Predbežné znenie
NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
MACIEJ SZPUNAR
prednesené 30. apríla 2024(1)
Vec C‑650/22
Medzinárodná futbalová federácia (FIFA)
proti
BZ,
Vedľajší účastníci konania:
Union royale belge des sociétés de Football association ASBL (URBSFA)
SA Sporting du Pays de Charleroi,
Fédération Internationale des Footballeurs Professionnels,
Union Nationale des Footballeurs Professionnels,
Fédération Internationale des Footballeurs Professionnels, Division Europe
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Cour d’appel de Mons (Odvolací súd Mons, Belgicko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Voľný pohyb pracovníkov – Zákazy dohôd – Pravidlá FIFA upravujúce štatút a prestupy hráčov – Predčasné ukončenie zmluvy uzatvorenej medzi klubom a hráčom – Pravidlá trestajúce iný klub, ktorý zamestnáva dotknutého hráča – Zákaz vydávania osvedčenia požadovaného na prestup tohto hráča do iného klubu“
I. Úvod
1. Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Cour d’appel de Mons (Odvolací súd Mons, Belgicko) a ktorý sa týka výkladu článkov 45 a 101 ZFEÚ, bol podaný v rámci konania medzi futbalovým hráčom BZ a Fédération internationale de football association (Medzinárodná futbalová federácia; ďalej len „FIFA“) vo veci škody, ktorú tento hráč údajne utrpel v dôsledku určitých pravidiel FIFA upravujúcich zmluvné vzťahy medzi hráčmi a klubmi.
2. Dotknuté pravidlá sa týkajú odškodnenia, športových sankcií a vydania povinného osvedčenia o medzinárodnom prestupe v situácii údajného ukončenia zmluvy bez oprávneného dôvodu.
3. V týchto návrhoch preskúmam, či články 45 a 101 ZFEÚ alebo článok 15 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) bránia sporným ustanoveniam.
II. Skutkový stav, konanie vo veci samej a prejudiciálna otázka
A. Strany sporu
4. BZ je bývalý profesionálny futbalista, ktorý žije v Paríži (Francúzsko).
5. SA Sporting du Pays de Charleroi je belgický futbalový klub.
6. FIFA je združenie založené v roku 1904 v Paríži. Má sídlo v Zürichu (Švajčiarsko) a riadi sa švajčiarskym právom. K cieľom FIFA opísaným v článku 2 stanov FIFA patrí okrem iného „stanovovať pravidlá a ustanovenia upravujúce futbal a súvisiace záležitosti a zabezpečiť ich dodržiavanie“(2) a „kontrolovať všetky formy futbalu a prijímať nevyhnutné alebo vhodné opatrenia, aby sa zabránilo porušovaniu stanov, nariadení a rozhodnutí FIFA, ako aj pravidiel hry“(3). Medzi orgány FIFA patrí Kongres ako „najvyšší a zákonodarný orgán“,(4) Rada ako „strategický a dozorný orgán“(5) a generálny sekretariát ako „výkonný, prevádzkový a správny orgán“(6).
7. Podľa článkov 11 a 14 stanov FIFA sa členom FIFA môže stať každý „zväz zodpovedný za organizáciu a kontrolu futbalu“ v danej krajine okrem iného za predpokladu, že už je členom jednej zo šiestich kontinentálnych konfederácií uznaných zo strany FIFA a uvedených v článku 22 týchto stanov. Medzi ne patrí aj Union des associations européennes de football (Únia európskych futbalových zväzov; ďalej len „UEFA“). Takýto zväz sa musí najprv zaviazať, že bude dodržiavať stanovy, nariadenia, smernice a rozhodnutia FIFA, ako aj stanovy, nariadenia, smernice a rozhodnutia kontinentálnej konfederácie, ktorej je tento zväz už členom. V praxi je v súčasnosti členmi FIFA viac ako 200 národných futbalových zväzov. V tomto postavení sú tieto zväzy podľa článkov 14 a 15 stanov FIFA okrem iného povinné „požadovať od svojich vlastných členov alebo pridružených organizácií, aby dodržiavali stanovy, nariadenia, smernice a rozhodnutia FIFA“(7) a aby zabezpečili ich dodržiavanie všetkými zúčastnenými stranami futbalu, najmä profesionálnymi ligami, klubmi a hráčmi. Okrem toho „kluby, ligy alebo iné zoskupenia klubov pridružených k členskému zväzu sú podriadené členskému zväzu a musia ním byť uznané“(8).
B. Sporné ustanovenia
8. Dňa 22. marca 2014 FIFA prijala dokument s názvom Pravidlá upravujúce štatút a prestupy hráčov (ďalej len „RSTP“), ktorý nadobudol účinnosť 1. augusta toho istého roku. Tieto pravidlá rušia a nahrádzajú predchádzajúci dokument s rovnakým názvom.
9. Článok 9.1 RSTP je formulovaný takto:
„Hráči registrovaní v asociácii môžu byť zaregistrovaní v novej asociácii až po tom, ako nová asociácia dostane osvedčenie o medzinárodnom prestupe (ďalej len ‚ITC‘) vydané predchádzajúcou asociáciou. ITC sa vydáva bezpodmienečne, bezplatne a bez časového obmedzenia. Akékoľvek ustanovenia, ktoré sú s týmto ustanovením v rozpore, sú neplatné. Asociácia, ktorá vydala ITC, je povinná predložiť kópiu FIFA. Administratívne postupy vydávania ITC sú uvedené v článku 8… prílohy 3 k týmto pravidlám.“
10. V článku 8.2 ods. 7 prílohy 3 k RSTP sa stanovuje, že „bývalá asociácia nevydá ITC, ak bývalý klub a profesionálny hráč vedú zmluvný spor na základe okolností uvedených v článku 8.2 ods. 4 písm. b) tejto prílohy…“.
11. V článku 8.2 ods. 4 písm. b) prílohy 3 k RSTP sa zasa uvádza, že „do siedmich dní odo dňa podania žiadosti o ITC je bývalá asociácia povinná… zamietnuť žiadosť o ITC a uviesť… dôvod zamietnutia, ktorým môže byť buď skutočnosť, že zmluva medzi bývalým klubom a profesionálnym hráčom neuplynula, alebo že nedošlo k vzájomnej dohode o predčasnom ukončení zmluvy“.
