ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (tretia komora)

z 28. januára 2015 (*)

„Hospodárska súťaž – Správne konanie – Európsky trh s peroxidom vodíka a perboritanom – Uverejnenie rozhodnutia, ktorým sa konštatuje porušenie článku 81 ES – Odmietnutie žiadosti o dôverné zaobchádzanie s informáciami poskytnutými Komisii na základe oznámenia o spolupráci vydaného Komisiou – Povinnosť odôvodnenia – Dôvernosť – Profesijné tajomstvo – Legitímna dôvera“

Vo veci T‑341/12,

Evonik Degussa GmbH, so sídlom v Essene (Nemecko), v zastúpení: C. Steinle, M. Holm‑Hadulla a C. von Köckritz, advokáti,

žalobkyňa,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: C. Giolito, M. Kellerbauer a G. Meessen, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorej predmetom je návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie C(2012) 3534 v konečnom znení z 24. mája 2012, ktorým sa zamieta žiadosť o dôverné zaobchádzanie, ktorú podala Evonik Degussa na základe článku 8 rozhodnutia predsedu Európskej komisie 2011/695/EÚ z 13. októbra 2011 o funkcii a pôsobnosti vyšetrovateľa v niektorých konaniach vo veci hospodárskej súťaže (vec COMP/38.620 – Peroxid vodíka a perboritan),

VŠEOBECNÝ SÚD (tretia komora),

v zložení: predseda komory S. Papasavvas, sudcovia N. J. Forwood (spravodajca) a E. Bieliūnas,

tajomník: C. Heeren, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 9. apríla 2014,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Okolnosti predchádzajúce sporu

1        Dňa 3. mája 2006 Komisia Európskych spoločenstiev prijala rozhodnutie C (2006) 1766 v konečnom znení týkajúce sa konania o uplatnení článku 81 [ES] a článku 53 Dohody EHP proti Akzo Nobel NV, Akzo Nobel Chemicals Holding AB, Eka Chemicals AB, Degussa AG, Edison SpA, FMC Corporation, FMC Foret SA, Kemira OYJ, L’Air Liquide SA, Chemoxal SA, Snia SpA, Caffaro Srl, Solvay SA/NV, Solvay Solexis SpA, Total SA, Elf Aquitaine SA a Arkema SA (vec COMP/38.620 – Peroxid vodíka a perboritan) (ďalej len „rozhodnutie PVP“).

2        V rozhodnutí PVP Komisia okrem iného konštatovala, že Degussa AG, neskôr Evonik Degussa GmbH, žalobkyňa, sa podieľala na porušení článku 81 ES na území Európskeho hospodárskeho priestoru (EHP) so šestnástimi ďalšími spoločnosťami pôsobiacimi v odvetví peroxidu vodíka a perboritanu. Žalobkyňa bola prvou spoločnosťou, ktorá nadviazala kontakt s Komisiou v decembri 2002 na základe jej oznámenia o oslobodení od pokút a znížení pokút v prípadoch kartelov (Ú. v. ES C 45, 2002, s. 3, ďalej len „oznámenie o spolupráci z roku 2002“) a pri tejto príležitosti plne spolupracovala, lebo poskytla Komisii všetky informácie o porušení, ktoré mala k dispozícii, takže jej bolo priznané úplné oslobodenie od pokuty.

3        V roku 2007 bola na internetovej stránke generálneho riaditeľstva (DG) „Hospodárska súťaž“ Komisie (ďalej len „DG COMP“) uverejnená prvá nedôverná verzia rozhodnutia PVP.

4        Listom adresovaným žalobkyni 28. novembra 2011 ju Komisia informovala o svojom úmysle uverejniť novú, podrobnejšiu a nedôvernú verziu rozhodnutia PVP, v ktorej by bol uvedený celý obsah uvedeného rozhodnutia s výnimkou dôverných informácií. Komisia pri tejto príležitosti žalobkyňu vyzvala, aby v rozhodnutí PVP identifikovala informácie, pre ktoré zamýšľa požadovať dôverné zaobchádzanie.

5        Žalobkyňa sa domnievala, že táto podrobnejšia nedôverná verzia obsahuje dôverné informácie alebo obchodné tajomstvá, a preto v liste z 23. decembra 2011 Komisiu informovala, že namieta proti zamýšľanému uverejneniu. Na podporu tejto námietky žalobkyňa konkrétnejšie uviedla, že uvedená nedôverná verzia obsahuje početné informácie, ktoré predložila Komisii v rámci programu zhovievavosti, ako aj mená viacerých jej spolupracovníkov a údaje týkajúce sa jej obchodných vzťahov. Podľa žalobkyne by teda zamýšľané uverejnenie porušovalo okrem iného zásady ochrany legitímnej dôvery a rovnosti zaobchádzania a mohlo by narušiť účel vyšetrovania Komisie.

6        Listom z 15. marca 2012 Komisia žalobkyňu informovala, že vyhovie jej žiadosti odstrániť z novej nedôvernej verzie, ktorá má byť uverejnená, všetky informácie umožňujúce priamo alebo nepriamo identifikovať zdroj informácií, ktoré boli oznámené na základe oznámenia o spolupráci z roku 2002, rovnako ako mená spolupracovníkov žalobkyne. Naopak Komisia usúdila, že nie je dôvodné priznať dôvernosť ďalším informáciám, pri ktorých žalobkyňa požadovala dôverné zaobchádzanie.

7        Žalobkyňa využila možnosť, ktorú upravuje rozhodnutie predsedu Komisie 2011/695/EÚ z 13. októbra 2011 o funkcii a pôsobnosti vyšetrovateľa v niektorých konaniach vo veci hospodárskej súťaže (Ú. v. EÚ L 275, s. 29, ďalej len „rozhodnutie o funkcii a pôsobnosti vyšetrovateľa“), a predložila vec vyšetrovateľovi, aby z nedôvernej verzie, ktorá sa má uverejniť, vylúčil všetky informácie, ktoré poskytla na základe oznámenia o spolupráci z roku 2002.

 Napadnuté rozhodnutie

8        Rozhodnutím C(2012) 3534 v konečnom znení z 24. mája 2012 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) vyšetrovateľ v mene Komisie zamietol žiadosti o dôverné zaobchádzanie, ktoré podala žalobkyňa, a v dôsledku toho schválil uverejnenie informácií, ktoré Komisii oznámila s cieľom využiť jej program zhovievavosti.

9        V napadnutom rozhodnutí vyšetrovateľ predovšetkým zdôraznil obmedzenia svojej pôsobnosti, ktorá mu umožňuje preskúmať iba to, či sa informácia má považovať za dôvernú, ale nie napraviť údajné porušenie legitímnych očakávaní žalobkyne voči Komisii.

10      Okrem toho uviedol, že žalobkyňa namietala proti uverejneniu novej, podrobnejšej a nedôvernej verzie rozhodnutia PVP iba z dôvodu, že by obsahovala informácie poskytnuté podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002 a oznámenie takých informácií tretím osobám by jej mohlo spôsobiť ujmu v kontexte žaloby o náhradu škody podanej na vnútroštátnych súdoch. Podľa vyšetrovateľa pritom Komisia disponuje širokou mierou voľnej úvahy pri rozhodovaní, či uverejní viac než len podstatný obsah svojich rozhodnutí. Navyše odkazy na dokumenty, ktoré sa nachádzajú v administratívnom spise, samy osebe nepredstavujú obchodné tajomstvo alebo iné dôverné informácie.

11      Podľa vyšetrovateľa žalobkyňa nepreukázala, že uverejnenie informácií, ktoré oznámila Komisii s cieľom využiť jej program zhovievavosti, by jej mohlo spôsobiť vážnu ujmu. Záujem podniku, ktorému Komisia uložila pokutu za porušenie práva hospodárskej súťaže, na tom, aby podrobnosti o protiprávnom správaní, ktorého sa dopustil, neboli sprístupnené verejnosti, si v každom prípade nezasluhuje osobitnú ochranu. Vyšetrovateľ v tomto ohľade pripomenul, že žaloby o náhradu škody sú súčasťou politiky Európskej únie v oblasti hospodárskej súťaže, a preto žalobkyňa nemôže uplatňovať legitímny záujem byť chránená proti riziku, že bude čeliť takým žalobám z dôvodu jej účasti na karteli, ktorého sa týkalo rozhodnutie PVP.

12      Vyšetrovateľ sa takisto domnieval, že nie je príslušný na zodpovedanie tvrdenia žalobkyne, podľa ktorého sprístupnenie informácií, ktoré oznámila Komisii v rámci programu zhovievavosti, tretím osobám by bolo na ujmu uvedenému programu, keďže taká otázka prekračuje hranice jeho pôsobnosti. V tomto ohľade pripomenul, že podľa judikatúry iba Komisii prináleží posúdiť, v akom rozsahu má oboznámiť verejnosť so skutkovým a historickým kontextom, do ktorého patrí predmetné správanie, pokiaľ neobsahuje dôverné informácie.

13      Napokon vyšetrovateľ uviedol, že vzhľadom na to, že pôsobnosť, ktorá mu bola zverená podľa článku 8 rozhodnutia o funkcii a pôsobnosti vyšetrovateľa, sa obmedzuje na posúdenie toho, do akej miery informácie patria do obchodného tajomstva alebo sa s nimi musí zaobchádzať dôverne z iného dôvodu, nie je príslušný vyjadriť sa k tvrdeniu žalobkyne, podľa ktorého by uverejnenie informácií, ktoré oznámila v rámci programu zhovievavosti, viedlo k neodôvodnenému odlišnému zaobchádzaniu v porovnaní s inými účastníkmi porušenia sankcionovaného v rozhodnutí PVP, a teda by porušovalo zásadu rovnosti zaobchádzania.

 Konanie a návrhy účastníkov konania

14      Žalobkyňa návrhom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 2. augusta 2012 podala žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

15      Uznesením zo 16. novembra 2012, Evonik Degussa/Komisia (T‑341/12 R), predseda Všeobecného súdu jednak rozhodol o odklade výkonu napadnutého rozhodnutia a jednak Komisii nariadil, aby sa zdržala uverejnenia verzie rozhodnutia PVP, ktorá by bola vo vzťahu k žalobkyni podrobnejšia než verzia uverejnená na internetovej stránke DG COMP od roku 2007.

16      Vzhľadom na to, že zloženie komôr Všeobecného súdu sa zmenilo, sudca spravodajca bol pridelený k tretej komore, ktorej bola z tohto dôvodu vec pridelená.

17      Všeobecný súd (tretia komora) rozhodol na základe správy sudcu spravodajcu o otvorení ústnej časti konania a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania podľa článku 64 svojho rokovacieho poriadku vyzval Komisiu na predloženie jedného dokumentu. Tá predložila požadovaný dokument v stanovenej lehote.

18      Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na ústne otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní 9. apríla 2014.

19      Žalobkyňa predložila v deň pojednávania kópiu listu Komisie z 11. februára 2014, ktorý sa týka prebiehajúceho rozhodcovského konania v Spojených štátoch amerických. Komisia, ktorú predseda tretej komory vyzval, aby predložila svoje pripomienky k tomuto novému dokumentu v lehote jedného týždňa od pojednávania, v liste doručenom do kancelárie Všeobecného súdu 15. apríla 2014 potvrdila, že namieta proti jeho zohľadneniu v tomto konaní vzhľadom na jeho oneskorené predloženie.

20      Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil napadnuté rozhodnutie,

–        uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

21      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.

 Právny stav

22      Žalobkyňa uvádza na podporu svojej žaloby v podstate päť žalobných dôvodov. Z nich prvý je založený na porušení článku 8 rozhodnutia o funkcii a pôsobnosti vyšetrovateľa, práva na riadnu správu vecí verejných a práva byť vypočutý, druhý na nedostatočnom odôvodnení, tretí na porušení profesijného tajomstva, ktoré chráni článok 339 ZFEÚ a článok 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“), ako aj dôvernej povahy informácií, ktorých uverejnenie Komisia zamýšľa, štvrtý na porušení zásad legitímnej dôvery, právnej istoty a rovnosti zaobchádzania a piaty na porušení zásady účelovosti, ktorá je zakotvená v článku 28 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [101 ZFEÚ] a [102 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205), ako aj na porušení odseku 48 oznámenia Komisie o pravidlách prístupu k dokumentácii Komisie v prípadoch podľa článkov [101 ZFEÚ] a [102 ZFEÚ], článkov 53, 54 a 57 [Dohody] EHP a nariadenia Rady (ES) č. 139/2004 (Ú. v. EÚ C 325, 2005, s. 7, ďalej len „oznámenie o prístupe k spisu“).

 O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 8 rozhodnutia o funkcii a pôsobnosti vyšetrovateľa, práva na riadnu správu vecí verejných a práva byť vypočutý

23      Tento žalobný dôvod zahŕňa v podstate dve časti. V prvej časti žalobkyňa vyšetrovateľovi vytýka, že meritórne nepreskúmal tvrdenia založené na porušení zásad legitímnej dôvery a rovnosti zaobchádzania, ktoré mu predložila, rovnako ako tvrdenie, podľa ktorého uverejnenie zamýšľané Komisiou porušuje zásadu zakotvenú v článku 28 ods. 1 nariadenia č. 1/2003, podľa ktorého informácie získané podľa článkov 17 až 22 uvedeného nariadenia možno použiť iba na účely, na ktoré boli získané. Vyšetrovateľ tým, že obmedzil svoje skúmanie iba na otázku, či informácie, voči ktorých uverejneniu žalobkyňa namieta, boli alebo neboli dôverné, protiprávne obmedzil rozsah preskúmania, ktoré je oprávnený vykonávať podľa článku 8 rozhodnutia o funkcii a pôsobnosti vyšetrovateľa.

24      V druhej časti žalobkyňa tvrdí, že vyšetrovateľ tým, že nerozhodol o niektorých tvrdeniach, ktoré predložila, prijal napadnuté rozhodnutie v rozpore s jej právom na riadnu správu vecí verejných, ktoré je zaručené v článku 41 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie. Táto nečinnosť predstavuje aj porušenie práva žalobkyne byť riadne vypočutý v rámci správneho konania, ktoré je zakotvené v článku 41 ods. 2 písm. a) Charty základných práv.

