Language of document : ECLI:EU:T:2014:88



ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (šiesta komora)

z 27. februára 2014 (*)

„Hospodárska súťaž – Kartely – Svetový trh s obrazovkami z tekutých kryštálov (LCD) – Dohody a zosúladené postupy týkajúce sa cien a výrobných kapacít – Vnútorné predaje – Právo na obhajobu – Pokuty – Čiastočné oslobodenie od pokuty – Jediné a nepretržité porušenie – Zásada ne bis in idem“

Vo veci T‑128/11,

LG Display Co. Ltd, so sídlom v Soule (Južná Kórea),

LG Display Taiwan Co. Ltd, so sídlom v Taipei (Taiwan),

v zastúpení: A. Winckler a F.‑C. Laprévote, advokáti,

žalobkyne,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: P. Van Nuffel a F. Ronkes Agerbeek, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci S. Kingston, barrister,

žalovanej,

ktorej predmetom je návrh na čiastočné zrušenie rozhodnutia Komisie K(2010) 8761 v konečnom znení z 8. decembra 2010 týkajúceho sa konania podľa článku 101 [ZFEÚ] a článku 53 Dohody o Európskom hospodárskom priestore (vec COMP/39.309 – LCD) a na zníženie sumy pokuty uloženej žalobkyniam týmto rozhodnutím,

VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta komora),

v zložení: predseda komory H. Kanninen, sudcovia G. Berardis (spravodajca) a C. Wetter,

tajomník: N. Rosner, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 26. apríla 2013,

vyhlásil tento

Rozsudok(1)

 Okolnosti predchádzajúce sporu

 Spoločnosti dotknuté v prejednávanej veci

1        LG Display Co. Ltd (ďalej len „LGD“), predtým LG Philips LCD Co. Ltd, je spoločnosť založená podľa kórejského práva, ktorá kontroluje skupinu spoločností so sídlami po celom svete, ktoré sa zaoberajú výrobou obrazoviek z aktívnych tekutých kryštálov (ďalej len „LCD“).

2        LGD bola založená 26. júla 1999 prostredníctvom dohody o spoločnom podniku medzi spoločnosťou LG Electronics, Inc., (ďalej len „LGE“) založenou podľa kórejského práva a spoločnosťou Koninklijke Philips Electronics NV (ďalej len „Philips“) založenou podľa holandského práva.

3        V období medzi 26. júlom 1999 a 23. júlom 2004 mali LGE a Philips každá 50 % podiel na základnom imaní spoločnosti LGD. Následne ich podiely na základnom imaní tejto spoločnosti klesli na 37,9 % a 32,87 %.

4        LG Display Taiwan Co. Ltd, predtým LG Philips LCD Taiwan (ďalej len „LGDT“), je spoločnosť založená podľa taiwanského práva, 100 % dcérska spoločnosť LGD, ktorá vyrába a dodáva LCD.

[omissis]

 Napadnuté rozhodnutie

[omissis]

19      V napadnutom rozhodnutí Komisia konštatovala existenciu kartelu medzi šiestimi veľkými medzinárodnými výrobcami LCD, vrátane žalobkýň, pokiaľ ide o dve kategórie týchto výrobkov s veľkosťou rovnajúcou sa alebo väčšou ako dvanásť palcov: LCD pre informačné technológie, ako sú notebooky a monitory počítačov, a LCD pre televízory (ďalej spolu len „LCD, na ktoré sa vzťahuje kartel“).

20      Podľa napadnutého rozhodnutia tento kartel predstavoval jediné a nepretržité porušenie článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o Európskom hospodárskom priestore (EHP), ktoré sa uskutočňovalo minimálne v období od 5. októbra 2001 do 1. februára 2006 (ďalej len „obdobie porušovania“). Počas tohto obdobia sa účastníci kartelu stretávali na mnohých multilaterálnych stretnutiach, ktoré nazývali „stretnutia Kryštál“, predovšetkým v hoteloch na Taiwane. Tieto stretnutia mali jasne protisúťažný cieľ, keďže boli pre účastníkov príležitosťou najmä na stanovenie minimálnych cien za LCD, na ktoré sa vzťahuje kartel, na prediskutovanie svojich cenových projektov, aby sa zabránilo zníženiu ceny, a na koordináciu zvýšenia cien, ako aj úrovní výroby. Počas obdobia porušovania sa účastníci kartelu stretávali aj bilaterálne a vymieňali si informácie o predmetoch, o ktorých sa rokovalo na „stretnutiach Kryštál“. Okrem iného prijali opatrenia na overenie uplatňovania rozhodnutí prijatých na týchto stretnutiach (odôvodnenia 70 až 74 napadnutého rozhodnutia).

[omissis]

22      Na základe usmernení z roku 2006 Komisia po prvé určila hodnotu predajov LCD, na ktoré sa vzťahuje kartel, ktoré boli priamo alebo nepriamo dotknuté porušením. Na tento účel stanovila tieto tri kategórie predajov uskutočnených účastníkmi kartelu:

–        „priame predaje v EHP“, t. j. predaje LCD, na ktoré sa vzťahuje kartel, inému podniku v rámci EHP,

–        „priame predaje v EHP prostredníctvom spracovaných výrobkov“, t. j. predaje LCD, na ktoré sa vzťahuje kartel, zabudovaných v rámci skupiny, do ktorej patrí aj výrobca, do konečných výrobkov predaných inému podniku v rámci EHP,

–        „nepriame predaje“, t. j. predaje LCD, na ktoré sa vzťahuje kartel, inému podniku mimo EHP, ktorý obrazovky následne zabuduje do konečných výrobkov predávaných v EHP (odôvodenie 380 napadnutého rozhodnutia).

23      Komisia sa však domnievala, že sa môže obmedziť len na zohľadnenie prvých dvoch kategórií uvedených v bode 22 vyššie, keďže zahrnutie tretej kategórie nebolo nevyhnutné na dosiahnutie dostatočného odstrašujúceho účinku uložených pokút (odôvodnenie 381 napadnutého rozhodnutia).

24      Namiesto použitia hodnoty predajov uskutočnených podnikom za celý posledný rok jeho účasti na porušení, ako to zvyčajne upravuje bod 13 usmernení z roku 2006, považovala Komisia vzhľadom na exponenciálny nárast predaja väčšiny dotknutých podnikov počas rokov, na ktoré sa odvoláva napadnuté rozhodnutie, v prejednávanom prípade za primeranejšie použiť priemernú ročnú hodnotu predajov počas celej dĺžky trvania porušenia (odôvodnenie 384 napadnutého rozhodnutia).