12. Podľa článku 17 RSTP platí, že:
„V prípade ukončenia zmluvy bez oprávneného dôvodu sa uplatňujú tieto ustanovenia:
1. Vo všetkých prípadoch je strana, ktorá porušila zmluvu, povinná zaplatiť náhradu škody. S výhradou ustanovení článku 20 a prílohy 4 týkajúcich sa náhrady za výchovu, a ak nie je v zmluve stanovené inak, náhrada za porušenie zmluvy sa vypočíta s prihliadnutím na právne predpisy platné v príslušnom štáte, špecifiká športu a akékoľvek iné objektívne kritériá. Tieto kritériá zahŕňajú okrem iného odmenu a iné výhody, ktoré hráčovi prináležia podľa súčasnej zmluvy a/alebo novej zmluvy, zostávajúci čas trvania súčasnej zmluvy maximálne v trvaní piatich rokov, náklady a výdavky, ktoré vznikli alebo boli zaplatené bývalým klubom (amortizované počas zmluvného obdobia), ak k ukončeniu zmluvy dôjde počas chráneného obdobia.
2. Právo na takúto náhradu škody nemožno postúpiť na tretiu osobu. Ak je profesionálny hráč povinný zaplatiť náhradu škody, profesionálny hráč a jeho nový klub sú spoločne a nerozdielne zodpovední za zaplatenie tejto náhrady škody. Suma môže byť stanovená v zmluve alebo dohodnutá medzi stranami.
…
4. Okrem povinnosti zaplatiť náhradu škody sa na každý klub, ktorý počas chráneného obdobia porušil zmluvu alebo navádzal na jej porušenie, uplatňujú športové sankcie. Klub, ktorý podpíše zmluvu s profesionálnym hráčom, ktorý bez oprávneného dôvodu ukončil svoju predchádzajúcu zmluvu, sa považuje, pokiaľ sa nepreukáže opak, za klub, ktorý profesionálneho hráča navádzal na ukončenie zmluvy. Takýto klub nemôže registrovať nových hráčov na národnej alebo medzinárodnej úrovni počas dvoch úplných a po sebe nasledujúcich registračných období. Klub môže zaregistrovať nových hráčov, a to na národnej, ako aj medzinárodnej úrovni, iba od ďalšieho registračného obdobia, ktoré nasleduje po úplnom vykonaní príslušnej športovej sankcie. Na registráciu hráčov pred týmto obdobím predovšetkým nesmie využiť výnimku ani dočasné opatrenia stanovené v článku 6 ods. 1 tohto poriadku.“
C. Konanie vo veci samej
13. BZ bol profesionálnym futbalistom v rokoch 2004 – 2019.
14. Dňa 20. augusta 2013 podpísal štvorročnú zmluvu s profesionálnym ruským futbalovým klubom Futbolny Klub Lokomotiv (ďalej len „Lokomotiv Moskva“).
15. Dňa 22. augusta 2014 Lokomotiv Moskva ukončil túto zmluvu a podal na Komoru FIFA pre riešenie sporov (ďalej len „DRC“) návrh na uloženie povinnosti BZ zaplatiť náhradu škody vo výške 20 miliónov eur, pričom sa odvolával na porušenie a „ukončenie zmluvy bez oprávneného dôvodu“ v zmysle článku 17 RSTP. BZ následne podal protinávrh, ktorým sa domáhal, aby mu Lokomotiv Moskva zaplatil nevyplatenú mzdu a náhradu škody vo výške odmeny, ktorá by mu náležala podľa zmluvy, ak by trvala do konca jej platnosti.
16. Následne začal BZ hľadať nový klub, ktorý by ho zamestnal, čo sa ukázalo ako náročné. Podľa BZ to bolo spôsobené rizikom, že nový klub by bol spolu s BZ spoločne a nerozdielne zodpovedný za zaplatenie akejkoľvek náhrady škody, ktorá by bola Lokomotivu Moskva priznaná.
17. BZ uvádza, že napriek záujmu viacerých klubov jedinou ponukou, ktorú dostal, bola ponuka Sporting du Pays de Charleroi, ktorý mu 19. februára 2015 zaslal ponuku na zamestnanie obsahujúcu dve kumulatívne odkladné podmienky: (1) byť zaregistrovaný a spôsobilý hrať, v súlade s platnými pravidlami a najneskôr do 30. marca 2015, za prvý tím Sporting du Pays de Charleroi všetky oficiálne súťaže organizované Union Royale Belge des Sociétés de Football‑Association ASBL (ďalej len „URBSFA“), UEFA alebo FIFA; a (2) získať (v tej istej lehote) písomné a bezpodmienečné potvrdenie, že Sporting du Pays de Charleroi nemôže byť spoločne a nerozdielne zodpovedný za akúkoľvek náhradu škody (najmä náhradu škody za ukončenie zmluvy), na úhradu ktorej môže byť BZ prípadne povinný voči Lokomotivu Moskva.
18. Listami z 20. februára a 5. marca 2015 požiadali príslušní právni zástupcovia BZ a Sporting du Pays de Charleroi ako FIFA, tak aj URBSFA o potvrdenie, že BZ môže byť podľa príslušných predpisov registrovaný a spôsobilý hrať v prvom tíme Sporting du Pays de Charleroi a že sa voči nemu nebudú uplatňovať články 17.2 a 17.4 RSTP.
19. FIFA listom z 23. februára 2015 odpovedala, že právomoc uplatňovať ustanovenia RSTP má len príslušný rozhodovací orgán, a nie jej správny orgán. URBSFA zasa 6. marca 2015 uviedla, že v súlade s pravidlami FIFA nemôže byť BZ zaregistrovaný, kým jeho bývalý klub nevydá ITC.
20. Rozhodnutím z 18. mája 2015 DRC čiastočne vyhovela návrhu Lokomotivu Moskva a stanovila výšku náhrady škody, ktorú má BZ povinnosť zaplatiť, na 10,5 milióna eur, pričom nároky BZ zamietla. DRC tiež rozhodla, že článok 17.2 RSTP sa v budúcnosti nebude na BZ uplatňovať. Toto rozhodnutie potvrdil v odvolacom konaní Športový arbitrážny súd (ďalej len „CAS“) 27. mája 2016.
21. Dňa 24. júla 2015 uzavrel BZ pracovnú zmluvu s klubom Olympique de Marseille (Francúzsko).
22. Dňa 9. decembra 2015 podal BZ žalobu proti FIFA a URBSFA na Tribunal de commerce du Hainaut, division de Charleroi (Obchodný súd Hainaut, divízia v Charleroi, Belgicko) s cieľom získať náhradu škody, konkrétne ušlý zisk vo výške 6 miliónov eur, ktorý mu podľa jeho tvrdenia vznikol v dôsledku uplatnenia uvedených sporných ustanovení zo strany FIFA a URBSFA, ktoré považuje za protiprávne z hľadiska práva Únie.
