ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (odvolacia komora)
z 12. mája 2010
Vec T‑491/08 P
Philippe Bui Van
proti
Európskej komisii
„Odvolanie – Verejná služba – Úradníci – Vymenovanie – Zaradenie do platovej triedy – Späťvzatie správneho aktu – Ochrana legitímnej dôvery – Primeraná lehota – Právo byť vypočutý“
Predmet: Odvolanie podané proti rozsudku Súdu pre verejnú službu Európskej únie (druhá komora) z 11. septembra 2008, Bui Van/Komisia (F‑51/07, Zb. VS s. I‑A‑1‑289 a II‑A‑1‑1533), smerujúce k zrušeniu tohto rozsudku. Vzájomné odvolanie podané Komisiou
Rozhodnutie: Rozsudok Súdu pre verejnú službu Európskej únie (druhá komora) z 11. septembra 2008, Bui Van/Komisia (F‑51/07), sa zrušuje v rozsahu, v akom Philippovi Buiovi Vanovi priznáva odškodnenie vo výške 1 500 eur. Odvolanie a zostávajúce návrhy vzájomného odvolania sa zamietajú. Vec sa vracia Súdu pre verejnú službu na rozhodnutie o žalobe o náhradu škody. O trovách konania sa rozhodne neskôr.
Abstrakt
1. Úradníci – Zásady – Ochrana legitímnej dôvery – Podmienky
(Služobný poriadok úradníkov, článok 85 prvý odsek)
2. Odvolanie – Dôvody – Dôvod proti odôvodneniu rozsudku, na ktorom nie je založený výrok – Neúčinný dôvod
3. Akty inštitúcií – Späťvzatie – Protiprávne akty – Podmienky – Primeraná lehota
4. Úradníci – Zásady – Právo na obranu – Povinnosť vypočuť dotknutú osobu pred prijatím aktu spôsobujúceho ujmu – Rozsah
5. Úradníci – Žaloba – Neobmedzená právomoc – Rozsah – Hranice – Dodržiavanie zásady kontradiktórnosti
(Článok 261 ZFEÚ; Služobný poriadok úradníkov, článok 91 ods. 1)
6. Právo Spoločenstva – Zásady – Právo na obranu – Zásada kontradiktórnosti – Rozsah
1. Aj keď zásada ochrany legitímnej dôvery môže obmedziť právo administratívy vziať späť, so spätným účinkom, akt, ktorý je protiprávny v prípade, v ktorom sa adresát aktu mohol spoliehať na jeho zdanlivú zákonnosť, túto podmienku nie je možné považovať za splnenú za objektívnych okolností, ktoré mohli dotknutú osobu viesť k tomu, aby si uvedomila predmetný omyl alebo, inými slovami, za existencie skutočností, ktoré mohli spochybniť zákonnosť aktu. Dotknutá osoba sa teda nemôže spoliehať na zdanlivú zákonnosť aktu, ktorý bol vzatý späť, najmä pokiaľ uvedený akt nemá právny základ alebo bol prijatý porušením uplatniteľných právnych pravidiel. Judikatúra v oblasti späťvzatia so spätným účinkom nezákonných aktov, ktoré udeľujú subjektívne práva, smeruje práve k zosúladeniu dvoch zásad, a to zásady ochrany legitímnej dôvery a zásady zákonnosti. Pokiaľ nezákonnosť nemohla uniknúť pozornosti starostlivého úradníka, dôveru nemožno považovať za legitímnu a zásada zákonnosti sa uplatní v celom rozsahu. Z toho vyplýva, že aj keď má administratíva povinnosť urobiť všetko pre zabezpečenie zákonnosti jej rozhodnutí, úradníci sa nemôžu dovolávať legitímnej dôvery v zachovaní zjavne nezákonných aktov. Navyše samotnej okolnosti, že si administratíva niekoľkokrát nevšimla omyl, ktorého sa dopustila, aj keď je to poľutovaniahodné, predsa sa jej úradník nemôže dovolávať na prijatie záveru, že v jeho prípade ide o legitímnu dôveru, so zreteľom na existenciu objektívnych okolností, na základe ktorých si dotknutý úradník mal uvedomiť uvedený omyl.
Okrem toho otázka rozhodujúceho verejného záujmu, ktorý má prednosť pred záujmom dotknutej osoby, je relevantná iba v prípade, ak sa preukáže, že sa mohol spoliehať na zdanlivú zákonnosť predmetného aktu a dovolávať sa jeho zachovania.