25      Komisia spochybňuje túto argumentáciu.

26      Pokiaľ ide o prvú časť, treba na úvod uviesť, že žalobkyňa týmto prvým žalobným dôvodom vyšetrovateľovi v podstate vytýka, že neodpovedal na tri odlišné tvrdenia, ktoré mu predložila, pričom každé z nich mohlo podľa nej tvoriť prekážku uverejnenia podrobnejšej nedôvernej verzie rozhodnutia PVP, ktoré Komisia zamýšľala. Tieto tvrdenia sa týkajú po prvé porušenia zásady účelovosti zakotvenej v článku 28 ods. 1 nariadenia č. 1/2003, podľa ktorého informácie získané Komisiou na základe článkov 17 až 22 uvedeného nariadenia možno použiť iba na účely, na ktoré boli získané, po druhé narušenia legitímnej dôvery žalobkyne v skutočnosť, že sporné informácie nebudú uverejnené, a po tretie porušenia zásady rovnosti zaobchádzania vyplývajúceho zo skutočnosti, že toto uverejnenie spôsobí, že žalobkyňa bude v menej výhodnom postavení než iní adresáti rozhodnutia PVP, ktorí nespolupracovali s Komisiou, v kontexte žalôb o náhradu škody, ktoré prípadne podajú osoby poškodené porušením práva hospodárskej súťaže, ktoré toto rozhodnutie sankcionovalo.

27      Podľa článku 1 ods. 1 rozhodnutia o funkcii a pôsobnosti vyšetrovateľa sú právomoci a povinnosti vyšetrovateľov, ktorí sú menovaní pre konania vo veci hospodárskej súťaže, stanovené v uvedenom rozhodnutí.

28      Článok 8 ods. 1 až 3 rozhodnutia o funkcii a pôsobnosti vyšetrovateľa stanovuje:

„1.      V prípade, že Komisia má v úmysle zverejniť informácie, ktoré môžu predstavovať obchodné tajomstvo alebo iné dôverné informácie akéhokoľvek podniku alebo osoby, títo sú písomne informovaní o takomto úmysle a jeho dôvodoch [DG COMP]. Určí sa lehota, v ktorej daný podnik alebo osoba môžu predložiť akékoľvek písomné pripomienky.

2.      V prípade, že daný podnik alebo osoba nesúhlasí so zverejnením informácií, môže vec postúpiť vyšetrovateľovi. Ak sa vyšetrovateľ domnieva, že informácie môžu byť zverejnené, pretože nepredstavujú obchodné tajomstvo alebo iné dôverné informácie alebo preto, že existuje prevládajúci záujem na ich zverejnení, uvedie sa toto zistenie v odôvodnenom rozhodnutí, ktoré sa oznámi dotknutému podniku alebo osobe. V rozhodnutí sa uvedie termín, po ktorom sa príslušné informácie zverejnia. Tento termín nesmie byť stanovený skôr ako jeden týždeň odo dňa oznámenia.

3.      Odseky 1 a 2 sa primerane uplatňujú na zverejnenie informácií formou uverejnenia v Úradnom vestníku Európskej únie.“

29      Pokiaľ ide najprv o výhradu voči vyšetrovateľovi, že nepreskúmal tvrdenie o porušení zásady účelovosti, ak vôbec možno usudzovať, že žalobkyňa vo svojej žiadosti z 10. apríla 2012 mu také tvrdenie špecificky predložila, je namieste schváliť postoj Komisie, podľa ktorého napadnuté rozhodnutie naň v podstate prináša odpoveď. V bode 19 napadnutého rozhodnutia totiž vyšetrovateľ uviedol, že s výhradou dodržania služobného tajomstva prináleží Komisii určiť, ktoré informácie chce uverejniť nad rámec podstatného obsahu rozhodnutí, ktoré prijala na základe článku 23 nariadenia č. 1/2003. V bodoch 20 a 21 napadnutého rozhodnutia pritom vyšetrovateľ navyše zamietol tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého je také uverejnenie vylúčené vo vzťahu k informáciám, ktoré oznámila Komisii s cieľom mať prospech z jej programu zhovievavosti.

30      Preto bez toho, aby bolo dotknuté preskúmanie platnosti tohto prístupu v rámci piateho žalobného dôvodu, z napadnutého rozhodnutia implicitne, ale nevyhnutne vyplýva, že uverejnenie informácií, ktoré poskytol podnik domáhajúci sa prospechu z programu zhovievavosti, neporušuje napriek nesúhlasu, ktorý uvedený podnik v tomto ohľade vyjadril, zásadu zakotvenú v článku 28 ods. 1 nariadenia č. 1/2003, podľa ktorého informácie získané Komisiou počas vyšetrovania porušenia práva hospodárskej súťaže možno použiť iba na účely, na ktoré boli získané.

31      Pokiaľ ide ďalej o tvrdenia vychádzajúce z toho, že vyšetrovateľ neodpovedal na námietky založené na narušení legitímnej dôvery v skutočnosť, že k spornému uverejneniu nedôjde, ako aj na porušení zásady rovnosti zaobchádzania, treba uviesť, že tieto tvrdenia žalobkyňa skutočne predložila vo svojej žiadosti podanej vyšetrovateľovi 10. apríla 2012.

32      Preto je potrebné určiť, či vyšetrovateľ v bodoch 15 a 24 napadnutého rozhodnutia oprávnene usúdil, že nie je príslušný rozhodovať o týchto tvrdeniach vzhľadom na obmedzenia pôsobnosti, ktorá mu je zverená podľa článku 8 rozhodnutia o funkcii a pôsobnosti vyšetrovateľa.

33      V tomto ohľade treba na úvod uviesť, že Všeobecný súd rozhodol, že ak vyšetrovateľ prijme rozhodnutie na základe článku 9 tretieho odseku rozhodnutia Komisie 2001/462/ES, ESUO z 23. mája 2001 o pôsobnosti vyšetrovateľov v niektorých konaniach vo veci hospodárskej súťaže (Ú. v. ES L 162, s. 21; Mim. vyd. 08/002, s. 151), nahradeného článkom 8 ods. 3 rozhodnutia o funkcii a pôsobnosti vyšetrovateľa, je povinný skúmať nielen to, či verzia rozhodnutia sankcionujúceho porušenie článku 81 ES, ktorú má preskúmať, obsahuje obchodné tajomstvo alebo iné dôverné informácie požívajúce podobnú ochranu, ale musí tiež overiť, či táto verzia obsahuje iné informácie, ktoré nemôžu byť sprístupnené verejnosti buď z dôvodu pravidiel práva Spoločenstva, ktoré ich špecificky chránia, alebo preto, lebo patria medzi informácie, ktoré svojou povahou podliehajú profesijnému tajomstvu (rozsudky Všeobecného súdu z 30. mája 2006, Bank Austria Creditanstalt/Komisia, T‑198/03, Zb. s. II‑1429, bod 34, a z 12. októbra 2007, Pergan Hilfsstoffe für industrielle Prozesse/Komisia, T‑474/04, Zb. s. II‑4225, bod 66).

34      Z tej istej judikatúry rovnako vyplýva, že medzi pravidlá, ktoré špecificky chránia určité informácie, patria nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 45/2001 z 18. decembra 2000 o ochrane jednotlivcov so zreteľom na spracovanie osobných údajov inštitúciami a orgánmi spoločenstva a o voľnom pohybe takýchto údajov (Ú. v. ES L 8, 2001, s. 1; Mim. vyd. 13/026, s. 102) a článok 4 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1049/2001 z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie (Ú. v. ES L 145, s. 43; Mim. vyd. 01/003, s. 331), ktorý upravuje výnimky z práva na prístup k dokumentom inštitúcií stanoveného v článku 2 ods. 1 tohto nariadenia (rozsudok Pergan Hilfsstoffe für industrielle Prozesse/Komisia, už citovaný v bode 33 vyššie, bod 64).

35      Ďalej je namieste zdôrazniť, že v čase, keď boli vyhlásené rozsudky Bank Austria Creditanstalt/Komisia, už citovaný v bode 33 vyššie, a Pergan Hilfsstoffe für industrielle Prozesse/Komisia, už citovaný v bode 33 vyššie, článok 9 rozhodnutia 2001/462 odkazoval iba na ochranu obchodného tajomstva podnikov, ktoré sú predmetom vyšetrovania v oblasti porušenia práva hospodárskej súťaže. Toto ustanovenie sa teda v tomto ohľade líšilo od článku 8 rozhodnutia o funkcii a pôsobnosti vyšetrovateľa, ktorý ho nahradil, keďže uvedený článok odkazuje na obchodné tajomstvo podnikov i na iné dôverné informácie.

36      Ako bolo zdôraznené v bode 33 vyššie, Všeobecný súd napriek tomu dal článku 9 ods. 3 rozhodnutia 2001/462 v judikatúre citovanej v uvedenom bode výklad, ktorý prekračuje znenie tohto ustanovenia, založený na analýze jeho kontextu a cieľov.

37      Všeobecný súd tak na úvod uviedol, že článok 9 rozhodnutia 2001/462 mal vykonať procesnú stránku ochrany informácií, o ktorých sa Komisia dozvedela v rámci konaní o uplatnení pravidiel hospodárskej súťaže, stanovenú právom Spoločenstva (rozsudok Bank Austria Creditanstalt/Komisia, už citovaný v bode 33 vyššie, bod 28). Po tom, čo Všeobecný súd pripomenul ochranu informácií, ktoré svojou povahou podliehajú profesijnému tajomstvu podľa článku 20 ods. 2 nariadenia Rady č. 17 zo 6. februára 1962, prvého nariadenia implementujúceho články [81 ES] a [82 ES] (Ú. v. ES 1962, 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3), uviedol, že podľa judikatúry oblasť informácií, ktoré sú predmetom profesijného tajomstva, presahuje rámec obchodného tajomstva podnikov (rozsudok Bank Austria Creditanstalt/Komisia, už citovaný v bode 33 vyššie, bod 29).

38      Všeobecný súd ďalej uviedol, že na jednej strane prvé dva odseky článku 9 rozhodnutia 2001/462 sa týkajú sprístupňovania informácií osobám, podnikom alebo združeniam podnikov na účely výkonu ich práva byť vypočutý v rámci konania o uplatnenie pravidiel hospodárskej súťaže a na druhej strane sa konanie upravené v týchto dvoch odsekoch uplatní iba primerane na sprístupnenie informácií prostredníctvom ich uverejnenia v Úradnom vestníku Európskej únie, ktoré zase upravuje tretí odsek tohto ustanovenia. To predovšetkým znamenalo, že keď vyšetrovateľ prijímal rozhodnutie na základe článku 9 tretieho odseku rozhodnutia 2001/462, bol povinný dbať na dodržiavanie profesijného tajomstva vo vzťahu k informáciám, ktoré nevyžadovali takú zvláštnu ochranu, aká sa poskytuje obchodnému tajomstvu, a predovšetkým informáciám, ktoré mohli byť oznámené tretím osobám, ktoré mali právo byť vypočuté k ich obsahu, ale ktorých dôverný charakter bránil ich sprístupneniu verejnosti (rozsudok Bank Austria Creditanstalt/Komisia, už citovaný v bode 33 vyššie, bod 31).

39      Všeobecný súd ďalej odôvodnil svoj široký výklad článku 9 rozhodnutia 2001/462 odkazom na odôvodnenie 9 uvedeného rozhodnutia, podľa ktorého „pri prezradení informácií o fyzických osobách má byť zvláštna pozornosť venovaná nariadeniu… č. 45/2001“ (rozsudok Bank Austria Creditanstalt/Komisia, už citovaný v bode 33 vyššie, bod 32).

40      Také konštatovania zostávajú relevantné počas platnosti rozhodnutia o funkcii a pôsobnosti vyšetrovateľa.

41      Rovnako ako článok 9 rozhodnutia 2001/462 aj článok 8 rozhodnutia o funkcii a pôsobnosti vyšetrovateľa má totiž vykonať procesnú stránku ochrany, ktorú právo Únie poskytuje informáciám, o ktorých sa Komisia dozvedela v rámci konaní o uplatnení pravidiel hospodárskej súťaže, teraz upravených v článku 28 ods. 2 nariadenia č. 1/2003. Uvedený článok 8 tak uskutočňuje rovnaké rozlišovanie, ako je pripomenuté v bode 38 vyššie, medzi ochranou dôvernosti informácií voči tretím osobám, ktoré majú právo byť vypočuté v rámci konania o uplatnení pravidiel hospodárskej súťaže, a širšou ochranou, ktorú treba poskytnúť, keď sa zamýšľa uverejnenie v úradnom vestníku. Navyše odôvodnenie 23 rozhodnutia o funkcii a pôsobnosti vyšetrovateľa v podstate preberá obsah odôvodnenia 9 rozhodnutia 2001/462, keď poukazuje na to, že vyšetrovateľ musí pri sprístupnení informácií týkajúcich sa fyzických osôb zohľadniť okrem iného nariadenie č. 45/2001.

42      V prejednávanej veci však zásady legitímnej dôvery a rovnosti zaobchádzania, ktorých sa žalobkyňa dovolávala pred vyšetrovateľom, nepredstavujú pravidlá, ktoré majú špecificky chrániť proti sprístupneniu verejnosti informácie, aké žalobkyňa oznámila Komisii s cieľom dosiahnuť jej zhovievavosť.

43      Na rozdiel od napríklad pravidiel nachádzajúcich sa v nariadení č. 45/2001, pokiaľ ide o spracovanie osobných údajov orgánmi alebo inštitúciami Únie, alebo v článku 4 nariadenia č. 1049/2001, pokiaľ ide o výnimky z práva na prístup k dokumentom, totiž také zásady nemajú špecifický cieľ chrániť dôvernosť informácií alebo dokumentov. Tieto zásady preto ako také nie sú súčasťou ochrany, ktorú právo Únie poskytuje informáciám, o ktorých sa Komisia dozvedela v rámci konaní o uplatnení pravidiel hospodárskej súťaže, takže prekračujú rámec úlohy, ktorá je zverená vyšetrovateľovi podľa článku 8 rozhodnutia o funkcii a pôsobnosti vyšetrovateľa.

44      Z toho vyplýva, že vyšetrovateľ v prejednávanej veci oprávnene odmietol svoju právomoc na zodpovedanie námietok voči spornému uverejneniu, ktoré žalobkyňa vzniesla na základe zásad legitímnej dôvery a rovnosti zaobchádzania.

45      Pokiaľ ide ďalej o výhradu, podľa ktorej napadnuté rozhodnutie obsahuje zjavne nesprávne posúdenie, lebo žiaden útvar Komisie nepreskúmal zásadné námietky žalobkyne voči uverejneniu podrobnejšej nedôvernej verzie rozhodnutia PVP, ktoré žalobkyňa predložila na podporu svojho prvého žalobného dôvodu, ani tú nemožno prijať.

46      Táto výhrada totiž spočíva, ako správne tvrdí Komisia, na chybnom predpoklade, že Komisia vo všeobecnosti nezaujala v tomto ohľade postoj.

47      V liste, ktorý DG COMP adresovalo žalobkyni 28. novembra 2011, tak Komisia uviedla, že sa rozhodla uverejniť novú podrobnejšiu nedôvernú verziu rozhodnutia PVP z dôvodov transparentnosti.

