ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (piata komora)

z 28. apríla 2010 (*)

„Hospodárska súťaž – Kartely – Európsky trh s priemyselnými niťami – Rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie článku 81 ES a článku 53 Dohody EHP – Pojem jediné porušenie – Definícia trhu – Pokuty – Horná hranica pokuty – Závažnosť a dĺžka trvania porušenia – Poľahčujúce okolnosti – Spolupráca – Proporcionalita – Rovnosť zaobchádzania – Právo na obhajobu – Usmernenia k metóde stanovovania výšky pokút“

Vo veci T‑446/05,

Amann & Söhne GmbH & Co. KG, so sídlom v Bönnigheime (Nemecko),

Cousin Filterie SAS, so sídlom vo Wervicq-Sud (Francúzsko),

v zastúpení: A. Röhling, M. Dietrich a C. Horstkotte, advokáti,

žalobcovia,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: F. Castillo de la Torre a K. Mojzesowicz, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci G. Eickstädt, advokát,

žalovanej,

ktorej predmetom je návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie K(2005) 3452 zo 14. septembra 2005 týkajúceho sa konania o uplatnení článku 81 [ES] a článku 53 Dohody EHP (vec COMP/38.337 PO/Thread), zmeneného a doplneného rozhodnutím Komisie K(2005) 3765 z 13. októbra 2005, a subsidiárne návrh na zníženie pokuty uloženej žalobcom týmto rozhodnutím,

VŠEOBECNÝ SÚD (piata komora),

v zložení: predseda komory M. Vilaras, sudcovia M. Prek (spravodajca) a V. M. Ciucă,

tajomník: T. Weiler, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 17. decembra 2008,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Okolnosti predchádzajúce sporu

A –  Predmet sporu

1        Rozhodnutím K(2005) 3452 zo 14. septembra 2005 týkajúcim sa konania o uplatnení článku 81 [ES] a článku 53 Dohody EHP (vec COMP/38.337 PO/Thread, ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), v znení rozhodnutia Komisie K(2005) 3765 z 13. októbra 2005, ktorého zhrnutie bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie z 26. januára 2008 (Ú. v. EÚ C 21, s. 10), Komisia Európskych spoločenstiev konštatovala, že žalobcovia Amann & Söhne GmbH & Co. KG (ďalej len „Amann“) a Cousin Filterie SAS (ďalej len „Cousin“) sa zúčastnili na skupine dohôd a zosúladených postupov na trhu s priemyselnými niťami pre automobilový priemysel (ďalej len „nite pre automobilový priemysel“) v Európskom hospodárskom priestore (EHP) v období od mája/júna 1998 do 15. mája 2000 a že Amann sa tiež zúčastnil na skupine dohôd a zosúladených postupov na trhu s priemyselnými niťami s výnimkou nití pre automobilový priemysel (ďalej len „priemyselné nite“) v Beneluxe, v Dánsku, vo Fínsku, v Nórsku a vo Švédsku (ďalej len „Škandinávia“) v období od januára 1990 do septembra 2001.

2        Na jednej strane Komisia uložila Amann a Cousin solidárne pokutu vo výške 4,888 milióna eur za ich účasť na kartely týkajúcom sa nití pre automobilový priemysel v EHP, a na druhej strane uložila Amann pokutu vo výške 13,09 milióna eur za jeho účasť na kartely týkajúcom sa priemyselných nití v Beneluxe a v Škandinávii.

B –  Správne konanie

3        Dňa 7. a 8. novembra 2001 Komisia uskutočnila kontroly na základe článku 14 ods. 3 nariadenia Rady (EHS) č. 17 zo 6. februára 1962, prvého nariadenia implementujúceho články [81 ES] a [82 ES] zmluvy (Ú. v. ES 1962, 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3) v priestoroch viacerých výrobcov nití. K týmto kontrolám došlo na základe informácií, ktoré v auguste 2000 poskytla spoločnosť The English Needle & Tackle Co. (napadnuté rozhodnutie, odôvodnenie č. 78).

4        Dňa 26. novembra 2001 Coats Viyella plc (ďalej len „Coats“) podal žiadosť o zhovievavosť na základe oznámenia Komisie o neuložení alebo znížení pokút vo veci kartelov [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES C 207, 1996, s. 4, ďalej len „oznámenie o spolupráci“), ktorej prílohu tvorili písomnosti predložené s cieľom preukázať existenciu týchto kartelov: po prvé kartelu na trhu s niťami pre automobilový priemysel v Európskom hospodárskom priestore (EHP), po druhé kartelu na trhu s priemyselnými niťami v Spojenom kráľovstve a po tretie kartelu na trhu s priemyselnými niťami v Beneluxe a v Škandinávii (napadnuté rozhodnutie, odôvodnenie č. 82).

5        Na základe dokumentov získaných počas inšpekcií a dvoch oznámení spoločnosti Coats, Komisia zaslala dotknutým podnikom v marci a auguste 2003 žiadosti o informácie podľa článku 11 nariadenia č. 17 (napadnuté rozhodnutie, odôvodnenie č. 83).

6        Dňa 18. marca 2004 Komisia prijala oznámenie o výhradách, ktoré zaslala viacerým podnikom z dôvodu ich účasti na jednom alebo na viacerých karteloch uvedených v bode 4 vyššie, vrátane kartelu na trhu priemyselných nití v Beneluxe a v Škandinávii.

7        Všetky podniky, ktorým bolo zaslané oznámenia o výhradách, predložili písomné pripomienky (napadnuté rozhodnutie, odôvodnenie č. 90).

8        Účastníci konania boli vypočutí 19. a 20. júla 2004 (napadnuté rozhodnutie, odôvodnenie č. 92).

9        Dňa 24. septembra 2004 sa účastníkom konania poskytol prístup k nedôvernej verzii odpovedí na oznámenie o výhradách a k pripomienkam účastníkov vyjadreným v rámci ich vypočutia, a stanovila sa im lehota na predloženie ďalších pripomienok (napadnuté rozhodnutie, odôvodnenie č. 93).

10      Dňa 14. septembra 2005 Komisia prijala napadnuté rozhodnutie.

C –  Napadnuté rozhodnutie

1.     Relevantné trhy

a)     Trh výrobkov

11      V napadnutom rozhodnutí Komisia uvádza, že odvetvie výroby nití možno rozdeliť na dva segmenty, jednak na odvetvie priemyselných nití používaných na šitie a vyšívanie rôznych druhov oblečenia alebo iných výrobkov, ako sú kožené výrobky, textilné poťahy pre automobily a matrace, a jednak na odvetvie domácich nití používaných jednotlivcami na šitie alebo na opravu vecí a pri činnostiach vo voľnom čase (napadnuté rozhodnutie, odôvodnenie č. 9).

12      Čo sa týka segmentu priemyselných nití, možno ho rozdeliť na tri kategórie v závislosti od ich použitia: niť na šitie určená pre konfekciu, ktorá sa používa pre rôzne typy oblečenia, niť na vyšívanie, ktorá sa používa v priemyselných informatizovaných vyšívacích strojoch na skrášľovanie oblečenia, športovej obuvi a textílií používaných v domácnostiach, a špeciálna niť, ktorá sa používa v rôznych oblastiach ako sú oblasť obuvi, kožených výrobkov a automobilov (napadnuté rozhodnutie, odôvodnenie č. 11).

13      Z toho tiež vyplýva, že priemyselné nite možno tiež rozdeliť na viacero kategórií v závislosti od druhu vlákna a štruktúry nite (napadnuté rozhodnutie, odôvodnenie č. 12).

14      Komisia sa v napadnutom rozhodnutí domnieva, že trh s priemyselnými vláknami možno považovať z hľadiska ponuky za jeden trh výrobkov, keďže neexistuje striktné spojenie medzi konečným použitím a druhom vlákna a/alebo štruktúrou nite. Komisia spresňuje, že podľa Coats niektorí zákazníci z oblasti konfekcie používajú špeciálne nite a že niektorí zákazníci z oblasti vyšívania používajú konfekčné nite. Ďalej uvádza, že Coats zdôraznil, že postupy výroby konfekčných nití, vyšívacích nití a rôznych druhov špeciálnych nití môžu byť rovnaké alebo ľahko zastupiteľné (napadnuté rozhodnutie, odôvodnenie č. 13).

15      Komisia však v napadnutom rozhodnutí rozlišuje medzi na jednej strane niťami pre automobilový priemysel, a na druhej strane niťami určenými ostatným priemyselným odvetviam. Komisia sa totiž domnieva, že hoci sú postupy výroby týchto dvoch druhou nití podobné alebo ľahko zastupiteľné, dopyt automobilového priemyslu pochádza od veľkých zákazníkov, ktorí pre určité výrobky, ktoré používajú, stanovujú špecifické vlastnosti vyššej úrovne – napríklad niť používaná na výrobu bezpečnostných pásov – a ktorý dbajú na zhodnosť výrobkov v rôznych krajinách, v ktorých ich potrebujú pre svoju výrobu (napadnuté rozhodnutie, odôvodnenie č. 14).

16      V týchto veciach sú trhmi výrobkov, vo vzťahu ku ktorým sa skúma porušenie vytýkané žalobcom, trh s niťami pre automobilový priemysel, a pokiaľ ide o porušenie vytýkané Amann, aj trh s priemyselnými niťami.

b)     Geografické trhy

17      Komisia v napadnutom rozhodnutí uvádza, že trh s niťami pre automobilový priemysel sa musí z dôvodu špecifických vlastností vyššej úrovne spomenutých vyššie, ktoré si vyžadujú jednotnosť v rámci EHP, odlíšiť od trhu s priemyselnými niťami. Domnieva sa preto, že trhom s niťami pre automobilový priemysel je celé územie EHP. Komisia totiž konštatuje, že len niekoľko dodávateľov môže poskytovať štandardnú ponuku týchto výrobkov na celom území EHP. Dôvodom je to, že kupujúci potrebujú rovnaké nite pre zjednodušenie svojej výroby v rôznych krajinách, že tieto nite musia spĺňať špecifické kvalitatívne normy (napríklad nite používané na výrobu bezpečnostných pásov), a tiež to, že na účely kvality výrobkov a zodpovednosti je možnosť zistenia výrobného pôvodu týchto nití zásadnou požiadavkou (napadnuté rozhodnutie, odôvodnenia č. 21 a 22).

18      Naopak, čo sa týka priemyselných nití, Komisia konštatuje, že podľa informácií poskytnutých účastníkmi konania má relevantný geografický trh regionálnu veľkosť. Ďalej uvádza, že regióny môžu v závislosti od prípadu pokrývať viacero štátov EHP, napríklad štáty Beneluxu alebo Škandinávie, alebo jediný štát, napríklad Spojené kráľovstvo (napadnuté rozhodnutie, odôvodnenie č. 17).

19      Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že geografickým trhom dotknutým porušením týkajúcim sa priemyselných nití, ktoré je vytýkané Amann, je trh štátov Beneluxu a Škandinávie, kým geografickým trhom dotknutým porušením týkajúcim sa nití pre automobilový priemysel, ktoré je vytýkané obom žalobcom, je trh celého EHP.

2.     Veľkosť a štruktúra relevantných trhov

20      Komisia v napadnutom rozhodnutí spresňuje, že obrat týkajúci sa priemyselných nití v Beneluxe a Škandinávii predstavoval približne 50 miliónov eur v roku 2000 a približne 40 miliónov v roku 2004, obrat týkajúci sa nití pre automobilový priemysel predstavoval približne 20 miliónov eur v roku 1999 (napadnuté rozhodnutie, odôvodnenie č. 28 a 35).

21      Tiež sa zdá, že na konci 90. rokov boli hlavnými dodávateľmi priemyselných nití v Beneluxe a Škandinávii najmä Amann, Barbour Threads Ltd (ďalej len „Barbour“), kým ho nekúpil Coats, Belgian Sewing Thread NV (ďalej len „BST“), Coats, Gütermann AG a Zwicky & Co. AG (ďalej len „Zwicky“), a že hlavnými dodávateľmi nití pre automobilový priemysel boli najmä žalobcovia, Coats, Oxley Threads Ltd (ďalej len „Oxley“), Gütermann a Zwicky.

3.     Opis porušení

22      Komisia v napadnutom rozhodnutí uvádza, že k porušeniam vytýkaným žalobcom týkajúcim sa kartelu na trhu s niťami pre automobilový priemysel v EHP došlo od mája/júna 1998 do mája 2000.

23      Hlavným cieľom účastníkov kartelu na trhu s niťami pre automobilový priemysel v EHP bolo zachovať ceny na vysokej úrovni (napadnuté rozhodnutie, odôvodnenie č. 214).

24      Na tento účel bolo zorganizovaných päť stretnutí, v priebehu ktorých účastníci kartelu najskôr stanovili dva druhy orientačných cien pre základné výrobky predávané v európskom automobilovom odvetví, jedny pre existujúcich zákazníkov, druhé pre nových zákazníkov. Následne došlo k výmene informácií o cenách uplatňovaných vo vzťahu k určitým zákazníkom a o orientačných minimálnych cenách. Účastníci kartelu na následne zaviazali zabrániť tomu, aby vzájomne súťažili cenami pre etablovaných dodávateľov (napadnuté rozhodnutie, odôvodnenie č. 215).

25      Pokiaľ ide o správania týkajúce sa kartelu na trhu s priemyselnými niťami v Beneluxe a Škandinávii, Komisia konštatuje, že k nim došlo v priebehu rokov 1990 až 2001.

26      Podľa Komisie, pokiaľ ide o kartel na trhu s priemyselnými niťami v Beneluxe a Škandinávii, dotknuté podniky sa stretli aspoň raz za rok a tieto stretnutia sa organizovali na dvoch sedeniach, jednom venovanom trhu v štátoch Beneluxu a druhom venovanom štátom Škandinávie, pričom ich hlavným cieľom bolo zachovať ceny na vysokej úrovni na každom z týchto dvoch trhov.

27      Účastníci kartelu si vymenili cenníky a informácie o zľavách, zvyšovaní katalógových cien, znižovaní zliav a zvyšovaní špeciálnych cien uplatňujúcich sa na určitých zákazníkov. Tiež boli uzavreté dohody o budúcich cenníkoch, o úrovniach maximálnych zliav, o znížení zliav a zvýšení špeciálnych cien uplatňujúcich sa na určitých zákazníkov, ako aj dohody o vylúčení hospodárskej súťaže prostredníctvom výhodnejších cien vo vzťahu k etablovaným dodávateľom a o rozdelení zákazníkov (napadnuté rozhodnutie, odôvodnenia č. 99 až 125).

4.     Výrok napadnutého rozhodnutia

28      V článku 1 ods. 3 napadnutého rozhodnutia Komisia konštatovala, že šesť podnikov vrátane žalobcov porušilo článok 81 ods. 1 ES a článok 53 ods. 1 Dohody EHP tým, že sa podieľali na skupine dohôd a zosúladených postupov na trhu s niťami pre automobilový priemysel v EHP, a to, čo sa týka žalobcov, v období od mája/júna 1998 do mája 2000. Rovnako v článku 1 ods. 1 napadnutého rozhodnutia Komisia konštatovala, že osem podnikov vrátane Amann porušilo článok 81 ES a článok 53 Dohody EHP tým, že sa zapojili do dohôd a zosúladených postupov na trhu s priemyselnými niťami v Beneluxe a Škandinávie, a to pokiaľ ide o Amann v období od januára 1990 do septembra 2001.

29      V zmysle článku 2 prvého odseku napadnutého rozhodnutia sa ukladajú tieto pokuty:

a)      za kartel na trhu s niťami pre automobilový priemysel v EHP:

–        žalobcom spoločne a nerozdielne: 4,888 milióna eur,

–        Coats: 0,65 milióna eur,

–        Oxley: 1,271 milióna eur,

–        Barbour a Hicking Pentecost plc spoločne a nerozdielne: 0,715 milióna eur;

b)      za kartel na trhu s priemyselnými niťami v Beneluxe a v Škandinávii najmä:

–        Coats: 15,05 milióna eur,

–        Amann: 13,09 milióna eur,

–        BST: 0,979 milióna eur,

–        Gütermann: 4,021 milióna eur,

–        Zwicky: 0,174 milióna eur.

 Konanie a návrhy účastníkov konania

30      Návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 22. decembra 2005 podali žalobcovia žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

31      Vzhľadom na to, že zloženie komôr Súdu prvého stupňa bolo zmenené, sudca spravodajca bol pridelený k piatej komore, ktorej bola z tohto dôvodu táto vec pridelená.

32      Žalobcovia navrhujú, aby Všeobecný súd:

–        zrušil napadnuté rozhodnutie v časti, ktorá sa ich týka,

–        subsidiárne znížil primerane výšku pokuty,

–        zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

33      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        zaviazal žalobcov na náhradu trov konania.

 Právny stav

34      V prvom rade uvádzajú žalobný dôvod smerujúci k zrušeniu napadnutého rozhodnutia založený na porušení článku 7 ods. 1 prvej vety nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 [ES] a 82 [ES] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205).

35      V druhom rade sa žalobcovia odvolávajú na skupinu žalobných dôvodov smerujúcich k zrušeniu pokuty. Na jednej strane vytýkajú Komisii, že im uložila pokutu, ktorej výška presahuje hornú hranicu 10 % ich obratu. Na druhej strane žalobcovia uvádzajú sedem žalobných dôvodov založených jednak na porušení zásad rovnosti zaobchádzania a proporcionality pri ukladaní pokuty, na nesprávnom určení východiskovej sumy pokuty uloženej za kartel týkajúci sa priemyselných nití, na nesprávnom výpočte dĺžky trvania porušenia na trhu s priemyselnými niťami, na nezohľadnení určitých poľahčujúcich okolností v súvislosti s porušením na trhu s priemyselnými niťami, na nesprávnom výpočte východiskovej sumy pokuty uloženej za porušenie na trhu s niťami pre automobilový priemysel, na nezohľadnení skutočnosti, že nedošlo k realizácii kartelu týkajúceho sa nití pre automobilový priemysel a na porušení práva byť vypočutý a práv na obhajobu.

A –  O žalobnom dôvode uvádzanom žalobcami, ktorý sa týka zrušenia napadnutého rozhodnutia z dôvodu porušenia článku 7 ods. 1 prvej vety nariadenia č. 1/2003

1.     Tvrdenia účastníkov konania

36      Žalobcovia tvrdia, že vytýkané porušenia predstavujú jediné porušenie v zmysle článku 7 ods. 1 prvej vety nariadenia č. 1/2003 z dôvodu, že trh s niťami pre automobilový priemysel a trh s priemyselnými niťami nie sú odlišnými trhmi výrobkov či geografickými trhmi, že existuje jeden spoločný subjektívny prvok medzi týmito kartelmi a že kritériá používané Komisiou na účely konštatácie neexistencie jediného porušenia nie sú platné.

37      Pokiaľ ide po prvé o existenciu jediného trhu výrobkov, žalobcovia namietajú, že by výslovne potvrdili, že nite určené na odev a nite určené pre automobilový priemysel patrili na dva rôzne trhy. Odpoveď Amann na žiadosť o informácie, v ktorej trh s niťami pre automobilový priemysel označil za svetový trh, nijako neimplikuje, že by uznal údajnú samostatnú povahu tohto trhu. Navyše potom, ako predložil odhady týkajúce sa šiestich rôznych segmentov nití, Amann nebol schopný tak urobiť pre segment nití určených pre automobilové odvetvie.

38      Podľa žalobcov ani vyhlásenia ostatných hospodárskych subjektov, ako sú Coats a Gütermann, nemohli umožniť, aby sa dospelo k záveru o existencii rozlišovania medzi trhom s niťami pre automobilový priemysel a trhom s priemyselnými niťami.

39      Stanovisko žalobcov, pokiaľ ide o jednotnosť trhu, potvrdzuje prezentácia výrobkov uskutočnená všetkými podnikmi. To platí najmä pre prípad segmentácie uskutočnenej Gütermann, Amann a Coats. Je z nej zrejmé, že v rôznych oblastiach možno používať tú istú niť.

40      Ani existencia prísnejších špecifických noriem vyžadovaných dôležitými zákazníkmi z automobilového odvetvia neodôvodňuje rozlišovanie medzi priemyselnými niťami a niťami určenými pre automobilový priemysel. Nite sa vo všeobecnosti vyrábajú v súlade s požiadavkami automobilového priemyslu a sú v takejto kvalite dodávané dôležitým zákazníkom z ostatných priemyselných odvetví. Výroba dvoch druhov nití rôznej kvality by nebola obhájiteľná ani z hospodárskeho hľadiska. Preto sú technické špecifikácie nití pre automobilový priemysel v podstate identické s technickými špecifikáciami priemyselných nití. Tieto nite sú teda vzájomne zastupiteľné, pričom ich predaj sa navyše neuskutočňuje v závislosti od zákazníkov, ale od výrobkov.

41      Po druhé žalobcovia vytýkajú Komisii, že nepreskúmala, či rôzne vytýkané správania zjednocoval určitý spoločný subjektívny prvok a či teda predstavovali jediné porušenie. Komisia samotná konštatovala, že všetky porušenia smerovali k narušeniu normálneho vývoja cien na relevantnom trhu.

42      Skutočnosť, že ide o dohody o cenách a že rozhodnutia prijaté pre dotknuté regióny sú prakticky rovnaké, podopiera tézu o jednotnosti zistených porušení. Žalobcovia ďalej uvádzajú, že vo väčšine členských štátov by bol subjektívny prvok určujúcim kritériom pre konštatovanie jediného porušenia.

43      Tvrdia tiež, že vzhľadom na priemernú veľkosť väčšiny dotknutých podnikov, museli ich riaditelia a spoločníci nevyhnute vedieť o rôznych porušeniach. Pokiaľ ide o nich samých, spresňujú, že subjektívny prvok vyplýva navyše z absencie rozdelenia vnútorných právomocí v oblasti predaja priemyselných nití a nití pre automobilový priemysel.

44      Navyše v podstate poukazujú na nekoherentnosť v postupe Komisie, ktorá vychádzala zo zásady jediného porušenia v prípade po sebe nasledujúcich porušení spôsobených v rámci každého kartelu, v prípade vzájomného vzťahu medzi kartelmi však týmto spôsobom nepostupovala. V tomto ohľade napadnuté rozhodnutie obsahuje vo svojich odôvodneniach č. 266 až 270 viacero rozporov, ktorými by bolo možné preukázať, že stanovisko Komisie, pokiaľ ide o existenciu samostatných porušení, nie je možné obhájiť.

45      Po tretie žalobcovia namietajú proti kritériám uplatneným Komisiou na účely stanovia existencie či neexistencie jediného porušenia.

46      V prvom rade tvrdia, že tieto kritériá nie sú uplatniteľné. V tomto ohľade na jednej strane uvádzajú, že Komisia je sama osebe nerozhodná pri používaní kritérií na stanovenie existencie jediného porušenia, pretože odôvodňuje existenciu dvoch samostatných porušení tak, že odkazuje na rôznych účastníkov porušenia, na iný spôsob fungovania a na absenciu globálnej koordinácie a následne vychádza z rozdielu na úrovni relevantných trhov, pričom následne deklaruje, že dohody týkajúce sa Beneluxu a Škandinávie sa musia skúmať spoločne vzhľadom na to, že sú prepojené organizáciou, spôsobom fungovania a rovnakými účastníkmi porušenia. Žalobcovia preto konštatujú, že kritérium globálnej koordinácie už nemá žiadny význam pre uznanie, že v Beneluxe a Škandinávii došlo k jedinému porušeniu.

47      Na druhej strane sa domnievajú, že kritérium vymedzenia trhu výrobkov, v tomto prípade príbuzných výrobkov, je irelevantné. Použitie tohto kritéria s výnimkou jednoznačných prípadov, v ktorých výrobky jednoznačne nespadajú na ten istý trh, by znamenalo, že by sa Komisii poskytla skoro nekontrolovateľná miera voľnej úvahy v rámci postihovania porušení práva hospodárskej súťaže. Kritérium týkajúce sa absencie identity účastníkov porušenia je taktiež irelevantné. Žalobcovia totiž zdôrazňujú, že to, kým sa zúčastnené podniky dajú zastupovať, je bezpredmetné, pretože účasť na porušení sa pripisuje dotknutému podniku.

48      V druhom rade Amann a Cousin tvrdia, že uplatnenie týchto kritérií malo Komisiu v každom prípade viesť k tomu, aby dospela k záveru o existencii jediného porušenia.

49      Na jednej strane odkazujú na skutočnosť, že Komisia nevie oprávnene odôvodniť existenciu samostatných porušení tak, že by vychádzala z neexistencie koordinácie medzi kartelmi, pokiaľ sama zdôrazňuje, pričom preberá vyhlásenia Coats, že z dôvodu existencie trhov výrobkov, ktoré skôr ohraničené štátmi, nie je nevyhnutné pristúpiť ku koordinácii medzi dotknutými regiónmi. Rovnako snaha Komisie rozlišovať medzi koordináciou geografických trhov a koordináciou trhov rôznych výrobkov je irelevantná, keďže v prípade rôznych geografických trhov nemá koordinácia medzi trhmi s rôznymi výrobkami žiaden zmysel. Práve preto žalobcovia tvrdia, že treba posudzovať dotknuté správania tak, že sa pripustí, že stretnutia venované rôznym regiónom boli súčasťou spoločného plánu schváleného ich vedeniami a potvrdeného dokumentmi, ktoré preukazujú časté kontakty medzi zástupcami Coats a Amann, ktorých predmetom boli otázky „hlavnej stratégie“ v Európe. Takéto dokumenty svedčia o existencii spoločného subjektívneho prvku. Žalobcovia v tomto ohľade vytýkajú Komisii, že neanalyzovala otázku, či tento druh kontaktov neexistoval aj medzi Coats a inými konkurentmi.

