ROZSUDOK SÚDU PRVÉHO STUPŇA (ôsma rozšírená komora)
z 11. júna 2009 (*)
„Štátna pomoc – Schéma pomoci poskytnutej talianskymi orgánmi určitým podnikom poskytujúcim služby vo verejnom záujme vo forme daňových oslobodení a úverov so zvýhodnenou sadzbou – Rozhodnutie, ktorým sa pomoc vyhlasuje za nezlučiteľnú so spoločným trhom – Žaloba o neplatnosť – Osobná dotknutosť – Prípustnosť – Článok 87 ods. 3 písm. c) ES – Článok 86 ods. 2 ES“
Vo veci T‑189/03,
ASM Brescia SpA, so sídlom v Brescii (Taliansko), v zastúpení: F. Capelli, F. Vitale a M. Valcada, advokáti,
žalobkyňa,
proti
Komisii Európskych spoločenstiev, v zastúpení: V. Di Bucci, splnomocnený zástupca,
žalovanej,
ktorej predmetom je návrh na zrušenie článkov 2 a 3 rozhodnutia Komisie 2003/193/ES z 5. júna 2002 o štátnej pomoci vo forme daňových oslobodení a zvýhodnených úverov poskytnutých Talianskom podnikom poskytujúcim služby vo verejnom záujme s väčšinovou kapitálovou účasťou verejnoprávnych subjektov [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 77, 2003, s. 21),
SÚD PRVÉHO STUPŇA
EURÓPSKYCH SPOLOČENSTIEV (ôsma rozšírená komora),
v zložení: predsedníčka komory E. Martins Ribeiro, sudcovia D. Šváby, S. Papasavvas, N. Wahl (spravodajca) a A. Dittrich,
tajomník: J. Palacio González, hlavný referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 16. apríla 2008,
vyhlásil tento
Rozsudok
Okolnosti predchádzajúce sporu
1 Žalobkyňa ASM Brescia SpA je spoločnosťou s ručením obmedzeným s väčšinovou kapitálovou účasťou verejnoprávnych subjektov založenou v roku 1998 v nadväznosti na transformáciu osobitného podniku s rovnakým menom založeného v roku 1908. Žalobkyňa, v ktorej 99‑percentný podiel vlastní mesto Brescia (Taliansko), pôsobí v oblastiach výroby, distribúcie a predaja elektriny, zemného plynu a tepla. Taktiež vykonáva činnosť v oblastiach zberu, spracovania a distribúcie pitnej vody, ako aj spracovania odpadových vôd. Navyše pôsobí v oblasti spracovania odpadov, pričom osobitne zabezpečuje zber a odvoz odpadov. Nakoniec poskytuje aj služby mestskej hromadnej dopravy a spravuje infraštruktúru a prostriedky s tým súvisiace. Svoju činnosť vykonáva v meste Brescia a prípadne v susedných obciach.
O vnútroštátnom právnom rámci
2 Legge nº 142 ordinamento delle autonomie locali (zákon č. 142 o organizácii miestnych samospráv z 8. júna 1990, GURI č. 135 z 12. júna 1990, ďalej len „zákon č. 142/90“) uskutočnil v Taliansku reformu právnych organizačných nástrojov poskytnutých obciam na účely správy služieb vo verejnom záujme, najmä v oblastiach distribúcie vody, plynu, elektriny a v oblasti dopravy. Článok 22 uvedeného zákona v zmení zmien a doplnení stanovuje obciam možnosť založiť spoločnosti v rôznych právnych formách na účely poskytovania služieb vo verejnom záujme. Medzi nimi sa nachádza možnosť založiť obchodné spoločnosti alebo spoločnosti s ručením obmedzením s väčšinovou kapitálovou účasťou verejnoprávnych subjektov (ďalej len „spoločnosti podľa zákona č. 142/90“).
3 V tomto kontexte sa na základe článku 9a legge nº 488 di conversione in legge, con modificazioni, del decreto‑legge 1°luglio 1986, n° 318, recante provvedimenti urgenti per la finanza locale (zákon č. 488 o zmene na zákon a o doplnení zákonného dekrétu č. 318 z 1. júla 1986 o zavedení súrnych opatrení v prospech miestnych financií z 9. augusta 1986, GURI č. 190 z 18. augusta 1986), poskytli v rokoch 1994 až 1998 úvery so zvýhodnenou úrokovou sadzbou od Cassa Depositi e Prestiti (ďalej len „CDDPP“) spoločnostiam podľa zákona č. 142/90, ktoré poskytovali služby vo verejnom záujme (ďalej len „úvery CDDPP“).
4 Okrem toho na základe ustanovení článku 3 ods. 69 a 70 legge nº 549 (su) misure di razionalizzazione della finanza pubblica (zákon č. 549 o opatreniach na racionalizáciu verejných financií z 28. decembra 1995, riadna príloha ku GURI č. 302 z 29. decembra 1995, ďalej len „zákon č. 549/95“) v spojení s ustanoveniami decreto-legge nº 331 (su) armonizzazione delle disposizioni in materia di imposte sugli oli minerali, sull’alcole, sulle bevande alcoliche, sui tabacchi lavorati e in materia di IVA con quelle recate da direttive CEE e modificazioni conseguenti a detta armonizzazione, nonché disposizioni concernenti la disciplina dei centri autorizzati di assistenza fiscale, le procedure dei rimborsi di imposta, l’esclusione dall’ILOR dei redditi di impresa fino all’ammontare corrispondente al contributo diretto lavorativo, l’istituzione per il 1993 di un’imposta erariale straordinaria su taluni beni ed altre disposizioni tributarie (zákonný dekrét č. 331 z 30. augusta 1993 o harmonizácii predpisov v oblasti daní v rôznych oblastiach, GURI č. 203 z 30. augusta 1993, ďalej len „zákonný dekrét č. 331/93“) sa v prospech spoločností podľa zákona č. 142/90 zaviedli tieto opatrenia:
– oslobodenie od všetkých poplatkov zaťažujúcich prevody aktív uskutočnené v rámci transformácie osobitných podnikov a obecných podnikov na spoločnosti podľa zákona č. 142/90 (ďalej len „oslobodenie od poplatkov z prevodu“),
– úplné oslobodenie od dane z príjmu právnických osôb, konkrétne od dane zo zisku právnických osôb a od miestnej dane z príjmu počas troch rokov a najneskôr do účtovného roku 1999 (ďalej len „trojročné oslobodenie od dane z príjmov právnických osôb“).
Správne konanie
5 V nadväznosti na sťažnosť týkajúcu sa uvedených opatrení Komisia listami z 12. mája, zo 16. júna a z 21. novembra 1997 žiadala talianske orgány o informácie v tejto súvislosti.
6 Listom zo 17. decembra 1997 talianske orgány poskytli časť požadovaných informácií. Následne došlo na žiadosť talianskych orgánov 19. januára k vzájomnému stretnutiu.
7 Listom zo 17. mája 1999 Komisia oznámila talianskym orgánom svoje rozhodnutie o začatí konania podľa článku 88 ods. 2 ES. Toto rozhodnutie bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev (Ú. v. ES C 220, s. 14).
8 Po prijatí pripomienok od tretích dotknutých osôb a talianskych orgánov Komisia viackrát požiadala tieto orgány o doplňujúce informácie. Došlo tiež k stretnutiam medzi Komisiou na jednej strane a talianskymi orgánmi, ako aj tretími dotknutými osobami na strane druhej.
9 Niektoré spoločnosti podľa zákona č. 142/90, ako ACEA SpA, AEM SpA a Azienda Mediterranea Gas e Acqua SpA (AMGA), ktoré následne podali žalobu o neplatnosť proti rozhodnutiu, ktoré je predmetom tejto veci (respektíve vecí T‑297/02, T‑301/02 a T‑300/02), najmä tvrdili, že tri druhy predmetných opatrení nie sú štátnou pomocou.
10 Talianske orgány a Confederazione Nazionale dei Servizi (Confservizi), konfederácia zoskupujúca najmä podniky podľa zákona č. 142/90 a osobitné obecné podniky v Taliansku, zastávajú v podstate rovnaké stanovisko.
11 Naopak Bundesverband der deutschen Industrie eV (BDI), nemecké združenie priemyslu a poskytovateľov s tým súvisiacich služieb, sa domnievalo, že predmetné opatrenia by mohli vyvolať skreslenia hospodárskej súťaže nielen v Taliansku, ale aj v Nemecku.
12 Rovnako tiež Gas‑it, talianske združenie súkromných podnikov v oblasti distribúcie plynu, vyhlásilo, že predmetné opatrenia, najmä oslobodenie od dane z príjmov právnických osôb, sú štátnou pomocou.
13 Dňa 5. júna 2002 prijala Komisia rozhodnutie 2003/193/ES o štátnej pomoci vo forme daňových oslobodení a zvýhodnených úverov poskytnutých Talianskom podnikom podľa zákona č. 142/90 (Ú. v. ES L 77, 2003, s. 21, ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
Napadnuté rozhodnutie
14 Komisia najskôr zdôrazňuje, že jej preskúmanie sa týka len schém pomoci všeobecného dosahu zavedených spornými opatreniami, a nie individuálnej pomoci poskytnutej rôznym podnikom, a preto je jej preskúmanie v napadnutom rozhodnutí všeobecné a abstraktné. V tomto ohľade vyhlasuje, že Talianska republika „neposkytla daňové výhody individuálne a v rámci poskytnutia informácií nevyhnutných pre jej posúdenie [jej] neoznámila… žiaden individuálny prípad pomoci“. Komisia uvádza, že sa preto považovala za povinnú pristúpiť k všeobecnému a abstraktnému preskúmaniu sporných schém, jednak čo sa týka ich kvalifikácie, jednak čo sa týka ich zlučiteľnosti so spoločným trhom (odôvodnenia č. 42 až 45 napadnutého rozhodnutia).
