ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (siedma komora)
zo 14. marca 2014 (*)
„Hospodárska súťaž – Správne konanie – Rozhodnutie o žiadosti o informácie – Nevyhnutnosť požadovaných informácií – Povinnosť odôvodnenia – Proporcionalita“
Vo veci T‑306/11,
Schwenk Zement KG, so sídlom v Ulme (Nemecko), v zastúpení: M. Raible, advokát,
žalobkyňa,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: M. Kellerbauer, R. Sauer a C. Hödlmayr, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci A. Böhlke, advokát,
žalovanej,
ktorej predmetom je návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie K(2011) 2367 v konečnom znení z 30. marca 2011 týkajúceho sa konania podľa článku 18 ods. 3 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 (vec 39520 – Cement a výrobky súvisiace s cementom),
VŠEOBECNÝ SÚD (siedma komora),
v zložení: predseda komory A. Dittrich, sudcovia I. Wiszniewska‑Białecka a M. Prek (spravodajca),
tajomník: T. Weiler, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 8. februára 2013,
vyhlásil tento
Rozsudok
Skutkové okolnosti
1 V priebehu novembra 2008 a septembra 2009 Komisia Európskych spoločenstiev vykonala podľa článku 20 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [101 ZFEÚ] a [102 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205) viaceré inšpekcie v priestoroch podnikov pôsobiacich v cementárskom priemysle. Po týchto inšpekciách boli zaslané žiadosti o informácie podľa článku 18 ods. 2 nariadenia č. 1/2003. V priestoroch žalobkyne, spoločnosti Schwenk Zement KG, sa ani neuskutočnila inšpekcia, ani jej nebola zaslaná žiadosť o informácie.
2 Listom z 19. novembra 2010 Komisia oznámila žalobkyni svoj zámer zaslať jej rozhodnutie o žiadosti o informácie podľa článku 18 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 a informovala ju o návrhu dotazníka, ktorý plánovala priložiť k tomuto rozhodnutiu.
3 Žalobkyňa v liste zo 6. decembra 2010 predložila svoje pripomienky k tomuto návrhu dotazníka.
4 Komisia v ten istý deň informovala žalobkyňu, že sa proti nej, ako aj proti siedmim podnikom pôsobiacim v cementárskom priemysle rozhodla začať konanie podľa článku 11 ods. 6 nariadenia č. 1/2003 pre údajné porušenia článku 101 ZFEÚ týkajúce sa „obmedzení obchodných tokov v Európskom hospodárskom priestore (EHS), vrátane obmedzení dovozu v EHS s pôvodom v krajinách mimo EHS, rozdelení trhov, koordinácií cien a s tým súvisiacich protisúťažných postupov na trhu s cementom a výrobkami súvisiacimi s cementom“ (ďalej len „rozhodnutie o začatí konania“).
5 Dňa 30. marca 2011 Komisia prijala rozhodnutie K(2011) 2367 v konečnom znení týkajúce sa konania podľa článku 18 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 (vec 39520 – Cement a výrobky súvisiace s cementom) (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
6 Komisia v napadnutom rozhodnutí uviedla, že podľa článku 18 nariadenia č. 1/2003 môže na plnenie povinností, ktoré sú jej podľa tohto nariadenia uložené, jednoduchou žiadosťou alebo rozhodnutím požiadať podniky a združenia podnikov o poskytnutie všetkých nevyhnutných informácií (odôvodnenie 3 napadnutého rozhodnutia). Po tom, ako Komisia pripomenula, že žalobkyňa bola informovaná o jej úmysle prijať rozhodnutie podľa článku 18 ods. 3 nariadenia č. 1/2003, a žalobkyňa podala svoje pripomienky k návrhu dotazníka (odôvodnenia 4 a 5 napadnutého rozhodnutia), požiadala Komisia rozhodnutím žalobkyňu, ako aj jej dcérske spoločnosti, ktoré sa nachádzajú v Európskej únii a sú ňou priamo alebo nepriamo kontrolované, aby odpovedali na dotazník nachádzajúci sa v prílohe I, ktorý má 94 strán a pozostáva z 11 okruhov otázok (odôvodnenie 6 napadnutého rozhodnutia). Pokyny týkajúce sa odpovedí na tento dotazník sú uvedené v prílohe II napadnutého rozhodnutia, zatiaľ čo predlohy odpovedí, ktoré sa majú použiť, sa nachádzajú v prílohe III.
7 Komisia tiež pripomenula opis údajných porušení uvedený v bode 4 vyššie (odôvodnenie 2 napadnutého rozhodnutia).
8 S odkazom na povahu a rozsah požadovaných informácií, ako aj na závažnosť údajných porušení pravidiel hospodárskej súťaže Komisia považovala za vhodné uložiť žalobkyni lehotu dvanástich týždňov na zodpovedanie prvých desiatich okruhov otázok a lehotu dvoch týždňov na zodpovedanie jedenásteho okruhu týkajúceho sa „stretnutí a schôdzí“ (odôvodnenie 8 napadnutého rozhodnutia).
9 Výrok napadnutého rozhodnutia znie:
„Článok 1
[Žalobkyňa] (so svojimi dcérskymi spoločnosťami sídliacimi v EÚ a priamo alebo nepriamo kontrolovanými žalobkyňou) poskytne informácie uvedené v prílohe I tohto rozhodnutia vo forme požadovanej v prílohe II a prílohe III tohto rozhodnutia v lehote dvanástich týždňov, ktorá bola uložená na poskytnutie odpovede na otázky 1 – 10, a v lehote dvoch týždňov na otázku 11, počínajúc dátumom oznámenia tohto rozhodnutia. Všetky prílohy tvoria neoddeliteľnú súčasť tohto rozhodnutia.
Článok 2
[Žalobkyňa] so svojimi dcérskymi spoločnosťami sídliacimi v EÚ a priamo alebo nepriamo kontrolovanými žalobkyňou je adresátom tohto rozhodnutia.“
10 Listom z 11. apríla 2011 a e-mailom z 12. apríla 2011 žalobkyňa požiadala o predĺženie lehoty na poskytnutie odpovede na jedenásty okruh otázok do 2. mája 2011. E-mailom z 12. apríla 2011 bola žalobkyňa informovaná o tom, že sa jej žiadosti nevyhovie.