48      Okrem toho z listu, ktorý DG COMP adresovalo žalobkyni 15. marca 2012, vyplýva, že v rámci analýzy zásadných námietok voči spornému uverejneniu sa Komisia domnievala, že jej prináleží vyvážiť najmä ochranu účelu svojho vyšetrovania, ktorej sa týka výnimka zo zásady transparentnosti upravená v článku 4 ods. 2 tretej zarážke nariadenia č. 1049/2001, s legitímnymi záujmami účastníkov konania. Komisia navyše uviedla, že dokument, akým je vyhlásenie podniku, nie je chránený zo samotného dôvodu, že bol oznámený v rámci žiadosti o zhovievavosť, a že zamýšľané uverejnenie nenarúša účel jej vyšetrovania. Okrem toho zdôraznila, že v prejednávanej veci treba zohľadniť článok 4 ods. 7 nariadenia č. 1049/2001, podľa ktorého výnimky z práva na prístup k dokumentom stanovené v prvých troch odsekoch tohto článku sa uplatňujú iba v období, počas ktorého je stanovená ochrana odôvodnená obsahom dokumentu. Komisia z toho vyvodila, že sporné uverejnenie nepredstavuje narušenie legitímnej dôvery žalobkyne.

49      Preto v rozpore s tým, čo tvrdí žalobkyňa, Komisia skutočne preskúmala zásadné námietky voči spornému uverejneniu, ktoré žalobkyňa vzniesla.

50      Napokon vzhľadom na konštatovania uvedené v bodoch 30, 44 a 49 vyššie je namieste zamietnuť ako nedôvodnú druhú časť žalobného dôvodu, ktorou žalobkyňa tvrdí, že odmietnutie vyšetrovateľa odpovedať na niektoré jej námietky voči spornému uverejneniu predstavuje porušenie jej práva na riadnu správu vecí verejných, ktoré je zaručené v článku 41 ods. 1 Charty základných práv, ako aj jej práva byť riadne vypočutý v rámci správneho konania, ktoré je zakotvené v článku 41 ods. 2 písm. a) Charty základných práv.

51      Z toho vyplýva, že prvý žalobný dôvod nie je dôvodný a treba ho zamietnuť.

 O druhom žalobnom dôvode založenom na nedostatočnom odôvodnení

52      Žalobkyňa vyšetrovateľovi vytýka, že dostatočne neodôvodnil napadnuté rozhodnutie, čím porušil jednak článok 296 ZFEÚ a článok 41 ods. 2 písm. c) Charty základných práv, a jednak článok 8 ods. 2 rozhodnutia o funkcii a pôsobnosti vyšetrovateľa. Napadnuté rozhodnutie tak nevysvetľuje, čo viac než päť rokov po uverejnení prvej nedôvernej verzie rozhodnutia PVP odôvodňuje uverejnenie podrobnejšej nedôvernej verzie. Žalobkyňa síce uznáva, že Komisia v liste, ktorý jej adresovala 28. novembra 2011, odkázala na dôvody transparentnosti, ale samotný tento odkaz neumožňuje pochopiť dôvody, ktoré ju viedli k úsudku, že prvá nedôverná verzia uverejnená na jej internetovej stránke v roku 2007 nespĺňa alebo už nespĺňa túto požiadavku. Špecifické odôvodnenie tohto bodu v samotnom napadnutom rozhodnutí je podľa nej o to nevyhnutejšie, že rozhodnutie Komisie uverejniť podrobnejšiu nedôvernú verziu rozhodnutia PVP sa odchyľuje od skoršej administratívnej praxe.

53      Komisia tvrdí, že napadnuté rozhodnutie posudzované vo svojom kontexte je v tomto ohľade dostatočne odôvodnené.

54      Podľa ustálenej judikatúry je účelom povinnosti odôvodnenia individuálneho rozhodnutia umožniť súdu Únie preskúmať zákonnosť rozhodnutia a poskytnúť dotknutej osobe dostatočnú informáciu, aby vedela, či je rozhodnutie dôvodné a či prípadne neobsahuje vadu, ktorá umožňuje spochybniť jeho platnosť, pričom rozsah tejto povinnosti závisí od povahy predmetného aktu a kontextu, v akom bol prijatý (rozsudok Súdneho dvora z 9. novembra 1983, Nederlandsche Banden‑Industrie‑Michelin/Komisia, 322/81, Zb. s. 3461, bod 14; rozsudok Súdu prvého stupňa z 11. decembra 1996, Van Megen Sports/Komisia, T‑49/95, Zb. s. II‑1799, bod 51).

55      Komisia je teda podľa článku 296 ZFEÚ síce povinná uviesť skutkové a právne okolnosti, od ktorých závisí právne odôvodnenie rozhodnutia, a úvahy, ktoré ju viedli k jeho prijatiu, ale nevyžaduje sa, aby odôvodnenie špecifikovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, keďže otázka, či odôvodnenie aktu zodpovedá požiadavkám tohto ustanovenia, musí byť posúdená nielen vzhľadom na jeho znenie, ale takisto na jeho kontext, ako aj na súhrn právnych pravidiel upravujúcich dotknutú oblasť (pozri rozsudok Súdneho dvora z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s France, C‑367/95 P, Zb. s. I‑1719, bod 63 a tam citovanú judikatúru, a rozsudok Všeobecného súdu z 26. októbra 2012, CF Sharp Shipping Agencies/Rada, T‑53/12, bod 37). Osobitne akt spôsobujúci ujmu je dostatočne odôvodnený vtedy, pokiaľ bol prijatý v kontexte, ktorý je dotknutej osobe známy a umožňuje jej pochopiť dosah opatrenia prijatého vo vzťahu k nej (rozsudok Všeobecného súdu z 15. apríla 2011, Česká republika/Komisia, T‑465/08, Zb. s. II‑1941, bod 163).

56      Táto povinnosť odôvodnenia je vykonaná v článku 8 ods. 2 rozhodnutia o funkcii a pôsobnosti vyšetrovateľa v spojení s odsekom 3 tohto ustanovenia, pokiaľ ide o rozhodnutia, ktoré má vyšetrovateľ prijať o žiadostiach o dôverné zaobchádzanie s určitými informáciami v rámci konaní o vykonanie pravidiel hospodárskej súťaže.

57      V prejednávanej veci z listu žalobkyne z 23. decembra 2011 adresovaného DG COMP, ako aj z listu, ktorý adresovala vyšetrovateľovi 10. apríla 2012, vyplýva, že žalobkyňa v priebehu správneho konania tvrdila, že uverejnenie novej verzie rozhodnutia PVP obsahujúcej informácie, ktoré dobrovoľne oznámila s cieľom mať prospech z oznámenia o spolupráci z roku 2002, porušuje jej legitímne očakávania a navyše nie je odôvodnené nijakým prevažujúcim verejným záujmom. Z rovnakých listov okrem toho vyplýva, že žalobkyňa uvádzala, že také uverejnenie sa odchyľuje od skoršej administratívnej praxe Komisie spočívajúcej v tom, že tretím osobám sa nesprístupnia informácie, ktoré jej podniky oznámili v rámci programu zhovievavosti.

58      V tomto ohľade treba uviesť, že hoci vyšetrovateľ osobitne neodpovedal na každé z týchto tvrdení, urobil tak z dôvodu, ako to v podstate vyplýva z preskúmania prvého žalobného dôvodu, aby rešpektoval obmedzenia pôsobnosti, ktorú mu zveril článok 8 rozhodnutia o funkcii a pôsobnosti vyšetrovateľa.

59      Ako však už bolo zdôraznené v bode 49 vyššie, napadnuté rozhodnutie bolo prijaté na konci správneho konania, počas ktorého Komisia mala odpovedať na zásadné námietky žalobkyne voči zamýšľanému uverejneniu, ktoré boli nad rámec právomocí vyšetrovateľa.

60      Za týchto okolností a na zabezpečenie účinnej súdnej ochrany žalobkyne je namieste vnímať napadnuté rozhodnutie v kontexte, ktorý viedol k jeho prijatiu, a teda usudzovať, že uvedené rozhodnutie implicitne, ale nevyhnutne zahŕňa stanoviská Komisie vo vzťahu k zamýšľanému uverejneniu, ktoré vyjadrila prostredníctvom DG COMP, v rozsahu, v akom sa týkajú aspektov, ktoré nepatria do pôsobnosti vyšetrovateľa.

61      Napadnuté rozhodnutie vnímané týmto spôsobom pritom žalobkyni umožňuje pochopiť skutkové a právne okolnosti, od ktorých závisí jeho právne odôvodnenie.

62      V prvom rade, ako už bolo zdôraznené v bode 47 vyššie, Komisia v liste, ktorý DG COMP adresovalo žalobkyni 28. novembra 2011, odôvodnila svoj úmysel uverejniť podrobnejšiu nedôvernú verziu rozhodnutia PVP odkazom na cieľ transparentnosti.

63      V druhom rade je síce pravda, že vyšetrovateľ sa označil za nepríslušného na preskúmanie prípadného porušenia legitímnych očakávaní žalobkyne z dôvodu, že také preskúmanie by prekročilo hranice jeho pôsobnosti, ktorá mu vyplýva z článku 8 rozhodnutia o funkcii a pôsobnosti vyšetrovateľa, ale Komisia v liste žalobkyni z 15. marca 2012 výslovne odpovedala na jej tvrdenie, podľa ktorého sporné uverejnenie porušuje legitímne očakávania žalobkyne.

64      Ako už bolo zdôraznené v bode 48 vyššie, z uvedeného listu totiž v podstate vyplýva, že v rámci analýzy zásadných námietok voči spornému uverejneniu sa Komisia domnievala, že jej prináleží vyvážiť najmä ochranu účelu svojho vyšetrovania, ktorej sa týka výnimka zo zásady transparentnosti upravená v článku 4 ods. 2 tretej zarážke nariadenia č. 1049/2001, s legitímnymi záujmami účastníkov konania. Komisia navyše uviedla, že dokument nie je chránený zo samotného dôvodu, že bol oznámený v rámci žiadosti o zhovievavosť, a že zamýšľané uverejnenie nenarúša účel jej vyšetrovania. Okrem toho zdôraznila, že v prejednávanej veci treba zohľadniť článok 4 ods. 7 nariadenia č. 1049/2001, podľa ktorého výnimky z práva na prístup k dokumentom stanovené v prvých troch odsekoch tohto článku sa uplatňujú iba v období, počas ktorého je stanovená ochrana odôvodnená obsahom dokumentu. Komisia z toho vyvodila, že sporné uverejnenie nepredstavuje narušenie legitímnej dôvery žalobkyne.

65      V treťom rade napadnuté rozhodnutie spomína viaceré okolnosti na podporu zamietnutia žiadostí žalobkyne o dôverné zaobchádzanie. Vyšetrovateľ v ňom na úvod zdôraznil, že odkazy na dokumenty, ktoré sa nachádzajú v administratívnom spise, samy osebe nepredstavujú obchodné tajomstvo alebo iné informácie dôvernej povahy. Zamietnutie žiadostí o dôverné zaobchádzanie bolo ďalej odôvodnené po prvé veľkou mierou voľnej úvahy, ktorou Komisia disponuje pri uverejnení viac než len podstatného obsahu rozhodnutí, ktoré prijme podľa článku 23 nariadenia č. 1/2003, po druhé okolnosťou, že žalobkyňa nepreukázala, že uverejnenie informácií, ktoré oznámila Komisii na základe oznámenia o spolupráci z roku 2002, by viedlo k riziku spôsobeniu vážnej ujmy, a po tretie skutočnosťou, že aj keby sa také riziko preukázalo, z judikatúry vyplýva, že záujem žalobkyne na tom, aby sa podrobnosti o jej účasti na porušovaní nestali známe verejnosti, si nezasluhuje ochranu. Vyšetrovateľ dodal, že uvedená judikatúra sa uplatní v prejednávanej veci analogicky, pretože napriek skutočnosti, že žalobkyni nebola v rozhodnutí PVP uložená povinnosť zaplatiť pokutu, sa v ňom rozhodlo, že sa zúčastnila na jedinom a pokračujúcom porušení článku 81 ES a článku 53 Dohody EHP, ktoré je predmetom uvedeného rozhodnutia.

66      Napokon konštatovania uvedené v predchádzajúcom bode vedú takisto k zamietnutiu tvrdenia žalobkyne, podľa ktorého napadnuté rozhodnutie nevysvetľuje, čo odôvodňuje, že v prejednávanej veci došlo k odchýleniu sa od skoršej administratívnej praxe Komisie. Aj keby sa totiž skoršia administratívna prax, na ktorú žalobkyňa odkazuje, preukázala, čo sa skúma v rámci štvrtého žalobného dôvodu, napadnuté rozhodnutie vnímané v kontexte svojho prijatia poskytuje dostatočne veľa údajov, ktoré jej umožňujú pochopiť dôvody, prečo sa Komisia rozhodla od nej v prejednávanej veci odchýliť.

67      Preto žalobkyni nemožno vyhovieť, pokiaľ tvrdí, že napadnuté rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené, a druhý žalobný dôvod treba zamietnuť ako nedôvodný.

 O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení profesijného tajomstva, ako aj na porušení dôvernej povahy informácií, ktorých uverejnenie Komisia zamýšľa

68      Žalobkyňa tvrdí, že vyšetrovateľ v napadnutom rozhodnutí porušil dôvernú povahu informácií dobrovoľne poskytnutých Komisii počas jej vyšetrovania. Napadnuté rozhodnutie z tohto dôvodu podľa nej porušuje článok 339 ZFEÚ i článok 8 EDĽP.

69      Podľa žalobkyne taká dôverná povaha vyplýva predovšetkým z okolnosti, že tieto informácie pochádzajú z vyhlásení, ktoré uskutočnila ona sama alebo iné podniky v rámci programu zhovievavosti, alebo z dokumentov dobrovoľne predložených Komisii počas vyšetrovania. Také informácie patria do súkromnej činnosti žalobkyne, ktorú chráni článok 8 ods. 1 EDĽP, a to nezávisle od ich obsahu. Navyše z rozsudku Súdneho dvora zo 7. novembra 1985, Adams/Komisia (145/83, Zb. s. 3539), vyplýva, že osobitná ochrana prináleží informáciám a dokumentom, ktoré boli dobrovoľne oznámené Komisii pod podmienkou, že tá ich nesprístupní.

