ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (ôsma komora)
z 25. februára 2021 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Hospodárska súťaž – Článok 102 ZFEÚ – Zneužitie dominantného postavenia – Rozdelenie právomocí medzi Európsku komisiu a vnútroštátne orgány hospodárskej súťaže – Nariadenie (ES) č. 1/2003 – Článok 11 ods. 6 – Zbavenie vnútroštátnych orgánov hospodárskej súťaže ich právomoci – Zásada ne bis in idem – Článok 50 Charty základných práv Európskej únie“
Vo veci C‑857/19,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 12. novembra 2019 a doručený Súdnemu dvoru 26. novembra 2019, ktorý súvisí s konaním:
Slovak Telekom a.s.
proti
Protimonopolnému úradu Slovenskej republiky,
SÚDNY DVOR (ôsma komora),
v zložení: predseda ôsmej komory N. Wahl, sudcovia A. Prechal, predsedníčka tretej komory (spravodajkyňa), a J. Passer,
generálny advokát: H. Saugmandsgaard Øe,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– Slovak Telekom a.s., v zastúpení: J. Hajdúch, advokát,
– Protimonopolný úrad Slovenskej republiky, v zastúpení: T. Menyhart, splnomocnený zástupca,
– slovenská vláda, v zastúpení: B. Ricziová, splnomocnená zástupkyňa,
– talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci S. Fiorentino, avvocato dello Stato,
– Európska komisia, v zastúpení: M. Farley, R. Lindenthal a L. Wildpanner, splnomocnení zástupcovia,
so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 11 ods. 6 prvej vety nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [101 a 102 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205) a článku 50 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou Slovak Telekom a.s. (ďalej len „ST“) a Protimonopolným úradom Slovenskej republiky (ďalej len „Protimonopolný úrad“) vo veci zákonnosti rozhodnutia, ktorým sa spoločnosti ST ukladá pokuta za zneužitie jej dominantného postavenia v zmysle článku 102 ZFEÚ tým, že na maloobchodných telekomunikačných trhoch a na trhu veľkoobchodného sieťového prepojenia uplatňovala tarify, ktoré viedli k stláčaniu marže.
Právny rámec
Nariadenie č. 1/2003
3 Odôvodnenia 6, 8 a 17 nariadenia č. 1/2003 znejú:
„(6) Aby bolo zabezpečené účinné uplatňovanie súťažných pravidiel [Únie], orgány hospodárskej súťaže členských štátov by mali pri ich uplatňovaní užšie spolupracovať. Na tento účel by mali byť oprávnené uplatňovať právo [Únie].
…
(8) Aby sa zabezpečilo účinné uplatňovanie súťažných pravidiel [Únie] a primerané fungovanie mechanizmu spolupráce obsiahnutého v tomto nariadení, je potrebné zaviazať orgány hospodárskej súťaže a súdy členských štátov, aby uplatňovali aj články [101 a 102 ZFEÚ] tam, kde uplatňujú vnútroštátne súťažné právo na dohody a postupy, ktoré môžu ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi…
…
(17) Ak sa majú súťažné pravidlá uplatňovať jednotne a súčasne sa má sieť spravovať čo možno najlepším spôsobom, je dôležité, aby sa dodržalo pravidlo, že orgány hospodárskej súťaže členských štátov automaticky stratia svoju právomoc, ak Komisia začne konanie. Ak orgán hospodárskej súťaže členského štátu už koná v prípade a Komisia zamýšľa začať konanie, musí sa snažiť urobiť to čo najskôr. Pred začatím konania by Komisia mala konzultovať s príslušným vnútroštátnym orgánom.“
4 Článok 11 ods. 1 a 6 nariadenia č. 1/2003 stanovuje:
„1. Komisia a orgány hospodárskej súťaže členských štátov musia v úzkej spolupráci uplatňovať súťažné pravidlá [Únie].
…
6. Ak Komisia začne konanie týkajúce sa prijatia rozhodnutia podľa kapitoly III, zbavuje tým orgány hospodárskej súťaže členských štátov ich práva na uplatňovanie článkov [101 a 102 ZFEÚ]. Ak orgány hospodárskej súťaže členských štátov už konajú v prípade, Komisia začne konanie len po konzultácii s týmito vnútroštátnymi orgánmi hospodárskej súťaže.“
5 Podľa článku 35 ods. 3 a 4 nariadenia č. 1/2003:
„3. Účinok článku 11 ods. 6 sa vzťahuje na orgány určené členskými štátmi, vrátane súdov, ktoré vykonávajú funkcie týkajúce sa prípravy a prijatia typov rozhodnutí predpokladaných v článku 5. Účinok článku 11 ods. 6 sa nevzťahuje na súdy, pokiaľ tieto konajú ako odvolacie súdy vzhľadom na typy rozhodnutí predpokladaných v článku 5.