(pozri body 44, 45, 49, 50 a 52)
Odkaz: Súdny dvor, 3. marca 1982, Alpha Steel/Komisia, 14/81, Zb. s. 749, body 10 až 12; Súdny dvor, 20. júna 1991, Cargill/Komisia, C‑248/89, Zb. s. I‑2987, bod 20; Súdny dvor, 17. apríla 1997, de Compte/Parlament, C‑90/95 P, Zb. s. I‑1999, bod 39; Súd prvého stupňa, 27. novembra 1997, Pascall/Komisia, T‑20/96, Zb. VS s. I‑A‑361, II‑977, body 75 a 76; Súd prvého stupňa, 21. júla 1998, Mellett/Súdny dvor, T‑66/96 a T‑221/97, Zb. VS s. I‑A‑449, II‑1305, bod 122; Súd prvého stupňa, 5. decembra 2000, Gooch/Komisia, T‑197/99, Zb. VS s. I‑A‑271, II‑1247, bod 56; Súd prvého stupňa, 27. septembra 2006, Kontouli/Rada, T‑416/04, Zb. VS s. I‑A‑2‑181, II‑A‑2‑897, body 164 až 166
2. V rámci odvolania odvolací dôvod namierený proti doplňujúcemu odôvodneniu napadnutého rozsudku, ktorého výrok je dostatočne právne založený na iných odôvodneniach, je neúčinný a teda musí byť zamietnutý.
(pozri bod 52)
Odkaz: Súdny dvor, 22. decembra 1993, Pincherle/Komisia, C‑244/91 P, Zb. s. I‑6965, bod 25; Súd prvého stupňa, 19. septembra 2008, Chassagne/Komisia, T‑253/06 P, neuverejnený v Zbierke, bod 95
3. Primeranosť lehoty treba posudzovať vzhľadom na všetky okolností konkrétneho prípadu. Vopred stanovenú dĺžku lehoty vo všeobecnosti nemožno považovať za primeranú lehotu. Súd pre verejnú službu sa dopustí nesprávneho právneho posúdenia, ak rozhodne, že lehota s vopred stanovenou dĺžkou sa môže považovať za primeranú, aj keď uvedené nesprávne posúdenie nemá vplyv na platnosť napadnutého rozsudku, keďže pri posúdení, či bola lehota primeraná, uvedený súd odmietne domnienku, z ktorej nesprávne vychádzal.
Navyše význam aktu pre služobný postup dotknutého úradníka nemá vplyv na posúdenie primeranosti lehoty, v ktorej bol vzatý späť. Nie je totiž možné vychádzať z toho, že čím je akt dôležitejší pre dotknutú osobu, tým dlhšia je lehota, ktorú má administratíva na späťvzatie aktu. Naopak krátku lehotu, počas ktorej akt, akým je pôvodné rozhodnutie o zaradení úradníka, vyvolal účinky, môže súd zohľadniť na posúdenie primeranosti lehoty. Keďže táto okolnosť má vplyv na následky najmä finančného charakteru pre úradníka so spätným účinkom, nie je dôvod vylúčiť okolnosti, ktoré sa môžu zohľadniť pre posúdenie primeranosti uvedenej lehoty.
(pozri body 58 a 60 – 62)
Odkaz: Súdny dvor, 12. júla 1957, Algera a i./Spoločné zhromaždenie ESUO, 7/56 a 3/57 až 7/57, Zb. s. 81, bod 116; de Compte/Parlament, už citovaný; Súdny dvor, 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, C‑238/99 P, C‑244/99 P, C‑245/99 P, C‑247/99 P, C‑250/99 P až C‑252/99 P a C‑254/99 P, Zb. s. I‑8375, bod 187; Pascall/Komisia, už citovaný
4. Pokiaľ ide o právo úradníka, ktorý je adresátom aktu administratívy, byť vypočutý, zo skutočnosti, že rozhodnutie predstavuje z procesného hľadiska akt spôsobujúci ujmu, nie je možné automaticky vyvodiť, bez ohľadu na povahu konania začatého voči dotknutej osoby, že menovací orgán má povinnosť riadne vypočuť dotknutú osobu pred prijatím tohto aktu. Rozhodnutie, ktoré sa týka administratívneho postavenia úradníka, najmä pokiaľ môže mať vplyv na služobný postup úradníka tým, že môže ovplyvniť jeho profesijnú budúcnosť a viesť k zníženiu jeho odmeny, vyžaduje uplatniť zásadu dodržania práva na obranu, čo je základnou zásadou práva Únie, aj keď neexistuje nijaká právna úprava týkajúca sa predmetného konania. Také rozhodnutie teda sa môže prijať až potom, ako dotknutá osoba mohla účinne vyjadriť svoj názor k návrhu rozhodnutia.
(pozri body 75 a 77)
Odkaz: Súdny dvor, 29. apríla 2004, Parlament/Reynolds, C‑111/02 P, Zb. s. I‑5475, bod 57; Súdny dvor, 6. decembra 2007, Marcuccio/Komisia, C‑59/06 P, neuverejnený v Zbierke, body 45 až 47 a citovaná judikatúra
5. Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy, aj keď je súd Únie, pokiaľ vykonáva svoju neobmedzenú právomoc, ktorú mu priznáva najmä v sporoch finančného charakteru článok 91 ods. 1 služobného poriadku, oprávnený zvýšiť sumu náhrady škody, ktorá sa má vyplatiť žalobcovi v porovnaní so sumou, ktorú žiadal, nemožno pripustiť, že môže túto právomoc využiť bez predchádzajúceho vyzvania účastníka konania, ktorý je povinný zaplatiť uvedené zvýšenie sumy, aby sa k tejto možnosti vyjadril.
