámci skupiny prevedený na žalobkyňu. Po štvrté, spoločnosti Lucchini Siderurgica, neskôr Lucchini, vykonávali rozhodujúci vplyv na činnosti žalobkyne do júna 2002, keď bolo podnikové odvetvie vyrábajúce výstuže do betónu prevedené na spoločnosť Ferriere Nord (odôvodnenia 540 a 541 prvého rozhodnutia).

33      Komisia teda dospela k záveru, že existovala: a) právna kontinuita medzi spoločnosťami pôvodná Siderpotenza a Lucchini Siderurgica; b) hospodárska kontinuita medzi týmito dvoma spoločnosťami a spoločnosťou nová Siderpotenza (teraz žalobkyňa), pokiaľ ide o továreň v meste Potenza (Taliansko); c) zodpovednosť vyplývajúca z rozhodujúceho vplyvu, ktorý vykonávali spoločnosti Lucchini Siderurgica a Lucchini na činnosti spoločnosti nová Siderpotenza; a d) právna kontinuita medzi spoločnosťami Lucchini Siderurgica a Lucchini. Komisia sa domnievala, že z toho vyplýva, že všetky tieto subjekty tvorili jeden a ten istý podnik, ktorý sa zhodoval s podnikom, ktorý vytvorila spoločnosť Lucchini a žalobkyňa (odôvodnenie 541 prvého rozhodnutia).

34      Komisia v štvrtom rade konštatovala, že článok 65 ods. 2 UO a článok 81 ods. 3 ES neboli v prejednávanej veci uplatniteľné (odôvodnenia 567 až 570 prvého rozhodnutia). Taktiež zdôraznila, že pravidlá týkajúce sa premlčania uvedené v článku 25 nariadenia č. 1/2003 nebránili prijatiu prvého rozhodnutia (odôvodnenia 571 až 574 prvého rozhodnutia).

35      Pokiaľ ide v piatom rade o výpočet sumy pokút uložených v prejednávanej veci, Komisia uviedla, že na základe článku 23 ods. 2 na riadenia č. 1/2003 môže ukladať pokuty podnikom, ktoré porušili pravidlá hospodárskej súťaže. Vzhľadom na to, že horná hranica pokút stanovená v článku 23 ods. 2 na riadenia č. 1/2003 je odlišná od hornej hranice stanovenej v článku 65 ods. 5 UO, Komisia uviedla, že v súlade so zásadou lex mitior uplatní najnižšiu hornú hranicu (odôvodnenie 576 prvého rozhodnutia). Komisia tiež uviedla, ako o tom informovala dotknuté podniky listom z 30. júna 2008, že sa v prejednávanej veci rozhodla uplatniť usmernenia k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 65 ods. 5 [UO] (Ú. v. EÚ C 9, 1998, s. 3; Mim. vyd. 08/001, s. 171; ďalej len „usmernenia z roku 1998“). Komisia však dodala, že v prejednávanej veci zohľadní skutočnosť, že pri prijatí rozhodnutia z roku 2002 už rozhodla o sume pokút, ktoré zamýšľala uložiť predmetným podnikom (odôvodnenia 579 a 580 prvého rozhodnutia).

36      Komisia po prvé konštatovala, že kartel, ktorého cieľom je určovanie cien vykonávané rôznymi spôsobmi, najmä prostredníctvom obmedzovania alebo kontroly výroby alebo predaja, predstavuje veľmi závažné porušenie práva hospodárskej súťaže Únie (odôvodnenie 591 prvého rozhodnutia). Komisia zamietla tvrdenia predmetných podnikov, že závažnosť porušenia je nižšia s ohľadom na obmedzené konkrétne účinky na trh a s ohľadom na hospodársky kontext, v ktorom sa tieto podniky vyvinuli (odôvodnenia 583 až 596 prvého rozhodnutia). Komisia sa domnieva, že bez ohľadu na veľmi závažný charakter porušenia zohľadnila pri stanovení základnej sumy pokuty špecifické charakteristiky prejednávanej veci, konkrétne skutočnosť, že sa týkala vnútroštátneho trhu, ktorý v čase skutkových okolností podliehal osobitnej právnej úprave Zmluvy ESUO a na ktorom mali podniky, ktorým je určené prvé rozhodnutie, na začiatku porušovania obmedzené podiely (odôvodnenie 599 prvého rozhodnutia).

37      Komisia po druhé zohľadnila špecifickú váhu každého podniku a zoradila tieto podniky v závislosti od ich relatívneho významu na relevantnom trhu. Keďže relatívne podiely na trhu dosiahnuté v priebehu celého posledného roku porušovania (1999) subjektmi, ktorým bolo prvé rozhodnutie určené, Komisia nepovažovala za preukazujúce skutočnú prítomnosť týchto subjektov na relevantnom trhu v priebehu referenčného obdobia, Komisia rozlíšila na základe priemerných podielov na trhu v období rokov 1990 až 1999 tri skupiny podnikov, a to najprv spoločnosti Feralpi a Valsabbia, na ktoré uplatnila východiskovú sumu pokuty 5 miliónov eur, ďalej spoločnosti Lucchini‑SP, Alfa, Riva a Leali‑AFLL, na ktoré uplatnila východiskovú sumu pokuty 3,5 milióna eur, a napokon spoločnosti IRO a Ferriere Nord, na ktoré uplatnila východiskovú sumu 1,75 milióna eur (odôvodnenia 599 až 602 prvého rozhodnutia).

38      Aby Komisia zabezpečila dostatočne odstrašujúci účinok pokuty, zvýšila východiskovú sumu pokuty pre spoločnosť Lucchini‑SP o 200 % a východiskovú sumu pokuty pre spoločnosť Riva o 375 % (odôvodnenia 604 a 605 prvého rozhodnutia).

39      Komisia sa po tretie domnievala, že kartel trval od 6. decembra 1989 do 4. júla 2000. Pokiaľ ide o účasť žalobkyne na porušení, Komisia poukázala na to, že táto účasť trvala od 6. decembra 1989 do 27. júna 2000. Zdôraznila však, že od 9. júna 1998 do 30. novembra 1998 sa spoločnosť Lucchini‑SP nezúčastnila na časti kartelu týkajúcej sa obmedzenia alebo kontroly výroby alebo predaja (odôvodnenie 606 prvého rozhodnutia).

40      Keďže porušenie trvalo v prípade všetkých podnikov okrem spoločnosti Ferriere Nord viac ako desať rokov a šesť mesiacov, východisková suma pokuty sa zvýšila o 105 % v prípade všetkých podnikov okrem spoločnosti Ferriere Nord, v prípade ktorej sa východisková suma pokuty zvýšila o 70 %. Základné sumy pokút boli teda stanovené takto:

–        Feralpi: 10,25 milióna eur,

–        Valsabbia: 10,25 milióna eur,

–        Lucchini‑SP: 14,35 milióna eur,

–        Alfa: 7,175 milióna eur,

–        Riva: 26,9 milióna eur,

–        Leali‑AFLL: 7,175 milióna eur,

–        IRO: 3,58 milióna eur,

–        Ferriere Nord: 2,97 milióna eur (odôvodnenia 607 a 608 prvého rozhodnutia).

41      Pokiaľ ide po štvrté o priťažujúce okolnosti, Komisia poukázala na to, že spoločnosti Ferriere Nord bolo už určené rozhodnutie Komisie prijaté 2. augusta 1989 za jej účasť na karteli týkajúcom sa určovania cien a obmedzovania predaja v odvetví betonárskej oceľovej výstuže a zvýšila základnú sumu jej pokuty o 50 %. Komisia nezohľadnila žiadnu poľahčujúcu okolnosť (odôvodnenia 609 až 623 prvého rozhodnutia).

42      Pokiaľ ide po piate o stanovenie maximálnej sumy pokuty v súlade s článkom 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, Komisia sa domnievala, že suma pokuty uložená predmetným podnikom neprekračuje hornú hranicu 10 % obratu, ktorý dosiahli na území Únie v roku 2007 v prípade výrobkov, na ktoré sa vzťahuje Zmluva ESUO. Čo sa týka konkrétne žalobkyne, Komisia zdôraznila, že jej momentálna nečinnosť nebráni tomu, aby jej uložila pokutu vzhľadom na to, že musí byť uznaná za solidárne zodpovednú so spoločnosťou Lucchini, keďže tvorili jeden a ten istý podnik (odôvodnenia 630 až 632 prvého rozhodnutia).

43      Pokiaľ ide po šieste o uplatnenie oznámenia o neuložení pokút alebo o ich znížení v prípade kartelov (Ú. v. ES C 207, 1996, s. 4, ďalej len „oznámenie o spolupráci z roku 1996“), Komisia uviedla, že spoločnosť Ferriere Nord jej poskytla užitočné informácie, ktoré jej pred zaslaním oznámenia o výhradách umožnili lepšie pochopiť fungovanie kartelu, takže jej priznala zníženie sumy pokuty o 20 %. Komisia konštatovala, že ostatné predmetné podniky nesplnili podmienky uvedeného oznámenia (odôvodnenia 633 až 641 prvého rozhodnutia).

44      Výrok prvého rozhodnutia znie takto:

„Článok 1

Nasledujúce podniky porušili článok 65 ods. 1 [UO] tým, že sa v priebehu uvedených období zúčastnili na pokračujúcej dohode a/alebo zosúladených postupoch týkajúcich sa výstuží do betónu vo forme tyčí alebo zvitkov, ktorých cieľom a/alebo účinkom bolo určovanie cien a obmedzovanie a/alebo kontrola výroby alebo predaja na spoločnom trhu:

–        [Leali‑AFLL] od 6. decembra 1989 do 27. júna 2000,

–        [Alfa] od 6. decembra 1989 do 4. júla 2000,

–        [Ferriera Valsabbia a Valsabbia Investimenti] od 6. decembra 1989 do 27. júna 2000,

–        [Feralpi] od 6. decembra 1989 do 27. júna 2000,

–        [IRO] od 6. decembra 1989 do 27. júna 2000,

–        [Lucchini‑SP] od 6. decembra 1989 do 27. júna 2000,

–        [Riva] od 6. decembra 1989 do 27. júna 2000,

–        [Ferriere Nord] od 1. apríla 1993 do 4. júla 2000.

Článok 2

Za porušenia uvedené v článku 1 sa ukladajú tieto pokuty:

–        [Alfa]: 7,175 milióna eur,

–        [Feralpi]: 10,25 milióna eur,

–        [Ferriere Nord]: 3,57 milióna eur,

–        [IRO]: 3,58 milióna eur,

–        [Leali a AFLL], spoločne a nerozdielne: 6,093 milióna eur,

–        [Leali]: 1,082 milióna EUR,

–        [Lucchini a SP], spoločne a nerozdielne: 14,35 milióna eur,

–        [Riva]: 26,9 milióna eur,

–        [Valsabbia Investimenti a Ferriera Valsabbia], spoločne a nerozdielne: 10,25 milióna eur,

…“

 Vývoj po oznámení prvého rozhodnutia

45      Osem z jedenástich spoločností, ktorým je určené prvé rozhodnutie, teda spoločnosti Riva, Feralpi, Ferriere Nord, Lucchini, Alfa, Ferriera Valsabbia, Valsabbia Investimenti a IRO, oznámilo Komisii listami zaslanými v období od 20. do 23. novembra 2009, že príloha prvého rozhodnutia, ako bolo doručené jeho adresátom, neobsahuje tabuľky vysvetľujúce zmeny cien.

46      Dňa 24. novembra 2009 informovali útvary Komisie všetky subjekty, ktorým bolo prvé rozhodnutie určené, že urobia všetko potrebné, aby im bolo doručené rozhodnutie obsahujúce uvedené tabuľky. Útvary Komisie tiež konkrétne uviedli, že lehoty na zaplatenie pokuty a prípadnú súdnu žalobu začnú plynúť odo dňa doručenia „úplného rozhodnutia“.

 Pozmeňujúce rozhodnutie

47      Komisia 8. decembra 2009 prijala pozmeňujúce rozhodnutie, ktoré v prílohe zahŕňalo chýbajúce tabuľky a v ktorom boli opravené číselné odkazy na uvedené tabuľky v ôsmych poznámkach pod čiarou. Pozmeňujúce rozhodnutie bolo žalobkyni doručené 9. decembra 2009.

48      Výrok pozmeňujúceho rozhodnutia sa týkal zmeny poznámok pod čiarou č. 102, 127, 198, 264, 312, 362, 405 a 448 prvého rozhodnutia. Tabuľky uvedené v prílohe pozmeňujúceho rozhodnutia boli doplnené ako prílohy prvého rozhodnutia.

 Konanie a návrhy účastníkov konania

49      Žalobkyňa návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 30. novembra 2009 podala žalobu, na základe ktorej sa začalo konanie vo veci T‑472/09.

50      Vo veci T‑472/09 žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        vyhlásil prvé rozhodnutie za neexistujúce alebo neplatné, alebo ho v každom prípade zrušil pre nezákonnosť a formálnu vadu vzhľadom na jeho neúplnosť,

–        vo veci samej vyhlásil prvé rozhodnutie za neexistujúce alebo neplatné, alebo ho v každom prípade zrušil v rozsahu, v akom sa týka sankcie, pre nezákonnosť, nedostatok právomoci a zneužitie právomoci,

–        subsidiárne vo veci samej zrušil prvé rozhodnutie pre nedostatok odôvodnenia a skreslenie skutkových okolností, nesprávne právne posúdenie, nedôvodnosť a nepreukázanosť výhrad, porušenie zásady nestrannosti správneho konania a práva na obhajobu,

–        ďalej subsidiárne vo veci samej znížil sankciu, ktorá jej bola uložená, zrušením zvýšenia z dôvodu odstrašujúceho účinku o 200 % a zvýšenia o 105 % z dôvodu dĺžky trvania, ako aj primeraným znížením základnej sumy s ohľadom na premlčanie, nízku závažnosť porušenia, jej zanedbateľnú účasť na karteli a na výhrady, ktoré vo vzťahu k nej neboli výslovne uvedené,

–        na základe opatrení na zabezpečenie priebehu konania a vykonania dokazovania podľa článkov 64 a 65 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu nariadil Komisii, aby predložila listinné dôkazy o spolupráci spoločnosti Ferriere Nord, ktoré sa jej týkajú, a vypočul právneho zástupcu tejto spoločnosti v súvislosti so skutočnosťami uvedenými v bode 176 žaloby,

–        uložil Komisii povinnosť nahradiť všetky trovy konania.

51      Komisia vo veci T‑472/09 navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu v celom rozsahu,

–        uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.

52      Komisia listom z 8. januára 2010 požiadala Všeobecný súd, aby na základe opatrení na zabezpečenie priebehu konania vyzval žalobkyňu, aby zvážila možnosť doplniť a zmeniť svoje žalobné návrhy s ohľadom na pozmeňujúce rozhodnutie, ktoré jej bolo doručené po podaní žaloby vo veci T‑472/09. Žalobkyňa túto žiadosť spochybnila. Všeobecný súd nevyhovel žiadosti Komisie.

53      Žalobkyňa návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 10. februára 2010 podala žalobu, na základe ktorej sa začalo konanie vo veci T‑55/10.

54      Vo veci T‑55/10 žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        vo veci samej zrušil pozmeňujúce rozhodnutie po prvé z dôvodu, že nemá vhodný právny základ, po druhé preto, že Komisia nemá právomoc opraviť predchádzajúce rozhodnutie, pokiaľ je neúplné jeho znenie a obsah, to znamená pokiaľ je rozhodnutie poznačené závažnými a zjavnými vadami, po tretie pre porušenie zásady riadnej správy vecí verejných,

–        v prípade, že Komisia spochybní opis skutkového stavu v bode I žaloby, požiadal Komisiu, aby predložila zápisnice zo stretnutí 30. septembra a 8. decembra 2009 spolu s ich prílohami,

–        uložil Komisii povinnosť nahradiť všetky trovy konania.

55      Komisia vo veci T‑55/10 navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu v celom jej rozsahu,

–        uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.

56      Na základe správy sudcu spravodajcu Všeobecný súd (ôsma komora) rozhodol o otvorení ústnej časti konania v prejednávaných veciach a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania upravených v článku 64 rokovacieho poriadku požiadal vo veci T‑472/09 žalobkyňu, aby predložila dokument. Žalobkyňa tejto žiadosti vyhovela v stanovenej lehote.

57      Uznesením zo 14. decembra 2012 predseda ôsmej komory po tom, ako dostal pripomienky účastníkov konania, rozhodol o spojení vecí T‑472/09 a T‑55/10 na účely ústnej časti konania na základe článku 50 rokovacieho poriadku.

58      Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na ústne otázky položené Všeobecným súdom boli vypočuté na pojednávaní 29. januára 2013.

 Právny stav

59      Vzhľadom na to, že účastníci konania na pojednávaní uviedli, že nemajú námietky proti spojeniu prejednávaných vecí na účely vyhlásenia konečného rozsudku, Všeobecný súd rozhodol v súlade s článkom 50 rokovacieho poriadku o spojení týchto vecí na účely vyhlásenia konečného rozsudku.

1.     Vec T‑472/09

60      Na úvod je potrebné pripomenúť, že žaloba vo veci T‑472/09 obsahuje tri žalobné návrhy, a to návrh na určenie neexistencie alebo zrušenie prvého rozhodnutia, subsidiárne návrh na zrušenie prvého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa týka pokuty uloženej žalobkyni, a ďalej subsidiárne návrh na zníženie pokuty uloženej žalobkyni.

61      Na podporu svojej žaloby vo veci T‑472/09 uvádza žalobkyňa desať žalobných dôvodov. Prvý žalobný dôvod je založený na porušení podstatných formálnych náležitostí. Druhý je založený na nedostatku právomoci Komisie a nesprávnom právnom posúdení, pokiaľ ide o právny základ porušenia a sankcie. Tretí je založený na nedostatočnom odôvodnení, porušení článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 a porušení zásady rovnosti zaobchádzania. Štvrtý je založený na prekročení právomoci a zneužití konania. Piaty je založený na porušení článku 65 UO, nedostatočnom odôvodnení a skreslení skutkových okolností. Šiesty je založený na porušení zásady riadnej správy vecí verejných a nedostatočnom odôvodnení. Siedmy je založený na nesprávnej právnej kvalifikácii skutkového stavu. Ôsmy je založený na porušení práva žalobkyne na obhajobu. Deviaty je založený na nesprávnych právnych posúdeniach a prekročení právomoci pri uplatnení zvýšení pokuty a na porušení zásady proporcionality. Napokon desiaty žalobný dôvod je založený na premlčaní porušenia.

62      Vzhľadom na to, že Všeobecný súd na pojednávaní vyzval žalobkyňu, aby predložila svoje pripomienky k presnému dosahu svojej argumentácie, žalobkyňa spresnila, že tretí a deviaty žalobný dôvod boli uvedené iba na podporu subsidiárnych žalobných návrhov, teda návrhu smerujúceho k zrušeniu prvého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa týka pokuty, a ďalej subsidiárne návrhu smerujúceho k zníženiu tejto pokuty.

 O návrhoch smerujúcich k určeniu neexistencie alebo zrušeniu prvého rozhodnutia

 O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení podstatných formálnych náležitostí

63      Žalobkyňa sa týmto žalobným dôvodom domáha existencie viacerých porušení podstatných formálnych náležitostí z dôvodu neúplnosti prvého rozhodnutia, pretože v ňom chýbali tabuľky, ktoré mali byť uvedené v prílohe tohto rozhodnutia.

64      Komisia na úvod vo svojom vyjadrení k žalobe tvrdí, že žalobkyňa vo svojej žalobe neuviedla žiadnu argumentáciu na podporu svojich návrhov smerujúcich k určeniu neexistencie prvého rozhodnutia. Vo svojej duplike Komisia dodáva, že „žalobný dôvod“ založený na neexistencii prvého rozhodnutia uvedený v replike nebol uvedený v žalobe a treba ho vyhlásiť za neprípustný na základe článku 48 ods. 2 rokovacieho poriadku.

65      Je potrebné poukázať na to, že podľa článku 44 ods. 1 rokovacieho poriadku musí návrh na začatie konania obsahovať zhrnutie dôvodov, na ktorých je návrh založený. Táto informácia musí byť dostatočne jasná a presná, aby si žalovaný mohol pripraviť svoju obhajobu a Všeobecný súd rozhodnúť o žalobe prípadne aj bez ďalších podporných informácií. V žalobe musí byť preto jasne uvedené, v čom spočíva žalobný dôvod, na ktorom sa žaloba zakladá, takže iba abstraktná formulácia tohto dôvodu nespĺňa požiadavky rokovacieho poriadku. Podobné požiadavky platia aj vtedy, ak sa na podporu žalobného dôvodu uvádza výhrada (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. mája 1998, Mo Och Domsjö/Komisia, T‑352/94, Zb. s. II‑1989, bod 333). Okrem toho je Všeobecný súd povinný zamietnuť ako neprípustnú časť návrhov žaloby, ktorá mu je predložená, pokiaľ podstatné skutkové a právne okolnosti, na ktorých je táto časť návrhov žaloby založená, nevyplývajú koherentným a zrozumiteľným spôsobom už z textu samotnej žaloby (rozsudky Súdneho dvora z 18. júla 2006, Rossi/ÚHVT, C‑214/05 P, Zb. s. I‑7057, bod 37, a z 15. apríla 2010, Gualtieri/Komisia, C‑485/08 P, Zb. s. I‑3009, bod 104).

66      Z ustanovení článku 44 ods. 1 písm. c) v spojení s článkom 48 ods. 2 rokovacieho poriadku okrem toho vyplýva, že návrh na začatie konania musí uvádzať predmet konania a musí obsahovať zhrnutie dôvodov, na ktorých je návrh založený, a že uvádzanie nových dôvodov je prípustné počas konania len vtedy, ak sú tieto dôvody založené na nových právnych a skutkových okolnostiach, ktoré vyšli najavo v priebehu konania. Žalobný dôvod, ktorý predstavuje rozšírenie žalobného dôvodu, ktorý už bol priamo alebo implicitne uvedený v návrhu na začatie konania, a ktorý je s ním úzko spojený, treba vyhlásiť za prípustný (pozri rozsudok Všeobecného súdu z 24. mája 2011, NLG/Komisia, T‑109/05 a T‑444/05, Zb. s. II‑2479, bod 149 a tam citovanú judikatúru).

67      V prejednávanej veci je potrebné poukázať na to, že žalobkyňa vo svojich návrhoch uvedených v žalobe navrhuje, aby Všeobecný súd určil neexistenciu prvého rozhodnutia a aby v každom prípade uvedené rozhodnutie zrušil pre nezákonnosť a formálnu vadu vzhľadom na jeho neúplnosť (pozri bod 50 vyššie). V texte tohto vyjadrenia však žalobkyňa výslovne neuviedla žalobné dôvody na podporu návrhu smerujúceho k určeniu neexistencie prvého rozhodnutia.

68      V bodoch 15 až 18 svojej žaloby v rámci žalobného dôvodu nazvaného „Neúplnosť [prvého rozhodnutia]. Porušenie podstatných formálnych náležitostí“ žalobkyňa uvádza, že prvé rozhodnutie neobsahuje svoje prílohy, hoci Komisia spomína tieto prílohy v jednotlivých odôvodneniach prvého rozhodnutia na podporu výhrad, ktoré sú v ňom uvedené. Žalobkyňa tiež po prvé uvádza, že prvé rozhodnutie jej neumožňuje pochopiť presné znenie výhrad, kvôli ktorým bola sankcionovaná, a neodôvodňuje dostatočne obvinenia Komisie. Žalobkyňa ďalej tvrdí, že je rozumné domnievať sa, že zbor členov Komisie rozhodoval o návrhu neúplného rozhodnutia. Napokon sa žalobkyňa domnieva, že tieto porušenia „bezprecedentnej závažnosti a neprijateľné z hľadiska akejkoľvek právnej úvahy“ odôvodňujú zrušenie prvého rozhodnutia pre porušenie podstatných formálnych náležitostí. Vo svojej replike zdôrazňuje „dôvodnosť [svojich] žalobných dôvodov… týkajúcich sa neexistencie, a subsidiárne nezákonnosť [prvého rozhodnutia]“.

69      Žalobkyňa na pojednávaní v podstate uviedla, že pokiaľ jej bolo prvé rozhodnutie doručené bez príloh, v čase podania žaloby vo veci T‑472/09 nevedela o tom, že Komisia prijala v skutočnosti rozhodnutie bez príloh, čo zistila, až keď jej bolo doručené pozmeňujúce rozhodnutie.

70      Bez toho, aby bolo potrebné vyjadriť sa k prípustnosti argumentácie založenej na neexistencii prvého rozhodnutia, je potrebné poukázať na to, že táto argumentácia nie je dôvodná.

71      Žalobkyňa okrem argumentácie zhrnutej v bode 67 vyššie tvrdí, že Komisia sa nemôže snažiť napraviť vady prvého rozhodnutia tým, že odkáže jednak na pozmeňujúce rozhodnutie, ako aj na oznámenie o výhradách, ktoré jej bolo zaslané pred ôsmimi rokmi, keďže zákonnosť rozhodnutia nemožno posudzovať na základe odkazu na ďalšie skoršie alebo neskoršie opatrenie.

72      Pokiaľ ide o návrh žalobkyne, aby Všeobecný súd určil neexistenciu prvého rozhodnutia, treba pripomenúť, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že akty inštitúcií Únie v zásade požívajú prezumpciu zákonnosti, a teda vyvolávajú právne účinky – aj keď sú poznačené vadami –, a to dovtedy, kým nie sú zrušené alebo vzaté späť (rozsudky Súdneho dvora z 15. júna 1994, Komisia/BASF a i., C‑137/92 P, Zb. s. I‑2555, bod 48; z 8. júla 1999, Hoechst/Komisia, C‑227/92 P, Zb. s. I‑4443, bod 69, a z 5. októbra 2004, Komisia/Grécko, C‑475/01, Zb. s. I‑8923, bod 18).

73      Výnimkou z tejto zásady je však to, že akty poznačené vadou, ktorej závažnosť je taká zjavná, že nemôže byť tolerovaná právnym poriadkom Únie, sa musia považovať za akty, ktoré nevyvolali žiadny právny účinok, ani dočasný, čiže za právne ničotné. Táto výnimka smeruje k zachovaniu rovnováhy medzi dvomi základnými, ale niekedy odporujúcimi si požiadavkami, ktoré právny poriadok musí spĺňať, a to stabilitou právnych vzťahov a rešpektovaním zákonnosti (rozsudky Komisia/BASF a i., už citovaný v bode 72 vyššie, bod 49, a Hoechst/Komisia, už citovaný v bode 72 vyššie, bod 70).

74      Závažnosť následkov, ktoré sa spájajú s vyslovením neexistencie aktu inštitúcií Únie, si z dôvodov právnej istoty vyžaduje, aby k tomuto vysloveniu dochádzalo iba v skutočne výnimočných prípadoch (rozsudky Komisia/BASF a i., už citovaný v bode 72 vyššie, bod 50, a Hoechst/Komisia, už citovaný v bode 72 vyššie, bod 76).

75      V prejednávanej veci treba bez ďalšieho konštatovať, že žalobkyňou uvádzané vady sa nejavia také zjavne závažné, že by sa prvé rozhodnutie malo považovať za právne neexistujúce.

