Language of document : ECLI:EU:T:2022:67

ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (desiata rozšírená komora)

z 9. februára 2022 (*)

„Hospodárska súťaž – Zneužitie dominantného postavenia – Trh služieb železničnej nákladnej dopravy – Rozhodnutie zamietajúce sťažnosť – Článok 7 nariadenia (ES) č. 773/2004 – Primeraná lehota – Záujem Únie na preskúmaní sťažnosti – Určenie orgánu, ktorý je najvhodnejší na preskúmanie sťažnosti – Kritériá – Zjavne nesprávne posúdenie – Systémové alebo všeobecné nedostatky týkajúce sa dodržiavania zásad právneho štátu – Riziko porušenia práv sťažovateľa v prípade zamietnutia sťažnosti – Povinnosť odôvodnenia“

Vo veci T‑791/19,

SpedPro S.A., so sídlom vo Varšave (Poľsko), v zastúpení: M. Kozak, advokát,

žalobkyňa,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: J. Szczodrowski, L. Wildpanner a P. van Nuffel, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorú v konaní podporuje:

Poľská republika, v zastúpení: B. Majczyna, splnomocnený zástupca,

vedľajší účastník konania,

ktorej predmetom je návrh podľa článku 263 ZFEÚ na zrušenie rozhodnutia Komisie C(2019) 6099 final z 12. augusta 2019 (vec AT.40459 – Železničná nákladná doprava v Poľsku – PKP Cargo), ktorým bola zamietnutá sťažnosť žalobkyne týkajúca sa údajných porušení článku 102 ZFEÚ na trhu služieb železničnej nákladnej dopravy v Poľsku,

VŠEOBECNÝ SÚD (desiata rozšírená komora),

v zložení: predseda komory M. van der Woude, sudcovia A. Kornezov (spravodajca), E. Buttigieg, G. Hesse a D. Petrlík,

tajomník: M. Zwozdziak‑Carbonne, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 17. septembra 2021,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Okolnosti predchádzajúce sporu

1        Žalobkyňa, Sped‑Pro S.A., je spoločnosť so sídlom vo Varšave (Poľsko), ktorá pôsobí v oblasti poskytovania prepravných služieb. V rámci týchto činností využívala služby železničnej nákladnej dopravy poskytované spoločnosťou PKP Cargo S.A., ktorá je kontrolovaná poľským štátom.

2        Dňa 4. novembra 2016 žalobkyňa podala Európskej komisii sťažnosť na PKP Cargo (ďalej len „sťažnosť“) podľa článku 7 ods. 2 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [101] a [102 ZFEÚ] (Ú. v. EÚ L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205). Žalobkyňa v tejto sťažnosti okrem iného tvrdila, že PKP Cargo zneužila svoje dominantné postavenie v zmysle článku 102 ZFEÚ na trhu služieb železničnej nákladnej dopravy v Poľsku tým, že s ňou v zásade odmietla uzavrieť viacročnú zmluvu o spolupráci za trhových podmienok. Dňa 24. augusta 2017 žalobkyňa túto sťažnosť doplnila.

3        Listom z 13. septembra 2017 (ďalej len „informatívny list“) Komisia informovala žalobkyňu o svojom zámere zamietnuť sťažnosť v súlade s článkom 7 ods. 1 nariadenia Komisie (ES) č. 773/2004 zo 7. apríla 2004, ktoré sa týka vedenia konania Komisiou podľa článkov [101] a [102 ZFEÚ] (Ú. v. EÚ L 123, 2004, s. 18; Mim. vyd. 08/003, 81).

4        Žalobkyňa predložila dodatočné pripomienky a informácie 19. októbra, 19. decembra a 21. decembra 2017, ako aj 8. januára, 29. júna a 4. októbra 2018. Okrem toho sa 5. decembra 2017 a 26. apríla 2018 uskutočnili dve stretnutia žalobkyne s Komisiou.

5        Rozhodnutím C(2019) 6099 final z 12. augusta 2019 (vec AT.40459 – Železničné nákladná doprava v Poľsku – PKP Cargo) (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) Komisia zamietla sťažnosť podľa článku 7 ods. 2 nariadenia č. 773/2004 v podstate s odôvodnením, že Prezes Urzędu Ochrony Konkurencji i Konsumentów (predseda Úradu pre hospodársku súťaž a ochranu spotrebiteľov, Poľsko, ďalej len „poľský orgán hospodárskej súťaže“) je vhodnejší na jej preskúmanie.

 Konanie a návrhy účastníkov konania

6        Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu žalobkyňa 15. novembra 2019 podala žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

7        Dňa 30. januára 2020 Komisia podala do kancelárie Všeobecného súdu vyjadrenie k žalobe.

8        Replika a duplika boli doručené do kancelárie Všeobecného súdu 7. apríla a 26. júna 2020.

9        Rozhodnutím z 25. mája 2020 predseda desiatej komory Všeobecného súdu povolil Poľskej republike, aby vstúpila do konania ako vedľajší účastník konania na podporu návrhov Komisie. Poľská republika podala 30. augusta 2020 svoje vyjadrenie vedľajšieho účastníka k žalobe, ku ktorému sa žalobkyňa vyjadrila 29. septembra 2020. Predseda desiatej komory Všeobecného súdu však 8. októbra 2020 rozhodol nezaradiť tieto vyjadrenia žalobkyne do spisu z dôvodu, že boli podané po lehote.

10      Na návrh desiatej komory Všeobecný súd rozhodol na základe článku 28 svojho rokovacieho poriadku o postúpení veci rozšírenému rozhodovaciemu zloženiu.

11      V dôsledku prekážky vo výkone funkcie sudcu jedného z členov desiatej rozšírenej komory predseda Všeobecného súdu 20. júla 2021 na základe článku 17 ods. 2 rokovacieho poriadku rozhodol o doplnení komory v tomto konaní. V súlade s článkom 10 ods. 5 uvedeného rokovacieho poriadku predseda Všeobecného súdu zároveň v tomto konaní prevzal predsedníctvo komory.

12      Ústne prednesy a odpovede účastníkov konania na ústne otázky Všeobecného súdu boli vypočuté na pojednávaní 17. septembra 2021.

13      Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil napadnuté rozhodnutie,

–        zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

14      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.

15      Poľská republika podporuje návrhy Komisie.

 Právny stav

16      Žalobkyňa uvádza tri žalobné dôvody. Prvý žalobný dôvod je rozdelený na dve časti, pričom prvá časť sa v zásade týka porušenia práva žalobkyne na prejednanie jej veci v primeranej lehote a druhá časť sa týka neodôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Druhý žalobný dôvod je založený na porušení zásady právneho štátu v Poľsku. Tretí žalobný dôvod sa týka záujmu Únie na preskúmaní sťažnosti.

17      Vhodné je preskúmať najprv prvú časť prvého žalobného dôvodu, následne tretí žalobný dôvod a napokon spoločne druhý žalobný dôvod a druhú časť prvého žalobného dôvodu.

 O prvej časti prvého žalobného dôvodu založenej na porušení práva žalobkyne na prejednanie jej veci v primeranej lehote

18      Žalobkyňa tvrdí, že Komisia porušila zásadu primeranej lehoty tým, že napadnuté rozhodnutie prijala takmer tri roky po podaní sťažnosti a takmer dva roky po doručení informatívneho listu žalobkyni. Komisia tým podľa nej porušila článok 7 ods. 1 a 2 nariadenia č. 1/2003 a článok 7 ods. 1 nariadenia č. 773/2004 v spojení s článkom 41 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

19      Komisia tvrdenia žalobkyne odmieta.

20      V prvom rade je potrebné pripomenúť, že dodržanie primeranej lehoty pri vedení správnych konaní vo veciach politiky v oblasti hospodárskej súťaže predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie, ktorej dodržiavanie zabezpečujú súdy Únie (pozri rozsudok z 19. decembra 2012, Heineken Nederland a Heineken/Komisia, C‑452/11 P, neuverejnený, EU:C:2012:829, bod 97 a citovanú judikatúru).