4. Bez ohľadu na odsek 3 v členských štátoch, v ktorých vzhľadom na prijatie určitých typov rozhodnutí predpokladaných v článku 5, orgán predloží prípad súdnemu orgánu, ktorý je samostatným orgánom a nie je trestným orgánom a za predpokladu, že sú splnené podmienky tohto odseku, účinnosť článku 11 ods. 6 sa obmedzí na vyšetrujúci orgán, ktorý stiahne svoju žiadosť pred súdnym orgánom, keď Komisia začne konanie, a toto stiahnutie žiadosti úplne ukončí vnútroštátne postupy.“
Nariadenie č. 773/2004
6 Článok 2 ods. 1 nariadenia Komisie (ES) č. 773/2004 zo 7. apríla 2004, ktoré sa týka vedenia konania Komisiou podľa článkov [101 a 102 ZFEÚ] (Ú. v. EÚ L 123, 2004, s. 18; Mim. vyd. 08/003, s. 81), zmeneného nariadením Komisie (ES) č. 622/2008 z 30. júna 2008 (Ú. v. EÚ L 171, 2008, s. 3) (ďalej len „nariadenie č. 773/2004“), stanovuje:
„Komisia môže rozhodnúť začať konanie s cieľom prijať rozhodnutie podľa kapitoly III nariadenia (ES) č. 1/2003 kedykoľvek, avšak najneskôr k dátumu, keď vydá predbežné posúdenie uvedené v článku 9 ods. 1 daného nariadenia, vyhlásenie o námietkach alebo žiadosť, aby strany vyjadrili svoj záujem zapojiť sa do rozhovorov o urovnaní, alebo k dátumu uverejnenia oznámenia podľa článku 27 ods. 4 daného nariadenia, podľa toho, ktorý z týchto úkonov nastane skôr.“
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
7 Dňa 26. septembra 2005 začal Protimonopolný úrad proti spoločnosti ST konanie o zneužití dominantného postavenia podľa článku 102 ZFEÚ. Začatie tohto konania bolo oznámené Európskej komisii a ostatným orgánom hospodárskej súťaže členských štátov v októbri 2005. V októbri 2007 Protimonopolný úrad predložil Komisii návrh rozhodnutia, ktorým sa vyhlasuje, že ST zneužila svoje dominantné postavenie.
8 Dňa 21. decembra 2007 prijal Protimonopolný úrad rozhodnutie, v ktorom konštatoval, že ST zneužila svoje dominantné postavenie.
9 Dňa 13. júna 2008 Komisia požiadala konkurentov spoločnosti ST o informácie týkajúce sa určitých obchodných praktík spoločnosti ST.
10 Od 13. do 15. januára 2009 vykonala Komisia v spolupráci s Protimonopolným úradom neohlásenú kontrolu priestorov spoločnosti ST.
11 Dňa 8. apríla 2009 Komisia rozhodla o začatí konania proti spoločnosti ST v zmysle článku 11 ods. 6 nariadenia č. 1/2003 a článku 2 ods. 1 nariadenia č. 773/2004 (ďalej len „rozhodnutie Komisie z 8. apríla 2009“). Komisia v tomto rozhodnutí spresňuje, že predmetné konanie sa týka najmä možných odmietnutí zo strany spoločnosti ST poskytnúť prístup k svojim uvoľneným účastníckym vedeniam a k ďalším službám veľkoobchodného širokopásmového prístupu, ako aj praktiky stláčania marže, pokiaľ ide o veľkoobchodný prístup k účastníckemu vedeniu, ďalšie služby veľkoobchodného širokopásmového prístupu a služby maloobchodného širokopásmového prístupu na Slovensku.
