Vec T‑359/19
Daimler AG
proti
Európskej komisii
Rozsudok Všeobecného súdu (druhá rozšírená komora) z 15. septembra 2021
„Životné prostredie – Nariadenie (ES) č. 443/2009 – Vykonávacie nariadenie (EÚ) č. 725/2011 – Vykonávacie rozhodnutie (EÚ) 2015/158 – Vykonávacie rozhodnutie (EÚ) 2019/583 – Emisie oxidu uhličitého – Testovacia metóda – Osobné automobily“
1. Životné prostredie – Znečistenie ovzdušia – Nariadenie č. 443/2009 – Výkonové emisné normy nových osobných automobilov – Úspory emisií oxidu uhličitého dosiahnuté inovačnými technológiami – Postup schvaľovania a certifikácie uvedených technológií – Overovanie ad hoc Komisiou – Použitie testovacej metódy odlišnej od metódy použitej pri postupe schvaľovania – Neprípustnosť – Porušenie zásad rovnosti zaobchádzania a právnej istoty
(Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 443/2009; nariadenie Komisie č. 725/2011, odôvodnenie 13 a článok 10 ods. 2 a článok 12; rozhodnutie Komisie 2015/158)
(pozri body 70 – 77)
2. Životné prostredie – Znečistenie ovzdušia – Nariadenie č. 443/2009 – Výkonové emisné normy nových osobných automobilov – Úspory emisií oxidu uhličitého dosiahnuté inovačnými technológiami – Postup schvaľovania a certifikácie uvedených technológií – Overovanie ad hoc Komisiou – Rozdiel medzi úsporami certifikovanými príslušnými nemeckými orgánmi a úsporami overenými Komisiou – Právo Komisie nezohľadniť certifikované úspory za rok predchádzajúci overovaniu – Neprípustnosť
(Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 443/2009, článok 8 ods. 4 a 5; nariadenie Komisie č. 725/2011, článok 12 ods. 2 a 3)
(pozri body 87 – 93)
Zhrnutie
V rámci nariadenia č. 443/2009(1), zameraného na zníženie emisií oxidu uhličitého (CO2) ľahkých úžitkových vozidiel, každý výrobca osobných automobilov zabezpečí, že jeho emisie CO2 neprekročia cieľovú hodnotu špecifických emisií, ktorá mu bola určená.(2) S cieľom zabezpečiť stimulovanie investícií do nových technológií nariadenie stanovuje, že úspory emisií dosiahnuté prostredníctvom využitia inovačných technológií sa odpočítajú od špecifických emisií CO2 vozidiel, v ktorých sa tieto technológie používajú.(3) Na tento účel Komisia prijala vykonávacie nariadenie(4), ktorým sa ustanovuje postup schvaľovania a certifikácie týchto inovačných technológií.
V roku 2015 Komisia vykonávacím rozhodnutím 2015/158(5) schválila dva modely vysokoúčinných alternátorov ako ekologické inovácie umožňujúce znížiť emisie CO2 z osobných automobilov. Na účel ich schválenia boli niektoré z dotknutých alternátorov podrobené rôznym metódam prípravy označovaným spoločným pojmom stabilizácia.
Spoločnosť Daimler AG, nemecký automobilový výrobca, ktorý vybavuje niektoré osobné automobily vysokoúčinnými alternátormi, požiadala príslušné nemecké orgány o certifikáciu úspor emisií CO2 dosiahnutých používaním uvedených alternátorov.
Komisia však v priebehu roku 2017 po preskúmaní ad hoc týchto certifikácií konštatovala, že zníženia takto certifikované na základe testovacej metódy so stabilizáciou boli oveľa vyššie než tie, ktoré mohli byť preukázané pri uplatnení testovacej metódy stanovenej vykonávacím rozhodnutím 2015/158(6), ktorá podľa jej názoru nezahŕňa stabilizáciu. V dôsledku toho sa Komisia vo svojom vykonávacom rozhodnutí 2019/583(7) (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) domnievala, že zníženia priznané ekologickým inováciám spoločnosti Daimler AG sa nemali zohľadniť pri výpočte jej priemerných špecifických emisií CO2 v roku 2017.(8)
Daimler AG tak podala žalobu o neplatnosť napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom toto rozhodnutie v jej prípade vylučuje priemerné špecifické emisie CO2 a úspory emisií CO2 dosiahnuté ekologickými inováciami. Druhá rozšírená komora Všeobecného súdu vo svojom rozsudku žalobe vyhovela, keď dospela k záveru, že Komisia porušila vykonávacie nariadenie pri preskúmaní ad hoc osvedčení o úsporách emisií CO2.