21      Zásada dodržania primeranej lehoty v rámci správneho konania bola potvrdená článkom 41 ods. 1 Charty, podľa ktorého každý má právo, aby inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie vybavovali jeho záležitosti nestranne, spravodlivo a v primeranej lehote (pozri rozsudok z 15. júla 2015, HIT Groep/Komisia, T‑436/10, EU:T:2015:514, bod 239 a citovanú judikatúru).

22      Článok 7 ods. 1 nariadenia č. 773/2004 stanovuje, že ak Komisia usúdi, že na základe informácií, ktoré má k dispozícii, neexistujú postačujúce dôvody konať vo veci sťažnosti, informuje sťažovateľa o svojich dôvodoch a stanoví mu lehotu, v ktorej môže oznámiť svoje stanoviská v písomnej forme. Podľa článku 7 ods. 2 tohto nariadenia ak sťažovateľ oznámi svoje stanoviská v lehote stanovenej Komisiou a písomné podania sťažovateľa nebudú viesť k odlišnému posúdeniu sťažnosti, Komisia sťažnosť zamietne rozhodnutím.

23      Sťažovateľ má teda právo, aby mu bolo zaslané rozhodnutie zamietajúce jeho sťažnosť a Komisia je povinná o sťažnosti rozhodnúť v primeranej lehote (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. júla 2013, BVGD/Komisia, T‑104/07 a T‑339/08, neuverejnený, EU:T:2013:366, bod 127).

24      Je pravda, že Súdny dvor v rozsudku z 28. januára 2021, Qualcomm a Qualcomm Europe/Komisia (C‑466/19 P, EU:C:2021:76), v bode 32 konštatoval, že porušenie zásady dodržania primeranej lehoty môže odôvodniť zrušenie len rozhodnutia konštatujúceho porušenia, prijatého v správnom konaní na základe článku 101 alebo 102 ZFEÚ, pokiaľ bolo preukázané, že toto porušenie sa týkalo práv dotknutých podnikov na obhajobu. Toto konštatovanie Súdneho dvora však treba chápať v kontexte okolností prípadu, ktorý viedol k vydaniu uvedeného rozsudku. V tejto súvislosti je dôležité zdôrazniť, že napadnuté rozhodnutie v prejednávanej veci bolo rozhodnutím o žiadosti o poskytnutie informácií, prijatým podľa článku 18 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 ako vyšetrovací nástroj v rámci prebiehajúceho správneho konania. V tejto súvislosti Súdny dvor v bode 33 uvedeného rozsudku v podstate dospel k záveru, že argumentácia založená na neprimeranej dĺžke tohto správneho konania je relevantná nie v rámci žaloby podanej proti takémuto rozhodnutiu, ale v rámci žaloby podanej proti rozhodnutiu Komisie, ktorým sa toto správne konanie ukončilo zistením porušenia článku 101 alebo 102 ZFEÚ.

25      Hoci rozhodnutie Komisie zamietajúce sťažnosť určite nie je „rozhodnutím o zistení porušenia“, predsa len ukončuje správne konanie pred Komisiou na rozdiel od rozhodnutia napadnutého vo veci uvedenej v bode 24 vyššie. Za týchto okolností by popretie povinnosti Komisie dodržiavať zásadu primeranej lehoty pri preskúmavaní sťažností, ktoré jej boli predložené, viedlo v rozpore s článkom 52 ods. 1 Charty k tomu, že právo sťažovateľa na prejednanie jeho veci v primeranej lehote, ako to vyžaduje článok 41 ods. 1 Charty, by bolo pozbavené svojej podstaty.

26      V druhom rade Všeobecný súd konštatoval, že v prejednávanej veci uplynuli od podania sťažnosti do prijatia napadnutého rozhodnutia približne dva roky a deväť mesiacov.

27      Aj keď sa Komisia snaží odôvodniť toto trvanie komplexnosťou skutkových a právnych otázok obsiahnutých v sťažnosti a skutočnosťou, že žalobkyňa predložila doplnenie sťažnosti, ako aj ďalšie dodatočné vyjadrenia a informácie, nič to nemení na tom, že v napadnutom rozhodnutí, ktoré obsahuje len 31 bodov na celkovo menej ako siedmich stranách, sa Komisia obmedzila v podstate na konštatovanie, že poľský orgán hospodárskej súťaže bol vhodnejší na preskúmanie sťažnosti. Ako však žalobkyňa uvádza, takýto záver si nevyžadoval komplexné skutkové alebo právne posúdenie protisúťažných praktík namietaných v sťažnosti.

28      Okrem toho treba zdôrazniť, že Komisia si nesplnila svoju povinnosť informovať sťažovateľku – v orientačnej lehote štyroch mesiacov od prijatia sťažnosti – o opatreniach, ktoré zamýšľala prijať v súvislosti so sťažnosťou v súlade s bodmi 61 a 62 v spojení s bodmi 55 a 56 návrhu oznámenia Komisie o vybavovaní sťažností Komisiou podľa článkov [101] a [102 ZFEÚ] (Ú. v. EÚ C 101, 2004, s. 65). Hoci ide iba o orientačnú lehotu, ako to vyplýva z bodu 61 uvedeného návrhu oznámenia, faktom zostáva, že od podania sťažnosti do doručenia informatívneho listu žalobkyni uplynulo približne 10 mesiacov, čo značne presahuje túto orientačnú lehotu.

29      V každom prípade a bez toho, aby bolo potrebné definitívne rozhodnúť o otázke, či Komisia porušila svoju povinnosť vybaviť sťažnosť v primeranej lehote, z judikatúry vyplýva, že porušenie zásady dodržania primeranej lehoty môže odôvodniť zrušenie rozhodnutia prijatého Komisiou len vtedy, ak mohlo mať vplyv na výsledok konania. To platí najmä v prípade, keď uvedené porušenie môže zasiahnuť do práva dotknutého podniku na obhajobu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. septembra 2006, Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied/Komisia, C‑105/04 P, EU:C:2006:592, body 42 až 52).

30      Táto judikatúra sa mutatis mutandis vzťahuje na rozhodnutia zamietajúce sťažnosť podľa článku 7 ods. 2 nariadenia č. 773/2004, pričom však treba uviesť, že sťažovateľka nie je v takomto konaní žalovanou. Z toho vyplýva, že v prípade podania žaloby proti takémuto rozhodnutiu môže porušenie tejto zásady viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia len vtedy, ak žalobkyňa preukáže, že prekročenie primeranej lehoty ovplyvnilo možnosť brániť jej stanovisko v tomto konaní. Bolo by to tak najmä v prípade, ak by jej prekročenie primeranej lehoty zabránilo v tom, aby zhromaždila alebo predložila Komisii skutkové alebo právne informácie týkajúce sa vytýkaných protisúťažných praktík alebo záujmu Únie na prešetrení prípadu.

31      Žalobkyňa však nepredložila žiaden dôkaz o tom, že táto podmienka je v prejednávanej veci splnená.

32      Na jednej strane žalobkyňa v podstate len uvádza, že dĺžka trvania správneho konania bola „kľúčová“, keďže podaním sťažnosti alebo doručením napadnutého rozhodnutia nedošlo k zastaveniu ani k prerušeniu plynutia premlčacej lehoty na podanie žaloby o náhradu škody podľa článku 10 ods. 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/104/EÚ z 26. novembra 2014 o určitých pravidlách upravujúcich žaloby podľa vnútroštátneho práva o náhradu škody utrpenej v dôsledku porušenia ustanovení práva hospodárskej súťaže členských štátov a Európskej únie (Ú. v. EÚ L 349, s. 2014, s. 1).