70      Žalobkyňa ďalej tvrdí, že informácie, pri ktorých požaduje dôverné zaobchádzanie, podliehajú profesijnému tajomstvu chránenému článkom 339 ZFEÚ i článkom 30 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, lebo zodpovedajú trom podmienkam, ktoré sú na tento účel identifikované v rozsudku Bank Austria Creditanstalt/Komisia, už citovanom v bode 33 vyššie. Tieto informácie sú teda známe iba obmedzenému počtu osôb, ich sprístupnenie môže spôsobiť žalobkyni vážnu ujmu a napokon nesprístupnenie týchto informácií je objektívne žiaduce, aj keď sa zohľadnia protichodné záujmy nasvedčujúce v prospech ich sprístupnenia.

71      Žalobkyňa v tomto ohľade uvádza, že informácie, ktorých uverejnenie sa v prejednávanej veci zamýšľa a ktoré sa nenachádzajú v dočasnej nedôvernej verzii rozhodnutia PVP uverejnenej v roku 2007, podrobne ukazujú nielen protisúťažné dohody a výmeny informácií, ktoré sú predmetom rozhodnutia PVP, ale aj spôsob, akým sa na nich zúčastňovala. K týmto informáciám sú pripojené početné citácie vybraté z dokumentov, ktoré predložili žiadatelia o zhovievavosť, ako aj pomoc s výkladom, ktorú poskytla Komisia. Také uverejnenie sa musí pokladať za priame uverejnenie vyhlásení žalobkyne a ďalších podnikov adresátov rozhodnutia PVP, ktoré uskutočnili vyhlásenia v rámci programu zhovievavosti, čo môže vážne poškodiť dobrú povesť žalobkyne a mať vplyv na jej postavenie na trhu. Žalobkyňa dodáva, že zamýšľané uverejnenie jej spôsobí závažnejšiu ujmu než iným podnikom, ktoré sa zúčastnili na porušení sankcionovanom v rozhodnutí PVP, lebo na účely dosiahnutia oslobodenia od pokuty nemala inú možnosť ako bezvýhradne uznať vlastnú účasť na karteli a čo možno najviac prispieť k objasneniu skutkového stavu Komisiou.

72      Okrem toho podľa nej z judikatúry vyplýva, že informácie týkajúce sa obchodných vzťahov spoločností, cien ich výrobkov, štruktúry ich nákladov, podielov na trhu alebo podobných údajov, akými sú informácie, ktorých uverejnenie sa zamýšľa v prejednávanej veci, sú súčasťou obchodných záujmov uvedených spoločností a zasluhujú si ochranu, aj keď sa týkajú správania, o ktorého protiprávnosti sa rozhodlo. Zamýšľané uverejnenie navyše vystavuje žalobkyňu zvýšenému riziku, že jej bude uložená povinnosť zaplatiť náhradu škody v rámci žaloby podanej pred vnútroštátnymi súdmi. Žalobkyňa pritom na pojednávaní zdôraznila, že by mala byť proti takým žalobám o vyvodenie zodpovednosti chránená.

73      Žalobkyňa ďalej uvádza, že zamietnutie jej žiadostí o dôverné zaobchádzanie zo strany vyšetrovateľa porušuje všeobecnú domnienku protiprávnosti, ktorá sa spája s uverejnením informácií pochádzajúcich z vyhlásení podnikov na základe oznámenia o spolupráci z roku 2002, ako aj z dokumentov, ktoré tieto podniky dobrovoľne predložili Komisii. Je totiž potrebné vyhnúť sa tomu, aby uverejnením v úradnom vestníku neboli zbavené obsahu striktné pravidlá upravujúce spracovanie informácií, ktoré Komisia získa v rámci konaní v oblasti kartelov, najmä tie, ktoré vyplývajú z oznámenia o spolupráci z roku 2002. Žalobkyňa na pojednávaní takisto zdôraznila, že Komisia nemôže uverejnením zbaviť účinnosti ochranu proti sprístupneniu určitých informácií, ktorú poskytuje článok 4 nariadenia č. 1049/2001.

74      Žalobkyňa ešte uvádza, že napadnuté rozhodnutie nepoukazuje na nijaký prevažujúci verejný záujem, ktorý by odôvodňoval zamýšľané uverejnenie, napriek tomu, že sporné informácie majú dôvernú povahu. Keďže verejnosť už bola dostatočne informovaná uverejnením nedôvernej verzie v roku 2007, taký verejný záujem v každom prípade v prejednávanej veci neexistuje. Pokiaľ ide o prípadný záujem osôb poškodených porušením, ktoré bolo sankcionované v rozhodnutí PVP, na uverejnení podrobnejšej verzie uvedeného rozhodnutia, ide o čisto súkromný záujem. Žalobkyňa k tomuto poslednému bodu na pojednávaní dodala, že napadnuté rozhodnutie v každom prípade nevysvetľuje, v čom by bolo zamýšľané uverejnenie nevyhnutné na uľahčenie výkonu práva osôb poškodených kartelom, ktorý bol predmetom rozhodnutia PVP, na účinný prostriedok nápravy.

75      Komisia spochybňuje túto argumentáciu.

76      Tento žalobný dôvod zahŕňa v podstate tri časti založené po prvé na porušení obchodného tajomstva žalobkyne alebo prinajmenšom dôvernosti obchodných informácií, ktoré sa jej týkajú, po druhé na porušení dôvernosti informácií oznámených Komisii v rámci programu zhovievavosti a po tretie na porušení práva na ochranu súkromia.

77      V tomto ohľade Všeobecný súd na úvod uvádza, že tvrdenia týkajúce sa porušenia legitímnej dôvery, ktorú žalobkyňa údajne nadobudla na základe oznámenia o spolupráci z roku 2002 i skoršej praxe Komisie, uvedené na podporu tretieho žalobného dôvodu sa v podstate prekrývajú s časťou argumentácie na podporu štvrtého žalobného dôvodu. Tieto tvrdenia sú preto skúmané v tomto rámci.

78      Ďalej je potrebné pripomenúť, že podľa článku 339 ZFEÚ povinnosť mlčanlivosti členov inštitúcií Únie, členov výborov, úradníkov a ostatných zamestnancov Únie, ktorá sa vzťahuje na informácie chránené služobným tajomstvom, najmä informácie o podnikoch, ich obchodných stykoch alebo nákladových položkách, trvá aj po ukončení ich funkcie.

79      Podľa článku 28 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 sa informácie získané Komisiou počas vyšetrovaní, ktoré vedie na základe uvedeného nariadenia podľa jeho článkov 17 až 22, použijú len na účely, na ktoré boli získané, čím nie sú dotknuté články 12 a 15 tohto nariadenia. Článok 28 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, ktorý dopĺňa pravidlo správania zakotvené v článku 339 ZFEÚ v oblasti uplatňovania uvedeného nariadenia, okrem toho spresňuje, že bez toho, aby bola dotknutá spolupráca medzi Komisiou a orgánmi hospodárskej súťaže členských štátov i možnosť adresátov oznámenia o výhradách nahliadať do vyšetrovacieho spisu, Komisia a uvedené orgány, ich úradníci, zamestnanci a ostatné osoby pracujúce pod dohľadom týchto orgánov, ako aj úradníci a zamestnanci iných orgánov členských štátov nezverejnia informácie získané alebo medzi nimi vymenené podľa tohto nariadenia, ktoré podliehajú služobnému tajomstvu.

80      Navyše podľa článku 30 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 Komisia uverejní okrem iného rozhodnutia, ktorými ukladá pokuty podnikom alebo združeniam podnikov, ktoré považuje za zodpovedné za porušenie práva Únie v oblasti kartelov. Podľa článku 30 ods. 2 tohto nariadenia uverejnenie obsahuje mená dotknutých osôb a obsah rozhodnutia vrátane uložených pokút, ale musí zohľadňovať oprávnený záujem podnikov na tom, aby sa nesprístupnili ich obchodné tajomstvá.

81      Napokon článok 16 ods. 1 nariadenia Komisie (ES) č. 773/2004 zo 7. apríla 2004, ktoré sa týka vedenia konania Komisiou podľa článkov 81 [ES] a 82 [ES] (Ú. v. EÚ L 123, s. 18; Mim. vyd. 08/003, s. 81) v podstate stanovuje, že Komisia je povinná nesprístupniť ani neoznámiť informácie vrátane dokumentov, ktoré sa nachádzajú vo vyšetrovacom spise, pokiaľ obsahujú obchodné tajomstvá alebo iné dôverné informácie o akejkoľvek osobe.

82      V prejednávanej veci žalobkyňa nespochybňuje, že sa zúčastnila na karteli, ktorý je predmetom rozhodnutia PVP. Naopak tvrdí, že dôvernosť sporných informácií vyplýva zo samotnej skutočnosti, že ich poskytla dobrovoľne Komisii v rámci programu zhovievavosti, a že zamýšľané uverejnenie môže ohroziť ochranu účelu vyšetrovania Komisie.

83      Okrem toho sa dovoláva predovšetkým skutočnosti, že uverejnenie podrobnejšej nedôvernej verzie rozhodnutia PVP, ktoré zamýšľa Komisia, by poškodilo jej obchodné záujmy v zmysle článku 4 ods. 2 prvej zarážky nariadenia č. 1049/2001, keďže uvedená verzia obsahuje informácie týkajúce sa úrovne cien, ktoré uplatňovala, zamýšľaných zvýšení cien, jej úlohy počas stretnutí s konkurentmi, miest, na ktorých sa také stretnutia uskutočnili, ako aj ich dátumov, zúčastnených osôb a ich obsahu. Podľa žalobkyne by teda zamýšľané uverejnenie vážne poškodilo jej dobrú povesť a zvýšilo by riziko, že bude čeliť žalobám o náhradu škody zo strany osôb poškodených porušením, ktoré bolo sankcionované v rozhodnutí PVP, alebo regresným žalobám, ktoré proti nej podajú iné podniky zúčastnené na uvedenom porušení. Ďalej tvrdí, že sporné informácie predstavujú v každom prípade obchodné tajomstvo alebo prinajmenšom obchodné informácie dôvernej povahy, ktorých uverejnenie je vylúčené na základe článku 28 ods. 2 a článku 30 ods. 2 nariadenia č. 1/2003. Ešte uvádza, že ochrana súdnych konaní zakotvená v článku 4 ods. 2 druhej zarážke nariadenia č. 1049/2001 bráni spornému uverejneniu, keďže to by malo za následok narušenie rovnosti zbraní v rámci súkromnoprávnych žalôb podaných na vnútroštátne súdy, čo by porušovalo zásadu nestrannosti zakotvenú v článku 41 Charty základných práv. Napokon dôvernosť sporných informácií vyplýva zo skutočnosti, že tieto informácie, ktoré boli dobrovoľne oznámené Komisii počas vyšetrovania, patria do súkromnej činnosti žalobkyne, a teda ich chráni článok 8 ods. 1 EDĽP.

 O prvej časti založenej na tom, že sporné informácie predstavujú obchodné tajomstvo alebo prinajmenšom obchodné informácie dôvernej povahy

84      Je namieste pripomenúť, že podľa dlhodobo ustálenej judikatúry nie sú ani tajné, ani dôverné informácie, ktoré také boli, ale sú staré päť rokov alebo viac, a preto sa musia považovať za historické, ibaže by žalobkyňa výnimočne preukázala, že tieto informácie napriek ich veku stále predstavujú podstatné prvky jej obchodného postavenia alebo obchodného postavenia tretej osoby (uznesenie Všeobecného súdu z 15. novembra 1990, Rhône‑Poulenc a i./Komisia, T‑1/89 až T‑4/89 a T‑6/89 až T‑15/89, Zb. s. II‑637, bod 23; pozri uznesenie predsedu štvrtej komory Všeobecného súdu z 22. februára 2005, Hynix Semiconductor/Rada, T‑383/03, Zb. s. II‑621, bod 60 a tam citovanú judikatúru; uznesenia predsedu ôsmej komory Všeobecného súdu z 8. mája 2012, Diamanthandel A. Spira/Komisia, T‑108/07, bod 65, a z 10. mája 2012, Diamanthandel A. Spira/Komisia, T‑354/08, bod 47).

85      V prejednávanej veci je nesporné, že všetky sporné informácie sú staršie ako päť rokov, väčšina z nich je staršia ako desať rokov. Pritom je nutné konštatovať, že žalobkyňa neuviedla nijakú špecifickú argumentáciu s cieľom preukázať, že uvedené informácie napriek ich veku v súčasnosti ešte predstavujú podstatné prvky jej obchodného postavenia alebo obchodného postavenia tretej osoby. Obmedzila sa na tvrdenia, že veľký počet úryvkov rozhodnutia PVP, ktorého uverejnenie Komisia zamýšľa, obsahuje popri opise skutkových okolností porušenia aj informácie týkajúce sa jej obchodných vzťahov a cenovej politiky, že ochrana obchodného tajomstva nie je vylúčená vo vzťahu k informáciám týkajúcim sa protiprávneho správania a napokon že ochranu obchodného tajomstva nemožno obmedziť obdobím, ktorého dĺžka je určená rigidným spôsobom.

86      Z toho vyplýva, že aj za predpokladu, že niektoré informácie nachádzajúce sa v rozhodnutí PVP, ktorých prvé uverejnenie Komisia zamýšľa, by mohli v určitom období predstavovať obchodné tajomstvo, musia sa v každom prípade považovať za historické a navyše sa nepreukázalo, čo by odôvodňovalo priznať im ešte výnimočne ochranu, ktorú v tomto ohľade poskytuje článok 30 ods. 2 nariadenia č. 1/2003.

87      Prvá časť teda nie je dôvodná a treba ju zamietnuť.

 O druhej časti založenej na dôvernosti informácií oznámených Komisii v rámci programu zhovievavosti

88      Keďže oblasť informácií, ktoré sú predmetom profesijného tajomstva, presahuje rámec obchodného tajomstva podnikov (pozri v tomto zmysle rozsudky Adams/Komisia, už citovaný v bode 69 vyššie, bod 34, a Bank Austria Creditanstalt/Komisia, už citovaný v bode 33 vyššie, bod 29), treba bez ohľadu na analýzu dôvodnosti štvrtého žalobného dôvodu určiť, či informácie musia byť chránené, ako to tvrdí žalobkyňa, len z toho dôvodu, že ich podnik dobrovoľne poskytol Komisii s cieľom mať prospech z programu zhovievavosti.

89      Podľa článku 1 druhého odseku ZEÚ sa rozhodnutia vnútri Únie prijímajú čo najotvorenejšie. Táto zásada sa odráža v článku 15 ZFEÚ, ktorý za určitých podmienok zaručuje právo občanov na prístup k dokumentom inštitúcií. V súlade s touto zásadou a pri neexistencii ustanovení, ktoré by výslovne prikazovali alebo zakazovali uverejnenie, je možnosť inštitúcií uverejňovať akty, ktoré prijímajú, pravidlom, z ktorého existujú výnimky v rozsahu, v akom právo Únie najmä prostredníctvom ustanovení zaručujúcich dodržiavanie profesijného tajomstva bráni sprístupneniu týchto aktov alebo informácií, ktoré obsahujú (rozsudok Bank Austria Creditanstalt/Komisia, už citovaný v bode 33 vyššie, bod 69).