50      Na druhej strane neexistuje určujúci rozdiel na úrovni účastníkov dohôd a ich organizácie. V tomto ohľade žalobcovia uvádzajú, že podľa judikatúry nemožno vylúčiť existenciu jediného porušenia v právnom zmysle slova len na základe skutočnosti, že každý podnik sa zúčastňuje na porušení spôsobom jemu vlastným, keďže podnik sa môže takto zúčastniť na jedinom karteli bez toho, aby sa podieľal na všetkých súčastiach tvoriacich toto porušenie.

51      V duchu týchto úvah žalobcovia uvádzajú, že len tri podniky sa zúčastnili len na jednej dohode, všetky ostatné sa podieľali na najmenej dvoch dohodách, čo predstavuje prelínanie na úrovni účastníkov porušenia, čo svedčí v prospech existencie jediného porušenia. Okrem toho porovnanie medzi stretnutiami týkajúcich sa kartelu na trhu s priemyselnými niťami a stretnutiami týkajúcimi sa kartelu na trhu s niťami pre automobilový priemysel nijako nepodopiera tézu týkajúcu sa existencie rôznych porušení. Stretnutia sa v oboch prípadoch konali nepravidelne.

52      Komisia tieto tvrdenia vyvracia.

2.     Posúdenie Všeobecným súdom

a)     O rozlíšení trhov výrobkov a geografických trhov

53      Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia sa domnievala, že trh s niťami pre automobilový priemysel sa vzhľadom na svoju špecifickosť musí odlišovať od trhu s priemyselnými niťami, jednak z hľadiska výrobkov, a jednak z geografického hľadiska (pozri body 12 až 16 a 18 až 20 vyššie).

54      Na úvod je dôležité uviesť, že z dôvodu, že definícia tovarového trhu zahŕňa zložité ekonomické posúdenia zo strany Komisie, môže byť predmetom iba obmedzenej kontroly zo strany súdu Spoločenstva (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa z 30. marca 2000, Kish Glass/Komisia, T‑65/96, Zb. s. II‑1885, bod 64, a zo 6. júna 2002, Airtours/Komisia, T‑342/99, Zb. s. II‑2585, bod 26). Súd Spoločenstva sa však nemusí zdržať kontroly toho, ako Komisia vyložila údaje ekonomickej povahy. V tomto ohľade je jeho úlohou overiť, či Komisia založila svoje posúdenie na dôkazných prostriedkoch, ktoré sú správne, spoľahlivé a koherentné, ktoré obsahujú všetky relevantné údaje, ktoré treba zohľadniť pri posúdení komplexnej situácie, a ktoré sú spôsobilé podporiť závery, ktoré sa z nich vyvodili (pozri rozsudok zo 17. septembra 2007, Microsoft/Komisia, T‑201/04, Zb. s. II‑3601, bod 482).

55      Ďalej je potrebné pripomenúť, že trh, ktorý je potrebné zohľadniť, zahŕňa skupinu výrobkov, ktoré sú v závislosti od ich vlastností spôsobilé uspokojiť stále potreby a sú len ťažko zastupiteľné s inými výrobkami (rozsudok Súdneho dvora z 9. novembra 1983, Nederlandsche Banden-Industrie-Michelin/Komisia, 322/81, Zb. s. 3461, bod 37). Súdny dvor konkrétnejšie rozhodol, že z pojmu trh výrobkov vyplýva, že účinná hospodárska súťaž môže existovať medzi výrobkami, ktoré sú jeho súčasťou, čo predpokladá dostatočný stupeň zastupiteľnosti medzi všetkými výrobkami tvoriacimi súčasť toho istého trhu (rozsudok Súdneho dvora z 13. februára 1979, Hoffmann-La Roche/Komisia, 85/76, Zb. s. 461, bod 28).

56      Pokiaľ ide o zastupiteľnosti, posudzuje sa v závislosti od súboru indícií, ako sú vlastnosti výrobkov, podmienky hospodárskej súťaže a štruktúra dopytu a ponuky na trhu (rozsudok Nederlandsche Banden-Industrie-Michelin/Komisia, už citovaný v bode 55 vyššie, bod 37).

57      Hoci je z hospodárskeho hľadiska zastupiteľnosť na strane dopytu okamžitým a najúčinnejším hodnotiacim kritériom vo vzťahu k dodávateľom daného výrobku (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 4. júla 2006, easyJet/Komisia, T‑177/04, Zb. s. II‑1931, bod 99), zastupiteľnosť na strane ponuky možno tiež zohľadniť na účely vymedzenia relevantného trhu v prípade transakcií, pri ktorých má táto zastupiteľnosť, pokiaľ ide o okamžitosť a účinnosť, rovnaké účinky ako zastupiteľnosť na strane dopytu. Z kritéria zastupiteľnosti na strane ponuky vyplýva, že výrobcovia môžu na základe jednoduchej adaptácie vstúpiť na trh s dostatočnou silou na to, aby predstavovali vážnu protiváhu voči výrobcom, ktorí už na tomto trhu pôsobia (rozsudok Súdu prvého stupňa z 30. septembra 2003, Atlantic Container Line a i./Komisia, T‑191/98, T‑212/98 až T‑214/98, Zb. s. II‑3275, bod 829).

58      Pokiaľ ide o samotné výrobky, treba uviesť, že môžu tvoriť jeden samostatný trh, ak sa individualizujú na základe osobitných vlastností výroby, ktoré ich robia osobitne vhodnými na tento účel, alebo keď sa individualizujú na základe ich použitia (rozsudok Súdneho dvora z 21. februára 1973, Europemballage a Continental Can/Komisia, 6/72, Zb. s. 215, bod 33).

59      Nakoniec treba pripomenúť, že Komisia prijala Oznámenie o definícii relevantného trhu na účely práva hospodárskej súťaže spoločenstva (Ú. v. ES C 372, 1997, s. 5; Mim. Vyd. 08/001, s. 155, ďalej len „oznámenie o definícii trhu“), v ktorom spresnila kritériá, ktoré je potrebné posúdiť na účely definície relevantného trhu výrobkov a na vymedzenie relevantného geografického trhu. Relevantný trh výrobkov je tam definovaný ako trh, ktorý „pozostáva zo všetkých výrobkov a/alebo služieb, ktoré sú považované za vzájomne zameniteľné alebo nahraditeľné z hľadiska spotrebiteľa, a to na základe ich vlastností, cien a zamýšľaného účelu použitia“. Pokiaľ ide o geografický trh, ten je definovaný ak trh, ktorý „zahŕňa oblasť, v ktorej sú dotknuté podniky zapojené do vzťahov dopytu a ponuky výrobkov alebo služieb, v ktorej sú súťažné podmienky dostatočne homogénne a ktorá sa od ostatných susedných oblastí výrazne odlišuje práve preto, že konkurenčné podmienky v nej sú zjavne odlišné od podmienok v týchto oblastiach“. Relevantný trh, v rámci ktorého treba posudzovať dané porušenie hospodárskej súťaže, je teda určený kombináciou trhu výrobkov a geografického trhu.

60      V duchu týchto úvah treba skúmať dôvodnosť návrhov Komisie uvedených v odôvodneniach č. 14 a 22 napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o existenciu dvoch samostatných trhov výrobkov a geografických trhov, konkrétne trhu s niťami pre automobilový priemysel v EHP na jednej strane a trhu s priemyselnými niťami na v Beneluxe a Škandinávii na strane druhej. Na tento účel Komisia posudzovala zastupiteľnosť výrobkov jednak na strane dopytu a jednak na strane ponuky.

61      Po prvé, pokiaľ ide o zastupiteľnosť na strane ponuky, napadnuté rozhodnutie obsahuje skupinu dôkazov, ktorých cieľom je preukázať, že neexistuje.

62      V prvom rade z odôvodnení č. 14 a 22 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že dopyt automobilového priemyslu pochádza od významných zákazníkov a že títo zákazníci sú omnoho menej početní, ako ostatné podniky, ktoré sú zákazníkmi na trhu s priemyselnými niťami. Táto konštatácia nebola spochybnená žalobcami. Žalobcovia na pojednávaní potvrdili, že zákazníci z automobilového odvetvia boli najsilnejší vzhľadom na veľmi veľké množstvá, ktoré nakupujú.

63      V druhom rade z už citovaných odôvodnení napadnutého rozhodnutia vyplýva, že zákazníci z automobilového odvetvia kupujú nite pre svoje výrobne umiestnené v rôznych štátoch a že teda vyžadujú rovnaký výrobok v každom z týchto štátov. Táto potreba uniformity, ktorú žalobcovia nespochybňujú, sa dokonale vysvetľuje z hospodárskeho hľadiska. Je totiž rozumné pripustiť, že adaptácia výrobných strojov na druh používanej nite si vyžaduje výdavky. Podniky z automobilového odvetvia sa teda snažia znížiť tieto výdavky tak, že vo veľkých množstvách nakupujú jeden konkrétny druh nití, ktorým len raz prispôsobia svoje výrobné stroje umiestnené v rôznych štátoch.

64      Po tretie z odôvodnení č. 14 a 22 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že nite určené pre automobilový priemysel musia spĺňať osobitne prísne normy špecifické pre toto odvetvie a že možnosť zistenia ich pôvodu je zásadným faktorom, pokiaľ ide o kvalitu výrobkov a zodpovednosť vyplývajúcu z výrobkov. Toto zistenie bolo potvrdené žalobcami jednak v žalobe, ako aj na pojednávaní.

65      Pripustili totiž, že vo všeobecnosti práve zákazníci rozhodujú o nitiach nevyhnutných na ich výrobu a sami si teda vyberajú výrobok, ktorý zodpovedá im užívateľským potrebám. Pokiaľ ide najmä o zákazníkov z automobilového odvetvia, žalobcovia uznali, že títo zákazníci vyžadujú, aby kupované nite zodpovedali minimálne norme ISO 9002. Žalobcovia dokonca na pojednávaní spresnili, že na účely automobilového priemyslu existujú osobitné charakteristiky nazývané „TS950“ a že tieto skutočnosti zohľadňujú v rámci výroby.

66      Žalobcovia ďalej opísali spôsob certifikácie nití zákazníkmi z automobilového odvetvia. Najskôr žalobcovia vyvinú druh nite zodpovedajúci minimálne norme ISO 9002. Potom túto niť testuje automobilový výrobca, ktorý by ju chcel používať vo svojej výrobe, a nakoniec, ak je test úspešný, ju aj certifikuje.

67      Vzhľadom na tieto úvahy je potrebné pripustiť, že špecifickú niť vybratú automobilovým priemyslom nemožno zastúpiť inými priemyselnými niťami. Skutočnosť, že táto niť sa predáva aj iným zákazníkom, ako sú zákazníci z automobilového priemyslu, je v tomto ohľade irelevantná. Na rozdiel od iných prípadných kupujúcich tohto výrobku totiž podniky z automobilového odvetvia kupujú len také nite, ktoré majú svoje špecifické vlastnosti a ktoré boli certifikované týmito podnikmi z dôvodu ich osobitných vlastností. Žalobcovia preto nemôžu rozumne tvrdiť, že na strane dopytu existuje zastupiteľnosť.

68      Vyhlásenia Coats v odpovedi na žiadosť Komisie o informácie tiež smerujú k potvrdeniu neexistencie zastupiteľnosti na strane dopytu. Coats totiž zdôraznil, že určití zákazníci z odvetvia konfekcie používali niť na vyšívanie a niektorí zákazníci z odvetvia vyšívania používali niť určenú pre konfekciu. Na druhej strane však existencia takejto zastupiteľnosti na strane dopytu u zákazníkov z automobilového odvetvia nebola spomenutá.

69      Po druhé, hoci sa Komisia domnievala, že z hľadiska ponuky trh s priemyselnými niťami možno považovať za jediný trh výrobkov, vzhľadom na neexistenciu prísnej závislosti medzi konečným použitím a druhom nite a/alebo štruktúrou nite a na rovnakosť či zameniteľnosť postupov výroby uvedenej nite, v každom prípade dospela k záveru, že v prípade nití pre automobilový priemysel to neplatilo.

70      Na to, aby Komisia dospela k tomuto záveru, vychádzala zo špecifických vlastností nití pre automobilový priemysel, z nevyhnutnosti zabezpečenia štandardizovanej ponuky a zo schopnosti vyhovieť objednávkam dôležitých zákazníkov z tohto odvetvia. Tiež sa opierala o skutočnosť, že geografický trh s niťami pre automobilový priemysel sa rozkladá na celom území EHP na rozdiel od trhu s priemyselnými niťami, ktorý je len regionálnej povahy. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa domnievala, že len niekoľko podnikov mohlo vyhovieť takémuto druhu dopytu (pozri odôvodnenie č. 22 napadnutého rozhodnutia).

71      Na to, aby v zmysle odseku 20 oznámenia o definícii trhu existovala zastupiteľnosť na strane ponuky, dodávatelia najskôr musia mať možnosť preorientovať svoju výrobu na dotknuté výrobky a uviesť ich na trh v krátkom časovom horizonte bez toho, aby znášali výrazné dodatočné náklady alebo riziká spojené s malými, ale trvalými zmenami cien. Následne v odseku 21 oznámenia o definícii trhu Komisia zdôrazňuje, že takáto zastupiteľnosť existuje často v prípadoch, keď podniky ponúkajú širokú kvalitatívnu, ako aj typovo pestrú škálu z jedného výrobku a že ak aj nie sú pre konečného spotrebiteľa alebo skupinu spotrebiteľov kvalitatívne odlišné výrobky plne zastupiteľné, všetky sa zahrnú do jedného trhu výrobkov. Priemyselné nite na prvý pohľad zodpovedajú druhu výrobku uvedenému v odseku 21 oznámenia o definícii trhu.

72      Nakoniec v odsekoch 22 a 23 oznámenia o definícii trhu Komisia potvrdzuje na základe konkrétnych príkladov, že dotknutí dodávatelia musia byť schopní ponúknuť a predávať tieto kvalitatívne rôzne výrobky okamžite a bez podstatného zvýšenia nákladov a že nemôžu existovať osobitné ťažkosti v štádiu distribúcie.

73      Práve v duchu týchto úvah treba určiť, či Komisia správne posúdila kritérium zastupiteľnosti na strane ponuky.

74      V prvom rade, ako to bolo poukázané v bode 63 a nasledujúce vyššie, výrobcovia nití pre automobilový priemysel musia svoje výrobné stroje, aby vyrobená niť zodpovedala špecifickým normám.

75      V druhom rade odôvodnenie žalobcov, pokiaľ ide o nízke náklady výroby nití pre automobilový priemysel, nie je presvedčivé. Žalobcovia síce tvrdia, že nielen, že sa nite vo všeobecnosti vyrábajú v súlade s požiadavkami automobilového priemyslu, pričom sa v tejto kvalite dodávajú aj zákazníkom z iných priemyselných odvetví, ale navyše aj náklady na nastavenie výrobných liniek by boli príliš veľké, ak by bolo potrebné vyrábať jeden výrobok len pre automobilové odvetvie a následne meniť výrobnú linku a prispôsobovať ju výrobe výrobkov určených pre iné priemyselné odvetvia.

76      Pravdou tiež ostáva, že ak na účely racionalizácie výroby spoločnosť, ktorá už pôsobí na trhu s niťami pre automobilový priemysel, vyrába výlučne nite zodpovedajúce prísnejšej norme nezávisle od určenia výrobku, konala by tak len preto, že už pôsobí na automobilovom trhu, a to z dôvodu nákladov spojených s výrobou podľa špecifických noriem týkajúcich sa nití určených pre automobilový priemysel. Inými slovami spoločnosť, ktorej hlavná činnosť sa týka nití určených pre konfekciu alebo nití na vyšívanie, nebude mať žiaden záujem na výrobe špeciálnych nití určených pre automobilový priemysel len z dôvodu, že by potenciálne mohla predávať túto niť prípadným zákazníkom z automobilového odvetvia.

77      Tvrdenie žalobcov, podľa ktorého sú výrobné náklady nití pre automobilový priemysel tak nízke, že výroba sa vždy uskutočňuje podľa najprísnejšej špecifickej normy, nie je, pokiaľ ide o výrobcov priemyselných nití, preukázané.

78      V treťom rade malý rozdiel medzi dvoma trhmi z geografického hľadiska nebol žalobcami v priebehu správneho konania spochybnený. V odpovedi na žiadosť Komisie o informácie Amann dokonca kvalifikoval trh s niťami pre automobilový priemysel ako svetový. Coats tiež poukázal na to, že špecifické vlastnosti tohto trhu ho vyhradzujú „regionálnym“ a „globálnym“ dodávateľom, pričom tieto pojmy treba chápať v kontexte odpovede ako „pôsobiacim na území EHP“ a „pôsobiacim celosvetovo“.

79      Predpokladom zastupiteľnosti na strane ponuky teda je, aby väčšina výrobcov nití bola schopná vyrábať vo veľkých množstvách špecifickú a uniformnú niť pre každého zákazníka z oblasti automobilového priemyslu a distribuovať ju v krátkom čase na celom území EHP. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy však takéto tvrdenia nemožno obhájiť.

80      Komisia sa preto nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď dospela k záveru o existencii dvoch samostatných trhov výrobkov a geografických trhov z hľadiska ponuky.

81      V tomto ohľade treba spresniť, že Komisia správne posúdila a vykladala odpovede žalobcov a ostatných dotknutých podnikov, na základe ktorých dospela k záveru o existencii dvoch samostatných trhov výrobkov.

82      Komisia najskôr položila žalobcom otázku, či niť na šitie odevov na priemyselné použitie, niť na vyšívanie na priemyselné použitie, špeciálna niť na priemyselné použitie a niť na použitie v domácnostiach patria na rôzne trhy výrobkov v oblasti nití. Komisia tiež predložila tabuľku, ktorej cieľom bolo určiť relevantné geografické trhy pre každú z vyššie spomenutých kategórií nití, pričom stanovila jednu špecifickú rubriku „automobilová niť“. Spresnila, že táto posledná uvedená rubrika bola zahrnutá do kategórie špeciálna niť na priemyselné použitie, ale zdôraznila, že by chcela poznať stanovisko Amann a Cousin na relevantný geografický trh pre tento druh nite.

83      V odpovedi na vyššie uvedenú žiadosť o informácie Amann uviedol, že podrobné rozdelenie uskutočnené Komisiou bolo správne, keďže „existujú špecifikácie výrobkov a špecifických potrieb zákazníkov, ktorí sa v oblasti odevníckeho priemyslu jasne líšia od špecifikácií a potrieb dvoch ďalších oblastí, čo sa týka pestrosti farieb, atď.“. Cousin tiež úplne súhlasil s rozdelením predloženým Komisiou. Uviedol však, že je veľmi ťažké určiť trhy, najmä keď ide o špeciálne nite, vzhľadom na veľkú pestrosť dotknutých použití, pričom napočítal viac ako 80 povolaní.

84      Žalobcovia síce výslovne pripustili, že trh so špeciálnymi niťami predstavuje samostatný trh výrobkov, ale na rozdiel od toho, čo Komisia tvrdila vo svojich písomných vyjadreniach, žalobcovia výslovne neuznali, že trh s niťami pre automobilový priemysel zahrnutý v rámci trhu so špeciálnymi niťami je sám osebe samostatným trhom výrobkov.

85      Gütermann tiež potvrdil rozdelenie navrhnuté Komisiou, k trhu s niťami pre automobilový priemysel sa však výslovne nevyjadril. Pokiaľ ide o Coats, na otázku týkajúcu sa trhov výrobkov odpovedal, že si nemyslí, že rozdiely medzi výrobkami boli dostatočné na to, aby sa dospelo k záveru o existencii troch samostatných trhov, pričom však uznal špecifické vlastnosti trhu s niťami pre automobilový priemysel, tak ako je uvedené v bode 78 vyššie. Len Oxley priamo potvrdil a odôvodnil samostatnosť trhu s niťami pre automobilový priemysel.

86      Hoci sa výklad týchto skutočností, pokiaľ ide o existenciu samostatného trhu s niťami pre automobilový priemysel, nejaví taký jednoznačný, ako to tvrdí Komisia, pravdou tiež ostáva, že pri jej dedukciách nedošlo k zjavne nesprávnemu posúdeniu, ani k skresleniu skutkových okolností.

87      Jej dedukcie navyše potvrdzujú aj ďalšie indície, ako sú internetové stránky podnikov, ktoré vo všeobecnosti obsahujú samostatnú rubriku týkajúcu sa nití pre automobilový priemysel. Všetky tieto podniky sú navyše vlastníkmi značiek nití špecificky vytvorených pre toto odvetvie.

88      Z predchádzajúceho vyplýva, že Komisia sa nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď sa v prejednávanej veci domnievala, že trh s niťami pre automobilový priemysel a trh s priemyselnými niťami sú rôzne trhy.

b)     O údajnej existencii „spoločného plánu“

89      Najskôr je potrebné pripomenúť, že pojem jediné porušenie sa týka takej situácie, keď sa viaceré podniky zúčastnili na porušení pozostávajúcom z nepretržitého správania sledujúceho jediný ekonomický cieľ, ktorým je skresliť hospodársku súťaž, alebo tiež z individuálnych porušení vzájomne spojených rovnakým cieľom (rovnaký účel všetkých súčastí) a rovnakými subjektmi (tie isté dotknuté podniky, ktoré sú si vedomé, že sa podieľajú na spoločnom cieli) (rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. júla 2008, BPB/Komisia, T‑53/03, Zb. s. II‑1333, bod 257).

90      Ďalej treba uviesť, že porušenie článku 81 ods. 1 ES môže vyplývať nielen z jednotlivého aktu, ale aj zo skupiny aktov alebo z nepretržitého správania. Proti tomuto výkladu nemožno namietať, že jeden alebo viaceré z tejto skupiny aktov, resp. jedna alebo viaceré súčasti tohto nepretržitého správania by samy osebe, brané jednotlivo, tiež mohli predstavovať porušenie tohto ustanovenia. Pokiaľ rôzne činnosti spadajú do „spoločného plánu“ vzhľadom na ich rovnaký cieľ skresľujúci hospodársku súťaž vnútri spoločného trhu, Komisia je oprávnená vyvodzovať zodpovednosť za tieto činnosti v závislosti od účasti na porušení ako celku (rozsudok Súdneho dvora zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, Zb. s. I‑123, bod 258).

91      Okrem toho sa podľa ustálenej judikatúry pojem jediné porušenie môže vzťahovať na právnu kvalifikáciu určitého protisúťažného správania spočívajúceho v dohodách, zosúladených postupoch a v rozhodnutiach združení podnikov (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa z 20. apríla 1999, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, T‑305/94 až T‑307/94, T‑313/94 až T‑316/94, T‑318/94, T‑325/94, T‑328/94, T‑329/94 a T‑335/94, Zb. s. II‑931, body 696 až 698; z 20. marca 2002, HFB a i./Komisia, T‑9/99, Zb. s. II‑1487, bod 186, a z 12. decembra 2007, BASF/Komisia, T‑101/05 a T‑111/05, Zb. s. II‑4949, bod 159).

92      Treba tiež spresniť, že pojem jediný cieľ nemožno vymedziť všeobecným odkazom na narušenie hospodárskej súťaže na trhu dotknutom porušením, pretože ovplyvnenie hospodárskej súťaže, či už ako predmet alebo účinok, je spoločnou základnou zložkou každého správania spadajúceho do pôsobnosti článku 81 ods. 1 ES. Takáto definícia pojmu jediný cieľ môže pojem jediné a nepretržité porušenie pripraviť o časť jeho zmyslu, keďže by mala za následok, že viaceré správania týkajúce sa určitého hospodárskeho odvetvia, ktoré článok 81 ods. 1 ES zakazuje, by sa mali systematicky kvalifikovať ako súčasti jediného porušenia. Preto je na účely kvalifikácie rôznych porušení ako jediného a nepretržitého porušenia potrebné overiť, či sa navzájom doplňujú v tom zmysle, že účelom každého z nich bolo čeliť dôsledkom riadnej hospodárskej súťaže, pričom všetky na základe vzájomného pôsobenia prispievali k uskutočneniu súhrnu protisúťažných účinkov plánovaných zúčastnenými subjektmi v rámci spoločného plánu sledujúceho jediný cieľ. V tomto ohľade je namieste zohľadniť všetky okolnosti, ktoré by mohli takúto väzbu preukázať alebo spochybniť, ako napríklad dobu uplatnenia, obsah (vrátane použitých metód) a zároveň cieľ rôznych dotknutých konaní (pozri v tomto zmysle rozsudok BASF/Komisia, už citovaný v bode 91 vyššie, body 179 až 181).

93      Z objektívnych dôvodov môže preto Komisia začať samostatné konania, konštatovať viacero samostatných porušení a uložiť viacero samostatných pokút (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. júna 2005, Tokai Carbon a i./Komisia, T‑71/03, T‑74/03, T‑87/03 a T‑91/03, neuverejnený v Zbierke, ďalej len „rozsudok Tokai II“, bod 124).