76      Žalobkyňa po prvé tvrdí, že prvé rozhodnutie jej neumožňuje pochopiť presné znenie výhrad, pre ktoré bola sankcionovaná, a neodôvodňuje dostatočne obvinenia Komisie, pričom v tomto ohľade výslovne odkazuje na odôvodnenia 496, 515, 516 a na poznámku pod čiarou č. 102 prvého rozhodnutia.

77      Žalobkyňa, ktorá bola v tomto ohľade vypočutá na pojednávaní, spresnila, že táto výhrada smeruje iba k spochybneniu dodržania povinnosti odôvodnenia zo strany Komisie.

78      Je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry musí byť odôvodnenie prispôsobené povahe predmetného aktu a musia z neho jasne a jednoznačne vyplývať úvahy inštitúcie, ktorá akt prijala, aby dotknuté osoby mohli poznať dôvody prijatia opatrenia a aby príslušný súd mohol vykonať preskúmanie. Požiadavka odôvodnenia musí byť posudzovaná v závislosti od okolností prípadu, najmä v závislosti od obsahu aktu, povahy uvádzaných dôvodov a záujmu, ktorý na jeho objasnení môžu mať osoby, ktorým je akt určený, alebo iné osoby, ktorých sa akt priamo a osobne týka. Nevyžaduje sa, aby boli v odôvodnení presne uvedené všetky relevantné právne a skutkové okolnosti, keďže otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky článku 15 UO, sa má posudzovať nielen s ohľadom na jeho znenie, ale tiež s ohľadom na jeho kontext, ako aj na všetky právne predpisy upravujúce dotknutú oblasť (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa z 24. septembra 1996, NALOO/Komisia, T‑57/91, Zb. s. II‑1019, bod 298, a z 13. decembra 2001, Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia, T‑45/98 a T‑47/98, Zb. s. II‑3757, bod 129; pozri tiež analogicky rozsudky Súdneho dvora z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s France, C‑367/95 P, Zb. s. I‑1719, bod 63, a zo 14. októbra 2010, Deutsche Telekom/Komisia, C‑280/08 P, Zb. s. I‑9555, bod 131 a tam citovanú judikatúru).

79      Okrem toho v rámci individuálnych rozhodnutí z ustálenej judikatúry vyplýva, že povinnosť odôvodniť individuálne rozhodnutie má za cieľ, okrem snahy umožniť preskúmanie súdom, poskytnúť dotknutej osobe dostatok údajov, aby prípadne zistila, či rozhodnutie obsahuje vadu, na základe ktorej možno spochybniť jeho platnosť (pozri rozsudok Súdneho dvora z 29. septembra 2011, Elf Aquitaine/Komisia, C‑521/09 P, Zb. s. I‑8947, bod 148 a tam citovanú judikatúru).

80      Odôvodnenie musí byť teda dotknutej osobe oznámené v zásade v rovnakom čase ako rozhodnutie, ktoré jej spôsobuje ujmu (rozsudok Elf Aquitaine/Komisia, už citovaný v bode 79 vyššie, bod 149).

81      Je potrebné konštatovať, že prvé rozhodnutie neobsahovalo prílohy, medzi ktorými sa nachádzali viaceré tabuľky, na ktoré boli uvedené odkazy v odôvodneniach 451 (tabuľka 13), 513 (tabuľky 1 a 3), 515 (tabuľky 1 až 3), 516 (tabuľky 9, 11 až 14 a 16) a 518 (tabuľky 11, 12 a 14), ako aj v poznámkach pod čiarou č. 102 (tabuľky 15 až 17), č. 127 (tabuľky 18 až 21), č. 198 (tabuľky 22 a 23), č. 264 (tabuľky 24 a 25), č. 312 (tabuľka 26), č. 362 (tabuľka 27), č. 405 (tabuľka 28), č. 448 (tabuľky 29 a 30) a č. 563 (všetky tabuľky priložené k rozhodnutiu) prvého rozhodnutia. Komisia v tomto ohľade tvrdí, že išlo o tabuľky vyhotovené na účely ľahšieho a rýchlejšieho čítania zmien cien uvedených v prvom rozhodnutí, ktoré iba názorne reprodukovali informácie a údaje uvedené v spise.

82      Bez ohľadu na chýbajúce tabuľky citované v bode 81 vyššie je teda potrebné preskúmať, či z relevantných odôvodnení tohto rozhodnutia, na ktorých podporu boli tieto tabuľky uvedené, jasne a jednoznačne vyplývajú úvahy Komisie, a či umožnili žalobkyni poznať dôvody prijatého opatrenia.

83      Na úvod treba poukázať na to, ako uviedla Komisia, že všetky chýbajúce tabuľky boli priložené k oznámeniu o výhradách a že žalobkyňa poznala ich obsah, keďže ich priložila k svojej žalobe a na uvedené tabuľky odkázala v bodoch 83, 98, 100, 101 a 125 tejto žaloby.

84      Okrem toho treba zdôrazniť, že Komisia v pozmeňujúcom rozhodnutí nezmenila všetky odkazy na tabuľky chýbajúce v prvom rozhodnutí, ale iba odkazy uvedené v poznámkach pod čiarou č. 102, 127, 198, 264, 312, 362, 405 a 448 tohto rozhodnutia.

85      Pokiaľ ide po prvé o tabuľky 15 až 17 (uvedené v poznámke pod čiarou č. 102 prvého rozhodnutia), treba konštatovať, že podľa tejto poznámky pod čiarou reprodukujú „údaje týkajúce sa zmien cien ,rozmerových navýšení‘, ktorými sa vyznačoval priemysel výstuží do betónu v Taliansku od decembra 1989 do júna 2000“. Komisia uvádza tieto tabuľky na podporu prvej vety odôvodnenia 126 prvého rozhodnutia, ktorá znie takto:

„Na prvom stretnutí, o ktorom sa Komisia dozvedela (stretnutie zo 6. decembra 1989 v [priemyselnom združení Brescia]), sa účastníci jednomyseľne rozhodli zvýšiť od pondelka 11. decembra 1989 príplatky spojené s priemerom výstuží do betónu vo forme tyčí alebo zvitkov určených na taliansky trh (+ 10 ITL/kg za ,navýšenia‘ od 14 do 30 mm, + 15 ITL/kg za ,navýšenia‘ od 8 do 12 mm, + 20 ITL/kg za ,navýšenia‘ 6 mm; všeobecné zvýšenie o 5 ITL/kg za materiál vo forme zvitkov).“

86      Je potrebné konštatovať, že Komisia v uvedenom odôvodnení výslovne uviedla zvýšenia príplatkov spojených s priemerom výstuží do betónu, o ktorých rozhodli účastníci stretnutia zo 6. decembra 1989, ako aj dátum ich vstupu do platnosti. Pokiaľ ide ďalej o neskoršie zvýšenia, ktoré sú podľa poznámky pod čiarou č. 102 prvého rozhodnutia tiež prebraté v týchto tabuľkách (pokiaľ zahŕňajú obdobie rokov 1989 až 2000), treba poukázať na to, že nie sú predmetom bodu 4.1 prvého rozhodnutia, na ktorý sa vzťahuje odôvodnenie 126 týkajúce sa správania podnikov v rokoch 1989 až 1992. Tieto zvýšenia sú v každom prípade tiež uvedené najmä v odôvodneniach 126 až 128 a 133 (za roky 1989 – 1992), 93 a 94 (za roky 1993 – 1994), 149 až 151, 162 a 163 (za rok 1995), 184 a 185 (za rok 1996), 199, 200 a 213 (za rok 1997), 269 (za rok 1999) a 296 až 304 (za rok 2000), ako aj v odôvodneniach 439 a 515 prvého rozhodnutia.

87      Pokiaľ ide po druhé o tabuľky 18 až 21 uvedené v poznámke pod čiarou č. 127 prvého rozhodnutia, je potrebné konštatovať, že podľa tejto poznámky reprodukujú „údaje o základných cenníkových cenách alebo cenách oznámených zamestnancom, týkajúce sa obdobia od konca roku 1989 do konca roku 1992, ktoré mala Komisia k dispozícii“. Komisia uvádza tieto tabuľky na podporu odôvodnenia 131 prvého rozhodnutia, v ktorom sa uvádza:

„Čo sa týka základných cien výstuží do betónu uplatňovaných počas obdobia uplatňovania vyššie uvedenej dohody, poznamenávame, že spoločnosti IRO a (bývalá) Ferriera Valsabbia SpA uplatňovali od 16. apríla 1992 cenu 210 ITL/kg a od 1./6. mája 1992 cenu 225 ITL/kg. Od 1./8. júna 1992 spoločnosti IRO, (bývalá) Ferriera Valsabbia SpA, Acciaieria di Darfo SpA a Acciaierie e Ferriere Leali Luigi SpA uplatňovali cenu 235 ITL/kg.“

88      Je preto potrebné konštatovať, že Komisia, ktorá vychádzala z piatich strán správneho spisu uvedených v poznámke pod čiarou č. 126 prvého rozhodnutia, v uvedenom odôvodnení výslovne uviedla základné ceny, ktoré stanovili v ňom uvedené podniky, ako aj dátum ich vstupu do platnosti. Okrem toho treba poukázať na to, že Komisia v odôvodnení 419 prvého rozhodnutia konštatovala, že k prvému správaniu týkajúcemu sa určovania základnej ceny došlo najneskôr 16. apríla 1992. Prípadné údaje uvedené v tabuľkách 18 až 21 prvého rozhodnutia týkajúce sa základných cien za obdobie, ktoré podľa poznámky pod čiarou č. 127 prvého rozhodnutia trvalo od „konca roku 1989“ do 16. apríla 1992, sú teda irelevantné pre pochopenie výhrad Komisie uvedených v odôvodnení 131 prvého rozhodnutia.

89      Pokiaľ ide po tretie o tabuľky 22 a 23 uvedené v poznámke pod čiarou č. 198 prvého rozhodnutia, je potrebné konštatovať, že podľa uvedenej poznámky reprodukujú „údaje o základných cenníkových cenách alebo cenách oznámených zamestnancom, týkajúce sa rokov 1993 a 1994, ktoré mala Komisia k dispozícii“. Komisia uvádza tieto tabuľky na podporu odôvodnenia 145 prvého rozhodnutia, ktoré znie takto:

„Ako bolo uvedené vo faxe od združenia Federacciai z 25. novembra 1994, dňa 1. decembra 1994 sa v Brescii konalo nové stretnutie, na ktorom boli prijaté rozhodnutia uvedené v ďalšom faxe od združenia Federacciai, ktorý podniky prijali 5. decembra 1994. Predmetom týchto rozhodnutí boli:

–        ceny výstuží do betónu (320 ITL/kg, základ pri vývoze z Brescie, s okamžitým účinkom),

–        platby (od 1. januára 1995 bude maximálna lehota 60/90 dní od konca mesiaca, od 1. marca 1995 bude lehota obmedzená na 60 dní) a zľavy,

–        výroba (povinnosť každého podniku oznámiť združeniu Federacciai do 7. decembra 1994 váhu výstuží do betónu vyrobených v septembri, októbri a novembri 1994 v tonách).

Spoločnosť Alfa Acciai Srl prijala novú základnú cenu 7. decembra 1994. Dňa 21. decembra 1994 ju prijala aj spoločnosť Acciaieria di Darfo SpA a spoločnosť Alfa Acciai Srl znovu potvrdila rovnakú cenu. Základná cena [spoločnosti Lucchini‑SP] pre január 1995 bola tiež 320 ITL/kg.“

90      V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že tabuľky uvedené v poznámke pod čiarou č. 198 prvého rozhodnutia uviedla Komisia na podporu svojho tvrdenia, že „spoločnosť Alfa Acciai Srl prijala novú základnú cenu 7. decembra 1994“, „21. decembra 1994 ju prijala aj spoločnosť Acciaieria di Darfo SpA a spoločnosť Alfa Acciai Srl znovu potvrdila rovnakú cenu“. „Nová základná cena“ a „rovnaká cena“, na ktoré sa odkazuje, boli pritom cenou 320 talianskych lír za kilogram (ITL/kg), ktorá je uvedená v prvej zarážke uvedeného odôvodnenia. Prípadné údaje uvedené v tabuľkách 22 a 23 prvého rozhodnutia o základných cenách za obdobie od roku 1993 do 7. decembra 1994 sú preto irelevantné pre pochopenie výhrad Komisie uvedených v odôvodnení 145 prvého rozhodnutia.

91      Pokiaľ ide po štvrté o tabuľky 24 a 25 uvedené v poznámke pod čiarou č. 264 prvého rozhodnutia, je potrebné konštatovať, že podľa uvedenej poznámky reprodukujú „údaje o základných cenníkových cenách alebo cenách oznámených zamestnancom (a v prípade spoločnosti Lucchini Siderurgica tiež údaje o mesačnej situácii), týkajúce sa roku 1995, ktoré mala Komisia k dispozícii“. Komisia uvádza tieto tabuľky na podporu odôvodnenia 174 prvého rozhodnutia, ktoré znie takto:

„Ďalej sa v dokumente, ktorý pochádza z prvých dní októbra 1995 a ktorý má k dispozícii združenie Federacciai (rukopis tajomníka povereného generálneho riaditeľa), tvrdí, že:

–        zákazníci spochybňujú platby (z toho vyplýva potreba oznámenia, ktoré potvrdí nemennosť platieb),

–        od predchádzajúceho týždňa sa cena výstuží do betónu ďalej znížila o 5/10 ITL/kg, takže sa v oblasti Brescie pohybuje okolo 260/270 ITL/kg s cenami nižšími ako 250 ITL/kg mimo tejto oblasti,

–        skôr nejasná situácia na trhu sťažuje úlohu poskytnúť presné číselné údaje na účely cien a

–        treba si vyžiadať od podnikov údaje o objednávkach v 39. týždni (od 25. do 29. septembra 1995) a v 40. týždni (od 2. do 6. októbra 1995).“

92      Treba teda poukázať na to, že v odôvodnení 174 prvého rozhodnutia Komisia iba uvádza obsah rukopisného dokumentu tajomníka povereného generálneho riaditeľa, ktorý bol vyhotovený v októbri 1995. Komisia v tejto súvislosti odkázala na tabuľky 24 a 25 iba na podporu tvrdenia uvedeného v tomto dokumente, že „skôr nejasná situácia na trhu sťažuje úlohu poskytnúť presné číselné údaje na účely cien“. Tabuľky 24 a 25 sa preto zdajú irelevantné pre pochopenie výhrad Komisie uvedených v odôvodnení 174 prvého rozhodnutia.

93      Pokiaľ ide po piate o tabuľku 26 uvedenú v poznámke pod čiarou č. 312 prvého rozhodnutia, je potrebné konštatovať, že podľa uvedenej poznámky reprodukuje „údaje o základných cenníkových cenách alebo cenách oznámených zamestnancom (a v prípade spoločnosti Lucchini Siderurgica tiež údaje o mesačnej situácii), týkajúce sa roku 1996, ktoré mala Komisia k dispozícii“. Komisia uvádza túto tabuľku na podporu tvrdenia uvedeného v odôvodnení 200 prvého rozhodnutia, že „počas obdobia od 22. októbra 1996 do 17. júla 1997 sa uskutočnilo najmenej dvanásť stretnutí obchodných manažérov podnikov, ktoré sa konali… [najmä] v utorok 22. októbra 1996, keď bola na november 1996 potvrdená cena 230 ITL/kg ako základ pri vývoze z Brescie a zachovanie ceny 210 ITL/kg výlučne pri októbrových dodávkach“.

94      Je teda potrebné konštatovať, že bez ohľadu na to, že v prvom rozhodnutí chýbala tabuľka 26, Komisia v odôvodnení 200 tohto rozhodnutia výslovne uviedla základné ceny za predmetné obdobie, ako aj čas ich vstupu do platnosti.

95      Pokiaľ ide po šieste o tabuľku 27 uvedenú v poznámke pod čiarou č. 362 prvého rozhodnutia, je potrebné konštatovať, že podľa uvedenej poznámky reprodukuje „údaje o základných cenníkových cenách alebo cenách oznámených zamestnancom (a v prípade spoločnosti Lucchini Siderurgica tiež údaje o mesačnej situácii), týkajúce sa roku 1997, ktoré mala Komisia k dispozícii“. Komisia uvádza túto tabuľku na podporu tvrdenia uvedeného v odôvodnení 216 prvého rozhodnutia, ktoré znie takto:

„V každom prípade spoločnosti [Lucchini‑SP]…, Acciaieria di Darfo SpA, Alfa Acciai Srl, Feralpi Siderurgica Srl, IRO, Riva Prodotti Siderurgici SpA a (bývalá) Ferriera Valsabbia SpA sú siedmimi podnikmi, ktorým je určené oznámenie (z 24. novembra 1997) od Pierluigiho Lealiho, ktorého predmetom bola ‚dohoda o cenách – dodávkach‘… ‚Cenu 270 ITL/kg požadovalo iba málo podnikov, zbytočne – pokračovalo oznámenie –, zatiaľ čo v skutočnosti sa cena ustálila na 260 ITL/kg s niekoľkými nižšími hodnotami, ako potvrdili mnohí na poslednom stretnutí obchodných manažérov. S čiastočným uspokojením však poznamenávame, že pád sa zastavil vďaka uplatňovaniu kontingentov na dodávky, ktoré všetci dodržiavame a ktoré v súlade s dohodami overia externí inšpektori menovaní na tento účel.‘ ‚Koncom tohto mesiaca – pokračovalo ďalej oznámenie –, ktorý zatiaľ nepriniesol žiadnu zmenu, je nevyhnutné zasiahnuť a okamžite pritvrdiť stanovením minimálnej ceny na 260 ITL/kg (ktorá určite nebude mať vplyv na malý počet nákupov v tomto období). S plánovaním dohodnutých dodávok na december (– 20 % v porovnaní s novembrom) sme určite schopní udržať dohodnutú cenovú úroveň; je však nevyhnutné – konštatoval Pierluigi Leali –, aby sa nikto neodchýlil od stanovenej minimálnej ceny (260 ITL/kg)‘.“

96      Zo znenia uvedeného odôvodnenia teda vyplýva, že Komisia iba zopakovala znenie oznámenia z 24. novembra 1997, ktoré sa v ňom uvádza. Tabuľka 27 sa preto zdá byť irelevantná pre pochopenie výhrady Komisie uvedenej v odôvodnení 216 prvého rozhodnutia.

97      Pokiaľ ide po siedme o tabuľku 28 uvedenú v poznámke pod čiarou č. 405 prvého rozhodnutia, je potrebné konštatovať, že podľa uvedenej poznámky reprodukuje „údaje o základných cenníkových cenách alebo cenách oznámených zamestnancom (a v prípade spoločnosti Lucchini/Siderpotenza tiež údaje o mesačnej situácii), týkajúce sa roku 1998, ktoré mala Komisia k dispozícii“. Komisia uvádza túto tabuľku na podporu tvrdenia uvedeného v odôvodnení 241 prvého rozhodnutia, ktoré znie takto:

„Dňa 11. septembra 1998 zaslal Pierluigi Leali oznámenie…, v ktorom sa odkázalo na vyjadrený úmysel (počas stretnutia 9. septembra 1998) zachovať minimálnu cenu na ,170 ITL ako základ pri vývoze‘??? a poukázalo na ,abnormálne správania, a síce ceny v priemere o 5 ITL/kg nižšie ako stanovená úroveň, ktoré boli ešte viac nižšie v niektorých južných oblastiach‘. ,Z našej strany – písal Pierluigi Leali – je dohodnutá minimálna úroveň udržiavaná vďaka následnému zníženiu toku objednávok‘. ,Dúfame – konštatovalo oznámenie –, že na stretnutí obchodných manažérov tento utorok pätnásteho budeme môcť zaznamenať, že sa ceny dobre držia, tak aby ich bolo možné prípadne zvýšiť‘.“

98      Zo samotného znenia uvedeného odôvodnenia teda vyplýva, že Komisia iba zopakovala obsah oznámenia z 11. septembra 1998, ktoré sa v ňom uvádza. Tabuľka 28 sa preto zdá irelevantná pre pochopenie výhrady Komisie uvedenej v odôvodnení 241 prvého rozhodnutia.

99      Pokiaľ ide po ôsme o tabuľky 29 a 30 uvedené v poznámke pod čiarou č. 448 prvého rozhodnutia, je potrebné konštatovať, že podľa uvedenej poznámky reprodukujú „údaje o základných cenníkových cenách alebo cenách oznámených zamestnancom (a v prípade spoločnosti Lucchini/Siderpotenza tiež údaje o mesačnej situácii), týkajúce sa roku 1999, ktoré mala Komisia k dispozícii“. Komisia uvádza tieto tabuľky na podporu tvrdenia uvedeného v odôvodnení 276 prvého rozhodnutia, ktoré znie takto:

„Doplňujúce informácie o situácii na trhu s výstužami do betónu v Taliansku počas tohto obdobia sú obsiahnuté v dokumente, ktorý vypracoval pán Leali 10. novembra 1999, osobitne v časti nazvanej ,Prínosy a obmedzenia obchodnej dohody z roku 1999‘, v ktorej sa môžeme dočítať: ,Základná dohoda uzatvorená medzi vnútroštátnymi výrobcami umožnila počas roku 1999 zvrátiť situáciu s nízkymi cenami, ktorá bola príznačná pre dva predchádzajúce hospodárske roky (1997 a 1998), a vybrať viac ako 50 ITL/kg hrubého zisku. Počas roka 1998 bol priemerný hrubý zisk (predajná cena – cena surovín) 70 ITL/kg a v priebehu piatich mesiacov klesol pod túto hranicu‘. ,Dosiahnutá dohoda umožnila v priebehu roka stabilizovať predajné ceny a výrobcovia mohli využiť situáciu s cenami surovín, pričom zvýšili hrubý zisk o viac ako 50 ITL/kg, takže dosiahli 122 ITL/kg čistého.‘“

100    Zo znenia odôvodnenia 276 prvého rozhodnutia teda vyplýva, že Komisia iba zopakovala obsah oznámenia z 10. novembra 1999, ktoré sa v ňom uvádza. Neuvedenie tabuliek 29 a 30 preto nemá vplyv na pochopenie výhrady Komisie uvedenej v odôvodnení 276 prvého rozhodnutia.

101    Po deviate, tabuľka 13 uvedená v odôvodnení 451 prvého rozhodnutia je citovaná na podporu tvrdenia, že „čo sa týka roku 1997, treba konštatovať, že sa v priebehu svojho prvého polroka vyznačoval stálym zvyšovaním základnej ceny stanovenej protisúťažným kartelom: cena 190 ITL/kg stanovená na stretnutí 30. januára, cena 210 ITL/kg stanovená na stretnutí 14. februára, cena 250 ITL/kg stanovená na stretnutí 10. júla (odôvodnenie 200)“, a že „v priebehu rovnakého obdobia sa stále zvyšovala aj priemerná základná trhová cena, pričom sa zvýšila zo 170 ITL/kg v januári na 240 ITL/kg v júli (tabuľka 13 v prílohe); v septembri toho istého roka priemerná základná trhová cena ešte stúpla a dosiahla 290 ITL/kg (tabuľka 13 v prílohe)“. Treba teda konštatovať, že Komisia v uvedenom odôvodnení výslovne uviedla zvýšenia základnej ceny týkajúce sa roku 1997, takže sa uvedená tabuľka nejaví ako nevyhnutná pre pochopenie úvah Komisie.

102    Po desiate je potrebné poukázať na to, že v odôvodnení 496 prvého rozhodnutia (poznámka pod čiarou č. 563 prvého rozhodnutia) Komisia celkovo odkázala na „tabuľky priložené k tomuto rozhodnutiu“, aby podporila tvrdenie, že „jej informácie… dokazujú, že všetky podniky zúčastnené na tomto konaní zverejňovali počas predmetného obdobia cenníky“. Je však potrebné zdôrazniť, že odôvodnenie 496 prvého rozhodnutia odkazuje aj na odôvodnenia 419 až 433 tohto rozhodnutia, v ktorých „je uvedený zoznam všetkých preukázaných prípadov, keď podniky (vrátane združenia) rokovali o základnej cene“. Komisia v tejto súvislosti konkrétne uviedla, že „niektoré z týchto prípadov boli už uvedené, keď sa odkazovalo na zhodu vôle (odôvodnenia 473 až 475)“, že „v ostatných prípadoch v období rokov 1993 až 2000 treba použiť pojem zosúladenie“ a že „cieľom tohto zosúladenia bolo vplývať na správanie výrobcov na trhu a zverejniť postoj, aký každý z nich navrhoval konkrétne zaujať pri určovaní základnej ceny“. Žiadna z tabuliek priložených k prvému rozhodnutiu sa teda nejaví ako nevyhnutná pre pochopenie výhrady Komisie.

103    Pokiaľ ide po jedenáste odkazy na tabuľky 1 až 3, 9, 11 až 14 a 16 v odôvodneniach 513, 515, 516 a 518 prvého rozhodnutia, je potrebné zdôrazniť, že uvedené odôvodnenia sú súčasťou pododdielu prvého rozhodnutia týkajúceho sa účinkov obmedzujúcich postupov na trh a že z analýzy ich obsahu vyplýva, že tabuľky, ktoré sú v nich uvedené, buď iba preberajú číselné údaje v nich uvedené, alebo nie sú nevyhnutné na pochopenie úvah Komisie, pokiaľ ide o účinky kartelu.

104    Vzhľadom na predchádzajúce úvahy nemožno konštatovať, že skutočnosť, že v prílohe prvého rozhodnutia chýbali tabuľky uvedené v bode 81 vyššie, bránila žalobkyni pochopiť výhrady uvedené v prvom rozhodnutí.

105    Žalobkyňa po druhé tvrdí, že vzhľadom na to, že vyššie citované tabuľky chýbali, možno sa domnievať, že zbor členov Komisie rozhodoval bez toho, aby úplne poznal všetky skutočnosti, z ktorých opatrenie vychádzalo, takže prvé rozhodnutie treba zrušiť.

106    Je potrebné konštatovať, že skutočnosť, že v prílohe prvého rozhodnutia chýbali tabuľky uvedené v bode 81 vyššie, môže mať za následok nezákonnosť tohto rozhodnutia iba vtedy, ak takýto nedostatok neumožnil zboru členov Komisie sankcionovať správanie uvedené v článku 1 prvého rozhodnutia na základe úplnej znalosti veci, to znamená bez toho, aby bol nepresnosťami alebo opomenutiami uvedený do omylu v súvislosti s podstatnou otázkou (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudky Súdu prvého stupňa z 10. júla 1991, RTE/Komisia, T‑69/89, Zb. s. II‑485, body 23 až 25; z 27. novembra 1997, Kaysersberg/Komisia, T‑290/94, Zb. s. II‑2137, bod 88; z 15. marca 2000, Cimenteries CBR a i./Komisia, T‑25/95, T‑26/95, T‑30/95 až T‑32/95, T‑34/95 až T‑39/95, T‑42/95 až T‑46/95, T‑48/95, T‑50/95 až T‑65/95, T‑68/95 až T‑71/95, T‑87/95, T‑88/95, T‑103/95 a T‑104/95, Zb. s. II‑491, bod 742, a zo 17. februára 2011, Zhejiang Xinshiji Foods a Hubei Xinshiji Foods/Rada, T‑122/09, neuverejnený v Zbierke, body 104 a 105).

107    Keďže bez ohľadu na chýbajúce vyššie citované tabuľky sú skutočnosti, z ktorých prvé rozhodnutie vychádza, z právneho hľadiska dostatočne uvedené v samotnom texte tohto rozhodnutia (pozri body 76 až 104 vyššie), nemožno tvrdiť, že zbor členov Komisie pri prijímaní prvého rozhodnutia úplne nepoznal všetky skutočnosti, z ktorých opatrenie vychádzalo. Také opomenutie teda nemôže spôsobiť neplatnosť postupu prijatia prvého rozhodnutia a spochybniť tak nezákonnosť tohto rozhodnutia.