90      Ani článok 339 ZFEÚ, ani článok 28 nariadenia č. 1/2003 výslovne neuvádzajú, ktoré informácie okrem obchodného tajomstva sú predmetom profesijného tajomstva. Z článku 28 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 pritom nemožno vyvodzovať, že sa to týka všetkých informácii získaných na základe uvedeného nariadenia s výnimkou tých, ktorých uverejnenie je podľa jeho článku 30 povinné. Článok 339 ZFEÚ rovnako ako článok 28 nariadenia č. 1/2003, ktorý dopĺňa a vykonáva toto ustanovenie primárneho práva v oblasti pravidiel hospodárskej súťaže uplatňovaných na podniky, totiž bránia iba sprístupneniu informácií, ktoré svojou povahou podliehajú profesijnému tajomstvu (pozri analogicky rozsudok Bank Austria Creditanstalt/Komisia, už citovaný v bode 33 vyššie, bod 70).

91      Okrem toho je pravda, že podľa bodu 75 rozsudku Bank Austria/Komisia, už citovaného v bode 33 vyššie, a bodu 64 rozsudku Pergan Hilfsstoffe für industrielle Prozesse/Komisia, už citovaného v bode 33 vyššie, pokiaľ je dôvernosť určitých informácií chránená výnimkou z práva na prístup k dokumentom upravenou v článku 4 nariadenia č. 1049/2001, je taká ochrana relevantná na posúdenie toho, či Komisia dodržala zákaz, ktorý je jej uložený v článku 28 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, sprístupniť informácie, ktoré svojou povahou podliehajú profesijnému tajomstvu.

92      Po vyhlásení týchto rozsudkov však Súdny dvor vyložil článok 4 nariadenia č. 1049/2001 v tom zmysle, že inštitúcie sú oprávnené sa opierať v tomto ohľade o všeobecné domnienky uplatňujúce sa na určité kategórie dokumentov, pretože na žiadosti o zverejnenie týkajúce sa dokumentov rovnakej povahy je možné použiť podobné všeobecné úvahy. Tento výklad sa uplatní vtedy, keď právna úprava, ktoré upravuje konanie, stanovuje aj striktné pravidlá, pokiaľ ide o zaobchádzanie s informáciami, ktoré boli získané alebo preukázané v rámci takého konania (rozsudok Súdneho dvora z 28. júna 2012, Komisia/Éditions Odile Jacob, C‑404/10 P, body 108, 116 a 118). To je pritom presne prípad článku 27 ods. 2 a článku 28 nariadenia č. 1/2003 a článkov 6, 8, 15 a 16 nariadenia č. 773/2004, ktoré reštriktívnym spôsobom upravujú používanie dokumentov nachádzajúcich sa v spise týkajúcom sa konania o uplatnení článku 101 ZFEÚ (rozsudok Súdneho dvora z 27. februára 2014, Komisia/EnBW Energie Baden‑Württemberg, C‑365/12 P, bod 86). V tomto kontexte by zohľadnenie článku 4 nariadenia č. 1049/2001 takým spôsobom, že by sa Komisii zakázalo uverejniť akúkoľvek informáciu, ku ktorej by mohla odmietnuť prístup podľa tohto ustanovenia s odkazom na všeobecnú domnienku, zbavilo článok 30 nariadenia č. 1/2003 svojho obsahu. Taký výklad by mal totiž za následok, že Komisia by bola zbavená možnosti uverejniť čo len podstatný obsah svojho rozhodnutia, keďže z neho nevyhnutne vyplývajú informácie z vyšetrovacieho spisu. Okrem toho by jeho praktickým následkom bol aj prenos dôkazného bremena, ktoré v oblasti dôverného zaobchádzania zaťažuje žiadateľa o také zaobchádzanie, lebo by mu postačovalo odvolať sa na všeobecnú domnienku, ktorej sa inštitúcie môžu dovolávať za vyššie opísaných podmienok, a prakticky Komisiu prinútiť, aby preukázala, že spornú informáciu môže zahrnúť do uverejnenej verzie svojho rozhodnutia.

93      Na rozdiel od toho, čo v podstate tvrdí žalobkyňa, pritom sprístupnenie informácií o porušení práva hospodárskej súťaže Únie prostredníctvom uverejnenia rozhodnutia, ktorým sa uvedené porušenie sankcionuje, na základe článku 30 nariadenia č. 1/2003 nemožno v zásade zamieňať s prístupom tretích osôb k dokumentom, ktoré sa nachádzajú vo vyšetrovacom spise Komisie týkajúcom sa takého porušenia. Napríklad, ak by v prejednávanej veci malo dôjsť k uverejneniu informácií týkajúcich sa skutočností tvoriacich porušenie, ktoré sa nenachádzajú v nedôvernej verzii rozhodnutia PVP uverejnenej v roku 2007, nespôsobilo by to, že tretím osobám by boli oznámené žiadosti o zhovievavosť, ktoré podala žalobkyňa Komisii, zápisnice, v ktorých sú zaznamenané ústne vyhlásenia žalobkyne v rámci programu zhovievavosti, ani dokumenty, ktoré dobrovoľne predložila Komisii počas vyšetrovania.

94      Práve so zreteľom na tieto zásady treba preskúmať tri kumulatívne podmienky, ktoré musia byť splnené na to, aby informácie svojou povahou patrili do sféry profesijného tajomstva, a teda boli chránené pred sprístupnením verejnosti, a to že po prvé tieto informácie sú známe iba obmedzenému počtu osôb, po druhé ich sprístupnenie môže spôsobiť vážnu ujmu osobe, ktorá ich poskytla, alebo tretím osobám a napokon po tretie záujmy, ktoré by mohli byť poškodené sprístupnením takých informácií, si objektívne zasluhujú ochranu (rozsudky Bank Austria Creditanstalt/Komisia, už citovaný v bode 33 vyššie, bod 71, a Pergan Hilfsstoffe für industrielle Prozesse/Komisia, už citovaný v bode 33 vyššie, bod 65).

95      Komisia tvrdí, že prvá podmienka nie je v prejednávanej veci splnená z dôvodu, že informácie, ktoré jej žalobkyňa poskytla v priebehu vyšetrovania, sa nachádzajú v spise, do ktorého mali prístup ďalší adresáti rozhodnutia PVP.

96      Túto argumentáciu treba odmietnuť. V tomto ohľade sa totiž musí rozlišovať medzi ochranou, ktorú treba poskytnúť informáciám tvoriacim predmet profesijného tajomstva vo vzťahu k osobám, podnikom alebo združeniam podnikov, ktoré majú právo byť vypočuté v rámci konania o uplatnenie pravidiel hospodárskej súťaže, a ochranou, ktorú je potrebné poskytnúť takým informáciám vo vzťahu k verejnosti vo všeobecnosti [rozsudok Bank Austria Creditanstalt/Komisia, už citovaný v bode 33 vyššie, bod 29; pozri tiež analogicky uznesenie podpredsedu Súdneho dvora z 10. septembra 2013, Komisia/Pilkington Group, C‑278/13 P(R), body 56 a 57].

97      Povinnosť úradníkov a ostatných zamestnancov inštitúcií nesprístupniť informácie, ktorými disponujú a ktoré podliehajú profesijnému tajomstvu, uvedená v článku 339 ZFEÚ a vykonaná v oblasti pravidiel hospodárskej súťaže uplatňovaných na podniky článkom 28 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, je teda zmiernená vo vzťahu k osobám, ktorým článok 27 ods. 2 uvedeného nariadenia priznáva právo byť vypočutý. Komisia môže takým osobám oznámiť niektoré informácie, ktoré podliehajú profesijnému tajomstvu, pokiaľ je toto oznámenie nevyhnutné pre riadny priebeh vyšetrovania. Za takých okolností je však namieste usudzovať, že tieto informácie sú známe iba obmedzenému počtu osôb.

98      Z toho vyplýva, že pravidlo uvedené v článku 27 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, ktoré zakotvuje právo osôb dotknutých vyšetrovaním Komisie na prístup k administratívnemu spisu, nemá vplyv na ochranu informácií, ktoré boli Komisii poskytnuté počas vyšetrovania a podliehajú profesijnému tajomstvu, proti sprístupneniu verejnosti vo všeobecnosti.

99      Pokiaľ ide o druhú podmienku, Všeobecný súd konštatuje, že v prejednávanej veci je takisto splnená.

100    Ako bolo uvedené v bode 83 vyššie, žalobkyňa tvrdí, že zamýšľané uverejnenie by jej spôsobilo vážnu ujmu z dôvodu poškodenia jej dobrej povesti a zvýšenia rizika, že toto uverejnenie ju vystaví žalobám o náhradu škody zo strany osôb poškodených porušením, ktoré bolo sankcionované v rozhodnutí PVP, alebo regresným žalobám, ktoré proti nej podajú iné podniky zúčastnené na uvedenom porušení.

101    V tomto ohľade je nesporné, že sporné informácie, ktorých uverejnenie závisí od výsledku sporu, pozostávajú predovšetkým z opisu skutočností tvoriacich porušenie článku 81 ES, ktoré Komisia sankcionovala v rozhodnutí PVP.

102    Pritom je namieste konštatovať, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého by uverejnenie sporných informácií mohlo poškodiť jej dobrú povesť a mať vplyv na jej obchodné vzťahy, že určitý počet úryvkov rozhodnutia PVP, ktorých prvé uverejnenie sa zamýšľa, skutočne osvetľuje protiprávne správanie žalobkyne citeľne podrobnejšie než nedôverná verzia uvedeného rozhodnutia uverejnená v roku 2007. Napríklad úryvky uvedené v odôvodneniach 115, 116, 123, 126, 130, 140, 147, 149, 150, 151, 169, 170, 188, 189, 201, 211, 233, 260 a 277 rozhodnutia PVP, ktorých uverejnenie Komisia zamýšľa, umožňujú pochopiť významnú úlohu žalobkyne nielen pri vzniku porušenia článku 81 ES, ktoré je predmetom tohto rozhodnutia, ale aj pri pokračovaní v ňom počas takmer siedmich rokov.

103    Okrem toho, hoci Komisia osobitne neodôvodnila napadnuté rozhodnutie vo vzťahu k cieľu uľahčiť žaloby o náhradu škody na vnútroštátnych súdoch, zo spisu vyplýva, že uverejnenie podrobnejšej nedôvernej verzie rozhodnutia PVP zamýšľané Komisiou, najmä časti uvedeného rozhodnutia, ktorá sa týka fungovania kartelu, by na prvý pohľad mohlo tretím osobám, ktoré sa domnievajú, že boli poškodené zisteným porušením práva hospodárskej súťaže Únie, umožniť ľahšie preukázať súkromnoprávnu zodpovednosť žalobkyne a ďalších podnikov, ktoré sa na ňom zúčastnili, rovnako ako prípadne rozsah tejto zodpovednosti.

104    Ako to ilustrujú výňatky z nedôvernej verzie rozhodnutia PVP spomenuté v bode 102 vyššie, ktorých uverejnenie sa zamýšľa, uvedená verzia uvádza podrobnosti o tajných kontaktoch alebo protisúťažných dohodách, na ktorých sa žalobkyňa zúčastnila, pričom spomína okrem iného názvy výrobkov, ktorých sa týkali uvedené kontakty alebo dohody, číselné údaje o použitých cenách, ako aj ciele, ktoré účastníci sledovali vo vzťahu k cenám a rozdeleniu podielov na trhu. Také informácie môžu uľahčiť preukazovanie škody fyzickým alebo právnickým osobám, ktoré sa považujú za poškodené porušením článku 81 ES sankcionovaným v rozhodnutí PVP, rovnako ako príčinnej súvislosti medzi uvedeným porušením a uplatňovanou škodou.

105    Bez toho, aby bolo v tomto štádiu úvah nevyhnutné sa vysloviť k otázke, či uverejnenie sporných informácií by žalobkyňu, ako to tvrdí, znevýhodnilo v rámci žaloby o náhradu škody v porovnaní s inými podnikmi, ktoré sa zúčastnili na porušení sankcionovanom v rozhodnutí PVP, ale ktoré neukázali rovnakú ochotu spolupracovať, je preto namieste považovať za preukázané, že sprístupnenie informácií, pri ktorých žalobkyňa požadovala dôverné zaobchádzanie, by jej mohlo spôsobiť vážnu ujmu.

106    Pokiaľ ide napokon o tretiu podmienku, treba pripomenúť, že tá znamená, že posúdenie dôvernej povahy informácie vyžaduje vyváženie medzi legitímnymi záujmami, ktoré bránia tomuto sprístupneniu, a všeobecným záujmom, ktorý vyžaduje, aby inštitúcie pri výkone svojich činností čo možno najviac rešpektovali zásadu otvorenosti (rozsudky Bank Austria Creditanstalt/Komisia, už citovaný v bode 33 vyššie, bod 71, a Pergan Hilfsstoffe für industrielle Prozesse/Komisia,       už citovaný v bode 33 vyššie, bod 65).

107    V tomto ohľade, pokiaľ ide najprv o tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého by zamýšľané uverejnenie poškodilo jej dobrú povesť a týmto spôsobom jej obchodné záujmy, treba na úvod uviesť, že záujem podniku, ktorému Komisia uložila pokutu za porušenie práva hospodárskej súťaže, na tom, aby podrobnosti o protiprávnom správaní, ktoré je mu vytýkané, neboli sprístupnené verejnosti, si v zásade nezasluhuje žiadnu osobitnú ochranu vzhľadom na záujem verejnosti čo najlepšie poznať dôvody každého konania Komisie, záujem hospodárskych subjektov vedieť, v dôsledku akého správania môžu byť vystavené sankciám, a záujem osôb poškodených porušením poznať jeho podrobnosti, aby sa prípadne mohli domáhať svojich práv voči sankcionovaným podnikom, a so zreteľom na možnosť uvedeného podniku podrobiť také rozhodnutie súdnemu preskúmaniu (rozsudky Bank Austria Creditanstalt/Komisia, už citovaný v bode 33 vyššie, bod 78, a Pergan Hilfsstoffe für industrielle Prozesse/Komisia, už citovaný v bode 33 vyššie, bod 72; pozri analogicky rozsudok Súdu EZVO z 21. decembra 2012, DB Schenker/EFTA Surveillance Authority, E‑14/11, Report of the EFTA Court, s. 1178, bod 189).

108    Z toho vyplýva, že žalobkyňa nemôže legitímne namietať proti tomu, aby Komisia uverejnila informácie, ktoré podrobne odhaľujú jej účasť na porušení sankcionovanom v rozhodnutí PVP, z dôvodu, že také uverejnenie môže zmeniť imidž, ktorý má v obchodných vzťahoch, a tým poškodiť jej obchodné záujmy.

