Language of document : ECLI:EU:C:2014:1516

UZNESENIE SÚDNEHO DVORA (ôsma komora)

z 5. júna 2014 (*)

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Súdna spolupráca v občianskych veciach – Nariadenie (ES) č. 44/2001 – Uznávanie a výkon predbežných a ochranných opatrení – Zrušenie pôvodného rozhodnutia – Trvanie na návrhu na začatie prejudiciálneho konania – Zastavenie konania“

Vo veci C‑350/13,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Augstākās tiesas Senāts (Lotyšsko) z 12. júna 2013 a doručený Súdnemu dvoru 25. júna 2013, ktorý súvisí s konaním:

Antonio Gramsci Shipping Corp.,

Apollo Holdings Corp.,

Arctic Seal Shipping Co. Ltd,

Atlantic Leader Shipping Co. Ltd,

Cape Wind Trading Co. Ltd,

Clipstone Navigation SA,

Dawnlight Shipping Co. Ltd,

Dzons Rids Shipping Co.,

Faroship Navigation Co. Ltd,

Gaida Shipping Co.,

Gevostar Shipping Co. Ltd,

Hose Marti Shipping Co.,

Imanta Shipping Co. Ltd,

Kemeri Navigation Co.,

Klements Gotvalds Shipping Co.,

Latgale Shipping Co. Ltd,

Limetree Shipping Co. Ltd,

Majori Shipping Co. Ltd,

Noella Marītime Co. Ltd,

Razna Shipping Co.,

Sagewood Trading Inc.,

Samburga Shipping Co. Ltd,

Saturn Trading Co.,

Taganroga Shipping Co.,

Talava Shipping Co. Ltd,

Tangent Shipping Co. Ltd,

Viktorio Shipping Co.,

Wilcox Holding Ltd,

Zemgale Shipping Co. Ltd,

Zoja Shipping Co. Ltd

proti

Aivarsovi Lembergsovi,

SÚDNY DVOR (ôsma komora),

v zložení: predseda ôsmej komory C. G. Fernlund, sudcovia A. Ó Caoimh a C. Toader (spravodajkyňa),

generálna advokátka: J. Kokott,

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–        vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: J. Beeko, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci B. Kennelly, barrister,

–        Európska komisia, v zastúpení: A. Sauka a A.‑M. Rouchaud‑Joët, splnomocnení zástupcovia,

vydal toto

Uznesenie

1        Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 34 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 12, 2001, s. 1; Mim. vyd. 19/004, s. 42).

2        Tento návrh bol predložený v rámci sporu medzi spoločnosťou Antonio Gramsci Shipping Corp. a ďalšími 29 navrhovateľmi a pánom Lembergsom vo veci uznávania a výkonu súdnych rozhodnutí vydaných High Court of Justice (England & Wales), Queen’s Bench Division (Commercial Court) (Spojené kráľovstvo), ktorý nariadil zaistenie majetku patriaceho alebo kontrolovaného žalovaným v konaní vo veci samej (ďalej len „uznesenie o zaistení majetku“).

3        Vnútroštátny súd uvádza, že rozhodnutie o zaistení majetku, nazývané v „common law“ výrazom „Mareva injunction“ pôsobí in personam ako príkaz, ktorý bráni tomu, aby konkrétna osoba mohla previesť určitý majetok na iné osoby. Nepostihuje teda samotný majetok, ale osobu.

4        Podľa vnútroštátneho súdu je dôležité objasniť, či v rámci konania o uznávaní a výkone rozhodnutia vydaného súdom iného členského štátu môže byť dôvodom na uplatnenie ustanovenia týkajúceho sa verejného poriadku uvedeného v článku 34 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 ujma spôsobená osobám, ktoré neboli účastníkmi pôvodného konania. Za týchto podmienok Augstākās tiesas Senāts rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

„1.      Má sa článok 34 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 vykladať v tom zmysle, že porušenie práv osôb, ktoré neboli účastníkmi konania vo veci samej, môže byť v rámci konania o uznaní cudzieho súdneho rozhodnutia dôvodom na uplatnenie ustanovenia týkajúceho sa verejného poriadku uvedeného v tomto článku 34 ods. 1 a na neuznanie cudzieho rozhodnutia v rozsahu, v akom sa týka osôb, ktoré neboli účastníkmi konania vo veci samej?

