ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (druhá komora)
z 24. mája 2011 (*)
„Prístup k dokumentom – Nariadenie (ES) č. 1049/2001 – Dokumenty vzájomne poskytnuté v rámci posudzovania zlučiteľnosti opatrení prijatých v oblasti televízneho vysielania s právom Spoločenstva – Zamietnutie prístupu – Výnimka vzťahujúca sa na ochranu rozhodovacieho procesu – Výnimka vzťahujúca sa na ochranu cieľov inšpekcie, vyšetrovania a kontroly“
Vo veci T‑250/08,
Edward William Batchelor, s bydliskom v Bruseli (Belgicko), v zastúpení: pôvodne F. Young, solicitor, A. Barav, barrister, a D. Reymond, advokát, neskôr A. Barav, D. Reymond a F. Carlin, barrister,
žalobca,
ktorého v konaní podporuje:
Dánske kráľovstvo, v zastúpení: B. Weis Fogh a S. Juul Jørgensen, splnomocnení zástupcovia,
vedľajší účastník konania,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: pôvodne C. Docksey, C. O’Reilly a P. Costa de Oliveira, splnomocnení zástupcovia, neskôr C. O’Reilly a P. Costa de Oliveira,
žalovanej,
ktorú v konaní podporuje:
Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, v zastúpení: pôvodne S. Behzadi‑Spencer, L. Seeboruth a I. Rao, splnomocnení zástupcovia, neskôr I. Rao, za právnej pomoci G. Facenna a T. de la Mare, barristers,
vedľajší účastník konania,
ktorej predmetom je jednak návrh na zrušenie rozhodnutia generálneho tajomníka Komisie zo 16. mája 2008 zamietajúceho prístup k určitým dokumentom vzájomne poskytnutým v rámci posudzovania zlučiteľnosti opatrení prijatých Spojeným kráľovstvom Veľkej Británie a Severného Írska s právom Spoločenstva na základe článku 3a smernice Rady 89/552/EHS z 3. októbra 1989 o koordinácii určitých ustanovení zákonov, iných právnych predpisov alebo správnych opatrení v členských štátoch týkajúcich sa vykonávania činností televízneho vysielania (Ú. v. ES L 298, s. 23; Mim. vyd. 06/001, s. 224) a jednak návrh na zrušenie implicitného rozhodnutia o zamietnutí rovnakej žiadosti, ktoré sa považuje za prijaté 9. apríla 2008,
VŠEOBECNÝ SÚD (druhá komora),
v zložení: predseda komory N. J. Forwood (spravodajca), sudcovia F. Dehousse a J. Schwarcz,
tajomník: N. Rosner, referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 24. novembra 2010,
vyhlásil tento
Rozsudok
Právny rámec
1 Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1049/2001 z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie (Ú. v. ES L 145, s. 43; Mim. vyd. 01/003, s. 331) definuje zásady, podmienky a obmedzenia práva na prístup k dokumentom týchto inštitúcií stanoveného v článku 255 ES.
2 Podľa článku 4 ods. 2 až 6 nariadenia č. 1049/2001:
„2. Orgány odmietnu prístup k dokumentu v prípade, keď by sa jeho zverejnením porušila ochrana:
– obchodných záujmov fyzickej alebo právnickej osoby, vrátane duševného vlastníctva,
– súdneho konania a právneho poradenstva,
– účelu inšpekcií, vyšetrovania a kontroly,
pokiaľ nepreváži verejný záujem na jeho zverejnení.
3. Prístup k dokumentu, ktorý orgán vypracoval pre vnútornú potrebu alebo ktorý orgán obdržal, vzťahujúcemu sa k veci, v ktorej ešte orgán nerozhodol, bude odmietnutý v prípade, ak by zverejnenie dokumentu mohlo vážne narušiť rozhodovací proces orgánu, pokiaľ nepreváži verejný záujem na jeho zverejnení.
Prístup k dokumentu, ktorý obsahuje stanoviská pre vnútornú potrebu, ktoré sú súčasťou rokovaní a predbežných porád v dotknutom orgáne, bude odmietnutý aj po prijatí rozhodnutia, ak by zverejnenie dokumentu mohlo vážne narušiť rozhodovací proces orgánu, pokiaľ nepreváži verejný záujem na jeho zverejnení.
4. Pokiaľ ide o dokumenty tretej osoby a nie je jasné, či dokument môže alebo nemôže byť zverejnený, orgány sa poradia s treťou osobou s cieľom posúdiť, či sa môže použiť výnimka z odseku 1 alebo 2.
5. Členský štát môže požiadať orgán, aby nezverejnil dokument pochádzajúci z daného členského štátu bez jeho predchádzajúceho súhlasu.
6. Ak sa ktorákoľvek z výnimiek vzťahuje iba na niektoré časti požadovaného dokumentu, zostávajúce časti dokumentu sa uvoľnia na zverejnenie.“
3 V zmysle článku 8 nariadenia č. 1049/2001:
„1. Opakovaná žiadosť sa bezodkladne spracuje. Do 15 pracovných dní od zaevidovania takejto žiadosti orgán buď povolí prístup k požadovanému dokumentu a v danej lehote poskytne prístup v súlade s článkom 10, alebo písomne oznámi dôvody úplného alebo čiastočného zamietnutia žiadosti…
3. Ak sa orgánu nepodarí odpovedať na žiadosť v stanovenej lehote, považuje sa to za zápornú odpoveď a podľa príslušných ustanovení Zmluvy o ES má žiadateľ nárok začať súdne konanie proti orgánu a/alebo podať sťažnosť ombudsmanovi.“
4 Článok 3a smernice Rady 89/552/EHS z 3. októbra 1989 o koordinácii určitých ustanovení zákonov, iných právnych predpisov alebo správnych opatrení v členských štátoch týkajúcich sa vykonávania činností televízneho vysielania (Ú. v. ES L 298, s. 23; Mim. vyd. 06/001, s. 224) doplnený smernicou 97/36/ES Európskeho parlamentu a Rady z 30. júna 1997, ktorou sa mení a dopĺňa smernica [89/552] (Ú. v. EÚ L 202, s. 60; Mim. vyd. 06/002, s. 321), stanovuje:
„1. Každý členský štát môže uskutočniť opatrenia v súlade s právnymi predpismi Spoločenstva, aby sa zabezpečil[o], že prevádzkovatelia vysielania, na ktorých sa vzťahuje [jeho] právomoc, nebudú vysielať na základe výlučnosti udalosti, ktoré tento členský štát považuje za udalosti veľkého významu pre spoločnosť takým spôsobom, že zbavia podstatnú časť verejnosti v tomto členskom štáte možnosti sledovať takéto udalosti prostredníctvom priameho prenosu (naživo) alebo prostredníctvom nepriameho prenosu (zo záznamu) [vo voľne prístupnej televízii – neoficiálny preklad]. Ak tak príslušný členský štát koná, vypracuje zoznam stanovených vnútroštátnych alebo nie vnútroštátnych udalostí, ktoré považuje za udalosti veľkého významu pre spoločnosť. Vypracuje ho zrozumiteľným [jasným – neoficiálny preklad] a prehľadným spôsobom s dostatočným časovým predstihom [vo vhodnom a účelnom čase – neoficiálny preklad]. Pri takom konaní [Súčasne – neoficiálny preklad] dotknutý členský štát taktiež určí, či tieto udalosti budú dostupné prostredníctvom úplného alebo čiastočného priameho prenosu alebo, ak je to nevyhnutné alebo vhodné z objektívnych dôvodov v záujme verejnosti, úplného alebo čiastočného nepriameho prenosu.
2. Členské štáty ihneď oznámia Komisii akékoľvek uskutočnené opatrenia alebo opatrenia, ktoré sa musia uskutočniť podľa odseku 1. Do troch mesiacov od oznámenia Komisia potvrdí, že takéto opatrenia sú zlučiteľné s právnymi predpismi spoločenstva a oznámi ich ostatným členským štátom. Požiada o stanovisko výbor zriadený v súlade s článkom 23a. Prijaté opatrenia bezodkladne uverejní v Úradnom vestníku Európskej únie a aspoň raz do roka uverejní konsolidovaný zoznam opatrení, ktoré prijali členské štáty.