33      Možnosť žalobkyne domáhať sa svojich práv podľa článku 102 ZFEÚ podaním žaloby o náhradu škody alebo inej žaloby priamo podľa tohto ustanovenia na vnútroštátne súdy v súlade so zásadami rovnocennosti a účinnosti (pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. júna 1990, Factortame a i., C‑213/89, EU:C:1990:257, bod 19 a citovanú judikatúru, a zo 6. júna 2013, Donau Chemie a i., C‑536/11, EU:C:2013:366, bod 27 a citovanú judikatúru) však nijako nezávisí od výsledku konania pred Komisiou týkajúceho sa jej sťažnosti, a najmä ani od toho, že Komisia nezačala konanie vo veci formálneho zisťovania. V dôsledku toho prípadné prekročenie primeranej lehoty Komisiou nemalo nijaký vplyv na právo žalobkyne podať takúto žalobu na vnútroštátne súdy pred uplynutím premlčacej lehoty a bez vyčkania si na rozhodnutie Komisie o jej sťažnosti.

34      Na druhej strane žalobkyňa v podstate tvrdí, že niektoré opatrenia prijaté Poľskou republikou v priebehu správneho konania spochybňujú dodržiavanie zásady právneho štátu v tomto členskom štáte. Žalobkyňa však neuvádza žiaden dôkaz o tom, že zhoršenie stavu právneho štátu v Poľsku by jej bránilo zhromaždiť alebo predložiť Komisii skutkové alebo právne informácie týkajúce sa vytýkaných protisúťažných praktík alebo záujmu Únie na prešetrení prípadu.

35      V dôsledku toho je potrebné zamietnuť prvú časť prvého žalobného dôvodu ako nedôvodnú.

 O treťom žalobnom dôvode týkajúcom sa záujmu Únie na preskúmaní sťažnosti

36      Žalobkyňa sa domnieva, že Komisia porušila článok 102 ZFEÚ v spojení s článkom 17 ods. 1 druhou vetou ZEÚ, článkom 7 ods. 2 nariadenia č. 773/2004 a článkom 7 ods. 1 a 2 nariadenia č. 1/2003. Konkrétne tvrdí, že Komisia sa v napadnutom rozhodnutí dopustila zjavne nesprávneho posúdenia záujmu Únie na preskúmaní sťažnosti, v dôsledku čoho bol článok 102 ZFEÚ zbavený akéhokoľvek užitočného účinku.

37      Komisia tieto tvrdenia žalobkyne odmieta.

38      Na úvod je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Komisia, ktorej bola článkom 105 ods. 1 ZFEÚ zverená úloha dozerať na uplatňovanie článkov 101 a 102 ZFEÚ, má definovať a vykonávať politiku hospodárskej súťaže Únie a na tento účel má pri vybavovaní sťažností diskrečnú právomoc. Aby mohla Komisia efektívne vykonávať túto úlohu, je pritom oprávnená priznávať sťažnostiam, ktoré jej boli predložené, rôzne stupne dôležitosti. Komisia má pritom právo nielen určiť poradie, v akom budú sťažnosti skúmané, ale takisto aj zamietnuť sťažnosť z dôvodu neexistencie dostatočného záujmu Únie na preskúmaní veci (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. mája 2017, Agria Polska a i./Komisia, T‑480/15, EU:T:2017:339, body 34 a 35 a citovanú judikatúru).

39      Diskrečná právomoc, ktorú má Komisia v tejto súvislosti, však nie je neobmedzená. Komisia je povinná náležite preskúmať všetky skutkové a právne okolnosti, o ktorých ju sťažovateľ upovedomil (pozri rozsudok zo 17. decembra 2014, Si.mobil/Komisia, T‑201/11, EU:C:2014:1096, bod 82 a citovanú judikatúru).

40      Z judikatúry navyše vyplýva, že ak Komisia prijme pravidlá správania a ich zverejnením oznámi, že ich v budúcnosti bude uplatňovať na prípady, ktorých sa týkajú, sama sa obmedzí vo výkone svojej diskrečnej právomoci a nemôže sa od týchto pravidiel odchýliť bez toho, aby bola prípadne sankcionovaná z dôvodu porušenia všeobecných právnych zásad, ako sú zásady rovnosti zaobchádzania alebo ochrany legitímnej dôvery (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. februára 2017, H&R ChemPharm/Komisia, C‑95/15 P, neuverejnený, EU:C:2017:125, bod 57). V prejednávanej veci sa Komisia obmedzila vo výkone svojej diskrečnej právomoci pri vybavovaní sťažností tým, že prijala svoje oznámenie o spolupráci v rámci siete orgánov hospodárskej súťaže (Ú. v. EÚ C 101, 2004, s. 43), ktoré obsahuje usmernenia zamerané okrem iného na objasnenie toho, za akých podmienok možno Komisiu alebo jeden či viacero vnútroštátnych orgánov hospodárskej súťaže považovať za vhodnejšie na preskúmanie sťažnosti.

41      Súdne preskúmanie rozhodnutí zamietajúcich sťažnosť nesmie viesť k tomu, aby Všeobecný súd nahradil posúdenie záujmu Únie, ktoré vykonala Komisia, svojím vlastným posúdením, ale má za cieľ preveriť, či sa napadnuté rozhodnutie nezakladá na nesprávnych vecných zisteniach a či nemá právne vady alebo či nie je založené na zjavne nesprávnom posúdení, alebo či nedošlo k zneužitiu právomoci (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. januára 2017, Topps Europe/Komisia, T‑699/14, neuverejnený, EU:T:2017:2, bod 66 a citovanú judikatúru).

42      V napadnutom rozhodnutí Komisia zamietla sťažnosť v podstate z dôvodu, že poľský orgán hospodárskej súťaže bol vhodnejší na jej preskúmanie, keďže jednak údajné porušenie sa prevažne obmedzovalo na poľský trh a jednak uvedený orgán získal podrobné poznatky o trhu služieb železničnej nákladnej dopravy v Poľsku a o praktikách spoločnosti PKP Cargo, ktoré boli výsledkom viacerých vyšetrovaní vedených týmto orgánom a rozhodnutí prijímaných v tomto odvetví od roku 2004.

43      Žalobkyňa jednak tvrdí, že posúdenie Komisie je založené na zjavne nesprávnom posúdení, pokiaľ ide o vymedzenie trhu dotknutého namietanými protisúťažnými praktikami, a jednak že Komisia mala zohľadniť aj iné skutočnosti umožňujúce preukázať existenciu záujmu Únie na preskúmaní sťažnosti.

44      Po prvé, pokiaľ ide o vymedzenie trhu dotknutého namietanými protisúťažnými praktikami, je potrebné uviesť, že žalobkyňa v prvom rade tvrdí, že údajne nekalé praktiky spoločnosti PKP Cargo mali účinky presahujúce vnútroštátny trh, v dôsledku čoho bola Komisia vhodnejšia na ich preskúmanie.

45      V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že pokiaľ sa účinky porušení namietaných v sťažnosti v podstate prejavujú iba na území jedného členského štátu a pokiaľ na príslušné súdy a príslušné správne orgány tohto členského štátu boli sťažovateľom predložené spory týkajúce sa týchto porušení, Komisia má právo zamietnuť sťažnosť z dôvodu neexistencie záujmu Únie, avšak pod podmienkou, že práva sťažovateľa možno dostatočným spôsobom ochrániť prostredníctvom vnútroštátnych orgánov, čo predpokladá, že tieto orgány sú schopné zhromaždiť údaje o skutkových okolnostiach s cieľom zistiť, či predmetné praktiky predstavujú porušenie článkov 101 a 102 ZFEÚ (pozri rozsudok z 3. júla 2007, Au Lys de France/Komisia, T‑458/04, neuverejnený, EU:T:2007:195, bod 83 a citovanú judikatúru, a uznesenie z 19. marca 2012, Associazione „Giùlemanidallajuve“/Komisia, T‑273/09, EU:T:2012:129, bod 68 a citovanú judikatúru).

