Language of document : ECLI:EU:T:2018:972

ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (druhá rozšírená komora)

zo 14. decembra 2018 (*)

„Verejná služba – Úradníci – Článok 42c služobného poriadku – Nástup na pracovné voľno zo služobných dôvodov – Rovnosť zaobchádzania – Zákaz diskriminácie z dôvodu veku – Zjavne nesprávne posúdenie – Zodpovednosť“

Vo veci T‑750/16,

FV, bývalá úradníčka Rady Európskej únie, v zastúpení: pôvodne L. Levi a A. Tymen, neskôr L. Levi, avocats,

žalobkyňa,

proti

Rade Európskej únie, v zastúpení: M. Bauer a R. Meyer, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorú v konaní podporujú

Európsky parlament, v zastúpení: A. Troupiotis a J. A. Steele, splnomocnení zástupcovia,

a

Európska komisia, v zastúpení: G. Berscheid a D. Martin, splnomocnení zástupcovia,

vedľajší účastníci konania,

ktorej predmetom je návrh založený na článku 270 ZFEÚ, ktorým sa žalobkyňa domáha jednak zrušenia rozhodnutia Rady z 8. decembra 2015 o nástupe žalobkyne na pracovné voľno zo služobných dôvodov na základe článku 42c Služobného poriadku úradníkov Európskej únie a v prípade potreby aj rozhodnutia z 19. júla 2016, ktorým bola zamietnutá sťažnosť podaná žalobkyňou, a jednak náhrady ujmy, ktorá jej údajne vznikla,

VŠEOBECNÝ SÚD (druhá rozšírená komora),

v zložení: predseda komory M. Prek, sudcovia E. Buttigieg (spravodajca), F. Schalin, B. Berke a M. J. Costeira,

tajomník: M. Marescaux, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 10. júla 2018,

vyhlásil tento

Rozsudok

I.      Okolnosti predchádzajúce sporu

1        Služobný poriadok úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“) bol zmenený okrem iného nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) č. 1023/2013 z 22. októbra 2013 (Ú. v. EÚ L 287, 2013, s. 15).

2        Odôvodnenia 1, 3, 7 a 12 nariadenia č. 1023/2013 stanovujú:

„(1)      Európska únia a jej viac ako 50 inštitúcií a agentúr by mali naďalej disponovať vysoko kvalitnou európskou verejnou správou, aby mohli dosahovať svoje ciele, realizovať svoje politiky a aktivity a vykonávať svoje úlohy na najvyššej možnej úrovni v súlade so zmluvami s cieľom čeliť vnútorným aj vonkajším výzvam, ktoré na nich čakajú v budúcnosti, a slúžiť občanom Únie.

(3)      Vzhľadom na rozsah európskej verejnej služby v porovnaní s cieľmi Únie a počtom jej obyvateľov by znižovanie počtu zamestnancov v inštitúciách a agentúrach Únie nemalo viesť k žiadnemu narušeniu vykonávania ich úloh, povinností a funkcií v súlade so záväzkami a právomocami podľa zmlúv. V tejto súvislosti je potrebná transparentnosť nákladov na zamestnancov každej inštitúcie a agentúry pri všetkých kategóriách zamestnancov, ktoré tieto inštitúcie a agentúry zamestnávajú.

(7)      Širším cieľom by mala byť optimalizácia riadenia ľudských zdrojov v európskej verejnej službe vyznačujúcej sa excelentnosťou, spôsobilosťou, nezávislosťou, lojálnosťou, nestrannosťou a stálosťou, ako aj kultúrnou a jazykovou rozmanitosťou a atraktívnymi podmienkami pri prijímaní do služobného pomeru.

(12)      Európska rada vo svojich záveroch z 8. februára 2013 o viacročnom finančnom rámci upozornila, že potreba konsolidovať verejné financie v krátkodobom, strednodobom a dlhodobom horizonte si vyžaduje osobitné úsilie zo strany každého orgánu verejnej správy a jeho zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť a účinnosť a prispôsobiť sa meniacemu sa hospodárskemu prostrediu. V tejto výzve v skutočnosti potvrdila cieľ návrhu Komisie z roku 2011 na zmenu Služobného poriadku úradníkov Európskej únie a Podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov Európskej únie, a ktorého zámerom je zabezpečiť nákladovú účinnosť, a uznala, že problémy, ktorým v súčasnosti Európska únia čelí, si vyžadujú vynakladanie mimoriadneho úsilia zo strany všetkých orgánov štátnej správy a všetkých jej zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť a prispôsobiť sa meniacemu sa hospodárskemu a sociálnemu prostrediu v Európe. …“

3        Článok 1 bod 24 nariadenia č. 1023/2013 stanovuje, že v kapitole 2 hlavy III služobného poriadku sa dopĺňa oddiel 7, nazvaný „Pracovné voľno zo služobných dôvodov“, ktorý obsahuje jediné ustanovenie, konkrétne článok 42c. Podľa tohto ustanovenia:

„Najskôr päť rokov pred dosiahnutím svojho veku odchodu do dôchodku môže úradník, ktorý odpracoval v službe najmenej desať rokov, nastúpiť rozhodnutím menovacieho orgánu na pracovné voľno zo služobných dôvodov pre organizačné potreby spojené so získavaním nových spôsobilostí v rámci inštitúcií.

Celkový počet úradníkov, ktorí majú pracovné voľno zo služobných dôvodov, nepresiahne každý rok 5 % z úradníkov vo všetkých inštitúciách, ktorí odišli do dôchodku v predchádzajúcom roku. Takto vypočítaný celkový počet sa pridelí každej inštitúcii podľa jej príslušného počtu úradníkov k 31. decembru predchádzajúceho roku. Výsledok takéhoto pridelenia sa zaokrúhli nahor na najbližšie celé číslo v každej inštitúcii.

Toto pracovné voľno nepredstavuje disciplinárne opatrenie.

Trvanie pracovného voľna v zásade zodpovedá obdobiu, pokým úradník nedosiahne vek odchodu do dôchodku. Vo výnimočných situáciách však menovací orgán môže rozhodnúť, že toto pracovné voľno ukončí a úradníka opätovne dosadí na jeho pracovné miesto.

Keď úradník, ktorý má pracovné voľno zo služobných dôvodov, dosiahne vek odchodu do dôchodku, automaticky odíde do dôchodku.

Pracovné voľno zo služobných dôvodov sa riadi týmito pravidlami:

a)      na pracovné miesto, ktoré zastával úradník, môže byť vymenovaný iný úradník;

b)      úradník, ktorý má pracovné voľno zo služobných dôvodov, nemá nárok na postup do vyššieho platového stupňa alebo vyššej platovej triedy.

Úradník, ktorý dostal toto pracovné voľno, dostane príspevok vypočítaný v súlade s prílohou IV.

Na žiadosť úradníka sa z tohto príspevku platia príspevky do systému dôchodkového zabezpečenia vypočítané na základe uvedeného príspevku. V takomto prípade sa obdobie služby úradníka, ktorý nastúpil na pracovné voľno zo služobných dôvodov, zohľadňuje na účely výpočtu rokov služby potrebných pre odchod do dôchodku v zmysle článku 2 prílohy VIII.

Na príspevok sa neuplatní opravný koeficient.“

4        Nariadenie č. 1023/2013 nadobudlo účinnosť 1. novembra 2013 a článok 42c služobného poriadku sa uplatňuje od 1. januára 2014.

5        Žalobkyňa FV je bývalá úradníčka Rady Európskej únie. Do služobného pomeru na generálnom sekretariáte Rady (ďalej len „GSR“) nastúpila 1. mája 1981 ako úradníčka v skúšobnej dobe a do trvalého služobného pomeru bola vymenovaná 1. novembra 1981. Počas svojej kariéry pracovala na rôznych útvaroch v rámci Rady.

6        [dôverné](1)

7        [dôverné]

8        V oznámení zamestnancom č. 71/15 z 23. októbra 2015 (ďalej len „OZ 71/15“) generálny tajomník Rady poskytol informácie o vykonávaní článku 42c služobného poriadku touto inštitúciou. Podľa tohto oznámenia:

„… Inštitúcie EÚ sa musia sústavne inovovať a modernizovať, čo znamená, že úradníci musia získavať nové spôsobilosti a aktualizovať svoje znalosti s cieľom prispôsobiť sa novým trendom. Tieto nové spôsobilosti môžu byť spojené napríklad s novými informatickými nástrojmi, s novými systémami zavedenými na tvorbu dokumentov Európskej rady/Rady, s novými postupmi v oblasti verejného obstarávania alebo interného auditu, s novými pracovnými metódami alebo s novými riadiacimi alebo organizačnými postupmi.

Pracovné voľno zo služobných dôvodov má umožniť úradníkom, ktorí majú ťažkosti so získavaním nových spôsobilostí a prispôsobením sa meniacemu sa pracovnému prostrediu, nastúpiť pred dosiahnutím svojho veku odchodu do dôchodku na pracovné voľno. …

Na rok 2015 je v rámci Rady a Európskej rady k dispozícii päť (5) možností…“.

9        [dôverné]

10      [dôverné]

11      [dôverné]

12      [dôverné]

13      [dôverné]

14      [dôverné]

15      [dôverné]

16      [dôverné]

17      [dôverné]

18      [dôverné]

19      [dôverné]

20      [dôverné]

II.    Konanie a návrhy účastníkov konania

21      Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 28. októbra 2016 podala žalobkyňa žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

22      Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu v ten istý deň žalobkyňa požiadala o anonymizáciu na základe článku 66 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu. Všeobecný súd rozhodnutím z 30. januára 2017 vyhovel tejto žiadosti.

23      Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 28. novembra 2016 žalobkyňa na základe článku 66 rokovacieho poriadku požiadala, aby sa v dokumentoch, ku ktorým má verejnosť prístup, vynechali niektoré údaje uvedené v žalobe a v jej prílohách.

24      Dňa 1. februára 2017 predložila Rada vyjadrenie k žalobe.

25      Podaniami doručenými do kancelárie Všeobecného súdu 24. a 10. februára 2017 Európsky parlament a Európska komisia požiadali o povolenie vstupu do konania v prejednávanej veci ako vedľajší účastníci na podporu návrhov Rady.

26      Podaniami doručenými do kancelárie Všeobecného súdu 8. marca 2017 žalobkyňa požiadala, aby sa s niektorými informáciami obsiahnutými v žalobe a v jej prílohách zaobchádzalo dôverne vo vzťahu k Parlamentu a ku Komisii, ak sa povolí vstup týchto inštitúcií do konania ako vedľajších účastníkov. K tejto žiadosti pripojila nedôvernú verziu týchto dokumentov.

27      Dňa 20. apríla 2017 predložila žalobkyňa repliku.

28      Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 17. mája 2017 žalobkyňa požiadala, aby sa s niektorými informáciami obsiahnutými v replike a v jej prílohách zaobchádzalo dôverne vo vzťahu k Parlamentu a ku Komisii, ak sa povolí vstup týchto inštitúcií do konania ako vedľajších účastníkov. K tejto žiadosti pripojila nedôvernú verziu týchto dokumentov.

29      Všeobecný súd uznesením z 8. júna 2017, FV/Rada (T‑750/16, neuverejnené, EU:T:2017:420), povolil vstup Parlamentu a Komisie do konania ako vedľajších účastníkov na podporu návrhov Rady. Keďže žalobkyňa v súlade s článkom 144 ods. 2 rokovacieho poriadku požiadala o dôverné zaobchádzanie s niektorými informáciami obsiahnutými vo vyššie uvedených podaniach a v ich prílohách, Všeobecný súd týmto uznesením dočasne obmedzil oznamovanie týchto podaní Parlamentu a Komisii na ich nedôverné verzie, kým tieto inštitúcie prípadne nepredložia pripomienky k uvedeným žiadostiam o dôverné zaobchádzanie.

30      Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 28. júna 2017 Komisia vyjadrila nesúhlas so žiadosťou o dôverné zaobchádzanie týkajúcou sa žaloby a jej príloh. Parlament nevzniesol námietku voči tejto žiadosti.