23. Rozsudkom z 19. januára 2017 tento súd v zásade vyhlásil nárok BZ za dôvodný a nariadil FIFA a URBSFA zaplatiť predbežnú sumu 60 001 eur.
24. FIFA sa proti tomuto rozsudku odvolala na vnútroštátny súd. URBSFA, ktorá bola prizvaná do konania ako vedľajší účastník, tiež navrhuje zrušenie rozsudku z 19. januára 2017.
D. O prejudiciálnej otázke
25. V tejto súvislosti Cour d’appel de Mons (Odvolací súd Mons) uznesením z 19. septembra 2022, ktoré bolo doručené Súdnemu dvoru 17. októbra 2022, položil Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Majú sa články 45 a 101 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že zakazujú:
– zásadu spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti hráča a klubu, ktorý ho chce zamestnať, za zaplatenie náhrady škody klubu, s ktorým bola zmluva bez oprávneného dôvodu ukončená, ako to stanovuje článok 17.2 RSTP, v spojení so športovými sankciami stanovenými v článku 17.4 toho istého poriadku a finančnými sankciami stanovenými v článku 17.1,
– možnosť, aby zväz, do ktorého patrí bývalý klub hráča, nevystavil [ITC], ktoré je potrebné na zamestnanie hráča novým klubom, ak existuje spor medzi týmto bývalým klubom a hráčom (článok 9.1 RSTP a článok 8.2.7 prílohy 3 k RSTP)?“
26. Písomné pripomienky predložili FIFA, BZ, URBSFA, Fédération Internationale des Associations de Footballeurs Professionnels (Medzinárodná federácia profesionálnych futbalových hráčov, ďalej len „FIFPro“),(9) Fédération Internationale des Footballeurs Professionnels, Division Europe (ďalej len „FIFPro Europe“), Union Nationale des Footballeurs Professionnels (ďalej len „UNFP“), grécka, francúzska, talianska a maďarská vláda a Európska komisia. Na pojednávaní, ktoré sa konalo 18. januára 2024, sa zúčastnili FIFA, BZ, URBSFA, FIFPro, FIFPro Europe, UNFP, grécka vláda a Európska komisia.
III. Posúdenie
A. O prípustnosti
27. FIFA a URBSFA sa odvolávajú na nedostatočnú presnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania a tvrdia, že spor vo veci samej treba považovať za spor „výlučne vnútroštátnej“ povahy, v dôsledku čoho by sa táto vec mala považovať za neprípustnú. Grécka, francúzska a maďarská vláda majú podobné pochybnosti o prípustnosti veci.
28. S týmto argumentom sa nemôžem stotožniť. Právne otázky sú z návrhu na začatie prejudiciálneho konania úplne jasné. Všetci dotknutí účastníci konania plne pochopili význam a kontext prejudiciálnej otázky, ako aj skutkový a právny kontext, v ktorom vznikla, a rovnako skutočnosť, že spor mal cezhraničný rozmer, keďže futbalista, ktorý mal francúzsku štátnu príslušnosť a bydlisko vo Francúzsku, tvrdil, že mu bolo znemožnené presťahovať sa na účely výkonu svojho povolania do Belgicka.(10)
B. O dôvodnosti
29. Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či články 45 a 101 ZFEÚ bránia uplatneniu pravidiel prijatých FIFA, ktoré stanovujú, že: (1) hráč a klub, ktorý ho chce zamestnať, sú spoločne a nerozdielne zodpovední za náhradu škody, ktorá náleží klubu, ktorého zmluva s hráčom bola ukončená bez oprávneného dôvodu; a (2) predchádzajúca asociácia má možnosť nevydať požadované ITC, ktoré je potrebné na zamestnanie hráča novým klubom, ak existuje spor medzi týmto bývalým klubom a hráčom.
1. Metodologické poznámky
30. Treba pripomenúť, že Súdny dvor nedávno vydal dva arrêts de principe týkajúce sa pravidiel prijatých súkromnými subjektmi poverenými organizáciou a kontrolou futbalu na svetovej, európskej a vnútroštátnej úrovni.(11) To znamená, že v týchto prípadoch Súdny dvor už vynaložil značné úsilie na syntézu a zhrnutie predchádzajúcej judikatúry. Preto, keďže môžem vychádzať z týchto nedávnych rozsudkov, tieto návrhy sa budú zameriavať najmä na osobitosti prejednávanej veci.(12)
31. Súdny dvor skúma pravidlá, akými sú sporné ustanovenia, podľa pravidiel hospodárskej súťaže, ako aj podľa ustanovení o vnútornom trhu.(13) Články 101 a 45 ZFEÚ sú teda v zásade uplatniteľné na prejednávanú vec. Ide o pragmatický prístup, ktorý však môže viesť k potenciálnym chúlostivým situáciám, ako sa pokúsim stručne preukázať.
32. Podľa logiky zmlúv slúžia základné slobody aj pravidlá hospodárskej súťaže cieľu zabezpečiť fungovanie vnútorného trhu.(14) V tejto súvislosti Protokol (č. 27) o vnútornom trhu a hospodárskej súťaži výslovne spresňuje, že vnútorný trh, ako je stanovený v článku 3 ZEÚ, zahŕňa systém, ktorým sa zabezpečuje, že hospodárska súťaž nebude narušená.(15) Pôvodná koncepcia zmlúv bola taká, že základné slobody boli určené členským štátom ako verejnoprávnym subjektom, zatiaľ čo pravidlá hospodárskej súťaže mali zaväzovať súkromné podniky.
33. V priebehu rokov sa však toto rozdelenie stieralo. Často je ťažké poprieť, že niektoré súkromné subjekty konajú spôsobom blízkym konaniu štátu, či už len z dôvodu svojej ekonomickej sily alebo z dôvodu spôsobu, akým prijímajú „pravidlá“, zatiaľ čo existujú iné situácie, v ktorých sa konanie štátu viac podobá konaniu súkromnej firmy. Súdny dvor tak musel držať krok s týmto vývojom a judikatúra sa vyvíjala: na jednej strane sa v určitých situáciách niektoré slobody vnútorného trhu uplatňovali na súkromné subjekty,(16) zatiaľ čo na druhej strane sa v iných situáciách považovalo konanie členských štátov za konanie patriace do pôsobnosti práva hospodárskej súťaže.(17) Komplexné a konečné posúdenie tejto otázky by presahovalo rámec týchto návrhov.