46      V bode 10 oznámenia o spolupráci v rámci siete orgánov hospodárskej súťaže sa uvádza, že samotný vnútroštátny orgán hospodárskej súťaže je vo všeobecnosti vhodnejší na to, aby sa zaoberal dohodami alebo praktikami, ktoré podstatným spôsobom ovplyvňujú hospodársku súťaž prevažne na jeho území, zatiaľ čo v bode 14 oznámenia sa uvádza, že Komisia je osobitne vhodná na riešenie prípadov, keď najmä jedna alebo viacero dohôd alebo praktík, vrátane sietí podobných dohôd alebo praktík, majú vplyv na hospodársku súťaž vo viac ako troch členských štátoch (cezhraničné trhy zahŕňajúce viac ako tri členské štáty alebo viacero vnútroštátnych trhov).

47      V prejednávanej veci z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že namietané a údajne nekalé praktiky možno pripísať podniku so sídlom v Poľsku, konkrétne spoločnosti PKP Cargo, a tieto praktiky poškodzujú iný podnik, ktorý má tiež sídlo v Poľsku, konkrétne žalobkyňu. Okrem toho žalobkyňa vo svojej sťažnosti uviedla, že hoci účinky uvedených praktík sa prejavujú vo viacerých členských štátoch, PKP Cargo mala dominantné postavenie „na poľskom trhu“ a že k zneužitiu dominantného postavenia, ktoré je vytýkané spoločnosti PKP Cargo, došlo v zásade „na poľskom trhu“. Okrem toho sa trhové podiely spoločnosti PKP Cargo, ako boli opísané v sťažnosti, týkali len poľského trhu, pričom žalobkyňa netvrdila, a už vôbec nepreukázala, že PKP Cargo má dominantné postavenie na iných geografických trhoch. Podobne v liste zo 4. októbra 2018 žalobkyňa opätovne požiadala Komisiu o začatie vyšetrovania voči spoločnosti PKP Cargo s cieľom preskúmať údajné zneužitie jej dominantného postavenia „na trhu železničnej nákladnej dopravy v Poľsku“.

48      Skutočnosť uvádzaná žalobkyňou, že trh služieb železničnej nákladnej dopravy v Poľsku je otvorený hospodárskej súťaži podnikom sídliacim v iných členských štátoch, nemôže spochybniť túto analýzu uskutočnenú Komisiou. Totiž aj za predpokladu, že by údajne nekalé praktiky spoločnosti PKP Cargo mohli mať vplyv aj na iné geografické trhy, v spise sa nenachádzali žiadne informácie, ktoré by výslovne alebo implicitne napovedali, že PKP Cargo má na takýchto trhoch dominantné postavenie. Okrem toho ani samotná skutočnosť, že PKP Cargo pôsobila a mala dcérske spoločnosti vo viacerých členských štátoch, neznamená, že táto spoločnosť alebo niektorá z jej dcérskych spoločností mala dominantné postavenie na iných geografických trhoch.

49      Po druhé skutočnosť, na ktorú poukazuje žalobkyňa, a to že údajné porušenie mohlo ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi v zmysle článku 102 ZFEÚ, je irelevantná. Ovplyvnenie obchodu medzi členskými štátmi je totiž predpokladom pre uplatnenie článku 102 ZFEÚ, a nie pre určenie orgánu, ktorý je najvhodnejší na preskúmanie sťažnosti.

50      Po tretie nemôže uspieť ani tvrdenie žalobkyne, že Komisia v bode 25 iv) napadnutého rozhodnutia nesprávne dospela k záveru, že relevantným trhom služieb je „trh železničnej dopravy“, zatiaľ čo v skutočnosti ide o „trh železničnej nákladnej dopravy“. Uvedený bod by sa mal totiž chápať v spojení s bodmi 3, 21 a 26 toho istého rozhodnutia, z ktorých vyplýva, že relevantným trhom služieb bol trh služieb železničnej nákladnej dopravy. Odkaz na „železničný trh“ v bode 25 iv) napadnutého rozhodnutia je teda nanajvýš nepresný a nemá nijaký vplyv na zákonnosť uvedeného rozhodnutia.

51      Za týchto okolností sa Komisia mohla oprávnene domnievať, že údajne nekalé praktiky spoločnosti PKP Cargo sa týkajú najmä trhu služieb železničnej nákladnej dopravy v Poľsku.

52      Po druhé je potrebné zdôrazniť, že žalobkyňa nespochybňuje tvrdenie Komisie, že poľský orgán hospodárskej súťaže získal podrobné poznatky o trhu služieb železničnej nákladnej dopravy v Poľsku a o praktikách spoločnosti PKP Cargo v dôsledku viacerých vyšetrovaní vedených týmto orgánom a rozhodnutí prijímaných v tomto odvetví od roku 2004.

53      Komisia sa preto nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď usúdila, že namietané praktiky sa týkajú prevažne trhu železničnej nákladnej dopravy v Poľsku, ďalej že poľský orgán hospodárskej súťaže získal podrobné poznatky o tomto odvetví a že na základe týchto skutočností bol tento orgán vhodnejší na preskúmanie sťažnosti.

54      Po tretie žalobkyňa tvrdí, že Komisia mala pri posudzovaní záujmu Únie na prešetrení veci zohľadniť aj iné kritériá.

55      V prvom rade sa Komisia odvoláva na judikatúru, podľa ktorej ak Komisia skúma záujem Únie na prešetrení veci, je povinná na jednej strane posúdiť závažnosť údajných zásahov do hospodárskej súťaže a pretrvávanie ich účinkov a zohľadniť trvanie a význam namietaných porušení, ako aj ich vplyv na situáciu hospodárskej súťaže v Únii (rozsudok z 23. apríla 2009, AEPI/Komisia, C‑425/07 P, EU:C:2009:253, bod 53) a na druhej strane zvážiť význam namietaného porušenia pre fungovanie spoločného trhu, pravdepodobnosť možnosti zistiť jeho existenciu a rozsah potrebných vyšetrovacích opatrení (rozsudok z 18. septembra 1992, Automec/Komisia, T‑24/90, EU:T:1992:97, bod 86). Žalobkyňa v podstate tvrdí, že Komisia nezohľadnila a nezvážila všetky tieto kritériá, čo je podľa názoru žalobkyne právnym pochybením, ktoré je v rozpore s povinnosťou odôvodnenia Komisie

56      Je pravda, ako žalobkyňa poznamenáva, že Komisia v napadnutom rozhodnutí obmedzila svoje posúdenie záujmu Únie na kritériá spomenuté v bode 42 vyššie bez toho, aby výslovne preskúmala závažnosť alebo význam údajného porušenia, pretrvávanie jeho účinkov, pravdepodobnosť možnosti zistiť jeho existenciu a rozsah potrebných vyšetrovacích opatrení.

57      Keďže však podľa ustálenej judikatúry hodnotenie záujmu Únie uvedeného v sťažnosti závisí od okolností každej veci, nie je potrebné obmedziť počet kritérií posúdenia, z ktorých môže Komisia vychádzať, ani jej naopak uložiť, aby vychádzala výlučne z určitých kritérií. Vzhľadom na skutočnosť, že v oblasti, akou je právo hospodárskej súťaže, sa skutkový a právny kontext prípadu môže značne líšiť od prípadu k prípadu, je možné uplatňovať kritériá, o ktorých sa predtým neuvažovalo, alebo uprednostniť jediné kritérium pre posúdenie záujmu Únie (pozri rozsudky z 19. septembra 2013, EFIM/Komisia, C‑56/12 P, neuverejnený, EU:C:2013:575, bod 85 a citovanú judikatúru, a z 20. septembra 2018, Agria Polska a i./Komisia, C‑373/17 P, EU:C:2018:756, bod 61 a citovanú judikatúru).

58      Súdny dvor už mal príležitosť spresniť, že pravidlá vyplývajúce z tejto judikatúry nemožno spochybniť judikatúrou uvedenou v bode 55 vyššie (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 17. mája 2001, IECC/Komisia, C‑449/98 P, EU:C:2001:275, body 44, 46 a 47, a z 20. septembra 2018, Agria Polska a i./Komisia, C‑373/17 P, EU:C:2018:756, bod 62 a citovanú judikatúru).