11 Žalobkyňa predložila svoju odpoveď na jedenásty okruh otázok 18. apríla a 5. mája 2011. Dňa 27. júna 2011 žalobkyňa predložila svoju odpoveď na prvých desať okruhov otázok.
Konanie a návrhy účastníkov konania
12 Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 10. júna 2011 žalobkyňa podala túto žalobu.
13 Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil napadnuté rozhodnutie,
– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.
14 Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu,
– zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.
15 Na základe správy sudcu spravodajcu Všeobecný súd (siedma komora) rozhodol o otvorení ústnej časti konania.
16 Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Všeobecný súd ústne položil, boli vypočuté na pojednávaní 8. februára 2013.
Právny stav
17 Na podporu svojej žaloby uvádza žalobkyňa päť žalobných dôvodov, založených po prvé na neprimeranosti prijatia rozhodnutia podľa článku 18 ods. 3 nariadenia č. 1/2003, po druhé na porušení uvedeného článku 18 ods. 3, po tretie na neprimeranosti dvojtýždňovej lehoty stanovenej na poskytnutie odpovede na jedenásty okruh otázok, po štvrté na nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia a po piate na porušení jej práva na obhajobu.
O spochybnení odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ktoré obsahujú druhý a štvrtý žalobný dôvod
18 V rámci prvej časti svojho druhého žalobného dôvodu, založeného na porušení článku 18 ods. 3 nariadenia č. 1/2003, žalobkyňa predovšetkým tvrdí, že napadnuté rozhodnutie nie je dostatočne presné, pokiaľ ide o domnienky protiprávneho konania, ktoré Komisia zamýšľa overiť, čo jej údajne zabránilo posúdiť nevyhnutnosť požadovaných informácií.
19 Žalobkyňa v rámci svojho štvrtého žalobného dôvodu uvádza nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, ktoré je v rozpore s článkom 296 druhým odsekom ZFEÚ. Komisii predovšetkým vytýka, že parafrázovala znenie článku 101 ods. 1 ZFEÚ a článku 18 nariadenia č. 1/2003 namiesto toho, aby poskytla odôvodnenia týkajúce sa skutočností, ktoré sú jej vytýkané, závažnosti údajného správania a nevyhnutnosti požadovaných informácií. V podstate tiež tvrdí, že povinnosť odôvodniť napadnuté rozhodnutie bola posilnená najmä vzhľadom na nezvyčajnosť dvojtýždňovej lehoty uloženej na poskytnutie odpovede na jedenásty okruh otázok.
20 Komisia vo svojej odpovedi na druhý žalobný dôvod tvrdí, že napadnuté rozhodnutie dostatočne presným spôsobom uvádza domnienky porušenia, ktoré zamýšľa overiť. V rámci svojej odpovede na štvrtý žalobný dôvod Komisia tvrdí, že napadnuté rozhodnutie je z právneho hľadiska dostatočne odôvodnené.
21 Na základe ustálenej judikatúry sú nevyhnutné prvky odôvodnenia rozhodnutia o žiadosti o informácie definované samotným článkom 18 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 (pozri rozsudok Všeobecného súdu z 22. marca 2012, Slovak Telekom/Komisia, T‑458/09 a T‑171/10, body 76 a 77 a tam citovanú judikatúru).
22 Z tohto dôvodu sa štvrtý žalobný dôvod (nedostatočné odôvodnenie) a prvá časť druhého žalobného dôvodu (porušenie článku 18 ods. 3 nariadenia č. 1/2003) čiastočne prekrývajú v rozsahu, v akom sa kritika nedostatočnej presnosti Komisie pri vysvetlení domnienok porušenia, ktoré zamýšľa overiť, formálne podaná v rámci druhého žalobného dôvodu, rovná spochybneniu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia v tomto bode.
23 Účelom povinnosti odôvodniť individuálne rozhodnutie je umožniť súdu, aby vykonal preskúmanie zákonnosti rozhodnutia, a poskytnúť dotknutej osobe dostatočné údaje, aby mohla posúdiť, či je rozhodnutie skutočne dôvodné, alebo či je prípadne postihnuté vadou, ktorá umožňuje napadnúť jeho platnosť, pričom bolo spresnené, že rozsah tejto povinnosti závisí od povahy príslušného aktu a kontextu, v ktorom bol prijatý, ako aj od všetkých právnych pravidiel, ktoré upravujú dotknutú oblasť (rozsudok Súdneho dvora z 25. októbra 1984, Interfacultair Instituut Electronenmicroscopie der Rijksuniversiteit te Groningen, 185/83, Zb. s. 3623, bod 38; rozsudky Súdu prvého stupňa z 15. júna 2005, Corsica Ferries France/Komisia, T‑349/03, Zb. s. II‑2197, body 62 a 63, a z 12. júla 2007, CB/Komisia, T‑266/03, neuverejnený v Zbierke, bod 35).
24 Článok 18 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 uvádza, že Komisia „stanoví právny základ a účel žiadosti, špecifikuje aké informácie sa požadujú a stanoví časový limit, počas ktorého [lehotu, v ktorej – neoficiálny preklad] majú byť informácie poskytnuté“. Článok 18 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 navyše spresňuje, že Komisia „uvedie tiež pokuty podľa článku 23“, „upozorní alebo uloží pokuty podľa článku 24“ a „upozorní na právo vzniesť námietky proti rozhodnutiu pred Súdnym dvorom“.
25 Toto vymedzenie povinnosti odôvodnenia vyplýva z povahy rozhodnutí o žiadosti o informácie ako vyšetrovacieho opatrenia.
26 Treba však mať na pamäti, že správne konanie v zmysle nariadenia č. 1/2003, ktoré prebieha pred Komisiou, sa delí na dve odlišné po sebe nasledujúce fázy, z ktorej každá má vlastnú vnútornú logiku, konkrétne na fázu predbežného vyšetrovania a na kontradiktórnu fázu. Fáza predbežného vyšetrovania, počas ktorej Komisia využíva vyšetrovacie právomoci vymedzené v nariadení č. 1/2003 a ktorá trvá až do oznámenia o výhradách, je určená na to, aby Komisia mohla zistiť všetky relevantné skutkové okolnosti potvrdzujúce, resp. nepotvrdzujúce existenciu porušenia súťažných pravidiel a prijať prvé stanovisko o smerovaní a ďalšom pokračovaní konania. Naproti tomu kontradiktórna fáza, ktorá trvá od oznámenia o výhradách až do prijatia konečného rozhodnutia, má Komisii umožniť prijať konečné rozhodnutie o vytýkanom porušení (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. júla 2008, AC‑Treuhand/Komisia, T‑99/04, Zb. s. II‑1501, bod 47).