94      Nakoniec treba tiež poukázať na to, že kvalifikácia určitých protiprávnych konaní ako konaní tvoriacich jediné a to isté porušenie alebo viacero porušení má v zásade vplyv na sankciu, ktorú možno uložiť. Zistenie viacerých porušení môže totiž spôsobiť uloženie viacerých samostatných pokút, a to vždy v medziach stanovených článkom 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článkom 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 (rozsudok BASF/Komisia, už citovaný v bode 91 vyššie, bod 158).

95      Práve v duchu týchto úvah je potrebné posudzovať existenciu „spoločného plánu“.

96      Na úvod treba poukázať na to, že žalobcovia predovšetkým tvrdia, že v prejednávanej veci spoločný subjektívny prvok spočíva v skutočnosti, že cieľom všetkých porušení bolo narušiť normálny vývoj cien. Cieľ spočívajúci v skreslení cien je vlastný každému kartelu a sám osebe nestačí na preukázanie existencie spoločného subjektívneho prvku. V tomto ohľade a na rozdiel od tvrdení žalobcov Komisia v napadnutom rozhodnutí vôbec nevychádzala z princípu existencie súvislosti medzi porušeniami. V odôvodnení č. 269 napadnutého rozhodnutia totiž len spomenula jediný protisúťažný cieľ a jediný hospodársky účel spočívajúci v skresľovaní normálneho vývoja, ktorý je vlastný tomuto druhu kartelu, pričom nástojila na skutočnosti, že tento cieľ a účel sú sledované v každom z troch rôznych porušení.

97      Ďalej s cieľom vyvrátiť existenciu jediného porušenia Komisia okrem poukázania na okolnosť, že trh s niťami pre automobilový priemysel a trh s priemyselnými niťami sú samostatnými trhmi, ako to bolo uvedené v bodoch 53 až 88 vyššie, vychádzala predovšetkým z neexistencie zhody vo väčšine účastníkov zapojených do kartelov a z neexistencie ich spoločnej koordinácie. Žalobcovia nemohli spochybniť tieto kritériá, a teda nepreukázali existenciu „úzkej súvislosti“ medzi rôznymi protisúťažnými konaniami.

98      Pokiaľ ide v prvom rade o kritérium týkajúce sa neexistencie zhody v účastníkoch kartelov, Komisia vymenovala v odôvodneniach č. 96 a 216 napadnutého rozhodnutia účastníkov kartelu na trhu s niťami pre automobilový priemysel a kartelu na trhu s priemyselnými niťami. Následne sa v odôvodnení č. 265 písm. a) napadnutého rozhodnutia domnievala, že väčšina podnikov sa zúčastnila len na jedinom porušení, pretože nepôsobili na trhoch dotknutých druhým kartelom.

99      Treba konštatovať, že z desiatich podnikov, ktoré sa podieľali na jednom a/alebo druhom z týchto kartelov, sa len tri zúčastnili na oboch. Ackermann Nähgarne GmbH & Co, Bieze Stork BV, BST, Cousin, Gütermann, Zwicky a Oxley boli dotknutí len jedným z kartelov. Len Coats, Barbour (až do jeho prevzatia Coats) a Amann sa zúčastnili na oboch karteloch. Samotná účasť týchto trhoch podnikov na dvoch karteloch nemôže sama osebe predstavovať indíciu spoločnej stratégie (pozri v tomto zmysle rozsudok Tokai II, už citovaný v bode 93 vyššie, bod 120). Treba navyše zdôrazniť, že okrem prípadu Barbour, zástupcovia podnikov zúčastnených na stretnutiach organizovaných v rámci kartelu na trhu s niťami pre automobilový priemysel a kartelu na trhu s priemyselnými niťami neboli tí istí počas obdobia prekrývania sa týchto kartelov (1998 – 2000).

100    Z tohto dôvodu nedošlo v konštatácii uskutočnenej Komisiou v odôvodnení č. 265 písm. a) napadnutého rozhodnutia k zjavne nesprávnemu posúdeniu.

101    V druhom rade ani obsah kartelov nemôže slúžiť na odôvodnenie existencie spoločného plánu. Z napadnutého rozhodnutia totiž vyplýva, že jednotlivé obsahy kartelu na trhu s niťami pre automobilový priemysel a kartelu na trhu s priemyselnými niťami sa v tomto ohľade jasne líšia.

102    Pokiaľ ide o kartel na trhu s niťami pre automobilový priemysel, z odôvodnení č. 215, 220, 223, 224, 226, 228 až 230, 233 až 236 a 238 napadnutého rozhodnutia na jednej strane vyplýva, že informácie, ktoré si medzi sebou vymenili účastníci kartelu sa týkali cien uplatňovaných voči určitým zákazníkom, a na strane druhej, že uzavreté dohody spočívali v stanovení minimálnych cieľových cien pre základné výrobky predávané zákazníkom z automobilového odvetvia, dvoch druhov cieľových cien jednak pre existujúcich zákazníkov a jednak pre nových zákazníkov, a minimálnych cieľových cien pre určitých zákazníkov, ktorých sa týkala výmena informácií. Účastníci kartelu sa tiež dohodli, že sa budú vyhýbať súťaži prostredníctvom cien v prospech etablovaných dodávateľov.

103    Pokiaľ ide o kartel na trhu s priemyselnými niťami, z odôvodnení č. 99 až 153 napadnutého rozhodnutia jednak vyplýva, že vymenené informácie sa týkali cenníkov a zliav, uplatnenia zvýšení katalógových cien, znížení zliav a zvýšenia špeciálnych cien uplatňovaných voči niektorým zákazníkom, a jednak to, že účastníci kartelu sa dohodli na budúcich cenníkoch, na maximálnej úrovni zliav, na znížení zliav a na zvýšení špeciálnych cien uplatňujúcich sa voči určitým zákazníkom a dohodli sa, že si nebudú konkurovať vo vzťahu k etablovaným dodávateľom.

104    Vyššie uvedené odôvodnenia napadnutého rozhodnutia potvrdzujú, že pokiaľ ide o obsah, existuje medzi oboma kartelmi jasný rozdiel. Existencia určitých podobností medzi týmito dvoma kartelmi, ako to, že cieľom dohôd bolo zamedziť hospodárskej súťaži prostredníctvom cien vo vzťahu k etablovaným dodávateľom, však sama osebe nemôže spochybniť uvedené zistenie.

105    V treťom rade boli spôsoby fungovania každého z uvedených dvoch kartelov v značnej miere odlišné. Ako totiž Komisia uviedla v odôvodnení č. 218 napadnutého rozhodnutia, kartel na trhu s niťami pre automobilový priemysel bol organizovaný pomerne pružne prostredníctvom malých nepravidelných stretnutí doplnených častými bilaterálnymi kontaktmi. Z odôvodnení č. 96 až 99 a 149 až 153 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že kartel na trhu s priemyselnými niťami v Beneluxe a Škandinávii sa ako taký konkretizoval uskutočnením stretnutí minimálne jedenkrát ročne, a že tieto stretnutia boli rozdelené na dve časti, konkrétne na zasadnutie venované trhu Škandinávie a zasadnutie týkajúce sa trhu Beneluxu. Z toho tiež vyplýva, že k bilaterálnym kontaktom dochádzalo pravidelne.

106    V duchu týchto skutočností sa teda Komisia nedopustila žiadneho zjavne nesprávneho posúdenia, keď v odôvodneniach č. 265 až 267 napadnutého rozhodnutia dospela k záveru, že kartel na trhu s niťami pre automobilový priemysel a kartel na trhu s priemyselnými niťami v Beneluxe a v Škandinávii sa musia navzájom rozlišovať a že teda predstavovali dve samostatné porušenia.

107    V tomto ohľade treba zdôrazniť, že na rozdiel od kartelu na trhu s niťami pre automobilový priemysel, kartel na trhu s priemyselnými niťami v Beneluxe a kartel na trhu s priemyselnými niťami v Škandinávii sa považovali za jedno porušenie z dôvodu, že výrobky boli rovnaké, že účastníci kartelu boli tí istí, že obsah a spôsob fungovania kartelu boli podobné, že stretnutia sa uskutočňovali v ten istý deň a že zúčastnené podniky na nich boli zastúpené tými istými osobami.

108    Navyše tvrdenie založené na absencii rozdelenia právomocí medzi žalobcami v oblasti predaja priemyselných nití a nití pre automobilový priemysel, ako aj tvrdenie založené na skutočnosti, že riaditelia a spoločníci zúčastnených podnikov museli nevyhnutne vedieť o existencii rôznych kartelov, sú irelevantné. V ničom totiž nepredstavujú dôkaz existencie spoločného subjektívneho prvku.

109    Taktiež je potrebné zamietnuť tvrdenie žalobcov týkajúce sa existencie spoločnej koordinácie založené na častých kontaktoch medzi zástupcami Coats a riaditeľom Amann. Zo spisu vyplýva, že neobsahuje žiadne vyhlásenie, ktoré by bolo možné vykladať ako indíciu spoločnej koordinácie. Žalobcovia na pojednávaní pripustili, že nemohli Súdu prvého stupňa predložiť konkrétny dokument, ktorý by preukazoval snahu Amann a Coats o spoločnú koordináciu.

110    Nakoniec žalobcovia nesprávne tvrdia, že kritérium vymedzenia trhu výrobkov nemôže byť platným kritériom pre posúdenie, pretože by Komisii v prípade príbuzných výrobkov priznávalo nekontrolovateľnú mieru voľnej úvahy, ktorá by jej umožnila dospieť k záveru o existencii dvoch samostatných porušení. Na jednej strane však uvedená voľná úvahy Komisie nie je obmedzená, pričom Komisia naďalej podlieha preskúmaniu Všeobecným súdom, tak ako je uvedené v bode 54 vyššie. Na druhej strane kritérium týkajúce sa trhu výrobkov, bolo v prejednávanej veci len jedným z mnohých kritérií, na základe ktorých sa dospelo k záveru o existencii dvoch samostatných porušení.

111    Vzhľadom na predchádzajúce úvahy sa žalobný dôvod založený na porušení článku 7 ods. 1 prvej vety nariadenia č. 1/2003 musí zamietnuť ako nedôvodný.

B –  O žalobných dôvodoch smerujúcich k zníženiu pokuty

1.     O žalobnom dôvode uvádzanom žalobcami, ktorý sa zakladá na nedodržaní hornej hranice sankcie podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003

a)     Tvrdenia účastníkov konania

112    Žalobný dôvod predložený žalobcami obsahuje tri výhrady.

113    V rámci prvej výhrady žalobcovia tvrdia, že dve porušenia predstavujú v skutočnosti len jediné porušenie, a preto im možno uložiť len jednu pokutu, ktorej výška nesmie presiahnuť hornú hranicu 10 % celkového obratu. Celková výška pokuty vyplývajúca z uvedené sčítania však presahuje uvedenú hornú hranicu, čím dochádza k porušeniu článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003.

114    Žalobcovia v tomto ohľade tvrdia, že zásada ústavného práva v rámci Spoločenstva, nulla poena sine lege, bola porušená. V podstate kritizujú skutočnosť, že Komisia si na základe rozdelenia trhov, na ktorých boli zistené súbežné porušenia, si osobovala neobmedzenú voľnú úvahu pre stanovenie pokút presahujúcich hornú hranicu 10 % celkového obratu. Domnievajú sa však, že zo zásady zákonnosti vyplýva nie len zákaz súdu ukladať tresty bez právneho základu, ale aj povinnosť normotvorcu vytvoriť presné a jasné znenie trestných noriem. Povinnosť jasnosti sa uplatňuje aj na jednotlivé zložky normy, ale aj na jej právne dôsledky. Tieto požiadavky platia, aj pokiaľ ide o vyššie citované ustanovenia upravujúce pokuty za porušenia pravidiel hospodárskej súťaže.

115    Žalobcovia na pojednávaní na základe výzvy o poskytnutie vysvetlenia k ich argumentácii spresnili, že ju treba chápať v tom zmysle, že spochybňuje zákonnosť samotnej normy, a teda že predkladajú námietku nezákonnosti článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003.

116    Žalobcovia navyše vyvracajú tvrdenie Komisie, pokiaľ ide o jej povinnosť rešpektovať zásadu non bis in idem, pričom táto zásada neposkytuje žiadnu záruku v súvislosti so správnosťou uznania, že ide o jedno alebo o viac porušení. V podstate tvrdia, že problém sa nachádza na vstupe, teda pri samotnom určení existencie jedného alebo viacerých porušení.

117    Svojou druhou výhradou žalobcovia tvrdia, že Komisia môže uložiť jednu pokutu za viacero porušení v prípade, keď je ich predmetom rovnaký druh konaní na rôznych trhoch a keď sú ich účastníkmi v širokej miere tie isté podniky. Tieto dve podmienky boli v prejednávanej veci splnené.

118    Žalobcovia konštatujú, že Komisia sa bezdôvodne odklonila od svojej predchádzajúcej praxe. Domnievajú sa totiž, že za predpokladu, že sa Komisia vzdá práva, ktorým disponuje, uložiť jednu pokutu za viacero porušení, je povinná v súlade so všeobecnými zásadami európskeho správneho práva odôvodniť neuplatnenie tohto práva. V prejednávanej veci teda Komisia porušila článok 253 ES.

119    Žalobcovia ďalej pristúpili k porovnaniu napadnutého rozhodnutia s rozhodnutím Komisie z 21. novembra 2001 o konaní podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody EHP (vec COMP/E-1/37.512 – Vitamíny) (Ú. v. ES L 6, 2003, s. 1, ďalej len „rozhodnutie Vitamíny“). Komisia v ňom spojila pokuty uložené za rôzne porušenia do jednej celkovej pokuty a následne považovala za nevyhnutné dodržať hornú hranicu 10 % celkového obratu. Kartely v tejto veci, tak ako v rozhodnutí Vitamíny, spája rovnaký vecný a „priestorovo-časový“ kontext.

120    Vo svojej tretej výhrade žalobcovia tvrdia, že odstrašujúci účinok sledovaný Komisiou bol už dosiahnutý uložením pokuty za porušenie spôsobené na trhu s priemyselnými niťami. Komisia to preto mala zohľadniť pri stanovovaní výšky pokuty za kartel týkajúci sa nití pre automobilový priemysel.

121    Komisia tieto tvrdenia vyvracia.

b)     Posúdenie Všeobecným súdom

122    Tento žalobný dôvod predložený žalobcami obsahuje v podstate tri výhrady, z ktorých prvá sa zakladá na porušení zásady nulla poena sine lege, druhá na porušení povinnosti uložiť jednu pokutu za viacero porušení a tretia na nerešpektovaní zákonných cieľov sankcie.

 O výhrade založenej na porušení zásady nulla poena sine lege a o námietke nezákonnosti článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003

123    Po prvé treba preskúmať námietku nezákonnosti článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 23 nariadenia č. 1/2003 predloženú žalobcami na troch úrovniach. V prvom rade v podstate tvrdia, že samotný koncept porušenia, tak ako je upravený v článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, je nejasný. Po druhé uvádzajú, že ani koncept jediného a nepretržitého porušenia nie je jasne definovaný a že Komisia v dôsledku toho môže svojvoľne ovplyvňovať stanovenie výšky pokuty prostredníctvom rozdelenia trhov, na ktorých boli zistené súbežné porušenia. Po tretie uvádzajú, že aj sankcie stanovené týmto článkom sú nejasné.

124    Na úvod je potrebné pripomenúť, že podľa judikatúry Súdneho dvora je zásada zákonnosti trestov dôsledkom zásady právnej istoty predstavujúcej všeobecnú zásadu práva Spoločenstva, ktorá vyžaduje najmä jasnosť a presnosť všetkých predpisov Spoločenstva, osobitne pokiaľ tieto predpisy ukladajú alebo umožňujú ukladať sankcie, aby dotknuté osoby mohli jednoznačne poznať práva a povinnosti, ktoré z nich vyplývajú, a podľa toho konať (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 9. júla 1981, Gondrand a Garancini, 169/80, Zb. s. 1931, bod 17; z 13. februára 1996, Van Es Douane Agenten, C‑143/93, Zb. s. I‑431, bod 27 a rozsudok Súdu prvého stupňa z 5. apríla 2006, Degussa/Komisia, T‑279/02, Zb. s. II‑897, bod 66).

125    Táto zásada, ktorá je súčasťou ústavných tradícií spoločných pre členské štáty a ktorá bola zakotvená v rôznych medzinárodných zmluvách, najmä v článku 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „EDĽP“), platí tak pre normy trestnoprávnej povahy, ako aj pre osobitné správne nástroje, ktoré ukladajú alebo umožňujú ukladať správne sankcie (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 18. novembra 1987, Maizena a i., 137/85, Zb. s. 4587, bod 15). Uplatňuje sa nielen na normy, ktoré stanovujú znaky skutkovej podstaty porušenia, ale rovnako aj na tie normy, ktoré definujú následky vyplývajúce z porušenia prvých uvedených noriem (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 12. decembra 1996, X, C‑74/95 a C‑129/95, Zb. s. I‑6609, bod 25, a rozsudok Degussa/Komisia, už citovaný v bode 124 vyššie, bod 67).

126    V tomto ohľade treba pripomenúť, že v zmysle znenia článku 7 ods. 1 EDĽP:

„Nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu.“

127    Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z tohto ustanovenia vyplýva, že zákon musí jasne vymedzovať porušenia a tresty za ne. Táto podmienka je splnená, pokiaľ osoba podliehajúca súdnej právomoci môže zo znenia relevantného ustanovenia a v prípade potreby za pomoci výkladu, ktorý mu dávajú súdne orgány, zistiť, aké konania alebo opomenutia zakladajú jeho trestnú zodpovednosť (pozri rozsudok ESĽP Coëme a i. v. Belgicko z 22. júna 2000, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí, 2000‑VII, s. 1, § 145) (rozsudok Degussa/Komisia, už citovaný v bode 124 vyššie, bod 69).

128    Z judikatúry ESĽP vyplýva, že na splnenie požiadaviek stanovených v článku 7 ods. 1 EDĽP sa nevyžaduje, aby znenie ustanovení, podľa ktorých sa tieto sankcie ukladajú, bolo natoľko presné, aby následky, ktoré môžu z porušenia uvedených ustanovení nastať, bolo možné predvídať s absolútnou istotou (rozsudok Degussa/Komisia, už citovaný v bode 124 vyššie, bod 71).

129    Podľa judikatúry ESĽP totiž existencia vágnych výrazov v ustanovení nespôsobuje nevyhnutne porušenie článku 7 EDĽP a skutočnosť, že zákon pripúšťa mieru voľnej úvahy, sama osebe neodporuje požiadavke predvídateľnosti pod podmienkou, že rozsah a spôsoby výkonu takejto právomoci sú dostatočne jasne definované so zreteľom na sledovaný legitímny cieľ, aby sa jednotlivcovi poskytovala primeraná ochrana proti svojvôli (pozri rozsudok ESĽP Margareta a Roger Andersson v. Švédsko z 25. februára 1992, séria A, č. 226, § 75). V tejto súvislosti bez ohľadu na samotný text zákona zohľadňuje ESĽP aj otázku, či použité neurčité pojmy boli spresnené v ustálenej a zverejnenej judikatúre (pozri rozsudok ESĽP G. v. Francúzsko z 27. septembra 1995, séria A, č. 325‑B, § 25) (rozsudok Degussa/Komisia, už citovaný v bode 124 vyššie, bod 72).

130    Pokiaľ ide o platnosť článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 s ohľadom na zásadu zákonnosti trestov, ako ju uznal súd Spoločenstva v súlade s vysvetlením podaným EDĽP a ústavnými tradíciami členských štátov, je nutné zdôrazniť, že na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobcovia, Komisia nemá neobmedzenú mieru voľnej úvahy po prvé pri konštatácii existencie porušení pravidiel hospodárskej súťaže, po druhé pri stanovení, či rôzne porušujúce akty predstavujú jediné a nepretržité porušenie alebo viacero samostatných porušení, a po tretie pri stanovení výšky pokút za tieto porušenia.

131    V prvom rade porušeniami pravidiel hospodárskej súťaže, za ktoré môže Komisia podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 ukladať pokuty, sú výlučne porušenia ustanovení článkov 81 ES alebo 82 ES. Žalobcovia však nesprávne tvrdia, že Komisia pri konštatácii týchto porušení disponuje neobmedzenou voľnou úvahou. Na jednej strane treba pripomenúť, že otázka, či sú podmienky uvedené v článkoch 81 ES a 82 ES splnené, je v zásade predmetom úplného preskúmania súdom Spoločenstva (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok Súdneho dvora z 28. mája 1998, Deere/Komisia, C‑7/95 P, Zb. s. I‑3111, bod 34 a tam citovanú judikatúru; a rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. júla 2008, AC‑Treuhand/Komisia, T‑99/04, Zb. s. II‑1501, bod 144). Na druhej strane, ak je pravda, že v prípade, že by toto konštatovanie bolo podmienené komplexnými hospodárskymi a technickými posúdeniami, judikatúra priznáva Komisii určitú mieru voľnej úvahy, ktorá však v žiadnom prípade nie je neobmedzená. Z existencie takejto miery voľnej úvahy však nevyplýva, že sa Všeobecný súd musí zdržať preskúmania výkladu údajov takejto povahy uskutočneného Komisiou. Súd Spoločenstva musí totiž nielen overiť vecnú správnosť uplatnených dôkazov, ich spoľahlivosť a koherentnosť, ale musí preskúmať aj to, či tieto dôkazy obsahujú všetky relevantné údaje, ktoré treba zohľadniť pri posúdení komplexnej situácie, a či sú spôsobilé podporiť závery, ktoré sa z nich vyvodili (pozri v tomto zmysle rozsudok Microsoft/Komisia, už citovaný v bode 54 vyššie, bod 88 a tam citovanú judikatúru).

132    Žalobcovia navyše netvrdia, že by im definícia jedného druhu porušení uvedených v článku 81 ES spočívajúceho v „dohodách medzi podnikateľmi…, ktoré môžu ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a ktoré majú za cieľ alebo následok vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže v rámci spoločného trhu, najmä tie, ktoré… priamo alebo nepriamo určujú nákupné alebo predajné ceny alebo iné obchodné podmienky…“, neumožnila pochopiť, že kartel na trh s priemyselnými niťami v Beneluxe a Škandinávii a kartel na trhu s niťami pre automobilový priemysel v EHP sú porušeniami v zmysle uvedeného článku 81 ES a že možno voči nim na tomto základe vyvodiť zodpovednosť.

133    V druhom rade, pokiaľ ide o údajnú absenciu kritérií umožňujúcich stanoviť, či existuje jediné a nepretržité porušenie alebo viacero samostatných porušení, je nutné pripustiť, že uvedené kritériá nie sú ako také upravené ani v článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17, ani v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, ani v článku 81 ES. Pojem jediné a nepretržité porušenie bol však použitý a spresnený uverejnenou ustálenou judikatúrou. Kritériá, akými sú zhoda v predmete (rovnaký cieľ všetkých súčastí porušenia) a zhoda v subjektoch (rovnaké dotknuté podniky vedomé si účasti na dosahovaní spoločného cieľa), ktoré slúžia na určenie toho, či uskutočnené porušenia sú súčasťou „spoločného plánu“, a teda či spadajú pod jediné porušenie, sa počas rokov v judikatúre spresnili, tak ako je uvedené v bode 89 vyššie.

134    Komisia teda môže z objektívnych dôvodov začať samostatné konania, konštatovať samostatné porušenia a uložiť viacero samostatných pokút (pozri v tomto zmysle rozsudok Tokai II, už citovaný v bode 93 vyššie, bod 124).

135    V tomto ohľade jasne vyplýva z analýzy smerujúcej k zrušeniu napadnutého rozhodnutia (vyššie uvedený bod 53 a nasl.), že kritéria uplatnené Komisiou na účely vyvodenia záveru o existenciu dvoch rôznych porušení sú ustálenými kritériami vyplývajúcimi z judikatúry.

136    Hoci niektoré kritériá ponechávajú Komisii širokú mieru voľnej úvahy, pravdou tiež ostáva, že práve preskúmavanie tejto voľnej úvahy vykonávané súdmi Spoločenstva umožnilo prostredníctvom uverejnenej ustálenej judikatúry spresniť niektoré pojmy. To platí najmä pre prípad definície trhu výrobkov a geografického trhu, ktorá bola v prejednávanej veci uplatnená Komisiou a na účely ktorej musela Komisia pristúpiť ku komplexných hospodárskym posúdeniam. Ako sa uviedlo v rámci analýzy prvého žalobného dôvodu (vyššie uvedený bod 53 a nasl.), Komisia bola povinná držať sa pri výkone svojej voľnej úvahy kritérií stanovených judikatúrou, ako sú zastupiteľnosť na strane ponuky a zastupiteľnosť na strane dopytu.