59      Môže sa totiž stať, že bez ohľadu na závažnosť alebo význam údajného porušenia, na pretrvávanie jeho účinkov, pravdepodobnosť možnosti zistiť jeho existenciu alebo na rozsah potrebných vyšetrovacích opatrení, nebude záujem Únie vyžadovať, aby Komisia prešetrila sťažnosť, pokiaľ je vnútroštátny orgán hospodárskej súťaže vzhľadom na svoju blízkosť k relevantným dôkazom, na veľkosť trhov dotknutého namietanými praktikami, alebo na svoje poznatky o týchto trhov a praktikách získané v minulosti, vhodnejší ako Komisia na prešetrenie uvedeného údajného porušenia.

60      Na rozdiel od tvrdenia žalobkyne preto Komisia nebola povinná preskúmať a zvážiť všetky kritériá uvedené v judikatúre citovanej v bode 55 vyššie.

61      V druhom rade žalobkyňa v podstate uvádza, že sťažnosť nastolila novú právnu otázku, o ktorej sa v práve hospodárskej súťaže Európskej únie doposiaľ nerozhodlo, a to, či odmietnutie zabezpečenia prístupu k základnej infraštruktúre (essential facility) za nediskriminačných podmienok, odôvodnené nezaplatením dlhu, ktorého existenciu však podnik žiadajúci o prístup k tejto infraštruktúre spochybňuje, predstavuje zneužitie dominantného postavenia v zmysle článku 102 ZFEÚ.

62      V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že podľa bodu 15 oznámenia o spolupráci v rámci siete orgánov hospodárskej súťaže je Komisia osobitne vhodná na to, aby sa zaoberala prípadom, ak si záujem Únie vyžaduje prijatie rozhodnutia Komisie s cieľom rozvíjať politiku hospodárskej súťaže Únie, pokiaľ sa vyskytne nový problém v oblasti hospodárskej súťaže, alebo s cieľom zabezpečiť účinné uplatňovanie pravidiel.

63      Aj keby však otázka uvedená v bode 61 vyššie predstavovala nový problém v oblasti hospodárskej súťaže významný pre rozvoj politiky hospodárskej súťaže Európskej únie v zmysle bodu 15 oznámenia o spolupráci v rámci siete orgánov hospodárskej súťaže, neznamená to, že Komisia bola automaticky povinná preskúmať sťažnosť. „Nová“ otázka nastolená žalobkyňou totiž by v podstate spočívala v tom, či údajné nekalé praktiky spoločnosti PKP Cargo možno považovať za objektívne odôvodnené. Takéto preskúmanie si vyžadovalo nielen overenie, či má PKP Cargo dominantné postavenie na relevantnom trhu, ale aj to, či sporný dlh fakticky existoval, čo bolo spochybnené, ako aj overenie možných účinkov týchto praktík v podobe vylúčenia. Žalobkyňa pritom nepreukázala, že by Komisia bola vhodnejšia na vykonanie takéhoto preskúmania napriek tomu, že uvedené praktiky sa týkali prevažne poľského trhu a že poľský orgán hospodárskej súťaže už disponoval podrobnými poznatkami o tomto odvetví.

64      Žalobkyňa preto v prejednávanej veci nepreukázala, že by kritérium týkajúce sa existencie nového problému hospodárskej súťaže významného pre rozvoj politiky hospodárskej súťaže Európskej únie malo mať prednosť pred kritériami spomenutými v bode 42 vyššie.

65      Po štvrté treba odmietnuť tvrdenie žalobkyne, že Komisia mala v napadnutom rozhodnutí preskúmať, či PKP Cargo uplatňuje diskriminačný systém zliav a či PKP Cargo má voči žalobkyni pohľadávku, ktorá by mohla odôvodniť odmietnutie uzavrieť s ňou zmluvu. Komisia v skutočnosti nezamietla sťažnosť z dôvodu, že dôkazy, ktoré mala k dispozícii, jej neumožňovali dospieť k záveru, že namietané praktiky nie sú v rozpore s článkom 102 ZFEÚ, ale z dôvodu, že poľský orgán hospodárskej súťaže je vhodnejší na ich preskúmanie. Preto nebolo povinnosťou Komisie zaujať stanovisko k týmto otázkam.

66      Po piate žalobkyňou vytýkaná skutočnosť, že poľský orgán hospodárskej súťaže listami z 21. augusta 2019 a 7. októbra 2019 sa odmietol zaoberať sťažnosťou, je irelevantná, keďže k tomuto odmietnutiu došlo až po prijatí napadnutého rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. januára 2021, Qualcomm a Qualcomm Europe/Komisia, C‑466/19 P, EU:C:2021:76, bod 82).

67      Po šieste skutočnosť, ktorá nebola spochybnená, a to že podľa poľského práva rozhodnutia poľského orgánu hospodárskej súťaže zamietajúce sťažnosť nemôžu podliehať súdnemu preskúmaniu, nemôže Komisii ukladať povinnosť preskúmať sťažnosť. Podľa článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ sú totiž členské štáty povinné ustanoviť pre osoby podliehajúce súdnej právomoci v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, prostriedky nápravy potrebné na zabezpečenie ich práva na účinnú súdnu ochranu, a Komisii neprináleží, aby začala vyšetrovanie a napravila tak prípadné nedostatky súdnej ochrany na vnútroštátnej úrovni. Okrem toho a v každom prípade mala žalobkyňa možnosť podať na vnútroštátne súdy žaloby o náhradu škody, ktorá jej údajne vznikla v dôsledku správania, ktoré je predmetom sťažnosti, s cieľom dosiahnuť dodržanie článku 102 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. septembra 2018, Agria Polska a i./Komisia, C‑373/17 P, EU:C:2018:756, body 83 a 87).

68      Napokon, pokiaľ sa žalobkyňa odvoláva tiež na porušenie článku 17 ods. 1 druhej vety ZEÚ, stačí konštatovať, že neuviedla žiadny samostatný argument v súvislosti s porušením tohto ustanovenia.

69      Z toho vyplýva, že tretí žalobný dôvod musí byť zamietnutý ako nedôvodný.

70      Následne je potrebné preskúmať tvrdenia, ktoré žalobkyňa uviedla v rámci druhého žalobného dôvodu a druhej časti prvého žalobného dôvodu, ktoré sa týkali existencie systémových a všeobecných nedostatkov v oblasti právneho štátu v Poľsku a ktorých cieľom bolo preukázať, že existovalo reálne riziko, že jej práva ako sťažovateľky nebudú na vnútroštátnej úrovni dostatočným spôsobom chránené.

 O druhom žalobnom dôvode a druhej časti prvého žalobného dôvodu, ktoré sa týkajú dodržiavania zásady právneho štátu v Poľsku

71      V rámci svojho druhého žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že Komisia porušila jej právo na účinnú súdnu ochranu zaručené článkom 2 ZEÚ v spojení s článkom 19 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ a článkom 47 Charty. V tejto súvislosti tvrdí, že Komisia bola vhodnejšia na preskúmanie sťažnosti, a to vzhľadom na systémové alebo všeobecné nedostatky v oblasti právneho štátu v Poľsku, a najmä na nedostatočnú nezávislosť poľského orgánu hospodárskej súťaže a vnútroštátnych súdov, ktoré sú v tejto oblasti príslušné.