27 Na jednej strane, pokiaľ ide o fázu predbežného vyšetrovania, jej začiatkom je deň, keď Komisia pri výkone právomocí, ktoré jej boli zverené článkami 18 a 20 nariadenia č. 1/2003, prijme opatrenia, z ktorých vyplýva obvinenie z porušenia a ktoré majú vážne dôsledky pre situáciu podozrivých podnikov. Na druhej strane dotknutý podnik je až na začiatku kontradiktórnej fázy správneho konania informovaný prostredníctvom oznámenia o výhradách o všetkých podstatných dôkazoch, o ktoré sa Komisia v tejto fáze konania opiera, a až vtedy má tento podnik právo na prístup k spisu na účely zabezpečenia účinného výkonu svojho práva na obhajobu. V dôsledku toho si teda dotknutý podnik môže naplno uplatniť právo na obhajobu až po zaslaní oznámenia o výhradách. Ak by sa totiž tieto práva vzťahovali aj na fázu predchádzajúcu zaslaniu oznámenia o výhradách, účinnosť vyšetrovania Komisie by bola ohrozená, lebo dotknutý podnik by bol už vo fáze predbežného vyšetrovania schopný identifikovať informácie, ktoré sú Komisii známe, a teda aj tie, ktoré pred ňou môže naďalej tajiť (pozri v tomto zmysle rozsudok AC‑Treuhand/Komisia, už citovaný v bode 26 vyššie, bod 48 a tam citovanú judikatúru).
28 Z povahy vyšetrovacích opatrení, ktoré Komisia prijme počas fázy predbežného vyšetrovania, najmä z opatrení týkajúcich sa vyšetrovania a zo žiadostí o informácie, však vyplýva obvinenie z porušenia a môžu mať vážne dôsledky pre situáciu dotknutých podnikov. Preto treba zabrániť tomu, aby mohlo byť právo na obhajobu v tomto štádiu správneho konania nenapraviteľne ohrozené, pretože prijaté vyšetrovacie opatrenia môžu byť rozhodujúce na zaistenie dôkazov o protiprávnej povahe správania podnikov, ktoré môžu založiť ich zodpovednosť (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 21. septembra 1989, Hoechst/Komisia, 46/87 a 227/88, Zb. s. 2859, bod 15, a rozsudok AC‑Treuhand/Komisia, už citovaný v bode 26 vyššie, body 50 a 51).
29 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že povinnosť Komisie uviesť právny základ a účel žiadosti o informácie predstavuje základnú požiadavku na to, aby sa preukázala dôvodnosť informácií požadovaných od dotknutých podnikov, ale aj na to, aby sa týmto podnikom umožnilo pochopiť rozsah ich povinnosti spolupracovať, pričom sa však v plnej miere zachová ich právo na obhajobu. Z toho vyplýva, že Komisia môže požadovať len oznámenie informácií, ktoré jej umožnia overiť svoje domnienky týkajúce sa porušenia, ktoré odôvodňujú vedenie vyšetrovania a sú uvedené v žiadosti o informácie (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudky Súdu prvého stupňa z 12. decembra 1991, SEP/Komisia, T‑39/90, Zb. s. II‑1497, bod 25, a z 8. marca 1995, Société Générale/Komisia, T‑34/93, Zb. s. II‑545, bod 40).
30 Ako zdôraznil generálny advokát Jacobs v bode 30 svojich návrhov k rozsudku Súdneho dvora z 19. mája 1994, SEP/Komisia (C‑36/92 P, Zb. s. I‑1911, I‑1914), povinnosť uviesť účel žiadosti „evidentne znamená, že [Komisia] musí identifikovať tvrdené porušenie pravidiel hospodárskej súťaže“, „nevyhnutnosť informácií sa musí posúdiť vo vzťahu k účelu uvedenému v žiadosti o informácie“ a „účel musí byť uvedený s dostatočnou presnosťou, bez ktorej by bolo nemožné určiť, či je informácia nevyhnutná, a Súdny dvor by nemohol vykonať preskúmanie“.
31 Z ustálenej judikatúry tiež vyplýva, že Komisia nie je povinná oznámiť adresátovi takého rozhodnutia všetky informácie, ktoré v súvislosti s predpokladanými porušeniami má, ani vykonať presnú právnu kvalifikáciu týchto porušení, ale musí jasne uviesť domnienky, ktoré chce overiť (rozsudky Société Générale/Komisia, už citovaný v bode 29 vyššie, body 62 a 63, a Slovak Telekom/Komisia, už citovaný v bode 21 vyššie, bod 77).
32 Od Komisie však nemožno požadovať, aby vo fáze predbežného vyšetrovania okrem domnienok týkajúcich sa porušenia, ktoré chce overiť, uviedla nepriame dôkazy, teda údaje, ktoré ju viedli k záveru o možnom porušení článku 101 ZFEÚ. Takáto povinnosť by totiž spochybnila rovnováhu, ktorú stanovuje judikatúra medzi zachovaním účinnosti vyšetrovania a zachovaním práva na obhajobu dotknutého podniku.
33 V prejednávanej veci je v napadnutom rozhodnutí jasne uvedené, že je prijaté na základe článku 18 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 a že prešetrované postupy môžu predstavovať porušenie článku 101 ZFEÚ. Jeho odôvodnenia 10 a 11 výslovne odkazujú na sankcie a na právo vzniesť námietky uvedené v bode 24 vyššie.
34 To, či napadnuté rozhodnutie je, alebo nie je dostatočne odôvodnené, teda závisí výhradne od toho, či sú domnienky porušenia, ktoré chce Komisia overiť, definované dostatočne jasne.
35 Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v tejto súvislosti pozostáva zo zmienky nachádzajúcej sa v odôvodnení 2 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorej „údajné porušenia sa týkajú obmedzení obchodných tokov v Európskom hospodárskom priestore (EHS), vrátane obmedzení dovozu v EHS s pôvodom v krajinách mimo EHS, rozdelení trhov, koordinácií cien a s tým súvisiacich protisúťažných postupov na trhu s cementom a výrobkami súvisiacimi s cementom“.