137    Okrem toho Komisia v snahe o transparentnosť a na účely zvýšenia právnej istoty dotknutých podnikov uverejnila oznámenie o definícii trhu, v ktorom uviedla kritéria, ktoré uplatňuje na účely definovania relevantného trhu v každom jednotlivom prípade. V tomto ohľade sa Komisia prijatím takýchto pravidiel postupu a zverejnením oznámenia, že ich nabudúce uplatní na prípady nimi dotknuté, sama obmedzuje vo výkone svojej voľnej úvahy a nemôže sa od týchto pravidiel odchýliť bez toho, aby bola prípadne sankcionovaná z dôvodu porušenia všeobecných právnych zásad, ako sú zásady rovnosti zaobchádzania alebo ochrany legitímnej dôvery. Okrem toho, hoci oznámenie o definícii trhu nepredstavuje právny základ napadnutého rozhodnutia, všeobecným a abstraktným spôsobom stanovuje kritéria, ktoré si Komisia uložila na účely stanovenia existencie jedného alebo viacerých porušení, a v dôsledku toho zabezpečuje právnu istotu podnikov (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 28. júna 2005, Dansk Rørindustri a i./Komisia, C‑189/02 P, C‑202/02 P, C‑205/02 P až C‑208/02 P a C‑213/02 P, Zb. s. I‑5425, body 211 a 213). Z toho vyplýva, že oznámenie o definícii trhu prispelo k spresneniu hraníc výkonu voľnej úvahy Komisie, ktorá vyplýva z článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003.

138    V tomto ohľade z odsekov 4 a 5 oznámenia o definícii trhu vyplýva, že „Komisia očakáva zvýšenie transparentnosti svojej politiky a rozhodovania v oblasti práva hospodárskej súťaže“ a že „zvýšená transparentnosť bude mať za následok aj schopnosť lepšej anticipácie spoločností a ich poradcov v tých konkrétnych prípadoch, keď Komisia môže voči nim vzniesť námietky týkajúce sa hospodárskej súťaže. Podniky môžu vziať do úvahy takúto možnosť námietok týkajúcich sa hospodárskej súťaže napríklad vtedy, keď sa interne rozhodujú o… uzavretí určitých dohôd“.

139    Preto vzhľadom na skutočnosti uvedené vyššie môže obozretný hospodársky subjekt, prípadne za pomoci právneho poradcu, dostatočne presne predvídať metódu, ktorú Komisia uplatní na účely stanovenia, či v súvislosti s konkrétnymi správaniami podniku išlo o jediné a nepretržité porušenie alebo o viacero samostatných porušení.

140    V treťom rade, pokiaľ ide o tvrdenie týkajúce sa nejasnosti sankcií stanovených v článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, je nutné konštatovať, že na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobcovia, Komisia pri stanovovaní pokút za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže nedisponuje neobmedzenou voľnou úvahou (pozri analogicky rozsudok Degussa/Komisia, už citovaný v bode 124 vyššie, bod 74).

141    Článok 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 obmedzujú voľnú úvahu Komisie. Na jednej strane tieto ustanovenia stanovujú objektívne kritérium, podľa ktorého pokuta uložená akémukoľvek podniku alebo združeniu podnikov nesmie presiahnuť 10 % jeho obratu. Pokuta, ktorú je možné uložiť, má teda vyčísliteľnú a maximálnu hornú hranicu, ktorá sa vypočítava v závislosti od jednotlivého podniku pre každý prípad porušenia, takže maximálna výška pokuty, ktorú možno uložiť danému podniku je stanoviteľná vopred. Na druhej strane článok 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článok 23 ods. 3 nariadenia č. 1/2003, ktorý dopĺňa článok 23 ods. 2 toho istého nariadenia, ukladá Komisii povinnosť stanovovať v jednotlivých prípadoch pokuty tak, že „sa zohľadní závažnosť a doba trvania porušovania“ (pozri analogicky rozsudok Degussa/Komisia, už citovaný v bode 124 vyššie, bod 75).

142    Hoci je pravda, že objektívne kritérium hornej hranice pokuty a subjektívne kritériá závažnosti a doby trvania porušenia ponechávajú Komisii širokú mieru voľnej úvahy, nič to nemení na skutočnosti, že ide o kritériá umožňujúce Komisii prijímať sankcie s ohľadom na mieru nezákonnosti predmetného správania. Je teda potrebné v tejto fáze zastávať názor, že článok 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článok 23 ods. 2 a 3 nariadenia č. 1/2003 stanovujú kritériá a hranice, ktoré Komisiu viažu pri výkone jej právomoci v oblasti pokút, pričom jej zároveň ponechávajú určitú mieru voľnej úvahy (pozri analogicky rozsudok Degussa/Komisia, už citovaný v bode 124 vyššie, bod 76).

143    Okrem toho je potrebné poznamenať, že pri stanovení pokút podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 má Komisia povinnosť dodržiavať všeobecné právne zásady, osobitne zásadu rovnosti zaobchádzania a zásadu proporcionality, ako ich vymedzila judikatúra Súdneho dvora a Všeobecného súdu (pozri analogicky rozsudky Súdu prvého stupňa Degussa/Komisia, už citovaný v bode 124 vyššie, bod 77, a z 8. októbra 2008, Schunk a Schunk Kohlenstoff-Technik/Komisia, T‑69/04, Zb. s. II‑2567, bod 41).

144    Je tiež potrebné dodať, že podľa článku 229 ES a článku 31 nariadenia č. 1/2003 majú Súdny dvor a Všeobecný súd neobmedzenú právomoc rozhodovať o žalobách proti rozhodnutiam, ktorými Komisia uložila pokuty, a môžu tak nielen zrušiť rozhodnutie, ktoré Komisia prijala, ale tiež uloženú pokutu zrušiť, znížiť alebo zvýšiť. Správna prax Komisie teda podlieha plnému preskúmaniu súdom Spoločenstva (pozri analogicky rozsudok Schunk a Schunk Kohlenstoff-Technik/Komisia, už citovaný v bode 143 vyššie, bod 41). Na rozdiel od tvrdení žalobkyne toto preskúmanie nevedie súd Spoločenstva k prekračovaniu jeho právomocí a porušovaniu článku 7 ods. 1 ES vzhľadom na to, že na jednej strane je toto preskúmanie výslovne stanovené v uvedených ustanoveniach, ktorých platnosť nie je spochybňovaná, a na druhej strane ho súd Spoločenstva vykonáva v súlade s kritériami stanovenými v článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17. Výkon preskúmania zo strany súdu Spoločenstva tak v ustálenej a zverejnenej judikatúre veľmi prispel k spresneniu neurčitých pojmov, ktoré môže článok 15 ods. 2 nariadenia č. 17 obsahovať. Toto preskúmanie súdom Spoločenstva, v rámci ktorého sa rešpektujú zásady uvedené v článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a v článku 23 ods. 2 a 3 nariadenia č. 1/2003, prostredníctvom ustálenej a uverejnenej judikatúry veľmi prispelo k spresneniu neurčitých pojmov, ktoré mohol obsahovať článok 15 ods. 2 nariadenia č. 17, teda pojmov, ktoré boli prebraté do článku 23 ods. 2 a 3 nariadenia č. 1/2003 (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok Degussa/Komisia, už citovaný v bode 124 vyššie, bod 79).

145    Okrem toho, na základe kritérií stanovených v článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a prednedávnom v článku 23 ods. 2 a 3 nariadenia č. 1/2003, spresnených v judikatúre Súdneho dvora a Všeobecného súdu, Komisia vyvinula správnu prax, ktorá je známa a dostupná. Aj keď rozhodovacia prax Komisie nevytvára sama osebe právny rámec pre pokuty v oblasti hospodárskej súťaže (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 18. júla 2005, Scandinavian Airlines System/Komisia, T‑241/01, Zb. s. II‑2917, bod 87 a tam citovanú judikatúru), nič to nemení na tom, že podľa zásady rovnosti zaobchádzania Komisia nemôže zaobchádzať s rovnakými situáciami odlišne alebo s odlišnými situáciami rovnako, ak nie je takéto zaobchádzanie objektívne odôvodnené (rozsudok Súdneho dvora z 13. decembra 1984, Sermide, 106/83, Zb. s. 4209, bod 28, a rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. mája 1998, BPB de Eendracht/Komisia, T‑311/94, Zb. s. II‑1129, bod 309).

146    Okrem toho je potrebné zohľadniť, že Komisia v snahe o transparentnosť a na účely zvýšenia právnej istoty dotknutých podnikov uverejnila Usmernenia k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 65 ods. 5 [UO] (Ú. v. ES C 9, 1998, s. 3; Mim. vyd. 08/001; s. 171), v ktorých stanovuje metódu výpočtu, ktorú sa zaviazala v každom jednotlivom prípade dodržiavať. Úvahy uvedené v bode 137 vyššie týkajúce sa oznámenia o definícii trhu platia aj pre tieto usmernenia. Prijatím takýchto pravidiel postupu a zverejnením oznámenia, že ich nabudúce uplatní na prípady nimi dotknuté, sa Komisia totiž sama obmedzila pri výkone svojej voľnej úvahy a nemôže sa od týchto pravidiel odchýliť bez toho, aby bola prípadne sankcionovaná z dôvodu porušenia všeobecných právnych zásad, ako sú zásady rovnosti zaobchádzania alebo ochrany legitímnej dôvery. Ďalej usmernenia, aj keď nepredstavujú právny základ napadnutého rozhodnutia, stanovujú všeobecným a abstraktným spôsobom metodológiu, ktorú si Komisia uložila na účely stanovenia výšky pokút uložených uvedeným napadnutým rozhodnutím, a v dôsledku toho zabezpečujú právnu istotu podnikov (rozsudok Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 137 vyššie, body 211 a 213). Z toho vyplýva, že skutočnosť, že Komisia prijala usmernenia v rozsahu, v akom neprekročila právny rámec stanovený v článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a prednedávnom v článku 23 ods. 2 a 3 nariadenia č. 1/2003, prispieva k presnejšiemu vymedzeniu uplatnenia jej voľnej úvahy, ktorá už vyplýva z týchto ustanovení (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok Degussa/Komisia, už citovaný v bode 124 vyššie, bod 82).

147    S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti tak obozretný hospodársky subjekt môže, za prípadnej pomoci právneho poradcu, s dostatočnou presnosťou predvídať metódu a rádovú výšku pokút, ktoré mu hrozia za dané správanie. Skutočnosť, že tento subjekt nemôže vopred poznať presnú výšku pokút, ktoré Komisia v jednotlivých prípadoch uloží, nemôže predstavovať porušenie zásady zákonnosti trestov, keďže ciele potlačovania a odstrašovania odôvodňujú to, že vzhľadom na závažnosť porušení, ktoré má Komisia sankcionovať, bolo dotknutým podnikom znemožnené odhadnúť zisky, ktoré by im plynuli z ich účasti na porušení s predchádzajúcim zohľadnením výšky pokuty, ktorá im bude z dôvodu tohto protiprávneho správania uložená (rozsudky Degussa/Komisia, už citovaný v bode 124 vyššie, bod 83, a Schunk a Schunk Kohlenstoff-Technik/Komisia, už citovaný v bode 143 vyššie, bod 45).

148    V tejto súvislosti, aj keď podniky nemôžu vopred poznať presnú výšku pokút, ktorú Komisia v každom jednotlivom prípade uloží, je potrebné poznamenať, že v súlade s článkom 253 ES má Komisia v rozhodnutí o uložení pokuty napriek všeobecne známemu kontextu tohto rozhodnutia povinnosť uviesť odôvodnenie, a to najmä pokiaľ ide o výšku uloženej pokuty a zvolenú metódu jej stanovenia. Z tohto odôvodnenia musia jasne a jednoznačne vyplývať úvahy Komisie, aby mohli dotknuté osoby rozpoznať dôvody, ktoré viedli k prijatému opatreniu, a posúdiť možnosť začať konanie pred súdom Spoločenstva, prípadne aby mohol tento súd vykonať preskúmanie (rozsudky Degussa/Komisia, už citovaný v bode 124 vyššie, bod 84, a Schunk a Schunk Kohlenstoff-Technik/Komisia, už citovaný v bode 143 vyššie, bod 46).

149    Po druhé, pokiaľ ide o tvrdenie založené na existencii jediného porušenia a z toho vyplývajúceho prekročenia hornej hranice 10 % obratu, treba ne jednej strane pripomenúť, že pri preskúmaní žalobného dôvodu na zrušenie napadnutého rozhodnutia sa zistilo, že Komisia oprávnene dospela k tomu, že existovali dve samostatné porušenia. Ako sa však pripomenulo v bode 94 vyššie, konštatácia viacerých porušení môže viesť k uloženiu viacerých samostatných pokút, a to vždy v rámci hraníc stanovených článkom 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článkom 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003. Komisia preto mohla a priori uložiť pokutu za každé z porušení a na prvý pohľad nebola povinná uložiť jedinú globálnu pokutu.

150    Na druhej strane je potrebné stanoviť, či celková výška pokút uložených určitému podniku, ktorý sa dopustil viacerých porušení, môže presiahnuť hornú hranicu 10 %. V tomto ohľade je dôležité pripomenúť, že článok 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 stanovujú, že pokuta uložená každému podniku alebo združeniu podnikov podieľajúcich sa na porušení nesmie presiahnuť 10 % jeho celkového obratu v predchádzajúcom obchodnom roku. Tieto ustanovenia neodkazujú na sumu rôznych pokút uložených jednej spoločnosti. Ak sa žalobcovia naozaj dopustili viacerých porušení, je skutočnosť, či tieto porušenia boli konštatované v rôznych rozhodnutiach alebo v jednom rozhodnutí, irelevantná. Jedinou relevantnou otázkou zostáva len to, či skutočne ide o samostatné porušenia. Kvalifikácia určitých protiprávnych konaní ako konaní tvoriacich jediné a to isté porušenie alebo viacero porušení má teda v zásade vplyv na sankciu, ktorú možno uložiť, keďže zistenie viacerých porušení môže spôsobiť uloženie viacerých samostatných pokút, a to vždy v medziach stanovených článkom 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článkom 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok Tokai II, už citovaný v bode 93 vyššie, bod 118, a BASF/Komisia, už citovaný v bode 91 vyššie, bod 158).

151    Z toho vyplýva, že uložením dvoch pokút, ktorých súčet súm presahuje hornú hranicu 10 % obratu žalobcov, sa Komisia nedopustila vôbec porušenia zásady nulla poena sine lege.

152    Zo všetkých týchto úvah vyplýva, že výhrada založená na zásade principe nulla poena sine lege a námietka nezákonnosti článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 sa musia zamietnuť.

 O výhrade založenej na povinnosti uložiť jedinú pokutu za viacero porušení

153    Je potrebné zamietnuť tvrdenie subsidiárne predložené žalobcami, podľa ktorého sa mala aj v prípade dvoch samostatných porušení uložiť len jediná globálna pokuta.

154    Je pravdou, že z judikatúry vyplýva, že Komisia môže uložiť za rôzne porušenia jedinú pokutu (rozsudky Súdu prvého stupňa zo 6. októbra 1994, Tetra Pak/Komisia, T‑83/91, Zb. s. II‑755, bod 236; z 15. marca 2000, Cimenteries CBR a i./Komisia, T‑25/95, T‑26/95, T‑30/95 až T‑32/95, T‑34/95 až T‑39/95, T‑42/95 až T‑46/95, T‑48/95, T‑50/95 až T‑65/95, T‑68/95 až T‑71/95, T‑87/95, T‑88/95, T‑103/95 a T‑104/95, Zb. s. II‑491, bod 4761, a z 30. septembra 2003, Michelin/Komisia, T‑203/01, Zb. s. II‑4071, bod 265).

155    Ide však len o možnosť, ktorú Komisia využila za niektorých okolností, najmä keď porušenia boli súčasťou koherentnej spoločnej stratégie (pozri v tomto zmysle rozsudky Cimenteries CBR a i./Komisia, už citovaný v bode 154 vyššie, body 4761 až 4764, a Tetra Pak/Komisia, už citovaný v bode 154 vyššie, bod 236), keď existovala jednota porušení (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 7. júna 1983, Musique diffusion française a i./Komisia, 100/80 až 103/80, Zb. s. 1825, bod 127) alebo keď predmetom porušení konštatovaných v rozhodnutí Komisie bol rovnaký druh konaní na rôznych trhoch, najmä stanovovanie cien a kvót a výmena informácií, a keď účastníci týchto porušení boli vo veľkej miere tie isté podniky (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa zo 6. apríla 1995, Cockerill Sambre/Komisia, T‑144/89, Zb. s. II‑947, bod 92). Preskúmanie prvého žalobného dôvodu preukázalo, že k takýmto okolnostiam v prejednávanej veci nedošlo.

156    Z tejto judikatúry nemožno vyvodiť ani existenciu predchádzajúcej praxe Komisie, na základe ktorej by Komisia bola nútená automaticky využívať možnosť uloženia jednej pokuty v prípade viacerých porušení, ani že by bola povinná uviesť dôvod, pre ktorý túto možnosť nevyužila. Uvedená judikatúra skôr preukazuje, že prax spočívajúca v ukladaní jedinej pokuty je skôr výnimočná, pretože sa uplatňuje len za určitých okolností.

157    V tomto ohľade rozhodnutia Komisie uvádzané žalobcami nepreukazujú existenciu takejto praxe. Tak v rozhodnutí Komisie z 10. októbra 2001 o konaní podľa článku 81 [ES] (vec COMP/36.264 – Mercedes-Benz), (Ú. v. ES L 257, 2002, s. 1), pozri najmä bod 253, ako aj v rozhodnutí Vitamíny, už citovaného v bode 119 vyššie (body 711 a 775), rôzne zistené porušenia viedli k rôznym pokutám, ktoré boli následne spočítané tak, že sa stanovila celková pokuta. Postup Komisie bol teda taký, že sa uložilo viacero pokút, ktoré sa potom spočítali. V každom prípade však predchádzajúca rozhodovacia prax sama osebe neslúži ako právny rámec pre ukladanie pokút v oblasti hospodárskej súťaže, keďže tento rámec je výlučne definovaný nariadením č. 17, nariadením č. 1/2003 a usmerneniami (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudky Súdu prvého stupňa z 20. marca 2002, LR AF 1998/Komisia, T‑23/99, Zb. s. II‑1705, bod 234, a Michelin/Komisia, už citovaný v bode 154 vyššie, bod 254).

158    V dôsledku toho sa tvrdenie založené na údajnej predchádzajúcej praxi Komisie spočívajúcej jednak v uložení len jednej globálnej pokuty v prípade samostatných porušení, a jednak v uplatnení hornej hranice 10 % celkového obratu dotknutého podniku na konečnú sumu pokuty vyplývajúcu zo súčtu rôznych pokút uložených za každé samostatné porušenie spôsobené dotknutým podnikom, musí zamietnuť.

 O výhrade založenej na opomenutí zákonných cieľov sankcie

159    Žalobcovia neprávne tvrdia, že Komisia mala zohľadniť odstrašujúci účinok uloženia pokuty za kartel na trhu s priemyselnými niťami v Beneluxe a Škandinávii, keď ukladala pokutu za kartel na trhu s niťami pre automobilový priemysel v EHP.

160    Odstrašujúci cieľ, ktorý Komisia oprávnene sleduje pri stanovení výšky pokuty, sa týka zabezpečenia toho, aby podniky pri uskutočňovaní svojich aktivít v rámci Európskeho spoločenstva alebo EHP dodržiavali pravidlá hospodárskej súťaže stanovené Zmluvou (rozsudok Súdu prvého stupňa z 29. novembra 2005, Heubach/Komisia, T‑64/02, Zb. s. II‑5137, bod 181). Za predpokladu, že došlo k viacerým porušeniam, sa môže Komisia oprávnene domnievať, že takýto cieľ nemožno dosiahnuť len uložením sankcie za jedno z porušení.

161    Preto sa táto výhrada musí zamietnuť.

162    Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že žalobný dôvod založený na nerešpektovaní hornej hranice sankcie stanovenej v článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a v článku 23 nariadenia č. 1/2003 sa musí zamietnuť ako nedôvodný.

2.     O žalobnom dôvode založenom na porušení zásad rovnosti zaobchádzania a proporcionality pri ukladaní pokuty

a)     Tvrdenia účastníkov konania

163    Žalobcovia uvádzajú viacero výhrad na podporu svojho žalobného dôvodu založeného na neprimeranosti pokuty a porušení zásady rovnosti zaobchádzania pri ukladaní pokuty.

164    Po prvé, pokiaľ ide o porušenie zásady proporcionality, žalobcovia v prvom rade tvrdia, že Komisia pri stanovovaní pokút nezohľadnila značné rozdiely vo veľkosti dotknutých podnikov, hoci ju k tomu usmernenia zaväzujú. Komisia sa neoprávnene odvolávala výlučne na obrat dosiahnutý podnikmi na trhu dotknutom porušením. Pokuta uložená žalobcom teda predstavuje 13,7 % svetového obratu skupiny, kým pokuta uložená Coats predstavuje len 2,3 % jeho svetového obratu. V porovnaní s takým významným konkurentom ako je Coats, sa Amann považuje len za stredný podnik.

165    V druhom rade bola tiež porušená zásada proporcionality, a to z dôvodu, že došlo tiež k porušeniu zásady rovnosti sankcií uvedenej v bode 1 A siedmom odseku usmernení. Komisia nezohľadnila hospodársku a platobnú schopnosť podnikov, ktorá sa meria v pomere k ich celkovému obratu.

166    V treťom rade „systém paušalizácie“ zavedený usmerneniami neprimerane znevýhodňuje malé a stredné podniky, čo potvrdil člen Komisie poverený otázkami hospodárskej súťaže, ako aj Komisia samotná.

167    V štvrtom rade pokuta, ktorá im bola uložená, bola úplne neprimeraná vzhľadom na veľkosť trhu. Komisia tým porušila zásadu primeranosti trestu a zásadu proporcionality. Žalobcovia totiž pripomínajú, že rozhodnutia ukladajúce pokutu sledujú jednak represívne a jednak preventívne ciele, a že tresty nemôžu presiahnuť to, čo je nevyhnutné na zabezpečenie „nápravy“ pôvodcu porušenia. Z toho vyplýva, že čím je obrat dotknutý porušením menší v pomere k celkovému obratu podniku, tým viac musí byť sankcia vzdialená od hornej hranice 10 %.

168    Po druhé sa žalobcovia opierajúc sa o číselné dôkazy odvolávajú na porušenie zásady rovnosti zaobchádzania medzi nimi a Coats, jednak pokiaľ ide o úroveň východiskovej sumy pokuty, jednak pokiaľ ide o jej konečnú sumu. Komisia totiž nijako nezohľadnila malú veľkosť Amann z absolútneho hľadiska, a pokiaľ ide o priemyselné nite, z relatívneho hľadiska, a tým sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď ho zatriedila do rovnakej skupiny ako Coats. Navyše Komisia samotná vychádzala zo zásadu rozhodujúceho postavenia Coats, v napadnutom rozhodnutí však neuviedla spôsob, akým túto skutočnosť zohľadnila.

169    Komisia je povinná zohľadniť veľkosť ostatných dotknutých podnikov, pričom veľkosť a hospodárska moc podnikov sú kritériami rovnakej hodnoty, ktoré by sa spolu s ďalšími kritériami mali zohľadniť pri stanovovaní výšky pokuty.

170    Komisia vyvracia tento žalobný dôvod.

b)     Posúdenie Všeobecným súdom

 O porušení zásady proporcionality

171    Treba pripomenúť, že zásada proporcionality vyžaduje, aby akty inštitúcií Spoločenstva neprekračovali hranice toho, čo je primerané a nevyhnutné na dosiahnutie sledovaného cieľa. V kontexte výpočtu pokút sa závažnosť porušení musí stanoviť v závislosti od početných faktorov, pričom žiadnemu z týchto faktorov nemožno pripísať neprimeranú dôležitosť v porovnaní s inými kritériami posúdenia. Zásada proporcionality má v tomto kontexte za následok, že Komisia musí pokutu stanoviť proporcionálne k faktorom, ktoré zohľadnila pri posúdení závažnosti porušenia, a tieto faktory musí v tejto súvislosti uplatňovať koherentným a objektívne odôvodneným spôsobom (rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. septembra 2006, Jungbunzlauer/Komisia, T‑43/02, Zb. s. II‑3435, body 226 až 228).

–       O tvrdení založenom na nezohľadnení veľkosti trhu

172    Žalobcovia Komisii neoprávnene vytýkajú, že stanovila neprimerané pokuty vo vzťahu k veľkosti relevantných trhov.

173    Treba totiž pripomenúť, že v zmysle článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 môže Komisia uložiť podnikom pokuty, ktorých výška nepresiahne 10 % obratu dosiahnutého v predchádzajúcom obchodnom roku každým podnikom, ktorý sa zúčastnil na porušení. Na účely stanovenia sumy pokuty v rámci tejto hranice tieto ustanovenia ukladajú, aby sa zohľadnila závažnosť a dĺžka trvania porušenia. Navyše podľa týchto usmernení Komisia stanoví východiskovú sumu pokuty v závislosti od závažnosti porušenia, pričom zohľadní povahu porušenia, jeho konkrétny dopad na trh, pokiaľ ho možno zmerať, a veľkosť geografického trhu.

174    Ani nariadenie č. 17, ani nariadenie č. 1/2003, a ani usmernenia teda nestanovujú, že by sa výška pokuty musela stanoviť priamo v závislosti od veľkosti dotknutého trhu, keďže tento je len jednou z mnohých relevantných skutočností. Tento právny rámec teda neukladá Komisii výslovnú povinnosť zohľadniť obmedzenú veľkosť trhu výrobkov (pozri analogicky rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. septembra 2006, Roquette Frères/Komisia, T‑322/01, Zb. s. II‑3137, bod 148).

