NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
MICHAL BOBEK
prednesené 9. júla 2020(1)
Vec C‑463/19
Syndicat CFTC du personnel de la Caisse primaire d’assurance maladie de la Moselle
proti
Caisse primaire d’assurance maladie de la Moselle,
za účasti:
Mission nationale de contrôle et d’audit des organismes de sécurité sociale
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Conseil de prud’hommes de Metz (Súd pre pracovnoprávne spory Méty, Francúzsko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Sociálna politika – Smernica 2006/54/ES – Rovnosť zaobchádzania s pracovníkmi a pracovníčkami – Dodatočná dovolenka priznaná v kolektívnej zmluve po zákonom stanovenej dobe materskej dovolenky – Neexistencia nároku pracovníkov mužského pohlavia na dodatočnú dovolenku – Ustanovenia o ochrane žien najmä v súvislosti s tehotenstvom a materstvom“
I. Úvod
1. Podľa francúzskej kolektívnej zmluvy pre zamestnancov orgánov sociálneho zabezpečenia môže byť trvanie zákonom stanovenej materskej dovolenky predĺžené o dodatočné obdobie. Táto dodatočná dovolenka, ktorá je vyhradená výlučne pre ženy, môže trvať jeden a pol mesiaca s plnou náhradou mzdy, tri mesiace s polovičnou náhradou mzdy a jeden rok bez nároku na mzdu. Za určitých okolností je tiež možné predĺženie dodatočnej dovolenky o ďalší rok bez nároku na mzdu.
2. V spore vo veci samej podal odborový zväz žalobu v mene zamestnanca orgánu sociálneho zabezpečenia, ktorý je mužského pohlavia. Tento zamestnanec má malú dcérku a požiadal o dodatočnú dovolenku. Jeho žiadosť bola zamietnutá, lebo je muž. Odborový zväz teraz pred vnútroštátnym súdom tvrdí, že také zamietnutie je diskriminačné.
3. Súdny dvor v roku 1984 v rozsudku Hofmann rozhodol, že členský štát môže po uplynutí zákonom stanovenej materskej dovolenky vyhradiť pre ženy dodatočné obdobie materskej dovolenky.(2) Vzhľadom na zásadné spoločenské a právne zmeny za posledných 40 rokov, ktoré priniesli aj významný vývoj v susediacich oblastiach sociálneho práva a politiky EÚ, však v týchto návrhoch konštatujem, že je potrebné dať nové hranice pôvodnému právu stanovenému v rozsudku Hofmann. Je čas na aktualizáciu.
II. Právny rámec
A. Právo Únie
4. Odôvodnenie 24 smernice 2006/54/ES(3) znie takto: „Súdny dvor dôsledne uznáva legitímnosť ochrany biologických podmienok žien počas tehotenstva a materstva a zavedenia opatrení na ochranu materstva ako prostriedku na dosiahnutie skutočnej rovnosti pohlaví, pokiaľ ide o zásadu rovnakého zaobchádzania. Táto smernica by sa preto nemala dotýkať smernice Rady 92/85/EHS z 19. októbra 1992 o zavedení opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci tehotných pracovníčok a pracovníčok krátko po pôrode alebo dojčiacich pracovníčok(4). Touto smernicou ďalej nie je dotknutá smernica Rady 96/34/ES z 3. júna 1996 o rámcovej dohode o rodičovskej dovolenke uzavretej medzi UNICE, CEEP a ETUC(5)“.
5. Článok 1 smernice 2006/54 stanovuje:
„Účelom tejto smernice je zabezpečiť vykonávanie zásady rovnosti príležitostí a rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami vo veciach zamestnania a povolania.
V tomto ohľade smernica obsahuje ustanovenia na vykonávanie zásady rovnakého zaobchádzania, pokiaľ ide o:
…
b) pracovné podmienky vrátane odmeny;
…“
6. Článok 2 ods. 1 písm. a) smernice 2006/54 vymedzuje priamu diskrimináciu na účely tejto smernice ako situáciu, „keď sa s jednou osobou zaobchádza menej priaznivo z dôvodu pohlavia, než sa zaobchádza alebo by sa zaobchádzalo s inou osobou v porovnateľnej situácii“.
7. Článok 14 ods. 1 smernice 2006/54 stanovuje: „Nesmie dochádzať k žiadnej priamej alebo nepriamej diskriminácii z dôvodu pohlavia vo verejnom alebo súkromnom sektore vrátane orgánov verejnej správy, pokiaľ ide o:
…
c) zamestnanie a pracovné podmienky vrátane prepustenia, ako aj odmien, ako je stanovené v článku 141 zmluvy;
…“
8. Článok 28 smernice 2006/54 stanovuje:
„1. Táto smernica sa nedotýka ustanovení týkajúcich sa ochrany žien, najmä v súvislosti s tehotenstvom a materstvom.
2. Táto smernica sa taktiež nedotýka ustanovení smernice 96/34/ES a smernice 92/85/EHS.“
B. Francúzske právo
1. Zákonník práce
9. Článok L. 1225‑17 Code du travail (Zákonník práce) obsahuje zákonné ustanovenia, ktoré sa za bežných okolností uplatnia na materskú dovolenku:
„Zamestnankyňa má nárok na materskú dovolenku počas obdobia, ktoré sa začína 6 týždňov pred očakávaným termínom pôrodu a končí 10 týždňov po tomto dátume.
Ak o to zamestnankyňa požiada a lekár, ktorý sleduje jej tehotenstvo, vydá kladné stanovisko, doba pozastavenia pracovnej zmluvy, ktorá sa má začať pred očakávaným termínom pôrodu, sa môže skrátiť najviac o tri týždne. Doba nasledujúca po očakávanom termíne pôrodu sa potom predĺži o rovnaký čas.
Pokiaľ si zamestnankyňa presunie časť materskej dovolenky na obdobie po narodení dieťaťa a lekár jej nariadi práceneschopnosť počas doby pred očakávaným termínom pôrodu, toto presunutie sa zruší a doba pozastavenia pracovnej zmluvy sa skráti od prvého dňa práceneschopnosti. Pôvodne presunutá doba sa skráti o rovnaký čas.“
10. V článkoch L. 1225‑18 až L. 1225‑23 Zákonníka práce je trvanie materskej dovolenky prispôsobené rozličným osobitným okolnostiam.
2. Vnútroštátna kolektívna zmluva zamestnancov orgánov sociálneho zabezpečenia
11. Oddiel L Convention collective nationale de travail du personnel des organismes de sécurité sociale z 8. februára 1957 (vnútroštátna kolektívna zmluva zamestnancov orgánov sociálneho zabezpečenia) (ďalej len „CCN“) je nazvaný „Materské dovolenky“. Uvedený oddiel obsahuje články 45 a 46.
12. Článok 45 CCN stanovuje: „Po dobu trvania zákonom stanovenej materskej dovolenky majú zamestnankyne, ktorých zmluva trvá najmenej šesť mesiacov, nárok na plnú mzdu. Nie je možné kombinovať ju s prípadnými dennými dávkami sociálneho zabezpečenia vyplácanými zamestnankyniam.
Taká dovolenka sa nezahŕňa do nároku na práceneschopnosť a nemôže viesť k skráteniu trvania ročnej dovolenky.“
13. Článok 46 CCN znie takto:
„Po uplynutí dovolenky upravenej v predchádzajúcom článku má zamestnankyňa, ktorá sa sama stará o dvoje dieťa, postupne nárok na:
– trojmesačnú dovolenku s poberaním mzdy v polovičnej výške alebo dovolenku v trvaní jeden a pol mesiaca s poberaním mzdy v plnej výške,
– neplatené voľno v trvaní jedného roka.