12 Dňa 9. apríla 2009 Rada Protimonopolného úradu Slovenskej republiky zmenila rozhodnutie Protimonopolného úradu z 21. decembra 2007 (ďalej len „rozhodnutie z 9. apríla 2009“). Týmto rozhodnutím uložila spoločnosti ST pokutu vo výške 525 800 000 slovenských korún (SKK) (17 453 362,54 eura) z dôvodu, že ST zneužila svoje dominantné postavenie tým, že prijala stratégiu stláčania marže medzi cenami za maloobchodné telekomunikačné služby a cenami za veľkoobchodné sieťové prepojenie. Uvedená rada sa domnieva, že k týmto porušeniam dochádzalo – v závislosti od predmetných maloobchodných služieb – počas rôznych období, z ktorých najdlhšie bolo od 1. mája 2001 do 9. apríla 2009, ktorý je dátumom, keď táto rada prijala svoje rozhodnutie.
13 ST podala proti rozhodnutiu z 9. apríla 2009 žalobu na Krajský súd v Bratislave (Slovenská republika), pričom poukázala najmä na to, že orgánom príslušným na prijatie uvedeného rozhodnutia bol Telekomunikačný úrad Slovenskej republiky, a nie Protimonopolný úrad. Rozsudkom z 11. januára 2012 Krajský súd v Bratislave zrušil rozhodnutie z 9. apríla 2009. Protimonopolný úrad podal odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky. Uznesením z 11. februára 2014 vnútroštátny súd zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 11. januára 2012 a vrátil mu vec na ďalšie konanie.
14 Dňa 7. mája 2012 Komisia prijala a zaslala spoločnosti ST oznámenie o výhradách.
15 Dňa 15. októbra 2014 Komisia prijala rozhodnutie C(2014) 7465 final týkajúce sa konania podľa článku 102 ZFEÚ a článku 54 Dohody o EHP (Vec AT.39523 – Slovak Telekom). V rozhodnutí C(2014) 7465 Komisia konštatovala, že od 12. augusta 2005 do 31. decembra 2010 sa podnik tvorený spoločnosťou Deutsche Telekom AG a spoločnosťou ST dopustil jediného a pokračujúceho porušenia článku 102 ZFEÚ, ktoré v podstate spočívalo v stláčaní marže a v prijatí stratégie odmietania poskytovania prístupu k svojim účastníckym vedeniam.
16 Dňa 21. júna 2017 v nadväznosti na uznesenie Najvyššieho súdu z 11. februára 2014 o vrátení veci na ďalšie konanie Krajský súd v Bratislave vydal druhý rozsudok, ktorým zamietol žalobu spoločnosti ST. ST podala proti tomuto rozsudku kasačnú sťažnosť na vnútroštátny súd.
17 Vnútroštátny súd vyzval ST a Protimonopolný úrad, aby predložili svoje pripomienky k dodržiavaniu zásady ne bis in idem vzhľadom na to, že ST bola uvedeným úradom a Komisiou sankcionovaná za zneužívanie dominantného postavenia, ktoré spočívalo v stláčaní marže počas obdobia od 12. augusta 2005 do 21. decembra 2007.
18 Tieto pripomienky odhalili názorový rozdiel medzi spoločnosťou ST a Protimonopolným úradom v súvislosti s existenciou porušenia zásady ne bis in idem, so skutočnosťou, že Najvyšší súd Slovenskej republiky sa nestotožnil so stanoviskom, podľa ktorého Protimonopolný úrad a Komisia vo svojich rozhodnutiach skúmali odlišné produkty, a so skutočnosťou, že tento súd dospel k záveru, že predmetná vec sa odlišuje od veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Súdneho dvora z 3. apríla 2019, Powszechny Zakład Ubezpieczeń na Życie (C‑617/17, EU:C:2019:283).
19 Za týchto podmienok Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Znamená slovné spojenie ‚zbavuje tým orgány hospodárskej súťaže členských štátov ich práva na uplatňovanie článkov [101 a 102 ZFEÚ‘, ktoré sa nachádza v článku 11 ods. 6 prvej vete nariadenia č. 1/2003,] stratu právomoci orgánov členských štátov na uplatňovanie článkov [101 a 102 ZFEÚ]?