175    Podľa judikatúry je však Komisia povinná pri posudzovaní závažnosti porušenia zohľadniť veľké množstvo skutočností, ktorých povaha a význam sa líšia v závislosti od typu sporného porušenia a konkrétnych okolností dotknutého porušenia (rozsudok Musique Diffusion française a i./Komisia, už citovaný v bode 155 vyššie, bod 120). Nemožno vylúčiť, že medzi tieto skutočnosti preukazujúce závažnosť porušenia môže v závislosti od konkrétneho prípadu patriť aj veľkosť trhu dotknutého výrobku.

176    Aj keď teda veľkosť trhu môže predstavovať skutočnosť, ktorú treba zohľadniť pri určovaní závažnosti porušenia, jej význam sa líši v závislosti od konkrétnych okolností dotknutého porušenia.

177    V prejednávanej veci porušenie na trhu s niťami pre automobilový priemysel spočívalo predovšetkým v stanovovaní cieľových cien pre základné výrobky predávané európskym automobilovým zákazníkom, vo výmene informácií o cenách uplatňovaných voči určitým zákazníkom, v dohode o stanovení minimálnych cieľových cien pre týchto zákazníkov a v dohode o vylúčení cenovej súťaže v prospech etablovaných dodávateľov (napadnuté rozhodnutie, odôvodnenie č. 215 a 420). Pokiaľ ide o porušenia na trhu s priemyselnými niťami, toto porušenie spočívalo predovšetkým vo výmene citlivých informácií o cenníkoch a/alebo cenách uplatňovaných na zákazníkov, v dohode o zvyšovaní cien a/alebo cieľových cenách, vo vylúčení vzájomnej cenovej súťaže v prospech etablovaných dodávateľov s cieľom rozdeliť si zákazníkov (napadnuté rozhodnutie, odôvodnenie č. 99 až 125 a 345).

178    Takéto postupy predstavujú horizontálne obmedzenie typu „cenový kartel“ v zmysle usmernení, a teda „veľmi závažné“ porušenie už svojou povahou. V tomto ohľade treba zdôrazniť, že žalobcovia nespochybňujú ani veľkú závažnosť porušenia spôsobeného počas dvoch rokov na trhu s niťami pre automobilový priemysel v EHP, ani veľkú závažnosť porušenia spôsobeného počas viac ako desiatich rokov na trhu s priemyselnými niťami v Beneluxe a Škandinávii. Ak by sa aj v tomto kontexte preukázala obmedzená veľkosť dotknutého trhu, má len malú dôležitosť v pomere k ostatným skutočnostiam svedčiacim o závažnosti porušenia.

179    V každom prípade treba zohľadniť to, že Komisia sa domnievala, že porušenia sa mali považovať za veľmi závažné v zmysle usmernení, ktoré pre tieto prípady stanovujú, že Komisia môže „stanoviť“ východiskovú sumu pokuty presahujúcu 20 miliónov eur. V každom prípade, pokiaľ ide o porušenie na trhu s niťami pre automobilový priemysel, Komisia stanovila východiskovú sumu v závislosti od závažnosti porušenia na 5 miliónov eur v prípade žalobcov a na 1,3 milióna eur v prípade ostatných podnikov (napadnuté rozhodnutie, odôvodnenia č. 432 až 435). Rovnako pokiaľ ide o porušenie na trhu s priemyselnými niťami, Komisia stanovila východiskovú sumu na 14 miliónov eur pre podniky patriace do prvej kategórie (vrátane Amann), na 5,2 milióna eur pre podnik v druhej kategórii, na 2,2 milióna eur pre podniky zahrnuté do tretej kategórie a 0,1 milióna eur pre podnik v štvrtej kategórii (napadnuté rozhodnutie, odôvodnenie č. 358).

180    Z toho vyplýva, že východiskové sumy, ktoré slúžili ako základ pre výpočet pokút uložených žalobcom, predstavovali jasne nižšie sumy, ako je suma, ktorú mohla Komisia v súlade s usmerneniami „stanoviť“ pre veľmi závažné porušenia.

181    Vzhľadom na tieto úvahy je potrebné zamietnuť tvrdenie žalobcov založené na neprimeranosti pokút uložených žalobcom po zohľadnení veľkosti trhu s niťami pre automobilový priemysel v EHP na jednej strane a veľkosti trhu s priemyselnými niťami v Beneluxe a Škandinávii na strane druhej.

–       O tvrdení založenom na zohľadnení obratu na trhoch dotknutých porušeniami

182    Žalobcovia sa neoprávnene dovolávajú porušenia zásady proporcionality na základe domnelých dôvodov, že Komisia pri stanovovaní východiskovej sumy pokuty vychádzala výlučne z obratu podnikov dosiahnutých na relevantných trhoch v súvislosti s dotknutými výrobkami a že teda nezohľadnila rozdiel vo veľkosti dotknutých podnikov.

183    Po prvé, pokiaľ ide o výhradu voči Komisii, že vychádzala z obratu dotknutých podnikov na dotknutých trhoch, treba uviesť, že na účely určenia východiskovej sumy pokút stanovovanej v závislosti od závažnosti porušenia, Komisia považovala za nevyhnutné pristúpiť k rozdielnemu zaobchádzaniu s podnikmi podieľajúcimi sa na karteloch, aby sa zohľadnila skutočná hospodárska schopnosť pôvodcov porušenia spôsobiť značnú ujmu hospodárskej súťaži, a by sa stanovila pokuta na úrovni zaručujúcej dostatočný odstrašujúci účinok. Ďalej uviedla, že bolo nevyhnutné zohľadniť osobitnú váhu každého z podnikov, a teda skutočný dopad jeho nedovoleného správania na hospodársku súťaž. Na účely posúdenia týchto skutočností sa Komisia rozhodla vychádzať z obratu dosiahnutého každým z podnikov na relevantnom trhu v súvislosti s výrobkami dotknutými kartelmi.

184    V dôsledku toho a ako bolo poukázané v bode 179 vyššie, Komisia rozdelila dotknuté podniky do dvoch kategórií, pokiaľ ide o porušenie na trhu s niťami pre automobilový priemysel. Žalobcovia boli vzhľadom na svoj obrat 8,55 milióna eur zaradení do prvej kategórie. Oxley, Coats a Barbour boli vzhľadom na ich obrat nachádzajúci sa medzi 1 a 3 miliónmi eur zaradení do druhej kategórie. Pokiaľ ide o porušenie na trhu s priemyselnými niťami, Komisia rozdelila podniky do štyroch kategórií. Amann a Coats boli vzhľadom na ich obrat nachádzajúci sa medzi 14 a 18 miliónmi eur zaradení do prvej kategórie. BST bol vzhľadom na svoj obrat nachádzajúci sa medzi 5 a 8 miliónmi eur zaradený do druhej kategórie. Gütermann, Barbour a Bieze Stork boli vzhľadom na ich obrat nachádzajúci sa medzi 2 a 4 miliónmi eur zaradení do tretej kategórie a Zwicky bol vzhľadom na svoj obrat nachádzajúci sa medzi 0 a 1 miliónom eur zaradený do štvrtej kategórie.

185    Na základe predchádzajúcich úvah Komisia stanovila východiskovú sumu pokuty v závislosti od závažnosti porušenia na 5 miliónov eur pre žalobcov v súvislosti s prvým porušením (napadnuté rozhodnutie, odôvodnenia č. 432 až 435) a na 14 miliónov eur pre Amann v súvislosti s druhým porušením (napadnuté rozhodnutie, odôvodnenia č. 356 až 358).

186    Najskôr je potrebné poukázať na to, že usmernenia nestanovujú, že výška pokút sa vypočíta v závislosti od celkového obratu alebo obratu dosiahnutého podnikmi na relevantnom trhu. V každom prípade však pod podmienkou, že sa Komisia pri svojom výbere nedopustí zjavne nesprávneho posúdenia, nebránia tomu, aby tieto obraty boli vzaté do úvahy pri stanovení výšky pokuty v záujme dodržania všeobecných zásad práva Spoločenstva, a ak to vyžadujú okolnosti (rozsudok Súdu prvého stupňa z 29. apríla 2004, Tokai Carbon a i./Komisia, T‑236/01, T‑239/01, T‑244/01 až T‑246/01, T‑251/01 a T‑252/01, Zb. s. II‑1181, ďalej len „rozsudok Tokai I“, bod 195). Obrat teda možno zobrať do úvahy pri zohľadňovaní takých skutočností, ako je skutočná hospodárska schopnosť pôvodcov porušenia spôsobiť značnú ujmu ostatným hospodárskym subjektom, najmä spotrebiteľom, a stanovenie výšky pokuty na úrovni, ktorá jej zaručí dostatočný odstrašujúci charakter. Komisia ho tiež môže zohľadniť pri posudzovaní špecifickej váhy, a teda skutočného dopadu porušujúceho správania každého z podnikov na hospodársku súťaž, najmä keď existujú značné rozdiely vo veľkosti podnikov, ktoré sa dopustili porušenia rovnakej povahy (rozsudok Súdu prvého stupňa z 9. júla 2003, Cheil Jedang/Komisia, T‑220/00, Zb. s. II‑2473, bod 82).

187    Pokiaľ ide o výber, ktorý môže Komisia uskutočniť, medzi prvým a/alebo druhým obratom, z judikatúry vyplýva, že v rámci analýzy uskutočnenej s cieľom stanoviť výšku pokuty za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže Spoločenstva, ktorá sa týkala skutočnej hospodárskej schopnosti porušujúcich spoločností spôsobiť značnú škodu hospodárskej súťaži a zahŕňala posúdenie skutočného významu týchto podnikov na dotknutom trhu, teda ich vplyvu naň, predstavuje celkový obrat iba neúplný pohľad na veci. Nemožno totiž vylúčiť, že silný podnik s množstvom rozličných aktivít je na špecifickom trhu výrobkov prítomný iba v malej miere. Rovnako nemožno vylúčiť, že podnik s významným postavením na geografickom trhu mimo Spoločenstva má iba slabé postavenie na trhu Spoločenstva alebo EHP. V takých prípadoch samotná skutočnosť, že dotknutý podnik dosahuje významný celkový obrat, nevyhnutne neznamená, že na dotknutom trhu uplatňuje rozhodujúci vplyv. Preto hoci je pravda, že obraty jedného podniku dosiahnuté na relevantných trhoch nemôžu byť rozhodujúce na dosiahnutie záveru, že podnik patrí silnému hospodárskemu subjektu, sú naopak relevantné na účely stanovenia vplyvu, ktorý mohol na trhu uplatňovať (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa z 29. novembra 2005, SNCZ/Komisia, T‑52/02, Zb. s. II‑5005, bod 65, a Union Pigments/Komisia, T‑62/02, Zb. s. II‑5057, bod 152).

188    V tomto ohľade z ustálenej judikatúry vyplýva, že práve časť obratu, ktorá pochádza z predaja tovaru, na ktorý sa porušenie vzťahuje, je spôsobilá správne naznačiť rozsah tohto porušenia na relevantnom trhu (rozsudky Cheil Jedang/Komisia, už citovaný v bode 186 vyššie, bod 91, a z 9. júla 2003, Archer Daniels Midland a Archer Daniels Midland Ingredients/Komisia, T‑224/00, Zb. s. II‑2597, bod 196). Tento obrat je totiž spôsobilý správne poukázať na zodpovednosť každého podniku na uvedených trhoch, keďže predstavuje objektívne kritérium, ktoré udáva skutočnú mieru škodlivosti tohto postupu pre normálnu hospodársku súťaž, a teda predstavuje vhodný ukazovateľ schopnosti každého dotknutého podniku spôsobiť ujmu.

189    Vzhľadom na tieto úvahy Komisia neporušila zásadu proporcionality, keď pri stanovovaní východiskových súm v rámci výpočtu pokút uložených žalobcom uprednostnila obraty dosiahnuté na dotknutých trhoch a v súvislosti s dotknutými výrobkami.

190    Po druhé, v duchu týchto úvah nie je relevantná ani výhrada voči Komisii, že pri stanovovaní výšky pokút nezohľadnila veľkosť dotknutých podnikov určenú na základe ich celkového obratu.

191    Treba totiž pripomenúť, že usmernenia stanovujú, že je potrebné zohľadniť aj skutočnú hospodársku schopnosť pôvodcov porušenia spôsobiť vážnu škodu iným hospodárskym subjektom, predovšetkým spotrebiteľom, a tiež je nevyhnutné stanoviť pokutu na takej úrovni, ktorá zabezpečí, aby mala dostatočne odstrašujúci účinok (bod 1 A štvrtý odsek). Tieto usmernenia tiež uvádzajú, že v prípadoch, ktoré predpokladajú účasť niekoľkých podnikov, ako sú kartely, môže byť vhodné vyvážiť všeobecnú východiskovú sumu, aby sa zohľadnila špecifická váha, a teda skutočný dopad protiprávneho správania každého podniku na hospodársku súťaž, najmä ak existuje značný rozdiel vo veľkosti podnikov pôvodcov porušenia rovnakej povahy a prispôsobiť v dôsledku toho všeobecnú východiskovú sumu podľa špecifickej povahy každého z (bod 1 A šiesty odsek) (rozsudok Cheil Jedang/Komisia, už citovaný v bode 186 vyššie, bod 81).

192    Navyše, ako sa uviedlo v bode 186 vyššie, usmernenia nestanovujú, že výška pokút sa vypočíta v závislosti od celkového obratu dotknutých podnikov, ale ani nebránia tomu, aby sa za podmienok uvedených v tom istom bode tohto rozsudku takýto obrat zohľadnil na účely tohto výpočtu.

193    V prejednávanej veci, ako sa uviedlo v bodoch 183 až 189 vyššie, bol výber Komisie odvolať sa na obrat na relevantných trhoch na účely určenia schopnosti dotknutého podniku spôsobiť škodu koherentný a objektívne odôvodnený. Komisia tým sledovala aj cieľ spočívajúci v odstrašení, pretože dala jasne najavo, že bude prísnejšie postihovať podniky, ktoré sa zúčastnili na kartely na trhu, na ktorom mali značnú váhu.

194    Z toho vyplýva, že sa musí tiež zamietnuť tvrdenie založené na neprimeranosti pokút vo vzťahu k celkovým obratom žalobcov. Žalobcovia na totiž nemôžu platne dovolávať neprimeranosti konečnej výšky uloženej pokuty, pretože základ pre ich pokuty je odôvodnený v duchu kritérií stanovených Komisiou pre posúdenie dôležitosti každého z podnikov na relevantnom trhu (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa z 20. marca 2002, LR AF 1998/Komisia, T‑23/99, Zb. s. II‑1705, bod 304, a z 5. decembra 2006, Westfalen Gassen Nederland/Komisia, T‑303/02, Zb. s. II‑4567, bod 185).

–       O „systéme paušalizácie“ upravenom usmerneniami

195    Výhrady žalobcov voči „systému paušalizácie“ stanovenému usmerneniami sú irelevantné.

196    Z ustálenej judikatúry totiž vyplýva, že pokiaľ ide o stanovenie výšky pokút uložených rôznym účastníkom kartelu, metódu spočívajúcu v rozdelení členov kartelu do viacerých kategórií, čo spôsobuje paušalizáciu východiskovej sumy pokuty stanovenej pre podniky patriace do tej istej kategórie, hoci dochádza k ignorovaniu veľkostných rozdielov medzi podnikmi jednej kategórie, nemožno odsúdiť, pokiaľ sa dodržujú zásady proporcionality a rovnosti zaobchádzania (rozsudky Súdu prvého stupňa z 19. marca 2003, CMA CGM a i./Komisia, T‑213/00, Zb. s. II‑913, bod 385 z 15. marca 2006, Daiichi Pharmaceutical/Komisia, T‑26/02, Zb. s. II‑713, body 83 až 85, a z 15. marca 2006, BASF/Komisia, T‑15/02, Zb. s. II‑497, bod 150). Pokiaľ sa tieto zásady dodržujú, Všeobecnému súdu neprináleží, aby sa vyjadroval k vhodnosti takéhoto systému, a to ani za predpokladu, že by znevýhodňoval podniky menšej veľkosti. Všeobecný súd sa v rámci svojho preskúmania zákonnosti výkonu voľnej úvahy, ktorou Komisia disponuje v tejto oblasti, musí obmedziť na preskúmanie toho, či je rozdelenie členov kartelu na kategórie koherentné a objektívne odôvodnené, bez toho, aby svojím posúdením nahrádzal posúdenie Komisie (rozsudok z 15. marca 2006, BASF/Komisia, už citovaný, bod 157).

–       O absencii zohľadnenia skutočnosti, že žalobcovia sú „stredné podniky“

197    Tvrdenie, podľa ktorého mala Komisia zohľadniť skutočnosť, že žalobcovia sú stredné podniky, je irelevantné.

198    Je totiž vhodné pripomenúť, že Komisia nie je povinná vypočítať výšku pokuty zo súm založených na obrate dotknutých podnikov, nie je ani povinná zabezpečiť, aby v prípade, ak ukladá pokuty viacerým podnikom zapojeným do toho istého porušenia, konečné sumy pokút pre dotknuté podniky, ktoré sú výsledkom jej výpočtu, odzrkadľovali rozdiely medzi nimi, pokiaľ ide o ich celkový obrat alebo ich obrat na relevantnom trhu výrobkov (rozsudok Súdu prvého stupňa z 20. marca 2002, Dansk Rørindustri/Komisia, T‑21/99, Zb. s. II‑1681, bod 202).

199    V tomto ohľade treba spresniť, že článok 23 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 nevyžaduje ani to, aby v prípade, ak sa ukladajú pokuty viacerým podnikom zapojeným do toho istého porušenia, suma pokuty uloženej podniku malej alebo strednej veľkosti nebola z hľadiska percentuálneho podielu na obrate vyššia ako suma pokút uložených väčším podnikom. Z tohto ustanovenia totiž vyplýva, že tak pri podnikoch malej alebo strednej veľkosti, ako aj pri veľkých podnikoch sa pri stanovení sumy pokuty posudzuje závažnosť a dĺžka trvania porušenia. Pokiaľ Komisia uloží podnikom zapojeným do toho istého porušenia pokuty, ktoré sú pre každý z nich odôvodnené vzhľadom na závažnosť a dĺžku trvania porušenia, nemožno jej vytýkať, že pre niektoré z nich je suma pokuty v pomere k obratu vyššia ako pre iné podniky (pozri analogicky rozsudky z 20. marca 2002, Dansk Rørindustri/Komisia, už citovaný v bode 198 vyššie, bod 203, a Westfalen Gassen Nederland/Komisia, už citovaný v bode 194 vyššie, bod 174).

200    Komisia totiž nie je povinná znížiť výšku pokút, pokiaľ dotknuté podniky patria medzi malé a stredné podniky. Veľkosť podniku je totiž už zohľadnená hornou hranicou pokuty, ktorú stanovuje článok 15 ods. 2 nariadenia č. 17, článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 a ustanovenia usmernení. Okrem týchto úvah o veľkosti neexistuje nijaký dôvod, aby sa s malými a so strednými podnikmi zaobchádzalo odlišne ako s ostatnými podnikmi. Skutočnosť, že dotknuté podniky patria medzi malé a stredné podniky, ich nezbavuje povinnosti dodržiavať pravidlá hospodárskej súťaže (pozri analogicky rozsudok SNCZ/Komisia, už citovaný v bode 187 vyššie, bod 84).

201    Z týchto dôvodov sa tvrdenie založené na údajnom porušení zásady rovnosti sankcií musí tiež zamietnuť.

 O porušení zásady rovnosti zaobchádzania

202    Pokiaľ ide o údajné porušenie zásady rovnosti zaobchádzania, je potrebné poukázať na to, že pri rozdelení do kategórií sa musí dodržiavať zásada, podľa ktorej je zakázané zaobchádzať s porovnateľnými situáciami rozdielne a s rozdielnymi situáciami rovnako, ak také zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené. V tomto zmysle usmernenia v bode 1 A šiestom odseku stanovujú, že najmä značná disparita medzi veľkosťou podnikov, ktoré sa dopúšťajú tých istých porušení, môže odôvodňovať rozlišovanie na účely posúdenia závažnosti porušenia.

203    Rozdelenie do skupín môže porušiť zásadu rovnosti zaobchádzania buď medzi rôznymi skupinami, keď by sa rôzne zaobchádzalo s podnikmi nachádzajúcimi sa v porovnateľnej situácii, alebo v rámci každej skupiny, keď by sa rovnako zaobchádzalo s podnikmi nachádzajúcimi sa v rôznych situáciách. V prejednávanej veci žalobcovia namietajú, že došlo k obom prípadom, k prvému v rámci kartelu na trhu s niťami pre automobilový priemysel a k druhému v rámci kartelu na trhu s priemyselnými niťami v Beneluxe a Škandinávii. Preto je potrebné skúmať, či existujú rozdiely v zaobchádzaní medzi podnikmi, a ak existujú, či sú objektívne odôvodnené (pozri v tomto zmysle rozsudok CMA CGM a i./Komisia, už citovaný v bode 196 vyššie, body 407 a 408).

204    Je nesporné, že medzi žalobcami a Coats je značný veľkostný rozdiel. Keďže sa voči nim uplatnila, pokiaľ ide o kartel na trhu s niťami pre automobilový priemysel v EHP, odlišná východisková suma pokuty z dôvodu ich zaradenia do dvoch rôznych kategórií, a pokiaľ ide o kartel na trhu s priemyselnými niťami v Beneluxe a Škandinávii, rovnaká východisková suma z dôvodu ich zaradenia do tej istej skupiny, je potrebné skúmať, či rozdiel v zaobchádzaní možno objektívne odôvodniť uprednostnením dôležitosti jednotlivých podnikov na relevantnom trhu (určenej na základe obratu dosiahnutého na relevantnom trhu v súvislosti s dotknutým výrobkom) pred veľkosťou podnikov (určenou celkovým obratom).

205    V tomto ohľade Súd prvého stupňa už rozhodol, že bolo koherentné a objektívne odôvodnené zaradiť do tej istej skupiny viacero podnikov, z ktorých jeden mal celkový obrat jasne, respektíve „citeľne“ nižší ako obraty ostatných podnikov, a to na základe ich obratov na relevantnom trhu a ich veľmi podobných trhových podielov, a uplatniť na ne rovnakú osobitnú východiskovú sumu pokuty. Týmto spôsobom sa rozhodlo, že Komisia nijako neporušila zásadu rovnosti zaobchádzania (pozri v tomto zmysle rozsudky Cheil Jedang/Komisia, už citovaný v bode 186 vyššie, body 104 až 115, a Union Pigments/Komisia, už citovaný v bode 187 vyššie, body 155 až 158).

206    Rovnaký záver sa ponúka v prejednávanej veci. Ako sa totiž uviedlo vyššie, pokiaľ ide o trh s niťami pre automobilový priemysel, žalobcovia boli zaradení do prvej kategórie a Coats do druhej z dôvodu, že obrat žalobcov dosiahnutý na tomto trhu bol približne päťkrát vyšší ako obrat Coats. Rovnako pokiaľ ide o trh s priemyselnými niťami, Amann a Coats boli zaradení do tej istej kategórie, pretože ich obraty dosiahnuté na tomto trhu boli veľmi podobné. Je preto koherentné a objektívne odôvodnené rozdeliť podniky do kategórií na tomto základe.

207    Z toho vyplýva, že Komisia sa nedopustila žiadneho porušenia zásady rovnosti zaobchádzania.

208    Vzhľadom na tieto úvahy sa žalobný dôvod založený na porušení zásad proporcionality a rovnosti zaobchádzania musí zamietnuť.

3.     O žalobnom dôvode uvádzanom Amann založenom na nesprávnom stanovení východiskovej sumy pokuty uloženej za kartel týkajúci sa priemyselných nití

a)     Tvrdenia účastníkov konania

209    Amann tvrdí, že Komisia porušila usmernenia tým, že ho zaradila do tej istej kategórie ako Coats.

210    Najskôr totiž Komisia pri rozlišovaní medzi podnikmi vychádzala výlučne z obratu dosiahnutého v roku 2000 v súvislosti s výrobkom, ktorý bol predmetom kartelu na trhu s priemyselnými niťami. Nezohľadnila však skutočnosť, že už v roku 1999 nadobudol podiel v Barbour a že v dôsledku toho mal byť jeho obrat v rámci rozlišovania medzi podnikmi pripočítaný k obratu Barbour.

211    Ďalej, keďže Komisia uviedla len rozpätia obratov pre tieto dva podniky (od 2 do 4 miliónov eur pre prvý, a od 14 do 18 miliónov eur pre druhý), Amann sa nepovažoval za schopný stanoviť presnú výšky týchto obratov. Podľa Amann však Komisia mala osobitne starostlivo postupovať pri stanovovaní východiskovej sumy pokuty, keďže systém paušálneho výpočtu pokút stanovený usmerneniami v končenom dôsledku nezohľadňuje veľkosť medzi podnikmi. Amann uvádza, že metóda používaná na zaradenie podnikov do rôznych skupín musí byť správna, koherentná a nediskriminačná. Komisia nerešpektovala tieto povinnosti vyplývajúce zo zásady rovnosti zaobchádzania. Amann sa navyše domnieva, že vzhľadom na to, že má k dispozícii len rozpätia obratov, nie je schopný zistiť, či Komisia pri určovaní východiskovej sumy pokuty postupovala správne, koherentne a nediskriminačne. V tejto súvislosti odkazuje tiež na porušenie článku 253 ES.

212    Nakoniec Komisia priznala obratu vyplývajúcemu z predaja výrobkov, ktoré sú predmetom porušenia, neprimeranú dôležitosť v pomere k ostatným posudzovaným skutočnostiam.