15 Podľa Komisie sú úvery CDDPP a trojročné oslobodenie od dane z príjmov právnických osôb (ďalej len spoločne „sporné opatrenia“) štátnou pomocou. Poskytnutie takýchto výhod zo štátnych zdrojov spoločnostiam podľa zákona č. 142/90 má totiž za následok posilnenie ich konkurenčného postavenia na trhu vo vzťahu k všetkým ostatným podnikom, ktoré by chceli poskytovať také isté služby (odôvodnenia č. 48 až 75 napadnutého rozhodnutia). Sporné opatrenia sú nezlučiteľné so spoločným trhom, pretože nespĺňajú podmienky článku 87 ods. 2 a 3 ES ani podmienky článku 86 ods. 2 ES a navyše porušujú článok 43 ES (odôvodnenia č. 94 až 122 napadnutého rozhodnutia).
16 Naopak oslobodenie od poplatkov z prevodu nie je podľa Komisie štátnou pomocou v zmysle článku 87 ods. 1 ES, keďže tieto poplatky sú splatné pri zakladaní nového hospodárskeho subjektu alebo pri prevode aktív medzi rôznymi hospodárskymi subjektmi. Z vecného hľadiska však obecné podniky na jednej strane a spoločnosti podľa zákona č. 142/90 na strane druhej predstavujú ten istý hospodársky subjekt. Im priznané oslobodenie od týchto poplatkov je teda odôvodnené povahou alebo štruktúrou systému (odôvodnenia č. 76 až 81 napadnutého rozhodnutia).
17 Výrok napadnutého rozhodnutia znie takto:
„Článok 1
Oslobodenie od poplatkov z prevodu… nie je štátnou pomocou v zmysle článku 87 ods. 1 [ES].
Článok 2
Trojročné oslobodenie od dane z príjmov právnických osôb… a výhody vyplývajúce z úverov [CDDPP…] sú štátnou pomocou v zmysle článku 87 ods. 1 [ES].
Táto pomoc nie je zlučiteľná so spoločným trhom.
Článok 3
Taliansko príjme všetky nevyhnutné opatrenia, aby mohlo od príjemcu pomoci požadovať, aby vrátil protiprávne poskytnutú pomoc opísanú v článku 2.
K vymáhaniu pomoci dochádza okamžite podľa vnútroštátnych procesných predpisov v tej miere, v ktorej umožňujú účinný a okamžitý výkon [napadnutého] rozhodnutia.
Pomoc, ktorá sa má vymôcť, zahŕňa úroky odo dňa, keď príjemca prijal protiprávnu pomoc, až do dňa jej skutočného vrátenia. Tieto úroky sa vypočítajú na základe referenčnej sadzby na výpočet subvenčného ekvivalentu regionálnej pomoci.
…“
Konanie a návrhy účastníkov konania
18 Návrhom doručeným do kancelárie Súdu prvého stupňa 2. júna 2003 žalobkyňa podala túto žalobu.
19 Osobitným podaním doručeným do kancelárie Súdu prvého stupňa 5. augusta. 2003 podala Komisia námietku neprípustnosti na základe článku 114 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa.
20 Dňa 9. októbra 2003 žalobkyňa podala svoje pripomienky k námietke neprípustnosti.
21 Dňa 8. augusta 2002 Talianska republika podala na Súdny dvor žalobu o neplatnosť proti napadnutému rozhodnutiu (vec C‑290/02). Súdny dvor konštatoval, že táto žaloba a žaloby vo veciach T‑292/02, T‑297/02, T‑300/02, T‑301/02 a T‑309/02 mali rovnaký predmet, konkrétne zrušenie napadnutého rozhodnutia, a boli prepojené, pretože žalobné dôvody predložené v každej z týchto vecí sa v širokej miere prekrývali. Uznesením z 10. júna 2003 Súdny dvor prerušil konanie vo veci C‑290/02 podľa článku 54 tretieho odseku svojho štatútu až do vyhlásenia rozhodnutia Súdu prvého stupňa, ktorým sa ukončia konania vo veciach T‑292/02, T‑297/02, T‑300/02, T‑301/02 a T‑309/02.
22 Uznesením z 8. júna 2004 Súdny dvor rozhodol o postúpení veci C‑290/02 na Súd prvého stupňa, ktorý nadobudol právomoc rozhodovať o žalobách podaných členskými štátmi proti Komisii na základe ustanovení článku 2 rozhodnutia Rady 2004/407/ES, Euratom z 26. apríla 2004, ktorým sa menia a dopĺňajú články 51 a 54 protokolu o štatúte Súdneho dvora (Ú. v. EÚ L 132, s. 5; Mim. vyd. 01/005, s. 85). V dôsledku toho bola táto vec kanceláriou Súdu prvého stupňa zapísaná do registra pod číslom T‑222/04.
23 Uznesením z 5. augusta 2004 Súd prvého stupňa rozhodol, že o námietke neprípustnosti podanej Komisiou a o veci samej rozhodne súčasne.
24 Na základe správy sudcu spravodajcu Súd prvého stupňa (ôsma rozšírená komora) rozhodol o začatí ústneho konania a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania upravených v článku 64 rokovacieho poriadku položil účastníkom konania písomné otázky, na ktoré v stanovenej lehote odpovedali.
25 Uznesením predsedu ôsmej rozšírenej komory Súdu prvého stupňa z 13. marca 2008 boli veci T‑292/02, T‑297/02, T‑300/02, T‑301/02, T‑309/02, T‑189/03 a T‑222/04 spojené na účely ústneho konania v súlade s článkom 50 rokovacieho poriadku.
26 Na pojednávaní, ktoré sa konalo 16. apríla 2008, boli vypočuté prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky Súdu prvého stupňa.
27 Žalobkyňa navrhuje, aby Súd prvého stupňa:
– vyhlásil žalobu za prípustnú,
– zrušil článok 2 napadnutého rozhodnutia a subsidiárne zrušil článok 3 napadnutého rozhodnutia v časti týkajúcej sa trojročného oslobodenia od dane z príjmov právnických osôb,
– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.
28 Komisia navrhuje, aby Súd prvého stupňa:
– odmietol žalobu ako neprípustnú,
– subsidiárne zamietol žalobu ako nedôvodnú,
– zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.
O prípustnosti
Tvrdenia účastníkov konania
29 Komisia spochybňuje aktívnu legitimáciu žalobkyne. Žalobkyňa totiž údajne nie je osobne dotknutá napadnutým rozhodnutím v zmysle článku 230 štvrtého odseku ES.
30 Komisia v podstate uvádza, že napadnuté rozhodnutie sa musí kvalifikovať ako všeobecne platný akt, pretože sa týka schémy pomoci, a teda neurčeného a neurčiteľného počtu podnikov vymedzených v závislosti od všeobecného kritéria, akým je to, že podnik patrí do určitej kategórie podnikov. Všeobecný dosah, a teda normatívnu povahu určitého aktu, totiž podľa nej nemôže spochybniť možnosť viac či menej presne stanoviť počet alebo dokonca identitu právnych subjektov, na ktoré sa v danom okamihu uplatňuje, pokiaľ je nesporné, že k tomuto uplatneniu dochádza v objektívnej právnej a skutkovej situácii vymedzenej týmto aktom, ktorá súvisí s účelom tohto aktu.
31 Podľa Komisie na to, aby bol jednotlivec osobne dotknutý určitým všeobecne platným aktom, musí tento akt poškodzovať jeho osobitné práva, alebo inštitúcia, ktoré je jeho autorom, musí byť nútená zohľadniť dôsledky tohto aktu v situácii tohto jednotlivca. Komisia sa však domnieva, že v prejednávanej veci to tak nie je. Napadnuté rozhodnutie by sa totiž odrazilo na situácii všetkých podnikov, ktoré mali prospech zo sporných opatrení. V dôsledku toho by nedošlo k porušeniu konkrétnych práv určitých podnikov, ktoré by sa mohli líšiť vo vzťahu k akémukoľvek inému podniku, ktorý mal prospech zo sporných opatrení. Navyše Komisia pri prijímaní napadnutého rozhodnutia nemusela a ani nemohla zohľadniť dôsledky svojho rozhodnutia na situáciu konkrétneho podniku. Ani vyhlásenie nezlučiteľnosti, ani príkaz vymáhať obsiahnutý v napadnutom rozhodnutí neodkazovali na situáciu individuálnych príjemcov.
32 Ďalej sa Komisia domnieva, že jej analýza je potvrdená judikatúrou existujúcou v oblasti štátnej pomoci, podľa ktorej skutočnosť, že určitý subjekt je príjemcom schémy pomoci vyhlásenej za nezlučiteľnú so spoločným trhom, nestačí na preukázanie osobnej dotknutosti v zmysle článku 230 štvrtého odseku ES.
33 Neskoršie veci nespochybňujú ustálenú judikatúru. Riešenie prijaté v rozsudku Súdneho dvora z 19. októbra 2000, Taliansko a Sardegna Lines/Komisia (C‑15/98 a C‑105/99, Zb. s. I‑8855, ďalej len „rozsudok Sardegna Lines“), nemožno podľa Komisie uplatniť na všetky žaloby podané príjemcami schémy pomoci vyhlásenej za protiprávnu a nezlučiteľnú, ktorej vymáhanie sa nariadilo. K tomuto záveru sa musí dospieť najmä vtedy, keď bola schéma pomoci, ako v prejednávanej veci, preskúmaná abstraktným spôsobom. Navyše vo veci, v ktorej bol vyhlásený už citovaný rozsudok Sardegna Lines, sa žalobkyni v skutočnosti poskytla individuálna pomoc, pretože išlo o poskytnutie výhody na základe aktu prijatého podľa regionálneho zákona charakterizovaného širokou mierou diskrečnej právomoci. Navyše bola táto situácia predmetom pozorného skúmania v rámci vyšetrovacieho konania vo veci formálneho zisťovania.