25      Pokiaľ ide o žalobkyne, Komisia sa napriek ich námietkam domnievala, že hodnota relevantných predajov mala byť vypočítaná aj so zohľadnením ich predajov spoločnostiam LGE a Philips. Jednak mali byť totiž predaje týmto spoločnostiam zahrnuté do diskusií medzi účastníkmi predmetného kartelu, jednak cena týkajúca sa týchto predajov mala byť ovplyvnená okolnosťami charakterizujúcimi trh, t. j. existenciou cien stanovených v rámci kartelu. V prípade žalobkýň bol teda celkový relevantný predaj uskutočnený počas obdobia porušovania stanovený na 2 296 240 479 eur, pričom priemerná ročná hodnota získaná vydelením uvedenej sumy dĺžkou trvania kartelu v rozsahu 4,33 roka predstavovala 530 309 579 eur (odôvodnenia 386 a 396 a tabuľka 4 napadnutého rozhodnutia).

[omissis]

31      Na základe týchto úvah Komisia v článku 2 napadnutého rozhodnutia uložila žalobkyniam povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť pokutu vo výške 215 000 000 eur.

 Konanie a návrhy účastníkov konania

32      Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 23. februára 2011 podali žalobkyne žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

33      Po tom, ako Komisia predložila 8. decembra 2011 svoju dupliku, žalobkyne podali návrh na vykonanie dodatočného dokazovania na základe článku 48 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu na podporu štvrtého žalobného dôvodu uvedeného v ich žalobe (ďalej len „návrh na vykonanie dodatočného dokazovania“).

34      Komisia predložila svoje pripomienky k návrhu na vykonanie dodatočného dokazovania 26. januára 2012.

35      Na základe správy sudcu spravodajcu Všeobecný súd (šiesta komora) rozhodol o otvorení ústnej časti konania a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania upravených v článku 64 rokovacieho poriadku písomne položil účastníkom konania otázky, na ktoré odpovedali v stanovených lehotách.

36      Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Všeobecný súd ústne položil, boli vypočuté na pojednávaní 26. apríla 2013.

37      Po vypočutí sa ústna časť konania ponechala otvorená a Všeobecný súd účastníkom konania písomne položil ďalšie otázky, na ktoré odpovedali v stanovených lehotách.

38      Ústna časť konania sa skončila na základe rozhodnutia predsedu šiestej komory Všeobecného súdu z 12. júla 2013.

39      Žalobkyne navrhujú, aby Všeobecný súd:

–        čiastočne zrušil napadnuté rozhodnutie a značne znížil sumu pokuty, ktorá im bola uložená na základe tohto rozhodnutia,

–        zaviazal Komisiu na náhradu trov konania,

–        rozhodol o všetkých ostatných opatreniach, ktoré považuje za vhodné.

40      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        zaviazal žalobkyne na náhradu trov konania.

 Právny stav

[omissis]

 O prvom žalobnom dôvode založenom na skutočnosti, že Komisia nesprávne zaradila vnútorné predaje žalobkýň do výpočtu výšky pokuty, pričom porušila ich právo na obhajobu

[omissis]

 O prvej časti týkajúcej sa porušenia usmernení z roku 2006

[omissis]

–       O zohľadnení predajov podnikom prepojeným so žalobkyňami

60      Žalobkyne v podstate uvádzajú, že skutočnosť, že so spoločnosťami LGE a Philips netvoria jednotný podnik v zmysle judikatúry uvedenej v bode 54 vyššie, má síce za následok, že LGE a Philips nemôžu byť považované spoločne a nerozdielne zodpovedné za porušenie, ktorého sa dopustili žalobkyne, ale nie je relevantná na preukázanie, či LCD, na ktoré sa vzťahuje kartel, ktoré žalobkyne predali spoločnostiam LGE a Philips, patrili do predajov týkajúcich sa porušenia konštatovaného v napadnutom rozhodnutí v zmysle bodu 13 usmernení z roku 2006.

61      V tejto súvislosti je potrebné poukázať na skutočnosť, že Komisia netvrdila, že by sa porušenie týkalo predajov žalobkýň spoločnostiam LGE a Philips, z jednoduchého dôvodu, a to že nejde o predaje medzi spoločnosťami tvoriacimi jednotný podnik v zmysle judikatúry uvedenej v bode 54 vyššie.

62      Skutočnosť, že Komisia v napadnutom rozhodnutí nekonštatovala, že žalobkyne, LGE a Philips tvoria jednotný podnik, predstavuje nevyhnutnú podmienku na zaradenie predajov žalobkýň spoločnostiam LGE a Philips do kategórie „priamych predajov v EHP“, ktorá predpokladá, že predmetné predaje sa uskutočnili nezávislým tretím osobám. Komisia však bola stále povinná vysvetliť, aká bola súvislosť medzi predajmi žalobkýň spoločnostiam LGE a Philips a kartelom.

63      V tomto ohľade sa Komisia v odôvodnení 396 napadnutého rozhodnutia domnievala, že túto súvislosť predstavuje po prvé skutočnosť, že predaje LCD, na ktoré sa vzťahuje kartel, takým zákazníkom, akými sú spoločnosti LGE a Philips, ktorí boli prepojení s účastníkmi kartelu, tvorili predmet diskusií medzi týmito účastníkmi, a po druhé skutočnosť, že ceny predajov týmto zákazníkom boli ovplyvnené okolnosťami charakterizujúcimi trh, t. j. existenciou cien stanovených v rámci kartelu.

[omissis]

 O tretej časti týkajúcej sa porušenia zásady rovnosti zaobchádzania

[omissis]

136    Pokiaľ ide o žalobkyne, Komisia nakoniec dospela k záveru, že so spoločnosťami LGE a Philips netvoria jednotný podnik. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že žalobkyne nepredložili žiadny dôkaz, ktorý by spochybňoval tento záver Komisie.

137    Predaje žalobkýň spoločnostiam LGE a Philips boli teda zahrnuté do kategórie „priame predaje v EHP“.

138    Ak by Komisia tento záver neprijala, zvýhodnila by žalobkyne v porovnaní s ostatnými účastníkmi kartelu, ktorí rovnako ako žalobkyne neboli vertikálne integrovaní, keďže netvorili jednotný podnik so spoločnosťami, ktorým predávali svoje LCD, na ktoré sa vzťahuje kartel.

139    Skutočnosť, že Komisia v prípade účastníkov kartelu, ktorí na rozdiel od žalobkýň boli považovaní za vertikálne integrované jediné podniky, zaradila relevantné predaje do kategórie „priame predaje v EHP prostredníctvom spracovaných výrobkov“, nemôže byť napádaná z hľadiska dodržiavania zásady rovnosti zaobchádzania, keďže existencia jednotného podniku zakladá odlišnú situáciu, ktorá odôvodňuje uplatnenie tejto inej kategórie na uvedených účastníkov.