Ak je však zamestnankyňa samoživiteľkou alebo ak jej manžel či partner prišiel o svoje obvyklé príjmy (invalidita, dlhodobá práceneschopnosť, vojenská služba), má nárok na trojmesačnú dovolenku s poberaním mzdy v plnej výške.
Po uplynutí vyššie uvedených dovoleniek je zamestnankyňa automaticky zaradená na svoje pracovné miesto.
Vo výnimočných prípadoch môže správna rada udeliť ešte jeden rok neplatenej dovolenky. V takom prípade je opätovný nástup zamestnankyne do práce podmienený voľnými pracovnými miestami, na ktoré bude prednostne prijatá, a to buď v rámci svojej organizácie, alebo v sesterskej organizácii, ak ustanovenia článku 16 vyššie nestanovujú inak.
Správna rada sa môže pri predĺžení dovolenky v osobitných prípadoch formálne zaviazať, že zamestnankyňa bude prijatá naspäť do práce s okamžitou platnosťou.
Neplatené voľno v zmysle tohto článku má vo vzťahu k ustanoveniam tejto zmluvy a dôchodkovému zabezpečeniu rovnaké účinky ako dovolenka upravená v článku 40 vyššie.“
III. Skutkový stav, vnútroštátne konanie a prejudiciálna otázka
14. Návrhom z 27. decembra 2017 Confédération française des travailleurs chrétiens (Francúzska konfederácia kresťanských pracovníkov, ďalej len „CFTC“) zamestnancov Caisse primaire d’assurance maladie de la Moselle (Zdravotná poisťovňa pre department Moselle, ďalej len „CPAM“) podala na Conseil de prud’hommes de Metz (Súd pre pracovnoprávne spory Méty, Francúzsko; ďalej len „pracovnoprávny súd“) žalobu proti CPAM.
15. CFTC koná v mene zamestnanca CPAM, pracovníka, ktorý je otcom malej dcérky. Požiadal o dodatočnú dovolenku,(6) ktorú upravuje článok 46 CCN. Túto výhodu mu však CPAM odmietla poskytnúť s odôvodnením, že nárok na ňu majú len ženy.
16. CFTC požiadala CPAM o rozšírenie článku 46 CCN tak, aby zahŕňal aj zamestnancov mužského pohlavia. CPAM odpovedala, že „doslovné uplatnenie článku 46 znamená, že dovolenka na základe kolektívnej zmluvy sa poskytuje len matkám (čo naznačuje pojem ‚zamestnankyňa‘). Otec teda nemá nárok na materskú dovolenku. Tento článok nie je diskriminačný, keďže článok 46 dopĺňa článok 45, ktorý sa týka len žien. Keďže sa článok 45 nevzťahuje na mužov, nevzťahuje sa na nich ani článok 46“.
17. CFTC navrhuje, aby pracovnoprávny súd rozhodol, že odmietnutie CPAM priznať svojmu zamestnancovi dovolenku podľa článku 46 CCN nemožno uplatniť, lebo je diskriminačné, aby uložil CPAM povinnosť vyplatiť dotknutému zamestnancovi náhradu škody vo výške 4 661,83 eura a aby uložil CPAM povinnosť poskytnúť mzdovú náhradu za finančný rok 2016 rovnako ako zamestnankyniam organizácií, na ktoré sa vzťahuje článok 46 CCN.
18. CPAM navrhuje, aby pracovnoprávny súd vyhlásil všetky návrhy CFTC za neprípustné a subsidiárne aby vyhlásil, že odmietnutie CPAM poskytnúť dotknutému zamestnancovi dovolenku upravenú v článku 46 CCN v nijakom prípade nie je diskriminačné, a aby zamietol ostatné návrhy CFTC.
19. Za týchto okolností sa Conseil de prud’hommes de Metz (Súd pre pracovnoprávne spory Méty) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Má sa smernica 2006/54 so zreteľom na články 8 a 157 ZFEÚ, všeobecné zásady práva Únie týkajúce sa rovnosti zaobchádzania a zákazu diskriminácií, ako aj článok 20, článok 21 ods. 1 a článok 23 Charty základných práv Európskej únie vykladať v tom zmysle, že zo svojej vecnej pôsobnosti vylučuje ustanovenia článku 46 [CCN], ktorý vyhradzuje zamestnankyniam uvedených orgánov, ktoré sa samy starajú o svoje deti, nárok po uplynutí materskej dovolenky na trojmesačnú dovolenku s poberaním mzdy v polovičnej výške alebo dovolenku v trvaní jeden a pol mesiaca s poberaním mzdy v plnej výške a na neplatené voľno v trvaní jedného roka?“
20. Písomné pripomienky predložila CFTC, CPAM, francúzska a portugalská vláda, ako aj Európska komisia.
IV. Analýza
21. V týchto návrhoch sa budem po prvé zaoberať námietkami nepríslušnosti Súdneho dvora a neprípustnosti prejudiciálnej otázky, ktorú položili vedľajší účastníci konania (A). Po druhé sa budem venovať výkladu článku 14 ods. 1 a článku 28 ods. 1 smernice 2006/54, aby vnútroštátny súd mohol posúdiť zlučiteľnosť článku 46 CCN s uvedenými ustanoveniami práva EÚ (B).
A. O právomoci a prípustnosti
22. CPAM tvrdí, že Súdny dvor nemá v prejednávanej veci právomoc. Uvádza, že vnútroštátny súd sa vlastne usiluje dosiahnuť „nadnárodné vyhlásenie neplatnosti“ dotknutých vnútroštátnych ustanovení a že návrh na začatie prejudiciálneho konania sa netýka výkladu ani platnosti ustanovení práva EÚ. Tvrdí, že Súdny dvor nemá právomoc na skúmanie zlučiteľnosti vnútroštátnych ustanovení s právom EÚ a na výklad vnútroštátneho práva.
23. Iste, (prípadné) formálne konštatovanie nezlučiteľnosti vnútroštátnych ustanovení s právom EÚ v konkrétnej veci, ktorú prejednáva vnútroštátny súd, prináleží uvedenému súdu. Súdny dvor však má a vždy mal právomoc poskytnúť vnútroštátnemu súdu všetky usmernenia v súvislosti s výkladom práva EÚ, ktoré sú potrebné na to, aby vnútroštátne súdy rozhodli o zlučiteľnosti vnútroštátnych ustanovení s právom EÚ.(7)
24. Pokiaľ ide o prípustnosť prejudiciálnej otázky, francúzska vláda poukazuje na to, že návrh na začatie prejudiciálneho konania nespĺňa určité požiadavky článku 94 Rokovacieho poriadku. Dôvodom je to, že návrh na začatie prejudiciálneho konania neobsahuje dôvody, ktoré viedli vnútroštátny súd k položeniu otázky, lebo uvedený súd iba zopakoval pripomienky účastníkov konania vo veci samej. Okrem toho vnútroštátny súd v prejudiciálnej otázke cituje niekoľko ustanovení práva EÚ, nijako však nevysvetľuje ich súvislosť s prejednávanou vecou. Týka sa to článkov 8 a 157 ZFEÚ, ako článkov 20, 21 a 23 Charty.