34 Skutkové okolnosti prejednávanej veci sa tiež líšia od tých, ktoré viedli k rozsudku Súdneho dvora z 29. apríla 2004, Taliansko/Komisia (C‑298/00 P, Zb. s. I‑4087, ďalej len „rozsudok Alzetta“), v tom zmysle, že v prejednávanej veci Komisia nepoznala ani presný počet, ani identitu príjemcov spornej pomoci, nedisponovala všetkými relevantnými informáciami, ani nepoznala výšku poskytnutej pomoci v jednotlivých prípadoch. Navyše v tomto prípade sa trojročné oslobodenie od dane z príjmov právnických osôb uplatňovalo automaticky, kým sporné pomoci vo veci, ktoré viedli k rozsudku Alzetta, už citovanému, boli poskytnuté prostredníctvom následného aktu.
35 V rozpore s tvrdeniami žalobkyne nie je na účely preskúmania prípustnosti dôležité poznanie identity určitého podniku, ale skutočnosť, že pozornosť Komisie budili vlastnosti prejednávanej veci, ktoré odôvodňovali osobitné preskúmanie. V napadnutom rozhodnutí Komisia uviedla, že sa jej neposkytla žiadna informácia, ktorá by preukazovala, že sporné opatrenie nebolo vo vzťahu k žalobkyni pomocou, alebo bolo existujúcou pomocou či pomocou zlučiteľnou so spoločným trhom.
36 V každom prípade však ani účasť na formálnom konaní podľa článku 88 ods. 2 ES, ani príkaz na vymáhanie obsiahnutý v napadnutom rozhodnutí nestačia podľa Komisie na individualizáciu žalobkyne. Keďže žaloby podané potenciálnymi príjemcami oznámenej schémy pomoci nie sú v zmysle článku 230 ES prípustné, malo by to isté platiť aj pre žaloby podané príjemcami neoznámenej schémy pomoci.
37 Nakoniec vyhlásenie žaloby podanej v prejednávanej veci žalobkyňou za neprípustnú neporušuje zásadu účinnej súdnej ochrany, keďže opravné prostriedky upravené článkami 241 ES a 234 ES sú dostatočné (rozsudok Súdneho dvora z 25. júla 2002, Unión de Pequeños Agricultores/Rada, C‑50/00 P, Zb. s. I‑6677).
38 Žalobkyňa sa považuje za osobne a priamo dotknutú napadnutým rozhodnutím tým, že je spoločnosťou podľa zákona č. 142/90, teda podnikom, na ktorý sa vzťahuje schéma pomoci spochybňovaná v napadnutom rozhodnutí a ktorému sa priznalo trojročné oslobodenie od dane z príjmov právnických osôb, pričom sa nariadilo vymáhanie tejto pomoci.
Posúdenie Súdom prvého stupňa
39 Podľa článku 230 štvrtého odseku ES môže fyzická alebo právnická osoba podať žalobu proti rozhodnutiu adresovanému inej osobe len vtedy, ak sa jej toto rozhodnutie priamo a osobne dotýka.
40 Podľa ustálenej judikatúry sa iná fyzická alebo právnická osoba ako osoba, ktorej je rozhodnutie určené, môže považovať za osobne dotknutú týmto rozhodnutím len vtedy, ak sa jej dotýka na základe jej určitých osobitných vlastností alebo na základe okolnosti, ktorá ju charakterizuje vo vzťahu k akejkoľvek inej osobe a tým ju individualizuje podobným spôsobom, ako by bola individualizovaná osoba, ktorej je akt určený (rozsudky Súdneho dvora z 15. júla 1963, Plaumann/Komisia, 25/62, Zb. s. 197, 223, a z 2. apríla 1998, Greenpeace Council a i./Komisia, C‑321/95 P, Zb. s. I‑1651, body 7 a 28).
41 Súdny dvor rozhodol, že podnik v zásade nemôže podať žalobu o neplatnosť voči rozhodnutiu Komisie, ktorým zakazuje odvetvovú schému pomoci, ak je týmto rozhodnutím dotknutý len z dôvodu svojej príslušnosti k predmetnému odvetviu a z dôvodu svojho postavenia potenciálneho príjemcu tejto schémy. Takéto rozhodnutie sa totiž s ohľadom na žalujúci podnik javí ako všeobecne platné opatrenie, ktoré sa uplatňuje na objektívne určené situácie a zahŕňa právne účinky voči určitej kategórii osôb vymedzenej všeobecným a abstraktným spôsobom (pozri rozsudok Súdneho dvora z 2. februára 1988, Van der Kooy a i./Komisia, 67/85, 68/85 a 70/85, Zb. s. 219, bod 15, a rozsudok Alzetta, už citovaný v bode 36 vyššie, bod 37 a tam citovanú judikatúru).
42 Súdny dvor však v bodoch 34 a 35 rozsudku Sardegna Lines, už citovaného v bode 35 vyššie, tiež rozhodol, že vzhľadom na to, že podnik Sardegna Lines bol predmetným rozhodnutím v tejto veci dotknutý nielen ako podnik v odvetví námornej dopravy na Sardínii, ktorý je potenciálnym príjemcom schémy pomoci sardínskym vlastníkom lodí, ale aj ako skutočný príjemca individuálnej pomoci poskytnutej na základe tejto schémy, ktorej vymáhanie nariadila Komisia, bol uvedeným rozhodnutím osobne dotknutý a že jeho žaloba namierená proti tomuto rozhodnutiu bola prípustná (pozri tiež v tomto zmysle rozsudok Alzetta, už citovaný v bode 34 vyššie, bod 39).
43 Preto je potrebné preskúmať, či je žalobkyňa skutočným príjemcom individuálnej pomoci poskytnutej na základe odvetvovej schémy pomoci, ktorej vymáhanie nariadila Komisia (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 20. septembra 2007, Salvat père & fils a i./Komisia, T‑136/05, Zb. s. II‑4063, bod 70).
44 V tomto ohľade treba zdôrazniť, že z odpovede žalobkyne na písomné otázky položené v tejto súvislosti Súdom prvého stupňa vyplýva, že žalobkyňa je skutočným príjemcom individuálnej pomoci poskytnutej v rámci spornej schémy pomoci. Žalobkyňa totiž tvrdí, že sa jej v dotknutom období poskytlo trojročné oslobodenie od dane z príjmu právnických osôb. Talianska republika proti tomuto tvrdeniu neprotirečila.
45 Po druhé z článku 3 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia nariadila vymáhanie predmetnej pomoci.
46 Z toho vyplýva, že žalobkyňa je osobne dotknutá napadnutým rozhodnutím.
47 Čo sa týka priamej dotknutosti žalobkyne, keďže článok 3 napadnutého rozhodnutia zaväzuje Taliansku republiku, aby prijala všetky nevyhnutné opatrenia na to, aby od príjemcu vymohla vrátenie pomoci opísanej v článku 2 uvedeného rozhodnutia, ktorá mu bola priznaná protiprávne, a keďže sa žalobkyni táto pomoc poskytla a musí ju vrátiť, musí sa žalobkyňa považovať za priamo dotknutú týmto rozhodnutím (pozri v tomto zmysle rozsudok Salvat père & fils a i./Komisia, už citovaný v bode 43 vyššie, bod 75).
48 Z predchádzajúceho vyplýva, že táto žaloba je prípustná v rozsahu, v ktorom sa týka časti napadnutého rozhodnutia týkajúcej sa trojročného oslobodenia od dane z príjmov právnických osôb.
O veci samej
49 Na podporu svoje žaloby žalobkyňa uvádza päť žalobných dôvodov založených:
– na porušení článku 87 ods. 1 ES, ako aj povinnosti odôvodnenia, zásad riadnej správy vecí verejných, právnej istoty, ochrany legitímnej dôvery a základných práv,
– na porušení článku 88 ods. 1 ES a nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 93 Zmluvy o ES (Ú. v. ES L 83, s. 1; Mim. vyd. 008/01, s. 339) a na nedostatku odôvodnenia,
– na porušení článku 87 ods. 3 písm. c) ES,
– na porušení článku 86 ods. 2 ES, zásad ochrany legitímnej dôvery a istoty, ako aj na nedostatku odôvodnenia,
– na porušení článku 43 ES a na nedostatku odôvodnenia.
O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 87 ods. 1 ES, ako aj povinnosti odôvodnenia, zásad riadnej správy vecí verejných, právnej istoty, ochrany legitímnej dôvery a základných práv
Tvrdenia účastníkov konania
50 Žalobkyňa v podstate tvrdí, že trojročné oslobodenie od dane z príjmov právnických osôb nie je štátnou pomocou v zmysle článku 87 ods. 1 ES a že Komisia v tomto ohľade porušila povinnosť odôvodnenia, zásady riadnej správy vecí verejných, právnej istoty, ochrany legitímnej dôvery, ako aj základné práve, pretože nepristúpila k podrobnejšiemu preskúmaniu.
51 Žalobkyňa tvrdí, že v prejednávanej veci nebola dotknutá hospodárska súťaž a obchod vnútri Spoločenstva. Oblasti, v ktorých vykonávala svoju činnosť, podľa nej totiž v čase, keď sa uplatňovalo trojročné oslobodenie od dane z príjmov právnických osôb, a aj po skončení tohto obdobia, neboli otvorené hospodárskej súťaži.
52 Žalobkyňa sa domnieva, že Komisia opomenula analyzovať právny režim služieb vo verejnom záujme v Taliansku, ako aj otázku, či boli dotknuté trhy otvorené hospodárskej súťaži. Navyše práve neexistencia hospodárskej súťaže na uvedených trhoch je podľa žalobkyne dôvodom existencie trojročného oslobodenia od dane z príjmov právnických osôb.