140    Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkýň týkajúce sa údajnej diskriminácie, podľa ktorej sa vnútorné predaje v rámci skupiny týkali dcérskych alebo materských spoločností, postačuje uviesť, že Komisia správne uplatnila pojem jednotný podnik. 100 % vlastnené dcérske spoločnosti tak boli považované za patriace do toho istého podniku ako účastníci kartelu, zatiaľ čo spoločnosti, ktoré boli akcionárkami v spoločnostiach zúčastňujúcich sa na karteli, neboli považované za materské spoločnosti, keďže sa nepreukázalo, že boli splnené podmienky, ktoré na tento účel stanovuje judikatúra. Komisia sa však domnievala, že to neplatí v prípade spoločností LGE a Philips vo vzťahu k žalobkyniam, ktoré toto konštatovanie nespochybnili. Naproti tomu, ak jeden z podnikov zúčastňujúcich sa na karteli uskutočnil predaje v EHP nezávislým tretím osobám, tieto predaje Komisia zobrala do úvahy bez ohľadu na to, ktorá spoločnosť (dcérska alebo materská) patriaca k tomuto podniku skutočne predala LCD, na ktoré sa vzťahuje kartel.

141    Pokiaľ ide o skutočnosť, že Komisia sa na účely výpočtu výšky pokuty rozhodla nezohľadniť tretiu kategóriu predajov definovaných v odôvodnení 380 napadnutého rozhodnutia, t. j. „nepriame predaje“ (pozri bod 22 vyššie), treba poukázať na skutočnosť, že hoci je pravda, že niektoré LCD, na ktoré sa vzťahuje kartel, ktoré účastníci kartelu dodali tretím osobám usadeným mimo územia EHP, sa mohli nachádzať v konečných výrobkoch predaných v EHP, nemožno popierať, že súvislosť medzi kartelom a územím EHP v zmysle bodu 13 usmernení z roku 2006 bola menšia než súvislosť, ktorá existovala medzi dvoma kategóriami predajov, ktoré napadnuté rozhodnutie zohľadnilo.

142    Okrem toho vylúčenie „nepriamych predajov“ sa uplatnilo na všetkých účastníkov kartelu, pričom v tejto súvislosti nemožno konštatovať žiadnu diskrimináciu.

[omissis]

 O druhom žalobnom dôvode založenom na skutočnosti, že Komisia nesprávne odmietla priznať žalobkyniam oslobodenie od pokuty za rok 2005

155    Žalobkyne sa domnievajú, že Komisia im mala priznať čiastočné oslobodenie od pokuty na základe bodu 23 písm. b) posledného odseku oznámenia o zhovievavosti z roku 2002 nielen za rok 2006, ale aj za rok 2005. Žalobkyne totiž vo svojej ústnej žiadosti o zhovievavosť zo 17. júla 2006, ako aj v doplňujúcom ústnom vyhlásení z 20. júla 2006, ku ktorému boli pripojené mnohé listinné dôkazy, ako prvé poskytli Komisii informácie o skutočnostiach, o ktorých predtým nevedela, t. j. že kartel v oblasti LCD pokračoval aj v roku 2005. V tejto súvislosti žalobkyne uvádzajú, že dokumenty predložené spoločnosťou Samsung 18. júla 2006 po ich ústnej žiadosti nepreukazovali uskutočňovanie „stretnutí Kryštál“ počas roka 2005 a že doplňujúce ústne vyhlásenie spoločnosti Samsung z 20. júla 2006 napriek tomu, že opisovalo styky medzi konkurentmi v roku 2005, nebolo podložené listinnými dôkazmi.

[omissis]

157    Je potrebné pripomenúť, že v bode 23 oznámenia o zhovievavosti z roku 2002 sa uvádza:

„23      Komisia určí v akomkoľvek rozhodnutí s konečnou platnosťou prijatom na konci správneho postupu:

a)      či dôkaz predložený podnikom predstavoval významnú pridanú hodnotu, pokiaľ ide o dôkaz, ktorý má Komisia v rovnakom čase;

b)      úroveň zníženia, ktorú využije podnik [úroveň zníženia, ktoré sa podniku prizná – neoficiálny preklad] úmerne k pokute, ktorá by bola inak uložená, takto. Pre:

–        prvý podnik spĺňajúci bod 21: zníženie o 30 – 50 %;

–        …

Okrem toho, ak podnik poskytne dôkaz týkajúci sa skutočností, ktoré boli predtým Komisii neznáme a ktoré majú priamy vplyv na závažnosť alebo obdobie trvania kartelu, pre ktorý existuje podozrenie, Komisia nezohľadní tieto prvky pri stanovovaní akejkoľvek pokuty, ktorá má byť uložená podniku, ktorý poskytol tento dôkaz.“

[omissis]

 Pripomenutie všeobecných zásad

[omissis]

166    Bod 23 písm. b) posledný odsek oznámenia o zhovievavosti z roku 2002 sa teda nevzťahuje na prípady, v ktorých podnik predloží len nové alebo úplnejšie dôkazy týkajúce sa skutočností, o ktorých Komisia už vedela. Ustanovenie uvedeného odseku sa nevzťahuje ani na prípady, v ktorých podnik Komisii oznámi nové skutočnosti, ktoré však nemôžu zmeniť jej posúdenie závažnosti alebo dĺžky trvania kartelu. Toto ustanovenie sa naproti tomu vzťahuje výlučne na prípady, keď sú splnené dve podmienky: po prvé, dotknutý podnik ako prvý preukáže skutočnosti, ktoré Komisii predtým neboli známe, a po druhé, tieto skutočnosti vzhľadom na to, že majú priamy vplyv na závažnosť alebo dĺžku trvania kartelu, pre ktorý existuje podozrenie, umožňujú Komisii dospieť k novému záveru o porušení (rozsudok Transcatab/Komisia, už citovaný, bod 382).

167    Podmienky uplatnenia bodu 23 písm. b) posledného odseku oznámenia o zhovievavosti z roku 2002 treba vykladať reštriktívne v tom zmysle, že sa obmedzí len na prípady, keď spoločnosť zúčastnená na karteli poskytne Komisii novú informáciu týkajúcu sa závažnosti a dĺžky trvania porušenia, a vylúčia sa prípady, keď spoločnosť poskytla iba dôkazy umožňujúce podporiť dôkazy týkajúce sa existencie porušenia. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že konanie o zhovievavosti predstavuje výnimku zo zásady, podľa ktorej musí byť podniku za akékoľvek porušenie práva hospodárskej súťaže uložená sankcia, a preto musia byť pravidlá, ktoré sa k tomuto konaniu viažu, vykladané reštriktívne. Navyše treba zdôrazniť, že účinnosť programov zhovievavosti by bola narušená, ak by podniky stratili motiváciu byť medzi prvými, ktoré Komisii predložili informácie upozorňujúce na kartel.