34. Okrem toho Súdny dvor v niektorých prípadoch konštatoval, že na ten istý súbor skutočností sa vzťahujú tak základné slobody, ako aj pravidlá hospodárskej súťaže. Inými slovami, Súdny dvor zaujal prístup, podľa ktorého už nejde o binárnu voľbu (buď pravidlá hospodárskej súťaže, alebo základné slobody), ale o voľbu paralelnú (resp. kumulatívnu). Vzhľadom na pôvodnú podstatu zmlúv uvedenú vyššie si možno klásť otázku, aké dôvody viedli Súdny dvor k tomuto prístupu. Je zrejmé, že hoci takéto paralelné uplatňovanie ustanovení môže viesť k žiaducej situácii, že žiadne pravidlá prijaté subjektom, akým je FIFA, neuniknú pôsobnosti práva Únie, nezaobíde sa to bez ťažkostí: čo sa stane, keď sa napríklad sporné ustanovenie považuje za zlučiteľné s článkom 101 ZFEÚ, ale nezlučiteľné s článkom 45 ZFEÚ, alebo naopak? Intuitívna odpoveď je jasná: oba súbory pravidiel (hospodárskej súťaže a základných slobôd) musia byť posudzované nezávisle od ich podstaty.
35. Vezmime si napríklad rozsudok Súdneho dvora vo veci Royal Antwerp Football Club(18) a predstavme si, že pri uplatnení záverov Súdneho dvora dospeje vnútroštátny súd k situácii, že sporné ustanovenia (1) majú za cieľ obmedzovanie hospodárskej súťaže v zmysle článku 101 ZFEÚ(19) a (2) predstavujú obmedzovanie podľa článku 45 ZFEÚ. Následne, ešte pri uplatnení rozsudku Royal Antwerp Football Club na prejednávanú vec, by vnútroštátny súd musel konštatovať, že obmedzenie podľa cieľa (článok 101 ZFEÚ) je samo osebe zakázané, čo znemožňuje jeho posúdenie z hľadiska iných cieľov podľa rozsudku vo veci Wouters a i.(20)(21) Vnútroštátny súd by zároveň mohol preskúmať prípadné odôvodnenia podľa článku 45 ZFEÚ a dokonca konštatovať, že v danej veci sú obmedzenia odôvodnené. V dôsledku toho by sporné ustanovenia boli nezlučiteľné s článkom 101 ZFEÚ, ale zlučiteľné s článkom 45 ZFEÚ.
36. Napokon treba pripomenúť, že právne dôsledky porušenia základných slobôd a pravidiel hospodárskej súťaže sa zásadne líšia: ak by Súdny dvor konštatoval, že FIFA porušila napríklad článok 45 ZFEÚ, sporné ustanovenia by sa nemohli uplatňovať v rámci právomoci FIFA, pokiaľ ide o vnútorný trh Únie. Medzi členskými štátmi však stále musí existovať cezhraničný prvok. Naopak, ak sa zistí, že bol porušený článok 101 ZFEÚ, nemožno sporné ustanovenia uplatňovať ani v rámci členského štátu.
37. Nech je to akokoľvek, v týchto návrhoch budem postupovať rovnako ako Súdny dvor vo vyššie uvedených arrêts de principe: budem skúmať článok 45, aj článok 101 ZFEÚ.
2. Sporné ustanovenia
38. V tejto fáze považujem za užitočné v krátkosti zhrnúť sporné ustanovenia.
39. Podľa článkov 17.1, 17.2 a 17.4 RSTP sú hráč a klub, ktorý ho chce zamestnať, spoločne a nerozdielne zodpovední za náhradu škody, ktorá prináleží klubu, ktorého zmluva s hráčom bola ukončená bez oprávneného dôvodu. Okrem toho sa hráčovi a klubu ukladajú športové sankcie a finančné sankcie. Ďalej budem tieto pravidlá označovať ako „pravidlá o náhrade škody a sankciách“.
40. Podľa článku 9.1 RSTP a článku 8.2 ods. 7 prílohy 3 k RSTP má asociácia, ktorej členom je bývalý klub hráča, možnosť nevydať ITC, ktoré je potrebné na zamestnanie hráča novým klubom, ak existuje spor medzi týmto bývalým klubom a hráčom.
3. Obmedzovanie podľa článku 45 ZFEÚ
41. V súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora článok 45 ZFEÚ bráni každému opatreniu, či už je založené na štátnej príslušnosti alebo sa uplatňuje nezávisle od nej, ktoré je spôsobilé znevýhodniť štátnych príslušníkov Únie, ktorí chcú vykonávať hospodársku činnosť na území iného členského štátu, než je ich členský štát pôvodu, tým, že im bráni opustiť štát pôvodu alebo ich od toho odrádza.(22)
42. O obmedzujúcej povahe všetkých sporných ustanovení nemožno pochybovať, o čom svedčí aj skutočnosť, že žiadna zo strán tohto konania sa nepokúša túto obmedzujúcu povahu spochybniť.
43. Ustanovenia o solidárnej zodpovednosti nového klubu za zaplatenie náhrady za porušenie zmluvy, ktorú profesionálny hráč dlhuje svojmu bývalému klubu v prípade predčasného ukončenia zmluvy bez oprávneného dôvodu, sú totiž také, že odstrašujú alebo odrádzajú kluby od zamestnania hráča z obavy pred finančným rizikom. To isté platí aj v súvislosti so športovou sankciou spočívajúcou v zákaze registrácie nových hráčov na národnej alebo medzinárodnej úrovni počas dvoch úplných a po sebe nasledujúcich registračných období, ako aj v súvislosti s nevydaním ITC. To môže účinne brániť hráčovi vo výkone jeho povolania v klube, ktorý sídli v inom členskom štáte.
44. V tejto súvislosti je zbytočné skúmať, či sporné ustanovenia predstavujú nepriamu diskrimináciu štátnych príslušníkov iných členských štátov alebo či sú len prekážkou voľného pohybu osôb. Podstatné je, že hráčom sa účinne bráni v prestupe do klubov v iných členských štátoch. Presne k tomu došlo v prejednávanej veci: BZ, ktorý je francúzskym štátnym príslušníkom a je zamestnaný, chcel začať pracovať v Belgicku, ktorého štátnym príslušníkom nie je. Sporné ustanovenia mu v tom účinne bránili.
4. O článku 101 ZFEÚ
45. Podľa článku 101 ods. 1 ZFEÚ sú s vnútorným trhom nezlučiteľné všetky dohody medzi podnikmi, rozhodnutia združení podnikov a zosúladené postupy, ktoré môžu ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a ktoré majú za cieľ alebo následok vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže v rámci vnútorného trhu.