31      Dňa 17. júla 2017 predložila Rada dupliku.

32      V dňoch 19. júla 2017 predložil Parlament a 12. júla 2017 Komisia predložila vyjadrenie vedľajšieho účastníka konania.

33      Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 21. augusta 2017 žalobkyňa požiadala, aby sa s niektorými informáciami obsiahnutými v duplike a v jej prílohách zaobchádzalo dôverne vo vzťahu k Parlamentu a ku Komisii, a k tejto žiadosti pripojila nedôvernú verziu týchto dokumentov.

34      Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 1. septembra 2017 Rada oznámila, že nemá pripomienky k vyjadreniam vedľajšieho účastníka konania predloženým Parlamentom a Komisiou.

35      Podaniami doručenými do kancelárie Všeobecného súdu 5. septembra 2017 žalobkyňa predložila pripomienky k vyjadreniam vedľajšieho účastníka konania predloženým Parlamentom a Komisiou.

36      Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 25. septembra 2017 Komisia vyjadrila nesúhlas so žiadosťou o dôverné zaobchádzanie týkajúcou sa dupliky a jej príloh. Parlament nevzniesol námietku voči tejto žiadosti.

37      Predseda druhej komory Všeobecného súdu uznesením z 26. januára 2018 čiastočne vyhovel žiadostiam o dôverné zaobchádzanie, ktoré podala žalobkyňa, určil jej lehotu na predloženie nedôvernej verzie žaloby, dupliky a ich príloh a uviedol, že po doručení nedôvernej verzie uvedených dokumentov Komisii bude môcť Komisia v určitej lehote predložiť prípadné doplňujúce pripomienky k svojmu vyjadreniu vedľajšieho účastníka konania.

38      Dňa 7. marca 2018 Komisia predložila doplňujúce pripomienky k svojmu vyjadreniu vedľajšieho účastníka konania.

39      Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 22. marca 2018 Rada oznámila, že nemá pripomienky k doplňujúcim pripomienkam Komisie.

40      Dňa 5. apríla 2018 predložila žalobkyňa pripomienky k doplňujúcim pripomienkam Komisie.

41      Dňa 6. apríla 2018 kancelária Všeobecného súdu informovala účastníkov konania o skončení písomnej časti konania.

42      Listom z 24. apríla 2018 žalobkyňa podala podľa článku 106 rokovacieho poriadku odôvodnený návrh, aby bola vypočutá v rámci ústnej časti konania.

43      Na návrh druhej komory Všeobecný súd 16. mája 2018 rozhodol podľa článku 28 svojho rokovacieho poriadku o postúpení veci rozšírenému rozhodovaciemu zloženiu.

44      Na návrh sudcu spravodajcu Všeobecný súd (druhá rozšírená komora) rozhodol o začatí ústnej časti konania a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania upravených v článku 89 jeho rokovacieho poriadku vyzval účastníkov konania, aby písomne odpovedali na určité otázky a predložil určité dokumenty. Účastníci konania vyhoveli týmto výzvam v stanovenej lehote.

45      Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní, ktoré sa konalo 10. júla 2018.

46      Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil rozhodnutie z 8. decembra 2015 a v prípade potreby aj rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti z 19. júla 2016,

–        zaviazal Radu na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá vznikla žalobkyni,

–        zaviazal Radu na náhradu všetkých trov konania.

47      Rada navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.

48      Parlament navrhuje, aby Všeobecný súd zamietol žalobu.

49      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.

III. Právny stav

A.      O predmete žaloby

50      V rámci svojich žalobných návrhov žalobkyňa navrhuje zrušiť rozhodnutie z 8. decembra 2015 a „v prípade potreby“ aj rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti z 19. júla 2016. Tvrdí, že tento návrh je prípustný nielen v rozsahu, v akom smeruje proti rozhodnutiu z 8. decembra 2015, ale aj v rozsahu, v akom smeruje proti rozhodnutiu o zamietnutí sťažnosti, keďže toto rozhodnutie obsahuje v porovnaní s rozhodnutím z 8. decembra 2015 nové okolnosti.

51      Ostatní účastníci konania nespochybnili prípustnosť návrhu na zrušenie smerujúceho proti obom vyššie uvedeným rozhodnutiam.

52      Je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry administratívna sťažnosť, upravená v článku 90 ods. 2 služobného poriadku, a jej výslovné alebo implicitné zamietnutie tvoria neoddeliteľnú súčasť komplexného konania a sú iba jedným z predpokladov, ktoré musia byť splnené pred podaním žaloby. Za týchto podmienok má žaloba, aj keď formálne smeruje proti zamietnutiu sťažnosti, za následok, že súdu je na posúdenie predložený akt spôsobujúci ujmu, proti ktorému bola podaná sťažnosť (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. januára 1989, Vainker/Parlament, 293/87, EU:C:1989:8, body 7 a 8), okrem prípadu, keď je dosah zamietnutia sťažnosti odlišný od dosahu aktu, proti ktorému bola táto sťažnosť podaná (rozsudok z 25. októbra 2006, Staboli/Komisia, T‑281/04, EU:T:2006:334, bod 26).

53      Každé rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti, či už je implicitné, alebo výslovné, za predpokladu, že neobsahuje žiadnu výhradu, iba potvrdzuje akt alebo jeho neexistenciu, na ktoré sa sťažovateľ sťažuje, a posudzované samostatne nepredstavuje akt, ktorý možno napadnúť, takže návrhy smerujúce proti tomuto rozhodnutiu, ktoré vo vzťahu k pôvodnému rozhodnutiu nemá samostatný obsah, treba považovať za návrhy smerujúce proti pôvodnému aktu (pozri rozsudok z 19. júna 2015, Z/Súdny dvor, T‑88/13 P, EU:T:2015:393, bod 141 a citovanú judikatúru).

54      Výslovné rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti nemusí vzhľadom na svoj obsah potvrdzovať akt napadnutý žalobcom. To platí v prípade, ak rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti obsahuje opakovaný prieskum situácie žalobcu podľa nových právnych a skutkových okolností alebo ak mení alebo dopĺňa pôvodné rozhodnutie. V týchto prípadoch predstavuje zamietnutie sťažnosti akt podliehajúci preskúmaniu súdom, ktorý naň prihliada pri posúdení zákonnosti napadnutého aktu, alebo ho dokonca považuje za akt spôsobujúci ujmu nahrádzajúci pôvodný akt (rozsudok z 15. septembra 2017, Skareby/ESVČ, T‑585/16, EU:T:2017:613, bod 18).

55      V prejednávanom prípade je potrebné predovšetkým poznamenať, že sťažnosť a žaloba na Všeobecný súd boli podané v lehotách stanovených v článkoch 90 a 91 služobného poriadku.

56      Ďalej treba poukázať na to, že rozhodnutím o zamietnutí sťažnosti sa nemení zmysel ani dosah rozhodnutia z 8. decembra 2015 o nástupe žalobkyne na pracovné voľno zo služobných dôvodov na základe článku 42c služobného poriadku. Okrem toho rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti dopĺňa odôvodnenie rozhodnutia z 8. decembra 2015 týkajúceho sa posúdenia schopnosti žalobkyne získavať nové spôsobilosti a prispôsobiť sa meniacemu sa pracovnému prostrediu a v rámci tohto posúdenia v ňom boli zohľadnené skutkové okolnosti, ktoré neboli dostupné 8. decembra 2015, keď bolo prijaté rozhodnutie o nástupe žalobkyne na pracovné voľno zo služobných dôvodov. Všeobecný súd v tejto súvislosti poukazuje na hodnotiace správy žalobkyne za roky 2014 a 2015, ktoré boli podľa vysvetlení Rady vypracované po prijatí rozhodnutia z 8. decembra 2015, ale pred prijatím rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti.

57      Za týchto podmienok je potrebné konštatovať, že jediným aktom, ktorý žalobkyni v prejednávanom prípade spôsobuje ujmu, je rozhodnutie z 8. decembra 2015 o jej nástupe na pracovné voľno zo služobných dôvodov na základe článku 42c služobného poriadku (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorého zákonnosť však bude posúdená s prihliadnutím na odôvodnenie obsiahnuté v rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti.

B.      O návrhu na zrušenie

58      Na podporu svojho návrhu na zrušenie uvádza žalobkyňa päť žalobných dôvodov, pričom prvým žalobným dôvodom je námietka nezákonnosti vznesená proti článku 42c služobného poriadku, druhý žalobný dôvod je založený na porušení tohto ustanovenia, ako aj OZ 71/15 a na zjavne nesprávnych posúdeniach, tretí žalobný dôvod je založený na porušení práva byť vypočutý, štvrtý žalobný dôvod je založený na porušení povinnosti starostlivosti a piaty žalobný dôvod je založený na zneužití právomoci.

1.      prvom žalobnom dôvode založenom na nezákonnosti článku 42c služobného poriadku

a)      Úvodné poznámky

59      Žalobkyňa tvrdí, že článok 42c služobného poriadku je nezákonný, keďže porušuje zásadu rovnosti pred zákonom a zásadu nediskriminácie okrem iného z dôvodu veku, ktoré sú zakotvené v článkoch 20 a 21 Charty základných práv Európskej únie, smernicu Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní (Ú. v. ES L 303, 2000, s. 16; Mim. vyd. 05/004, s. 79), a článok 1d služobného poriadku.

60      V tejto súvislosti žalobkyňa tvrdí, že vzhľadom na to, že článok 42c služobného poriadku sa výslovne uplatní na úradníkov a zamestnancov „najskôr päť rokov pred dosiahnutím [ich] veku odchodu do dôchodku“, tento článok zavádza rozdielne zaobchádzanie z dôvodu veku, ktoré je vymedzené v článku 2 ods. 2 písm. a) smernice 2000/78. Podľa žalobkyne toto rozdielne zaobchádzanie nie je objektívne a primerane odôvodnené oprávneným cieľom v zmysle článku 6 ods. 1 smernice 2000/78. Okrem toho, aj keby sa konštatovalo, že článok 42c služobného poriadku sleduje taký oprávnený cieľ, prostriedky použité na jeho dosiahnutie nie sú primerané ani nevyhnutné v zmysle článku 6 ods. 1 smernice 2000/78.

61      Parlament, Rada a Komisia nesúhlasia s argumentáciou žalobkyne a navrhujú zamietnuť tento žalobný dôvod.

62      Na úvod je potrebné určiť ustanovenia, z hľadiska ktorých sa má preskúmať námietka nezákonnosti vznesená žalobkyňou.

63      V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že zásada rovnosti zaobchádzania predstavuje všeobecnú zásadu práva Európskej únie stanovenú v článku 20 Charty základných práv, ktorá je konkretizovaná prostredníctvom zásady zákazu diskriminácie uvedenej v článku 21 ods. 1 tejto charty (rozsudok z 5. júla 2017, Fries, C‑190/16, EU:C:2017:513, bod 29).

64      Okrem toho článok 51 ods. 1 Charty základných práv spresňuje, že ustanovenia tejto charty sú pri dodržaní zásady subsidiarity určené okrem iného pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie.

65      Z toho vyplýva, že zákonnosť článku 42c služobného poriadku, ktorým bol doplnený do služobného poriadku nariadením č. 1023/2013, sa má posúdiť z hľadiska normy vyššej právnej sily, ktorou je článok 21 ods. 1 Charty základných práv, spomenutý v argumentácii žalobkyne, ktorý zakazuje akúkoľvek diskrimináciu okrem iného z dôvodu veku.

66      Pokiaľ sa žalobkyňa odvoláva na smernicu 2000/78, treba na úvod uviesť jej relevantné ustanovenia.

67      Článok 1 smernice 2000/78, nazvaný „Účel“, stanovuje:

„Účelom tejto smernice je ustanovenie všeobecného rámca pre boj proti diskriminácii v zamestnaní a povolaní na základe náboženstva alebo viery, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie, s cieľom zaviesť v členských štátoch uplatňovanie zásady rovnakého zaobchádzania.“

68      Článok 2 smernice 2000/78, nazvaný „Pojem diskriminácie“, v odsekoch 1 a 2 stanovuje:

„1.      Na účely tejto smernice sa pod pojmom ‚zásada rovnakého zaobchádzania‘ rozumie, že nemá existovať žiadna priama alebo nepriama diskriminácia založená na ktoromkoľvek z dôvodov uvedených v článku 1.