[omissis]

 Uplatnenie na prejednávaný prípad

170    Na úvod je potrebné konštatovať, že žalobkyne nenamietajú voči postupnosti udalostí v júli 2006, tak ako ich uviedla Komisia. Je teda nesporné, že:

–        žalobkyne vydali ústne vyhlásenie 17. júla 2006,

–        Samsung predložila niektoré dôkazy 18. júla 2006,

–        Samsung vydala ústne vyhlásenie 20. júla 2006 o 9.40 hod.,

–        žalobkyne vydali ústne vyhlásenie a predložili dôkazy 20. júla 2006 o 15.30 hod.

171    Z toho vyplýva, že na priznanie čiastočného oslobodenia od pokuty za rok 2005 by žalobkyne museli preukázať, že informácie, ktoré predložili 17. júla 2006, spĺňajú podmienky bodu 23 písm. b) posledného odseku oznámenia o zhovievavosti z roku 2002, tak ako sú zhrnuté v bode 166 vyššie. Žalobkyne teda musia preukázať po prvé, že napriek informáciám predloženým spoločnosťou Samsung 18. a 20. júla 2006 Komisia nevedela, že porušenie potrestané v napadnutom rozhodnutí prebiehalo aj v roku 2005, a po druhé, že informácie, ktoré predložili 20. júla 2006, spĺňajú predmetné podmienky.

172    Je potrebné preskúmať, či tvrdeniami uvedenými na podporu tohto žalobného dôvodu žalobkyne preukázali, že im malo byť priznané čiastočné oslobodenie od pokuty za rok 2005.

173    Po prvé Komisia podľa žalobkýň nesprávne vyložila bod 23 písm. b) posledný odsek oznámenia o zhovievavosti z roku 2002, keď od nich na priznanie čiastočného oslobodenia od pokuty požadovala predloženie dostatočných dôkazov preukazujúcich predmetné skutočnosti. Znenie uvedeného oznámenia, tak ako ho Komisia vykladala v iných prípadoch, sa totiž obmedzuje na stanovenie, aby tieto dôkazy boli relevantné. Navyše Komisia mala zvýhodniť spoločnosť Samsung, keď jej priznala oslobodenie od pokuty na základe informácií, ktoré neboli dôveryhodnejšie než informácie predložené žalobkyňami.

174    V tejto súvislosti je potrebné poukázať na skutočnosť, že v súlade so zásadami pripomenutými v bodoch 161 až 168 vyššie sa Komisia správne domnievala, že informácie predložené žalobkyňami 17. júla 2006 boli príliš neurčité na to, aby spĺňali podmienky upravené v predmetnom ustanovení, tak ako ich vykladá judikatúra.

175    Znenie vyhlásenia žalobkýň zo 17. júla 2006 totiž umožňuje konštatovať, že Komisia mohla v odôvodnení 467 napadnutého rozhodnutia správne uviesť, že:

„… V prejednávanom prípade jednoduché tvrdenia vyhlásené ústne 17. júla 2006, podľa ktorých pokračovali stretnutia podobné stretnutiam z 5. a 19. októbra 2001 až do začiatku roka 2005 a určitá výmena informácií prebiehala aj po tomto dátume, pričom niekedy dochádzalo k diskusiám a stanoveniu minimálnych cien a cenových usmernení, ale inak sa tieto stretnutia obmedzovali na výmenu informácií o cenách, kapacitách a výrobe, nepostačujú na preukázanie, že porušenie trvalo počas celého roka 2005. V období, keď [spoločnosť LGD] predložila tento druh dôkazov týkajúci sa roku 2005 a tiež prvých dvoch mesiacov roka 2006, najmä prostredníctvom vyhlásenia z 20. júla 2006, spoločnosť Samsung ako žiadateľka o oslobodenie od pokuty už prostredníctvom svojich vyhlásení z 18. a 20. júla 2006 dostatočne informovala Komisiu o pokračovaní porušenia v roku 2005…“

176    Na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, ich vyhlásenie nemožno považovať za vyhlásenie obsahujúce presné a preukázané dôkazy s priamym vplyvom na dĺžku trvania porušenia v zmysle judikatúry pripomenutej v bode 168 vyššie, že porušenie pokračovalo počas celého roka 2005. Napriek tomu, že vyhlásenie poukazuje na výmenu informácií o cenách, trhu a dodacích podmienkach na svetovej úrovni, ako aj informácií týkajúcich sa vzťahov s niektorými zákazníkmi počas stretnutí v rozmedzí od októbra 2001 do začiatku roka 2005, po tomto dátume z neho vyplýva len „určitá výmena informácií“ počas „určitého obdobia“ bez toho, aby bolo spresnené, o aký typ informácií ide. Odkazy na výmeny informácií o cenách, ktoré sa nachádzajú vo vyhlásení, sa spájajú s uvedenými stretnutiami konajúcimi sa od roku 2001 a do začiatku roka 2005. Nič vo vyhlásení nepoukazuje na výmenu informácií o cenách v období po začiatku roka 2005. Vyhlásenie tiež nespresňuje okamih, v ktorom sa povaha stretnutí v priebehu roka 2005 zmenila, ale obmedzuje sa na konštatovanie, že táto zmena nastala začiatkom roka.

177    Z toho vyplýva, že informácie nachádzajúce sa vo vyhlásení žalobkýň, pokiaľ ide o rok 2005, sú príliš neurčité na to, aby mali priamy vplyv na dĺžku kartelu.

178    Pokiaľ ide o skutočnosť, že Komisia uplatnila pri spoločnosti Samsung menej prísne kritériá, keď jej priznala oslobodenie od pokuty, stačí konštatovať, že test na uplatnenie kritérií na tento účel opísaný v bode 8 písm. b) oznámenia o zhovievavosti z roku 2002 sa odlišuje od testu upraveného v bode 23 písm. b) poslednom odseku tohto oznámenia. Prvé z uvedených ustanovení totiž stanovuje, že celkové oslobodenie od pokuty sa prizná podniku, ktorý ako prvý predloží dôkazy, ktoré umožnia Komisii konštatovať existenciu kartelu.

179    Skutočnosť, že ide o rozdielne testy, predstavuje objektívne odôvodnenie, ktoré umožňuje Komisii nezaobchádzať so spoločnosťou Samsung a so žalobkyňami rovnako, pričom však neporušuje zásadu rovnosti zaobchádzania (pozri judikatúru uvedenú v bode 131 vyššie).