46. Sporné ustanovenia predstavujú rozhodnutia združení podnikov v zmysle článku 101 ods. 1 ZFEÚ,(23) ktoré môžu ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi v zmysle tohto istého ustanovenia.(24) V tejto súvislosti by som chcel zdôrazniť, že skutočnosť, že sporné ustanovenia sa týkajú toho, čo by sa zvyčajne považovalo za pracovné právo, nemení tento záver. V prejednávanej veci sa neuplatňuje najmä takzvaná „výnimka Albany“, a to z jednoduchého dôvodu – sporné ustanovenia nepredstavujú kolektívne dohody medzi zamestnávateľmi a zamestnancami.(25) Ako správne zdôraznil BZ, FIFA skôr prijala RSTP práve z dôvodu absencie takýchto dohôd.
47. Ďalej budem skúmať, či sporné ustanovenia predstavujú konanie, ktoré má za cieľ alebo účinok vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže v rámci vnútorného trhu.
48. BZ a FIFPro tvrdia, že článok 101 ods. 1 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že cieľom(26) sporných ustanovení je obmedzenie hospodárskej súťaže v zmysle článku 101 ods. 1 ZFEÚ. Cieľom – a v každom prípade účinkom, skutočným aj potenciálnym – článku 8.2 RSTP, ako aj ods. 7 prílohy 3 k RSTP je s ohľadom na ich znenie, hospodársky a právny kontext a objektívny cieľ, ktorý sledujú, uložiť všetkým „podnikom“ – ktoré sú z hospodárskeho hľadiska profesionálnymi futbalovými klubmi pridruženými k národným futbalovým zväzom, ktoré sú členmi FIFA, a ktoré si chcú zaistiť služby profesionálnych hráčov, ktorí už nemajú uzavretú zmluvu s konkurenčným klubom, avšak ktorých zmluva bola pravdepodobne ukončená bez oprávneného dôvodu – súbor podmienok, ktorý je taký prohibitívny a odrádzajúci, že je nutné považovať ho z hľadiska právneho i praktického za neprimerane obmedzujúci alebo „vylučujúci“ možnosť, aby tieto kluby medzi sebou týmto spôsobom súťažili. Takéto obmedzenie je o to významnejšie, ak sa vzťahuje na prvok, ktorý podľa právnej a ekonomickej doktríny predstavuje jeden z hlavných parametrov, prostredníctvom ktorého môžu kluby medzi sebou navzájom súťažiť, a to vzhľadom na to, že zamestnanie hráčov je samo osebe spojené s organizáciou a vysielaním medziklubových futbalových súťaží. Okrem toho tieto pravidlá rovnakým spôsobom a v rovnakom rozsahu obmedzujú možnosť samotných hráčov súťažiť.
49. FIFA a URBSFA naopak odmietajú obmedzenie podľa článku 101 ods. 1 ZFEÚ a zameriavajú sa na možné odôvodnenie sporných ustanovení. Grécka a maďarská vláda predložili podobnú úvahu. Francúzska vláda v podstate tvrdí, že otázku obmedzenia podľa cieľa alebo účinku podľa článku 101 ods. 1 ZFEÚ by mal skúmať vnútroštátny súd.(27)
50. Komisia sa domnieva, že ide o obmedzenie hospodárskej súťaže na základe účinku. Tvrdí, že sporné ustanovenia nemožno považovať za ustanovenia, ktoré majú za cieľ obmedzenie hospodárskej súťaže, vzhľadom na ich obsah, hospodársky a právny kontext a ciele, ktoré sledujú, keďže sa uplatňujú len v prípade ukončenia zmluvy bez oprávneného dôvodu, a teda nemajú žiadny vplyv na možnosť klubov slobodne súťažiť prostredníctvom zamestnania hráčov po skončení zmluvy, ktorá ich viaže s ich bývalým klubom, ani počas trvania tejto zmluvy, za predpokladu, že s takýmto uzavretím zmluvy súhlasia všetky zainteresované strany a je v súlade s rôznymi časovými a vecnými pravidlami upravujúcimi registráciu hráčov.
a) Obmedzovanie hospodárskej súťaže podľa cieľa (článok 101 ods. 1 ZFEÚ)
51. Na účely určenia, či ide o obmedzovanie hospodárskej súťaže na základe cieľa alebo na základe účinku, je vhodné začať skúmaním cieľa dotknutého správania. Ak sa na konci takéhoto preskúmania zistí, že toto správanie má protisúťažný cieľ, nie je potrebné skúmať jeho vplyv na hospodársku súťaž. Tento vplyv treba následne preskúmať len za predpokladu, že toto správanie nemožno považovať za správanie s protisúťažným cieľom.(28) Aby bolo možné v danom prípade určiť, či dohoda, rozhodnutie združenia podnikov alebo zosúladený postup majú z dôvodu samotnej svojej povahy(29) dostatočný stupeň škodlivosti pre hospodársku súťaž na to, aby sa dalo konštatovať, že majú za cieľ vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže, je potrebné preskúmať po prvé obsah dohody, predmetného rozhodnutia alebo postupu, po druhé hospodársky a právny kontext, do ktorého patria, a po tretie ciele, ktoré majú dosiahnuť.(30)
52. Kombinácia sporných ustanovení vedie k nasledujúcemu scenáru: v článku 17 RSTP sa stanovuje, že hneď ako hráč ukončí zmluvu bez oprávneného dôvodu, musí byť vyplatená náhrada a musia byť uložené prísne športové sankcie. Okrem toho podľa článku 8.2 prílohy 3 RSTP takýto hráč nezíska ITC umožňujúce klubu nasadiť ho.
53. Inak povedané, dôsledky ukončenia zmluvy hráčom bez oprávneného dôvodu sú také drakonické, že je veľmi nepravdepodobné, že by sa hráč vydal touto cestou. Sporné ustanovenia sú koncipované tak, aby mali odstrašujúci účinok a aby z nich hráčom „behal mráz po chrbte“. To isté platí, pokiaľ ide o kluby, ktoré majú potenciálne záujem prilákať hráčov na nové príležitosti, kým títo hráči majú platnú zmluvu. „Účet“ za takéto správanie by bol mimoriadne vysoký.
54. Sporné ustanovenia teda svojou povahou(31) obmedzujú možnosť hráčov zmeniť klub a zároveň možnosti (nových) klubov zamestnať hráčov v situácii, keď hráč ukončil zmluvu bez oprávneného dôvodu. Ako Súdny dvor výslovne uznal, nábor talentovaných hráčov predstavuje „jeden zo základných parametrov hospodárskej súťaže, na ktorej sa môžu profesionálne futbalové kluby zúčastňovať“,(32) čím sa hráči stávajú najdôležitejším „výrobným faktorom“(33) klubov.