3. Členské štáty vhodnými prostriedkami zabezpečia, v rámci svojho právneho poriadku, aby si prevádzkovatelia vysielania spadajúci pod ich jurisdikciu [právomoc – neoficiálny preklad] neuplatňovali výlučné práva, ktoré títo prevádzkovatelia vysielania zakúpili po dátume uverejnenia tejto smernice, takým spôsobom, že podstatná časť verejnosti v inom členskom štáte je zbavená možnosti na sledovanie udalostí, ktoré tento druhý členský štát ustanovil v súlade s predchádzajúcimi odsekmi, prostredníctvom úplného alebo čiastočného priameho prenosu alebo, kde je to nevyhnutné alebo vhodné z objektívnych dôvodov v záujme verejnosti, celého alebo čiastočného nepriameho prenosu na nezávislej televízii [voľne prístupnej televízii – neoficiálny preklad], ako tento druhý členský štát ustanovil v súlade s odsekom 1 [podľa toho, aké opatrenia členský štát v súlade s odsekom 1 prijal – neoficiálny preklad].“
Okolnosti predchádzajúce sporu
5 Listom z 20. decembra 2005 podala Infront WM AG, spoločnosť založená podľa švajčiarskeho práva vykonávajúca činnosť v oblasti nadobúdania a správy práv na televízne vysielanie športových udalostí a obchodovania s nimi, Komisii Európskych spoločenstiev sťažnosť vo veci opatrení prijatých Spojeným kráľovstvom Veľkej Británie a Severného Írska na základe článku 3a smernice 89/552 (ďalej len „sťažnosť“).
6 Listom z 18. decembra 2006 sa žalobca Edward William Batchelor ako poradca spoločnosti Infront WM obrátil na Komisiu a predložil pripomienky k listu, ktorý Komisia zaslala spoločnosti Infront WM 27. septembra 2006 v rámci skúmania sťažnosti. Komisia bola okrem toho listom z 18. decembra 2006 vyzvaná, aby uviedla všetky dokumenty týkajúce sa výmeny korešpondencie s orgánmi Spojeného kráľovstva od podania sťažnosti, ako aj všetky štatistiky a údaje, ktoré boli súčasťou dokumentov oznámených v tomto rámci uvedeným členským štátom.
7 Listom zo 16. januára 2007 riaditeľ Riaditeľstva pre audiovizuálnu oblasť, médiá a internet Generálneho riaditeľstva (GR) pre informačnú spoločnosť a médiá odpovedal, že žiadosti o sprístupnenie dokumentov podanej listom z 18. decembra 2006 rozumie tak, že smeruje k listu Komisie z 2. augusta 2006 a dvom listom orgánov Spojeného kráľovstva z 5. septembra a 15. novembra 2006. Na tieto listy sa však podľa autora listu zo 16. januára 2007 vzťahovala výnimka stanovená v článku 4 ods. 2 tretej zarážke nariadenia č. 1049/2001 týkajúca sa cieľov inšpekcie a vyšetrovania, pretože skúmanie sťažnosti Komisiou mohlo viesť ku konaniu o nesplnení si povinnosti.
8 Dňa 16. októbra 2007 prijala Komisia rozhodnutie 2007/730/ES o zlučiteľnosti opatrení, ktoré prijalo Spojené kráľovstvo podľa článku 3a ods. 1 smernice [89/552] (Ú. v. EÚ L 295, s. 12), s právnymi predpismi Spoločenstva. V článku 1 rozhodnutia 2007/730 Komisia rozhodla, že opatrenia, ktoré prijalo Spojené kráľovstvo podľa článku 3a ods. 1 smernice 89/552, sú zlučiteľné s právom Spoločenstva.
9 Listom zo 7. februára 2008 generálny riaditeľ GR pre informačnú spoločnosť a médiá informoval žalobcu o prijatí rozhodnutia 2007/730, ako aj o stanovisku jeho služby, že vzhľadom na toto rozhodnutie a dôvody uvedené v liste Komisie z 27. septembra 2006 nebolo na základe sťažnosti zistené porušenie práva Spoločenstva zo strany Spojeného kráľovstva.
10 Listom z 21. decembra 2007 vyzval žalobca Komisiu na prehodnotenie jej stanoviska uvedeného v liste zo 16. januára 2007 (pozri bod 7 vyššie) vzhľadom na ukončenie vyšetrovania o zlučiteľnosti opatrení, ktoré prijalo Spojené kráľovstvo, s právom Spoločenstva. Žalobca okrem toho požiadal Komisiu, aby predovšetkým identifikovala a sprístupnila mu všetky dokumenty predložené Spojeným kráľovstvom po 16. januári 2007, ako aj všetky informácie, ktoré nie sú dôverné a boli poskytnuté v rámci výmeny týkajúcej sa obsahu zoznamu udalostí prijatého Spojeným kráľovstvom na základe článku 3a smernice 89/552.
11 Listom zo 7. februára 2008 riaditeľ Riaditeľstva pre audiovizuálnu oblasť, médiá a internet GR pre informačnú spoločnosť a médiá informoval žalobcu, že dokumenty, o ktorých sprístupnenie žalobca žiadal, mu nemôžu byť poskytnuté z toho dôvodu, že sa na nich vzťahuje výnimka stanovená v článku 4 ods. 2 druhej zarážke nariadenia č. 1049/2001, týkajúca sa ochrany súdneho konania a právneho poradenstva, lebo vec Komisia/Infront WM (C‑125/06 P), v ktorej proti sebe vystupujú Komisia a spoločnosť Infront WM vo veci opatrení prijatých Spojených kráľovstvom, pred Súdnym dvorom stále prebieha.
12 Listom z 21. februára 2008 podal žalobca na základe článku 7 ods. 2 nariadenia č. 1049/2001 opakovanú žiadosť generálnemu tajomníkovi Komisie. Listom zo 14. marca 2008 informovala Komisia žalobcu v zmysle článku 8 ods. 2 nariadenia č. 1049/2001 o tom, že lehota stanovená v odseku 1 toho istého ustanovenia sa predlžuje o pätnásť pracovných dní.
13 Listom zo 16. mája 2008 (ďalej len „výslovné rozhodnutie“) generálny tajomník Komisie rozhodol o opakovanej žiadosti žalobcu. Generálny tajomník na úvod vysvetlil, že žiadosť žalobcu sa týka troch dokumentov, konkrétne listu generálneho riaditeľa GR pre informačnú spoločnosť a médiá stálemu zástupcovi Spojeného kráľovstva z 2. augusta 2006, listu orgánov tohto členského štátu Komisii z 5. septembra 2006 a listu stáleho zástupcu Spojeného kráľovstva Komisii z 19. februára 2007, ktorý obsahuje päť príloh.
14 Pokiaľ ide o listy z 5. septembra 2006 a 19. februára 2007, Komisia uviedla, že sa obrátila na orgány Spojeného kráľovstva, ktoré sa s odvolaním na článok 4 ods. 5 nariadenia č. 1049/2001 vyslovili proti ich sprístupneniu, na základe výnimky stanovenej v článku 4 ods. 3 druhej zarážke toho istého nariadenia. Konkrétne, orgány tohto členského štátu uviedli, že tieto dokumenty obsahujú stanoviská Spojeného kráľovstva k otázkam nastoleným sťažnosťou, ktoré boli vyslovené dôverne. Ich sprístupnenie by vážne narušilo proces dialógu medzi Komisiou a členskými štátmi v rámci skúmania dôvodnosti sťažnosti, čo by vo vzťahu k nemu ovplyvnilo rozhodovací proces Komisie. Okrem toho prílohy listu z 19. februára 2007 obsahovali dôverné informácie týkajúce sa obchodných záujmov vysielateľov a iných držiteľov práv na televízne vysielanie viacerých športových disciplín. Na tieto prílohy sa tak vzťahuje výnimka stanovená v článku 4 ods. 2 prvej zarážke nariadenia č. 1049/2001.
15 Komisia vo svojom výslovnom rozhodnutí vysvetlila, že vzhľadom na odôvodnenú námietku orgánov Spojeného kráľovstva proti sprístupneniu sporných listov je povinná odmietnuť prístup, o ktorý žalobca žiada, ako to vyplýva z rozsudku Súdneho dvora z 18. decembra 2007, Švédsko/Komisia (C‑64/05 P, Zb. s. I‑11389).