[omissis]

189    Navyše je pravda, že posledný dôkaz predložený spoločnosťou Samsung, uvedený v bode 187 vyššie, sa nenachádza v napadnutom rozhodnutí, ktoré sa, pokiaľ ide o rok 2005, opiera skôr o dôkazy predložené žalobkyňami. Napriek tomu absencia odkazu v napadnutom rozhodnutí na každý z dôkazov predložených spoločnosťou Samsung nemá vplyv na skutočnosť, že Komisia v okamihu vyhlásenia žalobkýň 20. júla 2006 vedela o pokračovaní bilaterálnych kontaktov medzi niektorými z účastníkmi kartelu aj v roku 2005 na základe dôkazov predložených touto spoločnosťou.

190    Okolnosť, podľa ktorej Komisia často použila informácie predložené žalobkyňami 20. júla 2006, potvrdzuje, že mali väčšiu dôkaznú hodnotu ako informácie preložené už skôr spoločnosťou Samsung. Presne z tohto dôvodu sa však Komisia domnievala, že skutočnosti predložené žalobkyňami predstavujú „významnú pridanú hodnotu“ v zmysle bodov 21 a 22 oznámenia o zhovievavosti z roku 2002, ktorá odôvodňuje 50 % zníženie sumy pokuty. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že kritériá posúdenia na priznanie tohto zníženia sa odlišujú od kritérií uvedených v bode 166 vyššie, ktoré sa majú použiť na určenie, či vyhlásenie žalobkýň z 20. júla 2006 mohlo viesť k priznaniu čiastočného oslobodenia od pokuty aj za rok 2005.

[omissis]

192    Po štvrté, pokiaľ ide o skutočnosť, že informácie predložené spoločnosťou Samsung sa netýkajú „stretnutí Kryštál“, ale len bilaterálnych kontaktov, je potrebné pripomenúť, že napadnuté rozhodnutie, a najmä jeho odôvodnenie 70, definuje predmetné porušenie ako porušenie týkajúce sa nielen „stretnutí Kryštál“, ale aj bilaterálnych stretnutí a kontaktov medzi účastníkmi. Preto sú dôkazy týkajúce sa existencie týchto kontaktov v roku 2005 relevantné na preukázanie, že jediné porušenie uvedené v napadnutom rozhodnutí pokračovalo počas celého tohto roka.

193    Čo sa týka skutočnosti, že dôkazy predložené spoločnosťou Samsung sa konkrétne nezameriavali na účasť žalobkýň na karteli v roku 2005, na jednej strane treba pripomenúť, ako to bolo uvedené v bode 185 vyššie, že jeden z listov predložených spoločnosťou Samsung poukazuje na možnosť opýtať sa žalobkýň na ich zámer v súvislosti s niektorými cenami, čo preukazuje, že pokračovali vo svojej účasti na porušení. Na druhej strane podľa judikatúry, keďže ide o jediné a nepretržité porušenie, podnik, ktorý sa zúčastnil na porušení prostredníctvom svojho správania, ktoré predstavovalo dohodu alebo zosúladený postup spadajúci do pôsobnosti článku 101 ods. 1 ZFEÚ a malo prispieť k uskutočneniu porušenia ako celku, môže byť počas celého obdobia svojej účasti na uvedenom porušení zodpovedný za správanie ostatných podnikov v súvislosti s týmto porušením (rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. decembra 2007, BASF a UCB/Komisia, T‑101/05 a T‑111/05, Zb. s. II‑4949, bod 160, a rozsudok Všeobecného súdu z 2. februára 2012, Denki Kagaku Kogyo a Denka Chemicals/Komisia, T‑83/08, bod 242).

194    Z vyššie uvedeného vyplýva, že tvrdenia žalobkýň smerujúce k tomu, aby im bolo priznané čiastočné oslobodenie od pokuty za rok 2005, nie sú dôvodné.

195    Za týchto okolností je potrebné ešte preskúmať tvrdenie žalobkýň uvedené subsidiárne, týkajúce sa skutočnosti, že čiastočné oslobodenie od pokuty, ktoré im Komisia priznala za január 2006, znamená vylúčenie tohto mesiaca zo všetkých fáz výpočtu výšky pokuty, ktorá sa ich týka.

196    V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že ako uvádza tabuľka č. 5 napadnutého rozhodnutia, Komisia vylúčila január 2006 z výpočtu koeficientu týkajúceho sa dĺžky porušenia, pokiaľ ide o žalobkyne. Na žalobkyne bol totiž uplatnený koeficient v hodnote 4,16, zatiaľ čo koeficient uplatnený na ostatných účastníkov kartelu bol 4,25, čo zodpovedalo dĺžke celého obdobia porušovania so zaokrúhlením smerom nadol.

197    Na definovanie hodnoty predajov tovaru vo vzťahu k porušeniu, z ktorej sa získa základná suma na výpočet výšky pokuty, Komisia vypočítala pre všetkých účastníkov porušenia priemer ich predajov v rámci celého obdobia porušovania vrátane januára 2006.

198    Preto Komisia aj v prípade žalobkýň zohľadnila ich celkové predaje počas celého obdobia porušovania vrátane januára 2006 a vydelila získanú sumu dĺžkou trvania celého obdobia porušovania, t. j. 4,33 so zaokrúhlením nahor.

199    Je potrebné pripomenúť, ako to v odôvodnení 468 napadnutého rozhodnutia uznala Komisia, že priznanie čiastočného oslobodenia od pokuty žalobkyniam za rok 2006 znamená, že sa s nimi na účely výpočtu výšky pokuty, ktorá im bude uložená, musí zaobchádzať tak, ako keby sa na porušení zúčastňovali od 5. októbra 2001 do 31. decembra 2005. Presnejšie, v zmysle bodu 23 písm. b) posledného odseku oznámenia o zhovievavosti z roku 2002 teda pri stanovení výšky uvedenej pokuty netreba zohľadniť skutočnosti po 31. decembri 2005.

200    Komisia pritom tým, ako voči žalobkyniam postupovala, nedodržala vlastný záväzok nezohľadniť obdobie, na ktoré sa vzťahuje čiastočné oslobodenie od pokuty priznané podľa bodu 23 písm. b) posledného odseku oznámenia o zhovievavosti z roku 2002.

201    Toto ustanovenie totiž nestanovuje, že Komisia nezohľadní skutočnosti, ktoré sú zahrnuté do uvedeného oslobodenia od pokuty, iba na účel výpočtu koeficientu týkajúceho sa dĺžky porušenia, ale je mu priznaný širší všeobecný rozsah, čo vylučuje zohľadnenie uvedených skutočností v prípade všetkých aspektov týkajúcich sa stanovenia výšky pokuty, vrátanie výpočtu priemernej hodnoty relevantných predajov. V podstate tak čiastočné oslobodenie od pokuty, tak ako ho upravuje oznámenie o zhovievavosti z roku 2002, predstavuje „právnu fikciu“, podľa ktorej musí Komisia na účely výpočtu výšky pokuty zaobchádzať s podnikom, ktorému bolo priznané oslobodenie, ako keby sa na porušovaní počas obdobia, na ktoré sa vzťahuje toto oslobodenie, nezúčastňoval.