2. Vzťahuje sa článok 50 (Právo nebyť stíhaný alebo potrestaný v trestnom konaní dvakrát za ten istý trestný čin) Charty… aj na prípady správnych deliktov vo forme zneužitia dominantného postavenia podľa článku 102 ZFEÚ, ktoré boli samostatne a nezávisle sankcionované Komisiou a orgánom členského štátu pri výkone ich právomoci podľa článku 11 ods. 6 nariadenia [č. 1/2003]?“
O prejudiciálnych otázkach
O prvej otázke
20 Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 11 ods. 6 prvá veta nariadenia č. 1/2003 vykladať v tom zmysle, že orgány hospodárskej súťaže členských štátov strácajú svoju právomoc uplatňovať články 101 a 102 ZFEÚ, ak Komisia začne konanie s cieľom prijať rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie týchto ustanovení.
21 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry je na účely výkladu ustanovenia práva Únie potrebné zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou (rozsudok z 3. októbra 2019, Wasserleitungsverband Nördliches Burgenland a i., C‑197/18, EU:C:2019:824, bod 48, ako aj citovaná judikatúra).
22 Podľa článku 11 ods. 6 prvej vety nariadenia č. 1/2003 orgány hospodárskej súťaže členských štátov strácajú svoju právomoc uplatňovať články 101 a 102 ZFEÚ, pokiaľ Komisia začne konanie s cieľom prijať jedno z rozhodnutí vymedzených v kapitole III tohto nariadenia, ktorých cieľom je konštatovať porušenie článkov 101 a 102 ZFEÚ, uložiť dotknutým podnikom povinnosť ukončiť uvedené porušenia, nariadiť predbežné opatrenia v nadväznosti na konštatovanie prima facie takýchto porušení, vyhlásiť záväzky prijaté podnikmi za záväzné alebo konštatovať neuplatnenie článkov 101 a 102 ZFEÚ.
23 V súlade s článkom 35 nariadenia č. 1/2003 pojem „orgány hospodárskej súťaže členských štátov“ uvedený v článku 11 ods. 6 prvej vete nariadenia č. 1/2003 odkazuje na správne alebo súdne orgány určené členskými štátmi, ktoré pripravujú a prijímajú rozhodnutia, ktorými sa uplatňujú články 101 a 102 ZFEÚ a nariaďuje ukončenie porušovania alebo nariaďujú predbežné opatrenia, prijímajú záväzky alebo ukladajú pokuty, penále alebo akékoľvek iné sankcie stanovené ich vnútroštátnym právom.
24 Strata právomoci stanovená v článku 11 ods. 6 nariadenia č. 1/2003 sa však nevzťahuje na súdy členských štátov, pokiaľ rozhodujú o opravnom prostriedku proti uvedeným rozhodnutiam. Naproti tomu sa vzťahuje na prípady, keď podľa uplatniteľného vnútroštátneho práva orgán predloží vec inému súdnemu orgánu, než je orgán poverený stíhaním porušenia. V takom prípade, pokiaľ sú splnené podmienky podľa článku 11 ods. 6 nariadenia č. 1/2003, uvedený orgán musí vziať späť svoj návrh, ktorý predložil súdnemu orgánu, a skončiť vnútroštátne konanie.
25 Slovné spojenie „ak Komisia začne konanie [začatie konania Komisiou – neoficiálny preklad]“ uvedené v článku 11 ods. 6 prvej vete nariadenia č. 1/2003 nie je definované v tomto nariadení ani v nariadení č. 773/2004.
26 Súdny dvor však v súvislosti s pojmom „iniciovanie postupu [začatie konania – neoficiálny preklad]“ uvedeným v článku 9 nariadenia Rady č. 17 zo 6. februára 1962, prvého nariadenia implementujúceho články [101 a 102 ZFEÚ] (Ú. v. ES 1962, 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3), ktoré bolo nahradené nariadením č. 1/2003, už rozhodol, že tento pojem sa vzťahuje na oficiálny akt Komisie vyjadrujúci jej vôľu prijať rozhodnutie na základe prvého z týchto nariadení (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. februára 1973, Brasserie de Haecht, 48/72, EU:C:1973:11, bod 16).
27 Analogicky k tomuto pojmu sa má pojem „začatie konania Komisiou“ uvedený v článku 11 ods. 6 prvej vete nariadenia č. 1/2003 vykladať v tom zmysle, že sa z formálneho hľadiska vzťahuje na akt Komisie, ktorým podniku oznamuje svoju vôľu začať konanie s cieľom prijať jedno z rozhodnutí uvedených v kapitole III tohto nariadenia. Tento akt musí byť prijatý v lehote stanovenej v článku 2 ods. 1 nariadenia č. 773/2004.