108    Prvý žalobný dôvod treba teda zamietnuť.

 O druhom a štvrtom žalobnom dôvode, ktoré sú založené na nedostatku právomoci Komisie, na nesprávnom právnom posúdení, pokiaľ ide o právny základ porušenia a sankcie, na prekročení právomoci a na zneužití konania

109    Je potrebné preskúmať spoločne druhý a štvrtý žalobný dôvod zrušenia rozhodnutia, ktoré sú založené na nedostatku právomoci Komisie, na nesprávnom právnom posúdení, pokiaľ ide o právny základ porušenia a sankcie, na prekročení právomoci a na zneužití konania, a ktoré v podstate vyvolávajú otázku právomoci Komisie na prijatie prvého rozhodnutia.

110    Žalobkyňa vo svojom druhom žalobnom dôvode tvrdí, že prvé rozhodnutie treba zrušiť v rozsahu, v akom v ňom Komisia uložila pokutu bez právneho základu, čo je v rozpore so zásadou zákonnosti trestných činov a trestov (nullum crimen, nulla poena sine lege), ako aj s inštitucionálnou štruktúrou, na ktorej sú Zmluvy založené a na základe ktorej má Komisia samostatnú právomoc iba v konkrétnom rámci právomocí, ktoré jej boli priznané. Platnosť Zmluvy ESUO sa skončila 23. júla 2002, a preto Komisia stratila nielen svoju právomoc ukladať sankcie na základe článku 65 UO, ale tiež konštatovať porušenia tohto ustanovenia, ktoré už nebolo platné.

111    Po prvé v súlade so zásadou zákonnosti trestných činov nemožno nikoho trestať za skutok, ktorý v čase rozhodovania už nie je protiprávny. Táto zásada teda znamená, že sankciu možno uložiť iba vtedy, ak bol predmetný skutok protiprávny nielen v čase jeho spáchania, ale tiež v čase jeho formálneho sankcionovania. Komisia teda nemohla sankcionovať žalobkyňu na základe článku 65 UO.

112    Ďalej na základe zásady zákonnosti trestov a zásady priznaných právomocí uvedenej v prvom odseku článku 5 ES nemôže Komisia založiť ukladanie sankcií na „asymetrickom“ uplatnení článku 23 nariadenia č. 1/2003 a článku 65 UO, keď posledné uvedené ustanovenie nie je v tomto nariadení uvedené.

113    Napokon zákonnosť aktov Únie treba posudzovať s ohľadom na medzinárodné právo a najmä článok 70 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve z 23. mája 1969, na základe ktorého dohovor medzi štátmi, ktorého platnosť sa skončila, už nemôže vytvárať povinnosti pre subjekty, ktoré boli jeho zmluvnými stranami alebo mu podliehali, ani založiť právomoc pre ich orgány. Komisia teda mohla spätne uplatniť článok 65 UO iba vtedy, ak by existovalo prechodné ustanovenie o pravidlách hospodárskej súťaže Zmluvy ESUO, ktoré chýba. Zmluva o ES a Zmluva ESUO predstavujú ma rozdiel od tvrdenia Komisie odlišné právne poriadky.

114    Komisia okrem iného nemôže vychádzať zo „všeobecnej právnej zásady nadradenosti lex generalis nad lex specialis“ ani z oznámenia z 18. júna 2002.

115    Vo svojom štvrtom žalobnom dôvode žalobkyňa tvrdí, že konanie, ktoré viedlo k prijatiu prvého rozhodnutia, prebehlo na základe nariadenia č. 17, neskôr nariadenia č. 1/2003. Tieto nariadenia však vôbec nezahŕňajú prípad pokračovania konania založeného na Zmluve ESUO v rámci konania založeného na Zmluve o ES a neumožňujú prijatie rozhodnutia založeného na porušeniach Zmluvy ESUO, ktorých sa tieto nariadenia netýkajú. Keďže na tento účel neexistuje akákoľvek právna norma, pokračovanie konania, ako aj použitie dokumentov získaných na základe ustanovení Zmluvy ESUO v rámci konania založeného na Zmluve o ES predstavujú prekročenie právomoci a zneužitie konania.

–       O voľbe právneho základu prvého rozhodnutia

116    Je potrebné pripomenúť, že Zmluvy Spoločenstva zriadili nový právny poriadok, v prospech ktorého členské štáty obmedzili v čoraz širších oblastiach svoje suverénne práva a ktorého subjektmi sú nielen členské štáty, ale aj ich štátni príslušníci (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 5. februára 1963, van Gend & Loos, 26/62, Zb. s. 1, a z 15. júla 1964, Costa, 6/64, Zb. s. 1141, 1159; stanovisko Súdneho dvora 1/91, zo 14. decembra 1991, Zb. s. I‑6079, bod 21; rozsudky Súdu prvého stupňa SP a i./Komisia, už citovaný v bode 22 vyššie, bod 70, a z 1. júla 2009, ThyssenKrupp Stainless/Komisia, T‑24/07, Zb. s. II‑2309, bod 63).

117    V rámci tohto právneho poriadku disponujú inštitúcie iba pridelenými právomocami. Z tohto dôvodu akty Spoločenstva uvádzajú vo svojich úvodných ustanoveniach právny základ, ktorý oprávňuje dotknutú inštitúciu konať v predmetnej veci. Výber vhodného právneho základu má totiž dôležitosť ústavného charakteru (pozri rozsudky SP a i./Komisia, už citovaný v bode 22 vyššie, bod 71, a ThyssenKrupp Stainless/Komisia, už citovaný v bode 116 vyššie, bod 64 a tam citovanú judikatúru).

118    V prejednávanej veci je potrebné konštatovať, že preambula prvého rozhodnutia obsahuje odkazy na ustanovenia Zmluvy ESUO, a to články 36 UO, 47 UO a 65 UO, ale tiež sa v nej uvádza Zmluva o ES, nariadenie č. 17, osobitne jeho článok 11, nariadenie č. 1/2003, konkrétne jeho článok 7 ods. 1, článok 18 a článok 23 ods. 2, a nariadenie Komisie (ES) č. 2842/98 z 22. decembra 1998 o vypočutí strán v určitých konaniach podľa článkov [81 ES] a [82 ES] (Ú. v. ES L 354, s. 18; Mim. vyd. 07/004, s. 204).

119    Okrem toho treba poukázať na to, že v odôvodnení prvého rozhodnutia uviedla Komisia v odôvodnení 1, že „v tomto rozhodnutí sa konštatuje porušenie článku 65 ods. 1 [UO] a [že bolo] prijaté na základe článku 7 ods. 1 nariadenia č. 1/2003“. V odôvodnení 3 prvého rozhodnutia Komisia dodala, že „týmto rozhodnutím… ukladá na základe článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 pokuty podnikom, ktorým je určené“.

120    V odôvodnení 350 prvého rozhodnutia teda Komisia uviedla, že sa domnieva, že „článok 7 ods. 1 a článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 sú vhodnými právnymi základmi, ktoré ju oprávňujú prijať toto rozhodnutie“, a že „na základe článku 7 ods. 1… konštatuje porušenie článku 65 ods. 1 [UO] a ukladá subjektom, ktorým je toto rozhodnutie určené, povinnosť ukončiť porušovanie, zatiaľ čo im na základe článku 23 ods. 2 ukladá pokuty (pozri tiež odôvodnenie 361 prvého rozhodnutia).

121    Za týchto okolností treba usúdiť, že prvé rozhodnutie, ktorým Komisia konštatovala porušenie článku 65 ods. 1 UO a uložila žalobkyni pokutu, má právny základ v článku 7 ods. 1 nariadenia č. 1/2003, pokiaľ ide o konštatovanie porušenia, a v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, pokiaľ ide o uloženie pokuty.

–       O právomoci Komisie konštatovať a sankcionovať porušenie článku 65 ods. 1 UO po skončení platnosti Zmluvy ESUO na základe nariadenia č. 1/2003

122    Po prvé je potrebné pripomenúť, že ustanovenie, ktoré predstavuje právny základ aktu a ktoré oprávňuje inštitúciu Únie na prijatie predmetného aktu, musí platiť v okamihu jeho prijatia (rozsudky Súdneho dvora zo 4. apríla 2000, Komisia/Rada, C‑269/97, Zb. s. I‑2257, bod 45; z 29. marca 2011, ArcelorMittal Luxembourg/Komisia a Komisia/ArcelorMittal Luxembourg a i., C‑201/09 P a C‑216/09 P, Zb. s. I‑2239, bod 75, a ThyssenKrupp Nirosta/Komisia, C‑352/09 P, Zb. s. I‑2359, bod 88; rozsudky SP a i./Komisia, už citovaný v bode 22 vyššie, bod 118, a ThyssenKrupp Stainless/Komisia, už citovaný v bode 116 vyššie, bod 74), čo nesporne platí v prípade článku 7 ods. 1 a článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, ktoré predstavujú právny základ prvého rozhodnutia.

123    Po druhé treba na rozdiel od tvrdení žalobkyne zdôrazniť, že Zmluvy Spoločenstva zriadili jednotný právny poriadok, v rámci ktorého, ako to odráža článok 305 ods. 1 ES, Zmluva ESUO predstavovala osobitný režim, ktorý bol výnimkou z pravidiel všeobecnej povahy stanovených Zmluvou o ES (pozri rozsudky Súdu prvého stupňa z 31. marca 2009, ArcelorMittal Luxembourg a i./Komisia, T‑405/06, Zb. s. II‑771, bod 57, a ThyssenKrupp Stainless/Komisia, už citovaný v bode 116 vyššie, bod 75 a tam citovanú judikatúru).

124    Zmluva ESUO teda na rozdiel od tvrdení žalobkyne predstavovala podľa článku 305 ods. 1 ES lex specialis ako výnimku z lex generalis, ktorým je Zmluva o ES (rozsudok Súdneho dvora z 24. októbra 1985, Gerlach, 239/84, Zb. s. 3507, body 9 až 11; stanovisko Súdneho dvora 1/94 z 15. novembra 1994, Zb. s. I‑5267, body 25 až 27; rozsudky SP a i./Komisia, už citovaný v bode 22 vyššie, bod 111, a ThyssenKrupp Stainless/Komisia, už citovaný v bode 116 vyššie, bod 76, potvrdený v odvolacom konaní rozsudkom ThyssenKrupp Nirosta/Komisia, už citovaným v bode 122 vyššie, body 70 a 73).

125    Z toho vyplýva, že pokiaľ ide o fungovanie spoločného trhu, pravidlá Zmluvy ESUO a všetky ustanovenia prijaté na jej uplatnenie zostali v platnosti napriek vzniku Zmluvy o ES (rozsudky Súdneho dvora Gerlach, už citovaný v bode 124 vyššie, bod 9, a z 24. septembra 2002, Falck a Acciaierie di Bolzano/Komisia, C‑74/00 P a C‑75/00 P, Zb. s. I‑7869, bod 100; rozsudok ThyssenKrupp Stainless/Komisia, už citovaný v bode 116 vyššie, bod 77, potvrdený v odvolacom konaní rozsudkom ThyssenKrupp Nirosta/Komisia, už citovaným v bode 122 vyššie, body 70 a 73).

126    Pokiaľ však niektoré otázky neboli predmetom ustanovení Zmluvy ESUO alebo právnej úpravy prijatej na jej základe, na výrobky patriace pod Zmluvu ESUO sa mohli aj pred uplynutím platnosti Zmluvy ESUO uplatňovať Zmluva o ES a ustanovenia prijaté na jej vykonanie (rozsudky Súdneho dvora z 15. decembra 1987, Deutsche Babcock, 328/85, Zb. s. 5119, bod 10, a Falck a Acciaierie di Bolzano/Komisia, už citovaný v bode 125 vyššie, bod 100; rozsudky Súdu prvého stupňa z 25. októbra 2007, Ferriere Nord/Komisia, T‑94/03, neuverejnený v Zbierke, bod 83, a ThyssenKrupp Stainless/Komisia, už citovaný v bode 116 vyššie, bod 78, potvrdený v odvolacom konaní rozsudkom ThyssenKrupp Nirosta/Komisia, už citovaným v bode 122 vyššie, body 70 a 73).

127    Podľa článku 97 Zmluvy ESUO sa jej platnosť skončila 23. júla 2002. V dôsledku toho sa 24. júla 2002 rozšírila pôsobnosť všeobecného režimu vyplývajúceho zo Zmluvy o ES na oblasti, ktoré sa pôvodne riadili Zmluvou ESUO (rozsudky ArcelorMittal Luxembourg a i./Komisia, už citovaný v bode 123 vyššie, bod 58, a ThyssenKrupp Stainless/Komisia, už citovaný v bode 116 vyššie, bod 79, potvrdené v odvolacom konaní rozsudkami ArcelorMittal Luxembourg/Komisia a Komisia/ArcelorMittal Luxembourg a i., už citovaným v bode 122 vyššie, body 59 a 63, a ThyssenKrupp Nirosta/Komisia, už citovaným v bode 122 vyššie, body 70 a 73).

128    Hoci prechod z právneho rámca Zmluvy ESUO na právny rámec Zmluvy o ES spôsobil od 24. júla 2002 zmenu právnych základov, postupov a uplatniteľných hmotnoprávnych predpisov, táto zmena patrí do kontextu jednotnosti a kontinuity právneho poriadku Spoločenstva a jeho cieľov (rozsudky Súdu prvého stupňa z 12. septembra 2007, González y Díez/Komisia, T‑25/04, Zb. s. II‑3121, bod 55; ArcelorMittal Luxembourg a i./Komisia, už citovaný v bode 123 vyššie, bod 59, a ThyssenKrupp Stainless/Komisia, už citovaný v bode 116 vyššie, bod 80, potvrdené v odvolacom konaní rozsudkami ArcelorMittal Luxembourg/Komisia a Komisia/ArcelorMittal Luxembourg a i., už citovaným v bode 122 vyššie, body 60 a 63, a ThyssenKrupp Nirosta/Komisia, už citovaným v bode 122 vyššie, body 71 a 73).

129    V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že zriadenie a udržiavanie režimu voľnej hospodárskej súťaže, v rámci ktorého sú zabezpečené normálne podmienky hospodárskej súťaže a z ktorého vychádzajú pravidlá v oblasti štátnej pomoci a kartelov medzi podnikmi, predstavuje jeden z podstatných cieľov tak Zmluvy o ES, ako aj Zmluvy ESUO (pozri rozsudky ArcelorMittal Luxembourg a i./Komisia, už citovaný v bode 123 vyššie, bod 60, a ThyssenKrupp Stainless/Komisia, už citovaný v bode 116 vyššie, bod 81 a tam citovanú judikatúru, potvrdené v odvolacom konaní rozsudkami ArcelorMittal Luxembourg/Komisia a Komisia/ArcelorMittal Luxembourg a i., už citovaným v bode 122 vyššie, body 60 a 63, a ThyssenKrupp Nirosta/Komisia, už citovaným v bode 122 vyššie, body 71 a 73).

130    V tomto kontexte platí, že hoci pravidlá Zmluvy ESUO a Zmluvy o ES upravujúce oblasť kartelov sa v určitej miere odlišujú, je vhodné zdôrazniť, že pojmy dohoda a zosúladené postupy podľa článku 65 ods. 1 UO zodpovedajú pojmom dohoda a zosúladené postupy v zmysle článku 81 ES a že tieto dve ustanovenia vykladá súd Únie rovnakým spôsobom. Sledovanie cieľa neskreslenej hospodárskej súťaže v oblastiach pôvodne patriacich do spoločného trhu uhlia a ocele teda z dôvodu skončenia platnosti Zmluvy ESUO nie je prerušené, keďže tento cieľ sa sleduje takisto v rámci Zmluvy o ES, a to zo strany tej istej inštitúcie, Komisie, správneho orgánu povereného vykonávaním a rozvojom politiky hospodárskej súťaže vo všeobecnom záujme Európskeho spoločenstva (pozri rozsudky ArcelorMittal Luxembourg a i./Komisia, už citovaný v bode 123 vyššie, bod 61, a ThyssenKrupp Stainless/Komisia, už citovaný v bode 116 vyššie, bod 82 a tam citovanú judikatúru, potvrdené v odvolacom konaní rozsudkami ArcelorMittal Luxembourg/Komisia a Komisia/ArcelorMittal Luxembourg a i., už citovaným v bode 122 vyššie, body 60 a 63, a ThyssenKrupp Nirosta/Komisia, už citovaným v bode 122 vyššie, body 71 a 73).

131    Kontinuita právneho poriadku Spoločenstva a jeho cieľov, ktoré riadia jeho činnosť, si teda vyžaduje, aby Európske spoločenstvo ako nástupca Európskeho spoločenstva uhlia a ocele v rámci vlastného procesného rámca zabezpečovalo, pokiaľ ide o situácie vzniknuté podľa Zmluvy ESUO, dodržiavanie práv a povinností, ktoré vznikli eo tempore tak členským štátom, ako aj jednotlivcom podľa Zmluvy ESUO a pravidiel prijatých na jej vykonanie. Táto požiadavka platí o to viac, že narušenie hospodárskej súťaže vyplývajúce z nedodržiavania pravidiel v oblasti kartelov môže rozšíriť svoje časové účinky aj na obdobie po skončení platnosti Zmluvy ESUO, keď už platí Zmluva o ES (pozri rozsudky ArcelorMittal Luxembourg a i./Komisia, už citovaný v bode 123 vyššie, bod 63, a ThyssenKrupp Stainless/Komisia, už citovaný v bode 116 vyššie, bod 83 a tam citovanú judikatúru, potvrdené v odvolacom konaní rozsudkami ArcelorMittal Luxembourg/Komisia a Komisia/ArcelorMittal Luxembourg a i., už citovaným v bode 122 vyššie, body 62 a 63, a ThyssenKrupp Nirosta/Komisia, už citovaným v bode 122 vyššie, body 72 a 73).

132    Súdny dvor tiež pripomenul, že s cieľom zabezpečiť voľnú hospodársku súťaž následnosť Zmluvy ESUO, Zmluvy o ES a Zmluvy o FEÚ zaručuje, aby akékoľvek správanie zodpovedajúce skutkovému stavu stanovenému v článku 65 ods. 1 UO, či už nastalo pred 23. júlom 2002, alebo po ňom, mohlo byť a naďalej môže byť sankcionované Komisiou (rozsudky ThyssenKrupp Nirosta/Komisia, už citovaný v bode 122 vyššie, body 65 až 67 a 77, a ArcelorMittal Luxembourg/Komisia a Komisia/ArcelorMittal Luxembourg a i., už citovaný v bode 122 vyššie, body 55 až 57 a 65).

133    Okrem toho z judikatúry vyplýva jednak, že v súlade so zásadou spoločnou pre právne systémy členských štátov, ktorá pochádza až z rímskeho práva, je potrebné v prípade zmeny právnej úpravy – s výnimkou vyjadrenia opačnej vôle normotvorcu – zabezpečiť kontinuitu právnych štruktúr, a jednak, že táto zásada sa uplatňuje na zmeny primárneho práva Únie (rozsudky Súdneho dvora z 25. februára 1969, Klomp, 23/68, Zb. s. 43, bod 13, a ArcelorMittal Luxembourg/Komisia a Komisia/ArcelorMittal Luxembourg a i., už citovaný v bode 122 vyššie, bod 63).

134    Neexistuje však žiadna indícia o tom, že by si normotvorca Únie želal, aby tajne dohodnuté správanie zakázané v rámci Zmluvy ESUO mohlo po skončení platnosti Zmluvy ESUO uniknúť uplatneniu akejkoľvek sankcie (rozsudok ArcelorMittal Luxembourg/Komisia a Komisia/ArcelorMittal Luxembourg a i., už citovaný v bode 122 vyššie, bod 64).

135    Na jednej strane Súdny dvor totiž poukázal na to, že Rada a zástupcovia vlád členských štátov uviedli, že sú pripravení prijať všetky opatrenia, aby mohli čeliť dôsledkom skončenia platnosti Zmluvy ESUO. Na druhej strane Súdny dvor zdôraznil, že Komisia uviedla, že musí predložiť návrh prechodných ustanovení, len ak sa takýto krok považuje za potrebný, a že vzhľadom na všeobecne uplatniteľné právne zásady sa domnieva, že takáto potreba neexistuje v oblasti práva kartelov (rozsudok ThyssenKrupp Nirosta/Komisia, už citovaný v bode 122 vyššie, bod 75).

136    V dôsledku toho žalobkyňa nemôže vyvodiť žiadny platný argument z toho, že v danej oblasti neboli prijaté prechodné ustanovenia (pozri v tomto zmysle rozsudok ThyssenKrupp Nirosta/Komisia, už citovaný v bode 122 vyššie, bod 76).

137    Za týchto okolností bolo by v rozpore s účelom a koherenciou Zmlúv a nezlučiteľné s kontinuitou právneho poriadku Únie, ak by Komisia nemala právomoc zabezpečiť jednotné uplatňovanie noriem vzťahujúcich sa na Zmluvu ESUO, ktorých účinky pretrvávajú aj po uplynutí platnosti tejto zmluvy (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 18. júla 2007, Lucchini, C‑119/05, Zb. s. I‑6199, bod 41).

138    Z vyššie uvedeného vyplýva, že na rozdiel od tvrdenia žalobkyne sa nariadenie č. 1/2003, konkrétne jeho článok 7 ods. 1 a jeho článok 23 ods. 2, musí vykladať v tom zmysle, že umožňujú Komisii, aby po 23. júli 2002 konštatovala a sankcionovala kartely vytvorené v oblastiach patriacich z hľadiska ratione materiae a ratione temporis do pôsobnosti Zmluvy ESUO, a to napriek tomu, že vyššie citované ustanovenia uvedeného nariadenia výslovne neuvádzajú článok 65 UO (pozri rozsudky ArcelorMittal Luxembourg a i./Komisia, už citovaný v bode 123 vyššie, bod 64, a ThyssenKrupp Stainless/Komisia, už citovaný v bode 116 vyššie, bod 84 a tam citovanú judikatúru, potvrdené v odvolacom konaní rozsudkami ArcelorMittal Luxembourg/Komisia a Komisia/ArcelorMittal Luxembourg a i., už citovaným v bode 122 vyššie, bod 74, a ThyssenKrupp Nirosta/Komisia, už citovaným v bode 122 vyššie, body 72, 73 a 87).

139    V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že argumentácia žalobkyne týkajúca sa oznámenia z 18. júna 2002, ktoré nemohlo založiť právomoc Komisie na uplatnenie článku 65 UO, je irelevantná vzhľadom na to, že právomoc Komisie sa v prejednávanej veci nezakladá na uvedenom oznámení, ale na vyššie citovaných článkoch nariadenia č. 1/2003 (pozri v tomto zmysle rozsudok ThyssenKrupp Stainless/Komisia, už citovaný v bode 116 vyššie, bod 71). Okrem toho tvrdenia žalobkyne, ktoré majú preukázať, že „automatické a neformálne pokračovanie… konania [ES]UO v rámci konania ES“ predstavuje prekročenie právomoci a zneužitie konanie, treba teda tiež zamietnuť.

140    Okrem toho je potrebné uviesť, že v rámci právneho poriadku Únie musí byť uplatnenie pravidiel Zmluvy o ES v oblasti pôvodne upravenej Zmluvou ESUO v súlade so zásadami, ktorými sa riadi uplatňovanie právneho predpisu z hľadiska času. V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry vyplýva, že hoci sa procesné predpisy majú vo všeobecnosti uplatňovať na všetky spory prejednávané v okamihu nadobudnutia ich platnosti, uvedené neplatí o hmotnoprávnych predpisoch. Hmotnoprávne predpisy sa totiž musia na účely zabezpečenia dodržiavania zásad právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery vykladať ako vzťahujúce sa na situácie vzniknuté pred nadobudnutím ich platnosti iba vtedy, ak z ich znenia, účelu alebo systému jasne vyplýva, že im má byť takýto účinok priznaný (rozsudky Súdneho dvora z 12. novembra 1981, Meridionale Industria Salumi a i., 212/80 až 217/80, Zb. s. 2735, bod 9, a z 10. februára 1982, Bout, 21/81, Zb. s. 381, bod 13; rozsudky Súdu prvého stupňa z 19. februára 1998, Eyckeler & Malt/Komisia, T‑42/96, Zb. s. II‑401, bod 55; ArcelorMittal Luxembourg a i./Komisia, už citovaný v bode 123 vyššie, bod 65, a ThyssenKrupp Stainless/Komisia, už citovaný v bode 116 vyššie, bod 85, potvrdený v odvolacom konaní rozsudkom ThyssenKrupp Nirosta/Komisia, už citovaným v bode 122 vyššie, bod 79).

141    Z tohto hľadiska, pokiaľ ide o otázku hmotnoprávnych ustanovení uplatniteľných na právnu situáciu definitívne vzniknutú pred skončením platnosti Zmluvy ESUO, kontinuita právneho poriadku Únie a požiadavky týkajúce sa zásad právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery ukladajú uplatnenie hmotnoprávnych ustanovení prijatých na základe Zmluvy ESUO na skutkové okolnosti patriace do ich pôsobnosti z hľadiska ratione materiae a ratione temporis. Okolnosť, že predmetný právny rámec už nie je v čase posúdenia skutkového stavu platný z dôvodu skončenia platnosti Zmluvy ESUO, tento záver nemení, keďže toto posúdenie sa týka právnej situácie definitívne vzniknutej v období, keď boli uplatniteľné hmotnoprávne ustanovenia prijaté na základe Zmluvy ESUO (rozsudky ArcelorMittal Luxembourg a i./Komisia, už citovaný v bode 123 vyššie, bod 66, a ThyssenKrupp Stainless/Komisia, už citovaný v bode 116 vyššie, bod 86, potvrdený v odvolacom konaní rozsudkom ThyssenKrupp Nirosta/Komisia, už citovaným v bode 122 vyššie, bod 79; pozri v tomto zmysle tiež rozsudok Ferriere Nord/Komisia, už citovaným v bode 126 vyššie, bod 96).

142    Pokiaľ ide v prejednávanej veci o hmotnoprávne ustanovenia, treba poukázať na to, že prvé rozhodnutie sa týka právnej situácie definitívne vzniknutej pred skončením platnosti Zmluvy ESUO 23. júla 2002, keďže obdobie porušovania trvalo od 6. decembra 1989 do 4. júla 2000 (pozri bod 39 vyššie). Keďže hmotné právo hospodárskej súťaže uplatniteľné od 24. júla 2002 nemá akýkoľvek spätný účinok, treba konštatovať, že článok 65 ods. 1 UO predstavuje uplatniteľné hmotnoprávne ustanovenie, ktoré Komisia skutočne uplatnila v prvom rozhodnutí, pričom treba pripomenúť, že práve z povahy lex generalis Zmluvy o ES vo vzťahu k Zmluve ESUO, zakotvenej v článku 305 ES, vyplýva, že na situácie vzniknuté pred 24. júlom 2002 je podľa zásady lex specialis derogat legi generali uplatniteľný iba osobitný režim vychádzajúci zo Zmluvy ESUO a pravidiel prijatých na jej vykonanie (pozri v tomto zmysle rozsudky ArcelorMittal Luxembourg a i./Komisia, už citovaný v bode 123 vyššie, bod 68, a ThyssenKrupp Stainless/Komisia, už citovaný v bode 116 vyššie, bod 89, potvrdené v odvolacom konaní rozsudkami ArcelorMittal Luxembourg/Komisia a Komisia/ArcelorMittal Luxembourg a i., už citovaným v bode 122 vyššie, bod 77, a ThyssenKrupp Nirosta/Komisia, už citovaným v bode 122 vyššie, bod 79).