213    Komisia sa domnieva, že tento žalobný dôvod je nedôvodný.

b)     Posúdenie Všeobecným súdom

214    Po prvé je potrebné skúmať výhradu Amann, podľa ktorej Komisia nepristúpila správne, koherentne a nediskriminačne k zaradeniu podnikov do rôznych skupín a k stanoveniu východiskovej sumy pokuty.

215    Najskôr je potrebné zamietnuť tvrdenie Amann, podľa ktorého Komisia pri rozlišovaní východiskových súm pokút nezohľadnila obrat Barbour, ktorého všetky podiely nadobudol Coats od septembra 1999.

216    Vo svojej odpovedi z 11. apríla 2005 na žiadosť Komisie o informácie Coats vysvetlil, že od septembra 1999 Barbour neprevádzkoval prevádzkyschopný podnik, ani nedosiahol žiaden obrat. Obrat od 14 do 18 miliónov eur za rok 2000 dosiahnutý Coats na trhu s priemyselnými niťami v Beneluxe a Škandinávii teda zahŕňa jednak obchodnú činnosť Coats a činnosť Barbour nadobudnutého Coats v septembri 1999 a nemožno ho teda spochybniť.

217    Potom je potrebné pripomenúť, že Komisia považovala za nevyhnuté rozdielne posudzovať podniky zapojené do kartelu, aby sa zohľadnila skutočná hospodárska schopnosť pôvodcov porušenia spôsobiť značnú ujmu hospodárskej súťaži, ako aj stanovila pokuta na úrovni, ktorá zabezpečí dostatočný odstrašujúci účinok. Ďalej uviedla, že je nutné zohľadniť špecifickú váhu protiprávneho správania každého z podnikov, a teda jeho skutočný dopad na hospodársku súťaž (napadnuté rozhodnutie, odôvodnenia č. 354 a 355). Na účely posúdenia týchto skutočností sa Komisia rozhodla, že bude vychádzať z obratu dosiahnutého každým z podnikov na trhu s priemyselnými niťami v poslednom roku porušenia, teda v roku 2000, tak ako to vyplýva z tabuľky uvedenej v odôvodnení č. 356 napadnutého rozhodnutia.

218    V dôsledku toho, ako je uvedené v bode 184 vyššie, Komisia rozdelila podniky do štyroch kategórií, pričom zaradila Amann a Coats do prvej kategórie a stanovila východiskovú sumu pokuty pre tieto dva podniky na 14 miliónov eur.

219    V tomto ohľade sa Všeobecný súd v rámci svojho preskúmania zákonnosti výkonu voľnej úvahy Komisiou musí obmedziť na preskúmanie toho, či je toto rozdelenie koherentné a objektívne odôvodnené (pozri rozsudok BASF/Komisia, už citovaný v bode 196 vyššie, bod 157 a tam citovanú judikatúru).

220    V tejto súvislosti je namieste vyvodiť záver, že rozdelenie podnikov do štyroch kategórií nie je neproporcionálnym spôsobom zohľadnenia ich relatívneho významu na trhu na účely stanovenia východiskovej sumy, pokiaľ to nevedie k hrubo skreslenému obrazu dotknutého trhu. Metódu Komisie, ktorá v tejto veci spočívala v stanovení kategórií v závislosti od obratov dosiahnutých na relevantnom trhu s dotknutým výrobkom, a to od 14 do 18 miliónov eur, od 5 do 8 miliónov eur, od 2 do 4 miliónov eur a od 0 do 1 milióna eur, nemožno a priori považovať za vnútorne nekoherentnú.

221    Kritiky Amann týkajúce sa metódy stanovenia kategórií a určenia východiskovej sumy pokuty pre každý z podnikov sú o to viac neodôvodnené, že pokiaľ ide o kategóriu, do ktorej bol zaradený Amann, suma 14 miliónov eur zvolená ako východisková suma pre výpočet pokuty bola v tejto kategórii najnižšia.

222    V tomto ohľade sa musí zamietnuť tvrdenie Amann, podľa ktorého sa nemohol nachádzať v tej istej kategórii ako Coats z uvádzaného dôvodu, že ich obraty na trhu s priemyselnými niťami sa líšili minimálne o dva milióny eur a že podniky s rovnakým rozdielom boli zaradené do rôznych kategórií. Je potrebné totiž poukázať na to, že Súdny dvor vo svojom rozsudku zo 14. júla 2005, Acerinox/Komisia (C‑57/02 P, Zb. s. I‑6689, body 74 až 80), na ktorý správne odkazuje Komisia, pripustil, aby podniky, medzi ktorými bol, pokiaľ ide o trhové podiely, väčší rozdiel, ako je tomu v prejednávanej veci, boli zaradené do tej istej kategórie.

223    Nakoniec vzhľadom na úvahy uvedené v bodoch 182 až 194 vyššie je potrebné zamietnuť tvrdenie Amann založené na tom, že Komisia priznala obratu vyplývajúcemu z predaja výrobkov, ktoré sú predmetom porušenia, neprimeranú dôležitosť v pomere k ostatným posudzovaným skutočnostiam.

224    Preto Komisia pristúpila k zaradeniu podnikov do rôznych skupín a k stanoveniu východiskovej sumy pokuty správne, koherentne a nediskriminačne.

225    Po druhé sa Amann neoprávnene odvoláva na porušenia povinnosti odôvodnenia na základe uvedeného dôvodu, že disponoval len rozpätiami obratov a nemohol poznať spôsob, ktorým Komisia stanovila východiskové sumy pokút v závislosti od týchto čísel.

226    Na jednej strane totiž z judikatúry vyplýva, že pri stanovení výšky pokuty v prípade porušenia predpisov hospodárskej súťaže sú požiadavky týkajúce sa podstatných formálnych náležitostí, medzi ktoré patrí aj povinnosť odôvodnenia, splnené vtedy, keď Komisia vo svojom rozhodnutí uvedie posudzované skutočnosti, ktoré jej umožnili vymedziť závažnosť a dĺžku trvania porušenia (rozsudok Súdu prvého stupňa z 30. septembra 2003, Atlantic Container Line a i./Komisia, T‑191/98, T‑212/98 až T‑214/98, Zb. s. II‑3275, bod 1521). Tieto požiadavky však Komisii neukladajú povinnosť, aby vo svojom rozhodnutí uviedla číselné údaje o spôsobe výpočtu pokút, pričom ale treba v každom prípade zdôrazniť, že Komisia sa nemôže pripraviť o svoju voľnú úvahu tým, že by výlučne a mechanicky využívala len aritmetické vzorce. Pokiaľ ide o rozhodnutie, ktorým sa ukladajú pokuty viacerým podnikom, rozsah povinnosti odôvodnenia sa musí posudzovať v duchu toho, že závažnosť porušení sa musí určiť v závislosti od veľkého počtu skutočností, ako sú najmä osobitné okolnosti veci, jej kontext a odstrašujúci dosah pokút, a to bez toho, aby sa vyhotovil kogentný a taxatívny zoznam kritérií, ktoré sa musia obligatórne zohľadniť (rozsudok Súdneho dvora z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, C‑238/99 P, C‑244/99 P, C‑245/99 P, C‑247/99 P, C‑250/99 P až C‑252/99 P a C‑254/99 P, Zb. s. I‑8375, body 464 a 465).

227    V prejednávanej veci z predchádzajúcich úvah vyplýva, že podmienky stanovené judikatúrou boli splnené, keďže Komisia uviedla, že posúdila závažnosť porušenia uplatniac kritéria uvedené v usmerneniach, a že následne zatriedila podniky v závislosti od ich dôležitosti na trhu určenej na základe ich obratu na tomto trhu, pričom východiskovú sumu pokuty určila tak, že zohľadňuje veľkosť relevantného geografického trhu.

228    Na druhej strane Komisia splnila svoju povinnosť odôvodnenia tým, že uviedla dostatočne úzke rozpätia obratov na to, aby umožnila Amann určiť spôsob, ktorým stanovila východiskové sumy pokút a pritom zaručila rešpektovanie obchodného tajomstva.

229    Preto nemožno Komisii vytýkať žiadne porušenie povinnosti odôvodnenia.

230    V dôsledku toho sa žalobný dôvod založený nesprávnom stanovení východiskovej sumy pokuty uloženej za kartel týkajúci sa priemyselných nití musí zamietnuť ako nedôvodný.

4.     O žalobnom dôvode Amann založenom na nesprávnom výpočte dĺžky porušenia na trhu s priemyselnými niťami

a)     Tvrdenia účastníkov konania

231    Podľa Amann je výpočet dĺžky trvania porušenia nesprávny.

232    Po prvé dĺžka porušenia, ktorého sa Amann dopustil na trhu s priemyselnými niťami v Beneluxe a Škandinávii, bola len jedenásť rokov a nie jedenásť rokov a deväť mesiacov. Jeho poslednú účasť na porušení predstavovalo stretnutie zo 16. januára 2001, a nie stretnutie z 18. septembra 2001, čo potvrdzuje aj odôvodnenie č. 147 napadnutého rozhodnutia. Preto sa východisková suma pokuty mala zvýšiť maximálne o 110 %, a nie o 115 %.

233    Navyše Amann zdôrazňuje, že ak by aj bolo potrebné dospieť k záveru, a to na základe Komisiou uvádzanej existencie dvojstranných dohôd, že sa zúčastnil dotknutých dohôd aj po 16. januári 2001, táto účasť by trvala len do mája 2001. Porušenie by teda trvalo maximálne jedenásť rokov a štyri mesiace.

234    Po druhé Amann s odvolaním sa v tomto ohľade na viacero rozhodnutí Komisie tvrdí, že prvý rok porušenia sa nemal zohľadniť v rámci zvyšovania východiskovej sumy pokuty.

235    Po tretie Komisia mala podľa bodu 1 B druhého odseku usmernení použiť svoju voľnú úvahu na zvýšenie východiskovej sumy pokuty tak, že by na ňu uplatnila menší percentuálny podiel ako 10 % za každý rok porušenia, keďže ceny nití určených pre textilný priemysel a priori nemohli mať, prípadne mohli mať trvale len neciteľné negatívne účinky na spotrebiteľov vzhľadom na to, že cena nití predstavuje len 0,15 % ceny konečných výrobkov.

236    Komisia vyvracia tieto výhrady a v nadväznosti na to navrhuje, aby sa tento žalobný dôvod zamietol ako nedôvodný.

b)     Posúdenie Všeobecným súdom

237    V súlade s článkom 23 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 predstavuje dĺžka trvania porušenia jedno z kritérií, ktoré sa musia zohľadniť pri určení výšky pokuty, ktorá sa má uložiť podnikom zodpovedným za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže.

238    Pokiaľ ide o faktor týkajúci sa dĺžky trvania porušenia, usmernenia rozlišujú medzi krátkodobými porušeniami (vo všeobecnosti kratšie ako jeden rok), pre ktoré sa východisková suma stanovená podľa závažnosti nemôže zvyšovať, strednodobými porušeniami (vo všeobecnosti od jedného do piatich rokov), pre ktoré sa táto suma môže zvýšiť o 50 %, a dlhodobými porušeniami (vo všeobecnosti viac ako päť rokov), pre ktoré táto suma môže byť zvýšená o 10 % za každý rok (bod 1 B prvý až tretí odsek).

239    Z odôvodnenia č 359 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Amann sa zúčastnil na kartely na trhu s priemyselnými niťami v Beneluxe a Škandinávii od januára 1990 do septembra 2001, čo predstavuje obdobie porušenia trvajúce 11 rokov a 9 mesiacov. Toto obdobie zodpovedá dlhodobému porušeniu. Východisková suma jeho pokuty bola v dôsledku toho zvýšená o 115 % z dôvodu dĺžky trvania porušenia (odôvodnenie č. 360 napadnutého rozhodnutia).

240    Po prvé skutočnosť, že Amann sa 18. septembra 2001 nezúčastnil na mnohostrannom stretnutí, nemôže stačiť na preukázanie toho, že sa po 16. januári 2001, teda dátume posledného mnohostranného stretnutia, na ktorom bol prítomný, vzdal svojej účasti na porušení.

241    K záveru o konečnom ukončení účasti na karteli možno dospieť len vtedy, ak by sa Amann verejne dištancoval od obsahu kartelu počas stretnutia 16. januára 2001, čo neurobil (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa zo 6. apríla 1995, Tréfileurope/Komisia, T‑141/89, Zb. s. II‑791, bod 85, a BPB de Eendracht/Komisia, už citovaný v bode 145 vyššie, bod 203).

242    Navyše, ako sa uvádza v odôvodnení č. 99 napadnutého rozhodnutia, kartel na trhu s priemyselnými niťami v Beneluxe a Škandinávii bol organizovaný jednak prostredníctvom mnohostranných stretnutí, a jednak tiež prostredníctvom dvojstranných stretnutí. Amann však v skutočnosti pokračoval v pravidelných dvojstranných kontaktoch aj po 16. januári 2001. Z odôvodnenia č. 151 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Amann a Coats si posielali elektronické správy, ktorými si vymieňali informácie o cenách, čo navyše Amann nespochybňuje.

243    Skutočnosť, že posledné elektronické správy sú datované z mája 2001, nemôže stačiť na to, aby sa preukázalo, že Amann od júna 2001 ukončil svoju účasť na porušení.

244    V tomto ohľade je potrebné poukázať, že ako sa pripomenulo v bode 27 vyššie, kartel spočíval vo výmene informácií o cenách, zľavách, špeciálnych cenách a v dohodách o budúcich cenníkoch, o zľavách a o špeciálnych cenách, ako aj v dohodách o vylúčení hospodárskej súťaže prostredníctvom výhodnejších cien vo vzťahu k etablovaným dodávateľom a o rozdelení zákazníkov. Samotná skutočnosť, ak by sa aj predpokladala za preukázanú, že Amann v nadväznosti na výmenu elektronických správ z mája 2001 prestal poskytovať informácie ostatným členom kartelu nepreukazuje, že ukončil svoju účasť na ňom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. septembra 2006, Archer Daniels Midland/Komisia, T‑329/01, Zb. s. II‑3255, bod 252).

245    Z toho vyplýva, že Komisia sa nedopustila žiadnej chyby vo výpočte, keď uplatnila 5 % zvýšenie východiskovej sumy pokuty uloženej Amann za jeho účasť na porušení v období po mnohostrannom stretnutí zo 16. januára 2001.

246    Po druhé spôsob výpočtu spočívajúci v tom, že sa pri zvyšovaní pokuty v závislosti od dĺžky trvania porušenia nezohľadní prvý rok porušenia, nemožno považovať za ustálenú prax Komisie. Tento spôsob sa však v novších rozhodnutiach Komisie už neuplatnil. Navyše je potrebné konštatovať, ako to urobila Komisia, že rozhodnutia, na ktoré sa Amann odvoláva na podporu svojej argumentácie, sa týkajú strednodobých porušení (do 5 rokov) a nijako neodzrkadľujú údajnú ustálenú rozhodovaciu prax Komisie v prípade dlhodobých porušení. Okrem toho Komisia disponuje v oblasti stanovenia súm pokút širokou právomocou voľnej úvahy a nie je viazaná svojimi predchádzajúcimi posúdeniami (pozri v tomto zmysle rozsudok Michelin/Komisia, už citovaný v bode 154 vyššie, bod 292).

247    Navyše z rozsudku Cheil Jedang/Komisia (už citovaný v bode 186 vyššie, bod 133) uvádzaného Amann vyplýva, že ustanovenia bodu 1 B usmernení vôbec nestanovujú, že sa prvý rok porušenia nemá brať do úvahy. V tejto súvislosti je totiž len stanovené, že v prípade krátkodobých porušení, vo všeobecnosti s dĺžkou trvania menej ako jeden rok, sa žiadne zvýšenie neuplatňuje. Zvýšenie sa naopak uplatňuje v prípade porušení s dlhším trvaním, pričom môže byť stanovené napríklad až na 50 %, pokiaľ porušenie trvalo od jedného do piatich rokov. Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že toto ustanovenie nestanovuje automatické zvýšenie o 10 % ročne v prípade strednodobých porušení, ale ponecháva v tomto ohľade Komisii určitú mieru voľnej úvahy. To platí aj pre bod 1 B tretiu zarážku usmernení týkajúcu sa dlhodobých porušení, ktorá len stanovuje, že suma pokuty môže byť zvýšená o 10 % ročne (rozsudok Cheil Jedang/Komisia, už citovaný, body 133 a 134). V už citovanom rozsudku Cheil Jedang/Komisia spočíval dôvod, ktorý viedol Súd prvého stupňa k záveru, že zvýšenie o 10 % sa nemalo uplatniť, výlučne v osobitných charakteristikách prejednávanej veci, konkrétne v tom, že Komisia vo svojom rozhodnutí bez akéhokoľvek odôvodnenia uplatnila 40 % zvýšenie voči niektorým podnikom za porušenie trvajúce päť rokov, kým voči žalobcovi uplatnila 30 % zvýšenie za porušenie trvajúce dva roky a desať mesiacov.

248    Po tretie Amann neoprávnene tvrdí, že Komisia nevyužila svoju voľnú úvahu, keď automaticky uplatnila maximálne možné zvýšenie vo výške 10 % za každý rok porušenia a nezohľadnila skutočnosť, že ceny priemyselných nití a priori nemôžu mať, prípadne môžu mať trvale len neciteľné negatívne účinky na spotrebiteľov.

249    Treba pripomenúť, že hoci bod 1 B prvý odsek tretia zarážka usmernení nestanovuje automatické zvýšenie o 10 % za rok pre dlhodobé porušenia, ponecháva v tejto súvislosti Komisii voľnú úvahu (rozsudky Súdu prvého stupňa z 18. júna 2008, Hoechst/Komisia, T‑410/03, Zb. s. II‑881, bod 396, a BPB/Komisia, už citovaný v bode 89 vyššie, bod 362).

250    V prejednávanej veci z bodu 239 vyššie vyplýva, že Komisia pri zvyšovaní pokút z dôvodu dĺžky trvania porušenia rešpektovala pravidlá, ktoré si stanovila v usmerneniach. Po zohľadnení okolností prejednávanej veci je potrebné mať za to, že Komisia správne uplatnila svoju voľnú úvahu, keď zvýšila pokutu o 10 % za každý rok, v priebehu ktorého dochádzalo k porušeniu.

251    Z ustálenej judikatúry vyplýva, že zvýšenie pokuty v závislosti od dĺžky trvania porušenia nie je obmedzené v prípade, keď existuje priamy vzťah medzi dĺžkou trvania a väčšou škodou, ktorá bola spôsobená cieľom Spoločenstva sledovaným pravidlami hospodárskej súťaže (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa z 12. júla 2001, Tate & Lyle a i./Komisia, T‑202/98, T‑204/98 a T‑207/98, Zb. s. II‑2035, bod 106, a Michelin/Komisia, už citovaný v bode 154 vyššie, bod 278).

252    V prejednávanej veci z odôvodnení č. 347 až 351 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia skúmala konkrétne škodlivé účinky kartelu na relevantnom trhu. Dospela k záveru, že je len ťažké presne ich zmerať, ale že dopad tajných dohôd bol skutočný.

253    V duchu judikatúry a po zohľadnení okolností prejednávanej veci treba mať za to, že Komisia sa nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď pokuty zvýšila o 10 % za každý rok porušenia.

254    V dôsledku toho sa žalobný dôvod založený na nesprávnom výpočte dĺžky trvania porušenia na trhu s priemyselnými niťami musí zamietnuť.

5.     O žalobnom dôvode Amann založenom na nezohľadnení určitých poľahčujúcich okolností týkajúcich sa porušenia na trhu s priemyselnými niťami

a)     Tvrdenia účastníkov konania

255    Amann sa dovoláva poľahčujúcej okolnosti podľa bodu 3 siedmej zarážky usmernení z dôvodu svojho jednostranného rozhodnutia skončiť s porušením z vlastného podnetu a pred prvými zásahmi Komisie. Tvrdí totiž, že po stretnutí zo 16. januára 2001 sa už nezúčastnil na ďalších stretnutiach, a že od marca 2001 ukončil všetky dvojstranné kontakty. V tomto ohľade zdôrazňuje, že keďže sa nedovolával uplatnenia bodu 3 tretej zarážky usmernení, judikatúra, podľa ktorej musí Komisia svojimi zásahmi motivovať dotknuté podniky, aby ukončili svoje protisúťažné správania, nijako nebráni uznaniu poľahčujúcej okolnosti. Takýmto konaním sa Amann podľa svojho názoru vystavil riziku sankcií zo strany svojich konkurentov, najmä zo strany Coats. Toto riziko odvetných opatrení, ktoré nie je len teoretické, preukazujú aj elektronické správy vymenené so zástupcami Coats, ako to potvrdil aj BST na pojednávaní 19 a 20. júla 2004. Komisia navyše nepreskúmala tieto vyhlásenia, čím porušila svoju povinnosť objasniť skutkové okolnosti.

256    Komisia okrem toho tým, že tvrdila, že skončenie porušenia už zohľadnila pri posudzovaní jeho dĺžky, opomenula skutočnosť, že objektívna dĺžka porušenia sa musí rozlišovať od subjektívneho aspektu jeho ukončenia. Zohľadnenie určitého správania ako poľahčujúcej okolnosti nemožno vylúčiť, pokiaľ má toto správanie pozitívne účinky na podnik z hľadiska dĺžky trvania porušenia.

257    Komisia tieto tvrdenia vyvracia.

b)     Posúdenie Všeobecným súdom

258    Najskôr treba pripomenúť, že usmernenia vo svojom bode 3 upravujú zníženie východiskovej sumy pokuty na základe „osobitných poľahčujúcich okolností“, ako sú výlučne pasívna úloha podniku alebo úloha nasledovateľa pri realizácii porušenia, skutočné neuplatnenie tajných dohôd, skončenie porušení hneď po prvých zásahoch Komisie alebo iné okolnosti, ktoré nie sú výslovne uvedené.

259    Je tiež potrebné konštatovať, že tento text neuvádza taxatívny výpočet poľahčujúcich okolností, ktoré by Komisia musela zohľadniť. V dôsledku toho si Komisia ponechala určitú mieru voľnej úvahy na posúdenie celkového významu prípadného zníženia sumy pokút na základe poľahčujúcich okolností (rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. júla 2004, Dalmine/Komisia, T‑50/00, Zb. s. II‑2395, bod 326). Komisia nemôže byť nijakým spôsobom povinná priznať v rámci svojej voľnej úvahy zníženie pokuty za skončenie zjavného porušovania, či už k skončeniu došlo pred zásahmi Komisie alebo po nich (rozsudok Tokai II, už citovaný v bode 93 vyššie, bod 292).

260    Okrem toho je potrebné poukázať na to, že podľa ustálenej judikatúry skončenie porušovania predpisov hospodárskej súťaže po prvých zásahoch Komisie, ktoré je upravené bodom 3 treťou zarážkou usmernení, logicky môže predstavovať poľahčujúcu okolnosť len vtedy, ak existujú dôvody predpokladať, že dotknuté podniky boli motivované skončiť svoje protisúťažné správania práve predmetnými zásahmi. Zdá sa totiž, že cieľom tohto ustanovenia je podnietiť podniky, aby ihneď skončili svoje protisúťažné správania v prípade, že Komisia začne v tomto ohľade vyšetrovanie. Zníženie pokuty z tohto dôvodu sa môže uplatniť len vtedy, ak tieto podniky už prijali pevné rozhodnutie skončiť porušovanie ešte pred dátumom prvých zásahov Komisie alebo ak sa porušovanie skončilo už pred týmto dátumom. Tento posledný predpoklad je dostatočne zohľadnený v rámci výpočtu dĺžky trvania obdobia porušenia (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 25. januára 2007, Dalmine/Komisia, C‑407/04 P, Zb. s. I‑829, bod 158; rozsudky Súdu prvého stupňa z 8. júla 2004, Mannesmannröhren-Werke/Komisia, T‑44/00, Zb. s. II‑2223, body 280 a 281, a z 12. decembra 2007, BASF/Komisia, už citovaný v bode 91 vyššie, bod 128).

261    Ďalej je potrebné uviesť, že Amann zakladá svoje právo dovolávať sa poľahčujúcich okolností na skutočnosti, že sa jednostranne po stretnutí zo 16. januára 2001 rozhodol, že sa už nezúčastní ďalšieho stretnutia a že ukončí všetky dvojstranné kontakty. Ako sa však konštatovalo v bodoch 240 a nasl., Amann aj po tomto mnohostrannom stretnutí pokračoval v účasti na dvojstranných stretnutiach.

262    Z týchto dôvodov sa musí zamietnuť tiež tvrdenie Amann, podľa ktorého Coats zohral úlohu vodcu kartelu a vyhrážal sa mu potom, ako sa Amann rozhodol, že sa viac nebude podieľať na porušení. V tomto ohľade je tvrdenie žalobcu, ktoré sa zakladá na porušení povinnosti prináležiacej Komisii objasniť skutkové okolnosti, neúčinné. Ako totiž vyplýva z bodu 261 vyššie, východzí predpoklad žalobcu, podľa ktorého ukončil svoju účasť na porušení po stretnutí zo 16. januára 2001, je nesprávny. Nemôže teda právoplatne tvrdiť, že skončenie porušenia po tomto stretnutí malo za následok jeho vystavenie odvetným opatreniam zo strany Coats, a preto sa nemôže dovolávať žiadneho porušenia povinnosti objasnenia skutkových okolností v tomto ohľade.