36 Okrem toho napadnuté rozhodnutie výslovne odkazuje na rozhodnutie o začatí konania uvedené v bode 4 vyššie, ktoré obsahuje dodatočné informácie o geografickom rozsahu domnienok porušenia, ako aj o druhu dotknutých výrobkov.
37 Všeobecný súd uvádza, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je formulované veľmi všeobecne a malo by byť spresnené, čo ho vystavuje kritike v tomto ohľade. Možno sa však domnievať, že odkaz na obmedzenia dovozu do Európskeho hospodárskeho priestoru (EHS), rozdelenia trhov, ako aj na koordináciu cien na trhu s cementom a výrobkami súvisiacimi s cementom v spojení s rozhodnutím o začatí konania zodpovedá minimálnemu stupňu jasnosti, ktorý umožňuje dospieť k záveru, že požiadavky článku 18 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 boli dodržané.
38 Z toho treba vyvodiť, že napadnuté rozhodnutie je z právneho hľadiska dostatočne odôvodnené.
39 Tento záver nie je vyvrátený rôznymi tvrdeniami, ktoré uvádza žalobkyňa.
40 Po prvé, čo sa týka kritiky žalobkyne týkajúcej sa chýbajúceho odôvodnenia nevyhnutnosti požadovaných informácií, postačuje zdôrazniť, že Komisia nie je podľa článku 18 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 povinná poskytnúť v tejto súvislosti osobitné odôvodnenie. Práve na základe uvedenia domnienok porušenia, ktoré Komisia zamýšľa overiť, totiž môže dotknutý podnik posúdiť nevyhnutnosť požadovaných informácií, prípadne napadnúť rozhodnutie o žiadosti o informácie na Všeobecnom súde.
41 Po druhé, pokiaľ ide o výhradu nedostatočného odôvodnenia v súvislosti s voľbou dvojtýždňovej lehoty na poskytnutie odpovede na jedenásty okruh otázok, treba poznamenať, že článok 18 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 ukladá Komisii iba povinnosť stanoviť lehotu, ale nie poskytnúť odôvodnenie, pokiaľ ide o voľbu tejto lehoty.
42 V každom prípade treba uviesť, že napadnuté rozhodnutie obsahuje odôvodnenie v tejto súvislosti, pretože odôvodnenie 8 napadnutého rozhodnutia zdôrazňuje, že dvanásťtýždňová lehota poskytnutá na prvých desať okruhov otázok a dvojtýždňová na jedenásty okruh súvisí s druhom a množstvom požadovaných informácií, ako aj so závažnosťou údajného porušenia pravidiel hospodárskej súťaže. Možno sa teda domnievať, že Komisia zastávala názor, že menšie množstvo informácií, ktorých sa týkal jedenásty okruh otázok, odôvodňuje stanovenie kratšej lehoty na poskytnutie odpovede.
43 Po tretie, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne založené na tom, že odôvodenie napadnutého rozhodnutia neumožňuje pochopiť postoj Komisie k pripomienkam žalobkyne v jej liste zo 6. decembra 2010, treba odpovedať, že Komisia ani v tejto súvislosti nemala povinnosť poskytnúť osobitné odôvodnenie. Možno však uviesť, že v odôvodnení 6 napadnutého rozhodnutia sa spresňuje, že tieto pripomienky sa podľa potreby zohľadnili pri príprave dotazníka uvedeného v prílohe I napadnutého rozhodnutia.
44 Štvrtý žalobný dôvod, ako aj prvú časť druhého žalobného dôvodu treba teda zamietnuť.
O prvom žalobnom dôvode založenom na neprimeranosti prijatia rozhodnutia podľa článku 18 ods. 3 nariadenia č. 1/2003
45 Podľa názoru žalobkyne napadnuté rozhodnutie porušuje zásadu proporcionality, pretože za okolností veci samej by postačovalo zaslať jednoduchú žiadosť o informácie podľa článku 18 ods. 2 nariadenia č. 1/2003. Na podporu svojho tvrdenia odkazuje najmä na okolnosť, že na rozdiel od iných spoločností, na ktoré sa vzťahuje rozhodnutie podľa článku 18 ods. 3 nariadenia č. 1/2003, jej Komisia predtým nezaslala žiadosť o informácie podľa odseku 2 tohto článku. Domnieva sa tiež, že zmeny uskutočnené v článku 18 nariadenia č. 1/2003, v porovnaní so situáciou existujúcou v čase účinnosti článku 11 nariadenia Rady č. 17 zo 6. februára 1962, prvého nariadenia implementujúceho články [81 ES] a [82 ES] (Ú. v. ES 1962, 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3), neznamenajú, že sa Komisia môže voľne rozhodnúť, že bude postupovať prostredníctvom žiadosti o informácie alebo rozhodnutia o žiadosti o informácie, pričom sa tak zbaví povinnosti dodržiavať zásadu proporcionality.
46 Komisia navrhuje, aby bol tento žalobný dôvod zamietnutý.
47 Z ustálenej judikatúry vyplýva, že zásada proporcionality, ktorá je súčasťou všeobecných zásad práva Únie, vyžaduje, aby akty inštitúcií neprekračovali hranice toho, čo je primerané a nevyhnutné na uskutočnenie legitímnych cieľov sledovaných predmetnou právnou úpravou, pričom pokiaľ sa ponúka možnosť výberu medzi viacerými primeranými opatreniami, je potrebné prikloniť sa k najmenej obmedzujúcemu a spôsobené zásahy nesmú byť neprimerané vo vzťahu k sledovaným cieľom (rozsudok Súdneho dvora z 12. júla 2001, Jippes a i., C‑189/01, Zb. s. I‑5689, bod 81).
48 Podľa článku 18 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 môže Komisia požiadať o poskytnutie informácií „jednoduchou žiadosťou alebo rozhodnutím“ bez toho, aby toto ustanovenie podmieňovalo prijatie rozhodnutia predchádzajúcou „jednoduchou žiadosťou“. Tým sa článok 18 nariadenia č. 1/2003 odlišuje od článku 11 nariadenia č. 17, ktorý v odseku 5 možnosť požiadať o informácie rozhodnutím podmienil predchádzajúcou neúspešnou žiadosťou o informácie.