16 Pokiaľ ide o list z 2. augusta 2006, Komisia uviedla, že jeho sprístupnenie by vážne porušilo ochranu cieľov vyšetrovania, na ktoré sa vzťahuje výnimka stanovená v článku 4 ods. 2 tretej zarážke nariadenia č. 1049/2001, pretože by jej hrozilo, že bude čeliť odmietaniu spolupráce zo strany členských štátov, pokiaľ ide o posudzovanie zlučiteľnosti opatrení oznámených na základe článku 3a smernice 89/552. Podľa Komisie sa dôverná povaha tohto dokumentu musí zachovať až do okamihu, keď Všeobecný súd rozhodne o žalobách, ktoré proti rozhodnutiu 2007/730 podali Fédération internationale de football association (FIFA) a Union des associations européennes de football (UEFA) (veci T‑68/08 a T‑55/08).
17 Komisia rovnako odmietla poskytnúť čiastočný prístup k listu z 2. augusta 2006, a to z dôvodu, že sa na neho ako celok vzťahuje výnimka stanovená v článku 4 ods. 2 tretej zarážke nariadenia č. 1049/2001. Komisia nakoniec usúdila, že nijaká okolnosť nenasvedčuje existencii prevažujúceho verejného záujmu, ktorý by odôvodňoval zverejnenie dokumentov, ktorých sprístupnenie žiadal žalobca.
Konanie a návrhy účastníkov konania
18 Žalobca návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 18. júna 2008 podal žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.
19 Podaním doručeným do kancelárie Súdu prvého stupňa 30. septembra 2008 Spojené kráľovstvo podalo návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania na podporu návrhov Komisie. Podaním doručeným do kancelárie Súdu prvého stupňa 2. októbra 2008 Dánske kráľovstvo podalo návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania na podporu návrhov žalobcu. Uznesením z 2. decembra 2008 predseda siedmej komory Súdu prvého stupňa vyhovel týmto návrhom. Spojené kráľovstvo predložilo svoje vyjadrenie a ostatní účastníci konania predložili svoje pripomienky k tomuto vyjadreniu v stanovených lehotách.
20 Uznesením zo 4. augusta 2010 predseda siedmej komory Všeobecného súdu na základe článku 65 písm. b), článku 66 ods. 1 a článku 67 ods. 3 tretieho pododseku Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu nariadil, aby mu Komisia predložila kópie všetkých dokumentov, ktorých sprístupnenie odmietla.
21 Po zmene zloženia komôr Všeobecného súdu bol sudca spravodajca pridelený do druhej komory, ktorej bola v dôsledku toho táto vec pridelená.
22 Komisia vyhovela tomuto opatreniu v rámci dokazovania listom zo 6. septembra 2010.
23 Na základe správy sudcu spravodajcu Všeobecný súd rozhodol o otvorení ústnej časti konania a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania položil Komisii písomne jednu otázku, na ktorú odpovedala listom z 29. októbra 2010.
24 Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté počas pojednávania 24. novembra 2010.
25 Žalobca navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil implicitné rozhodnutie o odmietnutí z 9. apríla 2008, ako aj výslovné rozhodnutie,
– zaviazal Komisiu a Spojené kráľovstvo na náhradu trov konania.
26 Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu proti implicitnému rozhodnutiu o odmietnutí ako neprípustnú,
– zamietol žalobné dôvody uvedené proti výslovnému rozhodnutiu ako nedôvodné,
– zaviazal žalobcu na náhradu trov konania.
27 Spojené kráľovstvo navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu proti implicitnému rozhodnutiu o odmietnutí ako neprípustnú,
– zamietol žalobu proti výslovnému rozhodnutiu ako nedôvodnú.
Právny stav
28 Žalobca uvádza dva žalobné dôvody založené na porušení povinnosti odôvodnenia a porušení článku 255 ES v spojitosti s článkami 1, 2 a 4 nariadenia č. 1049/2001.
1. O prípustnosti žaloby proti implicitnému rozhodnutiu
Tvrdenia účastníkov konania
29 Komisia, ktorú v konaní podporuje Spojené kráľovstvo, tvrdí, že žalobca nemá záujem na konaní podľa článku 8 ods. 3 nariadenia č. 1049/2001 proti implicitnému rozhodnutiu, ktoré sa považuje za prijaté 9. apríla 2008 (ďalej len „implicitné rozhodnutie“). Vzhľadom na to, že výslovné rozhodnutie bolo prijaté pred podaním žaloby, by mu totiž prípadné zrušenie implicitného rozhodnutia neprinieslo výhodu odlišnú od tej, ktorú získa prípadným zrušením výslovného rozhodnutia.
30 Žalobca tvrdí, že stanovisko Komisie by viedlo k absurdnej situácii, v ktorej by prijatie výslovného rozhodnutia po uplynutí lehoty stanovenej v článku 8 ods. 1 nariadenia č. 1049/2001 znemožnilo súdne preskúmanie implicitného rozhodnutia o odmietnutí, ktoré je pritom zo svojej podstaty aktom, ktorý sa neodôvodňuje.
Posúdenie Všeobecným súdom
31 Z judikatúry vyplýva, že v prípade prijatia výslovného rozhodnutia o odmietnutí po uplynutí lehoty stanovenej v článku 8 ods. 3 nariadenia č. 1049/2001 žalobca už nemá záujem na konaní proti implicitnému rozhodnutiu, ktoré sa považuje za prijaté z dôvodu uplynutia uvedenej lehoty (pozri v tomto zmysle rozsudok Všeobecného súdu z 19. januára 2010, Co-Frutta/Komisia, T‑355/04 a T‑446/04, Zb. s. II‑1, bod 45, a uznesenie Všeobecného súdu zo 17. júna 2010, Jurašinović/Rada, T‑359/09, neuverejnené v Zbierke, bod 40). V okamihu prijatia výslovného rozhodnutia sa totiž právne následky, pokiaľ ide o prístup k dotknutým dokumentom, stávajú z dôvodu uplynutia tejto lehoty obsolentnými.
32 Záujem, ktorého sa žalobca dovolával na pojednávaní, spočívajúci v možnosti podať neskôr žalobu o náhradu škody z dôvodu uplynutia predmetnej lehoty, nespochybňuje posúdenie uvedené v bode 31 vyššie. Predchádzajúce zrušenie implicitného rozhodnutia totiž nie je podmienkou podania takejto žaloby.
33 Z toho vyplýva, že žaloba sa musí v rozsahu, v akom smeruje proti implicitnému rozhodnutiu, zamietnuť ako neprípustná.
2. O žalobe proti výslovnému rozhodnutiu
O prvom dôvode založenom na porušení povinnosti odôvodnenia
Tvrdenia účastníkov konania
34 Pokiaľ ide o výslovné rozhodnutie, žalobca najprv vysvetľuje, že sa nemohol dozvedieť, či okrem dokumentov uvedených Komisiou existujú aj iné dokumenty, ktorých sa týka jeho žiadosť. Následne žalobca zdôrazňuje, že odôvodnená námietka členského štátu proti sprístupneniu dokumentu na základe článku 4 ods. 5 nariadenia č. 1049/2001 nezbavuje Komisiu povinnosti vykonať úplné preskúmanie platnosti dôvodov, ktorých sa dovoláva členský štát, a uviesť vlastné odôvodnenie v tejto súvislosti v súlade s článkom 253 ES a článkom 8 ods. 1 nariadenia č. 1049/2001. Tento prístup je podľa neho v súlade s viacerými bodmi rozsudku Švédsko/Komisia, už citovaného v bode 15 vyššie, návrhmi, ktoré predniesol generálny advokát Poiares Maduro k tomuto rozsudku (Zb. s. I‑11394), ako aj návrhom Komisie týkajúcim sa zmeny a doplnenia nariadenia č. 1049/2001, ktorý sa odvolával na výklad článku 4 ods. 5 toho istého nariadenia v platnom znení.
35 Okrem toho by zaviazanie Komisie na konanie v súlade s odôvodneným záporným stanoviskom osloveného členského štátu nebolo v súlade so znením tohto ustanovenia, ktoré uvádza oprávnenie predmetného štátu „požiadať“, a rovnalo by sa opätovnému zavedeniu pravidla autora dokumentu, ktoré bolo zrušené nariadením č. 1049/2001.