28 Okrem toho z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že pojem „začatie konania Komisiou“ z vecného hľadiska vymedzuje rozsah, v akom Komisia zbaví orgány hospodárskej súťaže členských štátov právomoci. Bolo už totiž rozhodnuté, že zbavenie právomoci uvedené v článku 11 ods. 6 nariadenia č. 1/2003 sa týka skutočností, ktoré sú predmetom konania začatého Komisiou (pozri v tomto zmysle uznesenie z 29. januára 2020, Silgan Closures a Silgan Holdings/Komisia, C‑418/19 P, neuverejnené, EU:C:2020:43, body 73 a 75).
29 Akt, ktorým Komisia oznámi podniku svoju vôľu začať konanie s cieľom prijať jedno z rozhodnutí uvedených v kapitole III tohto nariadenia, musí teda jasne uvádzať údajné porušenia článkov 101 a 102 ZFEÚ, ktorých sa dopustil jeden alebo viaceré podniky počas jedného alebo viacerých období na jednom alebo viacerých tovarových trhoch a na jednom alebo viacerých geografických trhoch, ktorých sa tento akt týka.
30 Z toho vyplýva, že pokiaľ Komisia podľa článku 11 ods. 6 prvej vety nariadenia č. 1/2003 začne konanie proti jednému alebo viacerým podnikom z dôvodu údajného porušenia článkov 101 alebo 102 ZFEÚ, orgány hospodárskej súťaže členských štátov strácajú svoju právomoc stíhať tie isté podniky za tie isté údajne protisúťažné správania, ku ktorým došlo na tom istom alebo tých istých tovarových a geografických trhoch počas toho istého alebo tých istých období.
31 Takýto výklad článku 11 ods. 6 prvej vety nariadenia č. 1/2003 je podporený kontextom, do ktorého toto ustanovenie patrí. Toto ustanovenie je totiž súčasťou kapitoly IV tohto nariadenia, ktorá sa týka spolupráce medzi Komisiou a orgánmi hospodárskej súťaže členských štátov. V tejto kapitole článok 11 ods. 1 uvedeného nariadenia stanovuje, že Komisia a orgány hospodárskej súťaže členských štátov v úzkej spolupráci uplatňujú súťažné pravidlá Únie. Na tento účel článok 11 ods. 6 toho istého nariadenia stanovuje nielen to, že Komisia začatím konania na účely prijatia rozhodnutia podľa kapitoly III nariadenia č. 1/2003 zbavuje orgány hospodárskej súťaže členských štátov ich právomoci uplatňovať články 101 a 102 ZFEÚ, ale aj to, že ak vnútroštátny orgán už koná vo veci, Komisia začne konanie len po konzultácii s týmto vnútroštátnym orgánom hospodárskej súťaže.
32 Napokon uvedený výklad článku 11 ods. 6 prvej vety nariadenia č. 1/2003 je podporený cieľom, ktorý toto nariadenie sleduje. Ako totiž vyplýva z odôvodnení 6 a 8 uvedeného nariadenia, jeho cieľom je zabezpečiť účinné uplatňovanie pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže tým, že oprávňuje orgány hospodárskej súťaže členských štátov na uplatňovanie tohto práva súbežne s Komisiou. Súbežné uplatňovanie týchto pravidiel sa však musí uskutočňovať tiež koherentne a tak, že sa zabezpečí optimálne riadenie siete verejných orgánov zodpovedných za vykonávanie týchto pravidiel. Ako sa uvádza v odôvodnení 17 toho istého nariadenia, práve s cieľom zabezpečiť tieto ciele je stanovené zbavenie vnútroštátnych orgánov hospodárskej súťaže právomoci v prospech Komisie v prípade, že tá začne konanie. Okrem toho súbežné uplatňovanie uvedených pravidiel sa nemôže uskutočniť na úkor podnikov. Zbavenie právomoci vnútroštátnych orgánov hospodárskej súťaže umožňuje chrániť podniky pred súbežným stíhaním zo strany týchto orgánov a Komisie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. novembra 1981, IBM/Komisia, 60/81, EU:C:1981:264, bod 18, ako aj uznesenie z 29. januára 2020, Silgan Closures a Silgan Holdings/Komisia, C‑418/19 P, neuverejnené, EU:C:2020:43, bod 73).