72      Žalobkyňa uvádza najmä niekoľko skutočností, ktoré podľa jej názoru môžu preukázať, že jednak poľský orgán hospodárskej súťaže bol podriadený výkonnej moci a jednak vnútroštátne súdy, ktoré boli povinné kontrolovať zákonnosť jeho rozhodnutí, konkrétne Sąd Ochrony Konkurencji i Konsumentów – XVII Wydział Sądu Okręgowego w Warszawie (Súd pre hospodársku súťaž a ochranu spotrebiteľov, XVII. oddelenie Krajského súdu Varšava, Poľsko) a Izba Kontroli Nadzwyczajnej i Spraw Publicznych Sądu Najwyższego (Komora pre mimoriadnu kontrolu a veci verejné Najvyššieho súdu, Poľsko), nedisponovali akýmikoľvek zárukami nezávislosti, ako to vyplýva najmä z judikatúry Súdneho dvora. Okrem toho Komisia uvádza niekoľko konkrétnych indícií týkajúcich sa okolností prípadu, povahy údajného porušenia a skutkového kontextu, v ktorom k nemu došlo, ktoré podľa jej názoru môžu preukázať, že existujú závažné a preukázateľné dôvody domnievať sa, že by existovalo reálne riziko porušenia jej práv, pokiaľ by jej prípad mali preskúmať vnútroštátne orgány. V rámci druhej časti prvého žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že Komisia nezohľadnila tieto skutočnosti a dostatočne právne neodôvodnila napadnuté rozhodnutie v tomto ohľade.

73      Komisia a Poľská republika tieto tvrdenia žalobkyne odmietajú.

74      V napadnutom rozhodnutí Komisia preverovala, či systémové alebo všeobecné nedostatky v oblasti právneho štátu v Poľsku bránia tomu zamietnuť sťažnosť z dôvodu, že poľský orgán hospodárskej súťaže je vhodnejší na jej preskúmanie, pričom analogicky uplatnila rozsudok z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky v súdnom systéme) (C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586).

75      Poľská republika však spochybňuje analogické uplatnenie tejto judikatúry na prejednávanú vec, keďže táto judikatúra sa vzťahuje na spoluprácu medzi vnútroštátnymi súdmi v trestných veciach, a konkrétne na výkon európskeho zatykača, a nie na rozhodnutia zamietajúce sťažnosť v oblasti práva hospodárskej súťaže. Okrem toho tento členský štát zdôrazňuje, že rozsudok z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému) (C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586), sa týkal zásady účinnej súdnej ochrany zakotvenej v článku 19 ods. 1 ZEÚ, ako aj rizika porušenia základného práva na spravodlivý proces pred nezávislým súdom, ako je zakotvené v článku 47 druhom odseku Charty, zatiaľ čo tieto ustanovenia sa neuplatňujú na správne orgány, akým je poľský orgán hospodárskej súťaže.

76      Je preto vhodné najprv preskúmať, či Komisia postupovala správne, keď na prejednávanú vec analogicky uplatnila závery vyplývajúce z rozsudku z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému) (C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586).

77      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Súdny dvor v tomto rozsudku konštatoval, že pokiaľ sa osoba, proti ktorej bol vydaný európsky zatykač, dovoláva s cieľom namietať voči svojmu odovzdaniu súdnemu orgánu, ktorý zatykač vydal, existencie systémových či aspoň všeobecných nedostatkov, ktoré sú podľa nej spôsobilé ovplyvniť nezávislosť súdnej moci v členskom štáte, v ktorom bol zatykač vydaný, a narušiť tak podstatu jej základného práva na spravodlivý proces, vykonávajúci súdny orgán je v prípade, že rozhoduje o jej odovzdaní orgánom uvedeného členského štátu, povinný posúdiť existenciu reálneho rizika, že dôjde k porušeniu tohto základného práva dotknutej osoby [pozri rozsudok z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému), C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586, bod 60 a citovanú judikatúru].

78      Na tento účel musí podľa Súdneho dvora vykonávajúci súdny orgán vykonať posúdenie v dvoch fázach.

79      Najprv musí na základe objektívnych, spoľahlivých, presných a náležite aktualizovaných dôkazov týkajúcich sa fungovania súdneho systému v členskom štáte, v ktorom bol zatykač vydaný, posúdiť existenciu reálneho rizika porušenia základného práva na spravodlivý proces v súvislosti s nedostatkom nezávislosti súdov uvedeného členského štátu, a to z dôvodu systémových alebo všeobecných nedostatkov v tomto štáte [pozri rozsudok z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému), C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586), bod 61 a citovanú judikatúru].

80      Pokiaľ vykonávajúci súdny orgán zistí, že podmienky v tejto prvej fáze skúmania sú splnené, následne musí konkrétnym a presným spôsobom posúdiť, či za okolností prejednávanej veci existujú závažné a preukázateľné dôvody domnievať sa, že po odovzdaní požadovanej osoby do členského štátu, v ktorom bol zatykač vydaný, je táto osoba tomuto riziku vystavená [pozri rozsudok z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému), C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586, bod 68 a citovanú judikatúru].

81      Súdny dvor navyše spresnil, že v určitých presne vymedzených prípadoch je vykonávajúci súdny orgán povinný automaticky odmietnuť vykonanie každého európskeho zatykača vydaného uvedeným členským štátom bez toho, aby musel vykonať akékoľvek konkrétne posúdenie reálneho rizika pre dotknutú osobu, že dôjde k ovplyvneniu podstaty jej základného práva na spravodlivý proces [pozri rozsudok z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému), C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586, bod 72].

82      Pokiaľ ide o otázku, či sa judikatúra uvedená v bode 81 vyššie mohla uplatniť na prejednávanú vec, treba pripomenúť, že zákonnosť napadnutého rozhodnutia sa musí posudzovať podľa skutkových a právnych okolností existujúcich v čase prijatia tohto rozhodnutia, teda k 12. augustu 2019 (pozri judikatúru citovanú v bode 66 vyššie). Preto aj za predpokladu, že by udalosti, ktoré nastali po tomto dátume, umožnili upustiť od druhej fázy preskúmania pri uplatnení tejto judikatúry, je dôležité zdôrazniť, že v čase prijatia napadnutého rozhodnutia neboli splnené podmienky na jej uplatnenie.

83      Vzhľadom na to treba zhodne s Poľskou republikou uznať, že existujú zjavné rozdiely medzi okolnosťami, ktoré viedli k vydaniu rozsudku z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému) (C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586), a okolnosťami, ktoré viedli k začatiu tohto konania. Viaceré zásadné úvahy však odôvodňujú analogické uplatnenie záverov z uvedeného rozsudku na účely určenia orgánu hospodárskej súťaže, ktorý je najvhodnejší na preskúmanie sťažnosti oznamujúcej porušenia článkov 101 a 102 ZFEÚ.

84      Po prvé treba pripomenúť, že základný predpoklad, podľa ktorého každý členský štát zdieľa so všetkými ostatnými členskými štátmi určité spoločné hodnoty uvedené v článku 2 ZEÚ, a uznáva, že tieto štáty s ním uvedené hodnoty zdieľajú, znamená a odôvodňuje existenciu vzájomnej dôvery medzi členskými štátmi a najmä ich súdmi v uznávanie tých hodnôt, na ktorých je Únia založená, vrátane právneho štátu, a teda v to, že právo Únie, ktoré ich vykonáva, bude rešpektované [rozsudok z 24. júna 2019, Komisia/Poľsko (Nezávislosť Najvyššieho súdu), C‑619/18, EU:C:2019:531, body 42 a 43].

85      Tento základný predpoklad platí tiež pre vzťahy medzi Komisiou, vnútroštátnymi orgánmi hospodárskej súťaže a vnútroštátnymi súdmi v kontexte uplatňovania článkov 101 a 102 ZFEÚ. V skutočnosti tak pravidlá týkajúce sa priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, ktoré sú predmetom veci, v ktorej bol vydaný rozsudok citovaný v bode 76 vyššie [pozri rozsudky z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému), C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586, body 35 a 36, a z 25. júla 2018, Generalstaatsanwaltschaft (Podmienky väzby v Maďarsku), C‑220/18 PPU, EU:C:2018:589, bod 104], ako aj pravidlá týkajúce sa európskej siete hospodárskej súťaže a spolupráce medzi Komisiou a vnútroštátnymi súdmi na účely uplatňovania článkov 101 a 102 ZFEÚ, ktoré sú predmetom prejednávanej veci (pozri najmä odôvodnenia 15, 21 a 28, článok 11 ods. 1 a článok 15 nariadenia č. 1/2003, ako aj bod 2 na konci oznámenia o spolupráci v rámci siete orgánov hospodárskej súťaže), zavádzajú systém úzkej spolupráce medzi príslušnými orgánmi, ktorý je založený na zásadách vzájomného uznávania, vzájomnej dôvery a lojálnej spolupráce.