143    Žalobkyňa teda nemôže tvrdiť, že v súlade so zásadou zákonnosti trestných činov a trestov možno sankciu uložiť len vtedy, ak bol predmetný skutok protiprávny nielen v čase jeho spáchania, ale aj v čase jeho formálneho sankcionovania. Nemôže ani tvrdiť, že Komisia mohla prípadne sankcionovať predmetné podniky na základe článku 81 ES po preukázaní, že podmienky uplatnenia tohto ustanovenia boli po skutkovej a právnej stránke splnené.

144    Súdny dvor okrem toho pripomenul, že zásada zákonnosti trestných činov a trestov, ako je zakotvená najmä v článku 49 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie, vyžaduje, aby právna úprava Únie jasne definovala porušenia a sankcie (pozri rozsudok ThyssenKrupp Nirosta/Komisia, už citovaný v bode 122 vyššie, bod 80 a tam citovanú judikatúru).

145    Keďže Zmluvy predtým, ako nastali skutkové okolnosti, jasne definovali porušenia, ako aj povahu a dôležitosť sankcií, ktoré možno za tieto porušenia uložiť, cieľom uvedených zásad nie je zabezpečiť podnikom, aby im neskoršie zmeny právnych základov a procesných ustanovení umožnili vyhnúť sa akejkoľvek sankcii za ich skoršie protiprávne správanie (rozsudky ArcelorMittal Luxembourg/Komisia a Komisia/ArcelorMittal Luxembourg a i., už citovaný v bode 122 vyššie, bod 70, a ThyssenKrupp Nirosta/Komisia, už citovaný v bode 122 vyššie, bod 83).

146    Je potrebné uviesť, že obozretný podnik nachádzajúci sa v situácii, v akej je žalobkyňa, musel vždy poznať dôsledky svojho správania a nemohol sa spoliehať na to, že prechod z právneho rámca Zmluvy ESUO na právny rámec Zmluvy o ES spôsobí, že by sa mohol vyhnúť akejkoľvek sankcii za porušenia článku 65 UO, ktorých sa dopustil v minulosti (rozsudky ArcelorMittal Luxembourg/Komisia a Komisia/ArcelorMittal Luxembourg a i., už citovaný v bode 122 vyššie, bod 73, a ThyssenKrupp Nirosta/Komisia, už citovaný v bode 122 vyššie, bod 86).

147    Okrem toho prvé rozhodnutie bolo prijaté na základe článku 7 ods. 1 a článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 v nadväznosti na konanie vedené podľa nariadenia č. 17 a nariadenia č. 1/2003. Ustanovenia týkajúce sa právneho základu a konania prebiehajúceho do prijatia prvého rozhodnutia patria medzi procesné pravidlá v zmysle judikatúry uvedenej v bode 140 vyššie. Keďže prvé rozhodnutie bolo prijaté po skončení platnosti Zmluvy ESUO, Komisia oprávnene uplatnila ustanovenia uvedené v nariadení č. 1/2003 (pozri rozsudky ArcelorMittal Luxembourg a i./Komisia, už citovaný v bode 123 vyššie, bod 67, a ThyssenKrupp Stainless/Komisia, už citovaný v bode 116 vyššie, bod 87 a tam citovanú judikatúru, potvrdené v odvolacom konaní rozsudkami ArcelorMittal Luxembourg/Komisia a Komisia/ArcelorMittal Luxembourg a i., už citovaným v bode 122 vyššie, body 74 a 77, a ThyssenKrupp Nirosta/Komisia, už citovaným v bode 122 vyššie, bod 90; pozri v tomto zmysle tiež rozsudok Ferriere Nord/Komisia, už citovaný v bode 126 vyššie, bod 96).

148    Z toho vyplýva, že tieto žalobné dôvody treba zamietnuť.

 O piatom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 65 UO, nedostatočnom odôvodnení a skreslení skutkových okolností

149    Žalobkyňa tvrdí, že prvé rozhodnutie je postihnuté porušením článku 65 UO, nedostatočným odôvodnením a skreslením skutkových okolností.

150    Žalobkyňa v prvom rade tvrdí, že napriek tomu, že články 65 UO a 81 ES sú podobné, tieto ustanovenia nie sú zameniteľné. Kým protisúťažná dohoda môže byť na základe článku 81 ES predmetom vyšetrovania, pokiaľ dôjde prinajmenšom k pokusu o dohodu, dohoda, ktorá sa neprejavuje na trhu ani v podobe tendencie, nepatrí pod článok 65 UO. Komisia však v prvom rozhodnutí nepredložila dôkazy o objektívnych účinkoch na trh s výstužami do betónu.

151    Takú argumentáciu treba zamietnuť. Z judikatúry totiž vyplýva, že článok 65 ods. 1 UO zakazuje dohody, ktoré „vedú“ k vylučovaniu, obmedzovaniu alebo skresľovaniu riadnej hospodárskej súťaže. Z tohto vyplýva, že v zmysle tohto ustanovenia je zakázaná dohoda, ktorej cieľom je obmedzovanie hospodárskej súťaže, ale ktorej protisúťažné účinky neboli preukázané. Keďže Komisia v odôvodnení 399 prvého rozhodnutia konštatovala, že cieľom kartelu bolo určovanie cien, na základe ktorého bolo tiež preukázané obmedzovanie alebo kontrola výroby alebo predaja, nebola povinná dokázať, že došlo k škodlivému účinku na hospodársku súťaž, aby preukázala porušenie článku 65 ods. 1 UO (rozsudok Súdneho dvora z 2. októbra 2003, Ensidesa/Komisia, C‑198/99 P, Zb. s. I‑11111, body 59 a 60, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 11. marca 1999, Thyssen Stahl/Komisia, T‑141/94, Zb. s. II‑347, bod 277) (pozri tiež odôvodnenie 463 prvého rozhodnutia). V každom prípade Komisia na rozdiel od tvrdenia žalobkyne skúmala kvôli úplnosti účinky kartelu a na základe všetkých skutočností uvedených v odôvodneniach 513 až 524 prvého rozhodnutia konštatovala, že kartel mal konkrétne účinky. Na účely spochybnenia tohto záveru však žalobkyňa vo veci T‑472/09 v tomto žalobnom dôvode iba tvrdí, že odberatelia výstuží do betónu, najmä národné združenie železiarskych podnikov (ďalej len „Ansfer“), nikdy nekonštatovali existenciu takého kartelu ani o nej nemali podozrenie. Skutočnosť, že odberatelia výstuží do betónu nevedeli o karteli, však nemôže preukázať, že kartel údajne nemal účinky na trh, ako tvrdí žalobkyňa.

152    Žalobkyňa v druhom rade po prvé tvrdí, že Komisia sa v prvom rozhodnutí nevyjadrila, v čom sa dohoda a zosúladený postup odlišujú. Toto odlíšenie je rozhodujúce vzhľadom na to, že ak nebolo potrebné zohľadniť konkrétne účinky identifikovanej protisúťažnej dohody, neplatí to v prípade zosúladeného postupu, ktorý predpokladá, že zosúladenie sa prejaví skutkovými okolnosťami, ktoré sú spojené s podnikmi podozrivými z účasti na karteli na trhu.

153    Údajné dohody uvedené v prvom rozhodnutí ďalej nemožno v nijakom prípade považovať za dohody vyjadrujúce spoločnú a vierohodnú vôľu účastníkov kartelu, vrátane žalobkyne, správať sa spôsobom, ktorý je stanovený a vopred definovaný v samotnej dohode. Žiadna skutočnosť uvedená v spise Komisie teda neumožňuje preukázať, že medzi účastníkmi existovala dohoda, podpísaná či nepodpísaná, ktorá by – hoci nepriamo – zahŕňala aj žalobkyňu.

154    Pokiaľ ide napokon o zosúladené postupy, pre vznik porušenia sa vyžaduje objektívny prvok, a to zosúladené správanie podnikov, ktoré sa zúčastnili na karteli na spoločnom trhu. Treba odlišovať dva prvky, ktoré tvoria zosúladený postup, a síce správanie, chovanie, či postup na trhu a predchádzajúce zosúladenie. V tomto ohľade dôjde k porušeniu iba vtedy, ak sa obmedzujúce účinky dohody prejavia v rámci hospodárskej súťaže, inak dôjde iba k pokusu o zosúladený postup, ktorý nepatrí pod článok 81 ES ani pod článok 65 UO.

155    Komisia sa v prvom rozhodnutí nezaujímala o konkrétne správanie podnikov na trhu, akoby išlo o formálnu dohodu, a nie údajné neformálne zosúladenie. V prejednávanej veci však neexistuje písomná dohoda ani nepriame dôkazy o existencii kartelu.

156    Pokiaľ ide po prvé o tvrdenie žalobkyne, že Komisia sa nevyjadrila, v čom sa dohoda a zosúladený postup odlišujú, pričom toto odlíšenie má podľa žalobkyne „prvoradý význam“, treba poukázať na to, že Komisia v prvom rozhodnutí uviedla, že kartel sa počas obdobia od 15. apríla 1992 do 4. júla 2000 prejavoval hlavne dohodami alebo zosúladenými postupmi týkajúcimi sa základnej ceny (a do roku 1995 dohodami alebo zosúladenými postupmi týkajúcimi sa lehôt na zaplatenie) a počas obdobia od 6. decembra 1989 do 1. júna 2000 dohodami alebo zosúladenými postupmi týkajúcimi sa „navýšenia“ (odôvodnenie 400 prvého rozhodnutia).

157    V odôvodneniach 403 a 405 prvého rozhodnutia vysvetlila Komisia pojmy „dohoda“ a „zosúladený postup“ v zmysle článku 65 ods. 1 UO, pričom v odôvodnení 407 tohto rozhodnutia konkrétne uviedla, že najmä v prípade dlhodobého a komplexného porušovania nie je potrebné, aby Komisia kvalifikovala, či správanie patrí výlučne pod jednu, alebo druhú formu protiprávneho správania. Komisia vychádzajúc z judikatúry dospela v odôvodneniach 409 a 410 prvého rozhodnutia k záveru, že kartel teda môže predstavovať zároveň dohodu a niekoľko zosúladených postupov a že článok 65 UO nezavádza žiadnu osobitnú kategóriu v prípade komplexného porušenia, aké bolo konštatované v prejednávanej veci.

158    Komisia tiež pripomenula, že správania, ktoré majú rovnaký protisúťažný cieľ – a každé z nich individuálne spadá do pojmu „dohoda“, „zosúladený postup“ alebo „rozhodnutie združení podnikateľov“ –, možno kvalifikovať ako predstavujúce jediné porušenie (odôvodnenie 437 prvého rozhodnutia).

159    V každom prípade, ako vyplýva z judikatúry, hoci pojmy dohoda a zosúladený postup pozostávajú z čiastočne odlišných zakladajúcich prvkov, nie sú navzájom nezlučiteľné. Komisia teda nemala povinnosť kvalifikovať každé z konštatovaných správaní ako dohodu alebo zosúladený postup, ale mohla oprávnene kvalifikovať niektoré z týchto správaní ako „dohody“ a ostatné subsidiárne ako „zosúladené postupy“ (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 8. júla 1999, Komisia/Anic Partecipazioni, C‑49/92 P, Zb. s. I‑4125, bod 132).

160    Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že prvé rozhodnutie je z právneho hľadiska dostatočne odôvodnené, pokiaľ ide o odlíšenie pojmov „dohoda“ a „zosúladený postup“.

161    Žalobkyňa po druhé tvrdí, že žiadna skutočnosť uvedená v spise neumožňuje preukázať, že existovala dohoda, podpísaná či nepodpísaná, ktorá by ju – hoci nepriamo – zahŕňala. Pokiaľ ide o existenciu zosúladených postupov, Komisia sa ani nezaujímala o konkrétne správanie podnikov na trhu.

162    Je potrebné pripomenúť, že pojem dohoda v zmysle článku 65 UO vychádza z vyjadrenia spoločnej vôle zúčastnených podnikov správať sa na trhu stanoveným spôsobom (pokiaľ ide o článok 81 ods. 1 ES, pozri rozsudok Komisia/Anic Partecipazioni, už citovaný v bode 159 vyššie, bod 130; pokiaľ ide o článok 65 ods. 1 UO, pozri rozsudok Thyssen Stahl/Komisia, už citovaný v bode 151 vyššie, bod 262) (pozri tiež odôvodnenie 403 prvého rozhodnutia).

163    Ako Komisia ďalej poukázala v odôvodneniach 491 a 492 prvého rozhodnutia, pojem zosúladený postup v zmysle toho istého ustanovenia sa týka formy koordinácie podnikov, ktorá bez toho, aby dospela až k uzatvoreniu dohody vo vlastnom zmysle slova, vedome nahradí riziká hospodárskej súťaže praktickou spoluprácou medzi podnikmi (rozsudky Súdneho dvora zo 16. decembra 1975, Suiker Unie a i./Komisia, 40/73 až 48/73, 50/73, 54/73 až 56/73, 111/73, 113/73 a 114/73, Zb. s. 1663, bod 26; z 31. marca 1993, Ahlström Osakeyhtiö a i./Komisia, C‑89/85, C‑104/85, C‑114/85, C‑116/85, C‑117/85 a C‑125/85 až C‑129/85, Zb. s. I‑1307, bod 63; Komisia/Anic Partecipazioni, už citovaný v bode 159 vyššie, bod 115, a z 8. júla 1999, Hüls/Komisia, C‑199/92 P, Zb. s. I‑4287, bod 158; rozsudok Thyssen Stahl/Komisia, už citovaný v bode 151 vyššie, bod 266).

164    Súdny dvor dodal, že kritériá koordinácie a spolupráce treba ponímať vo vzťahu ku koncepcii ustanovení Zmluvy týkajúcich sa hospodárskej súťaže, podľa ktorej si každý hospodársky subjekt musí samostatne stanoviť politiku, ktorú chce viesť na spoločnom trhu (rozsudky Súdneho dvora Suiker Unie a i./Komisia už citovaný v bode 163 vyššie, bod 173; Ahlström Osakeyhtiö a i./Komisia, už citovaný v bode 163 vyššie, bod 63; Komisia/Anic Partecipazioni, už citovaný v bode 159 vyššie, bod 116, a z 2. októbra 2003, Corus UK/Komisia, C‑199/99 P, Zb. s. I‑11177, bod 106).

165    Podľa tejto judikatúry, hoci táto požiadavka samostatnosti nevylučuje právo hospodárskych subjektov rozumne sa prispôsobiť zistenému alebo očakávanému správaniu svojich konkurentov, prísne bráni akémukoľvek nadviazaniu priameho alebo nepriameho kontaktu medzi takými subjektmi, ktorý by mohol buď ovplyvniť správanie skutočného či potenciálneho konkurenta na trhu, alebo by mohol odhaliť správanie takého konkurenta, ktoré sa tento konkurent sám rozhodol alebo zamýšľal dodržiavať na trhu, pokiaľ majú tieto kontakty za cieľ alebo za následok dosiahnutie podmienok hospodárskej súťaže, ktoré nezodpovedajú obvyklým podmienkam predmetného trhu vzhľadom na povahu dodávaných výrobkov alebo poskytovaných služieb, veľkosť a počet podnikov a objem uvedeného trhu (rozsudky Suiker Unie a i./Komisia, už citovaný v bode 163 vyššie, bod 174; Komisia/Anic Partecipazioni, už citovaný v bode 159 vyššie, bod 117; Hüls/Komisia, už citovaný v bode 163 vyššie, bod 160, a Corus UK/Komisia, už citovaný v bode 164 vyššie, bod 107).

166    Okrem toho, ak sa nepreukáže opak, čo prináleží dotknutému subjektu, platí domnienka, že podniky zúčastnené na zosúladení, ktoré ďalej pôsobia na trhu, zohľadňujú pri určovaní svojho správania na trhu informácie, ktoré si vymenili so svojimi konkurentmi. To platí tým viac, ak k zosúladenému postupu dochádza pravidelne počas dlhého obdobia (rozsudok Komisia/Anic Partecipazioni, už citovaný v bode 159 vyššie, bod 121; pozri v tomto zmysle tiež rozsudok Hüls/Komisia, už citovaný v bode 163 vyššie, bod 162).

167    Okrem toho treba pripomenúť, že z porovnania pojmov dohoda a zosúladený postup vyplýva, že zo subjektívneho hľadiska zahŕňajú formy zosúladeného konania, ktoré majú rovnakú povahu a odlišujú sa len svojou intenzitou a formami, v ktorých sa prejavujú (rozsudok Komisia/Anic Partecipazioni, už citovaný v bode 159 vyššie, bod 131).

168    Pokiaľ ide v prejednávanej veci o existenciu dohôd, žalobkyňa nemôže tvrdiť, že žiadna skutočnosť uvedená v spise Komisie neumožňuje preukázať existenciu akejkoľvek dohody medzi účastníkmi, ktorá by ju – hoci nepriamo – zahŕňala.

169    Ako správne poukazuje Komisia, v odôvodnení 473 prvého rozhodnutia – v ktorom sú uvedené stretnutia, v prípade ktorých dohoda účastníkov viedla k vytvoreniu dokumentov, a relevantné odôvodnenia prvého rozhodnutia –, zdôraznila existenciu dohôd, ktoré účastníci vyjadrili na stretnutiach a ktoré preukazujú dokumenty týkajúce sa 27 stretnutí, ktoré sa konali od 6. decembra 1989 do 4. júla 2000. Žalobkyňa však vo svojom žalobnom dôvode neuvádza žiadnu skutočnosť, ktorá by spochybnila dôkazy, ktoré Komisia uviedla v uvedených odôvodneniach (pozri najmä odôvodnenia 126, 142, 146 a 147, 154, 158, 160, 165, 168, 183, 200, 212 až 214, 216 až 287, 290 až 293, 295 a 296, 299, 300 a 305 prvého rozhodnutia).

170    Rovnaký záver platí, pokiaľ ide o stretnutia uvedené v odôvodnení 474 prvého rozhodnutia, v prípade ktorých existencia dohody vyplýva zo skutočnosti, ako uviedlo združenie Federacciai, že „sa objavila“ určitá cena (pozri najmä odôvodnenia 137, 141, 201, 210, 282 prvého rozhodnutia), ako aj pokiaľ ide o prípady, v ktorých bola cena „naznačená“ (pozri najmä odôvodnenia 138, 200, 210 a 289 prvého rozhodnutia).

171    Okrem toho Komisia v odôvodnení 475 prvého rozhodnutia uviedla tiež deväť dohôd, v prípade ktorých disponovala projektmi alebo návrhmi dohôd, v súvislosti s ktorými konkrétne skutočnosti preukazujú, že nadobudli platnosť alebo že ich podniky schválili po rokovaní.

172    Ako napríklad vyplýva zo spisu, účasť žalobkyne na týchto posledných uvedených dohodách vyplýva po prvé z návrhu dohody z apríla – mája 1992, ktorej cieľom bolo hlavne dodržiavať minimálne predajné ceny (odôvodnenia 129 až 132 prvého rozhodnutia) a v ktorej sa konkrétne uvádza spoločnosť Lucchini, ktorá podľa prvého rozhodnutia tvorí so žalobkyňou jeden podnik. Ako Komisia správne zdôraznila v odôvodnení 130 prvého rozhodnutia, skutočnosť, že osem podnikov, ktoré nepristúpili k tejto dohode, si želalo pristúpiť od 1. júna 1992 „k duchu a podmienkam platnej dohody“, preukazuje, že tento návrh dohody skutočne vstúpil do platnosti (pozri tiež odôvodnenie 314 prvého rozhodnutia).

173    Pokiaľ ide ďalej o dohodu z 27. – 30. septembra 1996, ktorej cieľom bolo rozdelenie talianskeho trhu s výstužami do betónu v mesiacoch október, november a december 1996 (a prípadne v mesiacoch január, február a marec 1997) (odôvodnenie 196 prvého rozhodnutia), účasť žalobkyne vyplýva tiež zo samotného návrhu dohody, v ktorom sa konkrétne uvádza spoločnosť Lucchini, ako aj deň a hodina jej pristúpenia k tejto dohode. Ako bolo uvedené v tom istom odôvodnení, skutočné pristúpenie predmetných podnikov k dohode potvrdzuje existencia dvoch tabuliek, ktoré mali bývalé spoločnosti Acciaierie e Ferriere Leali Luigi, ktoré sa týkajú uvedených podnikov a ktoré obsahujú údaje o podiele každého z nich na trhu od októbra do novembra 1996 (rovnaké ako údaje, ktoré boli stanovené v dohode), zoznam objednávok a zásob na konci septembra a októbra 1996 a objednávky, ktoré každý z týchto podnikov prijal v každom týždni v októbri a novembri 1996. V odôvodnení 560 prvého rozhodnutia Komisia tiež zdôraznila, že ďalšie potvrdenie účasti spoločnosti Lucchini‑SP na karteli v roku 1996 vyplýva aj zo skutočnosti, že bola jedným z podnikov, ktorým spoločnosť Leali pri zvolaní stretnutia zo 7. januára 1997 poďakovala „za spoluprácu a prístupnosť, ktorú prejavili počas roka 1996 s cieľom udržať riadnu situáciu na trhu“ (pozri tiež odôvodnenie 202 prvého rozhodnutia).

174    Pokiaľ ide napokon o dohodu zo septembra – novembra 1998 týkajúcu sa dodržiavania predajných kvót na talianskom trhu (odôvodnenia 245 až 254 prvého rozhodnutia), účasť žalobkyne vyplýva z viacerých dokumentov, medzi ktorými je samotný návrh dohody, v ktorom sa konkrétne uvádzajú spoločnosti Siderpotenza a Lucchini. Čo sa týka žalobkyne, uplatňovanie tejto dohody vyplýva po prvé z faxu, ktorý zaslala 12. novembra 1998 spoločnosť Valsabbia spoločnosti Leali a v ktorom spoločnosť Valsabbia žiadala o pridelenie vyššieho podielu na trhu než bol podiel uvedený v dohode, po druhé z tabuliek, ktoré sa našli u spoločnosti Ferriere Nord a ktoré sa týkajú prognóz na február 1999 a vývoja v priebehu posledného štvrťroka 1998, ako aj z tabuliek, ktoré sa našli u spoločnosti Leali a v ktorých sa v prípade každého podniku uvádza pridelené percento dodávateľských kvót, ako aj „vratky“, čo zodpovedá systému kompenzácií stanovenému v dohode (pozri tiež odôvodnenie 251 prvého rozhodnutia), a po tretie z faxov z 22. februára a 14. júna 1999 (pozri tiež odôvodnenie 248 prvého rozhodnutia).

175    Žalobkyňa nemôže ani platne tvrdiť, že žiadne zo správaní, na ktorých sa zúčastnila, nemožno kvalifikovať ako zosúladený postup.

176    Pokiaľ ide o zvýšenia príplatkov, ako vyplýva z odôvodnenia 493 prvého rozhodnutia, informácie, ktoré má Komisia, dokazujú, že v priebehu predmetného obdobia došlo prinajmenšom k 19 zvýšeniam príplatkov a že v prípade 9 z nich existujú priame dôkazy o dohodách alebo zosúladených postupoch týkajúcich sa týchto zvýšení (pozri odôvodnenie 439 prvého rozhodnutia). Podľa uvedeného odôvodnenia bol zosúladený postup týkajúci sa určovania cenových navýšení za výstuže do betónu zaznamenaný aj v ďalších desiatich prípadoch zvýšenia, keďže existovalo spoločné presvedčenie, že ak jeden výrobca zvýši cenu rozmerových navýšení, všetci ostatní výrobcovia tak urobia dokonca automaticky (pozri odôvodnenia 440 a 489 prvého rozhodnutia).

177    Pokiaľ ide ďalej o základné ceny, z odôvodnení 494 a 495 prvého rozhodnutia vyplýva, že podniky zverejňovali základné cenníkové ceny počas predmetného obdobia. Komisia v odôvodnení 496 prvého rozhodnutia tiež zdôraznila, že v odôvodneniach 419 až 433 tohto rozhodnutia je uvedený zoznam všetkých preukázaných prípadov, keď podniky rokovali o základnej cene (pozri tiež bod 102 vyššie). Komisia rovnako poukázala na to, že v ostatných prípadoch v období rokov 1993 až 2000 treba použiť pojem zosúladenie, ktorého cieľom bolo vplývať na správanie výrobcov na trhu a zverejniť postoj, aký každý z nich navrhoval konkrétne zaujať pri určovaní základnej ceny.

178    Čo sa okrem iného týka tvrdenia žalobkyne, že pojem „zosúladený postup“ v zmysle článku 6 ods. 1 UO predpokladá, že podniky sa dopustili postupov, ktoré zosúladili, a že účinky postupov sa prejavia na hospodárskej súťaži, z judikatúry vyplýva, že na konštatovanie zosúladeného postupu nie je potrebné, aby malo zosúladenie vplyv na správanie konkurentov na trhu v zmysle, v akom ho chápe žalobkyňa. Stačí prípadne konštatovať, že každý podnik musel nevyhnutne priamo či nepriamo zohľadniť informácie, ktoré získal počas kontaktov so svojimi konkurentmi. V tomto smere nie je potrebné, aby Komisia preukázala, že predmetné výmeny informácií viedli ku konkrétnemu výsledku alebo boli vykonané na dotknutom trhu (rozsudok Thyssen Stahl/Komisia, už citovaný v bode 151 vyššie, body 269 až 271).

179    Z toho vyplýva, že Komisia správne konštatovala, že predmetné podniky nahradili riziká bežnej hospodárskej súťaže upravenej v Zmluve praktickou spoluprácou medzi nimi, a kvalifikovala predmetné praktiky ako „zosúladené postupy“.

180    Žalobkyňa po tretie tvrdí, že skutočnosť, že cenníkové ceny sa v prípade všetkých konkurenčných podnikov odlišovali (čo vyplýva z tabuliek priložených k rozhodnutiu z roku 2002) a že faktúry, ktoré predložila, dokazujú, že v prípade jednotlivých zákazníkov sa v rovnakých dňoch za rovnaké množstvá výstuží do betónu uplatňovali odlišné ceny za odlišných podmienok, preukazuje, že kartel neexistoval.

181    Vzhľadom na judikatúru uvedenú v bode 166 vyššie však také tvrdenie nemožno prijať. Predložené faktúry totiž nemôžu byť dôkazom, že žalobkyňa nezohľadnila informácie, ktoré si vymenila s ďalšími subjektmi, pretože ako poukázala Komisia v odôvodnení 494 prvého rozhodnutia, na základe vzoriek nie je možné overiť, či používaná priemerná cena zodpovedá cenníkovej cene alebo sa od nej odlišuje, keďže nie je napríklad možné určiť, ktoré faktúry zodpovedajú bežným alebo privilegovaným zákazníkom. Možno teda iba tvrdiť, že v prípade zdokumentovaných transakcií boli ceny odlišné, avšak to nijako nepreukazuje, že ceny používané v prípade všetkých transakcií, ktoré sa uskutočnili počas dní alebo období nasledujúcich po zvýšeniach, boli odlišné od cenníkových cien. Ako bolo okrem iného zdôraznené v bode 151 vyššie, dohody a zosúladené postupy sú na základe článku 81 ES a článku 65 UO zakázané bez ohľadu na akýkoľvek účinok, pokiaľ majú protisúťažný cieľ (pozri v tomto zmysle rozsudok Komisia/Anic Partecipazioni, už citovaný v bode 159 vyššie, body 122 a 123).