36 Inkoherencia tézy, ktorú obhajuje Komisia, podľa neho rovnako vyplýva zo skutočnosti, že v danom prípade ju viedla tiež k odmietnutiu sprístupnenia všeobecne známych dokumentov, akými sú zoznam zápasov Majstrovstiev sveta vo futbale 2006 a zoznam zápasov Majstrovstiev sveta vo futbale 1994, 1998 a 2002, ktoré neboli vysielané naživo vo voľne prístupnej televízii, ako aj zo skutočnosti, že Komisia odmietla sprístupniť dokument, s ktorého zverejnením orgány Spojeného kráľovstva súhlasili.
37 Okrem servilného prijatia posúdenia Spojeného kráľovstva neobsahovalo výslovné rozhodnutie odôvodnenie, na základe ktorého Komisia dospela k záveru o platnosti dôvodov, ktorých sa dovolával tento členský štát, alebo o neexistencii prevažujúceho verejného záujmu, ktorý by odôvodnil zverejnenie sporných dokumentov. Okolnosť uvedená v bode 36 vyššie podľa neho rovnako dokazuje, že Komisia neskúmala platnosť dôvodov, ktoré uviedlo Spojené kráľovstvo. Výslovné rozhodnutie okrem toho neobsahovalo dôvody odmietnutia, ktoré v tejto súvislosti uvádza Spojené kráľovstvo vo svojom vyjadrení vedľajšieho účastníka konania.
38 Výslovné rozhodnutie nakoniec podľa neho neobsahuje nijaké posúdenie Komisie, pokiaľ ide o možnosť poskytnutia čiastočného prístupu k požadovaným dokumentom.
39 Preto podľa žalobcu Komisia tým, že vychádzala výlučne z odôvodneného odmietnutia orgánov Spojeného kráľovstva týkajúceho sa žiadosti o sprístupnenie dokumentov, ktorú podal, a nepreskúmala možnosť poskytnúť čiastočný prístup k dokumentom, na ktoré sa táto žiadosť vzťahovala, porušila svoju povinnosť odôvodnenia.
40 Pokiaľ ide o list Komisie z 2. augusta 2006, žalobca uvádza, že tvrdenie, podľa ktorého by zverejnenie bránilo členskému štátu spolupracovať a poskytnúť informácie potrebné na posúdenie Komisie, pokiaľ ide o zlučiteľnosť vnútroštátnych opatrení s právom Spoločenstva, je čisto teoretické a nie je podložené dôkazmi, v dôsledku čoho nepredstavuje dostatočné odôvodnenie.
41 Komisia a Spojené kráľovstvo spochybňujú dôvodnosť týchto tvrdení.
Posúdenie Všeobecným súdom
42 Podľa ustálenej judikatúry musí byť odôvodnenie, ktoré vyžaduje článok 253 ES, prispôsobené povahe dotknutého aktu a musia z neho jasne a jednoznačne vyplývať úvahy inštitúcie, ktorá akt prijala, umožňujúce dotknutým osobám pochopiť dôvody prijatia opatrenia a príslušnému súdu preskúmať ho. Požiadavka odôvodnenia musí byť posudzovaná v závislosti od okolností prípadu, najmä v závislosti od obsahu aktu, povahy uvádzaných dôvodov a záujmu, ktorý na jeho objasnení môžu mať osoby, ktorým je akt určený, alebo iné osoby, ktorých sa akt priamo a osobne týka. Nevyžaduje sa, aby sa v odôvodnení presne uviedli všetky relevantné právne a skutkové okolnosti, lebo otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky článku 253 ES, sa má posudzovať nielen vzhľadom na jeho znenie, ale aj vzhľadom na jeho kontext, ako aj vzhľadom na všetky právne predpisy upravujúce dotknutú oblasť (rozsudok Súdneho dvora z 30. marca 2000, VBA/Florimex a i., C‑265/97 P, Zb. s. I‑2061, bod 93).
43 Pokiaľ ide najprv o tvrdenie žalobcu, že nebol schopný posúdiť, či existujú aj iné dokumenty, na ktoré sa vzťahuje jeho žiadosť a ktoré neboli vo výslovnom rozhodnutí uvedené, treba konštatovať, že Komisia v ňom jasne vysvetlila, ktorých dokumentov sa týka žiadosť žalobcu. V tejto otázke je preto výslovné rozhodnutie odôvodnené na požadovanej právnej úrovni.
44 Následne treba konštatovať, že pokiaľ ide o dokumenty pochádzajúce od orgánov Spojeného kráľovstva, rozsah povinnosti odôvodnenia, ktorú má Komisia, závisí od definície právnych následkov spojených s odmietnutím zverejnenia dokumentu, o ktoré žiada členský štát podľa článku 4 ods. 5 nariadenia č. 1049/2001.
45 V tejto súvislosti treba priznať, že vykladať článok 4 ods. 5 nariadenia č. 1049/2001 tak, že členskému štátu udeľuje všeobecné a bezpodmienečné právo veta s cieľom zabrániť, čisto svojvoľne a bez povinnosti odôvodniť svoje rozhodnutie, zverejneniu akéhokoľvek dokumentu v držbe inštitúcie Spoločenstva len preto, že uvedený dokument pochádza z tohto členského štátu, nie je zlučiteľné s cieľom zlepšenia transparentnosti rozhodovacieho procesu Európskej únie. Pri takomto výklade by bola obzvlášť dôležitá kategória dokumentov, ktoré môžu byť základom rozhodovacieho procesu Spoločenstva a objasňovať ho, vylúčená z pôsobnosti ustanovení nariadenia č. 1049/2001. V dôsledku toho by bolo v zodpovedajúcom rozsahu právo verejnosti na prístup bez objektívneho zdôvodnenia zmarené (pozri v tomto zmysle rozsudok Švédsko/Komisia, už citovaný v bode 15 vyššie, body 58 až 60, 62 a 64).
46 Členský štát je tiež povinný odôvodniť svoju prípadnú námietku odvolaním sa na výnimky vymenované v článku 4 ods. 1 až 3 nariadenia č. 1049/2001. Ak si členský štát túto povinnosť splní, inštitúcia musí odmietnuť žiadosť o prístup, ale musí si pritom splniť vlastnú povinnosť odôvodnenia tak, že vo svojom rozhodnutí vysvetlí dôvody uvedené členským štátom, pre ktoré dospela k záveru, že sa uplatňuje jedna z výnimiek práva na prístup stanovených v uvedených ustanoveniach (pozri v tomto zmysle rozsudok Švédsko/Komisia, už citovaný v bode 15 vyššie, body 87, 89 a 90).
47 Z týchto úvah, ktorých zameraním je ochrana cieľa nariadenia č. 1049/2001, pričom jeho článku 4 ods. 5 sa snažia priznať vlastný normatívny obsah, ktorý je odlišný od normatívneho obsahu odseku 4 toho istého článku, vyplýva, že Komisia po konštatovaní, že námietka členského štátu obsahuje dôvody, pre ktoré sa podľa neho na sporné dokumenty vzťahuje výnimka z práva na prístup, nebola povinná vysvetliť vlastné posúdenie dôvodnosti tohto odôvodnenia.
48 V prejednávanej veci, pokiaľ ide o dokumenty pochádzajúce zo Spojeného kráľovstva, Komisia v bode 2 výslovného rozhodnutia vysvetlila dôvody, ktorých sa dovolával členský štát, a uviedla, že tieto dôvody sú formulované odvolaním sa na výnimky vymenované v článku 4 ods. 2 prvej zarážke a článku 4 ods. 3 druhom pododseku nariadenia č. 1049/2001. Komisia si tak splnila povinnosť odôvodnenia v zmysle článku 253 ES a článku 8 ods. 1 nariadenia č. 1049/2001.
49 Nakoniec, pokiaľ ide o list Komisie z 2. augusta 2006, treba pripomenúť, že povinnosť odôvodnenia je podstatnou formálnou náležitosťou, ktorú treba odlišovať od otázky opodstatnenosti odôvodnenia týkajúcej sa zákonnosti sporného aktu z vecnej stránky (rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. decembra 2007, Akzo Nobel a i./Komisia, T‑112/05, Zb. s. II‑5049, bod 94).
