Vec T‑411/07 R
Aer Lingus Group plc
proti
Komisii Európskych spoločenstiev
„Konanie o nariadení predbežného opatrenia – Kontrola koncentrácií – Rozhodnutie, ktorým sa koncentrácia vyhlasuje za nezlučiteľnú so spoločným trhom – Článok 8 ods. 4 a 5 nariadenia (ES) č. 139/2004 – Návrh na odklad výkonu a na nariadenie predbežných opatrení – Opatrenia v rozpore s rozdelením právomocí medzi inštitúciami – Právomoci Komisie – Predbežné opatrenia určené vedľajšiemu účastníkovi konania – Návrh na odklad výkonu – Prípustnosť – Neexistencia fumus boni iuris – Neexistencia naliehavosti – Neexistencia vážnej a nenapraviteľnej ujmy – Ujma závisiaca od budúcich a neistých udalostí – Nedostatočné dôvody – Zváženie všetkých záujmov“
Abstrakt uznesenia
1. Konanie o nariadení predbežného opatrenia – Odklad výkonu – Predbežné opatrenia – Podmienky nariadenia – Dočasná povaha opatrenia
(Články 242 ES a 243 ES; Rokovací poriadok Súdu prvého stupňa, článok 104 ods. 2)
2. Konanie o nariadení predbežného opatrenia – Odklad výkonu – Podmienky nariadenia – Záujem žalobcu získať požadovaný odklad
(Článok 242 ES; Rokovací poriadok Súdu prvého stupňa, článok 104 ods. 2)
3. Konanie o nariadení predbežného opatrenia – Predbežné opatrenia – Opatrenia nezlučiteľné s rozdelením právomocí medzi inštitúcie
(Články 233 ES a 243 ES; nariadenie Rady č. 139/2004, článok 8 ods. 4 a 5)
4. Konanie o nariadení predbežného opatrenia – Podmienky prípustnosti – Návrh – Formálne náležitosti
(Článok 243 ES; Rokovací poriadok Súdu prvého stupňa, článok 104 ods. 2)
5. Konanie o nariadení predbežného opatrenia – Právomoci sudcu rozhodujúceho o nariadení predbežných opatrení – Udelenie príkazov určených tretím osobám – Hranice
(Článok 243 ES)
6. Hospodárska súťaž – Koncentrácie – Právomoc Komisie – Prijatie opatrení voči stranám zakázanej koncentrácie – Podmienky – Uskutočnenie koncentrácie
(Články 81 ES a 82 ES; nariadenie Rady č. 1/2003, článok 7 ods. 1, a nariadenie Rady č. 139/2004, články 3, 7 a článok 8 ods. 4 a 5)
7. Konanie o nariadení predbežného opatrenia – Odklad výkonu – Predbežné opatrenia – Podmienky nariadenia – Naliehavosť – Vážna a nenapraviteľná ujma
(Články 242 ES a 243 ES; Rokovací poriadok Súdu prvého stupňa, článok 104 ods. 2)
1. Podľa článku 107 ods. 4 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa má uznesenie o nariadení predbežného opatrenia len predbežnú povahu a nemá vplyv na rozhodnutie Súdu prvého stupňa vo veci samej. Z toho v zásade vyplýva, že doba trvania takéhoto uznesenia nemôže presahovať dobu trvania konania vo veci samej, ktorého sa týka.
(pozri bod 45)
2. Návrh na odklad výkonu nemôže smerovať proti zamietavému správnemu rozhodnutiu, keďže priznanie takéhoto odkladu nemôže vo svojom dôsledku viesť k zmene právneho postavenia žalobcu. Takýto návrh, ktorý nemá pre žalobcu žiadny význam, treba teda zamietnuť, s výnimkou prípadu, keby odklad mohol byť nevyhnutný na účely prijatia iných predbežných opatrení navrhovaných žalobcom, ak by ich sudca rozhodujúci o nariadení predbežných opatrení považoval za prijateľné a dôvodné.
(pozri body 46 – 48)
3. Sudca rozhodujúci o nariadení predbežných opatrení v zásade nemôže prijať predbežné opatrenie, ktoré, ak by malo byť prijaté, by znamenalo zásah do výkonu právomocí inej inštitúcie nezlučiteľný s rozdelením právomocí medzi rôzne inštitúcie Spoločenstva tak, ako to zamýšľali pôvodní autori Zmluvy.