49 Na rozdiel od toho, čo zjavne tvrdí Komisia vo svojich písomnostiach, treba zdôrazniť, že výber, ktorý musí urobiť medzi jednoduchou žiadosťou o informácie podľa článku 18 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 a rozhodnutím o žiadosti o informácie podľa článku 18 ods. 3 toho istého nariadenia, podlieha preskúmaniu proporcionality. To nevyhnutne vyplýva zo samotnej definície zásady proporcionality uvedenej v bode 47 vyššie, keďže je tam uvedené, že „pokiaľ sa ponúka možnosť výberu medzi viacerými primeranými opatreniami, je potrebné prikloniť sa k najmenej obmedzujúcemu“. Taktiež možno podotknúť, že výber, ktorý má Komisia podľa článku 18 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 urobiť, predstavuje určitú analógiu k výberu medzi inšpekciou vykonanou na základe jednoduchého poverenia a inšpekciou nariadenou rozhodnutím podľa článku 14 nariadenia č. 17 a článku 20 nariadenia č. 1/2003. Uskutočnenie tohto výberu je predmetom preskúmania súdom Únie na základe zásady proporcionality (rozsudky Súdneho dvora z 26. júna 1980, National Panasonic/Komisia, 136/79, Zb. s. 2033, bod 29, a z 22. októbra 2002, Roquette Frères, C‑94/00, Zb. s. I‑9011, bod 77; rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. marca 2007, France Télécom/Komisia, T‑340/04, Zb. s. II‑573, bod 147).
50 Vzhľadom na to, že v ustálenej judikatúre sa, pokiaľ ide o preskúmanie proporcionality, uprednostňuje inšpekcia nariadená rozhodnutím, zdá sa, že také preskúmanie vo vzťahu k voľbe medzi jednoduchou žiadosťou o informácie a rozhodnutím musí závisieť od potrieb primeranej inšpekcie s ohľadom na osobitosti daného prípadu (rozsudky National Panasonic/Komisia, už citovaný v bode 49 vyššie, bod 29; Roquette Frères, už citovaný v bode 49 vyššie, bod 77, a France Télécom/Komisia, už citovaný v bode 49 vyššie, bod 147).
51 V tejto súvislosti treba zohľadniť okolnosť, že napadnuté rozhodnutie je súčasťou vyšetrovania týkajúceho sa postupov, ktoré obmedzujú hospodársku súťaž, ktoré okrem žalobkyne zahŕňajú sedem ďalších podnikov pôsobiacich v cementárskom priemysle.
52 Rozhodnutie sa od jednoduchej žiadosti o informácie líši skutočnosťou, že Komisia je oprávnená uložiť pokutu alebo penále v prípade neúplných alebo oneskorených informácií podľa článku 23 ods. 1 písm. b), resp. článku 24 ods. 1 písm. d) nariadenia č. 1/2003.
53 Preto vzhľadom na množstvo informácií, ktoré treba získať a zozbierať, sa nezdá ani nevhodné, ani neprimerané, že Komisia voči žalobkyni použila priamo právny nástroj, ktorý jej poskytol najväčšiu istotu, že žalobkyňa poskytne úplnú a včasnú odpoveď.
54 Okrem toho v rozsahu, v akom sa primeranosť uplatnenia rozhodnutia o žiadosti o informácie musí preskúmať s prihliadnutím na potreby primeranej inšpekcie, treba zamietnuť tvrdenie žalobkyne, že sa s ňou zaobchádzalo rozdielne, pretože ostatným spoločnostiam dotknutým vyšetrovaním sa pred prijatím rozhodnutia podľa článku 18 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 zaslala jednoduchá žiadosť o informácie. Potreby primeranej inšpekcie totiž môžu odôvodniť, aby sa vo vzťahu ku všetkým podnikom alebo združeniam podnikov, ktoré môžu poskytnúť užitočné informácie na účely pokračovania v uvedenom vyšetrovaní, neuplatnil rovnaký prístup.
55 Z vyššie uvedeného vyplýva, že Komisia neporušila zásadu proporcionality tým, že voči žalobkyni prijala rozhodnutie o žiadosti o informácie podľa článku 18 ods. 3 nariadenia č. 1/2003, a že prvý žalobný dôvod treba zamietnuť.
O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 18 nariadenia č. 1/2003
56 Tento dôvod sa v podstate skladá z dvoch častí. Na prvú časť týkajúcu sa nedostatočnej presnosti účelu žiadosti o informácie sa už poskytla odpoveď v bodoch 18 až 44 vyššie. Žalobkyňa v rámci druhej časti tvrdí, že informácie požadované prvými desiatimi okruhmi otázok nemajú žiadnu súvislosť so skutočnosťami, ktoré sú jej vytýkané, čo predstavuje porušenie článku 18 nariadenia č. 1/2003. Existenciu porušenia práva hospodárskej súťaže nemožno preukázať oznámením informácií požadovaných na základe prvých desiatich otázok týkajúcich sa predaja cementu za posledných desať rokov, ktoré Komisii poskytujú podrobný opis cementárskeho priemyslu.
57 Komisia navrhuje, aby bol tento žalobný dôvod zamietnutý.
58 Ako už bolo zdôraznené v bode 29 vyššie, Komisia môže požadovať iba informácie, ktoré jej umožnia overiť údajné porušenia, ktoré odôvodňujú vedenie vyšetrovania a sú uvedené v samotnej žiadosti o informácie (rozsudky z 12. decembra 1991, SEP/Komisia, už citovaný v bode 29 vyššie, bod 25, a Société Générale/Komisia, už citovaný v bode 29 vyššie, bod 40).
59 Vzhľadom na širokú vyšetrovaciu a kontrolnú právomoc Komisie práve tejto inštitúcii prináleží, aby posúdila nevyhnutnosť informácií, ktoré požaduje od dotknutých podnikov (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 18. mája 1982, AM & S Europe/Komisia, 155/79, Zb. s. 1575, bod 17; z 18. októbra 1989, Orkem/Komisia, 374/87, Zb. s. 3283, bod 15, a Roquette Frères, už citovaný v bode 49 vyššie, bod 78).