53 Žalobkyňa tiež uvádza, že prešetrovanie Komisie sa obmedzilo na miestne služby vo verejnom záujme a že Komisia preto nemohla zhodnotiť dopad trojročného oslobodenia od dane z príjmov právnických osôb na iných trhoch. Kvalifikácia tohto opatrenia ako štátnej pomoci podľa žalobkyne nemôže závisieť od domnienky, podľa ktorej by z kategorického hľadiska spoločnosti podľa zákona č. 142/90 mohli byť činné aj na iných trhoch, ako len na trhu miestnych služieb vo verejnom záujme. V dôsledku toho Komisia nemohla ani určiť dopad trojročného oslobodenia od dane z príjmov právnických osôb na iných trhoch, ani použiť túto skutočnosť ako argument na vyhlásenie nezlučiteľnosti uvedeného oslobodenia so spoločným trhom.
54 Žalobkyňa poukazuje na to, že Komisia tým, že dospela k záveru o existencii vplyvu na hospodársku súťaž a na obchod vnútri Spoločenstva z dôvodu, že zahraničné podniky utrpeli ujmu, predpokladá, že tieto podniky boli v súťažnom vzťahu so spoločnosťami podľa zákona č. 142/90. Ide tu však len o nepodložený predpoklad.
55 Navyše objektívne lokálna povaha vykonávaných činností podľa žalobkyne vylučuje existenciu vplyvu na obchod vnútri Spoločenstva. Komisia však neoverila, či boli dotknuté činnosti miestnej povahy.
56 Podľa žalobkyne obce pri udeľovaní koncesií na služby vo verejnom záujme nevyhlásili súťaž pre rôzne podniky. Navyše ani neboli povinné tak urobiť [pozri rozsudok Súdneho dvora z 18. novembra 1999, Teckal, C‑107/98, Zb. s. I‑8121, a výkladové oznámenie Komisie o koncesiách v práve Spoločenstva [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES C 121, 2000, s. 2)].
57 Žalobkyňa ďalej uvádza, že aj v prípade, že by to bolo v rozpore s pravidlami Spoločenstva v oblasti verejného obstarávania, priame zadanie koncesií na služby vo verejnom záujme určitým podnikom vylučuje existenciu vplyvu na hospodársku súťaž vnútri Spoločenstva, a teda existenciu porušenia článku 87 ES.
58 Komisia okrem toho opomenula rozlíšiť medzi jednak priamou správou služieb zverených obcami spoločnostiam podľa zákona č. 142/90 a jednak verejnými obstarávaniami, na ktorých sa spoločnosti podľa zákona č. 142/90 zúčastnili. Komisia neoverila, či sa spoločnosti podľa zákona č. 142/90 a najmä žalobkyňa zúčastnili na verejných obstarávaniach na iných územiach ako na svojom referenčnom území. V tomto ohľade žalobkyňa spresňuje, že činnosti spoločností podľa zákona č. 142/90 mimo ich referenčného územia boli v zásade zakázané, takže sa nemohli zúčastňovať na verejných obchodných súťažiach mimo svojho obecného územia pôvodu. Žalobkyňa sa odvoláva aj na článok 16 ES v jeho budúcom zmenenom znení na základe článku III‑122 Zmluvy o ústave pre Európu (Ú. v. EÚ C 310, 2004, s. 1).
59 Vo svojej replike žalobkyňa uvádza, že Komisia mala aspoň rozdeliť svoju analýzu podľa rôznych právnych typov, ktoré predstavovala schéma dotknutá napadnutým rozhodnutím.
60 Žalobkyňa tiež odmieta domnienku Komisie, podľa ktorej nie je nevyhnutné, aby Súd prvého stupňa overoval oblasť jej činnosti. Táto domnienka by totiž viedla k takémuto nerozumnému záveru: Súd prvého stupňa by sa vzhľadom na všeobecnosť a abstraktnosť analýzy uvedenej v napadnutom rozhodnutí musel obmedziť na všeobecné vyhlásenie týkajúce sa trojročného oslobodenia od dane z príjmov právnických osôb aj v prípade, keď by žalobkyňa preukázala, že uvedené oslobodenie nemožno uplatniť na jej osobitnú situáciu. Takýto záver by však bol nespravodlivý a zbavoval by žalobkyňu účinnej súdnej ochrany.
61 Žalobkyňa sa nakoniec odvoláva na nezákonnosť príkazu na vymáhanie, ktorý bol Talianskej republike uložený v článku 3 napadnutého rozhodnutia. Podľa žalobkyne sú totiž príjemcovia trojročného oslobodenia od dane z príjmov právnických osôb na základe uvedeného príkazu na vymáhanie povinní vrátiť výhodu aj vtedy, ak svoju činnosť vykonávali len v oblastiach uzavretých pre hospodársku činnosť. Komisia na jednej strane v napadnutom rozhodnutí nespresňuje skutočnosti a kritériá, ktoré umožnia talianskym orgánom rozlíšiť existujúce či zlučiteľné pomoci od pomocí, ktorých sa týka príkaz na vymáhanie. Na druhej strane podľa Zmluvy ES členské štáty samotné nemôžu posudzovať zlučiteľnosť pomocí so spoločným trhom. Z toho podľa žalobkyne vyplýva, že Komisia uložila povinnosť vymáhať všetky výhody získané na základe trojročného oslobodenia od dane z príjmov právnických osôb. Žalobkyňa tvrdí, že to bude viesť k značnému počtu žalôb na vnútroštátne súdy, ktoré Súdnemu dvoru na základe článku 234 ES predložia otázku platnosti napadnutého rozhodnutia. Tvrdí teda, že bude prináležať Súdnemu dvoru, aby uskutočnil početné analýzy situácií príjemcov. K takejto situácii by nedošlo, ak by Komisia pristúpila ku kompletnému preskúmaniu právnych údajov a právnej úpravy uplatňujúcej sa v dotknutých oblastiach.
62 Z predchádzajúcich úvah podľa žalobkyne tiež vyplýva, že Komisia porušila povinnosť odôvodnenia.
63 Komisia spochybňuje tvrdenia žalobkyne a domnieva sa, že napadnuté rozhodnutie je dostatočne odôvodnené.
Posúdenie Súdom prvého stupňa
64 Na úvod treba pripomenúť, že kvalifikácia opatrenia ako štátnej pomoci v zmysle článku 87 ods. 1 ES si vyžaduje, aby sa splnili všetky podmienky uvedené v tomto ustanovení. Po prvé musí ísť o zásah zo strany štátu alebo zo štátnych prostriedkov. Po druhé musí byť tento zásah spôsobilý ovplyvniť obchod medzi štátmi. Po tretie musí poskytovať selektívnu výhodu. Po štvrté musí narúšať alebo hroziť narušením hospodárskej súťaže (rozsudky Súdneho dvora z 24. júla 2003, Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg, C‑280/00, Zb. s. I‑7747, ďalej len „rozsudok Altmark“, body 74 a 75 a tam citovanú judikatúru, a z 3. marca 2005, Heiser, C‑172/03, Zb. s. I‑1627, bod 27).
65 V tomto prípade je nutné konštatovať, že žalobkyňa tvrdí, že dve zo štyroch podmienok, ktoré sa musia splniť na účely kvalifikácie určitého opatrenia ako štátnej pomoci v zmysle článku 87 ods. 1 ES, konkrétne podmienky týkajúce sa vplyvu na obchod vnútri Spoločenstva a vplyvu na hospodársku súťaž, nie sú v prejednávanej veci splnené.
66 V tomto ohľade z ustálenej judikatúry vyplýva, že v rámci svojho posúdenia týchto dvoch podmienok nie je Komisia povinná preukázať skutočný vplyv pomoci na obchod medzi členskými štátmi a skutočné skreslenie hospodárskej súťaže, ale len preskúmať, či uvedená pomoc môže tento obchod ovplyvniť a narušiť hospodársku súťaž (pozri rozsudok Súdneho dvora z 15. decembra 2005, Unicredito Italiano, C‑148/04, Zb. s. I‑11137, bod 54 a tam citovanú judikatúru).
67 Taktiež treba pripomenúť, že v prípade schémy pomoci sa Komisia môže obmedziť na skúmanie vlastností predmetnej schémy, aby v odôvodnení svojho rozhodnutia mohla posúdiť, či je táto schéma vzhľadom na ňou stanovené podmienky takej povahy, že poskytuje výhody výlučne podnikom, ktoré sa zúčastňujú na obchode medzi členskými štátmi (rozsudok Súdneho dvora zo 7. marca 2002, Taliansko/Komisia, C‑310/99, Zb. s. I‑2289).
68 Navyše treba pripomenúť, že každá pomoc poskytnutá podniku, ktorý vykonáva svoje činnosti na trhu Spoločenstva, môže spôsobiť skreslenie hospodárskej súťaže a ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa zo 6. marca 2002, Diputación Foral de Álava/Komisia, T‑92/00 a T‑103/92, Zb. s. II‑1385, bod 72 a tam citovanú judikatúru).
69 Navyše neexistuje prah alebo percentuálny podiel, pri ktorom sa možno domnievať, že ak nebol dosiahnutý, obchod medzi členskými štátmi nebol ovplyvnený. Relatívne nízka úroveň pomoci alebo relatívne malá veľkosť podniku príjemcu pomoci totiž a priori nevylučujú možnosť, že obchod medzi členskými štátmi bol ovplyvnený (rozsudky Súdneho dvora z 21. marca 1990, Belgicko/Komisia, nazývaný „Tubemeuse“, C‑142/87, Zb. s. I‑959, bod 43; zo 14. septembra 1994, Španielsko/Komisia, C‑278/92 až C‑280/92, Zb. s. I‑4103, bod 42, a rozsudok Altmark, už citovaný v bode 64 vyššie, bod 81).