Tak je to v prípade návrhu na nariadenie predbežných opatrení smerujúceho k tomu, aby bolo Komisii pri prijímaní určitých opatrení voči druhej strane zakázanej koncentrácie uložené uplatniť určitým spôsobom článok 8 ods. 4 a 5 nariadenia č. 139/2004 o kontrole koncentrácií medzi podnikmi, ktorý treba následne odmietnuť ako neprípustný. Ak by sa totiž v rozsudku vo veci samej malo v tomto prípade rozhodnúť, že Komisia má právo nariadiť opatrenia uvedené v článku 8 ods. 4 a 5 nariadenia, musela by Komisia rozhodnúť, či v prípade, ak to bude v rámci kontrolných právomocí jej priznaných v oblasti koncentrácií považovať za nevyhnutné, prijme vhodné opatrenia vedúce k obnoveniu pôvodného stavu, ako aj opatrenia nevyhnutné na zosúladenie s rozhodnutím v súlade s článkom 233 ES. Preto ak by sudca prejednávajúci návrh na nariadenie predbežného opatrenia tejto žiadosti vyhovel, išlo by o príkaz vyvodiť z rozhodnutia o neplatnosti presné dôsledky a takéto nariadenie by prekračovalo právomoci Súdu prvého stupňa v konaní vo veci samej. V rámci systému rozdelenia právomocí vytvoreného na základe Zmluvy a nariadenia musí však rozhodnúť Komisia, či v prípade, ak to bude v rámci kontrolných právomocí priznaných jej v oblasti koncentrácií a osobitne článkom 8 ods. 4 a 5 nariadenia považovať za nevyhnutné, prijme vhodné opatrenia vedúce k obnoveniu pôvodného stavu.
(pozri body 49 – 51)
4. Návrh na nariadenie predbežných opatrení podľa článku 234 ES nemôže byť vágny a nepresný. V prípadoch, v ktorých je obsah opatrení navrhovaných žalobcom zo zvyšku žaloby dostatočne zrejmý, môže však sudca prejednávajúci návrh dospieť k záveru, že návrh nie je vágny a nepresný, a teda ho môže považovať za prijateľný.
(pozri body 52, 53)
5. V oblasti predbežných opatrení článok 243 ES jasne uvádza, že „Súdny dvor môže vo všetkých predložených veciach nariadiť nevyhnutné predbežné opatrenia“. Cieľom takéhoto širokého znenia je priznať dostatočné právomoci sudcovi prejednávajúcemu návrh na nariadenie predbežného opatrenia nariadiť akékoľvek opatrenie, ktoré považuje za nevyhnutné na zabezpečenie plnej efektívnosti konečného budúceho rozhodnutia, aby sa zabezpečilo, že v systéme právnej ochrany poskytovanej súdmi Spoločenstva nevznikne žiadna medzera.
V záujme zabezpečenia plnej efektívnosti článku 243 ES preto nemožno vylúčiť, že sudca prejednávajúci návrh môže v prípade nevyhnutnosti adresovať príkazy priamo tretím stranám, keďže široké právomoci, ktorými disponuje, sú obmedzené len v prípadoch, kde takéto práva a záujmy môžu byť dotknuté závažným spôsobom. Takáto široká diskrečná právomoc by mala byť vykonávaná tak, aby rešpektovala procesné práva adresátov predbežného opatrenia a strán dotknutých týmito predbežnými opatreniami, a to osobitne právo byť vypočutý. Samozrejme, že pri rozhodovaní o tom, či sa má vyhovieť návrhom na nariadenie predbežného opatrenia v takýchto typoch prípadov, sudca prejednávajúci návrh navyše bude fumus boni iuris zohľadňovať presvedčivosť podaného návrhu a bezprostrednosť vážnej a nenapraviteľnej ujmy, o ktorú v konkrétnej veci ide. Aj vtedy, keď tretia strana nemala možnosť byť v rámci konania o predbežných otázkach vypočutá, nemožno vylúčiť, že jej možno vo výnimočných situáciách a pri zohľadňovaní ich dočasnej povahy uložiť predbežné opatrenia v prípadoch, keď sa javí, že bez takýchto opatrení by bola žalobkyňa postavená do situácie, ktorá by potenciálne ohrozovala jej samotnú existenciu. Sudca prejednávajúci návrh na nariadenie predbežného opatrenia takéto hodnotenie uskutočňuje pri zvažovaní rôznych dotknutých záujmov.
(pozri body 56, 59)
6. Komisia správne uplatňuje ustanovenia článku 8 ods. 4 a 5 nariadenia č. 139/2004 o kontrole koncentrácií medzi podnikmi, ktoré ju oprávňujú prijať opatrenia voči stranám už uskutočnenej zakázanej koncentrácie, ak po tom, ako vyhlásila projekt koncentrácie spočívajúci v nadobudnutí celkového podielu podniku za nezlučiteľný so spoločným trhom, zastáva názor, že nemá právomoc na to, aby zabránila nadobúdajúcemu podniku vykonávať hlasovacie práva vyplývajúce z nakoniec získaného menšinového akcionárskeho podielu, keďže tento podnik nemá možnosť v dôsledku tohto podielu vykonávať právnu alebo faktickú kontrolu nad podnikom, v ktorom má podiel.