60 Pokiaľ ide o preskúmanie tohto posúdenia Komisie, ktoré vykonáva Všeobecný súd, treba pripomenúť, že podľa judikatúry sa má pojem „nevyhnutné informácie“ vykladať v súlade s účelmi, na ktoré boli Komisii dotknuté vyšetrovacie právomoci zverené. Podmienka existencie súvislosti medzi žiadosťou o informácie a údajným porušením je splnená, ak sa možno v tomto štádiu konania legitímne domnievať, že uvedená žiadosť súvisí s údajným protiprávnym konaním v tom zmysle, že Komisia môže dôvodne predpokladať, že jej tento dokument pomôže pri zistení údajného porušenia (rozsudky z 12. decembra 1991, SEP/Komisia, už citovaný v bode 29 vyššie, bod 29, a Slovak Telekom/Komisia, už citovaný v bode 21 vyššie, bod 42).
61 V prejednávanej veci treba konštatovať, že žalobkyňa presne neuvádza, pri ktorých informáciách požadovaných na základe prvých desiatich okruhov otázok spochybňuje nevyhnutnosť, ale všeobecne kritizuje nevyhnutnosť žiadosti o informácie zahŕňajúce predaj cementu za obdobie desiatich rokov. V podstate spochybňuje použitie rozhodnutia o žiadosti o informácie podľa článku 18 ods. 3 nariadenia č. 1/2003, pretože Komisia mala za týchto okolností postupovať skôr prostredníctvom vyšetrovania v jednotlivých odvetviach hospodárstva podľa článku 17 nariadenia č. 1/2003.
62 Jednoduchý odkaz žalobkyne na okolnosť, že informácie požadované na základe prvých desiatich okruhov otázok týkajúcich sa predaja cementu za obdobie desiatich rokov, pritom sám osebe neumožňuje dospieť k záveru, že uvedené otázky presahujú to, čo možno považovať za nevyhnutné s prihliadnutím na účel žiadosti o informácie, ako je uvedený v bodoch 4 a 35 vyššie.
63 Tento záver nevyvracia tvrdenie žalobkyne obsiahnuté v replike, ktoré je založené v podstate na tom, že množstvo požadovaných informácií budí dojem, že napadnuté rozhodnutie má prieskumnú povahu.
64 Je zaiste pravda, že požiadavka ochrany proti svojvoľným alebo neprimeraným zásahom verejnej moci do oblasti súkromnej činnosti, či už právnickej alebo fyzickej osoby, predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie (rozsudok Slovak Telekom/Komisia, už citovaný v bode 21 vyššie, bod 81).
65 Rovnako treba zdôrazniť, že na účely dodržiavania tejto všeobecnej zásady sa rozhodnutie o žiadosti o informácie musí zameriavať na zhromaždenie dokumentácie potrebnej na overenie skutkového a právneho stavu a jeho dosahu, o ktorých Komisia už má informácie.
66 Prípadnú svojvoľnú povahu napadnutého rozhodnutia však nemožno preukázať na základe rozsahu žiadosti o informácie, pretože Komisia môže legitímne viesť rozsiahle vyšetrovanie, pokiaľ má k dispozícii dostatočne závažné nepriame dôkazy o účasti podniku na rôznych údajných porušeniach, ktoré zamýšľa overiť.
67 V prejednávanej veci treba konštatovať, že žalobkyňa nespochybňuje, že Komisia disponuje dostatočne závažnými nepriamymi dôkazmi odôvodňujúcimi prijatie napadnutého rozhodnutia, ani nepožiadala Všeobecný súd, aby to overil. Preto v prípade neexistencie výslovnej a odôvodnenej žiadosti žalobkyne nie je potrebné, aby Všeobecný súd z vlastnej iniciatívy a iba na základe všeobecného tvrdenia založeného na širokom rozsahu žiadosti o informácie overil, či Komisia mala dostatočne závažné nepriame dôkazy odôvodňujúce prijatie napadnutého rozhodnutia.
68 Z tohto dôvodu musí byť druhý žalobný dôvod zamietnutý.
O treťom dôvode založenom na neprimeranosti dvojtýždňovej lehoty stanovenej na poskytnutie odpovede na jedenásty okruh otázok
69 Žalobkyňa sa domnieva, že napadnuté rozhodnutie porušuje zásadu proporcionality vzhľadom na nedostatočnú dvojtýždňovú lehotu stanovenú na poskytnutie odpovede na jedenásty okruh otázok.
70 Komisia navrhuje, aby bol tento žalobný dôvod zamietnutý. Domnieva sa, že žalobkyňa nemá záujem na konaní, pokiaľ ide o predmetnú lehotu, pretože odpoveď na jedenásty okruh otázok bola poskytnutá a žalobkyňa bola uistená o tom, že v prípade postupného poskytnutia požadovaných informácií jej nebude uložená pokuta. Komisia tiež tvrdí, že dvojtýždňová lehota bola odôvodnená a že pre žalobkyňu nebolo fakticky nemožné odpovedať na jedenásty okruh otázok v stanovenej lehote.
71 Z ustálenej judikatúry vyplýva, že žiadosti o informácie, ktoré Komisia adresuje podniku, musia byť v súlade so zásadou proporcionality a že povinnosť uložená podniku poskytnúť informácie nesmie pre tento podnik predstavovať neprimeranú záťaž v porovnaní s potrebami vyšetrovania (rozsudky Súdu prvého stupňa z 12. decembra 1991, SEP/Komisia, už citovaný v bode 29 vyššie, bod 51; z 30. septembra 2003, Atlantic Container Line a i./Komisia, T‑191/98, T‑212/98 až T‑214/98, Zb. s. II‑3275, bod 418, a Slovak Telekom/Komisia, už citovaný v bode 21 vyššie, bod 81).
72 Na účely posúdenia prípadnej neprimeranosti záťaže vyplývajúcej z povinnosti odpovedať na jedenásty okruh otázok v dvojtýždňovej lehote treba vziať do úvahy okolnosť, že žalobkyňa ako adresát rozhodnutia o žiadosti o poskytnutie informácií podľa článku 18 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 podstupovala riziko, že jej bude uložená nielen pokuta či penále za poskytnutie neúplných informácií alebo za informácie poskytnuté oneskorene, resp. za neposkytnutie informácií podľa článku 23 ods. 1 písm. b) a článku 24 ods. 1 písm. d) nariadenia č. 1/2003, ale aj pokuta podľa článku 23 ods. 1 písm. b) uvedeného nariadenia v prípade poskytnutia informácií, ktoré Komisia označí za nepresné alebo zavádzajúce.