25. Súhlasím s francúzskou vládou v tom, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je pomerne stručný. Obe veci, ktoré uvedená vláda návrhu vytýka, však zo samotného návrhu jasne vyplývajú. Po prvé, ako francúzska vláda pripúšťa, odkaz na tvrdenia CFTC v súvislosti s článkom 46 CCN a jeho zlučiteľnosťou so smernicou 2006/54, ako aj uvedenie týchto tvrdení predstavuje dôvody, pre ktoré vnútroštátny súd považuje za potrebné položiť pomerne jasnú prejudiciálnu otázku. Okrem toho hlavným predmetom prejudiciálnej otázky je výklad príslušných ustanovení smernice 2006/54. Články 8 a 157 ZFEÚ, ako aj články 20, 21 a 23 Charty sú citované len ako ustanovenia, z hľadiska ktorých by mal Súdny dvor podľa návrhu vnútroštátneho súdu vykladať smernicu. To je istým spôsobom bežná prax, ktorá sotva potrebuje osobitné podrobné argumenty.
26. Súdny dvor má teda podľa môjho názoru v prejednávanej veci k dispozícii všetky informácie potrebné na to, aby mohol vnútroštátnemu súdu poskytnúť užitočnú odpoveď. Námietky nepríslušnosti Súdneho dvora a neprípustnosti prejudiciálnej otázky preto treba zamietnuť.
B. O veci samej
27. Pracovnoprávny súd sa pýta, či treba smernicu 2006/54 vykladať v tom zmysle, že dodatočná dovolenka upravená v článku 46 CCN je vylúčená z pôsobnosti tejto smernice.
28. Pokiaľ by sa táto otázka mala chápať v tom zmysle, že vnútroštátny súd sa pýta, či dodatočná dovolenka podľa článku 46 CCN patrí alebo nepatrí do (vecnej) pôsobnosti smernice, súhlasím s Komisiou v tom, že odpoveď na otázku môže byť pomerne priamočiara. Článok 46 CCN upravuje dodatočnú dovolenku, ktorú je možné čerpať po uplynutí zákonom stanovenej materskej dovolenky. Je preto jasné, že podmienky na poskytnutie takej dovolenky patria medzi podmienky zamestnania a pracovné podmienky uvedené v článku 1 písm. b) a článku 14 ods. 1 písm. c) smernice 2006/54.(8)
29. Ako však jasne chápu aj všetci účastníci konania, ktorí predložili Súdnemu dvoru pripomienky, z kontextu návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že vnútroštátny súd sa pýta, či sa má smernica 2006/54 a najmä jej článok 14 ods. 1 a článok 28 ods. 1 vykladať v tom zmysle, že bránia takému vnútroštátnemu ustanoveniu, akým je článok 46 CCN, ktorý po uplynutí zákonom stanovenej materskej dovolenky vyhradzuje pre zamestnankyne dodatočnú dovolenku v trvaní jeden a pol mesiaca s plnou náhradou mzdy, v trvaní tri mesiace s polovičnou náhradou mzdy alebo v trvaní jedného roka bez nároku na mzdu. Rovnako ako Komisia sa preto domnievam, že v prejednávanej veci je potrebné preformulovať prejudiciálnu otázku.
30. V rámci odpovede na primerane preformulovanú otázku najprv uvediem platný právny rámec EÚ (1). Potom preskúmam rozsudok Hofmann (2) a spoločenský a legislatívny vývoj po rozsudku Hofmann (3). Po zohľadnení týchto skutočností následne navrhnem určité obmedzujúce kritériá na určenie, či sa na vnútroštátne opatrenie vzťahuje „výnimka tehotenstva a materstva“ v zmysle článku 28 ods. 1 smernice 2006/54 (4). Nakoniec uvediem niekoľko úvah v súvislosti s uplatnením týchto kritérií na okolnosti prejednávanej veci, o ktorom musí v konečnom dôsledku rozhodnúť vnútroštátny súd (5).
1. Právny rámec EÚ
31. Článok 14 ods. 1 písm. c) smernice 2006/54 zakazuje priamu diskrimináciu z dôvodu pohlavia vo verejnom alebo súkromnom sektore vrátane orgánov verejnej správy, pokiaľ ide o zamestnanie a pracovné podmienky. Medzi tieto pracovné podmienky patrí určité obdobie dovolenky poskytnutej pri príležitosti narodenia dieťaťa.
32. Článok 2 ods. 1 písm. a) smernice 2006/54 vymedzuje priamu diskrimináciu na účely tejto smernice ako situáciu, „keď sa s jednou osobou zaobchádza menej priaznivo z dôvodu pohlavia, než sa zaobchádza alebo by sa zaobchádzalo s inou osobou v porovnateľnej situácii“.
33. V prejednávanej veci je nesporné, že článok 46 CCN upravuje menej priaznivé zaobchádzanie s pracovníkmi mužského pohlavia. Dodatočná dovolenka priznaná týmto ustanovením je výslovne a výlučne vyhradená pre zamestnankyne.
34. Keďže prejednávaná vec sa týka prípadu priamej diskriminácie, odôvodnenie nie je prípustné na rozdiel od nepriamej diskriminácie v zmysle článku 2 ods. 1 písm. b) smernice 2006/54. Treba teda zistiť, či možno pracovníkov a pracovníčky považovať za osoby nachádzajúce sa v porovnateľnej situácii na účely predmetnej dovolenky.
35. Súdny dvor uznal, že tehotenstvo, pôrod a obdobie po narodení dieťaťa sú situácie, v ktorých muži a ženy nie sú v porovnateľnej situácii. Konkrétne pokiaľ ide o materskú dovolenku, Súdny dvor rozhodol, že „tehotné pracovníčky a pracovníčky, ktoré sú krátko po pôrode alebo dojčia, sú v osobitne zraniteľnej situácii, v dôsledku ktorej je potrebné poskytnúť im nárok na materskú dovolenku…“, a v dôsledku toho konštatoval, že ženy počas tejto dovolenky nemožno porovnávať s mužmi alebo so ženami čerpajúcimi voľno v práceneschopnosti(9) ani s mužmi či ženami, ktorí skutočne pracujú.(10)
36. Práve v tejto súvislosti článok 28 smernice 2006/54 v odseku 1 stanovuje, že smernica sa nedotýka ustanovení týkajúcich sa ochrany žien najmä v súvislosti s tehotenstvom a materstvom. Navyše aj článok 28 ods. 2 stanovuje, že smernica sa nedotýka ustanovení smerníc 96/34(11) a 92/85, ktoré upravujú právo na rodičovskú dovolenku a jednotlivé opatrenia na ochranu tehotných pracovníčok a pracovníčok krátko po pôrode alebo dojčiacich pracovníčok. Okrem toho odôvodnenie 24 smernice 2006/54 zdôrazňuje legitímnosť ochrany biologických podmienok žien počas tehotenstva a materstva a zavedenia opatrení na ochranu materstva ako prostriedku na dosiahnutie skutočnej rovnosti.
37. Vzhľadom na to sa zdá byť nesporné, že členské štáty sú oprávnené vyhradiť pre ženy obdobie materskej dovolenky v trvaní najmenej 14 týždňov, ako stanovuje článok 8 smernice 92/85.
2. Rozsudok Hofmann
38. Prejednávaná vec sa týka dovolenky, ktorá dopĺňa zákonom stanovenú materskú dovolenku v zmysle vnútroštátnych právnych predpisov. V prejednávanej veci môže táto dodatočná dovolenka trvať od jeden a pol mesiaca do jedného roka. Dokonca ju možno predĺžiť na dva roky.