182    Vzhľadom na všetky predchádzajúce treba tento žalobný dôvod zamietnuť.

 O šiestom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady riadnej správy vecí verejných a na nedostatočnom odôvodnení

183    Žalobca tvrdí, že Komisia porušila zásadu riadnej správy vecí verejných a prejavila zaujatosť. Komisii teda vytýka, že nezohľadnila určité okolnosti, ktoré sa javili ako podstatné pre overenie dôvodnosti výhrad uvedených vo vzťahu k podnikom, ktoré sa zúčastnili na karteli. Žalobkyňa taktiež tvrdí, že prvé rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené.

184    Na úvod treba pripomenúť, že v odôvodnení 37 nariadenia č. 1/2003 sa uvádza, že toto nariadenie „rešpektuje základné práva a je zhodné so zásadami uznávanými najmä Chartou základných práv“ a že by sa „malo vykladať a uplatňovať so zreteľom na tieto práva a zásady“.

185    Článok 41 Charty základných práv, nazvaný „Právo na dobrú správu vecí verejných“, vo svojom odseku 1 stanovuje, že „každý má právo, aby inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie vybavovali jeho záležitosti nestranne, spravodlivo a v primeranej lehote“.

186    Podľa judikatúry súdov Únie týkajúcej sa zásady riadnej správy vecí verejných v prípadoch, keď inštitúcie Únie disponujú voľnou úvahou, má dodržiavanie záruk priznaných právnym poriadkom Únie v správnych konaniach o to väčší význam. Medzi tieto záruky patrí najmä povinnosť príslušnej inštitúcie starostlivo a nestranne preskúmať všetky relevantné okolnosti prejednávanej veci (rozsudok Súdneho dvora z 21. novembra 1991, Technische Universität München, C‑269/90, Zb. s. I‑5469, bod 14; rozsudky Súdu prvého stupňa z 24. januára 1992, La Cinq/Komisia, T‑44/90, Zb. s. II‑1, bod 86; z 15. decembra 2010, E.ON Energie/Komisia, T‑141/08, Zb. s. II‑5761, bod 65, a z 22. marca 2012, Slovak Telekom/Komisia, T‑458/09 a T‑171/10, bod 68).

187    Ako ďalej Komisia správne uviedla v odôvodnení 468 prvého rozhodnutia, dôkazy treba posudzovať ako celok s prihliadnutím na všetky relevantné okolnosti (pozri rozsudok Thyssen Stahl/Komisia, už citovaný v bode 151 vyššie, bod 175 a tam citovanú judikatúru).

188    Žalobkyňa v prvom rade tvrdí, že Komisia nezohľadnila tri objektívne a preukázané okolnosti, ktoré sa javili ako podstatné pre overenie dôvodnosti výhrad uvedených vo vzťahu k podnikom, ktoré sa zúčastnili na údajnom karteli, čo preukazuje zaujatosť, ktorou sa vyznačovalo jej vyšetrovanie. Po prvé, združenie Ansfer, ktoré zastupuje viac ako 65 % odberateľov výstuží do betónu v Taliansku, nikdy nevedelo o tom, že by podniky vstupného spracovania zistili protisúťažné správania (odôvodnenie 63 prvého rozhodnutia). Žalobkyňa ďalej dobrovoľne predložila niekoľko odberateľských faktúr, aby Komisia mohla overiť, že ceny jednotlivých výrobcov neboli podobné, ako aj faktúry dodávateľov energie, aby spochybnila výhradu založenú na zosúladených zastaveniach výroby počas rôznych období, pričom tieto obdobia sa zhodovali s augustovými a vianočnými dovolenkami. Komisia napokon nezohľadnila štúdiu od spoločnosti Lear (Laboratorio di Economia, Antitrust, Regolamentazione) nazvanú „Priemysel výstuží do betónu v Taliansku v rokoch 1989 až 2000“, ktorú si objednali podniky Alfa, Feralpi, IRO, SP a Valsabbia (ďalej len „štúdia Lear“) a ktorá preukazuje, že údajný kartel nemal účinky na trh. V prvom rozhodnutí Komisia tieto skutočnosti nijako nezohľadnila a neposkytla v tomto smere žiadne vysvetlenie, čo preukazuje zaujatosť jej vyšetrovania. Na základe zásady riadnej správy vecí verejných bola Komisia tiež povinná vyžiadať si od ďalších podnikov, ktoré sa na údajnom karteli zúčastnili, faktúry za predaj rovnakých množstiev v rovnakých obdobiach.

189    Po prvé, Komisia na rozdiel od tvrdenia žalobkyne riadne zohľadnila stanovisko združenia Ansfer v odôvodneniach 55, 63 až 66 a 524 prvého rozhodnutia. V odôvodnení 524 prvého rozhodnutia teda zdôraznila, že vyhlásenie združenia Ansfer nemohlo spochybniť nespornú informáciu, že existovali listinné dôkazy o porušení.

190    Po druhé, Komisia v odôvodneniach 481 až 487 a 494 až 496 prvého rozhodnutia skutočne zohľadnila odberateľské faktúry, ktoré žalobkyňa predložila, aby preukázala, že nedošlo k prispôsobeniu dohodnutých cien, ako aj faktúry dodávateľov energie, ktoré mohli spochybniť výhradu založenú na zosúladených zastaveniach výroby počas určitých období.

191    Pokiaľ ide o predmetné dohody, Komisia v odôvodnení 481 prvého rozhodnutia pripomenula najmä judikatúru Všeobecného súdu, podľa ktorej skutočnosť, že sa podnik nepodriadil výsledkom stretnutí so zjavne protisúťažným cieľom, ho nemôže zbaviť jeho plnej zodpovednosti za jeho účasť na karteli, keďže sa verejne nedištancoval od obsahu stretnutí. Komisia dodala, že skutočnosť, že nepreukázala, že všetky zúčastnené podniky dohodu uplatňovali alebo že všetky ju uplatňovali rovnakým spôsobom, je irelevantná. Komisia v odôvodnení 486 prvého rozhodnutia tiež zdôraznila, že v prípade dohody sa otázka odlišného správania, ktoré nie je totožné alebo súčasné vzhľadom na vyjadrenú spoločnú vôľu správať sa stanoveným spôsobom na trhu, javí ako bezvýznamná, ale možno ju prípadne preskúmať v rámci posúdenia existencie zosúladeného postupu. Komisia v odôvodnení 487 prvého rozhodnutia okrem tohto uviedla, že skutočnosť, že k zastaveniam výroby došlo v prípade všetkých výrobcov v obdobiach sviatkov a že to je obvyklá prax alebo že lehoty na zaplatenie boli lehotami, aké sa bežne používajú, by bola relevantná iba vtedy, ak by nedošlo k predchádzajúcemu zosúladeniu.

192    Pokiaľ ide o zosúladené postupy uvedené v prvom rozhodnutí, Komisia v odôvodneniach 494 až 496 prvého rozhodnutia poukázala v súvislosti so základnými cenami na to, že judikatúra vyžaduje, aby bolo správanie skutočne vykonané. Zverejnenie cenníkov sa pritom považuje za správanie v zmysle judikatúry. Komisia dodala, že cieľom zosúladenia bolo vplývať na správanie výrobcov na trhu a zverejniť postoj, aký každý z nich navrhoval konkrétne zaujať pri určovaní základnej ceny. V tomto ohľade sa rozlišovanie cenníkových cien a cien skutočne uplatňovaných na trhu, zdôraznené účastníkmi kartelu, nezdalo byť rozhodujúce, keďže vzorky faktúr týkajúcich sa období, počas ktorých sa rozhodlo o zvýšení cien, poskytnuté účastníkmi kartelu, neumožnili overiť, či používaná priemerná cena zodpovedá cenníkovej cene alebo sa od nej odlišuje. Okrem toho aj v prípadoch, keď boli poskytnuté priemerné ceny, nemožno vylúčiť, že rozdiel bol spojený s konjunktúrou trhu alebo vôľou využiť kartel vo svoj vlastný prospech.

193    V tejto súvislosti bolo v bode 166 vyššie tiež uvedené, že prináleží dotknutým subjektom, aby vyvrátili domnienku, že podniky zúčastnené na zosúladení, ktoré naďalej pôsobia na trhu, zohľadňujú pri určovaní svojho správania na tomto trhu informácie, ktoré si vymenili so svojimi konkurentmi, Z tohto vyplýva, že žalobkyňa nemôže ani platne tvrdiť, že prináležalo Komisii, aby si na základe zásady riadnej správy vecí verejných vyžiadala od ďalších podnikov, ktoré sa na údajnom karteli zúčastnili, faktúry za predaj rovnakých množstiev v rovnakých obdobiach.

194    Komisia po tretie riadne zohľadnila štúdiu Lear v odôvodneniach 42, 50 až 56, 62, 513, 521 a 585 prvého rozhodnutia. Pokiaľ ide osobitne o závery štúdie Lear v súvislosti s účinkami kartelu, Komisia v odôvodnení 513 prvého rozhodnutia poukázala najmä na to, že „jej referenčnými bodmi boli priemerné ceny navýšení z decembra 1989 – januára 1990 a mája – júna 2000… a odhadovala zvýšenie cien navýšení v skutočnosti prinajmenšom o 40 %“. Podľa Komisie „to znamená, že aj keby sme chceli zníženia základných cien považovať v skutočnosti za významné, nezdá sa, že by údaje podporovali tvrdenie uvedené v štúdii Lear, že celková cena sa znížila v skutočnosti o 32 %“, a že „štúdia Lear v každom prípade vychádza z hypotéz potrebných na rekonštrukciu časti údajov (týkajúcich sa prvého obdobia), ktoré nie sú k dispozícii“. Okrem toho Komisia v odôvodnení 521 prvého rozhodnutia pripomenula judikatúru Súdu prvého stupňa, že ekonomická analýza nemôže spochybniť nespornú existenciu listinných dôkazov (rozsudok Cimenteries CBR a i./Komisia, už citovaný v bode 106 vyššie, bod 1088).

195    Vzhľadom na úvahy uvedené v bodoch 189 až 194 vyššie nemôže žalobkyňa platne tvrdiť, že Komisia nezohľadnila skutočnosti uvedené v bode 188 vyššie, ani že neposkytla v tomto smere vysvetlenie.

196    Žalobkyňa v druhom rade tvrdí, že Komisia nezohľadnila správne ani dôkazy uvedené v rozhodnutí z roku 2002 a v jeho prílohách, ktoré sa týkajú cenníkov a ktoré chýbali v prvom rozhodnutí. Výstuže do betónu sú surovinou (commodity), pri ktorej je možná iba hospodárska súťaž spočívajúca v cenách. Ceny, ktoré oznámili jednotliví výrobcovia – okrem toho, že boli takmer vždy uvedené ako „cieľ“ –, sa však často odlišovali o 10 až 15 ITL/kg, dokonca o 10 až 20 ITL/kg, čo sa javí ako významný rozdiel. Zverejnenie jednotlivých cenníkových cien výrobcami výstuží do betónu v Taliansku muselo byť v tomto ohľade pre Komisiu jasným dôkazom, že každý podnikateľ sa v eventuálnom prípade údajného kartelu od neho významne dištancoval. Žalobkyňa v tejto súvislosti cituje napríklad neuplatnenie kartelu, pokiaľ ide o základnú cenu zo 7. februára 1994, z 30. augusta 1994 alebo tiež z 21. februára 1995.

197    Také tvrdenie treba však zamietnuť vzhľadom na to, že z judikatúry Súdu prvého stupňa uvedenej v odôvodnení 481 prvého rozhodnutia (pozri bod 191 vyššie) vyplýva, že skutočnosť, že sa podnik nepodriadil výsledkom stretnutí so zjavne protisúťažným cieľom, ho nemôže zbaviť jeho plnej zodpovednosti za svoju účasť na karteli, keďže sa verejne nedištancoval od obsahu stretnutí. Aj za predpokladu, že by správanie žalobkyne a ostatných výrobcov na trhu, ktorí oznámili odlišné cenové ciele, nebolo v súlade s dohodnutým správaním, nemá to nijaký vplyv na ich zodpovednosť (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. mája 1998, Sarrió/Komisia, T‑334/94, Zb. s. II‑1439, bod 118, potvrdený v odvolacom konaní rozsudkom Súdneho dvora zo 16. novembra 2000, Sarrió/Komisia, C‑291/98 P, Zb. s. I‑9991, body 43 a 49), keďže sa mohli iba pokúsiť využiť kartel vo svoj prospech (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. júna 2005, Tokai Carbon a i./Komisia, T‑71/03, T‑74/03, T‑87/03 a T‑91/03, neuverejnený v Zbierke, bod 74 a tam citovanú judikatúru).

198    Žalobkyňa v treťom rade tvrdí, že veľký počet odôvodnení prvého rozhodnutia, v ktorých sa uvádza skutkový stav, je subjektívnym posúdením, ktoré nemožno predkladať ako skutočnosti, na základe ktorých sa prejednávaná vec posudzovala.

199    Komisia v odôvodnení 130 prvého rozhodnutia uviedla, že „je nepochybné, že dohoda uvedená v odôvodnení 129 vyššie skutočne nadobudla platnosť“. Totiž podľa Komisie „osem podnikov, ktoré nepristúpili k tejto dohode…, si želalo pristúpiť od 1. júna 1992 k duchu a podmienkam platnej dohody‘“, čo predstavuje posúdenie Komisie a nie skutkovú okolnosť.

200    Je potrebné zdôrazniť, že Komisia v odôvodnení 129 prvého rozhodnutia uviedla dohodu z apríla – mája 1992, ktorej cieľom bolo stanovenie minimálnych predajných cien výstuží do betónu. Túto dohodu potvrdzuje dokument, ktorý Komisia našla v priestoroch združenia Federacciai. V odôvodnení 130 prvého rozhodnutia Komisia konštatovala, že z dôvodu, že osem podnikov si želalo pristúpiť k dohode od 1. júna 1992, bola teda dohoda „určite platná 31. mája 1992 (deň bezprostredne predchádzajúci dňu, od ktorého si osem ďalších vyššie citovaných podnikov želalo k nej pristúpiť)“. Takú dedukciu týkajúcu sa skutkových okolností, ktorá sa zakladá na dokumentoch uvedených v spise, nemožno považovať za subjektívne posúdenie Komisie. Okrem toho treba poukázať na to, že právne posúdenie uvedenej dohody sa nenachádza v časti „Skutkový kontext“ prvého rozhodnutia, ale v časti „Právne posúdenie“ tohto rozhodnutia, a najmä v odôvodneniach 419, 478 a 479 uvedeného rozhodnutia.

201    Komisia ďalej považovala za preukázanú skutočnosť, že niektoré podniky chceli pristúpiť k dohode o cenách v období od apríla do júna 1992 a predpokladali zastavenia výroby, iba na základe nájdeného dokumentu, v ktorom sa neuvádza konkrétne žiadny podnik. Pôvod tohto dokumentu je neznámy, a hoci taký dokument mohol byť návrhom, ktorý bol vyhotovený na účely vypracovania ďalšieho dokumentu, nebol podpísaný ani parafovaný. Treba však konštatovať, že v dokumente, na ktorý odkazuje Komisia v odôvodnení 132 prvého rozhodnutia, ktorý bol nájdený v priestoroch združenia Federacciai, sú okrem 19 dotknutých podnikov uvedené určité dátumy, ktoré potvrdzujú jeho prijatie v období od 13. apríla 1992 do júla 1992, ako aj zastavenia výroby v trvaní troch týždňov od júla do augusta a jeden týždeň mesačne od septembra 1992 do februára 1993. Vzhľadom najmä na kontext uvedený v odôvodneniach 124 až 134 prvého rozhodnutia je tvrdenie žalobkyne, že uvedený návrh nie je parafovaný ani podpísaný, irelevantné. Vzhľadom na to, že zákaz účasti na protisúťažných dohodách a postupoch, ako aj sankcie, ktoré možno uložiť tým, ktorí sa dopustia jeho porušenia, sú všeobecne známe, sa totiž obvykle dokumentácia, ktorá s tým súvisí, obmedzuje na minimum (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, Zb. s. I‑123, bod 55).

202    Tvrdenia žalobkyne teda nemožno prijať.

203    Žalobkyňa v štvrtom rade vo svojej replike zdôraznila jednak, že Komisia nijako nezohľadnila skutočnosť, že bez ohľadu na to, že kartel trval viac než desať rokov, sa počet podnikov, ktoré sa ho pôvodne zúčastnili, znížil o štyri pätiny, pričom mnohé závody boli zatvorené a zlikvidované, a ďalej že ceny výstuží do betónu počas tohto obdobia v skutočnosti klesli o 30 %.

204    Vzhľadom na to, že výhrady uvedené v bode 203 vyššie boli uvedené iba v štádiu repliky a nepredstavujú ani rozšírenie žalobného dôvodu alebo výhrady uvedenej v žalobe, treba ich v súlade s judikatúrou uvedenou v bode 65 vyššie vyhlásiť za neprijateľné.

205    V každom prípade je potrebné konštatovať, že v odôvodneniach 551, 552 a 585 Komisia na rozdiel od tvrdení žalobkyne skutočne zohľadnila zníženie počtu podnikov pôsobiacich na trhu a ďalej že v odôvodnení 513 prvého rozhodnutia spochybnila tvrdenie založené na údajnom poklese skutočných cien. Tvrdenie žalobkyne nemožno teda prijať.

206    Z toho vyplýva, že tento žalobný dôvod treba zamietnuť.

 O siedmom žalobnom dôvode založenom na nesprávnej právnej kvalifikácii skutkového stavu, na nedôvodnosti výhrad uvedených vo vzťahu k žalobkyni a na skreslení skutkových okolností

207    V rámci prvej časti týkajúcej sa na nesprávnej kvalifikácie skutkového stavu žalobkyňa pripomína, že Komisia v odôvodnení 442 prvého rozhodnutia kvalifikovala porušenie ako jediné, pokračujúce a komplexné. Pokiaľ ide o pokračujúcu povahu porušenia, žalobkyňa tvrdí, že stretnutia výrobcov, pokiaľ sa konali, neviedli k žiadnemu konkrétnemu účinku na trh. Nešlo teda o pokračovanie kartelu, ale o pokračovanie neúspešného pokusu dosiahnuť harmonizáciu na trhu. Okrem toho konštatovania Komisie týkajúce sa dĺžky trvania kartelu boli, čo sa týka žalobkyne, nepodložené. Aj keby sme pripustili existenciu kartelu týkajúceho sa navýšení trvajúceho viac ako desať rokov, kartelu týkajúceho sa základných cien trvajúceho osem rokov a kartelu týkajúceho sa kontroly výroby trvajúceho päť rokov, tieto kartely boli sporadické a trvali tak krátko, že výrobcovia sa museli stále znovu stretávať. V každom prípade zvýšenie pokuty o 105 % z dôvodu dĺžky trvania, čiže za kartel trvajúci desať a pol roka, sa uplatní iba v prípade základnej sumy pokuty týkajúcej sa jedinej zložky kartelu cenových navýšení, a nie v prípade ďalších dvoch zložiek kartelu.

208    Po prvé treba poukázať na to, že tvrdenie žalobkyne, že stretnutia výrobcov nemali žiadny konkrétny účinok na trh, nemôže účinne spochybniť pokračujúcu povahu porušenia.

209    Hoci tvrdenie žalobkyne smeruje k tomu, že sa nesprávala tak, ako sa výrobcovia dohodli na stretnutiach, treba ho zamietnuť z dôvodov uvedených v bode 197 vyššie.

210    V bode 151 vyššie sa ďalej uvádza, že z judikatúry vyplýva, že článok 65 ods. 1 UO zakazuje dohody, ktoré „vedú“ k vylučovaniu, obmedzovaniu alebo skresľovaniu riadnej hospodárskej súťaže. Z tohto vyplýva, že v zmysle tohto ustanovenia je zakázaná dohoda, ktorej cieľom je obmedzovanie hospodárskej súťaže, ale ktorej protisúťažné účinky neboli preukázané. Komisia teda nebola povinná dokázať, že došlo k škodlivému účinku na hospodársku súťaž, aby preukázala porušenie článku 65 ods. 1 UO (rozsudky Ensidesa/Komisia, už citovaný v bode 151 vyššie, body 59 a 60; a Thyssen Stahl/Komisia, už citovaný v bode 151 vyššie, bod 277).

211    Ako ďalej Komisia správne zdôraznila v odôvodneniach 414 a 415 prvého rozhodnutia, porušenie článku 81 ES (a analogicky článku 65 UO) môže vyplývať nielen z jediného skutku, ale aj z viacerých skutkov či dokonca z pokračujúceho správania. Tento výklad nemožno spochybniť z dôvodu, že jeden alebo viacero prvkov týchto viacerých skutkov alebo tohto pokračujúceho správania by mohli aj samy osebe predstavovať porušenie uvedených ustanovení (pozri analogicky rozsudok Komisia/Anic Partecipazioni, už citovaný v bode 159 vyššie, bod 81).

212    V prejednávanej veci z prvého rozhodnutia vyplýva, že správania týkajúce sa stanovenia základnej ceny a lehôt na zaplatenie boli súčasťami uskutočňovania jediného a toho istého plánu, ktorého cieľom bolo stanoviť minimálnu dohodnutú cenu, keďže každé z týchto správaní (okrem počiatočnej dohody z apríla 1992) sa prejavovalo spôsobmi, ktoré boli v priebehu času viac‑menej podobné a prostredníctvom ktorých bola určená minimálna dohodnutá cena (odôvodnenie 437 prvého rozhodnutia). Pokiaľ ide ďalej o rozmerové navýšenie, podľa odôvodnenia 442 prvého rozhodnutia vyplýva pokračujúca povaha porušenia z povahy cieľa protiprávnych správaní, ktoré sa v priebehu času opakovali a ktoré spočívali v určovaní jednotných cien pre uvedené navýšenia, čo potvrdzuje, že všetky uvedené správania boli uskutočňovaním toho istého plánu.

213    Žalobkyňa sa však v tejto súvislosti obmedzuje na tvrdenie, že zosúladenia boli sporadické a trvali tak krátko, že výrobcovia sa museli stále znovu stretávať. Také tvrdenie nemožno prijať. Ako Komisia zdôraznila v odôvodnení 510 prvého rozhodnutia, k rovnakým správaniam dochádzalo v oblasti základnej ceny, navýšení, lehôt na zaplatenie a kontroly alebo obmedzovania výroby alebo predaja, a to v priebehu viacerých rokov. Okrem toho existujú dôkazy o stretnutiach, na ktorých sa kontrolovali zosúladené správania, čo dokazuje, že situácia na trhu bola neustále kontrolovaná, a teda že sa prijímali nové iniciatívy, keď to zúčastnené podniky považovali za potrebné, takže predmetné správania nemohli trvať krátko.

214    Žalobkyňa napokon na základe spochybnenia zvýšenia pokuty z dôvodu dĺžky trvania spochybňuje, že išlo o jediné porušenie, ako konštatovala Komisia, avšak bez toho, aby uviedla akékoľvek tvrdenie, ktoré by spochybnilo konštatovania Komisie, že zložky kartelu týkajúce sa určovania základnej ceny, určovania cenového navýšenia a obmedzovania alebo kontroly výroby alebo predaja predstavujú porušenie s jediným a tým istým cieľom, a to zvýšiť ceny výstuží do betónu na talianskom trhu (odôvodnenia 444, 458 a 507 prvého rozhodnutia). Výhradu žalobkyne treba teda zamietnuť.

215    V rámci druhej časti žalobkyňa spochybňuje dôvodnosť výhrad, ktoré boli vo vzťahu k nej uvedené, a odvoláva sa na skreslenie skutkových okolností.

–       O určovaní základnej ceny pri vývoze z Brescie

216    Pokiaľ ide o určovanie základnej ceny, žalobkyňa tvrdí, že jej účasť na karteli týkajúcom sa určovania „základnej ceny pri vývoze z Brescie“ nebola vôbec užitočná, keďže jej výroba sa nachádzala výlučne v jej závode v Potenze, ktorá sa nachádza 1 000 km od Brescie. Predajná cena pri vývoze z Brescie teda pre žalobkyňu nemala žiadny zmysel a nemohla byť referenčným bodom.

217    Taktiež je ťažké zistiť, či sa základné ceny výstuží do betónu u žalobkyne a ostatných výrobcov zhodovali, keďže títo pôsobili v odlišných regiónoch. Komisia okrem toho v odôvodnení 587 prvého rozhodnutia tvrdila, že predaj v južnom Taliansku bol na programe stretnutí iba veľmi ojedinele. Vzhľadom na túto zvláštnosť mala Komisia zaobchádzať so žalobkyňou rozdielne a viac pritom zohľadniť jej skutočnú úlohu pri vytýkaných skutočnostiach. Komisia v tejto súvislosti nebola schopná akýmkoľvek spôsobom preukázať, že podniky uplatňovali niekoľko dohôd ani že sa žalobkyňa na nich zúčastnila.

218    Po prvé treba zamietnuť tvrdenie žalobkyne založené na tom, že jej účasť na karteli týkajúcom sa „základnej ceny pri vývoze z Brescie“ nebola vôbec užitočná. Je potrebné poukázať na to, že základná cena je referenčnou cenou (odôvodnenia 153, 289, 425, 445 a 516 prvého rozhodnutia), ktorá nemusí obsahovať systematické započítanie nákladov na prepravu z Brescie do miesta určenia. Aj keď v odôvodnení 129 prvého rozhodnutia, ktoré sa zaoberá dohodou z apríla – mája 1992, Komisia v tejto súvislosti síce citovala, pokiaľ ide o spôsob predaja, „základ pri vývoze z Brescie s tým, že zákazníkovi sú fakturované náklady na prepravu z Brescie v prípade dodania prostriedkami, ktoré poskytuje výrobca“, treba konštatovať, že taký odkaz na základnú cenu pri vývoze z Brescie treba chápať tak, že väčšina podnikov, ktoré sa zúčastnili na dohodách, má svoje sídlo v tejto oblasti (odôvodnenia 79, 85, 89, 91 a 105 prvého rozhodnutia). Žalobkyňa okrem toho nespochybňuje, že združenie Federacciai zaslalo svoje oznámenia o základnej cene všetkým talianskym výrobcom výstuží do betónu, vrátane žalobkyne, pričom odkázalo na základnú cenu pri vývoze z Brescie (odôvodnenia 135 a 140 prvého rozhodnutia). Žalobkyňa preto nemôže tvrdiť, že určovanie základnej ceny pri vývoze z Brescie nebolo pre ňu vôbec užitočné alebo že vzhľadom na to, že východiskovou cenou bola cena „pri vývoze z Brescie“, bolo ťažké zistiť, či sa základné ceny výstuží do betónu zhodovali u výrobcov, ktorí sa nachádzali vo veľmi odlišných regiónoch. Žalobkyňa okrem toho nemôže vychádzať z odôvodnenia 587 prvého rozhodnutia, v ktorom Komisia uviedla, že „rozhodnutia prijaté na stretnutiach sa netýkali predaja v južnom Taliansku, alebo len veľmi ojedinele“, aby preukázala, že Komisia s ňou mala zaobchádzať rozdielne, keďže nejde o konštatovanie Komisie, ale o tvrdenie, ktoré uviedli niektoré podniky, ktoré sa zúčastnili na karteli (poznámka pod čiarou č. 654 prvého rozhodnutia).