73 To znamená, že preskúmanie primeranosti lehoty uloženej rozhodnutím o žiadosti o informácie má mimoriadnu dôležitosť. Je totiž potrebné, aby uvedená lehota mohla adresátovi umožniť nielen fakticky poskytnúť odpoveď, ale tiež uistiť sa o úplnosti, presnosti a nezavádzajúcej povahe poskytnutých informácií.
74 Pokiaľ ide o predchádzajúcu otázku, ktorú vzniesla Komisia, týkajúcu sa záujmu žalobkyne na uplatnení tohto žalobného dôvodu, treba ju chápať ako spochybnenie záujmu žalobkyne na podaní žaloby proti napadnutému rozhodnutiu v rozsahu, v akom sa v ňom žalobkyni ukladá dvojtýždňová lehota na poskytnutie odpovede na jedenásty okruh otázok. Komisia sa opiera o okolnosť, že požadované informácie boli poskytnuté čiastočne po uplynutí lehoty bez toho, aby bola žalobkyni uložená pokuta, a že sa jej v rámci telefonického rozhovoru umožnilo poskytnúť svoje odpovede postupne.
75 V tejto súvislosti postačuje zdôrazniť, že záujem napadnúť rozhodnutie nariaďujúce poskytnúť informácie pretrváva, aj keď osoba, ktorej je toto rozhodnutie určené, tomuto rozhodnutiu už vyhovela. Zrušenie takého rozhodnutia je totiž samo osebe spôsobilé vyvolať právne dôsledky, najmä tým, že zaväzuje Komisiu prijať opatrenia vyplývajúce z rozsudku Všeobecného súdu, a tým, že Komisii bráni opakovať takéto praktiky (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok Súdu prvého stupňa z 9. novembra 1994, Scottish Football/Komisia, T‑46/92, Zb. s. II‑1039, bod 14 a tam citovanú judikatúru).
76 Treba teda dospieť k záveru, že žalobkyňa má záujem na podaní žaloby proti napadnutému rozhodnutiu a je oprávnená uviesť žalobné dôvody, ktoré považuje za spôsobilé presvedčiť Všeobecný súd o tom, aby jej návrhom vyhovel.
77 V každom prípade treba konštatovať, že Komisia nepredložila žiadny dôkaz preukazujúci, že žalobkyňa bola uistená, že postupné poskytnutie požadovaných informácií (a teda čiastočne po uplynutí lehoty) nebude viesť k uloženiu pokuty alebo penále. Aj keď je medzi účastníkmi konania nesporné, že na túto tému prebehol telefonický rozhovor medzi právnym zástupcom žalobkyne a úradníkom Komisie, zastávajú odlišný názor, pokiaľ ide o presný obsah tohto rozhovoru.
78 Zo spisu tak jednoznačne vyplýva iba to, že Komisia v e-maile z 12. apríla 2011 odmietla predĺžiť lehotu stanovenú na poskytnutie odpovede na jedenásty okruh otázok v reakcii na žiadosť v tomto zmysle podanú žalobkyňou v liste z 11. apríla 2011 a v e-maile z 12. apríla 2011. V dôsledku toho, keďže žalobkyňa poskytla časť svojej odpovede na jedenásty okruh otázok po uplynutí stanovenej lehoty, Komisia jej mohla, prinajmenšom teoreticky, uložiť pokutu podľa článku 23 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1/2003 napriek uisteniu, ktoré jej Komisia podľa tvrdení obsiahnutých v jej písomnostiach poskytla.
79 Okrem toho z dôvodov uvedených v bodoch 72 a 73 vyššie sa treba domnievať, že prípadná neprimeranosť záťaže vyplývajúcej z povinnosti odpovedať na jedenásty okruh otázok v dvojtýždňovej lehote môže mať vplyv na úplnosť, presnosť a dostatočnú jasnosť poskytnutých odpovedí, čo by prípadne mohlo viesť k uloženiu pokuty podľa článku 23 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1/2003.
80 Otázkou 11 písm. a) bola žalobkyňa vyzvaná poskytnúť všetky údaje týkajúce sa úlohy, funkcie a zodpovedností pánov P. L. a H. M. od roku 2001, osoby, ktorá je ich priamym nadriadeným, a napokon osoby alebo osôb, ktorým dávajú alebo dávali pokyny. Na základe otázky 11 písm. b) sa žiada o poskytnutie zoznamu všetkých stretnutí a iných písomných či ústnych kontaktov týkajúcich sa cementu a výrobkov súvisiacich s cementom, ku ktorým došlo medzi pánom P. L. (v období rokov 2003 – 2009) a pánom H. M. (v období rokov 2006 – 2008) s výrobcami cementu a výrobkov súvisiacich s cementom alebo so zástupcami v Nemecku. Z tohto dôvodu bola žalobkyňa vyzvaná spresniť predovšetkým dátumy stretnutí a mená pozvaných a účastníkov, mená osoby a podniku, ktoré stretnutie či stretnutia organizovali alebo na ne pozývali, ako aj uviesť meno, úlohu, funkciu a zodpovednosť ďalších zamestnancov žalobkyne, ktorí sa na týchto stretnutiach zúčastnili v období rokov 2001 až 2010. Napokon na základe otázky 11 písm. c) bola žalobkyňa vyzvaná poskytnúť všetky dokumenty týkajúce sa vyššie uvedených kontaktov alebo stretnutí, vrátane, okrem iného, e‑mailov, programov, zápisníc zo stretnutí, cestovných dokladov, rukou písaných poznámok, správ alebo protokolov.
81 Treba konštatovať, že z napadnutého rozhodnutia nevyplýva osobitná potreba vyšetrovania odôvodňujúceho stanovenie mimoriadne krátkej lehoty na poskytnutie informácií požadovaných na základe jedenásteho okruhu otázok.
82 Ako bolo zdôraznené v bode 42 vyššie, z odôvodnenia 8 napadnutého rozhodnutia možno vyvodiť len to, že odôvodnenie tejto lehoty môže spočívať v posúdení Komisiou, podľa ktorého si tento okruh otázok vyžaduje poskytnutie malého množstva informácií.