55. Sporné ustanovenia RSTP pritom tým, že obmedzujú možnosť klubov prijímať hráčov, nevyhnutne ovplyvňujú hospodársku súťaž medzi klubmi na trhu získavania profesionálnych hráčov.
56. Tieto prvky sú silnými náznakmi toho, že existuje obmedzovanie hospodárskej súťaže na základe cieľa. Je zrejmé, že existujú aj iné situácie, v ktorých hráči môžu zmeniť klub a zamestnať sa. To však neznamená, ako to Komisia naznačuje vo svojich pripomienkach, že neexistuje žiadne obmedzovanie hospodárskej súťaže na základe cieľa.(34) Pokiaľ je zmluva ukončená bez oprávneného dôvodu, súťaž už nebude na základe sporných ustanovení pokračovať ďalej. Nechápem, ako tu možno nevidieť obmedzovanie hospodárskej súťaže na základe cieľa.
b) Obmedzovanie hospodárskej súťaže na základe účinku (článok 101 ods. 1 ZFEÚ)
57. V dôsledku uvedenej analýzy už nie je potrebné skúmať, či sporné ustanovenia majú za následok obmedzovanie hospodárskej súťaže. Vzhľadom na to sa mi zdá jasné, že účinkom sporných ustanovení je prinajmenšom obmedzovanie hospodárskej súťaže. Počas pojednávania zástupca FIFA vysvetlil, že prakticky neexistujú prípady ukončenia zmluvy bez oprávneného dôvodu, čo je podľa môjho názoru viac ako jasný dôkaz toho, že sporné ustanovenia majú zamýšľaný „odstrašujúci“ účinok, ako to je opísané vyššie.
c) Výnimka (článok 101 ods. 3 ZFEÚ)
58. Požiadavky na možnú výnimku podľa článku 101 ods. 3 ZFEÚ podľa môjho názoru zjavne nie sú splnené, a preto ich v týchto návrhoch nebudem skúmať.(35)
d) Záver k článku 101
59. Sporným ustanoveniam bráni článok 101 ods. 1 ZFEÚ. V prípade, že by Súdny dvor konštatoval, že ide o obmedzovanie hospodárskej súťaže nie na základe cieľa, ale na základe účinku, ďalším krokom by bolo posúdenie sporných ustanovení z hľadiska iných cieľov podľa rozsudku Wouters a i.,(36) aby sa zistilo, či sú odôvodnené sledovaním jedného alebo viacerých legitímnych cieľov všeobecného záujmu, ktoré samy osebe nie sú protisúťažné.(37) V tomto ohľade by bolo toto kritérium v podstate porovnateľné s kritériom odôvodnenia podľa článku 45 ZFEÚ, ktorým sa teraz budem zaoberať.
5. Odôvodnenie
60. Prekážka voľného pohybu pracovníkov nemôže byť odôvodnená, pokiaľ po prvé neslúži na zabezpečenie jedného z dôvodov uvedených v článku 45 ods. 3 ZFEÚ(38) alebo naliehavého dôvodu všeobecného záujmu(39) a po druhé nerešpektuje zásadu proporcionality, čo znamená, že obmedzenie nie je spôsobilé konzistentne a systematicky zabezpečiť dosiahnutie sledovaného cieľa a ide nad rámec toho, čo je nevyhnutné na jeho dosiahnutie.(40)
a) Určenie naliehavého dôvodu všeobecného záujmu
61. FIFA a URBSFA tvrdia, že cieľom sporných ustanovení je zachovať zmluvnú stabilitu v sektore profesionálneho futbalu, a najmä zabezpečiť dodržiavanie záväzkov, ktoré na seba hráči a kluby prevzali.
62. Nevidím problém akceptovať tieto dôvody ako naliehavé dôvody všeobecného záujmu, pokiaľ nepredstavujú ciele čisto hospodárskej povahy.(41) Okrem toho, pokiaľ sa tvrdí, že zmluvná stabilita má prispieť k určitým rovným podmienkam medzi klubmi, treba pripomenúť, že Súdny dvor výslovne uznal cieľ zabezpečiť rovnováhu medzi klubmi ochranou istej rovnosti príležitostí a neistoty výsledkov.(42)
b) Proporcionalita
63. Ďalej musia sporné ustanovenia rešpektovať zásadu proporcionality, čo znamená, že musia byť spôsobilé koherentne a systematicky zabezpečiť dosiahnutie sledovaného cieľa a že nejdú nad rámec toho, čo je na jeho dosiahnutie nevyhnutné. Bude úlohou vnútroštátneho súdu posúdiť proporcionalitu sporných ustanovení. V tejto súvislosti dôkazné bremeno, pokiaľ ide o proporcionalitu sporných ustanovení, znáša FIFA.
1) Vhodnosť
64. Sporné ustanovenia RSTP vo všeobecnosti pravdepodobne podporujú zmluvnú stabilitu, a tým prispievajú k stabilite zloženia družstiev v športových súťažiach, ako aj k cieľu zabezpečiť istú rovnováhu medzi klubmi v športových súťažiach zachovaním určitého stupňa rovnosti príležitostí. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že šport má určitú špecifickosť v tom, že futbalové kluby potrebujú súperov, aby systém fungoval.(43)
65. Povinnosť hráča a nového klubu zaplatiť náhradu(44) by mala motivovať hráčov, aby neukončovali svoje zmluvy bez oprávneného dôvodu, a odradiť kluby od zamestnania hráča, ktorý predčasne ukončil zmluvu bez oprávneného dôvodu. To isté platí pre športové sankcie(45), ako aj pre ITC,(46) ktorého nevydanie zhoršuje situáciu hráča tým, že vytvára technickú prekážku pre jeho registráciu v novom klube patriacom do iného združenia.