202    Z tohto dôvodu je potrebné zamietnuť tvrdenie Komisie, podľa ktorého čiastočné oslobodenie od pokuty nemá žiadny vplyv na výber referenčného roka alebo rokov použitých na výpočet hodnoty relevantných predajov pri výpočte výšky základnej sumy pokuty, keďže táto hodnota slúži jedine na určenie schopnosti účastníka kartelu narušiť hospodársku súťaž.

203    Z vyššie uvedeného vyplýva, že tomuto žalobnému dôvodu sa musí čiastočne vyhovieť v rozsahu, v akom Komisia pri výpočte hodnoty relevantných predajov žalobkýň na účely výpočtu výšky pokuty, ktorá sa im má uložiť, nesprávne zohľadnila január 2006.

 O treťom žalobnom dôvode založenom na skutočnosti, že Komisia nesprávne odmietla zohľadniť spoluprácu žalobkýň ako poľahčujúcu okolnosť na účely výpočtu výšky pokuty

[omissis]

205    Podľa bodu 29 štvrtej zarážky usmernení z roku 2006 môže poľahčujúcu okolnosť, ktorá môže viesť k zníženiu sumy pokuty, predstavovať skutočnosť, že „dotknutý podnik účinne spolupracuje s Komisiou nad rámec oznámenia zhovievavosti [z roku 2002] a zákonom stanovenej povinnosti spolupráce“.

206    V tejto súvislosti je potrebné sa domnievať, že toto ustanovenie sa má vykladať v tom zmysle, že neumožňuje podniku získať za rovnakú spoluprácu s Komisiou dvojnásobné zníženie sumy pokuty jednak na základe oznámenia o zhovievavosti z roku 2002 a jednak na základe usmernení z roku 2006.

207    Z judikatúry totiž vyplýva, že pokiaľ ide o porušenia, ktoré patria do pôsobnosti oznámenia o zhovievavosti z roku 2002, dotknutý subjekt v zásade nemôže oprávnene vytýkať Komisii, že nevzala do úvahy stupeň jeho spolupráce ako poľahčujúcu okolnosť mimo právneho rámca uvedeného oznámenia (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. marca 2006, BASF/Komisia, T‑15/02, Zb. s. II‑497, bod 586, a rozsudok Všeobecného súdu zo 14. júla 2011, Arkema France/Komisia, T‑189/06, Zb. s. II‑5455, bod 178). Vzhľadom na skutočnosť, že Komisia zohľadnila spoluprácu žalobkýň prostredníctvom zníženia sumy pokuty podľa oznámenia o zhovievavosti z roku 2002, nemožno jej oprávnene vytýkať, že neuplatnila dodatočné zníženie sumy pokuty uloženej žalobkyniam mimo pôsobnosť uvedeného oznámenia.

208    Z toho vyplýva, že judikatúra, podľa ktorej je Komisia povinná za mimoriadnych okolností znížiť sumu pokuty podniku na základe bodu 29 štvrtej zarážky usmernení z roku 2006 (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. mája 2011, Arkema France/Komisia, už citovaný, bod 170, a rozsudok Transcatab/Komisia, už citovaný, bod 330), sa má vykladať v tom zmysle, že existencia takýchto okolností predpokladá, že spolupráca dotknutého podniku presahuje rámec jeho právnej povinnosti spolupracovať bez toho, aby zakladala nárok na zníženie sumy pokuty na základe oznámenia o zhovievavosti z roku 2002.

209    V prejednávanom prípade, keďže Komisia vytýka žalobkyniam účasť na karteli, je nesporné, že ide o porušenie patriace do pôsobnosti oznámenia o zhovievavosti z roku 2002 (pozri analogicky rozsudok Súdneho dvora z 28. júna 2005, Dansk Rørindustri a i./Komisia, C‑189/02 P, C‑202/02 P, C‑205/02 P až C‑208/02 P a C‑213/02 P, Zb. s. I‑5425, bod 381).

210    Rovnako je zrejmé, že žalobkyniam bolo priznané zníženie sumy pokuty podľa uvedeného oznámenia.

211    Za týchto okolností mohlo byť žalobkyniam priznané dodatočné zníženie sumy pokuty z dôvodu poľahčujúcich okolností len na základe spolupráce odlišnej od spolupráce, ktorá bola zohľadnená v rámci oznámenia o zhovievavosti z roku 2002, a spĺňajúcej podmienky uplatnenia bodu 29 štvrtej zarážky usmernení z roku 2006.

[omissis]

 O štvrtom žalobnom dôvode založenom na vylúčení japonských dodávateľov LCD z konania

[omissis]

 O chápaní jediného a nepretržitého porušenia

[omissis]

220    Na úvod je namieste pripomenúť, že pojem jediné porušenie sa týka situácie, keď sa viaceré podniky zúčastnili na porušení pozostávajúcom z pretrvávajúceho správania sledujúceho jediný ekonomický cieľ, ktorým je skresliť hospodársku súťaž, alebo tiež z individuálnych porušení, ktoré spája rovnaký cieľ (rovnaký účel všetkých prvkov) a rovnaké subjekty (tie isté dotknuté podniky, ktoré sú si vedomé, že sa podieľajú na spoločnom cieli) (pozri rozsudok Všeobecného súdu z 28. apríla 2010, Amann & Söhne a Cousin Filterie/Komisia, T‑446/05, Zb. s. II‑1255, bod 89 a tam citovanú judikatúru).

221    V tejto súvislosti treba ďalej uviesť, že porušenie článku 101 ods. 1 ZFEÚ môže vyplývať nielen z jednotlivého aktu, ale aj zo skupiny aktov alebo z pretrvávajúceho správania. Proti tomuto výkladu nemožno namietať, že jeden alebo viaceré z tejto skupiny aktov, resp. jedna alebo viaceré súčasti tohto pretrvávajúceho správania by tiež mohli samy osebe, brané jednotlivo, predstavovať porušenie tohto ustanovenia. Pokiaľ rôzne činnosti spadajú do celkového plánu vzhľadom na ich rovnaký cieľ skresľujúci hospodársku súťaž vnútri jednotného trhu, Komisia je oprávnená vyvodzovať zodpovednosť za tieto činnosti predmetných podnikov v závislosti od účasti na porušení ako celku (pozri rozsudok Amann & Söhne a Cousin Filterie/Komisia, už citovaný, bod 90 a tam citovanú judikatúru).