50 Treba konštatovať, že tvrdenia, ktoré uviedol žalobca v tejto súvislosti, aby preukázal neexistenciu alebo nedostatočnosť odôvodnenia výslovného rozhodnutia, sa v skutočnosti týkajú dôvodnosti jeho odôvodnenia, ktorej preskúmanie sa uskutoční v rámci druhého žalobného dôvodu. Okrem toho treba uviesť, že výslovné rozhodnutie obsahuje v bode 3.1 vysvetlenie dôvodov, pre ktoré Komisia usúdila, že zverejnenie sporného listu by narušilo ciele vyšetrovania, a muselo byť preto odmietnuté v zmysle článku 4 ods. 2 tretej zarážky nariadenia č. 1049/2001.
51 Prvý žalobný dôvod sa v dôsledku toho musí zamietnuť.
O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 255 ES v spojitosti s článkami 1, 2 a 4 nariadenia č. 1049/2001
O dokumentoch pochádzajúcich zo Spojeného kráľovstva
– Tvrdenia účastníkov konania
52 Žalobca tvrdí, že podľa judikatúry sa akákoľvek výnimka z práva na prístup k dokumentom musí vykladať reštriktívne, pričom sprístupňovanie sa musí zachovávať ako zásada.
53 Pokiaľ ide o výnimku na základe článku 4 ods. 3 druhého pododseku nariadenia č. 1049/2001 (pozri bod 14 vyššie), žalobca poznamenáva, že členský štát sa v danom prípade dovoláva ustanovenia určeného na ochranu rozhodovacieho procesu Komisie, a to do budúcnosti. V skutočnosti pri prijímaní tak implicitného rozhodnutia, ako aj výslovného rozhodnutia už bolo rozhodnutie 2007/730 Komisiou prijaté a vec týkajúca sa sťažnosti uzavretá (pozri body 8 a 9 vyššie). Z dôvodu svojej povahy, ktorá je výlučne spätá s rozhodovacím procesom inštitúcií, by malo byť dovolávanie sa tejto výnimky vyhradené len pre tieto inštitúcie. V tejto súvislosti je skutočnosť, že orgány Spojeného kráľovstva nezaslali dokumenty uvedené vo výslovnom rozhodnutí na to, aby boli zverejnené, irelevantná, rovnako ako úvaha, že tieto dokumenty boli skúmané aj v rámci sťažnosti.
54 Okrem toho úvaha, že sprístupnenie sporných dokumentov by ovplyvnilo ochotu členských štátov spolupracovať s Komisiou, vychádza z okolnosti, ktorá nie je rozumne predvídateľná, ale je čisto hypotetická. Členské štáty sú okrem iného povinné spolupracovať s Komisiou na základe článku 10 ES a nemôžu túto povinnosť porušovať z dôvodu, že Komisia v súlade s nariadením č. 1049/2001 sprístupnila určitý dokument. Žalobca sa v tejto súvislosti odvoláva na stanovisko zaujaté samotnou Komisiou, pokiaľ ide o skúmanie opatrení patriacich do pôsobnosti článku 3a smernice 89/552, podľa ktorého pristúpi k predmetnému skúmaniu iba vtedy, ak členský štát poskytol dostatočné informácie v súvislosti s významom každej udalosti pre spoločnosť a postupmi zvolenými pri výbere predmetných udalostí. Neexistencia spolupráce členského štátu v rámci konania na základe článku 3a ods. 2 smernice 89/552 je teda nemysliteľná.
55 Žalobca pripomína povinnosť členského štátu zostaviť prípadný zoznam udalostí veľkého významu pre spoločnosť jasným a prehľadným postupom v zmysle článku 3a ods. 1 smernice 89/552, v dôsledku čoho nemožno odmietnuť sprístupnenie s tým súvisiacich dokumentov predložených Komisii, a to ani po prijatí rozhodnutia o súlade zoznamu s právom Spoločenstva, z dôvodu, že členský štát by v budúcnosti odmietol spoluprácu. Hoci Komisia získala dokumenty pochádzajúce od orgánov Spojeného kráľovstva ako odpoveď na žiadosť o informácie, ktorú im adresovala, pokiaľ ide o sťažnosť, rozhodnutie 2007/730 vychádzalo z týchto informácií.
56 V tejto súvislosti žalobca zdôrazňuje, že podľa samotnej Komisie boli informácie poskytnuté Spojeným kráľovstvom v rámci skúmania sťažnosti relevantné na účely posúdenia zlučiteľnosti opatrení prijatých Spojeným kráľovstvom s právom Spoločenstva a že podľa listu zo 7. februára 2008 (pozri bod 9 vyššie) viedlo prijatie rozhodnutia 2007/730 k odloženiu sťažnosti. Komisia ďalej vo výslovnom rozhodnutí definovala sporné dokumenty, na ktoré sa vzťahovala opakovaná žiadosť žalobcu, ktorá sa týkala dokumentov súvisiacich so skúmaním opatrení oznámených Spojeným kráľovstvom na základe článku 3a ods. 2 smernice 89/522. Z toho podľa neho vyplýva, že skúmanie zlučiteľnosti opatrení a skúmanie sťažnosti prebiehali v rovnakom čase a tvrdenia Komisie, uvedené po prvýkrát v jej vyjadrení k žalobe, založené na rozlišovaní medzi týmito dvomi konaniami musia byť odmietnuté. Žalobca v tejto súvislosti zdôrazňuje, že podľa výslovného rozhodnutia obsahuje list z 19. februára 2007 stanovisko orgánov Spojeného kráľovstva k postoju, ktorý zaujala Komisia k určitým otázkam týkajúcim sa článku 3a smernice 89/552.
57 Okrem toho nemožno prijať tvrdenie týkajúce sa nového konania o skúmaní opatrení oznámených Spojeným kráľovstvom nasledujúceho po zrušení rozhodnutia 2007/730 Všeobecným súdom, pretože by odôvodňovalo nesprístupnenie akéhokoľvek dokumentu predloženého Komisii v rámci vyšetrovania.
58 Komisia preto z právneho hľadiska pochybila, keď sa odvolala na článok 4 ods. 3 druhý pododsek nariadenia č. 1049/2001, aby odmietla sprístupniť dokumenty pochádzajúce zo Spojeného kráľovstva.
59 Žalobca okrem toho vysvetľuje, že Komisia tým, že nepreskúmala možnosť poskytnúť čiastočný prístup k požadovaným dokumentom, porušila článok 4 ods. 6 nariadenia č. 1049/2001. Výslovné rozhodnutie okrem iného neuvádzalo, či Komisia vyzvala Spojené kráľovstvo na odôvodnenie jeho stanoviska k prípadnému čiastočnému sprístupneniu alebo či bolo takéto odôvodnenie skutočne poskytnuté.
60 Pokiaľ ide o Komisiu, tá najprv tvrdí, že jej právomoc pri uplatňovaní článku 4 ods. 5 nariadenia č. 1049/2001 je obmedzená na preverenie, či námietky vyslovené členským štátom vychádzajú z článku 4 ods. 1 až 3 nariadenia č. 1049/2001 a nie sú zjavne mimo pôsobnosti výnimiek stanovených týmito ustanoveniami. Rovnako aj preskúmanie zákonnosti jej posúdenia súdmi Únie sa musí obmedziť na preverenie, či skutočne pristúpila k tomuto skúmaniu.