2.      Na účely odseku 1:

a)      o priamu diskrimináciu ide, ak sa z niektorého z dôvodov uvedených v článku 1 zaobchádza s jednou osobou nepriaznivejšie[,] ako sa v porovnateľnej situácii zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou;

b)      o nepriamu diskrimináciu ide, keď zdanlivo neutrálne ustanovenie, kritérium alebo prax by uviedla osoby určitého náboženstva alebo viery, s určitým zdravotným postihnutím, určitého veku alebo určitej sexuálnej orientácie do nevýhodného postavenia v porovnaní s inými osobami, iba ak:

i)      takýto predpis, kritérium alebo zvyklosť [takéto ustanovenie, kritérium alebo prax – neoficiálny preklad] sú objektívne odôvodnené oprávneným cieľom a prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa sú primerané a nevyhnutné…“.

69      Článok 6 smernice 2000/78, nazvaný „Odôvodnené rozdiely v zaobchádzaní z dôvodu veku“, v odseku 1 stanovuje:

„1.      Bez ohľadu na článok 2 ods. 2 členské štáty môžu stanoviť, že rozdiely v zaobchádzaní z dôvodu veku nie sú diskrimináciou, ak v kontexte vnútroštátnych právnych predpisov sú objektívne a primerane odôvodnené oprávneným cieľom, vrátane zákonnej politiky zamestnanosti, trhu práce a cieľov odbornej prípravy, a ak prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa sú primerané a nevyhnutné.

Takéto rozdiely v zaobchádzaní môžu okrem iného zahrňovať:

a)      stanovenie osobitných podmienok prístupu k zamestnaniu a odbornej príprave, zamestnaniu a povolaniu vrátane podmienok prepúšťania a odmeňovania pre mladých a starších pracovníkov a osoby s opatrovateľskými povinnosťami, aby sa podporila ich profesionálna integrácia alebo aby sa zabezpečila ich ochrana;

b)      stanovenie podmienok minimálneho veku, odbornej praxe alebo rokov služby pre prístup k zamestnaniu alebo k určitým výhodám, ktoré so zamestnaním súvisia;

c)      stanovenie hornej vekovej hranice uchádzačov, ktorá vyplýva z osobitných požiadaviek odbornej prípravy pre obsadzované miesto alebo z nutnosti primeranej doby zamestnania pred odchodom do dôchodku.“

70      Ďalej je potrebné pripomenúť, že z článku 288 tretieho odseku ZFEÚ vyplýva, že smernice sú záväzné pre členské štáty, ktorým sú určené, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. To znamená, že smernica 2000/78 – ako sa navyše uvádza v jej článku 21 – je určená členským štátom, a nie inštitúciám. Preto sa nemožno domnievať, že ustanovenia tejto smernice ako také ukladajú povinnosti inštitúciám pri výkone ich legislatívnych alebo rozhodovacích právomocí (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudky z 9. septembra 2003, Rinke, C‑25/02, EU:C:2003:435, bod 24, a z 24. mája 2008, Belfass/Rada, T‑495/04, EU:T:2008:160, bod 43), a ako také nemôžu byť ani základom pre námietku nezákonnosti článku 42c služobného poriadku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. septembra 2011, Adjemian a i./Komisia, T‑325/09 P, EU:T:2011:506, bod 52).

71      Hoci smernica 2000/78 ako taká nemôže byť zdrojom povinností uložených inštitúciám Únie pri výkone ich legislatívnych alebo rozhodovacích právomocí, ktorých účelom je úprava pracovnoprávnych vzťahov týchto inštitúcií s ich zamestnancami, nič to nemení na skutočnosti, že sa možno dovolávať pravidiel alebo zásad stanovených v tejto smernici alebo z nej odvodených voči týmto inštitúciám, ak je zjavné, že sú len osobitným vyjadrením základných noriem Zmlúv a všeobecných zásad, ktoré musia tieto inštitúcie priamo dodržiavať (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. decembra 2016, Todorova Androva/Rada a i., T‑366/15 P, neuverejnený, EU:T:2016:729, bod 34 a citovanú judikatúru).

72      Súdny dvor už uznal, že smernica 2000/78 spresňuje v oblasti zamestnania a povolania zásadu zákazu diskriminácie na základe veku, ktorá predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. novembra 2014, Vital Pérez, C‑416/13, EU:C:2014:2371, bod 24 a citovanú judikatúru).

73      Z toho vyplýva, že hoci ustanovenia smernice 2000/78 nemôžu byť ako také základom pre námietku nezákonnosti článku 42c služobného poriadku, môžu predstavovať zdroj inšpirácie pri určovaní povinností normotvorcu Únie v oblasti verejnej služby Únie, pričom však treba zohľadniť špecifiká tejto verejnej služby. Všeobecný súd v prejednávanom prípade vezme smernicu 2000/78 do úvahy týmto spôsobom.

74      Pokiaľ sa žalobkyňa odvoláva na článok 1d služobného poriadku, je potrebné pripomenúť, že toto ustanovenie stanovuje zákaz akejkoľvek diskriminácie pri uplatňovaní služobného poriadku okrem iného na základe veku. Toto ustanovenie bolo vložené do služobného poriadku nariadením Rady (ES, Euratom) č. 723/2004 z 22. marca 2004, ktorým sa mení a dopĺňa Služobný poriadok zamestnancov Európskych spoločenstiev a Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Európskych spoločenstiev (Ú. v. EÚ L 124, 2004, s. 1; Mim. vyd. 01/002, s. 130).

75      Keďže článok 1d služobného poriadku sa nachádza v tom istom všeobecne záväznom právnom predpise ako článok 42c služobného poriadku, konkrétne v služobnom poriadku, a preto má rovnaké postavenie v hierarchii právnych noriem ako uvedený článok, toto ustanovenie nie je normou, z hľadiska ktorej možno posúdiť zákonnosť článku 42c služobného poriadku. Žalobkyňa navyše vysvetlila, že na článok 1d služobného poriadku poukázala len z dôvodu, že toto ustanovenie zakotvuje všeobecnú zásadu rovnosti pred zákonom a zásadu zákazu diskriminácie okrem iného na základe veku.

76      Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy je potrebné konštatovať, že zákonnosť článku 42c služobného poriadku sa má posúdiť z hľadiska článku 21 ods. 1 Charty základných práv, pričom v medziach uvedených v bode 73 vyššie treba zároveň vziať do úvahy smernicu 2000/78.

77      Ako už bolo uvedené (pozri bod 63 vyššie), článok 21 ods. 1 Charty základných práv stanovuje zásadu zákazu diskriminácie, ktorá konkretizuje zásadu rovnosti zaobchádzania, zakotvenú v článku 20 tejto charty.

78      Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora zásada rovnosti zaobchádzania vyžaduje, aby sa v porovnateľných situáciách nepostupovalo rozdielne a v rozdielnych situáciách rovnako, ak takýto postup nie je objektívne odôvodnený (pozri rozsudok z 5. júla 2017, Fries, C‑190/16, EU:C:2017:513, bod 30 a citovanú judikatúru).

79      Najprv je potrebné preskúmať, či článok 42c služobného poriadku zavádza rozdielne zaobchádzanie z dôvodu veku, a ak áno, následne je potrebné preskúmať, či je toto rozdielne zaobchádzanie napriek tomu v súlade s článkom 21 ods. 1 Charty základných práv v rozsahu, v akom spĺňa kritériá uvedené v jej článku 52 ods. 1 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. júla 2017, Fries, C‑190/16, EU:C:2017:513, bod 35).

b)      existencii rozdielneho zaobchádzaniadôvodu veku

80      Treba pripomenúť, že článok 42c služobného poriadku sa uplatní „najskôr päť rokov pred dosiahnutím… veku odchodu do dôchodku“ dotknutých úradníkov. Rada spresnila, že toto ustanovenie sa vzťahuje na úradníkov vo vekovom rozpätí od 55 do približne 66 rokov. Z uplatniteľného právneho rámca a z vysvetlení, ktoré Rada poskytla vo svojej písomnej odpovedi na otázku Všeobecného súdu, vyplýva, že toto vekové rozpätie sa určuje na základe nasledujúcich úvah.

81      Pokiaľ ide o úradníkov, ktorí nastúpili do služobného pomeru pred 1. januárom 2014, je potrebné vziať do úvahy článok 22 ods. 1 piaty pododsek prílohy XIII služobného poriadku, v ktorom sa uvádza:

„V prípade úradníkov, ktorí nastúpili do služobného pomeru pred 1. januárom 2014, sa vek odchodu do dôchodku na účely všetkých odkazov na vek odchodu do dôchodku v tomto služobnom poriadku stanoví v súlade s vyššie uvedenými ustanoveniami, ak v tomto služobnom poriadku nie je stanovené inak.“

82      Tento vek odchodu do dôchodku sa pohybuje v rozpätí od 60 do 65 rokov podľa veku úradníka k 1. máju 2014, ako to vyplýva z obsahu prvých štyroch odsekov článku 22 ods. 1 prílohy XIII služobného poriadku.

83      Pokiaľ ide o úradníkov, ktorí nastúpili do služobného pomeru po 1. januári 2014, vek odchodu do dôchodku je podľa článku 52 prvého odseku písm. a) služobného poriadku stanovený na 66 rokov.

84      Z toho vyplýva, že vzhľadom na to, že nástup na pracovné voľno zo služobných dôvodov je možný v prípade úradníkov, ktorí majú odpracovaných 10 rokov a ktorým zostáva najviac päť rokov do dosiahnutia ich veku odchodu do dôchodku, potenciálne sa týka úradníkov, ktorí majú od 55 rokov (v prípade tých, ktorí mali k 1. máju 2014 60 rokov a viac a ktorých vek odchodu do dôchodku bol teda stanovený na 60 rokov) do 66 rokov (v prípade tých, ktorí boli prijatí do služobného pomeru po 1. januári 2014 a ktorých vek odchodu do dôchodku je teda stanovený na 66 rokov).

85      Keďže článok 42c služobného poriadku sa uplatňuje jedine na úradníkov vo vekovom rozpätí od 55 rokov do 66 rokov a neuplatňuje sa na mladších úradníkov, ktorí nepatria do uvedeného vekového rozpätia, toto ustanovenie zavádza rozdielne zaobchádzanie z dôvodu veku.

86      Je potrebné poznamenať, že Rada vyjadrila pochybnosti, či článok 42c služobného poriadku môže spadať pod pojem diskriminácia v zmysle článku 2 smernice 2000/78, keďže v ňom nie je spomenutý „konkrétny vek“, ale vek odchodu dotknutých úradníkov do dôchodku, ktorý sa môže meniť. Podľa Rady preto ide o opatrenie súvisiace s odchodom do dôchodku, ktorého účelom je zmierniť účinok odchodu do dôchodku „z jedného dňa na druhý“, a nie diskriminovať úradníkov v závislosti od konkrétneho veku. Na podporu týchto úvah Rada tiež poukazuje na to, že uplatnenie článku 42c služobného poriadku závisí od druhej podmienky, ktorá nesúvisí s vekom, a to podmienky, aby mal úradník odpracovaných aspoň desať rokov.

87      Táto argumentácia Rady sa týka odôvodnenia rozdielneho zaobchádzania z dôvodu veku, ktoré je stanovené v článku 42c služobného poriadku, a nespochybňuje existenciu tohto rozdielneho zaobchádzania. Keďže toto ustanovenie sa týka len úradníkov patriacich do konkrétneho, jasne vymedzeného vekového rozpätia, zavádza rozdielne zaobchádzanie priamo založené na veku, hoci uvedené vekové rozpätie sa určuje v závislosti od veku odchodu dotknutých úradníkov do dôchodku. Otázka, či toto rozdielne zaobchádzanie predstavuje diskrimináciu zakázanú článkom 21 Charty základných práv, je inou otázkou než otázka týkajúca sa existencie rozdielneho zaobchádzania.