222    V tejto súvislosti je po prvé potrebné poukázať na skutočnosť, že hoci táto judikatúra umožňuje Komisii potrestať prostredníctvom jediného konania a jediného rozhodnutia naraz viacero správaní, ktoré mohli byť potrestané jednotlivo, nemá za následok povinnosť Komisie takýmto spôsobom konať. V zásade tak Komisii nemožno vytýkať, že samostatne potrestala rozdielne správania, ktoré mohla spojiť do jediného a nepretržitého porušenia. Navyše každé z týchto správaní mohlo obsahovať viacero porušení.

223    Z toho vyplýva, že Komisia disponuje voľnou úvahou, pokiaľ ide o rozsah konania, ktoré začína. Podľa judikatúry totiž nemôže byť povinná zisťovať a sankcionovať každé protisúťažné správanie a súdy Únie nemôžu rozhodnúť, čo i len na účely zníženia sumy pokuty, že vzhľadom na dôkazy, ktoré majú k dispozícii, mala Komisia dospieť k záveru, že určitý podnik sa počas určitého obdobia dopustil porušenia (pozri v tomto zmysle rozsudok Tokai Carbon a i./Komisia, už citovaný, body 369 a 370).

224    Výkon tejto právomoci je podriadený súdnemu preskúmaniu. Z judikatúry však vyplýva, že rozhodnutie Komisie by mohlo byť považované za zneužitie právomoci, len ak by sa dalo preukázať, že Komisia začala dve samostatné konania o jednom skutkovom stave bez objektívneho dôvodu (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 29. júna 2010, Komisia/Alrosa, C‑441/07 P, Zb. s. I‑5949, bod 89).

225    V prejednávanom prípade sa Komisia domnievala, že nedisponovala alebo ešte nedisponovala dostatočnými dôkazmi voči japonským dodávateľom, a preto sa ich rozhodla nepotrestať v rovnakom čase ako žalobkyne a ostatných adresátov napadnutého rozhodnutia. Táto okolnosť pritom predstavuje objektívny dôvod odôvodňujúci rozhodnutie Komisie. Je samozrejmé, že v rámci konania začatého voči japonským dodávateľom je Komisia povinná voči žalobkyniam dodržiavať najmä zásadu ne bis in idem.

[omissis]

228    V prejednávanom prípade je najprv potrebné poukázať na skutočnosť, že porušenie, ktorého spáchanie Komisia vytýka adresátom napadnutého rozhodnutia, pozostáva zo skutočnosti, že sa jeho adresáti zúčastňovali jednak na „stretnutiach Kryštál“, na ktorých stanovovali minimálne ceny za LCD, na ktoré sa vzťahuje kartel, diskutovali o cenových projektoch na zabránenie zníženiu ceny a koordinovali zvýšenie cien, ako aj úrovne svojej výroby, a jednak na bilaterálnych stretnutiach týkajúcich sa tém, o ktorých rokovali počas „stretnutí Kryštál“ (pozri bod 20 vyššie).

229    Žalobkyne pritom priznávajú, že japonskí dodávatelia sa nezúčastňovali na „stretnutiach Kryštál“, ale na iných stretnutiach, na ktorých sa však nezúčastnili adresáti napadnutého rozhodnutia.

230    Aj za predpokladu, že takisto japonskí dodávatelia medzi sebou alebo spolu s adresátmi napadnutého rozhodnutia vytvorili kartel, ktorého cieľom bolo narušenie hospodárskej súťaže pri cenách za LCD, nemožno sa domnievať, že ich stratégia s týmto cieľom nevyhnutne spadala do rovnakého celkového plánu a využívala rovnaké metódy, ako boli použité adresátmi napadnutého rozhodnutia.

231    Absencia dôkazu celkového plánu a spoločných metód predstavuje objektívny dôvod umožňujúci Komisii potrestať porušenie, ktorého sa dopustili žalobkyne, bez toho, aby bola nútená zahrnúť do toho istého konania porušenia, ktorých sa prípadne dopustili japonskí dodávatelia.

[omissis]

234    Navyše je potrebné zamietnuť tvrdenie, ktoré sa žalobkyne snažia vyvodiť zo skutočnosti, že Komisia vo svojich písomných vyjadreniach pred Všeobecným súdom uviedla, že v napadnutom rozhodnutí sa zdržala akejkoľvek zmienky o japonských dodávateľoch z dôvodu súladu zo zásadami stanovenými v rozsudku Súdu prvého stupňa z 12 októbra 2007, Pergan Hilfsstoffe für industrielle Prozesse/Komisia (T‑474/04, Zb. s. II‑4225, body 72 až 81), hoci sa o týchto dodávateľoch zmienila vo svojom oznámení o výhradách napriek tomu, že neboli jeho adresátmi.

235    V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že z už citovaného rozsudku Pergan Hilfsstoffe für industrielle Prozesse/Komisia totiž vyplýva, že pri dodržiavaní najmä prezumpcie neviny sa Komisia musí vo svojich rozhodnutiach vyhýbať zverejneniu odvolaní, prostredníctvom ktorých by mohla obviniť podnik z porušenia, pokiaľ toto rozhodnutie nesmeruje voči uvedenému podniku. Skutočnosť, že Komisia sa v súlade so zásadami stanovenými v uvedenom rozsudku v napadnutom rozhodnutí nezmienila o japonských dodávateľoch, však znamená, že s ohľadom na týchto dodávateľov dodržala prezumpciu neviny. Naproti tomu táto absencia zmienky o nich sa nemôže vykladať v tom zmysle, že Komisia prijala stanovisko, hoci len implicitné, o účasti japonských dodávateľov na protisúťažných postupoch v oblasti LCD, na ktoré sa vzťahuje kartel.

[omissis]

 O údajnom porušení povinnosti odôvodnenia

[omissis]

238    V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že Komisia nebola povinná uviesť v napadnutom rozhodnutí dôvody, pre ktoré japonskí dodávatelia neboli potrestaní. Povinnosť uviesť dôvody, na ktorých je opatrenie založené, totiž nemožno spájať s povinnosťou inštitúcie, ktorá je jeho autorom, aby odôvodňovala skutočnosť, že neprijala iné podobné opatrenia adresované tretím osobám (rozsudky Súdu prvé stupňa z 8. júla 2004, JFE Engineering a i./Komisia, T‑67/00, T‑68/00, T‑71/00 a T‑78/00, Zb. s. II‑2501, bod 414, a zo 4. júla 2006, Hoek Loos/Komisia, T‑304/02, Zb. s. II‑1887, bod 63). Argumentáciu uvedenú žalobkyňami teda treba zamietnuť.