61 Následne, pokiaľ ide o výnimku vychádzajúcu z článku 4 ods. 3 druhého pododseku nariadenia č. 1049/2001 (pozri bod 14 vyššie), Komisia vysvetľuje, že dokumenty poskytnuté Spojeným kráľovstvom jej boli predložené v rámci skúmania sťažnosti a obsahujú stanoviská Spojeného kráľovstva predložené v súvislosti s predbežnými poradami s Komisiou. Komisia podporovaná Spojeným kráľovstvom zdôrazňuje, že na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobca, je členský štát zúčastňujúci sa na rozhodovacom procese Komisie vedúcom k prijatiu individuálneho aktu inštitúcie oprávnený dovolávať sa výnimky na základe článku 4 ods. 3 druhého pododseku nariadenia č. 1049/2001, ktorý ochraňuje „priestor na odozvu“ spätý s týmto procesom. V prejednávanej veci možno rozumne predpokladať nebezpečenstvo ohrozenia tohto procesu, ktorý zahŕňa preverenie podobnej povahy tak v rámci článku 3a smernice 89/552, ako aj v rámci konania o nesplnení si povinnosti, napriek skončeniu predmetného vyšetrovania, keďže zákonnosť rozhodnutia 2007/730 je spochybňovaná pred Všeobecným súdom v konaniach T‑55/08, UEFA/Komisia, a T‑68/08, FIFA/Komisia. Tieto dokumenty, ktoré použila Komisia tak na účely skúmania na základe článku 3a smernice 89/552, ako aj vzhľadom na sťažnosť, by totiž zohrávali kľúčovú úlohu pri opätovnom konaní o preskúmanie zlučiteľnosti opatrení prijatých Spojeným kráľovstvom s právom Spoločenstva v prípade zrušenia rozhodnutia 2007/730 vo veci samej. Orgány Spojeného kráľovstva by tak mohli znova s plnou dôverou spolupracovať s Komisiou až do právoplatného skončenia veci, inak by bol vážne narušený jej rozhodovací proces. Za týchto okolností nie je uvažovanie Spojeného kráľovstva zjavne neprimerané.
62 Komisia dodáva, že povinnosť spolupracovať stanovená článkom 10 ES nie je prekážkou toho, aby mohli členské štáty požadovať zachovávanie určitých skutočností ako dôverných. Povinnosť spolupracovať, ktorú majú členské štáty na základe článku 3a ods. 2 smernice 89/552, nemala okrem iného v danom prípade nijaký význam, lebo sporné dokumenty boli predložené v rámci skúmania sťažnosti a neboli súčasťou oznámenia, ktoré uskutočnilo Spojené kráľovstvo na základe tohto ustanovenia.
63 Spojené kráľovstvo zdôrazňuje, že hoci niektoré z informácií uvedených v prílohách iv) až vi) listu z 19. februára 2007 nie sú dôverné, štruktúra ich prezentácie odhaľuje určité okolnosti, ktoré nemožno sprístupniť bez toho, aby bola ohrozená vzájomná dôvera, ktorou sa musí riadiť komunikácia medzi Komisiou a členským štátom v okolnostiach prejednávanej veci.
– Posúdenie Všeobecným súdom
64 Na úvod treba zdôrazniť, že vzhľadom na vysvetlenia poskytnuté Komisiou vo vyjadrení k žalobe, ako aj v liste z 29. októbra 2010, podľa ktorých už nenamieta proti sprístupneniu prvých dvoch príloh listu stáleho zástupcu Spojeného kráľovstva, okrem určitých údajov, vo vzťahu ku ktorým sa odvoláva na výnimku stanovenú v článku 4 ods. 2 prvej zarážke nariadenia č. 1049/2001 (pozri bod 14 vyššie), žalobca na pojednávaní vyhlásil, že už viac nespochybňuje posúdenie uvedené vo výslovnom rozhodnutí, pokiaľ ide o predmetné údaje.
65 Ďalej pokiaľ ide o dokumenty pochádzajúce zo Spojeného kráľovstva, žalobca v podstate uvádza žalobný dôvod založený na porušení článku 4 ods. 3 druhého pododseku nariadenia č. 1049/2001.
66 V tejto súvislosti treba najprv odmietnuť stanovisko Komisie a Spojeného kráľovstva k rozsahu súdneho preskúmania v prípade uplatňovania článku 4 ods. 5 nariadenia č. 1049/2001 (pozri bod 60 vyššie).
67 Pokiaľ sa totiž členský štát odvoláva na článok 4 ods. 5 nariadenia č. 1049/2001 a uvádza dôvody odmietnutia vymenované v odsekoch 1 až 3 toho istého ustanovenia, do právomoci súdu Únie patrí na základe žiadosti dotknutej osoby, ktorej požiadaná inštitúcia odmietla prístup, preskúmať, či toto odmietnutie mohlo byť oprávnene založené na uvedených výnimkách, a to napriek tomu, že odmietnutie nevychádzalo z posúdenia týchto výnimiek samotnou inštitúciou, ale z posúdenia predmetným členským štátom. Navyše je potrebné uviesť, že vo vzťahu k uvedenej dotknutej osobe neovplyvňuje zásah členského štátu to, že rozhodnutie je rozhodnutím Spoločenstva, ktoré jej adresuje v konečnom dôsledku inštitúcia ako odpoveď na žiadosť o prístup, ktorú táto osoba podala vo vzťahu k dokumentu, ktorý má inštitúcia v držbe (pozri v tomto zmysle rozsudok Švédsko/Komisia, už citovaný v bode 15 vyššie, bod 94).
68 Okrem toho vzhľadom na ciele sledované nariadením č. 1049/2001 treba výnimky z práva na prístup verejnosti k dokumentom inštitúcií vymenované v článku 4 vykladať a uplatňovať striktne (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 1. júla 2008, Švédsko a Turco/Rada, C‑39/05 P a C‑52/05 P, Zb. s. I‑4723, bod 36).
69 Pokiaľ ide o výklad článku 4 ods. 3 druhého pododseku nariadenia č. 1049/2001, treba uviesť, že cieľom toho ustanovenia je ochrana určitých druhov dokumentov vydaných v rámci konania, ktorých sprístupnenie by aj po skončení tohto konania narušilo rozhodovací proces dotknutej inštitúcie.
70 Tieto dokumenty musia obsahovať „stanoviská pre vnútornú potrebu, ktoré sú súčasťou rokovaní a predbežných porád v dotknutom orgáne“.
71 Podľa bodu 2 výslovného rozhodnutia dokumenty pochádzajúce zo Spojeného kráľovstva zodpovedajú tejto definícii, lebo obsahujú „stanoviská“ orgánov tohto členského štátu „pre vnútornú potrebu“ Komisie, „ktoré sú súčasťou predbežných porád medzi Komisiou a uvedenými orgánmi“.
72 Okrem toho v odpovedi na otázku položenú Všeobecným súdom na pojednávaní Komisia vysvetlila, že podľa nej sa článok 4 ods. 3 druhý pododsek nariadenia č.1049/2001 rovnako vzťahuje na dokumenty pochádzajúce od osôb mimo dotknutej inštitúcie, lebo i keď je ich cieľom poskytnutie informácií, vyjadrujú, hoci implicitne, stanovisko ich autora k presnosti alebo relevancii predmetných informácií.
73 Ustanovenia článku 4 ods. 3 druhého pododseku nariadenia č. 1049/2001 však nemožno vykladať tak široko. Po prvé považovať dokument za určený pre vnútornú potrebu inštitúcie len z dôvodu, že tá je jeho príjemcom, by znamenalo zbaviť túto podmienku zmyslu, lebo by ju spĺňal akýkoľvek dokument prijatý inštitúciou. Po druhé výklad podporujúci stanovisko uvedené vo výslovnom rozhodnutí nezohľadňuje, že predbežné rokovania alebo porady sa podľa toho istého ustanovenia musia uskutočniť „v orgáne“. Vo výslovnom rozhodnutí sa však uvádzajú porady medzi Komisiou s orgánmi Spojeného kráľovstva, ktoré sa tak neuskutočnili „v orgáne“.
74 Bez toho, aby išlo o výsledok výlučne gramatického výkladu, sú tieto úvahy v súlade so zásadou stanovenou v bode 68 vyššie, ktorú popiera stanovisko zaujaté vo výslovnom rozhodnutí a rozvinuté Komisiou na pojednávaní. Tieto úvahy okrem toho zachovávajú potrebný účinok článku 4 ods. 3 nariadenia č. 1049/2001 a v dôsledku toho logiku existencie dvoch rozličných pododsekov v rámci tohto ustanovenia, z ktorých prvý sa týka obdobia do skončenia rozhodovacieho procesu a druhý obdobia prebiehajúceho aj po skončení uvedeného procesu.