88      Okrem toho treba – stále v reakcii na argumentáciu Rady uvedenú v bode 86 vyššie – konštatovať, že skutočnosť, že článok 42c služobného poriadku stanovuje ďalšie podmienky, ktoré nesúvisia s vekom, ako je podmienka týkajúca sa počtu rokov, ktoré odpracovali dotknutí úradníci, a podmienka týkajúca sa existencie „organizačn[ých] potr[ieb] spojen[ých] so získavaním nových spôsobilostí“, nič nemení na tom, že ak sú tieto podmienky splnené, s úradníkmi, ktorí patria do predmetného vekového rozpätia, sa zaobchádza inak než s úradníkmi, ktorí do tohto rozpätia nepatria.

89      Aby bolo možné vytknúť normotvorcovi Únie porušenie zásady rovnosti zaobchádzania, podľa judikatúry je potrebné, aby zaobchádzal s porovnateľnými situáciami rozdielne a tým znevýhodnil určité osoby v porovnaní s inými (pozri rozsudok zo 16. decembra 2008, Arcelor Atlantique et Lorraine a i., C‑127/07, EU:C:2008:728, bod 39 a citovanú judikatúru). Z tejto judikatúry vyplýva, že v prejednávanom prípade je potrebné overiť, či rozdielne zaobchádzanie na základe veku, zavedené článkom 42c služobného poriadku, spôsobuje znevýhodnenie úradníkov, ktorí patria do predmetného vekového rozpätia, v porovnaní s úradníkmi, ktorí do tohto rozpätia nepatria (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. júla 2017, Fries, C‑190/16, EU:C:2017:513, bod 33).

90      V prejednávanom prípade možno úradníkom, ktorí patria do predmetného vekového rozpätia, a preto sa na nich môže uplatniť opatrenie stanovené v článku 42c služobného poriadku, zmeniť, proti ich vôli, ich administratívne postavenie, keďže prestanú byť úradníkmi „v aktívnom služobnom pomere“ v zmysle článku 36 služobného poriadku a nastúpia na „pracovné voľno zo služobných dôvodov“. Okrem toho títo úradníci už nemôžu postupovať v kariére, keďže podľa článku 42c šiesteho odseku písm. b) služobného poriadku nemajú nárok na postup do vyššieho platového stupňa alebo vyššej platovej triedy.

91      Úradníci, na ktorých sa neuplatní článok 42c služobného poriadku, netrpia takými nevýhodami, pokiaľ ide o ich kariéru.

92      Okrem toho úradníci, ktorí nastúpia na pracovné voľno zo služobných dôvodov, nepochybne trpia poklesom príjmov zo zárobkovej činnosti, ktorý vyplýva najmä z toho, že prestanú poberať základný plat, ktorý sa nahradí príspevkom stanoveným v článku 42c siedmom odseku služobného poriadku. Podľa tohto ustanovenia sa tento príspevok vypočíta v súlade s prílohou IV služobného poriadku, čo znamená, že úradníci, ktorí majú pracovné voľno zo služobných dôvodov, poberajú počas prvých troch mesiacov uplatňovania tohto opatrenia mesačný príspevok rovnajúci sa ich základnému platu, od štvrtého do šiesteho mesiaca uplatňovania tohto opatrenia poberajú mesačný príspevok rovnajúci sa 85 % základného platu a od siedmeho mesiaca do skončenia pracovného voľna, teda do dosiahnutia veku odchodu do dôchodku, poberajú mesačný príspevok rovnajúci sa 70 % základného platu. Podľa článku 42c deviateho odseku služobného poriadku sa na tento príspevok neuplatní opravný koeficient. Uvedenú finančnú škodu navyše môže zhoršiť skutočnosť, že dotknutí úradníci nemajú nárok na postup do vyššieho platového stupňa alebo vyššej platovej triedy, ako to už bolo uvedené.

93      Úradníci, ktorí nepatria do predmetného vekového rozpätia a na ktorých teda nemožno uplatniť článok 42c služobného poriadku, netrpia finančnými nevýhodami uvedenými v bode 92 vyššie.

94      Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba konštatovať, že článok 42c služobného poriadku zavádza rozdielne zaobchádzanie z dôvodu veku.

c)      dodržaní kritérií stanovenýchčlánku 52 ods. 1 Charty základných práv

95      Podľa článku 52 ods. 1 Charty základných práv akékoľvek obmedzenie výkonu práv a slobôd uznaných v tejto charte musí byť ustanovené zákonom a rešpektovať podstatu týchto práv a slobôd. Za predpokladu dodržiavania zásady proporcionality možno tieto práva a slobody obmedziť len vtedy, ak je to nevyhnutné a skutočne to zodpovedá cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou, alebo ak je to potrebné na ochranu práv a slobôd iných.

96      V prejednávanom prípade treba konštatovať, že rozdielne zaobchádzanie z dôvodu veku, zavedené článkom 42c služobného poriadku, je ustanovené „zákonom“ v zmysle článku 52 ods. 1 Charty základných práv, keďže toto ustanovenie je súčasťou nariadenia č. 1023/2013 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. júla 2017, Fries, C‑190/16, EU:C:2017:513, bod 37).

97      Okrem toho je potrebné konštatovať, že uvedené rozdielne zaobchádzanie sa týka otázky obmedzenej pôsobnosti v rámci verejnej služby Únie, konkrétne otázky nástupu niektorých úradníkov, ktorí spĺňajú určité podmienky, ku ktorým patrí aj podmienka týkajúca sa veku, na pracovné voľno zo služobných dôvodov. Toto rozdielne zaobchádzanie preto „rešpektuje podstatu“ zásady zákazu diskriminácie v zmysle článku 52 ods. 1 Charty základných práv (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. júla 2017, Fries, C‑190/16, EU:C:2017:513, bod 38 a citovanú judikatúru).

98      Na potvrdenie tohto záveru treba poukázať na to, že článok 42c druhý odsek služobného poriadku stanovuje, že celkový počet úradníkov, ktorí majú pracovné voľno zo služobných dôvodov, nemôže presiahnuť každý rok 5 % z úradníkov vo všetkých inštitúciách, ktorí odišli do dôchodku v predchádzajúcom roku. Je teda zrejmé, že vzhľadom na tento strop a podmienky uplatňovania článku 42c služobného poriadku uvedené v prvom odseku tohto článku celkový počet úradníkov, ktorí môžu mať pracovné voľno zo služobných dôvodov, za rok je veľmi nízky, ako to vyplýva aj z písomných odpovedí Parlamentu, Rady a Komisie na otázku položenú Všeobecným súdom. Rada ako príklad uviedla, že v rámci Rady na pracovné voľno zo služobných dôvodov nastúpili počas každého z rokov 2015, 2016 a 2017 štyria z celkového počtu 2757 úradníkov, ktorí boli zamestnaní v Rade k 31. decembru 2017.

99      Všeobecný súd preskúma otázku, či sú v prejednávanom prípade splnené obe zostávajúce podmienky, stanovené v článku 52 ods. 1 Charty základných práv, ktoré umožňujú odôvodniť rozdielne zaobchádzanie na základe veku zavedené článkom 42c služobného poriadku. Ide o podmienku týkajúcu sa existencie cieľa všeobecného záujmu, ktorý je uznaný Úniou a ktorému zodpovedá rozdielne zaobchádzanie, a podmienku týkajúcu sa proporcionality.

1)      O tom, či rozdielne zaobchádzanie z dôvodu veku zavedené článkom 42c služobného poriadku zodpovedá cieľu všeobecného záujmu, ktorý je uznaný Úniou

100    Rada, ktorú podporuje Parlament a Komisia, v podstate tvrdí, že rozdielne zaobchádzanie z dôvodu veku zavedené článkom 42c služobného poriadku sleduje tri ciele všeobecného záujmu v rámci zamestnaneckej politiky. V prvom rade toto rozdielne zaobchádzanie sleduje cieľ spočívajúci v optimalizácii investícií inštitúcií týkajúcich sa odbornej prípravy, keďže im umožňuje sústrediť tieto investície na úradníkov, ktorým ešte zostáva do odchodu do dôchodku dostatočne dlhé obdobie. V druhom rade uvedené rozdielne zaobchádzanie sleduje cieľ spočívajúci v pomoci úradníkom, ktorí čoskoro odídu do dôchodku a ktorí nie sú schopní získavať nové spôsobilosti a prispôsobiť sa meniacemu sa pracovnému prostrediu inštitúcií. V treťom rade toto rozdielne zaobchádzanie sleduje v podstate cieľ spočívajúci v zachovaní vyváženej vekovej štruktúry medzi mladými úradníkmi a staršími úradníkmi, ktorý zasa podporuje zamestnávanie a kariérny postup týchto mladých úradníkov, výmenu skúseností a inováciu, ako aj geografickú rozmanitosť.

101    Žalobkyňa popiera existenciu troch vyššie uvedených cieľov. Tvrdí, že jediným cieľom, ktorý sleduje článok 42c služobného poriadku, je cieľ spočívajúci v znížení nákladov a počtu zamestnancov inštitúcií „zbavením sa“ úradníkov, ktorí majú najbližšie k odchodu do dôchodku a ktorí poberajú vysokú mzdu. Tento cieľ pritom nepredstavuje oprávnený cieľ týkajúci sa „politiky zamestnanosti, trhu práce a cieľov odbornej prípravy“ v zmysle článku 6 ods. 1 smernice 2000/78, ktorý odôvodňuje rozdielne zaobchádzanie na základe veku zavedené článkom 42c služobného poriadku.

102    V prvom rade je potrebné overiť existenciu cieľov, ktoré uvádzajú inštitúcie. V tejto súvislosti treba vziať do úvahy ustanovenia článku 42c služobného poriadku a prípadne aj jeho všeobecný kontext umožňujúci identifikáciu cieľa, ktorý je v pozadí rozdielneho zaobchádzania z dôvodu veku zavedeného týmto článkom (pozri analogicky rozsudky zo 16. októbra 2007, Palacios de la Villa, C‑411/05, EU:C:2007:604, body 56 a 57; z 21. júla 2011, Fuchs a Köhler, C‑159/10 a C‑160/10, EU:C:2011:508, bod 39, a zo 6. novembra 2012, Komisia/Maďarsko, C‑286/12, EU:C:2012:687, bod 58).

103    Pokiaľ ide o prvý uvedený cieľ, ktorý spočíva v optimalizácii investícií týkajúcich sa odbornej prípravy, je potrebné predovšetkým poukázať na to, že uplatnenie článku 42c služobného poriadku závisí od podmienky týkajúcej sa existencie „organizačn[ých] potr[ieb] spojen[ých] so získavaním nových spôsobilostí“. Zmienka o „získavan[í] nových spôsobilostí“ svedčí o vzťahu medzi uvedeným ustanovením a odbornou prípravou.

104    Zo spisu a najmä zo záverov Európskej rady zo 7. a 8. februára 2013 navyše vyplýva, že nariadenie č. 1023/2013, a teda aj článok 42c služobného poriadku boli prijaté v kontexte rozpočtovej prísnosti európskej verejnej správy, vôle členských štátov zvýšiť jej efektívnosť a výkonnosť a postupného znižovania počtu zamestnancov inštitúcií, konkrétne o 5 % v období rokov 2013 až 2017.

105    Okrem toho je potrebné pripomenúť, že v úvahách obsiahnutých v odôvodneniach 1, 3, 7 a 12 nariadenia č. 1023/2013 sa spomína po prvé potreba, aby Únia naďalej disponovala vysoko kvalitnou európskou verejnou správou (odôvodnenie 1), ktorá by bola schopná vykonávať úlohy zverené inštitúciám v kontexte znižovania počtu zamestnancov (odôvodnenie 3), po druhé potreba optimalizácie riadenia ľudských zdrojov (odôvodnenie 7) a po tretie – s odkazom na vyššie uvedené závery Európskej rady – potreba zvýšiť efektívnosť a účinnosť, potreba prispôsobiť sa meniacemu sa hospodárskemu prostrediu a zámer zabezpečiť nákladovú účinnosť (odôvodnenie 12).