Okrem toho v súvislosti s posúdením prípustnosti takého návrhu žaloba musí obsahovať uvedenie predmetu konania a zhrnutie dôvodov, na ktorých je založená dostatočne jasným a presným spôsobom, aby najmä umožnili žalovanému pripraviť si svoju obranu. To neznamená, že žalobca nutne musí vyčísliť sumu údajne vzniknutej ujmy. Musí však uviesť skutočnosti, ktoré umožnia posúdiť povahu a rozsah ujmy najmä na účely zabezpečenia obrany žalovaným.
Konkrétnejšie, návrh na náhradu nemajetkovej ujmy, či už ako symbolickej náhrady alebo na získanie skutočnej náhrady, musí upresňovať povahu údajnej ujmy so zreteľom na konanie vytýkané žalovanému a aspoň približne vyhodnotiť celú túto ujmu. Je totiž pravda, že neobmedzená právomoc priznaná súdu Únie ho poveruje, aby v sporoch, ktoré sú mu predložené, rozhodol v plnom rozsahu a umožňuje mu aj za neexistencie riadnych návrhov na tento účel, nielen zrušiť, ale aj v prípade potreby zaviazať ex offo žalovaného na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú spôsobil nesprávnym služobným postupom. Súd Únie však v zásade takto nemôže postupovať bez toho, aby predtým vyzval účastníkov konania na predloženie ich pripomienok k prípadnému priznaniu takej náhrady. V dôsledku toho nie je možné neobmedzenú právomoc priznanú súdom Únie v sporoch finančného charakteru medzi inštitúciami a ich zamestnancami považovať za právomoc, ktorá týmto súdnym orgánom priznáva v takých sporoch možnosť nedodržiavať procesné pravidlá spojené so zásadou kontradiktórnosti konania. Tento záver potvrdzuje judikatúra týkajúca sa pokút uvedených v článku 261 ZFEÚ, z ktorej vyplýva, že možnosť, že súd Únie pri výkone svojej neobmedzenej právomoci zvýši sumu uvedených pokút, sa nemôže uplatniť na základe skutočností, okolností alebo kritérií, o ktorých dotknutý účastník nemohol predpokladať, že sa zohľadnia. Pokiaľ taký účastník konania nebol vypočutý v súvislosti s možnosťou takého zvýšenia a teda nemal príležitosť vyjadriť svoje stanovisko k jeho vhodnosti ani k faktorom, ktoré môžu ovplyvniť jeho výšku, súd Únie nevykoná takú korektúru.
(pozri body 83, 86, 88 a 89)
Odkaz: Návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Verloren van Themaat k rozsudku Súdneho dvora z 10. decembra 1985, Stichting Sigarettenindustrie a i./Komisia, 240/82 až 242/82, 261/82, 262/82, 268/82 a 269/82, Zb. s. 3831, s. 3851; Súdny dvor, 8. februára 2007, Groupe Danone/Komisia, C‑3/06 P, Zb. s. I‑1331, body 82 a 83; Súdny dvor, 17. decembra 2009, M/EMA, C‑197/09 RX‑II, Zb. s. I‑12033, body 56 až 58 a citovaná judikatúra; Súd prvého stupňa, 15. júna 1999, Ismeri Europa/Dvor audítorov, T‑277/97, Zb. s. II‑1825, body 28 až 30 a 81 a citovaná judikatúra; Súd prvého stupňa, 9. júla 2003, Archer Daniels Midland a Archer Daniels Midland Ingredients/Komisia, T‑224/00, Zb. s. II‑2597, body 374 až 376; Súd prvého stupňa, 8. júla 2004, JFE Engineering/Komisia, T‑67/00, T‑68/00, T‑71/00 a T‑78/00, Zb. s. II‑2501, bod 578
6. Dodržanie práva na obranu znamená, že účastníci konania môžu zaujať stanovisko ku skutočnostiam a dokumentom, na ktorých bude založené súdne rozhodnutie, ako aj vyjadriť sa k dôkazom a pripomienkam predloženým súdu a k dôvodom, na ktorých chce súd založiť svoje rozhodnutie. Na splnenie požiadaviek spojených s právom na spravodlivý proces totiž treba, aby účastníci konania mali možnosť vyjadriť sa kontradiktórne tak ku skutkovým okolnostiam, ako aj k právnym okolnostiam, ktoré sú rozhodujúce pre výsledok konania. Toto právo sa musí chápať v tom zmysle, že zaručuje, aby účastníci konania neboli konfrontovaní s úplne neočakávaným súdnym rozhodnutím. To však neznamená, že súd musí účastníkom konania priznať právo byť vypočutý v súvislosti s každým bodom jeho právneho posúdenia pred vydaním rozsudku.
(pozri body 84 a 85)
Odkaz: Návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka J. Kokott k rozsudku Súdneho dvora z 18. januára 2007, PKK a KNK/Rada, C‑229/05 P, Zb. s. I‑439, body 66 a 67; M/EMA, už citovaný, bod 41 a citovaná judikatúra