75 Predpoklad, že článok 4 ods. 3 druhý pododsek nariadenia č. 1049/2001 sa vťahuje na akýkoľvek dokument zaslaný inštitúcii externým odosielateľom, obsahujúci „stanovisko“ v najširšom zmysle slova, na ktoré sa má odpovedať, pričom tento postup predstavuje „poradu“ v zmysle tohto ustanovenia, by mal za následok, že tento druhý pododsek by sa vzťahoval na „dokumenty“ v rovnakom rozsahu ako prvý pododsek toho istého ustanovenia. Následne vzhľadom na to, že tieto dokumenty by boli chránené za rovnakých podmienok, t. j. že ich sprístupnenie by vážne narušilo rozhodovací proces, by sa prvý pododsek stal nadbytočným, lebo ten druhý by sa vzťahoval tak na obdobie pred skončením uvedeného procesu, ako aj po ňom.
76 Dokumenty zaslané inštitúcii externou osobou alebo subjektom, ktoré majú byť predmetom výmeny názorov s predmetnou inštitúciou, teda nepatria do pôsobnosti článku 4 ods. 3 druhého pododseku nariadenia č. 1049/2001. Z toho vyplýva, že Spojené kráľovstvo nemohlo platne vychádzať z tohto ustanovenia pri požadovaní, aby Komisia odmietla prístup k sporným listom. Treba dodať, že okolnosť, že v rozsudku Švédsko/Komisia, už citovanom v bode 15 vyššie, Súdny dvor pripustil, že členský štát sa môže dovolávať výnimiek stanovených v článku 4 ods. 3 nariadenia č. 1049/2001, toto posúdenie nijako nespochybňuje. Odkaz Súdneho dvora v tomto rozsudku na odsek 3 tohto ustanovenia totiž možno vysvetliť existenciou jeho prvého pododseku, ktorý sa rovnako vzťahuje na dokumenty prijaté inštitúciou.
77 V každom prípade treba konštatovať, že podmienka vážneho narušenia rozhodovacieho procesu inštitúcie nebola v prejednávanej veci splnená.
78 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že preskúmanie potrebné na vybavenie žiadosti o prístup k dokumentom musí mať konkrétnu povahu. Na jednej strane samotná okolnosť, že dokument sa týka záujmu chráneného výnimkou, totiž nepostačuje na odôvodnenie jej uplatnenia. Takéto uplatnenie môže byť v zásade odôvodnené iba za predpokladu, že inštitúcia predtým posúdila, či by prístup k dokumentu konkrétne a skutočne ohrozil chránený záujem. Na druhej strane nebezpečenstvo porušenia chráneného záujmu musí byť na to, aby sa naň mohlo poukazovať, primerane pravdepodobné a nie čisto hypotetické (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 11. marca 2009, Borax Europe/Komisia, T‑166/05, neuverejnený v Zbierke, bod 88, a tam citovanú judikatúru).
79 Rovnako treba pripomenúť, že sporné dokumenty poskytlo Spojené kráľovstvo v odpovedi na list Komisie z 2. augusta 2006, ktorý bol orgánom tohto členského štátu zaslaný po podaní sťažnosti. Ako tiež vyplýva z bodu 2 štvrtého odseku výslovného rozhodnutia, Spojené kráľovstvo sa domnieva, že sprístupnenie týchto listov naruší jeho lojálnu spoluprácu s Komisiou v rámci skúmania sťažnosti pre porušenie práva Spoločenstva, pretože by mu bránilo otvorene odpovedať na žiadosti Komisie. Táto okolnosť by ohrozovala rozhodovací proces Komisie týkajúci sa porušenia práva Spoločenstva.
80 Toto uvažovanie nemôže obstáť. Uznať prípadné vyhlásenie členského štátu, ktorým vyjadruje svoju neochotu spolupracovať s inštitúciou v prípade, ak táto inštitúcia sprístupní dokument, ako základ vážneho narušenia rozhodovacieho procesu v zmysle článku 4 ods. 3 druhého pododseku nariadenia č. 1049/2001, by znamenalo priznať členským štátom diskrečné právo v tejto oblasti alebo prinajmenšom podriadiť politiku sprístupňovania dokumentov zavedenú týmto nariadením vnútroštátnym politikám, ktoré s tým súvisia. To by však nebolo zlučiteľné ani so systémom prístupu k dokumentom stanoveným nariadením č. 1049/2001 (pozri v tomto zmysle rozsudok Švédsko/Komisia, už citovaný v bode 15 vyššie, body 58 a 65), ani s povinnosťou lojálnej spolupráce s Komisiou, ktorú majú členské štáty v zmysle článku 10 ES.
81 Z toho vyplýva, že článok 4 ods. 3 druhý pododsek a článok 4 ods. 5 nariadenia č. 1049/2001 sa musia vykladať v tom zmysle, že členský štát nemôže poukazovať na vlastnú neochotu spolupracovať s Komisiou v prípade, ak sa v zmysle nariadenia č. 1049/2001 sprístupní dokument, aby bolo platne odôvodnené vážne narušenie rozhodovacieho procesu dotknutej inštitúcie.
82 Výslovné rozhodnutie preto musí byť zrušené v rozsahu, v akom sa týka odmietnutia prístupu k listom z 5. septembra 2006 a z 19. februára 2007, okrem časti, ktorá sa týka údajov uvedených v prvých dvoch prílohách listu z 19. februára 2007, vo vzťahu ku ktorým bola uplatnená výnimka stanovená v článku 4 ods. 2 prvej zarážke nariadenia č. 1049/2001.
O dokumente Komisie
– Tvrdenia účastníkov konania
83 Žalobca pripomína, že okolnosť, že dokument sa týka inšpekcie alebo vyšetrovania, nemôže sám osebe stačiť na odôvodnenie uplatnenia výnimky na základe článku 4 ods. 2 tretej zarážky nariadenia č. 1049/2001. Komisia teda musí v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia preukázať, že sprístupnenie dotknutého dokumentu by mohlo konkrétne a rozumne predvídateľným spôsobom narušiť ochranu cieľov inšpekcie alebo vyšetrovania.
84 Okrem toho ustanovenie stanovujúce výnimku, ktorej sa dovoláva Komisia, nesmeruje k ochrane činností vyšetrovania ako takých, ale k ochrane cieľa týchto činností, v dôsledku čoho nemôže byť predmet tejto ochrany narušený po skončení predmetného vyšetrovania.
85 V prejednávanej veci však Komisia nevysvetlila, akým spôsobom by mohlo sprístupnenie jej listu z 2. augusta 2006 viesť orgány Spojeného kráľovstva k tomu, aby neposkytli informácie v rámci konania, v ktorom sú členské štáty povinné spolupracovať, a ktoré už bolo v danom prípade skončené. Za uvedených okolností sa možnosť, že Všeobecný súd zruší rozhodnutie 2007/730, mohla považovať len za hypotetickú skutočnosť, budúcu a pravdepodobne vzdialenú.
86 Komisia vo výslovnom rozhodnutí uvádza okrem iného informácie poskytnuté členským štátom, hoci sporný list pochádza od nej. Komisia nakoniec nezohľadnila existenciu prevažujúceho verejného záujmu, ktorý by odôvodňoval sprístupnenie sporného dokumentu a zodpovedal potrebe zvýšenej transparentnosti a účasti občanov na rozhodovacom procese. Z toho vyplýva, že Komisia tým, že sa vo vzťahu k listu z 2. augusta 2006 odvolávala na výnimku stanovenú v článku 4 ods. 2 treťom pododseku nariadenia č. 1049/2001, pochybila, v dôsledku čoho musí byť výslovné rozhodnutie zrušené.
87 Komisia zdôrazňuje, že je potrebné rozlišovať jednak medzi dokumentmi, ktoré sú súčasťou oznámenia Spojeného kráľovstva na základe článku 3a ods. 2 smernice 89/552, a jednak dokumentmi, ktoré jej boli predložené v rámci vyšetrovania začatého po podaní sťažnosti, ktoré predstavuje konanie odlišné od konania o oznámení. Komisia rovnako zdôrazňuje, že vyšetrovanie, vo vzťahu ku ktorému bola uplatnená výnimka na základe článku 4 ods. 2 tretej zarážky nariadenia č. 1049/2001, je vyšetrovaním, ktoré zakotvuje článok 3a ods. 2 smernice 89/552. Okrem toho pristúpila k individuálnemu preskúmaniu dokumentu vzhľadom na uvádzanú výnimku a prostredníctvom dostatočného a správneho odôvodnenia dospela k záveru o existencii rozumne predvídateľného nebezpečenstva narušenia cieľa dotknutého vyšetrovania. V tejto súvislosti, ako to tiež bolo vysvetlené vo výslovnom rozhodnutí, by zrušenie rozhodnutia 2007/730 vo veci samej v rámci konaní T‑55/08, UEFA/Komisia, a T‑68/08, FIFA/Komisia, ktoré prebiehali pred Všeobecným súdom, znamenalo opätovné začatie konania a prehodnotenie informácií získaných pred jeho prijatím, vrátane tých, ktoré boli súčasťou dokumentov, ku ktorým bol odmietnutý prístup.