106    Vyššie uvedené odôvodnenia nariadenia č. 1023/2013 svedčia o tom, že normotvorca Únie mal v úmysle sledovať cieľ týkajúci sa efektívneho riadenia výdavkov súvisiacich s európskou verejnou správou v oblasti nákladovej účinnosti, a tak umožniť zachovanie vysokej úrovne kvality tejto správy a v konečnom dôsledku umožniť Únii dosahovať jej ciele, uskutočňovať jej politiky a plniť jej úlohy v kontexte rozpočtovej prísnosti a znižovania počtu zamestnancov inštitúcií. Vzhľadom na toto konštatovanie a na úvahy uvedené v bode 103 vyššie treba konštatovať, že existencia cieľa týkajúceho sa optimalizácie investícií určených na odbornú prípravu úradníkov, ktorý sleduje normotvorca Únie prostredníctvom rozdielneho zaobchádzania na základe veku zavedeného článkom 42c služobného poriadku, je preukázaná.

107    Bez toho, aby bolo potrebné overiť existenciu dvoch ďalších cieľov, ktoré uvádzajú inštitúcie, treba v druhom rade preskúmať, či prvý uvedený cieľ, ktorého existencia bola preukázaná, predstavuje cieľ „všeobecného záujmu, ktorý je uznaný Úniou“, v zmysle článku 52 ods. 1 Charty základných práv.

108    Prvý uvedený cieľ sa týka v podstate riadnej správy verejných prostriedkov v oblasti nákladovej účinnosti v kontexte rozpočtovej prísnosti a znižovania počtu zamestnancov inštitúcií. V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že podľa článku 310 ods. 5 ZFEÚ sa rozpočet Únie plní v súlade so zásadou správneho finančného hospodárenia. Okrem toho článok 30 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) č. 966/2012 z 25. októbra 2012 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Únie, a zrušení nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 1605/2002 (Ú. v. EÚ L 298, 2012, s. 1) stanovuje, že rozpočtové prostriedky sa vynakladajú v súlade so zásadou riadneho finančného hospodárenia, a to v súlade so zásadami hospodárnosti, efektívnosti a účinnosti. Článok 30 ods. 2 druhý pododsek nariadenia č. 966/2012 spresňuje, že zásada efektívnosti sa týka najlepšieho vzájomného pomeru medzi použitými prostriedkami a dosiahnutými výsledkami. Z týchto ustanovení vyplýva, že cieľ normotvorcu Únie zaručiť prostredníctvom rozdielneho zaobchádzania na základe veku zavedeného článkom 42c služobného poriadku optimalizáciu výdavkov inštitúcií v oblasti odbornej prípravy predstavuje cieľ „všeobecného záujmu, ktor[ý] [je] uznan[ý] Úniou“.

109    Okrem toho, keďže prvý uvedený cieľ sa týka politiky odbornej prípravy inštitúcií, spadá do pôsobnosti článku 6 ods. 1 prvého pododseku smernice 2000/78, v ktorom je medzi oprávnenými cieľmi, ktoré môžu odôvodniť rozdiely v zaobchádzaní z dôvodu veku zavedené vnútroštátnymi opatreniami, spomenutý cieľ týkajúci sa odbornej prípravy. Z toho vyplýva, že aj na základe uvedenej smernice, ktorá predstavuje zdroj inšpirácie pri určovaní povinností normotvorcu Únie v prejednávanom prípade (pozri bod 73 vyššie), prvý uvedený cieľ predstavuje cieľ „všeobecného záujmu, ktorý je uznaný Úniou,“ v zmysle článku 52 ods. 1 Charty základných práv (pozri analogicky rozsudok z 5. júla 2017, Fries, C‑190/16, EU:C:2017:513, body 42 a 43).

110    Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba konštatovať, že rozdielne zaobchádzanie z dôvodu veku zavedené článkom 42c služobného poriadku zodpovedá aspoň jednému cieľu všeobecného záujmu, ktorý je uznaný Úniou, v zmysle článku 52 ods. 1 Charty základných práv.

111    Na tomto závere nič nemení argumentácia žalobkyne uvedená v bode 101 vyššie. Nezávisle od otázky, na ktorú poukazuje táto argumentácia, či cieľ spočívajúci v znížení nákladov a počtu zamestnancov inštitúcií môže sám osebe predstavovať cieľ všeobecného záujmu, ktorý je uznaný Úniou, totiž treba konštatovať, že žalobkyňa nepreukázala, že je to jediný cieľ, ktorý sleduje článok 42c služobného poriadku. V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že bola preukázaná existencia aspoň jedného ďalšieho oprávneného cieľa sledovaného normotvorcom Únie, konkrétne cieľa spočívajúceho v optimalizácii investícií určených na odbornú prípravu úradníkov.

112    Keďže rozdielne zaobchádzanie z dôvodu veku zavedené článkom 42c služobného poriadku zodpovedá aspoň jednému cieľu všeobecného záujmu, ktorý je uznaný Úniou, je potrebné preskúmať, či toto rozdielne zaobchádzanie rešpektuje zásadu proporcionality v zmysle článku 52 ods. 1 Charty základných práv (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. júla 2017, Fries, C‑190/16, EU:C:2017:513, bod 39).

2)      O proporcionalite

113    Na preskúmanie proporcionality rozdielneho zaobchádzania z dôvodu veku zavedeného článkom 42c služobného poriadku treba preskúmať, či je toto rozdielne zaobchádzanie vhodné na dosiahnutie sledovaného cieľa a či nejde nad rámec toho, čo je nevyhnutné na tento účel (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. júla 2017, Fries, C‑190/16, EU:C:2017:513, bod 44).

114    V tejto súvislosti – analogicky k širokej miere voľnej úvahy priznanej vnútroštátnemu zákonodarcovi, pokiaľ ide o vymedzenie opatrení, ktorými možno dosiahnuť určený cieľ v oblasti sociálnej politiky a politiky zamestnanosti (rozsudky zo 16. októbra 2007, Palacios de la Villa, C‑411/05, EU:C:2007:604, bod 68; z 5. marca 2009, Age Concern England, C‑388/07, EU:C:2009:128, bod 51, a z 9. septembra 2015, Unland, C‑20/13, EU:C:2015:561, bod 57) – je potrebné priznať normotvorcovi Únie širokú mieru voľnej úvahy pri vymedzení opatrení, ktorými možno dosiahnuť určitý cieľ všeobecného záujmu v rámci zamestnaneckej politiky. Vzhľadom na túto širokú mieru voľnej úvahy sa preskúmanie súdom v prejednávanom prípade týka otázky, či sa nezdá nerozumné, aby sa normotvorca Únie domnieval, že rozdielne zaobchádzanie z dôvodu veku zavedené článkom 42c služobného poriadku môže byť primerané a nevyhnutné na dosiahnutie uvedeného oprávneného cieľa (pozri analogicky rozsudky zo 16. októbra 2007, Palacios de la Villa, C‑411/05, EU:C:2007:604, bod 72; z 12. januára 2010, Petersen, C‑341/08, EU:C:2010:4, bod 70, a z 9. septembra 2015, Unland, C‑20/13, EU:C:2015:561, bod 65).

115    Pokiaľ ide o prvý uvedený cieľ, ktorý sa týka optimalizácie investícií súvisiacich s odbornou prípravou, je potrebné pripomenúť, že článok 42c služobného poriadku bol prijatý v kontexte rozpočtovej prísnosti a znižovania počtu zamestnancov inštitúcií. Ako vyplýva zo spisu, ide o postupné znižovanie počtu zamestnancov o 5 % v období rokov 2013 až 2017, ktoré sa vzťahuje na všetky inštitúcie, orgány a agentúry Únie. Vyššie uvedené ustanovenie tiež bolo prijaté v kontexte vôle zvýšiť efektívnosť a účinnosť európskej verejnej správy v oblasti nákladovej účinnosti, ako to vyplýva najmä z odôvodnenia 12 nariadenia č. 1023/2013.

116    Rada spresnila, že v takom kontexte inštitúcie na to, aby pri klesajúcom počte zamestnancov zabezpečili meniace sa úlohy, musia zmeniť svoje pracovné metódy a vyžadovať od úradníkov, aby sa prispôsobili a pravidelne získavali nové spôsobilosti. K týmto okolnostiam sa pripájajú aj možnosti, ktoré poskytuje informatizácia a dematerializácia postupov, ktoré vedú k poklesu potrieb, pokiaľ ide o menej kvalifikované zamestnania. Vzhľadom na všetky tieto okolnosti musia inštitúcie vynakladať veľké investície do sústavného vzdelávania svojich úradníkov.

117    Rada uviedla, že vzhľadom na tieto skutočnosti článok 42c služobného poriadku dovoľuje inštitúciám sústrediť investície určené na odbornú prípravu na úradníkov, ktorým ešte do odchodu do dôchodku zostáva dostatočne dlhá kariéra, a poskytnúť určitú formu predčasného dôchodku úradníkom na konci kariéry.

118    Nemožno totiž poprieť, že v prípade, ak úradníci musia získavať nové spôsobilosti, a preto musia inštitúcie investovať do odbornej prípravy v kontexte rozpočtovej prísnosti a znižovania počtu zamestnancov, nástupom úradníkov, ktorí čoskoro dosiahnu vek odchodu do dôchodku, na pracovné voľno sa uvoľňujú finančné prostriedky týkajúce sa ich odbornej prípravy, ktoré by sa mohli použiť na odbornú prípravu mladších úradníkov, ktorí majú pred sebou dlhšiu kariéru v inštitúciách. Z toho vyplýva, že tento nástup na pracovné voľno prispieva k optimalizácií investícií týkajúcich sa odbornej prípravy, keďže slúži na zlepšenie pomeru medzi nákladmi týkajúcimi sa týchto investícií a prospechom, ktorý získajú inštitúcie. Preto treba konštatovať, že vzhľadom na širokú mieru voľnej úvahy, ktorú má normotvorca Únie (pozri bod 114 vyššie), rozdielne zaobchádzanie z dôvodu veku zavedené článkom 42c služobného poriadku predstavuje primeraný prostriedok na dosiahnutie prvého cieľa sledovaného normotvorcom Únie.

119    Pokiaľ ide o posúdenie otázky, či vyššie uvedené rozdielne zaobchádzanie ide nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie sledovaného cieľa, treba ho umiestniť do kontextu právnej úpravy, do ktorej patrí, a zohľadniť tak ujmu, ktorú prípadne môže spôsobiť dotknutým úradníkom, ako aj prospech, ktorý z neho majú najmä inštitúcie (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudok z 5. júla 2017, Fries, C‑190/16, EU:C:2017:513, bod 53).

120    Čo sa týka prospechu získaného inštitúciami, je potrebné konštatovať, že optimalizácia investícií týkajúcich sa odbornej prípravy, ktorá sa má dosiahnuť rozdielnym zaobchádzaním z dôvodu veku, prispieva k tomu, aby inštitúcie v konečnom dôsledku mohli naďalej plniť svoje úlohy v kontexte rozpočtovej prísnosti a znižovania počtu zamestnancov.

121    Okrem toho, ak sa vyššie uvedené rozdielne zaobchádzanie umiestni do kontextu článku 42c služobného poriadku a služobného poriadku vo všeobecnosti, je potrebné poznamenať, že nástup na pracovné voľno zo služobných dôvodov je v konečnom dôsledku nástrojom riadenia zamestnancov, ktorý majú inštitúcie k dispozícii, keďže predstavuje doplňujúce administratívne postavenie, ktoré možno úradníkom prideliť, popri ostatných administratívnych postaveniach, ktorými sú podľa článku 35 služobného poriadku aktívny služobný pomer, dočasné preloženie, pracovné voľno z osobných dôvodov, postavenie mimo činnej služby, pracovné voľno na vojenskú službu a rodičovská dovolenka alebo rodinná dovolenka.