33 V prejednávanej veci z toho vyplýva, že keďže konanie, ktoré Protimonopolný úrad začal 26. septembra 2005 proti spoločnosti ST, bolo konaním, ktoré začal orgán hospodárskej súťaže členského štátu v zmysle článku 35 nariadenia č. 1/2003, rozhodnutie Komisie z 8. apríla 2009 o začatí konania proti spoločnosti ST v zmysle článku 2 ods. 1 nariadenia č. 773/2004 zbavovalo tento orgán na základe článku 11 ods. 6 prvej vety nariadenia č. 1/2003 jeho právomoci uplatňovať článok 102 ZFEÚ len v rozsahu, v akom sa uvedené rozhodnutie týkalo tých istých protisúťažných postupov, ktorých sa údajne dopustila ST na tom istom alebo tých istých tovarových a geografických trhoch počas toho istého obdobia alebo tých istých období, ako sú postupy, ktoré sú predmetom konania prebiehajúceho pred týmto orgánom.
34 S cieľom určiť, či ide o takýto prípad, treba pripomenúť, že zatiaľ čo výklad rozsahu pôsobnosti rozhodnutia Komisie z 8. apríla 2009 prináleží Súdnemu dvoru (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. februára 2018, Western Sahara Campaign UK, C‑266/16, EU:C:2018:118, bod 44 a citovanú judikatúru), vnútroštátnemu súdu prináleží, aby posúdil rozsah pôsobnosti takého rozhodnutia vnútroštátneho orgánu hospodárskej súťaže, akým je rozhodnutie, ktoré napadla žalobkyňa vo veci samej. Súdny dvor, ktorý má vnútroštátnemu súdu v rámci prejudiciálneho konania poskytnúť užitočnú odpoveď, však má právomoc poskytnúť usmernenia vyplývajúce zo spisu vo veci samej, ako aj z písomných a ústnych pripomienok, ktoré mu boli predložené, aby umožnil vnútroštátnemu súdu rozhodnúť o konkrétnom spore, ktorý prejednáva [pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. septembra 2020, YS (Podnikové dôchodky pracovníkov), C‑223/19, EU:C:2020:753, bod 58].
35 Ako vyplýva z rozhodnutia Komisie z 8. apríla 2009, Komisia začala konanie proti spoločnosti ST z dôvodu údajných zneužití dominantného postavenia na trhu služieb veľkoobchodného širokopásmového prístupu, ako je veľkoobchodné poskytovanie prístupu k uvoľneným účastníckym vedeniam. Komisia v tomto rozhodnutí najmä uviedla, že údajné zneužívajúce postupy, ktoré treba preskúmať, sa týkajú stláčania marže, pokiaľ ide o veľkoobchodný prístup k uvoľneným účastníckym vedeniam, ako aj k ďalším službám širokopásmového prístupu a k ich príslušným maloobchodným službám na Slovensku.
36 Naopak, zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vyplýva, že konanie pred Protimonopolným úradom sa týkalo údajných zneužití dominantného postavenia spoločnosťou ST na veľkoobchodných a maloobchodných trhoch telefónnych služieb a služieb prístupu k nízkorýchlostnému internetu prostredníctvom vytáčaného (dial‑up) internetu.
37 Vzhľadom na uvedené skutočnosti a s výhradou overenia vnútroštátnym súdom sa zdá, že predmetom konaní vedených Komisiou a Protimonopolným úradom proti spoločnosti ST bolo údajné zneužitie dominantného postavenia spoločnosti ST na odlišných tovarových trhoch.
38 Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 11 ods. 6 prvá veta nariadenia č. 1/2003 sa má vykladať v tom zmysle, že orgány hospodárskej súťaže členských štátov strácajú svoju právomoc uplatňovať články 101 a 102 ZFEÚ, pokiaľ Komisia začne konanie na účely prijatia rozhodnutia, ktorým sa konštatuje porušenie týchto ustanovení, v rozsahu, v akom sa tento formálny akt týka tých istých údajných porušení článkov 101 a 102 ZFEÚ, ktorých sa dopustil ten istý alebo tie isté podniky na tom istom alebo tých istých tovarových a geografických trhoch počas toho istého alebo tých istých období, ako sú tie, ktoré sú predmetom konania alebo konaní, ktoré predtým začali tieto orgány.