70 Súdny dvor navyše uviedol, že nemožno nijako vylúčiť, že poskytnutie verejnej dotácie podniku, ktorý poskytuje len služby miestnej a regionálnej prepravy a neposkytuje služby prepravy mimo svojho štátu pôvodu, môže napriek tomu mať vplyv na obchod medzi členskými štátmi v zmysle článku 87 ods. 1 ES. Ak totiž členský štát poskytne verejnú dotáciu určitému podniku, poskytovanie prepravných služieb takýmto podnikom sa môže zachovať alebo zvýšiť, čoho dôsledkom bude, že sa znížia možnosti poskytovania prepravných služieb na trhu takéhoto štátu podnikom, ktoré majú sídlo v iných členských štátoch (rozsudok Altmark, už citovaný v bode 64 vyššie, body 77 a 78).
71 V prejednávanej veci treba najskôr konštatovať, že sporná schéma pomoci sa vzťahuje na osobitnú kategóriu podnikov, konkrétne na spoločnosti podľa zákona č. 142/90. Skutočnosť, že podnik je takouto spoločnosťou, je jedinou podmienkou vyžadovanou pre požívanie výhod tejto schémy.
72 Následne treba konštatovať, že uplatnenie trojročného oslobodenia od dane z príjmov právnických osôb sa neobmedzuje na osobitné služby a že podniky, na ktoré sa táto schéma vzťahuje, nie sú obmedzené na pôsobenie v oblasti služieb vo verejnom záujme.
73 Z toho vyplýva, že vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci Komisia nebola pri posúdení účinkov trojročného oslobodenia od dane z príjmov právnických osôb povinná zohľadniť každý druh činnosti alebo trhu.
74 Ďalej treba konštatovať, že hoci žalobkyňa tvrdila, že spoločnosti podľa zákona č. 142/90 nepôsobili na trhoch otvorených hospodárskej súťaži, pričom osobitne odkazuje na vlastné oblasti činnosti, neposkytla žiadny právoplatný dôkaz na podporu tvrdenia, podľa ktorého oblasti miestnych služieb vo verejnom záujme neboli v danom období otvorené hospodárskej súťaži. V tomto ohľade treba pripomenúť, že v prejednávanej veci ide o schému pomoci zahrňujúcu množstvo oblastí, a nie o rôzne schémy, z ktorých by sa každá týkala osobitnej oblasti.
75 Okrem toho treba uviesť, ako uviedla Komisia v odôvodneniach č. 73 a 84 napadnutého rozhodnutia, že pre určité z dotknutých odvetví, ako napríklad odvetvia farmaceutických výrobkov, odpadov, plynu, elektriny a vôd, bol v okamihu nadobudnutia platnosti sporných opatrení charakteristický aspoň určitý stupeň hospodárskej súťaže.
76 Navyše sa musí konštatovať, že v odvetviach činností spoločností podľa zákona č. 142/90 podniky súťažia o poskytnutie koncesií na miestne služby vo verejnom záujme v rôznych obciach a že trh uvedených koncesií je otvorený hospodárskej súťaži (odôvodnenia č. 67 a 68 napadnutého rozhodnutia). Len málo záleží na tom, či sa žalobkyňa zúčastnila alebo nezúčastnila verejných obstarávaní na poskytovanie miestnych služieb vo verejnom záujme v iných geografických zónach počas obdobia uplatnenia trojročného oslobodenia od dane z príjmov právnických osôb.
77 Tvrdenie založené na neexistencii hospodárskej súťaže, a teda vplyvu na obchod medzi členskými štátmi, z dôvodu, že dotknuté služby boli v skutočnosti priamo zadané spoločnostiam podľa zákona č. 142/90, sa musí zamietnuť. Na jednej strane priame zadanie nevyvracia zistenie uskutočnené v predchádzajúcich bodoch, podľa ktorého je pre dotknutý trh charakteristický prinajmenšom určitý stupeň hospodárskej súťaže. Na druhej strane sa tvrdenie skôr pokúšalo preukázať obmedzené účinky sporných opatrení na hospodársku súťaž, a nie neexistenciu hospodárskej súťaže na dotknutom trhu. Ako totiž zdôrazňuje Komisia v odôvodnení č. 71 napadnutého rozhodnutia, nemožno vylúčiť, že samotná existencia pomoci v prospech spoločností podľa zákona č. 142/90 bola pre obce podnetom, aby skôr priamo zadali služby im, ako by mali poskytnúť koncesie v rámci otvorenej súťaže.
78 Čo sa týka konkrétne otázky, či dotknuté opatrenie narušovalo alebo hrozilo narušením stupňa hospodárskej súťaže existujúceho na trhu, musí sa konštatovať, že sporné opatrenie posilnilo konkurenčné postavenie spoločností podľa zákona č. 142/90 oproti všetkým ostatným talianskym alebo zahraničným podnikom pôsobiacim na dotknutom trhu. Ako správne zdôrazňuje Komisia v odôvodnení č. 62 napadnutého rozhodnutia, podniky, ktoré nemajú právnu formu kapitálovej spoločnosti a ktorých väčšinu základného imania nevlastnia územnosprávne celky, sú znevýhodnené v prípade, že sa chcú zúčastniť na verejnom obstarávaní na zadanie poskytovania určitej služby na určitom území.
79 Navyše činnosti spoločností podľa zákona č. 142/90 sa neobmedzujú na odvetvie miestnych služieb vo verejnom záujme. Sporné opatrenie môže preto zjednodušiť rozšírenie uvedených spoločností na iné trhy otvorené hospodárskej súťaži, čím dochádza k skresleniu hospodárskej súťaže aj v iných odvetviach ako miestne služby vo verejnom záujme. V tomto ohľade zo zákona č. 142/90 v zmysle jeho výkladu uskutočneného Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd, Taliansko), rozsudok č. 4989 zo 6. mája 1995, a Consiglio di Stato (Štátna Rada, Taliansko), rozsudok č. 4586 z 3. septembra 2001, vyplýva, že spoločnosti podľa zákona č. 142/90 majú možnosť vykonávať svoju činnosť aj na iných územiach tak v Taliansku, ako aj v zahraničí, ako aj v oblastiach odlišujúcich sa od oblastí poskytovania služieb vo verejnom záujme, ktoré sú uvedené v ich stanovách, ibaže by si takáto ich činnosť vyžadovala značné zdroje a prostriedky a mohlo by to spôsobiť škodu dotknutému územnosprávnemu celku. Z článkov z tlače pripojených k vyjadreniu k žalobe okrem toho vyplýva, že aspoň niektoré spoločnosti podľa zákona č. 142/90 vykonávali iné činnosti ako poskytovanie služieb vo verejnom záujme upravené v ich stanovách, a to na územiach iných ako územia ich referenčnej obce.
80 Čo sa týka podmienky týkajúcej sa vplyvu na obchod medzi členskými štátmi, treba najskôr pripomenúť, že skutočnosť, že spoločnosti podľa zákona č. 142/90 samy pôsobia na vnútroštátnom trhu alebo na svojom území pôvodu, nie je určujúca. Obchod medzi členskými štátmi je totiž dotknutým opatrením ovplyvnený, pokiaľ sú možnosti podnikov so sídlom v iných členských štátoch poskytovať služby na talianskom trhu zmenšené (pozri bod 70 vyššie).
81 Komisia preto v odôvodnení č. 70 napadnutého rozhodnutia oprávnene konštatovala, že dotknuté opatrenie mohlo vytvárať prekážku pre zahraničné podniky, ktoré by chceli pôsobiť v Taliansku alebo tam chceli ponúknuť svoje služby, a teda ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi v zmysle článku 87 ods. 1 ES.
82 Na jednej strane totiž sporné opatrenie spôsobuje ujmu zahraničným podnikom, ktoré sa zúčastňujú verejného obstarávania na miestne koncesie na poskytovanie služieb vo verejnom záujme v Taliansku, pretože podniky príjemcovia spornej schémy môžu ponúknuť výhodnejšie ceny ako ich vnútroštátni konkurenti alebo konkurenti zo Spoločenstva, na ktorých sa táto schéma nevzťahuje. Na druhej strane dotknuté opatrenie robí pre podniky z iných členských štátov menej zaujímavými investície do oblasti miestnych služieb vo verejnom záujme v Taliansku (napríklad prostredníctvom získania väčšinového podielu), pretože nadobudnuté podniky by nemohli získať výhodu (alebo by mohli stratiť výhodu) dotknutého opatrenia z dôvodu povahy ich nových akcionárov (pozri odôvodnenie 69 napadnutého rozhodnutia).
83 Z predchádzajúceho vyplýva, že Komisia sa nedopustila nesprávneho posúdenia, keď sa domnievala, že podmienky týkajúce sa ovplyvnenia obchodu medzi členskými štátmi a skreslenia hospodárskej súťaže boli v prejednávanej veci splnené.
84 Čo sa týka údajného nedostatku odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vzhľadom na tieto dve podmienky, treba poznamenať, že Komisia v odôvodneniach č. 62 až 64, 69, 73 a 74 napadnutého rozhodnutia dostatočne vysvetlila dôvody, pre ktoré sa domnievala, že sporná pomoc by mohla narúšať hospodársku súťaž a ovplyvňovať obchod medzi členskými štátmi. Okrem toho, ako sa už uviedlo, Komisia nie je povinná preukázať skutočné účinky už poskytnutej pomoci (rozsudok Súdneho dvora zo 14. februára 1990, Francúzsko/Komisia, C‑301/87, Zb. s. I‑307, bod 33).
85 Čo sa týka príkazu na vymáhanie, stačí pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry je odstránenie protiprávnej pomoci prostredníctvom jej vymáhania, ako aj prípadné zaplatenie súvisiacich úrokov, logickým dôsledkom vyhlásenia jej nezlučiteľnosti so spoločným trhom (rozsudky Súdneho dvora Tubemeuse, už citovaný v bode 69 vyššie, bod 66; zo 14. januára 1997, Španielsko/Komisia, C‑169/95, Zb. s. I‑135, bod 47, a z 29. júna 2004, Komisia/Rada, C‑110/02, Zb. s. I‑6333, bod 41).