263    Nakoniec, aj za predpokladu, že by Amann skončil svoju účasť na porušení skôr, z už citovanej judikatúry vyplýva, že Komisia si ponecháva určitú mieru voľnej úvahy na posúdenie celkového významu prípadného zníženia pokút na základe poľahčujúcich okolností a nemožno ju nijako nútiť, aby priznala takéto zníženie pokuty za skončenie zjavného porušenia predtým, ako došlo k jej zásahom.

264    Tento žalobný dôvod sa musí preto zamietnuť.

6.     O žalobnom dôvode uvádzanom žalobcami, ktorý sa zakladá na nesprávnom výpočte východiskovej sumy pokuty a základnej sumy pokuty uloženej za porušenie na trhu s niťami pre automobilový priemysel

a)     Tvrdenia účastníkov konania

265    Po prvé, žalobcovia napádajú svojvoľné stanovenie východiskovej sumy pokuty uloženej za porušenie na trhu s niťami pre automobilový priemysel. Napadnuté rozhodnutie totiž neumožňuje poznať spôsob, ktorým Komisia vypočítala uvedenú sumu, ani to, na akom základe definovala rôzne kategórie. Východiskové sumy pokút (5 miliónov eur pre žalobcov a 1,3 milióna eur pre ostatné dotknuté podniky) totiž presne nezodpovedajú rôznym obratom dosiahnutým s výrobkom, ktorý je predmetom kartelu.

266    Ďalej Komisia nevysvetlila dôvody, pre ktoré na rozdiel od Coats a Barbour považovala žalobcov za hospodársku jednotku. V tomto ohľade tvrdenia Komisie, pokiaľ ide o výkon silného vplyvu Amann na Cousin pred nadobudnutím väčšinového podielu v ňom, nie sú presvedčivé. Podľa žalobcov sa situácia Coats a Barbour mala posudzovať rovnako ako situácia žalobcov. Informácie poskytnuté Oxley v odpovedi na oznámenie o výhradách tiež preukazujú, že Komisia podcenila dôležitosť „Coats/Barbour“. Žalobcovia tvrdia, že nie je vylúčené, že ak by Komisia bola podniky zatriedila správne, dospela by k inej východiskovej sume pokuty. Vzhľadom na tieto vyjadrenia nie je napadnuté rozhodnutie podľa žalobcov odôvodnené.

267    Odpoveď Komisie potvrdzuje jej logickú chybu, pretože účasť Barbour na kartely bola zohľadnená až po jeho nadobudnutí Coats v septembri 1999 a tiež preto, že po tejto akvizícii zohľadnila len obrat Coats, hoci mala Coats pripočítať aj obrat dosiahnutý Barbour v priebehu roku 1999. Výška tohto obratu bola približne 6 miliónov eur. V dôsledku toho žalobcovia kritizujú skutočnosť, že východisková suma pokuty, ktorá sa na nich uplatnila, je 5 miliónov eur (ich spoločný obrat predstavuje 8,55 milióna eur), kým východisková suma pokuty uplatnená na Coats je len 1,3 milióna eur (jeho obrat predstavuje približne 6 miliónov eur). Tiež namietajú proti skutočnosti, že kategorizácia uskutočnená Komisiou viedla k tomu, že ich spoločný obrat bol zohľadnený vo vzťahu k celému obdobiu porušenia, kým obrat Barbour po jeho nadobudnutí Coats už v rámci stanovovania výšky pokuty zohľadňovaný nebol.

268    Po druhé výpočet základnej sumy pokuty v závislosti od dĺžky trvania porušenia, od mája/júna 1998 do 15. mája 2000, teda jeden rok a jedenásť mesiacov, a z toho vyplývajúce 15 % zvýšenie východiskovej sumy pokuty, sú nesprávne.

269    Podľa žalobcov niet dôkazov o tom, že by sa v máji/júni 1998 konalo stretnutie, ani o tom, že by sa na ňom zúčastnili. Poukazujú na to, že jediný dôkaz, o ktorý sa Komisia opiera, je odpoveď Coats na žiadosť o informácie. Táto odpoveď Coats spočíva však len v poznámke bývalého spolupracovníka. Uskutočnenie tohto stretnutia sa teda opiera len o tvrdenie „jedna pani povedala“ a vernosť poznámky vyvoláva pochybnosti, ktoré mala Komisia pri overovaní odstrániť. Podľa žalobcov sa prvé stretnutia konalo až v júni 1999. Oxley nebol schopný poskytnúť žiaden údaj o tomto stretnutí a Coats nebol schopný poskytnúť presné vysvetlenie týkajúce sa jeho účasti. Vzhľadom na nejasnosti existujúce v súvislosti s týmto stretnutím žalobcovia navyše vytýkajú Komisii, že sa nijako nesnažila objasniť, kde sa takéto stretnutie malo konať. Domnievajú sa teda, že východisková suma pokuty by sa mala vypočítavať až za obdobie od 15. apríla 1999.

270    Komisia vyvracia tento žalobný dôvod.

b)     Posúdenie Všeobecným súdom

271    Po prvé treba preskúmať tvrdenie založené na svojvoľnom stanovení východiskovej sumy pokuty.

272    V tomto ohľade je potrebné pripomenúť, že usmernenia upravujú v prvom rade posúdenie závažnosti porušenia ako takej a na základe nej sa môže stanoviť „všeobecná východisková suma“. Závažnosť porušenia sa teda stanovuje v závislosti na objektívnych kritériách, akými sú povaha porušenia, jeho konkrétny dopad na trhu, pokiaľ je možné ho zmerať, a veľkosť relevantného geografického trhu. V druhom rade sa závažnosť porušenia analyzuje na základe viacerých subjektívnych okolností. Zohľadňujú sa osobitosti dotknutého podniku, najmä jeho veľkosť a postavenie na relevantnom trhu, čo môže viesť k váženiu východiskovej sumy pokuty, k zaradeniu podnikov do kategórií a k stanoveniu „osobitnej východiskovej sumy“. Na účely stanovenia základnej sumy pokuty sa ďalej zohľadňuje v treťom rade dĺžka trvania porušenia, rovnako ako v štvrtom rade priťažujúce a poľahčujúce okolnosti umožňujúce posúdiť najmä závažnosť účasti každého z dotknutých podnikov na porušení.

273    Pokiaľ ide osobitne o subjektívne okolnosti zohľadňované pri stanovovaní východiskovej sumy pokuty usmernenia stanovujú, že je potrebné zohľadniť aj skutočnú hospodársku schopnosť pôvodcu porušenia spôsobiť značnú škodu iným hospodárskym subjektom, predovšetkým spotrebiteľom, a tiež je nevyhnutné stanoviť pokutu na úroveň, ktorá zabezpečí jej dostatočne odstrašujúci účinok (bod 1 A štvrtý odsek).

274    Podľa týchto istých usmernení v prípadoch, ktoré predpokladajú účasť niekoľkých podnikov, ako sú kartely, môže byť vhodné zvážiť všeobecnú východiskovú sumu, pričom sa zohľadní osobitná váha, a teda skutočný dopad protiprávneho správania každého podniku na hospodársku súťaž, najmä ak existuje značný rozdiel vo veľkosti podnikov pôvodcov porušenia rovnakej povahy, a prispôsobiť v dôsledku toho všeobecnú východiskovú sumu podľa špecifickej povahy každého z podnikov (bod 1 A šiesty odsek) (rozsudok Cheil Jedang/Komisia, už citovaný v bode 186 vyššie, bod 81).

275    Je vhodné poznamenať, že usmernenia nestanovujú, že výška pokút sa stanovuje v závislosti od celkového obratu alebo obratu, ktorý podniky dosiahli na relevantnom trhu. Nie je však s nimi v rozpore, ak sa takéto obraty zohľadnia pri určení výšky pokuty, ak sú dodržané všeobecné zásady práva Spoločenstva a ak si to vyžadujú okolnosti. K obratu možno teda prihliadnuť pri zohľadnení rôznych skutočností vymenovaných v bodoch 269 až 270 vyššie (rozsudky Cheil Jedang/Komisia, už citovaný v bode 186 vyššie, bod 82, a Tokai I, už citovaný v bode 186 vyššie, bod 195).

276    V prejednávanej veci z odôvodnení č. 418 a nasl. napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia rešpektovala ustanovenia usmernení. Zohľadnila totiž povahu porušenia, jeho konkrétny dopad na trh, ako aj veľkosť relevantného geografického trhu. Vzhľadom na tieto faktory označila porušenie za veľmi závažné, pričom v odôvodnení č. 428 napadnutého rozhodnutia spresnila, že pri stanovení výšky pokuty zohľadnila malú veľkosť dotknutého trhu.

277    Ďalej tak ako v rámci kartelu na trhu s priemyselnými niťami v Beneluxe a Škandinávii považovala za nevyhnutné pristúpiť k rozdielnemu zaobchádzaniu s podnikmi zapojenými do kartelu s niťami pre automobilový priemysel, aby sa zohľadnila skutočná hospodárska schopnosť pôvodcov porušenia spôsobiť značnú ujmu hospodárskej súťaži, ako aj stanovila pokuta na úrovni, ktorá zabezpečí dostatočný odstrašujúci účinok. Ďalej uviedla, že je nutné zohľadniť špecifickú váhu protiprávneho správania každého z podnikov, a teda jeho skutočný dopad na hospodársku súťaž. Na účely posúdenia týchto skutočností, sa Komisia rozhodla, že bude vychádzať z obratu dosiahnutého na relevantnom trhu v súvislosti s výrobkom dotknutým kartelom (napadnuté rozhodnutie, odôvodnenia č. 430 až 432).

278    V dôsledku toho Komisia zatriedila podniky do dvoch kategórií. Amann a Cousin, boli vzhľadom na ich spoločný obrat 8,55 milióna eur zatriedení do prvej kategórie. Coats, Oxley a Barbour boli vzhľadom na ich obrat odhadovaný medzi 1 a 3 miliónmi eur zatriedení do druhej kategórie. Komisia stanovila východiskovú sumu pokuty určenú v závislosti od závažnosti porušenia na 5 miliónov eur pre Amann a Cousin a na 1,3 milióna eur pre Coats, Oxley a Barbour (napadnuté rozhodnutie, odôvodnenia č. 432 až 435).

279    Ako sa zdôraznilo v bodoch 216 až 221 vyššie, Všeobecný súd sa pri preskúmaní zákonnosti výkonu voľnej úvahy Komisie musí obmedziť na overenie, že toto rozdelenie je koherentné a objektívne odôvodnené (pozri rozsudok BASF/Komisia, už citovaný v bode 196 vyššie, bod 157 a tam citovanú judikatúru).

280    V tomto ohľade sa treba domnievať, že rozdelenie podnikov do dvoch kategórií nie je neproporcionálny spôsob zohľadnenia ich relatívneho významu na trhu na účely stanovenia východiskovej sumy, pokiaľ to nevedie k hrubo skreslenému obrazu dotknutého trhu. Metódu Komisie, ktorá v tejto veci spočívala v stanovení kategórií v závislosti od obratov dosiahnutých na relevantnom trhu s dotknutým výrobkom, nemožno a priori považovať za vnútorne nekoherentnú.

281    Pokiaľ ide o samotné stanovenie východiskovej sumy, treba uviesť, že výber sumy 5 miliónov eur pre podniky zatriedené do prvej kategórie nemôže byť kvalifikovaný ako svojvoľný a nejde nad rámec širokej miery voľnej úvahy, ktorou Komisia disponuje v danej oblasti. Táto suma bola totiž stanovená s ohľadom na kategórie, ktoré boli samy osebe platne stanovené, ako sa to už konštatovalo v bodoch 277 a 278 vyššie. Navyše suma 5 miliónov eur stanovená za východiskovú sumu pokuty je nižšia ako obrat žalobcu, ktorý slúžil ako odkaz na prvú kategóriu.

282    Vzhľadom na tieto pripomienky žalobcovia neoprávnene tvrdia, že Komisia svojvoľne definovala tieto dve kategórie a svojvoľne vypočítala východiskovú sumu pokuty.

283    Ďalej je irelevantná výhrada voči Komisia, že neposudzovala Coats a Barbour ako „hospodársku jednotku“ a v dôsledku toho nesčítala ich obraty. Z napadnutého rozhodnutia (odôvodnenia č. 40 a 67) totiž vyplýva, že Coats nadobudol Barbour až v septembri 1999. Barbour bol teda z právneho hľadiska nezávislým podnikom a z tohto dôvodu bolo možné voči nemu individuálne vyvodzovať zodpovednosť za porušenie, ktorého sa dopustil v období od mája/júna 1998 do septembra 1999. Pokiaľ ide o Coats, z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že sa podieľal na porušení od 8. júna 1999 do 15. mája 2000, v dôsledku čoho možno voči nemu individuálne vyvodzovať zodpovednosť za jeho porušujúce správania.

284    Preto na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobcovia, nebolo namieste sčítať obraty Coats a Barbour a zaradiť ich do prvej kategórie.

285    Treba ale uviesť, že Komisia zohľadnila výlučne obrat Coats za rok 1999. Bolo by však odôvodnené pripočítať k tomuto číslu časť obratu Barbour za mesiace október až december 1999, teda 3/12 ročného obratu. Obrat Coats mal byť teda zvýšený o sumu medzi 250 000 a 750 000 eur. Táto chyba pri výpočte však nijako nespochybňuje zatriedenie žalobcov do prvej kategórie, ani východiskovú sumu, ktorá sa na nich uplatnila. Žalobcovia totiž nenamietajú proti zisteniu Komisie uvedenému v odôvodneniach č. 323 a 433 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého sa museli posudzovať ako „hospodárska jednotka“ a že z tohto dôvodu Komisia oprávnene sčítala ich obraty.

286    Nakoniec sa musí zamietnuť aj tvrdenie založená na porušení článku 253 ES odôvodnené jednak tým, že Komisia nevysvetlila dôvod, pre ktorý na rozdiel od Coats a Barbour považovala žalobcov za „hospodársku jednotku“, a jednak tým, že stanovenie a výpočet východiskovej sumu boli nezrozumiteľné.

287    Na jednej strane totiž Komisia jasne v odôvodneniach č. 323 a 433 napadnutého rozhodnutia dôvody, pre ktoré sa žalobcovia museli považovať za „hospodársku jednotku“. Na druhej strane, ako sa poukázalo v bode 226 vyššie, povinnosť odôvodnenia neukladá Komisii uviesť v rozhodnutí číselné údaje o spôsobe výpočtu pokút, pričom ale treba v každom prípade zdôrazniť, že Komisia sa nemôže pripraviť o svoju voľnú úvahy tým, že by výlučne a mechanicky využívala len aritmetické vzorce.

288    V prejednávanej veci, ako vyplýva z bodov 276 až 278 vyššie, Komisia úplne splnila svoju povinnosť odôvodnenia, pričom v odôvodneniach č. 418 a nasl. napadnutého rozhodnutia uviedla kritéria posúdenia, ktoré jej umožnili ohodnotiť závažnosť porušenia.

289    Po druhé, pokiaľ ide o tvrdenie založené na nesprávnom stanovení základnej sumy pokuty z dôvodu nesprávneho stanovenia dĺžky porušenia, zo spisových písomností vyplýva, že prvé stretnutie týkajúce sa trhu s niťami pre automobilový priemysel sa nekonali v júni 1999, ako tvrdia žalobkyne, ale v máji/júni 1998.

290    V odpovedi na oznámenie o výhradách Amann výslovne spomína existenciu tohto stretnutia a uvádza, že umožnila účastníkom vytvoriť prvý vzájomný kontakt vymeniť si informácie o určitých cenách a prejaviť ich zámer na stanovení cien na obdobie nepresahujúce šesť mesiacov.

291    Je teda namieste domnievať sa, že toto tvrdenie nie je vecne podložené.

292    Okrem toho výhrada voči Komisii, že nemohla presne stanoviť, či sa stretnutie konalo v máji alebo v júni nie je relevantná, keďže dĺžka trvania porušenia sa počítala od júna, čo pre žalobcov predstavuje výhodnejší začiatok jej plynutia.

293    Vzhľadom na tieto úvahy žalobný sa dôvod založený na nesprávnom výpočte východiskovej sumy pokuty a základnej sumy pokuty musí zamietnuť.

7.     O žalobnom dôvode uvádzanom žalobcami založenom na údajnom nezohľadnení nevykonania kartelu týkajúceho sa nití pre automobilový priemysel

a)     Tvrdenia účastníkov konania

294    Žalobcovia tvrdia, že zistenia Komisie týkajúce sa dopadu porušenia na trh sú nesprávne. Napadnuté rozhodnutie nepreukázalo skutočné vykonania dohôd uzavretých v rámci kartelu týkajúceho sa nití pre automobilový priemysel. Dokumenty, o ktoré Komisia opiera svoje tvrdenia týkajúce sa skutočného vykonania kartelu boli uvádzané len ako dôkazy existencie stretnutí medzi jeho účastníkmi. Komisia sama v odôvodnení č. 427 napadnutého rozhodnutia pripúšťa, že mala ťažkosti pri konštatácii vykonania kartelu.

295    Komisia konkrétne nesprávne tvrdila, že Cousin zvýšil ceny svojmu zákazníkovi Johnson Controls. Žalobcovia zdôraznili, že toto zvýšenie zodpovedalo ich individuálnej cenovej politike a nijako nesúviselo s dohodami. V tomto ohľade nebolo žalobcom priznané právo byť vypočutí v súvislosti s týmto bodom, ktorý bol po prvýkrát uplatnený v napadnutom rozhodnutí, a preto sa domnievajú, že ho nemožno použiť ako dôkaz vykonania kartelu.

296    Žalobcovia sa odvolávajú na povinnosť prislúchajúcu Komisii, aby pri hodnotení závažnosti porušenia zohľadnila všetky okolnosti, ktoré by mohli byť určujúce v súvislosti s konkrétnym dopadom porušenia na trh. V tomto ohľade Komisia konštatovala existenciu poľahčujúcej okolnosti odôvodňujúcej zmiernenie trestu aj vo veciach, v ktorých dohody boli vykonané len čiastočne. Keďže v prejedávanej veci má nevykonanie kartelu väčší význam, žalobcovia sa domnievajú, že Komisia to mala v súlade so svojou rozhodovacou praxou zohľadniť a následne im priznať poľahčujúcu okolnosť podľa bodu 3 druhej zarážky usmernení, alebo to mala zohľadniť pri stanovovaní závažnosti porušenia.

297    Komisia vyvracia tento žalobný dôvod.

b)     Posúdenie Všeobecným súdom

298    Na úvod treba uviesť, že z odôvodnenia č. 233 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že na stretnutí z 9. júla 1999 Cousin uviedol, že zamýšľa zvýšiť ceny uplatňované voči svojmu zákazníkovi Johnson Controls. Z pripomienok Barbour tiež vyplýva, že zástupca Cousin telefonoval zástupcovi Barbour, aby mu oznámil, že došlo k tomuto zvýšeniu. Nakoniec treba konštatovať, že Cousin potvrdzuje, že zvýšil svoje ceny, pričom ale tvrdí, že k tomuto zvýšeniu v žiadnom prípade nedošlo v dôsledku dohody.

299    V prvom rade žalobcovia nesprávne tvrdia, že odkaz na zvýšenie cien uplatnené voči Johnson Controls nebolo nikdy uvedené v oznámení o výhradách a že preto nemali ani možnosť sa k nemu vyjadriť. Takéto tvrdenie nie je vecne podložené, pretože Komisia na túto skutočnosť výslovne odkazovala v bodoch 192 a 201 oznámenia o výhradách.

300    V druhom rade Komisia správne dospela k záveru o vykonaní dohody, keď sa opierala o vyššie uvedené zvýšenie cien voči Johson Controls. Vyhlásenia Cousin na stretnutí z 9. júla 1999 týkajúce sa jeho zámeru zvýšiť ceny vo vzťahu k Johnson Controls, telefonický rozhovor medzi Cousin a Barbour oznamujúci konkretizáciu tohto zámeru a potvrdenie tohto zvýšenia prostredníctvom Cousin v rámci správneho konania totiž predstavujú v tomto ohľade dostatočný súbor indícií. Prináležalo teda žalobcom, aby preukázali, že zvýšenie cien nebolo v žiadnom prípade vykonaním dohody, čo však neurobili, pretože sa uspokojili odkazom na ich „individuálnu cenovú politiku“.

301    V treťom rade sa Komisia v odôvodnení č. 427 napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o účinky porušenia, domnievala, že tajné dohody boli vykonané a že mali určitý dopad na relevantný trh a na dotknutý výrobok, „hoci bolo ťažké tento dopad presne zmerať“. Treba pripomenúť, že v oblasti hospodárskej súťaže je dôkazné bremeno týkajúce sa existencie účinkov porušenia na trh, ktoré spočíva na Komisii, pokiaľ tieto účinky zohľadňuje v rámci výpočtu pokuty v závislosti od závažnosti porušenia, menšie ako dôkazné bremeno, ktoré na nej spočíva, ak musí preukázať samotnú existenciu porušenia v prípade kartelu. Na zohľadnenie konkrétneho dopadu kartelu na trh totiž postačuje, aby Komisia predložila „dobré dôvody na jeho zohľadnenie“ (rozsudok Jungbunzlauer/Komisia, už citovaný v bode 171 vyššie, bod 161). Zvýšenie cien voči Johnson Controls teda samy osebe predstavuje dobrý dôvod na zohľadnenie existencie konkrétneho dopadu porušenia na trh.

302    V štvrtom rade teda z predchádzajúcich úvah vyplýva, že žalobcovia sa v žiadnom prípade nemôžu dovolávať poľahčujúcej okolnosti spočívajúcej v skutočnom nevykonaní dohôd.

303    Z toho vyplýva, že tento žalobný dôvod sa musí zamietnuť.

8.     O žalobnom dôvode založenom na porušení práva byť vypočutý a práv na obhajobu

a)     Tvrdenia účastníkov konania

304    Na podporu tohto žalobného dôvodu sa uvádzajú dve výhrady. Prvá výhrada sa zakladá na porušení práva byť vypočutý a druhá výhrada sa zakladá na porušení práv na obranu.

305    Po prvé sa Amann domnieva, že jeho právo byť vypočutý potvrdené článkom 27 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 bolo porušené. Komisia totiž založila dôležitú časť svojho rozhodnutia týkajúceho sa určitých zliav na dokumentoch uvedených v odôvodnení č. 116 napadnutého rozhodnutia. Tieto dokumenty a závery, ku ktorým na základe nich dospela Komisia, neboli v tomto kontexte oznámené Amann v rámci oznámenia o výhradách. Tieto dokumenty teda nemohli byť použité ako dôkazy porušenia článkov 81 ES a 53 EHP. Amann totiž uvádza, že samotná prítomnosť týchto dokumentov v spise Komisie a možnosť nahliadnuť do nich v rámci prístupu do spisu nemôžu stačiť na zaručenia rešpektovania práva byť vypočutý.

306    Komisia tiež porušila právo Amann byť vypočutý, keď vychádzala z výhrad, ku ktorým nemal možnosť sa vyjadriť. Napadnuté rozhodnutie totiž odkazuje na diskusiu týkajúcu sa zníženia zliav vo Švédsku z 19. septembra 2000, o ktorú opiera svoju výčitku, že došlo k výmene informácií o zľavách a k dohode o ich znížení. Oznámenie o výhradách však neobsahuje žiadne údaje týkajúce sa dohôd tohto druhy týkajúcich sa Švédska, ale skôr poukazuje na takéto dohody týkajúce sa Fínska. Amann konštatuje, že Komisia sama v odôvodnení č. 116 napadnutého rozhodnutia uznala, že v oznámení o výhradách omylom uviedla Fínsko namiesto Švédska. Preto sa Amann domnieva, že nebol v súvislosti s týmto bodom vypočutý. Komisia nesprávne tvrdí, že Amann bol schopný vyvodiť z dokumentu citovaného v oznámení o výhradách, že išlo o výčitku týkajúcu sa Švédska. Predmetný dokument, konkrétne elektronická správa z 10. októbra 2000, bol totiž uvedený v inom kontexte, ako v súvislosti s dohodami o zľavách. Navyše obsah tohto dokumentu nijako neumožňoval dospieť k záveru o existencii konkrétnej dohody o zľavách. Amann tvrdí, že podľa judikatúry nie sú dôležité dokumenty ako také, ale závery, ktoré z nich vyvodila Komisia. Táto judikatúra by sa mala uplatniť aj v prejednávanej veci napriek tomu, že napadnuté rozhodnutie uvádzalo existenciu vyššie spomínanej elektronickej správy, keďže táto zmienka bolo urobená v inom kontexte.

307    Navyše si Komisia protirečila, keď tvrdila, že chcela namiesto Fínska odkázať na Švédsko, pričom zároveň tvrdila, že v oboch týchto krajinách existovali dohody.