88 Komisia okrem iného vysvetľuje, že pokiaľ ide o list z 2. augusta 2006, nevychádzala z výnimiek stanovených v článku 4 ods. 2 druhej zarážke a článku 4 ods. 3 druhom pododseku nariadenia č. 1049/2001.
89 Komisia nakoniec odmieta tak tvrdenie žalobcu založené na chýbajúcom preskúmaní možnosti udeliť čiastočný prístup, a to z dôvodu, že uskutočnila posúdenie uplatnenia výnimky vo vzťahu k individuálnemu dotknutému dokumentu, ako aj tvrdenie, že nezohľadnila prevažujúci verejný záujem, ktorý by odôvodňoval sprístupnenie listu z 2. augusta 2006.
– Posúdenie Všeobecným súdom
90 Pokiaľ ide o obsah listu z 2. augusta 2006, žalobca poukazuje na zmätočnosť tvrdenia obsiahnutého vo výslovnom rozhodnutí, že sporný list obsahuje informácie poskytnuté Spojeným kráľovstvom, hoci ide o prvý list zaslaný Komisiou po podaní sťažnosti. V skutočnosti, ako to vyplýva aj z bodu 3.1 výslovného rozhodnutia, Komisia odôvodnila nesprístupnenie tohto dokumentu poukázaním na nebezpečenstvo, že členské štáty už viac nebudú chcieť spolupracovať v rámci konaní na základe článku 3a smernice 89/552, ak budú vedieť, že informácie, ktoré zasielajú, budú môcť byť neskôr oznámené tretím osobám. Z posúdenia sporného listu, ktorý predložila Komisia v rámci dokazovania (pozri body 20 a 21 vyššie), však vyplýva, že neobsahuje informácie pochádzajúce od orgánov Spojeného kráľovstva. Sporný list obsahuje zhrnutie sťažnosti a jeho účelom je požiadať orgány tohto členského štátu o stanovisko k tvrdeniam spoločnosti Infront WM. Jediný odkaz na skutočnosti poskytnuté orgánmi Spojeného kráľovstva sa týka údajov o sledovanosti, ktoré však už boli podrobené kritike v rámci sťažnosti, a žalobca ako zástupca spoločnosti Infront WM ich tak už mal k dispozícii (pozri body 5 a 6 vyššie). Z toho vyplýva, že dôvod, ktorý uviedla Komisia vo výslovnom rozhodnutí, aby odôvodnila nesprístupnenie sporného dokumentu, nezodpovedá jeho obsahu.
91 V každom prípade, aj keby sa táto okolnosť nezohľadňovala, treba uviesť, že okolnosti, ktorých sa dovoláva Komisia vo výslovnom rozhodnutí, nepostačujú na splnenie podmienok stanovených v článku 4 ods. 2 tretej zarážke nariadenia č. 1049/2001.
92 V tejto súvislosti treba uviesť, ako to zdôrazňuje Komisia (pozri bod 87 vyššie), že vyšetrovanie, vo vzťahu ku ktorému bola uvádzaná sporná výnimka, spočíva v konaní týkajúcom sa posúdenia zlučiteľnosti opatrení prijatých Spojeným kráľovstvom s právom Spoločenstva na základe článku 3a smernice 89/552.
93 Účelom činnosti Komisie v tomto konaní je však preveriť, či možno v danom prípade spustiť mechanizmus stanovený v odseku 3 tohto ustanovenia, ktorý spôsobuje vznik povinností pre ostatné členské štáty a predstavuje obmedzenie slobodného poskytovania služieb. Okrem toho, ak Komisia po podaní sťažnosti požiadala orgány tohto členského štátu o objasnenia a dodatočné informácie, zjavne to tak bolo preto, lebo boli potrebné na účely jej posúdenia.
94 Za týchto okolností treba konštatovať, že ak členský štát nechce zaslať Komisii dokumenty potrebné na účely tohto posúdenia, pretože namieta proti ich prípadnému sprístupneniu Komisiou tretím osobám na základe nariadenia č. 1049/2001, jediným dôsledkom bude, že inštitúcia nepristúpi k posúdeniu zlučiteľnosti opatrení s právom Spoločenstva v zmysle článku 3a smernice 89/552 a v plnom rozsahu sa uplatní primárne právo. V tejto súvislosti treba dodať, že na základe článku 3a smernice 89/552 neuplatňuje Komisia politiku Únie v oblasti prístupu verejnosti k udalostiam veľkého významu pre spoločnosť, ale sa obmedzuje na poskytnutie nástroja proti obchádzaniu prípadných s tým spojených vnútroštátnych opatrení, pokiaľ sú v súlade s právom spoločenstva. Okrem toho sa členské štáty môžu slobodne rozhodnúť, či chcú uplatňovať politiku v oblasti udalostí veľkého významu pre spoločnosť, ako to preukazuje použitie slova „môže“ v článku 3a ods. 1 smernice 89/552.
95 Cieľom vyšetrovania Komisie preto nie je poskytnúť prístup k udalostiam veľkého významu pre spoločnosť vo voľne prístupnej televízii, ale zabezpečiť dodržiavanie práva Spoločenstva v prípade, ak chce členský štát využiť mechanizmus vzájomného uznávania opatrení, ktoré prijíma v rámci politiky v tejto oblasti. Cieľ dodržania práva Spoločenstva však nie je ohrozený v prípade, ak členský štát nechce spolupracovať pri posudzovaní zlučiteľnosti opatrení, ktoré prijíma alebo zamýšľa prijať, s právom Spoločenstva. V takom prípade totiž Komisia tieto opatrenia nebude skúmať, nebudú mať prospech zo vzájomného uznávania a v plnom rozsahu sa uplatní slobodné poskytovanie služieb zaručené primárnym právom.
96 Z toho vyplýva, že Komisia z právneho hľadiska pochybila, keď sa odvolala na článok 4 ods. 2 tretiu zarážku nariadenia č. 1049/2001, aby odmietla sprístupniť list z 2. augusta 2006.
97 Výslovné rozhodnutie preto musí byť zrušené okrem časti, ktorá sa týka prvých dvoch príloh listu z 19. februára 2007, vo vzťahu ku ktorým bola uplatnená výnimka stanovená v článku 4 ods. 2 prvej zarážke nariadenia č. 1049/2001.
O trovách
98 Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia nemala úspech v podstatnej časti svojich návrhov, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania v súlade s návrhom žalobcu, s výnimkou jeho trov konania spôsobených vedľajším účastníctvom Spojeného kráľovstva. V tejto súvislosti je rovnako opodstatnené zaviazať v súlade s návrhom žalobcu Spojené kráľovstvo na náhradu trov konania vynaložených žalobcom z dôvodu jeho vedľajšieho účastníctva.
99 Spojené kráľovstvo a Dánske kráľovstvo znášajú vlastné trovy konania v súlade s článkom 87 ods. 4 rokovacieho poriadku.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (druhá komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Žaloba proti implicitnému rozhodnutiu, ktoré sa považuje za prijaté 9. apríla 2008, sa zamieta ako neprípustná.
2. Rozhodnutie generálneho tajomníka Európskej komisie zo 16. mája 2008 sa zrušuje okrem časti, ktorá sa týka prvých dvoch príloh listu z 19. februára 2007, vo vzťahu ku ktorým bola uplatnená výnimka stanovená v článku 4 ods. 2 prvej zarážke nariadenia č. 1049/2001.
3. Komisia znáša vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Edwardovi Williamovi Batchelorovi.
4. Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska znáša vlastné trovy konania a je povinné nahradiť trovy konania, ktoré vznikli E. W. Batchelorovi z dôvodu jeho vedľajšieho účastníctva.
5. Dánske kráľovstvo znáša vlastné trovy konania.
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 24. mája 20011.
Podpisy