86 V tomto ohľade treba tiež zdôrazniť, že táto judikatúra sa uplatňuje tak na individuálnu pomoc, ako aj na pomoc poskytnutú v rámci schémy pomoci.
87 Všeobecná a abstraktná analýza schémy pomoci však v individuálnom prípade nevylučuje, že suma poskytnutá na základe tejto schémy sa vymaní zo zákazu stanoveného v článku 87 ods. 1 ES napríklad preto, lebo individuálne poskytnutie pomoci spadá pod pravidlá de minimis. Táto úvaha vysvetľuje výhrady uvedené v odôvodneniach č. 72, 85 a 126 napadnutého rozhodnutia.
88 Úloha vnútroštátnych orgánov sa v prípade, ak Komisia vydá rozhodnutie o vyhlásení pomoci za nezlučiteľnú so spoločným trhom, obmedzuje na vykonanie tohto rozhodnutia, pričom tieto orgány v tomto ohľade nedisponujú žiadnou voľnou úvahou (rozsudok Súdneho dvora z 22. marca 1977, Steinicke & Weinlig, 78/76, Zb. s. 595, bod 10). To však nebráni tomu, aby vnútroštátne orgány pri výkone uvedeného rozhodnutia zohľadnili uvedené výhrady. Preto na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, Komisia ukladá len povinnosť vymáhať pomoc v zmysle článku 87 ES, a nie povinnosť vymáhať sumy, ktoré síce boli vyplatené v rámci spornej schémy, ale nie sú pomocou, alebo sú existujúcou pomocou, alebo sú pomocou zlučiteľnou so spoločným trhom na základe nariadenia o výnimkách alebo pravidiel de minimis alebo iného rozhodnutia Komisie. V tomto ohľade treba pripomenúť, že vnútroštátny súd je oprávnený vykladať pojmy pomoc a existujúca pomoc a môže rozhodnúť o jednotlivých osobitostiach konkrétnych prípadov ich uplatnenia, prípadne predložiť Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku.
89 Okrem toho pripustiť tézu žalobkyne, podľa ktorej abstraktné posúdenie schémy pomoci bez podrobného preskúmania jednotlivých prípadov jej uplatnenia nemôže viesť k príkazu na vymáhanie, by znamenalo systematické vylúčenie možnosti vymáhať protiprávne vyplatenú pomoc, a teda zbavilo by články 87 ES a 88 ES ich zmyslu. V takomto prípade by sa Komisii ako jedinému orgánu oprávnenému posudzovať zlučiteľnosť pomoci so spoločným trhom znemožnilo preskúmať mnohé prípady uplatnenia schém pomoci.
90 Z predchádzajúceho vyplýva, že prvý žalobný dôvod sa musí zamietnuť.
O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 88 ods. 1 ES, nariadenia č. 659/1999 a na nedostatku odôvodnenia
Tvrdenia účastníkov konania
91 V rámci tohto žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že ak by sa trojročné oslobodenie od dane z príjmov právnických osôb aj malo považovať za štátnu pomoc, išlo by o existujúcu pomoc, a že Komisia preto napadnutým rozhodnutím porušila článok 88 ES a článok 1 písm. b) body i) a v) nariadenia č. 659/1999. Taktiež sa v tomto ohľade odvoláva na nedostatok odôvodnenia.
92 Po prvé sa žalobkyňa domnieva, že trojročné oslobodenie od dane z príjmov právnických osôb by v prípade, že by bolo kvalifikované ako štátna pomoc, predstavovalo existujúcu pomoc v zmysle článku 1 písm. b) bodu v) nariadenia č. 659/1999, keďže dotknuté trhy boli v referenčnom období uzavreté hospodárskej súťaži. Komisia neoverila, či boli dotknuté oblasti uzavreté hospodárskej súťaži, a v tomto bode neodôvodnila napadnuté rozhodnutie.
93 Po druhé žalobkyňa uvádza, že prevádzkovanie monopolu na služby vo verejnom záujme obcami alebo obecnými podnikmi bolo oslobodené od daní už od začiatku minulého storočia. Žalobkyňa sa odvoláva najmä na decreto presidenziale č. 917 (sulla) approvazione del testo unico delle imposte sui redditi (dekrét prezidenta republiky č. 917 o potvrdení jednotného textu týkajúceho sa dane z príjmov z 22. decembra 1986, bežný dodatok GURI č. 302 z 31. decembra 1986). Zdôrazňuje skutočnosť, že Komisia proti tomuto oslobodeniu v minulosti nikdy nenamietala. Podľa žalobkyne existuje kontinuita medzi jednak daňovým režimom, ktorý sa uplatňoval na obce a obecné podniky z dôvodu činností poskytovania miestnych služieb vo verejnom záujme, a jednak trojročným oslobodením od dane z príjmov právnických osôb pre spoločnosti podľa zákona č. 142/90. Obecné podniky a spoločnosti podľa zákona č. 142/90 sú totiž v podstate tými istými subjektmi, ibaže majú odlišnú právnu formu. Spoločnosti podľa zákona č. 142/90 vstúpili do práv a povinností obecných podnikov. Dôvod existencie trojročného oslobodenia od dane z príjmov právnických osôb spočíval v absencii hospodárskej súťaže, ktorá bola charakteristická pre dotknuté trhy jednak pred nadobudnutím platnosti Zmluvy ES, jednak v období rokov 1997 až 1999. Preto len málo záleží na právnej forme podnikov poverených poskytovaním služieb vo verejnom záujme. Navyše reformy talianskeho zákonodarcu v 90. rokoch okrem právnej formy a zaobchádzania s dotknutými subjektmi nič nezmenili. Ide o bežný právny nástroj na zjednodušenie prechodu k systému hospodárskej súťaže v dotknutých oblastiach. Komisia však v napadnutom rozhodnutí nevysvetľuje dôvod, pre ktorý sa zásada kontinuity uplatnená v odôvodnení č. 78 uvedeného rozhodnutia neuplatňuje na účely kvalifikácie trojročného oslobodenia od dane z príjmov právnických osôb ako existujúcej pomoci.
94 Podmienky stanovené rozsudkom Súdneho dvora z 9. augusta 1994, Namur-Les assurances du crédit (C‑44/93, Zb. s. I‑3829, ďalej len „rozsudok Namur“, bod 33), na to, aby mohla byť pomoc považovanú za existujúcu, sú v prejednávanej veci splnené. Oblasť pôsobnosti a predmetná výhoda ostali totiž rovnaké. Navyše spoločnosti podľa zákona č. 142/90 nie sú oprávnené pôsobiť na trhu v snahe hľadať najlepšie obchodné príležitosti, ale majú za cieľ poskytovanie služieb vo verejnom záujme a sú úzko spojené s referenčnou obcou v tom zmysle, že im je zakázané pôsobiť mimo obecného územia [rozsudky Consiglio di Stato č. 243 z 10. marca 1997 a Corte suprema di cassazione č. 4989 zo 6. mája 1995].
95 Ak by aj existoval názor, že podmienky stanovené rozsudkom Namur, už citovaným v bode 94 vyššie, nie sú splnené, v napadnutom rozhodnutí došlo k nesprávnemu posúdeniu pri riešení otázky kvalifikácie trojročného oslobodenia od dane z príjmov právnických osôb ako novej pomoci. Kritériá stanovené rozsudkom Namur, už citovaným v bode 94 vyššie, by sa mali v prejednávanej veci uplatňovať v duchu odlišného platného právneho rámca a nesúťaženej povahy konkrétne dotknutých oblastí.
96 Komisia sa domnieva, odkazujúc na odôvodnenia č. 86 až 91 napadnutého rozhodnutia, že tento žalobný dôvod sa musí zamietnuť.
Posúdenie Súdom prvého stupňa
97 V rozsudku Namur, už citovanom v bode 94 vyššie (bod 13), Súdny dvor rozhodol, že z obsahu i účelu ustanovení článku 88 ES vyplýva, že za existujúcu pomoc v zmysle odseku 1 tohto článku sa musí považovať pomoc, ktorá existovala predtým, ako Zmluva ES nadobudla účinnosť, a tiež taká pomoc, ktorú bolo možné pravidelne poskytnúť za podmienok stanovených v článku 88 ods. 3 ES, vrátane tých podmienok, ktoré vyplývajú z výkladu tohto článku uskutočneného Súdnym dvorom v rozsudku z 11. decembra 1973, Lorenz (120/73, Zb. s. 1471, body 4 až 6), kým za novú pomoc, ktorá podlieha povinnosti oznámenia upravenej v tomto ustanovení, sa musia považovať opatrenia, ktoré smerujú k zavedeniu alebo zmene pomoci, pričom zmeny sa môžu týkať buď existujúcej pomoci, alebo pôvodných návrhov pomoci oznámených Komisii.
98 Čo sa týka existujúcej pomoci, článok 1 písm. b) nariadenia č. 659/1999 prebral a potvrdil pravidlá stanovené judikatúrou.
99 Podľa tohto ustanovenia je existujúcou pomocou:
i) akákoľvek pomoc, ktorá existovala pred nadobudnutím účinnosti Zmluvy v príslušných členských štátoch;
ii) autorizovaná pomoc, to znamená schémy pomoci a individuálnu pomoc, ktoré boli schválené Komisiou alebo Radou;
iii) akákoľvek pomoc, ktorá môže byť považovaná za schválenú, ak Komisia neprijme rozhodnutie v lehote dvoch mesiacov, ktorá v zásade začína plynúť odo dňa nasledujúceho po doručení úplného oznámenia a ktorú má k dispozícii na vykonanie predbežného skúmania;
iv) akákoľvek pomoc, v súvislosti s ktorou uplynula premlčacia lehota desiatich rokov na vymáhanie pomoci;
v) pomoc, ktorá sa považuje za existujúcu pomoc, pretože možno stanoviť, že v čase, keď nadobudla účinnosť, nepredstavovala pomoc, a následne sa stala pomocou v dôsledku vývoja spoločného trhu a bez toho, aby ju členský štát upravoval. Pokiaľ sa určité opatrenia stanú pomocou po liberalizácii činnosti podľa práva Spoločenstva, tieto opatrenia sa nebudú považovať za existujúcu pomoc po dátume stanovenom pre liberalizáciu.