 O údajnom porušení zásady právnej istoty a zásady ne bis in idem

[omissis]

242    V prejednávanom prípade sa žalobkyne nemôžu odvolávať na zásadu ne bis in idem, keďže ich žaloba sa týka rozhodnutia ukončujúceho prvé konanie, ktoré Komisia voči nim začala z dôvodu porušenia týkajúceho sa LCD, na ktoré sa vzťahuje kartel. Túto zásadu totiž možno uviesť len voči rozhodnutiu, ktorým sa končí prípadné druhé konanie týkajúce sa toho istého porušenia. Naopak táto zásada nehrá žiadnu úlohu vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu, ktorého existencia predstavuje podmienku sine qua non, aby mohla byť predmetná zásada uvedená voči druhému konaniu.

243    Právnu istotu žalobkýň zabezpečuje skutočnosť, že každé rozhodnutie Komisie trestajúce ich za to isté porušenie, ako bolo porušenie uvedené v napadnutom rozhodnutí, bude v rozpore so zásadou ne bis in idem. Dodržiavanie tejto zásady v rámci tejto žaloby zjavne neslúži preventívne voči napadnutému rozhodnutiu.

244    Pokiaľ ide o skutočnosť, podľa ktorej Komisia začala voči japonským dodávateľom konanie, v rámci ktorého požadovala od žalobkýň informácie, táto skutočnosť nemá žiadny vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia alebo na výšku pokuty uloženej žalobkyniam. Potrestanie za porušenie konštatované v napadnutom rozhodnutí totiž neoslobodzuje žalobkyne od povinnosti spolupráce s Komisiou na účely konania, ktoré môže viesť ku konštatovaniu porušenia, ktorého sa dopustili iné podniky alebo samotné žalobkyne, v prípade, ak sa skutkové okolnosti uvedené Komisiou na tento účel budú odlišovať od okolností, na ktorých sa zakladá napadnuté rozhodnutie, keďže, ako bolo zdôraznené, toto rozhodnutie sa netýkalo japonských dodávateľov.

[omissis]

 O údajnom porušení zásady proporcionality

[omissis]

248    Je potrebné poukázať na skutočnosť, že proporcionálny charakter pokuty treba posúdiť vzhľadom na všetky okolnosti porušenia (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 29. novembra 2005, SNCZ/Komisia, T‑52/02, Zb. s. II‑5005, bod 58 a tam citovanú judikatúru). Nebezpečenstvo uvádzané žalobkyňami, že v prípade začatia druhého konania Komisiou najmä voči japonským dodávateľom budú znášať dodatočné náklady, nemožno považovať za okolnosť týkajúcu sa porušenia, ktorého sa dopustili žalobkyne, uvedeného v napadnutom rozhodnutí.

[omissis]

 Výkon neobmedzenej súdnej právomoci

252    Okrem čiastočného zrušenia napadnutého rozhodnutia žalobkyne navrhujú, aby Všeobecný súd znížil sumu pokuty, ktorú im uložila Komisia, odvolávajúc sa na skutočnosť, že Komisia sa dopustila chýb uvedených v žalobných dôvodoch preskúmaných vyššie, a pokiaľ ide o vylúčenie japonských dodávateľov LCD, na možnosť, že začatie konania týkajúce sa týchto dodávateľov spôsobí žalobkyniam ujmu.

253    Z preskúmania žalobných dôvodov žalobkýň vyplýva, že jediná chyba, ktorej sa Komisia dopustila pri stanovení pokuty, ktorú im uložila, spočívala v skutočnosti, že zohľadnila január 2006 vo výpočte priemernej hodnoty ich predajov (pozri body 195 až 203 vyššie). Navyše z dôvodov vysvetlených v bode 244 vyššie nemožno začatie konania Komisiou voči japonským dodávateľom považovať za skutočnosť spôsobujúcu žalobkyniam ujmu. V každom prípade táto okolnosť nemá vplyv na závažnosť a dĺžku trvania porušenia, ktorého sa dopustili žalobkyne.

254    Za týchto okolností je potrebné preskúmať návrh žalobkýň, aby Všeobecný súd opravil chybu týkajúcu sa januára 2006 a následne znížil sumu pokuty, ktorú im Komisia uložila.

255    Je potrebné pripomenúť, že preskúmanie zákonnosti rozhodnutí prijatých Komisiou je doplnené neobmedzenou súdnou právomocou, ktorá bola priznaná súdu Únie článkom 31 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 [ES] a 82 [ES] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205), v súlade s článkom 261 ZFEÚ. Táto právomoc oprávňuje súd, aby nad rámec jednoduchého preskúmania zákonnosti sankcie nahradil posúdenie Komisie svojím posúdením a v dôsledku toho zrušil, znížil alebo zvýšil sumu uloženej pokuty alebo penále.

256    Všeobecnému súdu preto prináleží, aby v rámci svojej neobmedzenej súdnej právomoci ku dňu prijatia svojho rozhodnutia posúdil, či bola žalobkyniam uložená pokuta, ktorej výška správne odzrkadľuje závažnosť a dĺžku trvania predmetného porušenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. septembra 2012, Shell Petroleum a i./Komisia, T‑343/06, bod 117 a tam citovanú judikatúru).

257    V prejednávanom prípade treba poukázať na fakt, že účastníci konania sa zhodujú na skutočnosti, že vylúčenie januára 2006 z výpočtu priemernej hodnoty relevantných predajov žalobkýň má za následok, že pri uplatnení rovnakej metódy ako v napadnutom rozhodnutí na uvedený priemer sa výška pokuty uloženej žalobkyniam bude rovnať sume 210 000 000 eur.

258    Preto pri neexistencii iných skutočností, ktoré by mohli odôvodňovať závažnejšiu zmenu výšky pokuty uloženej žalobkyniam v napadnutom rozhodnutí, a vzhľadom na všetky okolnosti v prejednávanom prípade treba sumu pokuty znížiť na 210 000 000 eur.

259    Navyše vzhľadom na všetko, čo bolo uvedené vyššie, treba zostávajúcu časť žalobných návrhov zamietnuť.

[omissis]

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Výška pokuty uloženej spoločne a nerozdielne spoločnostiam LG Display Co. Ltd a LG Display Taiwan Co. Ltd v článku 2 rozhodnutia Komisie K(2010) 8761 v konečnom znení z 8. decembra 2010 týkajúceho sa konania podľa článku 101 [ZFEÚ] a článku 53 Dohody o Európskom hospodárskom priestore (vec COMP/39.309 – LCD) sa stanovuje na sumu 210 000 000 eur.

2.      V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.

3.      LG Display a LG Display Taiwan znášajú svoje vlastné trovy konania a sú povinné nahradiť tri štvrtiny trov konania, ktoré vznikli Európskej komisii.

4.      Komisia znáša štvrtinu svojich vlastných trov konania.

Kanninen

Berardis

Wetter

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 27. februára 2014.

Podpisy


* Jazyk konania: angličtina.


1 –      Uvádzajú sa iba tie body tohto rozsudku, ktorých uverejnenie považuje Všeobecný súd za užitočné.