219    Po druhé treba zamietnuť tvrdenie žalobkyne založené na tom, že Komisia nepreukázala, že predmetné podniky uplatňovali údajné dohody zo 7. februára (odôvodnenie 138 prvého rozhodnutia), z 30. augusta (odôvodnenie 140 prvého rozhodnutia), 13. septembra (odôvodnenie 142 prvého rozhodnutia) a 25. novembra 1994 (odôvodnenie 143 prvého rozhodnutia), 13. júna (odôvodnenie 153 prvého rozhodnutia), zo 4. júla (odôvodnenie 160 prvého rozhodnutia) a z 29. augusta 1995 (odôvodnenie 168 prvého rozhodnutia), 23. februára (odôvodnenie 186 prvého rozhodnutia), 2. apríla (odôvodnenie 191 prvého rozhodnutia), 25. júla (odôvodnenie 192 prvého rozhodnutia) a 22. októbra 1996, z 30. januára, 14. februára a 10. júla 1997 (odôvodnenie 200 prvého rozhodnutia), z 18. februára (odôvodnenie 220 prvého rozhodnutia) a 9. júna 1998 (odôvodnenie 233 prvého rozhodnutia).

220    Ako bolo uvedené v bode 151 vyššie, článok 65 ods. 1 UO zakazuje dohody, ktoré „vedú“ k vylučovaniu, obmedzovaniu alebo skresľovaniu riadnej hospodárskej súťaže. Z tohto vyplýva, že v zmysle tohto ustanovenia je zakázaná dohoda, ktorej cieľom je obmedzovanie hospodárskej súťaže. Preto v prípade dohôd uzavretých počas stretnutí konkurenčných podnikov nastane porušenie tohto ustanovenia vtedy, ak stretnutia majú uvedený cieľ, a teda smerujú k umelému ovplyvňovaniu fungovania trhu. V takomto prípade je zodpovednosť konkrétneho podniku za porušenie platne vyvodená vtedy, ak sa zúčastnil na takýchto stretnutiach a vedel o ich cieli, a to aj napriek tomu, že následne nezrealizoval niektoré z opatrení dohodnutých na stretnutiach. Miera účasti podniku na stretnutiach a miera zrealizovania dohodnutých opatrení nemajú dôsledky pre existenciu zodpovednosti, ale pre jej rozsah, a teda pre výšku sankcie (pozri analogicky rozsudky Súdneho dvora z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, C‑238/99 P, C‑244/99 P, C‑245/99 P, C‑247/99 P, C‑250/99 P až C‑252/99 P a C‑254/99 P, Zb. s. I‑8375, body 508 až 510, a z 28. júna 2005, Dansk Rørindustri a i./Komisia, C‑189/02 P, C‑202/02 P, C‑205/02 P až C‑208/02 P a C‑213/02 P, Zb. s. I‑5425, bod 145). Údajné neuplatňovanie dohôd s protisúťažným cieľom, akými sú dohody uvedené bode 219 vyššie, je teda irelevantné.

221    Z rovnakých dôvodov treba zamietnuť tvrdenie žalobkyne, že neuplatňovala dohody z apríla – mája 1992 (odôvodnenie 129 prvého rozhodnutia), 1. apríla 1993 (odôvodnenie 137 prvého rozhodnutia), 13. februára 1996 (odôvodnenie 183 prvého rozhodnutia), zo 16. októbra (odôvodnenia 204 až 210 prvého rozhodnutia) a 17. novembra 1997 (odôvodnenie 214 prvého rozhodnutia) a že jej neúčasť na týchto dohodách bola zjavná.

222    V každom prípade, ako Komisia zdôrazňuje vo svojich písomných vyjadreniach – bez toho, aby to žalobkyňa spochybnila –, pokiaľ ide o zložku kartelu týkajúcu sa určovania základnej ceny, zhromaždila listinné dôkazy, ktoré preukazujú účasť predmetných podnikov na stretnutiach 13. februára 1996 (odôvodnenie 183 prvého rozhodnutia), 16. októbra 1997 (odôvodnenia 204 až 210 prvého rozhodnutia), 9. júna 1998 (odôvodnenie 233 prvého rozhodnutia), 11. (odôvodnenie 280 prvého rozhodnutia) a 25. januára (odôvodnenie 282 prvého rozhodnutia), 1. (odôvodnenie 283 prvého rozhodnutia) a 9. februára (odôvodnenie 285 prvého rozhodnutia), 10. marca (odôvodnenie 289 prvého rozhodnutia), 8. (odôvodnenie 297 prvého rozhodnutia), 16. (odôvodnenie 298 prvého rozhodnutia) a 23. mája (odôvodnenie 299 prvého rozhodnutia) a 27. júna 2000 (odôvodnenie 304 prvého rozhodnutia). Komisia okrem toho preukázala, že spoločnosť Lucchini‑SP sa zúčastnila prinajmenšom na ôsmich týchto stretnutiach, ktoré sa uskutočnili v období rokov 1996 až 1998 a v roku 2000 (odôvodnenia 183, 204, 233, 282, 283, 289, 298, 299 a 304 prvého rozhodnutia).

223    Podľa ustálenej judikatúry však na dostatočné preukázanie účasti podniku na karteli postačuje preukázať, že dotknutý podnik sa zúčastnil na stretnutiach, na ktorých došlo k uzavretiu dohôd protisúťažnej povahy bez toho, aby sa jasne vyjadril, že s predmetnými dohodami nesúhlasí. Ak sa preukáže účasť na takýchto stretnutiach, prináleží tomuto podniku, aby predložil dôkazy o tom, že jeho účasť na predmetných stretnutiach nemala protisúťažnú povahu, a to takým spôsobom, že preukáže, že svojim konkurentom oznámil, že sa na týchto stretnutiach zúčastnil z iných dôvodov ako oni (rozsudky Súdneho dvora Komisia/Anic Partecipazioni, už citovaný v bode 159 vyššie, bod 96; Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 201 vyššie, bod 81, a z 19. marca 2009, Archer Daniels Midland/Komisia, C‑510/06 P, Zb. s. I‑1843, bod 119). Žalobkyňa neuvádza v tomto zmysle žiadne vierohodné indície.

224    Pokiaľ ide o ostatné stretnutia týkajúce sa cien a lehôt na zaplatenie, ktoré organizovalo združenie Federacciai a v prípade ktorých dostupné dôkazy neumožňujú jasne zistiť účastníkov, boli na ne pozvaní všetci talianski výrobcovia výstuží do betónu a dostali zápisnicu vypracovanú združením Federacciai, ktoré ich informovalo o výsledkoch týchto stretnutí (odôvodnenia 465 a 466 prvého rozhodnutia).

225    Komisia bez toho, aby to žalobkyňa spochybnila, taktiež zdôraznila, že tieto stretnutia boli vzájomne prepojené, keďže sa opakovane konali stretnutia, na ktorých sa na základe stáleho monitorovania trhu hodnotili účinky predchádzajúcich rozhodnutí, alebo stretnutia, na ktorých sa prijímali opatrenia, ktorými sa menili a dopĺňali predchádzajúce rozhodnutia (odôvodnenie 468 prvého rozhodnutia).

226    Ako Komisia okrem toho správne uviedla v odôvodnení 469 prvého rozhodnutia, iba fyzická neprítomnosť na určitom stretnutí nemusí znamenať, že neprítomný subjekt nesúhlasil s výsledkami toho istého stretnutia. Stalo sa, že spoločnosť Lucchini‑SP sa nezúčastnila stretnutia z dôvodu, že „určití výrobcovia boli zjavne neschopní alebo im chýbala vôľa v úsilí podporiť ceny, ktoré vyplynuli z predchádzajúcich stretnutí“ (pozri odôvodnenia 208, 215 a 560 prvého rozhodnutia týkajúce sa stretnutia zo 17. novembra 1997). Žalobkyňa preto nemôže tvrdiť, že jej neúčasť na karteli bola zjavná.

227    Treba takisto poukázať na to, ako zdôraznila Komisia v odôvodneniach 419 až 433 a 560 až 562 prvého rozhodnutia bez toho, aby to žalobkyňa v tomto ohľade konkrétnym spôsobom spochybnila, že zo správneho spisu vyplýva, že spoločnosť Lucchini‑SP pristúpila k dohode z apríla – mája 1992 a k zložke kartelu, ktorej cieľom bolo určovanie základnej ceny, do júna 2000. Dňa 25. januára 1993 teda združenie Federacciai zaslalo všetkým talianskym výrobcom výstuží do betónu oznámenie o stretnutí v ten istý deň, ktoré stanovilo základnú cenu, ktorú následne prijala žalobkyňa, na 280 ITL/kg (odôvodnenia 136 a 420 prvého rozhodnutia). V roku 1994 spoločnosť Lucchini prijala základnú cenu, ktorá bola stanovená na stretnutí 1. decembra 1994 (odôvodnenia 145 a 422 prvého rozhodnutia). Naďalej dostávala oznámenia od združenia Federacciai a od spoločnosti Leali o stanovení základnej ceny v roku 1995 (odôvodnenia 149, 160, 161, 164 a 424 prvého rozhodnutia), 1996 (odôvodnenia 192 a 426 prvého rozhodnutia), 1997 (odôvodnenia 200 a 428 prvého rozhodnutia) a 1998 (odôvodnenia 220, 233, 241 a 430 prvého rozhodnutia). Pokiaľ ide o rok 1999, pristúpenie spoločnosti Lucchini‑SP k tejto zložke kartelu vyplýva z interných správ tejto spoločnosti z februára, marca, apríla a mája 1999 (odôvodnenia 268 a 432 prvého rozhodnutia). Pokiaľ ide napokon o rok 2000, v bode 222 vyššie bolo uvedené, že spoločnosť Lucchini‑SP sa zúčastnila na stretnutiach 1. februára (odôvodnenie 283 prvého rozhodnutia), 10. marca (odôvodnenie 289 prvého rozhodnutia), 16. (odôvodnenie 298 prvého rozhodnutia) a 23. mája (odôvodnenie 299 prvého rozhodnutia) a 27. júna (odôvodnenie 304 prvého rozhodnutia) (pozri tiež odôvodnenie 434 prvého rozhodnutia).

228    Pokiaľ ide po tretie o tvrdenie žalobkyne, že systematické používanie odlišných cien dotknutými podnikmi spochybňuje teóriu uplatňovania zosúladenia medzi podnikmi, stačí odkázať na odôvodnenia uvedené v bode 197 vyššie.

–       O určovaní rozmerových navýšení

229    Pokiaľ ide o určovanie rozmerových navýšení, žalobkyňa v prvom rade tvrdí, že skutočnosť, že Komisia stanovila minimálne ceny rozmerových navýšení a zverejnila orientačné a odporúčané ceny platné tiež pre výstuže do betónu, prispelo k strate alebo obmedzeniu nezávislosti rozhodovania podnikov, pokiaľ ide o ich predajné ceny. Rozmerové navýšenia, ako aj ostatné navýšenia, sú v Únii v podstate rovnaké, aby sa uľahčili rokovania medzi výrobcami a odberateľmi. Žalobkyňa v tejto súvislosti zaslala Komisii 10. decembra 2001 list, ku ktorému sa Komisia nikdy nevyjadrila, aby zistila, či jej prípadné prispôsobenie sa cenám, ktoré oznámil konkurent, vyplývajúce implicitne z článku 60 UO, predstavuje alebo nepredstavuje kartel zakázaný na základe článku 65 ods. 1 UO. Žalobkyňa napokon dodáva, že skutočnosť, že došlo k bežnému prispôsobeniu navýšení, je „nevyhnutnou realitou na trhu, ktorá sa v priebehu času všade ustálila“.

230    Po prvé je potrebné pripomenúť, že podľa judikatúry bolo cieľom povinného zverejnenia cien stanoveného v článku 60 ods. 2 UO po prvé zabrániť čo možno najviac zakázaným postupom, ďalej umožniť odberateľom, aby boli presne informovaní o cenách a zúčastnili sa tiež na kontrole diskriminácií, a napokon umožniť podnikom, aby presne poznali ceny svojich konkurentov, aby mali možnosť prispôsobiť sa im (pozri rozsudok Thyssen Stahl/Komisia, už citovaný v bode 151 vyššie, bod 308 a tam citovanú judikatúru).

231    Z ustálenej judikatúry tiež vyplýva, že ceny, ktoré sú uvedené v cenníkoch, musí každý podnik stanoviť nezávisle bez toho, aby sa podniky medzi sebou – hoci mlčky – dohodli. Konkrétne skutočnosť, že ustanovenia článku 60 UO smerujú k obmedzeniu hospodárskej súťaže, nebráni uplatneniu zákazu kartelov stanovenému v článku 65 ods. 1 UO. Článok 60 UO okrem toho nestanovuje nijaký kontakt medzi podnikmi, aby sa vzájomne informovali o svojich budúcich cenách predtým, ako zverejnia cenníky. Keďže však také kontakty bránia tomu, aby boli tieto isté cenníky stanovené nezávisle, sú spôsobilé skresliť riadnu hospodársku súťaž v zmysle článku 65 ods. 1 UO (pozri rozsudok Thyssen Stahl/Komisia, už citovaný v bode 151 vyššie, body 312 a 313 a tam citovanú judikatúru).

232    Vzhľadom na túto judikatúru sa Komisia v odôvodnení 442 prvého rozhodnutia oprávnene domnievala, že pokiaľ sa konkurenčné podniky v rámci pravidelného zosúlaďovania správajú pokračujúcim spôsobom a snažia sa tým na základe dohôd, ako aj zosúladených postupov odstrániť neistotu týkajúcu sa najmä rozmerových navýšení, ktoré uplatnia na trhu, toto správanie predstavuje kartel zakázaný v zmysle článku 65 UO. Komisia však zistila také správania najmä v odôvodneniach 438 až 441 prvého rozhodnutia.

233    Žalobkyňa nemôže v tomto smere tvrdiť, že táto jednotnosť vyplýva z osobitostí trhu a výroby, na základe ktorých po prvé hospodárska súťaž na trhu spočíva v rozdielnych základných cenách, ktoré používajú jednotlivé podniky, po druhé menej významné podniky systematicky sledujú priebeh navýšení, ktorý nezávisle stanovujú reprezentatívnejšie a významnejšie oceliarske podniky, a po tretie všetky subjekty sa zhodujú na potrebe jednotných navýšení, aby sa uľahčili rokovania medzi výrobcami a odberateľmi, ktoré sa zameriavajú iba na základnú cenu určitého výrobku, ktorá jednotlivým výrobcom umožňuje okamžite poberať výhody.

234    Treba totiž zdôrazniť, že prispôsobenie sa zvýšeniu cien za rozmerové navýšenia vyplýva zo spoločnej – niekedy tichej, niekedy výslovnej – dohody o nekonkurovaní si (odôvodnenie 440 prvého rozhodnutia) a že od 6. decembra 1989 do roku 2000 sa rozhodlo prinajmenšom o 19 zvýšeniach uvedených rozmerových navýšení, ktoré sa uplatňovali (odôvodnenie 439 prvého rozhodnutia). Tvrdenie o inteligentnom prispôsobení sa na podnet významného výrobcu teda nemožno prijať, keďže Komisia predložila dôkaz o zosúladeniach v oblasti zvyšovania cenových navýšení a existovalo spoločné presvedčenie, pokiaľ ide o podmienku, že navýšenia museli byť medzi výrobcami vždy rovnaké (odôvodnenia 441, 489 a poznámka pod čiarou č. 542 prvého rozhodnutia). Ako okrem toho správne zdôraznila Komisia v odôvodnení 440 prvého rozhodnutia, aj keď bolo prispôsobenie cien za rozmerové navýšenia výsledkom bežného vývoja na trhu, je ťažké pochopiť, prečo účastníci kartelu považovali za nevyhnutné pravidelne sa schádzať, aby sa dohodli na týchto zvýšeniach.

235    Po druhé, žalobkyňa nemôže tvrdiť, že Komisia neodpovedala na jej list z 10. decembra 2001, v ktorom sa jej pýtala, či jej prípadné prispôsobenie sa cenám, ktoré oznámil konkurent, predstavuje kartel zakázaný na základe článku 65 UO. Okrem toho, že taká výhrada je neúčinná, treba poukázať na to, ako uvádza Komisia, že na také tvrdenie odpovedala v bode 280 in fine oznámenia o výhradách, ktoré zaslala žalobkyni 27. marca 2002.

236    Žalobkyňa v druhom rade tvrdí, že nebola uvedená medzi podnikmi, ktoré na základe vykonávania predchádzajúceho kartelu uplatňovali rovnaké ceny za navýšenia. Nijaký dôkaz, ani nijaká konkrétna skutočnosť v tomto ohľade, okrem často neformálnych oznámení, nepreukazujú, že združenie Federacciai spojilo všetky podniky s výstužami do betónu. Okrem toho ako vyplýva z predložených faktúr, žalobkyňa systematicky stanovovala svoje ceny nezávisle, čo dokazuje, že sa jasne neriadila poskytnutými údajmi.

237    Také tvrdenie treba však zamietnuť, vzhľadom na to, ako to správne zdôrazňuje Komisia, že predovšetkým v odôvodneniach 438 až 444 prvého rozhodnutia konštatovala, že žalobkyňa sa aktívne zúčastnila na dohodách a zosúladených postupoch, ktorých cieľom bolo určovanie cien rozmerových navýšení.

238    V tejto súvislosti zo spisu najmä vyplýva, že spoločnosť Lucchini‑SP a) bola adresátom oznámenia združenia Federacciai zo 6. decembra 1989 (odôvodnenie 126 prvého rozhodnutia) a v dôsledku toho zmenila svoj cenník (odôvodnenie 127 prvého rozhodnutia), b) bola adresátom oznámenia združenia Federacciai z 25. januára 1993 (odôvodnenie 135 prvého rozhodnutia) a v dôsledku toho zmenila zodpovedajúce ceny (odôvodnenie 136 prvého rozhodnutia), c) bola adresátom oznámenia združenia Federacciai zo 7. februára 1994 (odôvodnenie 138 prvého rozhodnutia) a zvýšila dotknuté ceny v dohodnutý deň (odôvodnenie 139 prvého rozhodnutia) a d) bola adresátom oznámení združenia Federacciai z 30. augusta (odôvodnenie 140 prvého rozhodnutia) a 13. septembra 1994 (odôvodnenie 142 prvého rozhodnutia), ako aj oznámenia z 22. februára 1995 (odôvodnenie 149 prvého rozhodnutia). Okrem toho od januára do júla 1997 žalobkyňa naďalej dostávala oznámenia združenia Federacciai (odôvodnenie 200 a poznámka pod čiarou č. 328 prvého rozhodnutia) a najmä dala podnet, aby všetci výrobcovia zvýšili ceny (odôvodnenie 200 prvého rozhodnutia). Takisto sa zúčastnila na stretnutiach, ktoré sa týkali cien rozmerových navýšení (odôvodnenia 298 a 299 prvého rozhodnutia).

239    Komisia okrem toho konštatovala, že spoločnosť Lucchini‑SP sa zúčastnila na zosúladených postupoch týkajúcich sa cien rozmerových navýšení v rokoch 1990 a 1991 (odôvodnenie 128 prvého rozhodnutia), v roku 1992 (odôvodnenie 133 prvého rozhodnutia), v júli 1995 (odôvodnenie 162 prvého rozhodnutia), vo februári a októbri 1996 (odôvodnenia 184 a 199 prvého rozhodnutia) a v júni a júli 1999 (odôvodnenie 269 prvého rozhodnutia).

–       O podmienkach predaja a lehotách na zaplatenie

240    Žalobkyňa v odôvodnení 435 a nasl. prvého rozhodnutia pripomína, že Komisia konštatovala, že predmetné podniky uzavreli kartel týkajúci sa podmienok a lehôt na zaplatenie, prinajmenšom od 15. apríla 1992 do 30. septembra 1995. Spoločnosť SP sa však s ostatnými výrobcami nikdy nedohodla a jej politika bola v tomto smere nezávislá, čo vyplýva z faktúr, ktoré predložila žalobkyňa. Okrem toho uvedené lehoty na zaplatenie (od 60 do 90 dní) sú bežné pri predajoch medzi hospodárskymi subjektmi v oceliarskom odvetví.

241    Je potrebné poukázať na to, že z prvého rozhodnutia vyplýva, že kartel sa prinajmenšom od 30. septembra 1995 týkal aj lehôt na zaplatenie (odôvodnenie 435 prvého rozhodnutia). Komisia na podporu svojho konštatovania zdôraznila, že všeobecné pravidlo platenia do 90 dní, ktoré má obmedzené a regulované výnimky, bolo stanovené v dohode z apríla 1992 týkajúcej sa určovania minimálnych základných cien (odôvodnenia 129 a 130 prvého rozhodnutia). Nové rozhodnutia týkajúce sa lehôt na zaplatenie boli prijaté v rokoch 1993 (odôvodnenie 135 prvého rozhodnutia), 1994 (odôvodnenie 145 prvého rozhodnutia) a 1995 (odôvodnenia 161, 163 až 168 a 174 prvého rozhodnutia).

242    Žalobkyňa nemôže v tomto ohľade tvrdiť, že sa nikdy s ďalšími výrobcami nedohodla na stanovení lehôt na zaplatenie a že jej politika bola v tomto smere úplne nezávislá.

243    Po prvé, ako správne uvádza Komisia, zo spisu vyplýva, že spoločnosť Lucchini‑SP pristúpila k dohode z apríla 1992, ktorá stanovila najmä pravidlo platenia do 90 dní od konca mesiaca (odôvodnenia 129 a 130 prvého rozhodnutia).

244    Po druhé aj za predpokladu, že by sa žalobkyňa nezúčastnila na stretnutí 25. januára 1993, treba zdôrazniť, že združenie Federacciai informovalo všetkých výrobcov výstuží do betónu, že počas uvedeného stretnutia sa od 26. januára 1993 zaviedlo platenie do 60 dní od konca mesiaca (odôvodnenie 135 prvého rozhodnutia).

245    Po tretie na stretnutí 1. decembra 1994, ktoré sa konalo v nadväznosti na fax od združenia Federacciai 25. novembra 1994 boli prijaté najmä rozhodnutia, ktorých cieľom boli lehoty na zaplatenie a zľavy (odôvodnenie 145 prvého rozhodnutia). Zo spisu však tiež vyplýva, že obsah týchto rozhodnutí bol zaslaný spoločnosti Lucchini‑SP.

246    Po štvrté združenie Federacciai faxom z 21. júla 1995 zaslalo výrobcom výstuží do betónu formulár na podpis, ktorý obsahoval záväzok uplatňovať od dodávok po 1. septembri 1995 lehoty na zaplatenie pre všetkých zákazníkov maximálne 60 až 90 dní odo dňa odoslania a lehoty splatnosti do 10., 20., 30. alebo 31. dňa každého mesiaca v závislosti odo dňa skutočného odoslania. Tomuto formuláru predchádzalo vyhlásenie povereného generálneho riaditeľa združenia Federacciai, ktoré smerovalo k potvrdeniu vôle znížiť lehoty na zaplatenie a uplatňovať nové časové rozloženie tých istých lehôt (odôvodnenie 164 prvého rozhodnutia). Dňa 27. júla 1995 spoločnosť Lucchini‑SP výslovne potvrdila pristúpenie k novým lehotám na zaplatenie (odôvodnenie 165 prvého rozhodnutia).

247    Po piate združenie Federacciai 31. júla 1995 vypracovalo pre výrobcov výstuží do betónu oznámenie, v ktorom sa tvrdilo, že boli splnené podmienky pre striktné uplatňovanie platobných podmienok do „60 – 90 dní od konca mesiaca“ (odôvodnenie 167 prvého rozhodnutia). Na stretnutí 29. augusta 1995 sa jednomyseľným rozhodnutím potvrdilo uplatňovanie platby do „60 – 90 dní“ na objednávky zadané po 1. septembri 1995 (odôvodnenie 168 prvého rozhodnutia).

248    Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti žalobkyňa nemôže tvrdiť, že pokiaľ ide o podmienky predaja a lehoty na zaplatenie, svoju obchodnú politiku určovala nezávisle, ani že uvedené lehoty na zaplatenie (60 až 90 dní) sú bežné pri predajoch medzi hospodárskymi subjektmi v oceliarskom odvetví.

249    Výhradu žalobkyne treba teda zamietnuť.

–       O obmedzovaní a kontrole výroby a predaja

250    Žalobkyňa tvrdí, že Komisia nepredložila nijaký dôkaz o jej účasti na zložke kartelu týkajúcej sa zastavení výroby. Komisii boli naopak predložené nákupné faktúry, ktoré preukazujú bežnú spotrebu metánu vo výrobných zariadeniach žalobkyne. Okrem toho je všeobecne známe, že veľká väčšina malých, stredných a veľkých podnikov je počas štyroch týždňov v auguste úplne zatvorená. V tejto súvislosti údaje oznámené združeniu Federacciai, a nie konkurenčným výrobcom výstuží do betónu, pochádzali z bežného oznamovania údajov tomuto združeniu.

251    Tvrdenia žalobkyne nemožno prijať.

252    Ako Komisia poukázala v odôvodnení 458 prvého rozhodnutia, zložka kartelu týkajúca sa obmedzovania alebo kontroly výroby alebo predaja trvala prinajmenšom od 13. júna 1995 do 23. mája 2000.

253    Pokiaľ ide o účasť žalobkyne na tejto zložke kartelu, treba po prvé zdôrazniť, že zo spisu vyplýva, že žalobkyňa sa zúčastnila na stretnutí 13. júna 1995, na ktorom účastníci jednomyseľne rozhodli o prerušení výroby na obdobie štyroch týždňov pred koncom augusta 1995 (odôvodnenia 152 až 154 a 445 prvého rozhodnutia). Pristúpenie žalobkyne k tomuto rozhodnutiu vyplýva z faxu, ktorý zaslala spoločnosť Lucchini Siderurgica združeniu Federacciai 26. júna 1995 (odôvodnenie 158 a poznámka pod čiarou č. 228 prvého rozhodnutia), ktorý nadväzoval na fax od povereného generálneho riaditeľa združenia Federacciai z 21. júna 1995 zaslaný spoločnosti Leali a ktorého obsah táto posledná uvedená spoločnosť postúpila ďalším výrobcom výstuží do betónu 22. júna 1995 (odôvodnenia 156 až 158 prvého rozhodnutia).

254    Po druhé spoločnosť Lucchini vo svojej mesačnej správe z januára 1996 („Area 80 Informa – Report mensile – Mese: Gennaio 1996“) odkazuje na skutočnosť, že „rozhodnutie výrobcov o zastavení prevádzok počas dvoch týždňov v priebehu februára by malo viesť k zníženiu stavu zásob na skladoch výrobcov a zároveň k miernemu zvýšeniu predajných cien“ (odôvodnenie 185 prvého rozhodnutia). Spoločnosť Lucchini‑SP bola okrem toho prítomná na stretnutí 13. februára 1996, na ktorom bol definovaný program zastavenia valcovacích strojov (odôvodnenie 183 prvého rozhodnutia), zatiaľ čo pristúpenie spoločnosti Lucchini‑SP potvrdzuje oznámenie povereného člena správnej rady bývalých spoločností Acciaierie e Ferriere Leali Luigi z 20. februára 1996 (odôvodnenie 185 prvého rozhodnutia).