39. Súdny dvor sa už v roku 1983 v rozsudku Hofmann(12) zaoberal problematikou dodatočnej dovolenky poskytnutej po uplynutí (zákonom stanovenej) materskej dovolenky. CPAM i francúzska vláda sa na tento rozsudok odvolávajú. Ústredná úloha rozsudku Hofmann na účely prejednávanej veci je nesporná. V tomto štádiu je preto potrebná podrobná analýza uvedeného rozsudku.
40. Pán Hofmann bol zamestnancom mužského pohlavia, ktorý dostal od zamestnávateľa neplatenú dovolenku, aby sa mohol starať o svoje dieťa. V tom čase právne predpisy v Nemecku priznávali matke zákonnú ochrannú dobu osem týždňov, po uplynutí ktorých mala možnosť čerpať dodatočnú materskú dovolenku až do dosiahnutia šiestich mesiacov dieťaťa, počas ktorej poberala dávku. Pán Hofmann si od zamestnávateľa zobral neplatenú dovolenku počas obdobia zodpovedajúceho dobe dodatočnej dovolenky – od ukončenia osemtýždňovej zákonom stanovenej materskej dovolenky do dosiahnutia šiestich mesiacov dieťaťa –, zatiaľ čo matka nastúpila do zamestnania. Pán Hofmann podal žalobu o vyplatenie dávky, ktorú počas uvedeného obdobia poberali matky. Vyplatenie dávky mu bolo odopreté s odôvodnením, že na materskú dovolenku majú nárok len matky.
41. Súdny dvor prijal svoje rozhodnutie na základe článku 2 ods. 3 smernice 76/207/EHS(13), predchodcu súčasného článku 28 ods. 1 smernice 2006/54, ktorý upravoval „výnimku tehotenstva a materstva“. Najprv Súdny dvor uviedol v tom čase platné právne predpisy a následne poukázal na to, že smernica „nie je určená na to, aby riešila otázky spojené s usporiadaním rodiny, ani na to, aby menila rozdelenie úloh medzi rodičov“.(14)
42. Súdny dvor ďalej konštatoval, že „smernica tým, že vyhradzuje členským štátom právo zachovať alebo zaviesť ustanovenia určené na ochranu žien v súvislosti s tehotenstvom a materstvom, uznáva legitímnosť ochrany potrieb žien z hľadiska zásady rovnakého zaobchádzania v dvoch ohľadoch. Po prvé je legitímne zabezpečiť ochranu biologických podmienok ženy počas tehotenstva a následne dovtedy, kým sa jej fyziologické a duševné funkcie vrátia po narodení dieťaťa do normálu; po druhé je legitímne chrániť osobitné vzťahy medzi ženou a jej dieťaťom počas obdobia nasledujúceho po tehotenstve a pôrode tým, že sa zabráni narušeniu týchto vzťahov mnohými bremenami, ktoré by vznikli, keby zároveň nastúpila do zamestnania“.(15)
43. Z hľadiska tohto dvojitého kritéria (ďalej len „kritérium vyplývajúce z rozsudku Hofmann“) Súdny dvor konštatoval, že v zásade „také opatrenie, akým je materská dovolenka poskytnutá žene po uplynutí zákonného ochranného obdobia, patrí do pôsobnosti článku 2 ods. 3 smernice 76/207, keďže má za úlohu chrániť ženu v súvislosti s účinkami tehotenstva a materstva. Preto je legitímne, aby bola taká dovolenka vyhradená pre matku a nijakú inú osobu, keďže iba matka môže byť vystavená nežiaducemu nátlaku, aby sa predčasne vrátila do práce“.(16) Súdny dvor okrem toho zdôraznil voľnú úvahu, ktorú členským štátom priznáva smernica, pokiaľ ide o povahu a podrobné dojednanie ochranných opatrení, ktoré sa majú prijať v súvislosti s tehotenstvom a materstvom.(17)
3. Judikatúra vyplývajúca z rozsudku Hofmann
44. Rozsudok Hofmann sa odrazil v mnohých následných rozsudkoch Súdneho dvora. Kritérium vyplývajúce z rozsudku Hofmann, ktoré spája „výnimku tehotenstva a materstva“ s biologickými podmienkami žien a s osobitnými vzťahmi medzi ženou a jej dieťaťom, dokonca uplatňuje aj súčasná judikatúra.(18) Napríklad kritériá vyplývajúce z rozsudku Hofmann zohrali kľúčovú úlohu v judikatúre tým, že pomohli stanoviť rozdiel medzi rodičovskou dovolenkou a materskou dovolenkou.(19)
45. To však podľa môjho názoru neznamená, že na doby dodatočnej dovolenky poskytnuté ženám po zákonom stanovenej materskej dovolenke sa bez ďalšieho skúmania automaticky vzťahuje článok 28 smernice 2006/54.
46. V rozsudku Hofmann nie je uvedené nič o obmedzujúcich kritériách v súvislosti s dĺžkou odôvodnenej dodatočnej dovolenky. Uvádza len dva dôvody opodstatňujúce takú dodatočnú dovolenku, a to zjavne bez výslovných hraníc. Znamená to však, že obdobie každej dodatočnej dovolenky v akejkoľvek dĺžke a forme je odôvodnená?
47. Vnútroštátne ustanovenia, ktoré boli predmetom rozsudku Hofmann, upravovali zákonom stanovenú ochrannú dobu v trvaní len osem týždňov. Dodatočná materská dovolenka bola obmedzená na obdobie do dosiahnutia šiestich mesiacov dieťaťa. V prejednávanej veci napríklad trvá zákonom stanovená materská dovolenka 16 týždňov. Dodatočná dovolenka môže trvať až dva roky.
48. Na určitej úrovni analýzy je teda možné rozlišovať medzi týmito dvoma odlišnými rámcami, hoci možno trochu mechanicky. Osem týždňov plus 6 mesiacov (alebo v skutočnosti skôr menej) je niečo iné než 16 týždňov plus až 2 roky. Taký prístup k prejednávanej veci by však sotva náležite zohľadňoval dnešnú zmenenú legislatívnu a spoločenskú situáciu v Únii.
49. Po prvé rozsudok Hofmann bol vydaný v čase, keď neexistovala vôbec nijaká harmonizácia na úrovni EÚ, pokiaľ ide o materskú dovolenku a rodičovskú dovolenku. Legislatívny vývoj, ktorý odvtedy nastal v práve EÚ v tejto oblasti, je naozaj významný. Široká miera voľnej úvahy, ktorú mali členské štáty v súvislosti s prijímaním ochranných opatrení týkajúcich sa tehotenstva a materstva a ktorá určite zohrala kľúčovú úlohu v posúdení, ktoré Súdny dvor uskutočnil v rozsudku Hofmann,(20) sa od prijatia smernice 92/85 významne zúžila. Táto smernica stanovila nárok na materskú dovolenku v trvaní najmenej 14 týždňov pred pôrodom a/alebo po ňom, pričom obdobie 2 týždňov je povinné; zákaz prepustenia počas materskej dovolenky; osobitné práva súvisiace so zamestnaním vrátane zachovania mzdy a/alebo nároku na primeranú dávku.(21)
50. Tieto práva ďalej posilnila smernica 2006/54, ktorá v článku 15 stanovuje, že žena na materskej dovolenke má po skončení materskej dovolenky právo „vrátiť sa na svoje pracovné miesto alebo na rovnocenné miesto za dojednaní a podmienok, ktoré pre ňu nie sú menej priaznivé, a mať úžitok z každého zlepšenia pracovných podmienok, na ktoré by mala nárok počas svojej neprítomnosti v práci“.