Posúdenie Všeobecným súdom
Po prvé Všeobecný súd konštatuje, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď pri overovaní ad hoc osvedčení o úsporách emisií CO2 vylúčila použitie takej skúšobnej metódy so stabilizáciou, aká bola použitá v rámci postupu schvaľovania dotknutých alternátorov. Takýto prístup nie je v súlade s článkom 12 vykonávacieho nariadenia, ktorý stanovuje najmä spôsoby tohto overenia.
Tým, že Komisia použila odlišnú testovaciu metódu, ako je metóda použitá v rámci postupu schvaľovania, v skutočnosti znemožnila porovnanie medzi certifikovanými úsporami emisií a úsporami vyplývajúcimi z vykonávacieho rozhodnutia 2015/158.
Pokiaľ ide o tvrdenie Komisie, podľa ktorého je jej prístup odôvodnený vzhľadom na zásady rovnosti zaobchádzania a právnej istoty, Všeobecný súd na jednej strane pripomína, že zásada rovnosti zaobchádzania vyžaduje, aby sa s porovnateľnými situáciami nezaobchádzalo rozdielne a aby sa s rozdielnymi situáciami nezaobchádzalo rovnako. Všeobecný súd v tejto súvislosti uvádza, že testovacia metóda použitá Komisiou, ktorá nezohľadňuje špecifické vlastnosti každého alternátora a spôsob, akým bol stabilizovaný, môže byť výhodná vo vzťahu k niektorým automobilovým výrobcom a znevýhodňovať ostatných výrobcov.
Všeobecný súd na druhej strane rozhodol, že táto posledná uvedená metóda nie je jasne a presne stanovená žiadnym legislatívnym textom a nepredstavuje bežnú prax vo výrobnom odvetví. Preto ju nemožno považovať za vhodný prostriedok na zabezpečenie dodržiavania zásady právnej istoty.
Pokiaľ ide o námietky Komisie týkajúce sa použitia stabilizácie, ktorá je bežnou praxou vo výrobnom odvetví, Všeobecný súd dospel k záveru, že Komisia je oprávnená vzniesť námietky alebo požadovať dodatočné spresnenia, pokiaľ ide o testovaciu metódu, a to v štádiu postupu schvaľovania alternátorov, a nie v štádiu overovania ad hoc.
Po druhé, pokiaľ ide o výklad článku 12 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, ktorý stanovuje právo Komisie nezohľadniť za určitých podmienok „certifikované úspory CO2… pri výpočte priemerných špecifických emisií daného výrobcu na ďalší kalendárny rok“, Všeobecný súd objasňuje, že toto právo sa týka výlučne kalendárneho roka nasledujúceho po roku overovania ad hoc. V tejto súvislosti Všeobecný súd uvádza, že výraz „ďalší kalendárny rok“ nemožno vykladať tak, že sa v skutočnosti vzťahuje na kalendárny rok predchádzajúci roku overovania ad hoc, ako to navrhuje Komisia. Takýto výklad je totiž v rozpore s jasným a jednoznačným znením tohto ustanovenia a vyvoláva pochybnosti z hľadiska zásady právnej istoty, keďže napadnuté rozhodnutie má retroaktívne závažné dôsledky pre Daimler AG, hoci k tomu malo dôjsť len v „ďalšom kalendárnom roku“.
Všeobecný súd sa napokon domnieva, že ustanovenie predmetného vykonávacieho nariadenia je jasné a jednoznačné, takže na rozdiel od argumentácie Komisie nie je potrebný výklad v súlade so základným nariadením, a to nariadením č. 443/2009.