122    Navyše je potrebné konštatovať, že v služobnom poriadku sa nenachádzajú ustanovenia, ktoré by predstavovali „alternatívu“ k opatreniu upravenému v článku 42c služobného poriadku. Keďže žalobkyňa sa odvoláva na článok 51 služobného poriadku týkajúci sa otázok nespôsobilosti, treba konkrétne poukázať na to, že cieľom tohto ustanovenia je určiť a sankcionovať neuspokojivé plnenie úloh úradníkom, pričom toto ustanovenie sa uplatňuje nezávisle od úvah týkajúcich sa služobných dôvodov, zatiaľ čo opatrenie prijaté na základe článku 42c služobného poriadku sa uplatňuje zo služobných dôvodov.

123    Článok 42c služobného poriadku ako doplňujúci nástroj riadenia zamestnancov je ipso facto prospešný pre inštitúcie.

124    Pokiaľ ide o ujmu spôsobenú dotknutým úradníkom, je potrebné zohľadniť úvahy uvedené v bodoch 90 až 92 vyššie.

125    Zároveň treba poukázať na to, že – ako Rada tiež správne tvrdí – títo úradníci nastupujú na pracovné voľno zo služobných dôvodov za primeraných finančných podmienok. Je totiž potrebné najmä pripomenúť, že dotknutí úradníci dostávajú až do skončenia pracovného voľna mesačný príspevok, ktorého výpočet, spresnený v bode 92 vyššie, nepovažuje Všeobecný súd za neprimeraný. Okrem toho, ako vyplýva z článku 42c ôsmeho odseku služobného poriadku, dotknutí úradníci môžu naďalej prispievať do systému dôchodkového zabezpečenia, a tak zvýšiť sumu svojho dôchodku. Podmienka, aby mal úradník odpracovaných desať rokov, stanovená v článku 42c služobného poriadku, tiež prispieva k proporcionalite opatrenia upraveného týmto ustanovením v tom zmysle, že – ako Parlament správne poznamenáva –má za následok, že toto opatrenie sa uplatňuje len na úradníkov, v prípade ktorých je výška platu a nároku na dôchodok taká, že zmierňuje finančné nevýhody nástupu na pracovné voľno. Napokon treba pripomenúť, že po prvé opatrenie upravené v článku 42c služobného poriadku závisí od viacerých podmienok stanovených v prvom odseku tohto článku, po druhé inštitúcie nie sú povinné prijať ho, ale majú širokú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o jeho prijatie, a po tretie celkový počet úradníkov, na ktorých možno uplatniť toto opatrenie, za rok je obmedzený na 5 % celkového počtu úradníkov vo všetkých inštitúciách, ktorí odišli do dôchodku v predchádzajúcom roku (pozri bod 98 vyššie).

126    Vzhľadom na všetky úvahy obsiahnuté v bodoch 120 až 125 vyššie sa nezdá nerozumné, aby normotvorca Únie považoval za potrebné stanoviť, že na účely dosiahnutia oprávneného cieľa spočívajúceho v optimalizácii investícií týkajúcich sa odbornej prípravy nastúpia na pracovné voľno zo služobných dôvodov len úradníci, ktorí patria do predmetného vekového rozpätia, a nie úradníci, ktorí do tohto rozpätia nepatria. Preto je potrebné konštatovať, že rozdielne zaobchádzanie z dôvodu veku zavedené článkom 42c služobného poriadku je primerané vo vzťahu k prvému uvedenému oprávnenému cieľu.

127    Keďže proporcionalita rozdielneho zaobchádzania z dôvodu veku bola preukázaná vo vzťahu k prvému uvedenému oprávnenému cieľu, je potrebné konštatovať, že toto rozdielne zaobchádzanie, zavedené článkom 42c služobného poriadku, neporušuje článok 21 ods. 1 Charty základných práv, lebo zodpovedá kritériám uvedeným v článku 52 ods. 1 tejto charty. Námietku nezákonnosti vznesenú proti článku 42c služobného poriadku preto treba zamietnuť.

2.      druhom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 42c služobného poriadkuOZ 71/15, ako aj na zjavne nesprávnych posúdeniach

128    Žalobkyňa tvrdí, že napadnuté rozhodnutie porušuje článok 42c služobného poriadku a OZ 71/15 a že vychádza zo zjavne nesprávnych posúdení. V tejto súvislosti najmä tvrdí, že Rada nepreukázala služobné dôvody, ktorými sa riadila pri uplatnení článku 42c služobného poriadku na žalobkyňu, neoznačila skutočné organizačné potreby, ktoré by si vyžadovali získavanie nových spôsobilostí, a neoznačila nové spôsobilosti, ktoré by žalobkyňa nebola schopná získať. Naproti tomu, podrobne sa venovala najmä údajne negatívnym hodnotiacim správam žalobkyne a jej správaniu v služobnom pomere, teda okolnostiam, ktoré podľa žalobkyne neparia do pôsobnosti článku 42c služobného poriadku. Žalobkyňa tiež spochybňuje záver uvedený v napadnutom rozhodnutí, podľa ktorého nebola schopná prispôsobiť sa meniacim sa pracovným potrebám.

129    Rada nesúhlasí s argumentáciou žalobkyne a navrhuje zamietnuť tento žalobný dôvod.

a)      určení právneho rámca uplatniteľnéhoprejednávanom prípade

130    Treba pripomenúť, že článok 42c služobného poriadku výslovne stanovuje, že nástup dotknutých úradníkov na pracovné voľno sa uskutočňuje zo služobných dôvodov. Okrem toho ako podmienku svojho uplatnenia stanovuje existenciu „organizačných potrieb spojených so získavaním nových spôsobilostí v rámci inštitúcií“.

131    Tiež je potrebné pripomenúť, že generálny tajomník Rady poskytol v OZ 71/15 informácie o vykonávaní článku 42c služobného poriadku touto inštitúciou (pozri bod 8 vyššie), pričom spresnil najmä obsah „organizačných potrieb spojených so získavaním nových spôsobilostí“, pokiaľ ide o túto inštitúciu. Z uvedeného oznámenia a zo spresnení uvedených v rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti (pozri najmä body 44 a 64 tohto rozhodnutia) vyplýva, že pri uplatňovaní článku 42c služobného poriadku berie Rada do úvahy tieto dve okolnosti: po prvé berie do úvahy „organizačné potreby spojené so získavaním nových spôsobilostí“ v rámci inštitúcie v tom zmysle, že hodnotí existenciu týchto potrieb, ktoré si vyžadujú získavanie nových spôsobilostí zo strany dotknutých úradníkov, a po druhé berie do úvahy schopnosť týchto úradníkov získavať také spôsobilosti a prispôsobiť sa meniacemu sa pracovnému prostrediu.

132    Rada v bode 44 rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti a vo vyjadrení k žalobe predloženom v konaní pred Všeobecným súdom spresnila, že posúdenie druhej okolnosti uvedenej v bode 131 vyššie nevyhnutne zahŕňa prognostický prvok v tom zmysle, že na základe informácií, ktoré mal menovací orgán k dispozícii v okamihu, keď prijímal rozhodnutie, bolo potrebné vyhodnotiť, či bolo rozumné predpokladať, že dotknutí úradníci budú mať v budúcnosti ťažkosti s prispôsobením sa meniacemu sa pracovnému prostrediu a služobným požiadavkám.

133    Z právneho rámca, ktorým je v prejednávanom prípade článok 42c služobného poriadku, spresneného prostredníctvom OZ 71/15, ktorým je Rada viazaná, vyplýva, že hodnotenie oboch okolností opísaných v bode 131 vyššie je výhľadovým hodnotením, ako to táto inštitúcia navyše potvrdila na pojednávaní v reakcii na otázku položenú Všeobecným súdom.

134    Žalobkyňa napáda zákonnosť výkladu článku 42c služobného poriadku, ktorý podala Rada. Žalobkyňa po prvé tvrdí, že Rada prostredníctvom OZ 71/15 skreslila toto ustanovenie tým, že stanovila, že nástup na pracovné voľno zo služobných dôvodov sa uplatní v prípade „úradníkov, ktorí majú ťažkosti so získavaním nových spôsobilostí a prispôsobením sa meniacemu sa pracovnému prostrediu“. Po druhé tvrdí, že z dôvodu tohto nezákonného skreslenia treba argumentáciu Rady uvedenú v bode 76 vyjadrenia k žalobe, podľa ktorej sa má „vyhodnotiť potenciál úradníka získavať nové spôsobilosti a prispôsobiť sa meniacemu sa pracovnému prostrediu“, tiež zamietnuť, keďže táto argumentácia je založená na odhadoch, ktoré znenie článku 42c služobného poriadku nepripúšťa.

135    Táto argumentácia žalobkyne si vyžaduje preskúmať zlučiteľnosť prístupu Rady, ktorý je opísaný v OZ 71/15 a konkretizovaný v rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti a v jej podaniach predložených v konaní pred Všeobecným súdom, s normou vyššej právnej sily, ktorou je článok 42c služobného poriadku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. septembra 2015, Barnett/CESE, F‑20/14, EU:F:2015:107, bod 52 a citovanú judikatúru).

136    V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že v článku 42c služobného poriadku sú výslovne spomenuté „služobné dôvody“. Ako Rada spresnila vo svojej písomnej odpovedi na otázku položenú Všeobecným súdom, „organizačné potreby spojené so získavaním nových spôsobilostí“, ktoré sú tiež uvedené v tomto článku, predstavujú osobitný aspekt služobných dôvodov.

137    Keďže „organizačné potreby“ sú spojené so „získavaním nových spôsobilostí“ a sú len osobitným aspektom služobných dôvodov v rámci článku 42c služobného poriadku, treba konštatovať, že znenie tohto ustanovenia nezakazuje Rade, aby v rámci „organizačných potrieb spojených so získavaním nových spôsobilostí“ vzala do úvahy schopnosť dotknutých úradníkov „získavať nové spôsobilosti a prispôsobiť sa meniacemu sa pracovnému prostrediu“ v zmysle OZ 71/15.

138    Toto zohľadnenie prvku charakteristického pre dotknutých úradníkov neodporuje ani ratio legis článku 42c služobného poriadku. Vzhľadom na to, že bolo preukázané, že toto ustanovenie sleduje cieľ spočívajúci v optimalizácii investícií inštitúcií súvisiacich s odbornou prípravou v oblasti nákladovej účinnosti, sa totiž zdá zlučiteľné s týmto cieľom, aby Rada pri určovaní nákladov na investície týkajúce sa odbornej prípravy vzala do úvahy schopnosť dotknutých úradníkov získavať nové spôsobilosti a prispôsobiť sa meniacemu sa pracovnému prostrediu. Toto zohľadnenie prvku charakteristického pre dotknutých úradníkov sa tiež javí odôvodnené skutočnosťou, že uplatňovanie článku 42c služobného poriadku vyvoláva nepriaznivé dôsledky pre týchto úradníkov a že tento článok možno uplatniť na dotknutých úradníkov proti ich vôli (pozri body 90 až 92 vyššie). Z toho vyplýva, že toto zohľadnenie prvku charakteristického pre dotknutých úradníkov vedie k tomu, že toto ustanovenie sa na nich uplatňuje menej prísne.

139    Preto treba konštatovať, že hodnotenie schopnosti dotknutých úradníkov získavať nové spôsobilosti a prispôsobiť sa meniacemu sa pracovnému prostrediu zo strany Rady je zlučiteľné s článkom 42c služobného poriadku.

140    Okrem toho, keďže toto hodnotenie sa týka uskutočňovania služobných dôvodov, musí sa nevyhnutne týkať budúcej schopnosti dotknutých úradníkov získavať nové spôsobilosti a prispôsobiť sa meniacemu sa pracovnému prostrediu, a tak musí zahŕňať prognostický prvok, ako správne tvrdí Rada. V opačnom prípade by toto hodnotenie nezodpovedalo služobným dôvodom. Preto je potrebné tiež konštatovať, že prognostický prvok zahrnutý do hodnotenia druhej okolnosti opísanej v bode 131 vyššie je zlučiteľný s článkom 42c služobného poriadku.