Aj keď je totiž pravda, že pojem „implemented“ nachádzajúci sa v anglickej verzii by v zásade mohol viesť k určitým nezrovnalostiam, pokiaľ ide o presný rozsah týchto ustanovení, keďže definícia pojmu „implementation“ môže zahŕňať tak význam v zmysle „dosiahnutie určitého cieľa“, ako aj význam v zmysle „uvedenie do účinnosti“, spôsob, akým je tento pojem vyjadrený vo francúzskej, nemeckej a talianskej verzii, porovnanie s francúzskou verziou iných predpisov Spoločenstva, v ktorých pojem „implementation“ celkom zrejme znamená „uvedenie do účinnosti“, a nie „dosiahnutie určitého cieľa“, a skutočnosť, že Komisia môže podľa článku 8 ods. 4 nariadenia od dotknutých podnikov vyžadovať, aby „koncentráciu zrušili“, naznačujú, že na prvý dojem definícia „implementation“ uvádzaná v týchto ustanoveniach implikuje úplné uskutočnenie koncentrácie tak, ako je definované v článku 3 nariadenia, čiže nadobudnutie kontroly.
Tento záver nemožno spochybniť údajnou praxou Komisie, podľa ktorej Komisia považuje čiastočné vykonanie, aj v prípade krokov, ktoré ešte neznamenajú zmenu kontroly, za zakázané článkom 7 ods. 1, podľa ktorého koncentrácia s významom pre celé Spoločenstvo sa nevykoná, kým nie je vyhlásená za zlučiteľnú so spoločným trhom a vyžaduje od účastníkov, aby sa takýchto krokov zdržali. Po prvé prax Komisie, akokoľvek vo všeobecnosti významná a dôležitá pri rozhodovaní o tom, či existenciu legitímnych očakávaní možno zdôvodniť, nie je totiž v tejto súvislosti rozhodujúca, pretože výklad práva Spoločenstva spadá do právomoci Súdneho dvora, a nie Komisie. Po druhé, aj v prípade, ak by sa článok 7 ods. 1 nariadenia mal vykladať tak, že až do okamihu posúdenia zo strany Komisie zakazuje len zmenu kontroly, a nie akékoľvek kroky, ktoré ešte neznamenajú zmenu kontroly, ako napríklad výkon hlasovacích práv vyplývajúcich z menšinového akcionárskeho podielu, po zohľadnení striktných lehôt, v rámci ktorých musí Komisia posúdiť oznámenú koncentráciu a kombinácie faktorov, ktoré by v ktoromkoľvek ľubovoľnom prípade mohli viesť k vzniku kontroly, stále by zostávalo legitímnym právom Komisie žiadať od účastníkov, aby neprijímali nijaké kroky, ktoré by mohli viesť k zmene kontroly.
Napokon, tento výklad článku 8 ods. 4 a 5 nariadenia č. 139/2004 v spojitosti so zákazom uplatňovať vnútroštátnu právnu úpravu hospodárskej súťaže na akúkoľvek koncentráciu s významom pre Spoločenstvo adresovaným členským štátom v jeho článku 21 ods. 3 nevytvára na prvý pohľad medzeru, ktorá je nezlučiteľná s účelom nariadenia. Keďže sa totiž zvyšný menšinový akcionársky podiel už viac nevzťahuje na získanie kontroly, prestáva byť súčasťou „koncentrácie“ a leží mimo rámca pôsobnosti nariadenia č. 139/2004, jeho článok 21 prima facie za týchto okolností v zásade nebráni uplatňovaniu vnútroštátnej právnej úpravy hospodárskej súťaže zo strany vnútroštátnych orgánov ochrany hospodárskej súťaže a vnútroštátnych súdov. Navyše, zatiaľ čo menšinový akcionársky podiel tohto typu sa na prvý pohľad nemôže riadiť nariadením, možno si predstaviť, že Komisia môže na konanie dotknutých podnikov uplatniť ustanovenia Zmluvy o hospodárskej súťaži, najmä články 81 ES a 82 ES.
(pozri body 89 – 92, 94, 98, 100, 101, 103)
7. Naliehavosť návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí byť posudzovaná s ohľadom na potrebu nariadenia predbežného opatrenia, ktorého cieľom je zabrániť vzniku vážnej a nenapraviteľnej ujmy na strane účastníka, ktorý o jeho nariadenie žiada. Záleží na tomto účastníkovi, aby preukázal, že nemôže čakať na výsledok konania vo veci samej bez toho, aby takúto ujmu neutrpel.
V prípade, že vznik ujmy závisí od výskytu viacerých faktorov, postačuje, ak je ujma predvídateľná s dostatočným stupňom pravdepodobnosti. Navrhovateľ predbežných opatrení je však stále povinný preukázať skutočnosti, ktoré majú odôvodňovať pravdepodobnosť vzniku vážnej a nenapraviteľnej ujmy. Na to, aby bolo možné stanoviť, či ujma je vážna a nenapraviteľná, a teda odôvodňuje nariadenie predbežných opatrení, musí mať sudca prejednávajúci predmetný návrh k dispozícii dôkazy, ktoré mu umožnia určiť presné dopady, ktoré by nevydanie týchto opatrení každému z dotknutých subjektov s najväčšou pravdepodobnosťou spôsobilo.
Tvrdenie navrhovateľa predbežných opatrení, že predseda by mal uplatniť „zásadu obozretnosti“ a že je oprávnený uplatniť „ochranné opatrenia“ bez toho, aby musel čakať na preukázanie reálnosti takéhoto rizika, nemôže obstáť.
(pozri body 116 – 119)