51. Po druhé sa normotvorca EÚ a judikatúra Súdneho dvora výrazne posunuli smerom k uznaniu rovnosti mužov a žien v úlohe rodičov.
52. Od 90. rokov sa v judikatúre Súdneho dvora často opakuje, že postavenie pracujúcich matiek a otcov je porovnateľné z hľadiska rodičovstva a starostlivosti o deti.(22) Medzi tieto situácie patrí napríklad potreba pracovníkov a pracovníčok mať kratší denný pracovný čas, aby sa mohli starať o deti,(23) alebo ich potreba využívať zariadenia pre deti, kým sú v práci.(24)
53. Tento vývoj smerom k rovnosti pracovníkov a pracovníčok v ich rodičovskej úlohe postupne posilňuje normotvorca EÚ najmä prostredníctvom ustanovení o nároku na rodičovskú dovolenku. Toto právo, ktoré sa líši od práva na materskú dovolenku a požívajú ho bez rozdielu muži i ženy, bolo zavedené smernicou 96/34 okrem iného s cieľom podporiť účasť žien na trhu práce(25) a povzbudzovať mužov k tomu, aby preberali rovnaký diel rodinných povinností.(26) Právo na rodičovskú dovolenku bolo okrem toho smernicou 2010/18, ako aj novšou smernicou 2019/1158 postupne pozmenené s cieľom motivovať mužov, aby túto možnosť využívali, pričom normotvorca EÚ neustále a opakovane zdôrazňuje, že je potrebné, aby sa posilnila úloha mužov pri preberaní rodičovskej zodpovednosti.(27) Posledná uvedená smernica poukazuje na to, že nerovnováha v koncepcii rovnováhy medzi pracovným a súkromným životom medzi ženami a mužmi posilňuje rodové stereotypy,(28) a zavádza aj právo na otcovskú dovolenku v trvaní 10 pracovných dní.(29)
54. Nakoniec zásadná povaha ochrany pracovníkov počas dovolenky súvisiacej s narodením ich detí a starostlivosťou o ne sa stala „ústavnou“, keďže článok 33 ods. 2 Charty stanovuje, že „na účely zosúladenia rodinného a pracovného života má každý právo na ochranu pred prepustením z práce z dôvodu spojeného s materstvom, ako aj právo na platenú materskú dovolenku alebo rodičovskú dovolenku po narodení alebo osvojení dieťaťa“.
55. Vzhľadom na celý tento vývoj je podľa mňa ťažké tvrdiť, že ambíciou všetkých vyššie uvedených sociálnoprávnych predpisov EÚ a judikatúry, ktoré sčasti odrážajú hĺbkové spoločenské zmeny v Európe a sčasti takéto spoločenské zmeny samy stimulujú, nie je do istej miery pozmeniť (tradičné) rozdelenie úloh medzi rodičov.(30) Zrejme by sa to nemalo uskutočniť nahradením jednej tradície druhou, ale skôr úsilím o to, aby mali rodičia aspoň určitú možnosť voľby pri prijímaní takých rozhodnutí, a v čo možno najširšej miere odstránením ekonomických stimulov, ktoré petrifikujú niektoré ustálené spoločenské konvencie do práva.
56. Pri pohľade v takomto zmenenom kontexte logika a duch rozsudku Hofmann, bezpochyby pri doslovnom chápaní a bez ďalších ohraničení a objasnení, pripomína starého otca, ktorý je pozvaný na spoločenskú udalosť spolu so svojím potomstvom, kde sa všetci prítomní cítia zvláštne cudzí a nemajú si veľmi čo povedať, hoci v zásade sa všetci majú radi.
4. Zastaranosť rozsudku Hofmann
57. Som preto presvedčený, že je potrebná významná aktualizácia v podobe obmedzenia pôsobnosti rozsudku Hofmann. Nechcem síce spochybniť jadro kritéria vyplývajúceho z rozsudku Hofmann, ak by sa však toto jadro definovalo ako reštriktívne vykladaná výnimka materstva, nemožno tvrdiť, že toto kritérium sa má chápať v tom zmysle, že akúkoľvek dovolenku poskytnutú po uplynutí zákonom stanovenej materskej dovolenky treba automaticky považovať za obdobie samotnej materskej dovolenky, čo by bol dôvod na úplné vylúčenie pracovníkov mužského pohlavia.
58. Kritérium vyplývajúce z rozsudku Hofmann by malo byť objasnené v dvoch smeroch. Po prvé je potrebné vysvetliť vzťah medzi dvoma kritériami, ktoré obsahuje a). Po druhé je potrebné poskytnúť ďalšie usmernenia v súvislosti so skutočnosťami, ktoré by mali vnútroštátne súdy vziať do úvahy pri určovaní, či dodatočné obdobie dovolenky predstavuje „ochranné opatrenie“ v súvislosti s materstvom, ktoré patrí do pôsobnosti článku 28 ods. 1 smernice 2006/54 b).
a) Dve kritériá alebo len jedno?
59. Kritérium vyplývajúce z rozsudku je založené na legitímnosti ochranného cieľa daného opatrenia. Tento cieľ má byť dvojaký: po prvé „je legitímne zabezpečiť ochranu biologických podmienok ženy počas tehotenstva a následne dovtedy, kým sa jej fyziologické a duševné funkcie vrátia po narodení dieťaťa do normálu“. Po druhé je rovnako legitímne „chrániť osobitné vzťahy medzi ženou a jej dieťaťom počas obdobia nasledujúceho po tehotenstve a pôrode tým, že sa zabráni narušeniu týchto vzťahov mnohými bremenami, ktoré by vznikli, keby zároveň nastúpila do zamestnania“.(31)
60. Pokiaľ ide o dodatočné obdobia materskej dovolenky nad rámec zákonom stanovenej materskej dovolenky, ochrana biologických podmienok ženy podľa všetkého stráca relatívny význam, zatiaľ čo kritérium „osobitných vzťahov medzi ženou a jej dieťaťom“ vystupuje do popredia ako vhodné odôvodnenie takmer ktoréhokoľvek dodatočného obdobia dovolenky, ktoré môže byť vyhradené výlučne pre ženy.
61. Podľa môjho názoru však najmä tento druhý prvok kritéria vyplývajúceho z rozsudku Hofmann treba vykladať opatrne a uplatňovať reštriktívne, aby sa nestal proroctvom, ktoré sa samo plní. Najmä ak sa výnimka materstva a tehotenstva v zmysle článku 28 ods. 1 smernice 2006/54 uplatní na pracovné voľno, čím dlhšie môžu deti ostať výlučne so svojou matkou, tým viac tieto „osobitné“ vzťahy zosilnejú, čo ešte viac odôvodní legislatívne vylúčenie otcov z dodatočných období dovolenky.(32) V tomto smere treba zdôrazniť ďalšie dve veci.
62. Po prvé „výnimka materstva“ v zmysle článku 28 ods. 1 smernice 2006/54 je výnimkou. Treba ju preto vykladať reštriktívne.(33) Ako som uviedol na inom mieste, pojem materstvo sa týka špecifickej biologickej skutočnosti, na základe ktorej nie sú ženy a muži porovnateľní, čím sa predmet tejto osobitnej ochrany obmedzuje nielen na vecnú pôsobnosť: materstvo (maternity) sa musí chápať v úzkom zmysle a nemožno ho porovnávať so všeobecnejšími pojmami materstvo (postavenie matky, motherhood) alebo rodičovstvo.(34)
63. Po druhé z nedávnej judikatúry vyplýva, že dve kritériá vyplývajúce z rozsudku Hofmann nemožno posudzovať osobitne ako dve odlišné a nesúvisiace hľadiská odôvodňujúce uplatnenie článku 28 ods. 1 smernice 2006/54. Naopak, idú ruka v ruke. Navyše v tejto judikatúre podľa všetkého do istej miery prevláda ochranný cieľ súvisiaci s biologickými podmienkami žien.
