UZNESENIE VŠEOBECNÉHO SÚDU (siedma komora)
z 23. mája 2011 (*)
„Žaloba o neplatnosť – Zastúpenie advokátmi, ktorí nemajú postavenie tretej osoby – Neprípustnosť“
Vo veci T‑226/10,
Prezes Urzędu Komunikacji Elektronicznej, so sídlom vo Varšave (Poľsko), v zastúpení: H. Gruszecka a D. Pawłowska, advokátky,
žalobca,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: G. Braun a K. Mojzesowicz, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
ktorej predmetom je návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie K(2010) 1234 z 3. marca 2010 prijatého podľa článku 7 ods. 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/21/ES (Ú. v. ES L 108, s. 33; Mim. vyd. 13/029, s. 349), ktorým sa nariaďuje poľskému regulačnému orgánu pre oblasť elektronickej komunikácie a poštových služieb, aby vzal späť dva návrhy oznámených opatrení týkajúcich sa vnútroštátneho veľkoobchodného trhu pre výmenu IP dát (IP‑Transit) (vec PL/2009/1019) a veľkoobchodného trhu IP Peering so sieťou Telekomunikacja Polska S.A. (TP) (vec PL/2009/1020),
VŠEOBECNÝ SÚD (siedma komora),
v zložení: predseda komory A. Dittrich, sudcovia I. Wiszniewska‑Białecka a M. Prek (spravodajca),
tajomník: E. Coulon,
vydal toto
Uznesenie
Skutkový stav a konanie
1 Túto žalobu podali 14. mája 2010 v mene žalobcu Prezes Urzędu Komunikacji Elektronicznej (predseda Úradu pre elektronickú komunikáciu; Úrad pre elektronickú komunikáciu sa ďalej nazýva len „UKE“) Hanna Gruszecka a Dorota Pawłowska.
2 Listom tajomníka zo 16. novembra 2010 bol žalobca vyzvaný, aby spresnil, či advokáti, ktorí podpísali žalobu v jeho mene, s ním boli v okamihu podania žaloby v pracovnom pomere. Účastníci konania boli tiež vyzvaní, aby sa vyjadrili k formálnej správnosti žaloby vo vzťahu k článku 19 tretiemu a štvrtému odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, článku 21 prvému odseku toho istého štatútu, článku 43 ods. 1 prvému pododseku Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, ako aj uzneseniu Súdneho dvora z 29. septembra 2010, EREF/Komisia (C‑74/10 P a C‑75/10 P, neuverejnenému v Zbierke), a to pre prípad, ak v okamihu podania žaloby sú advokáti, ktorí podpísali žalobu v mene žalobcu, so žalobcom v pracovnom pomere.
3 Žalobca a Európska komisia predložili svoje pripomienky v stanovenej lehote.
4 Keďže sa zmenilo zloženie komôr, vec bola pridelená siedmej komore.
Návrhy účastníkov konania
5 Žalobca navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil napadnuté rozhodnutie,
– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.
6 Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu čiastočne neprípustnú a v každom prípade v celom rozsahu za nedôvodnú,
– zaviazal žalobcu na náhradu trov konania.
O prípustnosti
7 Podľa článku 113 rokovacieho poriadku môže Všeobecný súd kedykoľvek aj bez návrhu po vypočutí účastníkov konania rozhodnúť o prekážke konania z dôvodu verejného záujmu. Toto rozhodnutie vydá za podmienok stanovených v článku 114 ods. 3 a 4 toho istého poriadku.
8 Podľa článku 114 ods. 3 rokovacieho poriadku, ak Všeobecný súd nerozhodne inak, žiadosť sa ďalej prejednáva v rámci ústnej časti konania. V prejednávanej veci Všeobecný súd zastáva názor, že sa s vecou dostatočne oboznámil na základe spisového materiálu, a rozhodol, že nie je potrebné otvoriť ústnu časť konania.
Tvrdenia účastníkov konania
9 Vo svojej odpovedi na písomné otázky Všeobecného súdu žalobca v prvom rade tvrdí, že aj keď žaloba bola skutočne podaná právnymi poradcami, ktorí sa nachádzali s UKE v pracovnom pomere, sú od žalobcu nezávislí. Na podporu tohto tvrdenia po prvé uvádza, že podľa poľskej právnej úpravy, pokiaľ ide o vytvorenie, trvanie a udržiavanie ich pracovného pomeru, má právomoc generálny riaditeľ UKE a nie jeho predseda, po druhé, že právni poradcovia patria do kategórie nezávislých funkcií priamo podriadených generálnemu riaditeľovi UKE, po tretie, že na základe právnej úpravy týkajúcej sa právnych poradcov zastáva právny poradca vykonávajúci svoju profesiu v rámci pracovného pomeru nezávislú funkciu, ktorá je priamo podriadená vedúcemu organizačnej jednotky. Žalobca tiež zdôrazňuje, že profesijná nezávislosť je jedným zo základných aspektov profesie právnych poradcov. Právny poradca zamestnaný na základe pracovnej zmluvy nie je viazaný hierarchickými inštrukciami.