100 Ďalej sa na základe článku 1 písm. c) uvedeného nariadenia musí každá zmena existujúcej pomoci považovať za novú pomoc.
101 Opatrenia, ktorých cieľom bolo zavedenie alebo zmena pomoci, predstavujú v podstate novú pomoc. Najmä vtedy, keď zmena ovplyvňuje pôvodnú schému z hľadiska samotnej jej podstaty, táto schéma sa zmení na novú schému pomoci. O podstatnej zmene však nemožno hovoriť vtedy, ak nový prvok možno zjavne odčleniť od pôvodnej schémy pomoci (rozsudok Súdu prvého stupňa z 30. apríla 2002, Government of Gibraltar, T‑195/01 a T‑207/01, Zb. s. II‑2309, body 109 až 111).
102 V prejednávanej veci je nesporné, že predmetné oslobodenie nespadá do druhej, tretej a štvrtej situácie uvedenej v článku 1 písm. b) nariadenia č. 659/1999, čo by umožnilo považovať opatrenie pomoci za existujúcu pomoc. Navyše sa žalobkyňa na tieto situácie neodvolávala.
103 Čo sa týka prvej zo situácií uvedených v článku 1 písm. b) nariadenia č. 659/1999, treba najskôr konštatovať, že trojročné oslobodenie od dane z príjmov právnických osôb sa zaviedlo zákonným dekrétom č. 331/93 a zákonom č. 549/95. V roku 1990, keď zákon č. 142/90 priniesol reformu organizačných právnych nástrojov poskytnutých k dispozícii obciam na účely správy miestnych služieb vo verejnom záujme vrátane možnosti založenia spoločností s obmedzeným ručením s väčšinovou kapitálovou účasťou verejnoprávnych subjektov, nestanovilo sa pre tieto spoločnosti žiadne oslobodenie od daní z príjmov.
104 Každá spoločnosť podľa zákona č. 142/90 vytvorená od roku 1990 do 30. augusta 1993, dňa nadobudnutia účinnosti článku 66 zákonného dekrétu č. 331/93, podliehala dani z príjmov.
105 V dôsledku toho, ako správne uviedla Komisia v odôvodnení č. 91 napadnutého rozhodnutia, na účely rozšírenia daňového režimu uplatňujúceho sa na miestne územnosprávne celky na spoločnosti podľa zákona č. 142/90 musel taliansky zákonodarca prijať novú právnu úpravu, a to viacero desaťročí po nadobudnutí účinnosti Zmluvy ES.
106 Okrem toho, ak by sa aj pripustilo, že oslobodenie obecných podnikov od daní sa zaviedlo pred nadobudnutím účinnosti Zmluvy ES a že ostalo v platnosti až do roku 1995, pravdou tiež ostáva, že spoločnosti podľa zákona č. 142/90 sa podstatne líšia od obecných podnikov. Rozšírenie daňových výhod, ktoré sa uplatňovali na obecné a osobitné podniky, na novú kategóriu príjemcov, ktorými sú spoločnosti podľa zákona č. 142/90, predstavuje zmenu, ktorá je oddeliteľná od pôvodného režimu. Ako sa totiž uvádza v rozsudku Consiglio di Stato č. 4586 z 3. septembra 2001, existujú právne odlišnosti medzi spoločnosťami podľa zákona č. 142/90 a obecnými podnikmi, a to najmä z toho dôvodu, že prvé nepodliehajú prísnym teritoriálnym obmedzeniam, ktoré sú uložené tým druhým, a tiež to, že oblasť činnosti prvých je podstatne širšia. Ako sa už zdôraznilo v bode 79 vyššie, podniky podľa zákona č. 142/90 majú možnosť konať mimo referenčného územia tak v Taliansku, ako aj v zahraničí a tiež v iných oblastiach, ako sú oblasti služieb vo verejnom záujme, ktoré sú uvedené v ich stanovách, ibaže by si takáto ich činnosť vyžadovala značné zdroje a prostriedky a mohlo by to spôsobiť škodu dotknutému územnosprávnemu celku.
107 V dôsledku toho, ako vysvetľuje Komisia v odôvodnení č. 92 napadnutého rozhodnutia, hoci spoločnosti podľa zákona č. 142/90 vstúpili do práv a povinností obecných podnikov, právna úprava, ktorá určuje ich vecnú a geografickú oblasť činnosti, sa podstatne zmenila.
108 Preto je nutné dospieť k záveru, že trojročné oslobodenie od dane z príjmov právnických osôb zavedené ustanovením článku 3 ods. 70 zákona č. 549/95 v spojení s článkom 66 ods. 14 zákonného dekrétu č. 331/93 nespadá pod článok 1 písm. b) bod i) nariadenia č. 659/1999.
109 Čo sa týka ďalšieho tvrdenia žalobkyne založeného na článku 1 písm. b) bode v) nariadenia č. 659/1999, ktoré predpokladá, že opatrenie, ktoré nie je pomocou v okamihu jeho vykonania, ale následne sa stalo pomocou v dôsledku vývoja spoločného trhu bez toho, aby bolo zmenené členským štátom, predstavuje existujúcu pomoc, stačí uviesť, ako to vysvetľuje Komisia v odôvodneniach č. 83 až 85 napadnutého rozhodnutia, že pomoc sa zaviedla v okamihu, keď trhy boli v každom prípade otvorené hospodárskej súťaži, hoci veľmi pravdepodobne na rôznych úrovniach. Preto sa treba domnievať, že trojročné oslobodenie od dane z príjmov právnických osôb nespadá pod článok 1 písm. b) bod v) nariadenia č. 659/1999.
110 Z tohto dôvodu nemožno dospieť k záveru o existencii nedostatku odôvodnenia. Skutočnosť, že existovala určitá hospodárska súťaž v oblastiach, v ktorých sú činné spoločnosti podľa zákona č. 142/90, bola dôvodom, pre ktorý Komisia zamietla tvrdenie, podľa ktorého sa dotknuté opatrenie malo považovať za existujúcu pomoc (odôvodnenie č. 82 až 85 napadnutého rozhodnutia).
111 Z toho vyplýva, že druhý žalobný dôvod sa musí zamietnuť.
O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 87 ods. 3 písm. c) ES
Tvrdenia účastníkov konania
112 Žalobkyňa tvrdí, že Komisia sa dopustila nesprávneho posúdenia tým, že vylúčila, že by trojročné oslobodenie od dane z príjmov právnických osôb bolo štátnou pomocou zlučiteľnou so spoločným trhom na základe článku 87 ods. 3 písm. c) ES.
113 Zlučiteľnosť trojročného oslobodenia od dane z príjmov právnických osôb so spoločným trhom na základe tohto ustanovenia vyplýva podľa žalobkyne z toho, že umožnilo transformáciu obecných podnikov a prechod k trhu otvorenému hospodárskej súťaži a umožnilo im postupne sa zoznámiť s mechanizmami súkromného práva. Komisia tieto okolnosti nezohľadnila.
114 Komisia, odkazujúc na odôvodnenie č. 97 a nasl. napadnutého rozhodnutia, spochybňuje dôvodnosť tvrdení žalobkyne.
Posúdenie Súdom prvého stupňa
115 Najskôr treba pripomenúť, že Komisia v oblasti článku 87 ods. 3 ES disponuje širokou mierou voľnej úvahy (rozsudok Súdneho dvora z 24. februára 1987 Deufil/Komisia, 310/85 Zb. s. 901, bod 18). Preskúmanie súdom Spoločenstva sa musí obmedziť na overenie dodržania procesných predpisov a povinnosti odôvodnenia, ako aj vecnej presnosti zistených skutkových okolností, absencie zjavne nesprávneho posúdenia a zneužitia právomoci.
116 Navyše podľa ustálenej judikatúry na to, aby bola pomoc podnikom v ťažkostiach vyhlásená za zlučiteľnú so spoločným trhom podľa článku 87 ods. 3 písm. c) ES, musí byť viazaná na súvislý reštrukturalizačný plán, ktorý musí byť predložený Komisii so všetkými nevyhnutnými podrobnosťami (rozsudok Súdneho dvora z 22. marca 2001, Francúzsko/Komisia, C‑17/99, Zb. s. I‑2481, bod 45).
117 V prejednávanej veci zo spisu vyplýva, že podmienky vyžadované na to, aby trojročné oslobodenie od dane z príjmov právnických osôb spadalo pod výnimku stanovenú v článku 87 ods. 3 písm. c) ES, neboli splnené. Trojročné oslobodenie od dane z príjmov právnických osôb nemalo za cieľ opätovné zabezpečenie rentability príjemcov a nebolo vyhradené podnikom v ťažkostiach. Navyše nebol predložený nijaký reštrukturalizačný plán ani opatrenie s cieľom kompenzovať skreslenia hospodárskej súťaže súvisiace s poskytnutím predmetnej pomoci (odôvodnenie č. 97 a nasl. napadnutého rozhodnutia).