86      Podľa článkov 4 a 5 nariadenia č. 1/2003 majú totiž Komisia a orgány hospodárskej súťaže členských štátov paralelné právomoci na účely uplatňovania článkov 101 a 102 ZFEÚ, aj keď štruktúra nariadenia č. 1/2003 spočíva v úzkej spolupráci medzi nimi (rozsudok zo 16. októbra 2013, Vivendi/Komisia, T‑432/10, neuverejnený, EU:T:2013:538, bod 26). Okrem toho podľa článku 35 ods. 1 tohto nariadenia musia orgány hospodárskej súťaže členských štátov zabezpečiť účinné uplatňovanie článkov 101 a 102 ZFEÚ vo verejnom záujme, pričom sa spresňuje, že medzi orgány hospodárskej súťaže určené členskými štátmi môžu patriť aj súdy (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. decembra 2010, VEBIC, C‑439/08, EU:C:2010:739, body 56 a 62). V súlade s článkom 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/1 z 11. decembra 2018 o posilnení právomocí orgánov na ochranu hospodárskej súťaže v členských štátoch na účely účinnejšieho presadzovania práva a o zabezpečení riadneho fungovania vnútorného trhu (Ú. v. EÚ L 11, 2019, s. 3), musia byť uvedeným orgánom poskytnuté záruky nezávislosti a nestrannosti. Hoci lehota na prebratie tejto smernice v čase prijatia napadnutého rozhodnutia ešte neuplynula, nič to nemení na tom, že členské štáty sa musia počas tejto lehoty zdržať prijímania ustanovení, ktoré by mohli vážne ohroziť dosiahnutie cieľa stanoveného touto smernicou (pozri rozsudky z 18. decembra 1997, Inter‑Environnement Wallonie, C‑129/96, EU:C:1997:628, bod 45, ako aj z 2. júna 2016, Pizzo, C‑27/15, EU:C:2016:404, bod 32).

87      Okrem toho článok 101 ods. 1 a článok 102 ZFEÚ majú priame účinky na vzťahy medzi jednotlivcami a zakladajú práva vo vzťahu k osobám podliehajúcim súdnej právomoci, ktoré musia vnútroštátne súdy chrániť. Právomoc uplatňovať uvedené ustanovenia prislúcha tak Komisii, ako aj vnútroštátnym súdom. Pre toto rozdelenie právomocí je charakteristickou povinnosť lojálnej spolupráce medzi Komisiou a vnútroštátnymi súdmi (rozsudok z 18. septembra 1992, Automec/Komisia, T‑24/90, EU:T:1992:97, bod 90). Potvrdzuje to aj bod 15 oznámenia Komisie o spolupráci medzi Komisiou a súdmi členských štátov EÚ pri uplatňovaní článkov [101] a [102 ZFEÚ] (Ú. v. EÚ C 101, 2004, s. 54), v ktorom sa uvádza, že Komisii a vnútroštátnym súdom sú uložené vzájomné povinnosti lojálnej spolupráce.

88      Z toho vyplýva, že podobne ako v priestore slobody, bezpečnosti a spravodlivosti je spolupráca na účely uplatňovania článkov 101 a 102 ZFEÚ medzi Komisiou, orgánmi hospodárskej súťaže členských štátov a vnútroštátnymi súdmi založená na zásadách vzájomného uznávania, vzájomnej dôvery a lojálnej spolupráce, ktoré vyžadujú, aby každý z týchto orgánov a súdov až na výnimočné okolnosti predpokladal, že všetky ostatné orgány a súdy dodržiavajú právo Únie, a najmä základné práva uznané týmto právom.

89      Po druhé z judikatúry uvedenej v bode 45 vyššie vyplýva, že pokiaľ sa účinky porušení namietaných v sťažnosti prevažne prejavujú iba na území jedného členského štátu a pokiaľ príslušným súdom a príslušným správnym orgánom tohto členského štátu boli predložené spory týkajúce sa týchto porušení, Komisia má právo zamietnuť sťažnosť z dôvodu neexistencie záujmu Únie, avšak pod podmienkou, že práva sťažovateľa možno dostatočným spôsobom ochrániť prostredníctvom vnútroštátnych orgánov.

90      Judikatúra teda už teraz vyžaduje, aby sa Komisia pred zamietnutím sťažnosti z dôvodu neexistencie záujmu Únie uistila, že vnútroštátne orgány sú spôsobilé dostatočným spôsobom zabezpečiť ochranu práv sťažovateľa. Táto judikatúra, ktorá zoširoka odkazuje na „vnútroštátne orgány“, sa vzťahuje tak na vnútroštátne orgány hospodárskej súťaže ako aj na vnútroštátne súdy príslušné v danej oblasti. Ak by v dotknutom členskom štáte existovali systémové alebo všeobecné nedostatky takej povahy, že by mohli ohrozovať nezávislosť týchto orgánov, ako aj závažné a preukázateľné dôvody domnievať sa, že v prípade zamietnutia sťažnosti Komisiou a jej predloženia týmto orgánom by sťažovateľovi hrozilo reálne riziko porušenia jeho práv, potom by tieto vnútroštátne orgány neboli spôsobilé dostatočným spôsobom zabezpečiť ochranu práv sťažovateľa v zmysle judikatúry uvedenej v bode 45 vyššie.

91      Po tretie pre účinné uplatňovanie článkov 101 a 102 ZFEÚ má osobitný význam tiež základné právo na spravodlivý proces pred nezávislým súdom zaručené v článku 47 druhom odseku Charty. Vnútroštátne súdy sú v skutočnosti povinné na jednej strane preskúmavať zákonnosť rozhodnutí vnútroštátnych orgánov hospodárskej súťaže, a na druhej strane priamo uplatňovať články 101 a 102 ZFEÚ. Súdny dvor už v tejto súvislosti zdôraznil, že členské štáty sú podľa článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ povinné pre osoby podliehajúcich súdnej právomoci ustanoviť prostriedky nápravy potrebné na zabezpečenie ich práva na účinnú súdnu ochranu v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, vrátane oblasti práva hospodárskej súťaže (pozri v tejto súvislosti judikatúru uvedenú v bode 67 vyššie).

92      Zo všetkých vyššie uvedených skutočností vyplýva, že dodržiavanie požiadaviek právneho štátu je relevantným faktorom, ktorý Komisia musí zohľadniť na účely určenia orgánu hospodárskej súťaže, ktorý je najvhodnejší na preskúmanie sťažnosti, a že na tento účel mohla Komisia v prejednávanej veci analogicky uplatniť rozsudok z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému) (C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586).

93      V druhom rade z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia sa v podstate obmedzila na konštatovanie, že podmienky týkajúce sa druhej fázy skúmania uvedenej v rozsudku z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému) (C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586), neboli v prejednávanej veci splnené, pričom nezaujala stanovisko k otázke, či boli splnené podmienky týkajúce sa prvej fázy skúmania uvedenej v tomto rozsudku.

94      Keďže tieto dve fázy skúmania sú kumulatívne, nemožno Komisii vytýkať, že sa v záujme hospodárnosti konania obmedzila na preskúmanie tejto druhej fázy.

95      Z toho vyplýva, že tvrdenia, ktoré žalobkyňa uviedla s cieľom všeobecne preukázať existenciu systémových alebo všeobecných nedostatkov v Poľsku, ktoré by mohli ohroziť nezávislosť poľského orgánu hospodárskej súťaže a vnútroštátnych súdov príslušných v tejto veci, sú nepresvedčivé.