109    Pokiaľ ide ďalej o tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého by zamýšľané uverejnenie neodôvodnene zasahovalo do prebiehajúcich alebo budúcich občianskoprávnych konaní, lebo vnútroštátne súdy rozhodujúce o takých žalobách by zbavilo možnosti, aby sami posúdili nevyhnutnosť žiadať od Komisie oznámenie informácií, o aké ide v tomto spore, na základe článku 15 ods. 1 nariadenia č. 1/2003, ani to nemožno prijať.

110    Je totiž nutné konštatovať, že žalobkyňa sa týmto tvrdením chce v podstate chrániť pred prípadným uložením povinnosti náhrady škody vnútroštátnym súdom z dôvodu svojej účasti na porušení článku 81 ES. Záujem spoločnosti, ktorá sa zúčastnila na porušení článku 81 ES, vyhnúť sa takým žalobám pritom nepredstavuje záujem, ktorý si zasluhuje ochranu, najmä vzhľadom na právo každej osoby domáhať sa náhrady škody, ktorá jej bola spôsobená správaním, ktoré môže obmedzovať alebo narúšať hospodársku súťaž (rozsudky Súdneho dvora z 20. septembra 2001, Courage a Crehan, C‑453/99, Zb. s. I‑6297, body 24 a 26; z 13. júla 2006, Manfredi a i., C‑295/04 až C‑298/04, Zb. s. I‑6619, body 59 a 61, a zo 6. novembra 2012, Otis a i., C‑199/11, bod 41).

111    Z toho tiež vyplýva, že výhrady žalobkyne založené na prípadnom porušení zásady nestrannosti zakotvenej v článku 41 Charty základných práv, ako aj zásady rovnosti zbraní v rámci vnútroštátnych konaní nie sú dôvodné a treba ich zamietnuť.

112    Nezávisle od štvrtého žalobného dôvodu však žalobkyňa v podstate tvrdí, že napadnuté rozhodnutie odrádza podniky od oznamovania porušení hospodárskej súťaže Únie, o ktorých majú vedomosť, a od spolupráce s Komisiou s cieľom mať prospech z jej programu zhovievavosti, a preto môže poškodiť efektívnosť boja proti porušeniam práva Únie v oblasti kartelov. Tento záujem si pritom zasluhuje ochranu, lebo program zhovievavosti má zásadný vplyv na celkovú efektívnosť práva Únie v oblasti kartelov. V tomto kontexte v podstate dodáva, že vzhľadom na to, že informácie, ktorých uverejnenie sa zamýšľa, sa jej týkajú viac než iných podnikov, ktoré nežiadali o zhovievavosť, by ju také uverejnenie neproporcionálne znevýhodnilo v rámci konaní na vnútroštátnych súdoch, čo by ohrozilo efektívnosť programu zhovievavosti.

113    V tomto ohľade je namieste na jednej strane uviesť, že účinnosť programov zhovievavosti môže byť ovplyvnená predložením dokumentov týkajúcich sa konania o zhovievavosti osobám, ktoré chcú podať žalobu o náhradu škody, aj v prípade, že vnútroštátne orgány hospodárskej súťaže alebo Komisia priznajú žiadateľovi o zhovievavosť úplné alebo čiastočné oslobodenie od pokuty, ktorú mohli uložiť (pozri analogicky rozsudok Súdneho dvora zo 14. júna 2011, Pfleiderer, C‑360/09, Zb. s. I‑5161, bod 26). Osoba zapojená do porušenia práva hospodárskej súťaže by totiž v prípade takého predloženia mohla byť odradená od využitia možnosti, ktorú ponúkajú také programy zhovievavosti, najmä vzhľadom na skutočnosť, že dokumenty predložené Komisii alebo vyhlásenia vykonané pred ňou môžu mať samoobviňujúci charakter.

114    Na druhej strane právo na náhradu škody spôsobenej zmluvou alebo správaním, ktoré môžu obmedzovať alebo narúšať hospodársku súťaž, môže podstatne prispieť k zachovaniu efektívnej hospodárskej súťaže v Únii (pozri rozsudok Otis a i., už citovaný v bode 110 vyššie, bod 42 a tam citovanú judikatúru), čím prispieva k dosiahnutiu cieľa verejného záujmu (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok DB Schenker/EFTA Surveillance Authority, už citovaný v bode 107 vyššie, bod 132).

115    Práve na základe týchto zásad Súdny dvor v prejudiciálnom konaní v rámci sporov týkajúcich sa žiadostí podnikov, ktoré sa považovali za poškodené porušeniami práva hospodárskej súťaže, o prístup k vyšetrovacím spisom, ktoré mali vnútroštátne orgány hospodárskej súťaže, vyzval vnútroštátne súdy, ktoré o týchto sporoch rozhodovali, aby zvážili záujmy odôvodňujúce poskytnutie informácií, ktoré dobrovoľne poskytli žiadatelia o zhovievavosť, a ich ochranu (rozsudky Súdneho dvora Pfleiderer, už citovaný v bode 113 vyššie, bod 30, a zo 6. júna 2013, Donau Chemie a i., C‑536/11, body 30 a 31).

116    Je potrebné posúdiť dosah tejto judikatúry v prejednávanej veci.

117    Ako už bolo zdôraznené v bode 93 vyššie, táto vec sa netýka spochybnenia zamietnutia prístupu k dokumentom z konania v oblasti hospodárskej súťaže, čo bolo podstatou vecí, ktoré viedli k rozsudku Pfleiderer, už citovanému v bode 113 vyššie, a rozsudku Donau Chemie a i., už citovanému v bode 115 vyššie, ale uverejnenia, ktoré Komisia zamýšľa pri určitých informáciách uvedených v dokumentoch alebo vyhláseniach, ktoré jej dobrovoľne poskytla žalobkyňa s cieľom mať prospech z programu zhovievavosti.

118    V prejednávanej veci sa žalobkyňa obmedzila na to, že vo všeobecnosti tvrdí, že uverejnenie informácií, ktoré dobrovoľne poskytla počas vyšetrovania, lebo chcela mať prospech z programu zhovievavosti, by narušilo účel vyšetrovania Komisie.

119    Za týchto okolností je nutné konštatovať, že aj keby toto tvrdenie bolo pravdivé, nespôsobuje existenciu právnej normy, ktorú by Komisia porušila len preto, lebo zamýšľané uverejnenie informácií poskytnutých v rámci zhovievavosti by mohlo mať vplyv na vykonávanie uvedeného programu pri budúcich vyšetrovaniach. Navyše toto konkrétne tvrdenie predpokladá záujem verejnosti čo najlepšie poznať dôvody každého konania Komisie, záujem hospodárskych subjektov na informovaní o správaní, v ktorého dôsledku môžu byť vystavené sankciám, a napokon záujem Komisie zachovať potrebný účinok svojho programu zhovievavosti. Tieto osobitné záujmy pritom nie sú záujmami žalobkyne, takže iba Komisii prináleží, aby za okolností prejednávanej veci zvážila efektívnosť programu zhovievavosti na jednej strane a záujem verejnosti a hospodárskych subjektov na informovaní o obsahu jej rozhodnutia a na konaní s cieľom chrániť svoje práva na druhej strane.

120    Tento záver nemožno spochybniť tvrdením žalobkyne, podľa ktorého informácie, pri ktorých požadovala dôverné zaobchádzanie, v podstate nie sú nevyhnutné na pochopenie výrokovej časti rozhodnutia PVP, a teda sa na ne nevzťahuje povinnosť uverejnenia, ktorú má Komisia podľa článku 30 ods. 2 nariadenia č. 1/2003. Bez toho, aby bolo potrebné posúdiť, či to je tak, totiž postačuje poznamenať, že vzhľadom na konštatovanie uvedené v bode 107 vyššie nie je účelom tohto ustanovenia obmedziť voľnosť Komisie dobrovoľne uverejniť úplnejšiu verziu svojho rozhodnutia, než je potrebné minimum, a zahrnúť do nej aj informácie, ktorých uverejnenie sa nevyžaduje, pokiaľ nie je sprístupnenie týchto informácií nezlučiteľné s ochranou profesijného tajomstva (rozsudok Bank Austria Creditanstalt/Komisia, už citovaný v bode 33 vyššie, bod 79).

121    Čo sa týka odkazu žalobkyne na rozsudok Súdneho dvora zo 16. júla 1992, Asociación Española de Banca Privada a i. (C‑67/91, Zb. s. I‑4785), analýza jeho relevantnosti v prejednávanej veci patrí do piateho žalobného dôvodu, a preto sa skúma v tomto rámci.

122    Z toho vyplýva, že druhá časť nie je dôvodná, a preto ju treba zamietnuť.

 O tretej časti založenej na porušení práva na ochranu súkromia

123    Žalobkyňa sa napokon dovoláva porušenia svojho práva na ochranu súkromia, ktoré je zaručené v článku 8 ods. 1 EDĽP a teraz zakotvené v článku 7 Charty základných práv.

124    V tomto ohľade treba spolu so žalobkyňou poukázať na to, že z bodu 76 už citovaného rozsudku Komisia/Éditions Odile Jacob vyplýva, že Komisia pripustila, že informácie, ktoré jej predkladajú podniky zúčastnené na koncentrácii, sa musia považovať za súčasť ich súkromnej činnosti a ako také musia podliehať dodržiavaniu ustanovení článku 8 EDĽP.

125    Aj keď takú povinnosť má Komisia v zásade aj vtedy, keď získava informácie od podnikov v rámci vyšetrovania porušenia práva Únie v oblasti kartelov, podľa dlhodobo ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa nikto nemôže dovolávať článku 8 EDĽP, aby sa sťažoval na zásah do svojej dobrej povesti, ktorý predvídateľným spôsobom vyplýva z jeho vlastného konania, akým je trestný čin (pozri rozsudky ESĽP Sidabras a Džiautas v. Litva z 27. júla 2004, žal. č. 5480/00 a 59330/00, § 49, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí, 2004‑VIII, s. 367, Taliadorou a Stylianou v. Cyprus zo 16. októbra 2008, žal. č. 39627/05 a 39631/05, § 56, a Gillberg v. Švédsko z 3. apríla 2012, žal. č. 41723/06, § 67).

126    Z toho vyplýva, ako správne uvádza Komisia, že právo na ochranu súkromia zaručené článkom 8 EDĽP nemôže brániť sprístupneniu informácií, akých uverejnenie sa zamýšľa v prejednávanej veci, ktoré sa týkajú účasti podniku na porušení práva Únie v oblasti kartelov konštatovanom v rozhodnutí Komisie, ktoré bolo prijaté na základe článku 23 nariadenia č. 1/2003 a určené na uverejnenie v súlade s článkom 30 rovnakého nariadenia.

127    Je teda namieste zamietnuť tretiu časť ako nedôvodnú a s ňou tretí žalobný dôvod ako celok.

 O štvrtom žalobnom dôvode založenom na porušení zásad legitímnej dôvery, právnej istoty a rovnosti zaobchádzania

128    Žalobkyňa tvrdí, že napadnuté rozhodnutie narušuje legitímnu dôveru, ktorú údajne nadobudla na základe oznámenia o spolupráci z roku 2002, ako aj viacerých vyhlásení Komisie v tom zmysle, že informácie, ktoré jej budú dobrovoľne oznámené v rámci programu zhovievavosti, sa neuverejnia. Legitímne očakávanie žalobkyne v to, že s informáciami, ktoré dobrovoľne poskytla Komisii, sa bude zaobchádzať dôverne, sa týka priameho prístupu tretích osôb k dokumentom alebo vyhláseniam nachádzajúcim sa vo vyšetrovacom spise, ako aj sprístupnenia celého alebo časti obsahu takých dokumentov alebo vyhlásení prostredníctvom uverejnenia podrobnejšej verzie rozhodnutia PVP.

129    Komisia teda podľa nej prijala rozhodnutie uverejniť sporné informácie niekoľko rokov po skončení konania, ktoré viedlo k prijatiu rozhodnutia PVP, v rozpore s týmto legitímnym očakávaním a svojou skoršou administratívnou praxou. Také uverejnenie nielen odrádza podniky od dobrovoľnej spolupráce s Komisiou v rámci zisťovania a stíhania porušení článku 81 ES, ale navyše porušuje zásadu rovnosti. V tomto ohľade je nepodstatné, že sporné informácie sú staršie ako päť rokov.

130    Žalobkyňa navyše tvrdí, že legitímna dôvera, ktorú nadobudla v skutočnosť, že sporné informácie nebudú uverejnené, má pôvod aj v skutočnosti, že Komisia už v roku 2007uverejnila na svojej internetovej stránke nedôvernú verziu rozhodnutia PVP a pri tomto uverejnení zohľadnila väčšinu jej žiadostí o dôverné zaobchádzanie. Z tohto uverejnenia teda vyplýva konkludentné rozhodnutie Komisie vyhovieť žiadostiam o dôverné zaobchádzanie, ktoré predložila žalobkyňa. Napadnuté rozhodnutie spochybňuje toto konkludentné rozhodnutie, čím porušuje nielen legitímnu dôveru žalobkyne, ale aj zásadu právnej istoty.

131    Komisia spochybňuje túto argumentáciu.

132    V tomto ohľade je potrebné na úvod zdôrazniť, že v súlade s úvahami vysvetlenými v bodoch 58 až 60 vyššie sa napadnuté rozhodnutie musí vnímať v kontexte správneho konania, ktoré viedlo k jeho prijatiu, a uvedené rozhodnutie preto zahŕňa stanoviská Komisie vo vzťahu k zamýšľanému uverejneniu v rozsahu, v akom sa týkajú aspektov, ktoré nepatria do pôsobnosti vyšetrovateľa.

133    Z toho vyplýva, že samotná okolnosť, že vyšetrovateľ nemal právomoc vyjadriť sa k tvrdeniam žalobkyne založeným na porušení zásad legitímnej dôvery, právnej istoty a rovnosti zaobchádzania, ktorá vyplýva v podstate zo skúmania prvého žalobného dôvodu, nemá vplyv na právomoc súdu Únie vyjadriť sa k takým tvrdeniam v rámci prejednávanej žaloby.