64. Už v rozsudku Roca Álvarez je uvedené, že ochranu osobitných vzťahov medzi matkou a jej dieťaťom netreba považovať za dôvod na uplatnenie „výnimky materstva“, keď ide o posudzovanie opatrení týkajúcich sa pracovného voľna krátko po narodení dieťaťa. Uvedená vec sa týkala dovolenky, ktorú mohli rôznymi spôsobmi počas prvých deviatich mesiacov po narodení dieťaťa čerpať zamestnané matky alebo zamestnaní otcovia, ale len ak bola aj samotná matka v závislom pracovnom pomere.
65. Súdny dvor rozhodol, že posledné uvedené kritérium je diskriminačné. Konštatoval, že v dôsledku toho, že vývoj vnútroštátneho predpisu oddelil túto dovolenku (v Španielsku ľudovo známu ako „prestávka na dojčenie“) od biologickej skutočnosti dojčenia, nie je možné považovať toto opatrenie za zabezpečujúce ochranu biologických podmienok ženy v dôsledku tehotenstva. Ďalej rozhodol, že skutočnosť, že dovolenku môžu čerpať aj otcovia (hoci za iných podmienok ako matky), bráni tomu, aby sa chápala ako ochrana osobitných vzťahov medzi matkou a dieťaťom.(35)
66. Ďalším príkladom, ktorý ilustruje, že kritérium súvisiace s ochranou osobitného prepojenia medzi matkou a jej dieťaťom nemožno oddeliť od ochrany podmienok ženy po pôrode, je rozsudok D. V uvedenom rozsudku Súdny dvor konštatoval, že „pracovníčka v postavení určenej matky, ktorá má dieťa vďaka dohode o vynosení dieťaťa náhradnou matkou, nepatrí do pôsobnosti článku 8 smernice 92/85, a to ani v prípade, keď môže toto dieťa po narodení dojčiť alebo dieťa po narodení dojčí“.(36) Zdá sa teda, že nárok na materskú dovolenku podľa smernice 92/85 je naviazaný predovšetkým na cieľ spočívajúci v ochrane „zdravia matky dieťaťa, ktorá je z dôvodu svojho tehotenstva osobitne zraniteľná“, a hoci Súdny dvor rozhodol, že materská dovolenka má zabezpečiť aj ochranu osobitných vzťahov medzi ženou a jej dieťaťom, „tento cieľ… sa… vzťahuje iba na obdobie, ktoré nasleduje po ‚tehotenstve a pôrode‘“.(37)
67. Navrhujem skrátka dvojaké objasnenie rozsudku Hofmann. Po prvé dve hľadiská uvedené v rozsudku Hofmann netreba chápať ako dve nezávislé „kritériá“, ale skôr ako dve strany tej istej mince. Ochrana osobitných vzťahov medzi matkou a dieťaťom nemôže sama osebe a nezávisle od objektívnych potrieb spojených s biologickými podmienkami žien odôvodniť predĺžené obdobie dovolenky po uplynutí zákonom stanovenej materskej dovolenky. Po druhé akákoľvek dodatočná dovolenka poskytnutá nad rámec zákonom stanovenej materskej dovolenky by sa mala vykladať reštriktívne rovnako ako každé iné uplatnenie „výnimky materstva“.
68. Všetky tieto úvahy nespochybňujú, že malé deti potrebujú osobitnú starostlivosť a ochranu a že vo všeobecnosti majú so svojou matkou špecifické puto. Zásada rovnakého zaobchádzania si však vyžaduje, aby zákon umožnil každej rodine zvoliť si spôsob rozdelenia zodpovednosti a starostlivosti pri výchove dieťaťa po uplynutí materskej dovolenky. Inými slovami, „zákon môže chrániť matku a dieťa a zároveň pripustiť, že po určitom čase sa materinská starostlivosť v období po narodení dieťaťa môže a musí zmeniť na jednoduché rodičovstvo vykonávané jedným z rodičov“.(38)
b) Skutočnosti, ktoré treba vziať do úvahy
69. Východiskom teda zostáva cieľ spočívajúci v ochrane biologických podmienok žien a osobitných vzťahov medzi matkou a dieťaťom v zmysle výkladu, ktorý som uviedol v predchádzajúcej časti týchto návrhov. Ktoré skutočnosti potom treba vziať do úvahy pri posudzovaní, či je určité opatrenie naozaj ochranným opatrením, ktoré skutočne súvisí s takým cieľom?
70. Keď vnútroštátne súdy skúmajú, či je možné obdobia dodatočnej dovolenky poskytnutej po narodení dieťaťa vyhradiť pre ženy na základe článku 28 ods. 1 smernice 2006/54, mali by ísť nad rámec názvu. Nie každé dodatočné obdobie dovolenky nazvané „predĺžená materská dovolenka“ môže byť legitímne vyhradené len pre ženy s odvolaním sa na osobitné puto medzi matkou a dieťaťom vo všeobecnosti. Vnútroštátne súdy musia preto zvážiť všetky objektívne prvky takej dodatočnej dovolenky, ktoré sa týkajú najmä i) podmienok vzniku nároku na dovolenku, ii) jej dĺžky trvania a podmienok čerpania a iii) právnej ochrany, ktorá je s touto dovolenkou spojená.
71. Po prvé, pokiaľ ide o podmienky vzniku nároku, medzi skutočnosti, ktoré môžu vnútroštátne súdy v tejto súvislosti vziať do úvahy, patrí napríklad to, či je dovolenka poskytnutá bez predchádzajúcich požiadaviek na dobu služby, či sa dovolenka poskytuje automaticky všetkým ženám alebo či o ňu treba vopred požiadať formou oznámenia zamestnávateľovi, ktorý ju schvaľuje, alebo či platia ďalšie podmienky v súvislosti s povinnosťou vrátiť sa do práce. Takéto podmienky vyvolávajú úvahy, ktoré nesúvisia s ochranným účelom dodatočnej dovolenky. Naznačujú, že dodatočné obdobie dovolenky samo osebe nesúvisí s cieľom, ktorým je ochrana biologických podmienok žien a osobitných vzťahov medzi matkou a dieťaťom, lebo v prípade nesplnenia takých podmienok môže byť ženám, ktorých biologické podmienky a osobitné vzťahy s deťmi si tiež zasluhujú ochranu, odopreté čerpanie dovolenky.
72. Po druhé, pokiaľ ide o dĺžku trvania a podmienky čerpania dovolenky, medzi potenciálne zohľadňované kritériá patrí napríklad flexibilita spôsobu čerpania dovolenky (po určitom období návratu do práce alebo na čiastočný úväzok) alebo možnosť zvoliť si obdobia dovolenky s rôznym trvaním. Taká možnosť flexibility by najmä naznačovala slabšiu súvislosť s vyššie uvedeným cieľom, pričom to isté platí pre relatívne trvanie dovolenky, ktoré výrazne presahuje dĺžku všeobecne platnej zákonom stanovenej materskej dovolenky.