2.      V prípade kladnej odpovede na prvú otázku, má sa článok 47 Charty základných práv Európskej únie vykladať v tom zmysle, že zásada spravodlivého procesu, ktorá je v ňom zakotvená, dovoľuje, aby v konaní o nariadení ochranných opatrení došlo k obmedzeniu majetkových práv osoby, ktorá nebola účastníkom konania, ak je stanovené, že každý, koho sa rozhodnutie o ochranných opatreniach týka, má právo kedykoľvek navrhnúť, aby súd zmenil alebo zrušil súdne rozhodnutie, pričom prináleží žalobcom, aby doručili rozhodnutie dotknutým osobám?“

5        V písomnej časti konania vláda Spojeného kráľovstva uviedla, že uznesenie o zaistení majetku bolo zrušené. Presnejšie, zo všetkých skutočností, ktoré má Súdny dvor k dispozícii, vyplýva, že toto uznesenie bolo zrušené súdom, ktorý ho vydal, zasadajúcim v inom zložení a rozhodujúcim vo veci samej, rozhodnutím z 12. júla 2012. V odvolacom konaní bolo toto rozhodnutie potvrdené rozhodnutím Court of Appeal (England & Wales) (Civil Division) z 19. júna 2013. Dňa 26. júla 2013 Supreme Court of the United Kingdom zamietol opravný prostriedok proti tomuto poslednému uvedenému rozhodnutiu, takže zrušenie uznesenia o zaistení majetku nadobudlo právoplatnosť.

6        Po tomto oznámení kancelária Súdneho dvora listom z 8. novembra 2013 vyzvala vnútroštátny súd, aby mu oznámil, či trvá na svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Listom z 3. februára 2014 tento súd uviedol, že na pojednávaní 22. januára 2014 zástupkyňa žalovaného pána Lembergsa vyjadrila názor, že aj keď odpovede Súdneho dvora na otázky vnútroštátneho súdu nie sú naďalej v prejednávanej veci relevantné, lebo uznesenie o zaistení majetku bolo zrušené, bude vhodné poznať tieto odpovede, keďže tomuto súdu bola predložená podobná vec. Vnútroštátny súd teda rozhodol trvať na svojich prejudiciálnych otázkach.

7        Najprv je vhodné pripomenúť, že podľa bodu 30 odporúčaní Súdneho dvora pre vnútroštátne súdy pri podávaní návrhov na začatie prejudiciálnych konaní (Ú. v. EÚ C 338, s. 1) „v záujme riadneho priebehu prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom a s cieľom zachovať jeho potrebný účinok prináleží vnútroštátnemu súdu, aby Súdnemu dvoru oznámil každú okolnosť s procesným dosahom, ktorá môže mať vplyv na trvanie konania pred ním“.

8        Ďalej z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že v rámci spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi zakotvenej v článku 267 ZFEÚ prináleží výlučne vnútroštátnemu súdu, ktorý prejednáva spor a ktorý nesie zodpovednosť za súdne rozhodnutie, ktoré má byť vydané, posúdiť so zreteľom na osobitosti prípadu tak nevyhnutnosť podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania pre vydanie rozsudku, ako aj relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru (pozri rozsudok Di Donna, C‑492/11, EU:C:2013:428, bod 24 a citovanú judikatúru).

9        Súdny dvor však takisto uviedol, že za výnimočných okolností mu prináleží preskúmať podmienky, v rámci ktorých sa naň obrátil vnútroštátny súd s cieľom preveriť vlastnú právomoc. Odmietnuť rozhodnúť o prejudiciálnej otázke položenej vnútroštátnym súdom možno len vtedy, keď je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá súvislosť so skutočnosťou alebo predmetom konania vo veci samej, keď má problém hypotetickú povahu alebo keď Súdnemu dvoru nie sú známe skutkové a právne okolnosti potrebné na užitočnú odpoveď na položené otázky (pozri rozsudok Di Donna, EU:C:2013:428, bod 25 a citovanú judikatúru).

10      Je teda potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry zo znenia, ako aj systematiky článku 267 ZFEÚ vyplýva, že predpokladom prejudiciálneho konania je spor skutočne prejednávaný vnútroštátnymi súdmi, v rámci ktorého majú vydať rozhodnutie schopné zohľadniť prejudiciálny rozsudok (pozri rozsudky Di Donna, EU:C:2013:428, bod 26 a citovanú judikatúru, ako aj Pohotovosť, C‑470/12, EU:C:2014:101, bod 28 a citovanú judikatúru).

11      V prejednávanej veci vnútroštátny súd sám konštatuje, že uznesenie o zaistení majetku, ktorého uznanie a výkon je požadovaný, bolo zrušené. Preto pred vnútroštátnym súdom neprebieha spor, a teda otázky položené v rámci prejednávanej veci sa stali hypotetickými. Skutočnosť, že podobné spory prebiehajú pred vnútroštátnym súdom, nemá vplyv na toto konštatovanie.

12      V každom prípade, za predpokladu, že bude nevyhnutný výklad práva Únie na rozhodnutie iného sporu, vnútroštátny súd má prípadne ex offo a vždy na základe článku 267 ZFEÚ možnosť položiť otázky Súdnemu dvoru.

13      Z uvedených úvah vyplýva, že nie je potrebné rozhodnúť o návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

14      Trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (ôsma komora) nariadil:

Konanie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Augstākās tiesas Senāts (Lotyšsko) rozhodnutím z 12. júna 2013, sa zastavuje.

Podpisy


* Jazyk konania: lotyština.