10 Po druhé a práve preto sa žalobca domnieva, že netreba odpovedať na druhú otázku Všeobecného súdu. Subsidiárne uvádza, že faktické okolnosti uznesenia EREF/Komisia, už citovaného v bode 2 vyššie, a rozsudku Súdneho dvora zo 14. septembra 2010, Akzo Nobel Chemicals a Akcros Chemicals/Komisia a i. (C‑550/07 P, Zb. s. I‑8301), sú diametrálne odlišné od okolností prejednávaného prípadu. V tejto súvislosti pripomína, že Súdny dvor sa opieral o ekonomickú podriadenosť advokátov voči podnikom, ktoré ich zamestnávajú, ako aj o vplyv advokátov vyplývajúci z nimi obsadených funkcií a o obchodnú činnosť a stratégiu ich zamestnávateľov. Úloha právnych poradcov v prejednávanej veci je však výhradne a výlučne obmedzená na poskytnutie právnej pomoci prostredníctvom zastúpenia na základe mandátu ad litem udeleného žalobcom.
11 Komisia sa domnieva, že existencia pracovného pomeru medzi žalobcom a advokátmi, ktorí podali žalobu, znamená, že žaloba bude zamietnutá ako zjavne neprípustná.
Posúdenie Všeobecným súdom
12 Podľa článku 19 prvého, tretieho a štvrtého odseku Štatútu Súdneho dvora, ktorý sa uplatňuje na Všeobecný súd podľa článku 53 tohto štatútu:
„Členské štáty a orgány Únie zastupuje na Súdnom dvore splnomocnený zástupca vymenovaný pre každú vec osobitne; splnomocnenému zástupcovi môže pomáhať poradca alebo advokát.
…
Ostatné strany zastupuje advokát.
Účastníka konania môže pred Súdnym dvorom zastupovať alebo mu pomáhať len advokát, ktorý má oprávnenie vystupovať pred súdom členského štátu alebo iného štátu, ktorý je zmluvnou stranou Dohody o Európskom hospodárskom priestore.“
13 Ako vyplýva z článku 1 ods. 2 smernice Rady 77/249/EHS z 22. marca 1977 na uľahčenie účinného výkonu slobody právnikov poskytovať služby (Ú. v. ES L 78, s. 17; Mim. vyd. 06/001, s. 52), zmenenej a doplnenej prílohou č. II aktu o podmienkach pristúpenia Českej republiky, Estónskej republiky, Cyperskej republiky, Lotyšskej republiky, Litovskej republiky, Maďarskej republiky, Maltskej republiky, Poľskej republiky, Slovinskej republiky a Slovenskej republiky k Európskej únii a o úpravách zmlúv, na ktorých je založená Európska únia (Ú. v. EÚ L 236, 2003, s. 257), osoby oprávnené vykonávať svoju činnosť v Poľsku pod názvom právny poradca (Radca Prawny) alebo advokát (Adwokat) vykonávajú advokátsku činnosť.
14 Podľa článku 21 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora „sa vec predkladá Súdnemu dvoru podaním písomného návrhu adresovaného tajomníkovi. Návrh musí obsahovať meno a bydlisko navrhovateľa, označenie podpísaného…“.
15 Na základe článku 43 ods. 1 prvého pododseku rokovacieho poriadku „originál každého podania musí byť podpísaný splnomocneným zástupcom alebo advokátom účastníka konania“.
16 Podľa ustálenej judikatúry z ustanovení citovaných v bodoch 12, 14 a 15 vyššie, najmä z použitia výrazu „zastupovať“ v článku 19 treťom odseku Štatútu Súdneho dvora, vyplýva, že v súvislosti s podaním žaloby na Všeobecný súd „účastník konania“ v zmysle tohto článku nie je oprávnený konať sám, ale musí svojím zastupovaním poveriť tretiu osobu, ktorá má oprávnenie konať pred súdom členského štátu alebo iného štátu, ktorý je zmluvnou stranou Dohody o Európskom hospodárskom priestore (EHP) (pozri uznesenie Súdu prvého stupňa z 19. novembra 2009, EREF/Komisia, T‑94/07, neuverejnené v Zbierke, bod 14 a tam citovanú judikatúru).