O druhej otázke
39 Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa zásada ne bis in idem, ako je zakotvená v článku 50 Charty, má vykladať v tom zmysle, že sa uplatňuje na také porušenia práva hospodárskej súťaže, akým je zneužitie dominantného postavenia upravené v článku 102 ZFEÚ, pokiaľ tieto porušenia sú sankcionované samostatne a nezávisle Komisiou a orgánom hospodárskej súťaže členského štátu pri výkone ich právomocí v súlade s článkom 11 ods. 6 nariadenia č. 1/2003.
40 V tejto súvislosti treba uviesť, že zásada ne bis in idem predstavuje základnú zásadu práva Únie (rozsudok z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, C‑238/99 P, C‑244/99 P, C‑245/99 P, C‑247/99 P, C‑250/99 P až C‑252/99 P a C‑254/99 P, EU:C:2002:582, bod 59). Táto zásada bola tiež uvedená v článku 50 Charty, pokiaľ ide o stíhania a sankcie trestnej povahy.
41 Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že zásada ne bis in idem sa má dodržiavať v konaniach o ukladaní pokút týkajúcich sa práva hospodárskej súťaže. Uvedená zásada tak zakazuje, aby sa podnik znova uznal za zodpovedný alebo bol znovu stíhaný pre protisúťažný postup, za ktorý už bol sankcionovaný, alebo v súvislosti s ktorým bolo rozhodnuté, že zaň nie je zodpovedný, a to skorším rozhodnutím, proti ktorému už nie je možný opravný prostriedok (rozsudok zo 14. februára 2012, Toshiba Corporation a i., C‑17/10, EU:C:2012:72, bod 94, ako aj citovaná judikatúra).
42 Z toho vyplýva, že uplatnenie zásady ne bis in idem v rámci konaní patriacich do práva hospodárskej súťaže podlieha dvom podmienkam, a to jednak tomu, aby existovalo skoršie právoplatné rozhodnutie (podmienka „bis“), a jednak aby sa na rovnaké protisúťažné správanie vzťahovalo tak skoršie rozhodnutie, ako aj neskoršie stíhania alebo rozhodnutia (podmienka „idem“).
43 Ako Súdny dvor už rozhodol, splnenie podmienky „idem“ podlieha trom čiastkovým podmienkam, ktorými sú totožnosť skutkových okolností, porušovateľa a chráneného právneho záujmu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. februára 2012, Toshiba Corporation a i., C‑17/10, EU:C:2012:72, bod 97). Zásada ne bis in idem teda zakazuje, aby tá istá osoba bola za to isté protiprávne konanie na účely ochrany toho istého právneho záujmu potrestaná viackrát (rozsudok zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, EU:C:2004:6, bod 338).
44 V prejednávanej veci sa však zásada ne bis in idem neuplatní.
45 Ako vyplýva z bodu 37 tohto rozsudku, pokiaľ sa konania vedené Protimonopolným úradom a Komisiou, ako aj rozhodnutia prijaté v nadväznosti na tieto konania týkajú protisúťažných postupov, ku ktorým došlo na odlišných tovarových trhoch, potom sa zásada ne bis in idem neuplatní, keďže nie je splnená čiastková podmienka totožnosti skutkových okolností, v dôsledku čoho nie je splnená ani podmienka „idem“.
46 V tejto súvislosti treba poznamenať, že v rozhodnutí z 15. októbra 2014 Komisia najmä konštatovala zneužitie dominantného postavenia spoločnosťou ST, ktoré spočívalo v stláčaní marže na veľkoobchodnom trhu v prípade prístupu k uvoľnenému účastníckemu vedeniu a na maloobchodnom masovom trhu v prípade širokopásmových služieb ponúkaných na pevnom mieste na Slovensku, zatiaľ čo s výhradou overenia vnútroštátnym súdom zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vyplýva, že Protimonopolný úrad konštatoval zneužitie dominantného postavenia spoločnosťou ST, ktoré spočívalo v stláčaní marže jednak na trhu s poskytovaním hlasových telefónnych služieb pri súčasnom uplatňovaní veľkoobchodných prepojovacích poplatkov na trhoch zostavenia a ukončovania hovorov v pevnej verejnej telekomunikačnej sieti spoločnosti ST, a jednak na trhu služieb prístupu k nízkorýchlostnému internetu pri súčasnom uplatňovaní veľkoobchodných prepojovacích poplatkov na relevantnom trhu s poskytovaním veľkoobchodného prístupu cez analógovú linku a linku digitálnej siete integrovaných služieb prostredníctvom pevnej verejnej telekomunikačnej siete spoločnosti ST. Preto sa zdá, že uvedené zneužitia sa netýkajú tých istých tovarových trhov.