141    Na základe vyššie uvedených úvah je potrebné zamietnuť argumentáciu žalobkyne opísanú v bode 134 vyššie.

142    Z právneho rámca, ktorým je článok 42c služobného poriadku a OZ 71/15, vyplýva, že Rada bola v prejednávanom prípade povinná vyhodnotiť ako „organizačné potreby spojené so získavaním nových spôsobilostí“ dve okolnosti, a to v prvom rade budúce organizačné potreby inštitúcie, ktoré vyžadujú získavanie nových spôsobilostí, a v druhom rade schopnosť žalobkyne získať vopred vymedzené nové spôsobilosti, s cieľom v konečnom dôsledku vyhodnotiť nákladovú účinnosť investícií týkajúcich sa jej odbornej prípravy v súlade s cieľom, ktorý sleduje článok 42c služobného poriadku.

b)      vyhodnotení budúcich organizačných potriebprejednávanom prípade

143    Na úvod je potrebné poznamenať, že Rada vo svojich podaniach v konaní pred Všeobecným súdom spresnila – pričom odkázala na bod 9 písm. c) napadnutého rozhodnutia –, že menovací orgán v prejednávanom prípade vzal do úvahy nielen zmeny v rámci útvaru, v ktorom bola žalobkyňa zamestnaná, ale aj organizačné potreby inštitúcie, teda GSR, ako celku a že tento prístup neodporuje článku 42c služobného poriadku ani nevychádza zo zjavne nesprávneho posúdenia. Žalobkyňa uviedla, že Rada v skutočnosti nevykonala hodnotenie, o ktorom tvrdila, že ho vykonala.

144    Preto je potrebné preskúmať, či Rada v prejednávanom prípade vykonala skutočné výhľadové hodnotenie organizačných potrieb útvaru, v ktorom bola žalobkyňa zamestnaná, a tiež inštitúcie ako celku, o ktorom tvrdí, že ho vykonala.

145    Keďže hodnotenie organizačných potrieb súvisí s hodnotením služobného záujmu, Rade treba pri tomto hodnotení priznať širokú mieru voľnej úvahy, ktorej uplatnenie môže Všeobecný súd spochybniť len v prípade zjavne nesprávneho posúdenia, vecnej nesprávnosti alebo zneužitia právomoci (pozri v tomto zmysle rozsudky z 12. decembra 2000, Dejaiffe/ÚHVT, T‑223/99, EU:T:2000:292, bod 53 a citovanú judikatúru, a zo 16. mája 2018, Barnett/EHSV, T‑23/17, neuverejnený, vec v odvolacom konaní, EU:T:2018:271, body 36 a 38).

146    Aj keď má však súdne preskúmanie vykonávané v prejednávanom prípade obmedzený rozsah, vyžaduje, aby Rada, autor napadnutého rozhodnutia, bola schopná v konaní pred Všeobecným súdom preukázať, že toto rozhodnutie bolo prijaté na základe efektívneho výkonu jej voľnej úvahy, čo predpokladá zohľadnenie všetkých relevantných skutočností a okolností predmetnej situácie (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudky zo 7. septembra 2006, Španielsko/Rada, C‑310/04, EU:C:2006:521, bod 122, a z 11. júla 2007, Wils/Parlament, F‑105/05, EU:F:2007:128, bod 75).

147    Z toho vyplýva, že Rada musí byť prinajmenšom schopná jasným a jednoznačným spôsobom zabezpečiť a predložiť východiskové údaje, ktoré sa mali zohľadniť pri odôvodnení napadnutého rozhodnutia a od ktorých závisel výkon jej voľnej úvahy (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudky zo 7. septembra 2006, Španielsko/Rada, C‑310/04, EU:C:2006:521, bod 123, a z 11. júla 2007, Wils/Parlament, F‑105/05, EU:F:2007:128, bod 76).

148    Keďže Rada musí vyhodnotiť nákladovú účinnosť investícií týkajúcich sa odbornej prípravy žalobkyne, vyššie uvedené základné údaje logicky zahŕňali údaje týkajúce sa povahy a rozsahu budúcich reforiem.

149    V prejednávanom prípade v prvom rade zo spisu vyplýva, že žalobkyňa vo svojom liste z 1. decembra 2015 (pozri bod 13 vyššie) najmä uviedla, že menovací orgán nepreukázal, že existovali „organizačné potreby spojené so získavaním nových spôsobilostí“, ktoré odôvodňovali jej nástup na pracovné voľno proti jej vôli, a že neoznačil nové spôsobilosti, ktoré bolo potrebné získať.

150    V druhom rade z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že jedinými relevantnými bodmi, ktorých predmetom je problematika týkajúca sa vyhodnotenia budúcich organizačných potrieb, sú bod 9 písm. a) a bod 9 písm. c).

151    V bode 9 písm. a) napadnutého rozhodnutia menovací orgán uviedol, že oddelenie [dôverné], na ktorom bola žalobkyňa zamestnaná, sa chystalo prispôsobiť svoje pracovné metódy v priamej nadväznosti na reformy uskutočnené aj na ostatných útvaroch riaditeľstva [dôverné]. Menovací orgán všeobecne označil tieto reformy spočívajúce najmä v uskutočňovaní „nových flexibilných postupov“ a „činností“, v „digitalizácii pracovných tokov“ a v „prijímaní medziinštitucionálnych informatických riešení“. Menovací orgán uviedol, že realizácia týchto reforiem si vyžaduje od zamestnancov primerané know‑how a určitú mieru flexibility.

152    Všeobecný súd sa domnieva, že obsah vyššie uvedeného bodu 9 písm. a) nepreukazuje, že menovací orgán vykonal skutočné výhľadové hodnotenie organizačných potrieb tak na úrovni oddelenia [dôverné], ako aj na úrovni riaditeľstva [dôverné]. Informácie uvedené v tomto bode totiž nepreukazujú ani to, že uvádzané reformy sa majú uskutočniť v budúcnosti, ani zohľadnenie povahy a rozsahu týchto reforiem. Inak povedané, tieto informácie nepreukazujú, že Rada zohľadnila budúce organizačné potreby, čo bolo jej povinnosťou podľa jej výhľadového prístupu, a tiež nepreukazujú, že Rada vyhodnotila povahu a rozsah týchto reforiem, aby mohla posúdiť nákladovú účinnosť potrieb týkajúcich sa odbornej prípravy žalobkyne.

153    Pokiaľ ide o bod 9 písm. c) napadnutého rozhodnutia, je potrebné konštatovať, že Rada v ňom len uviedla, že útvary GSR „sa sústavne prispôsobujú povahe a nárastu tempa zasadnutí, ktoré musí [Rada] organizovať, a zmenám dynamiky legislatívneho procesu“. Tieto informácie pritom nepreukazujú, že Rada vykonala výhľadové hodnotenie organizačných potrieb GSR ako celku, o ktorom tvrdila, že ho vykonala (pozri bod 143 vyššie). Aj za predpokladu, že Rada vykonala také hodnotenie, nie je preukázané, že pri tomto hodnotení sa zohľadnila povaha a rozsah budúcich reforiem. Úvahy obsiahnuté v bode 9 písm. c) napadnutého rozhodnutia sa totiž podľa všetkého týkajú preskúmania potenciálu mobility žalobkyne, ako to vyplýva z prvej a poslednej vety tohto bodu.

154    Zvyšné ustanovenia bodu 9 napadnutého rozhodnutia, ktorý obsahuje odôvodnenie uplatnenia článku 42c služobného poriadku na žalobkyňu, sa netýkajú hodnotenia budúcich organizačných potrieb. Bod 9 písm. b) napadnutého rozhodnutia poskytuje informácie o vývoji kariéry žalobkyne a obsahuje hodnotenie jej schopnosti prispôsobiť sa založené na údajoch týkajúcich sa jej profesijnej dráhy až do dňa prijatia napadnutého rozhodnutia. V bode 9 písm. d) a e) napadnutého rozhodnutia je opísané hodnotenie potenciálu mobility žalobkyne, pričom v písmene písm. e) sa konštatuje, že žalobkyňa nemá taký potenciál. Hodnotenie tohto potenciálu pritom nepredstavuje hodnotenie budúcich organizačných potrieb, keďže sa týka otázky, či bolo možné preradiť žalobkyňu na iný útvar, a netýka sa otázky, či je z hľadiska nákladovej účinnosti odôvodnená odborná príprava žalobkyne na účely jej prispôsobenia sa budúcim reformám. V každom prípade z listu zamestnaneckého útvaru zo 17. novembra 2015 (pozri bod 11 vyššie), na základe ktorého bolo vykonané hodnotenie potenciálu mobility žalobkyne, vyplýva, že na tento potenciál mali vplyv aj osobné rozhodnutia žalobkyne, ktorá podľa tohto listu odmietla viaceré pracovné miesta, ktoré boli dostupné. V tomto liste sa nenachádzalo nijaké hodnotenie budúcich organizačných potrieb.

155    Po tretie je potrebné poznamenať, že žalobkyňa vo svojej sťažnosti proti napadnutému rozhodnutiu opäť spochybnila najmä existenciu reformy, ktorej povaha by odôvodnila uplatnenie článku 42c služobného poriadku voči nej. Rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti pritom nereaguje na toto tvrdenie žalobkyne a všeobecnejšie neobsahuje nijakú skutočnosť, ktorá by preukazovala, že Rada vykonala skutočné výhľadové hodnotenie organizačných potrieb. Táto inštitúcia obmedzila svoju analýzu na hodnotenie schopnosti žalobkyne získavať nové spôsobilosti a prispôsobiť sa meniacemu sa pracovnému prostrediu a založila svoj záver týkajúci sa neexistencie takej schopnosti na úvahách zhrnutých v bode 33 rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti, podľa ktorého „ten, kto má ťažkosti s výkonom svojej bežnej práce, nie je schopný uniesť záťaž, ktorá vyplýva z prispôsobovania sa meniacim sa podmienkam“.

156    V štvrtom rade Rada vo vyjadrení k žalobe v konaní pred Všeobecným súdom v reakcii na argumentáciu žalobkyne týkajúcu sa neoznačenia skutočných organizačných potrieb, ktoré by si vyžadovali získavanie nových spôsobilostí (pozri bod 128 vyššie), len uviedla – pričom sa odvolala na bod 9 písm. c) napadnutého rozhodnutia – že „zmeny pracovných metód v rámci GSR a zvýšené potreby, pokiaľ ide o schopnosť zamestnancov prispôsobiť sa, ktoré vyplývajú z týchto zmien, a to aj v prípade úradníkov vo funkčnej skupine AST, nie sú čisto hypotetické, ale sú skutočnosťou, ktorú musí menovací orgán zohľadniť“. Toto jednoduché tvrdenie Rady vôbec nepreukazuje, že bolo vykonané skutočné výhľadové hodnotenie organizačných potrieb, a neposkytuje nijakú podstatnú informáciu, ktorá by dopĺňala informáciu uvedenú v bode 9 písm. c) napadnutého rozhodnutia, ktorá sama osebe nepostačuje na preukázanie takého hodnotenia (pozri bod 153 vyššie). Argumentácia Rada v duplike je tiež obmedzená na opis bodu 9 napadnutého rozhodnutia.

157    Okrem toho odkaz Rady v konaní pred Všeobecným súdom na list vedúceho oddelenia [dôverné] z 26. októbra 2015 (pozri bod 11 vyššie) týkajúci sa reorganizácie útvaru [dôverné], ku ktorej došlo v roku 2014, po príchode nového [dôverné], neposkytuje nijakú užitočnú informáciu o existencii skutočného výhľadového hodnotenia organizačných potrieb tohto útvaru, oddelenia [dôverné] alebo GSR ako celku. Ako totiž navyše vyplýva z vyššie uvedeného listu z 26. októbra 2015 a ako Rada potvrdila v duplike, odkaz na reorganizáciu, ktorá sa uskutočnila v minulosti, slúžil jedine na podporu záveru týkajúceho sa údajnej neschopnosti žalobkyne získavať nové spôsobilosti a prispôsobiť sa meniacemu sa pracovnému prostrediu.