2) Nevyhnutnosť
66. Ďalej sporné ustanovenia nesmú ísť nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa zmluvnej stability.(47)
i) Náhrada za porušenie zmluvy (článok 17.1 RSTP)
67. Náhradu za ukončenie zmluvy bez oprávneného dôvodu možno považovať za primerane nevyhnutnú na dosiahnutie cieľa zmluvnej stability. Výpočet takejto náhrady však musí byť vykonaný tak, aby suma, ktorú má zaplatiť strana, ktorá mala ukončiť zmluvu bez oprávneného dôvodu, nepresiahla sumu, ktorú možno rozumne považovať za nevyhnutnú na náhradu škody spôsobenej druhej strane v dôsledku porušenia zmluvy, a aby odradila – v tomto prípade hráča – od ukončenia zmluvy bez oprávneného dôvodu.(48)
ii) Solidárna zodpovednosť (článok 17.2 RSTP) a športové sankcie (článok 17.4 RSTP)
68. Hoci z pohľadu FIFA môže byť zložité rozpoznať dôvody, ktoré viedli k predčasnému ukončeniu zmluvy profesionálneho hráča s jeho bývalým klubom, pokiaľ je hráč zamestnaný iným klubom, skutočnosť, že v situácii, keď nový klub nezohral žiadnu rolu pri ukončení zmluvy, by bol tento nový klub systematicky zodpovedný, ide podľa môjho názoru nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie legitímneho cieľa. Predpoklad uvedený v článku 17.4 RSTP, podľa ktorého by nový klub navádzal hráča dopustiť sa porušenia, sa zdá byť drakonický, pretože nevidím spôsob, ako môže nový klub preukázať svoju „nevinu“. Hoci možno argumentovať, rovnako ako FIFA a Komisia, že je možné odchýliť sa od uplatnenia článku 17.2 RSTP, pričom DRC má právomoc obmedziť uplatňovanie zásady solidárnej zodpovednosti,(49) zastávam názor, že poskytnutie takejto miery voľnej úvahy DRC neposkytuje hráčom a klubom potrebnú právnu istotu, keďže všetko závisí od životaschopnosti a rýchlosti konania, čo je ťažko overiť.
iii) Osvedčenie o medzinárodnom prestupe (článok 8.2 ods. 7 a článok 8.2 ods. 4 písm. b) prílohy 3 k RSTP)
69. V tomto prípade nesie článok 8.2 ods. 7 prílohy 3 k RSTP riziko odmietnutia vydania ITC, a to len na základe tvrdenia, že hráč nedodržal podmienky svojej zmluvy a že klub bol nútený ukončiť zmluvu z dôvodu údajného nedodržania zmluvných povinností zo strany hráča. Opäť možno tvrdiť, že tento systém zahŕňa potrebnú flexibilitu v tom, že v prípade sporu medzi hráčom a jeho bývalým klubom môže FIFA na žiadosť nového klubu a za mimoriadnych okolností prijať dočasné opatrenia.(50) Aj tieto prvky sa mi však zdajú byť príliš slabé na to, aby som dospel k záveru, že sú nevyhnutné na dosiahnutie zmluvnej stability.
c) O článku 15 Charty
70. Vzhľadom na to, že niektorí účastníci konania sa odvolávajú na článok 15 Charty, považujem za vhodné toto ustanovenie v týchto návrhoch preskúmať.
1) Rozsah pôsobnosti: článok 51 ods. 1 Charty
71. Predtým, ako prejdeme k vecnej pôsobnosti článku 15 Charty, je potrebné najprv objasniť, či je tento článok v zásade vôbec uplatniteľný vo veci, o ktorej rozhoduje vnútroštátny súd. Inými slovami, je FIFA pri prijímaní dokumentu, akým je RSTP, viazaná Chartou, najmä jej článkom 15?
72. Podľa môjho názoru je odpoveď „áno“.
73. Podľa článku 51 ods. 1 Charty, ktorý stanovuje oblasť pôsobnosti Charty, ustanovenia tejto Charty sú pri dodržaní zásady subsidiarity určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie a tiež pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie.
74. FIFA nie je stricto sensu členským štátom, ktorý vykonáva právo Únie.
75. Ako som však vysvetlil na inom mieste, v situácii, akou je situácia v prejednávanej veci, nie sú súkromné subjekty, ako je FIFA, z funkčného hľadiska porovnateľné s inštitúciou Únie, ale s členským štátom, ktorý sa snaží odôvodniť obmedzenie základných slobôd.(51) Súdny dvor od rozsudku Walrave a Koch(52) trvale zastáva názor, že ustanovenia Zmluvy sa vzťahujú na subjekt, ako je FIFA. S takýmto subjektom sa zaobchádza, akoby išlo o členský štát, ktorý sa snaží odôvodniť obmedzenie základných slobôd (prípadne obmedzenie hospodárskej súťaže). Preto je len logické, že v takejto situácii by sa naň mali vzťahovať ustanovenia Charty v tom zmysle, že je nimi viazaný. Inými slovami, pokiaľ Súdny dvor nemal problém s horizontálnym uplatňovaním článku 45 ZFEÚ na subjekt, ako je FIFA, musí to isté platiť aj v súvislosti s uplatňovaním Charty.(53)
76. Pokiaľ ide o pojem „vykonávať právo Únie“, tento bol objasnený v rozsudku Súdneho dvora vo veci Åkerberg Fransson,(54) v ktorom Súdny dvor vychádzal z vysvetlení k Charte a rozhodol, že povinnosť rešpektovať základné práva vymedzené v rámci Únie je pre členské štáty záväzná výlučne vtedy, ak konajú v rámci rozsahu pôsobnosti práva Únie.(55) Súdny dvor ďalej uviedol, že keďže teda základné práva zaručené Chartou musia byť dodržané v prípade, ak vnútroštátna právna úprava patrí do pôsobnosti práva Únie, nemôže nastať prípad, ktorý by patril pod právo Únie a neuplatnili by sa uvedené základné práva. Z uplatniteľnosti práva Únie vyplýva uplatniteľnosť základných práv zaručených Chartou.(56)
77. Domnievam sa, že takýto „zrkadlový princíp“ je plne v súlade so zmyslom článku 51 Charty, ktorým je zabezpečiť, aby sa v rámci pôsobnosti práva Únie dodržiavali práva zahrnuté v Charte.
78. Okrem toho by som chcel pripomenúť dlhodobú judikatúru z obdobia pred nadobudnutím platnosti Charty(57), ako aj po ňom(58), podľa ktorej sa predpokladá, že ak sa členský štát chce v oblasti obmedzovania základnej slobody odvolávať na naliehavé dôvody všeobecného záujmu, musí dodržiavať základné práva Únie.
79. Na základe uvedených skutočností nevidím dôvod, prečo by sa v tomto konkrétnom prípade ustanovenia Charty nemali uplatňovať v tom zmysle, že sa na ne môžu jednotlivci odvolávať voči subjektu, akým je FIFA.(59)
80. Na záver by som chcel uviesť ešte jednu krátku poznámku k metodike. Na základe vyššie uvedeného sa domnievam, že preskúmanie zlučiteľnosti dotknutých ustanovení s Chartou je najvhodnejšie v rámci analýzy odôvodnenia predloženého zo strany FIFA a URBSFA. V tejto súvislosti sa plne stotožňujem s názorom generálneho advokáta Saugmandsgaarda Øe, že „ak Súdny dvor skúma vnútroštátnu právnu úpravu z hľadiska slobôd pohybu, údajné porušenie základného práva zaručeného Chartou nemožno preskúmať nezávisle od otázky porušenia týchto slobôd“.(60) Stačí dodať, že to je podľa môjho názoru aj spôsob, akým Súdny dvor postupoval doteraz: otázky týkajúce sa základných práv vo veciach voľného pohybu sa riešia v rámci odôvodnenia obmedzenia.(61)
2) Materiálne požiadavky článku 15 Charty
81. Už na tomto mieste by som rád uviedol, že v nasledujúcej analýze týkajúcej sa článku 15 ods. 1 Charty(62) sa nič nebude podstatne líšiť od analýzy článku 45 ZFEÚ.