255    Po tretie Komisia v odôvodneniach 205, 206 a 451 prvého rozhodnutia uviedla bez toho, aby to žalobkyňa v tomto ohľade spochybnila, že pokiaľ ide o rok 1997, uplatňovanie zložky kartelu týkajúcej sa kontroly alebo obmedzovania výroby alebo predaja slúžilo na udržanie a posilnenie vyšších cien dosiahnutých vďaka kartelu, ktorý sa v tejto fáze jeho uplatňovania konkretizoval dohodou ôsmich podnikov, vrátane spoločnosti Lucchini, buď o vývoze množstva vyrobeného navyše v porovnaní s ich dodávateľskou kvótou, alebo o zastavení výroby na jeden týždeň v období od 1. septembra do 30. novembra. Okrem toho v internom dokumente spoločnosti Lucchini z októbra 1997 táto spoločnosť uvádza, že „vývozy, ktoré uskutočnili určití výrobcovia (Feralpi, IRO, Valsabbia, Riva), doplnené zastavením výroby, ku ktorému malo dôjsť v priebehu novembra zo strany určitých ďalších výrobcov (Leali, Lucchini, Alfa Acciao, Darfo) m[ali] stabilizovať trh od budúceho mesiaca a prinajmenšom zabrániť pravdepodobnému zníženiu cien“ (pozri tiež odôvodnenie 207 prvého rozhodnutia).

256    Po štvrté podľa ďalšieho interného dokumentu spoločnosti Lucchini z apríla 1998 „mala dohoda medzi výrobcami umožniť zvýšenie ceny približne o 15 – 20 ITL v priebehu mája“. Podľa toho istého dokumentu, „keďže dopyt nebol obzvlášť vysoký, musela byť táto snaha podporená znížením výroby zo strany všetkých výrobcov“ (odôvodnenia 228 a 453 prvého rozhodnutia). Z odôvodnenia 454 prvého rozhodnutia okrem toho vyplýva, že dohoda zo septembra – novembra 1998, ktorej zmluvnou stranou bola spoločnosť Lucchini‑SP, stanovila tiež kontrolu alebo obmedzovanie výroby určenej pre taliansky trh.

257    Pokiaľ ide po piate o rok 1999, obmedzovanie alebo kontrola výroby alebo predaja vyplýva najmä z oznámení spoločností Alfa, Valsabbia, Ferriere Nord a Lucchini‑SP týkajúcich sa rozhodnutia prerušiť výrobu výstuží do betónu v celom treťom novembrovom týždni alebo „od 22/11 do 26/11 a od 1/12 do 3/12“ (odôvodnenia 277 a 455 prvého rozhodnutia).

258    Po šieste Komisia konštatovala, že obmedzovanie alebo kontrola výroby bola naďalej súčasťou cieľa kartelu v roku 2000, čo vyplýva najmä zo stretnutia spoločností Lucchini‑SP, Alfa, Valsabbia a Feralpi 23. mája 2000, na ktorom sa diskutovalo o „otázke, kto prekračuje a kto nedosahuje kvóty, ktorá bola typická pre tých, ktorí ustúpili, a pre tých, ktorí naopak obhajovali cenu“ (odôvodnenia 299 a 456 prvého rozhodnutia).

259    Vzhľadom na predchádzajúce úvahy nemôže žalobkyňa tvrdiť, že spotreba metánu vo výrobných zariadeniach bola bežná, ani že údaje týkajúce sa zastavení výroby sa oznamovali združeniu Federacciai iba na štatistické účely. Ako v tejto súvislosti zdôraznila v odôvodnení 445 prvého rozhodnutia aj Komisia, pokiaľ ide o stretnutie 13. júna 1995, združenie Federacciai zdôraznilo, že aby sa podporila nová vyššia základná cena, ktorá sa dohodla na tomto stretnutí, bolo dôležité „udržať jednotu ohľadom letnej štvortýždennej uzávierky“. Okrem toho vo faxe od spoločnosti Leali z 22. júna 1995, ktorý bol zaslaný všetkým výrobcom výstuží do betónu v nadväznosti na fax od združenia Federacciai z 21. júna 1995, sa výslovne uvádzalo, že „je potrebné spojiť uzávierky…, aby sa znova vyrovnala výroba a ponuka v júli a auguste“ (odôvodnenia 156 a 157 prvého rozhodnutia).

260    Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy nemožno výhradu žalobkyne prijať.

–       O návrhu z 27. septembra 1996, stretnutiach zo 16. októbra a 17. novembra 1997 a dohode z apríla – mája 1992

261    Žalobkyňa tvrdí, že sa nepodieľala na návrhu dohody z 27. septembra 1996 a že nevie, ako mohla spoločnosť Leali poznať údaje o jej výrobe, keďže jej ich nikdy neoznámila (odôvodnenie 196 prvého rozhodnutia). Nevedela ani o dohode, ktorá bola uzatvorená na stretnutí 16. októbra 1997 a údaje o svojich vlastných dodávkach a výrobe poskytla iba združeniu Federacciai (odôvodnenie 204 a nasl. prvého rozhodnutia). Okrem toho sa nezúčastnila na stretnutí 17. novembra 1997 (odôvodnenie 208 prvého rozhodnutia) a nezastavila výrobu v novembri 1997. Žalobkyňa ďalej nevedela, ktoré konkurenčné spoločnosti mali k dispozícii podnikové údaje o jej predaji, vývoze a výrobe (odôvodnenie 209 prvého rozhodnutia). Žalobkyňa napokon neuzatvorila dohodu v období od apríla do mája 1992 a nespomína si, že by ju predtým videla.

262    Po prvé ako už bolo uvedené v bode 173 vyššie, zo znenia dohody zo septembra 1996, ktorá sa našla u spoločnosti Leali, vyplýva, že spoločnosť Lucchini skutočne vyjadrila svoje pristúpenie k tejto dohode faxom z 30. septembra, ako aj dvomi tabuľkami, ktoré sa tiež našli u spoločnosti Leali a ktoré obsahujú v prípade každého z dotknutých podnikov, vrátane spoločnosti Lucchini‑SP, údaje o podieloch na trhu v októbri a novembri 1996, ktoré sú rovnaké, ako podiely stanovené v dohode, o súpise objednávok, o zásobách a o prijatých objednávkach (odôvodnenie 196 prvého rozhodnutia). Žalobkyňa nemôže teda tvrdiť, že sa nepodieľala na návrhu dohody zo septembra 1996.

263    Po druhé zo spisu vyplýva, že spoločnosť Lucchini Siderurgica sa skutočne zúčastnila na stretnutí 16. októbra 1997, na ktorom bola uzatvorená dohoda o dobrovoľnom obmedzení výroby v novembri 1997. Spoločnosť Leali dostala v ten istý deň faxom individuálne údaje o výrobe, dodávkach v Taliansku a vývoze každého podniku za každý mesiac (január až september) v rokoch 1996 a 1997 (poznámka pod čiarou č. 336 prvého rozhodnutia). Tvrdenie žalobkyne, že nevedela ani o dohode, ktorá bola uzatvorená na stretnutí 16. októbra 1997, nemožno teda prijať.

264    Pokiaľ ide po tretie o stretnutie 17. novembra 1997, je potrebné konštatovať, že spoločnosť Lucchini‑SP oznámila, že jej zástupca sa na ňom nemohol zúčastniť (odôvodnenie 208 prvého rozhodnutia). V tomto ohľade treba tiež zdôrazniť, že faxom zaslaným spoločnosti Leali 7. novembra 1997 vyjadrila spoločnosť Lucchini‑SP svoj úmysel nezúčastniť sa na nasledujúcom stretnutí obchodných manažérov z dôvodu, že „určití výrobcovia boli zjavne neschopní alebo im chýbala vôľa v úsilí podporiť ceny, ktoré vyplynuli z predchádzajúcich stretnutí“ (odôvodnenie 215 prvého rozhodnutia). Komisia sa teda v odôvodnení 560 prvého rozhodnutia oprávnene domnievala, že neúčasť spoločnosti Lucchini‑SP na stretnutí obchodných manažérov v polovici novembra nemožno vykladať ako jej dištancovanie sa od kartelu týkajúceho sa určovania základnej ceny, pretože to bola naopak forma protestu, ktorým požadovala vyššiu účinnosť kartelu, pokiaľ ide o jeho vplyv na ceny. Okrem toho treba taktiež poukázať na to, že žalobkyni bolo zaslané oznámenie spoločnosti Leali z 24. novembra 1997, ktoré informovalo dotknuté podniky o dohodách uzavretých na stretnutí 17. novembra 1997 (odôvodnenie 216 prvého rozhodnutia).

265    Po štvrté tvrdenia žalobkyne týkajúce sa dohody z apríla – mája 1992 treba zamietnuť z dôvodov uvedených v bodoch 171 a 243 vyššie.

266    Z tohto vyplýva, že výhrady žalobkyne týkajúce sa návrhu dohody z 2. septembra 1996, stretnutí zo 16. októbra 1996 a zo 17. novembra 1997, ako aj dohody z apríla – mája 1992 treba zamietnuť.

–       O neúčasti spoločnosti SP na štúdiách poradenskej spoločnosti K.

267    Žalobkyňa na rozdiel od tvrdenia Komisie uvádza, že spoločnosť SP sa nezúčastnila na štúdiách poradenskej spoločnosti K. (odôvodnenia 223 až 244 prvého rozhodnutia), čo Komisia okrem iného uznala (odôvodnenie 226 a poznámka pod čiarou č. 390 prvého rozhodnutia). Komisia nemôže tvrdiť, že aj keď sa žalobkyňa v priebehu roka 1998 nezúčastnila na kontrolných činnostiach poradenskej spoločnosti K., vedela o nich a správala sa, ako keby patrila do skupiny podnikov, ktoré sa na systéme priamo podieľali. Okrem toho žalobkyňa na rozdiel od tvrdenia, ktoré Komisia uviedla v odôvodnení 257 prvého rozhodnutia, nikdy nezohľadnila dohodu o „kvóte Darfo“ a dokumenty, ktoré Komisia v tejto súvislosti citovala, nie sú presvedčivé.

268    Po prvé aj keď Komisia uznala, že žalobkyňa sa priamo nezúčastnila na štúdiách, ktoré uskutočnila poradenská spoločnosť K. v roku 1998 (odôvodnenia 223 až 244 a poznámka pod čiarou č. 390 a odôvodnenie 560 a poznámka pod čiarou č. 624 prvého rozhodnutia), ukázalo sa, že sa na nich priamo zúčastnila v roku 1997 (odôvodnenia 217 a 560 a poznámka pod čiarou č. 624 prvého rozhodnutia). Zo spisu totiž vyplýva, že poradenská spoločnosť K. vystavila 10. decembra 1997 zálohovú faktúru za štúdiu uskutočnenú v decembri 1997 a že fakturovaná suma bola rozdelená medzi sedem podnikov, vrátane spoločnosti Lucchini‑SP.

269    Komisia ďalej na základe dokumentu, ktorého dôkaznú silu žalobkyňa nespochybnila, preukázala, že hoci sa žalobkyňa priamo nezúčastnila na štúdiách poradenskej spoločnosti K. v roku 1998, vedela o nich a správala sa prinajmenšom do konca júna 1998, „ako keby patrila do skupiny podnikov, ktoré sa priamo podieľali na systéme intervencií a kontrol [poradenskej spoločnosti K.]“ (odôvodnenia 228, 337 a 560 prvého rozhodnutia), čím sa pripojila k cieľom zložky kartelu týkajúcej sa obmedzovania alebo kontroly výroby alebo predaja, ktorej súčasťou boli štúdie poradenskej spoločnosti K. Žalobkyňa nemôže spochybniť tento výklad tvrdením, že sa nezávisle vyrovnala s novou situáciou na trhu. V bode 166 vyššie bolo totiž uvedené, že ak sa nepreukáže opak, čo prináleží dotknutému subjektu, platí domnienka, že podniky zúčastnené na zosúladení, ktoré ďalej pôsobia na trhu, zohľadňujú pri určovaní svojho správania na trhu informácie, ktoré si vymenili so svojimi konkurentmi. To platí tým viac, ak k zosúladenému postupu dochádza pravidelne počas dlhého obdobia (rozsudok Komisia/Anic Partecipazioni, už citovaný v bode 159 vyššie, bod 121).

270    Pokiaľ ide po druhé o tvrdenie, že žalobkyňa nikdy nezohľadnila „kvótu Darfo“, treba pripomenúť, ako vyplýva z odôvodnenia 256 prvého rozhodnutia, že spoločnosť Acciaieria di Darfo podala na talianske ministerstvo priemyslu žiadosť o poskytnutie subvencií na zlikvidovanie jej vlastných zariadení na výrobu výstuží do betónu. Podľa uvedeného odôvodnenia sa bývalé spoločnosti Acciaierie e Ferriere Leali Luigi, (bývalá) Ferriera Valsabbia, IRO, Alfa a Feralpi dohodli so spoločnosťou Acciaieria di Darfo, že výmenou za jej záväzok ukončiť činnosti v oceliarskom priemysle jej zaplatia kompenzáciu za každý kilogram vystuží do betónu, ktorý každá z nich predá a dodá na talianskom území od 1. januára 1999 do 31. januára 2001.

271    V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že dodržiavanie dohody o „kvóte Darfo“ spoločnosťou Lucchini‑SP dokazuje rukou písaná poznámka prezidenta spoločnosti Ferriere Nord (odôvodnenie 257 prvého rozhodnutia), v ktorej sa uvádza: „Riva, Lucchini a ja, ale aj ďalší sa zaväzujeme dodržiavať dohodu.“

272    Výhrady žalobkyne teda nemožno prijať.

273    Z toho vyplýva, že siedmy žalobný dôvod treba v celom rozsahu zamietnuť.

 O ôsmom žalobnom dôvode založenom na porušení práva žalobkyne na obhajobu

–       O prvej časti založenej na neoznámení nových výhrad

274    Žalobkyňa tvrdí, že po zrušení rozhodnutia z roku 2002 nepredchádzalo prvému rozhodnutiu oznámenie o doplňujúcich výhradách, ale predchádzal mu iba list z 30. júna 2008. Prvé rozhodnutie je teda nezákonné v rozsahu, v akom bolo prijaté v rámci konania, v ktorom sa zúčastneným podnikom neumožnilo primerane a úplne uplatniť ich právo na obhajobu.

275    Je potrebné pripomenúť, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že dodržanie práva na obhajobu v každom konaní, ktoré môže viesť k uloženiu sankcií, najmä pokút alebo penále, predstavuje základnú zásadu práva Únie, ktorú treba dodržať aj v správnom konaní. Oznámenie o výhradách predstavuje v tomto ohľade procesnú záruku uplatňujúcu základnú zásadu práva Únie, ktorá vyžaduje dodržanie práv na obhajobu v každom konaní. Táto zásada predovšetkým vyžaduje, aby oznámenie o výhradách určené podniku, ktorému Komisia zvažuje uložiť sankciu za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, obsahovalo podstatné skutočnosti svedčiace proti tomuto podniku, akými sú vytýkané skutočnosti, ich kvalifikácia a dôkazy, o ktoré sa Komisia opiera, aby tento podnik mohol účinne uplatniť svoje tvrdenia v rámci správneho konania, ktoré voči nemu bolo začaté (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 3, septembra 2009, Papierfabrik August Koehler a i./Komisia, C‑322/07 P, C‑327/07 P a C‑338/07 P, Zb. s. I‑7191, body 34 až 36 a tam citovanú judikatúru, a Prym a Prym Consumer/Komisia, C‑534/07 P, Zb. s. I‑7415, body 26 až 28).

276    Dodržanie práva na obhajobu totiž vyžaduje, aby mal dotknutý podnik v rámci správneho konania možnosť účinne vyjadriť svoje stanovisko k pravdivosti a relevantnosti skutkového stavu a uvádzaných okolností, ako aj k dokumentom, o ktoré Komisia oprela svoje tvrdenie o existencii porušenia vo vzťahu k tomuto podniku (pozri rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 201 vyššie, bod 66 a tam citovanú judikatúru).

277    Okrem toho treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry zrušenie aktu Únie nemá nevyhnutne vplyv na prípravné akty, keďže konanie smerujúce k nahradeniu zrušeného aktu v zásade môže pokračovať presne od bodu, v ktorom protiprávnosť nastala (rozsudky Súdneho dvora z 12. novembra 1998, Španielsko/Komisia, C‑415/96, Zb. s. I‑6993, body 31 a 32, a Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, už citovaný v bode 220 vyššie, bod 73; rozsudok Všeobecného súdu z 25. júna 2010, Imperial Chemical Industries/Komisia, T‑66/01, Zb. s. II‑2631, bod 125).

278    Okrem toho, ak sa podľa judikatúry po zrušení rozhodnutia v oblasti hospodárskej súťaže Komisia rozhodne napraviť zistenú protiprávnosť alebo protiprávnosti a prijať rovnaké rozhodnutie, ktoré nie je postihnuté týmito protiprávnosťami, týka sa toto rozhodnutie rovnakých výhrad, ku ktorým sa podniky už vyjadrili (rozsudok Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, už citovaný v bode 220 vyššie, bod 98).

279    V prejednávanej veci je však potrebné konštatovať, že v čase zrušenia rozhodnutia z roku 2002 umožňovali prípravné akty Komisie vyčerpávajúcu analýzu správania predmetných podnikov s ohľadom na článok 65 ods. 1 UO. Žalobkyňa okrem toho v tomto žalobnom dôvode netvrdí, že obsah výhrad Komisie v prvom rozhodnutí bol zmenený a doplnený v porovnaní s obsahom výhrad, ktoré boli uvedené v oznámení o výhradách a v oznámení o doplňujúcich výhradách.

280    Vzhľadom na to, ako bolo uvedené v bode 22 vyššie, že rozhodnutie z roku 2002 bolo zrušené z dôvodu, že platnosť článku 65 ods. 4 a 5 UO sa skončila 23. júla 2002 a že Komisia preto na účely konštatovania porušenia článku 65 ods. 1 UO a uloženia pokuty podnikom, ktoré sa na uvedenom porušení zúčastnili, už nemohla založiť svoju právomoc na týchto ustanoveniach, ktoré v čase prijatia uvedeného rozhodnutia neboli platné, z vykonania rozsudku SP a i./Komisia, už citovaného v bode 22 vyššie, vyplývala Komisii povinnosť znovu pokračovať v konaní od konkrétneho bodu, v ktorom nastala protiprávnosť, teda od okamihu prijatia rozhodnutia z roku 2002. Komisia preto nebola povinná zaslať žalobkyni nové oznámenie o výhradách.

281    Prvú časť ôsmeho žalobného dôvodu treba teda zamietnuť.

–       O druhej časti založenej na neoznámení dokumentov týkajúcich sa spolupráce spoločnosti Ferriere Nord

282    V rámci druhej časti tohto žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že jej právo na obhajobu bolo porušené z dôvodu, že Komisia jej neumožnila oboznámiť sa s dokumentmi, ktoré jej predložila spoločnosť Ferriere Nord v rámci svojej spolupráce na základe oznámenia o spolupráci z roku 1996.

283    Podľa odôvodnenia 636 prvého rozhodnutia „spoločnosť Ferriere Nord poskytla Komisii užitočné informácie, ktoré jej umožnili lepšie pochopiť fungovanie kartelu“. V odôvodnení 637 prvého rozhodnutia Komisia dodala, že „Ferriere Nord bola jedinou spoločnosťou, ktorá [jej] oznámila… informácie, ktoré jej umožnili lepšie pochopiť fungovanie kartelu“. Komisia v poznámke pod čiarou č. 685 prvého rozhodnutia konkrétne uviedla, že „spoločnosť Ferriere Nord poskytla spresnenia ohľadom dokumentov, ktoré sa našli v jej sídle“, a že jej dobrovoľne zaslala tabuľku uvedenú v odôvodnení 251 prvého rozhodnutia, ktorú vyplnila a uviedla v nej názvy podnikov, ktoré boli kódované v dokumente, ktorý mala k dispozícii. Komisia sa teda domnieva, že s prispením spoločnosti Ferriere Nord mohla preukázať prepojenie s dokumentom „Pracovná hypotéza“ uvedeným v 247 prvého rozhodnutia, pričom sa potvrdilo, že kód a výkladové usmernenie boli totožné. Komisia takisto zdôraznila, že čiastočné vyhovenie žiadostiam dvoch podnikov, ktoré požiadali o zvýšenie svojich kvót, ktoré boli predmetom dohody z konca roku 1998, prispelo k preukázaniu, že pracovná hypotéza nezostala len hypotézou a že dohoda zo septembra – novembra 1998 sa uplatňovala.

284    Žalobkyňa poukazuje na to, že spoločnosť Ferriere Nord spolupracovala s oddeleniami Komisie tým, že predložila vyjadrenia zo 14. februára a 13. júla 2001 a korigendum z 30. júla 2001 (odôvodnenie 114 prvého rozhodnutia), ktoré Komisii umožnili lepšie pochopiť fungovanie kartelu. Spoločnosť Ferriere Nord tak dosiahla zníženie svojej pokuty o 20 %. Komisia však ostatným podnikom zúčastneným na karteli až do oznámenia výhrad neuviedla, že spoluprácu spoločnosti Ferriere Nord považuje za užitočnú pre lepšie pochopenie fungovania kartelu (bod 152 oznámenia výhrad), a nesprístupnila tieto vyjadrenia uvedeným podnikom pred prijatím prvého rozhodnutia, čím porušila ich právo na obhajobu. Žalobkyňa tvrdí, že vzhľadom na to, že spoločnosť Ferriere Nord priznáva iba skutkové okolnosti týkajúce sa obdobia po roku 1997, vzniká otázka, ako môže Komisia trvať na výhradách týkajúcich sa obdobia do roku 1997 bez rozhodujúcej spolupráce na účely pochopenia fungovania kartelu. Spoločnosť Ferriere Nord tak mohla uviesť dohodu medzi výrobcami o minimálnych cenách a zníženiach výroby, na ktorej sa zúčastnila aj žalobkyňa a ktorá už nie je uvedená v prvom rozhodnutí (odôvodnenie 98 in fine rozhodnutia z roku 2002). Žalobkyňa preto žiada Všeobecný súd, aby v súlade s článkami 64 a 65 rokovacieho poriadku uložil Komisii povinnosť predložiť uvedené vyjadrenia a nariadil výsluch právneho zástupcu spoločnosti Ferriere Nord v súvislosti s otázkou, či žalobkyňa patrila alebo nepatrila medzi podniky, ktoré sa dohodli na minimálnych cenách a obmedzeniach výroby.

285    Treba pripomenúť, že práve oznámenie o výhradách na jednej strane a prístup k spisu na druhej strane umožňujú podnikom, proti ktorým sa vedie vyšetrovanie, oboznámiť sa s dôkazmi, ktorými disponuje Komisia, a poskytnúť právu na obhajobu úplnú účinnosť (rozsudky Súdneho dvora Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, už citovaný v bode 220 vyššie, body 315 a 316; Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 201 vyššie, body 66 a 67, a z 10. mája 2007, SGL Carbon/Komisia, C‑328/05 P, Zb. s. I‑3921, bod 55).

286    Právo na prístup k spisu ako dôsledok zásady rešpektovania práva na obhajobu znamená, že Komisia poskytne dotknutému podniku možnosť preskúmať všetky dokumenty založené vo vyšetrovacom spise, ktoré môžu byť relevantné na jeho obhajobu. Medzi tieto dokumenty patria dôkazy svedčiace v jeho prospech aj neprospech, s výhradou obchodných tajomstiev iných podnikov, interných dokumentov Komisie a iných dôverných informácií (rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 201 vyššie, bod 68).

287    Neoznámenie dokumentu svedčiaceho v neprospech je porušením práva na obhajobu iba vtedy, ak dotknutý podnik preukáže po prvé, že Komisia vychádzala z tohto dokumentu na podporu svojej výhrady týkajúcej sa existencie porušenia, a po druhé, že výhrada mohla byť preukázaná len odkazom na tento dokument. Ak existovali iné listinné dôkazy, o ktorých účastníci kartelu vedeli počas správneho konania a ktoré konkrétne podporili zistenia Komisie, skutočnosť, že dokument svedčiaci v neprospech dotknutej osoby, ku ktorému táto osoba nemala prístup, bol ako dôkaz neprípustný, by neovplyvnila platnosť výhrad potvrdených v napadnutom rozhodnutí. Je teda na dotknutom podniku, aby preukázal, že záver, ku ktorému Komisia dospela vo svojom rozhodnutí, by bol iný v prípade, ak by dokument, ktorý nebol tomuto podniku sprístupnený a z ktorého Komisia vychádzala pri zistení porušenia, nebol prípustný ako dôkaz (rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 201 vyššie, body 71 až 73).

288    Naproti tomu, pokiaľ ide o neoznámenie dokumentu svedčiaceho v jeho prospech, dotknutý podnik musí iba preukázať, že toto nesprístupnenie mohlo na jeho úkor ovplyvniť priebeh konania a obsah rozhodnutia Komisie. Stačí, ak podnik preukáže, že uvedené dokumenty by vo svoj prospech mohol použiť na svoju obhajobu v tom zmysle, že keby mal možnosť využiť ich počas správneho konania, mohol by sa dovolávať okolností, ktoré sa nezhodujú so závermi Komisie v tomto štádiu, a teda by mal možnosť určitým spôsobom ovplyvniť posúdenie, ku ktorému Komisia v prípadnom rozhodnutí dospela, prinajmenšom čo sa týka závažnosti a dĺžky trvania správania, ktoré mu bolo vytýkané, a teda výšky pokuty (rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 201 vyššie, body 74 a 75).

289    Na úvod treba zdôrazniť, že v bode 52 oznámenia o výhradách Komisia jasne identifikovala vyjadrenia, ktoré jej zaslala spoločnosť Ferriere Nord, ako aj zodpovedajúce čísla strán jej spisu.

290    Po prvé treba odmietnuť tvrdenie žalobkyne založené na tom, že Komisia ostatným podnikom zúčastneným na karteli až do oznámenia výhrad neuviedla, že spoluprácu spoločnosti Ferriere Nord považuje za užitočnú. Z bodu E ods. 2 oznámenia o spolupráci z roku 1996 totiž vyplýva, že Komisia takú užitočnosť posudzuje až pri prijímaní rozhodnutia.

291    Po druhé žalobkyňa nemôže tvrdiť, že Komisia porušila jej právo na obhajobu tým, že nesprístupnila vyjadrenia uvedené v bode 284 vyššie. Tvrdenie žalobkyne, že Komisia nemohla trvať na výhradách týkajúcich sa obdobia do roku 1997 bez rozhodujúcej spolupráce na účely pochopenia fungovania kartelu, nemožno totiž prijať, keďže ako bolo uvedené v bode 283 vyššie, s prispením spoločnosti Ferriere Nord mohla Komisia preukázať iba prepojenie s dokumentom „Pracovná hypotéza“ uvedeným v 247 prvého rozhodnutia, ktorý sa týka dohody zo septembra – novembra 1998. Zo všetkých skutočností uvedených najmä v odôvodneniach 419 až 459 prvého rozhodnutia okrem toho vyplýva, že Komisia pri preukazovaní porušenia v období do roku 1997 nevychádzala iba zo žiadosti spoločnosti Ferriere Nord o spoluprácu.