158    V piatom rade vzhľadom na argumentáciu Rady uvedenú v bode 42 dupliky, ktorá by sa mohla chápať tak, že znamená, že táto inštitúcia pri hodnotení budúcich organizačných potrieb v prejednávanom prípade zohľadnila pokles počtu zamestnancov, ktorému musela čeliť, Rada na pojednávaní v nadväznosti na otázku položenú Všeobecným súdom objasnila, že to nie je tak. Také zohľadnenie navyše nevyplýva z obsahu napadnutého rozhodnutia ani rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti.

159    Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba konštatovať, že Rada nepreukázala, že napadnuté rozhodnutie bolo prijaté na základe efektívneho výkonu jej voľnej úvahy, pokiaľ ide o existenciu budúcich organizačných potrieb, ktoré by si vyžadovali získavanie nových spôsobilostí žalobkyňou, keďže nepreukázala, že vykonala výhľadové hodnotenie a že zohľadnila po prvé povahu a rozsah reforiem, ktoré sa majú uskutočniť, a po druhé organizačné potreby inštitúcie ako celku, hoci tvrdila, že to urobila. Naopak zo spisu vyplýva, že Rada v skutočnosti založila napadnuté rozhodnutie výlučne na hodnotení schopnosti žalobkyne získavať nové spôsobilosti. Keďže však toto hodnotenie nebolo uvedené do súvislosti so skutočným výhľadovým hodnotením organizačných potrieb, Rada nesprávne uplatnila článok 42c služobného poriadku, ktorý vyžaduje, aby dotknutá inštitúcia zohľadnila objektívne okolnosti týkajúce sa jej „organizačných potrieb“. Ak sa totiž také okolnosti nezohľadnia, hrozí, že nástup na pracovné voľno upravený vo vyššie uvedenom ustanovení bude mať disciplinárny charakter voči úradníkom, ktorých sa toto opatrenie týka.

160    Za týchto podmienok treba konštatovať, že Rada prekročila hranice širokej miery voľnej úvahy, ktorú mala v prejednávanom prípade, a že na základe toho treba druhému žalobnému dôvodu vyhovieť. Z toho vyplýva, že bez toho, aby bolo potrebné preskúmať ostatné žalobné dôvody uvedené žalobkyňou, treba zrušiť napadnuté rozhodnutie, ktorým sa rozhodlo o jej nástupe na pracovné voľno zo služobných dôvodov.

C.      O návrhu na náhradu škody

161    Žalobkyňa tvrdí, že napadnuté rozhodnutie jej spôsobilo majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu.

162    Majetková škoda spočíva podľa žalobkyne v podstate v strate príjmov a Rada má vyvodiť všetky dôsledky zo zrušenia napadnutého rozhodnutia a rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti.

163    Rada konkrétne má zaplatiť žalobkyni rozdiel medzi po prvé jej čistou odmenou (základným platom a príspevkami) a príspevkom vyplácaným podľa článku 42c služobného poriadku (ktorý bol stanovený v prílohe IV služobného poriadku) za obdobie od januára do marca 2016 a po druhé medzi jej čistou odmenou (základným platom a príspevkami) a jej dôchodkom od 1. apríla 2016. Pri týchto výpočtoch treba vziať do úvahy zásah do kariérneho postupu žalobkyne, ktorý jej nielenže znemožnil dosiahnutie nových platových stupňov, ale ju tiež pripravil o možnosť dosiahnuť povýšenie pred odchodom do dôchodku, do ktorého mala odísť vo veku 65 rokov. Napokon treba na všetky tieto sumy uplatniť úrok z omeškania v sadzbe Európskej centrálnej banky (ECB) zvýšenej o 2 percentuálne body. Žalobkyňa vyčíslila túto škodu na sumu 121 101,72 eura, pričom táto suma nezohľadňuje najmä úroky z omeškania, dosiahnutie dvoch nových platových stupňov 1. apríla 2018 a 1. apríla 2020 a kariérny postup prostredníctvom povýšenia.

164    V rámci majetkovej škody žalobkyňa tiež uvádza finančné ťažkosti spôsobené oboma vyššie uvedenými rozhodnutiami. [dôverné] Žalobkyňa vyčíslila majetkovú škodu vyplývajúcu z týchto skutočností na 30 000 eur, a to s výhradou doplnenia.

165    [dôverné]

166    [dôverné]

167    [dôverné]

168    [dôverné]

169    Žalobkyňa dospela k záveru, že vzniknutú nemajetkovú ujmu nemožno nahradiť samotným zrušujúcim rozsudkom, a vyčíslila náhradu tejto ujmy ex æquo et bono na 70 000 eur.

170    Rada, ktorú podporuje Komisia, navrhuje zamietnuť návrh na náhradu škody a subsidiárne tvrdí, že sumy, ktorých sa žalobkyňa domáha na základe údajných zložiek ujmy, sa zdajú byť prehnané a treba ich znížiť na primeranejšie sumy.

171    Z ustálenej judikatúry vyplýva, že v rámci žaloby o náhradu škody podanej úradníkom alebo zamestnancom zodpovednosť Únie predpokladá splnenie súboru podmienok, ktorými sú protiprávnosť konania vytýkaného inštitúciám, skutočná škoda a existencia príčinnej súvislosti medzi konaním a uvádzanou škodou (pozri rozsudok z 12. júla 2012, Komisia/Nanopoulos, T‑308/10 P, EU:T:2012:370, bod 102 a citovanú judikatúru).

172    Žalobkyňa v prejednávanom prípade uviedla, že jej vznikla majetková škoda a nemajetková ujma.

1.      majetkovej škode

173    Majetková škoda uvádzaná žalobkyňou má dve zložky: stratu príjmov vyplývajúcu z jej nástupu na pracovné voľno zo služobných dôvodov a finančné dôsledky vyplývajúce z jej neschopnosti plniť si záväzky, ktoré prijala.

174    Pokiaľ ide o prvú zložku, žalobkyňa tvrdí, že „žalovaná bude musieť vyvodiť všetky dôsledky zo zrušenia napadnutých rozhodnutí“. Následne podrobne opisuje tieto dôsledky.

175    Z toho vyplýva, že náhrada majetkovej škody, ktorej sa žalobkyňa domáha, sa prekrýva s povinnosťami, ktoré podľa článku 266 ZFEÚ vyplývajú Rade zo zrušenia napadnutého rozhodnutia.

176    V tejto súvislosti Všeobecný súd pripomína, že v súlade s článkom 266 ZFEÚ inštitúcia, ktorej akt bol vyhlásený za neplatný súdom Únie, je povinná urobiť nevyhnutné opatrenia, aby vyhovela zrušujúcemu rozhodnutiu, s cieľom kompenzovať dôsledky protiprávnosti, ktorej sa dopustila. Administratíva je tak v zásade povinná navrátiť dotknutého úradníka presne do situácie, v akej by sa dnes nachádzal, ak by neexistovala konštatovaná protiprávnosť. Na tento účel s cieľom napraviť dôsledky, ktoré mohla mať táto protiprávnosť, z časového hľadiska a pod podmienkou, že bude riadne dodržaná legitímna dôvera dotknutých osôb, môže administratíva prijať akt retroaktívnej povahy (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. septembra 2011, AA/Komisia, F‑101/09, EU:F:2011:133, bod 41).

177    Keďže náhrada prvej zložky majetkovej škody, ktorej sa žalobkyňa domáha, sa prekrýva s povinnosťami, ktoré Rade vyplývajú zo zrušenia napadnutého rozhodnutia, je potrebné konštatovať, že návrh žalobkyne je predčasný, a preto mu nemožno vyhovieť (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. novembra 2017, Teeäär/ECB, T‑555/16, neuverejnený, EU:T:2017:817, bod 59).

178    Pokiaľ ide o druhú zložku, treba konštatovať, že žalobkyňa nepreukázala, že jej finančná škoda je skutočná a určitá. [dôverné] Tieto okolnosti pritom nepreukazujú existenciu určitej škody, ale existenciu hypotetickej škody.

179    Okrem toho je potrebné poznamenať, že podľa ustálenej judikatúry možno škodu nahradiť len vtedy, ak dostatočne priamo vyplýva z vytýkaného konania (rozsudky zo 4. októbra 1979, Dumortier a i./Rada, 64/76, 113/76, 167/78, 239/78, 27/79, 28/79 a 45/79, EU:C:1979:223, bod 21; z 25. júna 1997, Perillo/Komisia, T‑7/96, EU:T:1997:94, bod 41, a z 27. júna 2000, Meyer/Komisia, T‑72/99, EU:T:2000:170, bod 49). Žalobcovi prináleží predložiť dôkaz o tejto príčinnej súvislosti (rozsudky z 18. septembra 1995, Blackspur a i./Rada a Komisia, T‑168/94, EU:T:1995:170, bod 40 a citovaná judikatúra, a zo 14. októbra 2004, I/Súdny dvor, T‑256/02, EU:T:2004:306, bod 49). V prejednávanom prípade pritom žalobkyňa nepreukázala existenciu dostatočne priamej súvislosti medzi poklesom jej príjmov vyplývajúcim z napadnutého rozhodnutia a jej neschopnosťou plniť si záväzky, ktoré prijala. Táto neschopnosť môže byť dôsledkom viacerých faktorov, na ktoré Rada nemá vplyv, najmä finančného hospodárenia žalobkyne, za ktoré Rada nemôže byť zodpovedná.

180    Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba návrh žalobkyne na náhradu majetkovej škody zamietnuť.

2.      nemajetkovej ujme

181    Súd Únie spresnil, že samotné zrušenie protiprávneho aktu môže predstavovať primeranú a v zásade dostatočnú náhradu celej nemajetkovej ujmy, ktorú tento akt mohol spôsobiť, pokiaľ žalobca nepreukáže, že mu vznikla nemajetková ujma, ktorú možno oddeliť od protiprávnosti odôvodňujúcej zrušenie a ktorá nemôže byť v plnom rozsahu napravená týmto zrušením (pozri rozsudok z 31. marca 2004, Girardot/Komisia, T‑10/02, EU:T:2004:94, bod 131 a citovanú judikatúru).

182    V prejednávanom prípade okolnosti opísané v bodoch 166 a 167 vyššie, ktoré údajne spôsobili nemajetkovú ujmu, súvisia s prijatím napadnutého rozhodnutia. V tomto smere sa Všeobecný súd domnieva, že v prejednávanom prípade zrušenie tohto rozhodnutia predstavuje primeranú náhradu údajnej nemajetkovej ujmy vyplývajúcej z týchto okolností.

183    Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu opísanú v bode 165 vyššie, táto ujma nijako nesúvisí s napadnutým rozhodnutím [dôverné].

184    Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu opísanú v bode 168 vyššie, je potrebné poznamenať, že žalobkyňa nepreukázala existenciu dostatočne priamej súvislosti medzi poklesom jej príjmov vyplývajúcim z napadnutého rozhodnutia a [dôverné].

185    Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba zamietnuť aj návrh žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy. Jej návrh na náhradu škody preto treba zamietnuť v celom rozsahu.

IV.    O trovách

186    Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

187    Keďže Rada nemala vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania v súlade s návrhom žalobkyne.

188    Parlament a Komisia znášajú vlastné trovy konania v súlade s článkom 138 ods. 1 rokovacieho poriadku.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (druhá rozšírená komora)

rozhodol takto:

1.      Rozhodnutie z 8. decembra 2015 o nástupe FV na pracovné voľno zo služobných dôvodov sa zrušuje.

2.      Žaloba sa v zostávajúcej časti zamieta.

3.      Rada Európskej únie znáša vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli FV.

4.      Európsky parlament a Európska komisia znášajú vlastné trovy konania.

Prek

Buttigieg

Schalin

Berke

 

      Costeira

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 14. decembra 2018.

Podpisy


Obsah



* Jazyk konania: francúzština.


1      Skryté dôverné údaje.