82. Po prvé vo veci, ako je táto, je potrebné (základné a individuálne) subjektívne hospodárske právo stanovené v článku 45 ZFEÚ(63) považovať z funkčného hľadiska za rovnocenné s článkom 15 Charty,(64) v dôsledku čoho sa pre úplnosť obmedzím na úvahy uvedené nižšie.(65) V tejto súvislosti chcem poukázať na možné problémy, ktoré bude musieť Súdny dvor v určitej fáze vyriešiť.
83. Po prvé, ako už vyplýva zo znenia článku 15 ods. 1 Charty, tento článok stanovuje právo na výber a výkon povolania alebo zamestnania.(66) Vzhľadom na to, že sporné ustanovenia sa týkajú výkonu povolania futbalistov, patria do rozsahu ochrany poskytovanej článkom 15 ods. 1 Charty.
84. Po druhé, pokiaľ ide o možné obmedzenie práva na výkon povolania, článok 52 ods. 1 Charty stanovuje, že akékoľvek obmedzenie výkonu práv a slobôd uznaných v tejto Charte musí byť ustanovené zákonom a rešpektovať podstatu týchto práv a slobôd. Za predpokladu dodržiavania zásady proporcionality možno tieto práva a slobody obmedziť len vtedy, ak je to nevyhnutné a skutočne to zodpovedá cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou, alebo ak je to potrebné na ochranu práv a slobôd iných.
85. Najprv je potrebné preskúmať, či sa RSTP má považovať za „zákon“ v zmysle článku 52 ods. 1 Charty.(67) V tomto prípade by intuitívnou a podľa môjho názoru v konečnom dôsledku presvedčivou odpoveďou bolo, že na abstraktnej úrovni môže akt, ako je RSTP, predstavovať „zákon“, pričom odôvodnenie je opätovne analogické s odôvodnením podľa článku 51 ods. 1 Charty, ktoré bolo uvedené vyššie: ak sa akt FIFA alebo URBSFA považuje za akt patriaci do rozsahu pôsobnosti Charty v takej situácii, akou je situácia v prejednávanej veci, potom sa tento akt považuje za „zákon“ v zmysle článku 52 ods. 1 Charty. Inými slovami, pokiaľ ide o vymedzenie pojmu „zákon“, zvolil by som funkčný prístup a RSTP by som považoval za „hmotné právo“ vzhľadom na to, že je formulovaný a má sa uplatňovať abstraktne. Aj keď som si vedomý ústavného významu takéhoto konštatovania, ktoré by si určite zaslúžilo dôkladné preskúmanie v situácii, keď článok 15 Charty nie je – ako vo veci samej – „konzumovaný“ článkom 45 ZFEÚ, domnievam sa, že ide o dôsledok rozšírenia tohto posledného ustanovenia na subjekty, ako je FIFA.
86. Ďalej musia byť dotknuté predpisy dostatočne dostupné a formulované dostatočne presne.(68) Zdá sa mi, že v prípade RSTP to tak je.
87. Napokon, pokiaľ ide o zostávajúce kritérium obmedzenia (určenie oprávneného dôvodu, proporcionalita), vzhľadom na to, že je z hľadiska funkčnosti rovnocenné s kritériom podľa článku 45 ZFEÚ, môžem odkázať na príslušné úvahy uvedené vyššie v týchto návrhoch.
IV. Návrh
88. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhujem, aby Súdny dvor na otázky položené Cour d’appel de Mons (Odvolací súd Mons, Belgicko) odpovedal takto:
1. Článok 101 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni pravidlám, ktoré prijal zväz zodpovedný za organizovanie futbalových súťaží na svetovej úrovni a ktoré vykonáva tento zväz, ako aj národné futbalové zväzy, ktoré sú jeho členmi, a podľa ktorých hráč a klub, ktorý ho chce zamestnať, sú spoločne a nerozdielne zodpovední za náhradu prináležiacu klubu, ktorého zmluva s hráčom bola ukončená bez oprávneného dôvodu, a ktoré stanovujú, že predchádzajúci zväz môže nevydať osvedčenie o medzinárodnom prestupe vyžadované pre zamestnanie hráča v novom klube v prípade sporu medzi týmto bývalým klubom a hráčom, ak sa na jednej strane preukáže, že tieto rozhodnutia združení podnikov sú spôsobilé ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, a na druhej strane že majú za cieľ alebo za následok obmedzenie hospodárskej súťaže medzi profesionálnymi futbalovými klubmi, pokiaľ sa v druhom z týchto prípadov pomocou presvedčivých tvrdení a dôkazov nepreukáže, že sú odôvodnené sledovaním jedného alebo viacerých legitímnych cieľov a prísne nevyhnutné na tento účel.
2. Článok 45 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni uplatneniu pravidiel, ktoré prijal zväz zodpovedný za organizovanie futbalových súťaží na svetovej úrovni a ktoré vykonáva tento zväz, ako aj národné futbalové zväzy, ktoré sú jeho členmi:
– za predpokladu, že hráč a klub, ktorý ho chce zamestnať, sú spoločne a nerozdielne zodpovední za náhradu, ktorá prináleží klubu, ktorého zmluva s hráčom bola ukončená bez oprávneného dôvodu, pokiaľ sa nepreukáže, že je skutočne možné v primeranom časovom rámci neuplatniť túto zásadu, ak sa preukáže, že nový klub sa nepodieľal na predčasnom a neoprávnenom ukončení zmluvy s hráčom,
– za predpokladu, že predchádzajúci zväz má možnosť nevydať osvedčenie o medzinárodnom prestupe, ktoré je potrebné na zamestnanie hráča novým klubom, ak existuje spor medzi týmto bývalým klubom a hráčom, pokiaľ sa nepreukáže, že je možné prijať účinné, skutočné a urýchlené dočasné opatrenia v situácii, keď sa iba predpokladalo, že hráč nedodržal podmienky svojej zmluvy a že klub bol nútený ukončiť zmluvu z dôvodu údajného nedodržania zmluvných povinností zo strany hráča.