17 Táto požiadavka zastúpenia treťou osobou zodpovedá predstave o úlohe advokáta, podľa ktorej sa advokát považuje za spolupracovníka spravodlivosti a má poskytnúť svojmu klientovi úplne nestranne a v záujme spravodlivosti všetku právnu pomoc, ktorú jeho klient potrebuje. Táto predstava zodpovedá spoločným právnym zvyklostiam členských štátov a nachádza sa aj v právnom poriadku Únie, ako to vyplýva predovšetkým z článku 19 Štatútu Súdneho dvora (uznesenie z 19. novembra 2009, EREF/Komisia, už citované v bode 16 vyššie, bod 15).
18 V prejednávanom prípade treba najskôr uviesť, že odkaz žalobcu na povinnosti nezávislosti vyplývajúce z profesijných pravidiel upravujúcich povolanie právneho poradcu nemôže sám osebe preukázať, že H. Gruszecka a D. Pawłowska boli oprávnené zastupovať žalobcu pred Všeobecným súdom. Pojem nezávislosť advokáta sa totiž definuje nielen pozitívne, teda odvolaním sa na profesijnú disciplínu, ale aj negatívne, teda neexistenciou pracovnoprávneho vzťahu (pozri v tomto zmysle rozsudok Akzo Nobel Chemicals a Akcros Chemicals/Komisia a i., už citovaný v bode 10 vyššie, body 44 a 45, a uznesenie z 29. septembra 2010, EREF/Komisia, už citované v bode 2 vyššie, bod 53).
19 Ďalej treba konštatovať, že žalobca pripúšťa, že H. Gruszecka a D. Pawłowska sú s UKE v pracovnom pomere. V tejto súvislosti uvádza, že generálny riaditeľ UKE rozhoduje o „[ich] prijatí do pracovného pomeru, [ich] pracovných podmienkach a o ukončení [ich] pracovných pomerov“.
20 Podľa žalobcu je úlohou UKE slúžiť jeho predsedovi v rámci úloh vyplývajúcich zo zákona, ktoré sú mu zverené.
21 Preto aj za predpokladu, že je možné jasne rozlíšiť medzi predsedom UKE a samotným UKE a že formálne neexistuje žiadny pracovný pomer medzi žalobcom a jeho právnymi poradcami, nič to nemení na skutočnosti, že požiadavky formulované judikatúrou citovanou v bodoch 16 a 17 vyššie nie sú v prejednávanom prípade splnené. Existencia vzťahu podriadenosti v rámci UKE – aj keď len voči jeho jedinému generálnemu riaditeľovi –, pričom jeho výlučnou činnosťou je služba žalobcovi, predstavuje menší stupeň nezávislosti, než je vzťah právneho poradcu alebo advokáta vykonávajúcich svoje činnosti v externej kancelárii voči svojmu klientovi.
22 Tento záver nie je vyvrátený odkazmi žalobcu na poľskú právnu úpravu upravujúcu profesiu právneho poradcu. Ako bolo zdôraznené v bode 18 vyššie, profesijná disciplína nemôže sama osebe preukázať, že sa vyhovelo požiadavke nezávislosti. Podľa judikatúry musia byť ustanovenia týkajúce sa zastúpenia neprivilegovaných účastníkov konania pred Všeobecným súdom vykladané v rámci možností autonómne bez toho, aby odkazovali na vnútroštátne právo (uznesenie z 19. novembra 2009, EREF/Komisia, už citované v bode 16 vyššie, bod 16).
23 Z vyššie uvedeného vyplýva, že pracovný pomer, ktorý spája H. Gruszeckú a D. Pawłowskú s UKE nie je zlučiteľný so zastúpením žalobcu pred Všeobecným súdom.
24 Z toho vyplýva, že vzhľadom na to, že návrh na začatie konania bol podpísaný H. Gruszeckou a D. Pawłowskou, nebola táto žaloba podaná v súlade s článkom 19 tretím a štvrtým odsekom, článkom 21 prvým odsekom Štatútu Súdneho dvora a článkom 43 ods. 1 prvým pododsekom rokovacieho poriadku.
25 Preto treba žalobu zamietnuť ako neprípustnú.
O trovách
26 Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobca nemal vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ho na náhradu trov konania v súlade s návrhom Komisie.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (siedma komora)
nariadil:
1. Žaloba sa zamieta ako neprípustná.
2. Prezes Urzędu Komunikacji Elektronicznej je povinný nahradiť trovy konania.
V Luxemburgu 23. mája 2011