83 Komisia síce správne pripomína, že žalobkyňa je na základe všeobecnej povinnosti obozretnosti, ktorá je uložená každému podniku alebo združeniu podnikov, povinná zabezpečiť, aby sa v knihách alebo archívoch týchto podnikov dobre uchovávali skutočnosti umožňujúce spätne vysledovať ich činnosť najmä s cieľom disponovať potrebnými dôkazmi v prípade súdnych alebo správnych opatrení (rozsudok Všeobecného súdu zo 16. júna 2011, Heineken Nederland a Heineken/Komisia, T‑240/07, Zb. s. II‑3355, bod 301).
84 V každom prípade vzhľadom na to, že odpoveď na jedenásty okruh otázok zahŕňa okrem iného uvedenie všetkých kontaktov, vrátane tých najmenej formálnych, dvoch zamestnancov žalobkyne s výrobcami cementu a výrobkov súvisiacich s cementom alebo s ich zástupcami v Nemecku v období troch, resp. siedmich rokov, Všeobecný súd uvádza, že napriek tejto povinnosti uchovávať informácie nebolo nevyhnutne jednoduché získať, usporiadať a overiť požadované informácie.
85 Navyše z dôvodov uvedených v bode 73 vyššie treba vziať do úvahy okolnosť, že stanovená lehota musí žalobkyni umožniť uistiť sa, že poskytnuté informácie sú úplné, presné a nezavádzajúce.
86 Treba konštatovať, že vzhľadom na povahu požadovaných informácií sa dvojtýždňová lehota na poskytnutie odpovede javí ako nedostatočná na uistenie sa o tom, že poskytnutá odpoveď je úplná, správna a nezavádzajúca.
87 Z toho vyplýva, že uloženie povinnosti odpovedať na tieto otázky v uvedenej lehote predstavuje neprimeranú záťaž v zmysle judikatúry citovanej v bode 71 vyššie.
88 Tomuto záveru neodporuje okolnosť, ktorú pripomína Komisia, že vo svojom liste z 19. novembra 2010 upozornila žalobkyňu na svoj zámer zaslať jej rozhodnutie o žiadosti o informácie podľa článku 18 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 tým, že jej poskytla návrh dotazníka, ktorého pätnásty okruh otázok bol v podstate zhodný s jedenástym okruhom otázok obsiahnutým v konečnom dotazníku.
89 V tejto súvislosti stačí zdôrazniť, že vo štvrtom odseku tohto listu Komisia jednoznačným spôsobom napísala, že „rozhodnutie prijaté podľa článku 18 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 prizná spoločnosti Schwenk dvojmesačnú lehotu na poskytnutie správnej, úplnej a nezavádzajúcej odpovede na dotazník obsiahnutý v tomto rozhodnutí“.
90 Z tohto dôvodu okolnosť, že žalobkyňa mohla legitímne očakávať, že bude mať dvojmesačnú lehotu na poskytnutie odpovede na jedenásty okruh otázok, v každom prípade bráni tomu, aby sa upozornenie obsiahnuté v liste z 19. novembra 2010 mohlo vziať do úvahy na posúdenie primeranosti povinnosti odpovedať na uvedený okruh otázok v dvojtýždňovej lehote.
91 Pokiaľ ide o odkaz Komisie na bod 38 jej oznámenia o osvedčených postupoch vedenia konania podľa článkov 101 a 102 ZFEÚ (Ú. v. EÚ C 308, 2011, s. 6), stačí zdôrazniť, že je irelevantný.
92 V každom prípade treba zdôrazniť, že z bodu 38 uvedeného oznámenia vyplýva, že všeobecne platí, že táto lehota predstavuje najmenej dva týždne, ale že môže byť kratšia, ak je rozsah žiadosti obmedzený. Svedčí to však skôr v prospech toho, že Komisia spravidla považuje dvojtýždňovú lehotu za nevyhnutnú. V prejednávanej veci však vzhľadom na značné množstvo práce, ktorú môže predstavovať zbieranie, usporadúvanie a overovanie požadovaných informácií, je stanovenie dvojtýždňovej lehoty prinajmenšom neprimerané.
93 Vzhľadom na vyššie uvedené treba tomuto žalobnému dôvodu vyhovieť.
94 V článku 1 napadnutého rozhodnutia sa uvádza, že prílohy sú neoddeliteľnou súčasťou napadnutého rozhodnutia. Zo znenia prílohy I obsahujúcej dotazník vyplýva, že jedenásty okruh otázok netvorí časť neoddeliteľnú od zvyšku dotazníka.
95 Napadnuté rozhodnutie treba teda zrušiť v rozsahu, v akom od žalobkyne vyžaduje, aby odpovedala na jedenásty okruh otázok dotazníka v prílohe I rozhodnutia, a to bez toho, aby bolo potrebné preskúmať piaty žalobný dôvod, týkajúci sa výlučne jedenásteho okruhu otázok.
O trovách
96 Podľa článku 87 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Podľa odseku 3 prvého pododseku toho istého ustanovenia môže Všeobecný súd rozdeliť náhradu trov konania, ak mali účastníci konania úspech len v časti predmetu konania.
97 Keďže sa v danom prípade sa žalobe čiastočne vyhovelo, spravodlivým posúdením okolností prípadu je rozhodnutie, že Komisia znáša tretinu vlastných trov konania a je povinná nahradiť tretinu trov konania, ktoré vznikli žalobkyni, pričom žalobkyňa znáša dve tretiny vlastných trov konania a je povinná nahradiť dve tretiny trov konania, ktoré vznikli Komisii.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (siedma komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Rozhodnutie Komisie K(2011) 2367 v konečnom znení z 30. marca 2011 týkajúce sa konania podľa článku 18 ods. 3 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 (vec 39520 – Cement a výrobky súvisiace s cementom) sa zrušuje v rozsahu, v akom sa týka jedenásteho okruhu otázok uvedených v dotazníku tvoriacom prílohu I tohto rozhodnutia.
2. Schwenk Zement KG znáša dve tretiny vlastných trov konania a je povinná nahradiť dve tretiny trov konania, ktoré vznikli Európskej komisii. Komisia znáša tretinu vlastných trov konania a je povinná nahradiť tretinu trov konania, ktoré vynaložila Schwenk Zement.
3. V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.
Dittrich | Wiszniewska‑Białecka | Prek |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 14. marca 2014.
Podpisy