47 Ak by však aj overenie, ktoré má vykonať vnútroštátny súd, odhalilo, že predmetom konania vedeného Protimonopolným úradom a rozhodnutia, ktoré bolo na jeho konci prijaté, sú rovnaké protisúťažné postupy, ktorých sa dopustila ST na tých istých tovarových a geografických trhoch počas toho istého obdobia, ako sú tie, ktorých sa týka rozhodnutie Komisie, čiže podmienka „idem“ by bola splnená, zásada ne bis in idem by sa napriek tomu neuplatnila, pretože by nebola splnená podmienka „bis“. V takomto prípade, ako bolo uvedené v bode 30 tohto rozsudku, by mal byť totiž prijatý záver, že Protimonopolný úrad stratil svoju právomoc uplatniť článok 102 ZFEÚ na základe článku 11 ods. 6 prvej vety nariadenia č. 1/2003.
48 Na druhú otázku treba preto odpovedať tak, že zásada ne bis in idem, ako je zakotvená v článku 50 Charty, sa má vykladať v tom zmysle, že sa uplatňuje na také porušenia práva hospodárskej súťaže, akým je zneužitie dominantného postavenia uvedené v článku 102 ZFEÚ, a zakazuje, aby sa podnik znova uznal za zodpovedný alebo bol znovu stíhaný z dôvodu protisúťažného správania, za ktoré už bol sankcionovaný alebo v prípade ktorého bolo konštatované, že zaň nie je zodpovedný, a to v skoršom rozhodnutí, proti ktorému už nie je možný opravný prostriedok. Naopak, táto zásada sa neuplatní, ak je podnik stíhaný a sankcionovaný samostatne a nezávisle orgánom hospodárskej súťaže členského štátu a Komisiou za porušenia článku 102 ZFEÚ, ktoré sa týkajú odlišných tovarových alebo geografických trhov, alebo ak orgán hospodárskej súťaže členského štátu stratí svoju právomoc podľa článku 11 ods. 6 prvej vety nariadenia č. 1/2003.
O trovách
49 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (ôsma komora) rozhodol takto:
1. Článok 11 ods. 6 prvá veta nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [101 a 102 ZFEÚ] sa má vykladať v tom zmysle, že orgány hospodárskej súťaže členských štátov strácajú svoju právomoc uplatňovať články 101 a 102 ZFEÚ, pokiaľ Európska komisia začne konanie na účely prijatia rozhodnutia, ktorým sa konštatuje porušenie týchto ustanovení, v rozsahu, v akom sa tento formálny akt týka tých istých údajných porušení článkov 101 a 102 ZFEÚ, ktorých sa dopustil ten istý alebo tie isté podniky na tom istom alebo tých istých tovarových a geografických trhoch počas toho istého alebo tých istých období, ako sú tie, ktoré sú predmetom konania alebo konaní, ktoré predtým začali tieto orgány.
2. Zásada ne bis in idem, ako je zakotvená v článku 50 Charty základných práv Európskej únie, sa má vykladať v tom zmysle, že sa uplatňuje na také porušenia práva hospodárskej súťaže, akým je zneužitie dominantného postavenia uvedené v článku 102 ZFEÚ, a zakazuje, aby sa podnik znova uznal za zodpovedný alebo bol znovu stíhaný z dôvodu protisúťažného správania, za ktoré už bol sankcionovaný alebo v prípade ktorého bolo konštatované, že zaň nie je zodpovedný, a to v skoršom rozhodnutí, proti ktorému už nie je možný opravný prostriedok. Naopak, táto zásada sa neuplatní, ak je podnik stíhaný a sankcionovaný samostatne a nezávisle orgánom hospodárskej súťaže členského štátu a Európskou komisiou za porušenia článku 102 ZFEÚ, ktoré sa týkajú odlišných tovarových alebo geografických trhov, alebo ak orgán hospodárskej súťaže členského štátu stratí svoju právomoc podľa článku 11 ods. 6 prvej vety nariadenia č. 1/2003.
Rozsudok bol vyhlásený v Luxemburgu 25. februára 2021.
Tajomník | | Predseda ôsmej komory |