134    Meritórne je namieste pripomenúť, že Komisia sa prijatím pravidiel postupu, aké sú obsiahnuté v oznámeniach o spolupráci z roku 2002 a roku 2006, a zverejnením, že ich v budúcnosti bude uplatňovať na príslušné prípady, sama obmedzuje pri vykonávaní svojej voľnej úvahy a nemôže sa od týchto pravidiel bez odôvodnenia odchýliť bez toho, aby bola prípadne sankcionovaná z dôvodu porušenia všeobecných právnych zásad, akými sú zásada rovnosti zaobchádzania alebo zásada ochrany legitímnej dôvery (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok Súdneho dvora z 28. júna 2005, Dansk Rørindustri a i./Komisia, C‑189/02 P, C‑202/02 P, C‑205/02 P až C‑208/02 P a C‑213/02 P, Zb. s. I‑5425, bod 211; rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. októbra 2008, Carbone‑Lorraine/Komisia, T‑73/04, Zb. s. II‑2661, bod 71).

135    Okrem toho je ustálenou judikatúrou, že dovolávať sa zásady ochrany legitímnej dôvery môže každá osoba, u ktorej inštitúcia Únie spôsobila vznik dôvodných očakávaní z dôvodu presných uistení, ktoré jej poskytla [rozsudky Súdneho dvora z 11. marca 1987, Van den Bergh en Jurgens a Van Dijk Food Products (Lopik)/EHS, 265/85, Zb. s. I‑1155, bod 44, a zo 16. decembra 2010, Kahla Thüringen Porzellan/Komisia, C‑537/08 P, Zb. s. I‑12917, bod 63].

136    V prejednávanej veci treba v prvom rade zamietnuť tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého Komisia nesmie uverejniť za akýchkoľvek okolností informácie, ktoré sa nachádzajú v žiadostiach o zhovievavosť alebo vo vyhláseniach uskutočnených v rámci programu zhovievavosti, v dôsledku oznámení o spolupráci z roku 2002 alebo z roku 2006.

137    Z odsekov 32 a 33 oznámenia o spolupráci z roku 2002 síce vyplýva, že „akékoľvek písomné vyhlásenie vykonané voči Komisii [v tomto ohľade] nesmie byť odhalené alebo použité na iný účel, ako je uplatňovanie článku 81 [ES]“, a že „Komisia sa domnieva, že bežné odhalenie dokladov získaných [v rámci žiadosti o zhovievavosť] by podkopávalo ochranu účelu kontrol a vyšetrovaní v zmysle článku 4 ods. 2 nariadenia (ES) č. 1049/2001“. Takisto je pravda, že Komisia vo svojom oznámení o spolupráci z roku 2006, ku ktorého prijatiu došlo po období, keď žalobkyňa spolupracovala na vyšetrovaní, ktoré viedlo k rozhodnutiu PVP, spresnila, že iniciatívy určitých podnikov predložiť jej dobrovoľne to, čo vedia o karteli, ako aj o svojej úlohe v tomto karteli „by sa nemali potláčať súdnymi príkazmi na sprístupnenie skutočností, ktoré sú vydávané v civilnom konaní“ (odsek 6) a že „iným stranám, napr. sťažovateľom, nebude umožnený prístup k vyhláseniam spoločností“ uskutočneným v rámci programu zhovievavosti (odsek 33).

138    Ako však správne zdôrazňuje Komisia, tieto rôzne záväzky sa týkajú iba sprístupnenia dokumentov, ktoré jej dobrovoľne predložili podniky, ktoré chceli mať prospech z programu zhovievavosti, ako aj sprístupnenia vyhlásení, ktoré tieto podniky uskutočnili z rovnakého dôvodu. Navyše práve so zreteľom na tieto záväzky treba chápať rozhodnutie Komisie odmietnuť spoločnosti EnBW Energie Baden‑Württemberg AG prístup ku všetkým dokumentom v administratívnom spise týkajúcom sa konania vo veci COMP/F/38.899 – Rozvádzače izolované plynom, na ktoré odkazuje vo svojich písomných podaniach.

139    Tieto záväzky takisto objasňujú dôvod, ktorý je základom rozhodnutia Komisie odstrániť z podrobnejšej nedôvernej verzie rozhodnutia PVP, ktorej uverejnenie zamýšľa, všetky informácie umožňujúce priamo alebo nepriamo identifikovať zdroj informácií, ktoré jej oznámila žalobkyňa s cieľom mať prospech z programu zhovievavosti.

140    V druhom rade treba uviesť, že rozlišovaniu opísanému v bodoch 136 až 139 vyššie neprotirečia vyhlásenia alebo postoje Komisie, na ktoré odkazuje žalobkyňa.

141    Pokiaľ ide napríklad o úryvok z listu, ktorý generálny riaditeľ DG COMP adresoval jednému sudcovi zo Spojených štátov amerických, uvedený v článku v tlači z 22. decembra 2011 a predložený žalobkyňou, ten u nej nemohol vytvoriť legitímnu dôveru, ktorej sa dovoláva. Podľa znenia tohto úryvku totiž generálny riaditeľ DG COMP uviedol, že sprístupnenie dôvernej verzie rozhodnutia, ktorým Komisia konštatovala porušenie článku 81 ES, v rámci prebiehajúceho konania pred súdom Spojených štátov amerických by poškodilo verejné záujmy Únie a významne by ovplyvnilo jej schopnosť odhaľovať a potláčať kartely. Pritom je nesporné, že taká dôverná verzia obsahuje na rozdiel od nedôvernej verzie rozhodnutia PVP, ktorej uverejnenie sa v prejednávanej veci zamýšľa, okrem iného údaje o zdroji informácií, ktoré podniky dobrovoľne oznámili Komisii s cieľom mať prospech z programu zhovievavosti, a že taká verzia teda môže obsahovať samoobviňujúce vyhlásenia, ktoré tieto podniky uskutočnili. Taká dôverná verzia môže navyše obsahovať mená zamestnancov podnikov, ktorých účasť na porušení sa preukázala.

142    Za týchto okolností nemožno z úryvku z listu generálneho riaditeľa DG COMP, na ktorý odkazuje žalobkyňa, citovaného v článku v tlači, ktorý sa spomína v predchádzajúcom bode, vyvodiť politiku Komisie zaručujúcu dôvernosť akejkoľvek informácie, ktorú jej dobrovoľne oznámil podnik s cieľom mať prospech z programu zhovievavosti, najmä v rámci uverejnenia rozhodnutí, ktoré Komisia prijíma na základe článku 23 nariadenia č. 1/2003.

143    Úvahy uvedené v bodoch 141 a 142 vyššie sa analogicky uplatnia aj na list týkajúci sa prebiehajúceho rozhodcovského konania v Spojených štátoch, ktorý DG COMP adresovalo jednej advokátskej kancelárii 11. februára 2014 a žalobkyňa predložila v deň pojednávania. Bez toho, aby bolo nevyhnutné rozhodnúť o prípustnosti tejto listiny, ktorú Komisia spochybnila, je totiž nutné konštatovať, že rovnako ako list, na ktorý sa odkazuje v bode 141 vyššie, vyjadruje iba nesúhlas Komisie so sprístupnením dôvernej verzie rozhodnutia, ktorým konštatovala porušenie práva Únie v oblasti kartelov a sankcionovala z tohto dôvodu viaceré podniky. Navyše a v každom prípade Všeobecný súd dodáva, že uvedený list zo 14. februára 2014 je irelevantný na účely posúdenia, či napadnuté rozhodnutie, ktoré bolo prijaté v máji 2012, spôsobuje narušenie legitímnej dôvery žalobkyne.

144    Pokiaľ ide ďalej o pripomienky, ktoré Komisia predniesla ako amicus curiae pred High Court of Justice (England & Wales) [Vysoký Súdny dvor (Anglicko a Wales), Spojené kráľovstvo] v novembri 2011, predložené v rámci opatrenia na zabezpečenie priebehu konania, ani tie nemôžu vytvoriť u žalobkyne dôveru v tom zmysle, že Komisia neuverejní podrobnejšiu nedôvernú verziu rozhodnutia PVP než uverejnila v roku 2007.

145    V týchto pripomienkach totiž Komisia iba nesúhlasila s tým, aby sa tretím osobám sprístupnila jednak dôverná verzia rozhodnutia, ktorým konštatovala porušenie práva hospodárskej súťaže Únie, a jednak dokumenty, ktoré jej podniky dobrovoľne oznámili s cieľom mať prospech z programu zhovievavosti v rámci vyšetrovania vedúceho k prijatiu uvedeného rozhodnutia, ako aj vyhlásenia uskutočnené v rámci programu zhovievavosti počas tohto vyšetrovania. V rozsahu, v akom sa uvedené pripomienky týkajú sprístupnenia dôvernej verzie rozhodnutia, ktorým sa konštatuje porušenie práva hospodárskej súťaže Únie, sa primerane uplatnia úvahy uvedené v bodoch 141 a 142 vyššie. Čo sa týka nesúhlasu, ktorý Komisia vyjadrila voči tomu, aby sa tretím osobám sprístupnili dokumenty a vyhlásenia, ktoré jej podniky dobrovoľne predložili s cieľom mať prospech z programu zhovievavosti, nemožno z neho vyvodiť existenciu politiky Komisie, ktorá by vo všeobecnosti vyhradzovala dôverné zaobchádzanie pre všetky informácie týkajúce sa porušenia práva hospodárskej súťaže Únie, ktoré jej poskytol podnik domáhajúci sa prospechu z programu zhovievavosti.

146    V každom prípade treba uviesť, že v odôvodneniach 20, 21 a 23 predmetných pripomienok Komisia okrem iného podložila svoj postoj, podľa ktorého bolo neprimerané sprístupniť tretím osobám dôvernú verziu dotknutého rozhodnutia, okolnosťou, že uvedená verzia obsahovala iba málo doplňujúcich informácií o fungovaní predmetného kartelu v Spojenom kráľovstve v porovnaní s nedôvernou verziou uvedeného rozhodnutia dostupnou verejnosti. Komisia sa v tomto osobitnom prípade domnievala, že sprístupnenie dôvernej verzie daného rozhodnutia tretím osobám nebolo odôvodnené vzhľadom na veľmi obmedzený záujem, ktorý by také sprístupnenie malo pre osobu údajne poškodenú uvedeným kartelom, ktorá sa na súdoch Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska domáhala náhrady škody, o ktorej tvrdila, že ju utrpela.

147    Naopak aktuálny spor sa týka uverejnenia nedôvernej verzie rozhodnutia PVP Komisiou, ktorá obsahuje veľký počet podrobných informácií o fungovaní kartelu sankcionovaného v uvedenom rozhodnutí, ktoré sa nenachádzajú v jeho verzii uverejnenej na internetovej stránke v roku 2007. Ako bolo zdôraznené v bode 103 vyššie, také uverejnenie by na prvý pohľad mohlo tretím osobám, ktoré sa domnievajú, že boli uvedeným kartelom poškodené, umožniť ľahšie preukázať súkromnoprávnu zodpovednosť žalobkyne a ďalších podnikov, ktoré sa na ňom zúčastnili, rovnako ako prípadne rozsah tejto zodpovednosti. Z toho vyplýva, že postoj, ktorý Komisia zaujala v pripomienkach citovaných v bode 144 vyššie, sa týkal situácie, ktorá sa v tomto ohľade odlišovala od situácie v aktuálnej veci, takže uvedené pripomienky nemohli v žiadnom prípade viesť u žalobkyne ku vzniku legitímnej dôvery, ktorej sa dovoláva.

148    Pokiaľ ide ďalej o tvrdenie založené na koncepcii obhajovanej Komisiou v rámci súkromnoprávnych konaní prebiehajúcich v Spojených štátoch, podľa ktorej podniky, ktoré s ňou dobrovoľne spolupracujú a odhalia existenciu kartelov, nemôžu byť v rámci takých konaní v menej výhodnom postavení ako ďalší účastníci kartelov, ktorí nepreukázali takú ochotu spolupracovať, ani to nemožno prijať.

149    V tomto ohľade, keďže záujem podniku, ktorému Komisia uložila pokutu za porušenie práva hospodárskej súťaže, na tom, aby podrobnosti o protiprávnom správaní, ktoré je mu vytýkané, neboli sprístupnené verejnosti, si v zásade nezasluhuje žiadnu osobitnú ochranu (pozri bod 107 vyššie), žalobkyňa sa nemôže domáhať takej ochrany pod zámienkou, že musí mať pred vnútroštátnym súdom osobitné postavenie v porovnaní s postavením podnikov, ktoré nepreukázali rovnakú mieru spolupráce s Komisiou. Ďalej vzhľadom na to, že uverejnené rozhodnutie sa vzťahuje na skutkový stav zakladajúci zodpovednosť každého z jeho adresátov za porušenie článku 101 ZFEÚ, žalobkyňa nie je v tomto ohľade znevýhodnená v porovnaní s ostatnými účastníkmi porušenia. Napokon je potrebné pripomenúť, že spolupráca žalobkyne s Komisiou spôsobom opísaným v bode 2 vyššie viedla k úplnému oslobodeniu od pokuty, čo predstavuje normálny dôsledok podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002. V každom prípade žalobkyňa nepredložila nič, čo by mohlo preukázať, že uverejnenie informácií, pri ktorých v prejednávanej veci požaduje dôverné zaobchádzanie a ktoré sa týkajú fungovania kartelu ako celku, by ju znevýhodnilo v porovnaní s ďalšími podnikmi adresátmi rozhodnutia PVP v rámci žalôb o náhradu škody. Z toho vyplýva, že medzi týmto postojom, ktorý sa navyše odráža v pripomienkach predložených pred High Court of Justice v novembri 2011, spomenutých v bode 144 vyššie, a postojom, ktorý Komisia obhajuje v prejednávanej veci, nie je nijaké protirečenie.

150    Čo sa týka odkazov žalobkyne na postoj zastávaný Komisiou vo veci, ktorá viedla k rozsudku Všeobecného súdu z 22. mája 2012, EnBW Energie Baden‑Württemberg/Komisia (T‑344/08), a rozsudku Súdneho dvora Komisia/EnBW Energie Baden‑Württemberg, už citovaného v bode 92 vyššie, tie sú v prejednávanej veci irelevantné, ako správne zdôrazňuje Komisia, lebo v tejto veci išlo o rozhodnutie o zamietnutí prístupu ku všetkým dokumentom nachádzajúcim sa vo vyšetrovacom spise Komisie týkajúcom sa porušenia práva hospodárskej súťaže. Z toho vyplýva, že postoj zastávaný Komisiou v tomto rámci nemohol vytvoriť u žalobkyne legitímne očakávanie, že Komisia nesprístupní verejnosti akúkoľvek informáciu, ktorú jej dobrovoľne poskytla počas vyšetrovania s cieľom mať prospech z programu zhovievavosti.