73. Kľúčovým prvkom v tomto smere je samozrejme samotná dĺžka trvania. Normotvorca EÚ uznal, že členské štáty majú pri určovaní dĺžky materskej dovolenky právomoc voľnej úvahy. Podľa článku 8 smernice 92/85 má dovolenka poskytnutá pred pôrodom a po ňom dĺžku najmenej 14 týždňov. Ako správne uvádza francúzska vláda, skutočnosť, že tento predpis ženám priznáva materskú dovolenku v dĺžke viac ako 14 týždňov, neznamená, že uvedenú dovolenku nemožno považovať za materskú dovolenku v zmysle článku 8 smernice 92/85.(39) Súdny dvor na základe toho konštatoval, že obdobia nad rámec povinných 14 týždňov, akým je obdobie 16 týždňov v Španielsku, ktoré bolo predmetom veci Betriu Montull, majú tiež „za cieľ chrániť biologické podmienky ženy počas tehotenstva a po ňom“.(40)
74. Prirodzene, nie je úlohou Súdneho dvora, aby stanovil presný počet týždňov alebo mesiacov. Napokon problematika trvania materskej dovolenky je skutočne zložitou politickou otázkou, v ktorej medzi jednotlivými štátmi prevládajú obrovské rozdiely,(41) a dokonca aj inštitúcie EÚ sa domnievajú, že obdobie 14 týždňov je príliš krátke.(42) To však neznamená, že akékoľvek obdobie dovolenky môže byť vyhradené pre matky s vylúčením otcov len na základe osobitných vzťahov medzi matkou a dieťaťom, keď už objektívna potreba biologickej ochrany žien pominula. Z empirického pravidla teda vyplýva, že čím je obdobie dlhšie, tým ťažšie je odôvodniť vyhradenie tejto dodatočnej dovolenky len pre ženy.
75. Po tretie, pokiaľ ide o právnu ochranu spojenú s dovolenkou, ide najmä o to, či táto ochrana zodpovedá minimálnej ochrane zaručenej právom EÚ počas zákonom stanovenej materskej dovolenky.
76. Opatrenia podľa článku 28 ods. 1 smernice 2006/54 totiž musia byť povinne „opatreniami týkajúcimi sa ochrany žien“. V tomto smere chcem poukázať na to, že ochrana žien počas materskej dovolenky je predmetom harmonizácie v smerniciach 92/85 a 2006/54.(43) Teda bez ohľadu na voľnú úvahu členských štátov, na základe ktorej môžu upraviť dlhšie obdobia materskej dovolenky, môžu byť tieto dlhšie obdobia vyhradené výlučne pre ženy v súlade s článkom 28 ods. 1 smernice 2006/54, len ak okrem zváženia vyššie uvedených skutočností práva priznané ženám počas týchto období spĺňajú požiadavky na minimálnu ochranu, ktoré právo EÚ stanovuje v súvislosti s materskou dovolenkou.
77. Materská dovolenka totiž zďaleka nie je uznaná ako obyčajná výnimka zo zásady rovnakého zaobchádzania, ale ako právo, a preto predstavuje prvok skutočnej rovnosti. Na tento účel smernica 92/85 (spolu s článkom 15 smernice 2006/54) stanovuje minimálne požiadavky, ktoré musí také opatrenie, akým je materská dovolenka, spĺňať, aby sa považovalo za „ochranné opatrenie“.
78. Dodatočné obdobia dovolenky, ktoré prekračujú trvanie zákonom stanovenej materskej dovolenky, nezaručujú však túto minimálnu ochranu, preto sotva možno pokladať za „ochranné opatrenia“ v súvislosti s materstvom. Naopak, predĺžené obdobia dovolenky vyhradené výlučne pre ženy, s ktorými nie je spojený nárok na zachovanie mzdy alebo na primeranú dávku alebo ktoré neposkytujú ochranu pred prepustením, prípadne nezaručujú návrat na podobné pracovné miesto ako pred dovolenkou, budú pre ženy znamenať dvojité bremeno. Po prvé, keďže takú dovolenku môžu čerpať iba matky vo všeobecnosti za priaznivejších podmienok než pri rodičovskej dovolenke, ktorú prípadne môžu čerpať otcovia, môžu sa cítiť nútené ešte viac oddialiť svoj návrat do práce. Po druhé predĺžená dovolenka, s ktorou nie sú spojené vyššie uvedené minimálne záruky, nielenže vedie k zhoršeniu finančného postavenia pracovníčok, ale ohrozuje aj ich práva a ochranu pri návrate na trh práce, čím narúša zásadu rovnakého zaobchádzania.
79. Nakoniec pokiaľ ide o analýzu nad rámec článku 28 ods. 1 smernice 2006/54, článok 3 uvedenej smernice, ktorý v súlade s článkom 157 ods. 4 ZFEÚ umožňuje členským štátom prijímať pozitívne opatrenia, nemôže viesť k odlišnému záveru. Môžem len pripomenúť judikatúru Súdneho dvora v podobných veciach: vyhradenie predĺženej dovolenky pre ženy s cieľom umožniť im výchovu detí (aj bez popierania osobitných vzťahov medzi matkou a dieťaťom) zďaleka v praxi nezabezpečuje úplnú rovnosť mužov a žien v pracovnom živote, ale skôr pomáha zachovať tradičné rozdelenie úloh medzi mužov a ženy tým, že umožňuje zachovať podporné postavenie mužov vo vzťahu k postaveniu žien, pokiaľ ide o výkon ich rodičovských úloh.(44)
80. Zhrniem to tak, že ak sa má na dodatočné obdobie dovolenky vzťahovať článok 28 ods. 1 smernice 2006/54, musí skutočne súvisieť so spoločným cieľom, ktorým je zaviesť ochranné opatrenia súvisiace s biologickými podmienkami ženy po pôrode a jej osobitným vzťahom k dieťaťu, pričom je potrebné náležite zohľadniť okrem iného i) podmienky vzniku nároku na dovolenku, ii) dĺžku trvania a podmienky čerpania takej dovolenky a iii) právnu ochranu, ktorá je s ňou spojená.
5. Prejednávaná vec
81. Francúzska vláda a CPAM s odvolaním sa na konštatovania Súdneho dvora v rozsudku Hofmann(45) tvrdia, že na článok 46 CCN sa vzťahuje výnimka podľa článku 28 ods. 1 smernice 2006/54. Francúzska vláda najmä uvádza, že dovolenku upravenú v článku 46 CCN sociálni partneri poňali ako dodatočnú materskú dovolenku, a nie ako dovolenku určenú na zabezpečenie výchovy detí, ktorú môžu čerpať obaja rodičia.
82. Po prvé to vyplýva zo znenia článku 46 CCN, ktorý je chápaný ako predĺženie materskej dovolenky upravenej v článku 45 CCN. Francúzska vláda tvrdí, že články 45 i 46 CCN možno považovať za jediné obdobie dovolenky s dlhším trvaním, ktoré je priaznivejšie pre zamestnankyne a spĺňa požiadavky smernice 92/85. Z toho, že obe obdobia dovolenky sa navzájom dopĺňajú, sa dá vyvodiť, že sociálni partneri mali v úmysle chrániť biologické podmienky žien v období nasledujúcom po tehotenstve počas dlhšej doby, než je zákonom stanovená dovolenka, aby sa mohli vrátiť do práce, keď definitívne pominie situácia, v ktorej sú zraniteľné.