118 Čo sa týka tvrdenia, podľa ktorého sporné opatrenie zjednodušilo prechod z hospodárstva v rámci monopolistického trhu na hospodárstvo v rámci trhu otvoreného hospodárskej súťaži, stačí uviesť, ako to správne uviedla Komisia, že trojročné oslobodenie od dane z príjmov právnických osôb nemohlo zjednodušiť zavedenie hospodárskej súťaže na dotknutých trhoch, keďže určitý stupeň hospodárskej súťaže tam už vo väčšine prípadov existoval v štádiu výberu poskytovateľa služieb, ale aj preto, že uvedené oslobodenie skresľovalo hospodársku súťaž, pretože posilňovalo postavenie určitých subjektov.
119 Tretí žalobný dôvod sa preto musí zamietnuť.
O štvrtom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 86 ods. 2 ES, zásad ochrany legitímnej dôvery a právnej istoty, ako aj na nedostatku odôvodnenia
Tvrdenia účastníkov konania
120 V rámci tohto žalobného dôvodu žalobkyňa najmä uvádza, že Komisia sa v napadnutom rozhodnutí dopustila nesprávneho posúdenia tým, že keď overovala, či sa v prejednávanej veci uplatňuje článok 86 ods. 2 ES, nedostatočne zohľadnila článok 16 ES vložený Amsterdamskou zmluvou. Článok 86 ods. 2 ES by sa tiež mal vykladať v duchu článku III‑122 Zmluvy o ústave pre Európu. Keďže išlo o osobitnú oblasť, Komisia nemohla uplatňovať všeobecné pravidlá a kritériá. Okrem toho pri prijímaní napadnutého rozhodnutia nebolo podľa žalobkyne jasné, že pravidlá v oblasti služieb všeobecného hospodárskeho záujmu (Ú. v. ES C 17, 2001, s. 4; Mim. vyd. 08/002, s. 54) sa uplatňujú na oblasť služieb vo verejnom záujme. Komisia však túto okolnosť ignorovala. Z tejto právnej neistoty vyplýva, okrem iného, porušenie zásad ochrany legitímnej dôvery a právnej istoty. Žalobkyňa sa tiež v tomto ohľade odvoláva na nedostatok odôvodnenia.
121 Komisia poukazuje na to, že vyplatenie pomoci sa môže podľa článku 86 ods. 2 ES vymaniť spod zákazu podľa článku 87 ES najmä pod tou podmienkou, že dotknutá pomoc umožňuje vykonávať úlohu vo verejnom záujme vymedzenú a zverenú aktom verejnej moci a že poskytnutá výhoda striktne kompenzuje zvýšené náklady vyvolané plnením úlohy všeobecného hospodárskeho záujmu. Žalobkyňa nepreukázala, že by to tak bolo v prípade sporného opatrenia.
Posúdenie Súdom prvého stupňa
122 Najskôr treba zdôrazniť, že v prejednávanej veci je spornou schéma pomoci. Na základe tejto skutočnosti treba preukázať, že táto schéma spĺňa podmienky na to, aby sa buď mohla vymaniť z kvalifikácie ako štátnej pomoci v zmysle článku 87 ods. 1 ES, alebo aby sa na ňu vzťahovala výnimka stanovená v článku 86 ods. 2 ES.
123 V tomto ohľade treba pripomenúť, že štátnou pomocou v zmysle článku 87 ods. 1 ES v zásade nie je štátny zásah, ktorý predstavuje kompenzáciu zodpovedajúcu protihodnote za plnenia, ktoré uskutočňujú podniky príjemcovia pri plnení povinností vo verejnom záujme, takže týmto podnikom v skutočnosti neplynú finančné výhody z tohto zásahu, a teda tento zásah nezvýhodňuje ich súťažné postavenie oproti konkurenčným podnikom (pozri v tomto zmysle rozsudok Altmark, už citovaný v bode 64 vyššie, bod 87).
124 Na to, aby sa takáto kompenzácia mohla vyhnúť kvalifikácii ako štátna pomoc, však musí byť kumulatívne splnený určitý počet podmienok. Medzi nimi sa nachádza podmienka, podľa ktorej musia byť podniky príjemcovia skutočne poverené výkonom povinností vo verejnom záujme, ktoré musia byť jasne definované (rozsudok Altmark, už citovaný v bode 64 vyššie, bod 89), a podmienka, že kompenzácia nepresahuje to, čo je nevyhnutné na pokrytie všetkých alebo časti výdavkov, ktoré vznikli pri plnení povinností vo verejnom záujme, pričom sa zohľadnia s tým súvisiace príjmy, ako aj primeraný zisk súvisiaci s vykonaním týchto povinností (rozsudok Altmark, už citovaný v bode 64 vyššie, bod 92).
125 Treba zdôrazniť, že prijatie napadnutého rozhodnutia predchádzalo vyhláseniu rozsudku Altmark, už citovaného v bode 64 vyššie. Kritériá uvedené v tomto rozsudku vyplývajúce z výkladu článku 87 ods. 1 ES sú však v plnej miere uplatniteľné na vecnú a právnu situáciu tejto veci, tak ako sa javila Komisii, keď prijímala napadnuté rozhodnutie (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. februára 2008, BUPA a i./Komisia, T‑289/03, Zb. s. II‑741, bod 158).
126 Prvá podmienka uvedená v rozsudku Altmark, už citovanom v bode 64 vyššie, podľa ktorej musí byť podnik príjemcu skutočne poverený vykonaním povinností vo verejnom záujme, sa uplatňuje aj v prípade, keď sa odkazuje na výnimku podľa článku 86 ods. 2 ES.
127 V oboch prípadoch musí opatrenie vyhovieť jednak zásadám definovania služby vo verejnom záujme a poverenia ňou a jednak zásade proporcionality (pozri v tomto zmysle rozsudok BUPA a i./Komisia, už citovaný v bode 125 vyššie, bod 160).
128 V tomto ohľade treba konštatovať, že žalobkyňa neposkytla žiadne spresnenie v súvislosti s podmienkami uplatnenia článku 86 ods. 2 ES. V tomto ohľade treba poukázať na to, že napadnuté rozhodnutie vo svojich odôvodneniach č. 108 až 120 podrobne vysvetľuje prečo sporná pomoc nespĺňa podmienky uplatnenia uvedeného článku. Žalobkyňa sa však ani nepokúsila vyvrátiť toto zistenie. Okrem toho odvolávanie sa v tejto súvislosti na článok 16 ES a na článok III‑122 Zmluvy o ústave pre Európu je irelevantné, keďže táto zmluva bolo podpísaná až po prijatí napadnutého rozhodnutia, nevstúpila do platnosti a navyše bola nahradená Zmluvou o Európskej únii a Zmluvou o fungovaní Európskej únie (Ú. v. EÚ C 115, 2008, s. 1). Článok 16 ES okrem toho v žiadnom prípade nepredstavuje „voľnú ruku“ na poskytnutie akejkoľvek pomoci podniku vykonávajúcemu služby vo verejnom záujme. Čo sa týka Správy Komisie – Služby všeobecného záujmu v Európe (Ú. v. ES C 17, 2001, s. 4; Mim. vyd. 08/002, s. 54), treba uviesť, že táto správa je výkladovej povahy, a nie normotvornej, a že Komisia uplatnila také kritériá, ktoré možno vyvodiť zo Zmluvy a z judikatúry, takže tvrdenie o údajnom porušení zásad legitímnej dôvery a právnej istoty sa musí zamietnuť.
129 V každom prípade však vzhľadom na štruktúru spornej schémy pomoci nemožno zákon č. 142/90 kvalifikovať ako akt verejnej moci, ktorým by sa zaviedlo a definovalo osobitné opatrenie, ktoré by spočívalo v poskytnutí miestnych služieb vo verejnom záujme za súčastného rešpektovania konkretizovaných povinností. Tento zákon navyše jasne a presne nedefinuje povinnosti spornej služby vo verejnom záujme.
130 Preto treba dospieť k záveru, že podmienka týkajúca sa zásad definície a zverenia úloh vo verejnom záujme nie je splnená.
131 V dôsledku toho štvrtý žalobný dôvod nemožno prijať.
O piatom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 43 ES a na nedostatku odôvodnenia
Tvrdenia účastníkov konania
132 Žalobkyňa sa domnieva, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď v odôvodneniach č. 121 a 122 napadnutého rozhodnutia tvrdila, že trojročné oslobodenie od dane z príjmov právnických osôb porušuje článok 43 ES. Na jednej strane totiž uvedené opatrenie nemá vplyv na právo usadiť sa zaručené týmto ustanovením. Na druhej strane nespôsobuje žiadnu diskrimináciu na základe štátnej príslušnosti. Žalobkyňa sa v tomto ohľade tiež odvoláva na nedostatok odôvodnenia.
133 Komisia namieta proti dôvodnosti tvrdení žalobkyne.
Posúdenie Súdom prvého stupňa
134 Najskôr treba pripomenúť, že prvý a tretí žalobný dôvod boli zamietnuté, pretože trojročné oslobodenie od dane z príjmov právnických osôb predstavuje štátnu pomoc a tiež preto, že podmienky požadované pre možnosť uplatnenia výnimky uvedenej v článku 87 ods. 3 ES nie sú splnené. Na základe tejto skutočnosti predstavuje vyhlásenie nezlučiteľnosti trojročného oslobodenia od dane z príjmov právnických osôb so spoločným trhom z dôvodu porušenia iných ustanovení Zmluvy ES doplňujúce odôvodnenie napadnutého rozhodnutia. Z tohto dôvodu je piaty žalobný dôvod neúčinný.
135 Z predchádzajúceho vyplýva, že piaty žalobný dôvod sa musí zamietnuť.
136 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy je potrebné zamietnuť túto žalobu.
O trovách
137 Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobkyňa nemala vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania v súlade s návrhmi Komisie.
Z týchto dôvodov
SÚD PRVÉHO STUPŇA (ôsma rozšírená komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Žaloba sa zamieta.
2. ASM Brescia SpA znáša vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania vynaložené Komisiou.
Martins Ribeiro | Šváby | Papasavvas |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 11. júna 2009.
Podpisy