151    Napokon v treťom rade treba preskúmať tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého narušenie jej legitímnej dôvery má svoj pôvod aj v skoršej praxi Komisie spočívajúcej v nesprístupňovaní informácií, ktoré jej podniky dobrovoľne oznámili na základe žiadostí o zhovievavosť a pre ktoré uvedené podniky požadovali dôverné zaobchádzanie. Túto prax ilustruje nedôverná verzia rozhodnutia PVP uverejnená v roku 2007, ktorá vo veľkej miere zohľadňuje žiadosti žalobkyne o dôverné zaobchádzanie a na rozdiel od iných uverejnených verzií rozhodnutí, ktorými sa sankcionujú porušenia práva hospodárskej súťaže Únie, ju Komisia nekvalifikovala ako dočasnú.

152    V tomto ohľade je namieste uviesť, že aj za predpokladu, že by sa taká prax preukázala, nemohla by u žalobkyne vytvoriť legitímnu dôveru v skutočnosť, že Komisia ju v budúcnosti nezmení.

153    Dodržiavanie zásady legitímnej dôvery síce tvorí súčasť základných zásad práva Únie, ale hospodárske subjekty nemôžu vkladať legitímnu dôveru do zachovania existujúceho stavu, ktorý môžu inštitúcie Únie zmeniť v rámci svojej voľnej úvahy (rozsudok Súdneho dvora z 15. júla 1982, Edeka, 245/81, Zb. s. 2745, bod 27; pozri rozsudok Všeobecného súdu z 8. septembra 2010, Deltafina/Komisia, T‑29/05, Zb. s. II‑4077, bod 426 a tam citovanú judikatúru).

154    V prejednávanej veci z preskúmania tretieho žalobného dôvodu vyššie vyplýva, že informácie, proti ktorých uverejneniu žalobkyňa namieta, nemožno so zreteľom na argumentáciu, ktorú uviedla počas správneho konania a v rámci tohto súdneho konania, považovať za svojou povahou dôverné.

155    Komisia pritom disponuje širokou mierou voľnej úvahy pri rozhodovaní, či také informácie uverejní. Vzhľadom na zásady pripomenuté v bodoch 89 a 90 vyššie totiž treba vykladať článok 30 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 v tom zmysle, že obmedzuje povinnosť uverejnenia, ktorú má Komisia, iba na uvedenie dotknutých osôb a podstatného obsahu rozhodnutí, na ktoré sa odkazuje v prvom odseku tohto ustanovenia, aby sa uľahčila úloha Komisie informovať o ich existencii a obsahu verejnosť, predovšetkým vzhľadom na jazykové obmedzenia spojené s uverejnením v úradnom vestníku. Toto ustanovenie naopak neobmedzuje možnosť Komisie, pokiaľ to považuje za vhodné a pokiaľ jej to umožňujú zdroje, uverejniť úplný text alebo prinajmenšom veľmi podrobnú verziu svojich rozhodnutí, pokiaľ dodrží ochranu obchodného tajomstva a iných dôverných informácií (pozri analogicky rozsudok Bank Austria Creditanstalt/Komisia, už citovaný v bode 33 vyššie, bod 76).

156    Komisia teda síce podlieha všeobecnej povinnosti uverejňovať len verzie svojich rozhodnutí, ktoré nemajú dôverný charakter, ale na to, aby sa zaručilo dodržiavanie tejto povinnosti, nie je nutné vykladať článok 30 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 v tom zmysle, že priznáva osobám, ktorým sú určené rozhodnutia prijaté na základe článkov 7 až 10 a článkov 23 a 24 uvedeného nariadenia, zvláštne právo, ktoré by im umožňovalo brániť tomu, aby Komisia uverejnila v úradnom vestníku a prípadne na internetovej stránke tejto inštitúcie informácie, ktoré aj keď nie sú dôverné, nie sú hlavné pre pochopenie výrokovej časti týchto rozhodnutí (pozri analogicky rozsudok Bank Austria Creditanstalt/Komisia, už citovaný v bode 33 vyššie, bod 77). Účelom článku 30 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 teda nie je obmedziť voľnosť Komisie dobrovoľne uverejniť úplnejšiu verziu svojho rozhodnutia, než je potrebné minimum, a zahrnúť do nej aj informácie, ktorých uverejnenie sa nevyžaduje, pokiaľ nie je sprístupnenie týchto informácií nezlučiteľné s ochranou profesijného tajomstva (rozsudok Bank Austria Creditanstalt/Komisia, už citovaný v bode 33 vyššie, bod 79).

157    Z tejto miery voľnej úvahy teda v súlade s judikatúrou pripomenutou v bode 153 vyššie vyplýva, že aj keby žalobkyňa preukázala skoršiu administratívnu prax, na ktorú poukazuje, nemôže nadobudnúť nijakú legitímnu dôveru v jej zachovanie.

158    Tento záver platí v prejednávanej veci o to viac, že uverejnenie podrobných informácií o porušení práva Únie v oblasti kartelov môže uľahčiť preukázanie súkromnoprávnej zodpovednosti podnikov, ktoré za také porušenie zodpovedajú, a tak posilniť uplatňovanie uvedeného práva v súkromnoprávnej oblasti. V tomto ohľade je namieste takisto zohľadniť skutočnosť, že Komisia v odseku 31 svojho oznámenia o spolupráci z roku 2002 a odseku 39 svojho oznámenia o spolupráci z roku 2006 zdôraznila, že „skutočnosť, že podnik získal oslobodenie od pokuty alebo zníženie pokuty, neznamená, že tento podnik je chránený pred dôsledkami svojej účasti na porušovaní článku 81 [ES]“.

159    Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého jej legitímna dôvera v skutočnosť, že Komisia nesprístupní informácie, ktoré dobrovoľne poskytla počas vyšetrovania, má svoj pôvod v uverejnení prvej nedôvernej verzie rozhodnutia PVP v roku 2007, v ktorej sa zohľadnili ňou predložené žiadosti o dôverné zaobchádzanie, ani to nemožno prijať.

160    Komisia síce túto prvú nedôvernú verziu rozhodnutia PVP, ktorú uverejnila v roku 2007, výslovne nekvalifikovala ako dočasnú.

161    Treba však pripomenúť, že v tom čase už Všeobecný súd vyložil článok 21 ods. 2 nariadenia č. 17, ktorý v podstate zodpovedá článku 30 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, v tom zmysle, že účelom tohto ustanovenia nie je obmedziť voľnosť Komisie dobrovoľne uverejniť úplnejšiu verziu svojho rozhodnutia, než je potrebné minimum, a zahrnúť do nej aj informácie, ktorých uverejnenie sa nevyžaduje, pokiaľ nie je sprístupnenie týchto informácií nezlučiteľné s ochranou profesijného tajomstva (rozsudok Bank Austria Creditanstalt/Komisia, už citovaný v bode 33 vyššie, bod 79). V tomto kontexte je namieste usudzovať, že samotná okolnosť, že Komisia uverejnila prvú nedôvernú verziu rozhodnutia PVP v roku 2007 a že ju nekvalifikovala ako dočasnú, nemohla žalobkyni poskytnúť nijaké presné uistenie, že neskôr nedôjde k uverejneniu novej podrobnejšej nedôvernej verzie uvedeného rozhodnutia, v zmysle judikatúry pripomenutej v bode 135 vyššie.

162    Okrem toho žiadosti o dôverné zaobchádzanie, ktoré žalobkyňa predložila v júli 2006, boli odôvodnené aj okolnosťou, že dôverná verzia rozhodnutia PVP podľa nej odhaľuje významný počet citlivých obchodných informácií, ktoré sa jej týkajú. Pritom v čase uverejnenia prvej nedôvernej verzie rozhodnutia PVP už bola judikatúra dlhodobo ustálená v tom zmysle, že nie sú ani tajné, ani dôverné informácie, ktoré také boli, ale sú staré päť rokov alebo viac, a preto sa musia považovať za historické, ibaže by dotknutý podnik výnimočne preukázal, že tieto informácie napriek ich veku stále predstavujú podstatné prvky jeho obchodného postavenia alebo obchodného postavenia tretej osoby (pozri judikatúru citovanú v bode 84 vyššie). Preto žalobkyňa bola už v tomto období schopná pochopiť, že prípadnú dôvernú povahu týchto informácií nemožno v zásade zaručiť neobmedzene dlho.

163    Keďže žalobkyňa navyše nepredložila nič, čo by mohlo preukazovať, že Komisia sa konkrétne voči nej zaviazala neuverejniť nedôvernú verziu rozhodnutia PVP, ktorá by obsahovala viac informácií než verzia uverejnená na internetovej stránke DG COMP v septembri 2007, nemôže sa opierať len o toto uverejnenie, aby z neho vyvodila legitímnu dôveru v tomto zmysle.

164    Napokon výhrady založené na porušení zásad právnej istoty a rovnosti zaobchádzania treba takisto zamietnuť, keďže úvahy, ktoré žalobkyňa uvádza na ich podporu, sa v podstate prekrývajú s úvahami založenými na porušení zásady legitímnej dôvery.

165    Z toho vyplýva, že štvrtý žalobný dôvod nie je dôvodný, a preto ho treba zamietnuť.

 O piatom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady účelovosti zakotvenej v článku 28 ods. 1 nariadenia č. 1/2003, ako aj na porušení odseku 48 oznámenia o prístupe k spisu

166    Žalobkyňa tvrdí, že napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom je jeho súčasťou uverejnenie vyhlásení a dokumentov pochádzajúcich od uchádzačov o zhovievavosť, porušuje zásadu účelovosti zakotvenú v článku 28 ods. 1 nariadenia č. 1/2003. Podľa tohto ustanovenia možno informácie získané v rámci konaní podľa článkov 17 až 22 nariadenia č. 1/2003 použiť iba na účely, na ktoré boli získané. Sprístupnenie informácií, ktoré pochádzajú zo spisu Komisie, prostredníctvom uverejnenia podrobnejšej nedôvernej verzie rozhodnutia PVP, ktoré bolo prijaté pred viacerými rokmi, by podľa nej malo iný účel, než na ktorý boli uvedené informácie získané. Tento záver potvrdzuje odsek 48 oznámenia o prístupe k spisu, z ktorého vyplýva, že taký prístup sa poskytne iba pod podmienkou, že získané dokumenty sa použijú len na účely súdnych alebo správnych konaní, ktorých predmetom je uplatňovanie pravidiel hospodárskej súťaže Únie v súvisiacom správnom konaní.

167    Komisia spochybňuje túto argumentáciu.

168    V tomto ohľade treba predovšetkým uviesť, že žalobkyni nemožno vyhovieť, keď zamýšľa založiť svoju kritiku napadnutého rozhodnutia v rámci tohto žalobného dôvodu na odseku 48 oznámenia o prístupe k spisu.

169    Ako totiž správne uvádza Komisia, zo znenia odseku 48 oznámenia o prístupe k spisu vyplýva, že zákaz, ktorý zavádza, pokiaľ ide o používanie dokumentov nachádzajúcich sa vo vyšetrovacom spise na iné účely ako v súdnych a správnych konaniach, ktorých predmetom je uplatňovanie pravidiel hospodárskej súťaže Únie v súvisiacom správnom konaní, je určený osobám, podnikom a združeniam podnikov, ktorým Komisia adresovala oznámenie o výhradách a ktoré majú prístup k uvedenému spisu v zmysle odseku 3 oznámenia o prístupe k spisu. Predmetom uvedeného odseku 48 teda nie je obmedziť Komisiu pri použití vyhlásení a dokumentov, ktoré získala v rámci vyšetrovania týkajúceho sa porušenia článku 81 ES.

170    Pokiaľ ide ďalej o výhradu založenú na porušení zásady účelovosti, ktorá je zakotvená v článku 28 ods. 1 nariadenia č. 1/2003, je namieste pripomenúť, že v zmysle tohto ustanovenia možno informácie získané podľa článkov 17 až 22 uvedeného nariadenia použiť len na účely, na ktoré boli získané, čím nie sú dotknuté jeho články 12 a 15 týkajúce sa výmeny informácií s orgánmi pre hospodársku súťaž členských štátov a spolupráce medzi Komisiou a súdmi členských štátov.

171    Tejto výhrade však nemožno vyhovieť, pričom nie je nevyhnutné vysloviť sa k otázke rozoberanej účastníkmi konania, či informácie, ktoré boli dobrovoľne poskytnuté Komisii počas vyšetrovania, patria do pôsobnosti uvedeného ustanovenia napriek skutočnosti, že články 17 až 22 nariadenia č. 1/2003 majú vymedziť vyšetrovacie právomoci Komisie.

172    Uverejnenie rozhodnutí, ktoré Komisia prijala na základe článku 23 nariadenia č. 1/2003 totiž v zásade predstavuje, ako to potvrdzuje článok 30 uvedeného nariadenia, záverečnú fázu správneho konania, ktorou Komisia konštatuje a postihuje porušenia článku 81 ES.

173    Z toho vyplýva, že bez ohľadu na ochranu, ktorá sa má poskytnúť dôverným informáciám nachádzajúcim sa vo vyšetrovacích spisoch Komisie, uverejnenie nedôvernej verzie takých rozhodnutí obsahujúcich informácie, ktoré jej podniky dobrovoľne oznámili s cieľom mať prospech z programu zhovievavosti, nemožno kvalifikovať tak, že má iné dôvody, než na ktoré boli uvedené informácie získané.

174    Toto konštatovanie navyše umožňuje odlíšiť prejednávanú vec od veci, ktorá viedla k rozsudku Asociación Española de Banca Privada a i., už citovanému v bode 121 vyššie, na ktorý poukazuje žalobkyňa. Bez toho, aby bolo nevyhnutné pripomenúť rozdiely medzi článkom 20 ods. 1 nariadenia č. 17 a článkom 28 ods. 1 nariadenia č. 1/2003, ktorý ho nahrádza, totiž postačuje konštatovať, že tento rozsudok sa týkal toho, či vnútroštátne orgány môžu použiť ako dôkazné prostriedky informácie získané Komisiou od podnikov, ktoré neboli uvedené v jej rozhodnutí o sankcionovaní porušenia práva hospodárskej súťaže, uverejnenom za podmienok upravených článkom 21 nariadenia č. 17, pričom Súdny dvor rozhodol, že také použitie je zakázané, lebo má iné dôvody, než na ktoré boli také informácie získané (rozsudok Asociación Española de Banca Privada a i., už citovaný v bode 121 vyššie, body 35 až 38 a 47 až 54).

175    Piaty žalobný dôvod teda nie je dôvodný a treba ho zamietnuť rovnako ako celú žalobu.

 O trovách

176    Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

177    Keďže žalobkyňa nemala vo veci úspech, je opodstatnené uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhom Komisie.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (tretia komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Žaloba sa zamieta.

2.      Evonik Degussa GmbH je povinná nahradiť trovy konania vrátane trov spojených s konaním o nariadení predbežného opatrenia.

Papasavvas Forwood Bieliūnas

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 28. januára 2015.

Podpisy

* Jazyk konania: nemčina.