308    Po druhé podľa žalobcov Komisia porušila ich práva na obranu, keď od nich vyžadovala odpovede na otázky týkajúce sa kontaktov s konkurentmi uvedené v žiadostiach o informácie zo 6 a 24. marca 2003 bez toho, aby spresnila, že sa ich to pýtala ako „obvinených“. Tvrdia, že podľa judikatúry nemožno od žalobcov vyžadovať, aby poskytli podrobnosti o prejednávaných záležitostiach a rozhodnutiach prijatých v súvislosti s kontaktmi udržovanými konkurentmi, a nemožno a fortiori žiadať podniky, aby okrem jednoduchého opisu skutkových udalostí a predloženia existujúcich dokumentov poskytli informácie týkajúce sa predmetu, priebehu a výsledkov kontaktov s konkurentmi, ak má Komisia zjavné podozrenie, že tieto stretnutia mali za cieľ obmedzenie hospodárskej súťaže. Žalobcovia sa domnievajú, že v prejednávanej veci šlo o takýto prípad, pričom vychádzajú v tomto ohľade z bodu 4.1 vyššie uvedených žiadostí o informácie.

309    Keďže žalobcovia podrobne odpovedali na všetky otázky Komisie napriek tomu, že mali právo odmietnuť, dovolávajú sa vyššieho zníženia pokuty ako bolo 15 %, ktoré boli uplatnené na ich pokuty podľa bodu D 2 oznámenia o spolupráci. Domnievajú sa, že ich spolupráca presiahla rámec toho, čo mala Komisia právo požadovať.

310    Tiež považujú za nedostatočné vyššie uvedené 15 % zníženie pokuty v porovnaní s 50 % znížením priznaným Coats. Komisia mala podľa žalobcov zohľadniť skutočnosť, že pri overovaní už získala zásadné dokumenty, ktoré jej umožnili bez ťažkostí konštatovať existenciu porušenia v dotknutých oblastiach. Navyše Coats mal voči svojim konkurentom výhodu, pretože bol informovaný o blížiacom sa konaní, takže podanie žiadosti o zhovievavosť sa mu samo ponúklo. Navyše Coats zohrával rolu vedúceho skupiny, čo potvrdzuje viacero zúčastnených podnikov. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa žalobcovia domnievajú, že sa s nimi malo zaobchádzať rovnako ako s Coats.

311    Komisia vyvracia tento žalobný dôvod.

b)     Posúdenie Všeobecným súdom

 O údajnom porušení práva byť vypočutý

312    Podľa ustálenej judikatúry musí oznámenie o výhradách obsahovať opis výhrad vyjadrený hoci aj stručne, ale dostatočne jasne, aby umožnil dotknutým osobám skutočne sa oboznámiť so správaniami, ktoré im Komisia vytýka a uplatniť ich práva na obhajobu ešte predtým, ako Komisia príjme konečné rozhodnutie. Táto požiadavka je dodržaná vtedy, pokiaľ uvedené rozhodnutie nepripisuje dotknutým osobám iné porušenia, než sú porušenia uvedené v oznámení o výhradách, a obsahuje len skutočnosti, ku ktorým sa dotknuté osoby mali možnosť vyjadriť (rozsudky Súdu prvého stupňa zo 14. mája 1998, Mo och Domsjö/Komisia, T‑352/94, Zb. s. II‑1989, bod 63; CMA CGM a i./Komisia, už citovaný v bode 196 vyššie, bod 109, a Tokai II, už citovaný v bode 93 vyššie, bod 138).

313    Preto k porušeniu práv na obranu dochádza z dôvodu nesúladu medzi oznámením o výhradách a konečným rozhodnutím len pod podmienkou, že v ňom uvedená výhrada nebola rozvinutá dostatočným spôsobom na to, aby adresátom umožnila brániť sa (rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. júla 2004, Corus UK/Komisia, T‑48/00, Zb. s. II‑2325, bod 100).

314    Z judikatúry tiež vyplýva, že nezáleží na dokumentoch ako takých, ale na záveroch, ktoré z nich vyvodila Komisia, a že ak predmetné dokumenty neboli spomenuté v oznámení o výhradách, mohol sa dotknutý podnik oprávnene domnievať, že na účely veci neboli dôležité. Ak Komisia podnik neinformuje, že určité dokumenty budú použité v rozhodnutí, bráni mu včas predložiť svoje stanovisko o dôkaznej hodnote týchto dokumentov. Z toho vyplýva, že tieto dokumenty nemožno vo vzťahu k tomuto podniku považovať za platné dôkazné prostriedky (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 25. októbra 1983, AEG-Telefunken/Komisia, 107/82, Zb. s. 3151, bod 27, a z 3. júla 1991, AKZO/Komisia, C‑62/86, Zb. s. I‑3359, bod 21; rozsudok Súdu prvého stupňa z 10. marca 1992, Shell/Komisia, T‑11/89, Zb. s. II‑757, bod 55).

315    Dokument, ktorý Komisia použije na podporu výhrady v konečnom rozhodnutí, hoci aj bol použitý v oznámení o výhradách na preukázanie inej výhrady, možno použiť v rozhodnutí proti dotknutému podniku len vtedy, ak tento podnik mohol z oznámenia o výhradách a z obsahu tohto dokumentu rozumne vyvodiť závery, ku ktorým Komisia zamýšľala dospieť (pozri v tomto zmysle rozsudok Shell/Komisia, už citovaný v bode 314 vyššie, bod 62).

316    Výhradu predloženú Amann je preto potrebné skúmať v duchu uvedenej judikatúry.

317    Je potrebné pripomenúť, že Komisia v odôvodnení č. 116 napadnutého rozhodnutia uznala, že v bodoch 104 a 126 oznámenia o výhradách nesprávne uviedla, že zníženie zliav vo Fínsku bolo dohodnuté 19. septembra 2000 na stretnutí v Budapešti (Maďarsko). Túto chybu opravila v tom istom odôvodnení č. 116, keď zdôraznila, že krajinou dotknutou znížením zliav bolo v skutočnosti Švédsko.

318    Najskôr je potrebné konštatovať, že nadpis predchádzajúci body 125 a 126 oznámenia o výhradách nazvaný „Stretnutie v hoteli Mercure v Budapešti z 19. septembra 2000“ odkazuje na poznámku pod čiarou č. 244, ktorá odkazuje na elektronickú správu z 10. októbra 2000 obsahujúcu skutočnosti, ktoré boli predmetom tohto stretnutia vrátane zníženia zliav vo Švédsku.

319    Je nutné tiež uviesť, že Amann vedel o tomto dokumente, čo potvrdzuje aj odpoveď na oznámenie o výhradách. Toto oznámenie totiž uvádza, že tento dokument obsahuje elektronickú právu J. L. (Coats) adresovanú F. S. (Coats) z 10. októbra 2000, ktorá zahŕňala podrobnú správu zo stretnutia v Budapešti.

320    Z tejto elektronickej správy jasne vyplýva, že jedinou krajinou dotknutou znížením zliav bolo Švédsko a že žiadna okolnosť týkajúca sa Fínska nemohla zasiať pochybnosti o existencii prípadnej dohody o takomto znížení zliav v tejto krajine.

321    Táto elektronická správa navyše v rozpore s tým, čo tvrdí Amann, nebola vyhotovená v inom kontexte, pretože vymenúva dohody uzavreté na stretnutí z 19. septembra 2000, účasť na ktorom Amann nespochybňuje.

322    Preto sa treba v súlade v už citovanou judikatúrou domnievať, že Amann mohol z oznámenia o výhradách a obsahu uvedeného dokumentu vyvodiť závery, ku ktorým Komisia zamýšľala dospieť, a preto mohol opraviť chybu týkajúcu sa jedinej krajiny dotknutej znížením zliav.

323    V tomto ohľade je irelevantná argumentácia Amann, podľa ktorej mu veta obsiahnutá v elektronickej správe „Švédsko:… je potrebné zvýšiť špeciálne ceny o 3,5 % k 1. aprílu 2001 alebo znížiť zľavy“ neumožnila poznať, že Komisia sa chcela oprieť o túto vety na účely preukázanie existencie dohody o znížení zliav vo Švédsku. Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že Amann musel očakávať, že Komisia bude vychádzať z tejto skutočnosti.

324    Preto je potrebné dospieť k záveru, že právo Amann byť vypočutý nebolo porušené.

 O údajnom porušení práv na obranu, najmä zásady zákazu samoobvinenia

325    Z judikatúry týkajúcej sa rozsahu právomoci Komisie vo veci predbežného vyšetrovania a správnych konaní vyplýva, že Komisia má právo uložiť podniku prostredníctvom rozhodnutia, aby jej poskytol všetky potrebné informácie týkajúce sa skutočností, s ktorými sa môže oboznámiť. Nemôže však tomuto podniku uložiť povinnosť poskytnúť odpovede, ktorými by tento podnik musel priznať existenciu porušenia, ktoré má preukázať Komisia (rozsudky Súdneho dvora z 18. októbra 1989, Orkem/Komisia, 374/87, Zb. s. 3283, body 34 a 35; Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 90 vyššie, body 61 a 65, a Dalmine/Komisia, už citovaný v bode 260 vyššie, bod 34).

326    Preto nemožno absolútne právo odoprieť výpoveď uznať podniku, ktorý je adresátom žiadosti o poskytnutie informácií v zmysle článku 11 ods. 5 nariadenia č. 17. Uznanie takéhoto práva by totiž prekračovalo hranice toho, čo je potrebné na zachovanie práva na obhajobu podnikov, a predstavovalo by pre Komisiu neopodstatnenú prekážku pri plnení úlohy dbať na dodržiavanie pravidiel hospodárskej súťaže na spoločnom trhu. Právo odoprieť výpoveď možno uznať iba v rozsahu, v akom by bol dotknutý podnik nútený poskytnúť odpovede, ktoré by ho viedli k tomu, aby priznal existenciu porušenia, ktoré má preukázať Komisia (rozsudok Tokai I, už citovaný v bode 186 vyššie, bod 402).

327    Na zabezpečenie potrebného účinku článku 11 nariadenia č. 17 je teda Komisia oprávnená ukladať podnikom povinnosť poskytnúť všetky potrebné informácie o skutočnostiach, ktoré im môžu byť známe, a poskytnúť jej v prípade potreby súvisiace dokumenty, ktoré majú v držbe, aj keď tieto dokumenty môžu slúžiť na preukázanie existencie protisúťažného správania. Táto právomoc Komisie získavať informácie neodporuje ani článku 6 ods. 1 a 2 EDĽP, ani judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva (rozsudok Tokai I, už citovaný v bode 186 vyššie, body 403 a 404).

328    V každom prípade povinnosť odpovedať na výlučne vecné otázky položené Komisiou a vyhovieť jej žiadosti o predloženie existujúcich dokumentov nemôže porušiť základnú zásadu dodržiavania práva na obhajobu ani základnú zásadu práva na spravodlivý proces, ktoré v oblasti práva hospodárskej súťaže ponúkajú ochranu rovnocennú ochrane zaručenej článkom 6 EDĽP. Nič totiž nebráni príjemcovi takejto žiadosti o informácie, aby neskôr v správnom konaní alebo v konaní pred súdom Spoločenstva preukázal, že skutočnosti uvedené v jeho odpovediach alebo v oznámených listinách majú iný význam, ako im pripisuje Komisia (rozsudok Tokai I, už citovaný v bode 186 vyššie, bod 406).

329    Nakoniec, ak Komisia v žiadosti o poskytnutie informácií podľa článku 11 nariadenia č. 17 žiada podnik okrem čisto vecných otázok a žiadostí o predloženie existujúcich dokumentov aj o opísanie účelu a priebehu niekoľkých rokovaní, na ktorých sa zúčastnil, ako aj výsledkov alebo záverov takýchto rokovaní, pričom je jasné, že Komisia má podozrenie, že účelom uvedených rokovaní bolo obmedzenie hospodárskej súťaže, takáto žiadosť núti opýtaný podnik k priznaniu účasti na porušovaní pravidiel Spoločenstva pre hospodársku súťaž, takže uvedený podnik na takýto druh otázok nie je povinný odpovedať. V takom prípade skutočnosť, že podnik predsa len poskytne informácie v tejto súvislosti, musí byť považovaná za spontánnu spoluprácu podniku, ktorá môže odôvodniť zníženie výšky pokuty podľa oznámenia o spolupráci (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 6. decembra 2005, Brouwerij Haacht/Komisia, T‑48/02, Zb. s. II‑5259, bod 107). Z judikatúry tiež vyplýva, že za toho istého predpokladu podniky nemôžu tvrdiť, že ich právo neprispieť k vlastnému obvineniu bolo porušené z dôvodu, že na takúto žiadosť dobrovoľne odpovedali (rozsudok Súdu prvého stupňa Dalmine/Komisia, už citovaný v bode 259 vyššie, bod 46).

330    Práve v duchu tejto judikatúry treba stanoviť, či Komisia porušila právo žalobcov neprispieť k vlastnému obvineniu.

331    V prvom rade je potrebné uviesť, že Komisia žiadala o informácie prostredníctvom žiadostí o informácie (listy zo 6. a 24. marca 2003) a nie na základe rozhodnutí.

332    Pokiaľ ide o obsah požadovaných informácií, z bodu 4 vyššie uvedených žiadostí vyplýva, že Komisia chcela najmä získať informácie o stretnutiach s ich konkurentmi, o dátume, mieste a zozname účastníkov, o predmete a priebehu týchto stretnutí, ako aj informácie o bilaterálnych kontaktoch. Žalobcovia nemali žiadnu povinnosť odpovedať na jej otázky, ak by sa ukázalo, že ich odpovede by viedli k priznaniu ich účastni na predpokladanom porušení. Žalobcovia však na tieto žiadosti dobrovoľne odpovedali, a preto nemôžu tvrdiť, že by ich právo neprispieť k vlastnému obvineniu bolo z tohto dôvodu porušené.

333    V druhom rade, pokiaľ ide o výčitku žalobcov voči Komisii, že ich neinformovala o domnienkach svedčiacich v ich neprospech, je potrebné na úvod pripomenúť požiadavku na existenciu väzby medzi informáciami požadovanými Komisiou podľa článku 11 nariadenia č. 17 a zisťovaným porušením uvedeným v žiadosti. Článok 11 ods. 1 nariadenia č. 17 totiž oprávňuje Komisiu, aby najmä od podnikov zozbierala „všetky nevyhnutné informácie“ na účely uplatnenia zásad uvedených v článkoch 81 ES a 82 ES. Okrem toho článok 11 nariadenia č. 17 vo svojom odseku 3 stanovuje, že Komisia vo svojej žiadosti uvádza najmä „právny základ a účel žiadosti“. Z odseku 1 v spojení s odsekom 3 článku 11 nariadenia č. 17, ako aj z požiadaviek na dodržiavanie práv dotknutých podnikov na obhajobu teda vyplýva, že kritérium nevyhnutnosti uvedené v článku 11 nariadenia č. 17 sa musí posudzovať v závislosti od cieľa vyšetrovania, ktorý musí byť záväzne uvedený v samotnej žiadosti o informácie. Ako totiž Súdny dvor rozhodol v súvislosti s ustanovením porovnateľným s článkom 11 nariadenia č. 17 vo svojom rozsudku z 21. septembra 1989, Hoechst/Komisia (46/87 a 227/88, Zb. s. 2859, bod 29) týkajúcom sa vyšetrovacích právomocí zverených Komisii v článku 14 nariadenia č. 17, povinnosť Komisie uviesť predmet a cieľ vyšetrovania predstavuje podstatnú náležitosť rozhodnutia, a to nielen na to, aby sa preukázala dôvodnosť zamýšľaného zásahu do práv a slobôd podnikov, ale aj na to, aby sa umožnilo týmto podnikom pochopiť rozsah ich povinnosti spolupracovať, pričom sa však v plnej miere zachovajú ich práva na obhajobu. Z toho vyplýva, že Komisia môže požadovať len oznámenie informácií, ktoré jej umožnia overiť jej domnienky týkajúce sa porušenia, ktoré odôvodňujú vedenie vyšetrovania a sú uvedené v žiadosti o informácie (rozsudky Súdu prvého stupňa z 12. decembra 1991, SEP/Komisia, T‑39/90, Zb. s. II‑1497, bod 25, a z 8. marca 1995, Société Générale/Komisia, T‑34/93, Zb. s. II‑545, body 40, 62 a 63).

334    Z tejto judikatúry vyplýva, že vo svojej žiadosti o informácie nie je Komisia povinná dotknutým podnikom výslovne pripisovať možnú zodpovednosť za porušenie, a preto ani nie je povinná v tomto štádiu informovať podnik o jeho obvinení. Ak totiž Komisia jasne uvedie právny základ a cieľ svojej žiadosti, treba mať za to, že práva dotknutého podniku na obhajobu boli zaručené.

335    V prejednávanej veci Komisia dokonale splnila tieto povinnosti, keď vo svojich vyššie uvedených žiadostiach o informácie jasne uviedla predmet a účel žiadosti.

336    V tomto ohľade a v treťom rade je tiež irelevantná výčitka žalobcov voči Komisii, že ich neoboznámila s informáciami, ktorými už disponovala. V rámci správneho konania v oblasti hospodárskej súťaže sú to totiž na jednej strane zaslanie oznámenia o výhradách a na druhej strane prístup k spisu umožňujúci adresátovi tohto oznámenia oboznámiť sa s dôkazmi obsiahnutými v spise Komisie, ktoré zaručujú právo dotknutého podniku na obhajobu a spravodlivé súdne konanie. Práve prostredníctvom oznámenia o výhradách je totiž dotknutý podnik informovaný o všetkých dôležitých skutočnostiach, z ktorých Komisia v tomto štádiu konania vychádza. V dôsledku toho si teda dotknutý podnik môže naplno uplatiť svoje právo na obhajobu až po zaslaní predmetného oznámenia. Ak by sa vyššie uvedené práva vzťahovali aj na obdobie predchádzajúce zaslaniu oznámenia o výhradách, účinnosť vyšetrovania Komisie by bola ohrozená, pretože podnik by bol už v prvej fáze vyšetrovania schopný identifikovať informácie, ktoré sú Komisii známe, a teda aj tie, ktoré jej ešte známe nie sú (rozsudok Súdneho dvora Dalmine/Komisia, už citovaný v bode 260 vyššie, body 58 až 60).

337    V štvrtom rade sa žalobcovia neoprávnene dovolávajú uplatnenia ďalšieho zníženia pokuty na základe spolupráce z dôvodu, že odpovedali na žiadosť o informácie tak, že poskytli informácie, ktoré údajne išli „podstatne nad rámec“ toho, čo je možné považovať na základe článku 11 nariadenia č. 17.

338    Z dôvodu spolupráce žalobcov v priebehu vyšetrovania týkajúceho sa oboch kartelov boli obe uložené pokuty znížené o 15 % na základe bodu D 2 prvej a druhej zarážky oznámenia o spolupráci. Komisia totiž konštatovala, že žalobcovia predložili informácie a dokumenty, ktoré z vecného hľadiska prispeli k preukázaniu existencie porušenia a najmä pripustili, že sa zúčastnili stretnutí so svojimi konkurentmi s cieľom výmeny informácií o cenách, prerokovania cien a ich zachovania. Navyše podstatným spôsobom nespochybňovali vecnú stránku skutkových zistení, na ktorých Komisia založila svoje obvinenia (odôvodnenia č. 390 až 397 a 460 až 463 napadnutého rozhodnutia).

339    Na jednej strane je potrebné pripomenúť, že zníženie pokuty na základe spolupráce v správnom konaní je dôvodné, len ak správanie predmetného podniku umožnilo Komisii ľahšie určiť existenciu porušenia a prípadne ho aj ukončiť (rozsudky Súdu prvého stupňa zo 14. mája 1998, SCA Holding/Komisia, T‑327/94, Zb. s. II‑1373, bod 156, a z 13. decembra 2001, Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia, T‑45/98 a T‑47/98, Zb. s. II‑3757, bod 270).

340    Na druhej strane podniku jeho spolupráca pri preskúmaní nedáva právo na nijaké zníženie pokuty, ak táto spolupráca neprekročila rámec povinností, ktoré mu vyplývajú z článku 11 ods. 4 a 5 nariadenia č. 17 (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 10. marca 1992, Solvay/Komisia, T‑12/89, Zb. s. II‑907, body 341 a 342). Naproti tomu v prípade, keď podnik v odpovedi na žiadosť o poskytnutie informácií podľa článku 11 poskytne informácie, ktoré výrazne prekračujú rámec informácií, ktoré môže Komisia na základe tohto článku požadovať, danému podniku pokuta môže byť znížená (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. mája 1998, Cascades/Komisia, T‑308/94, Zb. s. II‑925, bod 262).

341    Pravdou však ostáva, že je to práve obsah informácií oznámených Komisii, ktorý musí umožniť stanoviť, či žalobcovia skutočne poskytli informácie podstatne nad rámec tých informácií, ktoré má Komisia právo požadovať.

342    Žalobcovia však nepreukázali, v čom predložené informácie, pokiaľ ide o ich obsah, išli podstatne nad rámce toho, čo Komisia mohla požadovať.

343    Okrem toho je potrebné konštatovať, že žalobcovia neuznali všetky skutočnosti, na ktorých Komisia založila napadnuté rozhodnutie. Je totiž potrebné najmä uviesť, že Cousin tvrdil, že naďalej ponúkal svoje výrobky bez toho, aby kedykoľvek zohľadnil rokovania a že Amann spochybňoval dĺžku trvania porušenia.

344    Z tohto dôvodu sa 15 % zníženie pokuty priznané žalobcom javí vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci odôvodnené. Preto sa musí zamietnuť tiež tvrdenie založené na nedostatočnosti 15 % zníženia v porovnaní s 50 % znížením priznaným Coats.

345    Vzhľadom na to sa tento žalobný dôvod musí zamietnuť.

346    Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že žaloba podaná žalobcami sa musí zamietnuť.

 O trovách

347    Podľa článku 87 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobcovia nemali vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ich na náhradu trov konania v súlade s návrhom Komisie.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (piata komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Žaloba sa zamieta.

2.      Amann & Söhne GmbH & Co. KG a Cousin Filterie SAS sú povinní nahradiť trovy konania.

Vilaras Prek Ciucă

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 28. apríla 2010.

Obsah

Okolnosti predchádzajúce sporu

A –  Predmet sporu

B –  Správne konanie

C –  Napadnuté rozhodnutie

1.  Relevantné trhy

a)  Trh výrobkov

b)  Geografické trhy

2.  Veľkosť a štruktúra relevantných trhov

3.  Opis porušení

4.  Výrok napadnutého rozhodnutia

Konanie a návrhy účastníkov konania

Právny stav

A –  O žalobnom dôvode uvádzanom žalobcami, ktorý sa týka zrušenia napadnutého rozhodnutia z dôvodu porušenia článku 7 ods. 1 prvej vety nariadenia č. 1/2003

1.  Tvrdenia účastníkov konania

2.  Posúdenie Všeobecným súdom

a)  O rozlíšení trhov výrobkov a geografických trhov

b)  O údajnej existencii „spoločného plánu“

B –  O žalobných dôvodoch smerujúcich k zníženiu pokuty

1.  O žalobnom dôvode uvádzanom žalobcami, ktorý sa zakladá na nedodržaní hornej hranice sankcie podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003

a)  Tvrdenia účastníkov konania

b)  Posúdenie Všeobecným súdom

O výhrade založenej na porušení zásady nulla poena sine lege a o námietke nezákonnosti článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003

O výhrade založenej na povinnosti uložiť jedinú pokutu za viacero porušení

O výhrade založenej na opomenutí zákonných cieľov sankcie

2.  O žalobnom dôvode založenom na porušení zásad rovnosti zaobchádzania a proporcionality pri ukladaní pokuty

a)  Tvrdenia účastníkov konania

b)  Posúdenie Všeobecným súdom

O porušení zásady proporcionality

–  O tvrdení založenom na nezohľadnení veľkosti trhu

–  O tvrdení založenom na zohľadnení obratu na trhoch dotknutých porušeniami

–  O „systéme paušalizácie“ upravenom usmerneniami

–  O absencii zohľadnenia skutočnosti, že žalobcovia sú „stredné podniky“

O porušení zásady rovnosti zaobchádzania

3.  O žalobnom dôvode uvádzanom Amann založenom na nesprávnom stanovení východiskovej sumy pokuty uloženej za kartel týkajúci sa priemyselných nití

a)  Tvrdenia účastníkov konania

b)  Posúdenie Všeobecným súdom

4.  O žalobnom dôvode Amann založenom na nesprávnom výpočte dĺžky porušenia na trhu s priemyselnými niťami

a)  Tvrdenia účastníkov konania

b)  Posúdenie Všeobecným súdom

5.  O žalobnom dôvode Amann založenom na nezohľadnení určitých poľahčujúcich okolností týkajúcich sa porušenia na trhu s priemyselnými niťami

a)  Tvrdenia účastníkov konania

b)  Posúdenie Všeobecným súdom

6.  O žalobnom dôvode uvádzanom žalobcami, ktorý sa zakladá na nesprávnom výpočte východiskovej sumy pokuty a základnej sumy pokuty uloženej za porušenie na trhu s niťami pre automobilový priemysel

a)  Tvrdenia účastníkov konania

b)  Posúdenie Všeobecným súdom

7.  O žalobnom dôvode uvádzanom žalobcami založenom na údajnom nezohľadnení nevykonania kartelu týkajúceho sa nití pre automobilový priemysel

a)  Tvrdenia účastníkov konania

b)  Posúdenie Všeobecným súdom

8.  O žalobnom dôvode založenom na porušení práva byť vypočutý a práv na obhajobu

a)  Tvrdenia účastníkov konania

b)  Posúdenie Všeobecným súdom

O údajnom porušení práva byť vypočutý

O údajnom porušení práv na obranu, najmä zásady zákazu samoobvinenia

O trovách

* Jazyk konania: nemčina.