292    V každom prípade treba zdôrazniť, že prostredníctvom vyjadrenia zo 14. februára 2001 spoločnosť Ferriere Nord zaslala Komisii informácie a dokumenty týkajúce sa zápisnice z vyšetrovania z októbra 2000, ako aj kópiu tabuľky zabavenej počas vyšetrovania, ktorá bola riadne vyplnená s uvedením mien dotknutých podnikov, ktoré boli kódované v dokumente, ktorý mala k dispozícii Komisia. Tento dokument je súčasťou spisu Komisie a bol prístupný.

293    Pokiaľ ide ďalej o vyjadrenie z 13. júla 2001, treba poukázať na to, že ide o dôverný dokument, ktorým spoločnosť Ferriere Nord formálne požiadala o možnosť využiť oznámenie o spolupráci z roku 1996. Existencia tohto vyjadrenia (ako aj korigenda z 30. júla 2001) bola žalobkyni známa, keďže boli uvedené v bode 52 oznámenia o výhradách a obsah uvedeného vyjadrenia a korigenda z 30. júla 2001 bol stručne opísaný v dokumente, ktorý bol zaradený do spisu a bol tiež prístupný.

294    Žalobkyňa, ktorej bola v tomto ohľade položená otázka na pojednávaní, okrem toho Všeobecnému súdu potvrdila, že v priebehu správneho konania nepožiadala o prístup k dokumentom, ktoré Komisii predložila spoločnosť Ferriere Nord v rámci jej spolupráce na základe oznámenia o spolupráci z roku 1996 a ktoré boli uvedené vo vyšetrovacom spise, a že sa nesťažovala ani na dôverný charakter vyjadrenia z 13. júla 2001 a jeho korigenda, na ktorý sa odvolávala Komisia. Jej výhradu teda nemožno prijať.

295    Vzhľadom na to, čo bolo uvedené vyššie, nie je potrebné nariadiť na základe článkov 64 a 65 rokovacieho poriadku predloženie uvedených vyjadrení, ani výsluch právneho zástupcu spoločnosti Ferriere Nord, ako požaduje žalobkyňa (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 22. novembra 2007, Sniace/Komisia, C‑260/05 P, Zb. s. I‑10005, body 77 až 79 a tam citovanú judikatúru).

296    Po tretie tvrdenie žalobkyne, ktoré táto uvádza prostredníctvom odkazu na prvý žalobný dôvod, že chýbajúce tabuľky, ktoré mali byť uvedené v prílohe prvého rozhodnutia, predstavujú tiež porušenie jej práva na obhajobu, treba zamietnuť na základe judikatúry citovanej v bode 65 vyššie.

297    Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba zamietnuť túto časť, ako aj ôsmy žalobný dôvod, a teda zamietnuť v celom rozsahu návrhy smerujúce k určeniu neexistencie alebo zrušeniu prvého rozhodnutia.

 O návrhoch smerujúcich k zrušeniu prvého rozhodnutia rozsahu, v akom sa týka pokuty

298    Žalobkyňa tvrdí, že článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 neumožňuje sankcionovať podniky, ktoré nemajú obrat, čo je jej prípad, keďže vstúpila do likvidácie a nedosiahla žiadny obrat, ani nevykonávala žiadnu činnosť počas roka, ktorý predchádzal prijatiu prvého rozhodnutia. Je rovnako „prekvapujúce“, ak sa na podnik, ktorý je v likvidácii a nevykonáva činnosť, uplatní zvýšenie pokuty s cieľom zabezpečiť jej odstrašujúci účinok. Komisia nijako neodôvodnila nedodržanie povinnosti uvedenej v tomto ustanovení, keďže v odôvodnení 632 prvého rozhodnutia iba odkázala na celkový obrat spoločností tvoriacich jediný podnik, aby umelo prostredníctvom solidárnej zodpovednosti obišla zákaz uvedený v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003. Aj za predpokladu, že žalobkyňa mohla byť v minulosti spojená so skupinou Lucchini, od roku 2005 to už tak nie je, keďže skupina Lucchini je teraz súčasťou skupiny Severstal. Okrem toho existujú prípady, keď sa Komisia z dôvodu účelnosti rozhodla nesankcionovať podniky v likvidácii.

299    Po prvé je potrebné vzhľadom na ustálenú judikatúru uvedenú v bode 78 vyššie preskúmať výhradu žalobkyne založenú na porušení povinnosti odôvodnenia.

300    Komisia v odôvodnení 632 prvého rozhodnutia uviedla, že „pokiaľ ide konkrétne o spoločnosť SP v likvidácii a spoločnosti Acciaierie e Ferriere Leali v likvidácii, treba poznamenať, že skutočnosť, že jedna spoločnosť nevykonáva činnosť a druhá je v likvidácii, nebráni tomu…, aby im boli uložené pokuty, keďže sú spoločne a nerozdielne zodpovedné so spoločnosťami Lucchini a Leali“. Komisia v tomto ohľade pripomenula, že „vzhľadom na to, že tieto spoločnosti tvoria jediný a ten istý podnik, podľa ustálenej judikatúry sa má na účely uplatnenia hornej hranice stanovenej v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 zohľadniť celkový obrat spoločností, ktoré tvoria tento jediný podnik“.

301    Komisia v odôvodneniach 538 až 544 prvého rozhodnutia tiež vysvetlila dôvody, pre ktoré bola žalobkyňa v priebehu obdobia porušovania súčasťou tohto istého podniku ako spoločnosť Lucchini. Komisia v tomto smere vychádza najmä zo skutočnosti, že po prvé rodina Lucchini počas celej dĺžky trvania porušenia kontrolovala akciový kapitál spoločnosti Lucchini, ako aj spoločnosti druhá Siderpotenza (teraz SP), po druhé existovali krížové vzťahy medzi osobami, ktoré mali kľúčové funkcie v rámci spoločností Lucchini, pôvodná Siderpotenza a druhá Siderpotenza, po tretie v roku 1998 existovala mandátna zmluva medzi spoločnosťami Lucchini a druhá Siderpotenza a po štvrté z obdobia porušovania pochádza niekoľko interných dokumentov týchto spoločností.

302    Pokiaľ ide o zmeny akcionárov spoločnosti Lucchini po skončení obdobia porušovania, Komisia v odôvodnení 95 prvého rozhodnutia po prvé uviedla, že „20. apríla 2005 získala skupina Severstal kontrolu nad [spoločnosťou Lucchini]“ a že „23. mája 2007 vlastnila skupina Severstal 79,82 %‑ný podiel v spoločnosti Lucchini SpA oproti 20,18 %‑nému podielu rodiny Lucchini“. Komisia v poznámke pod čiarou č. 586 prvého rozhodnutia vzťahujúcej sa na odôvodnenie 540 tohto rozhodnutia ďalej uviedla, že „skutočnosť, že skupina Severstal sa v apríli 2005 stala väčšinovým akcionárom spoločnosti Lucchini SpA, nič nemení na závere, [že spoločnosti Lucchini SpA a SP tvorili jediný podnik] vzhľadom na to, že spoločnosť Lucchini SpA v čase prijatia tohto rozhodnutia stále existovala ako právnická osoba“. Napokon v odôvodnení 631 prvého rozhodnutia týkajúcom sa maximálnej sumy pokút stanovenej v súlade s článkom 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 Komisia uviedla, že suma 14,35 milióna eur stanovená v tomto štádiu výpočtu, neprekračuje hornú hranicu 10 % obratu, ktorý predmetný podnik dosiahol na území Únie v roku 2007 v prípade výrobkov, na ktoré sa vzťahuje Zmluva ESUO (Komisia použila údaje z roku 2007, keďže v čase prijatia prvého rozhodnutia neboli niektoré podniky schopné poskytnúť jej údaje za rok 2008).

303    Z týchto úvah vyplýva, že prvé rozhodnutie je z právneho hľadiska dostatočne odôvodnené, pokiaľ ide o uplatnenie hornej hranice uvedenej v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 a v tejto súvislosti o zohľadnenie celkového obratu jediného podniku, ktorý tvorí žalobkyňa a spoločnosť Lucchini, na účely výpočtu maximálnej sumy pokuty.

304    Žalobkyňa po druhé tvrdí, že už nie je spojená so skupinou Lucchini, ktorá je teraz súčasťou skupiny Severstal, a že pokiaľ sú splnené podmienky, solidárnu zodpovednosť možno uplatniť len vtedy, ak podniky patria do tej istej skupiny aj v čase uloženia sankcie. Žalobkyňa uvádza, že spoločnosť Lucchini má iba menšinovú účasť – a nie kontrolu – na jej základnom imaní. Spoločnosť Lucchini je ďalej od apríla 2005 súčasťou skupiny Severstal. Žalobkyňa teda konkretizovala, že „od roku 2005 sú oba podniky odlišné a nepatria do tej istej skupiny“. Žalobkyňa na podporu svojho žalobného dôvodu odkazuje na spoločné tlačové komuniké skupiny Lucchini a skupiny Severstal z 20. apríla 2005, v ktorom je oznámené, že skupina Severstal nadobudla 62 % imania spoločnosti Lucchini, čo Komisia schválila rozhodnutím z 12. apríla 2005. Podľa uvedeného komuniké rodina Lucchini v tom čase naďalej vlastnila 29 % imania spoločnosti Lucchini, pričom zvyšných 9 % bolo v rukách ostatných akcionárov. Podľa toho istého komuniké bol Giuseppe Lucchini vymenovaný za predsedu správnej rady spoločnosti Lucchini.

305    Treba konštatovať, že touto výhradou, ktorá sa týka maximálnej sumy pokuty stanovenej v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, sa žalobkyňa iba snaží spochybniť konštatovania Komisie, že až do prijatia prvého rozhodnutia bola naďalej súčasťou toho istého hospodárskeho subjektu ako spoločnosť Lucchini.

306    Je potrebné pripomenúť, že podľa článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 „pokuta uložená každému podniku… nepresiahne 10 % jeho celkového obratu v predchádzajúcom obchodnom roku“.

307    Horná hranica má teda najmä chrániť podniky pred neprimeranou výškou pokuty, ktorá by mohla zničiť ich hospodársku podstatu. Z toho vyplýva, že horná hranica sa nevzťahuje na obdobie sankcionovaných porušení, ktoré mohlo byť v čase uloženia pokuty dovŕšené už niekoľko rokov, ale na obdobie, ktoré sa približuje tomuto dátumu (pozri v tomto zmysle rozsudok Tokai Carbon a i./Komisia, už citovaný v bode 197 vyššie, bod 389).

308    Z tohto vyplýva, že cieľ sledovaný zavedením hornej hranice 10 % možno dosiahnuť len vtedy, ak sa horná hranica uplatní najskôr samostatne na každý subjekt, ktorému bolo rozhodnutie o uložení pokuty určené. Len vtedy, ak sa neskôr ukáže, že viaceré subjekty, ktorým je rozhodnutie určené, tvoria „podnik“ v zmysle hospodárskeho subjektu zodpovedného za sankcionované porušenie, a to ešte ku dňu prijatia tohto rozhodnutia, sa môže horná hranica vypočítať na základe celkového obratu tohto podniku, teda všetkých jeho kumulovaných zložiek. Naproti tomu, ak sa táto hospodárska jednotka medzičasom rozpadla, každý subjekt, ktorému je rozhodnutie určené, má právo, aby sa naňho predmetná horná hranica uplatnila individuálne (rozsudok Tokai Carbon a i./Komisia, už citovaný v bode 197 vyššie, bod 390; pozri v tomto zmysle tiež rozsudok Všeobecného súdu zo 16. novembra 2011, Groupe Gascogne/Komisia, T‑72/06, neuverejnený v Zbierke, bod 115).

309    Je preto potrebné preskúmať, ako tvrdí žalobkyňa, či hospodárska jednotka, ktorú Komisia identifikovala v odôvodneniach 538 až 544 prvého rozhodnutia, v čase prijatia prvého rozhodnutia prestala existovať.

310    V tejto súvislosti treba po prvé poukázať na to, že v prvom rozhodnutí Komisia na základe odpovedí na žiadosti o informácie, ktoré zaslala žalobkyni a spoločnosti Lucchini 24. júla 2008, uviedla, že 83,33 % imania žalobkyne vlastnili fyzické alebo právnické osoby patriace do rodiny Lucchini, pričom zvyšných 16,667 % patrilo spoločnosti Lucchini (odôvodnenie 99 prvého rozhodnutia), a ďalej že rodina Lucchini nevlastnila 23. mája 2007 viac než 20,18 % akcií spoločnosti Lucchini, pričom zvyšných 79,82 % nadobudla skupina Severstal, ktorá prevzala kontrolu nad touto spoločnosťou (odôvodnenie 95 a poznámka pod čiarou č. 586 prvého rozhodnutia).

311    Z toho vyplýva, že existencia hospodárskej jednotky nemohla v čase prijatia prvého rozhodnutia vyplývať z príslušných účastí spoločnosti Lucchini a členov rodiny Lucchini. Aj keď sa teda rodina Lucchini pri prijatí prvého rozhodnutia ešte podieľala na kontrole imania žalobkyne, už nemala taký podiel na imaní spoločnosti Lucchini, nad ktorou prevzala kontrolu skupina Severstal po skončení obdobia porušovania, ale pred prijatím prvého rozhodnutia.

312    V tejto súvislosti treba zamietnuť tvrdenie Komisie, že práve žalobkyňa jej v liste zo 17. decembra 2008 v nadväznosti na žiadosť o informácie uvedenú v bode 310 vyššie uviedla, že v rámci jej vlastných akcionárov nedošlo k významnej zmene, čo znamená, že spoločnosť SP naďalej priamo alebo nepriamo vlastnila rodina Lucchini. Také tvrdenie je totiž irelevantné vzhľadom na to, ako zdôraznila žalobkyňa na pojednávaní, že nezmenili sa jej akcionári, ale akcionári spoločnosti Lucchini.

313    Po druhé existencia hospodárskej jednotky v čase prijatia prvého rozhodnutia nemohla vyplývať ani z toho, že spoločnosti Lucchini a SP mali spoločných zamestnancov uvedených v odôvodnení 538 prvého rozhodnutia, keďže títo zamestnanci sa týkajú iba obdobia od 30. novembra 1998 do konca roku 2002.

314    Komisia vychádzajúc zo žalobkyňou predloženého tlačového komuniké z 20. apríla 2005 na pojednávaní uviedla, že napriek menšinovej 20,18 %‑nej akcionárskej účasti členov rodiny Lucchini v spoločnosti Lucchini títo naďalej zohrávajú veľmi významnú úlohu v riadiacich orgánoch spoločnosti v tom smere, že z toho mohla vyvodiť záver, že rodina Lucchini naďalej vykonávala rozhodujúci vplyv na spoločnosť Lucchini aj po roku 2005 až do prijatia prvého rozhodnutia. Komisia teda poukázala na to, že rodina Lucchini v roku 2005 jednak vymenovala troch členov správnej rady spoločnosti Lucchini a ďalej, že Giuseppe Lucchini bol akcionárom spoločnosti SP a stal sa predsedom správnej rady spoločnosti Lucchini po tom, ako túto spoločnosť v roku 2005 nadobudla skupina Severstal.

315    Také tvrdenie nemožno prijať.

316    Po prvé Komisia zakladá svoje tvrdenia iba na tlačovom komuniké z 20. apríla 2005, ktoré sa týka nadobudnutia 62 % imania spoločnosti Lucchini skupinou Severstal v roku 2005 a v ktorom sa uvádza, že rodina Lucchini v tom čase ešte vlastnila 29 % imania tejto spoločnosti. Z odôvodnenia 95 prvého rozhodnutia však vyplýva, že ku dňu prijatia tohto rozhodnutia členovia rodiny Lucchini nevlastnili viac ako 20,18 % akcií spoločnosti Lucchini. Komisia v tomto ohľade neuvádza skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné konštatovať, že napriek menšej účasti členov rodiny Lucchini na imaní spoločnosti Lucchini sú títo členovia aj naďalej zastúpení rovnakým počtom členov správnej rady.

317    Ďalej aj za predpokladu, že by členovia rodiny Lucchini boli po znížení ich účasti na spoločnosti Lucchini naďalej zastúpení rovnakým počtom členov v správnej rade spoločnosti Lucchini, Komisia nevysvetľuje dôvody, pre ktoré rodina Lucchini iba z dôvodu, že jej členovia sú zastúpení v uvedenej rade štyrmi členmi (predseda a traja členovia právnej rady) z deviatich, naďalej vykonávala rozhodujúci vplyv na túto spoločnosť v čase prijatia prvého rozhodnutia.

318    Pokiaľ ide napokon o tvrdenie Komisie, ktoré je založené taktiež na žalobkyňou predloženom tlačovom komuniké z 20. apríla 2005, že zástupca prezidenta skupiny Severstal vyhlásil, že „rozhodnutia prijaté na valnom zhromaždení akcionárov sú začiatkom strategického a trvalého partnerstva medzi skupinou Severstal, rodinou Lucchini a všetkými stranami zainteresovanými na talianskej spoločnosti“, je potrebné konštatovať, že také tvrdenie nestačí ako dôkaz, že v čase prijatia prvého rozhodnutia vykonávala rodina Lucchini rozhodujúci vplyv na spoločnosť Lucchini.

319    Po tretie Komisia v čase prijatia prvého rozhodnutia už nemohla vychádzať z mandátnej zmluvy medzi spoločnosťou Lucchini a žalobkyňou, pričom sama Komisia na pojednávaní uviedla, že žalobkyňa od roku 2002 prestala vyrábať výstuže do betónu a previedla svoju továreň v Potenze na spoločnosť Ferriere Nord, takže sa už nejaví potrebné trvať na uvedenej mandátnej zmluve.

320    Pokiaľ ide po štvrté o ďalšie interné dokumenty uvedené v odôvodnení 538 prvého rozhodnutia, je potrebné konštatovať, že všetky sú z obdobia porušovania a neumožňujú preukázať existenciu hospodárskej jednotky tvorenej spoločnosťou Lucchini a žalobkyňou v čase prijatia prvého rozhodnutia.

321    Po piate Komisia na pojednávaní tvrdila, že sídlo žalobkyne zodpovedá administratívnemu sídlu spoločnosti Lucchini. Taká okolnosť nemôže však sama osebe zakladať existenciu hospodárskej jednotky medzi spoločnosťou Lucchini a žalobkyňou v čase prijatia prvého rozhodnutia.

322    Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že Komisia napriek informáciám, ktoré mala k dispozícii a ktoré sú uvedené v prvom rozhodnutí a poukazujú na významné zmeny akcionárov spoločnosti Lucchini, nepreukázala v odôvodneniach 538 až 543 tohto rozhodnutia, že Lucchini a žalobkyňa v čase prijatia prvého rozhodnutia ešte tvorili hospodársku jednotku.

323    Treba teda zrušiť prvé rozhodnutie v rozsahu, v akom sa v ňom individuálne vo vzťahu k žalobkyni neuplatnila horná hranica stanovená v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003.

324    Keďže v tejto súvislosti zo spisu vyplýva, že žalobkyňa v roku 2007 nedosiahla obrat, nemohla jej byť uložená pokuta.

325    Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba tento žalobný dôvod prijať a zrušiť článok 2 prvého rozhodnutia v rozsahu, v akom v ňom Komisia ukladá žalobkyni pokutu a uznáva ju za solidárne zodpovednú za pokutu vo výške 14,35 milióna eur, ktorá bola uložená aj spoločnosti Lucchini.

326    Z toho vyplýva, že nie je potrebné preskúmať ani ďalšie výhrady uvedené v tomto žalobnom dôvode, ani deviaty a desiaty žalobný dôvod (pozri rozsudok Všeobecného súdu z 29. júna 2012, GDF Suez/Komisia, T‑370/09, bod 272 a tam citovanú judikatúru).

2.     Vec T‑55/10

327    Predmetom žaloby vo veci T‑55/10 je návrh na zrušenie pozmeňujúceho rozhodnutia.

328    Žalobkyňa na podporu svojej žaloby vo veci T‑55/10 uviedla vo svojich písomnostiach tri žalobné dôvody. Prvý je založený na protiprávnosti neskoršej opravy aktu, ktorý je poznačený závažnými vadami. Druhý je založený na porušení zásady riadnej správy vecí verejných. Napokon tretí žalobný dôvod je založený na nevhodnom právnom základe pozmeňujúceho rozhodnutia.

329    Žalobkyňa na pojednávaní upustila od prvého žalobného dôvodu svojej žaloby vo veci T‑55/10.

330    Na úvod je potrebné rozhodnúť o prípustnosti žaloby vo veci T‑55/10.

331    Podľa ustálenej judikatúry je žaloba o neplatnosť podaná fyzickou alebo právnickou osobou prípustná len v rozsahu, v akom má táto osoba záujem na zrušení napadnutého aktu. Predpokladom takéhoto záujmu je, že samotné zrušenie aktu musí byť spôsobilé vyvolať právne následky (rozsudok Súdneho dvora z 24. júna 1986, AKZO Chemie a AZKO Chemie UK/Komisia, 53/85, Zb. s. 1965, bod 21; pozri tiež rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. septembra 1995, Antillean Rice Mills a i./Komisia, T‑480/93 a T‑483/93, Zb. s. II‑2305, body 59 a 60 a tam citovanú judikatúru, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 20. júna 2001, Euroalliages/Komisia, T‑188/99, Zb. s. II‑1757, bod 26), alebo inak povedané, že žaloba musí byť spôsobilá svojím výsledkom priniesť prospech pre toho účastníka konania, ktorý ju podal (rozsudky Súdneho dvora z 13. júla 2000, Parlament/Richard, C‑174/99 P, Zb. s. I‑6189, bod 33, a z 25. júla 2002, Unión de Pequeños Agricultores/Rada, C‑50/00 P, Zb. s. I‑6677, bod 21; rozsudok Súdu prvého stupňa z 28. septembra 2004, MCI/Komisia, T‑310/00, Zb. s. II‑3253, bod 44).

332    V prejednávanej veci treba konštatovať, že Komisia pozmeňujúcim rozhodnutím doplnila prvé rozhodnutie o niekoľko tabuliek, ktoré neboli uvedené v prílohe tohto rozhodnutia, a opravila číselné odkazy na uvedené tabuľky v niekoľkých poznámkach pod čiarou tohto rozhodnutia.

333    Ako bolo uvedené v bodoch 47 a 48 vyššie a ako vyplýva z preskúmania prvého žalobného dôvodu vo veci T‑472/09 (pozri body 63 až 108 vyššie), pozmeňujúce rozhodnutie iba dopĺňa prvé rozhodnutie o niekoľko tabuliek, ktoré neboli uvedené v prílohe tohto rozhodnutia, a opravuje číselné odkazy na uvedené tabuľky v niekoľkých poznámkach pod čiarou tohto rozhodnutia bez toho, aby táto zmena a doplnenie odôvodnenia prvého rozhodnutia menila podstatu toho, o čom sa rozhodlo v jeho výroku. Z toho vyplýva, že žalobkyňa nemôže získať nijaký prospech iba zo zrušenia pozmeňujúceho rozhodnutia. Okrem toho, aj keď chce žalobkyňa v rámci žaloby vo veci T‑55/10 dosiahnuť rozhodnutie Všeobecného súdu, ktoré v skutočnosti ovplyvní prvé rozhodnutie, treba konštatovať, že taký žalobný návrh sa v podstate zhoduje so žalobnými návrhmi uvedenými v žalobe vo veci T‑472/09.

334    Žaloba vo veci T‑55/10 je preto neprípustná, a teda ju treba zamietnuť v celom rozsahu.

 O trovách

335    Podľa článku 87 ods. 3 rokovacieho poriadku môže Všeobecný súd rozdeliť náhradu trov konania medzi účastníkov konania alebo rozhodnúť tak, že každý z nich znáša vlastné trovy, ak účastníci mali úspech len v časti predmetu konania alebo vo výnimočných prípadoch.

336    Vzhľadom na to, že žalobe vo veci T‑472/09 sa vyhovelo len čiastočne, je spravodlivým posúdením okolností prípadu rozhodnutie, že žalobkyňa znáša polovicu svojich vlastných trov konania. Komisia znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť polovicu trov konania, ktoré vznikli žalobkyni.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Veci T‑472/09 a T‑55/10 sa spájajú na účely vyhlásenia konečného rozsudku.

2.      Vo veci T‑472/09, SP/Komisia:

–        článok 2 rozhodnutia Komisie K(2009) 7492 v konečnom znení z 30. septembra 2009 týkajúceho sa konania podľa článku 65 UO (vec COMP/37.956 – Výstuže do betónu, opätovné prijatie) sa zrušuje v rozsahu, v akom ukladá spoločnosti SP SpA spoločne a nerozdielne pokutu vo výške 14,35 milióna eur,

–        v zostávajúcej časti sa žaloba zamieta,

–        SP znáša polovicu svojich vlastných trov konania,

–        Komisia znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť polovicu trov konania, ktoré vznikli spoločnosti SP.

3.      Vo veci T‑55/10, SP/Komisia:

–        žaloba sa zamieta,

–        SP znáša svoje vlastné trovy konania.

Martins Ribeiro Popescu Berardis

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 9. decembra 2014.

Podpisy

Obsah

Právny rámec

1.  Ustanovenia Zmluvy ESUO

2.  Ustanovenia Zmluvy o ES

3.  Nariadenie č. 1/2003

4.  Oznámenie Komisie o niektorých aspektoch zaobchádzania so záležitosťami týkajúcimi sa hospodárskej súťaže vyplývajúcimi zo skončenia platnosti Zmluvy ESUO

Predmety konaní

Predstavenie žalobkyne

Okolnosti predchádzajúce sporu

Prvé rozhodnutie

Vývoj po oznámení prvého rozhodnutia

Pozmeňujúce rozhodnutie

Konanie a návrhy účastníkov konania

Právny stav

1.  Vec T‑472/09

O návrhoch smerujúcich k určeniu neexistencie alebo zrušeniu prvého rozhodnutia

O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení podstatných formálnych náležitostí

O druhom a štvrtom žalobnom dôvode, ktoré sú založené na nedostatku právomoci Komisie, na nesprávnom právnom posúdení, pokiaľ ide o právny základ porušenia a sankcie, na prekročení právomoci a na zneužití konania

– O voľbe právneho základu prvého rozhodnutia

– O právomoci Komisie konštatovať a sankcionovať porušenie článku 65 ods. 1 UO po skončení platnosti Zmluvy ESUO na základe nariadenia č. 1/2003

O piatom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 65 UO, nedostatočnom odôvodnení a skreslení skutkových okolností

O šiestom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady riadnej správy vecí verejných a na nedostatočnom odôvodnení

O siedmom žalobnom dôvode založenom na nesprávnej právnej kvalifikácii skutkového stavu, na nedôvodnosti výhrad uvedených vo vzťahu k žalobkyni a na skreslení skutkových okolností

– O určovaní základnej ceny pri vývoze z Brescie

– O určovaní rozmerových navýšení

– O podmienkach predaja a lehotách na zaplatenie

– O obmedzovaní a kontrole výroby a predaja

– O návrhu z 27. septembra 1996, stretnutiach zo 16. októbra a 17. novembra 1997 a dohode z apríla – mája 1992

– O neúčasti spoločnosti SP na štúdiách poradenskej spoločnosti K.

O ôsmom žalobnom dôvode založenom na porušení práva žalobkyne na obhajobu

– O prvej časti založenej na neoznámení nových výhrad

– O druhej časti založenej na neoznámení dokumentov týkajúcich sa spolupráce spoločnosti Ferriere Nord

O návrhoch smerujúcich k zrušeniu prvého rozhodnutia rozsahu, v akom sa týka pokuty

2.  Vec T‑55/10

O trovách

* Jazyk konania: taliančina.