96      V treťom rade je potrebné preskúmať dôvody uvádzané v napadnutom rozhodnutí, na základe ktorých Komisia usúdila, že podmienky týkajúce sa druhej fázy skúmania neboli v tomto prípade splnené.

97      V tejto súvislosti z judikatúry vyplýva, že v rámci tejto druhej fázy skúmania musí dotknutá osoba, v tomto prípade sťažovateľka, najprv predložiť dôkazy o existencii závažných a preukázateľných dôvodoch domnievať sa, že existuje reálne riziko porušenia jej práv, pokiaľ by jej prípad mali preskúmať vnútroštátne orgány. Následne je na Komisii, aby s ohľadom na konkrétne obavy vyjadrené žalobkyňou a na informácie, ktoré prípade poskytla, konkrétne a presne posúdila, či za okolností prípadu existovali takéto dôvody so zreteľom na osobnú situáciu žalobkyne, povahu namietaného porušenia a skutkový kontext [pozri v tomto zmysle analogicky rozsudok z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému), C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586, body 60, 68 a 75].

98      V prejednávanej veci žalobkyňa počas správneho konania predložila súbor konkrétnych dôkazov a špecifických informácií, ktoré, posudzované v celku, môžu podľa jej názoru dokazovať, že existovali závažné a preukázateľné dôvody domnievať sa, že jej reálne hrozilo riziko porušenia jej práv, pokiaľ by jej prípad mali preskúmať vnútroštátne orgány. Podľa žalobkyne však Komisia tieto dôkazy a informácie nezohľadnila a dostatočne neodôvodnila napadnuté rozhodnutie v tomto ohľade.

99      Osobitne po prvé žalobkyňa upozornila Komisiu na skutočnosť, že PKP Cargo je podnik kontrolovaný štátom a že poľský orgán hospodárskej súťaže môže byť voči nemu z dôvodu jeho úzkych väzieb na vládu zhovievavý alebo dokonca zaujatý. Na jednej strane podľa žalobkyne je totiž predseda poľského úradu hospodárskej súťaže úplne závislý od výkonnej moci, keďže ho vymenúva a odvoláva predseda vlády, pričom zákon nestanovuje dĺžku jeho funkčného obdobia a dôvody jeho odvolania. O tejto závislosti svedčí aj skutočnosť, že predseda vlády od roku 2014 niekoľkokrát odvolal predsedu tohto orgánu. Na druhej strane spoločnosť PKP S.A., ktorá je materskou spoločnosťou spoločnosti PKP Cargo, je podľa žalobkyne členom Poľskej národnej nadácie, združenia, ktoré založili a financujú najväčšie verejné podniky v Poľsku a ktorého cieľom je prostredníctvom mediálnych kampaní obhajovať a podporovať reformu súdneho systému v Poľsku.

100    Po druhé žalobkyňa opakovane poukázala na to, že v apríli 2007 vtedajší generálny prokurátor Z. Ziobro podal námietku proti rozhodnutiu poľského orgánu hospodárskej súťaže zo 17. júna 2004 vo veci DOK 50/04, v ktorom tento orgán konštatoval, že PKP Cargo zneužila svoje dominantné postavenie, v dôsledku čoho jej uložil sankcie. Podľa žalobkyne táto okolnosť svedčí o „politickej vôli chrániť jednu z hlavných štátnych spoločností“ a mohla spochybniť nezávislosť poľského orgánu hospodárskej súťaže, keďže tento orgán „má oveľa slabšie postavenie“ ako generálny prokurátor.

101    Po tretie podľa žalobkyne o zhovievavej politike poľského orgánu hospodárskej súťaže voči spoločnosti PKP Cargo svedčí skutočnosť, že jednak sankcie, ktoré jej boli uložené v minulosti, boli slabé, neodradzujúce a neúčinné, čo dokazuje skutočnosť, že PKP Cargo aj napriek nim pokračuje vo svojich protisúťažných praktikách, a jednak, že uvedený orgán od roku 2015 odmietol podnikať akékoľvek kroky voči spoločnosti PKP Cargo napriek tomu, že žalobkyňa sa na naň v tejto záležitosti opakovane obrátila. Táto posledná okolnosť dokladá zmenu politiky uvedeného orgánu voči spoločnosti PKP Cargo od roku 2015, čo sa vysvetľuje jeho nedostatočnou nezávislosťou.

102    Po štvrté žalobkyňa v podstate uviedla, že vnútroštátne súdy príslušné v oblasti práva hospodárskej súťaže nie sú spôsobilé napraviť nedostatky poľského orgánu hospodárskej súťaže z dôvodu ich nedostatočnej nezávislosti.

103    V napadnutom rozhodnutí sa Komisia v bode 25 v) obmedzila na konštatovanie, že tvrdenia uvedené žalobkyňou v súvislosti s druhou fázou skúmania spomenutou v bode 80 vyššie obsahujú „výlučne nepodložené tvrdenia“ a že skutočnosť, že predseda poľského orgánu hospodárskej súťaže je menovaný predsedom vlády, nemá vplyv na nezávislosť jeho rozhodnutí vo vzťahu k spoločnosti PKP Cargo. Zo žiadneho iného fragmentu napadnutého rozhodnutia nevyplýva nijaké meritórne posúdenie súboru dôkazov predloženého žalobkyňou na tento účel, ani dôvody, pre ktoré Komisia považovala všetky tieto dôkazy za „výlučne nepodložené“.

104    Z napadnutého rozhodnutia teda nevyplýva, že by Komisia konkrétne a presne preskúmala jednotlivé údaje, ktoré žalobkyňa uviedla v priebehu správneho konania. Pritom v súlade s judikatúrou pripomenutou v bode 97 vyššie musí Komisia s ohľadom na konkrétne obavy vyjadrené žalobkyňou a na informácie, ktoré žalobkyňa prípade poskytla, konkrétne a presne posúdiť, či za okolností prípadu existovali závažné a preukázateľné dôvody domnievať sa, že žalobkyni hrozí reálne riziko porušenia jej práv, pokiaľ by jej vec mali preskúmať vnútroštátne orgány.

105    Súhrnné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v tomto smere neumožňuje žalobkyni oboznámiť sa s dôvodmi, pre ktoré Komisia odmietla konkrétne dôkazy predložené žalobkyňou v súvislosti s druhou fázou skúmania uvedenou v bode 80 vyššie, ani neumožňuje Všeobecnému súdu vykonať účinnú kontrolu zákonnosti tohto rozhodnutia a posúdiť, či existovali závažné a preukázateľné dôvody domnievať sa, že žalobkyni hrozilo reálne riziko porušenia jej práv (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. septembra 2017, Contact Software/Komisia, T‑751/15, neuverejnený, EU:T:2017:602, body 39 a 40 a citovanú judikatúru).

106    Z uvedeného vyplýva, že druhému žalobnému dôvodu, ako aj druhej časti prvého žalobného dôvodu je potrebné vyhovieť a následne zrušiť napadnuté rozhodnutie bez toho, aby bolo potrebné preskúmať ostatné tvrdenia, ktoré žalobkyňa uviedla na podporu druhej časti prvého žalobného dôvodu.

 O trovách

107    Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia nemala vo veci úspech, je povinná znášať svoje vlastné trovy konania, ako aj nahradiť trovy konania žalobkyne v súlade s jej návrhmi.

108    Poľská republika znáša v súlade s článkom 138 ods. 1 rokovacieho poriadku svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (desiata rozšírená komora)

rozhodol takto:

1.      Rozhodnutie Komisie C(2019) 6099 final z 12. augusta 2019 (vec AT.40459 – Železničné nákladná doprava v Poľsku – PKP Cargo), sa zrušuje.

2.      Európska komisia znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania spoločnosti SpedPro S.A.

3.      Poľská republika znáša svoje vlastné trovy konania.

Van der Woude

Kornezov

Buttigieg

Hesse

 

      Petrlík

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 9. februára 2022.

Podpisy


*      Jazyk konania: poľština.