83. Po druhé francúzska vláda tvrdí, že ustanovenia CCN jasne rozlišujú medzi jednotlivými druhmi dovolenky (materská, otcovská, osvojiteľská) a článok 46 je súčasťou kapitoly, nazvanej „Materské dovolenky“. Nakoniec táto vláda zdôrazňuje, že uvedený záver bol potvrdený rozsudkom Cour de cassation (Kasačný súd, Francúzsko).(46) V tomto rozsudku je uvedené, že cieľom dovolenky podľa článku CCN 46 je chrániť osobitné vzťahy medzi ženou a jej dieťaťom počas obdobia nasledujúceho po tehotenstve a pôrode.
84. Po tretie francúzska vláda poukazuje aj na to, že Súdny dvor už túto dovolenku považoval za materskú dovolenku v rozsudku Thibault(47), hoci v odlišnom kontexte.
85. Naopak, CFTC, portugalská vláda a Komisia v podstate tvrdia, že smernica 2006/54 sa má vykladať v tom zmysle, že také ustanovenie, akým je článok 46 CCN, je diskriminačné.
86. CFTC predovšetkým tvrdí, že článok 46 CCN nie je spojený s fyziologickými úvahami týkajúcimi sa matky na rozdiel od článku 45 CCN, ktorý odkazuje na 16 týždňov zákonom stanovenej materskej dovolenky. Naopak, CFTC uvádza, že cieľom dovolenky podľa článku 46 CCN je umožniť matke výchovu dieťaťa. Okrem toho CFCT poukazuje na to, že článok 46 CCN upravuje tri mesiace plnej mzdy, pokiaľ sa matka stará o dieťa sama alebo jej partner prišiel o príjmy. Ani tieto úvahy nesúvisia s fyziologickými podmienkami žien. CFCT sa preto domnieva, že uplatnenie článku 46 CCN zo strany CPAM predstavuje diskrimináciu, lebo zamestnanci a zamestnankyne, otcovia alebo matky, nesú rovnakú zodpovednosť za výchovu svojich detí.(48)
87. Komisia tvrdí, že dovolenka upravená v článku 46 CCN zodpovedá rodičovskej dovolenke. Ďalej poukazuje na to, že ustanovenie, ktoré vyhradzuje rodičovskú dovolenku ženám, má dvojaký zvrátený účinok. Na jednej strane kladie na ženy bremeno spojené s tým, že svoju pracovnú kariéru prerušia na dlhší čas a starajú sa o deti, čo má dobre známe následky (pomalší profesijný rast, nižšie mzdy a v dôsledku toho nižšie dôchodkové nároky). Na druhej strane bráni otcom v tom, aby zohrali svoju úlohu vo výchove detí, čím sa upevňujú tradičné roly.
88. Keby Súdny dvor súhlasil s prístupom, ktorý navrhujem v týchto návrhoch, bolo by na vnútroštátnom súde, aby uskutočnil analýzu z hľadiska kritérií uvedených v bodoch 69 až 80 vyššie a posúdil, či dotknutá dodatočná dovolenka skutočne súvisí s cieľom, ktorým je zavedenie ochranných opatrení týkajúcich sa biologických podmienok ženy po pôrode a jej osobitných vzťahov s dieťaťom, aby sa na ňu mohla (v plnom rozsahu) vzťahovať výnimka podľa článku 28 ods. 1 smernice 2006/54.
89. Pokiaľ ide o tvrdenia predložené Súdnemu dvoru v priebehu tohto konania, chcel by som uviesť nasledujúce pripomienky.
90. Po prvé doslovné a pomerne formálne tvrdenia, na ktoré sa odvoláva francúzska vláda a CPAM a ktoré zdôrazňujú, že kapitola kolektívnej zmluvy, ktorej súčasťou sú články 45 a 46 CCN, je nazvaná „Materské dovolenky“, a že tieto ustanovenia navzájom súvisia, majú v rámci práva EÚ majú váhu. Celé posúdenie sa týka vecnej stránky, nie formálnych označení. Keby malo také tvrdenie nejakú váhu, stačilo by, aby právny nástroj alebo kolektívna zmluva jednoducho označili akúkoľvek dovolenku ako materskú dovolenku, na základe čoho by sa na ňu vzťahoval článok 28 ods. 1 smernice 2006/54 a rozhodnutia, ktoré boli v sociálnej politike prijaté v 50. rokoch, by boli prakticky nedotknuteľné.
91. Po druhé tvrdenie francúzskej vlády, podľa ktorého je rozsudok Thibault potvrdením toho, že Súdny dvor už označil článok 46 CCN za materskú dovolenku, má ešte menšiu váhu. Bod tohto rozsudku, ktorý cituje francúzska vláda, sa týka skutkových okolností veci, nie právneho odôvodnenia a posúdenia zo strany Súdneho dvora.(49) Navyše vzhľadom na to, že uvedený rozsudok Súdneho dvora sa týkal odlišných právnych otázok a Súdny dvor neskúmal povahu článku 46 CCN, taký odkaz neprináša nič nové na účely prejednávanej veci.(50)
92. Po tretie a nakoniec pokiaľ ide o kritériá uvedené v predchádzajúcej časti, na základe obmedzených informácií, ktoré má k dispozícii Súdny dvor, sa dá konštatovať, že článok 46 CCN posudzovaný ako celok upravuje dodatočnú dovolenku s rôznym trvaním. Môže trvať od jeden a pol mesiaca do jedného roka, pričom je možné predĺžiť ju na dva roky. Toto ustanovenie teda upravuje dovolenku, ktorá v prípade dlhšieho trvania výrazne prevyšuje dobu zákonom stanovenej dovolenky podľa článku L. 1225‑17 Zákonníka práce, na ktorú sa odvoláva článok 45 CCN. Okrem toho počas prvého roka predĺženej dovolenky je síce zaručené právo vrátiť sa na pôvodné pracovné miesto, plná mzda je však zaručená len počas prvého mesiaca a pol, pričom žena si ju môže zachovať aj počas troch mesiacov, ak ide o slobodnú matku alebo o matku, ktorej partner má obmedzené prostriedky.
93. Tieto skutočnosti naznačujú, že na článok 46 CCN posudzovaný ako celok a najmä z hľadiska podmienok čerpania dovolenky, pomerne dlhého obdobia, na ktoré môže byť predĺžená, a obmedzenej právnej ochrany, ktorá je s ňou spojená, by sa zrejme s ťažkosťami mohla vzťahovať „výnimka materstva“ v zmysle článku 28 ods. 1 smernice 2006/54. Toto posúdenie však musí v konečnom dôsledku uskutočniť vnútroštátny súd.
V. Návrh
94. Navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázku, ktorú položil Conseil de prud’hommes de Metz (Súd pre pracovnoprávne spory Méty, Francúzsko), takto:
Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2006/54/ES z 5. júla 2006 o vykonávaní zásady rovnosti príležitostí a rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami vo veciach zamestnanosti a povolania sa má vykladať v tom zmysle, že ak sa má na dodatočné obdobie dovolenky po uplynutí zákonom stanovenej materskej dovolenky, ktoré je podľa vnútroštátneho práva vyhradené len pre pracovníčky, vzťahovať článok 28 ods. 1 smernice 2006/54, musí skutočne súvisieť so spoločným cieľom, ktorým je zaviesť ochranné opatrenia súvisiace s biologickými podmienkami ženy po pôrode a jej osobitným vzťahom k dieťaťu, pričom je potrebné náležite zohľadniť okrem iného podmienky vzniku nároku na dovolenku, dĺžku trvania a podmienky čerpania takej dovolenky, ako aj právnu ochranu, ktorá je s ňou spojená.